ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)
z 23. januára 2014 (*)
„Povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel – Smernice 72/166/EHS, 84/5/EHS, 90/232/EHS a 2009/103/EHS – Dopravná nehoda – Nemajetková ujma – Náhrada škody – Vnútroštátne ustanovenia stanovujúce spôsoby výpočtu pri dopravných nehodách, ktoré sú pre poškodených menej výhodné než spôsoby výpočtu upravené vo všeobecnom režime zodpovednosti za škodu – Zlučiteľnosť s týmito smernicami“
Vo veci C‑371/12,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunale di Tivoli (Taliansko) z 20. júna 2012 a doručený Súdnemu dvoru 3. augusta 2012, ktorý súvisí s konaním:
Enrico Petillo,
Carlo Petillo
proti
Unipol Assicurazioni SpA,
SÚDNY DVOR (druhá komora),
v zložení: predsedníčka druhej komory R. Silva de Lapuerta, sudcovia J. L. da Cruz Vilaça, G. Arestis, J.‑C. Bonichot a A. Arabadžiev (spravodajca),
generálny advokát: N. Wahl,
tajomník: A. Impellizzeri, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 3. júla 2013,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Unipol Assicurazioni SpA, v zastúpení: A. Frignani a G. Ponzanelli, avvocati,
– nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze, J. Kemper a F. Wannek, splnomocnení zástupcovia,
– grécka vláda, v zastúpení: L. Pnevmatikou, splnomocnená zástupkyňa,
– španielska vláda, v zastúpení: S. Centeno Huerta, splnomocnená zástupkyňa,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci M. Santoro, avvocato dello Stato,
– lotyšská vláda, v zastúpení: I. Kalniņš a I. Ņesterova, splnomocnení zástupcovia,
– litovská vláda, v zastúpení: D. Kriaučiūnas, R. Janeckaitė a A. Svinkūnaitė, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: E. Montaguti a K.‑P. Wojcik, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 9. októbra 2013,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (Ú. v. ES L 103, s. 1; Mim. vyd. 06/001, s. 10, ďalej len „prvá smernica“), druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Ú. v. ES L 8, 1984, s. 17; Mim. vyd. 06/007, s. 3), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 (Ú. v. EÚ L 149, s. 14) (ďalej len „druhá smernica“), tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Ú. v. ES L 129, s. 33; Mim. vyd. 06/001, s. 249), zmenenej a doplnenej smernicou 2005/14 (ďalej len „tretia smernica“), a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (Ú. v. EÚ L 263, s. 11).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Enricom Petillom a Carlom Petillom na jednej strane a spoločnosťou Unipol Assicurazioni SpA (ďalej len „Unipol“) na druhej strane v súvislosti s náhradou škody, ktorú Enrico Petillo utrpel v dôsledku dopravnej nehody, touto spoločnosťou na základe zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.
Právny rámec
Právo Únie
3 Článok 1 prvej smernice stanovuje:
„Na účely tejto smernice:
…
2. ‚poškodený‘ znamená akúkoľvek osobu oprávnenú na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami;
…“
4 Podľa článku 3 ods. 1 tejto smernice:
„Každý členský štát prijme… všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení.“
5 Článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice stanovuje:
„1. Poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 [prvej smernice] povinne pokrýva škodu na majetku, ako aj ujmy na zdraví.
2. Bez toho, aby bolo dotknuté akékoľvek vyššie poistné krytie, ktoré môže byť stanovené členskými štátmi, každý členský štát požaduje, aby boli sumy, pre ktoré bude poistenie povinné, prinajmenšom:
a) v prípade ujmy na zdraví výška minimálneho poistného krytia 1 000 000 EUR na poškodeného alebo 5 000 000 EUR na nehodu bez ohľadu na počet poškodených;
b) v prípade škody na majetku 1 000 000 EUR na nehodu bez ohľadu na počet poškodených.
Ak je to potrebné, môžu členské štáty stanoviť prechodné obdobie maximálne päť rokov odo dňa implementácie smernice [2005/14], v priebehu ktorého prispôsobia svoje minimálne výšky poistného krytia sumám stanoveným v tomto odseku.
