Language of document : ECLI:EU:T:2013:31

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)

z 22. januára 2013 (*)

„Ochranná známka Spoločenstva – Námietkové konanie – Prihlášky slovnej a obrazovej ochrannej známky Spoločenstva BUD – Označenia ‚bud‘ – Relatívny dôvod zamietnutia – Článok 8 ods. 4 nariadenia (ES) č. 40/94 [teraz článok 8 ods. 4 nariadenia (ES) č. 207/2009]“

V spojených veciach T‑225/06 RENV, T‑255/06 RENV, T‑257/06 RENV a T‑309/06 RENV,

Budějovický Budvar, národní podnik, so sídlom v Českých Budějoviciach (Česká republika), v zastúpení: F. Fajgenbaum, C. Petsch, S. Sculy‑Logotheti a T. Lachacinski, advokáti,

žalobca,

proti

Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚHVT), v zastúpení: A. Folliard‑Monguiral, splnomocnený zástupca,

žalovanému,

vedľajší účastník v konaní pred Všeobecným súdom, predtým Anheuser‑Busch, Inc., ďalší účastník konania pred odvolacím senátom ÚHVT:

Anheuser‑Busch LLC, so sídlom v Saint Louis, Missouri (Spojené štáty americké), v zastúpení: V. von Bomhard, B. Goebel a A. Renck, advokáti,

ktorých predmetom sú žaloby proti rozhodnutiam druhého odvolacieho senátu ÚHVT vyhláseným 14. júna (vec R 234/2005‑2), 28. júna (veci R 241/2005‑2 a R 802/2004‑2) a 1. septembra 2006 (vec R 305/2005‑2), týkajúcim sa námietkových konaní medzi Budějovickým Budvarom, národným podnikom, a Anheuser‑Busch, Inc.,

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),

v zložení: predseda komory N. J. Forwood, sudcovia F. Dehousse (spravodajca) a J. Schwarcz,

tajomník: C. Heeren, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 11. septembra 2012,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Anheuser‑Busch, Inc., teraz Anheuser‑Busch LLC, vedľajší účastník konania, podal 1. apríla 1996, 28. júla 1999, 11. apríla 2000 a 4. júla 2000 na Úrad pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ÚHVT) štyri prihlášky ochrannej známky Spoločenstva na základe nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke Spoločenstva (Ú. v. ES L 11, 1994, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 146) v znení zmien a doplnení [nahradené nariadením Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 78, s. 1)].

2        Ochranné známky, ktorých zápis sa požadoval pre určité druhy výrobkov a služieb, medzi ktorými bolo aj pivo, patriacich do tried 16, 21, 25, 32, 33, 35, 38, 41 a 42 v zmysle Niceskej dohody o medzinárodnom triedení výrobkov a služieb pre zápis známok z 15. júna 1957 v revidovanom a doplnenom znení, sú slovné označenie BUD a toto obrazové označenie:

Image not found

3        Dňa 5. marca 1999, 1. augusta 2000, 22. mája a 5. júna 2001 podal žalobca Budějovický Budvar, národní podnik, na základe článku 42 nariadenia č. 40/94 (teraz článok 41 nariadenia č. 207/2009) námietky proti zápisu prihlasovaných ochranných známok pre všetky výrobky uvedené v prihláškach k zápisu.

4        Na podporu svojich námietok v prvom rade žalobca uplatňoval podľa článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 40/94 [teraz článok 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009] nižšie zobrazenú skoršiu medzinárodnú obrazovú ochrannú známku zapísanú pod č. 361 566 pre „všetky druhy svetlého a tmavého piva“ s účinkom v Rakúsku, Beneluxe a Taliansku:

Image not found

5        V druhom rade žalobca uplatňoval podľa článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 [teraz článok 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009] označenie „bud“, tak ako je chránené vo Francúzsku, v Taliansku a Portugalsku na základe Lisabonskej dohody o ochrane označení pôvodu a ich medzinárodného zápisu z 31. októbra 1958, v revidovanom a zmenenom znení (ďalej len „Lisabonská dohoda“) a v Rakúsku na základe zmluvy o ochrane údajov o pôvode, označení pôvodu a iných označení poľnohospodárskych a priemyselných výrobkov odkazujúcich na pôvod, uzavretej 11. júna 1976 medzi Československou socialistickou republikou a Rakúskou republikou (ďalej len „dvojstranná zmluva“) a dvojstrannej dohody o jej vykonávaní uzavretej 7. júna 1979 (ďalej len „dvojstranná dohoda“) (spoločne ďalej len „predmetné dvojstranné zmluvy“).

6        Rozhodnutím zo 16. júla 2004 vyhovelo námietkové oddelenie ÚHVT námietke, ktorá bola podaná proti zápisu prihlasovanej ochrannej známky, pokiaľ ide o „reštauračné služby, služby barov a vinární“ (trieda 42) uvedené v prihláške zo 4. júla 2000, predovšetkým sa domnievajúc, že žalobca preukázal, že vo Francúzsku, v Taliansku a Portugalsku má právo na označenie pôvodu „bud“.

7        Rozhodnutiami z 23. decembra 2004 a z 26. januára 2005 námietkové oddelenie zamietlo námietky podané proti zápisu ochranných známok, ktoré boli predmetom ďalších troch prihlášok, lebo sa v podstate domnievalo, že nebolo preukázané, že označenie pôvodu „bud“, pokiaľ ide o Rakúsko, Francúzsko, Taliansko a Portugalsko, je označením používaným v obchodnom styku, ktorého dosah nie je iba miestny.

