Language of document : ECLI:EU:C:2010:740

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

zo 7. decembra 2010 (*)

„Súdna právomoc v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie (ES) č. 44/2001 – Článok 15 ods. 1 písm. c) a článok 15 ods. 3 – Právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv – Zmluva o ceste nákladnou loďou – Pojem ‚balík cestovných služieb‘ – Zmluva o ubytovaní v hoteli – Prezentácia cesty a hotela na internetovej stránke – Pojem činnosť ‚smerovaná do‘ členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko – Kritériá – Dostupnosť internetovej stránky“

V spojených veciach C‑585/08 a C‑144/09,

ktorých predmetom sú návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článkov 68 ES a 234 ES, podané rozhodnutiami Oberster Gerichtshof (Rakúsko) zo 6. novembra 2008 a 26. marca 2009 a doručené Súdnemu dvoru 24. decembra 2008 a 24. apríla 2009, ktoré súvisia s konaniami:

Peter Pammer

proti

Reederei Karl Schlüter GmbH & Co. KG (C‑585/08)

a

Hotel Alpenhof GesmbH

proti

Oliverovi Hellerovi (C‑144/09),

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr A. Tizzano, J. N. Cunha Rodrigues, K. Lenaerts, J.‑C. Bonichot, K. Schiemann a J.‑J. Kasel, sudcovia A. Rosas, R. Silva de Lapuerta, P. Lindh (spravodajkyňa) a M. Safjan,

generálna advokátka: V. Trstenjak,

tajomník: B. Fülöp, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 16. marca 2010,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        P. Pammer, v zastúpení: C. Neuhuber, Rechtsanwalt,

–        Hotel Alpenhof GesmbH, v zastúpení: M. Buchmüller, Rechtsanwalt,

–        O. Heller, v zastúpení: H. Hegen, Rechtsanwalt,

–        rakúska vláda, v zastúpení: E. Riedl a G. Kunnert, splnomocnení zástupcovia,

–        česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, splnomocnený zástupca,

–        talianska vláda (C‑585/08), v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci L. Ventrella, avvocato dello Stato,

–        luxemburská vláda, v zastúpení: C. Schiltz, splnomocnený zástupca,

–        holandská vláda (C‑144/09), v zastúpení: C. Wissels a Y. de Vries, splnomocnení zástupcovia,

–        poľská vláda (C‑585/08), v zastúpení: M. Dowgielewicz, splnomocnený zástupca,

–        vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: H. Walker, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci J. Stratford, barrister,

–        Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: A.‑M. Rouchaud‑Joët, S. Grünheid a M. Wilderspin, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 18. mája 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 15 ods. 1 písm. c) a článku 15 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42).

2        Tieto návrhy boli podané v rámci dvoch sporov, jednak medzi P. Pammerom a spoločnosťou Reederei Karl Schlüter GmbH & Co. KG (ďalej len „Reederei Karl Schlüter“) vo veci odmietnutia uvedenej spoločnosti vrátiť P. Pammerovi v celom rozsahu cenu zaplatenú za cestu nákladnou loďou, ktorej sa nezúčastnil a ktorej opis bol uvedený na internete (vec C‑585/08), a jednak medzi spoločnosťou Hotel Alpenhof GesmbH (ďalej len „Hotel Alpenhof“) a O. Hellerom vo veci odmietnutia O. Hellera zaplatiť svoj hotelový účet za pobyt rezervovaný cez internet (vec C‑144/09).

 Právny rámec

 Nariadenie č. 44/2001

3        Odôvodnenie č. 13 nariadenia č. 44/2001 uvádza, že v oblasti spotrebiteľských zmlúv by slabší účastník mal byť chránený normami právomoci, ktoré chránia jeho záujmy lepšie než všeobecné normy právomoci.

4        Článok 2 ods. 1 uvedeného nariadenia, ktorý je súčasťou oddielu 1 kapitoly II nazvaného „Všeobecné ustanovenia“, uvádza:

„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“

5        Článok 5 ods. 1 písm. a) toho istého nariadenia stanovuje nasledujúcu osobitnú normu právomoci:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte:

a)      v zmluvných veciach na súde podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby.“

6        Článok 15 ods. 1 a 3 a článok 16 ods. 1 a 2 nariadenia č. 44/2001, ktoré sú súčasťou oddielu 4 kapitoly II toho istého nariadenia nazvaného „Právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv“, stanovujú:

„Článok 15

1.      Vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, sa právomoc určí podľa tohto oddielu, pričom nie sú dotknuté ustanovenia článku 4 a článku 5 ods. 5, ak ide

a)      o zmluvu o predaji tovaru na splátky alebo

b)      o zmluvu o úvere splatnom v splátkach alebo zmluvu o akejkoľvek inej forme úveru, ktorým sa má financovať predaj tovaru, alebo

c)      vo všetkých ostatných prípadoch o zmluvu uzavretú s účastníkom, ktorý obchoduje alebo podniká v členskom štáte bydliska spotrebiteľa alebo akýmkoľvek spôsobom smeruje takéto činnosti do tohto členského štátu alebo do viacerých štátov vrátane tohto členského štátu, a zmluva spadá do rozsahu týchto činností.

3.      Tento oddiel sa neuplatní na prepravné zmluvy s výnimkou tých, ktorých predmetom je zabezpečenie dopravy a ubytovania za jednu cenu.

Článok 16

1.      Spotrebiteľ môže žalovať druhého účastníka zmluvy buď na súdoch členského štátu, v ktorom má tento účastník bydlisko, alebo na súdoch podľa miesta bydliska spotrebiteľa.

2.      Druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko.“

7        Ako vyplýva z jeho odôvodnení, nariadenie č. 44/2001 nadväzuje na Dohovor z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32), zmenený a doplnený Dohovorom z 9. októbra 1978 o pristúpení Dánskeho kráľovstva, Írska, a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska (Ú. v. ES L 304, s. 1, a – zmenené a doplnené znenie – s. 77), Dohovorom z 25. októbra 1982 o pristúpení Helénskej republiky (Ú. v. ES L 388, s. 1), Dohovorom z 26. mája 1989 o pristúpení Španielskeho kráľovstva a Portugalskej republiky (Ú. v. ES L 285, s. 1) a Dohovorom z 29. novembra 1996 o pristúpení Rakúskej republiky, Fínskej republiky a Švédskeho kráľovstva (Ú. v. ES C 15, 1997, s. 1, ďalej len „Bruselský dohovor“). Nadobudnutím jeho účinnosti 1. marca 2002 toto nariadenie nahradilo Bruselský dohovor vo vzťahoch medzi členskými štátmi s výnimkou Dánskeho kráľovstva.

8        V odôvodnení č. 19 nariadenia č. 44/2001 Rada Európskej únie zdôraznila potrebu zaručiť kontinuitu medzi Bruselským dohovorom a týmto nariadením vrátane výkladu ekvivalentných ustanovení tohto dohovoru Súdnym dvorom.

