ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA
z 9. marca 1978 (*)
„Neuplatnenie zákona, ktorý je v rozpore s právom Spoločenstva, vnútroštátnym súdom“
Vo veci 106/77,
ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 177 Zmluvy EHS, ktorým Pretore di Susa (Taliansko) navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred vnútroštátnym súdom medzi
Amministrazione delle Finanze dello Stato
a
Simmenthal, akciovou spoločnosťou, so sídlom v Monze,
Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade článku 189 Zmluvy EHS a predovšetkým o dôsledkoch priamej uplatniteľnosti práva Spoločenstva v prípade rozporu s prípadnými ustanoveniami vnútroštátneho zákona,
SÚDNY DVOR,
v zložení: predseda H. Kutscher, predsedovia komôr M. Sørensen a G. Bosco, sudcovia A. M. Donner, P. Pescatore, A. J. Mackenzie Stuart a A. O’Keeffe,
generálny advokát: G. Reischl,
tajomník: A. Van Houtte,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Uznesením z 28. júla 1977 prijatým na Súdnom dvore 29. augusta 1977 položil Pretore di Susa na základe článku 177 Zmluvy EHS dve prejudiciálne otázky týkajúce sa priamej uplatniteľnosti práva Spoločenstva na základe článku 189 Zmluvy, s cieľom zistiť, aké sú dôsledky tejto zásady v prípade rozporu medzi právnym predpisom Spoločenstva a neskorším ustanovením vnútroštátneho zákona.
2 Je potrebné upozorniť na to, že ešte pred vznikom tohto sporu sa Pretore di Susa obrátil na Súdny dvor s prejudiciálnymi otázkami, aby na základe jeho odpovedí mohol posúdiť, či veterinárne a hygienické poplatky vyberané pri dovozoch hovädzieho a teľacieho mäsa v zmysle konsolidovaného textu talianskych veterinárnych zákonov, ktorých výška bola naposledy stanovená podľa pripojenej stupnice, ktorá tvorí prílohu k zákonu č. 1239 z 30. decembra 1970 (Gazetta Ufficiale č. 26 z 1. februára 1971), sú v súlade so Zmluvou a niektorými nariadeniami – hlavne s nariadením Rady č. 805/68 z 27. júna 1968 o spoločnej regulácii trhov v sektore hovädzieho mäsa (Ú. v. ES L 148, s. 24).
3 So zreteľom na odpovede Súdneho dvora, ktoré uviedol vo svojom rozsudku 35/76 z 15. decembra 1976 (Zb. s. 1871), Pretore rozhodol, že výber predmetných poplatkov nie je zlučiteľný s ustanoveniami práva Spoločenstva, a adresoval Amministrazione delle Finanze dello Stato príkaz na vrátenie neoprávnene vybraného cla zvýšeného o úroky.
4 Amministrazione delle Finanze dello Stato sa proti tomuto príkazu odvolala.
5 S ohľadom na predložené tvrdenia účastníkov konania v priebehu konania po podaní odvolania Pretore usúdil, že sa mu predkladá otázka rozporu medzi niektorými normami práva Spoločenstva a neskoršie vyhláseným vnútroštátnym zákonom, teda zákonom č. 1239/70.
6 Pripomenul, že podľa poslednej judikatúry Talianskeho ústavného súdu (rozsudky 232/75 a 205/75, uznesenie 206/76) na vyriešenie tejto otázky, či predmetné zákony boli neústavné z hľadiska článku 11 Ústavy, sa musí táto otázka predložiť samotnému ústavnému súdu.
7 Pretore na jednej strane so zreteľom na ustálenú súdnu prax Súdneho dvora týkajúcu sa použiteľnosti práva Spoločenstva v právnych poriadkoch členských štátov a na druhej strane vzhľadom na negatívne následky situácie, keď by namiesto posúdenia z dôvodu svojej vlastnej právomoci nepoužiť zákon, ktorý tvorí prekážku plnej účinnosti práva Spoločenstva, musel naniesť otázku ústavnosti, obrátil sa na Súdny dvor, ktorému položil dve nasledujúce otázky:
a) Podľa článku 189 Zmluvy EHS a ustálenej súdnej praxe Súdneho dvora Európskych spoločenstiev musia byť priamo uplatniteľné ustanovenia Spoločenstva napriek akejkoľvek vnútroštátnej norme alebo praxi členských štátov plne účinné v právnych poriadkoch týchto štátov a aplikované jednotne, a to aj kvôli zabezpečeniu subjektívnych práv jednotlivcov, znamená to, že záväznosť týchto noriem treba chápať tak, že prípadné neskoršie vyhlásené vnútroštátne ustanovenia, ktoré sú v rozpore s týmito normami Spoločenstva, sú právoplatne považované za nepoužiteľné, pričom netreba čakať na ich odstránenie samotným vnútroštátnym zákonodarcom (zrušenie) alebo inými ústavnými orgánmi (vyhlásenie o ich neústavnosti), hlavne, ak v takomto prípade platí, že až do okamihu vydania predmetného vyhlásenia je vnútroštátny zákon stále použiteľný a normy Spoločenstva nie sú uplatniteľné a že ich úplná a jednotná aplikácia nie je zaručená, rovnako ako nie sú chránené subjektívne práva jednotlivcov?