8        Námietkové oddelenie, ktoré dospelo k tomuto záveru, zastávalo názor, že je potrebné použiť rovnaké kritériá, ako sú kritériá stanovené v článku 43 ods. 2 nariadenia č. 40/94 (teraz článok 42 ods. 2 nariadenia č. 207/2009) v ich spojení s pravidlom 22 ods. 2 a 3 nariadenia Komisie (ES) č. 2868/95 z 13. decembra 1995, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 40/94 o ochrannej známke Spoločenstva (Ú. v. ES L 303, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 189), pričom tieto kritériá sa týkajú dôkazu o „riadnom používaní“ skorších ochranných známok, na ktorých sa zakladá námietka.

9        Dňa 21. februára a 18. marca 2005 podal žalobca na ÚHVT na základe článkov 57 až 62 nariadenia č. 40/94 (teraz články 58 až 64 nariadenia č. 207/2009) proti rozhodnutiam námietkového oddelenia z 23. decembra 2004 a 26. januára 2005 tri odvolania.

10      Anheuser‑Busch podal 8. septembra 2004 na ÚHVT na základe článkov 57 až 62 nariadenia č. 40/94 odvolanie proti rozhodnutiu námietkového oddelenia zo 16. júla 2004, ktorým sa čiastočne vyhovelo námietke podanej žalobcom. Žalobca navrhol zrušenie rozhodnutia námietkového oddelenia v rozsahu, v akom boli námietky zamietnuté vo vzťahu k iným službám zaradeným do tried 35, 38, 41 a 42.

11      Rozhodnutiami zo 14. júna, 28. júna a 1. septembra 2006 druhý odvolací senát ÚHVT zamietol odvolania, ktoré podal žalobca proti rozhodnutiam námietkového oddelenia ÚHVT z 23. decembra 2004 a 26. januára 2005, a rozhodnutím vyhláseným 28. júna 2006 uvedený senát vyhovel odvolaniu, ktoré podal Anheuser Busch proti rozhodnutiu námietkového oddelenia zo 16. júla 2004, a zamietol námietku, ktorú podal žalobca, v celom jej rozsahu (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

12      Odvolací senát po prvé uviedol, že sa zdá, že žalobca na odôvodnenie svojich námietok už neodkazuje na medzinárodnú obrazovú ochrannú známku č. 361 566, ale iba na označenie pôvodu „bud“.

13      Po druhé sa odvolací senát v podstate domnieval, že je ťažko predstaviteľné, že by sa označenie „bud“ mohlo považovať za označenie pôvodu, ba dokonca za nepriame označenie zemepisného pôvodu. Vyvodil z toho, že námietke nie je možné podľa článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 vyhovieť na základe práva uplatneného ako označenie pôvodu, ktoré v skutočnosti takým označením pôvodu nie je.

14      Po tretie sa odvolací senát, ktorý analogicky použil ustanovenia článku 43 ods. 2 a 3 nariadenia č. 40/94 (teraz článok 42 ods. 2 a 3 nariadenia č. 207/2009) a pravidlo 22 nariadenia č. 2868/95, domnieval, že dôkazy, ktoré poskytol žalobca týkajúce sa používania označenia pôvodu „bud“ vo Francúzsku, v Taliansku, Rakúsku a Portugalsku, nie sú dostatočné.

15      Po štvrté odvolací senát zastával názor, že námietka musí byť zamietnutá aj z toho dôvodu, že žalobca nepreukázal, že mu predmetné označenie pôvodu poskytuje právo zakázať používanie výrazu „bud“ ako ochrannej známky vo Francúzsku alebo v Rakúsku.

 Konanie pred Súdom prvého stupňa a Súdnym dvorom

16      Žalobca návrhmi podanými do kancelárie Súdu prvého stupňa 26. augusta 2006 (vec T‑225/06), 15. septembra 2006 (veci T‑255/06 a T‑257/06) a 14. novembra 2006 (vec T‑309/06) podal žaloby o neplatnosť napadnutých rozhodnutí.

17      Uznesením predsedu prvej komory Súdu prvého stupňa z 25. februára 2008 boli veci T‑225/06, T‑255/06, T‑257/06 a T‑309/06 spojené na účely ústneho konania v súlade s článkom 50 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.

18      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky Súdu prvého stupňa boli vypočuté na pojednávaní 1. apríla 2008.

19      Rozsudkom zo 16. decembra 2008, Budějovický Budvar/ÚHVT – Anheuser‑Busch (BUD) (T‑225/06, T‑255/06, T‑257/06 a T‑309/06, Zb. s. II‑3555, ďalej len „rozsudok Súdu prvého stupňa“), Súd prvého stupňa spojil veci T‑225/06, T‑255/06, T‑257/06 a T‑309/06 na účely vyhlásenia rozsudku v súlade s článkom 50 rokovacieho poriadku a zrušil napadnuté rozhodnutia. Rozhodol, že ÚHVT znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť dve tretiny trov konania žalobcu. Rovnako rozhodol, že Anheuser‑Busch znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť jednu tretinu trov konania žalobcu.

20      Súd prvého stupňa po prvé v rámci prvej časti jediného dôvodu uvedeného žalobcom konštatoval, že odvolací senát porušil článok 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 tým, že sa najprv domnieval, že uplatňované skoršie právo, chránené na základe Lisabonskej dohody a dvojstrannej zmluvy, nie je „označením pôvodu“, ďalej tým, že sa domnieval, že otázka, či sa označenie BUD považuje za označenie pôvodu chránené najmä vo Francúzsku a v Rakúsku, má „druhoradý význam“, a nakoniec tým, že dospel k záveru, že na základe toho námietke nemožno vyhovieť (rozsudok Súdu prvého stupňa, body 92 a 97).

21      Po druhé v rámci prvej výhrady druhej časti jediného dôvodu uvedeného žalobcom Súd prvého stupňa spochybnil uplatnenie podmienky týkajúcej sa používania označenia, ktoré má väčší ako iba miestny dosah, v obchodnom styku, ako je stanovené v článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94, odvolacím senátom.

