NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
JÁN MAZÁK
prednesené 23. septembra 2008 1(1)
Vec C‑388/07
The Incorporated Trustees of the National Council on Ageing (Age Concern England)
proti
Secretary of State for Business, Enterprise and Regulatory Reform
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný High Court of Justice (England & Wales), Queen’s Bench Division (Administrative Court) (Spojené kráľovstvo)]
„Smernica Rady 2000/78/ES – Článok 6 ods. 1 – Diskriminácia z dôvodu veku – Odchod do dôchodku – Vnútroštátna právna úprava umožňujúca zamestnávateľom prepustiť zamestnancov vo veku 65 rokov a viac, ak je dôvodom prepustenia dosiahnutie dôchodkového veku – Odôvodnenie“
I – Úvod
1. Uznesením z 24. júla 2007(2) predložil High Court of Justice (Queen’s Bench Division, Administrative Court, Spojené kráľovstvo) Súdnemu dvoru niekoľko prejudiciálnych otázok týkajúcich sa výkladu smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní(3). High Court sa vo svojich otázkach v podstate pýta, či vnútroštátna právna úprava, ktorej zámerom bolo prebrať ustanovenia smernice týkajúce sa diskriminácie z dôvodu veku, ktoré umožňujú zamestnávateľom za určitých podmienok nútene poslať do dôchodku pracovníkov vo veku 65 rokov a viac, je v rozpore so smernicou.
2. Táto záležitosť vznikla v kontexte žaloby podanej zo strany Incorporated Trustees of the National Council on Ageing (Age Concern England) (ďalej len „Age Concern England“) proti Secretary of State for Business, Enterprise and Regulatory Reform, v ktorej Age Concern England napadol zákonnosť tejto právnej úpravy.
3. Táto vec, ktorá sa po rozsudkoch Mangold(4), Lindorfer(5), Palacios de la Villa(6) a Bartsch(7) pridá k vznikajúcej judikatúre o diskriminácii z dôvodu veku, predstavuje výzvu pre Súdny dvor, aby v ešte väčšej miere objasnil povinnosti členských štátov týkajúce sa zákazu diskriminácie z dôvodu veku, stanoveného v článku 2 smernice 2000/78, najmä stupňa konkrétnosti, s akým musí byť tento zákaz prebratý do vnútroštátneho práva.
II – Právny rámec
A – Právo Spoločenstva
4. Smernica 2000/78 bola prijatá na základe článku 13 ES. Odôvodnenia č. 1, 14 a 25 tejto smernice znejú takto:
„(1) Podľa článku 6 Zmluvy o Európskej únii je Európska únia založená na zásadách slobody, demokracie, dodržiavania ľudských práv a základných slobôd a právneho štátu, princípoch, ktoré sú spoločné všetkým členským štátom, a rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií spoločných pre členské štáty ako základných princípov práva spoločenstva.
…
(14) Táto smernica nebude mať žiadny vplyv na vnútroštátne predpisy, ktoré upravujú dôchodkový vek.
…
(25) Zákaz diskriminácie z dôvodu veku je dôležitou súčasťou napĺňania cieľov stanovených v zásadách zamestnanosti a pri podpore rozmanitosti pracovných síl. Avšak rozdielne zaobchádzanie v súvislosti s vekom možno za určitých okolností odôvodniť, a preto si vyžaduje osobitné predpisy, ktoré môžu byť v závislosti od situácie v členských štátoch rôzne. Bezpodmienečne preto treba rozlišovať medzi rozdielnym zaobchádzaním, ktoré je odôvodnené najmä oprávnenými cieľmi v oblasti politiky zamestnanosti, trhu práce a odbornej prípravy a diskrimináciou, ktorá sa musí zakázať.
…“
5. Článok 1 smernice 2000/78 stanovuje, že účelom tejto smernice je:
„… ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe náboženstva alebo viery, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania.“
6. Článok 2, ktorý upravuje koncept diskriminácie, stanovuje:
„1. Na účely tejto smernice sa pod pojmom ‚zásada rovnakého zaobchádzania‘ rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1.
2. Na účely odseku 1:
a) o priamu diskrimináciu ide, ak sa z niektorého z dôvodov uvedených v článku 1 zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou;
b) o nepriamu diskrimináciu ide, keď zdanlivo neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax by uviedla osoby určitého náboženstva alebo viery, s určitým zdravotným postihnutím, určitého veku alebo určitej sexuálnej orientácie do nevýhodného postavenia v porovnaní s inými osobami, iba ak [s výnimkou prípadu, ak – neoficiálny preklad]:
i) takýto predpis, kritérium alebo zvyklosť sú objektívne odôvodnené oprávneným cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné alebo
ii) pokiaľ ide o osoby s určitým zdravotným postihnutím, ak by zamestnávateľ alebo akákoľvek osoba alebo organizácia, na ktorú sa vzťahuje táto smernica, bola povinná podľa vnútroštátnych predpisov vykonať primerané opatrenia podľa zásad obsiahnutých v článku 5, aby eliminovala nevýhody zapríčinené takým predpisom, kritériom alebo praxou.
…“
7. Článok 6 upravuje odôvodnené rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku:
„1. Bez ohľadu na článok 2 ods. 2 členské štáty môžu stanoviť, že rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku nie sú diskrimináciou, ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy, a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné.
Takéto rozdiely v zaobchádzaní môžu okrem iného zahrňovať:
(a) stanovenie osobitných podmienok prístupu k zamestnaniu a odbornej príprave, zamestnaniu a povolaniu vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania pre mladých a starších pracovníkov a osoby s opatrovateľskými povinnosťami, aby sa podporila ich profesionálna integrácia alebo aby sa zabezpečila ich ochrana;
(b) stanovenie podmienok minimálneho veku, odbornej praxe alebo rokov služby pre prístup k zamestnaniu alebo k určitým výhodám, ktoré so zamestnaním súvisia;
(c) stanovenie hornej vekovej hranice uchádzačov, ktorá vyplýva z osobitných požiadaviek odbornej prípravy pre obsadzované miesto alebo z nutnosti primeranej doby zamestnania pred odchodom do dôchodku.
2. Bez ohľadu na článok 2 ods. 2, členské štáty môžu určiť, že v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia stanovenie veku pre možnosť alebo nárok na odchod do starobného alebo invalidného dôchodku vrátane stanovenia odlišných vekových hraníc v uvedených systémoch pre zamestnancov alebo skupiny alebo kategórie zamestnancov a využitie vekového kritéria v kontexte takýchto systémov v poistných matematických výpočtoch nie je diskrimináciou na základe veku za predpokladu, že dôsledkom tohto nebude diskriminácia na základe pohlavia.“
B – Príslušné vnútroštátne právo
8. Uznesenie vnútroštátneho súdu uvádza, že pred 1. októbrom 2006 neexistovali v Spojenom kráľovstve legislatívne ustanovenia, ktoré by zabraňovali diskriminácii v zamestnaní a povolaní z dôvodu veku. Zamestnávatelia v Spojenom kráľovstve mohli v súlade so zákonom poslať do dôchodku zamestnancov, ktorí dosiahli štandardný dôchodkový vek určený zamestnávateľom, alebo v prípade nestanovenia takejto vekovej hranice, vek 65 rokov. Články 109 a 156 Employment Rights Act 1996 (ďalej len „zákon z roku 1996“) stanovovali, že zamestnanci si v takom prípade nemohli nárokovať odstupné.
