NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 26. septembra 2013 (1)
Vec C‑167/12
C. D.
proti
S. T.
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Employment Tribunal, Newcastle upon Tyne (Spojené kráľovstvo)]
„Sociálna politika – Smernica 92/85/EHS – Pôsobnosť – Náhradné materstvo – Materská dovolenka – Smernica 2006/54 – Rovnosť zaobchádzania s mužmi a ženami – Zákaz nevýhodnejšieho zaobchádzania z dôvodu tehotenstva“
I – Úvod
1. Má žena nárok na materskú dovolenku aj vtedy, keď dieťa neporodila sama, ale porodila ho takzvaná náhradná matka(2)? Táto otázka tvorí podstatu návrhu na začatie prejudiciálneho konania podaného Employment Tribunal, Newcastle upon Tyne (Spojené kráľovstvo).
2. Náhradné materstvo začína z pohľadu reprodukčnej medicíny umelým oplodnením náhradnej matky alebo vložením embrya do nej. Dieťa následne vynosí a porodí náhradná matka. Geneticky môže dieťa pochádzať buď od takzvaných určených rodičov, ktorí po pôrode prevezmú o neho rodičovskú starostlivosť, alebo od otca a náhradnej matky, resp. od neho a tretej ženy.
3. Vnútroštátne predpisy o náhradnom materstve sa v členských štátoch Európskej únie veľmi líšia.(3) V mnohých členských štátoch je náhradné materstvo zakázané, v Spojenom kráľovstve je to naopak za určitých podmienok povolené. Osobitný predpis o materskej dovolenke pre určené matky(4) však v Spojenom kráľovstve neexistuje.
4. V danom prípade vyvstáva otázka, či môže určená matka tento nárok vyvodiť z práva Únie, predovšetkým zo smernice Rady 92/85/EHS z 19. októbra 1992 o zavedení opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tehotných pracovníčok a pracovníčok krátko po pôrode alebo dojčiacich pracovníčok(5).
5. Súdny dvor už raz rozhodoval o prípade umelého oplodnenia,(6) v ktorom išlo o výklad smernice 92/85. Teraz má príležitosť ďalej rozvinúť svoju judikatúru k smernici 92/85.
II – Právny rámec
A – Právo Únie
1. Smernica 92/85
6. V súlade s jej článkom 1 ods. 1 je účelom smernice 92/85 „zlepšenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tehotných pracovníčok, pracovníčok krátko po pôrode a dojčiacich pracovníčok“.
7. Článok 2 smernice 92/85 znie takto:
„Na účely tejto smernice
a) ‚tehotnou pracovníčkou‘ sa rozumie tehotná pracovníčka, ktorá svojho zamestnávateľa informovala o svojom stave v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo vnútroštátnou praxou;
b) ‚pracovníčkou krátko po pôrode‘ sa rozumie pracovníčka, ktorá je krátko po pôrode v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov a/alebo vnútroštátnej praxe a ktorá o svojom stave informovala svojho zamestnávateľa v súlade s týmito vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou;
c) ‚dojčiacou pracovníčkou‘ sa rozumie pracovníčka, ktorá dojčí dieťa v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov a/alebo vnútroštátnej praxe a ktorá o svojom stave informovala svojho zamestnávateľa v súlade s týmito vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.“
8. Článok 8 smernice 92/85 upravuje materskú dovolenku a stanovuje:
„(1) Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými zabezpečia, aby pracovníčky v zmysle článku 2 mali nárok na neprerušenú materskú dovolenku v trvaní najmenej 14 týždňov, poskytnutú pred a/alebo po pôrode v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo vnútroštátnou praxou.
(2) Materská dovolenka ustanovená v odseku 1 musí zahŕňať povinnú materskú dovolenku v trvaní najmenej dvoch týždňov, poskytnutú pred a/alebo po pôrode v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo vnútroštátnou praxou.“
9. Podľa článku 11 smernice 92/85:
„…
2. V prípade uvedenom v článku 8 sa musí zabezpečiť:
…
b) zachovanie výplaty a/alebo nároku na primeranú dávku pre pracovníčky v zmysle článku 2. …“
2. Smernica 2006/54
10. Článok 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania(7) upravuje:
„1. Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov
a) ‚priama diskriminácia‘: keď sa s jednou osobou zaobchádza menej priaznivo z dôvodu pohlavia, než sa zaobchádza alebo by sa zaobchádzalo s inou osobou v porovnateľnej situácii;
b) ‚nepriama diskriminácia‘: situácia, keď by zjavne [zdanlivo – neoficiálny preklad] neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax priviedli osoby jedného pohlavia do osobitnej nevýhody v porovnaní s osobami druhého pohlavia, pokiaľ toto ustanovenie, kritérium alebo prax nie sú objektívne odôvodnené legitímnym cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a potrebné;
2. Na účely tejto smernice 2006/54 diskriminácia zahŕňa:
…
c) akékoľvek menej priaznivé zaobchádzanie so ženou z dôvodov tehotenstva alebo materskej dovolenky v zmysle smernice 92/85…“
11. Článok 14 ods. 1 smernice znie:
„Nesmie dochádzať k žiadnej priamej alebo nepriamej diskriminácii z dôvodu pohlavia vo verejnom alebo súkromnom sektore vrátane orgánov verejnej správy, pokiaľ ide o:
…
c) zamestnanie a pracovné podmienky vrátane prepustenia, ako aj odmien, ako je stanovené v článku 141 Zmluvy [teraz článok 157 ZFEÚ];
…“
12. Článok 15 smernice 2006/54 upravuje „Návrat z materskej dovolenky“ a stanovuje:
„Žena na materskej dovolenke má právo po skončení svojej materskej dovolenky vrátiť sa na svoje pracovné miesto alebo na rovnocenné miesto za dojednaní a podmienok, ktoré pre ňu nie sú menej priaznivé a mať úžitok z akéhokoľvek zlepšenia pracovných podmienok, na ktoré by mala nárok počas svojej neprítomnosti v práci.“
B – Vnútroštátne právo
13. Human Fertilisation and Embryology Act 2008 (zákon o oplodnení a ľudskej embryológii z roku 2008, ďalej len „HFEA“) stanovuje, ktoré osoby sa považujú za rodičov, keď dieťa porodila náhradná matka. V zásade predbežne platí, že z právneho hľadiska je matkou dieťaťa náhradná matka, ktorá dieťa porodila, a to bez ohľadu na to, či je alebo nie je jeho genetickou matkou. Podľa článku 54 HFEA však súd môže na návrh určených rodičov vydať takzvané rozhodnutie o rodičovstve (parental order), podľa ktorého sa má s dieťaťom z právneho hľadiska zaobchádzať ako s dieťaťom navrhovateľov. Podmienkami okrem iného sú, že na splodenie embrya boli použité gaméty minimálne jedného z navrhovateľov, že navrhovatelia sú v manželskom alebo obdobnom vzťahu, že podajú návrh najneskôr šesť mesiacov po narodení dieťaťa a že náhradná matka s návrhom súhlasí.