Členské štáty, ktoré stanovia uvedené prechodné obdobie, o tejto skutočnosti informujú Komisiu a uvedú dĺžku trvania prechodného obdobia.
V lehote 30 mesiacov odo dňa implementácie smernice [2005/14] zvýšia členské štáty poistné krytie najmenej na polovicu úrovne ustanovenej v tomto odseku.“
6 Článok 1 tretej smernice stanovuje, že „poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 [prvej smernice] bude pokrývať zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúce z prevádzky vozidla“.
7 Článok 1a tretej smernice stanovuje:
„Poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 [prvej smernice] pokrýva ujmu na zdraví a škodu na majetku, ktorú utrpia chodci, cyklisti a iní nemotorizovaní užívatelia ciest, ktorí sú v následku nehody s účasťou motorového vozidla oprávnení na náhradu škody v súlade s vnútroštátnym občianskym právom. Tento článok sa nedotýka zodpovednosti za škodu, ani sumy škody.“
8 Podľa článku 30 smernice 2009/103 táto smernica nadobudla účinnosť dvadsiaty deň po jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie, t. j. 7. októbra 2009.
Talianske právo
9 Článok 139 legislatívneho dekrétu č. 209 zo 7. septembra 2005, ktorým sa zavádza kódex súkromného poistenia (riadna príloha GURI č. 239 z 13. októbra 2005), v znení ministerského dekrétu zo 17. júna 2011 (GURI č. 147 z 27. júna 2011, ďalej len „kódex súkromného poistenia“) stanovuje:
„1. Náhrada ujmy na zdraví v dôsledku ľahkých zranení utrpených pri dopravných nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel a plavidiel sa priznáva vo výške a podľa kritérií stanovených nasledovne:
a) v prípade trvalej ujmy na zdraví s rozsahom následkov zranenia 9 alebo menej percent sa priznáva náhrada vo výške nerovnomerne sa zvyšujúcej s každým percentuálnym bodom invalidity; táto suma sa vypočíta tak, že sa jednotlivé percentuálne body invalidity vynásobia príslušným koeficientom podľa pravidiel uvedených v odseku 6. Takto stanovená suma sa znižuje narastajúcim vekom poškodeného o 0,5 % za každý rok veku, a to od jedenásteho roku života. Hodnota prvého bodu je [759,04 eura];
b) v prípade dočasnej ujmy na zdraví sa priznáva náhrada škody vo výške [44,28 eura] za každý deň úplnej bezvládnosti; v prípade dočasnej bezvládnosti menej ako 100 % sa za každý deň priznáva náhrada vo výške zodpovedajúcej percentu bezvládnosti uznanej v jednotlivých dňoch.
2. Na účely odseku 1, ujma na zdraví znamená dočasné alebo trvalé poškodenie telesnej alebo duševnej integrity osoby, ktoré má podľa zistenia posudkového lekára nepriaznivé následky pre každodenné úkony a pre uspokojenie životných a spoločenských potrieb poškodeného, pričom sa neprihliada na prípadný vplyv na jeho schopnosť vykonávať zárobkovú činnosť. …
3. Na základe spravodlivého a odôvodneného posúdenia subjektívnych podmienok poškodeného môže súd výšku náhrady ujmy na zdraví stanovenú podľa odseku 1 zvýšiť najviac o jednu pätinu.
4. Schému osobitnej tabuľky poškodení telesnej alebo duševnej integrity v rozmedzí bodov invalidity 1 až 9 ustanoví dekrétom, ktorý bol predmetom uznesenia Rady ministrov na návrh ministra zdravotníctva po dohode s ministrom práce a sociálnych vecí, ministrom spravodlivosti a ministrom hospodárstva, prezident Talianskej republiky.
5. Hodnoty bodov uvedené v odseku 1 sú každoročne valorizované vyhláškou Ministro delle attività produttive (ministra hospodárstva) v závislosti od vývoja indexu vnútroštátnych spotrebiteľských cien pre domácnosti manuálnych a administratívnych pracovníkov zisteného Istituto nazionale di statistica (ISTAT) (štátny štatistický úrad).