 Bruselský dohovor

9        Článok 13 prvý odsek Bruselského dohovoru stanovuje:

„Vo veciach týkajúcich sa zmluvy uzavretej osobou na účel, ktorý nemožno považovať za súčasť jej podnikania alebo povolania, ďalej len ‚spotrebiteľom‘, sa právomoc určí podľa tohto oddielu, pričom nie sú dotknuté ustanovenia článku 4 a článku 5 ods. 5, ak ide:

1.      o zmluvu o predaji tovaru na splátky;

2.      o zmluvu o úvere splatnom v splátkach alebo zmluvu o akejkoľvek inej forme úveru, ktorým sa má financovať predaj tovaru;

3.      o inú zmluvu o dodávke tovaru alebo služieb, a:

a)      v štáte bydliska spotrebiteľa predchádzala uzavretiu zmluvy jemu určená osobitná ponuka alebo reklama

a

b)      spotrebiteľ vykonal v tomto štáte úkony potrebné na uzavretie zmluvy.“ [neoficiálny preklad]

 Nariadenie (ES) č. 593/2008

10      Odôvodnenie č. 7 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (Ú. v. EÚ L 177, s. 6) uvádza, že vecná pôsobnosť a ustanovenia tohto nariadenia by mali byť v súlade s vecnou pôsobnosťou a ustanoveniami nariadenia č. 44/2001.

11      Odôvodnenie č. 24 nariadenia č. 593/2008 uvádza:

„Pokiaľ ide osobitne o spotrebiteľské zmluvy,… súlad s nariadením (ES) č. 44/2001 vyžaduje jednak, aby sa použil pojem ‚smerovaná činnosť‘ ako podmienka na uplatnenie normy ochrany spotrebiteľa a aby sa tento pojem vykladal rovnako v nariadení (ES) č. 44/2001 a v tomto nariadení, keďže v spoločnom vyhlásení Rady a Komisie týkajúcom sa článku 15 nariadenia (ES) č. 44/2001… sa upresňuje, že ‚na to, aby sa mohol uplatniť článok 15 ods. 1 písm. c) nestačí, aby spoločnosť smerovala svoje činnosti do členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko, alebo do viacerých členských štátov, medzi ktorými je tento členský štát. Je takisto potrebné, aby táto zmluva spadala do rozsahu týchto činností‘. V tomto vyhlásení sa takisto pripomína, že ‚len skutočnosť, že internetová stránka je dostupná, nie je dostatočná na uplatnenie článku 15. Na jeho uplatnenie sa vyžaduje, aby stránka navyše podnecovala na uzatváranie zmlúv na diaľku a aby k uzatvoreniu takejto zmluvy na diaľku skutočne aj došlo. V tomto smere skutočnosť, v akom jazyku je táto stránka, alebo v akej peňažnej mene uvádza údaje, nie je relevantná.‘“

12      Článok 6 ods. 4 písm. b) nariadenia č. 593/2008 stanovuje, že pravidlá o rozhodnom práve spotrebiteľských zmlúv uvedené v odsekoch 1 a 2 toho istého článku sa neuplatňujú na:

„zmluvu o preprave, okrem zmluvy, ktorej predmetom je poskytovanie balíku cestovných služieb v zmysle smernice Rady 90/314/EHS z 13. júna 1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb“.

 Smernica 90/314/EHS

13      Smernica Rady 90/314/EHS z 13. júna 1990, o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb (Ú. v. ES L 158, s. 59; Mim. vyd. 13/010, s. 132) definuje vo svojom článku 2 ods. 1 pojem balík služieb nasledujúcim spôsobom:

„Pre účely tejto smernice:

1.      pojem ‚balík služieb‘ označuje vopred zorganizovanú kombináciu najmenej dvoch po sebe nasledujúcich služieb [najmenej dvoch z nasledujúcich služieb – neoficiálny preklad], ak sa predávajú alebo sú ponúkané na predaj ako súčasť ceny, a ak služba pokrýva časový úsek dlhší než dvadsaťštyri hodín alebo obsahuje ubytovanie cez noc:

a)      doprav[a];

b)      ubytovanie;

c)      iné turistické služby, ktoré nie sú v podriadenom vzťahu k doprave alebo ubytovaniu a považujú sa za významnú časť balíka služieb;

Oddelené účtovanie jednotlivých položiek toho istého balíka služieb nezbavuje organizátora alebo maloobchodníka záväzkov daných touto smernicou.“

 Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky

 Vec C‑585/08

14      P. Pammer, bydliskom v Rakúsku, vystupuje proti spoločnosti Reederei Karl Schlüter so sídlom v Nemecku, vo veci cesty nákladnou loďou z Terstu (Taliansko) na Ďaleký východ organizovanej touto spoločnosťou, ktorá bola dôvodom zmluvy uzavretej medzi touto spoločnosťou a P. Pammerom (ďalej len „zmluva o ceste“).

15      P. Pammer si cestu rezervoval prostredníctvom spoločnosti Internationale Frachtschiffreisen Pfeiffer GmbH so sídlom v Nemecku (ďalej len „sprostredkovateľská spoločnosť“).

16      Táto sprostredkovateľská spoločnosť, ktorá vykonáva svoje činnosti najmä prostredníctvom internetu, opísala cestu na svojej stránke a uviedla, že na lodi sa nachádza telocvičňa, vonkajší bazén, salón, prístup k videu a televízii. Rovnako uviedla tri dvojkabíny so sprchou a WC, oddelenú obývačku vybavenú kreslami, písacím stolom, kobercom a chladničkou, ako aj zastávky umožňujúce prehliadky miest.

17      P. Pammer odmietol nastúpiť na loď a žiadal vrátenie ceny, ktorú za túto cestu zaplatil, pretože tento popis podľa neho nezodpovedal podmienkam ponúkaným na lodi. Keďže spoločnosť Reederei Karl Schlüter vrátila len časť tejto ceny, konkrétne približne 3 500 eur, P. Pammer sa na rakúskom prvostupňovom súde Bezirksgericht Krems an der Donau domáhal zaplatenia zvyšku aj s úrokmi, teda približne 5 000 eur.

18      Spoločnosť Reederei Karl Schlüter uviedla, že v Rakúsku nevykonáva žiadnu obchodnú ani podnikateľskú činnosť, a vzniesla námietku nedostatku právomoci uvedeného súdu.

19      V prvostupňovom konaní bola táto námietka rozsudkom Bezirksgericht Krems an der Donau z 3. januára 2008 zamietnutá, keďže tento súd usúdil, že má právomoc konať, lebo pri zmluve o ceste išlo o spotrebiteľskú zmluvu, konkrétne o balík cestovných služieb, a že sprostredkovateľská spoločnosť vyvíjala reklamnú činnosť v Rakúsku prostredníctvom internetu a na účet spoločnosti Reederei Karl Schlüter.