14. Podľa Maternity and Parental Leave etc. Regulations 1999 (nariadenia o materskej a rodičovskej dovolenke a o iných otázkach z roku 1999) je materská dovolenka (maternity leave) vyhradená ženám v súvislosti s ich tehotenstvom. Paternity and Adoption Leave Regulations 2002 (nariadenia o rodičovskej dovolenke a dovolenke v prípade osvojenia z roku 2002) zabezpečujú za určitých podmienok okrem iného nárok na dovolenku v prípade osvojenia (adoption leave). Osoby, ktorým boli na základe rozhodnutia o rodičovstve priznané rodičovské práva a povinnosti vo vzťahu k dieťaťu, ktoré porodila náhradná matka, môžu za určitých podmienok získať neplatené voľno.
15. Podľa Equality Act 2010 (zákon o rovnosti zaobchádzania z roku 2010) ujma z dôvodu tehotenstva a materstva predstavuje diskrimináciu dotknutej ženy.
III – Skutkový stav a prejudiciálne otázky
16. Žalobkyňa v konaní vo veci samej (ďalej len „C. D.“) pracuje v jednej z nemocníc žalovanej v konaní vo veci samej. Žalovanou je National Health Service Foundation, čiže štátna organizácia.
17. C. D. si chcela splniť svoj sen o dieťati prostredníctvom náhradnej matky. Na splodenie dieťaťa boli použité spermie jej partnera, nie však vajíčko pochádzajúce od C. D.
18. Náhradná matka porodila dieťa 26. augusta 2011. Do hodiny po narodení sa C. D. začala starať o dieťa ako matka a najmä ho začala dojčiť. Dieťa dojčila spolu tri mesiace. Dňa 19. decembra 2011 bolo v súlade s návrhom vydané rozhodnutie o rodičovstve v zmysle HFEA, ktorým boli C. D. a jej partnerovi priznané úplné a trvalé rodičovské práva a povinnosti vo vzťahu k dieťaťu.
19. C. D. už pred narodením dieťaťa žiadala bezúspešne žalovanú v konaní vo veci samej – z dôvodu chýbajúcich osobitných zamestnaneckých alebo zákonných predpisov v prípade vynosenia dieťaťa náhradnou matkou – o platenú dovolenku „z dôvodu náhradného materstva“(8) podľa predpisu o dovolenke pri osvojení. Na základe nového návrhu z júna 2011, ešte pred narodením dieťaťa, žalovaná v konaní vo veci samej však zmenila svoj názor a odvtedy uplatnila primerane predpis o dovolenke pri osvojení a poskytla C. D. platenú dovolenku.
20. Svojou žalobou sa C. D. pred vnútroštátnym súdom v súvislosti s pôvodným zamietnutím jej návrhu odvolávala na protiprávnu diskrimináciu na základe pohlavia a/alebo tehotenstva a materstva. Okrem toho vraj utrpela ujmu z dôvodu tehotenstva a materstva, ako aj z toho dôvodu, že chcela čerpať materskú dovolenku.
21. Žalovaná v konaní vo veci samej popiera akékoľvek porušenie práva, pretože C. D. nemá právny nárok na platenú dovolenku, a síce ani na materskú dovolenku, ani na dovolenku v prípade osvojenia. Tieto nároky sú vyhradené ženám, ktoré dieťa porodili, resp. si osvojili.
22. Employment Tribunal, Newcastle upon Tyne rozhodol prerušiť prebiehajúce konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Stanovuje článok 1 ods. 1 a/alebo článok 2 písm. c) a/alebo článok 8 ods. 1 a/alebo článok 11 ods. 2 písm. b) smernice 92/85/EHS o tehotných pracovníčkach nárok na materskú dovolenku pre určenú matku, ktorá má dieťa vďaka dohode o vynosení dieťaťa?
2. Stanovuje smernica 92/85 o tehotných pracovníčkach nárok na materskú dovolenku pre určenú matku, ktorá má dieťa vďaka dohode o vynosení dieťaťa, v situácii, keď táto určená matka:
a) môže dieťa po narodení dojčiť a/alebo
b) dieťa po narodení dojčí?
3. Je porušením článku 14 v spojení s článkom 2 ods. 1 písm. a) a/alebo b) a/alebo s článkom 2 ods. 2 písm. c) prepracovanej smernice 2006/54/ES o rovnosti zaobchádzania, keď zamestnávateľ odmietne poskytnúť materskú dovolenku určenej matke, ktorá má dieťa vďaka dohode o vynosení dieťaťa?