9. Spojené kráľovstvo 3. apríla 2006 prebralo smernicu 2000/78 zavedením Employment Equality (Age) Regulations 2006, SI 1031/2006 (ďalej len „nariadenie“).
10. Článok 3 nariadenia definuje na účely vnútroštátneho práva koncept priamej a nepriamej diskriminácie z dôvodu veku. Znie takto:
„1. Na účely tohto nariadenia osoba (‚A‘) diskriminuje inú osobu (‚B‘) v prípade, že –
a) z dôvodu veku B zaobchádza A s B menej priaznivo ako zaobchádza alebo by zaobchádzala s inými osobami, alebo
b) A uplatňuje vo vzťahu k B ustanovenie, kritérium alebo postup, ktorý rovnako uplatňuje alebo by uplatňovala vo vzťahu k osobám, ktoré nepatria do tej istej vekovej skupiny ako B, ale –
i) ktoré uvádzajú alebo by uvádzali osoby rovnakej vekovej skupiny ako B do určitého nevýhodného postavenia v porovnaní s inými osobami, a
ii) ktoré uvádzajú B do takéhoto nevýhodného postavenia,
a A nemôže preukázať, že toto zaobchádzanie, prípadne ustanovenie, kritérium alebo postup predstavuje primeraný prostriedok na dosiahnutie legitímneho cieľa.“
11. Ako výnimku článok 30 nariadenia stanovuje:
„1. Tento článok sa vzťahuje na zamestnanca v zmysle článku 230 ods. 1 zákona z roku 1996, osobu zamestnanú Korunou, príslušného zamestnanca Dolnej snemovne a príslušného zamestnanca Snemovne lordov.
2. Žiadne z ustanovení častí 2 a 3 nemôže viesť k nezákonnosti prepustenia osoby, na ktorú sa toto nariadenie vzťahuje a ktorá dosiahla vek 65 rokov alebo viac v prípade, že dôvodom tohto prepustenia je dosiahnutie dôchodkového veku.
3. Na účely tohto článku skutočnosť, či dôvodom prepustenia bolo dosiahnutie dôchodkového veku sa preskúma v súlade s článkami 98ZA až 98ZF zákona z roku 1996.“
12. Podľa vnútroštátneho súdu je dôsledkom článku 30 nariadenia to, že zamestnanec vo veku 65 rokov alebo viac nie je v zmysle vnútroštátneho práva oprávnený tvrdiť, že jeho prepustením „z dôvodu dosiahnutia dôchodkového veku“ došlo zo strany zamestnávateľa k nezákonnej diskriminácii z dôvodu veku.
13. To, či ide o takýto prípad alebo nie, závisí od uplatňovania kritérií uvedených v prílohe 8 nariadenia. Tieto kritériá sa líšia v závislosti od toho, či zamestnanec dosiahol vek 65 rokov alebo viac, či zamestnávateľ určil štandardný dôchodkový vek a či zamestnávateľ postupoval spôsobom uvedeným v prílohe 6 nariadenia.
14. Teda podľa prílohy 6 zamestnávateľ, ktorý má v úmysle uplatňovať „ako dôvod prepustenia dosiahnutie dôchodkového veku“ s cieľom využiť uplatňovanie článku 30 nariadenia, musí zamestnancovi najmenej so 6‑mesačným, avšak nie viac ako jednoročným predstihom podať informáciu o zamýšľanom dátume prepustenia a práve zamestnanca na uplatnenie požiadavky nebyť prepustený z dôvodu dosiahnutia dôchodkového veku. Zamestnanec má právo formálne požadovať neprepustenie z dôvodu dosiahnutia dôchodkového veku, pričom zamestnávateľ to musí zohľadniť v súlade s postupom uvedeným v prílohe 6. Zamestnávateľ však nie je povinný takejto žiadosti vyhovieť.
15. Článok 7 ods. 4 dopĺňa článok 30 nariadenia v tom, že zamestnávateľom umožňuje pri prijímaní do zamestnania diskriminovať z dôvodu veku osoby vo veku 65 rokov alebo viac v situáciách, v ktorých by sa na danú osobu mohol vzťahovať článok 30 nariadenia v prípade, že by boli prijaté do zamestnania. Článok 7 nariadenia stanovuje:
„1. V rozpore so zákonom je také konanie zamestnávateľa, prostredníctvom ktorého pri prijímaní určitej osoby do zamestnania v mieste výkonu práce vo Veľkej Británii túto osobu diskriminuje –
a) v podmienkach, ktoré mu ponúka na účely rozhodnutia o tom, ktorého uchádzača prijme do zamestnania;
b) …
c) tým, že mu odmietne ponúknuť alebo zámerne neponúkne možnosť zamestnania.
…
4. Pod podmienkou splnenia odseku 5 sa odsek 1 písm. a) a c) nevzťahuje na osobu –
a) vo vyššom veku, ako je štandardný dôchodkový vek určený zamestnávateľom, alebo v prípade, že zamestnávateľ takýto vek nestanovil, vo veku 65 rokov; alebo
b) ktorá by v lehote šiestich mesiacov od podania žiadosti o prijatie do zamestnania zamestnávateľovi dosiahla štandardný dôchodkový vek, alebo v prípade, že zamestnávateľ takýto vek nestanovil, vek 65 rokov.
5. Odsek 4 sa vzťahuje len na osobu, na ktorú by sa v prípade jej prijatia do zamestnania dotknutým zamestnávateľom vzťahoval článok 30 nariadenia (výnimka dosiahnutia dôchodkového veku).
…
8. V odseku 4 použitý pojem ‚štandardný dôchodkový vek‘ znamená vek 65 rokov alebo vyšší pod podmienkou splnenia podmienok článku 98ZH zákona z roku 1996.“
III – Skutkové okolnosti, konanie a prejudiciálne otázky
16. Žalobca v konaní vo veci samej, Incorporated Trustees of the National Council on Ageing (Age Concern England) (ďalej len „Age Concern England“) je charitatívnou organizáciou, ktorej cieľom je podpora sociálnej starostlivosti o starších ľudí. Svojou žalobou sa Age Concern England domáha určenia, že časti článkov 3, 30 a 7 nariadenia sú neplatné z dôvodu, že riadne neprebrali smernicu 2000/78.
17. Tvrdí najmä, že na články 30 a 7 ods. 4 a 5 nariadenia sa vzťahuje pôsobnosť smernice 2000/78 a zákaz protiprávnej diskriminácie z dôvodu veku stanovený v nej a že článok 6 ods. 1 tejto smernice neumožňuje členským štátom prijať všeobecné odôvodnenie pripúšťajúce priamu diskrimináciu z dôvodu veku tak, ako je to uvedené v článku 3 nariadenia. Umožňuje im len prijímať špecifické ustanovenia obsahujúce tieto akty menej priaznivého zaobchádzania z dôvodu veku, ktoré možno odôvodniť z pohľadu diskriminujúcej osoby v prípade, ak sú primerané na dosiahnutie legitímneho cieľa. Age Concern England ďalej tvrdí, že posúdenie objektívnej odôvodnenosti priamej diskriminácie podľa článku 6 smernice 2000/78 sa podstatným spôsobom odlišuje od posúdenia podľa článku 2 ods. 2 písm. b) tejto smernice a že požadovaná miera objektívnej odôvodnenosti nebola v prípade okolností vo veci samej dosiahnutá.