22      Súd prvého stupňa najprv konštatoval, že odvolací senát sa dopustil zjavne nesprávneho právneho posúdenia, keď sa rozhodol analogicky použiť ustanovenia práva Európskej únie týkajúce sa „riadneho“ používania skoršej ochrannej známky, najmä na určenie, či sa predmetné označenia používali „v obchodnom styku“, a to samostatne v Rakúsku, vo Francúzsku, v Taliansku a Portugalsku. Podľa Súdu prvého stupňa mal odvolací senát overiť, či dôkazy predložené žalobcom v priebehu správneho konania odzrkadľujú používanie predmetných označení v kontexte obchodnej činnosti, ktorej cieľom je hospodárska výhoda, a nie v súkromnej oblasti, a to nezávisle od územia, na ktorom k tomuto používaniu dochádza (rozsudok Súdu prvého stupňa, bod 168). Okrem toho Súd prvého stupňa v tejto súvislosti upresnil, že z článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 nevyplýva, že osoba, ktorá podáva námietky, musí preukázať, že predmetné označenie sa používalo pred podaním prihlášky ochrannej známky Spoločenstva. Maximálne sa môže požadovať, aby sa predmetné označenie používalo pred uverejnením prihlášky ochrannej známky vo Vestníku ochranných známok Spoločenstva (rozsudok Súdu prvého stupňa, bod 169). Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca s prihliadnutím na súhrn dokumentov, ktoré predložil ÚHVT, preukázal, že predmetné označenia sa na rozdiel od záveru odvolacieho senátu používajú v obchodnom styku v zmysle článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 (rozsudok Súdu prvého stupňa, bod 177).

23      Súd prvého stupňa ďalej zastával názor, že odvolací senát sa tiež dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď, pokiaľ ide o Francúzsko, stanovil spojitosť medzi dôkazom o používaní predmetného označenia a podmienkou týkajúcou sa toho, že predmetné právo musí mať dosah, ktorý nie je iba miestny. Súdny dvor v tejto súvislosti zastával názor, že postačuje konštatovať, že uplatnené skoršie práva majú dosah, ktorý nie je iba miestny, keďže ich ochrana podľa článku 1 ods. 2 Lisabonskej dohody a článku 1 dvojstrannej zmluvy prekračuje hranice území ich pôvodu (rozsudok Súdu prvého stupňa, bod 181).

24      Po tretie v rámci druhej výhrady druhej časti jediného dôvodu uvedeného žalobcom Súd prvého stupňa dospel k záveru, že odvolací senát pochybil, keď nezohľadnil všetky skutkové a právne okolnosti relevantné na určenie, či na základe článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 právne predpisy dotknutého členského štátu poskytujú žalobcovi právo zakázať používanie neskoršej ochrannej známky (rozsudok Súdu prvého stupňa, bod 199).

25      Návrhom podaným Kancelárii Súdneho dvora 4. marca 2009 podal Anheuser‑Busch na základe článku 56 Štatútu Súdneho dvora odvolanie proti rozsudku Súdu prvého stupňa, ktorým navrhuje, aby Súdny dvor zrušil uvedený rozsudok s výnimkou bodu 1 jeho výroku, ktorý sa týkal spojenia vecí na účely vyhlásenia rozsudku.

26      V rozsudku z 29. marca 2011, Anheuser‑Busch/Budějovický Budvar (C–96/09 P, ďalej len „rozsudok o odvolaní“), Súdny dvor dospel k záveru, že Súd prvého stupňa nepochybil, keď vyhovel prvej časti a druhej výhrade druhej časti jeho jediného dôvodu uvedeného žalobcom, avšak konštatoval, že pokiaľ ide o uplatnenie podmienky týkajúcej sa používania označenia, ako je stanovené v článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94, v obchodnom styku, ktorého dosah je väčší ako iba miestny (pozri body 21 až 23 vyššie), ktoré tvorilo predmet prvej výhrady druhej časti jediného dôvodu, sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

27      Súdny dvor z toho dôvodu zrušil rozsudok Súdu prvého stupňa „v rozsahu, v akom Súd prvého stupňa, pokiaľ ide o výklad článku 8 ods. 4 nariadenia [č. 40/94], najprv nesprávne rozhodol, že dosah dotknutého označenia, ktorý musí byť väčší ako miestny, sa má posudzovať výlučne vzhľadom na rozsah územia ochrany tohto označenia bez ohľadu na jeho používanie na tomto území, potom, že príslušné územie na posúdenie používania uvedeného označenia nie je nevyhnutne územie jeho ochrany, a nakoniec, že k používaniu tohto označenia nemusí nevyhnutne prísť pred podaním prihlášky na zápis ochrannej známky Spoločenstva“ (rozsudok o odvolaní, bod 1 výroku).

28      Súdny dvor v zostávajúcej časti odvolanie zamietol.

29      Navyše Súdny dvor uviedol, že „na posúdenie dôvodu, ktorý [žalobca] založil na tom, ako odvolací senát uplatnil podmienku týkajúcu sa používania označenia, ktorého dosah je väčší ako iba miestny, v obchodnom styku, treba vykonať posúdenie dôkaznej hodnoty skutkových okolností preukazujúcich v prejednávanej veci splnenie tejto podmienky, ako je definovaná v tomto rozsudku, pričom medzi tieto skutkové okolnosti patria najmä dokumenty predložené [žalobcom], ktoré sú uvedené v bodoch 171 a 172 napadnutého rozsudku“ (rozsudok o odvolaní, bod 219). Keďže stav konania nedovoľoval rozhodnúť o veci, Súdny dvor vrátil veci T‑225/06, T‑255/06, T‑257/06 a T‑309/06 Súdu prvého stupňa a rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne v konaní o veci samej.

