NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MACIEJ SZPUNAR
prednesené 19. januára 2016 (1)
Vec C‑470/14
Entidad de Gestión de Derechos de los Productores Audiovisuales (EGEDA),
Derechos de Autor de Medios Audiovisuales (DAMA),
Visual Entidad de Gestión de Artistas Plásticos (VEGAP)
proti
Administración del Estado
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Autorské právo a s ním súvisiace práva – Smernica 2001/29/ES – Článok 5 ods. 2 písm. b) – Právo rozmnožovania – Výnimky a obmedzenia – Rozmnoženina na súkromné použitie – Primeraná kompenzácia – Financovanie zo štátneho rozpočtu“
Úvod
1. Podľa článku 27 Všeobecnej deklarácie ľudských práv(2):
„1. Každý má právo slobodne sa zúčastňovať na kultúrnom živote spoločnosti, tešiť sa umeniu a podieľať sa na vedeckom pokroku a jeho prínosoch.
2. Každý má právo na ochranu morálnych a materiálnych záujmov vyplývajúcich z vedeckej, literárnej alebo umeleckej tvorby, ktorej je autorom.“
2. Tento článok deklarácie odzrkadľuje to, čo je snáď hlavnou dilemou autorského práva, t. j. zosúladenie potrebnej ochrany duševného vlastníctva autorov, výrobcov a interpretov so slobodným a všeobecným prístupom ku kultúre. Práve túto rovnováhu sa snaží chrániť normotvorca tým, že vo vzťahu k autorskému právu stanovuje určité výnimky alebo obmedzenia. Medzi ne patrí výnimka alebo obmedzenie pre tzv. „rozmnoženinu na súkromné použitie“, ktorá je hlavnou témou v tejto veci.(3)
3. Hoci sa zdá, že už neexistujú pochybnosti o potrebe a opodstatnenosti predmetnej výnimky v oblasti autorského práva, otázka odmeňovania alebo kompenzácie za ujmu, ktorá z tejto výnimky vyplýva pre nositeľov práv, ktorá zahŕňa otázku spôsobov financovania tejto kompenzácie, v súčasnosti vyvoláva vášnivú diskusiu vo viacerých krajinách, z ktorých mnohé patria medzi členské štáty Európskej únie.
4. Výnimka týkajúca sa rozmnoženiny na súkromné použitie, ktorá je upravená aj v ustanoveniach práva Únie v oblasti autorského práva a s ním súvisiacich práv, bola v posledných rokoch predmetom viacerých rozsudkov Súdneho dvora. Táto vec, ktorá na ne nadväzuje, tiež môže predstavovať prielom vo vývoji tejto judikatúry. Riešenie, ktoré Súdny dvor poskytne v prejednávanej veci, totiž stanoví priestor na voľnú úvahu vnútroštátnych zákonodarcov, a nepriamo aj normotvorcu Únie na účely prepracovania právneho rámca Únie, pokiaľ ide o voľbu alternatívnych spôsobov financovania kompenzácie, ktorá sa má uhrádzať na základe výnimky týkajúcej sa rozmnoženiny na súkromné použitie, v porovnaní s modelom, ktorý v súčasnosti prevláda prinajmenšom v právnych poriadkoch kontinentálnej Európy, to znamená modelom spočívajúcim vo výbere poplatku z elektronických zariadení.
Právny rámec
Právo Únie
5. V práve Únie sú autorské práva a s nimi súvisiace práva (budem ich ďalej pre stručnosť nazývať „autorské právo“) upravené hlavne ustanoveniami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti(4). Podľa článku 2, článku 5 ods. 2 písm. b) a článku 5 ods. 5 tejto smernice:
„Článok 2
Právo rozmnožovania
Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:
a) pre autorov k ich dielam;
b) pre výkonných umelcov k záznamom ich výkonov;
c) pre výrobcov zvukových záznamov k ich zvukovým záznamom;
d) pre výrobcov prvých záznamov filmov k originálu a k rozmnoženinám ich filmov;
e) pre vysielajúce organizácie k záznamom ich vysielaní, či už sú tieto vysielania prenášané po drôte alebo vzduchom vrátane káblov alebo satelitu.
…
Článok 5
Výnimky a obmedzenia
…
2. Členské štáty môžu zabezpečiť výnimky alebo obmedzenia práva rozmnožovania ustanoveného v článku 2 v nasledujúcich prípadoch:
…
b) vo vzťahu k rozmnožovaniu na akomkoľvek médiu vykonanému fyzickou osobou pre súkromné použitie a s cieľom, ktorý nie je priamo ani nepriamo komerčný, za podmienky, že nositelia práv dostanú primeranú kompenzáciu…;
…
5. Výnimky a obmedzenia ustanovené v odsekoch 1, 2, 3 a 4 sa budú uplatňovať iba v niektorých osobitných prípadoch, pri ktorých nedochádza ku konfliktu s bežným využívaním diela alebo predmetu ochrany a ktoré neodôvodnene nepoškodzujú oprávnené záujmy nositeľa práv.“
Španielske právo
6. V španielskom práve je výnimka (podľa španielskeho práva obmedzenie) týkajúca sa rozmnoženiny na súkromné použitie upravená v článku 31 ods. 2 prepracovaného znenia zákona o duševnom vlastníctve (Ley de Propiedad Intelectual), schváleného kráľovským legislatívnym dekrétom 1/1996 z 12. apríla 1996 o schválení prepracovaného znenia zákona o duševnom vlastníctve, ktorý stanovuje, spresňuje a zosúlaďuje platné právne predpisy v tejto oblasti (Real Decreto Legislativo 1/1996 por el que se aprueba el texto refundido de la Ley de Propiedad Intelectual, regularizando, aclarando y armonizando las disposiciones legales vigentes sobre la materia).