20      Odvolací súd Landesgericht Krems an der Donau naopak rozsudkom z 13. júna 2008 rozhodol, že rakúske súdy nemajú právomoc konať, keď usúdil, že zmluva o ceste, ktorú posudzoval, je zmluvou o preprave, na ktorú sa nevzťahuje oddiel 4 kapitoly II nariadenia č. 44/2001. Skutočnosť, že navrhovaná cesta, t. j. zdĺhavý prechod z Európy na Ďaleký východ, je spojený s určitým komfortom, neznamená zmenu zmluvy o ceste na spotrebiteľskú zmluvu.

21      P. Pammer podal proti tomuto rozsudku dovolanie.

22      Oberster Gerichtshof vyslovuje pochybnosti o kritériách definovania pojmu „balík cestovných služieb“ a zdôrazňuje, že v danom prípade je nastolená otázka, či sú navrhované služby porovnateľné s okružnou plavbou, čo by umožňovalo vyvodiť záver o existencii „balíka služieb“ a následne o existencii zmluvy o preprave, na ktorú sa vzťahuje uvedený oddiel 4.

23      Ak by išlo o takúto zmluvu, uplatňoval by sa článok 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001, a bolo by preto užitočné poznať kritériá, ktoré musí spĺňať internetová stránka, aby sa mohli činnosti vykonávané podnikateľom považovať za činnosti „smerované do“ členského štátu spotrebiteľa v zmysle uvedeného ustanovenia. Vnútroštátny súd však zdôrazňuje, že v danom prípade prvostupňový ani odvolací súd nevykonali podrobné zistenia o spôsobe uzavretia zmluvy o ceste, úlohe internetu a nakoniec ani o vzťahoch medzi spoločnosťou Reederei Karl Schlüter a sprostredkovateľskou spoločnosťou.

24      Za týchto podmienok Oberster Gerichtshof rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Predstavuje ‚cesta nákladnou loďou‘ cestu za jednu cenu v zmysle článku 15 ods. 3 [nariadenia č. 44/2001]?

2.      Pri kladnej odpovedi na prvú otázku, postačuje pre ‚smerovanie‘ činnosti (do členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko) v zmysle článku 15 ods. 1 písm. c) [nariadenia č. 44/2001], aby bola na internete dostupná webová stránka sprostredkovateľa?“

 Vec C‑144/09

25      Hotel Alpenhof, spoločnosť, ktorá prevádzkuje hotel rovnakého mena nachádzajúci sa v Nemecku, vystupuje proti spotrebiteľovi, O. Hellerovi, bydliskom v Nemecku.

26      Po oboznámení sa s týmto hotelom prostredníctvom prezretia si jeho internetovej stránky si O. Heller rezervoval viacero izieb na obdobie jedného týždňa okolo 1. januára 2008. Jeho rezervácia a jej potvrdenie sa uskutočnili elektronickou poštou, internetová stránka hotela uvádzala adresu v tejto súvislosti.

27      O. Heller spochybnil služby hotela a opustil ho bez zaplatenia faktúry, napriek zľave ponúknutej spoločnosťou Hotel Alpenhof. Táto spoločnosť preto podala na rakúsky súd Bezirksgericht Sankt Johann im Pongau žalobu, ktorou sa domáhala zaplatenia sumy približne 5 000 eur.

28      O. Heller vzniesol námietku nedostatku právomoci súdu, na ktorý bola podaná žaloba. Uviedol, že ako spotrebiteľ môže byť podľa článku 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001 žalovaný iba na súde členského štátu, na ktorého území má bydlisko, t. j. na nemeckom súde.

29      Bezirksgericht Sankt Johann im Pongau rozsudkom zo 14. júla 2008 a Landesgericht Salzburg, ktorý rozhodoval o odvolaní, rozsudkom z 27. novembra 2008 zamietli podanú žalobu, keď usúdili, že rakúske súdy nemajú právomoc vo veci konať. Usúdili, že pojem činnosť „smerovaná do“ členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko, zahŕňa aj využívanie interaktívnej internetovej stránky, ktorá umožňuje uzavrieť zmluvu s týmto spotrebiteľom on-line, t. j. elektronicky, tak na stránke podnikateľa, ako aj na internetovej stránke, ktorá takúto možnosť neposkytuje a uvádza len reklamu. Podľa týchto súdov je vzhľadom na skutočnosť, že reklama na internete prekračuje hranice, aj v poslednom uvedenom prípade činnosť smerovaná k spotrebiteľom v ostatných členských štátoch. Toto „smerovanie do zahraničia“ môže byť vylúčené len prostredníctvom výslovného vyhlásenia týkajúceho sa obchodných vzťahov podnikateľa so spotrebiteľmi s bydliskom v jednom alebo viacerých ostatných určených členských štátoch. Činnosť by bola smerovaná do členského štátu spotrebiteľa aj v tom prípade, ak by sa spotrebiteľ dozvedel o službách podnikateľa prostredníctvom internetovej stránky a následne by vykonal rezerváciu prostredníctvom adresy elektronickej pošty, geografickej adresy alebo telefónneho čísla, ktoré boli na tejto stránke uvedené.

30      Spoločnosť Hotel Alpenhof podala na vnútroštátny súd dovolanie.

31      Keďže Oberster Gerichtshof si nebol istý, či Súdny dvor odpovie na druhú otázku vo veci C‑585/08, pretože táto odpoveď závisí od odpovede na prvú otázku položenú v tej istej veci, považoval za nevyhnutné prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Postačuje na to, aby bola činnosť ‚smerovaná do‘ štátu v zmysle článku 15 ods. 1 písm. c) [nariadenia č. 44/2001], skutočnosť, že na internete je dostupná webová stránka zmluvného partnera spotrebiteľa?“

32      Vzhľadom na podobnosť druhej otázky vo veci C‑585/08 s jedinou otázkou položenou vo veci C‑144/09 treba v súlade s článkom 43 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora spojiť uvedené dve veci na účely tohto rozsudku.

 O prejudiciálnych otázkach

33      Na úvod treba uviesť, že vzhľadom na dátum podania návrhov na prejudiciálne konanie o otázkach, ktoré položil Oberster Gerichtshof – vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiam nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, má Súdny dvor právomoc na rozhodnutie o otázke výkladu nariadenia č. 44/2001 v zmysle článku 68 ES.

 O prvej otázke vo veci C‑585/08

34      Svojou prvou otázkou vo veci C‑585/08 sa vnútroštátny súd pýta, či zmluva, ktorej predmetom je cesta nákladnou loďou, akou je zmluva, o ktorú ide v konaní vo veci samej, patrí medzi zmluvy o preprave, na ktoré sa vzťahuje článok 15 ods. 3 nariadenia č. 44/2001.

35      Podľa tohto článku 15 ods. 3 sa normy právomoci stanovené v oddiele 4 kapitoly II uvedeného nariadenia vzťahujú len na zmluvy o preprave, ktorých predmetom je zabezpečenie dopravy a ubytovania za jednu cenu.