b) Vo vzťahu k predošlej otázke treba predpokladať, že právo Spoločenstva pripúšťa, že ochrana subjektívnych práv zakotvených v predpisoch Spoločenstva, ktoré sú „priamo uplatniteľné“, môže byť oddialená až do okamihu skutočného zrušenia príslušnými vnútroštátnymi orgánmi prípadných vnútroštátnych opatrení, ktoré sú v rozpore s normami Spoločenstva, a toto zrušenie musí mať vždy pravú spätnú účinnosť, aby nedošlo k spôsobeniu ujmy na subjektívnych právach?
O predloženom podaní Súdnemu dvoru
8 Zástupca talianskej vlády vo svojich ústnych pripomienkach upozornil Súdny dvor na rozsudok Ústavného súdu č. 163/77 z 22. decembra 1977, vydaný po vznesení otázok súdom v Miláne a súdom v Ríme, ktorým bola vyhlásená protiústavnosť niektorých ustanovení zákona č. 1239 z 30. decembra 1970, ktoré sa pritom týkali aj sporu riešeného pred Pretore di Susa.
9 Keďže sporné ustanovenia boli zrušené účinkom vyhlásenia o neústavnosti, stali sa otázky, ktoré položil Pretore, bezpredmetnými, takže nie je potrebné na ne odpovedať.
10 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor v zmysle svojej ustálenej súdnej praxe považuje návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 177 za podaný až do okamihu jeho späťvzatia príslušným súdom, ktorý ho podal, alebo jeho zamietnutia príslušným vyšším súdom.
11 Takýto účinok nevyplýva z uvedeného rozsudku, ktorý bol vyhlásený v rámci iných konaní, ako je konanie o spore, ktoré je predmetom podania na Súdnom dvore a ktorého účinok vo vzťahu k tretím osobám nemôže posúdiť.
12 Predbežnú námietku vznesenú talianskou vládou je preto potrebné zamietnuť.
O veci samej
13 Cieľom prvej otázky je v podstate zistiť dôsledky priamej uplatniteľnosti ustanovenia práva Spoločenstva v prípade jeho nezlučiteľnosti s neskorším právnym predpisom členského štátu.
14 Priama uplatniteľnosť, o ktorú ide v tomto prípade, znamená, že predpisy práva Spoločenstva musia byť plne účinné a aplikované jednotným spôsobom vo všetkých členských štátoch odo dňa nadobudnutia účinnosti a počas celej doby trvania ich platnosti.
15 Tieto ustanovenia zakladajú s okamžitým účinkom práva a povinnosti pre všetkých, ktorých sa týkajú, či členských štátov, alebo jednotlivcov, ktorí sú účastníkmi právnych vzťahov vyplývajúcich z práva Spoločenstva.
16 Tento účinok sa vzťahuje aj na každý súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie a ktorého poslaním ako orgánu členského štátu je chrániť práva priznané jednotlivcom právom Spoločenstva.
17 Podľa zásady prednosti práva Spoločenstva je účinkom z dôvodu nadobudnutia účinnosti priamo uplatniteľných ustanovení Zmluvy a aktov inštitúcií vo vzťahu k vnútroštátnemu právu členských štátov nielen strata použiteľnosti každého existujúceho ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktoré je s nimi rozpore, ale – vzhľadom na to, že tieto ustanovenia a akty sú neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku použiteľného na území každého členského štátu, pričom majú prednosť – aj zabránenie zavedenia nových vnútroštátnych legislatívnych aktov, ktoré sú nezlučiteľné s normami Spoločenstva.
