NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 29. novembra 2012 (1)
Vec C‑440/11 P
Európska komisia
proti
Stichting Administratiekantoor Portielje a i.
„Odvolanie – Hospodárska súťaž – Kartely – Článok 81 ods. 1 ES a článok 53 ods. 1 Dohody o EHP – Pojem podnik – Pripísanie protisúťažného správania, ktorého sa dopustila obchodná spoločnosť, nadácii, ktorá priamo alebo nepriamo kontroluje 100 % obchodný podiel v tejto spoločnosti, ale sama nevykonáva hospodársku činnosť – ‚Sťahovací kartel‘ – Trh s medzinárodnými sťahovacími službami v Belgicku“
I – Úvod
1. Prejednávaný prípad opätovne ponúka Súdnemu dvoru príležitosť, aby spresnil svoju judikatúru venovanú mimoriadne spornej problematike zodpovednosti materských spoločností za protisúťažné správanie ich 100 % dcérskych spoločností. Ide tu v podstate o otázku, či pripísanie uvedenej zodpovednosti v oblasti kartelového práva je podmienené tým, že materská spoločnosť vykonáva vlastnú hospodársku činnosť, to znamená, že sa sama osebe považuje za podnik v zmysle európskeho práva hospodárskej súťaže, alebo či postačuje, ak uvedenú hospodársku činnosť vykonáva dcérska spoločnosť a obe – materská a dcérska spoločnosť – spoločne tvoria podnik.
2. Táto právna otázka vyvstáva v súvislosti so „sťahovacím kartelom“, ktorý Európska komisia odhalila pred niekoľkými rokmi na trhu s medzinárodnými sťahovacími službami v Belgicku a ktorý bol 11. marca 2008 predmetom rozhodnutia o uložení pokuty (ďalej aj „sporné rozhodnutie“).(2) Komisia okrem ďalších deviatich spoločností, resp. skupín spoločností, obvinila z účasti na sťahovacom karteli spoločnosť Gosselin Group NV (ďalej „Gosselin“) a uložila jej pokutu. Okrem toho v prípade časti tejto pokuty uplatnila Komisia zodpovednosť voči Stichting Administratiekantoor Portielje (ďalej „nadácia Portielje“ alebo „Portielje“) ako solidárnej dlžníčke, ktorá je rodinnou nadáciou priamo či nepriamo kontrolujúcou 100 % obchodný podiel na spoločnosti Gosselin a v záujme zakladajúcich rodinných príslušníkov má zabezpečiť jednotné vedenie spoločnosti Gosselin.
3. Všeobecný súd Európskej únie však solidárnu zodpovednosť nadácie Portielje považoval za protiprávnu, čo odôvodnil vo svojom rozsudku zo 16. júna 2011 (ďalej aj „rozsudok Všeobecného súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“)(3) v prvom rade tým, že Portielje nevykonáva sama žiadnu hospodársku činnosť, a preto nie je podnikom.
4. Tento rozsudok teraz Komisia napáda svojím odvolaním. Podľa jej názoru je z hľadiska pripísania zodpovednosti podľa práva hospodárskej súťaže relevantné jedine to, či materská a dcérska spoločnosť – v prejednávanom prípade teda nadácia Portielje a spoločnosť Gosselin – spoločne tvoria podnik v zmysle európskeho práva hospodárskej súťaže a či možno tomuto hospodárskemu subjektu vytýkať účasť na karteli.
5. Súdny dvor sa bude onedlho v rámci ďalších odvolacích konaní vo veci sťahovacieho kartelu zaoberať radom ďalších právnych otázok.(4)
II – Okolnosti predchádzajúce sporu
6. Gosselin je obchodná spoločnosť so sídlom v Belgicku, ktorá bola založená v roku 1983 a od 20. decembra 2007 pôsobí pod súčasným obchodným menom ako sťahovacia spoločnosť.(5)
7. Portielje je nadácia založená v roku 2001 so sídlom v Holandsku, prostredníctvom ktorej sa akcionári z okruhu zakladajúcich rodinných príslušníkov spoločnosti Gosselin spojili, aby zabezpečili jednotné vedenie spoločnosti Gosselin. Sama Portielje nevykonáva žiadnu komerčnú činnosť.
8. Čiastočne priamo a čiastočne nepriamo kontroluje táto rodinná nadácia od 1. januára 2002 všetky obchodné podiely spoločnosti Gosselin. Konkrétne Portielje ako správkyňa vlastní 92 % akcií Gosselin a zostávajúcich 8 % patrí spoločnosti Vivet en Gosselin NV; 99,87 % podiel poslednej menovanej spoločnosti vlastní opäť Portielje.
A – Skutkový stav a správne konanie
9. Podľa záverov vyšetrovania Komisie existoval na trhu s medzinárodnými sťahovacími službami v Belgicku v rokoch 1984 až 2003 kartel, na ktorom sa v rôznych obdobiach(6) a v rozličnej miere zúčastňovalo desať sťahovacích spoločností.(7)
10. Komisia v spornom rozhodnutí konštatovala, že v prípade uvedeného kartelu ide o celkovú kartelovú dohodu vo forme jediného a nepretržitého porušovania,(8) ktoré bolo celkovo založené na troch druhoch dohôd:(9)
– na dohodách o cenách, v ktorých sa zúčastnené sťahovacie spoločnosti dohodli na odmenách za svoje služby zákazníkom,
– na dohodách o systéme finančnej kompenzácie za odmietnuté alebo neuskutočnené ponuky (provízie); na základe nich mali konkurenti spoločnosti, ktorá získala zákazku na službu medzinárodného sťahovania, dostať do určitej miery finančné odškodnenie bez ohľadu na to, či sami podali, alebo nepodali ponuku týkajúcu sa zákazky; uvedené provízie boli utajenou súčasťou konečnej ceny, ktorú spotrebiteľ zaplatil za príslušné sťahovacie služby,
– na dohodách o rozdelení trhu prostredníctvom systému fiktívnych cenových ponúk (predstierané ponuky), ktoré sťahovacia spoločnosť predložila zákazníkovi alebo subjektu, ktorý sa sťahoval, bez toho, aby mala v úmysle sťahovanie uskutočniť; na tento účel oznámila vždy jedna spoločnosť svojim konkurentom cenu vrátane poistnej sadzby a poplatku za skladovanie, ktorú si mali fakturovať za fiktívnu službu.
