Vec C‑135/10

Società Consortile Fonografici (SCF)

proti

Marcovi Del Corsovi

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Corte d’appello di Torino)

„Autorské práva a s nimi súvisiace práva v informačnej spoločnosti – Priama uplatniteľnosť Rímskeho dohovoru, dohody TRIPS a WPPT v právnom poriadku Únie – Smernica 92/100/EHS – Článok 8 ods. 2 – Smernica 2001/29/ES – Pojem ‚verejný prenos‘ – Verejný prenos zvukových záznamov vysielaných rádiom v zubnej ordinácii“

Abstrakt rozsudku

1.        Medzinárodné dohody – Dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva (TRIPS) – Zmluva Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) o umeleckých výkonoch a zvukových záznamoch – Uplatniteľnosť v právnom poriadku Únie – Neexistencia priameho účinku

(Dohoda TRIPS; Zmluva Svetovej organizácie duševného vlastníctva o umeleckých výkonoch a zvukových záznamoch)

2.        Medzinárodné dohody – Rímsky dohovor o ochrane umelcov, výrobcov zvukových záznamov a vysielacích organizácií – Neuplatniteľnosť v právnom poriadku Únie – Nepriame účinky

(Rímsky dohovor o ochrane umelcov, výrobcov zvukových záznamov a vysielacích organizácií)

3.        Aproximácia právnych predpisov – Autorské právo a súvisiace práva – Smernice 92/100 a 2001/29 – Pojem verejný prenos – Výklad vo svetle medzinárodného práva

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/29; smernica Rady 92/100)

4.        Aproximácia právnych predpisov – Autorské právo a súvisiace práva – Nájomné a výpožičné právo chránených diel – Smernica 92/100 – Verejný prenos – Pojem – Bezplatné vysielanie zvukových záznamov v súkromnej zubnej ordinácii – Vylúčenie

(Smernica Rady 92/100, článok 8 ods. 2)

1.        Ustanovenia Dohody o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva, ktorá tvorí prílohu 1 C Dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie (Dohoda TRIPS), a Zmluvy Svetovej organizácie duševného vlastníctva o umeleckých výkonoch a zvukových záznamoch sú v právnom poriadku Únie uplatniteľné.

Jednotlivci sa nemôžu priamo dovolávať ani uvedenej dohody, ani spomínanej zmluvy.

(pozri bod 56, bod 1 výroku)

2.        Medzinárodný dohovor o ochrane výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a vysielacích organizácií, podpísaný v Ríme, nie je v rámci Únie uplatniteľný, keďže nie je súčasťou jej právneho poriadku. Tento dohovor však v nej má nepriame účinky, pretože podľa článku 1 ods. 1 Zmluvy Svetovej organizácie duševného vlastníctva o umeleckých výkonoch a zvukových záznamoch má Únia povinnosť nebrániť členským štátom v plnení povinností vyplývajúcich z dohovoru.

Jednotlivci sa nemôžu priamo dovolávať uvedeného dohovoru.

(pozri body 50, 56, bod 1 výroku)

3.        Pojem „verejný prenos“, ktorý sa nachádza v smernici 92/100 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva a v smernici 2001/29 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, sa má vykladať vo svetle rovnocenných pojmov obsiahnutých v Dohode o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva, ktorá tvorí prílohu 1 C Dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie (Dohoda TRIPS), Zmluve Svetovej organizácie duševného vlastníctva o umeleckých výkonoch a zvukových záznamoch a Medzinárodnom dohovore o ochrane výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a vysielacích organizácií, podpísanom v Ríme.

Tento pojem sa má vykladať takým spôsobom, aby zostal zlučiteľný s už citovanou dohodou, zmluvou a citovaným dohovorom, pričom sa takisto zohľadní kontext, v ktorom sa tieto rovnocenné pojmy používajú, a ciele sledované príslušnými zmluvnými ustanoveniami v oblasti duševného vlastníctva.

(pozri bod 56, bod 1 výroku)

4.        Pojem „verejný prenos“ v zmysle článku 8 ods. 2 smernice 92/100 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že sa nevzťahuje na bezplatné vysielanie zvukových záznamov v zubnej ordinácii v rámci hospodárskeho výkonu slobodného povolania pre klientov, ktorí ho počúvajú nezávisle od svojej vôle. Preto také vysielanie nezakladá právo na zaplatenie odmeny pre výrobcov zvukových záznamov.

Klienti zubného lekára totiž tvoria skupinu osôb, ktorej zloženie je vo veľkej miere stále, a predstavujú tak určitú skupinu možných adresátov, pričom ostatné osoby v zásade nemajú prístup k starostlivosti poskytovanej týmto zubným lekárom. Preto nejde o „osoby vo všeobecnosti“. Navyše v súvislosti s významom počtu osôb, ktorým zubný lekár sprístupnil zvukový záznam na počúvanie, má táto pluralita osôb malý, ba dokonca nemá žiadny význam, keďže okruh osôb nachádzajúcich sa súčasne v jeho ordinácii je vo všeobecnosti veľmi obmedzený. Okrem toho hoci klienti prichádzajú a odchádzajú postupne, nič to nemení na tom, že títo striedajúci sa klienti nie sú vo všeobecnosti adresátmi tých istých zvukových záznamov, a to najmä tých, ktoré sú šírené prostredníctvom rozhlasového vysielania. Napokon zubný lekár, ktorý šíri ako hudobnú kulisu zvukové záznamy v prítomnosti svojich pacientov, nemôže očakávať z dôvodu samotného šírenia nárast počtu klientov svojej ordinácie ani zvyšovať cenu starostlivosti, ktorú poskytuje. Preto takéto šírenie nemôže mať vplyv na zisky tohto zubného lekára. Klienti zubného lekára totiž navštevujú jeho ordináciu s jediným cieľom, a to aby im bola poskytnutá starostlivosť, pričom šírenie zvukových záznamov vôbec nesúvisí s poskytovaním zubnej starostlivosti. Klienti majú prístup k určitým zvukovým záznamom len náhodou a nezávisle od svojej vôle, a to v závislosti od času svojho príchodu do ordinácie a od dĺžky čakania, ako aj od povahy starostlivosti, ktorá im je poskytovaná. Za týchto podmienok nie je možné domnievať sa, že by obvyklá klientela zubného lekára bola prijímateľom daného vysielania. Z tohto dôvodu nemá také vysielanie odplatnú povahu.

(pozri body 95 – 99, 102, bod 2 výroku)