Language of document : ECLI:EU:T:2010:373

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (siedma komora)

z 9. septembra 2010 (*)

„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Obmedzujúce opatrenia prijaté proti určitým osobám a subjektom v rámci boja proti terorizmu – Zmrazenie finančných prostriedkov – Spoločná pozícia 2001/931/SZBP a nariadenie (ES) č. 2580/2001 – Žaloba o neplatnosť – Prispôsobenie návrhov – Súdne preskúmanie – Podmienky vykonania opatrenia Únie na zmrazenie finančných prostriedkov“

Vo veci T‑348/07,

Stichting Al-Aqsa, so sídlom v Heerlene (Holandsko), v zastúpení: J. Pauw, G. Pulles, A. M. van Eik a M. Uiterwaal, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: E. Finnegan, G.‑J. Van Hegelsom a B. Driessen, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Holandské kráľovstvo, v zastúpení: C. Wissels, M. de Mol a Y. de Vries, splnomocnení zástupcovia,

a

Európska komisia, v zastúpení: P. van Nuffel a S. Boelaert, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastníci konania,

ktorej pôvodným predmetom je v podstate návrh na zrušenie rozhodnutia Rady 2007/445/ES z 28. júna 2007, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušujú rozhodnutia 2006/379/ES a 2006/1008/ES (Ú. v. EÚ L 169, s. 58), v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne,

VŠEOBECNÝ SÚD (siedma komora),

v zložení: predseda komory N. J. Forwood (spravodajca), sudcovia S. Papasavvas a E. Moavero Milanesi,

tajomník: N. Rosner, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 25. novembra 2009,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Právny rámec a okolnosti predchádzajúce sporu

1        Pokiaľ ide o právny rámec a okolnosti predchádzajúce prejednávanému sporu, odkazuje sa na rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. júla 2007, Al-Aqsa/Rada (T‑327/03, neuverejnený v Zbierke, ďalej len „rozsudok Al‑Aqsa“), najmä na body 16 až 21, v ktorých sú opísané správne a súdne konania, ktoré boli voči žalobkyni Stichting Al-Aqsa vedené v Holandsku a ktoré viedli k vydaniu Sanctieregeling terrorisme 2003 (nariadenie o sankciách v oblasti terorizmu, ďalej len „Sanctieregeling“), prijatého holandskými ministrami zahraničných vecí a financií 3. apríla 2003, na úradné memorandum riaditeľa Algemene Inlichtingen- en Veiligheidsdienst (všeobecná spravodajská a bezpečnostná služba, ďalej len „AIVD“) zaslané generálnemu riaditeľovi odboru pre politické záležitosti holandského ministerstva zahraničných vecí z 9. apríla 2003 (ďalej len „memorandum AIVD“), na medzitýmne rozhodnutie Rechtbank te ‘s-Gravenhage, sector civiel recht, voorzieningenrechter [obvodný súd v Haagu (Holandsko), oddelenie občianskeho práva, sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia, ďalej len „sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia“] z 13. mája 2003 (ďalej len „medzitýmne rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia“) a na konečné rozhodnutie toho istého sudcu z 3. júna 2003 (ďalej len „rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia“).

2        Súd prvého stupňa rozsudkom Al-Aqsa zrušil rozhodnutie Rady 2006/379/ES z 29. mája 2006, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2005/930/ES (Ú. v. EÚ L 144, s. 21), v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne, a to predovšetkým z dôvodu, že toto rozhodnutie nebolo primerane odôvodnené.

3        Listom z 23. apríla 2007 Rada Európskej únie oznámila žalobkyni, že podľa jej názoru sú dôvody jej pôvodného zahrnutia na zoznam uvedený v prílohe nariadenia Rady (ES) č. 2580/2001 z 27. decembra 2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu (Ú. v. EÚ L 344, s. 72, korigendum Ú. v. EÚ L 164, 2007, s. 36, ďalej len „sporný zoznam“) stále platné a že má preto v úmysle ju na tomto zozname ponechať. K tomuto listu bolo pripojené odôvodnenie uplatnené Radou. Žalobkyni bolo tiež oznámené, že v lehote jedného mesiaca môže Rade predložiť pripomienky k jej úmyslu ponechať ju na tomto zozname a k dôvodom, na ktoré sa Rada v tejto súvislosti odvolala, ako aj všetky podporné dôkazy.

4        V odôvodnení pripojenom k uvedenému listu Rada uviedla:

„[Žalobkyňa] bola založená v roku 1993 v Holandsku ako nadácia podľa holandského práva. Získavala finančné prostriedky pre niektoré organizácie patriace k palestínskemu hnutiu Hamas, ktoré je uvedené na zozname skupín, ktoré sú zapojené do teroristických činov v zmysle článku 1 ods. 2 spoločnej pozície [Rady] 2001/931/SZBP [z 27. decembra 2001 o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom (Ú. v. ES L 344, s. 93; Mim. vyd. 18/001, s. 217)]. Niektoré z týchto organizácií poskytujú finančné prostriedky na páchanie teroristických činov alebo na napomáhanie ich páchaniu. Na tieto činy sa vzťahuje článok 1 ods. 3 [písm.] k) spoločnej pozície 2001/931 a sú spáchané s cieľmi uvedenými v článku 1 ods. 3 [písm.] i) a iii) uvedenej spoločnej pozície.

Na [žalobkyňu] sa teda uplatní článok 2 ods. 3 [písm] ii) nariadenia… č. 2580/2001.

[Holandský] minister zahraničných vecí a minister financií rozhodli ministerským nariadením DJZ/BR/219-03 z 3. apríla 2003 (nazývaným Sanctieregeling Terrorisme), ktoré bolo vyhlásené v holandskom (úradnom vestníku) Staatscourant 7. apríla 2003, zmraziť celý majetok [žalobkyne]. Toto rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím LJN AF9389 z 3. júna 2003 prijatým predsedom oddelenia občianskeho práva obvodného súdu v Haagu. Toto rozhodnutí dospieva k záveru, že [žalobkyňu] treba považovať za organizáciu podporujúcu Hamas a umožňujúcu mu páchanie teroristických činov alebo napomáhanie ich páchaniu.

Rozhodnutie voči [žalobkyni] bolo teda prijaté príslušným orgánom v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931.

Rada je presvedčená, že dôvody, ktoré viedli k zaradeniu [žalobkyne] na [sporný zoznam], zostávajú platné.“

5        Je nesporné, že ministerským nariadením a rozhodnutím uvedeným v tomto odôvodnení sa rozumie Sanctieregeling a rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia.

6        Listom z 25. mája 2007 žalobkyňa predložila Rade svoje pripomienky, ktorými reagovala na jej kroky. Žalobkyňa kritizovala tak vecné dôvody uplatnené Radou pre jej ponechanie na spornom zozname, ako aj Radou vedené konanie.

7        Dňa 28. júna 2007, teda po pojednávaní vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Al‑Aqsa, ktoré sa konalo 16. januára 2007, ale ešte pred jeho vyhlásením, prijala Rada rozhodnutie 2007/445/ES, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a zrušujú rozhodnutia 2006/379 a 2006/1008/ES (Ú. v. EÚ L 169, s. 58, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Rada týmto rozhodnutím ponechala meno žalobkyne na spornom zozname.

8        Podľa odôvodnenia č. 4 napadnutého rozhodnutia:

„Rada vykonala úplné preskúmanie zoznamu osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa vzťahuje nariadenie… č. 2580/2001, ktoré sa požaduje podľa článku 2 ods. 3 tohto nariadenia. V tejto súvislosti Rada zohľadnila pripomienky a dokumenty, ktoré jej predložili dotknuté určité osoby, skupiny a subjekty.“

9        Podľa odôvodnenia č. 5 napadnutého rozhodnutia:

„Po tomto preskúmaní dospela Rada k záveru, že osoby, skupiny a subjekty uvedené v prílohe k tomuto rozhodnutiu sú zapojené do teroristických činností v zmysle článku 1 ods. 2 a 3 spoločnej pozície [2001/931], že príslušný orgán prijal vo vzťahu k nim rozhodnutie v zmysle článku 1 ods. 4 uvedenej spoločnej pozície a že by preto mali naďalej zostať predmetom osobitných obmedzujúcich opatrení ustanovených nariadením č. 2580/2001.“

10      Napadnuté rozhodnutie bolo oznámené žalobkyni v liste Rady z 29. júna 2007. Odôvodnenie pripojené k tomuto listu (ďalej len „odôvodnenie“) je totožné s odôvodnením pripojeným k listu Rady z 23. apríla 2007 (pozri bod 3 vyššie).

 Konanie a nový vývoj v priebehu konania

11      Žalobkyňa návrhom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 18. júla 2006 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie a ktorej pôvodným predmetom bol v podstate návrh na čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia.

12      Dňa 20. decembra 2007 Rada prijala rozhodnutie 2007/868/ES, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a zrušuje napadnuté rozhodnutie (Ú. v. EÚ L 340, s. 100). Toto rozhodnutie ponecháva meno žalobkyne na spornom zozname.

13      Uznesením z 21. februára 2008 po vypočutí účastníkov konania predseda siedmej komory Súdu prvého stupňa vyhovel návrhu na vstup Holandského kráľovstva a Komisie Európskych spoločenstiev do konania ako vedľajších účastníkov na podporu návrhov Rady.

14      Listom doručeným kancelárii Súdu prvého stupňa 12. júna 2008 žalobkyňa žiadala o možnosť prispôsobiť svoje návrhy tak, aby jej žaloba smerovala aj k zrušeniu rozhodnutia 2007/868 v rozsahu, v akom sa jej toto rozhodnutie dotýka. Rada vo svojich pripomienkach k tejto žiadosti doručených kancelárii Súdu prvého stupňa 10. a 17. júla 2008 uviedla, že s týmto prispôsobením možno súhlasiť.

15      Dňa 15. júla 2008 Rada prijala rozhodnutie 2008/583/ES, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia 2580/2001 a zrušuje rozhodnutie 2007/868 (Ú. v. EÚ L 188, s. 21). Toto rozhodnutie ponecháva meno žalobkyne na spornom zozname.

16      Listom doručeným kancelárii Súdu prvého stupňa 10. septembra 2008 žalobkyňa žiadala o možnosť prispôsobiť svoje návrhy tak, aby jej žaloba smerovala aj k zrušeniu rozhodnutia 2008/583 v rozsahu, v akom sa jej toto rozhodnutie dotýka. Vo svojich pripomienkach k tejto žiadosti doručených kancelárii Súdu prvého stupňa 10. októbra 2008 Rada uviedla, že s týmto prispôsobením možno súhlasiť. Holandské kráľovstvo a Komisia nevzniesli vo svojich pripomienkach doručených súdnej kancelárii 6. a 14. októbra 2008 nijaké námietky.

17      Dňa 26. januára 2009 Rada prijala rozhodnutie 2009/62/ES, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a zrušuje rozhodnutie 2008/583 (Ú. v. EÚ L 23, s. 25). Toto rozhodnutie ponecháva meno žalobkyne na spornom zozname.

18      Dňa 15. júna 2009 Rada prijala nariadenie (ES) č. 501/2009, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a zrušuje rozhodnutie 2009/62 (Ú. v. EÚ L 151, s. 14). Toto nariadenie ponecháva meno žalobkyne na spornom zozname.

19      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (siedma komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 svojho rokovacieho poriadku položil účastníkom konania dve písomné otázky.

20      Po prvé Všeobecný súd konštatoval, že žiadosť o prispôsobenie návrhov smerujúca k zrušeniu rozhodnutia 2007/868 bola podaná po uplynutí lehoty dvoch mesiacov od vyhlásenia alebo oznámenia tohto rozhodnutia stanovenej v článku 230 piatom odseku ES, takže ku dňu podania tejto žiadosti nemohla žalobkyňa podať návrhom žalobu o neplatnosť proti uvedenému aktu. Aj keď nebola v tomto ohľade žalovanou a vedľajšími účastníkmi konania vznesená nijaká námietka, Všeobecný súd po tom, ako pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry je otázka, či bola žaloba podaná po lehote, neopomenuteľnou podmienkou konania, a môže, či dokonca musí byť súdom Spoločenstva vznesená ex offo, vyzval účastníkov konania, aby sa písomne vyjadrili k otázke, či sa uvedená lehota dvoch mesiacov použije aj vtedy, pokiaľ nie je žaloba o neplatnosť aktu Spoločenstva podaná návrhom, ale žiadosťou o prispôsobenie návrhov smerujúcich k zrušeniu predchádzajúceho aktu, ktorý bol dotknutým aktom zrušený a nahradený, teda k prispôsobeniu v zásade pripustenom súdom Spoločenstva v mene riadneho výkonu spravodlivosti a požiadavky hospodárnosti konania.

21      Po druhé Všeobecný súd vyzval hlavných účastníkov konania, aby písomne výslovne zaujali stanovisko k niektorým pripomienkam Holandského kráľovstva v jeho vyjadrení vedľajšieho účastníka konania, pokiaľ ide o možnosť žalobkyne jednak podať odvolanie proti rozhodnutiu o nariadení predbežného opatrenia, jednak podať žalobu vo veci samej.

22      Účastníci konania odpovedali na tieto otázky písomne v stanovených lehotách.

23      Žalobkyňa vo svojej písomnej odpovedi na otázky Všeobecného súdu doručenej súdnej kancelárii 28. októbra 2009 žiadala o možnosť prispôsobiť svoje návrhy tak, aby jej žaloba smerovala aj k zrušeniu rozhodnutí 2008/583 (v dôsledku chyby v písaní označeného ako „rozhodnutie 2008/538“) a 2009/62, ako aj nariadenia č. 501/2009, v rozsahu, v akom sa jej tieto akty týkajú. Všeobecný súd vyzval ostatných účastníkov konania, aby na pojednávaní predniesli svoje pripomienky k tejto žiadosti.

24      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 25. novembra 2009. Pri prednesoch žalobkyňa spresnila akty, ktorých zrušenie v rozsahu, v akom sa jej týkajú, navrhuje. Žalovaná a vedľajší účastníci konania vyhlásili, že v zásade nebránia prispôsobeniu návrhov požadovanému žalobkyňou v jej písomnej odpovedi na otázky Všeobecného súdu, čo bolo zaznamenané do zápisnice z pojednávania.

25      Dňa 22. decembra 2009 Rada prijala nariadenie (EÚ) č. 1285/2009, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 a zrušuje nariadenie č. 501/2009 (Ú. v. EÚ L 346, s. 39). Toto nariadenie ponecháva meno žalobkyne na spornom zozname.

