NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
M. POIARES MADURO
prednesené 31. januára 2008 1(1)
Vec C‑303/06
S. Coleman
proti
Attridge Law
a
Steve Law
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Employment Tribunal, London South (Spojené kráľovstvo)]
1. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý predložil Employment Tribunal, South London, po prvýkrát nastoľuje dôležitú otázku pôsobnosti smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní(2) (ďalej len „smernica“). Tribunal sa pýta, či sa zákaz diskriminácie uvedený v smernici týka prípadov, keď sa so zamestnancom zaobchádza menej priaznivo než s jeho kolegami, lebo hoci samotný zamestnanec nie je zdravotne postihnutý, má osobitný vzťah k zdravotne postihnutej osobe.
I – Skutkové okolnosti a položené otázky
2. Žalobkyňa vo veci samej, pani Sharon Coleman, od roku 2001 pracovala ako právna sekretárka v Attridge Law, advokátskej kancelárii, v Londýne, v ktorej je partnerom pán Steve Law. V roku 2002 sa jej narodil syn, ktorý je zdravotne postihnutý a trpí vrodenou bronchomaláciou a laryngomaláciou. Žalobkyňa je primárnou osobou, ktorá sa oňho stará.
3. Dňa 4. marca 2005 žalobkyňa prijala dobrovoľné prepustenie („voluntary redundancy“) a prestala pracovať pre Attridge Law. Dňa 30. augusta 2005 žalobkyňa podala proti jej bývalým zamestnávateľom žalobu z dôvodu implicitného prepustenia („constructive dismissal“) a diskriminácie na základe zdravotného postihnutia, pričom tvrdila, že žalovaní s ňou zaobchádzali menej priaznivo než so zamestnancami, ktorí majú deti bez zdravotného postihnutia, a správali sa voči nej tak, že sa vytvorila nepriateľská atmosféra. Medzi príkladmi diskriminačného zaobchádzania, ktorému, ako uvádza, bola vystavená, spomína, že jej zamestnávatelia jej odmietli po návrate z materskej dovolenky umožniť vrátiť sa k pôvodnej práci, označovali ju za „lenivú“, keď žiadala o poskytnutie voľna, aby sa mohla starať o syna, a neposkytli jej rovnaké flexibilné pracovné podmienky ako jej kolegom s deťmi bez zdravotného postihnutia, bolo jej povedané, že využíva svoje „skurvené dieťa“ („fucking child“), aby dosiahla zmenu svojich pracovných podmienok, ukladali jej disciplinárne opatrenia a nebola riadne riešená jej formálna sťažnosť, ktorú podala proti nežiaducemu zaobchádzaniu s ňou.
4. Pani Coleman sa dovolávala relevantného vnútroštátneho právneho predpisu, Disability Discrimination Act 1995 (zákon z roku 1995 o diskriminácii na základe zdravotného postihnutia), a smernice. Argumentovala, že účelom smernice je zakázať diskrimináciu nielen samotných zdravotne postihnutých osôb, ale aj osôb, ktoré sú obeťami diskriminácie z dôvodu svojho osobitného vzťahu k zdravotne postihnutej osobe. Ďalej pokračovala tým, že Tribunal by mal vykladať Disability Discrimination Act v súlade so smernicou, a teda priznať ochranu proti diskriminácii z dôvodu osobitného vzťahu k zdravotne postihnutej osobe. Žalovaní v spore vo veci samej uvádzali, že zákon chráni iba zdravotne postihnuté osoby a že smernica sa nemá týkať diskriminácie z dôvodu osobitného vzťahu k zdravotne postihnutej osobe.
