NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PEDRO CRUZ VILLALÓN
prednesené 9. januára 2014 (1)
Vec C‑435/12
ACI Adam BV,
Alpha International BV,
AVC Nederland BV,
BAS Computers & Componenten BV,
Despec BV,
Dexxon Data Media and Storage BV,
Fuji Magnetics Nederland,
Imation Europe BV,
Maxell Benelux BV,
Philips Consumer Electronics BV,
Sony Benelux BV,
Verbatim GmbH
proti
Stichting de Thuiskopie,
Stichting Onderhandelingen Thuiskopie vergoeding
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Hoge Raad der Nederlanden (Holandsko)]
„Duševné vlastníctvo – Autorské práva a s nimi súvisiace práva – Smernica 2001/29/ES – Zosúladenie niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti – Výlučné právo rozmnožovania – Článok 5 ods. 2 písm. b) – Článok 5 ods. 5 – Výnimky a obmedzenia – Výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie – Pôsobnosť – Rozmnoženiny pochádzajúce z nelegálneho zdroja – Poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie – Smernica 2004/48/ES – Dodržiavanie práv duševného vlastníctva – Článok 14 – Trovy konania – Pôsobnosť“
1. V predmetnej veci je Súdny dvor požiadaný o zodpovedanie nového radu prejudiciálnych otázok týkajúcich sa predovšetkým výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti(2), a osobitne jej článku 5 ods. 2 písm. b), ktorý členským štátom umožňuje zaviesť výnimku z výlučného práva rozmnožovania, patriaceho nositeľom autorských práv a s nimi súvisiacich práv(3), na základe vyhotovenia rozmnoženiny na súkromné použitie.
2. Hlavnou otázkou, ktorú vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania kladie, je, konkrétnejšie, či sa výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie vzťahuje iba na rozmnoženiny pochádzajúce z legálnych zdrojov, a ďalej, či možno výšku poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie vypočítať a vyberať iba pri zohľadnení rozmnoženín pochádzajúcich z legálnych zdrojov.(4)
3. Ide teda o otázku výkladu smernice 2001/29(5), ktorú si kladú viaceré vnútroštátne súdy a ktorú v niektorých členských štátoch vyriešil buď vnútroštátny zákonodarca(6), alebo vnútroštátne súdy(7), ale na ktorú Súdny dvor zatiaľ nedal odpoveď(8), ktorá ostáva v doktríne kontroverznou(9) a ktorá má v dôsledku toho určitú dôležitosť.
4. Táto dôležitosť je ešte väčšia vzhľadom na skutočnosť, že výnimku pre rozmnoženinu na súkromné použitie tak niektoré strany veci samej, ako aj časť doktríny prezentujú ako prostriedok kompenzácie ujmy vzniknutej nositeľom práv v dôsledku neoprávneného rozširovania diel a predmetov ochrany cez internet, prinajmenšom pri absencii technologických opatrení na účinný boj proti „pirátstvu“.
I – Právny rámec
A – Medzinárodné právo
5. Na účely vyriešenia sporu vo veci samej sú relevantné tri medzinárodné zmluvy. Prvou zmluvou, ktorá je aj hlavnou zmluvou, je Bernský dohovor o ochrane literárnych a umeleckých diel z 9. septembra 1886, poslednýkrát revidovaný na základe Parížskeho aktu z 24. júla 1971, v znení vyplývajúcom zo zmien z 28. júla 1979 (ďalej len „Bernský dohovor“)(10),(11).
6. Ďalšími dvomi zmluvami sú na jednej strane Dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva, ktorá tvorí prílohu 1 C Dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie (WTO), podpísanej v Marakéši a schválenej rozhodnutím Rady 94/800/ES z 22. decembra 1994 týkajúcim sa uzavretia dohôd v mene Európskeho spoločenstva, pokiaľ ide o záležitosti v rámci jeho kompetencie, ku ktorým sa dospelo na Uruguajskom kole multilaterálnych rokovaní (1986 – 1994)(12), a na druhej strane Zmluva Svetovej organizácie duševného vlastníctva o autorskom práve, prijatá v Ženeve 20. decembra 1996, ktorá bola schválená rozhodnutím Rady 2000/378/ES zo 16. marca 2000 o schválení Zmluvy o autorských právach WIPO a Zmluvy WIPO o výkone a fonogramoch v mene Európskeho spoločenstva(13), ktorých ustanovenia odkazujú na Bernský dohovor(14).
B – Právo Únie
7. Prejudiciálne otázky sa týkajú na jednej strane výkladu ustanovení článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 a článku 5 ods. 5 tejto smernice(15) a na druhej strane výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva(16), a najmä jej článku 14. Text relevantných ustanovení bude podľa potreby citovaný v nasledujúcich úvahách.
C – Holandské právo
8. § 1 autorského zákona (ďalej len „LDA“) priznáva autorovi literárneho, vedeckého alebo umeleckého diela alebo jeho právnym nástupcom výlučné právo najmä vyhotovovať rozmnoženiny tohto diela s výhradou obmedzení stanovených zákonom. LDA v danom prípade obsahuje ustanovenia stanovujúce výnimku pre rozmnoženinu na súkromné použitie a primeranú odmenu ako protihodnotu, t. j. poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie.
9. § 16c ods. 1 LDA, ktorý predstavuje transpozíciu článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, znie:
„Za porušenie autorského práva k literárnym, vedeckým alebo umeleckým dielam sa nepovažuje vyhotovenie rozmnoženiny celého diela alebo jeho časti prostredníctvom nosiča určeného na šírenie diela, pokiaľ vyhotovenie rozmnoženiny priamo alebo nepriamo neslúži na obchodný účel, ale slúži len na osobnú potrebu, štúdium alebo súkromné účely fyzickej osoby, ktorá rozmnoženinu vyhotovuje.“
10. § 16c ods. 2 LDA stanovuje:
„Za vyhotovenie rozmnoženiny v zmysle [§ 16c ods. 1] sa musí zaplatiť primeraná odmena v prospech autora alebo jeho právnych nástupcov. Povinnosť zaplatiť odmenu má výrobca alebo dovozca nosičov v zmysle odseku 1.“
11. Okrem toho § 1019h občianskeho súdneho poriadku, ktorý predstavuje transpozíciu článku 14 smernice 2004/48, znie:
„V rozsahu, v akom je to potrebné, odchylne od prvej knihy druhej hlavy dvanásteho oddielu druhého odseku a § 843a ods. 1, neúspešná strana znáša dostatočné a primerané trovy konania a iné výdavky, ktoré vynaložila úspešná strana, pokiaľ to umožňuje spravodlivosť.“
II – Skutkové okolnosti vo veci samej
12. Odporkyňami vo veci samej sú Stichting de Thuiskopie, nadácia poverená výberom poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie, stanoveného v § 16c ods. 2 LDA, a rozdelením výťažku z týchto poplatkov, a Stichting Onderhandelingen Thuiskopie vergoeding(17), nadácia zodpovedná za stanovenie výšky poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie.