36      Treba poznamenať, že uvedené zmluvy o preprave majú blízko k zmluvám, ktoré zodpovedajú pojmu „balík cestovných služieb“ v zmysle smernice 90/314, na ktorú okrem iného výslovne odkazuje vnútroštátny súd vo svojom rozhodnutí.

37      Ako už Súdny dvor rozhodol, na to, aby sa služba mohla považovať za službu v rámci „balíka služieb“ v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 90/314, postačuje, aby jednak kombinovala turistické služby predávané za jednu cenu a obsahujúce dve z troch služieb uvedených v tomto ustanovení, t. j. dopravu, ubytovanie a iné turistické služby, ktoré nie sú v podriadenom vzťahu k doprave alebo ubytovaniu a považujú sa za významnú časť balíka služieb, a jednak, aby poskytovanie tejto služby trvalo viac ako 24 hodín alebo zahŕňalo nocľah (pozri rozsudok z 30. apríla 2002, Club‑Tour, C‑400/00, Zb. s. I‑4051, bod 13).

38      Aby bolo možné odpovedať na položenú otázku, treba určiť, či je pojem „balík cestovných služieb“, na ktorý odkazuje vnútroštátny súd a ktorý tvorí jeden z predmetov uvedených v článku 1 smernice 90/314, podstatný pri výklade uvedeného článku 15 ods. 3.

39      Tento pojem nie je uvedený v článku 15 ods. 3 nariadenia č. 44/2001, hoci je toto nariadenie neskoršie ako smernica 90/314. Ako to tiež uviedla generálna advokátka v bode 47 svojich návrhov, na účely nariadenia č. 44/2001 použil zákonodarca Únie takmer rovnakú terminológiu, ako je tá, ktorá existovala v Dohovore o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky otvorenom na podpis v Ríme 19. júna 1980 (Ú. v. ES L 266, s. 1; Ú. v. EÚ C 169, 2005, s. 10). V roku 2008 bol tento dohovor nahradený nariadením č. 593/2008, ktoré vo svojom článku 6 ods. 4 písm. b) výslovne odkazuje na pojem „balík cestovných služieb“ v zmysle smernice 90/314.

40      Článok 6 nariadenia č. 593/2008 stanovuje rozhodné právo pre spotrebiteľské zmluvy a jeho odsek 4 písm. b) vylučuje z jeho pôsobnosti zmluvy o preprave okrem zmlúv, ktoré zodpovedajú pojmu balík cestovných služieb v zmysle smernice 90/314.

41      Z porovnania zmlúv o preprave uvedených v článku 15 ods. 3 nariadenia č. 44/2001 a tých, ktoré sú uvedené v článku 6 ods. 4 písm. b) nariadenia č. 593/2008, vyplýva, že zákonodarca Únie zamýšľal pokryť tie isté druhy zmlúv, t. j. zmluvy, ktoré sa majú riadiť príslušnými normami týchto dvoch nariadení na ochranu spotrebiteľa.

42      Tento cieľ rovnako vyplýva z odôvodnenia č. 7 nariadenia č. 593/2008, ktoré uvádza, že vecná pôsobnosť a ustanovenia tohto nariadenia by mali byť v súlade s vecnou pôsobnosťou a ustanoveniami nariadenia č. 44/2001.

43      Preto treba pri výklade uvedeného článku 15 ods. 3 zohľadniť zodpovedajúce ustanovenia nariadenia č. 593/2008 a odvolávať sa na pojem balík cestovných služieb, na ktorú odkazuje toto posledné nariadenie. V prvom rade totiž ide o pojem smernice, ktorá osobitne smeruje k ochrane spotrebiteľa predovšetkým v oblasti balíka cestovných služieb. Následne posledná úprava, teda nariadenie č. 593/2008, na tento pojem výslovne odkazuje. Nakoniec v odôvodnení návrhu nariadenia Rady (ES) týkajúceho sa súdnej právomoci a uznávania a výkonu rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach [KOM(1999) 348 v konečnom znení], Komisia Európskych spoločenstiev pri vysvetľovaní svojho návrhu článku 15 ods. 3, ktorého znenie zostalo v konečnej verzii nariadenia č. 44/2001 nezmenené, použila výraz „balík cestovných služieb“ a výslovne odkázala na smernicu 90/314.

44      Preto treba preveriť, či cesta nákladnou loďou, ako je tá v spore vo veci samej, zodpovedá pojmu „balík služieb“ tak, ako je definovaný smernicou 90/314.

45      V tejto súvislosti je nesporné, že za jednu cenu zahŕňala uvedená cesta nákladnou loďou okrem dopravy aj ubytovanie a že táto cesta trvala viac ako 24 hodín. Takáto služba tak spĺňa podmienky vyžadované na to, aby predstavovala „balík služieb“ v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 90/314 a v kontexte s týmto článkom 2 ods. 1 zodpovedá definícii prepravnej zmluvy za jednu cenu uvedenej v článku 15 ods. 3 nariadenia č. 44/2001.

46      Preto treba na prvú otázku vo veci C‑585/08 odpovedať tak, že zmluva, ktorej predmetom je cesta nákladnou loďou, akou je zmluva, o ktorú ide v konaní vo veci samej, predstavuje v zmysle článku 15 ods. 3 nariadenia č. 44/2001 zmluvu o preprave, ktorá v jednej cene kombinuje dopravu s ubytovaním.

 O druhej otázke vo veci C‑585/08 a jedinej otázke vo veci C‑144/09

47      Druhou otázkou vo veci C‑585/08 a jedinou otázkou vo veci C‑144/09 sa vnútroštátny súd v podstate jednak pýta, podľa akých kritérií možno podnikateľa, ktorý prezentuje svoje činnosti na svojej internetovej stránke alebo na internetovej stránke sprostredkovateľa, považovať za podnikateľa, ktorý „smeruje“ svoju činnosť do členského štátu, na ktorého území má spotrebiteľ bydlisko, v zmysle článku 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001, a jednak, či na to, aby sa určitá činnosť považovala za takto smerovanú, postačuje, aby boli tieto stránky dostupné na internete.

48      Z rozhodnutí vnútroštátneho súdu tiež vyplýva, že táto otázka bola položená v rámci dvoch rozličných sporov.

49      Vo veci C‑585/08 sa spor týka podnikateľa, spoločnosti Reederei Karl Schlüter, ktorý uzavrel zmluvu so spotrebiteľom, P. Pammerom, s bydliskom v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom má sídlo uvedená spoločnosť. Zdá sa nesporné, že táto zmluva bola uzavretá v rámci výkonu podnikateľskej činnosti tohto podnikateľa.

50      Podľa pripomienok, ktoré P. Pammer predložil Súdnemu dvoru, sa o existencii cesty dozvedel prezretím si internetovej stránky sprostredkovateľskej spoločnosti, na ktorej sa nachádzali rozličné ponuky ciest. Najprv túto spoločnosť kontaktoval e‑mailom, aby získal ďalšie informácie, a potom si poštovou zásielkou rezervoval cestu.