4. Je z dôvodu vzťahu zamestnankyne k náhradnej matke dieťaťa možným porušením článku 14 v spojení s článkom 2 ods. 1 písm. a) a/alebo b) a/alebo s článkom 2 ods. 2 písm. c) prepracovanej smernice 2006/54 o rovnosti zaobchádzania, keď sa odmietne poskytnúť materská dovolenka určenej matke, ktorá má dieťa vďaka dohode o vynosení dieťaťa?
5. Je z dôvodu vzťahu určenej matky k náhradnej matke dieťaťa možným porušením článku 14 v spojení s článkom 2 ods. 1 písm. a) a/alebo b) a/alebo s článkom 2 ods. 2 písm. c) prepracovanej smernice 2006/54 o rovnosti zaobchádzania, keď sa s určenou matkou, ktorá má dieťa vďaka dohode o vynosení dieťaťa, zaobchádza menej priaznivo?
6. Je v prípade kladnej odpovede na otázku 4 postavenie určenej matky postačujúce na to, aby mala nárok na materskú dovolenku na základe svojho vzťahu k náhradnej matke dieťaťa?
7. V prípade kladnej odpovede na otázky 1, 2, 3 a 4:
a) Je smernica 92/85 o tehotných pracovníčkach z relevantného hľadiska priamo uplatniteľná a
b) je prepracovaná smernica 2006/54 o rovnosti zaobchádzania z relevantného hľadiska priamo uplatniteľná?“
IV – Konanie na Súdnom dvore
23. V rámci konania na Súdnom dvore predniesli písomné a ústne pripomienky okrem C. D. a žalovanej v konaní vo veci samej aj írska a grécka vláda, ako aj Európska komisia. Na písomnej časti konania sa okrem toho zúčastnili španielska a portugalská vláda, ako aj vláda Spojeného kráľovstva.
V – Právne posúdenie
A – O prípustnosti
24. Najprv sa objavuje otázka prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania, keďže C. D. nakoniec bola udelená platená dovolenka v súlade s návrhom.
25. Na položenú otázku v tomto ohľade právna zástupkyňa C. D. na pojednávaní uviedla, že dovolenka bola poskytnutá len na základe voľnej úvahy zamestnávateľa C. D., a nie preto, že by na ňu C. D. mala právny nárok. Keďže zamýšľa nechať si porodiť ďalšie dieťa náhradnou matkou, jej záujem na vnútroštátnom konaní je na účely vyjasnenia právnej otázky pre budúcnosť daný. V akom rozsahu pritom ide o prípustnú žalobu v Spojenom kráľovstve, nespresnila ani C. D., ani vnútroštátny súd.
26. Vnútroštátnemu súdu prináleží rozhodnúť o zachovaní záujmu na konaní vo veci samej podľa jeho vnútroštátneho práva. Nie je úlohou Súdneho dvora posudzovať túto otázku.
27. Súdny dvor tak môže odmietnuť vydať rozhodnutie o prejudiciálnej otázke predloženej vnútroštátnym súdom iba vtedy, keď je celkom zjavné, že rozhodnutie požadované uvedeným súdom o výklade alebo platnosti ustanovenia práva Únie nemá žiaden vzťah ku skutočnosti alebo predmetu konania vo veci samej, keď je problém hypotetický alebo keď Súdnemu dvoru nie sú známe skutkové a právne okolnosti potrebné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené.(9)
28. V danom prípade je daný dostatočný vzťah k predmetu konania vo veci samej tým, že C. D. sa výslovne odvoláva na právne predpisy Únie rozobraté v prejudiciálnych otázkach, a žalovaná v konaní vo veci samej toto tvrdenie popiera. Nastolené otázky nie sú hypotetickej povahy a môžu byť posúdené na základe podrobných údajov o skutkových a právnych okolnostiach predložených vnútroštátnym súdom. Návrh na začatie prejudiciálneho konania preto treba považovať za prípustný.
B – O posúdení prejudiciálnych otázok
29. Prejudiciálne otázky sa týkajú jednak smernice 92/85 a jednak smernice 2006/54. Pri posúdení smernice 92/85 treba preskúmať, či a ak áno, za akých podmienok poskytuje smernica určenej matke nárok na materskú dovolenku. Okrem toho treba v súvislosti so smernicou 2006/54 posúdiť, či neposkytnutie materskej dovolenky za okolností konania vo veci samej predstavuje diskrimináciu na základe pohlavia.
1. Prejudiciálne otázky, ktoré sa týkajú smernice 92/85
30. Svojimi prvými dvoma otázkami a prvou časťou siedmej otázky by sa chcel vnútroštátny súd dozvedieť, či zo smernice 92/85 možno vyvodiť nárok „určenej matky“ na platenú materskú dovolenku. Vnútroštátny súd sa tým predovšetkým pýta, či skutočnosť, že určená matka dieťa dojčí alebo môže dojčiť, hrá úlohu pri zodpovedaní týchto otázok.
31. Podľa článku 8 smernice 92/85 majú „pracovníčky v zmysle [článku] 2“ tejto smernice nárok na materskú dovolenku.
32. Táto smernica neobsahuje predpis o náhradnom materstve. Ani neobjasňuje, či určená matka patrí do pôsobnosti smernice, ani výslovne určenú matku nevylučuje.