 Návrhy účastníkov konania

26      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie, rozhodnutia 2007/868, 2008/583 a 2009/62, ako aj nariadenie č. 501/2009, v rozsahu, v akom sa jej tieto akty týkajú,

–        vyhlásil, že nariadenie č. 2580/2001 nie je vo vzťahu k nej použiteľné,

–        zaviazal Radu na náhradu trov konania.

27      Vo svojich pripomienkach k vyjadreniu Holandského kráľovstva ako vedľajšieho účastníka konania žalobkyňa ponúka, pokiaľ si to Všeobecný súd praje, poskytnúť dôkazy týkajúce sa povahy a charakteru konania o nariadení predbežného opatrenia v holandskom práve, ako aj právomocí sudcu rozhodujúceho o nariadení predbežného opatrenia, spočívajúce vo vypočutí znalcov alebo v predložení právnických príručiek.

28      Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

29      Holandské kráľovstvo a Komisia podporujú návrhy Rady.

 Právny stav

1.     O procesných dôsledkoch zrušenia napadnutého rozhodnutia a jeho nahradenia inými aktmi v priebehu konania

30      Ako vyplýva z predchádzajúceho opisu, napadnuté rozhodnutie bolo po podaní žaloby zrušené a nahradené najprv rozhodnutím 2007/868, neskôr rozhodnutím 2008/583, potom rozhodnutím 2009/62, následne nariadením 501/2009 a nakoniec vykonávacím nariadením č. 1258/2009. Žalobkyňa postupne žiadala o možnosť upraviť svoje pôvodné návrhy tak, aby jej žaloba smerovala aj k zrušeniu týchto troch rozhodnutí a nariadenia č. 501/2009 v rozsahu, v akom sa jej tieto akty týkajú. Žalobkyňa naproti tomu ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku nepožiadala o možnosť upraviť svoje pôvodné návrhy tak, aby jej žaloba smerovala aj k zrušeniu vykonávacieho nariadenia č. 1285/2009. Okrem toho zachovala svoje návrhy smerujúce k zrušeniu predchádzajúcich zrušených a nahradených aktov.

31      Je potrebné týmto žiadostiam vyhovieť a domnievať sa, že návrh žalobkyne na zrušenie napadnutého rozhodnutia, rozhodnutí 2007/868, 2008/583 a 2009/62, ako aj nariadenia č. 501/2009 je v rozsahu, v akom sa jej tieto akty týkajú, prípustný, bez toho, aby bolo v prejednávanej veci potrebné rozlišovať, či uvedené návrhy boli alebo neboli podané v lehote dvoch mesiacov od vyhlásenia alebo oznámenia aktu, ktorého sa tieto návrhy týkajú, stanovenej v článku 230 piatom odseku ES.

32      Všeobecný súd sa v tomto ohľade domnieva, že uvedená lehota je v zásade použiteľná tak v prípade, že žaloba o neplatnosť aktu je podaná návrhom, ako aj v prípade, že je podaná v rámci prebiehajúceho konania a v súlade s judikatúrou vychádzajúcou z rozsudku Súdneho dvora z 3. marca 1982, Alpha Steel/Komisia (14/81, Zb. s. 749, bod 8), žiadosťou o prispôsobenie návrhov smerujúcich k zrušeniu predchádzajúceho aktu, ktorý bol dotknutým aktom zrušený a nahradený.

33      Toto riešenie je totiž odôvodnené okolnosťou, že pravidlá týkajúce sa lehôt na podanie žaloby sú kogentné a súd ich musí uplatňovať tak, aby zabezpečil právnu istotu, ako aj rovnosť osôb podliehajúcich súdnej právomoci pred zákonom (rozsudok Súdneho dvora z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada, C‑229/05 P, Zb. s. I‑439, bod 101), s vylúčením akejkoľvek diskriminácie alebo svojvoľného zaobchádzania pri výkone spravodlivosti (rozsudok Súdneho dvora z 15. januára 1987, Misset/Rada, 152/85, Zb. s. 223, bod 11).

34      Všeobecný súd sa však rovnako ako Rada a Komisia domnieva, že ako výnimka z tejto zásady platí, že uvedená lehota nie je použiteľná v rámci prebiehajúceho konania, pokiaľ dotknutý akt a akt, ktorý ho ruší a nahrádza, majú vo vzťahu k dotknutej osobe rovnaký predmet, sú v podstate založené na rovnakých dôvodoch a majú takmer totožný obsah, keď sa teda odlišujú len svojím rozsahom pôsobnosti ratione temporis, a žiadosť o prispôsobenie návrhov nie je založená na nijakom inom novom dôvode, skutočnosti alebo dôkaze než na samotnom prijatí dotknutého aktu, ktorý zrušuje a nahrádza tento predchádzajúci akt. Práve tak je to v prejednávanej veci, ako uznali všetci účastníci konania vo svojich písomných a ústnych pripomienkach v reakcii na otázky položené Všeobecným súdom.

35      V takom prípade totiž vzhľadom na to, že v predmete a rámci sporu, ako sú vymedzené v pôvodnej žalobe, nedošlo k inej zmene než zmene týkajúcej sa časového rozmeru sporu, nie je právna istota nijako dotknutá okolnosťou, že žiadosť o prispôsobenie návrhov je podaná po uplynutí tejto lehoty dvoch mesiacov.

36      Táto výnimka je odôvodnená aj s ohľadom na povinnosti, ktoré vyplývajú zo zrušujúceho rozsudku pre orgán, ktorý je autorom zrušeného aktu, na základe opatrení, ktoré treba prijať podľa článku 233 ES na splnenie povinností vyplývajúcich z tohto rozsudku.

37      V tomto ohľade treba pripomenúť, že na to, aby sa dosiahol súlad s takým rozsudkom, má inštitúcia povinnosť dodržať nielen výrok rozsudku, ale aj dôvody, o ktoré sa výrok bezpodmienečne opiera, takže sú nevyhnutné na určenie presného zmyslu toho, o čom sa rozhodlo vo výroku. Tieto dôvody totiž jednak presne identifikujú ustanovenie považované za nezákonné a jednak presne vysvetľujú dôvody nezákonnosti zistenej vo výroku a dotknutá inštitúcia musí na ne prihliadnuť pri nahrádzaní zrušeného aktu (rozsudok Súdneho dvora z 26. apríla 1988, Asteris a i./Komisia, 97/86, 99/86, 193/86 a 215/86, Zb. s. 2181, bod 27).

38      Aj keď však konštatovanie nezákonnosti v odôvodnení zrušujúceho rozsudku zaväzuje v prvom rade inštitúciu, ktorá je autorkou aktu, aby v akte, ktorý má nahradiť zrušený akt túto nezákonnosť odstránila, môže tiež v rozsahu, v akom sa týka ustanovenia s konkrétnym obsahom v danej oblasti, spôsobiť pre túto inštitúciu ďalšie následky (rozsudok Asteris a i./Komisia, už citovaný, bod 28).

39      Pokiaľ ide, ako v prejednávanej veci, o zrušenie opatrenia Spoločenstva o zmrazení finančných prostriedkov, ktoré podľa článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 musí byť predmetom revízie v pravidelných intervaloch, inštitúcia, ktorá je jeho autorkou, má povinnosť predovšetkým dbať na to, aby prípadné nasledujúce opatrenia na zmrazenie finančných prostriedkov, ku ktorým dôjde po zrušení na účely úpravy neskorších období po tomto rozsudku, netrpeli rovnakými vadami alebo protiprávnosťami (rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑256/07, Zb. s. II‑3019, ďalej len „rozsudok PMOI I“, bod 62; pozri analogicky rozsudok Asteris a i./Komisia, už citovaný, bod 29).

40      Treba však ešte pripustiť, že podľa retroaktívneho účinku, ktorý je spojený so zrušujúcimi rozsudkami, sa zistenie nezákonnosti vzťahuje spätne až k dátumu nadobudnutia účinkov zrušeného aktu (rozsudok Asteris a i./Komisia, už citovaný, bod 30).

41      V prejednávanej veci by to mohlo znamenať, že v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia by tak Rada mala povinnosť odstrániť zo všetkých nasledujúcich opatrení na zmrazenie finančných prostriedkov, ktoré boli zrušené a nahradené napadnutým rozhodnutím, až do vyhlásenia zrušujúceho rozsudku, vady a protiprávnosti, ktorými je postihnuté toto posledné rozhodnutie (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Asteris a i./Komisia, už citovaný, bod 30, a rozsudok PMOI I, bod 64).

42      Za takých okolností ako sú okolnosti prejednávanej veci opísané v bode 34 vyššie, môže teda akékoľvek konštatovanie protiprávnosti zmrazenia finančných prostriedkov žalobkyne napadnutým rozhodnutím nastať nielen po dobu platnosti tohto rozhodnutia, ale aj po dobu platnosti všetkých nasledujúcich opatrení na zmrazenie finančných prostriedkov napadnutých v priebehu konania (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Asteris a i./Komisia, už citovaný, bod 31).

43      Rada tým, že odmietla splniť povinnosť definovanú v bode 41 vyššie, porušila povinnosti, ktoré jej ukladá článok 233 ES a ktoré konanie podľa článku 232 ES umožňuje postihnúť (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Asteris a i./Komisia, už citovaný, bod 32).

44      Za týchto podmienok a v duchu judikatúry uvedenej v bodoch 45 až 48 rozsudku PMOI I by bolo v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti a požiadavkou hospodárnosti konania žiadať od žalobkyne, aby podala žiadosť o prispôsobenie svojich návrhov v priebehu konania v lehote dvoch mesiacov stanovenej v článku 230 piatom odseku ES pod hrozbou sankcie jej neprípustnosti.

45      Nakoniec treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v oblasti žalôb smerujúcich proti postupným opatreniam na zmrazenie finančných prostriedkov, ktoré boli prijaté na základe nariadenia č. 2580/2001, si žalobkyňa zachováva záujem na zrušení všetkých aktov napadnutých v rámci prejednávanej žaloby, hoci boli tieto akty zrušené a nahradené inými ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku (pozri v tomto zmysle rozsudok PMOI I, bod 48 a tam citovanú judikatúru).

2.     O návrhoch na zrušenie

46      Keďže jednotlivé odôvodnenia, na ktoré sa odvoláva Rada na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, rozhodnutí 2007/868, 2008/583 a 2009/62, ako aj nariadenia č. 501/2009, sú totožné, totožné sú aj žalobné dôvody uvádzané na podporu návrhov na zrušenie týchto aktov. Ďalej v tomto rozsudku sa teda akýkoľvek odkaz na napadnuté rozhodnutie sa považuje aj za odkaz na rozhodnutia 2007/868, 2008/583 a 2009/62, ako aj nariadenie č. 501/2009.

47      Žalobkyňa v tomto ohľade uvádza v podstate päť dôvodov. Prvý z nich, ktorý sa delí na štyri časti, je založený na porušení článku 1 ods. 1, 2 a 4 spoločnej pozície 2001/931 a článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001. Druhý je založený na porušení zásady proporcionality. Tretí je založený na porušení článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931, článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a podstatnej formálnej náležitosti. Štvrtý je založený na porušení základného práva na nerušené užívanie jej vlastníctva. Nakoniec piaty dôvod je založený na porušení povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 253 ES.

48      Treba začať preskúmaním prvého odvolacieho dôvodu a potom tretieho odvolacieho dôvodu.

 O prvom dôvode založenom na porušení článku 1 ods. 1, 2 a 4 spoločnej pozície 2001/931 a článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001

49      Tento žalobný dôvod sa ďalej delí na štyri časti, ktoré sú založené na tom, že žalobkyňa nie je osobou, skupinou alebo subjektom v zmysle ustanovení, ktoré boli údajne porušené, na tom, že nijaký príslušný orgán neprijal vo vzťahu k nej rozhodnutie v zmysle tých istých ustanovení, na tom, že nebolo preukázané, že žalobkyňa mala v úmysle napomáhať páchaniu teroristických činov, a nakoniec na tom, že žalobkyňu nemožno považovať za subjekt napomáhajúci páchaniu takých činov.

 O prvej časti prvého dôvodu

–       Tvrdenia účastníkov konania

50      Žalobkyňa tvrdí, že nespĺňa definíciu „osoby, skupiny a subjekty zapojené do teroristických činov“ v zmysle článku 1 ods. 2 spoločnej pozície 2001/931. Z článku 1 ods. 1 uvedenej spoločnej pozície podľa nej vyplýva, že spoločná pozícia a v dôsledku toho ani nariadenie č. 2580/2001, ktoré ju vykonáva, sa na ňu nevzťahujú.

51      Po prvé vzhľadom na to, že žalobkyňa nie je fyzickou osobou, nevzťahuje sa na ňu článok 1 ods. 2 prvá zarážka spoločnej pozície 2001/931, ktorá sa podľa nej vzťahuje len na takéto osoby a nie na právnické osoby. Žalobkyňa v tomto zmysle poukazuje na dve okolnosti, a to na okolnosť, že druhá zarážka tohto ustanovenia rozlišuje skupiny, subjekty a osoby, a že sporný zoznam uvádza fyzické osoby len v oddieli „Osoby“, zatiaľ čo niekoľko právnických osôb je uvedených v oddieli „Skupiny a subjekty“.

52      Po druhé sa žalobkyňa domnieva, že sa na ňu článok 1 ods. 2 druhá zarážka uvedenej spoločnej pozície zjavne nevzťahuje vzhľadom na to, že podľa odôvodnenia sa jej vytýka len to, že získavala finančné prostriedky pre niektoré organizácie patriace k Hamasu, ktoré ich údajne potom poskytli na to, aby sa umožnilo páchanie teroristických činov alebo napomohlo ich páchaniu.

53      Žalobkyňa vo svojej replike spresňuje, že táto časť žalobného dôvodu je založená na nedostatku právomoci Rady zahrnúť právnické osoby do pôsobnosti článku 2 ods. 3 písm. ii) nariadenia č. 2580/2001. Rada totiž týmto prekročila pôsobnosť spoločnej pozície 2001/931.

54      Rada, podporovaná Holandským kráľovstvom a Komisiou, argumenty žalobkyne spochybňuje.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

55      Článok 1 ods. 2 spoločnej pozície 2001/931 stanovuje:

„Na účely tejto spoločnej pozície ‚osoby, skupiny a subjekty zapojené do teroristických činov‘ znamená:

–        osoby, ktoré páchajú alebo sa pokúšajú o spáchanie teroristického činu, alebo sa zúčastňujú na páchaní teroristického činu alebo mu napomáhajú,

–        skupiny a subjekty, ktoré sú priamo alebo nepriamo vo vlastníctve takýchto osôb, alebo sú nimi kontrolované; a osoby, skupiny a subjekty, ktoré konajú v mene alebo pod vedením takýchto osôb, skupín a subjektov vrátane financií odvodených alebo vytvorených z majetku, ktorý vlastnia priamo alebo nepriamo alebo kontrolujú takéto osoby a pridružené osoby, skupiny a subjekty.“

56      Tézu žalobkyne, podľa ktorej sa pojem „osoby“ v prvej zarážke tohto ustanovenia vzťahuje len na fyzické osoby, nemožno prijať.