51      Vo veci C‑144/09 sa spor týka podnikateľa, spoločnosti Hotel Alpenhof, ktorá v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti uzavrela zmluvu so spotrebiteľom, O. Hellerom, s bydliskom v inom členskom štáte, ako je členský štát, kde sa nachádza predmetný hotel. Je nesporné, že O. Heller sa o existencii hotela dozvedel na diaľku prostredníctvom internetu a rovnakým spôsobom aj uskutočnil a potvrdil rezerváciu.

52      V týchto dvoch veciach sa Oberster Gerichtshof usiluje posúdiť, či v zmysle článku 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001 smeroval podnikateľ svoju činnosť do členského štátu, na ktorého území má spotrebiteľ bydlisko, aby určil, ktorý súd má právomoc na rozhodnutie sporov vo veci samej.

53      Uvedený článok 15 ods. 1 písm. c) predstavuje osobitnú normu tak k všeobecnej norme právomoci uvedenej v článku 2 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, ktorá určuje právomoc súdom členského štátu, na ktorého území má bydlisko žalovaný, ako aj k osobitnej norme právomoci v zmluvných veciach, uvedenej v článku 5 ods. 1 toho istého nariadenia, podľa ktorej má právomoc súd podľa miesta zmluvného plnenia, ktoré je predmetom žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. januára 2005, Gruber, C‑464/01, Zb. s. I‑439, bod 34).

54      Ak by sa činnosť podnikateľa považovala v zmysle článku 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001 za činnosť „smerovanú do“ členského štátu, na ktorého území má spotrebiteľ bydlisko, vyplývalo by z toho, že vo veci C‑585/08, v ktorej P. Pammer vystupuje proti spoločnosti Reederei Karl Schlüter, by mali podľa článku 16 ods. 1 tohto nariadenia právomoc na konanie rakúske súdy, keďže spotrebiteľ sa rozhodol žalovať na týchto súdoch a nie na súdoch členského štátu, v ktorom má sídlo žalovaná, spoločnosť Reederei Karl Schlüter, teda na nemeckých súdoch. Keďže spotrebiteľ O. Heller má bydlisko v Nemecku, vo veci C‑144/09 by mali podľa článku 16 ods. 2 tohto nariadenia právomoc konať súdy tohto členského štátu a nie súdy členského štátu, na ktorého území sa nachádza Hotel Alpenhof, v danom prípade Rakúska.

55      Nariadenie č. 44/2001 neobsahuje definíciu pojmu činnosť „smerovaná do“ členského štátu, na ktorého území má spotrebiteľ bydlisko, ktorý je uvedený v článku 15 ods. 1 písm. c). Tento pojem, rovnako ako pojmy článku 13 Bruselského dohovoru, ktorý bol týmto článkom 15 nahradený, musí byť vykladaný autonómne, s odkazom hlavne na systém a ciele tohto nariadenia, s cieľom zaručiť jeho plnú účinnosť (pozri rozsudok z 11. júla 2002, Gabriel, C‑96/00, Zb. s. I‑6367, bod 37).

56      V tejto súvislosti treba v súlade s odôvodnením č. 19 nariadenia č. 44/2001 zohľadniť výklad uvedeného článku 13 Súdnym dvorom, pričom treba brať ohľad na jeho zmeny spôsobené týmto nariadením.

57      V tejto súvislosti už Súdny dvor rozhodol, že v systéme zavedenom nariadením č. 44/2001 zaujíma jeho článok 15 ods. 1 písm. c), ako tiež vyplýva z jeho odôvodnenia č. 13, rovnaké miesto a rovnakú funkciu ochrany slabšieho účastníka ako článok 13 prvý odsek bod 3 Bruselského dohovoru (rozsudok zo 14. mája 2009, Ilsinger, C‑180/06, Zb. s. I‑3961, bod 41).

58      Pokiaľ ide o toto posledné ustanovenie, Súdny dvor opakovane vyslovil, že cieľom osobitnej úpravy zavedenej ustanoveniami Bruselského dohovoru o právomoci vo veciach spotrebiteľských zmlúv je zabezpečiť primeranú ochranu spotrebiteľa ako ekonomicky slabšieho a právne menej skúseného účastníka zmluvy než jeho zmluvná protistrana, podnikateľ (pozri najmä rozsudky Gruber, už citovaný, bod 34, a z 20. januára 2005, Engler, C‑27/02, Zb. s I‑481, bod 39).

59      Súdny dvor však v bode 48 rozsudku Ilsinger, už citovaného, rovnako konštatoval, že znenie článku 15 ods. 1 nariadenia č. 44/2001 nie je v každom bode rovnaké so znením článku 13 prvého odseku Bruselského dohovoru. Konkrétne v bode 50 tohto rozsudku uviedol, že podmienky uplatnenia, ktoré tieto spotrebiteľské zmluvy musia splniť, sú teraz uvedené všeobecnejším spôsobom ako predtým, aby bola zabezpečená lepšia ochrana spotrebiteľov vzhľadom na nové komunikačné prostriedky a na rozvoj elektronického obchodu.

60      Zákonodarca Únie tak nahradil podmienky jednak na strane podnikateľa, týkajúce sa osobitnej ponuky alebo reklamy v členskom štáte bydliska spotrebiteľa, a jednak na strane spotrebiteľa, týkajúce sa vykonania úkonov nevyhnutných na uzavretie zmluvy v tomto štáte, podmienkami uplatňujúcimi sa len na podnikateľa. V tejto súvislosti musí podnikateľ vykonávať svoju podnikateľskú činnosť v členskom štáte, na ktorého území má spotrebiteľ bydlisko, alebo akýmkoľvek spôsobom smerovať svoje činnosti do tohto členského štátu alebo do viacerých štátov vrátane tohto členského štátu, a zmluva musí spadať do rozsahu týchto činností.

61      Znenie článku 15 ods. 1 písm. c) treba vykladať tak, že zjednocuje a nahrádza predchádzajúce pojmy „osobitná“ ponuka a „reklama“, pričom pokrýva, ako to naznačuje pojem „akýmkoľvek spôsobom“, širší rozsah činností.

62      Táto zmena, ktorá posilňuje ochranu spotrebiteľa, je zavedená z dôvodu rozvoja komunikácie prostredníctvom internetu, ktorý sťažuje určenie miesta, kde boli vykonané úkony potrebné na uzavretie zmluvy, pričom vzhľadom na ponuky podnikateľov zvyšuje zraniteľnosť spotrebiteľa.

63      Z článku 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001 však nevyplýva, či slovné spojenie „smeruje takéto činnosti do“ odkazuje na vôľu podnikateľa obracať sa do jedného alebo viacerých členských štátov, alebo len označuje činnosť de facto smerovanú do týchto štátov nezávisle od takejto vôle.