13. Spoločnosti, ktoré sú navrhovateľkami vo veci samej, sú dovozcovia a/alebo výrobcovia nosičov určených na vyhotovovanie rozmnoženín diel v zmysle § 16c ods. 1 LDA, ktorí sú z tohto titulu povinní platiť poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie.
14. Uvedené navrhovateľky vo veci samej, keďže sa domnievali, že poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie je určený výlučne na to, aby kompenzoval ujmu vzniknutú nositeľom práv na základe vyhotovovania rozmnoženín, ktoré spadá do pôsobnosti § 16c ods. 1 LDA, podali proti Stichting de Thuiskopie a SONT žalobu na Rechtbank te ʼs‑Gravenhage, v ktorej tvrdili, že pri vypočítaní výšky poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie nemá byť zohľadnená ujma vniknutá kopírovaním diel pochádzajúcich z nelegálneho zdroja, čo je v rozpore s autorským právom.
15. Rechtbank te ʼs‑Gravenhage zamietol návrh navrhovateliek vo veci samej rozsudkom z 25. júna 2008(18).
16. Gerechtshof te ʼs‑Gravenhage, na ktorý bolo podané odvolanie, rovnako zamietol tento návrh rozsudkom z 15. novembra 2010(19), pričom uviedol, že cieľom primeranej odmeny uvedenej v § 16c LDA je kompenzovať ujmu vzniknutú nositeľom práv na základe vyhotovovania rozmnoženín, ktoré spadá do pôsobnosti tohto ustanovenia.
17. Treba poznamenať, že z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, vyplýva, že Gerechtshof te ʼs‑Gravenhage konštatoval, že ani článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, ani § 16c LDA nerozlišujú podľa zdroja rozmnoženín. Z prípravných prác vedúcich k LDA však vyplývalo, že jeho § 16c treba vykladať tak, že umožňuje vyhotovenie rozmnoženiny pochádzajúcej z nelegálneho zdroja, pokiaľ neexistujú technologické opatrenia umožňujúce zakročiť proti nelegálnemu vyhotovovaniu rozmnoženiny na súkromné použitie. Usudzovalo sa totiž, že režim nezakazujúci vyhotovovanie rozmnoženín pochádzajúcich z nelegálnych zdrojov, ktorý pritom ukladá povinnosť zaplatiť poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie z týchto rozmnoženín, by zaručil lepšiu ochranu záujmov nositeľov práv bez toho, aby im vznikla neodôvodnená ujma v zmysle článku 5 ods. 5 smernice 2001/29.
18. Navrhovateľky vo veci samej podali na Hoge Raad der Nederlanden kasačný opravný prostriedok proti tomuto rozsudku Gerechtshof te ʼs‑Gravenhage. Stichting de Thuiskopie podala na Hoge Raad der Nederlanden aj vzájomný kasačný opravný prostriedok.
III – Prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom
19. Za týchto okolností Hoge Raad der Nederlanden rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky.
„1. Má sa článok 5 ods. 2 úvodná časť a písm. b) – prípadne v spojení s článkom 5 ods. 5 – smernice [2001/29] vykladať v tom zmysle, že výnimka z autorského práva pre rozmnoženiny, ktorá je v ňom uvedená, pričom tieto rozmnoženiny spĺňajú podmienky uvedené v tomto článku, platí bez ohľadu na to, či sa exempláre diela, z ktorého rozmnoženiny pochádzajú, dostali do dispozičnej moci príslušnej fyzickej osoby legálne, to znamená bez porušenia autorských práv držiteľov, alebo táto výnimka platí iba pre rozmnoženiny, ktoré vznikli z vyhotovení pochádzajúcich z exemplárov, ktoré sa do dispozičnej moci príslušnej fyzickej osoby dostali bez toho, aby bolo porušené autorské právo?
2. a) Pokiaľ sa na prvú otázku odpovie tak, ako je uvedené na konci tejto otázky, môže použitie trojstupňového testu podľa článku 5 ods. 5 smernice [2001/29] viesť k tomu, že sa rozšíri pôsobnosť výnimky podľa článku 5 ods. 2, alebo môže uplatnenie testu viesť len k tomu, že sa rozsah výnimky obmedzí?
2. b) Pokiaľ sa na prvú otázku odpovie tak, ako je uvedené na konci tejto otázky, je norma vnútroštátneho práva, ktorá vedie k tomu, že za rozmnoženiny, ktoré vyhotovuje fyzická osoba na súkromné účely a ktoré nie sú vyhotovované ani na priame, ani na nepriame komerčné účely, je splatná primeraná odmena bez ohľadu na to, či je vyhotovovanie príslušných rozmnoženín podľa článku 5 ods. 2 smernice [2001/29] dovolené – a bez toho, aby tento predpis obmedzoval právo držiteľa práva udeliť zákaz a jeho nárok na náhradu škody –, v rozpore s článkom 5 [uvedenej] smernice alebo s iným predpisom práva Únie?
Je pre odpoveď na túto otázku s ohľadom na trojstupňový test podľa článku 5 ods. 5 smernice [2001/29] relevantné, že (ešte) nie sú k dispozícii technické opatrenia, ktoré by umožnili zakročiť proti výrobe nedovolených kópií určených na súkromné účely?
