Language of document : ECLI:EU:C:2007:611

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

YVES BOT

prednesené 18. októbra 2007 1(1)

Vec C‑125/06 P

Komisia Európskych spoločenstiev

proti

Infront WM AG, predtým KirchMedia WM AG

„Odvolanie – Televízne vysielanie – Britská právna úprava zavádzajúca obmedzenia v oblasti televízneho vysielania športových podujatí a iných udalostí predstavujúcich celonárodný záujem“





1.        Právnym rámcom prejednávaného odvolania je smernica Rady 89/552/EHS(2), ktorá upravuje činnosť televízneho vysielania na spoločnom trhu a ktorej účelom je zaručiť voľný pohyb televíznych služieb medzi členskými štátmi.

2.        Článok 3a smernice umožňuje členskému štátu rozhodnúť, že udalosti, ktoré považuje za osobitne významné pre spoločnosť, ako olympijské hry alebo majstrovstvá sveta vo futbale sa na jeho území musia vysielať na voľne dostupnom televíznom kanáli prístupnom pre podstatnú časť obyvateľstva. Tento článok stanovuje, že opatrenia uskutočnené na tento účel členským štátom sa musia oznámiť Komisii Európskych spoločenstiev, ktorá overí ich súlad s právom Spoločenstva.

3.        Ak Komisia usúdi, že tieto opatrenia sú v súlade s právom Spoločenstva, uverejní ich v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev, pričom toto uverejnenie má za následok povinnosť ostatných členských štátov zabezpečiť ich dodržiavanie prevádzkovateľmi televízneho vysielania usadenými na ich území, ktorí vysielajú do členského štátu, ktorý ich určil.

4.        V rozsudku z 15. decembra 2005, Infront WM/Komisia(3), Súd prvého stupňa Európskych spoločenstiev vyhlásil za prípustnú a dôvodnú žalobu podanú spoločnosťou Infront WM AG, predtým KirchMedia WM AG(4), proti rozhodnutiu Komisie z 28. júla 2000 prijatému v medziach článku 3a smernice, v ktorom sa konštatoval súlad opatrení oznámených Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska.

5.        Súd prvého stupňa vyslovil, že rozhodnutie, ktorým tento súlad Komisia konštatovala, je skutočne napadnuteľným aktom. Rozhodol tiež, že spoločnosť Infront, ktorá sa zaoberá kúpou a predajom vysielacích práv na športové podujatia, bola týmto rozhodnutím priamo a osobne dotknutá, pretože táto spoločnosť bola na roky 2002 a 2006 držiteľkou výhradných práv na prenos záverečnej fázy majstrovstiev sveta vo futbale organizovaných Medzinárodnou futbalovou federáciou (FIFA) s platnosťou pre krajiny európskeho kontinentu a pretože tieto podujatia patria medzi udalosti veľkého významu vymenované v opatreniach oznámených Spojeným kráľovstvom Komisii.

6.        V prejednávanom odvolaní Komisia nenamieta proti záveru Súdu prvého stupňa, podľa ktorého rozhodnutie, ktoré je povinná prijať v konaní zavedenom článkom 3a smernice, je skutočne napadnuteľným aktom. Naopak, namieta proti posúdeniu, že spoločnosť Infront je rozhodnutím, v ktorom sa konštatuje súlad opatrení oznámených Spojeným kráľovstvom s právom Spoločenstva, priamo a osobne dotknutá.

7.        V týchto návrhoch ukážem, že pri posudzovaní aktívnej legitimácie spoločnosti Infront Súd prvého stupňa po právnej stránke nepochybil.

I –    Právny rámec

8.        Článok 3a smernice bol zavedený smernicou 97/36. Znie:

„1.      Každý členský štát môže uskutočniť opatrenia v súlade s právnymi predpismi spoločenstva, aby sa zabezpečil, že prevádzkovatelia vysielania, na ktorých sa vzťahuje právomoc [jeho právomoc – neoficiálny preklad], nebudú vysielať na základe výlučnosti udalosti, ktoré tento členský štát považuje za udalosti veľkého významu pre spoločnosť takým spôsobom, že zbavia podstatnú časť verejnosti v tomto členskom štáte možnosti [že by podstatná časť verejnosti prišla o možnosť – neoficiálny preklad] sledovať takéto udalosti prostredníctvom priameho prenosu (naživo) alebo prostredníctvom nepriameho prenosu (zo záznamu) [na voľne dostupnej televízii – neoficiálny preklad]. Ak tak príslušný členský štát koná, [V tejto súvislosti členský štát – neoficiálny preklad] vypracuje zoznam stanovených vnútroštátnych alebo nie vnútroštátnych udalostí, ktoré považuje za udalosti veľkého významu pre spoločnosť. Vypracuje ho zrozumiteľným a prehľadným spôsobom s dostatočným časovým predstihom. Pri takom konaní [Súčasne – neoficiálny preklad] dotknutý členský štát taktiež určí, či tieto udalosti budú dostupné prostredníctvom úplného alebo čiastočného priameho prenosu alebo, ak je to nevyhnutné alebo vhodné z objektívnych dôvodov v záujme verejnosti, úplného alebo čiastočného nepriameho prenosu.

2.      Členské štáty ihneď oznámia Komisii akékoľvek uskutočnené opatrenia alebo opatrenia, ktoré sa musia uskutočniť podľa odseku 1. Do troch mesiacov od oznámenia Komisia potvrdí, že takéto opatrenia sú zlučiteľné s právnymi predpismi spoločenstva a oznámi ich ostatným členským štátom. Požiada o stanovisko [kontaktný] výbor zriadený v súlade s článkom 23a [zložený zo zástupcov príslušných orgánov členských štátov]. Uskutočnené opatrenia bezodkladne uverejní v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a aspoň raz do roka uverejní úplný zoznam opatrení uskutočnených členskými štátmi.

3.      Členské štáty vhodnými prostriedkami zabezpečia, v rámci svojho právneho poriadku, aby si prevádzkovatelia vysielania spadajúci pod ich jurisdikciu [právomoc – neoficiálny preklad] neuplatňovali výlučné práva, ktoré títo prevádzkovatelia vysielania zakúpili po dátume uverejnenia tejto smernice, takým spôsobom, že podstatná časť verejnosti v inom členskom štáte je zbavená možnosti na sledovanie udalostí, ktoré tento druhý členský štát ustanovil v súlade s predchádzajúcim odsekom [predchádzajúcimi odsekmi – neoficiálny preklad], prostredníctvom úplného alebo čiastočného priameho prenosu alebo, kde je to nevyhnutné alebo vhodné z objektívnych dôvodov v záujme verejnosti, celého alebo čiastočného nepriameho prenosu na nezávislej televízii [voľne dostupnej televízii – neoficiálny preklad], ako tento druhý členský štát ustanovil v súlade s odsekom 1 [podľa toho, aké opatrenia členský štát v súlade s odsekom 1 prijal – neoficiálny preklad].“

9.        Pojem „prevádzkovateľ vysielania“ vymedzuje článok 1 písm. b) smernice ako „fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá má edičnú zodpovednosť za zostavenie programovej skladby televíznych vysielaní v zmysle písmena a) a ktorá ich prenáša sama alebo prostredníctvom tretích osôb“.

II – Skutkové okolnosti sporu

10.      Skutočnosti uvedené v napadnutom rozsudku, ktoré je podľa mňa nevyhnutné uviesť pre pochopenie právnych otázok vznesených v odvolaní podanom Komisiou, sú nasledujúce.

