ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

zo 16. júla 2009 (*)

Obsah

I – Právny rámec

II – Skutkové okolnosti

III – Konanie pred Súdom prvého stupňa a napadnutý rozsudok

IV – Návrhy účastníkov konania

V – Odvolacie dôvody

VI – O odvolaní

A – O prvom dôvode založenom na skutočnosti, že Súd prvého stupňa nesprávne „neuviedol“ výhradu vzájomného opierania v oznámení o výhradách z 3. augusta 2001 a rozhodol, že formulácia tejto výhrady nepredstavuje „žiadne osobitné technické ťažkosti“

1. Argumentácia účastníkov konania

2. Posúdenie Súdnym dvorom

a) O prvých troch častiach odvolacieho dôvodu založených na porušení právnej sily rozhodnutej veci rozsudku Schneider I, hmotnoprávne nesprávnych skutkových zisteniach a skreslení dôkazov

i) O existencii odkazu na výhradu vzájomného opierania v oznámení o výhradách z 3. augusta 2001

ii) O existencii ťažkostí spôsobilých prekážať formulácii výhrady vzájomného opierania s dostatočnou jasnosťou a presnosťou v oznámení o výhradách z 3. augusta 2001

b) O štvrtej časti odvolacieho dôvodu založenej na porušení povinnosti odôvodnenia

B – O druhom dôvode založenom na tom, že Súd prvého stupňa nesprávne dospel k záveru o existencii dostatočne závažného porušenia právneho pravidla, ktoré priznáva práva jednotlivcom, zo strany Komisie

1. Argumentácia účastníkov konania

2. Posúdenie Súdnym dvorom

a) O prvej časti odvolacieho dôvodu založeného na nesprávnom právnom posúdení skutkových okolností

b) O druhej časti odvolacieho dôvodu založenej na porušení povinnosti odôvodnenia

C – O treťom dôvode založenom na tom, že Súd prvého stupňa nesprávne dospel k záveru o existencii priamej príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním Komisie a škodou spôsobenou spoločnosti Schneider z dôvodu zníženia ceny za prevod spoločnosti Legrand

1. Argumentácia účastníkov konania

2. Posúdenie Súdnym dvorom

a) O prípustnosti

b) O veci samej

VII – O dôsledkoch čiastočného zrušenia napadnutého rozsudku

A – O škode tvorenej nákladmi vynaloženými spoločnosťou Schneider na účasť na opätovnom začatí konania o preskúmaní koncentrácie

B – O škode zodpovedajúcej zníženiu kúpnej ceny spoločnosti Legrand, ktorú poskytla spoločnosť Schneider

VIII – O trovách

„Odvolanie – Koncentrácie podnikov – Nariadenie (EHS) č. 4064/89 – Rozhodnutie Komisie vyhlasujúce koncentráciu za nezlučiteľnú so spoločným trhom – Zrušenie – Mimozmluvná zodpovednosť Spoločenstva z dôvodu konštatovanej nezákonnosti – Podmienky“

Vo veci C‑440/07 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora, podané 21. septembra 2007,

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: M. Petite, F. Arbault, T. Christoforou, R. Lyal a C.‑F. Durand, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

odvolateľka,

ďalší účastníci konania:

Schneider Electric SA, so sídlom v Rueil‑Malmaison (Francúzsko), v zastúpení: M. Pittie a A. Winckler, advokáti,

žalobca v prvostupňovom konaní,

Spolková republika Nemecko,

Francúzska republika,

vedľajší účastníci konania v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr P. Jann, C. W. A. Timmermans, A. Rosas, K. Lenaerts, A. Ó Caoimh a J.‑C. Bonichot, sudcovia J. Makarczyk, P. Kūris, E. Juhász, G. Arestis, A. Borg Barthet a L. Bay Larsen (spravodajca),

generálny advokát: D. Ruiz‑Jarabo Colomer,

tajomník: M.‑A. Gaudissart, vedúci sekcie,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 3. decembra 2008,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 3. februára 2009,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Komisia Európskych spoločenstiev sa svojím odvolaním domáha na Súdnom dvore zrušenia rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 11. júla 2007, Schneider Electric/Komisia (T‑351/03, Zb. s. II‑2237, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým tento súd rozhodol, že:

–        Európske spoločenstvo je povinné nahradiť na jednej strane náklady, ktoré vznikli spoločnosti Schneider Electric SA (ďalej len „Schneider“) z dôvodu účasti na opätovne začatom konaní o preskúmaní koncentrácie po vyhlásení rozsudkov Súdu prvého stupňa z 22. októbra 2002, Schneider Electric/Komisia (T‑310/0l, Zb. s. II‑4071, a T‑77/02, Zb. s. II‑4201, ďalej len „rozsudok Schneider I“ a „rozsudok Schneider II“), a na druhej strane dve tretiny škody vzniknutej spoločnosti Schneider z dôvodu zníženia ceny za prevod spoločnosti Legrand SA (ďalej len „Legrand“), ktoré musela spoločnosť Schneider poskytnúť nadobúdateľovi, aby dosiahla odklad účinku predaja spoločnosti Legrand až do 10. decembra 2002,

–        v zostávajúcej časti sa žaloba zamieta,

–        účastníci konania mu v lehote troch mesiacov oznámia sumu prvej zložky škody, na ktorej sa spoločne dohodnú, a ak k takejto dohode nedôjde, svoje číselne vyjadrené návrhy,

–        nariadil znalecký posudok na účely posúdenia sumy druhej zložky škody,

–        suma náhrady škody dlhovaná žalobcovi od 10. decembra 2002, keď vznikla škoda spojená s účinným uskutočnením prevodu spoločnosti Legrand, sa musí prehodnotiť z hľadiska úrokov až do dňa vyhlásenia rozsudku, ktorým sa rozhoduje o zaplatení náhrady škody, a následne zvýšiť o úroky z omeškania od naposledy uvedeného dátumu a až do úplného zaplatenia,

–        o trovách konania sa rozhodne neskôr.

I –  Právny rámec

2        Podľa článku 2 nariadenia Rady (EHS) č. 4064/89 z 21. decembra 1989 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. ES L 395, s. 1, korigendum Ú. v. ES L 257, 1990, s. 13; Mim. vyd. 08/001, s. 31), zmeneného a doplneného nariadením Rady (ES) č. 1310/97 z 30. júna 1997 (Ú. v. ES L 180, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 164, ďalej len „nariadenie“), zlučiteľnosť koncentrácie dotknutej týmto nariadením so spoločným trhom podlieha hodnoteniu Komisie.

3        Podľa článku 4 ods. 1 toho istého nariadenia takáto koncentrácia sa musí oznámiť Komisii najneskôr jeden týždeň po uzavretí zmluvy, po oznámení návrhu vo verejnej súťaži alebo nadobudnutí kontrolného podielu.

4        Podľa článkov 6 a 8 uvedeného nariadenia:

–        Komisia preskúma oznámenie bezodkladne po jeho doručení,

–        ak dospeje k záveru, že oznamovaná koncentrácia, hoci patrí do pôsobnosti tohto nariadenia, nevzbudzuje vážne obavy, pokiaľ ide o zlučiteľnosť so spoločným trhom, rozhodne sa, že nie je proti nej, a vyhlási, že je zlučiteľná so spoločným trhom,

–        ak naopak zistí, že oznamovaná koncentrácia patrí do pôsobnosti tohto nariadenia a vzbudzuje vážne obavy, pokiaľ ide o zlučiteľnosť so spoločným trhom, rozhodne o začatí konania,

–        ak zistí, že po prípadných následných úpravách zo strany účastníkov koncentrácia už nevzbudzuje takéto obavy, môže vyhlásiť koncentráciu za zlučiteľnú so spoločným trhom,

–        ak zistí, že koncentrácia nie je zlučiteľná so spoločným trhom, prijme rozhodnutie o vyhlásení v tomto zmysle,

–        ak už bola koncentrácia vykonaná, môže Komisia samotným rozhodnutím vyhlasujúcim koncentráciu za nezlučiteľnú alebo samostatným rozhodnutím požadovať, aby boli zlúčené podniky alebo aktíva rozdelené, aby sa skončila spoločná kontrola alebo akýkoľvek iný náležitý krok na obnovenie podmienok efektívnej hospodárskej súťaže.

5        Článok 7 ods. 1 nariadenia stanovuje, že koncentrácia nenadobudne účinnosť či už pred jej oznámením, alebo pokiaľ nebola vyhlásená za zlučiteľnú so spoločným trhom.

