Language of document : ECLI:EU:C:2011:407

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

JÁN MAZÁK

prednesené 21. júna 2011 (1)

Vec C‑257/10

Försäkringskassan

proti

Elisabeth Bergströmovej

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Regeringsrätten (Švédsko)]

„Voľný pohyb osôb – Dohoda medzi Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na jednej strane a Švajčiarskou konfederáciou na druhej strane o voľnom pohybe osôb – Sociálne zabezpečenie – Rodinné dávky – Nariadenie (EHS) č. 1408/71 – Článok 3 ods. 1 a článok 72“





I –    Úvod

1.        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 ods. 1 a článku 72 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 149, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 35)(2), a tiež výkladu Dohody medzi Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na jednej strane a Švajčiarskou konfederáciou na druhej strane o voľnom pohybe osôb, podpísanej 21. júna 1999 v Luxemburgu [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 114, 2002, s. 6) (ďalej len „dohoda“).

2.        Uvedený návrh bol podaný v rámci odvolacieho konania medzi Försäkringskassan (sociálna poisťovňa, ďalej len „úrad“) a Elisabeth Bergströmovou v súvislosti s nárokom rodiča, ktorý pracoval vo Švajčiarsku a následne sa presťahoval do Švédska, na rodinné dávky.

II – Právny rámec

A –    Právo únie

3.        Článok 1 dohody s názvom „Cieľ“ stanovuje:

„Cieľom tejto dohody je štátnym príslušníkom členských štátov Európskeho spoločenstva a Švajčiarska:

a)      priznať právo na vstup, pobyt, prístup k zamestnaniu, právo usadiť sa ako samostatne zárobkovo činná osoba a právo zdržiavať sa na území zmluvných strán;

d)      poskytnúť rovnaké životné podmienky, podmienky zamestnávania a pracovné podmienky, aké sa poskytujú domácim štátnym príslušníkom.“[neoficiálny preklad]

4.        Článok 2 tejto dohody s názvom „Zákaz diskriminácie“ stanovuje:

„Štátni príslušníci jednej zmluvnej strany, ktorí majú legálny pobyt na území druhej zmluvnej strany, nesmú byť pri uplatňovaní ustanovení príloh I, II a III tejto dohody diskriminovaní v ich zmysle na základe svojej štátnej príslušnosti.“ [neoficiálny preklad]

5.        Článok 8 dohody nazvaný „Koordinácia systémov sociálneho zabezpečenia“ uvádza:

„Zmluvné strany zabezpečia koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia podľa prílohy II, aby dosiahli najmä:

a)      rovnosť zaobchádzania;

c)      započítanie všetkých dôb poistení zohľadnených podľa vnútroštátnych právnych predpisov dotknutých krajín na získanie a zachovanie si nároku na dávku a na výpočet dávok…“ [neoficiálny preklad]

6.        Článok 1 prílohy II(3) dohody stanovuje:

„1.      Zmluvné strany sa v súvislosti s koordináciou systémov sociálneho zabezpečenia dohodli, že budú vzájomne uplatňovať akty Spoločenstva, na ktoré sa v tejto dohode odkazuje a ktoré sú v znení zmien a doplnení vyplývajúcich z oddielu A tejto prílohy účinné k dátumu podpisu tejto dohody, alebo pravidlá rovnocenné takýmto aktom.

2.      Výrazu ,členský štát (členské štáty)‘ uvedenému v oddiele A tejto prílohy sa rozumie tak, že okrem štátov, na ktoré sa vzťahujú príslušné akty Spoločenstva, zahrnuje aj Švajčiarsko.“ [neoficiálny preklad]

7.        Oddiel A prílohy II dohody nazvaný „Akty, na ktoré sa odkazuje“ je formulovaný takto:

„1.      371 R 1408: nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci Spoločenstva, zmenené, doplnené a aktualizované…“ [neoficiálny preklad]

8.        Článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 s nadpisom „Rovnaké zaobchádzanie“ stanovuje:

„Pokiaľ osobitné ustanovenia tohto nariadenia neustanovujú inak, osoby s bydliskom na území jedného z členských štátov, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, majú tie isté povinnosti a poberajú tie isté dávky podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu ako štátni príslušníci tohto štátu.“

9.        Článok 72 nariadenia č. 1408/71 nazvaný „Úhrn dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti“, nachádzajúci sa v kapitole 7 s názvom „Rodinné dávky“, znie:

„Ak právne predpisy členského štátu podmieňujú nadobudnutie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, príslušná inštitúcia tohto štátu započíta na tieto účely, v nevyhnutnom rozsahu, doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti v každom inom členskom štáte, ako keby tieto obdobia boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré táto inštitúcia uplatňuje.“

10.      Článok 89 nariadenia č. 1408/71 s názvom „Osobitné postupy na uplatňovanie právnych predpisov určitých členských štátov“ stanovuje:

„Osobitné postupy na uplatňovanie právnych predpisov určitých členských štátov sú stanovené v prílohe VI.“

11.      Bod N prílohy VI nariadenia č. 1408/71 s názvom „Švédsko“ uvádza:

„1.      Na účely uplatňovania článku 72 nariadenia sa nárok osoby na rodičovskú dávku určuje tak, že sa doby poistenia dosiahnuté v inom členskom štáte považujú za vychádzajúce z toho istého priemerného príjmu ako švédske doby poistenia, ku ktorým sa pripočítavajú.“

B –    Vnútroštátne právo

12.      Socialförsäkringslagen (zákon o sociálnom poistení) (1999:799) stanovuje:

„Kapitola 3. Sociálne poistenie

1.      Každý, kto má bydlisko vo Švédsku, bude poistený na účely nasledujúcich dávok, tak ako sú stanovené v Lagen om allmän försäkring (1962:381) (zákon o všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia):

1.      dávka na zdravotné ošetrenie atď., podľa kapitoly 2 v otázkach týkajúcich sa dávok, o ktorých rozhoduje sociálna poisťovňa;

2.      rodičovská dávka na najnižšej úrovni a na základnej úrovni;

3.      podpora v chorobe a podpora pri poklese schopnosti zárobkovej činnosti vo forme zabezpečovacej dávky…

Článok 4 – Každý, kto je zamestnaný vo Švédsku, bude poistený na účely týchto dávok, tak ako sú stanovené v Lagen om allmän försäkring (1962:381):

1.      nemocenské a tehotenská dávka;

2.      rodičovská dávka presahujúca najnižšiu úroveň a príležitostná rodičovská dávka;

3.      nemocenské viazané na príjem a podpora pri poklese schopnosti zárobkovej činnosti viazaná na príjem…“

13.      V zmysle Lagen om allmän försäkring (1962:381):

„Kapitola 3. Nemocenské

Článok 2 – Príjmovým základom na výpočet nemocenského je ročný peňažný príjem, ktorý môže poistená osoba očakávať za svoju prácu vo Švédsku, kým jej v tejto súvislosti nebudú oznámené zmeny…

Kapitola 4. Rodičovská dávka

Oddiel 6

Rodičovská dávka v plnom rozsahu musí byť najmenej 60 SEK na deň (najnižšia úroveň).

Rodičovská dávka sa počas prvých 180 dní vypláca vo výške zodpovedajúcej nemocenskému rodičov, ktoré sa vypočíta podľa odseku 5, ak rodičia počas aspoň 240 po sebe nasledujúcich dní pred narodením dieťaťa boli nemocensky poistení na úrovni presahujúcej najnižšiu úroveň alebo takto mali byť poistení, ak by sociálna poisťovňa poznala všetky okolnosti. Rodičovská dávka sa však počas prvých 180 dní vypláca za každých okolností vo výške najmenej 150 SEK na deň (základná úroveň) v plnom rozsahu tejto dávky.

