Language of document : ECLI:EU:C:2016:221

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

MELCHIOR WATHELET

prednesené 7. apríla 2016 (1)

Vec C‑160/15

GS Media BV

proti

Sanoma Media Netherlands BV,

Playboy Enterprises International Inc.,

Britt Geertruide Dekkerovej

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Autorské práva a s nimi súvisiace práva – Smernica 2001/29/ES – Informačná spoločnosť – Článok 3 ods. 1 – Verejný prenos – Internetová stránka – Sprístupnenie hypertextových odkazov na diela voľne prístupné verejnosti na inej internetovej stránke – Neexistencia súhlasu majiteľa“





I –    Úvod

1.        Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania z 3. apríla 2015, ktorý do kancelárie Súdneho dvora podal 7. apríla 2015 Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska), sa týka výkladu článku 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti(2).

2.        Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi spoločnosťou GS Media BV (ďalej len „GS Media“) a spoločnosťami Sanoma Media Netherlands BV (ďalej len „Sanoma“), Playboy Enterprises International Inc. (ďalej len „Playboy“) a pani Dekkerovou (ďalej spoločne len „Sanoma a i.“) predovšetkým v súvislosti s uverejnením hypertextových odkazov (alebo „hyperlinkov“) na internetovej stránke GeenStijl.nl, ktorú prevádzkuje GS Media, na iné stránky umožňujúce zobrazenie pirátskych fotografií pani Dekkerovej, zhotovených pre časopis Playboy.

II – Právny rámec

3.        Odôvodnenia 2 až 5, 9, 23 a 31 smernice 2001/29 uvádzajú:

„(2)      Európska rada… zdôraznila potrebu vytvoriť všeobecný právny rámec na úrovni spoločenstva, aby bolo možné podporovať rozvoj informačnej spoločnosti v Európe. …

(3)      Navrhnutá harmonizácia pomôže uplatňovať štyri slobody vnútorného trhu a zhoduje sa so základnými princípmi zákonnosti, a najmä s vlastníctvom, vrátane duševného vlastníctva a so slobodou vyjadrovania a s verejným záujmom.

(4)      Harmonizovaný právny rámec týkajúci sa autorských práv a s nimi súvisiacich práv bude prostredníctvom vyššej právnej istoty a zabezpečením vysokej úrovne ochrany duševného vlastníctva podporovať významné investície do tvorivosti a inovácie vrátane infraštruktúry sietí a povedie k zvýšenej súťaživosti európskeho priemyslu rovnako v oblasti zabezpečenia obsahu, ako aj v oblasti informačných technológií a všeobecnejšie v širokej škále priemyselných a kultúrnych odvetví. …

(5)      Technologický rozvoj znásobil a rozlíšil vektory tvorby, výroby a využívania. Hoci nie sú potrebné žiadne nové koncepcie ochrany duševného vlastníctva, súčasné právne predpisy o autorských právach a s nimi súvisiacich právach je potrebné upraviť a doplniť tak, aby primerane zodpovedali súčasnej hospodárskej realite, ako sú napríklad nové formy využívania.

(9)      Akákoľvek harmonizácia autorských práv a s nimi súvisiacich práv musí byť založená na vysokej úrovni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu. Ich ochrana pomáha zaistiť udržiavanie a rozvoj tvorivosti v záujme autorov, interpretov, producentov, spotrebiteľov, kultúry, priemyslu a verejnosti ako celku. …

(23)      Táto smernica ďalej harmonizuje práva autorov na verejný prenos. Pod týmto právom sa v širokom zmysle slova chápe každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká. Toto právo zahŕňa všetky transmisie a retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania.

(31)      Je potrebné zabezpečiť primeranú rovnováhu práv a záujmov medzi rôznymi kategóriami nositeľov práv, ako aj medzi rôznymi kategóriami nositeľov práv a používateľmi predmetov ochrany. Existujúce výnimky a obmedzenia práv ustanovené členskými štátmi sa musia prehodnotiť vo vzťahu k novému elektronickému prostrediu. …“

4.        Článok 3 tejto smernice stanovuje:

„1.      Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.

3.      Práva uvedené v odseku 1 a 2 nezaniknú žiadnym aktom verejného prenosu alebo sprístupnenia verejnosti ako je uvedené v tomto článku.“

5.        Článok 6 uvedenej smernice stanovuje:

„1.      Členské štáty poskytnú primeranú právnu ochranu proti porušovaniu akýchkoľvek účinných technologických opatrení, ktoré dotknutá osoba vykonáva s vedomím alebo opodstatneným dôvodom znalosti, že sleduje daný cieľ.

3.      Na účely tejto smernice sa výrazom ,technologické opatreniaʻ rozumie akákoľvek technológia, zariadenie alebo súčiastka, ktorá pri bežnom spôsobe použitia je navrhnutá na to, aby predchádzala konaniu alebo obmedzovala konanie vo vzťahu k dielam alebo iným predmetom ochrany, ktoré nie je povolené nositeľom autorského práva alebo akéhokoľvek iného práva súvisiaceho s autorským právom ustanoveného vnútroštátnym právnym predpisom alebo práva sui generis ustanoveného v kapitole III [smernice Európskeho parlamentu a Rady 9/96/ES z 11. marca 1996 o právnej ochrane databáz (Ú. v. ES L 77, s. 20; Mim. vyd. 13/015, s. 459)]. Technologické opatrenia sa pokladajú za ,účinnéʻ keď je použitie chráneného diela alebo predmetu ochrany kontrolované nositeľom práv uplatnením kontroly prístupu alebo ochranným procesom, ako je šifrovanie, kódovanie alebo iný prenos diela alebo iného predmetu ochrany, alebo kopírovací kontrolný mechanizmus, ktorý má ochranný cieľ.

…“

6.        Článok 8 tej istej smernice stanovuje:

„1.      Členské štáty zabezpečia primerané sankcie a opravné prostriedky vo vzťahu k porušovaniu práv a povinností ustanovených v tejto smernici a prijm[ú] všetky nevyhnutné opatrenia, aby sa tieto sankcie a opravné prostriedky uplatňovali. Takto ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a musia mať odrádzajúci účinok.

3.      Členské štáty zabezpečia, aby nositelia práv mali možnosť žiadať o súdny zákaz proti sprostredkovateľom, ktorých služby využívajú tretie strany na porušovanie autorského práva alebo s ním súvisiaceho práva.“

7.        Článok 14 smernice 2000/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode(3), nazvaný „Uloženie informácií na hostiteľskom počítači“, stanovuje:

„1.      Ak sa poskytuje služba informačnej spoločnosti, ktorá pozostáva z uloženia informácií, ktoré sú poskytované príjemcom tejto služby, musia členské štáty zabezpečiť, aby poskytovateľ služby nebol zodpovedný za informácie uložené na žiadosť príjemcu služby, pod podmienkou, že:

(a)      poskytovateľ nič nevie o nezákonnej činnosti alebo informáciách a čo sa týka nárokov na náhradu škody, nie je si vedomý skutočností alebo okolností, z ktorých by bolo zrejmé, že ide o nezákonnú činnosť alebo informácie;

alebo

(b)      poskytovateľ, po zistení alebo uvedomení si týchto skutočností, koná promptne, aby odstránil alebo znemožnil prístup k informáciám.

2.      Odsek 1 sa neuplatní, ak príjemca služby koná na základe právomoci od poskytovateľa alebo pod jeho vedením.

3.      Tento článok nemá vplyv na možnosť súdu alebo správneho orgánu požiadať poskytovateľa služieb, v súlade s právnymi systémami členských štátov, aby ukončil alebo predchádzal porušovaniu predpisov, a nemá vplyv ani na možnosť členských štátov, aby začali konanie, ktoré by nariadilo odstránenie alebo znemožnenie prístupu k informáciám.“

8.        Článok 11 tretia veta smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva(4) stanovuje:

„Členské štáty tiež zabezpečia, aby vlastníci práv mali možnosť navrhnúť vydanie súdneho príkazu proti sprostredkovateľom, ktorých služby využíva tretia strana na porušovanie práva duševného vlastníctva; tým nie je dotknutý článok 8 ods. 3 smernice [2001/29].“

III – Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

9.        Spoločnosť Sanoma, vydavateľ mesačníka Playboy, si u fotografa p. Hermèsa objednal vyhotovenie fotoreportáže o pani Dekkerovej. Pani Dekker pravidelne vystupuje v televíznych programoch v Holandsku. Fotograf udelil spoločnosti Sanoma plnú moc, aby ho zastupovala na účely zabezpečenia ochrany a dodržiavania jeho práv duševného vlastníctva vyplývajúcich z predmetnej zákazky.