18. Orgány Spojeného kráľovstva namietajú proti takýmto názorom a uvádzajú, že na sporné ustanovenia nariadenia sa nevzťahuje smernica 2000/78 a ak by sa aj vzťahovala, sporné ustanovenia by boli v súlade s článkom 6 tejto smernice.
19. Za týchto okolností High Court rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„Pokiaľ ide o… smernicu 2000/78…:
1. Vnútroštátna úprava dôchodkového veku a pôsobnosť smernice
i) Vzťahuje sa pôsobnosť smernice na vnútroštátne pravidlé, ktoré umožňujú zamestnávateľom prepustiť zamestnancov vo veku 65 rokov alebo viac z dôvodu dosiahnutia dôchodkového veku?
ii) Vzťahuje sa pôsobnosť smernice na vnútroštátne pravidlá, ktoré umožňujú zamestnávateľom prepustiť zamestnancov vo veku 65 rokov alebo viac z dôvodu dosiahnutia dôchodkového veku v prípade, že boli prijaté až po tom, čo bola prijatá smernica?
iii) Vo svetle odpovedí na vyššie uvedené otázky i) a ii)
(1) sú články 109 a/alebo 156 zákona z roku 1996 a/alebo
(2) články 30 a 7 nariadenia v spojitosti s prílohami 8 a 6 nariadenia
vnútroštátnymi predpismi, ktoré upravujú dôchodkový vek v zmysle odôvodnenia č. 14?
2. Definícia priamej diskriminácie z dôvodu veku: odôvodnenie
iv) Umožňuje článok 6 ods. 1 smernice členským štátom prijať právnu úpravu stanovujúcu, že rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku nepredstavuje diskrimináciu v prípade, že sa preukáže, že predstavuje proporcionálny prostriedok na dosiahnutie legitímneho cieľa, alebo článok 6 ods. 1 vyžaduje, aby členské štáty formou zoznamu alebo iným opatrením svojím obsahom a formou podobným článku 6 ods. 1 definovali typy rozdielneho zaobchádzania, ktoré môžu byť odôvodnené?
3. Kritériá odôvodnenia priamej a nepriamej diskriminácie
v) Existuje nejaký, a v prípade, ak áno, aký, podstatný praktický rozdiel medzi kritériami odôvodnenia nepriamej diskriminácie podľa článku 2 ods. 2 smernice a kritériami odôvodnenia priamej diskriminácie z dôvodu veku podľa článku 6 ods. 1 smernice?“
IV – Právne posúdenie
A – Predbežné poznámky
20. Hoci rozsudok vo veci samej môže, ako Age Concern England zdôraznil vo svojich pripomienkach, byť veľmi dôležitý, pokiaľ ide o dôchodkový systém zriadený v Spojenom kráľovstve a mať rozhodujúci dopad na veľký počet prípadov týkajúcich sa povinného odchodu do dôchodku, ktoré sú v konaní na vnútroštátnych súdoch v Spojenom kráľovstve, rozsah tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania je v skutočnosti relatívne obmedzený.
21. Konkrétne, High Court of Justice vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania zámerne nepožiadal Súdny dvor, aby rozhodol o zlučiteľnosti takého druhu vnútroštátnej právnej úpravy, o akú ide vo veci samej, so smernicou 2000/78, ktorá umožňuje zamestnávateľom prepustiť zamestnancov vo veku 65 rokov alebo viac z dôvodu dosiahnutia dôchodkového veku. V súlade s týmto zámerom vnútroštátny súd neposkytol Súdnemu dvoru žiadne podstatné informácie, ktoré by mu umožnili posúdiť, či takéto pravidlá môžu byť odôvodnené podľa článku 6 ods. 1 smernice a takisto účastníci v tomto konaní sa nevenovali podrobne možným cieľom sledovaným predmetnými vnútroštátnymi pravidlami alebo proporcionalite týchto opatrení.
22. Naopak, ako vláda Spojeného kráľovstva a Komisia správne uviedli, High Court predložil Súdnemu dvoru relatívne konkrétne otázky, ktoré majú umožniť vnútroštátnemu súdu vyriešiť určité otázky nastolené najmä zo strany Age Concern England a vykonať vlastné posúdenie toho, či nariadenie je v súlade so smernicou 2000/78.
23. Na tieto účely sa vnútroštátny súd v podstate pýta v otázkach i), ii) a iii), ktoré je podľa mňa vhodné skúmať spolu, či je takáto právna úprava v pôsobnosti tejto smernice. Na túto otázku možno odpovedať ľahko vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora vo veci Palacios de la Villa(8).
24. Zostávajúce dve otázky si sú blízke, keďže sa obe týkajú výkladu článku 6 smernice a zlučiteľnosti takej právnej úpravy, o akú ide v tejto veci, s týmto článkom. Konkrétne, vnútroštátny súd chce najprv vedieť, či článok 6 ods. 1 smernice 2000/78 vyžaduje od členských štátov, aby špecifikovali rozdielne zaobchádzanie, ktoré môže byť odôvodnené podľa článku 6. Po druhé sa pýta na posúdenie odôvodnenia priamej diskriminácie z dôvodu veku.
25. Treba však pripomenúť, že Súdny dvor, ktorý bol požiadaný poskytnúť potrebné odpovede vnútroštátnemu súdu, mu môže poskytnúť usmernenie, aby tento vnútroštátny súd mohol vo veci rozhodnúť, ak mu dokumenty v spise a písomné a ústne pripomienky predložené Súdnemu dvoru umožňujú tak urobiť.(9)
B – Vnútroštátny dôchodkový vek a pôsobnosť smernice [otázky i), ii) a iii)]
26. Otázkami i), ii) a iii) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či také vnútroštátne pravidlo týkajúce sa dôchodkového veku, akým je nariadenie, ktoré umožňuje prepustenie z dôvodu dosiahnutia dôchodkového veku osoby, ktorá má 65 rokov a viac, patrí do pôsobnosti smernice 2000/78.
1. Hlavné tvrdenia účastníkov konania
27. V tomto konaní predložili písomné pripomienky Age Concern England, vláda Spojeného kráľovstva, talianska vláda, ako aj Komisia. S výnimkou talianskej vlády boli títo účastníci konania zastúpení aj na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 2. júla 2008.
28. Všetci účastníci konania sa v podstate zhodujú, že z rozsudku Palacios de la Villa(10) je jasné, že také vnútroštátne pravidlo týkajúce sa dôchodkového veku, akým je nariadenie, patrí do pôsobnosti smernice 2000/78. Talianska vláda však dodáva, že v rozsahu, v akom sa otázka iii) chápe tak, že sa týka výkladu ustanovenia vnútroštátneho práva, musí byť vyhlásená za neprípustnú.
2. Posúdenie
29. Cieľom smernice 2000/78 je stanoviť všeobecný rámec na zabezpečenie rovnosti zaobchádzania „v zamestnaní a povolaní“ voči každej osobe tým, že sa jej poskytne účinná ochrana proti diskriminácii založenej na jednom z dôvodov uvedených v článku 1, medzi ktorými sa nachádza vek.(11)
30. Vecná pôsobnosť smernice 2000/78 je podrobne definovaná v článku 3. Konkrétne, podľa článku 3 ods. 1 písm. c) smernice sa táto smernica uplatňuje v rámci právomocí zverených Spoločenstvu „na všetky osoby… vo vzťahu k podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania“.
31. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že podľa odôvodnenia č. 14 smernice 2000/78, na ktoré je potrebné prihliadať pri výklade smernice, táto smernica nemá mať žiadny vplyv na vnútroštátne predpisy, ktoré upravujú dôchodkový vek.
32. Súdny dvor však v rozsudku Palacios de la Villa vyložil toto odôvodnenie reštriktívne, pričom stanovil, že sa v ňom „iba spresňuje, že uvedená smernica nezasahuje do právomoci členských štátov určiť vek odchodu do dôchodku“, a nijako „nebráni uplatňovaniu tejto smernice na vnútroštátne opatrenia, ktoré upravujú podmienky skončenia pracovného pomeru pri dosiahnutí takto stanoveného veku odchodu do dôchodku“.(12)
33. Na základe týchto predpokladov Súdny dvor rozhodol v rozsudku Palacios de la Villa, že predmetná právna úprava relevantná v danej veci, ktorá považuje za platné automatické skončenie pracovného pomeru uzavretého medzi zamestnávateľom a zamestnancom, len čo zamestnanec dosiahol vek 65 rokov, ovplyvňuje dĺžku pracovnoprávneho vzťahu medzi jeho účastníkmi, ako aj všeobecnejšie výkon profesijnej činnosti dotknutého pracovníka, keďže bráni jeho budúcej účasti na aktívnom pracovnom živote, a preto sa taká právna úprava musí považovať za právnu úpravu, ktorá stanovuje pravidlá vo vzťahu k „podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam vrátane… prepúšťania a odmeňovania“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. c) smernice 2000/78.(13)
34. To isté odôvodnenie sa zjavne uplatňuje na takú právnu úpravu, o akú ide v tejto veci, ktorá umožňuje zamestnávateľom prepustiť zamestnancov vo veku 65 rokov a viac, ak je dôvodom prepustenia dosiahnutie dôchodkového veku.
35. V dôsledku toho by sa malo odpovedať na otázky i) až iii) tak, že smernica 2000/78 sa vzťahuje na vnútroštátne pravidlá, akými sú tie, o ktoré ide vo veci samej, ktoré umožňujú zamestnávateľom prepustiť zamestnancov vo veku 65 rokov a viac z dôvodu dosiahnutia dôchodkového veku.
C – Požiadavka osobitného odôvodnenia [otázka iv)]
36. V otázke iv), v ktorej vnútroštátny súd zjavne má na mysli definíciu diskriminácie z dôvodu veku na účely vnútroštátneho práva uvedeného v článku 3 nariadenia, by chcel tento vnútroštátny súd v podstate vedieť, či článok 6 ods. 1 smernice 2000/78 umožňuje všeobecné odôvodnenie rozdielneho zaobchádzania z dôvodu veku, akým je to uvedené v článku 3 nariadenia, alebo požaduje, aby členské štáty formou zoznamu alebo iným opatrením svojím obsahom a formou podobným zoznamu v článku 6 ods. 1 špecifikovali typy rozdielneho zaobchádzania, ktoré môžu byť odôvodnené.
1. Hlavné tvrdenia účastníkov konania
37. Podľa Age Concern England existujú tri problémy týkajúce sa článku 3 nariadenia. Nerozlišuje sa v nej medzi odôvodnením podľa článku 6 a odôvodnením podľa článku 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78; nie je vysvetlené, v prípade ktorého rozdielneho zaobchádzania založeného na veku je možné jeho odôvodnenie; napokon, nie je v nej stanovené, v prípade ktorých cieľov je možné odôvodnenie tohto rozdielneho zaobchádzania.
38. Pokiaľ ide konkrétne o otázku iv), Age Concern England uvádza, že zákaz diskriminácie z dôvodu veku uvedený v smernici 2000/78 je osobitným aspektom základného práva na rovnosť zaobchádzania a že všetky výnimky z tejto zásady musia byť riadne odôvodnené. Navyše len v najvýnimočnejších prípadoch môže byť odôvodnená priama diskriminácia, ktorá by inak mohla predstavovať porušenie zásady rovnosti zaobchádzania.
39. Tvrdí, že článok 6 ods. 1 smernice 2000/78 sa má vykladať reštriktívne tak, že obmedzuje okolnosti, v prípade ktorých je možné odôvodnenie. Podľa neho cieľom právnej úpravy Spoločenstva, keďže obsahuje v písmenách a) až c) druhého pododseku článku 6 ods. 1 smernice ilustratívny zoznam objektívnych a primeraných odôvodnení, bolo uložiť členským štátom povinnosť stanoviť v právnych nástrojoch prebratia smernice osobitný zoznam typov rozdielneho zaobchádzania, ktoré môže byť odôvodnené odkazom na legitímny cieľ. Toto stanovisko potvrdzuje aj odôvodnenie č. 25 smernice 2000/78. Na druhej strane, smernica neumožňuje členskému štátu zaviesť právnu úpravu stanovujúcu, že akékoľvek (nešpecifikované) rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku nepredstavuje diskrimináciu v prípade, že sa preukáže, že predstavuje proporcionálny prostriedok na dosiahnutie legitímneho cieľa.
40. Spojené kráľovstvo všeobecným spôsobom poznamenáva, že Age Concern England sa snaží neprimerane rozšíriť rozsah tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý sa však obmedzuje len na konkrétne otázky predložené Súdnemu dvoru zo strany High Court. Zdôrazňuje, že podrobný systém odchodu do dôchodku v Spojenom kráľovstve a otázka, či tento systém je proporcionálny a odôvodnený, ktorá zahŕňa početné a komplexné úvahy, nie je ako taká predmetom tohto konania. Namieta tiež proti tomu, že by sa bránilo prístupu k súdom, ako sa zdá, že tvrdí Age Concern England. Toto tvrdenie je založené na zámene medzi na jednej strane povinnosťou podľa článku 9 smernice 2000/78 zabezpečiť, aby boli dostupné súdne konania na vymáhanie povinností podľa smernice, a na druhej strane právom členských štátov podľa článku 6 ods. 1 smernice nepovažovať niektoré ustanovenia založené na veku za protiprávnu diskrimináciu.
41. Pokiaľ ide o otázku iv), vláda Spojeného kráľovstva namieta proti výkladu navrhovanému zo strany Age Concern England a tvrdí, že článok 6 ods. 1 smernice 2000/78 nevyžaduje, aby členské štáty formou zoznamu alebo iným opatrením svojím obsahom a formou podobným článku 6 ods. 1 definovali typy rozdielneho zaobchádzania, ktoré môžu byť odôvodnené ako proporcionálny prostriedok na dosiahnutie legitímneho cieľa v zmysle tohto ustanovenia. Na podporu svojho stanoviska odkazuje na znenie článku 6 ods. 1 a odôvodnenie č. 25 smernice, na rozsudok Súdneho dvora vo veci Palacios de la Villa(14), legislatívnu históriu smernice a mieru voľnej úvahy, akú majú členské štáty pri preberaní smerníc podľa článku 249 ES. Normotvorca Spoločenstva pri príprave znenia článku 6 ods. 1 smernice dobre vedel, že by bolo nerealistické identifikovať vopred typy situácií, v ktorých by rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku bolo odôvodnené. Dokonca ešte menej vhodné by bolo žiadať, aby členské štáty vyhotovili takýto zoznam.