57      Pojem „osoba“ totiž vo svojom obvyklom právnom význame, na ktorý treba odkázať, pokiaľ zákonodarca výslovne nestanovil inak, označuje bytosť, ktorá má právnu subjektivitu, teda fyzickú osobu rovnako ako právnickú osobu.

58      „Osoby“ uvedené v článku 1 ods. 2 prvej zarážke spoločnej pozície 2001/931 môžu teda označovať tak fyzické osoby, ako aj právnické osoby, zatiaľ čo „skupiny a subjekty“ uvedené v článku 1 ods. 2 druhej zarážke spoločnej pozície 2001/931 môžu označovať všetky ostatné druhy spoločenských organizácií, ktoré síce nemajú právnu subjektivitu, ale majú určitú viac alebo menej štruktúrovanú formu existencie.

59      Ako správne uvádza Rada, tento výklad je potvrdený článkom 1 ods. 5 spoločnej pozície 2001/931, podľa ktorého „Rada sa postará o zabezpečenie toho, aby k menám fyzických alebo právnických osôb, skupín alebo subjektov uvedeným na zozname v prílohe bol pripojený dostatok podrobných údajov, aby bola možná efektívna identifikácia konkrétnych ľudí, právnických osôb, subjektov alebo orgánov“.

60      Hoci žalobkyňa tvrdí opak, patrí ako právnická osoba do pôsobnosti článku 1 ods. 2 prvej zarážky spoločnej pozície 2001/931 a teda aj do pôsobnosti nariadenia č. 2580/2001.

61      Okolnosť tvrdená žalobkyňou, že zoznam, ktorý je prílohou spoločnej pozície 2001/931, rovnako ako sporný zoznam uvádzajú v oddiele „Osoby“ len fyzické osoby, zatiaľ čo niekoľko právnických osôb vrátane nej samej je uvedených v oddiele „Skupiny a subjekty“, nie je v tomto ohľade relevantná. Tieto zoznamy, vypracované výlučne na účely vykonávania spoločnej pozície 2001/931 v jednotlivých prípadoch, ktoré sú v nich uvedené, a nariadenia č. 2580/2001, totiž nemajú vplyv na definíciu „osôb, skupín a subjektov“ obsiahnutú v uvedených aktoch. To isté platí pre prípadné chyby klasifikácie medzi „osobami“ a „skupinami a subjektmi“, ktoré sa v nich môžu objaviť.

62      Prvú časť prvého žalobného dôvodu preto treba zamietnuť ako nedôvodnú.

 O druhej časti prvého dôvodu

–       Tvrdenia účastníkov konania

63      Žalobkyňa tvrdí, že na rozdiel od toho, čo je uvedené v odôvodnení, žiadny príslušný orgán neprijal vo vzťahu k nej rozhodnutie v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931. Žalobkyňa sa teda domnieva, že nepatrí do pôsobnosti nariadenia č. 2580/2001.

64      Sanctieregeling ani rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia totiž podľa nej nepatria do žiadnej zo štyroch kategórií rozhodnutí uvedených v tomto ustanovení, teda kategórie rozhodnutí o začatí vyšetrovania alebo trestného stíhania pre teroristický čin, kategórie rozhodnutí o začatí vyšetrovania alebo trestného stíhania pre pokus o spáchanie takého činu, kategórie rozhodnutí o začatí vyšetrovania alebo trestného stíhania pre účasť na takom čine alebo napomáhaní jeho spáchaniu, alebo kategórie rozhodnutí o odsúdení za vyššie uvedené činy. Sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia sa konkrétne svojím rozsudkom obmedzil na predbežné zamietnutie návrhu žalobkyne bez toho, aby vo vzťahu k nej prijal rozhodnutie v zmysle uvedeného ustanovenia.

65      Žalobkyňa subsidiárne tvrdí, že ministrov, ktorí prijali Sanctieregeling, ani sudcu rozhodujúceho o nariadení predbežného opatrenia, teda predsedu občianskoprávneho oddelenia obvodného súdu v Haagu, nemožno považovať za príslušné orgány v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931.

66      Tieto orgány totiž podľa nej nemajú nijakú právomoc v oblasti začatia vyšetrovania alebo trestného stíhania pre teroristické činnosti, ktorá v Holandsku patrí do výlučnej právomoci officier van justitie (prokuratúra).

67      Ďalej sa žalobkyňa domnieva, že tieto orgány nemajú nijakú právomoc rozhodovať o odsúdení za teroristické činnosti, ktoré patrí do výlučnej právomoci strafrechter (trestný súd).

68      Žalobkyňa ďalej subsidiárne tvrdí, že na rozdiel od toho, čo je uvedené v odôvodnení, sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia Sanctieregeling nijako „nepotvrdil“. Tento sudca sa v rámci konania o nariadení predbežného opatrenia obmedzil na zamietnutie návrhu žalobkyne, ktorého cieľom bolo zabrániť holandskej vláde v zmrazení jej majetku. Ministerské nariadenie má napokon už z definície silu zákona a nemôže byť nikdy „potvrdené“ aktom súdneho orgánu.

69      Žalobkyňa vo svojej replike ďalej uvádza, že pokiaľ je sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia príslušným „súdnym“ orgánom, ako tvrdí Rada, potom ministri nemôžu byť „rovnocenným“ orgánom v danej oblasti, lebo tieto orgány sa podľa článku 1 ods. 4 druhého pododseku spoločnej pozície 2001/931 vzájomne vylučujú. Téza Rady je teda podľa nej rozporuplná a nepochopiteľná.

70      Žalobkyňa vo svojich pripomienkach v reakcii na vyjadrenie Holandského kráľovstva ako vedľajšieho účastníka konania dodáva, že povaha konania o nariadení predbežného opatrenia v holandskom práve, ani nedostatok jeho trestnoprávneho charakteru nie sú na účely preskúmania tohto žalobného dôvodu relevantné. Irelevantné sú podľa nej aj pripomienky tohto vedľajšieho účastníka k možnosti podať odvolanie proti rozhodnutiu o nariadení predbežného opatrenia a k skutočnosti, že nebolo začaté konanie vo veci samej.

71      Pokiaľ by si Všeobecný súd želal získať dôkazy, pokiaľ ide o povahu, obsah a procesné aspekty konania o nariadení predbežného opatrenia v holandskom práve, žalobkyňa subsidiárne ponúka poskytnutie týchto dôkazov vypočutím znalcov alebo predložením právnických príručiek.

72      Žalobkyňa ďalej na rozdiel od toho, čo tvrdí Holandské kráľovstvo, uvádza, že výpočet rozhodnutí uvedených v článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 je taxatívny. Tento výklad je podľa nej potvrdený tak znením tohto ustanovenia, najmä v jeho nemeckej verzii, ako aj logikou. V dotknutom ustanovení totiž výraz „rozhodnutie“ s neurčitým a neobmedzený obsahom nadobúda význam len vďaka výpočtu, ktorý po ňom nasleduje. Dotknutý výpočet je podľa jej názoru v každom prípade významný a ukazuje, že musí ísť o rozhodnutie určitého druhu, teda o rozhodnutie rovnocenné alebo veľmi podobné začatiu vyšetrovania, začatiu trestného stíhania alebo tiež odsúdeniu. V prejednávanej veci rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia tieto podmienky zjavne nespĺňa.

73      Rada, podporovaná Holandským kráľovstvom a Komisiou, argumenty žalobkyne spochybňuje.

74      Rada predovšetkým zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie je založené na samotnom rozhodnutí o predbežnom opatrení, ktoré podľa jej názoru predstavuje rozhodnutie príslušného orgánu, v prejednávanej veci súdneho orgánu, prijaté vo vzťahu k žalobkyni v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931. To podľa nej jasne vyplýva z jeho odôvodnenia, Rada však dodáva, že by mohla tiež považovať Sanctieregeling za rozhodnutie príslušného orgánu v zmysle toho istého ustanovenia.

75      Holandské kráľovstvo tiež tvrdí, že rozhodnutie o predbežnom opatrení predstavuje rozhodnutie príslušného vnútroštátneho orgánu, ktoré slúžilo ako základ pre rozhodnutie Rady zaradiť žalobkyňu do sporného zoznamu.

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

76      Súd prvého stupňa v rozsudkoch z 12. decembra 2006, Organisation des Modjahedines du peuple d’Iran/Rada (T‑228/02, Zb. s. II‑4665, ďalej len „rozsudok OMPI“), PMOI I, zo 4. decembra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada (T‑284/08, Zb. s. II‑3487, ďalej len „rozsudok PMOI II“), a z 30. septembra 2009, Sison/Rada (T‑341/07, Zb. s. II‑3625, ďalej len „rozsudok Sison II“), spresnil a neskôr potvrdil: a) podmienky vykonávania článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 a článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001; b) dôkazné bremeno, ktoré v tejto súvislosti zaťažuje Radu; c) rozsah súdneho preskúmania v tejto oblasti.

77      Ako Súd prvého stupňa uviedol v bodoch 115 a 116 rozsudku OMPI, v bode 130 rozsudku PMOI, v bode 50 rozsudku PMOI II a v bode 92 rozsudku Sison II, skutkové a právne okolnosti spôsobilé podmieniť uplatnenie opatrenia na zmrazenie finančných prostriedkov na osobu, skupinu alebo subjekt sú určené článkom 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001. Podľa tohto ustanovenia Rada, konajúc jednomyseľne, ustanoví, preskúma, zmení a doplní zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa podľa ustanovení stanovených v článku 1 ods. 4 až 6 spoločnej pozície 2001/931 vzťahuje toto nariadenie. Dotknutý zoznam musí byť teda stanovený v súlade s ustanoveniami článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 na základe presných informácií a dôkazov zo spisu, ktoré preukazujú, že rozhodnutie bolo prijaté príslušným orgánom voči dotknutým osobám, skupinám a subjektom, či už ide o začatie vyšetrovaní, alebo o stíhanie pre teroristický čin alebo pokus spáchať, zúčastniť sa alebo uľahčiť spáchanie takéhoto činu, založené na vážnych a dôveryhodných dôkazoch alebo indíciách, alebo ide o odsúdenie za takéto činy. „Príslušným orgánom“ treba rozumieť súdny orgán, alebo ak súdne orgány nemajú žiadnu právomoc v danej oblasti, rovnocenný príslušný orgán v tejto oblasti. Okrem toho mená osôb a subjektov prevzatých do zoznamu musia byť predmetom revízie v pravidelných intervaloch prinajmenšom raz za polrok, aby sa zabezpečilo, že ich ponechanie na zozname zostáva odôvodnené v súlade s ustanoveniami článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931.

78      V bode 117 rozsudku OMPI, v bode 131 rozsudku PMOI I, v bode 51 rozsudku PMOI II a v bode 93 rozsudku Sison II Súd prvého stupňa z týchto ustanovení vyvodil, že konanie, ktoré môže viesť k prijatiu opatrenia na zmrazenie finančných prostriedkov podľa relevantnej právnej úpravy, sa odohráva na dvoch úrovniach – na vnútroštátnej úrovni a na úrovni Spoločenstva. Najprv musí príslušný vnútroštátny orgán, spravidla súdny, prijať vo vzťahu k dotknutej osobe rozhodnutie zodpovedajúce definícii v článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931. Ak ide o rozhodnutie o začatí vyšetrovania alebo trestného stíhania, musí byť odôvodnené vážnymi a dôveryhodnými dôkazmi alebo indíciami. Rada, ktorá rozhoduje jednomyseľne, musí následne rozhodnúť o zaradení dotknutej osoby do sporného zoznamu na základe presných informácií alebo dôkazov zo spisu, ktoré preukazujú, že takéto rozhodnutie bolo prijaté. Neskôr sa Rada musí v pravidelných intervaloch, prinajmenšom raz za polrok, ubezpečiť, že ponechanie dotknutej osoby na spornom zozname zostáva odôvodnené. V tejto súvislosti overenie existencie rozhodnutia vnútroštátneho orgánu zodpovedajúceho uvedenej definícii sa zdá byť základnou podmienkou prijatia pôvodného rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov Radou, zatiaľ čo overenie ďalších postupov týkajúcich sa tohto rozhodnutia na vnútroštátnej úrovni sa zdá byť nevyhnutné v kontexte prijatia následného rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov.

79      V bode 123 rozsudku OMPI, v bode 132 rozsudku PMOI I, v bode 52 rozsudku PMOI II a v bode 94 rozsudku Sison II Súd prvého stupňa okrem iného pripomenul, že podľa článku 10 ES sa vzťahy medzi členskými štátmi a inštitúciami Spoločenstva riadia vzájomnými povinnosťami lojálnej spolupráce (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 16. októbra 2003, Írsko/Komisia, C‑339/00, Zb. s. I‑11757, body 71 a 72 a citovanú judikatúru). Táto zásada je všeobecne uplatniteľná a jej dodržiavanie sa osobitne vyžaduje v rámci policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach [spoločne nazývaných „spravodlivosť a vnútorné veci“ (SVV)] upravených hlavou VI Zmluvy EÚ v znení pred prijatím Lisabonskej zmluvy, ktorá je napokon úplne založená na spolupráci medzi členskými štátmi a inštitúciami (rozsudok Súdneho dvora zo 16. júna 2005, Pupino, C‑105/03, Zb. s. I‑5285, bod 42).

80      V bode 124 rozsudku OMPI, v bode 133 rozsudku PMOI I, v bode 53 rozsudku PMO II a v bode 95 rozsudku Sison II sa Súd prvého stupňa domnieval, že v prípade uplatnenia článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 a článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001, teda ustanovení, ktoré zavádzajú špecifickú formu spolupráce medzi Radou a členskými štátmi v rámci spoločného boja proti terorizmu, má táto zásada pre Radu za dôsledok povinnosť spoliehať sa, pokiaľ je to možné, na posúdenie príslušného vnútroštátneho orgánu, prinajmenšom ak je to súdny orgán, najmä pokiaľ ide o existenciu „závažných a dôveryhodných dôkazov alebo indícií“, na ktorých je rozhodnutie tohto orgánu založené.