3. Uplatní sa smernica 2004/48 na taký právny spor, ako je prejednávaný spor, v ktorom – po tom, ako členský štát na základe článku 5 ods. 2 písm. b) smernice [2001/29] uložil výrobcom a dovozcom nosičov, ktoré sú vhodné a určené na výrobu rozmnoženín diel, povinnosť zaplatiť primeranú odmenu, ktorá je tam stanovená, a stanovil, že primeranú odmenu treba odviezť organizácii, ktorú označil tento členský štát a ktorá je poverená výberom a rozdelením primeranej odmeny, – osoba povinná zaplatiť požiada, aby súd s ohľadom na isté sporné okolnosti, ktoré sú relevantné z hľadiska stanovenia primeranej odmeny, prijal zistenia na úkor uvedenej organizácie, ktorá sa proti tomu bráni?“
20. Navrhovateľky vo veci samej, Stichting de Thuiskopie, holandská, talianska, litovská a rakúska vláda, ako aj Európska komisia, predložili písomné pripomienky.
21. Navrhovateľky vo veci samej, Stichting de Thuiskopie, holandská a španielska vláda, ako aj Komisia tiež predniesli ústne pripomienky na verejnom pojednávaní, ktoré sa konalo 9. októbra 2013.
IV – Úvodné pripomienky
22. Prvá a druhá otázka vnútroštátneho súdu, ktoré sú úzko prepojené(20), v skutočnosti pozostávajú z viacerých otázok, ktoré si vyžadujú zopár úvodných pripomienok a zaslúžia si preformulovať a preskupiť.
23. Svojou prvou otázkou sa Hoge Raad der Nederlanden pýta Súdneho dvora na výklad smernice 2001/29. V podstate sa pýta, či sa výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie, uvedená v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, uplatňuje na všetky rozmnoženiny bez ohľadu na legálnosť ich zdroja (prvá alternatíva) alebo či sa má naopak uplatňovať iba na rozmnoženiny pochádzajúce zo zdrojov, ktoré samotné sú legálne (druhá alternatíva). Tiež sa pýta na vplyv článku 5 ods. 5 smernice 2001/29 na výklad článku 5 ods. 2 písm. b) tejto smernice.
24. Vo svojej druhej otázke vnútroštátny súd následne kladie dve subsidiárne otázky pre prípad, že by Súdny dvor podal výklad článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 v tom zmysle, že sa uplatňuje iba na rozmnoženiny pochádzajúce z legálnych zdrojov (druhá alternatíva).
25. Predovšetkým sa pýta [druhá otázka písm. a)], či článok 5 ods. 5 smernice 2001/29, stanovujúci „trojstupňový test“, umožňuje rozšíriť rozsah pôsobnosti výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie podľa článku 5 ods. 2 písm. b) tejto smernice alebo či ho naopak môže len obmedziť.
26. Následne sa Súdneho dvora v podstate pýta [druhá otázka písm. b)], či je norma vnútroštátneho práva ukladajúca povinnosť zaplatiť primeranú odmenu za rozmnoženiny, ktoré vyhotovuje fyzická osoba na súkromné účely a ktoré nie sú vyhotovované ani na priame, ani na nepriame komerčné účely, a to bez ohľadu na to, či je vyhotovovanie rozmnoženín legálne, v súlade s právom Únie, samotnou smernicou 2001/29 alebo akýmkoľvek iným právnym predpisom.
27. Prvú otázku a druhú otázku uvedenú pod písm. a) však z dôvodov, ktoré vysvetlím nižšie, treba posudzovať spoločne, keďže samotné ustanovenia článku 5 ods. 2 písm. b) a článku 5 ods. 5 smernice 2001/29 sú formálne a nerozlučiteľne spojené a treba ich vnímať a vykladať spolu a dynamicky.
28. Začnem teda posúdením otázky, či možno článok 5 smernice 2001/29 ako celok vykladať v tom zmysle, že poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie možno vyberať z rozmnoženín pochádzajúcich z nelegálnych zdrojov, to znamená zo zdrojov nepredstavených, nerozšírených a neoznámených verejnosti so súhlasom nositeľov výlučného práva rozmnožovania [prvá otázka a druhá otázka písm. a)].
29. Keďže odpoveď na túto otázku musí byť podľa mňa záporná, následne sa budem veľmi v krátkosti venovať otázke, či možno článok 5 smernice 2001/29 vykladať v tom zmysle, že sa členský štát môže napriek tomu(21) rozhodnúť vyberať poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie z rozmnoženín pochádzajúcich z nelegálnych zdrojov. Odpoveď na túto druhú otázku totiž možno ľahko odvodiť z obsahu odpovede na prvú otázku.
30. Napokon veľmi stručne odpoviem na tretiu otázku týkajúcu sa výkladu článku 14 smernice 2004/48.
V – O otázke, či možno vyberať poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie z rozmnoženín pochádzajúcich z nelegálnych zdrojov [prvá otázka a druhá otázka písm. a)]
A – Zhrnutie pripomienok
31. Navrhovateľky vo veci samej, španielska, talianska a litovská vláda, ako aj Komisia zhodne usudzujú, že vzhľadom na znenie, duch a účel smernice 2001/29 sa výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie uvedená v článku 5 ods. 2 písm. b) tejto smernice nemôže uplatňovať na rozmnoženiny pochádzajúce z nelegálnych zdrojov.
32. Na jednej strane uvedený článok 5 ods. 2 písm. b) neobsahuje takúto možnosť a vzhľadom na to, že predstavuje výnimku z výlučného práva rozmnožovania zaručeného v článku 2 smernice 2001/29, treba ho vykladať reštriktívne, a to v spojení s článkom 5 ods. 5 tejto smernice.
33. Na druhej strane takýto reštriktívny výklad zodpovedá účelu smernice 2001/29, keďže opačné stanovisko by mohlo viesť k porušeniu spravodlivej rovnováhy, ktorú treba zachovať medzi rozličnými právami a záujmami, o ktoré v predmetnej veci ide. Cieľom primeranej odmeny uvedenej v tomto ustanovení je kompenzovať iba ujmu vzniknutú nositeľom práv „v dôsledku zavedenia“ výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie, a nie ujmu, ktorá im vzniká v dôsledku rozmnoženín pochádzajúcich z nelegálnych zdrojov, ani a fortiori ujmu vyplývajúcu z rozširovania nelegálnych kópií ich diel.
34. Hoci Komisia ostatne uznáva, že takýto reštriktívny výklad sa za určitých okolností paradoxne môže pre nositeľov práv ukázať nepriaznivým, usudzuje, že táto skutočnosť nemôže viesť k jeho spochybneniu.