11.      Spoločnosť Infront sa zaoberá nadobúdaním, spravovaním a obchodovaním s právami na televízny prenos športových podujatí, pričom tieto práva zvyčajne nakupuje u usporiadateľov týchto podujatí. Takto nadobudnuté práva následne predáva prevádzkovateľom televízneho vysielania.

12.      Na spoločnosť Infront boli zo strany jej materskej spoločnosti prevedené výhradné práva na prenos zápasov záverečnej fázy Majstrovstiev sveta FIFA s platnosťou pre krajiny európskeho kontinentu s výnimkou Spolkovej republiky Nemecko, ako aj Ruskej federácie, ďalších bývalých republík Sovietskeho zväzu a Turecka, ktoré od FIFA kúpila jej materská spoločnosť za cenu najmenej 1,4 miliardy švajčiarskych frankov.

13.      Dňa 25. septembra 1998 a neskôr listom z 5. mája 2000 oznámilo Spojené kráľovstvo Komisii opatrenia prijaté v súlade s článkom 3a ods. 1 smernice vrátane zoznamu udalostí veľkého významu pre spoločnosť v tomto štáte.

14.      Listom zo 14. júla 2000 zaslaným Komisii sa spoločnosť Infront domáhala neschválenia zoznamu vyhotoveného Spojeným kráľovstvom z dôvodu jeho nezlučiteľnosti tak s článkom 3a smernice, ako aj s ďalšími ustanoveniami práva Spoločenstva. Tvrdila najmä, že uvedený zoznam nebol vypracovaný zrozumiteľným a prehľadným spôsobom, že tento zoznam obsahuje udalosti, ktoré nemajú veľký význam pre britskú spoločnosť, že vnútroštátne konzultačné procesy a konzultačné procesy Spoločenstva vykazujú vážne nedostatky a poukázala na retroaktívny charakter spornej právnej úpravy.

15.      Dňa 28. júla 2000 zaslal generálny riaditeľ Generálneho riaditeľstva Komisie pre „Vzdelanie a kultúru“ Spojenému kráľovstvu list, v ktorom uviedol, že proti opatreniam oznámeným týmto členským štátom, týkajúcim sa televízneho pokrytia udalostí národného významu v Spojenom kráľovstve, nemá Komisia námietky.

16.      Listom zo 7. novembra 2000 spoločnosť Infront upozornila Komisiu, že sa o tomto schválení dozvedela a poukázala na zásah do svojho vlastníckeho práva.

17.      Dňa 18. novembra 2000 Komisia v súlade s článkom 3a ods. 2 smernice sporné opatrenia uverejnila. Tieto opatrenia obsahujú výňatky z právnych predpisov Spojeného kráľovstva, ako aj zoznam udalostí veľkého významu pre spoločnosť tohto členského štátu, medzi ktoré patrí aj záverečná fáza Majstrovstiev sveta FIFA.

18.      Listom z 22. januára 2001 tento orgán v odpovedi na požiadavky spoločnosti Infront vznesené v listoch zo 7. a 22. decembra 2000 túto spoločnosť informoval, že konanie o overení opatrení oznámených Spojeným kráľovstvom bolo skončené a že zoznam udalostí sa považuje sa zlučiteľný s právom Spoločenstva.

III – Konanie

19.      Dňa 12. februára 2001 podala spoločnosť Infront žalobu na Súde prvého stupňa, ktorou sa domáhala čiastočného alebo úplného zrušenia rozhodnutia Komisie prijatého na základe článku 3a smernice, ktorým sa konštatovala zlučiteľnosť opatrení oznámených Spojených kráľovstvom s právom Spoločenstva.

20.      Podaním z 11. júna 2001 vzniesla Komisia námietku neprípustnosti tejto žaloby podľa článku 114 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa.

21.      Súd prvého stupňa spojil konanie o námietke s konaním vo veci samej. Vyhovel tiež návrhom Dánskeho kráľovstva, Francúzskej republiky a Spojeného kráľovstva, ako aj Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie, aby vstúpili do konania na podporu návrhov Komisie.

22.      Dánske kráľovstvo vzalo späť svoj návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník. Rada žiadne vyjadrenie nepredložila.

IV – Napadnutý rozsudok

23.      Súd prvého stupňa vyslovil, že napadnutým aktom bol list z 28. júla 2000, v ktorom Komisia na základe článku 3a smernice informovala Spojené kráľovstvo o zlučiteľnosti opatrení prijatých týmto členským štátom s právom Spoločenstva.

24.      Pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry opatrenia so záväznými právnymi účinkami zasahujúce do záujmov žalobcu tým, že výrazne menia jeho právne postavenie, sú bez ohľadu na ich formu aktmi alebo rozhodnutiami, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť v zmysle článku 230 ES.(5)

25.      Súd prvého stupňa vyslovil, že napadnutý list má právne účinky voči členským štátom, lebo stanovuje uverejnenie opatrení oznámených Komisii v úradnom vestníku, pričom toto uverejnenie má za následok začatie postupu vzájomného uznávania podľa článku 3a ods. 3 smernice. Uviedol, že toto uverejnenie umožňuje členským štátom oboznámiť sa s týmito opatreniami a splniť si povinnosti, ktoré im z tohto ustanovenia vyplývajú.(6)

26.      Podľa Súdu prvého stupňa priznáva článok 3 ods. 2 smernice Komisii rozhodovaciu právomoc, aj keď sa v tomto ustanovení vyslovene nehovorí, že tento orgán prijíma „rozhodnutie“.(7)

27.      Súd prvého stupňa následne skúmal aktívnu legitimáciu spoločnosti Infront. Vyslovil, že táto spoločnosť bola napadnutým listom priamo a osobne dotknutá z nasledujúcich dôvodov.

A –    O otázke, či je spoločnosť Infront priamo dotknutá

28.      Súd prvého stupňa predovšetkým pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry je jednotlivec priamo dotknutý aktom Spoločenstva v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES, ak má predmetný akt Spoločenstva priame účinky na právne postavenie dotknutej osoby, pričom platí úplne automaticky a vyplýva zo samotného práva Spoločenstva bez potreby vydať ďalšie predpisy na jeho vykonanie.(8)

29.      Následne skúmal, či bola spoločnosť Infront v zmysle tejto judikatúry priamo dotknutá za dvoch hypotéz, o ktorých táto spoločnosť vo svojej žalobe uvažovala, t. j. po prvé za hypotézy, že by práva na televízne vysielanie zápasov záverečnej fázy Majstrovstiev sveta FIFA, ktorých je držiteľkou na roky 2002 a 2006, predala na účely ich prenosu v Spojenom kráľovstve prevádzkovateľovi televízneho vysielania patriacemu do právomoci tohto členského štátu, a po druhé za hypotézy, že by tieto práva chcela predať prevádzkovateľovi usadenému v inom členskom štáte.