5. Pani Coleman môže mať v spore úspech iba vtedy, ak sa má smernica vykladať tak, že zakazuje diskrimináciu na základe osobitného vzťahu k zdravotne postihnutej osobe. Tribunal teda nepristúpil k dokazovaniu skutkových okolností a skúmaniu podstaty nároku, ale naopak, pokiaľ ide o túto časť žaloby, konanie prerušil a nariadil predbežné pojednávanie, iba pokiaľ ide o otázku, či diskriminácia z dôvodu osobitného vzťahu k zdravotne postihnutej osobe je zakázaná, alebo nie. Po pojednávaní prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru tieto otázky:
„1. V kontexte zákazu akejkoľvek diskriminácie na základe zdravotného postihnutia ochraňuje smernica pred priamou diskrimináciou a obťažovaním len osoby, ktoré sú samy zdravotne postihnuté?
2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, ochraňuje smernica zamestnancov, ktorí hoci nie sú sami zdravotne postihnutí, sú predmetom nepriaznivejšieho zaobchádzania alebo obťažovania na základe ich osobitného vzťahu k osobe, ktorá je zdravotne postihnutá?
3. V situácii, keď zamestnávateľ zaobchádza so zamestnancom nepriaznivejšie, ako zaobchádza alebo by zaobchádzal s inými zamestnancami, a preukáže sa, že dôvodom takéhoto zaobchádzania je skutočnosť, že tento zamestnanec má zdravotne postihnutého syna, o ktorého sa stará, je takéto zaobchádzanie priamou diskrimináciou, ktorá je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania ustanovenou smernicou?
4. V situácii, keď zamestnávateľ obťažuje zamestnanca a preukáže sa, že dôvodom takéhoto zaobchádzania je skutočnosť, že tento zamestnanec má zdravotne postihnutého syna, o ktorého sa stará, je takéto obťažovanie v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania ustanovenou smernicou?“
II – Posúdenie
6. Štyri otázky, ktoré položil Súdnemu dvoru Employment Tribunal, je možné z právneho hľadiska zhrnúť do jedinej: poskytuje smernica ochranu osobám bez zdravotného postihnutia, ktoré sú v rámci svojho zamestnania vystavené priamej diskriminácii alebo obťažovaniu z dôvodu ich osobitného vzťahu k zdravotne postihnutej osobe?
7. Smernica bola prijatá podľa článku 13 ES, ktorý bol začlenený do Zmluvy ES na základe Amsterdamskej zmluvy a ktorý stanovuje: „Rada môže, bez toho, aby boli dotknuté ostatné ustanovenia tejto zmluvy a v rámci právomocí, ktorými je poverené Spoločenstvo, na návrh Komisie a po porade s Európskym parlamentom, jednomyseľne prijať opatrenia na boj proti diskriminácii založenej na pohlaví, rasovom alebo etnickom pôvode, náboženskom vyznaní alebo viere, postihnutí, veku alebo sexuálnej orientácii.“ Prvá vec, ktorú treba poznamenať, je, že článok 13 ES stanovuje zvláštne dôvody diskriminácie, ktoré zaraďuje medzi problematické dôvody („suspect grounds“), alebo, ak použijeme pojem z ústavného práva Spojených štátov amerických, „problematické kategórie“ („suspect classifications“),(3) a robí z nich cieľ antidiskriminačnej právnej úpravy Spoločenstva. Podľa tohto širokého ustanovenia je možné prijať právne predpisy na boj proti diskriminácii na základe týchto vymenovaných dôvodov. Hoci Rada má širokú rozhodovaciu právomoc na prijatie opatrení prispôsobených konkrétnym okolnostiam a sociálnym súvislostiam, článok 13 ES nie je možné vykladať ako článok, ktorý umožňuje prijatie právnych predpisov nezlučiteľných s cieľmi a duchom Zmluvy a ktoré by obmedzovali ochranu, ktorú autori Zmluvy zamýšľali poskytnúť. Právne predpisy prijaté na základe článku 13 ES teda musia byť vykladané vo svetle cieľov, ktoré uvedený článok sleduje.(4)
8. Článok 13 ES vyjadruje oddanosť právneho poriadku Spoločenstva zásadám rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie. Akýkoľvek výklad tohto článku a akejkoľvek smernice prijatej na tomto právnom základe teda musí vychádzať z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa týchto zásad.(5) Samotná smernica v jej článku 1 uvádza, že jej účelom je „... ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii... s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Judikatúra Súdneho dvora je, pokiaľ ide o postavenie zásady rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie v právnom poriadku Spoločenstva, jednoznačná. Rovnosť nie je iba politický ideál a cieľ, ale jedna zo základných zásad práva Spoločenstva.(6) Súdny dvor už uviedol vo svojom rozsudku Mangold, že smernica predstavuje praktický aspekt zásady rovnosti.(7) S cieľom určiť, čo si vyžaduje rovnosť v akomkoľvek konkrétnom prípade, je potrebné pripomenúť hodnoty, na ktorých je založená zásada rovnosti. Ide o ľudskú dôstojnosť a osobnú autonómiu.