11. Kým dohody o províziách a predstieraných ponukách sa uplatňovali počas celého obdobia existencie kartelu (od roku 1984 do roku 2003), uskutočňovanie dohôd o cenách po máji 1990 sa nepodarilo dokázať.(10)
12. Komisia zo skutkového stavu, ktorý zistila, v spornom rozhodnutí vyvodila, že zúčastnené spoločnosti porušili článok 81 ods. 1 ES a článok 53 ods. 1 Dohody o EHP tým, že počas rôznych období „priamo a nepriamo určovali ceny za medzinárodné sťahovacie služby v Belgicku a tým, že si čiastočne rozdelili trh a manipulovali postup pri predkladaní ponúk“(11).
13. Sporné rozhodnutie sa doručilo celkovo 31 právnickým osobám, ktorým Komisia okrem toho za uvedené porušenie uložila, sčasti individuálne a sčasti ako solidárnym dlžníkom, peňažné pokuty v rozličnej výške.(12)
14. Podľa zistení Komisie v článku 1 písm. c) sporného rozhodnutia bola Gosselin v čase od 31. januára 1992 do 18. septembra 2002 účastníčkou celkového kartelu a v čase od 1. januára 2002 do 18. septembra 2002 sa zúčastňovala na karteli „spoločne so Stichting Administratiekantoor Portielje“. Podľa článku 2 písm. e) sporného rozhodnutia bola spoločnosti Gosselin za to uložená pokuta vo výške 4,5 milióna eur, pričom Portielje bola ako solidárnej dlžníčke pripísaná spoluzodpovednosť za časť tejto pokuty vo výške 370 000 eur.
15. Komisia pozmeňovacím rozhodnutím z 24. júla 2009(13) opravila sporné rozhodnutie v tom zmysle, že pokuta, ktorá bola uložená spoločnosti Gosselin, bola znížená na sumu 3,28 milióna eur, pričom Portielje mala byť ako solidárna dlžníčka teraz spoluzodpovedná už len za sumu 270 000 eur. Táto zmena bola dôsledkom prepočítania obratov, ktoré mali byť podľa názoru Komisie zohľadnené na účely stanovenia základnej sumy pokuty uloženej spoločnosti Gosselin a nadácii Portielje.
B – Konanie na prvom stupni
16. Viacerí adresáti sporného rozhodnutia sa prostredníctvom žalôb o neplatnosť tohto rozhodnutia domáhali právnej ochrany na Všeobecnom súde.(14)
17. Žaloby, ktoré 4. júna 2008 podali Gosselin a Portielje, Všeobecný súd spojil na účely spoločného pojednávania a vydania spoločného rozhodnutia.
18. V nadväznosti na žalobu vo veci T‑208/08 Všeobecný súd napadnutým rozsudkom(15) zrušil sporné rozhodnutie v rozsahu, v akom sa v ňom konštatovala účasť spoločnosti Gosselin na porušovaní za obdobie od 30. októbra 1993 do 14. novembra 1996. V súlade s tým Všeobecný súd znížil pokutu uloženú spoločnosti Gosselin na 2,32 milióna eur. Vo zvyšnej časti Všeobecný súd žalobu spoločnosti Gosselin zamietol a každému z účastníkov uložil povinnosť znášať vlastné trovy konania.
19. V nadväznosti na žalobu vo veci T‑209/08 Všeobecný súd takisto napadnutým rozsudkom(16) zrušil sporné rozhodnutie vo vzťahu k nadácii Portielje v celom rozsahu a uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
III – Konanie pred Súdnym dvorom
20. Návrhom z 25. augusta 2011 podala Komisia proti rozsudku Všeobecného súdu predmetné odvolanie. Predmetom tohto odvolania je iba tá časť napadnutého rozsudku, v ktorej Všeobecný súd vyhovel žalobe nadácie Portielje o neplatnosť vo veci T‑209/08.(17) Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:
– zrušil napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom zrušuje rozhodnutie K(2008) 926 v znení rozhodnutia K(2009) 5810, pokiaľ sa týka nadácie Portielje,
– zamietol žalobu nadácie Portielje,
– zaviazal nadáciu Portielje na náhradu trov konania pred Všeobecným súdom a pred Súdnym dvorom.
21. Portielje navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol odvolanie Komisie ako nedôvodné a
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania v oboch stupňoch.
22. K odvolaniu sa účastníci konania pred Súdnym dvorom vyjadrili písomne a na pojednávaní, ktoré sa konalo 24. októbra 2012.
IV – Posúdenie
23. V ustálenej judikatúre k článku 81 ES (pôvodný článok 85 Zmluvy o EHS, teraz článok 101 ZFEÚ)(18) sa uznáva, že materská spoločnosť môže byť za protisúťažné správanie svojej dcérskej spoločnosti solidárne zodpovedná aj v tom prípade, ak bola dcérska spoločnosť do príslušného kartelu zapojená len nepriamo. Taká spoluzodpovednosť vzniká najmä vtedy, ak dcérska spoločnosť neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v zásade sa riadi pokynmi jej materskej spoločnosti, to znamená, ak bola vystavená rozhodujúcemu vplyvu materskej spoločnosti.(19) Ak materská spoločnosť v relevantnom čase vlastní všetky alebo takmer všetky podiely vo svojej dcérskej spoločnosti, potom existuje vyvrátiteľná domnienka, že táto materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti na trhu(20) („100 % domnienka“(21) alebo „judikatúra Akzo Nobel“).