6        Toto ustanovenie však v súlade s článkom 7 ods. 3 nie je prekážkou predloženia návrhu vo verejnej súťaži oznámenej Komisii za predpokladu, že nadobúdateľ neuplatňuje hlasovacie práva k príslušným cenným papierom alebo tak robí iba na udržanie plnej hodnoty týchto investícií a na základe výnimky udelenej Komisiou.

7        Podľa článku 10 ods. l, ak je koncentrácia oznámená, rozhodnutie Komisie vyhlásiť túto koncentráciu za zlučiteľnú alebo začať konanie o preskúmaní musia byť prijaté najneskôr do jedného mesiaca, pričom toto obdobie sa začína v deň nasledujúci po dni doručenia oznámenia, alebo ak sú informácie pripojené k oznámeniu neúplné, v deň po dni doručenia úplných informácií.

8        Článok 10 ods. 2 a 3 stanovuje, že v rámci podrobného preskúmania musí Komisia prijať rozhodnutie o zlučiteľnosti koncentrácie v lehote najneskôr do štyroch mesiacov odo dňa začatia konania.

9        Podľa článku 10 ods. 5, ak Súdny dvor vynesie rozsudok, ktorý ruší celé rozhodnutie Komisie prijaté podľa tohto nariadenia alebo jeho časť, lehoty stanovené v tomto nariadení opäť začnú plynúť odo dňa rozsudku.

10      Podľa článku 10 ods. 6 sa oznámená koncentrácia považuje za zlučiteľnú so spoločným trhom, ak Komisia neprijme buď rozhodnutie o začatí podrobného preskúmania po uplynutí lehoty maximálne jedného mesiaca odo dňa nasledujúceho po dni oznámenia koncentrácie alebo po dni prijatia úplných informácií, alebo rozhodnutie o zlučiteľnosti koncentrácie v lehote štyroch mesiacov odo dňa tohto začatia.

11      Článok 18 ods. 1 nariadenia stanovuje, že pred prijatím rozhodnutia vyhlasujúceho koncentráciu za nezlučiteľnú poskytne Komisia dotknutým podnikom príležitosť vyjadriť v každom štádiu konania, až po konzultáciu poradného výboru, svoje stanovisko k námietkam vzneseným voči nim.

12      Článok 18 ods. 3 uvádza, že Komisia založí svoje rozhodnutia iba na námietkach, na základe ktorých zmluvné strany predložili svoje pripomienky, a že ich právo na obhajobu sa v konaní plne rešpektuje.

II –  Skutkové okolnosti

13      Dňa 16. februára 2001 Schneider a Legrand, francúzske materské spoločnosti dvoch skupín pôsobiacich v oblasti výroby a predaja výrobkov a systémov v odvetviach distribúcie elektriny, priemyselnej kontroly a automatizácie v prípade prvej spoločnosti a v oblasti výroby a predaja elektrických prístrojov pre inštalácie nízkeho napätia v prípade druhej spoločnosti, v zmysle článku 4 ods. 1 nariadenia informovali Komisiu o zámere spoločnosti Schneider získať kontrolu nad celým podnikom spoločnosti Legrand, a to prostredníctvom verejnej ponuky na výmenu akcií.

14      Komisia, ktorá zastávala názor, že koncentrácia vzbudzuje vážne obavy, pokiaľ ide o jej zlučiteľnosť so spoločným trhom, začala podrobné preskúmanie.

15      Komisia zaslala 3. augusta 2001 spoločnosti Schneider oznámenie o výhradách, v ktorom dospela k záveru, že koncentrácia vytvára alebo posilňuje dominantné postavenie na určitom množstve vnútroštátnych odvetvových trhov.

16      Dňa 6. augusta 2001 uverejnila Komisia pre burzové operácie konečný výsledok verejnej ponuky predloženej spoločnosťou Schneider. Podľa tejto operácie spoločnosť Schneider získala 98,7 % akcií spoločnosti Legrand.

17      Účastníci koncentrácie vo svojej odpovedi zo 16. augusta 2001 na oznámenie o výhradách spochybnili definíciu trhov, ktorú použila Komisia, ako aj jej analýzu dopadu koncentrácie na tieto trhy.

18      Dňa 29. augusta 2001 sa uskutočnilo spoločné stretnutie oznamujúcich podnikov a služieb Komisie, zamerané na vymedzenie prípadných zmien koncentrácie, ktoré by mohli vyriešiť problémy hospodárskej súťaže uvedené Komisiou.