18 Priznanie akejkoľvek právnej účinnosti legislatívnym aktom zasahujúcim do oblasti patriacej do výkonnej právomoci Spoločenstva alebo aktom, ktoré sú nezlučiteľné s ustanoveniami práva Spoločenstva, by znamenalo popretie účinnosti záväzkov, ktoré členské štáty prijali bezpodmienečne a neodvolateľne na základe Zmluvy, čím by sa spochybnili samotné základy Spoločenstva.
19 Rovnaké závery vyplývajú zo štruktúry článku 177 Zmluvy, podľa ktorého každý vnútroštátny súd má možnosť obrátiť sa na Súdny dvor vždy, keď zistí, že na vyhlásenie jeho rozsudku je nutné rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade alebo platnosti v rámci práva Spoločenstva.
20 Potrebný účinok tohto ustanovenia sa oslabí, ak sa bude vnútroštátnemu súdu brániť v okamžitom uplatnení práva Spoločenstva v súlade s rozhodnutím alebo judikatúrou Súdneho dvora.
21 Z predchádzajúcich ustanovení vyplýva, že každý vnútroštátny súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie, je povinný v plnej miere aplikovať právo Spoločenstva a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom, pričom musí prípadne neaplikovať akékoľvek vnútroštátne ustanovenie právneho predpisu, ktoré je s ním v rozpore, bez ohľadu na to, či bolo prijaté skôr alebo neskôr ako predpis Spoločenstva.
22 Následne akékoľvek ustanovenie vnútroštátneho právneho poriadku, ako aj administratívna alebo súdna prax, ktoré by mohli oslabiť účinnosť uplatňovania práva Spoločenstva tým, že príslušnému vnútroštátnemu súdu, ktorý aplikuje toto právo, nepriznávajú ani v momente tohto uplatnenia právomoc, aby urobil všetko, čo je nevyhnutné pre neuplatnenie ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré sú prekážkou plnej účinnosti noriem Spoločenstva, sú nezlučiteľné s požiadavkami, ktoré sú podstatou práva Spoločenstva.
23 O takýto prípad by išlo vtedy, ak by riešenie rozporu medzi ustanovením práva Spoločenstva a neskorším vnútroštátnym zákonom bolo vyhradené inému orgánu ako súdu zabezpečujúcemu aplikáciu práva Spoločenstva, ktorý disponuje vlastnou voľnou úvahou, hoci by prekážka brániaca plnej účinnosti tohto práva bolo iba dočasná.
24 Na prvú otázku treba odpovedať tak, že vnútroštátny súd, ktorý v rámci svojej právomoci aplikuje ustanovenia práva Spoločenstva, je povinný zabezpečiť plný účinok týchto noriem a z vlastnej úradnej moci neuplatní každé vnútroštátne ustanovenie, hoci by išlo o neskoršie ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva, bez toho, aby musel najprv žiadať alebo čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou alebo iným ústavným postupom.
25 Podstatou druhej otázky je, či za predpokladu, že ochranu práv priznaných ustanoveniami Spoločenstva možno časovo odložiť až do okamihu skutočného zrušenia prípadných vnútroštátnych opatrení, ktoré sú v rozpore s právom Spoločenstva, príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a či toto zrušenie musí mať vždy pravú spätnú účinnosť, aby nedošlo k porušeniu predmetných práv.
26 Z odpovede na prvú otázku vyplýva, že vnútroštátny súd je povinný zabezpečiť ochranu práv, ktoré mu priznávajú ustanovenia právneho poriadku Spoločenstva, bez toho, aby musel žiadať alebo čakať na skutočné zrušenie oprávnenými vnútroštátnymi orgánmi prípadných vnútroštátnych opatrení, ktoré sú prekážkou priamej a okamžitej aplikácie predpisov Spoločenstva.
27 Druhá otázka je na základe uvedeného bezpredmetná.
O trovách
28 Vláda Talianskej republiky, ako ani Komisia nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru.
29 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred Pretore di Susa, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.
Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol o otázkach položených uznesením Pretore di Susa z 28. júla 1977 takto:
Vnútroštátny súd, ktorý v rámci svojej právomoci aplikuje ustanovenia práva Spoločenstva, je povinný zabezpečiť plný účinok týchto noriem a v prípade potreby z vlastnej úradnej moci neuplatní každé vnútroštátne ustanovenie, hoci by išlo o neskoršie ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom Spoločenstva, bez toho, aby musel najprv žiadať alebo čakať na jeho zrušenie legislatívnou cestou alebo iným ústavným postupom.
Donner | Pescatore Mackenzie Stuart | O’Keeffe |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 9. marca 1978.
A. Van Houtte | | H. Kutscher |