35. Naopak, navrhovateľky vo veci samej a holandská a rakúska vláda v podstate usudzujú, že možnosť členských štátov uplatniť výnimku pre rozmnoženinu na súkromné použitie na rozmnoženiny pochádzajúce z nelegálnych zdrojov nevylučuje ani text, ani celková štruktúra smernice 2001/29, aby bol naopak naplnený účel tejto smernice a bolo umožnené zachovať spravodlivú rovnováhu medzi právami a záujmami nositeľov práv na jednej strane a užívateľmi diel a predmetov ochrany na druhej strane.
36. V tomto ohľade tvrdia, že neexistujú žiadne technické prostriedky, ktoré by umožnili zakročiť proti výrobe kópií určených na súkromné účely, pochádzajúcich z nelegálnych zdrojov, a že poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie vyberaný z takýchto rozmnoženín prispieva k zvyčajnému využívaniu rozmnožovaných diel, v zmysle článku 5 ods. 5 smernice 2001/29, a predstavuje tak najlepší prostriedok zaručenia ochrany oprávnených záujmov nositeľov práv, a to bez porušenia trojstupňového testu.
B – Analýza
37. Vzhľadom na veľmi jednoznačné stanoviská zastávané navrhovateľkami vo veci samej, členskými štátmi a Komisiou, pokiaľ ide o hlavný problém predostretý v prvých dvoch otázkach vnútroštátneho súdu, je vhodné začať predovšetkým pripomenutím toho, v čom spočíva výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie a primeraná kompenzácia, s ktorou je spojená, stanovená v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29. Výklad tohto ustanovenia je neoddeliteľný od výkladu článku 5 ods. 5 uvedenej smernice.
1. Výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie podľa smernice 2001/29
38. Smernica 2001/29 vo svojom článku 2 ukladá členským štátom povinnosť stanoviť v prospech nositeľov autorských práv a s nimi súvisiacich práv, ktorí sú v tomto článku vymenovaní, výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti, k chráneným predmetom, to znamená ich dielam, ich zvukovým záznamom, ich filmom alebo ich vysielaniam.
39. Článok 5 ods. 2 písm. b) tej istej smernice však poskytuje členským štátom možnosť zabezpečiť výnimku z výlučného práva rozmnožovania uvedeného v článku 2.
40. Pokiaľ je členským štátom zavedená, výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie oprávňuje(22)fyzické osoby, ktorým boli sprístupnené diela a predmety chránené autorskými právami a s nimi súvisiacimi právami, vyhotoviť kópiu na súkromné použitie a s cieľom, ktorý nie je priamo ani nepriamo komerčný(23). Typicky má výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie umožniť nadobúdateľovi CD vyhotoviť si z neho kópiu, ktorú bude môcť počúvať na digitálnom prehrávači.
41. Výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie zasahuje zároveň do monopolu nositeľov práv na vyhotovovanie rozmnoženín, čím im vzniká ujma, o ktorej sa má za to, že s ňou súhlasia za protihodnotu vo forme primeranej kompenzácie. Táto kompenzácia je vnímaná skôr ako primerané odškodnenie nositeľov práv za ujmu vyplývajúcu z rozmnožovania ich diel a predmetov ochrany(24), než ako odmena.
42. Napokon, výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie ako „výnimka, za ktorú prináleží odškodnenie“, ukladá členským štátom povinnosť nielen zaviesť primeranú kompenzáciu prináležiacu nositeľom práv, ale aj skutočne ju vyberať(25) a určite zabezpečiť jej rozdelenie medzi nositeľov práv.
43. Táto primeraná kompenzácia musí byť financovaná fyzickou osobou, ktorá spôsobila ujmu nositeľovi výlučného práva na rozmnožovanie tým, že bez vyžiadania jeho predchádzajúceho súhlasu na tento účel vyhotovila rozmnoženinu diela alebo predmetu ochrany na svoje súkromné použitie a s cieľom, ktorý nie je komerčný(26). Z praktických dôvodov však členské štáty môžu vyberať poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie od osôb, ktoré tak ako navrhovateľky vo veci samej poskytujú fyzickým osobám – osobám povinným financovať odmenu, nosiče, ktoré tieto osoby používajú na vyhotovenie svojich rozmnoženín. Z primeranej rovnováhy, ktorú treba nájsť medzi nositeľmi práv a užívateľmi diel a predmetov ochrany, však jednak vyplýva, že skutočné zaťaženie súvisiace s týmto poplatkom možno premietnuť na súkromných užívateľov(27) a jednak, že sa vyberá iba z nosičov, ktoré boli sprístupnené užívateľom na ich súkromné použitie(28).
44. V takomto systéme primeraná kompenzácia napokon spočíva v domnienke, že používatelia nosičov slúžiacich na rozmnožovanie budú tieto nosiče používať na účely súkromného použitia diel a predmetov ochrany.
2. Úvodné poznámky k ustanoveniam článku 5 ods. 2 písm. b) a článku 5 ods. 5 smernice 2001/29
45. Pred tým, ako dám konkrétnu odpoveď na otázky vznesené v tejto veci, treba preskúmať vzťah, ktorý spája článok 5 ods. 2 písm. b) a článok 5 ods. 5 smernice 2001/29, keďže vnútroštátny súd sa výslovne pýta, či tieto ustanovenia treba vykladať spoločne.
46. Článok 5 ods. 5 uvedenej smernice(29) podmieňuje zavedenie výnimiek uvedených v jej článku 5 ods. 1 až 4, medzi ktoré patrí výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie upravená v jej článku 5 ods. 2 písm. b), splnením troch podmienok, a to aby sa táto výnimka uplatňovala iba v niektorých osobitných prípadoch, aby pri tejto výnimke nedochádzalo ku konfliktu so zvyčajným využívaním diela, a aby neodôvodnene nepoškodzovala oprávnené záujmy nositeľa práv(30).
47. Tieto tri podmienky, ktoré inak nie sú v smernici 2001/29 definované, vyhovujú, tak ako to vyplýva z odôvodnenia 44 smernice 2001/29, medzinárodným záväzkom členských štátov a Únie, konkrétne podmienkam akéhokoľvek obmedzenia autorských práv stanoveným v článku 9 ods. 2 Bernského dohovoru, známejším pod pojmom trojstupňový test(31), používaným vnútroštátnym súdom vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktoré sú reprodukované v článku 13 ADPIC a článku 10 TDA.