19      Na tieto účely spoločnosť Schneider opakovane navrhla Komisii nápravné opatrenia.

20      Po skončení podrobného preskúmania Komisia uviedla, že koncentrácia bola nezlučiteľná so spoločným trhom. Podľa tejto inštitúcie táto koncentrácia na jednej strane vytvorila dominantné postavenie, ktoré malo za následok značné obmedzenie účinnej hospodárskej súťaže na rôznych vnútroštátnych odvetvových trhoch, a to v Dánsku, Grécku, Španielsku, vo Francúzsku, v Taliansku, Portugalsku a v Spojenom kráľovstve, a na druhej strane posilnila takéto dominantné postavenie na rôznych francúzskych odvetvových trhoch.

21      Dňa 10. októbra 2001 preto Komisia prijala rozhodnutie 2004/275/ES vyhlasujúce koncentráciu za nezlučiteľnú so spoločným trhom (Ú. v. EÚ L 101, 2004, s. 1, ďalej len „rozhodnutie o nezlučiteľnosti“), v ktorom uviedla, že nápravné opatrenia, ktoré navrhla spoločnosť Schneider, neumožňovali vyriešiť problémy hospodárskej súťaže identifikované v rozhodnutí o nezlučiteľnosti.

22      Dňa 24. októbra 2001 doručila spoločnosti Schneider druhé oznámenie o výhradách na účely rozdelenia spoločností Schneider a Legrand.

23      Dňa 13. decembra 2001 podala spoločnosť Schneider na Súd prvého stupňa žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu o nezlučiteľnosti (vec T‑310/01) a samostatným podaním žiadosť smerujúcu k tomu, aby Súd prvého stupňa rozhodol o tejto žalobe v skrátenom súdnom konaní v súlade s článkom 76a jeho rokovacieho poriadku.

24      Dňa 23. januára 2002 Súd prvého stupňa zamietol túto poslednú uvedenú žiadosť.

25      Dňa 30. januára 2002 Komisia prijala rozhodnutie 2004/276/ES, ktoré nariaďuje rozdelenie podnikov na základe článku 8 ods. 4 nariadenia Rady (EHS) č. 4064/89 (Ú. v. EÚ L 101, 2004, s. 134, ďalej len „rozhodnutie o rozdelení“).

26      Toto rozhodnutie nariadilo spoločnosti Schneider oddeliť sa od spoločnosti Legrand v lehote deviatich mesiacov, ktorá uplynula 5. novembra 2002.

27      Podaniami, ktoré boli doručené 18. marca 2002, podala spoločnosť Schneider žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu o rozdelení (vec T‑77/02), žiadosť smerujúcu k tomu, aby sa o tejto žalobe rozhodlo v skrátenom súdnom konaní, ako aj návrh na odklad výkonu rozhodnutia o rozdelení (vec T‑77/02 R).

28      Žiadosti o prejednanie veci v skrátenom súdnom konaní sa vo veci T‑77/02 vyhovelo rozhodnutím Súdu prvého stupňa, ktoré bolo účastníkom konania oznámené 25. marca 2002.

29      V dôsledku pojednávania o nariadení predbežného opatrenia, ktoré sa vo veci T‑77/02 konalo 23. apríla 2002, predĺžila Komisia listom z 8. mája 2002, a to až do 5. februára 2003, lehotu stanovenú spoločnosti Schneider na to, aby sa oddelila od spoločnosti Legrand bez toho, aby to malo vplyv na uskutočnenie štádií procesu rozdelenia v priebehu predĺženej lehoty.

30      Dňa 3. mája 2002 Súd prvého stupňa rozhodol vyhovieť návrhu spoločnosti Schneider, aby sa vo veci T‑310/01 rozhodlo v skrátenom súdnom konaní vzhľadom na to, že spoločnosť Schneider potvrdila, že zachová skrátenú verziu svojej žaloby, ktorú predložila 12. apríla 2002.

31      S ohľadom na predĺženie lehoty na rozdelenie, ktoré Komisia priznala vo svojom liste z 8. mája 2002, upustila spoločnosť Schneider od svojho návrhu na odklad výkonu vo veci T‑77/02 R.