33. Objavuje sa tak najprv otázka, či určené matky vôbec patria do pôsobnosti smernice 92/85.
a) Uplatniteľnosť smernice 92/85 na určené matky
34. Pri preskúmaní, či sa môže smernica 92/85 uplatniť na určené matky, treba vychádzať z článku 2 smernice 92/85. Toto ustanovenie opisuje okruh tých osôb, ktoré môžu mať v súlade s cieľom uvedeným v článku 1 smernice 92/85 nárok na materskú dovolenku v zmysle článku 8 smernice 92/85. Tento nárok tak prináleží tehotným pracovníčkam [článok 2 písm. a)], pracovníčkam krátko po pôrode [článok 2 písm. b)] a dojčiacim pracovníčkam [článok 2 písm. c)].
i) Znenie článku 2 smernice 92/85
35. Určená matka nebola nikdy tehotná a tým pádom ani pracovníčkou krátko po pôrode, preto sa článok 2 písm. a) a b) smernice 92/85 zjavne podľa jeho znenia na ňu nevzťahuje.
36. Dojčiacu určenú matku, ktorá je v pracovnom pomere a ktorá dojčí svoje dieťa, však možno ľahko subsumovať pod „dojčiacu pracovníčku“ [článok 2 písm. c) smernice 92/85]. Nedojčiaca určená matka však nespadá pod znenie smernice 92/85.
37. Otázne však je, či systematika a ciele smernice 92/85, ktoré treba pri jej výklade zohľadniť,(10) bránia uplatneniu na určenú matku.
ii) Postavenie článku 2 písm. c) z hľadiska systematiky v koncepcii smernice 92/85
38. Žalovaná v konaní vo veci samej, Komisia, Spojené kráľovstvo a Španielske kráľovstvo nepovažujú „pracovníčky v zmysle [článku] 2“ smernice 92/85 za samostatne vedľa seba stojace skupiny osôb. Všetky majú spoločný jeden znak, a síce, že dieťa samy porodili, resp. porodia. Stále tak predstavujú fyzickú matku tohto dieťaťa. V tejto súvislosti Komisia okrem iného odkazuje na článok 8 smernice 92/85, ktorý podľa jej názoru vylučuje určené matky už z toho dôvodu, že toto ustanovenie vychádza na účely materskej dovolenky „z obdobia pred a/alebo po pôrode“, a tým pádom sa týka len žien, ktoré samy dieťa porodili. Írska vláda okrem toho odkazuje na článok 10 smernice 92/85, podľa ktorého existuje jednotný zákaz prepustenia počas obdobia „od začiatku tehotenstva do konca materskej dovolenky“.
39. Štruktúra a systematika smernice 92/85 vskutku naznačujú, že pri jej uplatnení sa predbežne vychádza z biologicko‑monistického konceptu materstva. Zdá sa, že normotvorca osobitne neuvažoval nad tým, že by tehotná a dojčiaca pracovníčka mohli byť odlišné osoby. V tejto súvislosti sa treba pozrieť na smernicu 92/85 v jej historickom kontexte. Na začiatku 90. rokov uplynulého storočia bola totiž prax vynosenia dieťaťa náhradnou matkou v porovnaní s dneškom menej rozšíreným fenoménom. Preto neprekvapuje, že smernica 92/85 vo svojej normatívnej štruktúre vychádza z premisy obvyklého prípadu biologického materstva.
– Predbežný záver
40. Ako predbežný záver možno konštatovať, že pod znenie článku 2 smernice 92/85 patria iba dojčiace určené matky a zdá sa, že fenomén náhradného materstva je systematike tejto smernice neznámy.
41. To ale neznamená, že by sa určenej matke, aj keby tento osobitý prípad nemal byť normotvorcom očividne zohľadnený, mala odoprieť akákoľvek ochrana na základe smernice 92/85. Rozhodne treba skôr vychádzať z cieľov smernice 92/85 a zaoberať sa otázkou, či sa majú aj určené matky zahrnúť pod ochranu smernice 92/85.
iii) Zahrnutie určených matiek pod článok 2 smernice 92/85 na základe cieľov sledovaných smernicou 92/85
42. Ako správne uvádzajú írska, portugalská a španielska vláda okrem iného s odkazom na článok 1 smernice 92/85, slúži táto na ochranu zdravia pracovníčok uvedených v článku 2 s prihliadnutím na ich osobitnú „zraniteľnosť“.(11) Dotknuté pracovníčky môžu byť totiž na základe ich telesného stavu ako nastávajúce, resp. čerstvé matky vystavené na svojom pracovisku osobitným rizikám. Smernica 92/85 však nepožaduje existenciu konkrétneho ohrozenia,(12) ale pokiaľ je potrebné, chráni abstraktno‑všeobecne okruh osôb uvedený vo svojom článku 2 pred rizikom vystavenia sa nebezpečným látkam, vplyvom a procesom(13), ako aj všeobecne pred pre nich zdraviu škodlivými pracovnými podmienkami, ako je napríklad nočná práca(14). Vo vzťahu k osobitnej ochrane pred prepustením stanovuje okrem toho pätnáste odôvodnenie, že treba zabrániť nepriaznivým vplyvom na „telesný a duševný stav tehotných pracovníčok, pracovníčok krátko po pôrode a dojčiacich pracovníčok“.
43. Určeným matkám nehrozia všetky potenciálne riziká uvedené v smernici 92/85. Keďže určené matky nie sú tehotné, nebude v ich prípade žiadne tehotenstvo ohrozené osobitnými pracovnými podmienkami. Po narodení dieťaťa im nehrozia tie isté zdravotné riziká ako pracovníčke krátko po pôrode a úplne odpadá potreba telesného zotavenia sa z následkov pôrodu.
44. Situácia dojčiacej určenej matky je však porovnateľná so situáciou dojčiacej fyzickej matky. V oboch prípadoch existujú zdravotné riziká pri pracovnom vystavení sa chemikáliám alebo určitým pracovným podmienkam. Okrem toho sú v oboch prípadoch z dôvodu starostlivosti o dieťa osobitne časovo vyťažené.