6. Na účely výpočtu výšky náhrady škody podľa ods. 1 písm. a) sa pri percentuálnom bode invalidity 1 použije násobiteľ 1,0, pri percentuálnom bode invalidity 2 sa použije násobiteľ 1,1, pri percentuálnom bode invalidity 3 sa použije násobiteľ 1,2, pri percentuálnom bode invalidity 4 sa použije násobiteľ 1,3, pri percentuálnom bode invalidity 5 sa použije násobiteľ 1,5, pri percentuálnom bode invalidity 6 sa použije násobiteľ 1,7, pri percentuálnom bode invalidity 7 sa použije násobiteľ 1,9, pri percentuálnom bode invalidity 8 sa použije násobiteľ 2,1, pri percentuálnom bode invalidity 9 sa použije násobiteľ 2,3.“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
10 Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že 21. septembra 2007 vozidlo, ktoré viedol Mauro Recchioni, narazilo zozadu do vozidla, ktoré patrilo Carlovi Petillovi a viedol ho Enrico Petillo. V dôsledku toho bol Enrico Petillo zranený.
11 Petillovci napadli Unipol, poisťovňu pána Recchioniho, na Tribunale di Tivoli (Súd v Tivoli) s cieľom, aby tento súd rozhodol o výlučnej zodpovednosti pána Recchioniho za uvedenú nehodu a zaviazal Unipol na úhradu sumy 3 350 eur na základe utrpenej majetkovej škody k už zaplatenej sume 6 700 eur, ako aj celkovej sumy 14 155,37 eura na základe nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel Enrico Petillo, namiesto už zaplatenej sumy 2 700 eur.
12 Podľa vnútroštátneho súdu talianske právo zakotvuje právo na úplnú náhradu ujmy vyplývajúcej z priestupku pre majetkovú škodu v článku 2043 Občianskeho zákonníka a pre nemajetkovú ujmu v článku 2059 tohto zákonníka.
13 Podľa ustálenej judikatúry talianskych súdov sa nemajetková ujma skladá z ujmy na zdraví vyplývajúcej z narušenia duševnej a/alebo telesnej integrity, z duševnej ujmy vyplývajúcej z duševného utrpenia spôsobeného týmto narušením a zo zvyškovej ujmy vyplývajúcej najmä z prekážok v bežných a každodenných činnostiach, teda vo vyššej než priemernej sebarealizácii.
14 Corte costituzionale (ústavný súd) v rozsudku z roku 2003 vyhlásil, že nemajetková ujma má jednotnú štruktúru a že sa nedelí na kategórie či rubriky. Judikatúra však v rozlišovaní jednotlivých zložiek uvedených v predchádzajúcom bode tohto rozsudku naďalej pokračuje. Navyše taliansky právny poriadok ponecháva na sudcovi, aby túto ujmu stanovil.
15 S cieľom obmedziť cenu poistných služieb taliansky zákonodarca upravil v článku 139 kódexu súkromného poistenia osobitný režim stanovovania súm, ktoré sa majú zaplatiť na základe nemajetkovej ujmy utrpenej obeťami cestných alebo lodných dopravných nehôd. Tento režim stanovuje obmedzenia vo vzťahu k hodnotiacim kritériám uplatňovaným v iných sporoch a takisto obmedzenie možnosti súdu zvýšiť v závislosti od konkrétneho prípadu výšku náhrady škody o jednu pätinu sumy určenej na základe článku 139 kódexu súkromného poistenia.
16 Vnútroštátny súd spresňuje, že pokiaľ by nemajetková ujma, ktorú utrpel Enrico Petillo, bola spôsobená inak než dopravnou nehodou, bola by stanovená na základe platnej právnej úpravy a judikatúry takto:
– ujma na zdraví v rozsahu 4 % spôsobená osobe vo veku 21 rokov v okamihu nehody: 5 407,55 eura,
– úplná dočasná invalidita v trvaní 10 dní, čiastočná dočasná invalidita v rozsahu 50 % v trvaní 20 dní a v rozsahu 25 % počas 10 dní: 2 250,00 eur a
– duševná ujma rovnajúca sa jednej tretine ujmy na zdraví: 2 252,00 eur,
čo predstavuje celkovú sumu 10 210,00 eur z dôvodu nemajetkovej ujmy navyše k sume 445,00 eur z dôvodu liečebných nákladov.