10.      Dňa 27. októbra 2011 spoločnosť GS Media, ktorá prevádzkuje stránku Internet GeenStijl, uverejnila správu s titulkom „[vulgarizmus]! Nahé fotografie… Dekkerovej“. V ľavom hornom rohu stránky bola na okraji tejto správy zobrazená časť jednej z fotografií. Správa sa končila týmto textom: „A teraz odkaz s fotkami, na ktoré ste čakali. Kto prv [vulgarizmus], ten prv [vulgarizmus]. TU. …“. Kliknutím na hypertextový odkaz označený ako „TU“ boli čitatelia presmerovaní na austrálsku internetovú stránku na ukladanie dát nazvanú Filefactory.com. Kliknutím na ďalší hypertextový odkaz mohli otvoriť nové okno, ktoré obsahovalo ikonu „stiahnuť teraz“ („Download now“). Kliknutím na túto ikonu sa otvoril súbor vo formáte.zip obsahujúci jedenásť súborov vo formáte.pdf, z ktorých každý obsahoval jednu z fotografií.

11.      Napriek výzvam spoločnosti Sanoma spoločnosť GS Media odmietla odstrániť predmetný hypertextový odkaz. Naproti tomu fotografie boli odstránené z internetovej stránky Filefactory.com.

12.      Dňa 7. novembra 2011 bola na stránke GeenStijl uverejnená správa s titulkom „Blote [Dekker] gaat GeenStijl aanklaguh“ [„Nahá Dekkerová zažaluje GeenStijl“] v súvislosti so sporom medzi GS Media a Sanoma a i. týkajúcim sa fotografií, ktoré zverejnila GeenStijl. Správa sa končila týmito slovami: „Aktualizované: ešte ste nevideli nahé fotky [Dekkerovej]? Sú TU“. Aj táto správa obsahovala hypertextový odkaz na stránku Imageshack.us, na ktorej bolo možné pozrieť si jednu alebo viacero dotknutých fotografií. Aj stránka Imageshack.us vyhovela žiadosti spoločnosti Sanoma o odstránenie týchto fotografií. Tretia správa obsahujúca hypertextový odkaz na fotky bola na stránke GeenStijl uverejnená 17. novembra 2011. Jej nadpis znel „Bye Bye, adieu Playboy“. Návštevníci fóra GeenStijl potom umiestnili na túto stránku nové odkazy na ďalšie stránky, na ktorých bolo možné vidieť fotografie.

13.      Fotografie pani Dekkerovej boli uverejnené v mesačníku Playboy v decembri 2011.

14.      Sanoma a i. podali žalobu na Rechtbank Amsterdam (Prvostupňový súd v Amsterdame), pričom najmä tvrdili, že GS Media vložením hypertextových odkazov a zverejnením časti jednej z dotknutých fotografií na stránke GeenStijl porušila autorské práva pána Hermèsa a konala nezákonne vo vzťahu k Sanoma a i. Rechtbank Amsterdam (Prvostupňový súd v Amsterdame) tejto žalobe v prevažnej časti vyhovel.

15.      Gerechtshof Amsterdam (Odvolací súd v Amsterdame) zrušil rozsudok Rechtbank Amsterdam (Prvostupňový súd v Amsterdame), pričom sa domnieval, že GS Media vložením hypertextových odkazov neporušila autorské práva pána Hermèsa, keďže fotografie už boli zverejnené ich vložením na stránku Filefactory.com. Gerechtshof Amsterdam (Odvolací súd v Amsterdame) sa nevyjadril k otázke, či vloženie fotografií na stránku Filefactory.com predstavuje alebo nepredstavuje porušenie autorských práv pána Hermèsa. Rozhodol však, že GS Media vložením týchto hypertextových odkazov konala protizákonne vo vzťahu k Sanoma a i., keďže návštevníkov GeenStijl podnecovala k prehliadaniu fotografií protiprávne umiestnených na Filefactory.com, ktoré by pri neexistencii podobných odkazov nebolo jednoduché nájsť. Gerechtshof Amsterdam (Odvolací súd v Amsterdame) sa však domnieval, že GS Media čiastočným zobrazením jednej z fotografií na stránke GeenStijl porušila autorské práva pána Hermèsa.

16.      GS Media podala kasačný opravný prostriedok a Sanoma a i. podali vzájomný kasačný opravný prostriedok na Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska).

17.      GS Media vytýka Gerechtshof Amsterdam (Odvolací súd v Amsterdame) rozhodnutie, že uvedením čiastočného zobrazenia jednej z fotografií v správe týkajúcej sa fotografií umiestnenej na jej internetovej stránke porušila autorské práva pána Hermèsa.

18.      Sanoma a i. vytýkajú Gerechtshof Amsterdam (Odvolací súd v Amsterdame) rozhodnutie, že GS Media vložením hypertextových odkazov na svojej stránke nesprístupnila fotografie verejnosti. Sanoma a i. s odvolaním sa predovšetkým na rozsudok Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76) pred Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) tvrdia, že poskytnutie odkazu na internetovú stránku, na ktorú bolo dielo umiestnené bez súhlasu nositeľa autorských práv, predstavuje verejný prenos, a to nezávisle od toho, či toto dielo bolo alebo nebolo predtým zverejnené s jeho súhlasom. Sanoma a i. okrem toho tvrdia, že stránka Filefactory.com prijala obmedzujúce opatrenia v zmysle bodu 31 rozsudku Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76), „ktoré mohli používatelia stránky GeenStijl obísť vďaka zásahu GS Media, takže pirátske fotografie boli prístupné širšej verejnosti, než pre ktorú boli tieto fotografie vložené do ,digitálneho trezoruʻ, alebo že prinajmenšom tieto fotografie tak boli odhalené verejnosti, ktorá by bez tohto zásahu nemohla mať k nim prístup bez použitia dômyselnejších prostriedkov a zostali by tak mimo jej dosahu.“

19.      Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) sa v rámci svojho preskúmania vzájomného kasačného opravného prostriedku domnieva, že z rozsudku Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76), ako ani z uznesenia BestWater International (C‑348/13, EU:C:2014:2315) nemožno s dostatočnou istotou vyvodiť, či ide o „verejný prenos“, ak bolo dielo v skutočnosti uverejnené už predtým, avšak bez súhlasu nositeľa práv. Okrem toho pripomína, že vzájomný kasačný opravný prostriedok vyvoláva tiež otázky týkajúce sa obchádzania obmedzujúcich opatrení v zmysle rozsudku Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76). V tejto súvislosti uvádza, že pred vložením odkazu na stránku GeenStijl spoločnosťou GS Media bolo možné tieto fotografie nájsť, ale že zároveň nebolo jednoduché ich nájsť, takže vloženie hypertextového odkazu predstavovalo veľmi výrazné zjednodušenie.

20.      Za týchto podmienok Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      a)      Ide o ,verejný prenosʻ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, keď iná osoba ako nositeľ autorských práv odkáže prostredníctvom hypertextového odkazu na internetovej stránke, ktorú prevádzkuje, na internetovú stránku prevádzkovanú treťou osobou, ktorá je prístupná všetkým používateľom internetu a na ktorej bolo dielo sprístupnené verejnosti bez súhlasu nositeľa autorských práv?

b)      Má na odpoveď na predchádzajúcu otázku vplyv skutočnosť, či sa dielo verejne nesprístupnilo už skôr iným spôsobom so súhlasom nositeľa autorských práv?

c)      Je relevantné, či subjekt, ktorý vložil hypertextový odkaz, vedel alebo musel vedieť, že nositeľ autorských práv neudelil súhlas s vložením diela na internetovú stránku tretej osoby uvedenú v prvej otázke písm. a), a prípadne o okolnosti, že dielo nebolo predtým verejne sprístupnené iným spôsobom so súhlasom nositeľa autorských práv?