7. Pokiaľ ide o kompenzáciu za ujmu, ktorá z tejto výnimky vyplýva pre nositeľov autorských práv, tá je upravená v článku 25 zákona o duševnom vlastníctve. Táto kompenzácia bola pôvodne financovaná prostredníctvom poplatku vyberaného z určitých nosičov a zariadení umožňujúcich vyhotovovať kópie diel chránených autorským právom. Tento poplatok bol zrušený na základe desiateho dodatkového ustanovenia kráľovského zákonného dekrétu 20/2011 z 30. decembra 2011 o naliehavých opatreniach v rozpočtovej, daňovej a finančnej oblasti na nápravu schodku verejných financií (Real Decreto-ley 20/2011 de medidas urgentes en materia presupuestaria, tributaria y financiera para la corrección del déficit público) a nahradený kompenzáciou financovanou priamo zo štátneho rozpočtu, ktorej spôsoby výpočtu a vyplácania nositeľom práv mali byť stanovené vykonávacím dekrétom.(5)
8. Toto splnomocnenie sa realizovalo kráľovským dekrétom 1657/2012 zo 7. decembra 2012, ktorým sa upravuje postup financovania primeranej kompenzácie z rozmnoženiny na súkromné použitie zo štátneho rozpočtu (Real Decreto 1657/2012 por el que se regula el procedimiento de pago de la compensación equitativa por copia privada con cargo a los Presupuestos Generales del Estado) (ďalej len „kráľovský dekrét 1657/2012“). Článok 3 tohto dekrétu stanovuje:
„Primeraná suma na účely kompenzácie ujmy spôsobenej nositeľom práv na rozmnožovanie z dôvodu zavedenia výnimky týkajúcej sa rozmnoženiny na súkromné použitie, ktorá je stanovená v článku 31 kodifikovaného znenia zákona o duševnom vlastníctve, schváleného kráľovským legislatívnym dekrétom 1/1996 z 12. apríla 1996, sa určí v súlade s postupom stanoveným v článku 4 na základe výnosu Ministerstva školstva, kultúry a športu v rámci rozpočtových obmedzení stanovených pre každý rozpočtový rok.
Výška kompenzácie sa určí na základe odhadu ujmy skutočne spôsobenej nositeľom práv duševného vlastníctva z dôvodu rozmnožovania na akomkoľvek nosiči, vykonaného fyzickými osobami z už zverejnených diel, ku ktorým mali legálny prístup, za podmienok stanovených v článku 31 kodifikovaného znenia zákona o duševnom vlastníctve.
…“
Skutkové okolnosti veci samej, konanie a prejudiciálne otázky
9. Entidad de Gestión de Derechos de los Productores Audiovisuales (EGEDA), Derechos de Autor de Medios Audiovisuales (DAMA) a Visual Entidad de Gestión de Artistas Plásticos (VEGAP) sú španielske organizácie kolektívnej správy práv duševného vlastníctva. Dňa 7. februára 2013 podali na Tribunal Supremo (Najvyšší súd) žalobu proti kráľovskému dekrétu 1657/2012. Neskôr bolo umožnené zúčastniť sa na konaní ďalším organizáciám kolektívnej správy práv duševného vlastníctva(6).
10. Žalovanú vo veci samej Administración del Estado podporuje Asociación Multisectorial de Empresas de la Electrónica, las Tecnologías de la Información y la Comunicación, de las Telecomunicaciones y de los contenidos Digitales (Ametic), ktorá je asociáciou združujúcou podniky pôsobiace v odvetví informačných technológií.
11. Žalobkyne vo veci samej na podporu svojich návrhov najmä tvrdia, že kráľovský dekrét 1657/2012 je v rozpore s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, ako sa vykladá v judikatúre Súdneho dvora, a to z dvoch dôvodov. V prvom rade v podstate tvrdia, že toto ustanovenie vyžaduje, aby primeranú náhradu škody, ktorá sa priznáva nositeľom práv na základe výnimky týkajúcej sa rozmnoženiny na súkromné použitie, prinajmenšom v konečnom dôsledku znášali osoby, ktoré ujmu spôsobili v dôsledku tejto výnimky z ich výlučného práva na rozmnožovanie, zatiaľ čo podľa mechanizmu zavedeného desiatym dodatkovým ustanovením legislatívneho zákonného dekrétu 20/2011 a kráľovským dekrétom 1657/2012 sa vypláca zo štátneho rozpočtu, a teda sa na ňom podieľajú všetci daňovníci. V druhom rade subsidiárne a v podstate tvrdia, že španielske právo nezaručuje primeranosť tejto kompenzácie, keďže článok 3 kráľovského dekrétu 1657/2012 stanovuje, že ročné zdroje, ktoré sú vyčlenené na jeho financovanie, majú ex ante určený strop, zatiaľ čo ujma, ktorá bola skutočne spôsobená nositeľom práv na základe vyhotovenia rozmnoženiny na súkromné použitie, sa dá zistiť až ex post.
12. Za týchto okolností Tribunal Supremo (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Je mechanizmus primeranej kompenzácie za rozmnoženinu na súkromné použitie, ktorá sa na základe odhadu skutočne spôsobenej ujmy financuje zo štátneho rozpočtu, pričom z tohto dôvodu nie je možné zabezpečiť, aby náklady na vyplácanie uvedenej kompenzácie znášali používatelia rozmnoženín na súkromné použitie, v súlade s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29?
2. V prípade kladnej odpovede na predchádzajúcu otázku, je v súlade s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, ak sa celá suma vyčlenená zo štátneho rozpočtu na vyplácanie primeranej kompenzácie za rozmnoženinu na súkromné použitie musí určiť v rámci rozpočtových obmedzení stanovených pre každý rozpočtový rok, aj keď sa počíta na základe skutočne spôsobenej ujmy?“
13. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 14. októbra 2014. Písomné pripomienky predložili žalobkyne vo veci samej, vedľajší účastníci konania v spore vo veci samej(7), španielska, grécka, fínska a nórska vláda(8), ako aj Európska komisia. Tí istí účastníci konania okrem nórskej vlády, ako aj francúzska vláda, boli zastúpení na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 1. októbra 2015.
Analýza
14. Prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 vykladať v tom zmysle, že primeraná kompenzácia, ktorá sa v ňom uvádza, môže byť financovaná zo všeobecného štátneho rozpočtu, a to bez toho, aby sa náklady na jej vyplácanie dali preniesť na používateľov vyhotovujúcich rozmnoženiny diel chránených autorským právom na súkromné použitie. Táto otázka si vyžaduje vykonať analýzu nielen ustanovení smernice 2001/29, ale aj judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa kompenzácie z dôvodu vyhotovenia rozmnoženiny na súkromné použitie a systému financovania tejto kompenzácie. Iba v prípade kladnej odpovede na túto prvú otázku bude potrebné preskúmať druhú prejudiciálnu otázku. Svoju analýzu začnem krátkym pripomenutím toho, aké miesto má výnimka týkajúca sa rozmnoženiny na súkromné použitie v systéme autorského práva.