42. Talianska vláda sa tiež domnieva, že voľná miera priznaná členským štátom pri preberaní smerníc spôsobuje, že nie je potrebné definovať prostredníctvom osobitného zoznamu typy rozdielneho zaobchádzania, ktoré môžu byť odôvodnené.
43. Komisia uvádza, že akékoľvek porušenie zásady nediskriminácie z dôvodu veku, ktorá je základnou zásadou práva Spoločenstva, musí byť odôvodnené cieľom na úrovni verejného záujmu/sociálnej politiky. Chápe článok 6 ods. 1, vykladaný vo svetle odôvodnenia č. 25 smernice 2000/78, tak, že umožňuje obmedzenú formu výnimky z tejto základnej zásady, ktorá je odôvodnená odkazom na starosti týkajúce sa osobitnej sociálnej politiky existujúcej v danom členskom štáte. Článok 6 ods. 1 teda implikuje, že je potrebné zaviesť osobitné vnútroštátne opatrenie, ktoré reflektuje konkrétny súbor okolností a cieľov. Článok 30 nariadenia, ktorý stanovuje, že prepustenie osoby, ktorá dosiahla vek 65 rokov alebo viac, je v súlade s právom „v prípade, že dôvodom tohto prepustenia je dosiahnutie dôchodkového veku“, je príkladom takéhoto opatrenia. Zamestnávateľ teda uplatňuje národnú politiku na osobitné okolnosti, ale výber takejto politiky je na členskom štáte, a nie na zamestnávateľovi.
2. Posúdenie
44. Keďže táto otázka sa týka skôr záležitosti „legislatívnej techniky“ pri preberaní článku 6 ods. 1 smernice 2000/78 ako jeho vecného obsahu, zdá sa byť vhodné začať pripomenutím niektorých základných zásad týkajúcich sa rozsahu povinnosti členských štátov prebrať smernicu.
45. Na jednej strane samotné znenie článku 249 ES uvádza, že keďže smernice sú záväzné z hľadiska výsledku, ktorý sa má nimi dosiahnuť, členské štáty si môžu v zásade slobodne vybrať formu a prostriedky na zabezpečenie prebratia smernice. Podľa judikatúry Súdneho dvora stupeň flexibility takto ponechaný členským štátom pri preberaní smerníc takisto implikuje, že prebratie do vnútroštátneho práva nevyžaduje nevyhnutne legislatívny akt v každom členskom štáte. Súdny dvor tiež opakovane vyhlásil, že formálne prebratie predpisov smernice do výslovného a špecifického právneho ustanovenia sa vždy nevyžaduje, keďže na vykonanie smernice môže postačovať v závislosti od jej obsahu všeobecný právny rámec.(15)
46. Na druhej strane je jasné, že hoci členské štáty majú veľkú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o výber metód, v každom prípade sú povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie úplnej účinnosti smernice v súlade s cieľom sledovaným smernicou.(16)
47. Potreba zabezpečiť plné uplatňovanie práva Spoločenstva v prvom rade vyžaduje, aby členské štáty zosúladili svoju právnu úpravu s právom Spoločenstva a samozrejme, aby neprijímali novú právnu úpravu, ktorá by mohla narušiť plnú účinnosť danej smernice. Okrem toho však môže byť potrebné, obzvlášť v prípade, keď je cieľom relevantných ustanovení smernice vytvorenie práv jednotlivcov, prijať právne pravidlá, aby vznikli dostatočne isté, jasné a transparentné právne situácie a jednotlivci mohli poznať všetky svoje práva a uplatňovať ich pred vnútroštátnymi súdmi.(17)
48. V tomto kontexte je cieľom smernice 2000/78 podľa jej článku 1 v spojení s článkom 3 ods. 1 písm. c) ponúkať všetkým osobám tak vo verejnom, ako i v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov vo vzťahu k podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam, účinnú ochranu proti diskriminácii založenej na dôvodoch uvedených v článku 1, medzi ktorými sa nachádza vek.(18)
49. Cieľom smernice je teda poskytnúť účinnú ochranu jednotlivcom, najmä v prípade (horizontálnych) vzťahov s inými jednotlivcami v takom kontexte, akým je zamestnanie, pred diskrimináciou, okrem iného, z dôvodu veku. Z článkov 9 a 10 smernice a odôvodnení č. 29 a 31 smernice je jasné, že členské štáty sú povinné zabezpečiť dostupnosť primeraných prostriedkov právnej ochrany na tento účel a presunúť dôkazné bremeno, ak ide na prvý pohľad o prípad diskriminácie, z osoby, ktorá tvrdí, že je obeťou, na odporcu.
50. Vzhľadom na vecnú ochranu, ktorú má teda smernica 2000/78 ponúkať jednotlivcom proti formám diskriminácie zakázanej podľa smernice, plné prebratie smernice by nebolo dosiahnuté iba zabezpečením toho, aby vnútroštátna právna úprava patriaca do pôsobnosti smernice naozaj bola v súlade s požiadavkami rovnosti zaobchádzania v zamestnaní a povolaní, vyplývajúcimi zo smernice.
51. Členské štáty sú podľa mňa skôr na účely zabezpečenia, aby jednotlivci mohli účinne využiť v rámci oblasti uplatnenia smernice 2000/78 svoje právo na rovnosť zaobchádzania, a konkrétnejšie, aby netrpeli zakázanou diskrimináciou z dôvodu veku, ďalej povinné, pokiaľ ide o povolanie a zamestnanie, prijať pravidlá v rámci svojho vnútroštátneho práva tak, že stanovia konkrétne a s dostatočnou jasnosťou zákaz diskriminácie z dôvodu veku, ako sa uvádza najmä v článku 1 v spojení s článkom 2 a článkom 6 ods. 1 smernice 2000/78. Zdá sa mi, že článok 3 nariadenia v zásade predstavuje takúto právnu úpravu, keďže stanovuje definíciu diskriminácie z dôvodu veku na účely vnútroštátneho práva.
52. Na rozdiel však od toho, čo sa zdá, že tvrdí Age Concern England, nemyslím si, že by prebratiu smernice 2000/78 a najmä článku 6 ods. 1 do vnútroštátneho práva chýbala potrebná presnosť alebo že by prebratie nebolo dostatočne konkrétne iba preto, že dotknutá vnútroštátna právna úprava osobitne nestanovuje rozdielne zaobchádzanie, ktoré môže byť odôvodnené podľa článku 6 ods. 1.
53. Ako uviedla vláda Spojeného kráľovstva, druhý pododsek článku 6 ods. 1 smernice len stanovuje niektoré príklady rozdielneho zaobchádzania na účely ilustrovania typov rozdielneho zaobchádzania, ktorým sa venuje prvý pododsek článku 6 ods. 1, t. j. tých, ktoré môžu byť považované za objektívne a primerane odôvodnené legitímnemu cieľu, a preto zlučiteľné s požiadavkami smernice.(19)
54. Nemožno z toho vyvodiť, že tieto členské štáty sú povinné stanoviť vo svojich právnych nástrojoch na prebratie smernice osobitný zoznam typov rozdielneho zaobchádzania, ktoré môže byť odôvodnené odkazom na legitímny cieľ. Vzhľadom na množstvo situácií, v ktorých takéto rozdielne zaobchádzanie môže vzniknúť, by mohlo byť nemožné vyhotoviť taký zoznam vopred bez toho, aby nedošlo k nesprávnemu obmedzeniu rozsahu odôvodnenia stanoveného v prvom pododseku článku 6 ods. 1 smernice.