30.      Pokiaľ ide o prvú hypotézu, Súd prvého stupňa vyslovil, že spoločnosť Infront nebola napadnutým aktom priamo dotknutá, pretože súhlas Komisie s opatreniami oznámenými Spojeným kráľovstvom je pre ich platnosť v tomto členskom štáte irelevantný.(9)

31.      V tejto súvislosti poukázal na to, že tieto opatrenia nadobudli účinnosť pred ich oznámením Komisii a tak v tomto štáte mali právne účinky už pred týmto oznámením. Z toho vyvodil, že Komisia nemohla napadnutým listom udeliť Spojenému kráľovstvu predbežný súhlas k prijatiu týchto opatrení ani povoliť ich retroaktívne uplatnenie, ale len umožnila tomuto štátu prospech z uznania týchto opatrení inými členskými štátmi.(10)

32.      Pokiaľ ide o druhú hypotézu, Súd prvého stupňa uviedol, že iný členský štát ako Spojené kráľovstvo, na území ktorého je usadený prevádzkovateľ televízneho vysielania, ktorý nadobudol vysielacie práva od spoločnosti Infront, je povinný zabezpečiť, že daný prevádzkovateľ neobíde opatrenia schválené Komisiou a že táto povinnosť vyplýva z napadnutého listu, ktorým sa ex nunc konštatuje platnosť týchto opatrení s cieľom ich vzájomného uznania inými členskými štátmi.(11)

33.      Súd prvého stupňa z toho vyvodil, že prejednávaná vec sa líši od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. decembra 2000, DSTV/Komisia(12), na ktorý sa odvoláva Komisia a ktorý sa týka článku 2a ods. 2 druhého pododseku smernice, ktorým sa zavádza kontrola a posteriori zlučiteľnosti opatrení prijatých členským štátom s cieľom zakázať na svojom území vysielanie z iných členských štátov s právom Spoločenstva.

34.      Okrem toho uviedol, že napadnutý list nedáva vnútroštátnym orgánom od okamihu uverejnenia opatrení žiaden priestor na voľnú úvahu v rámci splnenia ich povinností. Podľa Súdu prvého stupňa „aj keď si totiž každý členský štát môže vo svojej právnej úprave preberajúcej článok 3a ods. 3 smernice stanoviť spôsoby kontroly, ktorú sú povinné vnútroštátne orgány uskutočniť v rámci mechanizmu vzájomného uznania, aj tak musia uvedené orgány zabezpečiť, aby prevádzkovatelia televízneho vysielania patriaci do ich právomoci dodržiavali podmienky retransmisie tých konkrétnych udalostí, ktoré člensky štát uvádza vo svojich Komisiou schválených a v úradnom vestníku uverejnených opatreniach“(13).

35.      Súd prvého stupňa sa ďalej zaoberal tvrdením Komisie, že záujem o kúpu práv spoločnosti Infront na vysielanie záverečnej fázy Majstrovstiev sveta FIFA by mohli mať len prevádzkovatelia televízneho vysielania so sídlom v Spojenom kráľovstve.

36.      Komisia totiž tvrdila, že aj keby predbežné preverenie oznámených opatrení vyžadovalo, aby ostatné členské štáty zabezpečili, aby prevádzkovatelia televízneho vysielania spadajúci do ich právomoci dodržiavali zoznam udalostí veľkého významu pre spoločnosť, pre daný prípad je to irelevantné. Podľa tohto orgánu nie je totiž možné, aby spoločnosť Infront udelila sublicencie na televízne práva v Spojenom kráľovstve prevádzkovateľovi televízneho vysielania, ktorý nemá sídlo v Spojenom kráľovstve, pretože tieto práva sa prevádzajú na vnútroštátnom právnom základe. Na vnútroštátnej úrovni je zdrojom príjmov prevádzkovateľov televízneho vysielania reklama zameraná na divákov v danom štáte, vnútroštátne licenčné poplatky alebo vnútroštátne predplatné za platenú televíziu. Keďže sa títo prevádzkovatelia vo svojich vysielaniach zameriavajú na divákov v danom štáte, súhlasili by s vysokou cenou práv na televízne vysielanie, ktorých vlastníčkou je spoločnosť Infront, len tí prevádzkovatelia, ktorí pokrývajú širokú časť obyvateľstva. Pretože potenciálnymi nadobúdateľmi sublicencií na tieto práva v Spojenom kráľovstve sú prevádzkovatelia patriaci do právomoci orgánov Spojeného kráľovstva, môže byť spoločnosť Infront priamo dotknutá len vnútroštátnymi opatreniami.(14)

37.      Komisia v tejto súvislosti upozorňovala na to, že trh televízneho vysielania v Spojenom kráľovstve je jeden z najkonkurenčnejších v Európe a že 25 % prevádzkovateľov televízneho vysielania pôsobiacich v tejto oblasti je držiteľom licencie v Spojenom kráľovstve.(15)

38.      Súd prvého stupňa vyslovil:

„147      Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, že len prevádzkovatelia televízneho vysielania so sídlom v Spojenom kráľovstve by mohli mať záujem o kúpu práv [spoločnosti Infront] na vysielanie finálovej časti Svetového pohára FIFA s cieľom prenosu v Spojenom kráľovstve, treba pripomenúť, že takáto domnienka zbavuje článok 3a ods. 3 smernice akéhokoľvek praktického účinku. Treba totiž uviesť, že podľa odôvodnení č. 18 a 19 smernice 97/36 cieľom tohto článku je zabezpečiť verejnosti slobodný prístup k vysielaniu udalostí považovaných členskými štátmi za veľmi významné pre spoločnosť a na základe zásady vzájomného uznania zaviazať členské štáty, aby zabezpečili zo strany prevádzkovateľov televízneho vysielania patriacich do ich právomoci dodržiavanie zoznamov udalostí vypracovaných iným členským štátom s cieľom umožniť podstatnej časti verejnosti tohto štátu sledovať udalosti vymenované týmto štátom.

148      Hoci skutkový stav veci, ktorá je predmetom rozsudku House of Lords [z 25. júla 2001], R proti ITC, ex parte TV Danmark 1 Ltd [2001] UKHL 42... sa týka udalostí vymenovaných Dánskym kráľovstvom, potvrdzuje existenciu situácií uplatnenia mechanizmu vzájomného uznania zakotveného v článku 3a ods. 3 smernice. Navyše Komisia vo svojej tretej správe za rok 2001 pre Radu, Európsky Parlament a Hospodársky a sociálny výbor o uplatnení smernice (KOM/2001/009, konečné znenie) uvádza, že prevádzkovatelia televízneho vysielania patriaci do právomoci Spojeného kráľovstva v troch prípadoch vysielali udalosti zapísané na zozname udalostí Dánskeho kráľovstva takým spôsobom, že zabránili podstatnej časti dánskeho obyvateľstva sledovať tieto udalosti.

149      Za týchto podmienok bez ohľadu na nepodložené tvrdenia Komisie o špecifickosti trhu s televíznym vysielaním v Spojenom kráľovstve (pozri bod 121 vyššie [napadnutého rozsudku]), nemožno predpokladať, že práva na televízne vysielanie finálovej časti Svetového pohára FIFA v tomto štáte nevyhnutne nadobúdajú prevádzkovatelia televízneho vysielania so sídlom v tomto štáte.“

39.      Z uvedených skutočností Súd prvého stupňa vyvodil, že spoločnosť Infront je napadnutým listom priamo dotknutá, pretože umožňuje uplatnenie mechanizmu vzájomného uznania opatrení oznámených Spojeným kráľovstvom zo strany iných členských štátov.

B –    O otázke, či je spoločnosť Infront osobne dotknutá

40.      Súd prvého stupňa predovšetkým pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry subjekty, ktorým rozhodnutie nie je určené, môžu tvrdiť, že sa ich osobne dotýka, iba ak sa ich toto rozhodnutie dotýka z dôvodu určitých ich osobitných vlastností alebo skutkových okolností, ktoré ich odlišujú od všetkých ostatných osôb, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako subjekt, ktorému je rozhodnutie určené.