…“

III – Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

14.      E. Bergström má švédsku štátnu príslušnosť. Od januára 1994 bývala vo Švajčiarsku a bola tam zamestnaná až do 19. marca 2002, keď porodila dcéru. Rodina sa odsťahovala do Švédska 1. septembra 2002. Manžel E. Bergströmovej začal vo Švédsku ihneď pracovať. E. Bergström vo Švédsku nepracovala a bola nezamestnaná, aby sa mohla starať o spoločnú dcéru. Požiadala o rodičovskú dávku vo výške nemocenského od 16. marca 2003, vypočítanú na základe jej príjmu zo zamestnania vo Švajčiarsku.

15.      Úrad dospel k záveru, že E. Bergström nemá nárok na rodičovskú dávku vo výške nemocenského a priznal jej rodičovskú dávku v základnej výške 150 SEK na deň. Uviedol, že podľa nariadenia č. 1408/71 sa majú v rámci posúdenia splnenia požiadavky 240 dní vziať do úvahy aj doby poistenia dosiahnuté v iných členských štátoch, ale že posledný deň tohto obdobia musí byť zavŕšený vo Švédsku.

16.      E. Bergström podala proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Länsrätten i Stockholms län (Okresný súd v Štokholme). Länsrätten žalobu zamietol najmä z dôvodu, že rodičovská dávka vo výške nemocenského je dávkou, ktorá je viazaná na zamestnanie.

17.      E. Bergström podala odvolanie na Kammarrätten i Stockholm (Odvolací súd v Štokholme), ktorý odvolanie nepripustil. Proti tomuto rozhodnutiu podala E. Bergström dovolanie na Regeringsrätten, ktorý uvedené rozhodnutie zrušil a priznal jej právo na podanie odvolania na Kammarrätten. Tento súd následne vyhovel odvolaniu E. Bergströmovej a konštatoval, že splnila požiadavku 240 dní na základe doby svojho poistenia vo Švajčiarsku a že má nárok na dávku vo výške presahujúcej základnú sumu na základe predchádzajúceho zamestnania vo Švajčiarsku. Kammarrätten okrem iného poukázal na článok 72 nariadenia č. 1408/71 a na rozsudky Súdneho dvora vo veciach Rockler(4) a Öberg(5).

18.      Úrad podal proti rozsudku Kammarrätten dovolanie a navrhol, aby ho Regeringsrätten zrušil a potvrdil rozsudok Länsrätten a rozhodnutie úradu. E. Bergström navrhla dovolanie zamietnuť.

19.      Podľa vnútroštátneho súdu sa úrad domnieva, že kvalifikačnú dobu možno dosiahnuť prostredníctvom zamestnania v inom členskom štáte. Podľa úradu však E. Bergström nemá nárok na rodičovskú dávku vo výške presahujúcej základnú úroveň, pretože nemá príjmový základ na účely nemocenského. Príjmový základ na účely nemocenského vychádza z predpokladu, že systém sociálneho zabezpečenia je financovaný prostredníctvom príjmu zo zamestnania vo Švédsku, z ktorého sa uhrádzajú zákonom stanovené odvody. Okrem toho ustanovenia Zmluvy týkajúce sa voľného pohybu pracovníkov neplatia vo vzťahu k Švajčiarsku. Už citované rozsudky Rockler a Öberg preto nemožno uplatniť v prejednávanej veci, ako to urobil Kammarrätten.

20.      E. Bergström tvrdí, že rodič, ktorý je zamestnaný vo Švédsku a v súvislosti s narodením dieťaťa prestane vykonávať svoju prácu, má nárok na rodičovskú dávku vo výške nemocenského. Toto pravidlo musí platiť aj v prípade, ak sa osoba do Švédska prisťahuje z iného členského štátu EÚ alebo z iného štátu, vo vzťahu ku ktorému sa uplatňuje nariadenie č. 1408/71.

21.      Podľa vnútroštátneho súdu je článok 72 nariadenia č. 1408/71, ktorý sa týka rodinných dávok a upravuje úhrn dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, nejasný. Nadpis tohto článku používa výraz „úhrn“ dôb poistenia. Zo znenia nadpisu vyplýva, že tento článok sa použije iba vtedy, ak existuje domáca doba, ktorú možno skombinovať so zahraničnou dobou. Článok 72 však vyžaduje, aby členský štát jednoducho „zohľadnil“ doby poistenia dosiahnuté v inom členskom štáte. Formulácia tohto článku teda poukazuje na to, že zahraničné doby sa majú do výpočtu zahrnúť, priamo však nepodporuje predpoklad, že musí zároveň existovať aj domáca doba poistenia.

22.      Pokiaľ ide o výšku dávok, vnútroštátny súd uvádza, že článok 72 nariadenia č. 1408/71 dáva na rovnakú úroveň niektoré obdobia dosiahnuté v tuzemsku a v zahraničí, neupravuje však rozsah, v akom sa domáci a zahraničný príjem majú považovať za rovnocenné. Článok 3 ods. 1 toho istého nariadenia spolu s článkom 8 dohody obsahujú ďalšie ustanovenia o práve na rovnaké zaobchádzanie. Podľa vnútroštátneho súdu nie je jasné, či sa právo na rovnaké zaobchádzanie vzťahuje aj na prípad migrujúcich pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi daného členského štátu(6), a či sa podľa článku 3 ods. 1 má príjem získaný v inom členskom štáte považovať za rovnocenný s príjmom získaným v danom členskom štáte pri výpočte rodinných dávok viazaných na príjem. Ak áno, vyvstáva otázka, či to platí aj vo vzťahu k Švajčiarsku, na ktoré sa Zmluva nevzťahuje.

23.      Za týchto okolností sa Regeringsrätten (Švédsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Môže byť podľa práva Únie, najmä podľa dohody so Švajčiarskom o voľnom pohybe osôb a podľa článku 72 nariadenia č. 1408/71, celá kvalifikačná doba na účely rodinnej dávky vo forme príspevku na starostlivosť o dieťa, ktorý je viazaný na príjem, dosiahnutá prostredníctvom zamestnania a poistenia vo Švajčiarsku?

2.      Má sa podľa práva Únie, najmä podľa dohody so Švajčiarskom o voľnom pohybe osôb a podľa článku 3 ods. 1 a článku 72 nariadenia č. 1408/71, príjem získaný vo Švajčiarsku považovať za rovnocenný s príjmom získaným v danom členskom štáte pri posudzovaní nároku na rodinnú dávku vo forme príspevku na starostlivosť o dieťa, ktorý je viazaný na príjem?“

IV – Konanie

24.      Písomné pripomienky predložili E. Bergström, švédska a fínska vláda a Komisia.

25.      Podľa článku 54a Rokovacieho poriadku Súdneho dvora požiadali sudca spravodajca a generálny advokát účastníkov konania vo veci samej, členské štáty, Komisiu a Radu, aby v prípade, že to považujú za potrebné, predložili pripomienky k otázke, či žiadosť E. Bergströmovej o rodinné dávky podľa nich spadá do pôsobnosti dohody. Účastníci konania vo veci samej, členské štáty, Komisia a Rada mali pri odôvodnení svojich pripomienok zohľadniť okrem iného skutkové okolnosti alebo hypotézy, podľa ktorých je E. Bergström švédska štátna príslušníčka žijúca vo Švédsku, ktorá v tomto členskom štáte podala príslušnú žiadosť, ďalej články 1, 2 a 8 a prílohu II dohody, ako aj rozsudok Súdneho dvora vo veci Grimme(7).

26.      E. Bergström, švédska vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia predniesli svoje pripomienky na pojednávaní 4. mája 2011.