9. Vo svojom najjednoduchšom vyjadrení ľudská dôstojnosť znamená priznanie rovnakej hodnoty každému jednotlivcovi. Život jednotlivca má hodnotu už len z toho dôvodu, že je človekom, a žiadny život nie je viac alebo menej cenný než život iného. Ronald Dworkin nedávno pripomenul, že aj keď sa hlboko rozchádzame v otázkach politickej morálky, štruktúry politických orgánov a fungovania našich demokratických štátov, naďalej sme oddaní tejto základnej zásade.(8) Jednotlivci a politické orgány teda nesmú konať spôsobom, ktorý popiera vnútorný význam každého ľudského života. Relevantnú, avšak odlišnú hodnotu predstavuje osobná autonómia. Z nej vyplýva, že jednotlivci by mali mať možnosť rozhodovať o svojom živote a riadiť ho prostredníctvom poradia výberu medzi rôznymi hodnotnými možnosťami.(9) Výkon autonómie predpokladá, že ľudia majú viac hodnotných možností, z ktorých si vyberajú. Ak konáme ako autonómne subjekty a prijímame rozhodnutia o tom, ako chceme usmerňovať svoj život, „napĺňame svoju osobnú integritu a zmysel pre dôstojnosť a sebaúctu“.(10)
10. Účelom článku 13 ES a smernice je chrániť dôstojnosť a autonómiu osôb, ktoré patria do vyššie uvedených problematických kategórií. Dôstojnosť a autonómia takéhoto jednotlivca môže byť dotknutá najzjavnejším spôsobom vtedy, ak sa pre svoje problematické vlastnosti stáva objektom zamerania. Menej priaznivé zaobchádzanie z takých dôvodov, ako je náboženské vyznanie, vek, zdravotné postihnutie a sexuálna orientácia, narušuje túto zvláštnu a jedinečnú hodnotu, ktorú ľudia majú preto, lebo sú ľuďmi. Pokiaľ priznávame rovnakú hodnotu každej ľudskej bytosti, znamená to, že by sme nemali prihliadať na takéto úvahy, keď niekomu ukladáme bremeno alebo zbavujeme niekoho výhody. Inými slovami, ide o vlastnosti, ktoré by nemali hrať žiadnu rolu pri posúdení, či je, alebo nie oprávnené zaobchádzať s niekým menej priaznivo.
11. Podobne záväzok rešpektovania autonómie znamená, že ľudia nesmú byť zbavení svojich hodnotných možností výberu v oblastiach, ktoré majú pre ich život zásadný význam, a to vzhľadom na ich príslušnosť k problematickej kategórii. Prístup k zamestnaniu a možnosť odborného rastu majú pre každého jednotlivca zásadný význam, nielen ako spôsob získania obživy, ale aj ako dôležitý spôsob sebarealizácie a realizácie vlastného potenciálu. Osoba, ktorá diskriminuje jednotlivca patriaceho do problematickej kategórie, ho neoprávnene zbavuje hodnotných možností výberu. Možnosť takejto osoby viesť autonómny život je v dôsledku toho vážne dotknutá, keďže dôležitý aspekt jej života je utváraný nie jej vlastným výberom, ale predpojatosťou niekoho iného. Zaobchádzaním s osobami patriacimi do týchto skupín menej priaznivo pre ich vlastnosti im osoba, ktorá vykonáva diskrimináciu, bráni vo výkone ich autonómie. V takej situácii je spravodlivé a primerané, aby zasiahlo antidiskriminačné právo. Tým, že priznávame hodnotu rovnosti a prostredníctvom práva sa zaväzujeme ju uplatňovať, smerujeme v zásade k tomu, aby každej osobe boli zachované podmienky na autonómny život.