30      Predmetné veci boli pridelené druhej komore Všeobecného súdu.

31      Účastníci konania podali pripomienky k ďalšiemu pokračovaniu v konaní v stanovených lehotách.

32      Dňa 19. októbra 2011 podal Anheuser‑Busch kancelárii Súdu prvého stupňa kópiu rozsudku z 9. augusta 2011 vydaného Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko). Ostatní účastníci konania mohli podať pripomienky k tomuto dokumentu, ktorý bol priložený k spisu.

33      Uznesením predsedu druhej komory Všeobecného súdu z 22. júna 2012 boli veci T‑225/06 RENV, T‑255/06 RENV, T‑257/06 RENV a T‑309/06 RENV spojené na účely ústnej časti konania a rozhodnutia, ktorým sa konanie ukončí, v súlade s článkom 50 rokovacieho poriadku.

34      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky Všeobecného súdu boli vypočuté na pojednávaní 11. septembra 2012.

 Návrhy účastníkov konania predložené po vrátení veci

35      Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        potvrdil rozsudok Súdu prvého stupňa,

–        zaviazal ÚHVT a Anheuser‑Busch na náhradu trov konania.

36      ÚHVT a Anheuser‑Busch navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žaloby,

–        zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.

 Právny stav

37      Na úvod treba uviesť, že žalobca sa svojimi návrhmi smerujúcimi k potvrdeniu rozsudku Súdu prvého stupňa snaží o zrušenie napadnutých rozhodnutí, ako to navrhoval v rámci svojich žalôb.

38      Navyše treba pripomenúť, že žalobca vo svojom návrhu v podstate uplatňuje jediný dôvod založený na porušení článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94. Jediný dôvod žalobcu sa skladá z dvoch častí. V rámci prvej časti žalobca spochybňuje záver odvolacieho senátu, podľa ktorého sa označenie „bud“ nemôže považovať za označenie pôvodu. V rámci druhej časti žalobca spochybňuje posúdenie odvolacieho senátu, podľa ktorého v prejednávanom prípade nie sú splnené podmienky článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94.

39      V rozsudku o odvolaní Súdny dvor potvrdil viaceré zistenia Súdu prvého stupňa týkajúce sa pochybení, ktorých sa dopustil odvolací senát v napadnutých rozhodnutiach.

40      Z rozsudku o odvolaní predovšetkým vyplýva, že Súdny dvor nespochybnil záver Súdu prvého stupňa, že treba vyhovieť prvej časti jediného dôvodu. Súdny dvor tak uviedol, že Súd prvého stupňa, ktorý konštatoval, že účinky uvádzaných skorších práv neboli s konečnou platnosťou vo Francúzsku a v Rakúsku vyhlásené za neplatné a že tieto práva boli v čase prijatia napadnutých rozhodnutí platné, dospel tak v bodoch 90 a 98 svojho rozsudku správne k záveru, že odvolací senát mal zohľadniť uvádzané skoršie práva bez toho, aby mohol spochybniť samotnú kvalifikáciu uvedeného práva (rozsudok o odvolaní, body 92 a 93).

41      Pokiaľ ide o druhú časť jediného dôvodu, Súdny dvor rozhodol, že sa Súd prvého stupňa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že sa výraz „používaný v obchodnom styku“ nemá chápať ako odkaz na riadne používanie, ako je stanovené analogicky v článku 43 ods. 2 a 3 nariadenia č. 40/94 pre skoršie ochranné známky uvedené na podporu námietky, ako to uviedol odvolací senát v napadnutých rozhodnutiach (rozsudok o odvolaní, body 142 až 146).

42      Navyše Súdny dvor pripomenul záver Súdu prvého stupňa, podľa ktorého skutočnosť, že označenie „bud“ bolo používané „ako ochranná známka“, neznamená, že uvedené označenie nebolo používané v obchodnom styku, čo uviedol odvolací senát v napadnutých rozhodnutiach, a spresnil, že označenie uplatňované na podporu námietky sa má používať ako rozlišovací prvok v tom zmysle, že musí slúžiť na identifikáciu hospodárskej činnosti vykonávanej jeho majiteľom, čo nie je v prejednávanej veci spochybnené (rozsudok o odvolaní, body 148 a 149).

43      Súdny dvor ďalej uviedol, že Súd prvého stupňa v bode 195 svojho rozsudku, pokiaľ ide o ochranu označenia pôvodu „bud“ zapísaného podľa Lisabonskej dohody vo Francúzsku, správne rozhodol, že odvolací senát sa nemohol odvolať na skutočnosť, že zo súdneho rozhodnutia vydaného v tomto členskom štáte vyplýva, že žalobca nemohol v danom období zabrániť distribútorovi Anheuser‑Busch v predaji piva pod ochrannou známkou BUD vo Francúzsku, aby z nej vyvodil, že žalobca nepreukázal, že podmienka týkajúca sa práva zakázať používanie neskoršej ochrannej známky na základe uvádzaného označenia je splnená (rozsudok o odvolaní, bod 193).

44      Napokon, keďže žiadne zo súdnych rozhodnutí vo Francúzsku a v Rakúsku uvedených odvolacím senátom nenadobudlo účinky res iudicata, Súdny dvor zastával názor, že Súd prvého stupňa správne v bode 192 svojho rozsudku rozhodol, že odvolací senát nemohol svoj záver založiť iba na týchto rozhodnutiach, a mal tiež zohľadniť ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov uplatnené žalobcom v rámci námietkového konania, aby preskúmal, či podľa týchto ustanovení žalobca má právo zakázať neskoršiu ochrannú známku na základe uvádzaného označenia (rozsudok o odvolaní, body 195 až 197).