45. Smernica 92/85, a predovšetkým v nej upravená materská dovolenka, nemá okrem toho, ako rozhodol Súdny dvor, za cieľ len ochranu pracovníčok. Materskou dovolenkou sa má skôr chrániť aj osobitný vzťah medzi matkou a dieťaťom počas tehotenstva a v čase po pôrode, čo ostatne zodpovedá článku 24 ods. 3 a článku 7 Charty základných práv Európskej únie. V prvej fáze nemá tento vzťah trpieť súčasne vykonávanou pracovnou činnosťou matky.(15)
46. Tento ochranný cieľ vychádzajúci zo vzťahu medzi matkou a dieťaťom dokonca implikuje uplatňovať smernicu 92/85 všeobecne na určené matky bez ohľadu na to, či určená matka svoje dieťa dojčí alebo nie.(16) V každom prípade je ochranný cieľ v osobitnej a eventuálne ešte väčšej miere relevantný pre dojčiace určené matky, akou je žalobkyňa vo veci samej, ako pre dojčiace fyzické matky. Tak ako žena, ktorá sama dieťa porodila, má takisto určená matka vo svojej starostlivosti dojča, za ktorého zdravie je zodpovedná. Práve z dôvodu, že nebola sama tehotná, stojí pred výzvou vybudovať si k tomuto dieťaťu puto, zaradiť ho do rodiny a nájsť sa vo svojej úlohy matky. Tento „osobitný vzťah medzi matkou a jej dieťaťom počas tehotenstva a v čase po pôrode“ treba chrániť takisto v prípade určenej matky, ako aj fyzickej matky.
47. Preto nepresvedčí tvrdenie Komisie založené predovšetkým na zákonno‑systematických odôvodneniach, že v kontexte smernice 92/85 nemôže byť materstvo posudzované oddelene od tehotenstva. Reprodukčná medicína medzičasom predbehla systematiku normotvorcu, avšak bez toho, aby tým vytvorila skutkovú situáciu, v ktorej zákonodarný úmysel nemá význam vo vzťahu k určenej matke. Podobne ako kedysi pri pribratí pestúnky, je úloha matky v prípadoch náhradného materstva rozdelená medzi dve ženy, ktorým obom musí byť v časovom období, ktoré je pre nich relevantné, poskytnutá ochrana: Náhradná matka, ktorá dieťa vynosí, ale po pôrode sa o neho nestará, potrebuje ochranu iba ako tehotná pracovníčka a pracovníčka krátko po pôrode. V prípade určenej matky, ktorá sama nebola tehotná, ale má vo svojej starostlivosti dojča, ktoré prípadne aj dojčí, je daná potreba chrániť ju po narodení dieťaťa.
48. S prihliadnutím na možnosti vytvorené medicínskym pokrokom tak ciele sledované smernicou 92/85 vyžadujú chápať okruh osôb definovaný v článku 2 smernice nie biologicko‑monisticky, ale funkčne. Určená matka, ktorá sa začne na základe vopred uzavretej dohody s náhradnou matkou plánovane starať o dojča ako vlastná matka namiesto jeho fyzickej matky bezprostredne po jeho narodení, prevezme po narodení dieťaťa miesto jeho fyzickej matky a musí mať od tohto momentu tie isté práva, ktoré by inak mala náhradná matka.
49. V tom spočíva rozdiel s prípadom osvojenia, v ktorom zvyčajne neexistuje vzťah určenej matky, ktorý sa nadviaže už pred narodením dieťaťa, na základe dohody uzavretej medzi dvoma ženami o ďalšom konkrétnom osude dieťaťa.
50. Rozsudok Súdneho dvora vo veci Mayr(17) tomuto prístupu neodporuje. Vo veci Mayr išlo o otázku, odkedy sa pracovníčka v prípade umelého oplodnenia považuje za tehotnú v zmysle smernice 92/85. Súdny dvor vo svojom rozsudku jednak nevylúčil uplatniteľnosť smernice 92/85 aj pri použití zákrokov reprodukčnej medicíny a jednak vychádzal pre uplatniteľnosť uvedenej smernice z momentu, ku ktorému by uznal začiatok tehotenstva aj v prípade prirodzeného oplodnenia.(18)
51. Ak prenesieme túto myšlienku na prípad náhradného materstva a na práva poskytnuté smernicou 92/85 určenej matke, tak z toho vyplýva, že určená matka sa môže dovolávať ochrany smernice 92/85 v každom prípade vtedy, keď vzala dieťa do svojej starostlivosti, a tým pádom vstúpila do úlohy matky, pretože sa od tohto momentu nachádza v situácii, ktorá je porovnateľná s tou, v ktorej sa nachádza fyzická matka.
52. Ak by sme však určenú matku vylúčili z pôsobnosti článku 2 smernice 92/85, bolo by to nakoniec na ujmu detí, ktoré porodila náhradná matka, a odporovalo by to základnej myšlienke vyjadrenej v článku 24 Charty základných práv Európskej únie, podľa ktorej pri opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa.
– Predbežný záver
53. Ako ďalší predbežný záver možno teda konštatovať, že dojčiaca určená matka sa v každom prípade nachádza v situácii, ktorá s ohľadom na ciele sledované smernicou 92/85 zodpovedá situácii dojčiacej fyzickej matky. Navyše možno obe – určenú matku, ako aj fyzickú matku – subsumovať pod pojem „dojčiaca pracovníčka“.
54. Okrem toho by sa však mohla smernica 92/85 uplatniť aj na nedojčiace určené matky.
iv) Uplatniteľnosť článku 2 smernice 92/85 na nedojčiace určené matky?
55. Ďalej treba preskúmať, či ochranný cieľ smernice 92/85 prikazuje, aby sa jej článok 2 uplatnil aj na určené matky, ktoré sa starajú o dieťa po jeho narodení ako matka, aj keď pri tom dieťa nedojčia.