24. Komisia vyčíta Všeobecnému súdu, že sa v prejednávanom prípade pri uplatnení týchto zásad dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Opiera sa pritom o dva odvolacie dôvody, z ktorých jeden je venovaný osobnej pôsobnosti článku 81 ES (pozri časť A nižšie) a druhý možnostiam vyvrátenia 100 % domnienky (pozri časť B nižšie).
A – O stanovení osobnej pôsobnosti článku 81 ES (prvý odvolací dôvod)
25. Prvý odvolací dôvod nastoľuje niekoľko zásadných právnych otázok v súvislosti s pojmom podnik upraveným v práve hospodárskej súťaže, a teda v konečnom dôsledku sa zameriava na osobnú pôsobnosť článku 81 ES a článku 23 nariadenia (ES) č. 1/2003(22), ktoré sú adresované podnikom a združeniam podnikov.(23)
26. V prvom odvolacom dôvode Komisia napáda body 36 až 50 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd konštatoval, že Komisia „nepreukázala, že Portielje bola podnikom v zmysle článku 81 ES“(24), a preto vyhovel žalobe nadácie Portielje o neplatnosť, ktorá bola podaná proti spornému rozhodnutiu. Podľa názoru Všeobecného súdu by nadácia Portielje sama musela byť podnikom, aby bola solidárne spoluzodpovedná za účasť spoločnosti Gosselin na sťahovacom karteli.(25)
1. Pojem podnik v rámci článku 81 ES (prvá časť prvého odvolacieho dôvodu)
27. Komisia v prvej časti prvého odvolacieho dôvodu Komisie namieta, že Všeobecný súd sa opieral o kritérium, ktoré z právneho hľadiska nebolo správne. Všeobecný súd neprávom stanovil ako podstatu svojho posudzovania to, či je spoločnosť Portielje sama podnikom, namiesto toho, aby si položil otázku, či Portielje a Gosselin spoločne tvoria jeden podnik. Podľa názoru Komisie tým Všeobecný súd uskutočnil nesprávny výklad pojmu podnik v zmysle práva hospodárskej súťaže.
28. Je nesporné, že v rámci práva hospodárskej súťaže pojem podnik zahŕňa každý hospodársky subjekt, ktorý vykonáva hospodársku činnosť, a to bez ohľadu na jeho právnu formu a spôsob financovania.(26) Zrejmé je aj to, že uvedený hospodársky subjekt môže pozostávať z niekoľkých fyzických alebo právnických osôb.(27)
29. Z tejto definície pojmu vychádzal aj Všeobecný súd v napadnutom rozsudku.(28) Všeobecný súd však zároveň doplnil, že „materskú spoločnosť podniku, ktorý sa dopustil porušenia článku 81 ES, nemožno sankcionovať rozhodnutím na základe článku 81 ES, pokiaľ sama nie je podnikom“(29).
30. Tým je vyjadrené zásadné nesprávne chápanie pojmu podnik v súvislosti so zodpovednosťou materských spoločností za protisúťažné správanie ich dcérskych spoločností.
31. Spoločná a nerozdielna zodpovednosť materskej a dcérskej spoločnosti sa totiž odôvodňuje skutočnosťou, že ak nie je dcérska spoločnosť vo vzťahu k materskej spoločnosti dostatočne nezávislá,(30) obe spoločnosti vystupujú spoločne ako právne subjekty jednotného podniku v zmysle práva hospodárskej súťaže. Obe tak tvoria hospodársky celok a v rámci svojho interného vzťahu môžu využiť tzv. privilégium koncernu, to znamená, že na dohody medzi nimi sa zákaz kartelov nevzťahuje.(31) Naopak, materská a dcérska spoločnosť tvoria aj smerom navonok hospodársky celok, a teda musia spoločne a nerozdielne niesť zodpovednosť aj za prípadné protisúťažné správanie podniku, ktorý spolu stelesňujú.(32)
32. Všeobecný súd sa preto neprávom domnieval, že v prípade konceptu podniku v zmysle práva hospodárskej súťaže a pri pripísaní správania dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti ide o „dva rozdielne pojmy“(33). V skutočnosti sú pojem podnik a pripísanie zodpovednosti podľa práva hospodárskej súťaže dve strany tej istej mince. V spoločnej solidárnej zodpovednosti materskej a dcérskej spoločnosti za protisúťažné správanie, ako bolo povedané, je vyjadrené, že obe sú spolu právnymi subjektmi jediného podniku. Vytvorenie tohto hospodárskeho celku materskou a dcérskou spoločnosťou je nevyhnutnou a zároveň dostatočnou podmienkou spoločnej solidárnej zodpovednosti materskej spoločnosti za protisúťažné správanie, ktorého sa dopustí jej dcérska spoločnosť.
33. Právny názor vyjadrený v napadnutom rozsudku, podľa ktorého musí byť aj materská spoločnosť sama osebe podnikom, aby bola spoluzodpovedná za protisúťažné správanie svojej dcérskej spoločnosti, by v konečnom dôsledku viedol k tomu, že rozdelenie zodpovednosti v oblasti práva hospodárskej súťaže medzi materskú a dcérsku spoločnosť by sa viazalo na dodatočnú podmienku, ktorá v tejto forme ešte nikdy nebola uznaná.
34. Podľa môjho názoru z doterajšej judikatúry nie je možné takúto dodatočnú podmienku nijako odvodiť. Ak by taká podmienka existovala, tak by napríklad vo veci Akzo Nobel, čo je za posledné roky „leading case“ problematiky, ktorá je predmetom diskusie, spoločnosť Akzo Nobel NV ako čistá holdingová spoločnosť(34) nesmela byť adresátom rozhodnutia o uložení pokuty.
35. Všeobecný súd sa v tomto bode nezaoberá rozsudkom Akzo Nobel(35) a nepodáva ani iné odôvodnenie existencie uvedenej dodatočnej podmienky, o ktorej tvrdí, že existuje. Obmedzuje sa na to, že cituje tri rozsudky Všeobecného súdu, viac či menej vybraté náhodne,(36) v ktorých podľa jeho názoru malo byť „nesporné“, „že materská spoločnosť bola podnikom“(37).