2.      a)      V prípade zápornej odpovede na prvú otázku písm. a): Ide napriek tomu v tomto prípade o verejný prenos alebo oň môže ísť, ak je internetová stránka, na ktorú odkazuje hypertextový odkaz, a teda aj dielo, skutočne, hoci nie jednoducho, prístupné verejnosti pozostávajúcej z používateľov internetu, takže vloženie hypertextového odkazu vo vysokej miere zjednodušuje nájdenie diela?

b)      Je pri odpovedi na druhú otázku písm. a) relevantné, či subjekt, ktorý vložil hypertextový odkaz, vedel alebo musel vedieť o skutočnosti, že internetovú stránku, na ktorú odkazuje hypertextový odkaz, nemôžu používatelia internetu ľahko nájsť?

3.      Existujú iné okolnosti, ktoré treba zohľadniť pri odpovedi na otázku, či ide o verejný prenos v prípade, keď sa hypertextovým odkazom na internetovej stránke vytvorí prístup k dielu, ktoré predtým ešte nebolo verejne sprístupnené so súhlasom nositeľa autorských práv?“

IV – Konanie pred Súdnym dvorom

21.      Písomné pripomienky predložili GS Media, Sanoma a i., Spolková republika Nemecko, Francúzska republika, Portugalská republika, Slovenská republika a Európska komisia. GS Media, Sanoma a i., Spolková republika Nemecko, Francúzska republika a Európska komisia predniesli svoje ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 3. februára 2016.

V –    Pripomienky účastníkov konania

22.      Portugalská republika sa domnieva, že bez toho, aby bola dotknutá dôvodnosť konečného rozhodnutia vyvodeného Súdnym dvorom, rozsudok Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76) môže podmieniť šírenie informácií a poznatkov na internete. Domnieva sa, že kvalifikovanie poskytnutia hypertextových odkazov ako „prenosu“ sa javí ako problematické, a to z dvoch dôvodov.

23.      Po prvé podľa Portugalskej republiky v digitálnej spoločnosti je hypertextový odkaz porovnateľný s poznámkou pod čiarou v analógovom kultúrnom prostredí(5) a nemožno ho kvalifikovať ako „prenos“. Po druhé podľa Portugalskej republiky subjektom, ktorý priamo sprístupňuje dielo verejnosti, a teda uskutočňuje „prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, je osoba, ktorá umiestni dielo na server, z ktorého k nemu môže mať používateľ internetu prístup. Domnieva sa, že to nie poskytovateľ hypertextového odkazu – poskytovateľ, ktorý uskutočňuje len sekundárny alebo nepriamy „prenos“ –, ktorý zabezpečuje, že „každý môže… mať prístup [k dielam] z miesta a v čase, ktorý si sám zvolí“. Takýto účinok má v skutočnosti konanie osoby, ktorá uskutočnila prvotný prenos.

24.      Portugalská republika sa domnieva, že v prípade, keď osoba iná ako nositeľ autorských práv odkáže prostredníctvom hypertextového odkazu na internetovej stránke, ktorú prevádzkuje, na internetovú stránku prevádzkovanú treťou osobou, ktorá je prístupná všetkým používateľom internetu a na ktorej je dielo sprístupnené verejnosti so súhlasom alebo bez súhlasu nositeľa autorských práv, nejde o „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.

25.      Komisia pripomína, že vo svojich pripomienkach vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76), tvrdila, že v situácii, keď hypertextový odkaz (alebo „hyperlink“) na určitej internetovej stránke odkazuje na dielo chránené autorskými právami uvedené na inej internetovej stránke a používatelia prvej internetovej stránky tak majú prístup k tomuto dielu, nemôže ísť o „prenos“, keďže nedochádza k transmisii ani retransmisii v zmysle uvedenom v smernici 2001/29.

26.      GS Media, Spolková republika Nemecko, Portugalská republika(6) a Slovenská republika, ako aj Komisia navrhujú odpovedať na prvú otázku písm. a) a b), ktorú položil vnútroštátny súd, záporne. Domnievajú sa, že v prípade, keď hypertextový odkaz odkazuje na internetovú stránku tretej osoby, ktorá je voľne prístupná všetkým používateľom internetu a na ktorej bolo dotknuté dielo sprístupnené bez súhlasu nositeľa práv, nejde o „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, a to ani za predpokladu, že toto dielo nebolo ešte nikdy uverejnené iným spôsobom so súhlasom nositeľa práv.

27.      Pokiaľ ide o prvú otázku písm. c), GS Media, Spolková republika Nemecko a Portugalská republika, ako aj Komisia sa domnievajú, že na účely posúdenia „verejného prenosu“ sú subjektívne okolnosti irelevantné, keďže toto posúdenie sa musí vykonať na objektívnom základe. Portugalská republika však subsidiárne tvrdí, že za predpokladu, že by Súdny dvor odpovedal na prvú alebo druhú prejudiciálnu otázku kladne, takýto prenos predpokladá, že poskytovateľ hypertextového odkazu jednoznačne vedel o tom, že nebol udelený súhlas s prvotným prenosom. Slovenská republika sa však domnieva, že je relevantné, či osoba, ktorá vkladá hypertextový odkaz na chránené dielo, nemohla nevedieť o tom, že predchádzajúce sprístupnenie tohto diela verejnosti sa uskutočnilo bez súhlasu nositeľa práv. Na účely zaručenia cieľa sledovaného smernicou 2001/29 tak v prípade, keď je táto osoba informovaná o tejto okolnosti nositeľom práv alebo keď z nejakého iného dôvodu nemôže nevedieť o tejto okolnosti, musí zabrániť ďalšiemu porušovaniu autorských práv tým, že zamedzí novému verejnému prenosu chráneného diela.

28.      Pokiaľ ide o druhú otázku písm. a) a b), GS Media, Spolková republika Nemecko, Portugalská republika a Slovenská republika, ako aj Komisia sa domnievajú, že je potrebné odpovedať na ňu záporne. Z rozsudku Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76) totiž vyplýva, že jedinou rozhodujúcou skutočnosťou je, či hypertextový odkaz umožňuje alebo neumožňuje obísť obmedzujúce opatrenia prijaté stránkou, na ktorej sa chránené dielo nachádza, s cieľom obmedziť prístup verejnosti. Ak to tak nie je a táto stránka, a teda aj dielo na nej umiestnené sú potenciálne prístupné všetkým používateľom internetu, je irelevantné, či tento hypertextový odkaz zjednodušuje nájdenie tohto diela alebo nie. Okrem toho opačné riešenie by nebolo praktické a vytváralo by značnú právnu neistotu na úkor slobody prejavu a informácií.

29.      Sanoma a i. navrhujú odpovedať na tretiu otázku v tom zmysle, že subjekt, ktorý za okolností, o aké ide vo veci samej, zámerne a vedome vloží hypertextový odkaz umožňujúci prístup k dielu chránenému autorskými právami, ktoré nebolo nikdy predtým verejne sprístupnené so súhlasom nositeľa práv, realizuje úkon zakladajúci verejný prenos. Sanoma a i. sa domnievajú, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva potreba zohľadniť viacero kritérií, medzi ktoré patrí po prvé skutočnosť, že používateľ vedome a zámerne poskytne tretej osobe priamy prístup k chráneným dielam, po druhé skutočnosť, že používateľ svojím zásahom zohráva podstatnú úlohu v sprístupnení týchto diel, po tretie skutočnosť, že verejnosť, ktorá tak má prístup k chráneným dielam, pozostáva z neurčitého počtu potenciálnych používateľov alebo z relatívne vysokého počtu osôb, po štvrté skutočnosť, že používateľ svojím zásahom rozšíri okruh osôb, ktoré majú prístup k chráneným dielam, na skupinu, ktorú nositeľ autorských práv k chráneným dielam nezohľadnil pri udelení svojho súhlasu s prvotným použitím, a po piate skutočnosť, že používateľ sleduje svojím prenosom vytváranie zisku. Podľa Sanoma a i. sú vo veci samej splnené všetky tieto kritériá.