41.      Následne vyslovil, že spoločnosť Infront vlastní výlučné práva na televízny prenos záverečnej fázy Majstrovstiev sveta FIFA na roky 2002 a 2006, uvedený medzi udalosťami veľkého významu pre spoločnosť, ktoré si zvolilo Spojené kráľovstvo a schválila Komisia, a že prevádzkovatelia televízneho vysielania patriaci do právomoci iných členských štátov nutne musia uzatvoriť zmluvu so spoločnosťou Infront ako sprostredkovateľom práv na vysielanie tejto udalosti, aby získali licencie na jej televízny prenos.(16)

42.      Uviedol, že opatrenia prijaté Spojeným kráľovstvom stanovujú obmedzenia pre prevádzkovateľov, pokiaľ ide o podmienky nadobúdania výlučných vysielacích práv, takže tieto opatrenia, aj keď nie sú výslovne určené spoločnosti Infront, obmedzujú možnosť tejto spoločnosti slobodne nakladať so svojimi právami.(17)

43.      Pripomenul, že spoločnosť Infront kúpila predmetné výlučné práva pred nadobudnutím účinnosti článku 3a smernice a a fortiori pred prijatím napadnutého listu, takže tento list sa jej dotýka z dôvodu jej osobitných vlastností.(18)

C –    O veci samej

44.      Súd prvého stupňa rozhodol, že napadnutý akt vykazoval porušenie podstatných formálnych náležitostí vzhľadom na to, že bol prijatý bez konzultácie s kolégiom členov Komisie a že generálny riaditeľ, ktorý ho podpísal, nemal od tohto kolégia žiadne splnomocnenie.(19)

45.      V zmysle výroku napadnutého rozsudku sa rozhodnutie Komisie obsiahnuté v liste pre Spojené kráľovstvo z 28. júla 2000 zrušuje, žaloba sa vo zvyšnej časti zamieta, Francúzska republika, Spojené kráľovstvo a Parlament znášajú trovy konania spoločnosti Infront, ktoré jej vznikli ich vstupom do konania, Komisia znáša vlastné trovy konania a trovy konania spoločnosti Infront s výnimkou už uvedených trov a vedľajší účastníci konania znášajú vlastné trovy konania.

V –    Odvolanie

46.      Komisia žiada, aby Súdny dvor napadnutý rozsudok zrušil, rozhodol o žalobe spoločnosti Infront podanej vo veci, v ktorej bol tento rozsudok vydaný, tak, že je neprípustná, a aby tejto spoločnosti uložil povinnosť nahradiť trovy konania vzniknuté v uvedenej veci i v prejednávanom odvolacom konaní.

47.      Spoločnosť Infront v základe navrhuje odvolanie zamietnuť a uložiť Komisii povinnosť nahradiť trovy konania a žiada, aby sa jej v súlade s článkom 69 ods. 3 rokovacieho poriadku táto povinnosť uložila, aj keď prípadne bude odvolanie vyhlásené za dôvodné, vzhľadom na to, že sa Komisia proti napadnutému rozsudku odvoláva iba v čiastočnom rozsahu.

48.      Komisia namieta proti posúdeniu Súdu prvého stupňa, že spoločnosť Infront je napadnutým aktom priamo a osobne dotknutá v zmysle článku 230 štvrtého odseku ES, podľa ktorého každá fyzická alebo právnická osoba môže podať žalobu proti rozhodnutiu, ktoré sa jej priamo a osobne týka, hoci je vydané formou rozhodnutia určeného inej osobe. Týmto dvom stránkam sa budem venovať postupne.

A –    O posúdení, že spoločnosť Infront je napadnutým aktom priamo dotknutá

1.      Odvolacie dôvody a tvrdenia účastníkov konania

49.      Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa nepreukázal splnenie týchto dvoch judikatúrou vyžadovaných podmienok, podľa ktorých sa sporný akt musí dotýkať právneho postavenia žalobcu a zároveň platiť úplne automaticky.

50.      Pokiaľ ide o prvú podmienku, Komisia hlavne tvrdí, že Súd prvého stupňa nevysvetľuje, v čom by mal mať napadnutý akt iný než nepriamy dopad na obchodné postavenie spoločnosti Infront.

51.      Argumentuje pritom tým, že v dôsledku tohto aktu musia členské štáty uložiť prevádzkovateľom televízneho vysielania povinnosti, ktoré by týchto prevádzkovateľov mohli odradiť od nákupu vysielacích práv na udalosti uvedené v oznámených opatreniach alebo ich viesť k nadobudnutiu týchto práv za nižšiu cenu, s akou by súhlasili, ak by týchto povinností nebolo. Spoločnosť prevádzkujúca spoplatnenú televíziu by mohla od nadobudnutia vysielacích práv na takéto udalosti upustiť, ak by tieto udalosti museli byť vysielané aj voľne dostupným prevádzkovateľom televízneho vysielania pokrývajúcim 95 % územia Spojeného kráľovstva. Spoločnosť Infront by tak mala menej potenciálnych záujemcov a tým pádom by sa ocitla v menej výhodnom obchodnom postavení. Išlo by však len o nepriame ekonomické dôsledky. Jej právne postavenie by zostalo nezmenené.

52.      Subsidiárne, za predpokladu, že by na to, aby bol žalobca aktom priamo dotknutý, stačilo, aby sa tento akt týkal jeho ekonomického postavenia, Komisia vytýka Súdu prvého stupňa, že nevyložil, aké skutočné obchodné dôsledky má napadnutý akt pre sprostredkovateľa, akým je spoločnosť Infront. V skutočnosti sú tieto dôsledky úplne neisté, pretože podľa vedomia Komisie nebolo nikdy takého prevádzkovateľa televízneho vysielania usadeného v inom členskom štáte než Spojenom kráľovstve, ktorý by bol ochotný zaplatiť sumu, ktorú si spoločnosť Infront účtuje za právo vysielať záverečnú fázu Majstrovstiev sveta FIFA v Spojenom kráľovstve. Keďže príjmy prevádzkovateľa televízneho vysielania pochádzajú z reklamy zameranej na divákov v danom štáte, vnútroštátnych licenčných poplatkov či predplatného v tomto štáte, potenciálny záujemca by totiž musel, ak by chcel takúto investíciu uskutočniť, disponovať dostatočne širokým pokrytím britského územia alebo plánovať vydať sa vo svojom podnikaní týmto smerom.

53.      Súd prvého stupňa preto po právnej stránke pochybil, keď spoločnosť Infront nevyzval na predloženie dôkazu o daných ekonomických dôsledkoch a keď vyriekol, že Komisia svoje tvrdenia o špecifickosti trhu s televíznym vysielaním v Spojenom kráľovstve nepodložila. Rovnako Súd prvého stupňa tvrdením, že tento postoj Komisie zbavuje článok 3a ods. 3 smernice praktického účinku, podal nesprávny výklad tohto ustanovenia, pretože to by znamenalo, že by pre každú udalosť označenú členským štátom museli v ostatných členských štátoch byť nevyhnutne prevádzkovatelia televízneho vysielania, ktorí by boli spôsobilí kúpiť výhradné vysielacie práva na túto udalosť v tom prvom štáte.

54.      Pokiaľ ide o druhú podmienku, podľa ktorej má napadnutý akt platiť úplne automaticky a vyplývať zo samotného práva Spoločenstva bez potreby vydať ďalšie predpisy na jeho vykonanie, Súd prvého stupňa uprel článku 3a ods. 3 smernice jeho zmysel.

55.      Udalosti a spôsob ich prenosu, v priamom prenose či zo záznamu, úplne alebo čiastočne podľa Komisie určuje oznamujúci členský štát, a teda aj rozhodnutie, ktorým sa konštatuje súlad týchto opatrení s právom Spoločenstva. Na rozdiel od toho, čo Súd prvého stupňa tvrdí v bode 146 napadnutého rozsudku, však toto rozhodnutie vnútroštátnym orgánom neodníma priestor na voľnú úvahu pri plnení ich povinností. Splnenie povinností vymedzených oznamujúcim štátom v mnohom závisí od právnych predpisov a prístupu príslušných vnútroštátnych orgánov.