81      Ako bolo rozhodnuté v bode 134 rozsudku PMOI I, v bode 54 rozsudku PMOI II a v bode 96 rozsudku Sison II, z uvedeného vyplýva, že hoci Rada musí preukázať, či zmrazenie finančných prostriedkov osoby, skupiny alebo subjektu je alebo zostáva zákonne odôvodnené vzhľadom na relevantnú právnu úpravu, ako správne tvrdí žalobkyňa, toto dôkazné bremeno má relatívne obmedzený cieľ na úrovni konania Spoločenstva o zmrazení finančných prostriedkov. V prípade pôvodného rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov sa týka najmä existencie presných informácií alebo dôkazov zo spisu, ktoré preukazujú, že vo vzťahu k dotknutej osobe bolo prijaté rozhodnutie vnútroštátneho orgánu zodpovedajúce definícii článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931. Okrem toho v prípade následného rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov po revízii sa dôkazné bremeno týka najmä otázky, či zmrazenie finančných prostriedkov zostáva odôvodnené vo vzťahu k všetkým relevantným okolnostiam predmetnej veci a osobitne k dôsledkom tohto rozhodnutia príslušného vnútroštátneho orgánu.

82      Pokiaľ ide o preskúmanie Súdnom prvého stupňa, ten v bode 159 rozsudku OMPI, v bode 137 rozsudku PMOI I, v bode 55 rozsudku PMOI II a v bode 97 rozsudku Sison II uznal, že Rada disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o podklady, ktoré zohľadní pri prijatí opatrení týkajúcich sa ekonomických a finančných sankcií na základe článkov 60 ES, 301 ES a 308 ES, v súlade so spoločnou pozíciou prijatou v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Táto voľná úvaha sa uplatňuje najmä pri posúdení úvah o účelnosti, na ktorých sa takéto rozhodnutia zakladajú.

83      Aj keď však Súd prvého stupňa priznáva Rade voľnú úvahu v danej oblasti, neznamená to, že sa musí zdržať preskúmania výkladu relevantných údajov touto inštitúciou (rozsudky PMOI I, bod 138, PMOI II, bod 55, a Sison, bod 98). Súd Spoločenstva musí totiž nielen preveriť vecnú presnosť predložených dôkazov, ich spoľahlivosť a súladnosť, ale aj preskúmať, či tieto dôkazy predstavujú súhrn podstatných údajov, ktoré musia byť zohľadnené pri posúdení situácie, a či sú spôsobilé opodstatniť závery, ktoré sa z nich vyvodili. V rámci tohto posúdenia mu však neprináleží nahradiť posúdenie Rady svojím vlastným posúdením (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora z 22. novembra 2007, Španielsko/Lenzing, C‑525/04 P, Zb. s. I‑9947, bod 57 a citovanú judikatúru).

84      V prejednávanom prípade je v prvom rade potrebné podľa tejto judikatúry overiť, či napadnuté rozhodnutie bolo prijaté na základe presných informácií alebo dôkazov zo spisu, ktoré preukazujú, že vo vzťahu k žalobkyni bolo prijaté rozhodnutie zodpovedajúce definícii článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 (pozri v tomto zmysle rozsudok Sison II, bod 99).

85      V tejto súvislosti odôvodnenia pripojené najmä k listom Rady z 23. apríla 2007 a 29. júna 2007, ktoré boli zaslané žalobkyni, odkazujú vo svojich odsekoch 3 na dve rozhodnutia, o ktorých možno a priori tvrdiť, že boli prijaté príslušnými orgánmi v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, a to na Sanctieregeling a rozhodnutie o predbežnom opatrení.

86      Rada síce v bode 24 svojho vyjadrenia k žalobe tvrdila, že založila napadnuté rozhodnutie len na rozhodnutí o predbežnom opatrení, ale v bode 22 uvedeného vyjadrenia k žalobe tiež tvrdila, že ho mohla založiť aj na Sanctieregeling. Toto tvrdenie, s ktorým Holandské kráľovstvo súhlasilo, je navyše zrejme potvrdené, ako tiež uviedla Rada, okolnosťou, že odôvodnenia oznámené žalobkyni používajú v závere uvedenom v ich odstavci 4 len „rozhodnutie prijaté [vo vzťahu k žalobkyni] príslušným orgánom v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931“ v jednotnom čísle.

87      Za týchto okolností a na rozdiel od súdnych rozhodnutí a Sanctieregeling dotknutých vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku Sison II, nemožno v prejednávanej veci zohľadniť rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia izolovane a bez súčasného prihliadnutia k Sanctieregeling, lebo práve Sanctieregeling je základom predloženia veci sudcovi rozhodujúcemu o nariadení predbežných opatrení a samotným predmetom sporu predloženého tomuto sudcovi bol návrh na odklad jeho výkonu (pozri tiež rozsudok Al-Aqsa, bod 18). Práve v tomto zmysle je zjavne potrebné chápať výslovný a podrobný odkaz na Sanctieregeling, ktorý je obsiahnutý aj v odôvodneniach.

88      Pokiaľ teda ide po prvé o Sanctieregeling, tento nesporne predstavuje rozhodnutie správneho orgánu a nie rozhodnutie súdneho orgánu. Táto okolnosť však nie je sama osebe rozhodujúca. Ako totiž správne uvádza Rada, samotné znenie článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 výslovne stanovuje, že za príslušný orgán v zmysle tohto ustanovenia možno považovať aj orgán inej než súdnej povahy.

89      Tento výklad je okrem toho potvrdený judikatúrou Všeobecného súdu. Konkrétne vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku PMOI I (pozri jeho bod 6), sa Rada opierala o uznesenie Secretary of State for the Home Department (minister vnútra Spojeného kráľovstva), ktoré na základe Terrorism Act 2000 (zákon o terorizme z roku 2000) zakazovalo žalobkyňu v uvedenej veci ako organizáciu zapojenú do terorizmu. V bode 144 rozsudku PMOI I Súd prvého stupňa konštatoval, že uvedené uznesenie sa vzhľadom na relevantnú vnútroštátnu právnu úpravu javí ako rozhodnutie príslušného vnútroštátneho orgánu zodpovedajúce definícii článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931.

90      V prejednávanej veci je nesporné (pozri tiež rozsudok Al-Aqsa, bod 16), že Sanctieregeling bolo prijaté 3. apríla 2003 holandským ministrom zahraničných vecí so súhlasom ministra financií v súlade so Sanctiewet 1977 (zákon o sankciách z roku 1977), v znení zo 16. mája 2002, ktorý zveruje týmto orgánom právomoc zmraziť finančné prostriedky osôb a subjektov v rámci vykonávania rezolúcie Bezpečnostnej rady Organizácie spojených národov 1373 (2001) z 28. septembra 2001, v ktorej boli stanovené rozsiahle stratégie pre boj proti terorizmu a najmä pre boj proti financovaniu terorizmu. Ide teda o rozhodnutie, ktoré sa veľmi podobá, tak svojou podstatou, ako aj formou, na rozhodnutie, o ktoré išlo vo veci PMOI I.

91      Okrem toho sa netvrdí, že také rozhodnutie ako je Sanctieregeling patrí do pôsobnosti súdnych orgánov, pokiaľ nejde o súdne preskúmanie jeho zákonnosti.

92      Pokiaľ ide po druhé o rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia, predstavuje toto rozhodnutie v každom prípade rozhodnutie súdneho orgánu vydané v konaní, v rámci ktorého išlo práve o zdanlivú zákonnosť Sanctieregeling, vo vzťahu ku ktorej sa žalobkyňa snažila podľa holandského práva domôcť odkladu jeho výkonu.

93      Za týchto okolností argument žalobkyne, že sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia sa obmedzil na zamietnutie návrhu na odklad výkonu Sanctieregeling bez toho, aby vo vzťahu k nej prijal „rozhodnutie“ v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, musí byť zamietnutý ako argument vychádzajúci z príliš formalistického výkladu rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia.

94      To isté platí pre argument žalobkyne, podľa ktorého sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia Sanctieregeling v pravom zmysle slova „nepotvrdil“.

95      Napriek tomu je pravda, že Sanctieregeling ani rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia nepredstavujú rozhodnutie o „začatí vyšetrovania alebo trestného stíhania za teroristický čin“ v pravom zmysle slova ani sa netýkajú „odsúdenia“ žalobkyne v presnom trestnom význame tohto slova.

96      Všeobecný súd sa však domnieva, že s ohľadom na svoj obsah, rozsah a kontext rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia, posudzované spoločne so Sanctieregeling, predstavuje „rozhodnutie“ prijaté príslušným orgánom v zmysle článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 a článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001.

97      V tomto ohľade treba pripomenúť, že pri výklade dosahu ustanovenia práva Spoločenstva je potrebné súčasne zohľadniť jeho znenie, kontext a ciele (pozri rozsudok Súdneho dvora z 8. decembra 2005, Jyske Finans, C‑280/04, Zb. s. I‑10683, bod 34, a tam citovanú judikatúru).

98      Treba však konštatovať, že ustanovenia, o ktoré ide v prejednávanej veci, nevyžadujú, aby vnútroštátne „rozhodnutie“ bolo súčasťou trestného konania stricto sensu, hoci to tak vo väčšine prípadov bude. To potvrdzuje aj článok 1 ods. 4 druhý pododsek spoločnej pozície 2001/931, ktorý tým, že výslovne počíta s možnosťou, že súdne orgány nemajú „právomoc v oblasti, na ktorú sa vzťahuje“ dotknutý odsek, predpokladá, že také rozhodnutia môžu patriť do inej oblasti než je oblasť trestného práva stricto sensu. Rovnako článok 1 ods. 4 prvý pododsek druhá veta spoločnej pozície 2001/931 stanovuje, že do zoznamu možno zaradiť osoby, skupiny a subjekty, ktoré Bezpečnostná rada OSN identifikovala ako prepojené s terorizmom a proti ktorým nariadila sankcie. Sankcie, o ktorých rozhodne Bezpečnostná rada, pritom nemajú nevyhnutne trestnú povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, Zb. s. I‑6351, bod 358, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. júla 2007, Sison/Rada, T‑47/03, neuverejnený v Zbierke, ďalej len „rozsudok Sison I“, bod 101).

99      Za týchto podmienok treba argument žalobkyne, podľa ktorého tak vyšetrovanie a trestné stíhanie, ako aj odsúdenie za trestné činy patria do výlučnej právomoci officier van justitie a strafrechter, odmietnuť ako irelevantný.

100    S ohľadom na ciele sledované ustanoveniami, o ktoré ide v prejednávanej veci, však musí byť v rámci vykonávania rezolúcie Bezpečnostnej rady 1373 (2001) predmetom dotknutého vnútroštátneho konania boj proti terorizmu v širšom zmysle.

101    V rozsudku Sison II (bod 111) Súd prvého stupňa rozhodol, že tak vzhľadom na znenie, kontext a ciele ustanovení, ktoré sú predmetom prejednávaného sporu (pozri konkrétne odôvodnenie č. 1 spoločnej pozície 2001/931), ako aj vzhľadom na významnú úlohu, ktorú pri konaní o zmrazení finančných prostriedkov zohrávajú vnútroštátne orgány, stanovenú v článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001, rozhodnutie o „začatí vyšetrovania alebo trestného stíhania“ musí byť na účely platného použitia Radou vydané v rámci vnútroštátneho konania, ktorého cieľom je priamo alebo najmä zaviesť opatrenie preventívneho alebo represívneho charakteru voči dotknutej osobe v rámci boja proti terorizmu a z dôvodu zapojenia dotknutej osoby do teroristických činností. Súd prvého stupňa spresnil, že túto požiadavku nespĺňa rozhodnutie vnútroštátneho súdneho orgánu, ktorý rozhoduje len vo vedľajšom alebo incidenčnom konaní o prípadnej účasti dotknutej osoby na takejto činnosti v rámci sporu, ktorý sa napríklad týka práv a povinností občianskoprávnej povahy.

102    Pritom na rozdiel od súdnych rozhodnutí, o ktoré išlo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Sison II, je rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia, na ktoré sa v prejednávanej veci odvoláva Rada, prijaté dostatočne priamym spôsobom v rámci vnútroštátneho konania týkajúceho sa predovšetkým uloženia sankčného opatrenia hospodárskej povahy dotknutej osobe, teda zmrazenia jej finančných prostriedkov uskutočneného samotným Sanctieregeling, z dôvodu jej účasti na teroristickej činnosti (pozri bod 90 vyššie).

103    V tomto ohľade žalobkyňa správne tvrdí, že povaha konania o nariadení predbežného opatrenia v holandskom práve ani absencia jeho trestnoprávneho charakteru nie sú na účely tohto posúdenia relevantné. Nie je teda nevyhnutné vyhovieť návrhu žalobkyne na predloženie dôkazov k týmto otázkam (pozri body 27 a 71 vyššie).

104    Rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia posudzované spoločne so Sanctieregeling sa tak s ohľadom na relevantnú vnútroštátnu právnu úpravu javí ako rozhodnutie príslušného vnútroštátneho orgánu zodpovedajúceho definícii podľa článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931.

105    Také rozhodnutie môže byť spoločne so Sanctieregeling v období, keď bolo prijaté, považované za rozhodnutie spĺňajúce požiadavky článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, a teda môže v zásade ako také odôvodňovať prijatie opatrenia na zmrazenie finančných prostriedkov žalobkyne na základe článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001.

106    Pokiaľ ide o otázku, či by toto rozhodnutie mohlo naďalej platne slúžiť ako základ napadnutého rozhodnutia ku dňu jeho prijatia s ohľadom na všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci, a najmä s ohľadom na dôsledky tohto rozhodnutia vo vnútroštátnom práve, táto otázka patrí do rámca preskúmavania tretieho žalobného dôvodu, ktoré bude vykonané v nasledujúcej časti tohto rozsudku.

107    S touto výhradou musí byť druhá časť prvého žalobného dôvodu zamietnutá ako nedôvodná.

 O tretej časti prvého dôvodu

–       Tvrdenia účastníkov konania

108    Žalobkyňa tvrdí, že ani z odôvodnenia, ani z rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia, ani zo Sanctieregeling a dokonca ani z memoranda AIVD nie je zjavná ani minimálna forma úmyslu, pochybenia alebo vedomosti z jej strany týkajúca sa podpory teroristických činností. Pritom dôkaz o týchto skutočnostiach, ktorý podľa nej musí predložiť Rada, je určujúci na účely uplatnenia spoločnej pozície 2001/931 a nariadenia č. 2580/2001, najmä jeho článku 2 ods. 3 písm. ii), ktorý sa vzťahuje na právnické osoby, ktoré „napomáhajú“ spáchaniu teroristických činov.