30.      Podľa Francúzskej republiky za okolností veci samej vedie sprístupnenie dotknutých diel prostredníctvom hypertextového odkazu k prenosu predmetných diel smerom k novému publiku, lebo hoci sporné fotografie bolo možné nájsť aj predtým, ako GS Media umiestnila hypertextový odkaz na internetovej stránke GeenStijl, k sporným fotografiám sa pred inštaláciou hypertextového odkazu mohli ľahko dostať len osoby disponujúce digitálnym kľúčom. Pripomína, že nijaká skutočnosť neumožnila preukázať, že publikum stránky GeenStijl mohlo ľahko nájsť sporné fotografie bez pomoci GS Media. Francúzska republika v tejto súvislosti pripomína, že vnútroštátny súd dospel k záveru, že umiestnenie hypertextového odkazu predstavovalo veľmi výrazné zjednodušenie. Francúzska republika sa za týchto okolností domnieva, že je potrebné konštatovať, že existencia hypertextového odkazu, ktorý umožňuje značne zjednodušiť prístup k ukladaciemu priestoru obsahujúcemu neuverejnené fotografie chránené autorskými právami, predstavuje prenos novej verejnosti v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.

31.      Francúzska republika sa domnieva, že súhlas alebo neexistencia súhlasu nositeľa autorských práv so sprístupnením diela na stránke, na ktorú odkazuje hypertextový odkaz, ako ani prípadná vedomosť osoby, ktorá poskytuje hypertextový odkaz, o tom, že nositeľ práv neudelil súhlas s takýmto sprístupnením diela, nie sú na účely kvalifikovania „verejného prenosu“ relevantné.

VI – Analýza

A –    Úvodné pripomienky

32.      S výhradou overenia vnútroštátnym súdom zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že chránené diela, t. j. fotografie, boli sprístupnené používateľom internetových stránok, ako sú Filefactory.com a Imageshack.us, bez súhlasu nositeľov autorských práv, ale toto porušenie autorského práva nie je predmetom konania vo veci samej.

33.      Okrem toho umiestnenie čiastočného zobrazenia jednej z dotknutých fotografií na stránke GeenStijl nie je predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania,(7) ktorý sa týka len hypertextových odkazov na tejto stránke.

34.      Vnútroštátny súd sa totiž svojimi otázkami v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 vykladať v tom zmysle, že poskytnutie hypertextového odkazu na internetovej stránke, odkazujúceho na inú internetovú stránku prevádzkovanú treťou osobou, ktorá je prístupná všetkým používateľom internetu a na ktorej sú verejne sprístupnené diela chránené autorskými právami, bez súhlasu nositeľa autorských práv predstavuje verejný prenos.

35.      Vnútroštátny súd sa ďalej pýta, či je podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 relevantná okolnosť, že osoba, ktorá vložila hypertextový odkaz na internetovú stránku, vedela alebo musela vedieť, že nositeľ autorských práv neudelil súhlas s prvotným prenosom diel na uvedenej stránke. Vnútroštátny súd sa napokon pýta, či a prípadne za akých okolností je podľa tohto ustanovenia relevantná okolnosť, že hypertextový odkaz zjednodušil prístup k dotknutým dielam.

36.      Spor vo veci samej prichádza po vydaní rozsudku Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76) a uznesenia BestWater International (C‑348/13, EU:C:2014:2315), v ktorých Súdny dvor rozhodol, že hoci umiestnenie hypertextových odkazov na internetovej stránke, odkazujúcich na chránené dielo voľne prístupné na inej internetovej stránke, predstavuje „prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29,(8) nejde o „verejný prenos“ v zmysle tohto ustanovenia. Súdny dvor totiž v bode 24 rozsudku Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76) rozhodol, že „na to, aby sa na prenos…, ktorý sa týka rovnakých diel ako prvotný prenos a ktorý bol… uskutočnený… podľa rovnakej technológie [ako prvotný prenos], vzťahoval pojem ,verejný prenosʻ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, je takisto nevyhnutné, aby bol určený novej verejnosti, to znamená verejnosti, ktorú nositelia autorského práva pri udeľovaní súhlasu s prvotným prenosom nebrali do úvahy“.(9)

37.      Vnútroštátny súd uvádza, že Súdny dvor v uvedených veciach nespresnil, či má súhlas nositeľa autorských práv so sprístupnením chráneného diela na internetovej stránke, na ktorú odkazuje hypertextový odkaz, vplyv na neexistenciu konštatovania verejného prenosu v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.

38.      Treba pripomenúť, že Súdny dvor v prvom bode výroku rozsudku Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76) rozhodol, že článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že sú na internetovej stránke poskytnuté hypertextové odkazy na diela, ktoré sú voľne dostupné(10) na inej internetovej stránke,(11) nepredstavuje verejný prenos podľa tohto ustanovenia.

39.      Hoci je pravda, že Súdny dvor vo výroku rozsudku viackrát uviedol zmienku „nositelia autorského práva… pri udelení súhlasu s prvotným prenosom“(12), vo výroku sa vôbec nespomína otázka existencie alebo neexistencie súhlasu nositeľa autorského práva s prvotným sprístupnením chráneného diela.

40.      Okrem toho treba uviesť, že z bodu 4 uznesenia BestWater International (C‑348/13, EU:C:2014:2315) vyplýva, že vloženie chráneného diela, a teda jeho prvotný verejný prenos sa neuskutočnili so súhlasom nositeľa autorských práv. Súdny dvor, ktorý sa riadil svojou judikatúrou Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76), však rozhodol, že článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 nebol porušený.

41.      Z uznesenia BestWater International (C‑348/13, EU:C:2014:2315) preto zrejme vyplýva, že chýbajúci súhlas nositeľa autorských práv s prvotným verejným prenosom nebol z hľadiska článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 relevantný.

42.      V tejto súvislosti je však potrebné poznamenať, že prejudiciálna otázka položená Súdnemu dvoru vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok BestWater International (C‑348/13, EU:C:2014:2315)(13), sa netýkala konkrétne chýbajúceho súhlasu a tento sa v odôvodnení Súdneho dvora uvedenom v predmetnom rozsudku vôbec nespomína.(14)

43.      Táto vec teda poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť určiť, či je súhlas nositeľa autorských práv so sprístupnením chráneného diela na internetovej stránke („prvotný“ prenos) nevyhnutný na účely konštatovania neexistencie verejného prenosu v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.

44.      Pred odpovedaním na otázky položené vnútroštátnym súdom treba preskúmať pripomienky Portugalskej republiky(15) a Komisie(16) k vhodnosti odchýlenia sa od judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76), týkajúcej sa pojmu „prenos“, prvku potrebného na konštatovanie „verejného prenosu“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, a jeho uplatnenia na hypertextové odkazy.

45.      Ak by totiž Súdny dvor musel rozhodnúť, že umiestnenie hypertextových odkazov na internetovú stránku, odkazujúcich na chránené diela voľne dostupné na inej stránke, nemožno kvalifikovať ako „prenos“, otázka chýbajúceho súhlasu nositeľa autorských práv s umiestnením jeho diela na iných stránkach prevádzkovaných tretími osobami by už nebola aktuálna.

B –    Dva prvky článku 3 ods. 1 smernice 2001/29

46.      Článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 stanovuje, že autori majú výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos svojich diel. Z toho vyplýva, že ku každému(17) verejnému prenosu diela musí nositeľ autorského práva udeliť súhlas.