12. Priame zameranie sa na osobu so zvláštnou vlastnosťou však nie je jediným možným spôsobom jej diskriminácie; existujú aj iné, subtílnejšie a menej zjavné spôsoby. Jednou z možností narušenia dôstojnosti a autonómie osôb, ktoré patria k určitej skupine, je zamerať sa nie na tieto osoby, ale na tretie osoby, ktoré sú s nimi v blízkom vzťahu a ktoré samotné do uvedenej skupiny nepatria. Zo širokého rozsahu pojmu „rovnosť“ vyplýva, že aj na tieto subtílnejšie formy diskriminácie by sa mali vzťahovať predpisy o zákaze diskriminácie, keďže aj takéto formy diskriminácie sa dotýkajú osôb, ktoré patria do problematických kategórií.
13. Dôstojnosť osoby so zvláštnou vlastnosťou je totiž dotknutá tak jej priamou diskrimináciou, ako aj tým, že vníma, že iný je diskriminovaný iba z dôvodu jeho vzťahu k nej. Týmto spôsobom osoba, ktorá je bezprostrednou obeťou diskriminácie, nielen sama trpí nespravodlivosťou, ale stáva sa tiež prostriedkom narušenia dôstojnosti osoby, ktorá patrí do problematickej kategórie.
14. Takáto subtílnejšia forma diskriminácie navyše narušuje schopnosť osôb, ktoré majú problematickú vlastnosť, vykonávať ich autonómiu. Napríklad autonómia členov náboženskej skupiny môže byť dotknutá (napríklad keď ide o osobu manžela či manželky alebo miesto pobytu), pokiaľ im je známe, že osoba, s ktorou uzavrú sobáš, môže byť diskriminovaná z dôvodu náboženskej príslušnosti partnera. To isté môže nastať, aj keď v menšej miere, u zdravotne postihnutých osôb. Osoby, ktoré patria do určitých skupín, sú často zraniteľnejšie než priemerný jednotlivec, a teda sa musia spoliehať na pomoc osôb, s ktorými majú blízky vzťah, aby mohli žiť svoj život podľa základných rozhodnutí, ktoré vykonali. Pokiaľ diskriminujúca osoba zbaví jednotlivca hodnotných možností výberu v oblastiach, ktoré majú zásadný význam pre jeho život, pretože tento jednotlivec má osobitný vzťah k osobe s problematickou vlastnosťou, zbavuje aj túto osobu hodnotných možností výberu a bráni jej vo výkone jej autonómie. Inými slovami, osoba, ktorá patrí do problematickej kategórie, je vylúčená z radu možností, ktoré by jej boli inak prístupné.
Fungovanie smernice
15. Zákonodarca Spoločenstva prijal smernicu s cieľom poskytnúť v oblasti zamestnania a povolania ochranu osobám, ktoré patria do problematických kategórií, a zabezpečiť, aby ich dôstojnosť a autonómia neboli narušené zjavnou a bezprostrednou ani subtílnejšou a menej zjavnou diskrimináciou. Spôsob, akým to má byť dosiahnuté, je zjavný už z článku 1 smernice, ktorý znie: „Účelom tejto smernice je ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).