V –    Východisková otázka: Uplatniteľnosť dohody

27.      E. Bergström a Komisia v odpovedi na otázku položenú v zmysle článku 54a Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uviedli, že dohoda sa na skutkové okolnosti a spor vo veci samej uplatňuje. Švédska vláda na otázku odpovedala v tom zmysle, že situácia E. Bergströmovej nespadá do pôsobnosti dohody. Podľa nej majú články 1 a 2 dohody za cieľ ochranu migrujúcich pracovníkov pred diskrimináciou v štáte, v ktorom pracujú. Dohoda však neupravuje situáciu pracovníka v štáte jeho pôvodu ani jeho situáciu pri návrate do tohto štátu. To potvrdzuje článok 9 prílohy I dohody, podľa ktorého so zamestnancom, ktorý je štátnym príslušníkom zmluvnej strany, nemožno z dôvodu jeho štátnej príslušnosti zaobchádzať na území druhej zmluvnej strany inak ako s domácimi zamestnancami. Okrem toho Súdny dvor v rozsudku Grimme(8) konštatoval, že rovnosť zaobchádzania stanovená v článku 9 prílohy I dohody sa neuplatňuje na zaobchádzanie štátnych orgánov zmluvnej strany so štátnym príslušníkom tejto strany.

28.      Domnievam sa, že pri skúmaní otázky, či sa dohoda na okolnosti vo veci samej uplatňuje, je nevyhnutné preskúmať ju ako celok, spolu s prílohami a protokolmi, ktoré tvoria jej neoddeliteľné súčasti(9) a v nijakom prípade nemajú druhoradý význam. V tejto súvislosti však dohoda spresňuje, a teda obmedzuje osobitnú pôsobnosť svojich príloh. Článok 6 dohody napríklad stanovuje, že právo na pobyt na území zmluvnej strany sa zaručuje osobám, ktoré nevykonávajú hospodársku činnosť v zmysle ustanovení prílohy I o osobách nevykonávajúcich činnosť.(10)

29.      Domnievam sa, že článok 9 prílohy I dohody, ktorý zamestnancom so štátnou príslušnosťou jednej zmluvnej strany zaručuje na území druhej zmluvnej strany rovnosť zaobchádzania, a rozsudok Súdneho dvora vo veci Grimme(11), ktorý na toto ustanovenie čiastočne poukazoval, sa na skutkové okolnosti a súvislosti v konaní vo veci samej nevzťahujú. Z článku 8 dohody jasne vyplýva, že na otázku koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia zmluvných strán dohody sa uplatňuje príloha II a nie príloha I. Podľa článku 8 písm. a) dohody zmluvné strany prijmú opatrenia na koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia podľa prílohy II, aby zabezpečili najmä rovnosť zaobchádzania.

30.      Okrem toho na rozdiel od E. Bergströmovej, Christian Grimme neuplatňoval práva zaručené v zmysle dohody štátnym príslušníkom členských štátov, medzi ktoré patrí právo pracovať a mať pobyt vo Švajčiarskej konfederácii.(12)

31.      Podľa ustálenej judikatúry článok 1 ods. 1 prílohy II dohody, ktorá sa týka koordinácie systémov sociálneho poistenia, vyžaduje, aby zmluvné strany vzájomne uplatňovali akty Únie, na ktoré sa v tejto dohode odkazuje a ktoré sú v znení zmien a doplnení vyplývajúcich z oddielu A tejto prílohy účinné k dátumu podpisu tejto dohody. Okrem toho podľa článku 1 ods. 2 uvedenej prílohy „výrazu ‚členský štát (členské štáty)‘ uvedenému v aktoch, na ktoré sa odkazuje v oddiele A tejto prílohy, sa rozumie tak, že okrem členských štátov, na ktoré sa vzťahujú príslušné akty Spoločenstva, zahrnuje aj Švajčiarsko“. Nariadenie č. 1408/71 sa uvádza v oddiele A prílohy II dohody nazvanom „Akty, na ktoré sa odkazuje“. Z toho vyplýva, že ustanovenia tohto nariadenia sa vzťahujú okrem členských štátov aj na Švajčiarsku konfederáciu.(13)

32.      Nariadenie č. 1408/71 bolo prijaté, aby prispelo k vytvoreniu čo najväčšej slobody pohybu migrujúcich pracovníkov. Tento cieľ by nebol dosiahnutý, ak by mali pracovníci v dôsledku výkonu svojho práva na voľný pohyb stratiť výhody sociálneho zabezpečenia, ktoré im zabezpečuje právna úprava jedného členského štátu, najmä keď tieto výhody predstavujú protiplnenie za odvody, ktoré zaplatili.(14)

33.      Podľa mňa tým, že zmluvné strany v oddiele A prílohy II dohody výslovne odkázali na nariadenie č. 1408/71, mali tiež v úmysle účinne zabezpečiť voľný pohyb migrujúcich pracovníkov v rámci území zmluvných strán. Okrem toho sa domnievam, že ciele tejto dohody, najmä tie, ktoré sú vymedzené v jej článku 1 písm. a) a týkajú sa okrem iného práva na vstup, pobyt, prístup k zamestnaniu a práva zdržiavať sa na území zmluvných strán, rovnako ako tie, ktoré sú uvedené v jej článku 1 písm. d) a týkajú sa najmä rovnakých životných podmienok, by boli vážne obmedzené, ak by sa práva zaručené uvedenou dohodou uplatňovali len v ohraničenej a zúženej podobe v prípade, že sa štátny príslušník jednej zmluvnej strany nachádza na území druhej zmluvnej strany. Dotknuté ciele a zásada zákazu diskriminácie stanovená v článku 2 tejto dohody by boli narušené, ak by sa občania EÚ, ktorí vykonali svoje právo na voľný pohyb podľa dohody, nemohli pri návrate do svojho členského štátu dovolávať jej ustanovení.

34.      Zastávam preto názor, že žiadosť E. Bergströmovej o rodinné dávky spadá do pôsobnosti dohody. Okrem toho práva a povinnosti stanovené v nariadení č. 1408/71 musia mať v súlade s článkom 16 ods. 1 dohody vo vzťahu medzi Švajčiarskou konfederáciou a členskými štátmi EÚ rovnaký účinok.

VI – Posúdenie

A –    Prvá otázka: Kvalifikačná doba

35.      Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že podľa švédskej právnej úpravy je na vznik nároku na rodičovskú dávku vo výške nemocenského potrebné dosiahnuť minimálnu dobu poistenia alebo zamestnania. Svojou prvou otázkou vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby rozhodol, či podľa článku 72 nariadenia č. 1408/71 môže byť uvedená doba v celom rozsahu dosiahnutá prostredníctvom zamestnania alebo poistenia vo Švajčiarsku, alebo či je potrebné, aby bola doba poistenia alebo zamestnania dosiahnutá aj vo Švédsku. Vnútroštátny súd sa najmä domnieva, že článok 72 nariadenia č. 1408/71 je z hľadiska svojho názvu a bodu N ods. 1 prílohy VI tohto nariadenia nejasný.