48. Na rozdiel od toho, čo, ako sa zdá, navrhuje vnútroštátny súd vo svojej prvej prejudiciálnej otázke, neexistuje alternatíva k spoločnému výkladu ustanovení článku 5 ods. 2 písm. b) smernice č. 2001/29 a článku 5 ods. 5 tejto smernice. Zavedenie výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie vnútroštátnymi zákonodarcami musí byť v každom prípade v súlade s ustanoveniami uvedeného článku 5 ods. 2 písm. b), ale rovnako a zároveň vyhovovať požiadavkám stanoveným v článku 5 ods. 5 smernice č. 2001/29, v súlade s medzinárodnými záväzkami(32). Rovnako to platí pre uplatnenie výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie vnútroštátnymi zákonodarcami. V rozpore s tým, čo tvrdí holandská vláda, ustanovenia článku 5 ods. 5 smernice 2001/29 sa týkajú iba vnútroštátneho zákonodarcu.
49. Okrem toho s odkazom na druhú otázku písm. a) nemožno ustanovenia článku 5 ods. 5 smernice 2001/29 vykladať tak, že umožňujú rozšíriť rozsah pôsobnosti výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie, upravenej v článku 5 ods. 2 písm. b) tejto smernice, aby naopak prípadne neoddeliteľne prispeli k ohraničeniu uplatnenia a rozsahu pôsobnosti tejto smernice.
50. V predmetnom prípade veľmi konkrétny rámec výnimiek a obmedzení práva rozmnožovania upravených v článku 5 smernice 2001/29 sa z mnohých hľadísk vníma ako samotné uplatnenie trojstupňového testu.(33)
51. Presná definícia výnimiek a obmedzení práva rozmnožovania na základe článku 5 smernice 2001/29, medzi ktoré patrí výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie, sa tak v každom prípade snaží vyhovieť prvej podmienke trojstupňového testu viažucej sa na obmedzenie ich uplatniteľnosti na osobitné prípady. V tomto ohľade možno zdôrazniť, že obmedzenie práva na vyhotovenie rozmnoženiny na súkromné použitie na základe článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 iba na fyzické osoby konajúce na súkromné, a nie komerčné účely, posilňuje túto požiadavku.
52. Za týchto okolností odôvodnenie 38 smernice 2001/29 tiež spresňuje, že aj keď členské štáty majú mať možnosť za kompenzáciu poskytnúť výnimku pre rozmnožovanie na súkromné použitie pre niektoré druhy rozmnožovania zvukového, vizuálneho a audiovizuálneho materiálu na súkromné použitie, je potrebné náležite zohľadniť existujúce rozdiely medzi digitálnym a analógovým súkromným kopírovaním a v niektorých ohľadoch treba medzi nimi rozlišovať, keďže súkromné digitálne kopírovanie bude pravdepodobne oveľa rozšírenejšie a má väčší ekonomický dosah.
53. Výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie, ktorá je určite jedným z „prípadov“ výnimky z výlučného práva rozmnožovania upraveného v článku 2 smernice 2001/29, tak musí byť stanovená členskými štátmi a uplatňovaná vnútroštátnymi súdmi pri zohľadnení požiadaviek vyplývajúcich z obmedzenia jej pôsobnosti na osobitné prípady.(34)
54. Rovnako, ako už mal Súdny dvor príležitosť rozhodnúť, členské štáty sú v prípade, že do svojho vnútroštátneho právneho poriadku zavedú výnimku pre rozmnoženinu na súkromné použitie, povinné upraviť povinnosť platiť primeranú kompenzáciu v prospech nositeľov práv. Výnimku pre rozmnoženinu na súkromné použitie nemožno zaviesť bez toho, aby sa upravila a skutočne vyberala primeraná kompenzácia. Kompenzácia požadovaná článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 sa radí k tretej podmienke trojstupňového testu, viažucej sa na povinnosť neodôvodnene nepoškodzovať oprávnené záujmy nositeľa práv, upravenej v článku 5 ods. 5 smernice 2001/29(35).
55. Na druhej strane treba konštatovať, že smernica 2001/29 neobsahuje nijaký výslovný odkaz na druhú podmienku upravenú v článku 5 ods. 5 smernice 2001/29, podľa ktorej výnimky a obmedzenia výlučného práva rozmnožovania sa nesmú dostať do konfliktu s bežným využívaním(36) diela alebo predmetu ochrany. Táto vec tak poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť rozhodnúť v tomto ohľade(37), pričom sa inšpiruje, pokiaľ je to možné, medzinárodnou praxou(38).
56. Práve vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba dať konkrétnu odpoveď na prvú otázku vnútroštátneho súdu.
3. O obmedzení uplatnenia výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie na rozmnoženiny pochádzajúce z legálnych zdrojov
57. Treba vychádzať z konštatovania, podľa ktorého článok 5 smernice 2001/29 neobsahuje výslovné spresnenia, na základe ktorých by bolo možné usúdiť, či sa výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie uplatňuje na všetky rozmnoženiny bez ohľadu na to, či pochádzajú z legálnych, alebo nelegálnych zdrojov, alebo či ju naopak možno uplatniť iba na rozmnoženiny pochádzajúce z legálnych zdrojov. Navyše, ako už Súdny dvor zdôraznil, ani článok 2 uvedenej smernice, ani nijaké iné z jej ustanovení nedefinujú pojem „rozmnožovanie“(39) uvedený v jej článku 2, rovnako ako nedefinujú pojmy „rozmnožovanie v časti“(40), „odmena“(41), „primeraná odmena“(42) alebo „primeraná kompenzácia“(43), uvedené v jej článku 5, pojem „verejný prenos“ uvedený v článku 3 ods. 1(44), ani výraz „prostredníctvom ich vlastných zariadení“ uvedený v jej článku 5 ods. 2 písm. d)(45).