45      V každom prípade, hoci sú napadnuté rozhodnutia poznačené niekoľkými chybami, tie nepostačujú na to, aby Všeobecný súd vyhovel aj druhej časti jediného dôvodu a zrušil uvedené rozhodnutia. Odvolací senát sa totiž v napadnutých rozhodnutiach domnieval, že označenie uvádzané na podporu námietky nespĺňa podmienku uvedenú v článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 týkajúcu sa používania označenia, ktorého dosah je väčší ako iba miestny, v obchodnom styku. Tento záver odvolacieho senátu postačuje sám osebe na zamietnutie námietok podaných žalobcom proti zápisu prihlasovaných ochranných známok Spoločenstva. V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia (pozri bod 27 vyššie).

46      Treba teda vykonať posúdenie dôkaznej hodnoty skutkových okolností predložených žalobcom ÚHVT, ktoré preukazujú, že v prejednávanej veci je splnená podmienka týkajúca sa používania označenia, ktorého dosah je väčší než iba miestny, v obchodnom styku, stanovená článkom 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94, na základe jej definície ako bola potvrdená v rozsudku o odvolaní.

47      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že cieľom tejto podmienky stanovenej v článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 týkajúcej sa používania označenia, ktorého dosah je väčší ako iba miestny, v obchodnom styku je obmedziť konflikt medzi označeniami a zabrániť tomu, aby skoršie právo, ktoré nie je dostatočne príznačné, čiže vplyvné a významné v obchodnom styku, mohlo byť prekážkou zápisu novej ochrannej známky Spoločenstva. Táto možnosť namietať má byť vyhradená označeniam, ktoré sa skutočne nachádzajú na svojich príslušných trhoch. Na to, aby mohlo byť označenie prekážkou zápisu nového označenia, sa musí označenie uvádzané na podporu námietky skutočne používať dostatočne významným spôsobom v obchodnom styku a mať zemepisný rozsah, ktorý je väčší než iba miestny, čo znamená, že pokiaľ územie ochrany tohto označenia možno považovať za väčšie než miestne, toto používanie nastalo na významnej časti tohto územia. Na účely určenia, či ide o tento prípad, treba zohľadniť dĺžku a intenzitu používania tohto označenia, čo je rozlišovací prvok pre jeho adresátov, ktorými sú tak kupujúci a spotrebitelia, ako aj dodávatelia a konkurenti. V tejto súvislosti je najmä relevantné používanie označenia v reklame a obchodnej korešpondencii. Posúdenie podmienky týkajúcej sa používania v obchodnom styku sa musí okrem toho vykonať samostatným spôsobom pre každé územie, na ktorom je právo uvádzané na podporu námietky chránené. Napokon používanie dotknutého označenia v obchodnom styku musí byť preukázané pred dátumom podania prihlášky ochrannej známky Spoločenstva (rozsudok o odvolaní, body 156 až 169).

48      V prejednávanej veci odvolací senát zastával v podstate názor, že dôkazy predložené žalobcom ÚHVT neumožňujú, pokiaľ ide o Francúzsko, Taliansko, Rakúsko a Portugalsko, dospieť k záveru o používaní označenia, ktorého dosah je väčší ako iba miestny, v obchodnom styku. Z pripomienok k ďalšiemu pokračovaniu v konaní vyplýva, že žalobca spochybňuje napadnuté rozhodnutia iba v rozsahu, v akom zamietajú dôkazy o používaní dotknutého označenia vo Francúzsku a v Rakúsku ako nedostatočné.

49      Žalobca v rámci pripomienok k ďalšiemu pokračovaniu v konaní najprv uvádza, že podmienku týkajúcu sa dosahu uvádzaného označenia nemožno posúdiť rovnakým spôsobom pri právach rozdielnej povahy. Pokiaľ ide o označenia pôvodu, ich ochrana neimplikuje podmienku súvisiacu s ich používaním, hoci sa javí, že Súdny dvor pridal takúto požiadavku. Akýkoľvek iný výklad by znamenal, že označenia pôvodu sa považujú za odvolateľné práva, čo by bolo v rozpore so zmyslom nariadenia Rady (ES) č. 510/2006 z 20. marca 2006 o ochrane zemepisných označení a označení pôvodu poľnohospodárskych výrobkov a potravín (Ú. v. EÚ L 93, s. 12). Len čo je označenie pôvodu zapísané, sú splnené podmienky článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94. Na to, aby sa dosah sporného označenia neposúdil iba ako miestny, stačí poskytnúť dôkaz o tomto zápise. Navyše v prejednávanom prípade dotknuté označenie o pôvode je chránené na národnej, dvojstrannej a medzinárodnej úrovni. Dosah tohto označenia pôvodu teda nie je miestny. Navyše žalobca zdôrazňuje, že výroba výrobku súvisiaceho s označením pôvodu je obmedzená, a jeho vývoz tiež. Výroba výrobku, na ktorý sa vzťahuje označenie pôvodu, zostáva v skutočnosti vo veľkej časti v krajine jeho pôvodu. Žalobca takisto spresňuje, že trh s pivom je špecifickým trhom, a pripomína, že politickému statusu Českej republiky predchádzal režim, ktorý vývoz obmedzoval. Napokon žalobca tvrdí, že podmienka týkajúca sa používania uplatňovaného označenia v obchodnom styku je kvalitatívna, a nie kvantitatívna. Všeobecný súd by mal pri posúdení skutkových okolností predmetného prípadu tieto okolnosti vziať do úvahy.

50      Pokiaľ ide o používanie uplatňovaného označenia vo Francúzsku, žalobca uvádza, že predložil tie isté dôkazy používania uvedeného označenia ako vo veciach, v ktorých bol vyhlásený rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. júna 2007, Budějovický Budvar/ÚHVT – Anheuser‑Busch (BUD) (T‑60/04 až T‑64/04, neuverejnený v Zbierke). V týchto veciach však, ako odvolací senát, tak aj ÚHVT pred Súdom prvého stupňa uznali, že žalobca predložil dôkaz, pokiaľ ide o Francúzsko, o používaní uplatňovaného označenia, ktorého dosah nebol iba miestny, v obchodnom styku.