56. V súvislosti s konaním vo veci samej treba pravdaže vychádzať z toho, že určená matka svoje dieťa skutočne dojčila. Vnútroštátny súd sa však svojou druhou prejudiciálnou otázkou výslovne pýta na relevanciu dojčenia pre nárok na materskú dovolenku, preto sa touto otázkou treba zaoberať. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora prináleží predovšetkým súdu, ktorý rozhoduje o veci a ktorý zodpovedá za vydanie súdneho rozhodnutia, posúdiť s prihliadnutím na osobitosti jemu predloženej veci relevantnosť otázok, ktoré sa predloží Súdnemu dvoru. V dôsledku toho, ak sa otázky položené vnútroštátnym súdom týkajú výkladu ustanovenia práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný o nich rozhodnúť.(19)
57. Platí to o to viac, ak konanie vo veci samej vychádza zo sporu o otázke, či existuje všeobecný, teda eventuálne od dojčenia nezávislý „právny nárok na platenú dovolenku z dôvodu náhradného materstva“ zodpovedajúci dovolenke pri osvojení. Otázka relevantnosti dojčenia teda nie je v danom prípade hypotetická a musí sa objasniť.
58. Predbežne sa zdá otázne, či pojem „dojčiaca pracovníčka“ možno vyložiť tak, že zahŕňa nielen dojčiacu matku v pravom zmysle slova, ale vo všeobecnosti každú určenú matku starajúcu sa o svoje dieťa.
59. Proti tomu hovorí jednak znenie predpisu, ktoré konkrétne vychádza z dojčenia dieťaťa. Dojčenie treba oznámiť zamestnávateľovi, aby tento mohol prispôsobiť svoje pracovné podmienky osobitným potrebám dojčiacej pracovníčky. Táto povinnosť informovať je bezvýznamná pre ženy, ktoré svoje dojča nedojčia.
60. Článok 2 smernice 92/85 však poskytuje matkám nielen ochranu na pracovisku, ale poskytuje im aj nárok na materskú dovolenku podľa článku 8 smernice 92/85. Pri otázke, kto v tejto súvislosti patrí do okruhu oprávnených osôb, netreba vychádzať iba zo znenia článku 2 smernice 92/85, ale treba vziať do úvahy aj ochranný cieľ sledovaný materskou dovolenkou. Tento zahŕňa, ako bolo vysvetlené vyššie, nerušený vývoj vzťahu matky s dieťaťom v čase po pôrode. Materská dovolenka je v tejto súvislosti chránená primárnym právom článkami 7 a 24 Charty základných práv. Skutočnosť, že každé dieťa má podľa článku 24 ods. 3 Charty základných práv nárok na pravidelné osobné vzťahy a priame kontakty so svojimi rodičmi, platí v osobitnej miere pre dojča a jeho vzťah k matke, ktorá sa o neho stará, a predstavuje jeden z nosných dôvodov, prečo smernica 92/85 poskytuje materskú dovolenku.
61. Naproti tomu hrá otázka konkrétnej výživy dojčaťa vedľajšiu rolu. Skutočnosť, či sa dieťa dojčí alebo kŕmi fľašou závisí od okolností, ktoré môže matka ovplyvniť len sčasti, a nemôže byť preto rozhodujúca pre poskytnutie alebo odopretie materskej dovolenky matke, ktorá sa po narodení stará o dieťa.
62. Fyzická matka, ktorá má už podľa článku 2 písm. a) a b) smernice 92/85 nárok na materskú dovolenku, nestratí nárok na materskú dovolenku po narodení dieťaťa ani vtedy, ak sa rozhodne pre kŕmenie fľašou. To isté musí platiť pre určenú matku, keďže táto na základe funkčného rozdelenia úloh s náhradnou matkou môže materskú dovolenku získať až po narodení dieťaťa. Ochranný cieľ, zakotvený ako základné právo, zabezpečenia nerušeného vývoja vzťahu matky s dieťaťom by nebol dostatočne zohľadnený, ak by bol spôsob kŕmenia dieťaťa rozhodujúci pri otázke, či sa určenej matke po narodení dieťaťa udelí materská dovolenka.
63. Preto vo vzťahu k určenej matke treba článok 2 smernice 92/85 z primárnych a teleologických úvah chápať tak, pokiaľ ide o poskytnutie materskej dovolenky, že môže zahŕňať aj pracovníčky, ktoré svoje dieťa v skutočnosti nedojčia. Keď členský štát uznáva náhradné materstvo, a tým funkčné rozdelenie úlohy matky medzi dve ženy, musí z toho vyvodiť dôsledky a priznať určenej matke zodpovedajúce práva na materskú dovolenku.
64. Vychádzajúc z tohto prístupu, ktorý vyplýva z uznania náhradného materstva v dotknutom členskom štáte, sa však môže nastoliť otázka, ktorá nie je relevantná v prejednávanom prípade, či sa smernica 92/85 môže na určené matky uplatniť len vtedy, ak uvedené vnútroštátne právne predpisy dotknutého členského štátu tiež uznávajú koncept náhradného materstva.
65. V danom prípade sú ďalšie vysvetlivky zbytočné, pretože podľa rozhodujúcich vnútroštátnych právnych predpisov je dohoda o vynosení dieťaťa právoplatná a na určenú matku boli na základe rozhodnutia o rodičovstve prenesené rodičovské práva a povinnosti vo vzťahu k dieťaťu.
66. Takisto sa s prihliadnutím na okolnosti konania vo veci samej netreba zaoberať tým, ako sa posúdia eventuálne cezhraničné prípady, v ktorých síce právo štátu pôvodu určenej matky uznáva koncept náhradného materstva, avšak právo platné v mieste zamestnania nie.