56.      Realitu takýchto rozdielov možno vidieť na veci TV Danmark 1, v ktorej bol vydaný rozsudok Court of Appeal a rozsudok House of Lords, pokiaľ ide o výkon povinností vymedzených Dánskym kráľovstvom v prípade udalostí veľkého významu pre spoločnosť v tomto členskom štáte zo strany Spojeného kráľovstva.

57.      Podľa britského systému stačí, aby mal dané výhradné práva rovnocennú možnosť nakúpiť voľne dostupný prevádzkovateľ televízneho vysielania pokrývajúci väčšinu obyvateľstva oznamujúceho členského štátu. Naopak, v dánskom systéme môže prevádzkovateľ televízneho vysielania, ktorý získal výhradné vysielacie práva, tieto práva vykonávať len vtedy, ak je schopný prijať opatrenia na zabezpečenie potrebného pokrytia prostredníctvom ostatných prevádzkovateľov vysielania, ibaže preukáže, že to nie je rozumne možné.

58.      Bolo by teda mylné tvrdiť, že uplatnenie rozhodnutia prijatého Komisiou na základe článku 3a ods. 2 smernice je úplne automatické a vychádza zo samotného práva Spoločenstva.

59.      Spoločnosť Infront namieta proti tomuto posúdeniu a tvrdí, že Súd prvého stupňa správne vyslovil, že sa jej napadnutý akt priamo týka.

2.      Posúdenie

60.      Ako pripomenul Súd prvého stupňa, jednotlivec je priamo dotknutý aktom Spoločenstva, keď tento akt jednak má priame účinky na právne postavenie danej osoby a jednak sa uplatňuje úplne automaticky a vyplýva zo samotného práva Spoločenstva bez potreby vydať ďalšie predpisy na jeho vykonanie.(20)

61.      Komisia vytýka Súdu prvého stupňa, že splnenie oboch týchto podmienok nepreukázal.

62.      Pokiaľ ide po prvé o účinky napadnutého aktu na postavenie spoločnosti Infront, Komisia argumentuje hlavne tým, že tento akt má pre túto spoločnosť iba nepriame ekonomické dôsledky a že jej právne postavenie ostáva nezmenené. S týmto záverom nesúhlasím z nasledujúcich dôvodov.

63.      Ako v bode 165 napadnutého rozsudku vyložil Súd prvého stupňa, v dôsledku oznámených opatrení a tým aj napadnutého aktu je spoločnosť zbavená možnosti slobodne nakladať so svojimi právami na televízny prenos záverečnej fázy Majstrovstiev sveta FIFA na roky 2002 a 2006. Na základe tohto aktu sa spoločnosti Infront bráni, aby svoje výhradné vysielacie práva udelila spoplatnenému televíznemu kanálu usadenému v inom členskom štáte ako Spojenom kráľovstve, ktorý má v záujme túto udalosť v tomto štáte vysielať. Je jej uložená povinnosť zabezpečiť, aby k týmto právam mal prístup aj voľne dostupný vysielateľ pokrývajúci širokú časť britského obyvateľstva.

64.      Dopad napadnutého aktu na postavenie spoločnosti Infront teda neznamená len škodu vyslovene ekonomického charakteru, skrz zníženie trhovej hodnoty jej vysielacích práv na záverečnú fázu Majstrovstiev sveta FIFA na roky 2002 a 2006. Obmedzenie jej práva udeliť výhradné licencie sa prejavuje aj ako zásah do jej vlastníckeho práva. Súd prvého stupňa preto podľa môjho názoru správne usúdil, že v súlade s judikatúrou napadnutý akt má na právne postavenie spoločnosti Infront právne účinky.

65.      Komisia tiež subsidiárne argumentuje tým, že napadnutý akt v skutočnosti nemá pre spoločnosť Infront žiadne následky, pretože niet prevádzkovateľa televízneho vysielania usadeného v inom členskom štáte než Spojenom kráľovstve, ktorý by bol spôsobilý odkúpiť vysielacie práva na záverečnú fázu Majstrovstiev sveta FIFA s cieľom vysielať ju v tomto štáte. Okrem toho Súd prvého stupňa prevrátil dôkazné bremeno, keď vyriekol, že je povinnosťou Komisie, aby tieto skutočnosti dokázala, a vo svojom posúdení dosahu článku 3a smernice po právnej stránke pochybil.

66.      Som toho názoru, že táto argumentácia Komisie skôr než podmienku, že spoločnosť Infront má byť napadnutým aktom priamo dotknutá, nastoľuje otázku, či spoločnosť Infront mala záujem na konaní. Touto argumentáciou totiž dospejeme k tvrdeniu, že zrušenie tohto aktu by spoločnosti Infront neprinieslo žiadnu výhodu, keďže by aj tak mimo územia Spojeného kráľovstva neexistoval žiadny potenciálny záujemca o vysielacie práva, ktorých je držiteľkou.

67.      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že popri podmienkach vymenovaných v článku 230 ES musí mať jednotlivec, ktorý napáda akt spoločenstva, na konaní právny záujem, t.j. musí mať záujem na jeho neplatnosti. To predpokladá, aby žaloba mohla, v prípade úspešného výsledku, priniesť prospech pre toho účastníka konania, ktorý ju podal.(21)

68.      Pravda preukázať, že spĺňa aj túto podmienku prípustnosti žaloby, je, ako tvrdí Komisia, povinnosťou žalobcu.(22) Absencia záujmu na konaní vedie tiež k neprípustnosti z dôvodu nedostatku procesných podmienok.(23) Okrem toho Komisia oprávnene tvrdí, že z článku 3a ods. 3 smernice nemožno vyvodiť, že by pre každú udalosť označenú členským štátom museli v ostatných členských štátoch byť nevyhnutne prevádzkovatelia televízneho vysielania, ktorí by boli spôsobilí kúpiť výhradné vysielacie práva na túto udalosť v tom prvom štáte.

69.      Zo systému ustanoveného článkom 3a smernice totiž vyplýva, že členský štát, ktorý sa rozhodne využiť možnosť, ktorú mu toto ustanovenie ponúka, a vydá zoznam udalostí, ktoré sa musia na jeho území vysielať na voľne dostupnom televíznom kanáli prístupnom pre čo najväčší počet divákov, musí povinne tento zoznam oznámiť Komisii bez ohľadu na to, či sú prevádzkovatelia televízneho vysielania usadení na území iného členského štátu spôsobilí výhradné vysielacie práva na tieto udalosti kúpiť alebo nie.

70.      Napriek tomu si nemyslím, že Súd prvého stupňa prevrátil dôkazné bremeno ani že podal nesprávny výklad článku 3a smernice.

71.      Pokiaľ ide o dôkazné bremeno, ak aj dôkaz o záujme na konaní, ako bolo vyššie uvedené, musí naozaj priniesť jednotlivec, ktorý sa usiluje o neplatnosť aktu Spoločenstva, nemení to nič na tom, že táto požiadavka nezbavuje Komisiu povinnosti predložiť dôkazy o základných skutočnostiach, na ktoré sa odvoláva, tak ako každý iný účastník súdneho konania.