64      Je tak nastolená otázka, či sa vyžaduje vôľa podnikateľa zamerať sa na jeden alebo viacero iných členských štátov, a ak áno, akým spôsobom musí byť takáto vôľa prejavená.

65      Táto vôľa je obsiahnutá v určitých spôsoboch reklamy.

66      Pokiaľ ide o pojmy „reklama“ a „osobitný návrh“ v zmysle článku 13 Bruselského dohovoru, Súdny dvor rozhodol, že zahŕňajú všetky podoby reklamy v zmluvnom štáte, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko, ktorá je rozširovaná všeobecne prostredníctvom tlače, rozhlasu, televízie, kina alebo akýmkoľvek iným spôsobom, alebo adresovaná priamo, napríklad prostredníctvom katalógov osobitne smerovaných do uvedeného štátu, ako aj obchodných návrhov predložených spotrebiteľovi individuálne, najmä prostredníctvom sprostredkovateľa alebo obchodníka (rozsudok Gabriel, už citovaný, bod 44).

67      Klasické spôsoby reklamy výslovne uvedené v predchádzajúcom bode zahŕňajú vynakladanie mnohokrát významných výdavkov na strane podnikateľa na jeho zviditeľnenie v ostatných členských štátoch a táto skutočnosť sama osebe preukazuje vôľu podnikateľa smerovať svoju činnosť do týchto štátov.

68      Táto vôľa naopak nie je vždy prítomná v prípade reklamy prostredníctvom internetu. Keďže má tento spôsob komunikácie už zo svojej podstaty celosvetový dosah, reklama podnikateľa na internete je v podstate dostupná vo všetkých štátoch a v dôsledku toho v celej Európskej únii bez toho, aby bolo nevyhnutné vynakladať dodatočné výdavky a nezávisle od vôle podnikateľa zameriavať sa na spotrebiteľov mimo územia členského štátu, v ktorom má sídlo.

69      Z toho však nevyplýva, že slovné spojenie „smeruje takéto činnosti do“ treba vykladať tak, že sa vzťahuje na samotnú dostupnosť internetovej stránky v iných členských štátoch, ako je členský štát, v ktorom má sídlo dotknutý podnikateľ.

70      Hoci totiž neexistujú nijaké pochybnosti o tom, že cieľom článku 15 ods. 1 písm. c) a článku 16 nariadenia č. 44/2001 je ochrana spotrebiteľov, neznamená to, že táto ochrana je absolútna [pokiaľ ide o smernicu Rady 85/577/EHS z 20. decembra 1985 na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov (Ú. v. ES L 372, s. 31; Mim. vyd. 15/001, s. 262), pozri analogicky rozsudok z 15. apríla 2010, E. Friz, C‑215/08, Zb. s. I‑2947, bod 44].

71      Ako to tiež uviedla generálna advokátka v bode 64 svojich návrhov, ak by toto bolo úmyslom zákonodarcu Únie, ako podmienku na uplatnenie pravidiel v oblasti spotrebiteľských zmlúv by neurčil „smerovanie činností do členského štátu“, ale už samotnú existenciu internetovej stránky.

72      Hoci sa snažil o silnejšiu ochranu spotrebiteľa, uvedený zákonodarca nedospel až k tomu, aby uviedol, že samotné používanie internetovej stránky, ktoré sa stalo bežným spôsobom obchodovania bez ohľadu na zamýšľané územie, predstavuje činnosť „smerovanú do“ ostatných členských štátov, ktorá spôsobuje uplatnenie ochranných noriem právomoci stanovených v článku 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001.

73      Z návrhu nariadenia uvedeného v bode 43 tohto rozsudku tiež vyplýva, že zákonodarca Únie odmietol návrh Komisie zahrnúť do nariadenia č. 44/2001 odôvodnenie, podľa ktorého obchodovanie s tovarom alebo službami elektronickými prostriedkami dostupnými v členskom štáte predstavuje činnosť „smerovanú do“ tohto štátu.

74      Tento výklad tiež podporuje spoločné vyhlásenie Rady a Komisie prijaté pri prijímaní nariadenia č. 44/2001 a zopakované v odôvodnení č. 24 nariadenia č. 593/2008, podľa ktorého len skutočnosť, že internetová stránka je dostupná, nepostačuje na uplatnenie článku 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001.

75      Preto treba usudzovať, že na to, aby sa uplatňoval článok 15 ods. 1 písm. c) uvedeného nariadenia, musí podnikateľ prejaviť vôľu nadviazať obchodné vzťahy so spotrebiteľmi v jednom alebo viacerých ostatných členských štátoch, medzi ktorými sa nachádza aj členský štát, na ktorého území má spotrebiteľ bydlisko.

76      Preto treba preskúmať, pokiaľ ide o zmluvu uzavretú medzi podnikateľom a daným spotrebiteľom, či pred prípadným uzavretím zmluvy s týmto spotrebiteľom existovali okolnosti preukazujúce, že podnikateľ zamýšľal obchodovať so spotrebiteľmi s bydliskom v ostatných členských štátoch vrátane toho, na ktorého území má bydlisko tento spotrebiteľ, v tom zmysle, že bol pripravený uzatvárať zmluvy s týmito spotrebiteľmi.

77      Medzi takéto skutočnosti nepatrí zmienka na internetovej stránke o adrese elektronickej pošty alebo geografickej adrese ani uvedenie jeho telefonických kontaktných údajov bez medzinárodnej predvoľby. Uvedenie takýchto informácií nenaznačuje, že podnikateľ smeruje svoju činnosť do jedného alebo viacerých ostatných členských štátov, keďže tento druh informácií je v každom prípade nevyhnutný na to, aby mohol spotrebiteľ s bydliskom na území členského štátu, v ktorom má podnikateľ sídlo, kontaktovať tohto podnikateľa.

78      Okrem toho, pokiaľ ide o služby ponúkané on-line, uvedenie niektorých z týchto informácií sa stalo povinnosťou. Ako už Súdny dvor rozhodol, v zmysle článku 5 ods. 1 písm. c) smernice 2000/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode) (Ú. v. ES L 178, s. 1; Mim. vyd. 13/025, s. 399) je poskytovateľ služby povinný spolu so svojou adresou elektronickej pošty poskytnúť príjemcom tejto služby, a to pred akýmkoľvek uzavretím zmluvy s nimi, ostatné informácie, ktoré im umožnia rýchlo sa s ním spojiť a komunikovať priamo a efektívne (rozsudok zo 16. októbra 2008, Bundesverband der Verbraucherzentralen und Verbraucherverbände, C‑298/07, Zb. s. I‑7841, bod 40). Táto povinnosť sa uplatňuje bez ohľadu na to, do ktorého členského štátu smeruje podnikateľ svoju činnosť, a rovnako aj vtedy, ak je táto činnosť smerovaná výlučne do členského štátu, na ktorého území má tento podnikateľ sídlo.