32      Spoločnosť Schneider pripravila prevod spoločnosti Legrand, ktorý sa mal vykonať v prípade zamietnutia jej dvoch žalôb o neplatnosť. Na tento účel uzavrela 26. júla 2002 s konzorciom Wendel‑KKR (ďalej „Wendel‑KKR“) zmluvu o prevode. Táto zmluva sa mala vykonať najneskôr 10. decembra 2002. Obsahovala ustanovenie umožňujúce spoločnosti Schneider až do 5. decembra 2002 odstúpiť od zmluvy o prevode v prípade, ak by bolo zrušené rozhodnutie o nezlučiteľnosti, a to za protihodnotu zaplatenia odškodného vo výške 180 miliónov eur.

33      Rozsudkom Schneider I z 22. októbra 2002 Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie o nezlučiteľnosti z dôvodu nesprávnej analýzy a nesprávneho posúdenia dopadu koncentrácie na vnútroštátne odvetvové trhy mimo Francúzska, ako aj z dôvodu porušenia práva na obhajobu, ktorým bola postihnutá analýza dopadu koncentrácie na francúzske odvetvové trhy a nápravných opatrení navrhovaných spoločnosťou Schneider.

34      Pokiaľ ide o vnútroštátne odvetvové trhy mimo Francúzska, uvedený súd dospel najmä k záveru, že Komisia precenila hospodársku silu nového subjektu vyplývajúceho z koncentrácie a na niektorých trhoch podcenila hospodársku silu dvoch významných konkurentov tohto subjektu, ktorého silu tým naopak nadhodnotila.

35      Pokiaľ ide o francúzske odvetvové trhy dotknuté oznámenou koncentráciou, tento súd rozhodol o dôvode založenom spoločnosťou Schneider na tom, že Komisia počas podrobného preskúmania porušila jej práva na obhajobu.

36      V tejto súvislosti Súd prvého stupňa uviedol, že zo znenia oznámenia o výhradách z 3. augusta 2001 nevyplýva, že by sa s dostatočnou jasnosťou a presnosťou zaoberalo posilnením postavenia spoločnosti Schneider voči francúzskym distribútorom elektrických zariadení nízkeho napätia, ktoré by vyplývalo nielen z pripojenia predajov spoločnosti Legrand na trhoch s komponentmi panelových rozvádzačov elektriny, ale aj z dominantného postavenia spoločnosti Legrand v segmentoch ultraterminálnych elektrických zariadení.

37      Okrem toho uviedol, že všeobecný záver oznámenia o výhradách vymenúva rôzne vnútroštátne odvetvové trhy dotknuté koncentráciou bez toho, aby sa preukázalo, že by postavenie jednej z oboch oznamujúcich strán na danom trhu výrobkov akokoľvek podporovalo postavenie druhej strany na inom odvetvovom trhu.

38      Súd prvého stupňa preto rozhodol, že oznámenie o výhradách neumožnilo spoločnosti Schneider, aby v celom rozsahu zhodnotila problémy hospodárskej súťaže, ktoré Komisia z dôvodu koncentrácie identifikovala na francúzskom trhu s elektrickými zariadeniami nízkeho napätia na úrovni distribúcie.

39      Uviedol, že spoločnosť Schneider tak nemala na jednej strane príležitosť vo veci účinne spochybniť tézu Komisie a na druhej strane možnosť účinne a v potrebnom čase predložiť v tomto smere svoje prispôsobené návrhy nápravných opatrení.

40      Rozsudkom Schneider II Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie o rozdelení z dôvodu, že predstavuje opatrenie vykonávajúce zrušené rozhodnutie o nezlučiteľnosti.

41      Komisia nepodala odvolania proti rozsudkom Schneider I a Schneider II, ktoré z tohto dôvodu nadobudli právnu silu rozhodnutej veci.

42      Listom z 13. novembra 2002 Komisia informovala spoločnosť Schneider, že koncentrácia môže narušiť hospodársku súťaž na francúzskych odvetvových trhoch z dôvodu významného prekrývania podielov na trhu spoločností Schneider a Legrand, ukončenia ich tradičného súťaženia, významu ochranných známok vlastnených subjektom Schneider‑Legrand, moci tohto subjektu nad veľkoobchodníkmi a neschopnosti akéhokoľvek iného konkurenta nahradiť konkurenčný tlak, aký vykonávala spoločnosť Legrand pred koncentráciou.