72.      V danom prípade Komisia v súvislosti so svojou námietkou neprípustnosti žaloby podanej spoločnosťou Infront tvrdí, že televízny trh v Spojenom kráľovstve je jedným z najkonkurenčnejších v Európe a že 25 % prevádzkovateľov televízneho vysielania je držiteľom licencie v tomto členskom štáte. Práve týmito tvrdeniami argumentovala, že len ťažko možno pomýšľať na to, že by spoločnosť Infront previedla svoje práva na televízny prenos záverečnej fázy Majstrovstiev sveta FIFA na prevádzkovateľa televízneho vysielania usadeného mimo Spojeného kráľovstva.

73.      Súd prvého stupňa podľa mňa neprevrátil dôkazné bremeno o záujme na konaní konštatovaním, že na tieto tvrdenia o špecifickosti televízneho trhu v Spojenom kráľovstve nemožno prihliadať, keďže neboli podložené.

74.      Povinnosť preukázať odôvodnenosť takýchto tvrdení ležala na Komisii tým viac, že proti nim spoločnosť Infront namietala, pričom potenciálnych záujemcov o kúpu jej vysielacích práv usadených v iných členských štátoch ako Spojenom kráľovstve vymenovala pred Súdom prvého stupňa hneď niekoľko.

75.      Ďalej, čo sa týka odôvodnenia napadnutého rozsudku, podľa ktorého argumentácia Komisie zbavuje článok 3a smernice akéhokoľvek praktického účinku, nedomnievam sa, že pri ňom došlo k nesprávnemu výkladu tohto ustanovenia.

76.      Toto odôvodnenie je totiž odpoveďou na argumentáciu Komisie zhrnutú v bode 120 napadnutého rozsudku, podľa ktorej vzhľadom na to, že zdrojom príjmov prevádzkovateľov televízneho vysielania je reklama zameraná na divákov v danom štáte, vnútroštátne licenčné poplatky alebo vnútroštátne predplatné za platenú televíziu, s kúpou práv na televízne vysielanie, ktorých držiteľkou je spoločnosť Infront, by súhlasili len tí prevádzkovatelia, ktorí pokrývajú širokú časť britského obyvateľstva, teda len prevádzkovatelia usadení v Spojenom kráľovstve.

77.      Takže tvrdením, že s ohľadom na vysokú cenu výhradných vysielacích práv na také športové podujatia ako záverečnú fázu Majstrovstiev sveta FIFA a na pôvod zdrojov prevádzkovateľov televízneho vysielania sú tieto práva skutočne spôsobilí kúpiť len prevádzkovatelia usadení na území členského štátu, ktorý využil možnosť ponúkanú článkom 3a smernice, spochybňuje Komisia vlastnú opodstatnenosť konania o vzájomnom uznávaní vytvoreného týmto ustanovením.

78.      Ak by totiž boli výhradné práva na prenos určených športových podujatí, o ktorých členský štát rozhodol, že majú byť predmetom vysielania pre celú verejnosť, spôsobilí kúpiť len prevádzkovatelia televízneho vysielania usadení na území tohto štátu, potom by konanie upravené v článku 3a ods. 3 smernice, ktorého účelom je zabezpečiť dodržiavanie opatrení prijatých týmto členským štátom zo strany prevádzkovateľov televízneho vysielania usadených na území iných členských štátov, nemalo žiadne opodstatnenie.

79.      Súd prvého stupňa teda nepovedal, ako vo svojom odvolaní naznačuje Komisia, že článok 3a ods. 3 smernice znamená, že pre akúkoľvek udalosť určenú členským štátom nevyhnutne existujú prevádzkovatelia televízneho vysielania usadení v iných členských štátoch, ktorí sú spôsobilí výhradné vysielacie práva na túto udalosť kúpiť. Reagoval na argumentáciu Komisie, podľa ktorej pre také športové podujatia ako tie, na ktoré má vysielacie práva spoločnosť Infront, niet iných potenciálnych záujemcov o kúpu týchto výhradných vysielacích práv, než sú vnútroštátni prevádzkovatelia televízneho vysielania.

80.      Z toho vyplýva, že splnenie podmienky, že sa napadnutý akt skutočne dotýka právneho postavenia spoločnosti Infront, Súd prvého stupňa preukázať neopomenul.

81.      Po druhé, čo sa týka druhej podmienky odvodenej judikatúrou, podľa ktorej napadnutý akt má platiť úplne automaticky a vyplývať zo samotného práva Spoločenstva bez potreby vydať ďalšie predpisy na jeho vykonanie, som toho názoru, že ani pri posúdení, podľa ktorého došlo k splneniu aj tejto druhej podmienky, Súd prvého stupňa po právnej stránke nepochybil.

82.      Článok 3a ods. 3 smernice akiste necháva ostatným členským štátom, ako uvádza Komisia, priestor na voľnú úvahu pri uplatňovaní členským štátom prijatých a Komisiou zverejnených opatrení. Tento priestor na voľnú úvahu ale nemôže svojou povahou spochybňovať aktívnu legitimáciu spoločnosti Infront.

83.      Pri skúmaní tejto podmienky je totiž dôležité posúdiť príčinnú súvislosť medzi účinkami na právne postavenie žalobcu a aktom Spoločenstva, zrušenia ktorého sa žalobca domáha. K splneniu judikatúrou vyžadovanej podmienky dôjde vtedy, keď sú tieto účinky bezprostredným dôsledkom samotného aktu. Podľa judikatúry nastane taký prípad vtedy, keď predmetný akt ukladá subjektom, ktorým je určený, takýmito účinkami pôsobiť(24) resp. aj vtedy, keď je možnosť daná subjektom, ktorým je určený, tomuto aktu nevyhovieť a takýmito účinkami nepôsobiť vyslovene teoretická, pretože o ich vôli vyvodiť dôsledky v súlade s týmto aktom niet pochýb.(25)

84.      V danom prípade Súd prvého stupňa v bode 146 napadnutého rozsudku správne vyslovil, že napadnutý akt nenecháva subjektom, ktorým je určený, žiadny priestor na voľnú úvahu, pretože im ukladá pôsobiť na právnu situáciu spoločnosti Infront ňou pomenovanými účinkami.

85.      Ako som už totiž vyššie ukázal, tieto účinky spočívajú v tom, že túto spoločnosť obmedzujú v možnosti previesť výhradné práva na prenos záverečnej fázy Majstrovstiev sveta FIFA na prevádzkovateľa televízneho vysielania usadeného v inom členskom štáte ako Spojenom kráľovstve. Tieto účinky sa naozaj javia ako bezprostredný dôsledok napadnutého aktu, pretože priamo vyplývajú z opatrení prijatých Spojeným kráľovstvom, ktorých účelom je dosiahnuť, aby sa táto udalosť na jeho území vysielala na voľne dostupnom televíznom kanáli prístupnom podstatnej časti obyvateľstva.

86.      Vzhľadom na tieto skutočnosti som toho názoru, že v posúdení, že spoločnosť Infront je napadnutým aktom priamo dotknutá, Súd prvého stupňa po právnej stránke nijako nepochybil a že odvolanie Komisie sa musí v tomto bode zamietnuť ako nedôvodné.