17 Keďže však k predmetnej škode došlo v dôsledku dopravnej nehody, mala by sa suma, ktorá sa má zaplatiť na základe článku 139 kódexu súkromného poistenia, určiť takto:
a) ujma na zdraví v rozsahu 4 % spôsobená osobe vo veku 21 rokov v okamihu nehody: 3 729,92 eura a
b) úplná dočasná invalidita v trvaní 10 dní, čiastočná dočasná invalidita v rozsahu 50 % v trvaní 20 dní a v rozsahu 25 % počas 10 dní: 996,00 eur,
čo predstavuje celkovú sumu 4 725,00 eur z dôvodu nemajetkovej ujmy navyše k sume 445,00 eur z dôvodu liečebných nákladov. Náhrada duševnej ujmy je vylúčená, keďže ju kódex súkromného poistenia neupravuje, hoci v tomto ohľade sa začína v judikatúre vyvíjať prúd, ktorý je vo vzťahu k poškodeným priaznivejší.
18 Zo súm stanovených na základe rôznych spôsobov výpočtu teda pri rovnakej ujme vyplýva rozdiel 5 485,00 eur. Navyše článok 139 kódexu súkromného poistenia nepriznáva súdu nijakú možnosť upraviť jej stanovenie v konkrétnom prípade, takže ho núti pristúpiť k jednoduchému výpočtu, ktorý obmedzuje právomoc súdu spravodlivo rozhodnúť.
19 S odkazom najmä na rozsudok Súdneho dvora EZVO z 20. júna 2008, Celina Nguyen/The Norwegian State (E‑8/07, EFTA Court Report 2008, s. 224), má Tribunale di Tivoli pochybnosti o tom, či je s prvou, druhov a treťou smernicou, ako aj so smernicou 2009/103 zlučiteľná taká vnútroštátna právna úprava, ktorá v prípade náhrady škody vyplývajúcej z dopravnej nehody síce nevylučuje poistenie nemajetkovej ujmy, ale neumožňuje náhradu duševnej ujmy a obmedzuje náhradu škody spôsobenej narušením duševnej a/alebo telesnej integrity v porovnaní s tým, čo sa uplatňuje v oblasti náhrady škody na základe ustálenej judikatúry vnútroštátnych súdov.
20 Vnútroštátny súd sa konkrétne domnieva, že článok 139 kódexu súkromného poistenia nerešpektuje zásadu úplnej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej zohľadnenie by sa nemalo vôbec obmedzovať v závislosti od povahy udalosti, ktorá spôsobila narušenie telesnej integrity.
21 Za týchto okolností Tribunale di Tivoli rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Je členský štát so zreteľom na [prvú, druhú a tretiu smernicu] a [smernicu] 2009/103/ES, ktoré upravujú povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, oprávnený prijať vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá v praxi (z hľadiska výšky náhrady škody) obmedzuje – prostredníctvom zákonom stanovenej povinnosti týkajúcej sa výpočtu výšky škody, len pokiaľ ide o škody spôsobené dopravnými nehodami – zodpovednosť za nemajetkové ujmy, ktorých odškodnenie vyplácajú osoby (poisťovacie spoločnosti), ktoré sú podľa týchto smerníc povinné zabezpečiť povinné poistenie za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel?“
O prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania
22 Unipol a talianska vláda namietajú proti prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Podľa nich vnútroštátny súd nevysvetľuje, ako by požadovaný výklad predpisov práva Únie mohol byť užitočný na vyriešenie sporu vo veci samej. Navyše rozhodnutie vnútroštátneho súdu neobsahuje vysvetlenia týkajúce sa výberu ustanovení práva Únie, ktorých výklad sa požaduje, ani neopisuje vzťah existujúci medzi týmito ustanoveniami a vnútroštátnou právnou úpravou uplatňujúcou sa vo veci samej.