55. Napokon treba tiež pamätať na to, že článok 3 nariadenia neurčuje rozsah zákazu podľa vnútroštátneho práva, pokiaľ ide o diskrimináciu z dôvodu veku v zamestnaní a povolaní izolovane od iných, špecifickejších, pravidiel upravujúcich osobitné situácie a aspekty, medzi ktoré patrí článok 30 nariadenia, pokiaľ ide o povinný odchod do dôchodku.
56. Dospel som k záveru, že vnútroštátna právna úprava, akou je článok 3 nariadenia, nie je nezlučiteľná s článkom 6 ods. 1 smernice 2000/78 iba preto, že neobsahuje osobitný zoznam foriem zaobchádzania, ktoré je možné povoliť.
57. Navrhujem preto, aby sa na otázku iv) odpovedalo tak, že článok 6 ods. 1 smernice 2000/78 umožňuje členským štátom prijať právnu úpravu stanovujúcu, že rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku nepredstavuje diskrimináciu v prípade, že sa preukáže, že predstavuje proporcionálny prostriedok na dosiahnutie legitímneho cieľa v zmysle článku 6 ods. 1. Nevyžaduje však od členských štátov, aby formou zoznamu alebo iným opatrením svojím obsahom a formou podobným zoznamu v článku 6 ods. 1 definovali typy rozdielneho zaobchádzania, ktoré môžu byť odôvodnené podľa článku 6 ods. 1.
D – Posúdenie odôvodnenia priamej a nepriamej diskriminácie
58. V otázke v) vnútroštátny súd hľadá usmernenie k tomu, ako zistiť, či článok 7 ods. 4, článok 7 ods. 5 a článok 30 nariadenia, v rozsahu, v akom umožňujú zamestnávateľom prepustiť zamestnancov vo veku 65 rokov a viac, ak je dôvodom prepustenia dosiahnutie dôchodkového veku, sú odôvodnené v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2000/78. Na tieto účely chce vedieť, či existuje praktický rozdiel medzi posúdeniami odôvodnení stanovenými v článku 2 ods. 2 a v článku 6 ods. 1 smernice.
1. Hlavné tvrdenia účastníkov konania
59. Age Concern England zdôrazňuje výnimočnú povahu článku 6 smernice 2000/78 a reštriktívny výklad, ktorý sa má v súvislosti s ním z tohto dôvodu poskytnúť. Pre toto stanovisko nachádza podporu v účele a znení článku 6 a v odôvodnení č. 25 smernice 2000/78 a v travaux préparatoires.
60. Poznamenáva, že článok 6 ods. 1 obmedzuje výnimky zo zásady nediskriminácie na opatrenia, ktoré sú dôvodné preto, lebo sú súčasne „objektívne“ aj „primerané“. Uvádza, že používanie tejto dvojitej podmienky je jedinečné v sekundárnom práve Spoločenstva a je priamo spojené s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti diskriminácie z dôvodu pohlavia alebo rasy. Keďže podľa rozsudku vo veci Mangold(20) zásada nediskriminácie z dôvodu veku je všeobecnou zásadou práva Spoločenstva, akékoľvek odôvodnenie priamej diskriminácie z dôvodu veku musí podliehať veľmi vysokému stupňu kontroly.
61. Age Concern England teda zastáva stanovisko, že posúdenie odôvodnenia uvedené v článku 2 ods. 2 smernice, týkajúce sa nepriamej diskriminácie, je jasne odlišné od posúdenia stanoveného v článku 6 ods. 1 smernice, týkajúceho sa priamej diskriminácie.
62. Age Concern England sa domnieva, že článok 6 ods. 1 smernice 2000/78 sa má vykladať tak, že znamená, že odporca môže odôvodniť menej priaznivé zaobchádzanie z dôvodu veku iba preukázaním, že rozdielne zaobchádzanie je aj objektívne a aj primerane odôvodnené. Použitie týchto termínov znamená, že takéto odôvodnenie má byť možné, len keď existujú vážne dôvody a v prípade veľmi výnimočných a obmedzených okolností takého druhu, aký je uvedený v článku 6 smernice 2000/78 alebo špecifikovaných analogických okolností.
63. Na rozdiel od toho sa vláda Spojeného kráľovstva na základe zmyslu a účelu smernice 2000/78, jej legislatívnej histórie a rozsudku Palacios de la Villa(21) domnieva, že neexistuje praktický rozdiel medzi posúdením odôvodnenia uvedeného v článku 2 ods. 2 smernice a posúdením odôvodnenia priamej diskriminácie z dôvodu veku uvedeného v článku 6 ods. 1 smernice. Tvrdí, že Age Concern England pripisuje príliš veľký význam použitiu slova „primerane“ v spojení so slovom „objektívne“. Uvádza, že článok 6 ods. 1 smernice takisto odkazuje na situácie predstavujúce nepriamu diskrimináciu, napríklad na podmienky minimálneho veku alebo odbornej praxe požadované pre prístup k zamestnaniu [písm. b) druhého pododseku článku 6 ods. 1 smernice]. Na objektívne a primerané odôvodnenie sa možno všeobecne spoľahnúť na účely odmietnutia sťažnosti týkajúcej sa diskriminácie, a to v práve Spoločenstva, ako aj podľa Európskeho dohovoru o ľudských právach.
64. Talianska vláda sa domnieva, že článok 2 ods. 2 a článok 6 ods. 1 smernice 2000/78 sú z hľadiska svojej pôsobnosti rozdielne, a to v tom zmysle, že výnimky zo zásady nediskriminácie z dôvodu veku povolené podľa článku 6 ods. 1 sú širšie ako tie, na ktoré sa vzťahuje článok 2 smernice.
65. Komisia súhlasí s vládou Spojeného kráľovstva, že rozdiel v znení medzi článkom 2 ods. 2 a článkom 6 ods. 1 smernice 2000/78 nie je veľký. Namiesto toho vníma kľúčové rozlíšenie medzi dvoma článkami ako také, ktoré sa týka otázky, kto musí poskytnúť odôvodnenie, aká má byť jeho povaha a ako sa má preukázať. Komisia na pojednávaní vysvetlila, že chápe článok 6 ods. 1 ako formu lex specialis vo vzťahu k článku 2 ods. 2 smernice, ktorý je jediným možným odôvodnením priamej diskriminácie z dôvodu veku.
66. Ako článok 6 ods. 1 výslovne stanovuje, členský štát má odôvodniť svoj výber politiky „v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov“. Z rozsudku Palacios de la Villa(22) je takisto jasné, že musí byť možná identifikácia cieľa, ktorý je v pozadí konkrétneho legislatívneho opatrenia, a to buď priamo z jeho znenia, alebo z jeho všeobecného kontextu, vrátane napríklad úradných dokumentov. Na druhej strane článok 2 ods. 2 smernice sa sústreďuje na to, či individuálny zamestnávateľ môže odôvodniť svoju prax zamestnávania.