79      Z toho vyplýva, že rozlišovanie niektorých vlád a niektorých ďalších účastníkov konania, ktorí Súdnemu dvoru predložili pripomienky, medzi internetovými stránkami umožňujúcimi elektronickými prostriedkami kontaktovať podnikateľa a dokonca uzatvoriť zmluvu on-line prostredníctvom tzv. „interaktívnej“ stránky a internetovými stránkami, ktoré túto možnosť neposkytujú, podľa ktorého by iba tieto prvé stránky mali byť zahrnuté do kategórie stránok podnikateľov, ktoré umožňujú vykonávajú činnosť „smerovanú do“ ostatných členských štátov, nie je rozhodujúce. Pokiaľ sú totiž geografická adresa alebo ostatné údaje podnikateľa uvedené, spotrebiteľ má možnosť kontaktovať ho, aby uzatvoril zmluvu. Táto možnosť jednoduchého kontaktovania existuje bez ohľadu na to, či podnikateľ zamýšľal obchodovať so spotrebiteľmi s bydliskom v iných členských štátoch, ako je členský štát, v ktorom má svoje sídlo, alebo nie.

80      Medzi skutočnosti umožňujúce určiť, či je činnosť „smerovaná do“ členského štátu, na ktorého území má spotrebiteľ bydlisko, patria všetky výslovné prejavy vôle oslovovať spotrebiteľov z tohto členského štátu.

81      Medzi množstvo výslovných prejavov takejto vôle podnikateľa patrí aj zmienka, že podnikateľ poskytuje svoje služby alebo tovar v jednom alebo viacerých menovite uvedených členských štátoch. Takisto tam patrí vynaloženie výdavkov na odkazové služby u prevádzkovateľa internetového vyhľadávača, aby sa spotrebiteľom s bydliskom v rôznych členských štátoch uľahčil prístup na stránku podnikateľa, čo rovnako preukazuje existenciu takejto vôle.

82      Charakterizovanie činnosti „smerovanej do“ ostatných členských štátov však nezávisí výlučne od existencie takto zrejmých skutočností. V tejto súvislosti treba konštatovať, že Európsky parlament svojím legislatívnym uznesením k návrhu nariadenia uvedenému v bode 43 tohto rozsudku (Ú. v. ES C 146, 2001, s. 101) odmietol znenie, podľa ktorého by musel podnikateľ „úmyselne smerovať svoju činnosť podstatným spôsobom“ [neoficiálny preklad] do ostatných členských štátov alebo do viacerých štátov vrátane členského štátu, na ktorého území má spotrebiteľ bydlisko. Takéto znenie by totiž malo za následok oslabenie ochrany spotrebiteľa, keďže by vyžadovalo dôkaz o vôli podnikateľa rozvíjať činnosť určitej intenzity s týmito ostatnými členskými štátmi.

83      Spôsobilosť preukázať existenciu činnosti „smerovanej do“ členského štátu bydliska spotrebiteľa majú ostatné skutočnosti, prípadne vzájomne skombinované. V prípadoch, ako sú tie v konaniach vo veci samej, treba usudzovať, že nasledujúce okolnosti uvedené pred Súdnym dvorom, ktorých zoznam nie je vyčerpávajúci, predstavujú, s výhradou overenia ich existencie vnútroštátnym súdom, okolnosti činnosti „smerovanej do“ jedného alebo viacerých ostatných členských štátov v zmysle článku 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001. Ide o medzinárodnú povahu predmetnej činnosti, ako sú určité turistické služby, uvedenie telefonických kontaktných údajov s medzinárodnou predvoľbou, používanie doménového mena prvej úrovne, ktorá je iná ako prvá úroveň členského štátu, v ktorom má podnikateľ sídlo, napríklad „.de“, alebo používanie neutrálnych doménových mien prvej úrovne, ako je „.com“ alebo „.eu“, opis trasy cesty z jedného alebo viacerých ostatných členských štátov do miesta poskytovania služby, ako aj zmienka o medzinárodnej klientele tvorenej klientmi s bydliskom v rôznych členských štátoch, predovšetkým uvedením vyjadrení takýchto klientov.

84      Pokiaľ ide o jazyk alebo použitú menu, spoločné vyhlásenie Rady a Komisie uvedené v bode 11 tohto rozsudku a zopakované v odôvodnení č. 24 nariadenia č. 593/2008 uvádza, že nepredstavujú podstatné okolnosti na účely posudzovania, či je činnosť smerovaná do jedného alebo viacerých ostatných členských štátov. To isté totiž platí aj vtedy, keď zodpovedajú jazykom zvyčajne používaným v členskom štáte, z ktorého podnikateľ vykonáva svoju činnosť, a mene tohto členského štátu. Ak naopak internetová stránka umožňuje spotrebiteľom používať iný jazyk alebo inú menu, jazyk a/alebo mena sa môžu zohľadniť a predstavovať okolnosti umožňujúce usudzovať, že činnosť podnikateľa je smerovaná do ostatných členských štátov.

85      V prípade, ako je ten, kde spoločnosť Hotel Alpenhof vystupuje proti O. Hellerovi, sa zdá, že existuje viacero z okolností uvedených v bodoch 83 a 84 tohto rozsudku, ktoré preukazujú, že podnikateľ smeroval svoju činnosť do jedného alebo viacerých členských štátov iných, ako je Rakúska republika. Preveriť, či je to tak, však prislúcha vnútroštátnemu súdu.

86      Spoločnosť Hotel Alpenhof však uvádza, že zmluva so spotrebiteľom bola uzatvorená na mieste a nie na diaľku, lebo odovzdanie kľúčov od izieb a zaplatenie sa uskutočnili na mieste, a že sa preto nemôže uplatňovať článok 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001.

87      V tejto súvislosti okolnosť, že odovzdanie kľúčov spotrebiteľovi a zaplatenie spotrebiteľa sa uskutočnili v členskom štáte, na ktorého území má podnikateľ sídlo, nebráni uplatneniu uvedeného ustanovenia, ak sa rezervácia a jej potvrdenie uskutočnili na diaľku, keďže spotrebiteľ sa zmluvne zaviazal na diaľku.

88      Vo veci C‑585/08, v ktorej P. Pammer vystupuje proti spoločnosti Reederei Karl Schlüter, mohol vnútroštátny súd poskytnúť len málo informácií o činnosti tejto spoločnosti, stránke sprostredkovateľskej spoločnosti a vzťahu medzi touto spoločnosťou a spoločnosťou Reederei Karl Schlüter.

89      Okolnosť, že išlo o internetovú stránku sprostredkovateľskej spoločnosti a nie podnikateľa, nie je prekážkou toho, aby sa tento podnikateľ považoval za podnikateľa smerujúceho svoju činnosť do ostatných členských štátov vrátane toho, v ktorom má bydlisko spotrebiteľ, keďže táto spoločnosť konala v mene a na účet uvedeného podnikateľa. Vnútroštátnemu súdu prislúcha preveriť, či si tento podnikateľ bol, alebo musel byť vedomý medzinárodného rozmeru činnosti sprostredkovateľskej spoločnosti a aká väzba ich spája.