Výnimka týkajúca sa rozmnoženiny na súkromné použitie ako inštitút autorského práva
15. Výnimka týkajúca sa rozmnoženiny na súkromné použitie existuje pod rôznymi označeniami v kontinentálnej Európe rovnako dlho ako právna ochrana autorských práv.(9) Obvykle sa jej pripisujú dve odôvodnenia, pričom jedno je axiologické, a druhé praktické. Na jednej strane vzhľadom na verejný záujem na prístupe ku kultúre je možnosť vyhotoviť si rozmnoženinu diela pre svoje vlastné súkromné použitie súčasťou slobodného užívania tohto diela, ktorému autor nesmie brániť, lebo inak by zasahoval do práv používateľa.(10) Na druhej strane kontrola toho, ako používateľ používa dielo vo svojej súkromnej sfére, je prakticky nemožná, a ak by aj v súčasnosti technológia takúto kontrolu umožňovala, bolo by to za cenu neoprávneného zásahu do súkromného života, ktorý je chránený ako základné právo. Toto druhé hľadisko navyše vyvoláva pochybnosť o samotnej povahe výnimky týkajúcej sa rozmnoženiny na súkromné použitie – ide skutočne o výnimku z výlučného práva autora alebo o prirodzené obmedzenie tohto práva, keďže autorské právo sa v skutočnosti týka iba využívania diel vo verejnej sfére?(11)
16. Tiež sa všeobecne uznáva, že používanie diela v rámci výnimky týkajúcej sa rozmnoženiny na súkromné použitie je bezplatné.(12) Vo svojich počiatkoch sa výnimka týkajúca sa rozmnoženiny na súkromné použitie nespájala so žiadnou odmenou ani kompenzáciou pre nositeľov práv. Tvrdilo sa totiž, že nespôsobuje žiadnu ujmu z hľadiska ich hmotných práv. Situácia sa zmenila s príchodom technických prostriedkov dostupných širokej verejnosti, umožňujúcich vyhotovovať rozmnoženiny chránených diel hromadne a automatizovaným spôsobom. Tieto technické prostriedky, to znamená fotografické (reprografické), analogické a v poslednom období digitálne prostriedky, mali vplyv na hospodárske využívanie diel nositeľmi práv. V dôsledku tohto vývoja zaviedli viaceré štáty vo svojich právnych poriadkoch mechanizmus kompenzácie z dôvodu výnimky týkajúcej sa rozmnoženiny na súkromné použitie.(13) Väčšina týchto mechanizmov bola založená na poplatku vyberanom z nosičov záznamu a elektronických zariadení.
17. Práve v tomto právnom kontexte sa smernica 2001/29 usiluje o zosúladenie právnych úprav členských štátov okrem iného zavedením nepovinnej výnimky(14) týkajúcej sa rozmnoženiny na súkromné použitie, ktorú dopĺňa podmienka zabezpečenia primeranej kompenzácie nositeľom práv.
O prvej otázke
18. Prvá otázka, vnímaná v kontexte tvrdení, ktoré žalobkyne vo veci samej predložili v rámci konania na vnútroštátnom súde, a z hľadiska pripomienok predložených Súdnemu dvoru, nastoľuje problém, ktorý má mimoriadny význam pre financovanie kompenzácie z dôvodu výnimky týkajúcej sa rozmnoženiny na súkromné použitie v európskom práve. Vzniká otázka, či nielen z hľadiska znenia článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, ktorý je napokon veľmi lakonický, ale aj vo svojej hlbokej logike, tak ako ju vo svojej judikatúre definuje Súdny dvor(15), môže mať táto kompenzácia iné formy, ako formu poplatku, ktorý v každom prípade potenciálne a v konečnom dôsledku zaťažuje používateľov zariadení umožňujúcich vyhotovovať rozmnoženiny na súkromné použitie.
19. Žalobkyne vo veci samej a vedľajší účastníci konania, ktorí ich podporujú, ako aj grécka a francúzska vláda navrhujú na túto otázku odpovedať záporne. Opierajú sa predovšetkým o judikatúru Súdneho dvora, z ktorej podľa ich názoru vyplýva, že práve používateľ, ktorý vyhotovil rozmnoženinu na súkromné použitie, musí v konečnom dôsledku ako povinná osoba financovať primeranú kompenzáciu z dôvodu uvedenej výnimky. Táto zásada je teda nezlučiteľná s akýmkoľvek systémom kompenzácie financovanej zo štátneho rozpočtu.
20. Hneď na úvod musím uviesť, že s touto analýzou nesúhlasím z troch dôvodov, ktoré súvisia po prvé so znením ustanovení smernice 2001/29, po druhé s analýzou judikatúry Súdneho dvora v danej oblasti a po tretie s úvahami o praktickosti, pokiaľ ide o fungovanie systému poplatku v súčasnom technologickom kontexte.
O výklade smernice 2001/29
21. Ako som už uviedol vyššie, smernica 2001/29 nevznikla do právneho vákua. Práve naopak, právna úprava autorského práva má v členských štátoch dlhú a bohatú tradíciu. Smernica 2001/29 sa usiluje o zosúladenie v danej oblasti. Treba konštatovať, že toto zosúladenie sa obmedzuje iba na určité všeobecné pravidlá. Okrem technických ustanovení totiž smernica 2001/29 obsahuje najmä hmotnoprávne ustanovenia zaväzujúce členské štáty, aby autorom priznali tri druhy práv: právo rozmnožovania (článok 2), právo verejného prenosu a sprístupňovania (článok 3) a právo šírenia (článok 4). Tieto práva sa ďalej spájajú s približne dvadsiatimi výnimkami a obmedzeniami (článok 5), ktoré sú okrem výnimky týkajúcej sa prechodného alebo náhodného rozmnožovania v počítačovej sieti (článok 5 ods. 1) nepovinné.
22. Rozmnoženina na súkromné použitie odôvodnene patrí medzi tieto nepovinné výnimky a obmedzenia. Jej zavedenie členskými štátmi je podmienené zavedením primeranej kompenzácie v prospech nositeľov práv. Smernica 2001/29 neupravuje formu, spôsoby výpočtu alebo financovanie tejto kompenzácie.(16) Práve členský štát, ktorý v prípade, že sa rozhodne vo svojom vnútroštátnom práve zaviesť výnimku týkajúcu sa rozmnoženiny na súkromné použitie (alebo v praxi ju skôr ponechať), musí preto upraviť kompenzáciu za ujmu, ktorá z toho môže vyplývať pre nositeľov práv. Smernica 2001/29 nestanovuje ani to, kto je povinný túto kompenzáciu uhradiť, a označuje výlučne osoby, ktoré sú jej príjemcami. Obmedzuje sa totiž iba na to, že vo svojom článku 5 ods. 2 písm. b) požaduje, že „nositelia práv dostanú… kompenzáciu“(17).