36.      E. Bergström vo svojich pripomienkach pred Súdnym dvorom uviedla, že podľa článku 72 nariadenia č. 1408/71 môže byť dotknutá doba dosiahnutá v celom rozsahu prostredníctvom zamestnania a poistenia vo Švajčiarsku. Z priameho uplatnenia článku 72 nariadenia č. 1408/71 a analogického uplatnenia rozsudkov Súdneho dvora vo veciach Öberg(15) a Rockler(16) vyplýva, že vnútroštátna právna úprava, ktorá nezohľadňuje doby, počas ktorých bol pracovník poistený v rámci nemocenského poistenia v inom členskom štáte, alebo vnútroštátna právna úprava požadujúca okrem doby poistenia v zahraničí aj domácu dobu poistenia, odradia občanov členských štátov od odchodu a výkonu pracovnej činnosti v inom členskom štáte. Švédska vláda vo svojich písomných pripomienkach uviedla, že článok 72 nariadenia č. 1408/71 by sa v súlade so zásadou rovnosti mal vykladať v tom zmysle, že doba poistenia môže byť v celom rozsahu dosiahnutá v inom členskom štáte alebo vo Švajčiarsku. V odpovedi na otázku položenú v zmysle článku 54a Rokovacieho poriadku Súdneho dvora a v ústnych vyjadreniach však švédska vláda pozmenila svoje písomné pripomienky v súvislosti s prvou prejudiciálnou otázkou a uviedla, že požiadavka vyplývajúca z vnútroštátneho práva, podľa ktorej musí byť doba poistenia dosiahnutá aj v členskom štáte príslušnej inštitúcie, je v súlade s dohodou a s článkom 72 nariadenia č. 1408/71. Fínska vláda sa domnieva, že znenie a názov článku 72 nariadenia č. 1408/71 si vyžadujú úhrn dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti a majú sa vykladať v tom zmysle, že nebránia právnej úprave členského štátu, ktorá na účely vzniku nároku na dávky požaduje dosiahnutie istej doby poistenia alebo zamestnania v súlade s touto právnou úpravou. Vláda Spojeného kráľovstva vo svojom návrhu na uskutočnenie pojednávania v tejto veci uviedla, že článok 72 nariadenia č. 1408/71 nevyžaduje obdobie zamestnania alebo poistenia v štáte podania žiadosti o dávku. Táto vláda na pojednávaní tvrdila, že na prvú prejudiciálnu otázku je potrebné odpovedať negatívne a že členské štáty majú právo vyžadovať domácu dobu poistenia alebo zamestnania podľa článku 72 nariadenia č. 1408/71.

37.      Komisia sa domnieva, že článok 72 nariadenia č. 1408/71 by sa mal vykladať vzhľadom na cieľ tohto nariadenia, ktorým je realizácia voľného pohybu osôb. Takýto výklad je v súlade s rozsudkami Súdneho dvora vo veciach Öberg a Rockler. Článok 8 písm. c) dohody stanovuje, že zmluvné strany prijmú opatrenia na koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia podľa prílohy II, aby zabezpečili započítanie všetkých dôb poistení zohľadnených podľa rôznych vnútroštátnych právnych predpisov, z ktorých vyplýva okrem iného nárok na dávky. Podľa článku 1 prílohy II dohody sa zmluvné strany dohodli, že budú uplatňovať niektoré akty spoločenstva vrátane nariadenia č. 1408/71. Komisia zastáva názor, že relevantné ustanovenia dohody sú výslovnými ustanoveniami, ktoré sa podľa judikatúry Súdneho dvora(17) musia vykladať analogicky so zodpovedajúcimi pravidlami práva Únie. Podľa Komisie by preto článok 72 nariadenia č. 1408/71 mal byť v súlade s rozsudkami vo veciach Öberg a Rockler vykladaný v tom zmysle, že doby dosiahnuté v inom členskom štáte nemusia byť nevyhnutne pripočítané k dobám dosiahnutým v členskom štáte, v ktorom bola podaná žiadosť o dávku, inak by boli občania EÚ odrádzaní od výkonu pracovnej činnosti v inom členskom štáte. Komisia v prípade, že Súdny dvor dospeje k záveru, že je potrebná doba poistenia alebo zamestnania vo Švédsku, poukazuje na to, že manžel E. Bergströmovej začal vo Švédsku pracovať od 1. septembra 2002 a že potrebnú dobu dosiahol v súlade s rozsudkom Súdneho dvora vo veci Hoever a Zachow(18). Podľa tohto rozsudku rodinné dávky nemôžu byť už vzhľadom na svoju povahu považované za dávky, ktoré majú byť vyplácané určitej osobe nezávisle od jej rodinnej situácie. Ak je cieľom poskytovania dávok úhrada rodinných výdavkov, nie je výber rodiča, ktorý má poberať tento príspevok, vôbec dôležitý.

38.      Je nepochybné, že dávky upravené švédskym právnym predpisom, ktorého sa týka vec sama, sú „rodinné dávky“ v zmysle článku 4 ods. 1 nariadenia č. 1408/71.(19)

39.      Aj keď členský štát má v súlade so zásadou, podľa ktorej majú členské štáty právomoc definovať podmienky priznania dávok sociálneho zabezpečenia, právo určiť kvalifikačnú dobu na získanie nároku na rodinnú dávku, článok 48 písm. a) ZFEÚ formuluje zásadu započítania istých dôb, ktoré majú členské štáty zohľadniť. Táto zásada sa v tomto kontexte a v súvislosti s rodinnými dávkami premieta do článku 72 nariadenia č. 1408/71. Zásada započítania je jeden zo základných princípov koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia v členských štátoch na úrovni Únie, ktorej cieľom je zaručiť, že dôsledkom výkonu práva na voľný pohyb udeleného Zmluvou nebude to, že pracovník stratí výhody sociálneho zabezpečenia, na ktoré by mal nárok, pokiaľ by celý svoj pracovný život strávil iba v jednom členskom štáte. Taký dôsledok by totiž mohol odradiť pracovníkov Únie od výkonu svojho práva na voľný pohyb a predstavovať tak prekážku tejto slobody.(20)

40.      Článok 72 nariadenia č. 1408/71 nazvaný „Úhrn dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti“ stanovuje, že ak členský štát podmieňuje nadobudnutie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, musia sa takéto doby dosiahnuté v inom členskom štáte vnímať tak, ako keby boli dosiahnuté v prvom členskom štáte. Aj keď použitie výrazu „úhrn“(21) v názve článku 72 nariadenia č. 1408/71 môže na abstraktnej úrovni vyvolávať istú dvojznačnosť, keďže, ako uviedol vnútroštátny súd, naznačuje požiadavku sčítania dvoch alebo viacerých relevantných dôb v rozdielnych členských štátoch, a tým vylučuje jediné obdobie dosiahnuté výlučne v inom členskom štáte, než je štát príslušnej inštitúcie, domnievam sa, že jasné znenie samotného článku 72 nariadenia č. 1408/71 akúkoľvek dvojznačnosť vylučuje a vôbec nepodporuje predpoklad, ktorý vyvodil vnútroštátny súd, ani výklad uvedeného ustanovenia prednesený švédskou a fínskou vládou, ako aj vládou Spojeného kráľovstva.

41.      Doslovný výklad samotného článku 72 nariadenia č. 1408/71 poskytuje jasnú oporu konštatovaniu, že ak je relevantná doba dosiahnutá v celom rozsahu v inom členskom štáte, než je členský štát príslušnej inštitúcie, musí sa považovať za rovnocennú dobe dosiahnutej v členskom štáte príslušnej inštitúcie,(22) a že aj dosiahnutie len tejto doby môže spôsobiť vznik nároku v tomto členskom štáte. Jasné znenie článku 72 vôbec nepodporuje stanovenie ďalších, dodatočných podmienok členským štátom príslušnej inštitúcie spočívajúcich v domácej dobe poistenia.

42.      Zastávam tiež názor, že bod N ods. 1 prílohy VI nariadenia č. 1408/71, ktorý sa vzťahuje na Švédsko a v súvislosti s uplatnením článku 72 tohto nariadenia stanovuje, že nárok osoby na rodičovskú dávku sa určuje tak, že sa doby poistenia dosiahnuté v inom členskom štáte považujú za vychádzajúce z toho istého priemerného príjmu ako švédske doby poistenia, ku ktorým sa pripočítavajú, nemožno vykladať spôsobom, že na účely získania nároku na rodinné dávky môže švédska právna úprava vyžadovať dobu poistenia alebo zamestnania vo Švédsku. Podľa mňa zo znenia bodu N ods. 1 prílohy VI nariadenia č. 1408/71 jasne vyplýva, že sa uplatňuje v spojení s článkom 72 tohto nariadenia. Okrem toho sa domnievam, že bod N ods. 1 prílohy VI nariadenia č. 1408/71 nestanovuje, ba ani nenaznačuje, že doba poistenia vo Švédsku je povinná. Podľa môjho názoru má bod N ods. 1 prílohy VI nariadenia č. 1408/71 význam len v prípade dvoch relevantných dôb poistenia osoby, pričom jedna je vo Švédsku a druhá v inom členskom štáte. Za týchto okolností obsahuje uvedené ustanovenie pre Švédsko osobitné pravidlá v súvislosti s príjmom, na základe ktorého sa určuje nárok osoby na rodičovské dávky. Zastávam preto názor, že bod N ods. 1 prílohy VI nariadenia č. 1408/71 nie je pre skutkové okolnosti vo veci samej relevantný.