36. Z hľadiska potrestania protisúťažného správania podniku na základe článku 81 ES (teraz článku 101 ZFEÚ) v spojení s článkom 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 však nie je relevantné, či sú všetky fyzické alebo právnické osoby, ktoré sú z právneho hľadiska stelesnením tohto podniku, samy osebe hospodársky aktívne, a teda každú z nich možno považovať za podnik.
37. Rozhodujúce je len to, že podnik sa – z globálneho hľadiska – dopustil porušenia a že všetky fyzické a právnické osoby, ktorým sa na účely potrestania tohto porušenia doručí rozhodnutie o uložení pokuty, sú právnymi subjektmi tohto spoločného podniku. Pomocou sankcií uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 sa má totiž zaistiť, aby osoby, ktoré majú rozhodujúci vplyv na podnik, ktorý je súčasťou kartelu, boli zodpovedné podľa zásady osobnej zodpovednosti, a postarať sa o to, aby sa podnik takéhoto porušenia už nedopustil.(38) Vzhľadom na tento cieľ nie je dôležité, či uvedené fyzické alebo právnické osoby vykonávajú hospodársku činnosť aj inak – to znamená nezávisle od svojho vplyvu na podnik, ktorý sa zúčastňuje na karteli.
38. Z celkového hľadiska teda možno konštatovať, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že materskú spoločnosť podniku nemožno sankcionovať, pokiaľ sama nie je podnikom, a následne skúmal, či Portielje sama osebe bola podnikom.(39)
39. Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu je teda dôvodná.
2. Uplatniteľnosť 100 % domnienky na vzťah nadácie Portielje k spoločnosti Gosselin (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu)
40. Kvôli úplnosti sa ešte ďalej vyjadrím k druhej časti prvého odvolacieho dôvodu, ktorý Komisia uplatnila subsidiárne. V podstate sa zaoberá otázkou, či 100 % domnienka, tak ako vyplýva z judikatúry vo veci Akzo Nobel,(40) môže mať význam, pokiaľ ide o vzťah nadácie Portielje k spoločnosti Gosselin. Komisia si myslí, že Všeobecný súd v prejednávanom prípade uplatniteľnosť tejto 100 % domnienky neprávom poprel.
41. Predmetom tejto námietky sú tvrdenia Všeobecného súdu uvedené v bodoch 46 až 49 napadnutého rozsudku, ktoré sú založené na konštatovaní, že Portielje „nevykonáva priamu hospodársku činnosť“(41). Za týchto okolností však povaha podniku v prípade Portielje mohla z pohľadu Všeobecného súdu vyplynúť z „nepriamej účasti“ na hospodárskej činnosti spoločnosti Gosselin. O tejto skutočnosti Všeobecný súd, odvolajúc sa na body 111 až 113 rozsudku vo veci Casa di Risparmio di Firenze(42), ktorý sa týkal práva štátnej pomoci, požaduje od Komisie konkrétny dôkaz o „vplyve“ spoločnosti Portielje na „riadenie“ spoločnosti Gosselin a neumožňuje uplatnenie 100 % domnienky.(43)
42. Všeobecný súd sa v tej súvislosti konkrétne opiera o formuláciu v rozsudku Casa di Risparmio di Firenze, podľa ktorého jednoduchá držba podielov, aj kontrolných, sama osebe nepredstavuje hospodársku činnosť.(44) Naopak, nadácia, ktorá drží kontrolné podiely v spoločnosti, sa musí považovať za zúčastnenú na hospodárskej činnosti vykonávanej kontrolovaným „podnikom“, ak skutočne priamo alebo nepriamo vykonáva túto kontrolu „vplyvom“ na jej správu.(45)
43. Všeobecný súd z danej časti rozsudku vo veci Cassa di Risparmio di Firenze vyvodil, že dôkazné bremeno týkajúce sa vplyvu nadácie, ktorá nie je hospodársky aktívna, ako Portielje, na obchodnú spoločnosť, ktorá pôsobí na trhu, ako je Gosselin, je na strane Komisie a Komisia nemôže svoje dôkazné bremeno uniesť tým, že – uplatniac judikatúru Akzo Nobel – odkáže na (takmer) 100 % kontrolu spoločnosti nadáciou.(46)
44. Tento názor Všeobecného súdu je z právneho hľadiska nesprávny.
45. Napriek odlišnému názoru Všeobecného súdu existuje zhoda medzi rozsudkom Cassa di Risparmio di Firenze a judikatúrou Akzo Nobel. V jednom aj druhom prípade podmieňuje Súdny dvor domnienku hospodárskeho celku a na základe toho existenciu jedného podniku medzi „materskou spoločnosťou“ a jej „dcérskou spoločnosťou“ tým, že materská spoločnosť skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv na dcérsku spoločnosť.(47)
46. Judikatúra Akzo Nobel síce pre „mimoriadny prípad“, keď materská spoločnosť drží všetky alebo takmer všetky podiely v dcérskej spoločnosti, uznáva okrem toho aj vyvrátiteľnú „domnienku skutočného výkonu rozhodujúceho vplyvu“ materskej spoločnosti na správanie dcérskej spoločnosti (100 % domnienka)(48), zatiaľ čo v rozsudku vo veci Cassa di Risparmio di Firenze(49) sa o žiadnej takej domnienke nehovorí.
47. Nespomenutie 100 % domnienky v rozsudku Cassa di Risparmio di Firenze by však mohlo v prvom rade vyplývať z druhu konania v danej veci: išlo o návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorého predmetom vôbec neboli otázky dokazovania. Okrem toho treba vziať do úvahy, že Súdny dvor sa vo veci Cassa di Risparmio di Firenze nemal osobitne zaoberať špecifickým prípadom 100 % alebo takmer 100 % kontroly, ale úplne všeobecne „kontrolnými podielmi“, čo zahŕňa aj podiely, ktoré sú výrazne pod hranicou 100 %.