109    Sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia sa najmä obmedzil na záver, že z finančných prostriedkov zhromaždených žalobkyňou mali prospech organizácie napojené na Hamas a že tieto organizácie ďalej poskytli tieto finančné prostriedky tomuto hnutiu, aby mu umožnili páchanie teroristických činov alebo napomáhanie ich páchaniu (pozri najmä bod 3.2 rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia). Tvrdenie obsiahnuté v odôvodnení, podľa ktorého sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia dospel k záveru, že žalobkyňa musí byť považovaná za organizáciu, ktorá podporuje Hamas a umožňuje mu páchanie teroristických činov alebo napomáhanie ich páchaniu, je teda nepresné. Naopak výrazy použité sudcom rozhodujúcim o nariadení predbežného opatrenia nasvedčujú tomu, že nijako nepreukázal, že žalobkyňa vedela alebo mala vedieť, že finančné prostriedky, ktoré poskytla iným organizáciám, sa používajú na teroristické účely. Žalobkyňa popiera, že by o tejto skutočnosti vedela.

110    Žalobkyňa vo svojej replike dodáva, že dôkaz jej dobrej viery vyplýva aj zo skutočnosti, že povolila sudcovi rozhodujúcemu o nariadení predbežného opatrenia oboznámiť sa s dôverným spisom AIVD.

111    Pokiaľ ide o posúdenia obsiahnuté v memorande AIVD, žalobkyňa v odpovedi na spis Holandského kráľovstva ako vedľajšieho účastníka konania spresňuje, že z okolnosti, že sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia vo svojich dvoch rozsudkoch obšírne citoval toto memorandum, nijako nevyplýva, že by všetky jeho formulácie schvaľoval. To platí najmä pokiaľ ide o údajnú aktívnu úlohu žalobkyne a jej vedúcich zamestnancov pri zhromažďovaní finančných prostriedkov v prospech Hamasu.

112    Pokiaľ ide o argument Holandského kráľovstva, podľa ktorého výraz „vedomie“ znamená nielen „vedieť“, ale aj „mal vedieť“, žalobkyňa uvádza, že nie je podopretý samotnými výrazmi použitými zákonodarcom v článku 1 ods. 3 písm. k) spoločnej pozície 2001/931, hoci by bolo ľahké použiť inú formuláciu, pokiaľ by mal taký úmysel.

113    Z rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia v každom prípade nevyplýva, že žalobkyňa „mala vedieť“, že finančné prostriedky, ktoré poskytla, boli použité na teroristické účely.

114    Na rozdiel od toho, čo tvrdí Holandské kráľovstvo, žalobkyňa v tomto ohľade dodáva, že z rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia (najmä z jeho bodu 3.4) nijako nevyplýva, že sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia bol presvedčený o tom, že žalobkyňa vedela alebo mala vedieť o konečnom použití týchto finančných prostriedkov na teroristické účely.

115    Žalobkyňa dospieva k záveru, že Rada sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia tým, že predpokladala, že žalobkyňa vedela, že niektoré organizácie, ktorým boli poskytnuté dary, boli napojené na Hamas a že tieto organizácie ďalej použili tieto finančné prostriedky na páchanie teroristických útokov.

116    Žalobkyňa v každom prípade zdôrazňuje, že organizácia Hamas bola ako taká zahrnutá do sporného zoznamu [spoločnou pozíciou Rady 2003/651/SZBP z 12. septembra 2003, ktorou sa aktualizuje spoločná pozícia 2001/931 a zrušuje spoločná pozícia 2003/482/SZBP (Ú. v. EÚ L 229, s. 42)] až k 12. septembru 2003, teda až po prijatí rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia a dokonca po prijatí pôvodného opatrenia Spoločenstva na zmrazenie finančných prostriedkov žalobkyne. Pred týmto dňom bolo do tohto zoznamu zahrnuté len teroristické krídlo Hamasu uvedené v príslušných aktoch Rady ako „Hamas-Izz al-Din al‑Qassem“ [pozri najmä spoločnú pozíciu Rady 2003/482/SZBP z 27. júna 2003, ktorou sa aktualizuje spoločná pozícia 2001/931 a zrušuje spoločná pozícia 2003/402/SZBP (Ú. v. EÚ L 160, s. 100)]. Žalobkyňa z toho vyvodzuje, že až do 12. septembra 2003 mal priemerný európsky občan, a teda aj žalobkyňa, právo domnievať sa, že dary poskytnuté humanitárnemu krídlu Hamasu nie sú použité na teroristické účely.

117    Rada, podporovaná Holandským kráľovstvom a Komisiou, tvrdí, že podľa relevantných uplatniteľných ustanovení je v prejednávanej veci predložený dôkaz o tom, že žalobkyňa vedela, že jej účasť na činnostiach Hamasu prispieva k trestnej činnosti tejto skupiny.

118    Holandské kráľovstvo dodáva, že výraz „vedomie“ v zmysle tých istých ustanovení treba chápať nielen ako skutočnosť „vedieť“, ale aj „musel vedieť“ alebo „mal vedieť“.

–       Posúdenie Všeobecným súdom

119    Ako správne uvádza Rada, nariadenie č. 2580/2001 výslovne nestanovuje povinnosť tohto orgánu preukázať, že dotknutá osoba mala „úmysel“ spáchať teroristický čin, zúčastniť sa na jeho spáchaní alebo napomáhať jeho spáchaniu. Dôkaz tohto prvku úmyslu však vyžaduje spoločná pozícia 2001/931, ktorej článok 1 ods. 3 písm. k), uplatňovaný proti žalobkyni v odôvodnení, stanovuje že účasť na činnostiach teroristickej skupiny musí byť spojená s „vedomím skutočnosti, že takáto účasť prispeje k zločineckým aktivitám tejto skupiny“. Tento dôkaz je teda vyžadovaný aj na základe článku 1 ods. 4 nariadenia č. 2580/2001, a to vzhľadom na znenie tohto ustanovenia.

120    Treba preto overiť, či bol tento dôkaz v prejednávanej veci riadne predložený.

121    V prejednávanej veci z odôvodnenia Sanctieregeling vyplýva, že toto nariadenie bolo prijaté, v očakávaní prijatia rozhodnutia Spoločenstva voči žalobkyni na základe nariadenia č. 2580/2001, na základe nepriamych dôkazov o prevodoch finančných prostriedkov vykonaných žalobkyňou na adresu organizácií, ktoré podporujú terorizmus na Blízkom východe (pozri tiež rozsudok Al-Aqsa, bod 17).

122    Žalobkyňa sa proti Holandskému kráľovstvu bránila návrhom podaným sudcovi rozhodujúcemu o nariadení predbežného opatrenia najmä na účely získania odkladu výkonu opatrení stanovených Sanctieregeling.

123    Medzitýmnym rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia sudca rozhodujúci o nariadení predbežného rozhodnutia najmä konštatoval a rozhodol:

„1.      Skutkový stav

Na základe písomností v spise a pojednávania, ktoré sa konalo 6. mája 2003, sa [sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia] opiera o nasledujúce skutkové okolnosti.

1.9.      Dňa 3. apríla 2003 prijal minister zahraničných vecí [Sanctieregeling]…

1.10. Odôvodnenie [Sanctieregeling] uvádza, že existujú nepriame dôkazy o tom, že [žalobkyňa] prevádza finančné prostriedky v prospech organizácií podporujúcich terorizmus na Blízkom východe.

1.11. Listom z 9. apríla 2003 vedúci [AIVD] oznámil generálnemu riaditeľovi odboru pre politické záležitosti ministerstva zahraničných vecí nasledujúce skutočnosti:

‚… Chcel by som uviesť nasledujúce skutočnosti s cieľom potvrdiť predchádzajúce informácie. Pri plnení svojej zákonom stanovenej úlohy sa AIVD zo spoľahlivých, ale zraniteľných zdrojov dozvedela nasledujúce skutočnosti.

Organizácia Al-Aqsa usadená v Holandsku, ktorá bola založená 24. augusta [1993]… a ktorej sídlo sa nachádza v Heerlene, zhromažďovala v Holandsku peniaze v prospech organizácií napojených na Hamas na Blízkom východe. Niektoré z týchto organizácií poskytli peniaze na páchanie teroristických činností alebo na napomáhanie ich páchaniu.

AIVD dospela k záveru, že rozdiel medzi sociálnymi a teroristickými činnosťami Hamasu je už naďalej neudržateľný. Hamas, na ktorý sú napojené uvedené organizácie, ktoré zhromažďujú finančné prostriedky, treba považovať za organizačný celok napomáhajúci tak humanitárnym, ako aj teroristickým činnostiam, pričom tieto činnosti sa vzájomne dopĺňajú.

Nadácia Al-Aqsa udržiava alebo udržiavala kontakty s organizáciami, ktoré získavajú finančné prostriedky v prospech Hamasu. Nadácia Al-Aqsa udržiava alebo udržiavala vzťahy s Al-Aqsa v Nemecku (zakázaná v polovici roka 2002), Al-Aqsa v Dánsku (majetok zmrazený na konci roka 2002), Al-Aqsa v Belgicku, ako aj s organizáciami získavajúcimi finančné prostriedky v prospech Hamasu v Spojenom kráľovstve, Taliansku, Švajčiarsku, Švédsku a Francúzsku.

Existuje medzinárodná spoločná akcia získavania finančných prostriedkov zo strany organizácií získavajúcich finančné prostriedky, vrátane Al-Aqsa Holandsko, v prospech Hamasu, pod názvom Union of the Good (v arabčine Ittilaf Al-Khair). Vedúci Union of the Good bývajúci v Katare v minulosti schválil samovražedné útoky z náboženských dôvodov. Až do zákazu (Al-Aqsa) v Nemecku bol predseda Al-Aqsa Nemecko aj predsedom Al-Aqsa v Holandsku. Po zákaze organizácie v Nemecku sa člen vedenia Al-Aqsa Belgicko, ktorý bol aj členom holandského vedenia, stal predsedom Al-Aqsa v Holandsku…‘

Toto úradné oznámenie, doplnené základnými informáciami, je základom [Sanctieregeling].

1.12. Dňa 17. apríla 2003 sa na žiadosť [žalobkyne] konal informatívny rozhovor medzi vedením a poradcami [žalobkyne] a zástupcami ministerstva zahraničných vecí. Pri tomto rozhovore poskytlo vedenie [žalobkyne] doplňujúce informácie o jej činnostiach. [Holandské kráľovstvo] však na základe týchto informácií opatrenia prijaté proti [žalobkyni] neodstránilo ani neprehodnotilo. Neskoršie žiadosti podané [žalobkyňou] v tomto ohľade neboli [Holandským kráľovstvom] zohľadnené.

2.      Návrh, jeho odôvodnenie a obhajoba

[Žalobkyňa] v podstate navrhuje:

Na tieto účely sa [žalobkyňa] odvoláva na nasledujúce okolnosti.

Obvinenia proti [žalobkyni] nie sú podopreté nijakou naozaj preukázanou skutočnosťou. Úradné oznámenie AIVD nie je dostatočným základom pre tieto obvinenia. [Holandské kráľovstvo] navyše už skôr oznámilo, že nie je potrebné prijať opatrenia voči [žalobkyni]. [Žalobkyňa] neudržiava nijaký vzťah s Hamasom alebo s organizáciami napojenými na Hamas. Finančné prostriedky, ktoré zhromaždila, sú použité výlučne na sociálne činnosti, čo je intenzívne kontrolované dotknutými orgány. Pred prijatím [Sanctieregeling] [Holandské kráľovstvo] neumožnilo [žalobkyni], aby vyjadrila svoje stanovisko. [Žalobkyňa] konala vo vzťahu k [Holandskému kráľovstvu] poctivo a umožnila mu kontrolovať všetky svoje činnosti. [Holandské kráľovstvo] nekonalo správne, keď tejto ponuke [žalobkyne] nevyhovelo. [Holandské kráľovstvo] teda konalo voči [žalobkyni] neoprávnene. Postup [Holandského kráľovstva] poškodzuje nenapraviteľným spôsobom záujmy [žalobkyne]. [Žalobkyňa] už nemôže plniť svoje platobné povinnosti (nájom, plyn, voda, elektrina, mzdy) a musela ukončiť prebiehajúce projekty.

Aj keby bolo potrebné dospieť k záveru, že postup [Holandského kráľovstva] bol v súlade s právom, je napriek všetkému protiprávny, lebo [Holandské kráľovstvo] neprijalo opatrenia na ukončenie nehumánnej situácie, v ktorej sa [žalobkyňa] v súčasnosti nachádza.

[Holandské kráľovstvo] tým, že v médiách zverejnilo obvinenia vznesené proti [žalobkyni], poškodilo jej povesť a česť. [Žalobkyňa] teda utrpela ujmu, ktorú je [Holandské kráľovstvo] povinné nahradiť.

3.      Posúdenie sporu

3.1.      S ohľadom na predložené písomnosti a diskusie na pojednávaní treba uviesť, že sa [žalobkyňa] konkrétne domáha, aby bolo [Holandskému kráľovstvu] zakázané pokračovať v uplatňovaní [Sanctieregeling]. Treba posúdiť, či [Holandské kráľovstvo] prijatím a použitím [Sanctieregeling] konalo voči [žalobkyni] protiprávne.

3.4.      Podľa ustálenej judikatúry Hoge Raad [der Nederlanden (Najvyšší súd, Holandsko)] môže sudca kvalifikovať ako neoprávnené prijatie a uplatňovanie všeobecne záväzných ustanovení (zákonov v materiálnom zmysle), pokiaľ je otázkou voľného uváženia v tom zmysle, že dotknutý orgán nemohol dôvodne prijať dotknuté ustanovenie s ohľadom na záujmy, ktoré tento orgán poznal nebo mal poznať v okamihu prijatia vykonávacieho rozhodnutia. Podľa Hoge Raad musí sudca v rámci tejto kontroly zachovať potrebnú zdržanlivosť.

3.5.      Záujem [Holandského kráľovstva] v rámci [Sanctieregeling] spočíva vo všeobecnosti v boji proti teroristickým činnostiam a konkrétne v potlačení finančnej podpory týchto činností. [Žalobkyňa] má naopak záujem na tom, aby mohla naďalej bez prekážok vykonávať svoju činnosť.

3.6.      [Sanctieregeling] sa zakladá na vyššie uvedenom úradnom oznámení AIVD. Obsah tohto oznámenia sa týka najmä skutočnosti, že z finančných prostriedkov získaných [žalobkyňou] v Holandsku majú prospech organizácie napojené na islamské (palestínske) hnutie Hamas a že niektoré z týchto organizácií (napojených na Hamas) poskytujú finančné prostriedky na účely páchania alebo napomáhania páchaniu teroristických činností Hamasu.