23. Je pravda, že v odôvodnení 35 smernice 2001/29 normotvorca uviedol, že výška kompenzácie na základe určitých výnimiek by sa mala vypočítať s prihliadnutím na ujmu spôsobenú nositeľom práv. Pokiaľ však ide o výnimku týkajúcu sa rozmnoženiny na súkromné použitie, táto ujma sa prejavuje vo forme ušlého zisku, keďže rozmnoženina na súkromné použitie potenciálne obmedzuje počet predaných exemplárov diela.(18) Navyše nejde o ujmu, ktorá by bola stanovená s určitosťou na úrovni každej dotknutej osoby. Odhaduje sa súhrnne na základe potenciálneho ušlého zisku všetkých nositeľov práv. Ako správne zdôrazňuje Komisia vo svojich pripomienkach, neexistuje teda, ani nemôže existovať priama súvislosť medzi vyhotovením rozmnoženiny na súkromné použitie a kompenzáciou ujmy spôsobenej konkrétnym nositeľom práv.
24. Kompenzácia upravená v smernici 2001/29 nie je ani odmenou, keďže používanie diela v rámci vyhotovenia rozmnoženiny na súkromné použitie je v zásade bezodplatné. Podľa môjho názoru normotvorca úmyselne použil nie pojem odmena, ako je to v prípade smernice 2006/115/ES(19), ale pojem kompenzácia.
25. Tiež je pravda, že v odôvodnení 31 smernice 2001/29 sa uvádza, že je potrebné zabezpečiť spravodlivú rovnováhu práv a záujmov medzi rôznymi kategóriami nositeľov práv, ako aj medzi rôznymi kategóriami nositeľov práv a používateľmi predmetov ochrany. V tomto odôvodení sa v prvom rade vysvetľujú dôvody, ktoré normotvorcu Únie viedli k tomu, aby sa do určitej miery zosúladili výnimky a obmedzenia autorského práva, ktoré sa môžu upraviť v práve členských štátov. Ďalej v štádiu prebratia smernice 2001/29 do vnútroštátnych právnych poriadkov prináleží vnútroštátnym zákonodarcom, aby zvážili jednotlivé existujúce záujmy. Zákonodarcovia tak majú možnosť stanoviť výšku kompenzácie, ktorá sa v rôznych členských štátoch výrazne líši, spôsob jej financovania, ako aj spôsob jej rozdelenia medzi jednotlivých nositeľov práv. Odôvodnenie 31 smernice 2001/29 však nie je možné chápať ako dodatkové ustanovenie tejto smernice, ktoré by malo samostatnú právnu silu.
26. Smernica 2001/29 teda neobsahuje právne záväznú normu, podľa ktorej by spravodlivá rovnováha, ku ktorej som sa vyjadril vyššie, nevyhnutne zahŕňala financovanie primeranej kompenzácie z dôvodu výnimky týkajúcej sa rozmnoženiny na súkromné použitie zo strany používateľov, ktorí si vyhotovili alebo majú možnosť si vyhotoviť takéto rozmnoženiny. Navyše by bolo podľa môjho názoru nelogické tvrdiť, že táto smernica, ktorá neukladá povinnosť zaviesť či nezaviesť výnimku týkajúcu sa rozmnoženiny na súkromné použitie, upravuje spôsob financovania kompenzácie z dôvodu tejto výnimky. Pokiaľ totiž smernica 2001/29 ponecháva na posúdenie členským štátom rozhodnutie zaviesť túto výnimku, ktoré má všeobecnejšiu povahu a väčší význam, tým skôr im musí ponechať možnosť slobodne si upraviť podrobnejšiu a technickejšiu otázku spôsobu financovania kompenzácie. Jedinou požiadavkou, ktorú smernica 2001/29 stanovuje, je, aby štát, v ktorom existuje výnimka týkajúca sa rozmnoženiny na súkromné použitie, upravil kompenzáciu v prospech nositeľov práv, a to v záujme spravodlivej rovnováhy uvedenej v odôvodnení 31 tejto smernice.
O judikatúre Súdneho dvora
27. Podľa názoru žalobkýň vo veci samej a vedľajších účastníkov konania, ktorí vstúpili do konania na ich podporu vo veci samej, pričom s týmto názorom v tomto konaní súhlasia grécka a francúzska vláda, z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa primeranej kompenzácie z dôvodu výnimky týkajúcej sa rozmnoženiny na súkromné použitie vyplýva, že systém kompenzácie financovanej zo štátneho rozpočtu je v rozpore s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, pretože toto ustanovenie v spojení s odôvodneniami tejto smernice a tak, ako ho vykladá Súdny dvor, vyžaduje, aby túto kompenzáciu financoval výhradne používateľ, ktorý si vyhotovil alebo má možnosť si vyhotoviť rozmnoženinu.
28. Uvedení účastníci konania sa opierajú predovšetkým o časti rozsudku Padawan, v ktorých Súdny dvor po tom, ako na základe odôvodnení 35 a 38 smernice 2001/29 konštatoval, že cieľom primeranej kompenzácie je poskytnutie náhrady nositeľom práv za údajne spôsobenú ujmu v dôsledku vyhotovenia rozmnoženiny na súkromné použitie, dospel na základe odôvodnenia 31 rovnakej smernice k záveru, že spravodlivá rovnováha medzi jednotlivými dotknutými záujmami vyžaduje, aby povinnosť financovať kompenzáciu mal práve používateľ, ktorý má potenciálne možnosť si vyhotoviť rozmnoženiny na súkromné použitie, to znamená prakticky každý kupujúci určitého zariadenia, ktoré môže slúžiť na vyhotovenie takýchto rozmnoženín.(20) Toto odôvodnenie bolo neskôr potvrdené v rozsudku Stichting de Thuiskopie(21), a následne pripomenuté Súdnym dvorom v neskorších rozsudkoch.
29. Domnievam sa však, že tento výklad judikatúry nezohľadňuje ani kontext, v ktorom boli rozsudky Súdneho dvora vydané, ani celkovú štruktúru jeho odôvodnenia. Ak sa na účely vyriešenia právnej otázky máme pritom opierať o skoršiu judikatúru Súdneho dvora, nemajú sa v tejto judikatúre hľadať iba samostatné časti, ktoré by mohli určité tvrdenie podložiť(22), ale treba nájsť jasnú a koherentnú líniu judikatúry, pričom treba zohľadniť aj jej vývoj, a následne posúdiť, či táto línia judikatúry môže slúžiť ako základ pre vyriešenie nových sporov.
30. V tejto súvislosti treba mať na zreteli, ako správne zdôrazňujú Ametic, španielska, fínska a nórska vláda, ako aj Komisia, že rozsudky, ktoré Súdny dvor doposiaľ vyniesol vo veciach týkajúcich sa kompenzácie z dôvodu výnimky týkajúcej sa rozmnoženiny na súkromné použitie, spadajú do rámca systému financovania tejto kompenzácie na základe poplatku vyberaného zo zariadení, ktoré môžu slúžiť na vyhotovovanie takých rozmnoženín, pričom ich cieľom bolo vyriešiť problémy spojené s fungovaním takéhoto systému.