67. Komisia odkazuje na vysvetľujúce poznámky vydané zo strany Department of Trade and Industry a poznamenáva, že cieľom sociálnej politiky sledovaným nariadením je „plánovanie využitia pracovnej sily“ a vyhnutie sa nepriaznivému dopadu na penzie a iný s prácou spojený prospech, čo sú ciele patriace do kategórie legitímnych cieľov uvedených v článku 6 ods. 1 smernice. Komisia takisto odkazuje na viacero okolností a kritérií, ktoré vnútroštátny súd môže zohľadniť pri posudzovaní proporcionality predmetných pravidiel (t. j., či sú primerané a nevyhnutné).
2. Posúdenie
68. V perfektnom svete by bol každý súdený individuálne a podľa svojich zásluh, s každým by sa zaobchádzalo rovnako, keby bol v rovnakej situácii, a rozdielne, keby bol v rozdielnej situácii. V perfektnom svete by teda každý dostal, čo mu patrí, a bola by spravodlivosť.
69. Nanešťastie perfektná spravodlivosť v tom zmysle je mimo dosahu práva tohto sveta. „Pravidlom“ je, že právo musí byť z hľadiska svojej povahy všeobecné; môže sa ako také priblížiť realite iba abstraktne a potom prináleží súdom, správnym orgánom a jednotlivcom, aby ho uplatňovali na jednotlivé prípady a teda „premenili“ všeobecné právo v ideálnom prípade na individuálnu spravodlivosť.
70. Právo teda generalizuje a kategorizuje; je adresované jednotlivcom a na jednotlivé situácie cez prizmu typov, kategórií, charakteristík a tried; rozlišuje podľa určitých kritérií.(23) V priebehu času však niektoré kategorizácie boli uznané právnym poriadkom ako neprijateľné a v rozpore s hodnotami, ktoré sú jeho základom. Podobne ako článok 13 ES článok 1 smernice 2000/78 identifikuje náboženstvo alebo vieru, zdravotné postihnutie, vek alebo sexuálnu orientáciu ako kritériá, na ktorých v zásade nemôžu byť v práve založené rozdiely, teda, pokiaľ nie je stanovené, že takéto rozdiely sú objektívne odôvodnené.
71. Klasifikácie alebo rozdielne zaobchádzanie založené priamo alebo nepriamo na týchto dôvodoch sú podobne v zásade „podozrivé“ a môžu predstavovať protiprávnu diskrimináciu, hoci z možností odôvodnenia stanovených v článku 2 smernice vyplýva, že to tak nemusí byť. Je to relatívne – najmä pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku.
72. Osobitne pokiaľ ide o vek, normotvorca Spoločenstva zdôraznil v odôvodnení č. 25 smernice 2000/78, že „bezpodmienečne… treba rozlišovať medzi rozdielnym zaobchádzaním, ktoré je odôvodnené najmä oprávnenými cieľmi v oblasti politiky zamestnanosti, trhu práce a odbornej prípravy a diskrimináciou, ktorá sa musí zakázať“.
73. Vek je takisto uvedený medzi dôvodmi stanovenými v článku 1 smernice, pričom článok 6 ods. 1 obsahuje osobitné odôvodnenie týkajúce sa rozdielneho zaobchádzania z dôvodu veku – ak takéto nerovnoprávnosti nepredstavujú diskrimináciu zakázanú podľa článku 2 – „ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy, a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú proporcionálne a nevyhnutné“.
74. Už predtým bolo uvedené, že tento osobitne citlivý prístup k rozdielnemu zaobchádzaniu z dôvodu veku reflektuje skutočný rozdiel medzi vekom a inými dôvodmi uvedenými v článku 2 smernice.(24) Vek nie je z hľadiska svojej povahy „podozrivým dôvodom“, aspoň nie tak veľmi ako napríklad rasa alebo pohlavie. Rozdiely z dôvodu veku, vekové limity a opatrenia súvisiace s vekom sú jasné a transparentné, ich administrácia je jednoduchá a sú práve naopak veľmi rozšírené v práve a najmä v legislatíve týkajúcej sa sociálnej politiky a zamestnanosti. Vek je takisto pohyblivým kritériom. To, či rozdielne zaobchádzanie predstavuje diskrimináciu z dôvodu veku, nie je len otázkou toho, či je založené priamo alebo nepriamo na veku, ale takisto otázkou, k akému veku sa vzťahuje. Môže byť preto oveľa zložitejšie zistiť, na rozdiel napríklad od prípadu rozdielov z dôvodu pohlavia, kde končia odôvodniteľné rozdiely z dôvodu veku a kde začína neodôvodniteľná diskriminácia. Napokon, keďže vekové hranice ako dôchodkový vek stanovený nariadením obsahujú rozdiel priamo z dôvodu veku, je potrebné ich automaticky posúdiť v rámci skupiny priamej diskriminácie definovanej v článku 2 smernice 2000/78.
75. Cieľom článku 6 ods. 1 tým, že stanovuje osobitnú a dodatočnú možnosť odôvodnenia, je zohľadniť osobitnú povahu a zložitosti diskriminácie z dôvodu veku. Jeho zámerom zjavne je umožniť členským štátom zachovať prax zamestnávania na základe veku a stanoviť alebo ochrániť vekové hranice, ak sú odôvodnené legitímnym cieľom politiky zamestnanosti alebo sociálnej politiky. Na tieto účely článok 6 ods. 1 smernice 2000/78 takisto stanovuje odôvodnenie rozdielneho zaobchádzania priamo z dôvodu veku, ktoré je jedinečné medzi formami diskriminácie zakázanými podľa smernice.(25)
76. Podobne, a na rozdiel od toho, čo sa zdá, že tvrdí Age Concern England, možnosti odôvodnenia rozdielneho zaobchádzania z dôvodu veku v zmysle smernice sú širšie ako tie, ktoré sú založené na iných dôvodoch uvedených v článku 1 smernice. To by však nemalo byť vykladané tak, že sa dáva diskriminácia z dôvodu veku na spodok vnímanej „hierarchie“ dôvodov diskriminácie podľa smernice. Skôr ide o výraz vecných rozdielov medzi týmito dôvodmi a v spôsobe, akým predstavujú právne kritériá. Nie je to záležitosť hodnoty alebo dôležitosti, ale záležitosť toho, ako primerane zakotviť rozsah zákazu diskriminácie.
77. Pokiaľ ide konkrétne o takú vnútroštátnu právnu úpravu, aká je v tejto veci, ktorá umožňuje zamestnávateľom prepustiť zamestnancov vo veku 65 rokov a viac, ak je dôvodom prepustenia dosiahnutie dôchodkového veku, takéto pravidlo sa musí považovať za predstavujúce rozdielne zaobchádzanie priamo z dôvodu veku, ktoré môže prípadne viesť k priamej diskriminácii, ako sa uvádza v článku 2 ods. 1 a článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2000/78.
78. Jeho možné odôvodnenie je preto potrebné posúdiť iba podľa článku 6 ods. 1 smernice 2000/78. V tejto súvislosti rozsudok Palacios de la Villa, ktorý sa tiež týkal pravidla stanovujúceho povinný odchod do dôchodku (hoci v určitých okolnostiach odlišného), ponúka usmernenie týkajúce sa viacerých aspektov, ktoré sú relevantné pre toto konanie.