43      Podľa Komisie koncentrácia vedie na každom z dotknutých trhov, na ktorých mala jedna alebo druhá strana pred koncentráciou dominantné postavenie, k odstráneniu bezprostredného konkurenta, ktorý mal ako jediný možnosť vykonávať konkurenčné tlaky voči dominantnému podniku, keďže mal oporu v podnikoch s veľmi silným postavením v rámci tej istej skupiny v iných segmentoch toho istého odvetvia.

44      Dňa 14. novembra 2002 spoločnosť Schneider navrhla Komisii nápravné opatrenia s cieľom odstrániť prekrývania činností medzi spoločnosťami Schneider a Legrand na dotknutých francúzskych odvetvových trhoch.

45      Komisia uverejnila v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev z 15. novembra 2002 (Ú. v. ES C 279, 2002, s. 22) oznámenie o opätovnom začatí konania o preskúmaní koncentrácie, v ktorom sa spresnilo, že podľa článku 10 ods. 5 nariadenia začnú lehoty na preskúmanie plynúť od 23. októbra 2002, čiže odo dňa nasledujúceho po dni vyhlásenia rozsudku Schneider I, a ktoré obsahovalo výzvu, aby jej dotknuté tretie osoby poslali svoje prípadné pripomienky.

46      Listom z 25. novembra 2002 oznámila spoločnosť Schneider Komisii, že tvrdenia uvedené v jej liste z 13. novembra 2002 majú v prípade nepreskúmania účinkov koncentrácie na jednotlivých trhoch aj naďalej neurčitú povahu a dosah a vylučujú preukázanie existencie protisúťažného účinku na dotknuté trhy a že všeobecné úvahy Komisie boli popreté aktuálnou situáciou.

47      Listom z 29. novembra 2002 Komisia informovala spoločnosť Schneider, že nápravné opatrenia, ktoré postupne predložila, nestačia na odstránenie všetkých obmedzení hospodárskej súťaže, ktoré vyplývajú z koncentrácie, a to z dôvodu pretrvávajúcich pochybností, pokiaľ ide o uskutočniteľnosť a samostatnosť prevádzaných činností a nespôsobilosť navrhovaných opatrení vytvoriť protiváhu sily subjektu Schneider‑Legrand.

48      Listom z 2. decembra 2002 spoločnosť Schneider odpovedala, že v tomto veľmi pokročilom štádiu konania nie je pokračovanie v diskusiách z dôvodu stanoviska Komisie reálne a že s cieľom ukončiť viac než ročnú neistotu sa rozhodla predať spoločnosť Legrand konzorciu Wendel‑KKR.

49      Spoločnosť Schneider potvrdila Komisii faxom z 3. decembra 2002 svoje rozhodnutie a spresnila, že v súlade s ustanoveniami zmluvy o prevode z 26. júla 2002 už v rámci predaja spoločnosti Legrand konzorciu Wendel‑KKR nemusí vyvíjať žiadnu iniciatívu a že predaj sa uskutoční 10. decembra 2002.

50      Rozhodnutím zo 4. decembra 2002 začala Komisia podrobné preskúmanie koncentrácie z dôvodu, že nápravné opatrenia, ktoré navrhla spoločnosť Schneider, neumožňovali v štádiu vyšetrovania vyvrátiť pretrvávajúce vážne pochybnosti o zlučiteľnosti koncentrácie s ohľadom na jej účinky na francúzske odvetvové trhy identifikované v rozhodnutí o nezlučiteľnosti.

51      Spoločnosť Schneider 11. decembra 2002 Komisii potvrdila, že prevod jej účasti v spoločnosti Legrand na Wendel‑KKR sa uskutočnil 10. decembra 2002.

52      Listom z 13. decembra 2002 Komisia informovala spoločnosť Schneider o ukončení konania o preskúmaní z dôvodu bezpredmetnosti.

53      Dňa 10. februára 2003 podala spoločnosť Schneider žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu o začatí podrobného preskúmania zo 4. decembra 2002 a rozhodnutiu o ukončení z 13. decembra 2002 (vec T‑48/03).