48. Vzhľadom na to Všeobecný súd precenil skutočnosť, že Súdny dvor v rozsudku Cassa di Risparmio di Firenze „nekonštatoval… vyvrátiteľnú domnienku ‚vplyvu‘“(50), ako ju poznáme z judikatúry Akzo Nobel.
49. Predovšetkým nie je zrejmé nič, čo by svedčilo v prospech toho, že Súdny dvor vo veci Cassa di Risparmio di Firenze upustil od uznania 100 % domnienky z dôvodu chýbajúcej povahy podniku v prípade „materských spoločností“ alebo z dôvodu jej povahy nadácie.
50. Aj keď Súdny dvor nedávno úplne nevylúčil, že pojem hospodársky celok sa v oblasti štátnej pomoci odlišuje od pojmu, ktorý sa uplatňuje v ostatných oblastiach práva hospodárskej súťaže,(51) doposiaľ sa stále usiloval o absolútne jednotný výklad pojmu podnik vo všetkých oblastiach práva hospodárskej súťaže,(52) v neposlednom rade aj v rozsudku vo veci Cassa di Risparmio di Firenze.(53) Tejto línie by sa Súdny dvor mal pridržiavať aj v prejednávanom prípade.
51. Že Súdny dvor špeciálne v rozsudku Cassa di Risparmio di Firenze a v judikatúre Akzo Nobel vychádza z rovnakého pojmu podniku, dokazujú aj niektoré krížové odkazy medzi týmito dvoma smermi judikatúry.(54) Na to správne poukázala Komisia v tomto konaní pred Súdnym dvorom.
52. Súhrnne povedané, z rozsudku Cassa di Risparmio di Firenze nevyplýva žiadny základ uplatnenia 100 % domnienky vo vzťahu, aký existuje medzi nadáciou Portielje a obchodnou spoločnosťou Gosselin.
53. Okrem toho, na rozdiel od názoru Portielje, 100 % domnienka nevedie k obráteniu dôkazného bremena. Jej obsahom je skôr len úprava posúdenia dôkazov v súvislosti s rozdelením zodpovednosti za porušenie kartelového práva medzi materskú a dcérsku spoločnosť. Keďže 100 % (alebo takmer 100 %) účasť materskej spoločnosti na jej dcérskej spoločnosti umožňuje prima facie dospieť k záveru o skutočnom výkone rozhodujúceho vplyvu, táto materská spoločnosť je povinná vyvrátiť tento záver predkladaním relevantných dôkazov, ktoré vedú k opačnému záveru; v opačnom prípade uvedený záver spĺňa požiadavky dôkazného bremena. Inak povedané, vzniká interakcia medzi dôkaznými bremenami, ktorá predchádza otázke objektívneho dôkazného bremena.(55)
54. Na rozdiel od názoru Portielje uplatnením 100 % domnienky nedochádza ani k rozšíreniu jej pôsobnosti na taký prípad, akým je ten prejednávaný. Cieľom tejto domnienky je totiž uľahčiť účinné presadzovanie pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré sú obsahom Zmlúv, a zároveň uľahčiť zachovanie zásady osobnej zodpovednosti, ako aj zaručiť právnu istotu.(56) Z toho pohľadu sa situácia nadácie, akou je Portielje, ktorej funkciou je zaistiť „jednotné vedenie“ obchodnej spoločnosti, ktorú kontroluje, nedá posúdiť inak ako situácia „klasickej“ materskej spoločnosti vo vzťahu k jej dcérskej spoločnosti alebo situácia holdingovej spoločnosti vo vzťahu k spoločnostiam koncernu, ktoré kontroluje. Všetky uvedené materské spoločnosti majú obrovský hospodársky záujem na konkrétnej činnosti svojich dcérskych spoločností na trhu. Bolo by v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, ak by sa medzi nimi robili rozdiely v súvislosti so zodpovednosťou v oblasti kartelového práva.
55. Pokiaľ ide o ich zodpovednosť za obchodovanie spoločností, ktoré sú im podriadené, je irelevantné, že inštitúcie, ktoré vykonávajú kontrolu – či už nadácie, holdingové spoločnosti, alebo materské spoločnosti rôzneho druhu –, vykonávajú vlastnú hospodársku činnosť. Pokiaľ by neexistoval záujem vyňať vo všeobecnosti aj nadácie alebo holdingové spoločnosti, ktoré samy nie sú hospodársky aktívne, z pôsobnosti 100 % domnienky, vytvoril by sa priestor na obchádzanie účinnej spoluzodpovednosti vedenia koncernu za protisúťažné správanie, ktorého sa v oblasti kartelového práva dopustili podriadené časti koncernu, hoci v rámci príslušného koncernu „poťahujú za nitky v úzadí“(57).
56. Relevantný nie je koniec koncov ani argument Portielje, že uplatnenie 100 % domnienky na prípad, akým je ten prejednávaný, by v inej situácii, keď má štát účasť v obchodnej spoločnosti, viedlo k nezmyselným záverom. Tým sa totiž hovorí o čisto hypotetickom probléme, ktorý sa v prejednávanom prípade vôbec nevyskytuje. Portielje sa vôbec nenachádza v takej situácii, ktorá by sa dala porovnať s postavením štátu ako investora, jej aktivity sa však obmedzujú – pokiaľ je známe – výlučne na zaistenie jednotného vedenia jediného rodinného podniku. Odhliadnuc od toho, Súdny dvor už ukázal, že úplne zohľadnil mimoriadnu situáciu štátu v súvislosti so zodpovednosťou za prípadné porušenie kartelového práva zo strany spoločností, ktoré kontroluje.(58) Neexistuje teda dôvod na obavy, ktoré vyjadrila nadácia Portielje.