79. Pokiaľ ide o posúdenie odôvodnenia, ktoré je potrebné vykonať podľa článku 6 ods. 1 smernice 2000/78, súhlasím s Komisiou a vládou Spojeného kráľovstva, že čo sa týka úrovne kontroly, ktorá sa má uplatniť na vnútroštátne opatrenia patriace pod článok 6 ods. 1, nemal by byť pripisovaný význam použitiu slova „primerane“ ako dodatku po „objektívne“. Z judikatúry je jasné, že Súdny dvor neuplatňuje pri posudzovaní odôvodnenia vnútroštátnych opatrení podľa článku 6 ods. 1 smernice osobitný test „primeranosti“ ako takej. Zdá sa, že Súdny dvor skôr uplatňuje spoločný výraz „objektívne a primerane“ na charakterizáciu legitímnosti cieľa sledovaného predmetným vnútroštátnym opatrením.(26) Navyše Age Concern England nebol schopný špecifikovať význam slova „primerane“, ktorý by bol odlišný od „objektívne“, pokiaľ ide o úroveň požadovanej kontroly.
80. Súdny dvor ďalej rozhodol v rozsudku Palacios de la Villa, že nie je potrebné, aby predmetné vnútroštátne opatrenie nato, aby bolo odôvodniteľné podľa článku 6 ods. 1 smernice, odkazovalo výslovne na legitímny cieľ takého druhu, aký je uvedený v článku 6 ods. 1; postačuje, aby „iné okolnosti, ktoré vychádzajú zo všeobecného kontextu dotknutého opatrenia, umožňovali identifikáciu cieľa, ktorý je v jeho pozadí, na účely súdneho preskúmania, čo sa týka jeho oprávnenosti, ako aj primeranosti a nevyhnutnosti prostriedkov použitých na dosiahnutie tohto cieľa“.(27)
81. Naozaj, keď sa zohľadní stará legislatívna zásada „lex imperat, non docet“, možnosť odôvodnenia ustanovenia by nemala závisieť od toho, či sú jeho ciele uvedené výslovne.
82. Domnievam sa však, že predpokladom takejto možnosti je, že v každom prípade existuje nejaký druh legislatívy a tiež súhlasím s Komisiou, že to preukázateľne implikuje odôvodnenie č. 25 („osobitné predpisy“) a znenie samotného článku 6 ods. 1 smernice. Článok 6 ods. 1 sa primárne týka vnútroštátnych opatrení, ktoré reflektujú výber sociálnej politiky a politiky zamestnanosti, a nie individuálne rozhodnutia zamestnávateľov.(28) Odôvodnenie opatrení stanovujúcich rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku preto patrí do posúdenia na úrovni členského štátu „v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov“.
83. To však podľa mňa nevylučuje možnosť odôvodnenia vnútroštátnych pravidiel, ktoré ponechávajú určité diskrečné právomoci alebo mieru flexibility orgánom alebo dokonca jednotlivcom. Len to znamená, že otázka, ktorú je potrebné si položiť v prípade, ako je tento, pokiaľ ide o pravidlo, akým je článok 30 nariadenia a s prihliadnutím na článok 6 ods. 1 smernice 2000/78, nie je taká, či individuálne rozhodnutie zamestnávateľa nútene poslať do dôchodku zamestnanca je dôvodné, ale či pravidlo, ktorým je zamestnávateľovi umožnené urobiť tak z dôvodu dosiahnutia dôchodkového veku, ak je zamestnanec vo veku 65 rokov a viac, je odôvodnené odkazom na legitímny cieľ, ako stanovuje článok 6 ods. 1.(29)
84. Ďalej, ak je možné takýto legitímny cieľ identifikovať, článok 6 ods. 1 smernice 2000/78 vyžaduje, aby prostriedky použité na dosiahnutie tohto cieľa boli „primerané a nevyhnutné“.
85. V tejto súvislosti Súdny dvor odkázal v rozsudku Palacios de la Villa na ustálenú judikatúru, podľa ktorej „členské štáty, ako aj prípadne sociálni partneri na vnútroštátnej úrovni disponujú širokým rámcom voľnej úvahy nielen pri výbere sledovania určeného cieľa v oblasti sociálnej politiky a politiky zamestnanosti, ale aj pri definovaní opatrení, ktorými ho môžu uskutočniť“.(30)
86. Napokon, Súdny dvor uviedol rôzne a komplexné okolnosti, ktoré dotknuté vnútroštátne orgány môžu zohľadniť, pokiaľ ide o pravidlá odchodu do dôchodku, a dospel k záveru, že je úlohou príslušných orgánov členských štátov, aby našli spravodlivú rovnováhu medzi rozličnými prítomnými záujmami, ak sú splnené požiadavky proporcionality.(31)
87. Z toho zdá sa vyplýva, že členským štátom bola ponechaná relatívne široká diskrečná právomoc pri identifikácii prostriedkov, ktoré sa majú použiť na dosiahnutie legitímneho cieľa týkajúceho sa sledovanej sociálnej politiky a politiky sociálnej zamestnanosti, čo je zrejme reflektované aj v znení odpovede danej Súdnym dvorom v danej veci, podľa ktorej takéto pravidlá nie sú zakázané, ak „prostriedky použité na dosiahnutie tohto cieľa všeobecného záujmu sa nezdajú byť neprimerané a nie nevyhnutné na tento účel“.(32)
88. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy preto navrhujem odpovedať na otázku v) tak, že také pravidlo, o aké ide vo veci samej, ktoré umožňuje zamestnávateľom prepustiť zamestnancov vo veku 65 rokov a viac, ak je dôvodom prepustenia dosiahnutie dôchodkového veku, môže byť v zásade odôvodnené podľa článku 6 ods. 1 smernice 2000/78, ak je toto pravidlo v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov objektívne a primerane odôvodnené legitímnym cieľom, týkajúcim sa politiky zamestnanosti a trhu práce, a prostriedky použité na dosiahnutie tohto cieľa všeobecného záujmu sa nezdajú byť neprimerané a nie nevyhnutné na tento účel.
V – Návrh
89. Navrhujem preto Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky odpovedal takto:
– smernica 2000/78 sa vzťahuje na vnútroštátne pravidlo, akým je nariadenie, ktoré umožňuje zamestnávateľom prepustiť zamestnancov vo veku 65 rokov a viac z dôvodu dosiahnutia dôchodkového veku,
– článok 6 ods. 1 smernice 2000/78 umožňuje členským štátom prijať právnu úpravu stanovujúcu, že rozdielne zaobchádzanie z dôvodu veku nepredstavuje diskrimináciu v prípade, že sa preukáže, že predstavuje proporcionálny prostriedok na dosiahnutie legitímneho cieľa v zmysle článku 6 ods. 1. Nevyžaduje však od členských štátov, aby formou zoznamu alebo iným opatrením svojím obsahom a formou podobným zoznamu v článku 6 ods. 1 definovali typy rozdielneho zaobchádzania, ktoré môžu byť odôvodnené podľa článku 6 ods. 1,
– také pravidlo, o aké ide vo veci samej, ktoré umožňuje zamestnávateľom prepustiť zamestnancov vo veku 65 rokov a viac, ak je dôvodom prepustenia dosiahnutie dôchodkového veku, môže byť v zásade odôvodnené podľa článku 6 ods. 1 smernice 2000/78, ak je toto pravidlo v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov objektívne a primerane odôvodnené legitímnym cieľom, týkajúcim sa politiky zamestnanosti a trhu práce, a prostriedky použité na dosiahnutie tohto cieľa všeobecného záujmu sa nezdajú byť neprimerané a nie nevyhnutné na tento účel.