54      Uzneseniami z 29. októbra 2004, Schneider Electric/Komisia (T‑310/01 DEP a T‑77/02 DEP), Súd prvého stupňa vymeral sumu trov konania, ktoré mala Komisia nahradiť spoločnosti Schneider, vo výške 419 595,32 eura vo veci T‑310/01, a vo výške 426 275,06 eura vo veciach T‑77/02 a T‑77/02 R.

55      Uznesením z 31. januára 2006, Schneider Electric/Komisia (T‑48/03, Zb. s. II‑111), Súd prvého stupňa zamietol žalobu o neplatnosť vo veci T‑48/03 ako neprípustnú z dôvodu, že kritizované rozhodnutia o začatí podrobného preskúmania a o ukončení nepredstavujú akty spôsobujúce ujmu spoločnosti Schneider.

56      Dňa 12. apríla 2006 podala spoločnosť Schneider proti tomuto uzneseniu odvolanie.

57      Toto odvolanie bolo zamietnuté uznesením Súdneho dvora z 9. marca 2007, Schneider Electric/Komisia (C‑188/06 P).

III –  Konanie pred Súdom prvého stupňa a napadnutý rozsudok

58      Dňa 10. októbra 2003 podala spoločnosť Schneider na Súde prvého stupňa proti Komisii žalobu, ktorej predmetom je náhrada škody, ktorú jej údajne spôsobila z dôvodu nezrovnalostí v konaní o preskúmaní zlučiteľnosti oznámenej koncentrácie so spoločným trhom.

59      Navrhla, aby Súd prvého stupňa:

–        v prvom rade zaviazal Spoločenstvo, aby jej zaplatilo sumu 1 663 734 716,76 eura, s výhradou zníženia o nahraditeľné trovy konania stanovené uzneseniami o určení výšky trov konania, ktoré boli vydané vo veciach T‑310/01 DEP a T‑77/02 DEP, a zvýšenia z dôvodu na jednej strane úrokov splatných od 4. decembra 2002 až do úplného zaplatenia, v ročnej sadzbe 4 %, a na druhej strane sumy dane, ktorú bude spoločnosť Schneider dlhovať v okamihu jej výberu zo sumy priznanej náhrady škody,

–        subsidiárne:

–       vyhlásil, že žaloba je prípustná,

–       určil mimozmluvnú zodpovednosť Spoločenstva,

–       stanovil postup, ktorý je potrebné dodržiavať na určenie výšky nahraditeľnej škody, ktorú spoločnosť Schneider skutočne utrpela,

–        v každom prípade zaviazal Komisiu na náhradu všetkých trov konania.

60      Dňa 11. decembra 2003 prijal Súd prvého stupňa opatrenie na zabezpečenie priebehu konania, ktorým sa rozsah konania obmedzuje na zásadu vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva a na metódu ohodnotenia škody.

61      Uznesením z 20. apríla 2004 a zo 6. decembra 2004 sa vyhovelo návrhom na vstup vedľajšieho účastníka do konania, ktoré podali Spolková republika Nemecko a Francúzska republika, a to v prípade prvej z nich na podporu žalobných návrhov Komisie a v prípade druhej z nich na podporu žalobných návrhov spoločnosti Schneider.

62      Napadnutým rozsudkom Súd prvého stupňa rozhodol v zmysle uvedenom v bode 1 predmetného rozsudku.

63      V bodoch 152 a 156 napadnutého rozsudku rozhodol, že porušenie práv na obhajobu zistené rozsudkom Schneider I, pokiaľ ide o francúzske odvetvové trhy, predstavuje zjavné a vážne porušenie právneho pravidla, ktoré priznáva práva jednotlivcom, uvedeného v článku 18 ods. 1 a 3 nariadenia.

64      V bode 155 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa vyvrátil tvrdenie Komisie založené na osobitných obavách objektívne zaťažujúcich jej služby v priebehu podrobného preskúmania.

„… Argument žalovanej, ktorý je založený na zložitosti súvisiacej s vykonaním komplexnej analýzy trhov za veľmi prísneho časového obmedzenia, je irelevantný, keďže škodovou udalosťou, o ktorú tu ide, nie je analýza relevantných trhov v oznámení o výhradách alebo rozhodnutie o nezlučiteľnosti, ale neuvedenie zmienky v oznámení o výhradách, ktorá má podstatný význam vo svojich dôsledkoch a pre výrok rozhodnutia o nezlučiteľnosti a ktorá nespôsobuje žiadne osobitné technické ťažkosti, nevyžaduje žiadne osobitné dodatočné preskúmanie, ktoré by nebolo možné z časových dôvodov uskutočniť, a ktorej neexistenciu nemožno pripísať náhodnému redakčnému problému, ktorý by mohlo napraviť celkové prečítanie oznámenia o výhradách.“

65      V bode 157 toho istého rozsudku Súd prvého stupňa dospel k záveru, že dotknuté porušenie práv na obhajobu predstavuje zo strany Komisie chybu, ktorá vedie k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva.