57. Celkovo je teda druhá časť prvého odvolacieho dôvodu takisto dôvodná.
B – O vyvrátiteľnosti domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu (druhý odvolací dôvod)
58. Druhý odvolací dôvod smeruje proti bodom 51 až 59 napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd dochádza k záveru, že nadácii Portielje sa predložením „spôsobilých dôkazov“ podarilo vyvrátiť 100 % domnienku.(59) Všeobecný súd sa domnieva, že Portielje neuplatňovala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Gosselin a že vôbec nebola schopná uplatňovať takýto vplyv.
59. V prípade príslušnej časti napadnutého rozsudku ide síce o odsek, v ktorom Všeobecný súd len „kvôli úplnosti“ skúma, či by Portielje bolo možné pripísať zodpovednosť za správanie spoločnosti Gosselin.(60) Keďže však prvá časť napadnutého rozsudku, ktorá sa venuje pojmu podnik, nemá žiadnu oporu,(61) výsledok prejednávaného právneho sporu závisí v rozhodujúcej miere od právneho posúdenia tejto druhej časti.
60. Domnienka skutočného uplatňovania rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti na jej 100 % alebo takmer 100 % dcérsku spoločnosť je podľa judikatúry Akzo Nobel nesporne vyvrátiteľnou domnienkou.(62)
61. Komisia však svojím druhým odvolacím dôvodom Všeobecnému súdu vytýka, že sa pri posudzovaní argumentov, ktoré uviedla Portielje na vyvrátenie tejto domnienky, dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Komisia má v podstate výhrady voči tomu, že Všeobecný súd nevenoval potrebnú pozornosť personálnym väzbám medzi nadáciou Portielje a spoločnosťou Gosselin. V tejto súvislosti podáva Komisia celkovo tri námietky, ktorým sú venované tri časti jej druhého odvolacieho dôvodu. Nimi sa budem teraz zaoberať, pričom druhú a tretiu časť posúdim spoločne.
62. Na úvod treba upozorniť, že Súdny dvor síce v odvolacom konaní – s výnimkou otázok skreslenia dôkazov – nie je oprávnený spochybniť posúdenie skutočností a dôkazov, ktoré vykonal Všeobecný súd.(63) V odvolacom konaní je však právomocou Súdneho dvora preskúmať právnu kvalifikáciu skutkového stavu, ktorú vykonal Všeobecný súd.(64) To zahŕňa skúmanie otázky, či Všeobecný súd pri svojom posúdení skutočností a dôkazov použil správne právne kritériá.(65)
1. O námietke skreslenia dôkazov v súvislosti s druhom a rozsahom personálnych väzieb medzi nadáciou Portielje a spoločnosťou Gosselin (prvá časť druhého odvolacieho dôvodu)
63. Komisia v prvej časti druhého odvolacieho dôvodu vyčíta Všeobecnému súdu „očividné skreslenie dôkazov“, pokiaľ ide o postavenie a vplyv troch členov správnej rady spoločnosti Gosselin, ktorí sú zároveň členmi správnej rady nadácie Portielje.
64. Komisia v tejto súvislosti konkrétne napadá konštatovanie Všeobecného súdu, že „zo šiestich osôb, ktoré tvoria správnu radu nadácie Portielje, iba polovica zasadala aj v správnej rade spoločnosti Gosselin. Počas predmetného obdobia Portielje nezmenila zloženie správnej rady spoločnosti Gosselin“(66) a naopak, „tri osoby, ktoré tvoria správnu radu spoločnosti Gosselin…, predstavujú len polovicu správnej rady nadácie Portielje“(67). Komisia sa domnieva, že Všeobecný súd nesprávne usúdil, že traja uvedení členovia správnej rady spoločnosti Gosselin by „spoločne nemohli určovať politiku nadácie Portielje“.
65. O skreslenie dôkazných prostriedkov ide však len vtedy, ak je bez poukazovania na nové dôkazy posúdenie existujúcich dôkazov zjavne nesprávne.(68)
66. V prejednávanom prípade nedospel Všeobecný súd na žiadnom mieste napadnutého rozsudku, predovšetkým nie v jeho bodoch 56 a 57, k záveru, ktorý mu pripisuje Komisia, že by uvedení traja členovia správnej rady spoločnosti Gosselin „spoločne nemohli určovať politiku nadácie Portielje“. Námietku uvedeného skreslenia dôkazov treba preto zamietnuť.
67. Prvá časť druhého odvolacieho dôvodu preto nie je dôvodná.
2. O absencii formálnych rozhodnutí orgánov nadácie Portielje a spoločnosti Gosselin (druhá a tretia časť druhého odvolacieho dôvodu)
68. V druhej a tretej časti druhého odvolacieho dôvodu Komisia v podstate nesúhlasí s tým, že Všeobecný súd posúdil možnosti vplyvu nadácie Portielje na spoločnosť Gosselin výlučne z hľadiska práva obchodných spoločností.
69. Všeobecný súd v skutočnosti zakladá svoj záver, že 100 % domnienka je vyvrátená, primárne na tom, že správna rada nadácie Portielje prijímala formálne rozhodnutia až po ukončení protisúťažného správania; uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu nadácie Portielje na správanie jej dcérskej spoločnosti je teda podľa názoru Všeobecného súdu „už len z tohto dôvodu vylúčené“(69). Všeobecný súd okrem toho poznamenáva, že v čase od 1. januára 2002 do 18. septembra 2002, za ktorý bola nadácii Portielje podľa sporného rozhodnutia pripísaná zodpovednosť za protisúťažné správanie v oblasti kartelového práva, sa nekonalo valné zhromaždenie akcionárov spoločnosti Gosselin, v rámci ktorého by nadácia Portielje mohla ovplyvňovať obchodnú politiku spoločnosti Gosselin.(70) Okrem toho počas predmetného obdobia nemala nadácia Portielje vplyv na zloženie správnej rady spoločnosti Gosselin a z iniciatívy nadácie Portielje sa toto zloženie nemenilo.(71)
70. Tieto závery Všeobecného súdu sú výrazom zásadného nepochopenia 100 % domnienky a právnych podmienok jej vyvrátiteľnosti.