47.      Hoci však smernica 2001/29 neobsahuje nijakú definíciu „verejného prenosu“,(18) ustálená judikatúra Súdneho dvora spresňuje, že tento pojem zahŕňa dva kumulatívne prvky, a to samotný „prenos“ diela a jeho „verejný“ prenos.(19)

1.      O prvom prvku

48.      Pokiaľ ide o pojem „prenos“, je potrebné uviesť, že v odôvodnení 23 smernice 2001/29 sa predovšetkým uvádza, že verejný prenos „zahŕňa všetky transmisie a retransmisie diel smerom k verejnosti [ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká] drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania“.(20)

49.      Okrem toho v bode 40 rozsudku Circul Globus Bucureşti (C‑283/10, EU:C:2011:772)(21) Súdny dvor rozhodol, že právo na verejný prenos „sa nevzťahuje na činnosti, ktoré sa netýkajú ,transmisieʻ alebo ,retransmisieʻ diela“.(22)

50.      Článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 však vôbec nespomína transmisiu alebo retransmisiu, ale v širšom zmysle stanovuje, že verejný prenos zahŕňa „sprístupňovanie verejnosti“.(23) Toto širšie chápanie(24) pojmu „prenos“ odráža podľa môjho názoru vôľu európskeho normotvorcu zabezpečiť „vysokú úroveň ochrany duševného vlastníctva“(25) a zabezpečuje tiež flexibilitu pojmu „prenos“, aby sa rýchlo nestal zastaraným z dôvodu neustáleho technologického vývoja.(26)

51.      Na základe znenia odôvodnenia 23 smernice 2001/29 Komisia vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Svensson (C‑466/12, EU:C:2014:76), obhajovala tvrdenie, že pojem „prenos“ sa musí obmedziť na „transmisiu“ alebo „retransmisiu“, čo nie je prípad hypertextového odkazu na určitej internetovej stránke, ktorý odkazuje na dielo chránené autorskými právami uvedené na inej internetovej stránke, na ktorej tak majú návštevníci prvej stránky prístup k tomuto dielu.(27)

52.      Toto tvrdenie nebolo prijaté, keďže v bode 19 rozsudku Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76) Súdny dvor rozhodol, že „na to, aby išlo o ,prenosʻ, okrem iného postačuje, aby bolo dielo verejnosti sprístupnené takým spôsobom, že osoby, ktoré ju tvoria, môžu mať k tomuto dielu prístup, a nie je rozhodujúce, či túto možnosť využijú“.

53.      Ide však o „prenos“, keď hypertextový odkaz na internetovej stránke odkazuje na inú internetovú stránku a umožňuje tak jej návštevníkom prístup k chránenému dielu voľne prístupnému na tejto druhej stránke?

54.      Hoci je pravda, že hypertextové odkazy umiestnené na internetovej stránke výrazne zjednodušujú nájdenie iných stránok, ako aj chránených diel dostupných na týchto stránkach(28), a teda ponúkajú návštevníkom prvej stránky rýchlejší a priamy prístup(29) k týmto dielam, domnievam sa, že hypertextové odkazy, ktoré vedú, hoci aj priamo, k chráneným dielam, ich „nesprístupňujú“ verejnosti, ak sú už dostupné na inej stránke, ale slúžia len na zjednodušenie ich nájdenia. Ako uvádza Portugalská republika vo svojich pripomienkach, aktom, ktorým sa naozaj uskutočňuje „sprístupnenie“, je úkon osoby, ktorá uskutočnila prvotný prenos.(30)

55.      Uvádzam tiež, že Súdny dvor v rozsudku Football Association Premier League a i. (C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631), v ktorom bol konštatovaný „verejný prenos [diela]“, zdôraznil skutočnosť, že bez zásahu napríklad hotelového zariadenia s cieľom ponúknuť vo svojich izbách televízny signál prostredníctvom televíznych prijímačov by zákazníci hotela nemali k dielu prístup.(31)

56.      Súdny dvor v tejto súvislosti v bodoch 195 a 196 rozsudku Football Association Premier League a i. (C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631) rozhodol, že majiteľ pohostinstva vykonáva „verejný prenos“, keď zámerne umožňuje zákazníkom prítomným v tomto zariadení prístup k vysielaniu, ktoré obsahuje chránené diela, a to prostredníctvom televíznej obrazovky a reproduktorov, „pričom je nesporné, že bez zásahu uvedeného majiteľa by títo zákazníci nemohli užívať vysielané diela, hoci sa nachádzajú vo vnútri oblasti pokrytej uvedeným vysielaním“.(32)

57.      Z toho vyplýva, že na účely konštatovania prenosu musí byť zásah osoby umiestňujúcej hypertextové odkazy nevyhnutný alebo nezastupiteľný(33) pre sledovanie alebo užívanie diel.

58.      Treba však zdôrazniť, že v iných rozsudkoch, predovšetkým v rozsudkoch SGAE (C‑306/05, EU:C:2006:764, bod 42) a Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, body 27 a 31), Súdny dvor analyzoval toto kritérium nevyhnutnosti zásahu na účely konštatovania prenosu novej verejnosti.(34)

59.      Podľa mňa sa kritériom nevyhnutnosti zásahu treba zaoberať len pri preskúmaní existencie prenosu.(35) To je totiž moment, v ktorom prípadne dochádza k „sprístupneniu“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.

60.      Domnievam sa preto, že hypertextové odkazy umiestnené na internetovej stránke a odkazujúce na diela chránené autorskými právami, ktoré sú voľne prístupné na inej stránke, nemožno kvalifikovať ako samotný „prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, keďže zásah prevádzkovateľa stránky, ktorý vkladá hypertextový odkaz, v prejednávanej veci GS Media, nie je nevyhnutný na sprístupnenie dotknutých fotografií používateľom internetu, vrátane tých, ktorí navštevujú stránku GeenStijl.

61.      Keďže jeden z kumulatívnych prvkov potrebných na konštatovanie „verejného prenosu“ podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 chýba, otázka neexistencie súhlasu nositeľa autorských práv s umiestnením jeho diela na iné stránky prevádzkované tretími osobami(36) je podľa môjho názoru bezpredmetná.

62.      Domnievam sa preto, že na prvú otázku písm. a) a b), ktorú položil vnútroštátny súd, je potrebné odpovedať záporne.

63.      Okrem toho, hoci zo spisu predloženého Súdnemu dvoru jasne vyplýva, že GS Media vedela, že dotknuté fotografie dostupné na stránkach ako Filefactory.com a Imageshack.us sú pirátskymi fotografiami a na stránke GeenStijl poskytla hypertextové odkazy na iné stránky v zjavnom rozpore s autorskými právami k týmto dielam, domnievam sa, že pri neexistencii samotného prenosu v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 nie je motivácia GS Media a skutočnosť, že vedela alebo musela vedieť, že Sanoma neudelila súhlas s prvotným prenosom dotknutých fotografií na týchto iných stránkach, alebo že tieto fotografie neboli predtým sprístupnené verejnosti so súhlasom spoločnosti Sanoma, v súlade s týmto ustanovením relevantná.

64.      Z toho vyplýva, že na prvú otázku písm. c), ktorú položil vnútroštátny súd, je potrebné odpovedať záporne.

2.      O druhom prvku

65.      Keďže sa domnievam, že jeden z kumulatívnych prvkov potrebných na konštatovanie „verejného prenosu“ podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 chýba, preskúmam druhý prvok požadovaný smernicou 2001/29, t. j. „verejný“ prenos diela,(37) len subsidiárne.

66.      Je nesporné, že vzhľadom na to, že hypertextové odkazy na stránke GeenStijl sú určené všetkým potenciálnym používateľom tejto stránky, čiže neurčitému a dosť významnému počtu adresátov, týkajú sa teda verejnosti.(38) Domnievam sa však, že kritérium „novej verejnosti“, požadované v bodoch 24 a 31 rozsudku Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76), nie je uplatniteľné a v prejednávanej veci nie je v každom prípade splnené.

67.      Najmä z rozsudkov Football Association Premier League a i. (C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631, bod 197) a Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, body 24 a 31) vyplýva, že kritérium novej verejnosti sa uplatňuje, len ak nositeľ autorského práva udelil súhlas s prvotným verejným prenosom. Keďže vo veci samej nebol takýto súhlas udelený, kritérium „novej verejnosti“ sa neuplatňuje.

68.      Okrem toho Súdny dvor v bodoch 28 a 30 rozsudku Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76) rozhodol, že ak „neexistuje nová verejnosť,… súhlas nositeľov autorského práva [sa] v každom prípade… nevyžaduje“ na dotknutý verejný prenos, a to v prejednávanej veci na umiestnenie hypertextových odkazov na iné internetové stránky, na ktorých sú verejne prístupné diela chránené autorskými právami.