23 V tomto ohľade stačí konštatovať, že zo skutkových a z právnych okolností uvedených v rozhodnutí vnútroštátneho súdu v znení doplnenom odpoveďou na žiadosť o vysvetlenie zaslanú vnútroštátnemu súdu Súdnym dvorom na základe článku 101 jeho rokovacieho poriadku, ako aj z dôvodov, ktoré viedli vnútroštátny súd k tomu, aby sa obrátil na Súdny dvor s touto prejudiciálnou otázkou, vyplýva, že odpoveď na ňu bude užitočná na účely vyriešenia sporu, ktorý mu bol predložený, a že v dôsledku toho je táto otázka prípustná.
O prejudiciálnej otázke
24 Na úvod treba uviesť, že ako správne tvrdia nemecká a španielska vláda, vzhľadom na deň, v ktorý došlo k nehode vedúcej k sporu vo veci samej, sa smernica 2009/103 ratione temporis neuplatňuje na skutkové okolnosti vo veci samej. Navyše tretia smernica sa na tento spor neuplatňuje ratione materiae, keďže Petillovci nemajú nijaké vlastnosti obzvlášť zraniteľných osôb, na ktoré sa vzťahuje táto smernica. Prejudiciálna otázka sa teda musí chápať v tom zmysle, že sa týka výlučne výkladu prvej a druhej smernice.
25 Preto sa treba domnievať, že svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 3 ods. 1 prvej smernice a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice majú vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave ako vo veci samej, ktorá upravuje osobitný režim odškodňovania nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z ujmy na zdraví v dôsledku ľahkých zranení spôsobených cestnými dopravnými nehodami, ktorý obmedzuje odškodnenie takejto ujmy v porovnaní s tým, čo sa uplatňuje v oblasti odškodnenia rovnakej ujmy z iných dôvodov než v dôsledku týchto nehôd.
26 V tomto ohľade je potrebné pripomenúť, že z preambuly prvej a druhej smernice vyplýva, že tieto smernice smerujú na jednej strane k zabezpečeniu voľného pohybu tak vozidiel bežne sa nachádzajúcich na území Únie, ako aj osôb na ich palube a na druhej strane k zabezpečeniu porovnateľného zaobchádzania s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami bez ohľadu na to, kde presne na území Únie došlo k nehode (rozsudok z 23. októbra 2012, Marques Almeida, C‑300/10, bod 26 a citovaná judikatúra).
27 Prvá smernica, spresnená a doplnená najmä druhou smernicou, ukladá členským štátom, aby zaručili, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktoré sa obvykle nachádzajú na ich území, bude krytá poistením, a spresňuje najmä druhy škôd, na ktoré sa toto poistenie má vzťahovať (rozsudok z 24. októbra 2013, Haasová, C‑22/12, bod 38).
28 Treba však pripomenúť, že povinnosť poistného krytia zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami sa odlišuje od rozsahu náhrady škody v prospech týchto osôb z dôvodu zodpovednosti poistenej osoby za škodu. Zatiaľ čo totiž povinnosť poistného krytia je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Únie, náhrada škody je v zásade upravená vnútroštátnym právom (rozsudok z 24. októbra 2013, Drozdovs, C‑277/12, bod 30).
29 V tomto ohľade Súdny dvor už rozhodol, že z cieľa, ako aj zo znenia najmä prvej a druhej smernice vyplýva, že ich zámerom nie je harmonizácia režimov zodpovednosti za škodu v členských štátoch a že za súčasného stavu právneho poriadku Únie si členské štáty môžu samy slobodne upraviť režim zodpovednosti za škodu uplatniteľnú na nehody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel (rozsudok Marques Almeida, už citovaný, bod 29 a citovaná judikatúra).
30 V dôsledku toho a predovšetkým vzhľadom na článok 1 bod 2 prvej smernice sú za súčasného stavu právneho poriadku Únie členské štáty v zásade oprávnené v rámci svojich režimov zodpovednosti za škodu upraviť najmä škody spôsobené motorovými vozidlami, ktoré sa musia nahradiť, rozsah ich náhrady a osoby, ktoré majú na ich náhradu nárok (rozsudky Haasová, bod 41, už citovaný, a Drozdovs, už citovaný, bod 32).