71. Či môže dcérska spoločnosť určovať svoje trhové správanie sama, alebo je vystavená rozhodujúcemu vplyvu svojej materskej spoločnosti, sa nedá posúdiť iba podľa kritérií relevantnej právnej úpravy obchodných spoločností. V opačnom prípade by pre dotknuté materské spoločnosti bolo jednoduché zbaviť sa zodpovednosti za protisúťažné správanie svojich 100 % dcérskych spoločností v oblasti kartelového práva tak, že sa odvolajú na situácie výlučne z oblasti práva obchodných spoločností.
72. Aj keď rozhodne treba zohľadniť, akými právomocami disponujú orgány zúčastnených spoločností, či a kedy prijímali rozhodnutia, prípadne aký bol obsah týchto rozhodnutí, v neposlednom rade je rozhodujúcou hospodárska realita. Právo hospodárskej súťaže sa totiž neriadi formalitami, ale skutočným správaním podnikov.
73. Ako Komisia správne uvádza, bolo by nadmieru formálne a vôbec by to nezodpovedalo hospodárskej realite, ak by sa otázky vplyvu medzi materskou a dcérskou spoločnosťou mali posudzovať výlučne na základe postupov v oblasti práva obchodných spoločností.
74. Práve do takého formalizmu však upadol Všeobecný súd, keď – v súlade s argumentmi žalobkyne v prvostupňovom konaní – v súvislosti s otázkou rozhodujúceho vplyvu nadácie Portielje na spoločnosť Gosselin považoval za relevantnú výlučne perspektívu práva obchodných spoločností. Zúžením kritérií posudzovania na kritériá výlučne z oblasti práva obchodných spoločností sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Všeobecný súd nevzal do úvahy predovšetkým to, že domnienka hospodárskeho celku zloženého z materskej a dcérskej spoločnosti nemusí nevyhnutne vyžadovať formálne rozhodnutia orgánov spoločnosti. Skôr môže byť tento celok založený aj neformálne, predovšetkým personálnymi väzbami medzi oboma spoločnosťami.
75. Hoci sa Všeobecný súd okrajovo zaoberal aj personálnymi väzbami medzi spoločnosťou Gosselin a nadáciou Portielje, aj v tejto súvislosti znovu vychádzal iba z perspektívy práva obchodných spoločností. Pritom išlo navyše o dve teoreticky pôsobiace otázky, a to po prvé, či „najdôležitejší správcovia nadácie Portielje uplatňovali prostredníctvom valného zhromaždenia spoločnosti Gosselin vplyv na správnu radu tejto spoločnosti“, a po druhé, či „všetky podniky, v ktorých traja členovia správnej rady spoločnosti Gosselin tiež vykonávajú túto funkciu, by sa mali z tohto dôvodu považovať za materské spoločnosti Gosselin“(72).
76. Rozhodujúce by však bolo oddelene od všetkých formálnych úvah venovaných právu obchodných spoločností posúdiť skutočné účinky personálnych väzieb medzi nadáciou Portielje a spoločnosťou Gosselin na bežný chod spoločnosti a výlučne fakticky posúdiť, či spoločnosť Gosselin – na rozdiel od 100 % domnienky – určovala svoju obchodnú politiku naozaj nezávisle. O tom, žiaľ, napadnutý rozsudok neobsahuje nijakú zmienku.
77. Na záver treba zamietnuť výhradu nadácie Portielje spočívajúcu v tom, že 100 % domnienka by bola „nevyvrátiteľná“, pokiaľ by sa zohľadnili možnosti ovplyvňovania mimo orgánov zúčastnených právnických osôb. Na jednej strane nadácia Portielje túto výhradu nijako nekonkretizovala. Na druhej strane je zrejmé, že o priebehu udalostí z každodenného života spoločnosti, ako aj o procesoch mimo orgánov právnických osôb možno uviesť dôkazy, napríklad pomocou internej korešpondencie a dokumentov, zápisov zo stretnutí a svedeckých výpovedí.(73) V závislosti od konkrétneho obsahu môžu také dôkazy viesť buď k vyvráteniu, alebo k potvrdeniu 100 % domnienky.
78. Prvá a tretia časť druhého odvolacieho dôvodu sú preto nedôvodné.
C – Predbežný záver
79. Súhrnne teda možno konštatovať, že obe časti prvého, ako aj druhá a tretia časť druhého odvolacieho dôvodu sú dôvodné.
80. Z článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora vyplýva, že ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu. Z toho vyplýva, že treba zrušiť bod 4 a bod 6 výroku napadnutého rozsudku, v ktorých Všeobecný súd rozhodol o žalobe nadácie Portielje vo veci T‑209/08. Zvyšná časť napadnutého rozsudku, ktorá nie je predmetom tohto odvolacieho konania, tým nie je dotknutá.
V – Rozhodnutie o žalobe o neplatnosť podanej nadáciou Portielje
81. Z článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora vyplýva, že Súdny dvor môže okrem toho v danej veci vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecnému súdu.
82. V prejednávanej veci vykonal Všeobecný súd vo svojom rozsudku podrobné preskúmanie žalobných dôvodov, ktoré nadácia Portielje uplatnila v prvostupňovom konaní vo veci T‑209/08. Okrem toho v konaní pred Všeobecným súdom mali účastníci konania príležitosť vymeniť si názory o všetkých skutočnostiach, ktoré sú relevantné pre rozhodnutie tohto prípadu. Ani skutkový stav si nevyžaduje ďalšie objasňovanie. Právny spor sa teda nachádza v stave, ktorý dovoľuje vydať rozhodnutie.