69.      Navyše aj keby Súdny dvor musel rozhodnúť, že toto kritérium sa uplatňuje, ak nositeľ autorských práv neudelil súhlas s prvotným verejným prenosom, z rozsudku Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 27) vyplýva, že toto kritérium je splnené, len ak bol zásah prevádzkovateľa internetovej stránky vo forme umiestnenia hypertextových odkazov nevyhnutný na sprístupnenie diel novej verejnosti,(39) t. j. verejnosti, ktorú nositeľ autorských práv nebral do úvahy pri udelení súhlasu s prvotným prenosom.

70.      Ak však boli fotografie voľne dostupné všetkým používateľom internetu na iných stránkach,(40) takýto zásah zo strany GS Media nebol na účely takéhoto sprístupnenia nevyhnutný. Nejde tu teda o „novú verejnosť“ a nevzniká otázka súhlasu nositeľa autorských práv s prvotným prenosom.

71.      Hneď dodávam, že tieto návrhy vychádzajú z predpokladu, že dotknuté diela boli „voľne dostupné“ na stránkach tretích osôb všetkým používateľom internetu,(41) čo z návrhu na začatie prejudiciálneho konania jasne nevyplýva. Bol zásah GS Media nevyhnutný na sprístupnenie diel návštevníkom stránky GeenStijl? Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru totiž rozporuplne vyplýva, že jednak stránky tretích osôb prijali v súvislosti s dotknutými fotografiami opatrenia na obmedzenie prístupu a jednak hypertextové odkazy len v istom rozsahu zjednodušili tento prístup.(42)

72.      S výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa táto otázka pred uvedeným súdom zrejme ešte prejednáva.

73.      V každom prípade z rozsudku Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 31) vyplýva, že ak hypertextový odkaz umožňuje používateľom stránky, na ktorej sa nachádza, „obísť obmedzujúce opatrenia“(43) prijaté na stránkach tretích osôb s cieľom obmedziť prístup k chráneným dielam,(44) dotknutý hypertextový odkaz tak predstavuje nevyhnutný zásah, bez ktorého by uvedení používatelia nemohli mať diela k dispozícii. Z toho vyplýva, že tento zásah sprístupňuje dotknuté diela návštevníkom dotknutej stránky, t. j. v prejednávanej veci návštevníkom stránky GeenStijl, a predstavuje teda samotný verejný prenos, ktorý vyžaduje súhlas nositeľa autorských práv podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.

74.      Naopak z bodu 31 rozsudku Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76) jasne vyplýva, že nestačí, že hypertextový odkaz zjednoduší alebo uľahčí prístup používateľov internetu k dotknutému dielu.(45) Súhlasím preto s pripomienkami GS Media, Spolkovej republiky Nemecko, Portugalskej republiky a Slovenskej republiky, ako aj Komisie, uvedenými v bode 28 týchto návrhov, v zmysle zápornej odpovede na druhú otázku písm. a) a b) položenú vnútroštátnym súdom.

C –    Tretia otázka vnútroštátneho súdu a existencia iných okolností

75.      Svojou treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či je potrebné zohľadniť iné okolnosti pri odpovedi na otázku, či ide o „verejný prenos“, keď sa hypertextovým odkazom vytvorí prístup k dielu, v prípade ktorého nositeľ autorských práv ešte nikdy neudelil súhlas so sprístupnením na internete.

76.      Uvádzam, že Súdny dvor v bode 41 rozsudku Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76) rozhodol, že článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát mohol poskytnúť väčšiu ochranu nositeľom autorského práva prostredníctvom stanovenia, že pojem „verejný prenos“ zahŕňa viac úkonov, než je uvedené v tomto ustanovení.

77.      Navyše okrem toho, že vloženie hypertextových odkazov vo veci samej podľa mňa v zásade nepredstavuje „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, domnievam sa, že akýkoľvek iný výklad tohto ustanovenia by podstatne bránil fungovaniu internetu a ohrozoval by jeden z hlavných cieľov smernice 2001/29, a to rozvoj informačnej spoločnosti v Európe.(46) Okrem toho by takýto výklad mohol narúšať dosiahnutie „primeranej rovnováhy práv a záujmov medzi rôznymi kategóriami nositeľov práv, ako aj medzi rôznymi kategóriami nositeľov práv a používateľmi predmetov ochrany“.(47)

78.      Je známe, že umiestňovanie hypertextových odkazov používateľmi internetu je zároveň systematické a potrebné pre súčasnú architektúru internetu.(48) Hoci sú okolnosti vo veci samej obzvlášť jasné,(49) domnievam sa, že vo všeobecnosti používatelia internetu nevedia a nedisponujú prostriedkami na overenie toho, či sa prvotný verejný prenos chráneného diela voľne prístupného na internete uskutočnil so súhlasom alebo bez súhlasu nositeľa autorských práv. Keby boli používatelia internetu vystavení riziku žaloby z dôvodu porušenia autorských práv podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 vždy, keď umiestnia hypertextový odkaz na diela voľne prístupné na inej internetovej stránke, boli by oveľa zdržanlivejší pri ich vkladaní, a to na úkor správneho fungovania a samotnej architektúry internetu, ako aj rozvoja informačnej spoločnosti.

79.      Takémuto zasahovaniu do fungovania internetu treba podľa mňa zabrániť. V každom prípade sa domnievam, že rozšírenie pojmu „verejný prenos“, ktorý by sa vzťahoval na umiestňovanie hypertextových odkazov na chránené diela voľne prístupné na inej internetovej stránke, vyžaduje zásah európskeho normotvorcu.

D –    Opravné prostriedky, ktoré má k dispozícii nositeľ autorských práv

80.      Aj keď sa domnievam, že prevádzkovateľ stránky, akým je spoločnosť GS Media, v zásade(50) neporušil článok 3 ods. 1 smernice 2001/29, keď umiestnil hypertextové odkazy dotknuté vo veci samej, neznamená to, že nositeľ autorských práv nedisponuje opravnými prostriedkami na účely zabezpečenia ochrany a dodržiavania svojich práv duševného vlastníctva.

81.      Nositeľ autorských práv má, samozrejme, možnosť podať žalobu pre porušenie svojich práv duševného vlastníctva proti osobe, ktorá uskutočnila prvotný verejný prenos bez jeho súhlasu.(51) Je pravda, že keďže v prejednávanej veci je táto osoba neznáma, takáto žaloba je pre nositeľa autorských práv len sotva zaujímavá.

82.      Podľa článku 8 ods. 3 smernice 2001/29 a článku 11 tretej vety smernice 2004/48 však nositelia autorských práv majú možnosť požiadať o súdny príkaz proti prevádzkovateľom stránok, ako sú Filefactory.com a Imageshack.us, ktorí konajú ako sprostredkovatelia(52) v zmysle týchto ustanovení, keďže ich služby môžu byť využívané používateľmi takýchto stránok na porušovanie práv duševného vlastníctva.(53)

83.      V tejto súvislosti je osobitne objasňujúce znenie odôvodnenia 59 smernice 2001/29, ktoré sa týka „sprostredkovateľov“. Podľa tohto odôvodnenia „v digitálnom prostredí môžu byť služby sprostredkovateľov vo zvýšenej miere zneužívané tretími stranami na neoprávnené činnosti. V mnohých prípadoch sú práve sprostredkovatelia v najvýhodnejšej pozícii, aby takéto neoprávnené činnosti prevádzali [ukončili – neoficiálny preklad]. Preto bez toho, aby boli dotknuté akékoľvek iné dostupné sankcie a opravné prostriedky, nositelia práv musia mať možnosť požiadať o súdny príkaz na nápravu proti sprostredkovateľovi, ktorý vo svojej sieti realizuje porušenie práv chráneného diela alebo iného predmetu ochrany treťou stranou.“(54)

84.      Z toho vyplýva, že súdny príkaz podľa článku 8 ods. 3 smernice 2001/29 a článku 11 tretej vety smernice 2004/48 sa týka prvotného verejného prenosu uskutočneného v rozpore s autorskými právami a predstavuje podľa mňa priamy a primeraný prostriedok nápravy takéhoto porušenia.