58. Okrem toho, keďže tieto ustanovenia práva Únie neobsahujú nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť ich zmysel a rozsah pôsobnosti, tak potreba jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zásada rovnosti(46) nariaďujú dať tomuto pojmu autonómny a jednotný výklad(47) v celej Únii, ktorý treba vyhľadať pri zohľadnení nielen znenia ustanovení, ktoré ich používajú, ale aj kontextu týchto ustanovení a cieľa sledovaného právnou úpravou, do ktorej patria(48), ba dokonca všetkých príslušných ustanovení práva Únie(49). Aj z vývoja týchto ustanovení možno zistiť skutočnosti relevantné pre ich výklad.(50)
59. Navyše právne akty Únie, pokiaľ je to možné, sa musia vykladať vo svetle medzinárodného práva(51), najmä ak sú takéto akty určené práve na vykonanie medzinárodnej zmluvy uzatvorenej Spoločenstvom.(52)
60. Odôvodnenie 15 smernice 2001/29 v tomto ohľade spresňuje, že táto smernica má vykonávať medzinárodné záväzky vyplývajúce z prijatia TDA Úniou(53), najmä pokiaľ ide o prostriedky boja proti pirátstvu na globálnej úrovni v digitálnom prostredí. Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že v rámci rozsahu pôsobnosti smernice 2001/29 Únia nahradila členské štáty, pokiaľ ide o vykonávanie ustanovení Bernského dohovoru.(54)
61. V predmetnom prípade smernica 2001/29 definuje rozsah činností, na ktoré sa vzťahuje právo rozmnožovania(55), a obsahuje kompletné vymenovanie výnimiek a obmedzení tohto práva.(56) V smernici sa navyše uvádza, že členské štáty musia mať možnosť poskytnúť výnimku alebo obmedzenie v súvislosti s právom rozmnožovania pre niektoré druhy rozmnožovania zvukového, vizuálneho a audiovizuálneho materiálu na súkromné použitie, ktoré sú doplnené vhodnou kompenzáciou(57), pričom spresňuje, ako som už zdôraznil, že musia náležite zohľadniť na jednej strane existujúce rozdiely medzi digitálnym a analógovým súkromným kopírovaním(58) a na druhej strane technologický a hospodársky vývoj, pokiaľ sú dostupné účinné technologické ochranné opatrenia(59).
62. Táto smernica okrem toho spresňuje, že cieľom primeranej kompenzácie uvedenej v jej článku 5 ods. 2 písm. b) je „primerané“ odškodnenie nositeľov práv za používanie ich diel alebo iných predmetov ochrany na základe a z dôvodu uplatnenia výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie.(60) Okrem toho formu, podmienky a prípadnú výšku tejto kompenzácie treba stanoviť po zohľadnení konkrétnych okolností každého prípadu, ktoré môžu byť posúdené na základe prípadnej ujmy, ktorá môže vzniknúť nositeľovi práv.(61)
63. Z textu smernice 2001/29 tak možno vyvodiť, že je to práve zachovanie alebo zavedenie výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie členskými štátmi, čo nositeľom práv spôsobuje ujmu, za ktorú sa má prostredníctvom tejto primeranej kompenzácie primeraným spôsobom poskytnúť náhrada.(62) Naproti tomu smernica neobsahuje žiadnu výslovnú zmienku, na základe ktorej by bolo možné určiť, či možno túto výnimku uplatniť iba na rozmnoženiny pochádzajúce z legálnych zdrojov alebo či ju možno uplatniť aj na rozmnoženiny pochádzajúce z nelegálnych zdrojov.
64. V rozpore však s tým, čo tvrdí holandská vláda, takúto nejasnosť nemožno vykladať ako zámer(63) normotvorcu Únie stanoviť výber primeranej odmeny z rozmnoženín pochádzajúcich z nelegálnych zdrojov. Takýto výklad nemá žiaden základ v smernici 2001/29, a čo je hlavné, bol by v rozpore s ustanoveniami jej článku 5 ods. 5 a s požiadavkami trojstupňového testu, ktorý predpisuje, v súlade s medzinárodnými záväzkami Únie a členských štátov.
65. S cieľom preukázať tento zámer normotvorcu Únie sa holandská vláda odvoláva na znenie článku 5 ods. 3 písm. d) smernice 2001/29, ktorá obsahuje zmienku o legálnosti zdrojov rozmnoženín, článku 5 ods. 3 písm. e)(64) a článku 6 ods. 4 druhého pododseku uvedenej smernice, ktoré takúto zmienku neobsahujú, ako aj na smernicu Rady 91/250/EHS zo 14. mája 1991 o právnej ochrane počítačových programov(65).
66. Článok 5 ods. 3 písm. d) smernice 2001/29 umožňuje členským štátom stanoviť výnimku z práva rozmnožovania pre citácie najmä na účely kritiky alebo zhrnutia, ale iba za podmienky, že okrem iného dielo alebo predmet ochrany už boli v súlade so zákonom sprístupnené verejnosti.
67. Článok 5 ods. 3 písm. e) smernice 2001/29 naopak stanovuje výnimku z výlučného práva rozmnožovania v prípade použitia diela alebo predmetu ochrany na účely verejnej bezpečnosti alebo na zaistenie správneho vykonania alebo informovania o administratívnom, parlamentnom alebo súdnom konaní, a to bez toho, aby obsahoval zmienku o legálnosti zdroja.
68. Článok 6 ods. 4 smernice 2001/29 všeobecne stanovuje možnosť členských štátov pri absencii dobrovoľných opatrení v tomto zmysle, prijatých zo strany nositeľov práv, prijať príslušné opatrenia, ktoré zabezpečia, aby oprávnené osoby, ktorým bola udelená výnimka alebo obmedzenie podľa článku 5, mohli využívať danú výnimku alebo obmedzenie. Druhý pododsek tohto odseku 4, ktorý sa týka jedinej výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie, sa však odlišuje od prvého pododseku(66) v tom, že neobsahuje žiadnu zmienku o legálnosti prístupu k dielu alebo predmetu ochrany.
69. Napokon smernica 91/250 stanovuje zásadu výlučného práva autora počítačového programu povoliť alebo zakázať vyhotovenie rozmnoženiny tohto počítačového programu, pričom stanovuje výnimku na účely záložnej kópie, ktorá je udelená iba „oprávnenému nadobúdateľovi“(67).
70. Rozsah uplatnenia a pôsobnosti výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie však nemožno definovať odkazom na ustanovenia, ktoré sa uplatňujú v úplne odlišných kontextoch a sledujú ciele, ktoré sú im vlastné.