B –    O posúdení, že spoločnosť Infront je osobne dotknutá

1.      Odvolacie dôvody a tvrdenia účastníkov konania

87.      Komisia argumentuje tým, že odôvodneniu Súdu prvého stupňa je ťažko porozumieť.

88.      Podľa Komisie je spoločnosť Infront napadnutým aktom dotknutá len čo do jej objektívneho postavenia držiteľky výhradných práv, ktorá nadobudla práva na prenos jednej z udalostí uvedených v britských opatreniach. Poukazuje na to, že Súd prvého stupňa nenaznačil, že vo vzťahu k držiteľom práv predstavuje napadnutý akt súbor individuálnych rozhodnutí. Podotýka, že tento akt sa vzťahuje len na prevádzkovateľov televízneho vysielania a zaväzuje iba ich. Držiteľov práv postihujú len ekonomické dôsledky, pričom Súd prvého stupňa vo svojich predchádzajúcich veciach rozhodol, že táto skutočnosť nestačí na individualizáciu jednotlivca.(26) Komisia sa domnieva, že prejednávaná vec sa líši od vecí, v ktorých boli vydané rozsudky Piraiki‑Patraiki a i./Komisia(27), Extramet Industrie/Komisia(28) a Codorniu/Rada(29) a ktoré vychádzali zo špecifických situácií.

89.      Komisia tvrdí, že spoločnosť Infront sa nenachádza v odlišnej situácii ako ostatní držitelia výhradných práv na prenos jednotlivých udalostí určených Spojeným kráľovstvom. Podstupuje obvyklé obchodné riziko, čo nestačí na to, aby jej bolo priznané právo podať žalobu.

90.      Napokon Komisia argumentuje tým, že britské opatrenia mohla spoločnosť Infront napadnúť na súde v Spojenom kráľovstve, takže neprípustnosť jej návrhu na súde Spoločenstva jej neodníma právo podať súdnu žalobu.

91.      Spoločnosť Infront proti tvrdeniam Komisie namieta a tvrdí, že Súd prvého stupňa správne potvrdil, že je dotknutým aktom osobne dotknutá.

2.      Posúdenie

92.      S posúdením Komisie o nejednoznačnosti odôvodnenia Súdu prvého stupňa ani o jeho obsahu nesúhlasím.

93.      Súd prvého stupňa predovšetkým správne pripomenul, že iní jednotlivci ako subjekty, ktorým je rozhodnutie určené, môžu tvrdiť, že sú týmto rozhodnutím osobne dotknutí, iba ak sa ich toto rozhodnutie dotýka z dôvodu určitých ich osobitných vlastností alebo skutkových okolností, ktoré ich odlišujú od všetkých ostatných osôb, a tým ich individualizuje obdobným spôsobom ako subjekt, ktorému je rozhodnutie určené.(30)

94.      Následne vyložil, pripomínam, že túto podmienku spoločnosť Infront spĺňa podľa analýzy, ktorej základ spočíva na troch nasledujúcich bodoch. Po prvé spoločnosť Infront je výhradnou držiteľkou práv na televízny prenos záverečnej fázy Majstrovstiev sveta FIFA na roky 2002 a 2006, ktoré sú jednou z udalostí uvedených v zozname udalostí veľkého významu pre spoločnosť, prijatom Spojeným kráľovstvom a v napadnutom akte schválenom Komisiou. Po druhé tieto práva nadobudla pred prijatím tohto aktu a dokonca i pred nadobudnutím účinnosti článku 3a smernice. Po tretie uvedený akt, aj keď nie je určený spoločnosti Infront, túto spoločnosť obmedzuje v možnosti voľne nakladať s týmito právami vo vzťahu k prevádzkovateľovi televízneho vysielania usadenému v inom členskom štáte ako Spojenom kráľovstve.

95.      Zastávam názor, že v tomto posúdení Súd prvého stupňa po právnej stránke nijako nepochybil.

96.      Z judikatúry totiž vyplýva, že aby mohol byť jednotlivec aktom Spoločenstva, ktorý mu nie je určený, osobne dotknutý, musí byť identifikovaný alebo identifikovateľný v čase prijatia tohto aktu.(31) Z posúdenia Súdu prvého stupňa plynie, že spoločnosť Infront bola Komisiou v čase prijatia napadnutého aktu riadne identifikovateľná, keďže táto spoločnosť bola výhradnou držiteľkou práv na prenos záverečnej fázy Majstrovstiev sveta FIFA na roky 2002 a 2006, jednej z udalostí nachádzajúcich sa v zozname opatrení oznámených Spojeným kráľovstvom.

97.      Ďalej, ak škoda vyslovene ekonomického charakteru v zásade nestačí na to, ako tvrdí Komisia, aby bol jednotlivec oprávnený podať žalobu o neplatnosť aktu Spoločenstva, treba pripomenúť, že Súd prvého stupňa nevyslovil, že spoločnosť Infront bola napadnutým aktom osobne dotknutá len z toho dôvodu, že tento akt mal pre ňu nepriaznivé ekonomické následky. V bode 165 napadnutého rozsudku vyložil, že tento akt obmedzoval spoločnosť Infront v možnosti voľne previesť výhradnosť svojich práv na prenos predmetnej udalosti na spoplatnený kanál usadený mimo Spojeného kráľovstva, ktorý má v záujme túto udalosť v tomto štáte vysielať.

98.      Inými slovami, Súd prvého stupňa konštatoval, že napadnutým aktom došlo k zásahu do vlastníckeho práva spoločnosti Infront.

99.      Uznanie prípustnosti žaloby spoločnosti Infront možno z môjho pohľadu vnímať v intenciách ustálenej judikatúry, podľa ktorej je jednotlivec oprávnený napadnúť nezákonnosť aktu Spoločenstva vtedy, keď tento akt mení práva nadobudnuté týmto jednotlivcom v čase pred jeho prijatím.

100. Súdny dvor takto rozhodol v už citovanom rozsudku Toepfer a Getreide‑Import Gesellschaft/Komisia, v ktorom po prvýkrát uznal, že jednotlivec môže byť rozhodnutím určeným členskému štátu osobne dotknutý.(32) Toto riešenie prijal aj v rozsudku Bock/Komisia(33), ako aj v rozsudkoch Agricola commerciale olio a i./Komisia a Savma/Komisia(34).

101. V rozsudku CAM/EHS(35) Súdny dvor priznal jednotlivcovi aktívnu legitimáciu aj v prípade, keď sa napadnuté opatrenie vzťahuje na okolnosti prebiehajúce v čase jeho prijatia a ohrozuje využitie nadobudnutých práv pre budúce obchody.(36)

102. Odraz tejto judikatúry možno nájsť aj v už citovanom rozsudku Codorniu/Rada, na ktorý sa odvoláva Komisia, v ktorom sa spoločnosť podľa španielskeho práva, od roku 1924 majiteľka ochrannej známky Gran Cremant de Codorniu, domáhala neplatnosti článku nariadenia Rady, ktorý jej s okamžitou platnosťou zakazoval používať označenie „crémant“(37).

103. V danom prípade možno podľa mňa na túto judikatúru nadviazať, keďže výhradné vysielacie práva na Majstrovstvá sveta FIFA získala spoločnosť Infront pred prijatím napadnutého aktu a dokonca, ako podotkol Súd prvého stupňa, pred nadobudnutím účinnosti článku 3a smernice, na základe ktorej bol tento akt prijatý.

104. Preto zastávam ten názor, že vzhľadom na uvedenú judikatúru Súd prvého stupňa správne rozhodol, že spoločnosť Infront je napadnutým listom osobne dotknutá. Ako nedôvodné sa musí odvolanie zamietnuť aj pokiaľ sa týka tohto posúdenia.

C –    O trovách

105. V súlade s článkom 69 ods. 2 rokovacieho poriadku, ktorý sa vzťahuje na odvolacie konanie na základe článku 118 toho istého poriadku, a s ohľadom na návrh spoločnosti Infront bude musieť trovy konania, ak sa Súdny dvor bude riadiť mojím posúdením, znášať Komisia.

VI – Návrh

106. S ohľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor vyhlásil a rozhodol:

1.      Odvolanie sa zamieta.

2.      Trovy konania znáša Komisia Európskych spoločenstiev.


1 – Jazyk prednesu: francúzština.