3.7.      [Žalobkyňa] energicky tvrdila, že neposkytuje peniaze Hamasu alebo iným organizáciám napojeným na toto hnutie. Finančné prostriedky, ktoré získava (v roku 2002 1 300 000 eur), sú podľa [žalobkyne] poskytované inštitúciám usadeným v Izraeli, na územiach okupovaných Izraelom a v ďalších krajinách (najmä v Kanade a Austrálii), ktoré sledujú len sociálne ciele a organizujú len sociálne činnosti. Použitie získaných finančných prostriedkov ďalej prebieha v súlade s právom použiteľným v týchto krajinách/okupovaných územiach a pod dohľadom orgánov týchto krajín/území.

3.8.      Úradné oznámenie AIVD obsahuje len všeobecné vyhlásenia. Tieto vyhlásenia nie sú podložené nijakými faktami. V dôsledku toho ani sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia ani [žalobkyňa] nie sú schopní posúdiť, či sú závery uvedené v tomto oznámení podložené údajmi, ktoré sú výsledkom vyšetrovania; inými slovami nemožno zistiť, či je toto úradné oznámenie pravdivé. To je o to problematickejšie, že [žalobkyňa] obsah tohto oznámenia spochybnila a svoje pochybnosti v medziach možností odôvodnila.

3.9.      Aj keď možno úradnému oznámeniu priznať určitú logiku, [sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia] sa domnieva, že pokiaľ je fungovanie právneho subjektu v značnej miere prakticky narušené na základe úradného oznámenia, nemôže sa [Holandské kráľovstvo] uspokojiť s odkazom na toto oznámenie, ktoré nie je podložené a [žalobkyňa] jeho obsah spochybnila s uvedením dôvodov. Argumentácia [Holandského kráľovstva], a to, že jednoduchý odkaz na úradné oznámenie je v rámci preskúmavania právnej úpravy sudcom rozhodujúcim o nariadení predbežného opatrenia a s ohľadom na dôvernosť zdrojov podporujúcich toto oznámenie dostatočný, sa tiež odmieta.

3.10. [Holandské kráľovstvo] subsidiárne navrhlo priznať výlučne [sudcovi rozhodujúcemu o nariadení predbežného opatrenia] možnosť zoznámiť sa s dotknutými údajmi. [Žalobkyňa] nespochybnila tvrdenie [Holandského kráľovstva], podľa ktorého má Holandské kráľovstvo záujem na zachovaní dôvernosti údajov AIVD, na ktorých sa zakladá úradné oznámenie. [Žalobkyňa] súhlasila s tým, aby bol s dotknutými dôvernými údajmi oboznámený len sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia.

3.11. Dôverné oboznámenie [sudcu rozhodujúceho o nariadení predbežného opatrenia] s príslušnými písomnosťami sa zdá byť v rozpore s jednou so základných zásad sudcovského práva, a to so zásadou kontradiktórnosti. Odôvodnenie (konečného) uznesenia totiž neodkazuje na údaje, s ktorými sa [sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia] dôverne zoznámil, takže uvedené odôvodnenie nemožno priamo kontrolovať. Je však prípustné, aby bola z vyššie uvedenej zásady z dôvodov verejného poriadku urobená výnimka. Tak je to v prejednávanej veci. Je tak tiež dôležité, aby účastníci konania súhlasili s tým, že sa urobí výnimka z tejto zásady a že toto konanie vykazuje podobnosť so správnym právom, v rámci ktorého nie je neobvyklé dôverné oboznámenie sudcu so spisom (pozri článok 8.29 všeobecného správneho zákona).

3.12. [Holandské kráľovstvo] je preto povinné umožniť sudcovi rozhodujúcemu o nariadení predbežného opatrenia, v spolupráci s jeho súdnym úradníkom, zoznámiť sa dôverne so spisom, ktorý je základom úradného oznámenia AIVD. sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia sa domnieva, že k tomuto dôvernému zoznámeniu by malo dôjsť v krátkej dobe…

4.      Rozhodnutie

Sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia nariaďuje [Holandskému kráľovstvu], aby ho v lehote jedného týždňa od dňa nasledujúceho [po dni vydania tohto uznesenia] informovalo spôsobom, ktorý mu umožní dôverne sa zoznámiť v sprievode svojho súdneho úradníka so skutočnosťami obsiahnutými v spise, ktoré podporujú úradné oznámenie AIVD.

…“

124    Holandská vláda vyhovela tomuto medzitýmnemu rozhodnutiu a 21. mája 2003 sa sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia zoznámil so spisom AIVD v jej priestoroch.

125    Rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia predovšetkým konštatoval a rozhodol:

„…

2.      Skutkový stav, návrh, odôvodnenie a obhajoba

Pokiaľ ide o tieto skutočnosti, odkazuje sa na [medzitýmne rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia].

3.      Posúdenie sporu

3.1.      S ohľadom na tieto úvahy uvedené v [medzitýmnom rozhodnutí o nariadení predbežného opatrenia] treba predovšetkým odpovedať na otázku, či [Holandské kráľovstvo] prijatím a uplatňovaním [Sanctieregeling] konalo voči [žalobkyni] protiprávne a či teda potrebné nariadiť mu, aby už [Sanctieregeling] nevykonávalo.

3.2.      Sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia dospel na základe svojho vyšetrovania k záveru, že zistenia AIVD dostatočne odôvodňujú záver (AIVD), podľa ktorého mali z finančných prostriedkov získaných [žalobkyňou] v Holandsku prospech organizácie napojené na islamské (palestínske) hnutie Hamas, a môžu odôvodniť aj záver, že niektoré z týchto organizácií (napojených na Hamas) poskytujú finančné prostriedky na účely páchania alebo napomáhania páchaniu teroristických činností Hamasu.

3.3.      Sudcovi rozhodujúcemu o nariadení predbežného opatrenia nebola predložená nijaká skutočnosť, ktorá by umožňovala dospieť k záveru, že AIVD nesprávne vykonala úlohu, ktorá jej je zverená zákonom o spravodajských a bezpečnostných službách.

3.4.      [Žalobkyňa] ďalej tvrdila, že aj za predpokladu, že by [Holandské kráľovstvo] prijatím a uplatňovaním [Sanctieregeling] nekonalo vo vzťahu k nej protiprávne, spočíva protiprávnosť predpisov [Holandského kráľovstva] v každom prípade v skutočnosti, že [Holandské kráľovstvo] uplatňovalo [Sanctieregeling] bez toho, aby stanovilo úpravu na ukončenie situácie, v ktorej sa v súčasnosti [žalobkyňa] nachádza. Túto argumentáciu treba odmietnuť. Je preukázané, že [žalobkyni] vznikla a stále vzniká škoda v dôsledku konania [Holandského kráľovstva]. Táto škoda a prípadne i neskoršia škoda sú však spôsobené len konaním samotnej [žalobkyne]. Už vzniknutá škoda a škoda, ktorá ešte len vznikne, sú v plnom rozsahu pripísateľné [žalobkyni].

3.5.      [Žalobkyňa] tiež uviedla, že [Holandské kráľovstvo] (v osobe ministra zahraničných vecí) už skôr, a to v októbri 2002, oznámilo v odpovedi na otázky položené členmi druhého senátu, že považuje za zbytočné prijať opatrenia voči [žalobkyni]. [Holandské kráľovstvo] však dostatočne hodnoverne vyjadrilo – čo vyplýva aj z odpovedí na vyššie uvedené otázky položené druhým senátom – že vyšetrovanie zo strany AIVD sa v tomto okamihu nachádzalo v takej fáze, že prijatie opatrení voči [žalobkyni] by nebolo odôvodnené, ale že po zintenzívnení vyšetrovania už nebolo prijatie takých opatrení vylúčené.

3.6.      S ohľadom na vyššie uvedené úvahy treba na otázku formulovanú v bode 3.1 odpovedať záporne. V dôsledku toho treba zamietnuť návrhy [žalobkyne], ktorých cieľom je zakázať [Holandskému kráľovstvu], aby zmrazilo všetok jej majetok, aby bránilo všetkým jej finančným operáciám a operáciám v jej prospech, ako aj zakázať tretím osobám, aby jej priamo alebo nepriamo poskytli prostriedky.

Rozhodnutie

Sudca rozhodujúci o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia návrhy zamieta.

…“

126    S ohľadom na medzitýmne rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia a rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia nie je potrebné rozhodnúť, či platí, ako tvrdí Holandské kráľovstvo, že sa súdne preskúmanie toho, ako Rada posúdila prvok „vedomia“ vyžadovaný článkom 1 ods. 3 písm. k) spoločnej pozície 2001/931 musí obmedziť na súdne preskúmanie zjavného pochybenia.

127    Rada sa totiž mohla bez toho, aby sa dopustila akéhokoľvek nesprávneho posúdenia, s ohľadom na obe dotknuté rozhodnutia domnievať, že žalobkyňa vedela v zmysle uvedeného ustanovenia, že jej činnosť získavania a poskytovania finančných prostriedkov prispieva k trestnej činnosti teroristickej skupiny, v prejednávanej veci teroristickej skupiny Hamas alebo presnejšie v rozhodujúcej dobe jej ozbrojeného krídla Hamas-Izz al-Din al-Qassem.

128    Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa na základe príliš formalistického a doslovného výkladu týchto dvoch rozhodnutí, skutkové zistenia a posúdenia vykonané sudcom rozhodujúcim o nariadení predbežného opatrenia na základe memoranda AIVD a skutočností obsiahnutých v spise, o ktoré sa opiera, ukazujú, že sudca bol zjavne presvedčený o tom, že žalobkyňa vedela o konečnom použití svojich finančných prostriedkov na teroristické účely. Niektoré príklady takých zistení a posúdení, uplatnené Holandským kráľovstvom s odkazom na bod 1.11 medzitýmneho rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia to implicitne, ale nepochybne preukazujú.

129    Napokon debaty pred sudcom rozhodujúcim o nariadení predbežného opatrenia sa netýkali ani tak tohto prvku vedomia alebo prvku úmyslu, ako predovšetkým údajných vzťahov medzi žalobkyňou a Hamasom. Ako tento sudca uviedol, žalobkyňa totiž v tejto fáze konania „dôrazne“ tvrdila, že „[neposkytovala] peniaze Hamasu alebo iným organizáciám napojeným na toto hnutie“ a dokonca že „neudržiavala nijaký vzťah s Hamasom alebo s organizáciami napojenými na Hamas“. Tieto tvrdenia boli sudcom rozhodujúcim o nariadení predbežného opatrenia jednoznačne vyvrátené po tom, ako sa zoznámil so spisom podporujúcim memorandum AIVD. Za týchto podmienok nebolo potrebné, aby tento sudca výslovne uviedol v bode 3.2 rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia rozsah, v akom si žalobkyňa bola situácie „vedomá“.

130    Sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia sa v každom prípade tým, že rozhodol, že škoda už vzniknutá žalobkyni v dôsledku Sanctieregeling a škoda, ktorá ešte v budúcnosti vznikne, jej sú „v plnom rozsahu pripísateľné“, nevyhnutne vyslovil pre tento prvok „vedomia“ nevyhnutný na určenie zodpovednosti žalobkyne pri vážení záujmov, ktoré bol povinný vykonať (pozri najmä bod 3.5 medzitýmneho rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia).

131    Okrem toho argumentácia rozvinutá žalobkyňou v jej pripomienkach k vyjadreniu Holandského kráľovstva ako vedľajšieho účastníka konania na základe údajného rozlíšenia, ktoré musí byť vykonané prinajmenšom pre obdobie pred 12. septembrom 2003 medzi humanitárnym a teroristickým krídlom Hamasu, je úplne irelevantná s ohľadom na záver sudcu rozhodujúceho o nariadení predbežného opatrenia, podľa ktorého jednak z finančných prostriedkov získaných žalobkyňou v Holandsku mali prospech organizácie napojené na Hamas, jednak niektoré z týchto organizácií poskytli finančné prostriedky na účely páchania alebo napomáhania páchaniu teroristických činností Hamasu.

132    Táto argumentácia, podľa ktorej bola žalobkyňa v rozhodujúcej dobe oprávnená domnievať sa, že dary poskytnuté humanitárnemu krídlu Hamasu nie sú použité na teroristické účely, je napokon nezlučiteľná s argumentáciou, ktorú žalobkyňa uplatnila pred sudcom rozhodujúcim o nariadení predbežného opatrenia a v ktorej rámci poprela akúkoľvek väzbu na Hamas alebo na organizácie napojené na Hamas.

133    Vzhľadom na vyššie uvedené treba zamietnuť tretiu časť prvého žalobného dôvodu ako nedôvodnú.

 O štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu

–       Tvrdenia účastníkov konania

134    Žalobkyňa tvrdí, že predmetom a cieľom spoločnej pozície 2001/931 a nariadenia č. 2580/2001 je boj proti súčasnému a budúcemu financovaniu terorizmu a nie proti jeho financovaniu v minulosti. Podľa nej teda platí, že ak nemožno preukázať existenciu súčasného alebo budúceho rizika financovania terorizmu zo strany určitého subjektu, tieto akty na ňu nemožno uplatniť.

135    Z odôvodnenia ani rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia pritom podľa žalobkyne nevyplýva existencia ani minimálnej súčasnej alebo budúcej hrozby zo strany žalobkyne, ktorá by umožňovala dospieť k záveru, že žalobkyňa môže byť v roku 2007 stále považovaná za organizáciu napomáhajúcu teroristickým činnostiam. V dôsledku doby, ktorá uplynula od 3. júna 2003, už navyše nemôžu byť ustanovenia rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia na odôvodnenie takéhoto záveru použité.

136    Z odôvodnenia konkrétne nijako nevyplýva, že organizácie, ktorým žalobkyňa poskytla finančné prostriedky pred 3. júnom 2003, za predpokladu, že v rozhodujúcej dobe skutočne napomáhali teroristickým činnostiam, to robia aj dnes. Je dokonca možné, že tieto organizácie už neexistujú. Samotná Rada nie je schopná overiť tieto skutočnosti, keďže totožnosť dotknutých organizácií nebola odhalená a keďže nemala prístup k spisu AIVD, na ktorom je rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia založené.

137    Navyše nič nenasvedčuje tomu, že pokiaľ by opatrenie na zmrazenie jej majetku bolo zrušené, podporovala by žalobkyňa znova tie isté organizácie. Žalobkyňa v tomto ohľade výslovne vyhlasuje, že pokiaľ jej Rada poskytne zoznam organizácií, ktoré sú považované za organizácie financujúce terorizmus, neposkytne im ani minimálnu finančnú pomoc.