67. V každom prípade vtedy, keď členský štát, v ktorom sa uplatnia práva zo smernice 92/85, uzná v konkrétnom prípade právny vzťah určenej matky k dieťaťu, treba uvedenú smernicu uplatniť na určené matky, ktoré bezprostredne po narodení dieťaťa nastúpia na miesto náhradnej matky.
v) Predbežný záver k písm. a)
68. Na základe uvedeného za okolností, akými sú tie vo veci samej, treba považovať určenú matku, pokiaľ ide o poskytnutie materskej dovolenky, za „pracovníčku v zmysle [článku 2 smernice 92/85]“ a preto uplatniť na ňu smernicu 92/85, ak vezme dieťa po jeho narodení do svojej starostlivosti.
b) Nárok na materskú dovolenku podľa článku 8 smernice 92/85
69. Ako pracovníčka v zmysle článku 2 smernice 92/85 má tak určená matka nárok na materskú dovolenku podľa článku 8 smernice 92/85.
70. Smernica 92/85 síce vychádza zo zásady neprerušovanej, jednej a tej istej osobe prináležiacej materskej dovolenky. Túto zásadu však treba v prípade náhradného materstva upraviť, aby sa vzalo do úvahy osobitné postavenie dotknutých žien. Pretože obe sú oprávnenými osobami v zmysle článku 8 smernice 92/85, a dokonca sčasti súčasne.
71. Pred pôrodom môže mať nárok na materskú dovolenku iba náhradná matka, ako tehotná pracovníčka [článok 2 písm. a) smernice 92/85]. Po pôrode majú nárok náhradná matka ako pracovníčka krátko po pôrode [článok 2 písm. b) smernice 92/85] a určená matka, keď vezme dieťa po jeho narodení do svojej starostlivosti.
72. Objavuje sa preto otázka, či a ak áno v akom rozsahu sa rozdelí celková minimálna 14‑týždňová materská dovolenka medzi dotknuté ženy. Keďže konkrétny predpis o náhradnom materstve chýba, má význam vychádzať z cieľov sledovaných smernicou 92/85 a treba vziať do úvahy, pokiaľ je to pri náhradnom materstve možné, systematické požiadavky smernice 92/85.
73. Po prvé treba konštatovať, že podľa článku 8 ods. 2 smernice 92/85 treba v každom prípade priznať povinnú materskú dovolenku v rozsahu minimálne dva týždne. Keďže sú obe, náhradná a určená matka, „pracovníčky v zmysle [článku 2 smernice 92/85]“, poskytne sa táto dovolenka neskrátená a v celej dĺžke obom ženám bez toho, aby sa mohla dovolenka vzatá jednou odpočítať od dovolenky druhej.
74. Po druhé treba konštatovať, že koncept náhradného materstva prevedený do systematiky smernice 92/85 nemôže viesť k zdvojeniu celkového nároku na dovolenku. Materská dovolenka skôr musí odzrkadľovať rozdelenie role zvolené dotknutými ženami. Dovolenka, ktorú už vyčerpala náhradná matka, sa tak musí určenej matke odpočítať, a opačne.
75. V akom rozsahu jednotlivým ženám prináležia nároky na dovolenku, najmä či sa na ne rozdelí materská dovolenka rovnako, a ako treba postupovať, keď medzi nimi nedôjde k dohode, nemožno síce podrobne vyvodiť z cieľov smernice 92/85 a jej systematiky, ale je možné vyvodiť približné parametre, ktoré pritom treba zohľadniť. Rozdelenie materskej dovolenky musí v každom prípade zohľadniť záujmy chránené uvedenou smernicou. Pred pôrodom je rozhodujúce vychádzať z ochrany tehotnej, po pôrode z ochrany pracovníčky po pôrode a z ochrany zdravia dieťaťa. Eventuálne konsenzuálne rozdelenie materskej dovolenky, ktoré najmä nesmie ísť na úkor zdravia dieťaťa, musí zohľadniť tieto chránené hodnoty. Keďže sa v článku 8 smernice 92/85 v súvislosti s podrobnou úpravou materskej dovolenky vo všeobecnosti odkazuje na vnútroštátne právne predpisy, treba ďalej zohľadniť ich prístup. Mysliteľné by bolo eventuálne analogické uplatnenie predpisov o solidárnych veriteľoch.
c) Záver k prvej a druhej prejudiciálnej otázke
76. Preto treba na prvú a druhú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že v prípade, akým je ten v konaní vo veci samej, určená matka, ktorá má dieťa vďaka dohode o vynosení dieťaťa, má po narodení dieťaťa nárok na materskú dovolenku podľa článkov 2 a 8 smernice 92/85 v každom prípade vtedy, keď vezme dieťa po narodení do svojej starostlivosti, keď je v dotknutom členskom štáte náhradné materstvo prípustné a vnútroštátne podmienky sú splnené, a to aj v prípade, že určená matka dieťa po pôrode nedojčí, pričom dovolenka musí jednak trvať minimálne dva týždne a jednak sa musí započítať eventuálna materská dovolenka, ktorú si vzala náhradná matka.
d) O prvej časti siedmej prejudiciálnej otázky
77. Vnútroštátny súd by sa chcel prvou časťou siedmej prejudiciálnej otázky okrem iného dozvedieť, či je smernica 92/85 „priamo uplatniteľná“. V tomto ohľade existujú vo vzťahu k materskej dovolenke určité pochybnosti, pretože zo smernice 92/85 sa nedá vyvodiť konkrétny obsah nároku a jeho rozdelenie na náhradnú a určenú matku s dostatočnou presnosťou. Z uvedenej smernice však možno vyvodiť, že určenej matke treba priznať v každom prípade ako minimálny štandard dvojtýždňovú materskú dovolenku. Ak sa náhradná a určená matka platne dohodnú na rozdelení zostávajúceho nároku minimálne desiatich týždňov po zohľadnení uvedených chránených hodnôt, môže byť dostatočne presne určený aj nárok na zvyšnú dovolenku. V tomto rozsahu treba vychádzať z priameho účinku smernice 92/85.