31. V rozsudku Padawan, v ktorom Súdny dvor rozvinul toto odôvodnenie po prvýkrát, išlo o otázku, či sa môže poplatok vyberať zo zariadenia, ktoré z dôvodu, že je určené výlučne na profesionálne využitie, nemôže slúžiť na účely vyhotovenia rozmnoženiny na súkromné použitie.(23) S cieľom vyriešiť tento problém položil vnútroštátny súd vo veci Padawan celý rad otázok, ktoré Súdny dvor priviedli k podrobnému rozobratiu logiky, na ktorej je postavený systém financovania kompenzácie na základe poplatku z elektrických zariadení. V rozsudku Padawan Súdny dvor totiž neurčil len potenciálneho používateľa ako osobu povinnú zaplatiť kompenzáciu podobnú poplatku, ale vo svojom odôvodnení pokračoval, pričom pripustil, že v praxi poplatok/kompenzáciu neznášajú priamo používatelia, ale výrobcovia alebo predajcovia elektronických zariadení, ktorí následne prenášajú zodpovedajúce náklady na jeho vyplácanie na kupujúcich – používateľov.(24)
32. Zastávam názor, že tu ide o kľúčový poznatok umožňujúci odpovedať na otázku, či sa zásada „používateľ – platca“ vzťahuje všeobecne na akýkoľvek systém financovania primeranej kompenzácie, alebo iba na systém poplatku.
33. Na prvý pohľad sa skutočnosť, že Súdny dvor pripustil systém, v ktorom sa poplatok vyberá od osôb, ktoré sprístupňujú zariadenia používateľom, to znamená od výrobcov, dovozcov alebo obchodníkov, môže zdať ako ústupok z praktických dôvodov a na úkor právnej čistoty systému. Tento dojem je však podľa môjho názoru chybný.
34. Ako som totiž stručne uviedol v bodoch 15 a 16 týchto návrhov, v autorskom práve je výnimka týkajúca sa rozmnoženiny na súkromné použitie o dosť staršia ako akákoľvek myšlienka kompenzácie na základe tejto výnimky a používanie diela v tomto rámci je v zásade bezplatné. Až s príchodom technických prostriedkov, ktoré umožňujú, aby si súkromné osoby hromadne a za minimálne náklady vyhotovovali rozmnoženiny diel chránených autorským právom (ide hlavne o reprografiu, ako aj nahrávanie zvuku, a neskôr tiež obrazu, na magnetickú pásku), sa objavil problém ujmy spôsobenej nositeľom práv v dôsledku hromadného vyhotovovania rozmnoženín na súkromné použitie.
35. Tento problém nebolo možné riešiť uložením povinnosti zaplatiť poplatok vyberaného priamo od používateľov, a to z dôvodu, že nie je možné účinne kontrolovať používanie diel, ku ktorému dochádza v súkromnej sfére, ako aj z dôvodu chráneného štatútu tejto sféry v záujme základných práv. Na základe takéhoto poplatku by sa napokon výnimka týkajúca sa rozmnoženiny na súkromné použitie stala bezpredmetnou. Ak by totiž nositeľ práv mohol od používateľa požadovať akúkoľvek platbu, nešlo by už o prípad výnimky z monopolu uvedeného nositeľa práv, ale o prípad bežného využívania tohto monopolu.
36. Systém poplatku vyberaného z nosičov a zariadení umožňujúcich vyhotovovať rozmnoženiny chránených diel bol teda zavedený vo viacerých štátoch. Nejde iba o zjednodušenie systému vyberania platieb, ktoré musia zaplatiť používatelia, aby mohli využívať výnimku týkajúcu sa rozmnoženiny na súkromné použitie, z praktických dôvodov, ale o úplne nový systém vytvorený na účely odstránenia škodlivých následkov masívneho rozvoja tohto druhu rozmnoženiny, a to v podobe ujmy spôsobenej nositeľom práv.
37. Súdny dvor rozhodol, že tento systém je v zásade v súlade s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 pod podmienkou, že hospodárske náklady na zaplatenie poplatku sa môžu preniesť na kupujúceho zariadenia. Hoci Súdny dvor pri tom, ako dospel k tomuto záveru, odkázal na zásadu, podľa ktorej sa má za osobu povinnú zaplatiť kompenzáciu považovať používateľ, ktorý má možnosť si vyhotovovať rozmnoženiny na súkromné použitie, to znamená fyzická osoba, ktorá si zadovážila zariadenie umožňujúce takéto rozmnoženiny vyhotovovať, ide len o teoretický základ pre systém poplatku vyberaného z predmetných zariadení.
38. Tento výklad potvrdzuje samotný obsah pravidla „používateľ – platca“, tak ako ho definuje a uplatňuje Súdny dvor. Podľa tohto pravidla sa za osobu povinnú zaplatiť kompenzáciu musí „v zásade“ považovať používateľ.(25) Výhrada vyjadrená slovami „v zásade“ podľa môjho názoru jasne preukazuje, že ide o teoretickú zásadu, ktorá sa „prakticky“ vždy uplatňuje v rámci systému poplatku vyberaného z elektronických zariadení.
39. Tento teoretický základ následne Súdnemu dvoru umožnil stanoviť určité pravidlá týkajúce sa fungovania systému poplatku. V rozsudku Padawan tak Súdny dvor vylúčil možnosť vyberať tento poplatok zo zariadení, ktoré nemôžu slúžiť na vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie. V rozsudku Stichting de Thuiskopie z toho vyvodil pravidlo, podľa ktorého sa poplatok musí platiť v členskom štáte bydliska konečného používateľa zariadenia. V rozsudku Copydan Båndkopi pripustil výber poplatku na základe rozmnoženín vyhotovených zo zariadenia, ktoré patrí tretej osobe.(26)
40. Vzhľadom na to, že zásada, podľa ktorej je osobou povinnou zaplatiť kompenzáciu používateľ, sa z dôvodov uvedených v bode 35 týchto návrhov nemôže uplatňovať doslovne, nemôže mať táto zásada vlastnú právnu silu. Uvedená zásada môže fungovať iba v rámci systému financovania kompenzácie z dôvodu výnimky týkajúcej sa rozmnoženiny na súkromné použitie, ktorá je financovaná prostredníctvom poplatku vyberaného zo zariadení, ktoré môžu slúžiť na vyhotovovanie takýchto rozmnoženín, v súlade s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, tak ako toto ustanovenie vykladá Súdny dvor. Napokon pri študovaní judikatúry Súdneho dvora v danej oblasti si možno všimnúť, že táto zásada sa nejaví vždy ako závislé právne konštatovanie, ale ako súčasť odôvodnenia vedúceho k potvrdeniu systému poplatku. Akýkoľvek výklad tejto judikatúry, ktorý by uvedenej zásade dával všeobecnejší význam a ktorý by vylučoval iné systémy financovania kompenzácie, by bol v rozpore s logikou odôvodnenia Súdneho dvora a presahoval by rámec prejudiciálnych otázok, ktoré mu boli položené.