90      Medzinárodná povaha predmetnej činnosti, t. j. organizovanie ciest nákladnou loďou z Európy na Ďaleký východ, predstavuje podstatnú okolnosť, ale sama osebe nepostačuje na preukázanie skutočnosti, že podnikateľ smeroval svoju činnosť do ostatných členských štátov vrátane toho, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko. Činnosť podnikateľa by sa totiž vyznačovala touto okolnosťou aj vtedy, ak by sám alebo prostredníctvom sprostredkovateľskej spoločnosti vykonával svoju činnosť len v Nemecku a nesmeroval by ju do ostatných členských štátov. Preto musia byť prítomné ostatné okolnosti, predovšetkým spomedzi tých, ktoré sú uvedené v bodoch 83 a 84 tohto rozsudku, ako je uvedenie telefonických kontaktných údajov s medzinárodnou predvoľbou, používanie iného jazyka, ako je nemčina, alebo zmienka o medzinárodnej klientele tvorenej klientmi s bydliskom v rôznych členských štátoch, aby sa preukázalo, že podnikateľ zamýšľal obchodovať s klientmi s bydliskom v Únii bez ohľadu na členský štát.

91      Uvedenie adresy elektronickej pošty alebo geografickej adresy sprostredkovateľskej spoločnosti alebo podnikateľa naopak nepredstavuje podstatnú okolnosť, ako to tiež vyplýva z bodu 77 tohto rozsudku. To isté platí aj pre používanie nemeckého jazyka a možnosť rezervovať si cestu v tomto jazyku, pokiaľ ide o jazyk podnikateľa.

92      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba vnútroštátnemu súdu odpovedať, že na určenie, či podnikateľa, ktorého činnosť sa prezentuje na jeho internetovej stránke alebo internetovej stránke sprostredkovateľa, možno v zmysle článku 15 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 44/2001 považovať za podnikateľa „smerujúceho“ svoju činnosť do členského štátu, na ktorého území má spotrebiteľ bydlisko, treba preskúmať, či pred prípadným uzavretím zmluvy so spotrebiteľom z týchto internetových stránok a celkovej činnosti podnikateľa vyplýva, že zamýšľal obchodovať so spotrebiteľmi s bydliskom v jednom alebo viacerých členských štátoch vrátane toho, v ktorom má bydlisko tento spotrebiteľ, v tom zmysle, že bol pripravený uzatvárať s nimi zmluvy.

93      Nasledujúce skutočnosti, ktorých výpočet nie je vyčerpávajúci, sú spôsobilé vystupovať ako okolnosti umožňujúce usudzovať, že činnosť podnikateľa je smerovaná do členského štátu bydliska spotrebiteľa: medzinárodná povaha činnosti, uvedenie trasy cesty z ostatných členských štátov do miesta, kde má podnikateľ sídlo, používanie iného jazyka alebo inej meny, ako je jazyk alebo mena zvyčajne používaná v členskom štáte, v ktorom má podnikateľ sídlo, s možnosťou vykonať a potvrdiť rezerváciu v tomto inom jazyku, uvedenie telefonických kontaktných údajov s medzinárodnou predvoľbou, vynaloženie výdavkov na odkazové služby na internete, aby sa spotrebiteľom s bydliskom v ostatných členských štátoch uľahčil prístup na stránku podnikateľa alebo jeho sprostredkovateľa, používanie doménového mena prvej úrovne, ktorá je iná ako prvá úroveň členského štátu, v ktorom má podnikateľ sídlo, a zmienka o medzinárodnej klientele tvorenej klientmi s bydliskom v rôznych členských štátoch. Vnútroštátnemu súdu prislúcha preveriť, či takéto okolnosti existujú.

94      Samotná dostupnosť internetovej stránky podnikateľa alebo jeho sprostredkovateľa v členskom štáte, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko, naopak nepostačuje. To isté platí aj pre uvedenie adresy elektronickej pošty a ostatných kontaktných údajov alebo používanie jazyka alebo meny, ktoré sa bežne používajú v členskom štáte, v ktorom má podnikateľ sídlo.

 O trovách

95      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

1.      Zmluva, ktorej predmetom je cesta nákladnou loďou, akou je zmluva, o ktorú ide v konaní vo veci samej vo veci C‑585/08, predstavuje zmluvu o preprave, ktorá za jednu cenu kombinuje dopravu a ubytovanie, v zmysle článku 15 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach.

2.      Na určenie, či podnikateľa, ktorého činnosť sa prezentuje na jeho internetovej stránke alebo na internetovej stránke sprostredkovateľa, možno považovať za podnikateľa „smerujúceho“ svoju činnosť do členského štátu, na ktorého území má spotrebiteľ bydlisko, v zmysle článku 15 ods. 1 písm. c) smernice č. 44/2001, treba preskúmať, či pred prípadným uzavretím zmluvy so spotrebiteľom z týchto internetových stránok a celkovej činnosti podnikateľa vyplýva, že zamýšľal obchodovať so spotrebiteľmi s bydliskom v jednom alebo viacerých členských štátoch vrátane toho, v ktorom má bydlisko tento spotrebiteľ, v tom zmysle, že bol pripravený uzatvárať s nimi zmluvy.

Nasledujúce skutočnosti, ktorých výpočet nie je vyčerpávajúci, sú spôsobilé vystupovať ako okolnosti umožňujúce usudzovať, že činnosť podnikateľa je smerovaná do členského štátu bydliska spotrebiteľa: medzinárodná povaha činnosti, uvedenie trasy cesty z ostatných členských štátov do miesta, kde má podnikateľ sídlo, používanie iného jazyka alebo inej meny, ako je jazyk alebo mena zvyčajne používaná v členskom štáte, v ktorom má podnikateľ sídlo, s možnosťou vykonať a potvrdiť rezerváciu v tomto inom jazyku, uvedenie telefonických kontaktných údajov s medzinárodnou predvoľbou, vynaloženie výdavkov na odkazové služby na internete, aby sa spotrebiteľom s bydliskom v ostatných členských štátoch uľahčil prístup na stránku podnikateľa alebo jeho sprostredkovateľa, používanie doménového mena prvej úrovne, ktorá je iná ako prvá úroveň členského štátu, v ktorom má podnikateľ sídlo, a zmienka o medzinárodnej klientele tvorenej klientmi s bydliskom v rôznych členských štátoch. Vnútroštátnemu súdu prislúcha preveriť, či takéto okolnosti existujú.

Samotná dostupnosť internetovej stránky podnikateľa alebo jeho sprostredkovateľa v členskom štáte, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko, naopak nepostačuje. To isté platí aj pre uvedenie adresy elektronickej pošty a ostatných kontaktných údajov alebo používanie jazyka alebo meny, ktoré sa bežne používajú v členskom štáte, v ktorom má podnikateľ sídlo.

Podpisy


* Jazyk konania: nemčina.