78. Po smernici 92/85 treba teraz preskúmať smernicu 2006/54.
2. Prejudiciálne otázky, ktoré sa týkajú smernice 2006/54
79. Tretia, štvrtá, piata a šiesta prejudiciálna otázka a druhá časť siedmej prejudiciálnej otázky sa týkajú rovnosti zaobchádzania s mužmi a ženami podľa smernice 2006/54. Vnútroštátny súd by sa chcel jednak dozvedieť, či je v rozpore so smernicou 2006/54 odmietnutie zamestnávateľa poskytnúť určenej matke materskú dovolenku. Jednak by sa chcel dozvedieť, či možno vychádzať z diskriminácie určenej matky na základe jej vzťahu k náhradnej matke.
80. Treba súhlasiť s Komisiou a Spojeným kráľovstvom v tom, že smernica 2006/54 nie je rozhodujúca pre problematiku konania vo veci samej. Daný prípad sa totiž týka „zabezpečenia vykonávania zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnania a povolania“ v zmysle článku 1 smernice 2006/54. Konkrétne:
a) O tretej a štvrtej prejudiciálnej otázke
81. Za akých podmienok sa má poskytnúť materská dovolenka – z toho v podstate vychádzajú tretia a štvrtá prejudiciálna otázka – je upravené v už preskúmanej smernici 92/85. Článok 15 smernice 2006/54 sa týka iba problematiky návratu z materskej dovolenky, a preto predpokladá ďalšiu úpravu týchto podmienok.
82. V tejto súvislosti sa teda smernica 2006/54 nepoužije.
b) O piatej prejudiciálnej otázke
83. Piatou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či ide o porušenie článku 14 v spojení s článkom 2 smernice 2006/54, teda o diskrimináciu z dôvodu pohlavia na základe vzťahu určenej matky k náhradnej matke, keď sa s určenou matkou „zaobchádza menej priaznivo“.
84. Zdá sa, že táto otázka sa vzťahuje na bližšie nekonkretizované „ujmy“, ktoré vraj utrpela žalobkyňa v konaní vo veci samej. Zdá sa, že tieto ujmy v podstate spočívajú v tom, že žalobkyni v konaní vo veci samej bol najprv nárok na materskú dovolenku zamietnutý, pretože nebola tehotná sama, ale náhradná matka. V tomto rozsahu je rozhodujúca smernica 92/85.(20)
85. V každom prípade nemožno bez ohľadu na to rozpoznať žiadne „menej priaznivé zaobchádzanie [žalobkyne v konaní vo veci samej] v súvislosti s tehotenstvom alebo materskou dovolenkou v zmysle smernice 92/85“ podľa článku 2 ods. 2 smernice 2006/54.
86. Po prvé, menej priaznivé zaobchádzanie určenej matky z dôvodu tehotenstva je vylúčené, pretože žalobkyňa v konaní vo veci samej nebola sama tehotná, ale tehotná bola náhradná matka. Žalobkyňa v konaní vo veci samej sa nemôže odvolávať na tehotenstvo náhradnej matky z toho dôvodu, aby sa s ňou na pracovisku zaobchádzalo ako s tehotnou. Po druhé, za menej priaznivé zaobchádzanie v súvislosti s materskou dovolenkou možno považovať len to, ak by žalobkyni v konaní vo veci samej bola v skutočnosti poskytnutá materská dovolenka a z toho by jej vznikla ujma pre jej pracovný postup. Túto konšteláciu upravuje článok 15 smernice 2006/54 pre prípad návratu z materskej dovolenky. No otázka, či sa materská dovolenka vôbec má poskytnúť, nie je predmetom smernice 2006/54.
87. Okrem toho nie sú zjavné žiadne náznaky nepriamej alebo priamej diskriminácie v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2006/54. Žalobkyňa vo veci samej v každom prípade neutrpela ujmy z dôvodu svojho pohlavia v porovnaní s mužskými kolegami, ale nanajvýš preto, že si svoj sen o dieťati splnila pomocou náhradnej matky. Možné znevýhodnenie by však v tomto prípade mohlo byť mysliteľné len vo vzťahu k iným ženám, ktoré sa nemuseli obrátiť na náhradnú matku, a v každom prípade by nešlo o rovnosť príležitostí a rovnaké zaobchádzanie s mužmi a ženami upravené v smernici 2006/54.
88. Preto nemožno vychádzať z porušenia článku 14 smernice 2006/54.
c) Záver k tretej, štvrtej, piatej a šiestej prejudiciálnej otázke a k druhej časti siedmej prejudiciálnej otázky
89. Na tretiu, štvrtú a piatu prejudiciálnu otázku treba preto odpovedať záporne. Keďže šiesta prejudiciálna otázka bola položená len pre prípad kladnej odpovede na štvrtú prejudiciálnu otázku, netreba ju skúmať. Takisto netreba odpovedať na druhú časť siedmej prejudiciálnej otázky.
VI – Návrh
90. Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky takto:
V situácii, aká je v konaní vo veci samej, určená matka, ktorá má dieťa vďaka dohode o vynosení dieťaťa, má po narodení dieťaťa v každom prípade nárok na materskú dovolenku podľa článkov 2 a 8 smernice 92/85, keď vezme dieťa po narodení do svojej starostlivosti, keď je v dotknutom členskom štáte náhradné materstvo prípustné a vnútroštátne podmienky sú splnené, a to aj v prípade, že určená matka dieťa po narodení v skutočnosti nedojčí, pričom dovolenka musí jednak trvať minimálne dva týždne a jednak sa musí započítať eventuálna materská dovolenka, ktorú čerpala náhradná matka.
Nie je zjavné, že by za okolností konania vo veci samej došlo k porušeniu článku 14 smernice 2006/54.