41. Preto si nemyslím, že by sa z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa výnimky týkajúcej sa rozmnoženiny na súkromné použitie dalo legitímne odvodzovať, že v práve Únie, a presnejšie na základe článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, existuje všeobecná zásada, podľa ktorej musí byť kompenzácia na základe tejto výnimky nevyhnutne financovaná používateľmi, ktorí z nej majú prospech, a že by tak v praxi jediným možným systémom financovania tejto kompenzácie bol systém poplatku vyberaného z elektronických zariadení. Navyše zastávam názor, že stanovenie uvedeného poplatku ako výlučného systému financovania nie je želateľné ani z praktických dôvodov súvisiacich so súčasným technologickým rozvojom.
Fungovanie systému poplatku a jeho spochybnenie v digitálnom prostredí
42. V čase svojho zavedenia bol systém poplatku založený na predpoklade spočívajúcom v tom, že používatelia, ktorí si zadovážili nosiče záznamu a elektronické zariadenia, tieto zariadenia skutočne využili na vyhotovenie rozmnoženín v rámci používania diel na súkromné účely. V analogickej ére sa tento predpoklad približoval k skutočnosti.(27) Poplatok určený na financovanie kompenzácie na základe výnimky týkajúcej sa rozmnoženiny na súkromné použitie tak v skutočnosti viac‑menej znášali tí, ktorí mali z tejto výnimky prospech.
43. S príchodom digitálnej technológie došlo k zásadnej zmene v tejto oblasti. Po prvé prívlastok digitálny znamená konverzia formátov. Všetko – text, zvuk, obraz – je dnes už v rovnakom digitálnom formáte, a teda môže byť zaznamenané prostredníctvom rovnakých zariadení a na rovnakom nosiči. Počítač a CD-ROM tak môžu slúžiť tak na nahrávanie súkromných dokumentov, rodinných fotografií alebo osobnej databázy, ako aj knihy v digitálnom formáte, hudobnej nahrávky alebo kinematografického diela. Po druhé miniaturizácia a znižovanie ciel elektronických zariadení v spojení s rozvojom internetu umožnili veľmi významný nárast produkcie súkromných nahrávok, ktorá nespadá pod autorské právo, a jej šírenie vo veľkom rozsahu.
44. V čase, keď akékoľvek elektronické zariadenie v skutočnosti predstavuje počítač, ktorý má zároveň funkciu vytvárania a nahrávania textového a audiovizuálneho obsahu a mnohé ďalšie funkcie, je predpoklad spočívajúci v tom, že kupujúci takéhoto zariadenia bude pravdepodobne vyhotovovať rozmnoženiny diel chránených autorským právom, vážne spochybnený. Isteže, systém poplatku vychádza z právnej fikcie, podľa ktorej majiteľ elektronického zariadenia môže využívať všetky funkcie tohto zariadenia vrátane funkcií slúžiacich na rozmnožovanie obsahu, ktorý môže byť chránený autorským právom. Túto skutočnosť potvrdil aj samotný Súdny dvor.(28) Ktokoľvek, kto použil moderné elektronické zariadenie, pritom vie, do akej miery sa tento predpoklad nezakladá na skutočnosti, ale iba na fikcii.
45. Po kúpe zariadenia, na ktorý sa vzťahuje poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie, používateľ totiž môže rovnako dobre vyhotovovať takéto rozmnoženiny hromadne, ako aj ich nevyhotovovať vôbec a používať zariadenie buď na výrobu, zaznamenávanie a šírenie obsahu, ktorý nespadá pod autorské právo, alebo na účely, ktoré absolútne nesúvisia s akoukoľvek tvorivou duševnou činnosťou. Je teda nemožné predvídať, ako bude konkrétny používateľ skutočne používať dané zariadenie. Nanajvýš môžeme posúdiť pravdepodobnosť založenú na tom, že časť zariadení daného typu sa bude používať na vyhotovenie rozmnoženín na súkromné použitie, a v závislosti od tohto odhadu rozdeliť poplatok v rámci celej tejto kategórie zariadení. Systém kompenzácie, ktorý je založený na poplatku, sa teda skôr približuje systému vzájomnosti, v ktorom všetci kupujúci takýchto zariadení znášajú relatívne minimálny poplatok, ktorý následne slúži na financovanie kompenzácie ujmy spôsobenej iba časťou kupujúcich.(29) Táto vzájomnosť sa napokon prejavuje aj na strane nositeľov práv. Príjmy pochádzajúce zo všetkých vybratých poplatkov sa totiž sústredia na úrovni organizácií kolektívnej správy a následne sa rozdeľujú medzi všetky oprávnené osoby podľa kľúča stanoveného týmito organizáciami (alebo v niektorých štátoch zákonom). Tento systém je tak veľmi vzdialený od systému náhrady škody osobou, ktorá ujmu spôsobila, ktorý je v občianskom práve bežný.
46. Systém poplatku nezaručuje ani úplnú jednotnosť na vnútornom trhu. Po prvé vzhľadom na to, že výnimka týkajúca sa rozmnoženiny na súkromné použitie je iba nepovinná, niektoré členské štáty ju vo svojom právnom poriadku neupravujú a ďalšie nezaviedli systém kompenzácie.(30) Po druhé aj v členských štátoch, v ktorých je poplatok upravený, sa tento poplatok nevyberá zosúladeným spôsobom. Pokiaľ ide o jeho sadzbu, tá sa môže pohybovať od jedna do päťdesiat pre podobný druh zariadenia.(31) To isté platí, pokiaľ ide o vymeriavací základ tohto poplatku, pretože v rôznych členských štátoch sa vyberá z rôznych kategórií zariadení.
47. Čoraz rýchlejší technologický rozvoj stavia systém poplatku na základe výnimky týkajúcej sa rozmnoženiny na súkromné použitie pred nové výzvy.(32) Poplatok vyberaný zo zariadení, ktoré môžu slúžiť na vyhotovovanie rozmnoženín chránených diel a ktoré sú určené na financovanie kompenzácie za ujmu spôsobenú nositeľom práv v dôsledku vyhotovenia týchto rozmnoženín, je špecifickým riešením zodpovedajúcim určitej etape vývoja technológií.(33) Vzhľadom na to, že tento vývoj naďalej napreduje, legitimita a efektívnosť systému poplatku je v súčasnosti spochybnená v mnohých členských štátoch a uvažuje sa o nájdení alternatívnych riešení.(34) Nemyslím si, že je želateľné obmedzovať, ba dokonca blokovať tieto úvahy v mene zásady „používateľ – platca“, ktorá sa aj tak, ako som preukázal vyššie, za súčasného stavu technologického vývoja zakladá len na právnej fikcii.