43.      Okrem toho sa domnievam, že vyššie uvedený prístup podporuje okrem doslovného výkladu relevantných ustanovení nariadenia č. 1408/71 aj judikatúra Súdneho dvora a ciele a ustanovenia dohody. Súdny dvor v rozsudkoch Öberg(23) a Rockler(24) konštatoval, že vnútroštátna právna úprava, ktorá pri výpočte výšky rodičovských dávok nezohľadňuje doby zamestnania dosiahnuté v spoločnom systéme zdravotného poistenia Európskych spoločenstiev, môže odrádzať štátnych príslušníkov členského štátu od výkonu pracovnej činnosti v inštitúcii Európskej únie so sídlom na území iného členského štátu, keďže prijatím zamestnania v takejto inštitúcii strácajú nárok na rodinné dávky podľa vnútroštátneho systému zdravotného poistenia, na ktoré by mali nárok, keby toto zamestnanie neprijali. Švédska právna úprava o rodičovských dávkach, ktorej sa týkali veci Öberg(25) a Rockler(26), preto podľa konštatovania Súdneho dvora predstavovala prekážku voľného pohybu pracovníkov podľa článku 39 ES (teraz článok 45 ZFEÚ). Podľa môjho názoru nemožno obmedziť základné odôvodnenie Súdneho dvora v uvedených rozsudkoch na konkrétne, úzko vymedzené skutkové okolnosti týchto vecí, a teda na situáciu bývalých pracovníkov inštitúcií Európskej únie, tak ako to navrhovala vláda Spojeného kráľovstva na pojednávaní. Rozhodnutie v týchto veciach zdôrazňuje zásadu započítania zakotvenú v článku 48 písm. a) ZFEÚ(27), ktorá vyžaduje, aby sa na účely – okrem iného – získania nároku na dávku sociálneho zabezpečenia poskytovanú členským štátom v zásade považovali doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté migrujúcim pracovníkov v inom členskom štáte za úplne rovnocenné dobám dosiahnutým v členskom štáte príslušnej inštitúcie. Myslím si, že výnimky z tejto zásady musia byť v kontexte sociálneho zabezpečenia výslovne a jasne formulované normotvorcom Európskej únie.(28) Domnievam sa, že v prípade nejasnosti by mala prevážiť zásada započítania.

44.      V súlade s článkami 45 a 48 písm. a) ZFEÚ a s odôvodnením Súdneho dvora vo veciach Öberg a Rockler sa preto zdá, že relevantné doby poistenia a zamestnania podľa článku 72 nariadenia č. 1408/71 možno dosiahnuť v celom rozsahu prostredníctvom zamestnania a poistenia v inom členskom štáte, než je členský štát príslušnej inštitúcie. Požiadavka dosiahnuť doby poistenia alebo zamestnania v členskom štáte príslušnej inštitúcie(29) by mohla odradiť štátneho príslušníka tohto členského štátu od toho, aby opustil krajinu pôvodu a uplatnil si právo na voľný pohyb.(30)

45.      Ako však poznamenal vnútroštátny súd, výklad ustanovení práva Únie týkajúcich sa vnútorného trhu nemožno automaticky použiť na výklad dohody, ak neexistujú výslovné ustanovenia, ktoré samotná dohoda na tieto účely stanovuje.(31) Spor vo veci samej sa preto musí analyzovať s prihliadnutím sa osobitné ustanovenia dohody.

46.      Podľa ustálenej judikatúry sa má Švajčiarska konfederácia na účely uplatnenia nariadenia č. 1408/71 vnímať rovnako ako členský štát Európskej únie.(32) Článok 72 nariadenia č. 1408/71 sa preto vzťahuje aj na ňu.

47.      Aj keď sú rozsudky vo veciach Öberg a Rockler založené na článku 39 ES (teraz článok 45 ZFEÚ), a teda nie sú priamo uplatniteľné v kontexte konania na vnútroštátnom súde, domnievam sa, že odôvodnenie Súdneho dvora v týchto veciach, rovnako ako zásada započítania upravená v článku 48 písm. a) ZFEÚ a s ňou súvisiaca judikatúra, by sa mali uplatňovať mutatis mutandis na spor vo veci samej. Takéto uplatnenie je nevyhnutné, aby sa ciele dohody o voľnom pohybe osôb, konkrétne ciele vymedzené v jej článku 1 písm. a) a d), naplnili konkrétnym účinkom. Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že zásada započítania v kontexte zabezpečenia a zachovania dávok sociálneho zabezpečenia sa výslovne spomína v článku 8 písm. c) dohody.

48.      V kontexte konania vo veci samej sa domnievam, že ciele dohody by boli významne narušené, ak by sa doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, ktoré boli dosiahnuté vo Švajčiarsku a v tejto veci mali dosť dlhé trvanie(33), mohli pri návrate jednotlivca do EÚ zohľadniť na účely získania nároku na rodinné dávky len v prípade, že relevantné doby dosiahnuté vo Švajčiarsku by sa pripočítali k nejakej hypotetickej minimálnej dobe poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti v členskom štáte príslušnej inštitúcie.

49.      Zastávam preto názor, že podľa článkov 1 a 8 dohody a článku 72 nariadenia č. 1408/71 má príslušná inštitúcia tohto členského štátu v prípade, že je podľa právnej úpravy členského štátu podmienkou získania nároku na rodinné dávky dosiahnutie dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, na tieto účely zohľadniť doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, ktoré boli v celom rozsahu dosiahnuté vo Švajčiarsku.

B –    Druhá otázka: Výška dávok

50.      Vo svojej druhej otázke sa vnútroštátny súd pýta, či podľa dohody a článku 3 ods. 1 a článku 72 nariadenia č. 1408/71 môže osoba, ktorá bola pred začatím čerpania rodičovskej dovolenky zamestnaná vo Švajčiarsku, a preto nemala príjmový základ na účely nemocenského vo Švédsku, mať napriek tomu nárok na rodičovskú dávku vo výške nemocenského na základe svojho príjmu vo Švajčiarsku.

51.      Cieľom nariadenia č. 1408/71, ako to uvádzajú jeho druhé a štvrté odôvodnenie, je zabezpečiť voľný pohyb zamestnancov, ako aj samostatne zárobkovo činných osôb v Európskej únii a pritom rešpektovať charakteristické vlastnosti vnútroštátnych právnych predpisov upravujúcich sociálne zabezpečenie. Ako vyplýva z piateho, šiesteho a desiateho odôvodnenia uvedeného nariadenia, na tieto účely vychádza vo vzťahu k rôznym vnútroštátnym právnym predpisom zo zásady rovnosti zaobchádzania s pracovníkmi a jeho cieľom je čo najlepšie zaručiť rovnosť zaobchádzania so všetkými pracovníkmi pracujúcimi na území niektorého členského štátu, ako aj neznevýhodňovať pracovníkov, ktorí využívajú svoje právo na voľný pohyb.(34)

52.      Ako uvádza vnútroštátny súd a Komisia, nariadenie č. 1408/71 obsahuje osobitné pravidlá výpočtu určitých druhov dávok. Na rozdiel napríklad od článkov 23, 47, 58 a 68 nariadenia č. 1408/71, ktoré sa v uvedenom poradí týkajú výpočtu nemocenského a dávok v materstve, dávok v starobe a v invalidite, dávok v súvislosti s pracovnými úrazmi a chorobami z povolania a dávok v nezamestnanosti, neexistuje osobitné ustanovenie tohto nariadenia, ktoré by upravovalo výpočet rodinných dávok a bolo by uplatniteľné na skutkové okolnosti sporu vo veci samej.(35)