16. Dôležitým je tu výraz „na základe“. V právnej a morálnej filozofii je všeobecne známe, že nie každá diskriminácia je nesprávna. Napríklad v oblasti zamestnania je úplne prijateľné, ak zamestnávateľ prijme uchádzača, ktorý je zodpovedný, dôveryhodný a slušný, a vylúči uchádzačov, ktorí sú nezodpovední, nedôveryhodní a hrubí. Naopak, zastávam názor, že nie je správne niekoho odmietnuť z dôvodu jeho rasy alebo náboženstva, a vo väčšine právnych systémov zákon zasahuje, aby nastoleniu takejto diskriminácie bolo zabránené. Určujúcim faktorom, pokiaľ ide o to, či konanie zamestnávateľa je, alebo nie je akceptovateľné, či sa uplatní zákon, je dôvod diskriminácie, z ktorého zamestnávateľ v každom prípade vychádza.
17. Skutočnosť, že protiprávnosť diskriminácie závisí od dôvodov, na ktorých sa zakladá, sa odráža v systéme relevantných právnych predpisov. Takmer všetky zákony o zákaze diskriminácie zakazujú diskrimináciu z niekoľkých konkrétnych dôvodov. Tento prístup sledoval aj zákonodarca Spoločenstva v smernici, ktorá stavia mimo zákona diskrimináciu na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie. Hlavnou povinnosťou, ktorú stanovuje právna úprava o zákaze diskriminácie, akou je smernica, je povinnosť zaobchádzať s osobami spôsobom porovnateľným s tým, ako sa zaobchádza s ostatnými.(11) Prijatím smernice Rada jasne ukázala, že je protiprávne, pokiaľ sa zamestnávateľ dovoláva akéhokoľvek z týchto dôvodov na to, aby so zamestnancom zaobchádzal menej priaznivo než s jeho kolegami. Len čo je určené, že východiskom konania zamestnávateľa je jeden zo zakázaných dôvodov, ide o protiprávnu diskrimináciu.
18. Vyššie uvedeným spôsobom smernica plní vylučujúcu funkciu: vylučuje náboženské presvedčenie, vek, zdravotné postihnutie a sexuálnu orientáciu zo škály prijateľných dôvodov, ktorých sa zamestnávateľ môže legitímne dovolávať na to, aby s jedným zamestnancom zaobchádzal menej priaznivo než s iným. Inými slovami, po nadobudnutí účinnosti smernice už nie je prípustné, aby tieto úvahy figurovali v odôvodnení zamestnávateľa, keď sa rozhodne zaobchádzať so zamestnancom menej priaznivo.
19. Smernica zakazuje priamu diskrimináciu,(12) obťažovanie(13) a nepriamu diskrimináciu.(14) Rozlišujúcim aspektom priamej diskriminácie a obťažovania je skutočnosť, že nevyhnutne majú vzťah k určitej problematickej kategórii. Diskriminujúca osoba sa dovoláva problematickej kategórie s cieľom konať určitým spôsobom. Predmetná kategória nie je iba eventualitou, ale slúži ako základný predpoklad odôvodnenia. Dovolávanie sa týchto problematických dôvodov zamestnávateľom vníma právny poriadok Spoločenstva ako zlo, ktoré musí byť vykorenené. Smernica preto zakazuje uplatňovanie takýchto kategórií ako dôvodov, na ktorých môže byť založené odôvodnenie zamestnávateľa. Naopak, v prípadoch nepriamej diskriminácie sú úmysly zamestnávateľa a dôvody jeho konania alebo opomenutia irelevantné. V skutočnosti existuje jediný účel zákazu nepriamej diskriminácie: aj neutrálne, nevinné alebo v dobrej viere prijaté opatrenia a politiky bez akéhokoľvek diskriminačného úmyslu podliehajú uvedenému zákazu, pokiaľ je ich dopad na osoby s osobitnými vlastnosťami významnejší než ich dopad na iné osoby.(15) Práve „rozdielny účinok“ takýchto opatrení na niektoré osoby je predmetom právnej úpravy o nepriamej diskriminácii. Zákaz takejto diskriminácie je spojený s povinnosťou zamestnávateľov vychádzať v ústrety týmto skupinám prijímaním opatrení a utváraním svojich politík tak, aby na nich nekládli väčšiu záťaž než na iné osoby.