UZNESENIE SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU EURÓPSKEJ ÚNIE
(prvá komora)
z 20. júla 2016
Vec F‑19/12 DEP
Luigi Marcuccio
proti
Európskej komisii
„Verejná služba – Konanie – Určenie výšky trov konania“
Predmet: Návrh na určenie výšky trov konania podaný Európskou komisiou v nadväznosti na uznesenie Súdu pre verejnú službu zo 7. novembra 2013, Marcuccio/Komisia (F‑19/12, EU:F:2013:176)
Rozhodnutie: Celková výška trov konania, ktorú je Luigi Marcuccio povinný nahradiť Európskej komisii z dôvodu nahraditeľných trov konania vo veci F‑19/12, sa stanovuje na 2 500 eur. K sume uvedenej v bode 1 sa pripočítajú úroky z omeškania odo dňa doručenia tohto uznesenia do dňa zaplatenia v sadzbe vypočítanej na základe sadzby stanovenej Európskou centrálnou bankou pre hlavné operácie refinancovania, účinnej v prvý deň mesiaca splatnosti platby, zvýšenej o tri a pol percentuálneho bodu.
Abstrakt
1. Súdne konanie – Trovy konania – Určenie – Nahraditeľné trovy konania – Nutné výdavky, ktoré vznikli účastníkom konania – Pojem – Odmena zaplatená inštitúciou jej advokátovi – Zahrnutie
[Štatút Súdneho dvora, článok 19 prvý odsek a príloha I, článok 7 ods. 1; Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 105 písm. c)]
2. Súdne konanie – Trovy konania – Určenie – Určenie výšky trov konania na základe presných údajov poskytnutých navrhovateľom alebo v prípade neposkytnutia takýchto informácií na základe spravodlivého posúdenia súdu Únie – Paušálna povaha odmeny advokáta – Neexistencia vplyvu na voľnu úvahu súdu
[Rokovací poriadok Súdu pre verejnú službu, článok 105 písm. c)]
1. Z článku 105 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu vyplýva, že trovy konania, ktoré sa nahrádzajú, sa obmedzujú jednak na tie, ktoré vznikli v súvislosti s konaním na Súde pre verejnú službu, a jednak na tie, ktoré boli v tejto súvislosti nutné.
Pri určení výšky nahraditeľných trov konania Súd pre verejnú službu zohľadní všetky okolnosti danej veci až do okamihu prijatia uznesenia o určení výšky trov konania, t. j. vrátane nutných výdavkov týkajúcich sa konania o určení výšky trov konania.
V tejto súvislosti ako vyplýva z článku 19 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora uplatniteľného na Súd pre verejnú službu na základe článku 7 ods. 1 prílohy I uvedeného štatútu, inštitúcie môžu slobodne využiť pomoc advokáta. Na odmenu tohto advokáta sa teda vzťahuje pojem nutných výdavkov vynaložených v súvislosti s konaním, pričom inštitúcia nie je povinná preukázať, že takáto pomoc bola objektívne odôvodnená. Hoci teda skutočnosť, že Komisia využila služby dvoch splnomocnených zástupcov a jedného externého advokáta vo veci samej a v konaní o nariadení predbežného opatrenia, nemá vplyv na možnosť vymáhať tieto trovy konania, keďže ich nič neumožňuje principiálne vylúčiť, môže mať vplyv na určenie výšky trov vynaložených v súvislosti s konaním, ktoré sa majú v konečnom dôsledku nahradiť.
(pozri body 23, 26 a 27)
Odkaz:
Všeobecný súd Európskej únie: uznesenia z 23. marca 2012, Kerstens/Komisia, T‑498/09 P‑DEP, EU:T:2012:147, body 15 a 20, a z 28. mája 2013, Marcuccio/Komisia, T‑278/07 P‑DEP, EU:T:2013:269, bod 14
Súd pre verejnú službu: uznesenie z 26. apríla 2010, Schönberger/Parlament, F‑7/08 DEP, EU:F:2010:32, bod 23
2. Súd Únie nie je oprávnený určovať odmeny, ktoré majú účastníci konania zaplatiť svojim vlastným advokátom, ale môže stanoviť sumu, do ktorej môžu byť tieto odmeny nahradené účastníkom konania povinným na náhradu trov konania. Pri rozhodovaní o návrhu na určenie výšky trov konania nemusí súd Únie zobrať do úvahy vnútroštátnu tarifu, ktorá stanovuje odmeny advokátov, ani prípadnú dohodu uzatvorenú v tomto ohľade medzi dotknutým účastníkom konania a jeho splnomocnenými zástupcami alebo poradcami.
Navyše pri neexistencii ustanovení upravujúcich tarify v práve Únie musí súd voľne posúdiť okolnosti veci pri zohľadnení predmetu a povahy sporu, jeho významu z hľadiska práva Únie, ako aj zložitosti veci, rozsahu práce, aký si mohlo sporové konanie vyžadovať od zúčastnených splnomocnených zástupcov alebo poradcov, a ekonomických záujmov, ktoré spor predstavoval pre účastníkov konania.
S cieľom posúdiť na základe uvedených kritérií nutnosť výdavkov skutočne vynaložených v súvislosti s konaním je navrhovateľ povinný poskytnúť presné údaje. V tomto zmysle paušálna povaha odmeny nemá vplyv na posúdenie sumy, ktorá sa nahrádza z dôvodu trov konania, Súdom pre verejnú službu, keďže súd vychádza z ustálených sudcovských kritérií a z presných údajov, ktoré musia predložiť účastníci konania. Hoci neposkytnutie takýchto informácií nebráni Súdu pre verejnú službu, aby na základe spravodlivého posúdenia určil výšku nahraditeľných trov konania, dostáva ho do situácie, v ktorej musí požiadavky navrhovateľa posúdiť nevyhnutne striktne.
(pozri body 24, 25, 30 a 34)
Odkaz:
Súdny dvor: uznesenie zo 17. februára 2004, DAI/ARAP a i., C‑321/99 P‑DEP, EU:C:2004:103, bod 23
Všeobecný súd Európskej únie: uznesenia z 31. marca 2011, Tetra Laval/Komisia, T‑5/02 DEP a T‑80/02 DEP, EU:T:2011:129, bod 68, a z 28. mája 2013, Marcuccio/Komisia, T‑278/07 P‑DEP, EU:T:2013:269, bod 16
Súd pre verejnú službu: uznesenia z 10. novembra 2009, X/Parlament, F‑14/08 DEP, EU:F:2009:149, bod 22; z 26. apríla 2010, Schönberger/Parlament, F‑7/08 DEP, EU:F:2010:32, bod 24, a z 27. septembra 2011, De Nicola/EIB, F‑55/08 DEP, EU:F:2011:155, body 40 a 41