53.      Švédska a fínska vláda, ako aj Komisia sa domnievajú, že dávky, ktorých sa konanie vo veci samej týka, by mali byť vypočítané analogicky s článkom 23 nariadenia č. 1408/71, ktorý sa zaoberá výpočtom peňažných dávok v súvislosti s chorobou a materstvom na základe priemerného platu. Podľa švédskej a fínskej vlády možno na tento účel zohľadniť len príjem získaný v členskom štáte príslušnej inštitúcie. Podľa Komisie existuje všeobecná zásada, podľa ktorej sa príjem získaný v inom členskom štáte neberie pri výpočte dávok do úvahy. Ak by však švédske orgány vyplácali E. Bergströmovej rodičovské dávky len na základnej úrovni, dopustili by sa nerovného zaobchádzania s migrujúcimi pracovníkmi v porovnaní s pracovníkmi, ktorí zostali vo Švédsku. V záujme odstránenia tejto diskriminácie by mal ako základ pre dotknutý výpočet slúžiť priemerný plat osoby, ktorá vykonáva rovnakú prácu a má rovnakú kvalifikáciu ako E. Bergström.

54.      Domnievam sa, že vzhľadom na neexistenciu osobitného ustanovenia v kapitole 7 nariadenia č. 1408/71, ktoré by upravovalo výpočet rodinných dávok, čiže na neexistenciu koordinujúceho pravidla v tejto súvislosti, musia byť dotknuté rodinné dávky spadajúce do pôsobnosti uvedeného nariadenia vypočítané na základe právnej úpravy príslušného členského štátu, za predpokladu, že prijaté podmienky nespôsobia zjavnú ani skrytú diskrimináciu medzi pracovníkmi Únie. Ustanovenia vnútroštátneho práva upravujúce výpočet dávky sa uplatňujú za predpokladu, že sú v súlade s článkom 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/71.

55.      Vnútroštátny súd a švédska vláda sa domnievajú, že cieľom článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 je len zabezpečiť, aby cudzí štátni príslušníci, na ktorých sa toto nariadenie uplatňuje, mali rovnaké práva a povinnosti ako štátni príslušníci členského štátu. Podľa vnútroštátneho súdu nie je jasné, či sa právo na rovnaké zaobchádzanie vzťahuje aj na prípad migrujúcich pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi daného členského štátu(36), a či sa podľa článku 3 ods. 1 má pri výpočte rodinných dávok viazaných na príjem považovať príjem získaný v inom členskom štáte za rovnocenný s domácim príjmom. Ak áno, vyvstáva otázka, či to platí aj vo vzťahu k Švajčiarsku, na ktoré sa Zmluva nevzťahuje. Švédska vláda zastáva názor, že členské štáty môžu s vlastnými štátnymi príslušníkmi zaobchádzať menej priaznivo ako s ostatnými občanmi EÚ.

56.      Súdny dvor vo svojom rozsudku Petit(37) konštatoval, že pravidlá o voľnom pohybe osôb a nariadenie č. 1408/71, osobitne jeho článok 3, sa neuplatňujú na situácie, ktoré sú vo všetkých ohľadoch sústredené na územie jedného členského štátu. Podľa mňa je zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, jasné, že okolnosti vo veci samej nepredstavujú čisto vnútornú situáciu bez väzby na situáciu upravenú právom Únie a nie sú vo všetkých ohľadoch sústredené na územie jedného členského štátu.(38)

57.      Zásada zákazu diskriminácie, tak ako je v súvislosti so sociálnym zabezpečením vyjadrená v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/71, zakazuje nielen zjavnú diskrimináciu príjemcov dávok sociálneho zabezpečenia na základe štátnej príslušnosti, ale aj akúkoľvek skrytú formu diskriminácie, ktorá pri uplatňovaní iných kritérií rozlišovania v skutočnosti vedie k rovnakému výsledku.(39)

58.      Preto treba podmienky vnútroštátneho práva, ktoré sa síce uplatňujú bez ohľadu na štátnu príslušnosť, no týkajú sa predovšetkým alebo vo veľkej väčšine prípadov migrujúcich pracovníkov, ako aj podmienky, ktoré sa uplatňujú bez rozdielu, no domáci pracovníci ich môžu splniť ľahšie ako migrujúci pracovníci, alebo ktoré môžu pôsobiť najmä v neprospech týchto migrujúcich pracovníkov, považovať za nepriamo diskriminačné.(40) Z tohto hľadiska nie je potrebné preukázať, že predmetné ustanovenie sa v praxi týka podstatne väčšej časti migrujúcich pracovníkov. Postačuje, že takýto účinok mať môže.(41)

59.      Inak to je len vtedy, ak sú tieto ustanovenia jednak odôvodnené objektívnymi dôvodmi nezávislými od štátnej príslušnosti dotknutých pracovníkov a jednak primerané cieľu, ktorý legitímne sleduje vnútroštátne právo.(42)

60.      Podľa mňa je z rozsudku Súdneho dvora vo veci Borawitz(43) zjavné, že skutočnosť, že žiadateľ o dávku sociálneho zabezpečenia je štátny príslušník členského štátu príslušnej inštitúcie, nevyhnutne nebráni uplatneniu článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1408/71 na jeho situáciu, ak je stanovené, že štátni príslušníci iných členských štátov, alebo v tomto prípade aj Švajčiarska, sú pravdepodobnejšie ovplyvnení alebo pravdepodobnejšie ovplyvnení vo väčšej miere ako štátni príslušníci členského štátu príslušnej inštitúcie.(44)

61.      Domnievam sa, že taká vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, podľa ktorej sa na účely získania rodičovských dávok zodpovedajúcich výške nemocenského a presahujúcich základnú sumu môže zohľadniť len príjem získaný v členskom štáte príslušnej inštitúcie (Švédsko), vytvára riziko znevýhodnenia predovšetkým štátnych príslušníkov iných členských štátov a Švajčiarska, keďže požiadavku príjmu pochádzajúceho z členského štátu príslušnej inštitúcie (Švédsko) a poistenia na účely nemocenského presahujúceho dotknutú najnižšiu úroveň pravdepodobne ľahšie splnia štátni príslušníci členského štátu príslušnej inštitúcie (švédski štátni príslušníci).

62.      Okrem toho takáto právna úprava narušuje samotné ciele voľného pohybu osôb a rovnosti životných podmienok, teda ciele vymedzené v článku 1 písm. a) a d) dohody spolu s osobitným pravidlom zabezpečenia rovnosti zaobchádzania v kontexte systémov sociálneho zabezpečenia stanoveným v článku 8 písm. a) dohody. Podľa mňa má článok 8 písm. a) tejto dohody za cieľ zabezpečiť, aby osoby, ktoré využijú právo na slobodu pohybu, neboli diskriminované v situáciách porovnateľných so situáciou iných pracovníkov, ktorí si toto právo neuplatnili.(45)

63.      Podľa švédskej právnej úpravy migrujúcej pracovníčke, ako je E. Bergström, hrozí, že bude poberať nižšie rodinné dávky, než by to bolo v prípade, že by si neuplatnila právo na voľný pohyb v zmysle dohody. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že E. Bergström dostáva rodičovskú dávku na základnej úrovni, hoci pracovníci v porovnateľnej situácii, ktorí pracujú vo Švédsku, majú nárok na takúto dávku vypočítanú podľa ich príjmového základu na účely nemocenského.