(16) Zatiaľ čo zákaz priamej diskriminácie a obťažovania pôsobí ako vylučujúci mechanizmus (tým, že z odôvodnenia zamestnávateľa vylučuje odvolávanie sa na niektoré dôvody), zákaz nepriamej diskriminácie funguje ako začleňujúci mechanizmus (tým, že ukladá zamestnávateľom povinnosť zohľadňovať potreby jednotlivcov s určitými vlastnosťami a vychádzať im v ústrety). Práve z tohto dôvodu, aj pokiaľ by sme prijali argument vlády Spojeného kráľovstva, že diskriminácia z dôvodu osobitného vzťahu k určitej osobe patrí zjavne mimo rozsah zákazu nepriamej diskriminácie, v žiadnom prípade to neznamená, že tiež patrí mimo rozsah zákazu priamej diskriminácie a obťažovania. Naopak, začlenenie diskriminácie z dôvodu osobitného vzťahu k určitej osobe do rozsahu zákazu priamej diskriminácie a obťažovania je prirodzeným dôsledkom vylučujúceho mechanizmu, prostredníctvom ktorého tento typ diskriminácie funguje.
20. Prípad pani Colemanovej nastoľuje otázku priamej diskriminácie. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania jasne vyplýva, že pani Coleman nenamieta voči dopadu, ktoré na ňu ako matku a opatrovateľku zdravotne postihnutého dieťaťa malo neutrálne opatrenie, ale uvádza, že bola vyčlenená a jej zamestnávateľ sa na ňu zameral práve z dôvodu jej zdravotne postihnutého syna. Súdny dvor by preto mal posúdiť, či smernica zakazuje priamu diskrimináciu z dôvodu osobitného vzťahu k určitej osobe.
21. Je zjavné, že ak by samotná žalobkyňa vo veci samej bola zdravotne postihnutá, smernica by bola uplatniteľná. V prejednávanej veci sa však uvádza, že dôvodom diskriminačného zaobchádzania bolo zdravotné postihnutie syna žalobkyne. Osoba, ktorá je zdravotne postihnutá, a osoba, ktorá je zjavnou obeťou alebo objektom diskriminačného konania, nie sú totožné. Je smernica z tohto dôvodu neuplatniteľná? Vzhľadom na moju analýzu až po tento bod sa domnievam, že nie.
22. Ako už bolo uvedené vyššie, účinkom smernice je, že nie je prípustné, aby sa zamestnávateľ dovolával náboženstva, veku, zdravotného postihnutia a sexuálnej orientácie na to, aby zaobchádzal s niektorými zamestnancami menej priaznivo než s inými. Takéto konanie by viedlo k tomu, že tieto osoby by boli vystavené nespravodlivému zaobchádzaniu a nebola by rešpektovaná ich dôstojnosť a autonómia. Táto skutočnosť sa nemení ani vtedy, ak zamestnanec, ktorý je objektom diskriminácie, sám nie je zdravotne postihnutý. Dôvodom, ktorý slúži ako základ diskriminácie, je aj naďalej zdravotné postihnutie. Smernica funguje na úrovni dôvodov diskriminácie. Protiprávnosť, ktorá má byť napravená, spočíva v uplatnení určitých vlastností ako dôvodov na zaobchádzanie s niektorými zamestnancami menej priaznivo než s inými; účinkom smernice je úplné vylúčenie náboženstva, veku, zdravotného postihnutia a sexuálnej orientácie zo škály dôvodov, ktorých sa zamestnávateľ môže legitímne dovolávať na to, aby zaobchádzal s niektorými osobami menej priaznivo. Inými slovami, smernica neumožňuje, aby nepriazeň, ktorú môže zamestnávateľ prechovávať voči osobám, ktoré patria do vymenovaných problematických kategórií, tvorila základ akéhokoľvek menej priaznivého zaobchádzania v rámci zamestnania a povolania. Ako som už vysvetlil, takáto nepriazeň môže byť vyjadrená otvorene tým, že sa diskriminujúca osoba zameria na jednotlivcov, ktorí samotní majú určité vlastnosti, alebo subtílnejším a skrytejším spôsobom tak, že sa diskriminujúca osoba zameria na osoby, ktoré majú vzťah k jednotlivcom vykazujúcim takéto vlastnosti. V prvom uvedenom prípade takéto konanie považujeme za nesprávne a musí byť zakázané; druhý uvedený prípad je v každom podstatnom aspekte úplne rovnaký. V oboch prípadoch ide o nepriazeň zamestnávateľa voči starším, zdravotne postihnutým alebo homosexuálnym osobám alebo osobám s určitým náboženským presvedčením, ktorá ho vedie k tomu, aby s niektorými zamestnancami zaobchádzal menej priaznivo.