A – O prvom žalobnom dôvode nadácie Portielje vo veci T‑209/08
83. Nadácia Portielje v rámci svojho prvého žalobného dôvodu vo veci T‑209/08 tvrdí, že nie je podnikom v zmysle právnej úpravy Únie v oblasti hospodárskej súťaže, a teda medzi ňou a spoločnosťou Gosselin neexistuje vzťah, ako je vzťah medzi materskou a dcérskou spoločnosťou.(74)
84. Tento žalobný dôvod treba z vyššie(75) uvedených dôvodov zamietnuť.
B – O druhom žalobnom dôvode nadácie Portielje vo veci T‑209/08
85. Nadácia Portielje v rámci svojho druhého žalobného dôvodu vo veci T‑209/08 tvrdí, že nemožno vyvodzovať jej spoluzodpovednosť za konania, ktorých sa dopustila Gosselin, pretože na túto spoločnosť neuplatňovala rozhodujúci vplyv.(76)
86. K tomu treba poznamenať, že je nesporné, že nadácia Portielje kontroluje všetky alebo takmer všetky podiely spoločnosti Gosselin.(77) Z judikatúry Akzo Nobel(78) teda vyplýva vyvrátiteľná domnienka, že Portielje uplatňovala rozhodujúci vplyv na Gosselin.
87. Žalobkyňa v snahe oslabiť túto domnienku argumentuje čisto formálne ustanoveniami právnej úpravy nadácií, resp. obchodných spoločností, ktoré sú venované orgánom Portielje a Gosselin. Odkazuje na zákonnú povinnosť členov správnej rady spoločnosti Gosselin konať výlučne v záujme tejto spoločnosti, a zdôrazňuje, že v prípade správnych rád nadácie Portielje a spoločnosti Gosselin ide o kolegiálne orgány, medzi ktorými existuje len čiastočná personálna zhoda.
88. Ako je však vysvetlené vyššie(79), také tvrdenie nemá samo osebe žiadnu výpovednú hodnotu, pretože rozhodujúce sú skutočné pomery a hospodárska realita. To platí o to viac v situácii, akou je prejednávaná situácia, keď hoci neexistuje absolútna zhoda medzi členmi správnej rady nadácie Portielje a spoločnosti Gosselin, existujú významné personálne väzby medzi oboma právnickými osobami v podobe troch spoločných členov správnych rád. Vzhľadom na toto prepojenie sa zvyšuje prvý dojem nedostatočnej nezávislosti spoločnosti Gosselin vo vzťahu k nadácii Portielje a súbehu ich príslušných záujmov.
89. Úlohou žalobkyne(80) bolo preukázať, že „materská spoločnosť“ Portielje v prejednávanej veci sa vo vzťahu k svojej „dcérskej spoločnosti“ Gosselin zdržala zásahov a že Gosselin rozhodovala o svojom trhovom správaní nezávisle, a to aj napriek 100 % kontrole zo strany Portielje.(81)
90. V nijakom prípade pritom nejde o probatio diabolica, na základe ktorého by sa od materskej spoločnosti požadovalo preukázanie negatívnych skutočností.(82) Ako už bolo uvedené(83), pomocou indícií vyplývajúcich z bežného chodu spoločnosti je naopak možné vysvetliť, či a do akej miery dcérska spoločnosť určovala svoju obchodnú politiku a svoje vystupovanie na trhu sama, a teda sa správala autonómne, to znamená nezávisle od svojej materskej spoločnosti.
91. Keďže však nadácia Portielje – odhliadnuc od toho, že trvala na súvislostiach z oblasti právnej úpravy nadácií a obchodných spoločností – neuviedla na vyvrátenie 100 % domnienky nič konkrétne a predovšetkým sa nezaoberala faktickými dôsledkami svojich personálnych väzieb so spoločnosťou Gosselin, nie je dôvodný ani jej druhý žalobný dôvod.
C – Rozličné
92. Pokiaľ ide o ďalšie žalobné dôvody, ktoré nadácia Portielje uviedla vo veci T‑209/08, už Všeobecný súd ich všetky označil za nedôvodné. Ja som vykonala posúdenie týchto žalobných dôvodov a – v podstate z rovnakých dôvodov, ktoré uviedol Všeobecných súd v napadnutom rozsudku – takisto ich považujem za nedôvodné.
93. Ani zníženie pokuty, o ktorom Všeobecný súd rozhodol v prospech spoločnosti Gosselin, nemôže mať vplyv na nadáciu Portielje. Uvedené zníženie sankcie sa totiž týka obdobia od 30. októbra 1993 do 14. novembra 1996, kým solidárna zodpovednosť nadácie Portielje v zmysle sporného rozhodnutia sa týka len obdobia od 1. januára 2002 do 18. septembra 2002.
94. Okrem toho sa mi nepodarilo identifikovať žiadne skutočnosti, ktoré by poukazovali na nesprávny výpočet pokuty, ktorá bola uložená nadácii Portielje, na jej neúmernosť alebo jednoducho na jej neprimeranosť. Preto v prejednávanom prípade neexistuje dôvod na zvýšenie alebo nové stanovenie tejto pokuty – a to ani s ohľadom na neobmedzenú právomoc Súdneho dvora, pokiaľ ide o rozsah preskúmania (článok 261 ZFEÚ v spojení s článkom 31 nariadenia č. 1/2003).
D – Predbežný záver
95. Celkovo treba žalobu nadácie Portielje vo veci T‑209/08 v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú.
VI – O trovách
96. Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci samej, rozhodne aj o trovách konania.(84)
97. Podľa článku 138 ods. 1 v spojení s článkom 184 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora je účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla, aby bola Portielje zaviazaná nahradiť trovy konania, a táto nadácia nemala so svojím návrhom na oboch stupňoch konania úspech, treba ju zaviazať na náhradu trov konania na oboch stupňoch.
VII – Návrh
98. Vzhľadom na všetky uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:
1. Bod 4 a bod 6 výroku rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 16. júna 2011 v spojených veciach T‑208/08 a T‑209/08, Gosselin Group NV a i./Komisia, sa zrušujú.
2. Žaloba o neplatnosť, ktorú vo veci T‑209/08 podala Stichting Administratiekantoor Portielje, sa zamieta.
3. Stichting Administratiekantoor Portielje je povinná nahradiť trovy prvostupňového konania vo veci T‑209/08, ako aj trovy tohto odvolacieho konania.