71. V tomto ohľade je dôležité pripomenúť, že v súlade s opakujúcou sa judikatúrou sa článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 ako výnimka(68) z výlučného práva rozmnožovania, patriaceho nositeľovi práv, ktoré zaručuje článok 2 tejto smernice, má vykladať reštriktívne. Pôsobnosť výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie preto nemožno rozšíriť na situácie, ktoré smernica 2001/29 výslovne neupravuje.(69)
72. V každom prípade je výklad, ktorý zastáva holandská vláda, v rozpore s ustanoveniami článku 5 ods. 5 smernice 2001/29, ako sa vykladajú v súlade s Bernským dohovorom, TDA a ADPIC, osobitne s podmienkou spočívajúcou v povinnosti nedostať sa do konfliktu s bežným využívaním diela alebo predmetu ochrany.
73. Stichting de Thuiskopie, ako aj holandská a rakúska vláda v tomto ohľade v podstate tvrdia, že právna úprava umožňujúca vyberať poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie z rozmnoženín pochádzajúcich z nelegálnych zdrojov predstavuje pri absencii akýchkoľvek technologických opatrení umožňujúcich účinne zabraňovať uverejneniu alebo rozširovaniu týchto nezákonných zdrojov alebo ich neobmedzenému rozmnožovaniu, predovšetkým v digitálnom prostredí, jediný prostriedok náhrady škody vzniknutej nositeľom práv. Takáto právna úprava oveľa viac prispieva k bežnému využívaniu diel a predmetov ochrany ako právna úprava zakazujúca akékoľvek vyhotovovanie rozmnoženín pochádzajúcich z nelegálnych zdrojov a zaručuje rovnováhu práv medzi nositeľmi práv a užívateľmi diel a predmetov ochrany.
74. Aj keby sa predpokladalo, že právna úprava takejto povahy môže absolútne predstavovať legitímnu a primeranú odpoveď na porušovanie autorských práv a s nimi súvisiacich práv, vyplývajúcu z nelegálneho rozširovania kópií diel a predmetov ochrany cez internet a z ich rozmnožovania, je nesporné, že výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie nebola zavedená na takýto účel, a je vylúčené, že by tomu tak mohlo byť bez spochybnenia samotných základov, na ktorých spočíva, a to bez ohľadu na to, či existujú technologické opatrenia umožňujúce účinne bojovať proti vyhotovovaniu a rozširovaniu nelegálnych kópií diel a predmetov ochrany.
75. V tomto ohľade treba predovšetkým poznamenať, že argumentácia holandskej vlády má svoje korene v okolnosti, že holandský právny poriadok toleruje sťahovanie („downloading“) diel a predmetov ochrany, ktoré boli nelegálne sprístupnené na internete, pričom postihuje iba nahrávanie („uploading“) týchto diel a predmetov ochrany. Tým Holandské kráľovstvo nepriamo, ale nevyhnutne podporuje hromadné rozširovanie produktov vyplývajúcich z takého využívania diel a predmetov ochrany, ktoré v žiadnom prípade nemožno považovať za bežné, to znamená samotnú príčinu fenoménu, ktorého dôsledky spočívajúce v ujme spôsobenej nositeľom práv chce tento členský štát napraviť. Podceňovaním sťahovania diel a predmetov ochrany, ktoré boli nelegálne rozšírené cez internet (nahrávanie), musí nevyhnutne dochádzať ku konfliktu s ich bežným využívaním.
76. Navyše je pochybné, že by výber poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie v jeho súčasnej podobe mohol akýmkoľvek spôsobom primerane kompenzovať ušlý zisk vyplývajúci pre nositeľov práv z hromadného rozširovania ich diel a predmetov ochrany cez internet, v rozpore s ich výlučnými právami na rozmnožovanie, verejný prenos(70) alebo šírenie(71).
77. Bez toho, aby sa úplne nanovo definoval samotný zmysel výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie a hlavné spôsoby stanovenia primeranej kompenzácie, ktorá s ňou má byť spojená, so všetkými dôsledkami, ktoré to prináša, výťažok z poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie nemá takú povahu, že by kompenzoval stratu príjmov, ktoré by vznikli pri zvyčajnom využívaní ich diel cez internet. Pravdepodobne by bolo potrebné stanoviť najmä podstatné zvýšenie sumy poplatku, ktorý by mal platiť každý užívateľ nosiča, aj keby nikdy nevyhotovoval rozmnoženiny pochádzajúce z nelegálnych zdrojov, s tým rizikom, že by došlo k narušeniu rovnováhy práv medzi nositeľmi práv a užívateľmi diel a predmetov ochrany.
78. Myšlienka predložená holandskou vládou, podľa ktorej je poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie vyberaný z rozmnoženín pochádzajúcich z nelegálnych zdrojov navyše viac v súlade s právom na ochranu súkromia užívateľov diel a predmetov ochrany než zavedenie kontrolných opatrení sledujúcich používanie ich diel v súkromnej sfére týchto užívateľov(72), čím by sa zaručila lepšia rovnováhu práv, nemôže viesť k prevráteniu takéhoto výkladu článku 5 smernice 2001/29. V tomto ohľade treba jednoducho poznamenať, že medzi vylúčením uplatniteľnosti výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie na rozmnoženiny pochádzajúce z nelegálnych zdrojov a prípadným porušením práva na rešpektovanie súkromného života užívateľov neexistuje nevyhnutná súvislosť.(73)
79. V dôsledku uvedeného navrhujem odpovedať na prvú otázku a druhú otázku písm. a), ktoré položil vnútroštátny súd, tak, že článok 5 smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie, ktorú stanovuje, sa uplatňuje iba na rozmnoženiny diel a predmetov ochrany, ktoré sú vyhotovené na základe autorských práv a s nimi súvisiacich práv a pochádzajú z legálnych zdrojov.
VI – O otázke, či sa členský štát môže rozhodnúť vyberať poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie z rozmnoženín pochádzajúcich z nelegálnych zdrojov [druhá otázka písm. b)]
80. V rámci svojej druhej otázky písm. b) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či prijatie normy vnútroštátneho práva členským štátom, ktorá ukladá povinnosť platiť primeranú odmenu za rozmnoženinu na súkromné použitie bez ohľadu na to, či sú rozmnoženiny vyhotovené legálne, je v súlade s právom Únie.
81. Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že takáto možnosť je neprípustná.