51      Pokiaľ ide o používanie uplatňovaného označenia v Rakúsku, žalobca najprv zdôrazňuje, že v rozsudku z 8. septembra 2009, Budějovický Budvar (C‑478/07, Zb. s. I‑7721), Súdny dvor uviedol, že „článok 30 ES… nestanovuje konkrétnu požiadavku kvality a trvania používania názvu v členskom štáte pôvodu, aby jeho ochrana mohla byť na základe tohto článku odôvodnená“. Žalobca ďalej tvrdí, že dôkazy, ktoré predložil ÚHVT, preukazujú iné ako iba miestne používanie v Rakúsku.

52      ÚHVT a Anheuser‑Busch nesúhlasia s argumentmi žalobcu. Navyše, ak by Všeobecný súd usúdil, že dôkazy predložené žalobcom sú dostatočné na preukázanie existencie označenia používaného v obchodnom styku, ktorého dosah nie je iba miestny, ÚHVT a Anheuser‑Busch žiadajú zohľadniť ďalšie skutočností. ÚHVT a Anheuser‑Busch odkazom predovšetkým na rozsudok Budějovický Budvar, bod 51 vyššie, tvrdia, že neexistencia zápisu označenia „bud“ na základe nariadenia č. 510/2006 znamená, že ochrana uvedeného označenia v Rakúsku a vo Francúzsku v súvislosti s dotknutými dvojstrannými zmluvami a Lisabonskou dohodou bola v týchto členských štátoch ku dňu prijatia napadnutých rozhodnutí bez účinkov. Tento výklad je v prípade Rakúska potvrdený rozsudkom z 9. augusta 2011, ktorý vydal Oberster Gerichtshof (bod 32 vyššie). Všeobecný súd je viazaný platným právom Únie.

53      Po prvé za predpokladu, že žalobca svojimi argumentmi tvrdí, že podmienka uvedená v článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94, týkajúca sa používania označenia, ktorého dosah je nie len miestny, v obchodnom styku, je splnená, pokiaľ ide o francúzske územie, keďže sa odvolací senát domnieval, že táto podmienka bola splnená v rámci skorších vecí prejednávaných pred ÚHVT medzi tými istými účastníkmi konania a ktoré sa týkali toho istého uplatňovaného označenia, treba tieto argumenty zamietnuť. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že rozhodnutia, ktoré prijímajú odvolacie senáty podľa nariadenia č. 40/94 v súvislosti so zápisom označenia ako ochrannej známky Spoločenstva, patria do výkonu viazanej právomoci, a nie do diskrečnej právomoci. Preto sa zákonnosť rozhodnutí odvolacích senátov musí posúdiť iba na základe tohto nariadenia tak, ako ho vykladá súd Únie, a nie na základe skoršej rozhodovacej praxe odvolacích senátov [rozsudok Súdneho dvora z 26. apríla 2007, Alcon/ÚHVT, C‑412/05 P, Zb. s. I‑3569, bod 65, a rozsudok Všeobecného súdu z 2. mája 2012, Universal Display/ÚHVT (UniversalPHOLED), T‑435/11, neuverejnený v Zbierke, bod 37]. Navyše za predpokladu, že žalobca svojimi argumentmi poukazuje v skutočnosti na porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, treba pripomenúť, že dodržiavanie tejto zásady musí byť v súlade s dodržiavaním zásady legality (pozri rozsudok Súdneho dvora z 10. marca 2011, Agencja Wydawnicza Technopol/ÚHVT, C‑51/10 P, Zb. s. I‑1541, bod 75). Nakoniec z dôvodov právnej istoty a riadnej správy vecí verejných musí byť preskúmanie akejkoľvek prihlášky veľmi prísne a úplné a musí sa vykonať v každom konkrétnom prípade (rozsudok Agencja Wydawnicza Technopol/ÚHVT, už citovaný, bod 77). Toto prísne a úplné preskúmanie sa musí takisto týkať označení uplatňovaných na podporu námietky. Z dôvodov, ktoré sú ďalej uvedené, sa odvolací senát nedopustil pochybenia, keď rozhodol, že označenie uplatňované v danom prípade nespĺňa podmienku uvedenú v článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 týkajúcu sa používania označenia, ktorého dosah nie je iba miestny, v obchodnom styku. Z toho vyplýva, že žalobca sa nemôže na účely vyvrátenia záveru, ku ktorému dospel odvolací senát v napadnutom rozhodnutí, účinne dovolávať skorších rozhodnutí ÚHVT (pozri v tomto zmysle rozsudky Agencja Wydawnicza Technopol/ÚHVT, už citovaný, body 78 a 79, a UniversalPHOLED, už citovaný, bod 39). Navyše treba zdôrazniť, že ochranné známky prihlásené v skorších veciach uvedených žalobcom sa týkali buď odlišných ochranných známok, alebo výrobkov odlišných od tých, aké sú predmetom tejto veci, takže námietkové konania boli taktiež odlišné.

54      Po druhé treba uviesť, že účastníci konania už nespochybňujú, že dokumenty predložené žalobcom pred ÚHVT mohli preukázať používanie uplatňovaného označenia v obchodnom styku v tom zmysle, že k tomuto používaniu dochádzalo v kontexte obchodnej činnosti, ktorej cieľom je hospodárska výhoda, a nie v súkromnej oblasti.