31 Súdny dvor však zdôraznil, že členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorá sa uplatňuje podľa ich vnútroštátneho práva, bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami najmä prvej a druhej smernice (rozsudok Marques Almeida, už citovaný, bod 30 a citovaná judikatúra).
32 Z judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že členské štáty musia pri výkone svojich právomocí v tejto oblasti dodržiavať právo Únie a že ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou vozidiel, najmä nemôžu odňať prvej a druhej smernici ich potrebný účinok (rozsudok Marques Almeida, už citovaný, bod 31 a citovaná judikatúra).
33 Z toho vyplýva, že sloboda členských štátov určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky povinného poistenia, bola obmedzená najmä druhou smernicou, pretože táto smernica stanovila povinné krytie niektorých škôd v určitých minimálnych sumách. Medzi škodami, ktorých krytie je povinné, sa v súlade s článkom 1 ods. 1 druhej smernice nachádza najmä ujma na zdraví (rozsudky Haasová, už citovaný, bod 46, a Drozdovs, už citovaný, bod 37).
34 Pojem ujma na zdraví sa však vzťahuje na akúkoľvek ujmu, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak telesnú, ako aj duševnú traumu (rozsudky Haasová, už citovaný, bod 47, a Drozdovs, už citovaný, bod 38).
35 V dôsledku toho medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade najmä s prvou a druhou smernicou, patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (rozsudky Haasová, už citovaný, bod 50, a Drozdovs, už citovaný, bod 41).
36 V prejednávanej veci v prvom rade zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že rovnako ako v prípade okolností, ktoré boli predmetom už citovaného rozsudku Marques Almeida, sa vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej týka určenia rozsahu práva poškodeného na náhradu škody na základe zodpovednosti poisteného za škodu a neobmedzuje krytie poistenia zodpovednosti za škodu.
37 Podľa opisu talianskeho práva poskytnutého vnútroštátnym súdom totiž toto právo upravuje jednak v článku 2059 Občianskeho zákonníka právny základ práva na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobnej cestnými dopravnými nehodami a jednak v článku 139 kódexu súkromného poistenia spôsoby určenia rozsahu práva na náhradu škody, pokiaľ ide o ujmu na zdraví v dôsledku ľahkých zranení spôsobenú najmä takýmito nehodami.
38 Navyše vnútroštátny súd v odpovedi na žiadosť o vysvetlenie, ktorá mu bola zaslaná Súdnym dvorom na základe článku 101 jeho rokovacieho poriadku, spresnil, čo talianska vláda potvrdila na pojednávaní na Súdnom dvore, že podľa talianskeho práva zodpovednosť poisteného za škodu v podobe nemajetkovej ujmy spôsobenej osobám dopravnou nehodou nemôže presiahnuť sumy, ktoré sú podľa článku 139 kódexu súkromného poistenia kryté povinným poistením.
39 Preto sa treba domnievať jednak, že táto vnútroštátna právna úprava patrí do vnútroštátneho hmotného práva zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú prvá a druhá smernica (pozri analogicky rozsudok Haasová, už citovaný, bod 58), a jednak, že neobmedzuje krytie zodpovednosti poisteného za škodu (pozri analogicky rozsudok Marques Almeida, už citovaný, bod 35).
40 Treba doplniť, že čo sa týka povinného krytia hmotných škôd a ujmy na zdraví poistením upraveným v článku 3 ods. 1 prvej smernice, z nijakej skutočnosti uvedenej v spise nevyplýva, že by dotknutá vnútroštátna právna úprava neupravovala sumy, ktoré sú v súlade s minimami stanovenými v článku 1 druhej smernice.
41 V druhom rade treba overiť, či má táto vnútroštátna právna úprava za účinok automaticky vylúčiť alebo neprimerane obmedziť právo poškodeného na náhradu škody prostredníctvom povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.