Financovanie kompenzácie zo štátneho rozpočtu
48. Medzi inými možnými riešeniami má svoje miesto financovanie kompenzácie z dôvodu výnimky týkajúcej sa rozmnoženiny na súkromné použitie priamo zo štátneho rozpočtu. Podľa informácií, ktoré poskytla Komisia vo svojich pripomienkach, tento spôsob financovania bol prijatý nielen v Španielsku, ale aj v Estónsku, Fínsku a Nórsku.
49. Pri posudzovaní súladu takéhoto systému s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, ako toto ustanovenie vykladá Súdny dvor, ho netreba považovať za zmenu systému poplatku, v ktorom sa tento poplatok, ktorý zaťažuje iba osoby, ktoré majú možnosť si vyhotoviť rozmnoženiny na súkromné použitie, len nahrádza príspevkom od všetkých daňovníkov vrátane právnických osôb, ktoré nemôžu využívať výnimku týkajúcu sa rozmnoženiny na súkromné použitie, a osôb, ktoré si nikdy nezadovážili zariadenie, na ktoré sa tento poplatok vzťahuje.
50. Je pravda, že príjmy štátneho rozpočtu z veľkej časti pochádzajú z priamych a nepriamych daní, ktoré platia všetci daňovníci. Tieto dane vyberá štát na základe práva, ktoré vždy predstavovalo jednu z hlavných výsad verejnej moci. Ďalej štát na základe rovnakého práva vyplývajúceho z jeho zvrchovanosti rozhoduje o prideľovaní takto vybratých finančných prostriedkov. Je teda správne, že všetci daňovníci prispievajú na financovanie všetkých výdavkov štátu. Neexistuje však priama súvislosť medzi daňou zaplatenou konkrétnym daňovníkom a určitým výdavkom zo štátneho rozpočtu, pretože štátnym rozpočtom prichádza k prerušeniu tejto väzby. Existuje iba na jednej strane výber dane a na druhej strane výdavky štátneho rozpočtu. Rozličné príjmy štátneho rozpočtu sa neprideľujú na úhradu konkrétnych výdavkov a takisto daňovník nemôže brániť tomu, aby boli „jeho“ peniaze pridelené na financovanie konkrétneho výdavku.
51. Pokiaľ ide konkrétne o predmetnú vec, neexistuje teda súvislosť medzi daňami platenými daňovníkmi vrátane tých, ktorí, ako napríklad právnické osoby, nemôžu využívať výnimku týkajúcu sa rozmnoženiny na súkromné použitie, na jednej strane a financovaním kompenzácie z dôvodu tejto výnimky zo všeobecného štátneho rozpočtu na druhej strane. Inak by to bolo iba vtedy, ak by na účely tohto financovania bola zavedená osobitná daň, čo však nie je prípad španielskeho systému, o aký ide vo veci samej.
52. Podľa môjho názoru tak financovanie kompenzácie zo všeobecného štátneho rozpočtu nie je v rozpore so zásadami stanovenými Súdnym dvorom v rozsudku Padawan(35), pretože nejde o to, aby sa povinnosť platiť poplatok rozšírila na všetkých daňovníkov, ale o systém financovania založený na odlišnej logike. Nevidím ani dôvod, prečo by tento systém mal byť v rozpore so znením smernice 2001/29. Táto smernica totiž neupravuje spôsob financovania kompenzácie z dôvodu výnimky týkajúcej sa rozmnoženiny na súkromné použitie za predpokladu, že je táto kompenzácia primeraná. Otázkou jej primeranosti sa budem zaoberať v rámci analýzy druhej prejudiciálnej otázky.
Odpoveď na prvú otázku
53. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem na prvú otázku odpovedať tak, že článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa primeraná kompenzácia, ktorá sa v ňom uvádza, financovala zo všeobecného štátneho rozpočtu.
O druhej otázke
54. Druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby bola výška kompenzácie, ktorá sa v ňom uvádza, určená v rámci rozpočtových obmedzení stanovených a priori pre každý rozpočtový rok bez toho, aby sa na účely tohto určenia zohľadnila odhadovaná výška ujmy spôsobenej nositeľom práv. Vnútroštátny právny a skutkový kontext tejto otázky je nasledujúci.
55. Po prvé, pokiaľ ide o právny kontext, zákonný kráľovský dekrét 20/2011(36), ako aj kráľovský dekrét 1657/2012(37) stanovujú, že kompenzácia z dôvodu výnimky týkajúcej sa rozmnoženiny na súkromné použitie sa vypočíta na základe odhadu ujmy spôsobenej nositeľom práv. Podľa toho istého kráľovského dekrétu 1657/2012(38) sa však výška kompenzácie určí na základe vyhlášky ministerstva „v rámci rozpočtových obmedzení stanovených pre každý rozpočtový rok“. Treba pripomenúť, že práve kráľovský dekrét 1657/2012 je predmetom žaloby o neplatnosť vo veci samej. Nesúhlasím teda s Komisiou, ktorá má zrejme pochybnosti, pokiaľ ide o relevantnosť druhej prejudiciálnej otázky pre vyriešenie sporu vo veci samej. Ak má totiž vnútroštátny súd posúdiť platnosť kráľovského dekrétu 1657/2012, musí tak urobiť jednak z hľadiska vnútroštátneho práva, čo predstavuje otázku, ktorou sa v týchto návrhoch nezaoberám, ako aj z hľadiska práva Únie.
56. Po druhé, pokiaľ ide o skutkový kontext, žalobkyne vo veci samej tvrdia, že v rokoch, ktoré nasledovali po zavedení kompenzácie financovanej zo štátneho rozpočtu, boli sumy pridelené na túto kompenzáciu vo výške o niečo viac ako 8,6 milióna eur za rok 2013 a vo výške 5 miliónov eur za rok 2014, zatiaľ čo ujma spôsobená nositeľom práv sa odhadovala na 18,7 milióna eur v roku 2013 a na 15,2 milióna eur v roku 2014.
57. Treba teda posúdiť, či má členský štát, ktorý sa rozhodne zaviesť výnimku týkajúcu sa rozmnoženiny na súkromné použitie a financovať kompenzáciu z dôvodu tejto výnimky zo štátneho rozpočtu, v súlade so smernicou 2001/29 právo obmedziť výšku tejto kompenzácie tak, že nepokrýva celú, ba ani väčšiu časť odhadovanej ujmy, ktorá bola nositeľom práv spôsobená v dôsledku uvedenej výnimky.