23. Pokiaľ je teda niekto objektom diskriminácie z dôvodu akejkoľvek z vlastností uvedených v článku 1, môže sa dovolávať ochrany smernice, aj keď sám takúto vlastnosť nevykazuje. Nie je nutné, aby niekto, kto je objektom diskriminácie, bol podrobený nepriaznivému zaobchádzaniu z dôvodu „svojho zdravotného postihnutia“. Postačuje, že bol takému zaobchádzaniu podrobený z dôvodu „zdravotného postihnutia“. Osoba teda môže byť obeťou protiprávnej diskriminácie z dôvodu zdravotného postihnutia podľa smernice bez toho, aby sama bola zdravotne postihnutá; dôležité je, či takéto zdravotné postihnutie – v tomto prípade zdravotné postihnutie syna pani Colemanovej – bolo použité ako dôvod na menej priaznivé zaobchádzanie s pani Colemanovou. Smernica sa uplatní nielen vtedy, ak je zdravotne postihnutá žalobkyňa vo veci samej, ale tiež zakaždým, keď ide o prípad menej priaznivého zaobchádzania z dôvodu zdravotného postihnutia. Pokiaľ teda bude pani Coleman schopná preukázať, že bola objektom menej priaznivého zaobchádzania z dôvodu zdravotného postihnutia jej syna, malo by jej byť umožnené dovolávať sa smernice.
24. Nakoniec vláda Spojeného kráľovstva uvádzala, že smernica bola prijatá iba s cieľom stanovenia minimálnych štandardov. Tento záver podľa názoru uvedenej vlády podporuje skutočnosť, že Rada konala v oblasti, kde majú právomoc väčšinou členské štáty. V dôsledku toho teda prislúcha členským štátom, aby rozhodli, či v oblasti zamestnania a povolania zakázať, alebo nezakázať diskrimináciu na základe osobitného vzťahu k určitej osobe. S tým nesúhlasím. Po prvé zo skutočnosti, že určitá oblasť nie je plne harmonizovaná alebo že Spoločenstvo má iba obmedzenú legislatívnu právomoc, nijako nevyplýva, že právo Spoločenstva musí byť bez ohľadu na svoju podobu uplatnené na najnižšej úrovni. Inými slovami, skutočnosť, že Spoločenstvo má v oblasti základných práv obmedzenú právomoc, neznamená, že pokiaľ sa rozhodne vykonávať túto právomoc, môže stanoviť iba minimálne štandardy ochrany základných práv. Po druhé smernica ani jej odôvodnenia nijako nenaznačujú, že by Rada sledovala takýto úmysel. Naopak, napríklad odôvodnenie č. 6 odkazuje na „dôležitosť boja proti každej forme diskriminácie“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).(17)
III – Návrh
25. Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky Employment Tribunal takto:
Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, chráni osoby, ktoré, hoci samy nie sú zdravotne postihnuté, sú v oblasti zamestnania a povolania obeťami priamej diskriminácie a/alebo obťažovania, pretože majú osobitný vzťah k zdravotne postihnutej osobe.