42 Ako v tomto ohľade uviedol generálny advokát v bodoch 69 až 74, ako aj 82 a 83 svojich návrhov, z judikatúry pripomenutej v bodoch 30 až 32 tohto rozsudku vyplýva, že prvá a druhá smernica neukladajú členským štátom povinnosť zvoliť si osobitný režim na účely stanovenia rozsahu práva poškodeného na náhradu škody na základe zodpovednosti poisteného za škodu.
43 Preto tieto smernice v zásade nebránia ani vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje vnútroštátnym súdom záväzné kritériá na účely určenia nemajetkovej ujmy, ktorú je potrebné nahradiť, ani špecifickým režimom prispôsobeným osobitostiam dopravných nehôd, aj keď takéto režimy obsahujú vo vzťahu k určitým nemajetkovým ujmám spôsob stanovenia rozsahu práva na náhradu škody, ktorý je pre poškodených menej výhodný, než je spôsob stanovenia uplatňujúci sa na právo na náhradu škody poškodeným v dôsledku iných ako automobilových dopravných nehôd.
44 Osobitne okolnosť, že na účely určenia sumy náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku ľahkých zranení sa vynechávajú alebo obmedzujú určité zložky výpočtu uplatňujúceho sa v oblasti náhrady škody poškodeným iných nehôd, než sú automobilové dopravné nehody, nemá vplyv na zlučiteľnosť takejto právnej úpravy s vyššie uvedenými smernicami, pokiaľ táto právna úprava automaticky nevylučuje alebo neprimeraným spôsobom neobmedzuje právo poškodeného na náhradu škody (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. júna 2011, Ambrósio Lavrador a Olival Ferreira Bonifácio, C‑409/09, Zb. s. I‑4955, bod 29, a Marques Almeida, už citovaný, bod 32).
45 V prejednávanej veci spis predložený Súdnemu dvoru neobsahuje nijakú skutočnosť, ktorá by svedčila o existencii takéhoto automatického vylúčenia alebo neprimeraného obmedzenia. Z uvedeného spisu totiž v prvom rade vyplýva, že náhrada škody sa poskytuje, ďalej, že obmedzujúci spôsob výpočtu stanovený pre túto náhradu škody sa uplatní len v prípade ujmy na zdraví v dôsledku ľahších zranení, a napokon, že suma vyplývajúca z tohto výpočtu je primeraná najmä závažnosti utrpených zranení a dĺžke spôsobenej invalidity. Navyše tento režim umožňuje súdu prispôsobiť sumu priznanej náhrady škody jej zvýšením, ktoré môže dosiahnuť pätinu vypočítanej sumy.
46 Vzhľadom na predchádzajúce odôvodnenia treba konštatovať, že v prejednávanej veci vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej nemá vplyv na záruku stanovenú právom Únie, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel stanovená podľa platného vnútroštátneho práva bola krytá poistením, ktoré je v súlade najmä s prvou a druhou smernicou (pozri v tomto zmysle rozsudok Marques Almeida, už citovaný, bod 38 a citovanú judikatúru).
47 Z toho vyplýva, že na položenú otázku je potrebné odpovedať tak, že článok 3 ods. 1 prvej smernice a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia takej vnútroštátnej právnej úprave ako vo veci samej, ktorá upravuje osobitný režim odškodňovania nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z ujmy na zdraví v dôsledku ľahkých zranení spôsobených cestnými dopravnými nehodami, ktorý obmedzuje odškodňovanie takejto ujmy v porovnaní s tým, čo sa uplatňuje v oblasti nápravy rovnakej ujmy z iných dôvodov než v dôsledku týchto nehôd.
O trovách
48 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:
Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia takej vnútroštátnej právnej úprave ako vo veci samej, ktorá upravuje osobitný režim odškodňovania nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z ujmy na zdraví v dôsledku ľahkých zranení spôsobených cestnými dopravnými nehodami, ktorý obmedzuje odškodňovanie takejto ujmy v porovnaní s tým, čo sa uplatňuje v oblasti nápravy rovnakej ujmy z iných dôvodov než v dôsledku týchto nehôd.
Podpisy