55      Po tretie, pokiaľ ide konkrétne o prihlášku ochrannej známky Spoločenstva, ktorá je predmetom žaloby vo veci T‑309/06 RENV, stačí konštatovať, že žalobca nepredložil ÚHVT žiaden dôkaz, ktorý by predchádzal dňu podania prihlášky dotknutej ochrannej známky Spoločenstva (1. apríl 1996). Podmienka stanovená článkom 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 týkajúca sa používania označenia, ktorého dosah nie je iba miestny, v obchodnom styku, teda nie je splnená. Odvolací senát sa teda v tejto súvislosti nedopustil pochybenia. Vzhľadom na to, že záver odvolacieho senátu v tejto súvislosti postačil na zamietnutie námietky (pozri bod 45 vyššie), žalobu vo veci T‑309/06 RENV treba zamietnuť.

56      Po štvrté, pokiaľ ide o námietky, v rámci ktorých sa žalobca dovolával ochrany označenia „bud“ vo Francúzsku (veci T‑225/06 RENV, T‑255/06 RENV a T‑257/06 RENV), dokumenty predložené ÚHVT tvorili štyri datované faktúry. Niektoré z týchto faktúr musia byť však z posúdenia vylúčené, lebo sú zo dňa po podaní prihlášky predmetnej ochrannej známky Spoločenstva. Tak je tomu v prípade jednej faktúry (z 10. októbra 2000) v rámci vecí T‑225/06 RENV a T‑257/06 RENV, ktoré sa týkajú prihlášok ochranných známok Spoločenstva podaných 11. apríla a 4. júla 2000. Je tak tomu tiež v prípade dvoch faktúr (z 3. marca a 10. októbra 2000) v rámci veci T‑255/06 RENV, ktorá sa týka prihlášky ochrannej známky podanej 28. júla 1999. Ak sa vezmú do úvahy relevantné faktúry v každej z týchto vecí, treba konštatovať, že sa týkajú veľmi obmedzeného objemu výrobkov (nanajvýš 0,87 hektolitra, teda 87 litrov), rozdelených do dvoch alebo troch dodávok v období od decembra 1997 do marca 2000. Navyše predmetné dodávky boli obmedzené nanajvýš na tri mestá na francúzskom území, a to Thiais, Lille a Štrasburg. Napokon žalobca neuviedol žiadnu ďalšiu skutočnosť, ktorá by preukazovala, že uplatňované označenie bolo použité v reklame na relevantnom území. S ohľadom na tieto skutočnosti treba konštatovať, že podmienka týkajúca sa používania označenia, ktorého dosah nie je iba miestny, v obchodnom styku nie je v prípade francúzskeho územia splnená.

57      Vzhľadom na to, že v rámci námietky, ktorá viedla k veci T‑257/06 RENV, sa žalobca dovolával ochrany označenia BUD iba vo Francúzsku a nedovolával sa ochrany uvedeného označenia v Rakúsku, záver odvolacieho senátu o neexistencii používania označenia, ktorého dosah nie je iba miestny, v obchodnom styku postačil na zamietnutie predmetnej námietky (pozri bod 45 vyššie). Za týchto podmienok treba žalobu vo veci T‑257/06 RENV zamietnuť.

58      Po piate, pokiaľ ide o námietky, v rámci ktorých sa žalobca dovolával ochrany označenia „bud“ v Rakúsku (veci T‑225/06 RENV a T‑255/06 RENV), dokumenty poskytnuté ÚHVT boli tieto:

–        čestné vyhlásenie zamestnanca žalobcu z júna 2001, ku ktorému bolo pripojených deväť výstrižkov z rakúskych novín, datovaných od mája do septembra 1997, týkajúcich sa výrobku „Bud Super Strong“,

–        čestné vyhlásenie generálneho riaditeľa spoločnosti dovážajúcej pivo do Rakúska z 9. augusta 2001, ku ktorému boli pripojené štyri faktúry žalobcu (s dátumami 26. mája 1997, 22. júla 1997, 21. novembra 1997 a 23. januára 1998), jedenásť faktúr týkajúcich sa následného predaja zo strany dovážajúcej spoločnosti podnikom nachádzajúcim sa v Rakúsku, ako aj zoznam predajných cien zahŕňajúcich výrobok „Bud Strong“,

–        čestné vyhlásenie generálneho riaditeľa tej istej spoločnosti dovážajúcej pivo do Rakúska zo 7. decembra 2001, ku ktorému bolo pripojených osem faktúr žalobcu (s dátumami 5. júna 1998, 11. decembra 1998, 1. marca 1999, 18. mája 1999, 16. novembra 1999, 23. novembra 1999, 14. apríla 2000 a 20. júna 2000) a osem faktúr týkajúcich sa následného predaja zo strany dovážajúcej spoločnosti podnikom nachádzajúcim sa v Rakúsku,

–        čestné vyhlásenie zamestnanca žalobcu z 15. apríla 2005 potvrdzujúce obrat dosiahnutý predajom výrobku „Bud Super Strong“ v Rakúsku v rokoch 1997 až 2004, ku ktorému bolo pripojených viacero faktúr žalobcu vyššie uvedenej spoločnosti dovážajúcej pivo do Rakúska, a to už predložených, ako aj nová faktúra (s dátumom 21. októbra 1999), a príklady súpisov balení určených na vývoz vyššie uvedenej spoločnosti dovážajúcej pivo do Rakúska v rokoch 1998, 1999, 2001 a 2002.