82. Na jednej strane bez ohľadu na to, či sa smernicou 2001/29 vykonala úplná harmonizácia výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie(74), takáto možnosť by citeľne ovplyvnila jeden z cieľov, ktoré sleduje smernica 2001/29, vo vzťahu ku koherentnej aplikácii taxatívneho výpočtu výnimiek a obmedzení výlučného práva rozmnožovania, ktoré stanovuje.(75) Súdny dvor už v tomto ohľade rozhodol, že ak by členské štáty mohli voľne nekonzistentným a neharmonizovaným spôsobom spresniť parametre primeranej kompenzácie, bolo by to v rozpore s uvedeným cieľom.(76) Ako poznamenala Komisia, takéto opatrenie by však viedlo k vytvoreniu odmeny sui generis za rozmnoženiny pochádzajúce z nelegálnych zdrojov.
83. Na druhej strane a predovšetkým uznanie takejto možnosti by predstavovalo dvojité porušenie požiadaviek článku 5 ods. 5 smernice 2001/29. Po prvé by rozšírilo pôsobnosť výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie nad rámec osobitného prípadu uvedeného v smernici, čím by došlo k porušeniu prvej podmienky stanovenej týmto ustanovením. Po druhé by nepriamo oprávnilo závažný zásah do bežného využívania diel a predmetov ochrany, čím by došlo k úplnému porušeniu druhej podmienky uvedenej v tomto ustanovení, a tým k narušeniu spravodlivej rovnováhy, ktorú táto podmienka nastoľuje medzi výlučným právom na rozmnožovanie priznaným nositeľom práv a oprávnenými osobami, ktorým bola udelená výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie.
84. V dôsledku uvedeného navrhujem Súdnemu dvoru, aby na druhú otázku písm. b) odpovedal tak, že v kontexte výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie, ktorú sú členské štáty oprávnené stanoviť v zmysle článku 5 smernice 2001/29, členský štát môže vyberať poplatok, ktorý s ňou musí byť spojený, iba z rozmnoženín diel alebo predmetov ochrany, ktoré sú vyhotovené na základe autorských práv a s ním spojených práv a pochádzajú z legálnych zdrojov.
VII – O otázke, či sa smernica 2004/48 uplatňuje na konanie vo veci samej (tretia otázka)
85. Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či sa smernica 2004/48, a osobitne jej článok 14(77), uplatňuje na konanie vo veci samej.
86. Vnútroštátny súd vo svojom rozhodnutí uvádza, že Stichting de Thuiskopie v rámci svojho vzájomného kasačného opravného prostriedku požadovala náhradu všetkých trov na základe § 1019h občianskeho súdneho poriadku, ktorý je sám založený na ustanoveniach článku 14 smernice 2004/48. Aj keď nároky Stichting de Thuiskopie podľa všetkého nevyplývajú z porušenia práv duševného vlastníctva v zmysle článku 2 ods. 1 tejto smernice, nič to nemení na tom, že táto nadácia tým, že zastáva myšlienku, že článok 5 smernice 2001/29 sa uplatňuje na rozmnoženiny pochádzajúce z legálnych zdrojov, určitým spôsobom bráni uvedené práva.
87. S výnimkou Stichting de Thuiskopie, všetci účastníci konania, ktorí predložili pripomienky, zastávajú názor, že smernica 2004/48 sa neuplatňuje na konanie vo veci samej.
88. V tomto ohľade treba pripomenúť, že hoci všeobecným cieľom smernice 2004/48 je vzhľadom na jej predmet(78) a jej pôsobnosť(79) priblížiť právne poriadky členských štátov tak, aby zabezpečovali vysokú, rovnocennú a jednotnú úroveň ochrany duševného vlastníctva(80), nemá za cieľ upraviť všetky aspekty spojené s právami duševného vlastníctva, ale len tie, ktoré sa na jednej strane týkajú dodržiavania týchto práv a na druhej strane ich porušenia, pričom stanovuje existenciu účinných právnych prostriedkov určených na predchádzanie, ukončenie alebo nápravu akéhokoľvek porušenia existujúceho práva duševného vlastníctva.(81)
89. Vzhľadom na uvedené má článok 14 smernice 2004/48 za cieľ posilnenie úrovne ochrany duševného vlastníctva, aby sa zabránilo tomu, že poškodená strana bude odradená od začatia súdneho konania na účely ochrany svojich práv(82), z čoho vyplýva, že autor zásahu do práv duševného vlastníctva musí vo všeobecnosti znášať všetky finančné dôsledky svojho konania.(83)
90. V predmetnom prípade, aj keď sa spor vo veci samej isto veľmi všeobecne týka obrany záujmov nositeľov práv, keďže sa týka rozsahu pôsobnosti výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie stanovenej v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, spochybnenie, ktoré je za jeho vznikom, nijak nespadá do pôsobnosti smernice 2004/48. Žaloba, na základe ktorej vznikol predmetný spor, totiž nebola podaná nositeľmi práv(84), a to s cieľom zabezpečenia obrany uvedených práv(85), ale hospodárskymi subjektmi, ktoré majú platiť poplatok zavedený členským štátom z dôvodu primeranej kompenzácie za výnimku pre rozmnožovanie na súkromné použitie, ktorú tento členský štát stanovil.
91. V dôsledku uvedeného navrhujem Súdnemu dvoru, aby na tretiu otázku položenú vnútroštátnym súdom odpovedal tak, že článok 14 smernice 2004/48 sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatňuje na spor, ktorý sa rovnako ako spor vo veci samej netýka samotnej obrany uvedených práv ich nositeľmi.
VIII – Návrh
92. Na základe vyššie uvedenej analýzy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položil Hoge Raad der Nederlanden, odpovedal takto:
1. Článok 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti sa má vykladať v tom zmysle, že výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie, ktorú stanovuje, sa uplatňuje iba na rozmnoženiny diel a predmetov ochrany, ktoré sú vyhotovené na základe autorských práv a s nimi súvisiacich práv a pochádzajú z legálnych zdrojov.
2. Článok 5 smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že v kontexte výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie, ktorú sú členské štáty oprávnené stanoviť v zmysle tohto ustanovenia, členský štát môže vyberať poplatok, ktorý s ňou musí byť spojený, iba z rozmnoženín diel alebo predmetov ochrany, ktoré sú vyhotovené na základe autorských práv a s ním spojených práv a pochádzajú z legálnych zdrojov.
3. Článok 14 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatňuje na spor, ktorý sa rovnako ako spor vo veci samej netýka samotnej obrany uvedených práv nositeľmi autorských práv a s nimi súvisiacich práv.