85.      Okrem toho prevádzkovatelia stránok ako Filefactory.com a Imageshack.us môžu podľa vnútroštátneho práva niesť za určitých okolností zodpovednosť za ukladanie informácií poskytovaných používateľmi týchto stránok na svojich serveroch.

86.      Hoci je cieľom článku 14 smernice 2000/31 obmedziť alebo oslobodiť prípady, ktoré môžu zakladať zodpovednosť sprostredkovateľov služieb informačnej spoločnosti, podľa vnútroštátneho práva podliehajú predmetné oslobodenia striktným podmienkam. V tejto súvislosti Súdny dvor v bode 119 rozsudku L’Oréal a i. (C‑324/09, EU:C:2011:474) rozhodol, že poskytovateľ hostingových služieb(55) môže byť v situácii, v ktorej sa obmedzil len na čisto technické a automatické spracovanie údajov, na základe článku 14 ods. 1 smernice 2000/31 oslobodený od akejkoľvek zodpovednosti, pokiaľ ide o údaje protiprávnej povahy, ktoré uchovával, „len pod podmienkou, že ,skutočne nevedel o protiprávnej činnosti alebo informáciáchʻ, a čo sa týka nárokov na náhradu škody, nebol ,si vedomý skutočností alebo okolností, z ktorých by bolo zrejmé, že ide o protiprávnu činnosť alebo informácieʻ, alebo ak po tom, čo mal takúto vedomosť, promptne konal, aby predmetné údaje odstránil alebo k nim znemožnil prístup“.

87.      Je potrebné poznamenať, že prevádzkovatelia stránok Filefactory.com a Imageshack.us vyhoveli žiadosti spoločnosti Sanoma o odstránenie dotknutých fotografií zo svojich internetových stránok.(56) Z toho vyplýva, že hypertextové odkazy na stránke GeenStijl odkazujúce na tieto iné stránky sa stali neefektívne.

VII – Návrh

88.      S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Hoge Raad der Nederlanden (Najvyšší súd Holandska), takto:

1.      Článok 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti sa má vykladať v tom zmysle, že vloženie hypertextového odkazu na internetovú stránku, odkazujúceho na inú internetovú stránku, na ktorej sú verejnosti voľne prístupné diela chránené autorskými právami, nepredstavuje verejný prenos podľa tohto ustanovenia.

2.      Článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je relevantné, či subjekt, ktorý na internetovú stránku vložil hypertextový odkaz na inú internetovú stránku, na ktorej sú verejnosti voľne prístupné diela chránené autorskými právami, vedel alebo musel vedieť, že nositeľ autorských práv neudelil súhlas s umiestnením dotknutých diel na túto inú internetovú stránku alebo že tieto diela neboli predtým iným spôsobom verejne sprístupnené so súhlasom nositeľa autorských práv.

3.      Článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že hypertextový odkaz na inú internetovú stránku, na ktorej sú verejnosti voľne prístupné diela chránené autorskými právami, ktorým sa zjednodušuje alebo uľahčuje prístup používateľov internetu k dotknutým dielam, nepredstavuje „verejný prenos“ v zmysle tohto ustanovenia.


1 – Jazyk prednesu: francúzština.


2 – Ú. v. ES L 167, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230.


3 – Ú. v. ES L 178, s. 1; Mim. vyd. 13/025, s. 399.


4 – Ú. v. EÚ L 157, s. 45; Mim. vyd. 17/002, s. 32.


5 – Alebo s informačnou tabuľou na diaľnici, ako na pojednávaní navrhla GS Media.


6 –      Ďalšie pripomienky Portugalskej republiky sú uvedené čisto subsidiárne k pripomienkam uvedeným v bodoch 22 až 24 týchto návrhov pre prípad, že by sa Súdny dvor domnieval, že nie je dôvod odkloniť sa od judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76).


7 – Pozri najmä body 10, 14 až 17 týchto návrhov.


8 – Rozsudok Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 20).


9 – Pozri v tejto súvislosti uznesenie BestWater International (C‑348/13, EU:C:2014:2315, bod 14). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


10 – Súdny dvor použil zameniteľne pojmy „voľne prístupné“ a „voľne dostupné“. Okrem toho z rozsudku Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76) zdá sa vyplýva, že hypertextový odkaz dotknutý v tejto veci viedol používateľov z internetovej stránky priamo k dielam voľne prístupným na inej internetovej stránke. Vo veci samej však s výhradou overenia vnútroštátnym súdom dotknuté hypertextové odkazy zrejme neviedli používateľov stránky GeenStijl priamo k predmetným dielam, ale viedli ich na iné internetové stránky, na ktorých boli uložené diela chránené autorskými právami. Domnievam sa, že s týmito okolnosťami treba na základe článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 zaobchádzať rovnako, keďže dielo chránené autorskými právami je voľne dostupné na stránke, na ktorú odkazuje hypertextový odkaz.


11 – Pozri tiež rozsudok Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 32).


12 – Pozri najmä rozsudok Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 27).


13 –      V tejto veci Súdny dvor rozhodol, že rozhodne formou odôvodneného uznesenia v súlade s článkom 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, nazvaným „Rozhodnutie formou odôvodneného uznesenia“, ktorý stanovuje, že „ak je položená prejudiciálna otázka zhodná s otázkou, o ktorej už Súdny dvor rozhodol, ak možno odpoveď na takúto otázku jednoznačne vyvodiť z judikatúry alebo ak odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku nevyvoláva žiadne dôvodné pochybnosti, Súdny dvor môže na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť formou odôvodneného uznesenia.“


14 –      V tejto veci sa totiž vnútroštátny súd pýtal len na to, či „vloženie diela tretej osoby verejne sprístupneného na internetovej stránke na inú internetovú stránku za podmienok, aké sú vo veci samej, [možno] kvalifikovať ako ,verejný prenosʻ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 aj v prípade, ak sa predmetné dielo neprenáša novej verejnosti ani sa neprenáša podľa konkrétnej technológie odlišnej od technológie pôvodného prenosu“. Pozri uznesenie BestWater International (C‑348/13, EU:C:2014:2315, bod 11).


15 – Pozri body 22 až 24 týchto návrhov.


16 – Pozri bod 25 týchto návrhov.


17 – Rozsudok Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 15). Ako totiž stanovuje článok 3 ods. 3 smernice 2001/29, toto právo nezaniká žiadnym aktom verejného prenosu alebo sprístupnenia verejnosti v zmysle článku 3 smernice 2001/29.


18 – Rozsudok Football Association Premier League a i. (C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631, body 184 a 185).


19 – Pozri rozsudok Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 16 a citovaná judikatúra). Pozri analogicky rozsudok C More Entertainment (C‑279/13, EU:C:2015:199, bod 25) týkajúci sa článku 3 ods. 2 smernice 2001/29.


20 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


21 – Treba zdôrazniť, že tento rozsudok bol vydaný pred rozsudkom Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76).


22 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


23 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


24 – A technicky neutrálne.


25 – Pozri odôvodnenia 4 a 9 smernice 2001/29 a rozsudok Football Association Premier League a i. (C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631, bod 186). V bode 54 rozsudku Bezpečnostní softwarová asociace (C‑393/09, EU:C:2010:816) Súdny dvor rozhodol, že „z [odôvodnenia 23] smernice 2001/29 vyplýva, že pojem ,verejný prenosʻ je potrebné chápať v jeho širšom zmysle. Takýto výklad sa zdá byť okrem toho nevyhnutný na dosiahnutie hlavného cieľa uvedenej smernice, ktorým je, ako vyplýva z jej odôvodnenia 9 a 10, zavedenie vysokej úrovne ochrany, okrem iného, autorov, ktorá im umožní získať zodpovedajúcu odmenu za používanie ich diel, najmä v súvislosti s ich verejným prenosom“. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


26 –      V bode 38 rozsudku Circul Globus Bucureşti (C‑283/10, EU:C:2011:772) Súdny dvor rozhodol, že „pokiaľ ide o cieľ sledovaný smernicou 2001/29, treba uviesť, že z jej odôvodnení 2 a 5 vyplýva, že smernica sa snaží vytvoriť všeobecný a pružný rámec na úrovni Únie, aby bolo možné podporovať rozvoj informačnej spoločnosti, ako aj upraviť a doplniť súčasné právne predpisy v oblasti autorského práva a s ním súvisiacich práv tak, aby zodpovedali technologickému rozvoju, ktorý priniesol nové formy využívania chránených diel“.