138    Žalobkyňa vo svojej replike dodáva, že na rozdiel od tvrdenia Rady v jej vyjadrení k žalobe je Všeobecný súd v prejednávanej veci dozaista schopný preskúmať dôvodnosť napadnutého rozhodnutia z hľadiska tohto žalobného dôvodu. Žalobkyňa s odkazom na kritériá posúdenia, na ktoré sa v tomto ohľade Rada odvoláva, zdôrazňuje, že nemala a doposiaľ nemá nijaký záznam v oblasti teroristického násilia, že Rada nemôže zmysluplne predložiť nijakú serióznu hypotézu, pokiaľ ide o jej budúce úmysly len na základe dokumentov, ktoré má k dispozícii, a že tak Sanctieregeling, zrušený od roku 2003, ako aj rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia stratili veľa zo svojej relevantnosti.

139    Vo svojich pripomienkach k vyjadreniu vedľajšieho účastníka Holandského kráľovstva žalobkyňa ďalej tvrdí, že posúdenie Rady je zjavne nesprávne. Žalobkyňa zdôrazňuje, že samotná Rada nepozná totožnosť organizácií, ktoré žalobkyňa podporovala, a že tým skôr Rada nevie, ktoré z týchto organizácii potom podporovali terorizmus. Rada nevie ani to, či tieto organizácie stále existujú. S ohľadom na túto okolnosť Rada nemôže na základe jej známych písomností tvrdiť, že žalobkyňa môže byť stále považovaná za subjekt napomáhajúci páchaniu teroristických činov. Rada teda využila svoju voľnú úvahu zjavne nesprávnym spôsobom.

140    Rada, podporovaná Holandským kráľovstvom a Komisiou, argumentáciu žalobkyne spochybňuje.

–       Posúdenie Súdom prvého stupňa

141    Argumentácia rozvinutá žalobkyňou v rámci štvrtej časti prvého žalobného dôvodu v podstate zodpovedá argumentácii žalobkyne v rámci tretieho žalobného dôvodu vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku PMOI I.

142    Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o tomto treťom žalobnom dôvode v rozsudku PMOI I predovšetkým uviedol, že po a) nič v dotknutých ustanoveniach nariadenia č. 2580/2001 a spoločnej pozície 2001/931 nezakazuje uloženie obmedzujúcich opatrení voči osobám alebo subjektom, ktoré sa v minulosti dopustili teroristických činov, bez ohľadu na nedostatok dôkazov preukazujúcich, že sa v súčasnosti dopúšťajú takýchto činov alebo že sa do nich zapájajú, ak to okolnosti odôvodňujú (bod 107), po b) uskutočnenie cieľa sledovaného týmito aktmi, teda boja proti ohrozeniam medzinárodného mieru a bezpečnosti, ktoré predstavujú teroristické činy, ktorý má základný význam pre medzinárodné spoločenstvo, by mohlo byť znemožnené, ak by sa opatrenia na zmrazenie finančných prostriedkov upravené týmito aktmi mohli uplatňovať iba na osoby, skupiny a subjekty, ktoré páchajú teroristické činy v súčasnosti alebo ktoré ich páchali v bezprostredne nedávnej minulosti (bod 109), po c) uvedené opatrenia, ktoré majú predovšetkým predchádzať spáchaniu alebo opakovaniu takýchto činov, sú v prvom rade založené na posúdení aktuálnej alebo budúcej hrozby, a nie na posúdení minulého správania (bod 110), a po d) široká miera voľnej úvahy, ktorou disponuje Rada, pokiaľ ide o dôkazy, na ktoré treba prihliadnuť s cieľom prijatia alebo ponechania opatrenia na zmrazenie finančných prostriedkov, sa rozširuje na posúdenie hrozby, ktorú môže naďalej predstavovať organizácia, ktorá v minulosti spáchala teroristické činy, bez ohľadu na prerušenie jej teroristickej činnosti počas viac či menej dlhého obdobia, či dokonca jej zdanlivé ukončenie (bod 112).

143    V rozsudku Sison II (bod 66) Súd prvého stupňa dodal, že za týchto okolností a s ohľadom na judikatúru týkajúcu sa povinnosti odôvodnenia nasledujúcich rozhodnutí o zmrazení finančných prostriedkov (pozri v tejto súvislosti rozsudok PMOI I, bod 82) od Rady nemožno vyžadovať, aby podrobnejšie uviedla, v akom zmysle by mohlo zmrazenie finančných prostriedkov dotknutej osoby prispieť konkrétnym spôsobom k boju proti terorizmu, alebo aby predložila dôkazy, ktoré by preukázali, že dotknutá osoba by v budúcnosti mohla tieto prostriedky použiť na spáchanie alebo napomáhanie k uskutočneniu teroristických činov.

144    V prejednávanej veci z tejto judikatúry vyplýva, že okolnosť, že Rada odkázala len na udalosti z obdobia pred 3. júnom 2003, ako ich konštatoval sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia, sama osebe nestačí na to, aby bolo zjavné, že došlo k porušeniu článku 1 ods. 1, 2 a 4 spoločnej pozície 2001/931 a článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 (pozri v tomto zmysle rozsudok PMOI I, bod 113).

145    To isté platí pre „výslovné vyhlásenie“ žalobkyne, podľa ktorého pokiaľ opatrenie na zmrazenie finančných prostriedkov bude zrušené, neposkytne ani minimálnu finančnú pomoc organizáciám, ktoré jej Rada označí za organizácie financujúce terorizmus.

146    Pokiaľ ide o otázku, či Rada s ohľadom na všetky ďalšie relevantné okolnosti (najmä dobu, ktorá uplynula od pôvodného rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov, čo sa medzitým stalo s organizáciami, ktorým žalobkyňa poskytla finančné prostriedky, skutočnosti predchádzajúce tomuto rozhodnutiu vo veci terorizmu, jej budúce úmysly, zrušenie Sanctieregeling a súčasnú relevantnosť rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia) prekročila medze svojej voľnej úvahy, táto otázka patrí skôr do súdneho preskúmania dodržiavania povinností, ktoré Rade vyplývajú z článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931. Vzhľadom na to, že porušenie týchto povinností sa konkrétne uplatňovalo v rámci tretieho žalobného dôvodu, treba ju prípadne posúdiť pri skúmaní tohto dôvodu (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok PMOI I, bod 114).

147    S touto výhradou musí byť aj štvrtá časť prvého žalobného dôvodu zamietnutá ako nedôvodná a s ňou, tiež s výhradou formulovanou v bode 106 vyššie, aj prvý žalobný dôvod ako celok.

 O treťom dôvode založenom na porušení článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931, článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a podstatnej formálnej náležitosti

 Tvrdenia účastníkov konania

148    Podľa žalobkyne, ktorá odkazuje na článok 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931, článok 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a na zásady uvedené Všeobecným súdom v rozsudku OMPI, Rada nevykonala nijaké preskúmanie vhodnosti zachovania jej zaradenia na sporný zoznam. Rada tak porušila podstatnú formálnu náležitosť.

149    Žalobkyňa v tomto ohľade zdôrazňuje, že odôvodnenie vôbec neuvádza, že Rada skutočne vykonala také preskúmanie pretrvávania dôvodov, ktoré boli použité na odôvodnenie pôvodného rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov, a už vôbec nie spôsob, akým to urobila. Všetko nasvedčuje skôr tomu, že Rada založila napadnuté rozhodnutie výlučne na rozhodnutí o nariadení predbežného opatrenia a na Sanctieregeling. Tieto akty pritom nepredstavujú presvedčivý a nezávislý právny základ odôvodňujúci nasledujúce rozhodnutie o zachovaní zmrazenia finančných prostriedkov. Predloženie dvoch rovnakých vnútroštátnych rozhodnutí pri každom ďalšom rozhodnutí o zmrazení jej finančných prostriedkov nepredstavuje podľa žalobkyne dôkladné a skutočné preskúmanie jej situácie v zmysle požadovanom Všeobecným súdom v rozsudku OMPI.

150    Žalobkyňa tiež poznamenáva, že už nemá nijaký prostriedok, aby nechala holandským súdom preskúmať faktickú správnosť alebo nesprávnosť obvinení vznesených AIVD v roku 2003, a už vôbec nie súčasné postavenie organizácií, ktorým zaslala finančné prostriedky.

151    Na pojednávaní žalobkyňa najmä s odkazom na bod 116 rozsudku Sison II ďalej tvrdila, že Sanctieregeling a rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia neviedli do dnešného dňa v Holandsku k nijakému vyšetrovaniu alebo trestnému stíhaniu proti nej, aj keď bolo Sanctieregeling zrušené ihneď po prijatí prvého opatrenia Spoločenstva na zmrazenie jej finančných prostriedkov. Žalobkyňa z toho vyvodzuje, že jednak na vnútroštátne rozhodnutie, na ktorého základe Rada pôvodne rozhodla zmraziť jej finančné prostriedky, nenadväzovali nijaké ďalšie kroky, jednak že Rada neberie túto okolnosť zodpovedajúcim spôsobom do úvahy, keď ponecháva toto opatrenie v platnosti na časovo neobmedzenú dobu.

152    Rada odmieta tvrdenia žalobkyne a tvrdí, že skôr, ako rozhodla o ponechaní žalobkyne na spornom zozname, vykonala podrobné meritórne preskúmanie s cieľom zistiť, či trvajú dôvody tohto ponechania.

153    Rada pripomína, že otázka, či majú byť obmedzujúce opatrenia prijaté voči teroristickej organizácii ponechané v platnosti, je otázkou politickej povahy, o ktorej môže rozhodnúť len zákonodarca, a domnieva sa, že vo veci samej vzala do úvahy všetky relevantné okolnosti.

154    Rovnako pokiaľ ide o procesné hľadiská, Rada podľa svojho tvrdenia riadne dbala na dodržiavanie povinností uvedených v rozsudkoch OMPI a Sison I (body 141 a 184), teda povinností týkajúcich sa práva na obhajobu a práva byť vypočutý. Rada teda bola pri vykonávaní tohto preskúmavania s pripomienkami žalobkyne dokonale oboznámená.

155    Rada v tomto ohľade s odkazom na odôvodnenie č. 5 napadnutého rozhodnutia a na svoj list z 29. júna 2007, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie oznámené žalobkyni, zdôrazňuje, že pred tým, než rozhodla o ponechaní žalobkyne na spornom zozname, riadne preskúmala jej pripomienky predložené 25. mája 2007.

156    Za týchto okolností sa Rada domnieva, že podľa rozsudkov OMPI a Sison I jej síce prináleží umožniť dotknutým osobám predložiť svoje pripomienky a tieto pripomienky vziať do úvahy, nie je však naproti tomu povinná na tieto pripomienky odpovedať. Skutočnosť, že odôvodnenie nebolo zmenené v porovnaní s odôvodnením oznámeným 23. apríla 2007, len preukazuje, že žiadny z argumentov vznesených žalobkyňou v jej pripomienkach nepovažovala Rada za presvedčivý a že neexistovala nijaká nová skutočnosť na doplnenie.

157    Rada, Holandské kráľovstvo a Komisia vo svojich pripomienkach vyjadrených v reakcii na písomné otázky Všeobecného súdu okrem toho tvrdia, že podľa zásad uvedených Všeobecným súdom v rozsudku Sison II bola Rada oprávnená zohľadniť skutočnosť, že rozhodnutie príslušného vnútroštátneho orgánu, na ktorom Rada založila svoje vlastné rozhodnutie o tom, že žalobkyňa podlieha obmedzujúcim opatreniam, nebolo žalobkyňou spochybnené.

158    Holandské kráľovstvo na pojednávaní zdôraznilo, že zrušenie Sanctieregeling po prijatí pôvodného opatrenia Spoločenstva na zmrazenie finančných prostriedkov žalobkyne neznamená prijatie nového postoja vnútroštátnych orgánov vo vzťahu k žalobkyni, ale vychádza zo snahy holandskej vlády vyvarovať sa prekrývaniu medzi vnútroštátnym opatrením a opatrením Spoločenstva, ktoré sa týkajú zmrazenia finančných prostriedkov žalobkyne.

 Posúdenie Všeobecným súdom

159    Ako bolo uvedené v bodoch 106 a 146 vyššie, do rámca tohto žalobného dôvodu, ktorý treba preskúmať, patrí aj otázka, či rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia môže naďalej platne slúžiť ako základ napadnutého rozhodnutia ku dňu jeho prijatia s ohľadom na všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci a najmä s ohľadom na dôsledky Sanctieregeling vo vnútroštátnom práve, a ďalej otázka, či Rada tým, že sa opierala výlučne o toto rozhodnutie, prekročila medze svojej voľnej úvahy. V tomto kontexte sa vynára aj otázka, či žalobkyňa mala a stále má k dispozícii opravné prostriedky vnútroštátneho práva proti rozhodnutiu o nariadení predbežného opatrenia, ako aj otázka dôsledkov, ktoré treba spájať so skutočnosťou, že žalobkyňa tieto opravné prostriedky nevyužila.

160    Pred preskúmaním týchto otázok treba pripomenúť zásady, ktoré sú základom judikatúry Všeobecného súdu týkajúcej sa sporov v oblasti opatrení na zmrazenie finančných prostriedkov prijatých v boji proti terorizmu, najmä rozsudky OMPI, PMOI I a PMOI II a Sison I a Sison II (pozri v tejto súvislosti body 78 až 83 vyššie).

161    Tieto zásady stanovujú jednak širokú mieru voľnej úvahy, ktorú treba priznať Rade, pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré majú byť zohľadnené na účely prijatia alebo zachovania opatrení na zmrazenie finančných prostriedkov na základe nariadenia č. 2580/2001. Táto voľná úvaha sa týka najmä úvah o účelnosti, na ktorých sú také rozhodnutia založené (pozri body 82 a 83 vyššie a tam citovanú judikatúru), a vzťahuje sa na hodnotenie hrozby, ktorú môže i naďalej predstavovať organizácia, ktorá v minulosti spáchala teroristické činy, bez ohľadu na prerušenie tejto teroristickej činnosti na viac alebo menej dlhú dobu alebo dokonca jej zdanlivé ukončenie (pozri bod 142 vyššie a tam citovanú judikatúru).

162    Ďalej tieto zásady stanovujú, že treba pri výkone tejto voľnej úvahy priznať prevahu prvkom vnútroštátneho konania, v rámci ktorého bolo prijaté rozhodnutie príslušného orgánu uvedené v článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, ktoré je základom rozhodnutia Spoločenstva o zmrazení finančných prostriedkov.