64.      Domnievam sa, že na to, aby sa takáto diskriminácia odstránila, nie je v situácii, v ktorej v tejto súvislosti neexistuje osobitná právna úprava Únie, nevyhnutné priznať E. Bergströmovej rodinné dávky na úrovni nemocenského vypočítaného na základe jej príjmu vo Švajčiarsku. Povinnosť odstrániť diskrimináciu spočíva len v tom, že rodinné dávky E. Bergströmovej musia byť rovnaké, aké by boli v prípade, že by nevyužila právo na voľný pohyb a zostala by vo Švédsku.(46) Myslím si preto, že ako porovnávací alebo referenčný bod by sa mala vnímať výška príjmu vo Švédsku.(47) Za takých okolností, o aké ide vo veci samej, by sa výška rodinnej dávky na úrovni nemocenského mala vypočítať podľa príjmu pracovníka vo Švédsku, ktorý vykonáva porovnateľnú prácu a má porovnateľné odborné skúsenosti a kvalifikáciu.

65.      Švédska vláda na pojednávaní uviedla, že pokiaľ by rodičovské dávky na úrovni nemocenského neboli naviazané na skutočné poistné, vážne by to narušilo rovnováhu švédskeho systému sociálneho zabezpečenia.(48) Odhliadnuc od skutočnosti, že takéto tvrdenie je príliš všeobecné a nemá oporu v nijakom dôkaze o tom, že existuje riziko vážneho narušenia finančnej rovnováhy švédskeho systému sociálneho zabezpečenia, existencia tohto rizika by sa podľa mňa zisťovala ťažko, keďže z návrhu na začatie prejudiciálneho konania jasne vyplýva, že výška rodičovských dávok vyplácaných rodine v podobnej situácii je obmedzená zákonne vymedzeným stropom a uvedené dávky sa vyplácajú len v obmedzenom časovom období.

66.      Chcel by som poznamenať, že vláda Spojeného kráľovstva a Komisia pred Súdnym dvorom v krátkosti poukázali na možnosť, že ako základ na posúdenie výšky dotknutej rodičovskej dávky sa dá zohľadniť príjem manžela E. Bergströmovej.(49) Aj keď takúto možnosť podľa môjho názoru nie je možné vylúčiť, domnievam sa, že Súdny dvor by tento hypotetický predpoklad nemal skúmať, keďže v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nebol jasne prednesený a vzhľadom na neexistenciu dostatočných informácií o tejto otázke by usmernenia Súdneho dvora v tejto súvislosti boli dosť špekulatívne.

67.      Domnievam sa preto, že dohoda a článok 3 ods. 1, ako aj článok 72 nariadenia č. 1408/71 nevyžadujú, aby bol príjem získaný vo Švajčiarsku pri určovaní nároku na rodinnú dávku vo forme príspevku na starostlivosť o dieťa, ktorý je viazaný na príjem, považovaný za rovnocenný s domácim príjmom, pričom ako porovnávací alebo referenčný bod by sa mala zohľadniť skôr výška príjmu v členskom štáte príslušnej inštitúcie. Vnútroštátny súd by preto pri výpočte výšky rodinnej dávky na úrovni nemocenského mal ako referenčný bod použiť príjem pracovníka v tomto členskom štáte, ktorý vykonáva porovnateľnú prácu a má porovnateľné odborné skúsenosti a kvalifikáciu.

VII – Návrh

68.      Preto navrhujem, aby Súdny dvor na otázky, ktoré položil Regeringsrätten (Švédsko), odpovedal takto:

1.      Podľa článkov 1 a 8 Dohody medzi Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na jednej strane a Švajčiarskou konfederáciou na druhej strane o voľnom pohybe osôb, podpísanej 21. júna 1999 v Luxemburgu, a článku 72 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, má v prípade, že je podľa právnej úpravy členského štátu podmienkou získania nároku na rodinné dávky dosiahnutie dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, príslušná inštitúcia tohto členského štátu na tieto účely zohľadniť doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, ktoré boli v celom rozsahu dosiahnuté vo Švajčiarsku.

2.      Dohoda a článok 3 ods. 1, ako aj článok 72 nariadenia č. 1408/71 nevyžadujú, aby bol príjem získaný vo Švajčiarsku pri určovaní nároku na rodinnú dávku vo forme príspevku na starostlivosť o dieťa, ktorý je viazaný na príjem, považovaný za rovnocenný s domácim príjmom, pričom ako porovnávací alebo referenčný bod by sa mala zohľadniť skôr výška príjmu v členskom štáte príslušnej inštitúcie. Vnútroštátny súd by preto pri výpočte výšky rodinnej dávky na úrovni nemocenského mal ako referenčný bod použiť príjem pracovníka v tomto členskom štáte, ktorý vykonáva porovnateľnú prácu a má porovnateľné odborné skúsenosti a kvalifikáciu.


1 – Jazyk prednesu: angličtina.


2 –      V čase relevantnom pre vec samu naposledy zmenené a doplnené nariadením (ES) č. 1386/2001 Európskeho parlamentu a Rady z 5. júna 2001, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva a nariadenie Rady (EHS) č. 574/72, ktorým sa stanovuje postup na vykonávanie nariadenia (EHS) č. 1408/71 (Ú. v. ES L 187, s. 1; Mim. vyd. 05/004, s. 129).


3 –      Príloha II sa týka koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia.


4 – Rozsudok zo 16. februára 2006, C‑137/04, Zb. s. I‑1441.


5 – Rozsudok zo 16. februára 2006, C‑185/04, Zb. s. I‑1453.


6 – Rozsudok z 21. februára 2008, Klöppel, C‑507/06, Zb. s. I‑943, body 17 a 18.


7 – Rozsudok z 12. novembra 2009, C‑351/08, Zb. s. I‑10777.


8 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 7.


9 – Pozri článok 15 dohody.


10 – Pozri tiež napríklad článok 4 dohody v súvislosti s právom na pobyt a prístup k hospodárskej činnosti a článok 7 v súvislosti s ostatnými právami.


11 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 7.


12 – Prejudiciálna otázka, ktorá bola Súdnemu dvoru položená vo veci Grimme, sa zakladala na tom, či C. Grimme, nemecký štátny príslušník a vedúci nemeckej organizačnej zložky švajčiarskej spoločnosti, mal povinnosť účasti v nemeckom systéme zákonného dôchodkového poistenia. Nemecký zákonník o sociálnom zabezpečení upravuje výnimku z povinnej účasti v systéme zákonného dôchodkového poistenia, ktorá sa vzťahuje na členov predstavenstva akciovej spoločnosti. Podstata veci bola do veľkej miery založená na obmedzenom práve právnických osôb usadiť sa a slobodne poskytovať služby, ktoré upravuje dohoda. C. Grimme však tiež tvrdil, že povinná účasť v zákonnom systéme poistenia predstavuje pre neho ako zamestnanca porušenie zásady rovnosti zaobchádzania so zamestnancami, zaručenej v článku 9 prílohy I dohody, keďže členovia predstavenstva akciovej spoločnosti založenej podľa nemeckého práva takúto povinnosť nemajú. Súdny dvor konštatoval, že článok 9 prílohy I dohody, ktorý zaručuje rovnosť zaobchádzania zamestnancom, ktorí sú štátnymi príslušníkmi jednej zmluvnej strany, na území druhej zmluvnej strany, sa týka len prípadu diskriminácie štátneho príslušníka jednej zmluvnej strany na území druhej zmluvnej strany z dôvodu štátnej príslušnosti. Súdny dvor teda usúdil, že postavenie C. Grimma ako člena predstavenstva akciovej spoločnosti založenej podľa švajčiarskeho práva nie je v súvislosti s otázkou diskriminácie relevantné. Pozri body 46 až 49 (rozsudok Grimme, už citovaný v poznámke pod čiarou 7).


13 – Pozri rozsudky z 18. októbra 2010, Xhymshiti, C‑247/09, Zb. s. I‑11845, body 31 až 33, a zo 14. októbra 2010, Schwemmer, C‑16/09, Zb. s. I‑9717, bod 32.


14 – Pozri v tomto zmysle napríklad rozsudok z 25. februára 1986, Spruyt, 284/84, Zb. s. 685, body 18 a 19.


15 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 5.


16 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 4.