27 – Pozri bod 25 týchto návrhov.


28 – Domnievam sa, že z dôvodu obrovského množstva informácií dostupných na internete by značné množstvo takýchto informácií nebolo bez hypertextových odkazov možné nájsť. Hypertextové odkazy sú podľa mňa v súčasnosti nevyhnutným prvkom architektúry internetu.


29 – Pozri rozsudok Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 18).


30 – Pozri body 22 až 24 týchto návrhov.


31 – Pozri tiež analogicky rozsudky SCF (C‑135/10, EU:C:2012:140, body 82 a 92) a Phonographic Performance (Ireland) (C‑162/10, EU:C:2012:141, bod 31), ktoré sa netýkajú článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, ale „verejného prenosu“ vysielaného zvukového záznamu v zmysle článku 8 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115 z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (Ú. v. EÚ L 376, s. 28).


32 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


33 – Pozri najmä bod 82 rozsudku SCF (C‑135/10, EU:C:2012:140), v ktorom Súdny dvor v rámci svojej analýzy existencie prenosu podľa judikatúry Súdneho dvora vyvodenej v rozsudku Football Association Premier League a i. (C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631) poukázal na „nezastupiteľnú úlohu používateľa, t. j. v prejednávanej veci nezastupiteľnú úlohu prevádzkovateľa hotelového zariadenia a kaviarne, ak s vedomím dôsledkov svojho konania sprostredkúva svojim zákazníkom prístup k rádiovému vysielaniu obsahujúcemu chránené dielo. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


34 – Pozri bod 36 týchto návrhov.


35 – Alebo prvého prvku požadovaného v článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 na účely existencie verejného prenosu. V súvislosti s druhým prvkom pozri body 65 až 70 týchto návrhov.


36 – Najmä stránky Filefactory.com a Imageshack.us. Pozri v tomto zmysle rozsudok SBS Belgium (C‑325/14, EU:C:2015:764, body 15 a 24).


37 – Pozri rozsudok Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 16 a citovanú judikatúru).


38 –      V bode 21 rozsudku Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76) Súdny dvor rozhodol, že „pokiaľ ide o druhý z uvedených prvkov, a to že v prípade chráneného diela musí skutočne ísť o ,verejnýʻ prenos, z článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 vyplýva, že pojem ,verejnýʻ v zmysle tohto ustanovenia sa týka neurčitého počtu potenciálnych adresátov a okrem toho vyžaduje dosť významný počet osôb“. V bode 22 dodáva, že „prenos, ktorý uskutočňuje prevádzkovateľ internetovej stránky prostredníctvom hypertextových odkazov, sa pritom týka všetkých potenciálnych užívateľov stránky, ktorú táto osoba spravuje, teda neurčitého a dosť významného počtu adresátov“, a je teda verejným prenosom. Pozri rozsudok Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 23).


39 – Pozri tiež analogicky rozsudok SGAE (C‑306/05, EU:C:2006:764, bod 42), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že „klienti hotelového zariadenia predstavujú takúto novú verejnosť. Rozširovanie diela vysielaného rozhlasom alebo televíziou týmto klientom prostredníctvom televíznych prijímačov totiž nepredstavuje iba technický prostriedok smerujúci k zabezpečeniu alebo zlepšeniu príjmu pôvodného programu v oblasti pokrytia signálom. Naopak, hotelové zariadenie je subjektom, ktorý sprostredkúva s vedomím dôsledkov svojho konania, svojim klientom prístup k chránenému dielu. Ak by totiž toto sprostredkovanie neexistovalo, klienti by v zásade nemohli mať úžitok z vysielaného diela napriek tomu, že by sa nachádzali vo vnútri uvedenej oblasti“. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


40 – Najmä na stránkach Filefactory.com a Imageshack.us.


41 –      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, body 25 a 26), boli predmetné diela voľne prístupné, keďže prístup k nim na internetovej stránke Göteborgs‑Posten nepodliehal nijakým obmedzujúcim opatreniam. Všetci používatelia internetu k nim teda mali voľný prístup.


42 – Gerechtshof Amsterdam (Odvolací súd v Amsterdame) sa domnieval, že Sanoma a i. nepreukázali, že súbory, ktoré na internetovú stránku Filefactory.com umiestnil jeden používateľ, zostali súkromné, a dospel k záveru, že „inak by to bolo v prípade, keby používateľ zverejnil svoj digitálny kľúč alebo keby tak urobila tretia osoba“. Sanoma a i. podali v tejto súvislosti vzájomný kasačný opravný prostriedok na vnútroštátny súd, pričom tvrdili, že „fotky boli vložené do ,digitálneho trezoruʻ, alebo že prinajmenšom tieto fotografie tak boli odhalené verejnosti, ktorá by bez tohto zásahu nemohla mať k nim prístup bez použitia dômyselnejších prostriedkov a zostali by tak mimo jej dosahu“. Pozri body 6.1.2 a 6.1.3 návrhu na začatie prejudiciálneho konania.


43 – Pozri v tomto zmysle účinné technologické opatrenia upravené v článku 6 smernice 2001/29.


44 – Podľa Súdneho dvora „v prípade, ak hypertextový odkaz umožňuje užívateľom stránky, na ktorej sa tento odkaz nachádza, obísť obmedzujúce opatrenia na stránke, na ktorej sa nachádza chránené dielo, prijaté s cieľom obmedziť prístup verejnosti k tomuto dielu len na predplatiteľov stránky, a teda predstavujúce zásah, bez ktorého by uvedení užívatelia nemohli mať šírené diela k dispozícii, treba všetkých týchto užívateľov považovať za novú verejnosť, ktorú nositelia autorského práva nebrali do úvahy pri udelení súhlasu s prvotným prenosom, takže súhlas nositeľov sa pri takomto verejnom prenose vyžaduje“. Pozri rozsudok Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 31). Pozri analogicky článok 6 smernice 2001/29 v súvislosti s povinnosťami týkajúcimi sa technologických opatrení, ako aj rozsudok Nintendo a i. (C‑355/12, EU:C:2014:25, bod 24).


45 – Je potrebný „zásah, bez ktorého by užívatelia nemohli mať diela k dispozícii“. Rozsudok Svensson a i. (C‑466/12, EU:C:2014:76, bod 31). Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


46 – Pozri odôvodnenie 2 smernice 2001/29.


47 – Pozri odôvodnenie 31 smernice 2001/29.


48 – Pozri bod 54 a poznámku pod čiarou 28 týchto návrhov.


49 – Zdá sa, že GS Media konala vedome a bez akéhokoľvek ohľadu na záujmy spoločnosti Sanoma. Pozri bod 11 týchto návrhov.


50 – Tento záver sa opiera o predpoklad, že dotknuté diela sú voľne prístupné na inej internetovej stránke.


51 – Pozri najmä opravné prostriedky upravené v článkoch 9 až 16 smernice 2004/48.


52 –      S výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa zdá, že prevádzkovatelia stránok ako Filefactory.com a Imageshack.us, ktoré na svojich serveroch ukladajú informácie poskytované používateľmi týchto stránok, sú poskytovateľmi hostingových služieb v zmysle článku 14 smernice 2000/31 a „sprostredkovateľmi“ v zmysle článku 8 ods. 3 smernice 2001/29 a článku 11 tretej vety smernice 2004/48. Pozri v tomto zmysle rozsudok SABAM (C‑360/10, EU:C:2012:85, body 27 a 28).


53 – Pozri v tomto zmysle rozsudok SABAM (C‑360/10, EU:C:2012:85, bod 28 a citovanú judikatúru).


54 – Kurzívou zvýraznil generálny advokát.


55 –      V zmysle článku 14 smernice 2000/31.


56 – Pozri body 11 a 12 týchto návrhov.