2 – Smernica z 3. októbra 1989 o koordinácii určitých ustanovení zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení v členských štátoch týkajúcich sa vykonávania činností televízneho vysielania (Ú. v. ES L 298, s. 23; Mim. vyd. 06/001, s. 224), zmenená a doplnená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 97/36/ES z 30. júna 1997 (Ú. v. ES L 202, s. 60; Mim. vyd. 06/002, s. 321, ďalej len „smernica“).


3 – T‑33/01, Zb. s. II‑5897, ďalej len „napadnutý rozsudok“.


4 – Ďalej len „Infront“.


5 – Bod 89.


6 – Body 94 a 95.


7 – Bod 107.


8 – Bod 130.


9 – Bod 133.


10 – Body 134 a 135.


11 – Body 138 až 143.


12 – T‑69/99, Zb. s. II‑4039.


13 – Bod 146.


14 – Bod 120.


15 – Bod 121.


16 – Body 160 a 161.


17 – Body 162 až 165.


18 – Body 166 a 167.


19 – Bod 177.


20 – Rozsudok z 5. mája 1998, Dreyfus/Komisia, C‑386/96 P, Zb. s. I‑2309, bod 43 a citovaná judikatúra.


21 – Pozri najmä rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. septembra 2004, MCI/Komisia, T‑310/00, Zb. s. II‑3253, bod 44 a citovanú judikatúru.


22 – Uznesenie z 31. júla 1989, S./Komisia, 206/89 R, Zb. s. 2841, bod 8.


23 – Rozsudok MCI/Komisia, už citovaný, bod 45.


24 – Rozsudok Dreyfus/Komisia, už citovaný, bod 43 a citovaná judikatúra.


25 – Tamže, bod 44 a citovaná judikatúra.


26 – Komisia sa odvoláva na uznesenie Súdu prvého stupňa z 15. decembra 2000, Galileo a Galileo International/Rada (T‑113/99, Zb. s. II‑4141), ako aj na rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. decembra 2001, Emesa Sugar/Rada (T‑43/98, Zb. s. II‑3519).


27 – Rozsudok zo 17. januára 1985, 11/82, Zb. s. 207.


28 – Rozsudok zo 16. mája 1991, C‑358/89, Zb. s. I‑2501.


29 – Rozsudok z 18. mája 1994, C‑309/89, Zb. s. I‑1853.


30 – Rozsudok Piraiki‑Patraiki a i./Komisia, už citovaný, bod 11.


31 – Rozsudky Súdneho dvora z 1. júla 1965, Toepfer a Getreide‑Import Gesellschaft/Komisia, 106/63 a 107/63, Zb. s. 525, 533; Piraiki‑Patraiki a i./Komisia, už citovaný, body 21, 28 a 31; z 26. júna 1990, Sofrimport/Komisia, C‑152/88, Zb. s. I‑2477, bod 11; z 11. februára 1999, Antillean Rice Mills a i./Komisia, C‑390/95 P, Zb. s. I‑769, body 25 až 30, ako aj rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. septembra 1995, Antillean Rice Mills a i./Komisia, T‑480/93 a T‑483/93, Zb. s. II‑2305, bod 67, a zo 17. januára 2002, Rica Foods/Komisia, T‑47/00, Zb. s. II‑113, bod 41.


32 – Súdny dvor vyhlásil za prípustnú žalobu podanú dvoma spoločnosťami dovážajúcimi do Nemecka obilniny proti rozhodnutiu Komisie, ktoré tento členský štát so spätnou účinnosťou oprávňovalo na prijatie ochranných opatrení, na základe ktorých bola zamietnutá ich žiadosť o vydanie dovozných osvedčení.


33 – Rozsudok z 23. novembra 1971, 62/70, Zb. s. 897. V tomto rozsudku Súdny dvor vyhlásil za prípustnú žalobu podanú spoločnosťou dovážajúcou potravinové výrobky proti rozhodnutiu Komisie oprávňujúcemu Spolkovú republiku Nemecko vyňať z režimu Spoločenstva určité výrobky pochádzajúce z Číny a uvádzané na trh v štátoch Beneluxu z dôvodu, že toto rozhodnutie sa vzťahovalo aj na dovozy výrobkov, kvôli ktorým konania o vydanie licencie na nemeckých správnych orgánoch v čase nadobudnutia účinnosti tohto rozhodnutia stále prebiehali. Dňa 4. septembra 1970 tak žalobkyňa požiadala príslušný nemecký správny orgán o vydanie dovoznej licencie na dodávku konzerv s čínskymi hubami uvádzanými na trh v Holandsku. Následne 11. septembra ju tento správny orgán upozornil, že túto žiadosť zamietne, ak v tomto smere vydá Komisia povolenie. Rozhodnutím z 15. septembra 1970 Komisia povolila Spolkovej republike Nemecko vyňať z režimu Spoločenstva nielen budúce žiadosti o licenciu na dovoz čiernych húb pochádzajúcich z Číny, ale aj žiadosti o dovozné licencie, o ktorých prebiehalo konanie.


34 – Rozsudky z 27. novembra 1984, 232/81, Zb. s. 3881, a 264/81, Zb. s. 3915. Išlo o žaloby podané vydražiteľmi proti nariadeniu Komisie, ktorým sa zrušovalo predchádzajúce nariadenie, na základe ktorého talianska intervenčná agentúra dala na predaj určité množstvo olivového oleja. Súdny dvor uviedol, že tým, že vzťahy medzi stranami predaja už boli stanovené, „každý zásah zo strany orgánov Spoločenstva, ktorým by sa bránilo [talianskej intervenčnej agentúre] v splnení povinností voči záujemcom určeným náhodným výberom, by nevyhnutne predstavoval akt, ktorý by sa týchto záujemcov týkal priamo a osobne“ (rozsudky Agricola commerciale olio a i./Komisia, už citovaný, bod 11, a Savma/Komisia, už citovaný, bod 11).


35 – Rozsudok z 18. novembra 1975, 100/74, Zb. s. 1393.


36 – Išlo o spoločnosť, ktorej bolo 19. júla 1974 vydané vývozné osvedčenie na 10 000 ton jačmeňa s platnosťou do 16. októbra 1974. Od 7. októbra 1974 mali byť na základe nariadenia Rady odporúčané a intervenčné ceny vzťahujúce sa najmä na obilniny zvýšené o 5 %. Nariadením zo 4. októbra 1974 však Komisia stanovila, že toto opatrenie sa nevzťahovalo na vývozné osvedčenia vydané pred 7. októbrom, čím žalobkyňu pripravila o možnosť využiť zvýšenie stanovené Radou, pokiaľ ide o 3 978 ton, ktoré mala ešte vyviezť medzi 7. a 16. októbrom. Prípustnosť žaloby podanej žalobkyňou proti nariadeniu Komisii Súdny dvor uznal. Rozhodol, že toto nariadenie tým, že určitej kategórii hospodárskych subjektov a pre určené vývozy nepriznalo možnosť využiť zvýšenie náhrady, sa týka určeného a známeho množstva vývozcov obilnín a že toto opatrenie, aj keď bolo súčasťou aktu normatívnej povahy, má dosah na týchto vývozcov z dôvodu skutkových okolností, ktoré ich odlišujú od všetkých ostatných osôb.


37 – Na podporu tejto analýzy pozri prácu od CASSIA, P.: L’accès des personnes physiques ou morales au juge de la légalité des actes communautaires, Dalloz, Paris, 2002, s. 752, body 964 a nasl.