17 – Rozsudky Grimme, už citovaný v poznámke pod čiarou 7; z 11. februára 2010, Fokus Invest, C‑541/08, Zb. s. I‑1025, a z 15. júla 2010, Hengartner a Gasser, C‑70/09, Zb. s. I‑7233.


18 – Rozsudok z 10. októbra 1996, C‑245/94 a C‑312/94, Zb. s. I‑4895, bod 37.


19 – V rozsudku z 11. júna 1998, Kuusijärvi (C‑275/96, Zb. s. I‑3419, bod 57) Súdny dvor potvrdil svoju judikatúru, podľa ktorej možno dávku považovať za dávku sociálneho zabezpečenia na účely nariadenia č. 1408/71, ak sa bez akéhokoľvek individuálneho alebo diskrečného posúdenia osobných potrieb priznáva príjemcom na základe zákonne definovaného postavenia a za predpokladu, že sa vzťahuje na jednu z rizikových situácií, ktoré sú výslovne stanovené v článku 4 ods. 1 uvedeného nariadenia. Súdny dvor v tomto prípade konštatoval, že ustanovenia švédskeho právneho predpisu týkajúceho sa priznania rodičovských dávok udeľujú príjemcom zákonne definovaný nárok a že dotknutá dávka sa priznáva osobám spĺňajúcim isté objektívne kritériá bez akéhokoľvek individuálneho alebo diskrečného posúdenia ich osobných potrieb. Okrem toho Súdny dvor uviedol, že účelom dotknutej dávky je umožniť jednému z rodičov, aby sa venoval výchove malého dieťaťa, pričom konkrétne je táto dávka vytvorená s cieľom odmeniť služby výchovy dieťaťa, uhradiť ostatné náklady na starostlivosť a výchovu a prípadne vyrovnať finančné znevýhodnenie súvisiace so vzdaním sa príjmu z pracovnej činnosti. Dávka sa preto považovala za rodinnú dávku v zmysle článku 1 písm. u) bodu i) a článku 4 ods. 1 písm. h) nariadenia č. 1408/71. Pozri tiež body 58 až 60.


20 – Pozri analogicky rozsudky z 20. januára 2005, Salgado Alonso, C‑306/03, Zb. s. I‑705, body 28 a 29, a z 3. marca 2011, Tomaszewska, C‑440/09, Zb. s. I‑1033, body 30 a 31.


21 – Vo francúzštine „totalisation“ – rovnaké slovo sa používa v článku 48 písm. a) ZFEÚ.


22 – Na porovnanie a len na účely kontrastu štylistiky pozri článok 67 ods. 1 a 3 nariadenia č. 1408/71.


23 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 16.


24 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 4, bod 19.


25 – Pozri bod 17.


26 – Pozri bod 20.


27 – Bol prijatý s cieľom zabezpečiť zásadu voľného pohybu pracovníkov zakotvenú v článku 45 ZFEÚ.


28 – Pozri napríklad článok 67 ods. 3 nariadenia č. 1408/71 týkajúci sa osobitného prípadu dávok v nezamestnanosti.


29 – Ak by bola presadzovaná takáto požiadavka, a to napriek jasnému zneniu dotknutého ustanovenia, a teda podľa môjho názoru v rozpore s výslovnou a jednoznačnou vôľou normotvorcu Európskej únie, vyvolávalo by to otázku minimálneho trvania relevantnej doby poistenia v členskom štáte príslušnej inštitúcie. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podľa úradu môžu byť doby poistenia dosiahnuté v iných členských štátoch zahrnuté v posudzovaní splnenia požiadavky 240 dní na rodičovskú dávku vo Švédsku za predpokladu, že posledný deň tohto 240‑dňového obdobia bol dosiahnutý vo Švédsku.


30 – Pozri rozsudky Öberg, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 15, a Rockler, už citovaný v poznámke pod čiarou 4, bod 18.


31 – Pozri rozsudky Grimme, už citovaný v poznámke pod čiarou 7, a Fokus Invest, už citovaný v poznámke pod čiarou 17.


32 – Pozri body 31 až 33 vyššie.


33 – Pozri bod 14 vyššie.


34 – Rozsudok z 9. marca 2006, Piatkowski, C‑493/04, Zb. s. I‑2369, bod 19.


35 – V návrhu na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátny súd konštatoval, že nespochybňuje skutočnosť, že na E. Bergströmovú sa nevzťahujú článok 71 ods. 1 písm. a) bod ii), článok 71 ods. 1 písm. b) bod ii) a článok 72a nariadenia č. 1408/71.


36 –      Pozri rozsudok Klöppel, už citovaný v poznámke pod čiarou 6, body 17 a 18.


37 – Rozsudok z 22. septembra 1992, C‑153/91, Zb. s. I‑4973, bod 10.


38 – Rozsudok z 1. apríla 2008, Vláda Francúzskeho spoločenstva a valónska vláda, C‑212/06, Zb. s. I‑1683, bod 33. Podľa ustálenej judikatúry každý štátny príslušník členského štátu, bez ohľadu na jeho miesto pobytu a štátnu príslušnosť, ktorý si uplatnil právo na slobodu pohybu pracovníkov a bol zamestnaný v inom členskom štáte, spadá do pôsobnosti článku 45 ZFEÚ. Pozri v tejto súvislosti najmä rozsudky z 23. februára 1994, Scholz, C‑419/92, Zb. s. I‑505, bod 9, a z 18. júla 2007, Hartmann, C‑212/05, Zb. s. I‑6303, bod 17.


39 – Pozri v tejto súvislosti rozsudky z 18. januára 2007, Celozzi, C‑332/05, Zb. s. I‑563, body 13 a 23, a Klöppel, už citovaný v poznámke pod čiarou 6, bod 17.


40 – Rozsudky Celozzi, už citovaný v poznámke pod čiarou 39, bod 24, a Klöppel, už citovaný v poznámke pod čiarou 6, bod 18.


41 – Rozsudok z 28. apríla 2004, Öztürk, C‑373/02, Zb. s. I‑3605, bod 57.


42 – Rozsudok Celozzi, už citovaný v poznámke pod čiarou 39, bod 25.


43 – Rozsudok z 21. septembra 2000, C‑124/99, Zb. s. I‑7293.


44 – Pozri tiež rozsudok Klöppel, už citovaný v poznámke pod čiarou 6, body 17 až 22.


45 – V tejto súvislosti by som rád poznamenal, že znenie článku 8 písm. a) dohody je pri vyjadrení cieľa zabezpečiť rovnosť zaobchádzania v kontexte koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia veľmi široké a nie je priamo zamerané proti diskriminácii na základe štátnej príslušnosti.


46 – Pozri analogicky rozsudky z 12. septembra 1996, Lafuente Nieto, C‑251/94, Zb. s. I‑4187, bod 39; z 9. októbra 1997, Naranjo Arjona a i., C‑31/96 až C‑33/96, Zb. s. I‑5501, bod 21; zo 17. decembra 1998, Grajera Rodríguez, C‑153/97, Zb. s. I‑8645, bod 18, a z 9. novembra 2006, Nemec, C‑205/05, Zb. s. I‑10745, bod 41. Tieto rozsudky sú založené na článku 58 nariadenia č. 1408/71. Chcem poukázať na to, že ustanovenia článku 23 ods. 1 uvedeného nariadenia sú do veľkej miery podobné ustanoveniam jeho článku 58 ods. 1.


47 – Pozri analogicky návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Nemec, už citovaný v poznámke pod čiarou 46.


48 – Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania je jasné, že úrad vo veci samej tvrdil, že založiť dávku na príjme zo zamestnania v inej krajine, z ktorého sa neodvádzajú vo Švédsku odvody na sociálne zabezpečenie, by narušilo financovanie systému sociálneho zabezpečenia.


49 – Pozri tiež bod 37 vyššie týkajúci sa subsidiárnych pripomienok Komisie v súvislosti s manželom E. Bergströmovej.