58. V záujme odpovedať na túto otázku by som neváhal odkázať na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa výnimky týkajúcej sa rozmnoženiny na súkromné použitie.(39) Zastávam však názor, ako som to rozviedol v rámci analýzy prvej otázky, že táto judikatúra v rozsahu, v akom sa týka spôsobu financovania kompenzácie z dôvodu výnimky týkajúcej sa rozmnoženiny na súkromné použitie, je relevantná iba v rámci systému poplatku. Naopak, zásady judikatúry týkajúce sa výsledku, to znamená účinku kompenzácie, ktorý chcel zákonodarca dosiahnuť, sú nezávislé od spôsobu financovania tejto kompenzácie, a teda ich možno uplatniť aj v rámci kompenzácie financovanej inými spôsobmi.
59. Z tejto judikatúry po prvé vyplýva, že pojem primeraná kompenzácia v zmysle článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 je autonómnym pojmom práva Únie.(40) Obidva výrazy, z ktorých sa tento pojem skladá, sa tak musia vykladať jednotne vo všetkých členských štátoch. Osobitne, čo sa týka výrazu „primeraná“, členský štát nie je oprávnený považovať za primeranú takú kompenzáciu, ktorá nespĺňa určité kritériá stanovené najmä v judikatúre Súdneho dvora týkajúcej sa výkladu vyššie uvedeného ustanovenia smernice 2001/29.
60. Po druhé bolo rozhodnuté, že výnimka týkajúca sa rozmnoženiny na súkromné použitie musí zahŕňať systém určený na poskytnutie náhrady nositeľom práv za ujmu spôsobenú v dôsledku tejto výnimky.(41) Primeraná kompenzácia sa tak musí považovať za protihodnotu za ujmu spôsobenú nositeľom práv a musí sa vypočítať v závislosti od tejto ujmy.(42)
61. Napokon po tretie povinnosť poskytnúť náhradu ujmy, ktorá vznikla v dôsledku výnimky týkajúcej sa rozmnoženiny na súkromné použitie, predstavuje povinnosť členského štátu, ktorý túto výnimku zaviedol, dosiahnuť výsledok.(43)
62. Štát teda nespĺňa svoju povinnosť vyplývajúcu z článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, ak nestanoví systém, ktorý účinne kompenzuje ujmu, ktorá bola spôsobená nositeľom práv v dôsledku vyhotovenia rozmnoženiny na súkromné použitie, vo výške tejto ujmy, odhadovanej podľa platných pravidiel v danej oblasti v uvedenom členskom štáte. Výška tejto kompenzácie sa teda nevyhnutne musí vypočítať na základe odhadovanej ujmy a jej strop sa a priori nemôže určiť na nižšej úrovni.
63. V systéme, ktorý je založený na poplatku vyberanom zo zariadení umožňujúcich vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie, sa dá usudzovať, že ujma spôsobená nositeľom práv aspoň čiastočne závisí od počtu týchto predaných zariadení. Zmenami v sume vyzbieranej na základe poplatku tak nedochádza k spochybneniu primeranosti kompenzácie v zmysle smernice 2001/29, pretože tieto zmeny odzrkadľujú zmeny vo výške ujmy.
64. V systéme, v ktorom je kompenzácia financovaná priamo zo štátneho rozpočtu, sa táto automatická zmena neuplatňuje. Výška kompenzácie vyplatenej nositeľom práv by tak v zásade mala zodpovedať odhadovanej výške ujmy, ktorá bola nositeľom práv spôsobená v dôsledku výnimky týkajúcej sa rozmnoženiny na súkromné použitie.
65. V tejto súvislosti nie som presvedčený tvrdeniami uvádzanými španielskou vládou, podľa ktorých obmedzenie finančných prostriedkov, ktoré sú určené na zaplatenie kompenzácie z dôvodu rozmnoženiny na súkromné použitie, pod úroveň odhadovanej výšky ujmy spôsobenej nositeľom práv vyplýva z podstaty systému plánovania rozpočtu.
66. Po prvé v modernom štáte vyplýva väčšina výdavkov štátneho rozpočtu z povinností stanovených zákonom, pričom presná výška týchto výdavkov sa v čase prijatia zákona o štátnom rozpočte nedá predvídať. Právne predpisy však neumožňujú tieto platby nevykonávať, pričom rozpočtový systém obsahuje techniky umožňujúce splnenie týchto povinností.
67. Po druhé, hoci je pravda, že výdavky štátneho rozpočtu musia byť stanovené vopred, k tomuto stanoveniu musí dôjsť na základe presných a spoľahlivých údajov. Na tento účel sa možno oprieť najmä o sumu analogického výdavku v predchádzajúcom rozpočtovom roku.(44)
68. Ďalej, čo sa týka tvrdenia tej istej vlády založeného na zásade zdravej rozpočtovej politiky, stačí pripomenúť, že táto zásada vyžaduje vykonávať štúdiu o hospodárskom dosahu každého nového právneho predpisu a o jeho vplyve na štátny rozpočet. Ak by bola takáto štúdia vykonaná pred zmenou financovania kompenzácie z dôvodu rozmnoženiny na súkromné použitie, španielske orgány by poznali sumy nevyhnutné na zabezpečenie primeranej kompenzácie.
69. Podľa môjho názoru možno teda zaručiť primeranú kompenzáciu v zmysle článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, ako toto ustanovenie vykladá Súdny dvor, v rámci financovania tejto kompenzácie zo všeobecného štátneho rozpočtu. Strop tejto kompenzácie však a priori nie je možné pevne stanoviť na úrovni, ktorá dostatočne nezohľadňuje výšku ujmy spôsobenej nositeľom práv, tak ako je odhadovaná podľa uplatniteľných pravidiel v danej oblasti vo vnútroštátnom poriadku dotknutého členského štátu.
70. Preto je potrebné na druhú otázku odpovedať tak, že článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby výška kompenzácie, ktorá sa v ňom uvádza, bola určená v rámci rozpočtových obmedzení a priori stanovených pre každý rozpočtový rok bez toho, aby sa na účely tohto určenia zohľadnila odhadovaná výška ujmy spôsobenej nositeľom práv.
Návrh
71. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Tribunal Supremo (Najvyšší súd), takto:
1. Článok 5 ods. 2 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa primeraná kompenzácia, ktorá sa v ňom uvádza, financovala zo všeobecného štátneho rozpočtu.
2. Článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby výška primeranej kompenzácie, ktorá sa v ňom uvádza, bola určená v rámci rozpočtových obmedzení a priori stanovených pre každý rozpočtový rok bez toho, aby sa na účely tohto určenia zohľadnila odhadovaná výška ujmy spôsobenej nositeľom práv.