163    Všeobecný súd tak opakovane uviedol, že v prípade uplatnenia článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 a článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001, teda ustanovení, ktoré zavádzajú špecifickú formu spolupráce medzi Radou a členskými štátmi v rámci spoločného boja proti terorizmu, vedie zásada lojálnej spolupráce k vzniku povinnosti Rady ponechať riešenie v čo najväčšej možnej miere na posúdení príslušného vnútroštátneho orgánu, prinajmenšom pokiaľ ide o súdny orgán, najmä čo sa týka existencie „závažných a hodnoverných dôkazov alebo indícií“, na ktorých je rozhodnutie tohto orgánu založené (pozri bod 80 vyššie a tam citovanú judikatúru).

164    Súd prvého stupňa však tiež zdôraznil, že keď má Rada v úmysle prijať alebo po opätovnom preskúmaní ponechať v platnosti opatrenie na zmrazenie finančných prostriedkov v zmysle nariadenia č. 2580/2001 na základe vnútroštátneho rozhodnutia o „začatí vyšetrovania alebo trestného stíhania“ teroristického činu, nemôže ignorovať neskorší vývoj tohto vyšetrovania alebo trestného stíhania (pozri rozsudok Sison II, bod 116 a tam citovanú judikatúru).

165    Z rozsudku PMOI I (bod 146) tak vyplýva, že keďže rozhodnutie príslušného vnútroštátneho orgánu, na ktorom je založené rozhodnutie Spoločenstva o zmrazení finančných prostriedkov, môže byť kedykoľvek predmetom súdneho prostriedku nápravy podľa vnútroštátneho práva, podaného buď priamo proti nemu alebo nepriamo proti akémukoľvek nasledujúcemu rozhodnutiu toho istého vnútroštátneho orgánu týkajúcemu sa odmietnutia vziať ho späť alebo ho zrušiť, môže Rada dôvodne považovať za rozhodujúcu na účely svojho vlastného posúdenia okolnosť, že toto vnútroštátne rozhodnutie zostáva platné. Súd prvého stupňa sa teda v tom istom rozsudku (bod 147) domnieval, že pokiaľ ide o zváženie dôkazov v prospech a neprospech, Rada koná rozumne a opatrne, keď v situácii, v ktorej rozhodnutie príslušného vnútroštátneho správneho orgánu, na ktorom je založené rozhodnutie Spoločenstva o zmrazení finančných prostriedkov, môže byť alebo je predmetom súdneho prostriedku nápravy podľa vnútroštátneho práva, táto inštitúcia v podstate odmietne prijať stanovisko k dôvodnosti základných tvrdení uvedených dotknutou osobou na podporu takéhoto prostriedku pred poznaním jeho výsledku. V opačnom prípade by tu totiž bolo riziko, že posúdenie Rady ako politickej alebo správnej inštitúcie bude zo skutkového alebo z právneho hľadiska v rozpore s posúdením príslušného vnútroštátneho súdu.

166    Rovnako v rozsudku z 2. septembra 2009, El Morabit/Rada (T‑37/07 a T‑323/07, Zb. s. II‑131, uverejnenie výberu z rozhodnutí, body 51 a 52), Súd prvého stupňa rozhodol, že Rada konala v súlade s článkom 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 a nariadením č. 2580/2001, keď založila svoje rozhodnutie o zmrazení finančných prostriedkov na odsudzujúcom rozsudku za trestný čin vydanom vnútroštátnym prvostupňovým súdom bez toho, aby počkala na výsledok odvolania, ktoré dotknutá osoba podala proti tomuto odsudzujúcemu rozsudku.

167    V už citovanom rozsudku El Morabit/Rada (bod 53) však Súd prvého stupňa v súlade s už citovanou judikatúrou dodal, že aj keď jednoduchým podaním odvolania proti odsudzujúcemu rozsudku prvostupňového súdu nie je dotknuté právo Rady zapísať na základe nariadenia č. 2580/2001 a článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 odsúdenú osobu alebo subjekt na sporný zoznam, Rada je povinná po skončení odvolacieho konania overiť existenciu dôvodov na zachovanie zmrazenia finančných prostriedkov dotknutého subjektu. V prejednávanej veci Súd prvého stupňa uviedol (bod 54), že Rada vyvodila priamy dôsledok z oslobodenia dotknutého subjektu v odvolacom konaní tým, že ho vyškrtla zo sporného zoznamu. Podľa Súdu prvého stupňa tak Rada prijala racionálny výklad svojich právomocí, keď sa prispôsobila vývoju po vydaní holandského súdneho rozhodnutia.

168    V rozsudku Sison II (bod 116) Súd prvého stupňa podobne zvažoval možnosť, že vyšetrovanie polície alebo informačnej služby bude uzavreté bez toho, aby bolo predmetom súdneho konania, pretože nebolo možné získať dostatok dôkazov, alebo že dôjde k zastaveniu súdneho konania pre tie isté dôvody, alebo aj že rozhodnutie o začatí trestného stíhania bude viesť k zastaveniu tohto stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby v trestnom konaní. Súd prvého stupňa zdôraznil, že by nebolo prípustné, aby Rada nezohľadnila také poznatky, ktoré sú súčasťou všetkých relevantných údajov, ktoré treba pri posudzovaní tejto situácie zohľadniť (pozri bod 83 vyššie). Ak by bolo rozhodnuté inak, znamenalo by to poskytnúť Rade a členským štátom mimoriadnu právomoc zmraziť finančné prostriedky dotknutej osoby na dobu neurčitú mimo akéhokoľvek súdneho preskúmania a bez ohľadu na výsledok prípadných prebiehajúcich súdnych konaní.

169    Rovnaké úvahy musia byť použité, pokiaľ je vnútroštátne opatrenie na zmrazenie finančných prostriedkov alebo o zákaze organizácie považovanej za teroristickú vzaté späť jeho autorom alebo zrušené súdnym rozhodnutím, ako to bolo vo veci, ktorá viedla k vydaniu rozsudku PMOI I.

170    V prejednávanej veci je pritom nesporné, že Sanctieregeling bolo zrušené 3. augusta 2003, teda takmer ihneď po nadobudnutí účinnosti pôvodného opatrenia Spoločenstva na zmrazenie finančných prostriedkov žalobkyne 28. júna 2003.

171    V tomto ohľade je pravda, že napadnuté rozhodnutie vzbudzuje dojem, že sa nezakladá na Sanctieregeling, ale len na rozhodnutí o nariadení predbežného opatrenia (pozri bod 86 vyššie). Z dôvodov uvedených v bode 87 vyššie však nie je v prejednávanej veci možné zohľadniť rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia izolovane a bez súčasného prihliadnutia k Sanctieregeling.

172    Treba preto uznať, že od zrušenia Sanctieregeling v holandskom právnom poriadku nemôže už rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia, ktoré, ako bolo práve pripomenuté, tvorí s týmto nariadením neoddeliteľný celok, platne slúžiť ako základ opatrenia Spoločenstva na zmrazenie finančných prostriedkov žalobkyne.

173    Sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia totiž týmto rozhodnutím jednoducho odmietol predbežne pozastaviť účinky Sanctieregeling. Sanctieregeling pritom prestal definitívne vyvolávať akýkoľvek právny účinok okamihom svojho zrušenia. V dôsledku toho musí to isté nevyhnutne platiť pre právne účinky rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia, keďže toto rozhodnutie obsahuje len predbežné posúdenie, bez toho, aby bolo dotknuté konanie, v ktorom sa bude rozhodovať vo veci samej.

174    Všeobecný súd sa v tomto ohľade ďalej domnieva, že rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia nemôže vyvolávať právne účinky oddeliteľné od právnych účinkov Sanctieregeling výhradne na účely výkonu nariadenia č. 2580/2001, teda účinkov, ktoré by v prejednávanej veci pretrvávali napriek zrušeniu Sanctieregeling v holandskom práve. S celkovou štruktúrou tohto nariadenia, ktorá sa vyznačuje prevahou, ktorú musia mať prvky vnútroštátneho konania pri posúdení Rady, by okrem toho bolo nezlučiteľné, aby Sanctieregeling, ktoré už nevyvoláva nijaký účinok v holandskom právnom poriadku, naďalej vyvolávalo nepriamo a natrvalo právne účinky v právnom poriadku Spoločenstva, a to prostredníctvom rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia.

175    To platí tým skôr, že rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia vydané na základe návrhu žalobkyne predstavuje náhodnú udalosť vo vzťahu k Sanctieregeling. Z odôvodnenia Sanctieregeling totiž vyplýva, že bolo prijaté „do prijatia rozhodnutia Spoločenstva“ a že malo byť zrušené „nadobudnutím účinnosti takého rozhodnutia“ (pozri tiež rozsudok Al-Aqsa, bod 17). Podľa vysvetlení podaných Holandským kráľovstvom na pojednávaní vychádzalo toto zrušenie výlučne zo snahy holandskej vlády vyvarovať sa prekrývaniu medzi vnútroštátnym opatrením a opatrením Spoločenstva týkajúcimi sa zmrazenia finančných prostriedkov žalobkyne. Z toho vyplýva, že Sanctieregeling bolo v každom prípade zrušené bezprostredne po prijatí pôvodného opatrenia Spoločenstva na zmrazenie finančných prostriedkov žalobkyne bez ohľadu na to, či posledná uvedená podala alebo nepodala návrh na začatie konania o nariadení predbežného opatrenia alebo konania vo veci samej.

176    Taký mechanizmus tiež nezohľadňuje celkovú štruktúru nariadenia č. 2580/2001, ktoré podmieňuje prijatie opatrenia Spoločenstva na zmrazenie finančných prostriedkov buď začatím a aktívnym pokračovaním vnútroštátneho konania týkajúceho sa priamo a predovšetkým uloženia preventívneho alebo represívneho opatrenia voči dotknutej osobe na základe boja proti terorizmu a z dôvodu jej účasti na terorizme (pozri rozsudok Sison II, bod 111), alebo vydaním a vykonaním rozhodnutia o odsúdení dotknutej osoby za také činy.

177    V uvedenom prípade je pritom rozhodnutie o zmrazení finančných prostriedkov prijaté najskôr na vnútroštátnej úrovni odôvodnené „do prijatia rozhodnutia Spoločenstva“ a opatrenie Spoločenstva je odôvodnené prijatím vnútroštátneho rozhodnutia, ktoré je ihneď zrušené. Taký mechanizmus sa nevyhnutne pohybuje v bludnom kruhu.

178    Bez toho, aby sa mohla naďalej opierať o rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia, musela Rada vyvodiť logický dôsledok zo zrušenia vnútroštátneho opatrenia na zmrazenie finančných prostriedkov tým, že konštatovala, že vo vnútroštátnom práve už neexistuje základ „základ“, ktorý z právneho hľadiska dostatočne odôvodňuje zachovanie rovnocenného opatrenia Spoločenstva, a to bez ohľadu na prípadné súdne žaloby podané proti zrušenému vnútroštátnemu opatreniu.

179    Za týchto podmienok sa dvojitá okolnosť, teda že sudca rozhodujúci o nariadení predbežného opatrenia zamietol návrh, ktorý žalobkyňa podala proti Sanctieregeling, a že dotknutá osoba nepodala proti rozhodnutiu o nariadení predbežného opatrenia odvolanie, ani nepodala žalobu vo veci samej, javí ako irelevantná na účely posúdenia zákonnosti napadnutého rozhodnutia.

180    Za okolností prejednávanej veci, ktoré sa vyznačujú predovšetkým zrušením Sanctieregeling, treba naopak uznať, že Rada pri pravidelnom preskúmavaní situácie osoby na základe článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931 a článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 prekračuje medze svojej voľnej úvahy, keď s konečnou platnosťou ponecháva žalobkyňu na spornom zozname len z dôvodu, že rozhodnutie sudcu rozhodujúceho o nariadení predbežného opatrenia nie je v holandskom súdnictve spochybnené v súdnom odvolacom konaní o predbežnom opatrení alebo v súdnom konaní vo veci samej, zatiaľ čo správne rozhodnutie, o pozastavenie ktorého účinkov bol medzitým tento sudca požiadaný, jeho autor zrušil.

181    To platí tým skôr, že ako uviedla žalobkyňa na pojednávaní bez toho, aby tomu ostatní účastníci konania odporovali, od zrušenia Sanctieregeling a okrem vykonania napadnutého rozhodnutia vo vnútroštátnom práve už príslušné holandské orgány, správne či súdne, nepodnikli nijaké kroky smerujúce k uloženiu trestnej alebo hospodárskej sankcie žalobkyni na základe boja proti terorizmu a z dôvodu jej účasti na terorizme.

182    Z toho vyplýva, že tretí žalobný dôvod je dôvodný.

183    Za týchto okolností treba zrušiť napadnuté rozhodnutie bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné žalobné dôvody a argumenty žalobkyne.

184    Za týchto okolností nie je potrebné rozhodnúť o návrhu na určenie protiprávnosti nariadenia č. 2580/2001 podanom na základe článku 241 ES (pozri v tomto zmysle rozsudok Al‑Aqsa, body 66 a 67; pozri tiež rozsudok Súdneho dvora z 20. mája 2008, Komisia/Rada, C‑91/05, Zb. s. I‑3651, bod 111).

 O trovách

185    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania alebo z výnimočných dôvodov. Za okolností prejednávanej veci, keď Rada nemal úspech v bodoch žaloby smerujúcich k zrušeniu, ktoré tvoria hlavný predmet sporu, a žalobkyňa náhradu trov konania požadovala, je opodstatnené zaviazať Radu, aby v súlade s návrhom žalobkyne znášala svoje vlastné trovy konania a nahradila všetky trovy konania vynaložené žalobkyňou.

186    Podľa článku 87 ods. 4 prvého pododseku uvedeného rokovacieho poriadku členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (siedma komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Rozhodnutie Rady 2007/445/ES z 28. júna 2007, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušujú rozhodnutia 2006/379/ES a 2006/1008/ES, rozhodnutie Rady 2007/868/ES z 20. decembra 2007, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a zrušuje rozhodnutie 2007/445, rozhodnutie Rady 2008/583/ES z 15. júla 2008, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a zrušuje rozhodnutie 2007/868, rozhodnutie Rady 2009/62/ES z 26. januára 2009, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a zrušuje rozhodnutie 2008/583, a nariadenie Rady (ES) č. 501/2009 z 15. júna 2009, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a zrušuje rozhodnutie 2009/62, sa zrušujú v rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú Stichting Al‑Aqsa.

2.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

3.      Rada Európskej únie znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Stichting Al‑Aqsa.

4.      Holandské kráľovstvo a Európska komisia znášajú vlastné trovy konania.

Forwood

Papasavvas

Moavero Milanesi

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 9. septembra 2010.

Podpisy


* Jazyk konania: holandčina.