59      V prvom rade treba uviesť, ako to urobili ÚHVT a Anheuser‑Busch, že dokumenty predložené žalobcom v priebehu správneho konania preukazujú veľmi slabý predaj, čo sa týka objemu, ako aj obratu. Faktúry založené do spisu tak preukazujú predaj 22,96 hektolitra dotknutého výrobku v rokoch 1997 a 1998. Pokiaľ ide o rok 1999, faktúry preukazujú objem predaja 15,5 hektolitra a za obdobie do 28. júla 1999 (obdobie, ktoré sa berie do úvahy v rámci veci T‑255/06 RENV) 5,14 hektolitra. Z toho vyplýva, že predmetné predaje dosahovali v priemere 12,82 hektolitra za rok. Za predpokladu, že by bolo treba vziať do úvahy objem predaja za rok 1999 uvedené v čestnom vyhlásení zamestnanca žalobcu, objem predaja za tento rok by bol 51,48 hektolitra, čo je v priemere 24,81 hektolitra za rok. Tento objem predaja treba porovnať s priemernou spotrebou piva v Rakúsku, ktorá v relevantnom období presahovala podľa skutočností uvedených v napadnutých rozhodnutiach, ktoré žalobca nenapadol, 9 miliónov hektolitrov za rok. Pokiaľ ide o obrat, čestné vyhlásenie zamestnanca žalobcu uvádza sumu 44 546,76 českých korún (CZK) za rok 1999, alebo približne 1 200 eur (k 31. decembru 1999). Táto suma je s ohľadom na skutočnosti v spise ešte nižšia v prípade rokov 1997 a 1998.

60      V druhom rade, pokiaľ ide o výstrižky z novín priložených k spisu, tie sa týkajú len krátkeho obdobia, a síce od mája do septembra 1997. Navyše nebola predložená žiadna skutočnosť, ktorá by umožnila presne určiť dosah týchto zverejnení, či už z geografického pokrytia, alebo dotknutej verejnosti.

61      V treťom rade, pokiaľ ide o faktúry dovážajúcej spoločnosti určené podnikom nachádzajúcim sa v Rakúsku, tie preukazujú predaj v ôsmich mestách na rakúskom území (na siedmich, ak sa vezmú do úvahy iba predaje pred 28. júlom 1999 v rámci veci T‑255/06 RENV). V tejto súvislosti treba uviesť, že ak sa aj dotknutý výrobok predal vo viacerých mestách na rakúskom území, predaje uskutočnené mimo Viedne predstavujú, tak ako to vyplýva z faktúr, zanedbateľný objem (24 predaných fľašiek v šiestich mestách a 240 predaných fľašiek v jednom meste). Tieto zanedbateľné predaje sa musia dať do perspektívy s relevantnou dĺžkou predaja dotknutých výrobkov (od dvoch do troch rokov podľa veci) a priemernou spotrebou piva v Rakúsku (viac ako 9 miliónov hektolitrov za rok).

62      V štvrtom rade, pokiaľ ide o predajné náklady uvedené v čestnom vyhlásení zamestnanca žalobcu, tie sa týkajú všetkých výrobkov predávaných žalobcom na rakúskom území. Nie je teda možné na tomto základe, ako to uznal žalobca na pojednávaní, určiť sumy, ktoré boli určené na predaj výrobku dotknutého v tejto veci.

63      V piatok rade, pokiaľ ide o cenník pripojený k čestnému vyhláseniu generálneho riaditeľa spoločnosti dovážajúcej pivo do Rakúska, ktorý uvádza výrobok „Bud Strong“, okrem toho, že sa týka veľkého počtu značiek pív, nebola predložená žiadna skutočnosť, ktorá by umožnila určiť rozsah a trvanie distribúcie dotknutého výrobku.

64      Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti treba konštatovať, že žalobca v prejednávanej veci nepreukázal, že uplatňované označenie má dosah, ktorý nie je iba miestny, v zmysle článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94, v prípade rakúskeho územia.

65      Ďalšie tvrdenia predložené žalobcom nemôžu spochybniť tento záver. Pokiaľ ide predovšetkým o skutočnosť uvedenú žalobcom, podľa ktorej je výroba výrobku súvisiaca s označením pôvodu obmedzená a jeho vývoz takisto, treba uviesť, že pokiaľ ide konkrétne o situáciu žalobcu, ako to uznal na pojednávaní, objem jeho výroby presahuje milión hektolitrov za rok, pričom polovica z tohto objemu sa vyváža mimo Českej republiky. Argument žalobcu, pokiaľ ide o špecifickú situáciu v predmetnom prípade, je preto nedôvodný.

66      V súvislosti s uvedeným a bez toho, aby sa bolo treba vyjadriť k doplňujúcim argumentom uvedeným ÚHVT a Anheuser‑Busch v ich vyjadreniach, treba žaloby vo veciach T‑225/06 RENV a T‑255/06 RENV zamietnuť.

 O trovách

67      Súdny dvor vo svojom rozsudku o odvolaní vyhradil rozhodnutie o náhrade trov konania pre konanie vo veci samej. V súlade s článkom 121 rokovacieho poriadku prináleží Všeobecnému súdu rozhodnúť v tomto rozsudku o všetkých trovách konania spojených s jeho rozličnými štádiami.

68      Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Navyše podľa článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania, alebo z osobitných dôvodov.

69      V prejednávanej veci, hoci žalobca so svojimi návrhmi neuspel, treba zdôrazniť, že napadnuté rozhodnutia boli poznačené viacerými pochybeniami. Tieto pochybenia viedli Súd prvého stupňa k tomu, aby vo svojom rozsudku vyhovel prvej časti a druhej výhrade druhej časti jediného dôvodu (pozri body 20 až 24 vyššie). Pochybenia zistené Súdom prvého stupňa v tejto súvislosti boli potvrdené Súdnym dvorom v jeho rozsudku o odvolaní (pozri bod 26 vyššie). Vzhľadom na tieto okolnosti budú okolnosti prejednávanej veci správne posúdené rozhodnutím, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloby sa zamietajú.

2.      Každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Forwood

Dehousse

Schwarcz

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 22. januára 2013.

Podpisy


* Jazyk konania: angličtina.