66      Vo svojom preskúmaní otázky existencie škody a príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním Komisie a touto škodou v bode 269 napadnutého rozsudku uviedol, že hoci účinkom dostatočne závažného porušenia práva na obhajobu bola protiprávnosť rozhodnutia o nezlučiteľnosti, nevyplýva z toho, že v prípade neexistencie takéhoto porušenia sa mala koncentrácia vyhlásiť za zlučiteľnú so spoločným trhom.

67      Súd prvého stupňa v bode 278 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že vada zistená v rozhodnutí o nezlučiteľnosti nezbavila spoločnosť Schneider nijakého práva na rozhodnutie o zlučiteľnosti, ktoré by odôvodňovalo, že všetky finančné dôsledky zbavenia tohto nároku, a najmä dôsledky vyplývajúce z povinnosti predať aktíva spoločnosti Legrand, sa považovali za škodu pripísateľnú Spoločenstvu.

68      V bode 279 napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že spoločnosť Schneider nemôže platne tvrdiť, že utrpela škodu rovnajúcu sa celkovej strate hodnoty aktív spoločnosti Legrand, ktoré vlastnila k 10. októbru 2001, v prípade nedostatku dostatočne priamej príčinnej súvislosti medzi touto škodou a porušením zakladajúcim zodpovednosť Spoločenstva.

69      V bodoch 288 a 316 naopak pripustil existenciu dostatočne úzkej príčinnej súvislosti medzi spôsobeným protiprávnym konaním a dvoma druhmi ujmy spôsobenej spoločnosti Schneider, a to:

–        náklady, ktoré vznikli podniku z dôvodu účasti na opätovnom začatí konania o preskúmaní koncentrácie po zrušeniach, o ktorých Súd prvého stupňa rozhodol 22. októbra 2002,

–        zníženie kúpnej ceny za prevod, ktorú musela spoločnosť Schneider poskytnúť nadobúdateľovi aktív spoločnosti Legrand, aby dosiahla odklad tohto prevodu na taký deň, aby sa práve prebiehajúce súdne konania pred súdom Spoločenstva nestali pred ukončením konania bezpredmetnými.

70      Pokiaľ ide o náklady vzniknuté z dôvodu účasti na opätovnom začatí konania o preskúmaní, a to náklady na poradenstvo, odmeny a správne poplatky rôznej povahy, v bode 301 uviedol, že ak by výhrada vzájomného opierania sa bola uvedená v oznámení o výhradách z 3. augusta 2001, spoločnosť Schneider by sa k nej určite musela vyjadriť a prípadne pripraviť vhodné nápravné opatrenia pred prijatím rozhodnutia Komisie o zlučiteľnosti koncentrácie, ako to musela urobiť po zrušení tohto rozhodnutia a opätovného začatia konania o preskúmaní.

71      Napriek tomu v tom istom bode napadnutého rozsudku uviedol, že opätovné začatie správneho konania na nových právnych základoch, ktoré už bolo prerušené dvanásť mesiacov, nevyhnutne predstavovalo pre spoločnosť Schneider neporovnateľne vyššie bremeno, než je bremeno, ktoré by predstavovala odpoveď na tú istú výhradu počas pôvodného kontrolného konania zo strany podniku a jeho poradcov, ktorí sa už plne zúčastnili na stretnutí a na komunikácii s príslušnými službami Komisie.

72      Pokiaľ ide o zníženie kúpnej ceny za prevod, ktoré bolo odsúhlasené spoločnosťou, v bode 308 uviedol, že tento podnik bol zároveň nútený dohodnúť a 26. júla 2002 uzavrieť zmluvu o prevode spoločnosti Legrand a odložiť lehotu skutočného vykonania prevodu až do 10. decembra 2002.

73      V bode 311 uviedol, že povinnosť odložiť skutočné vykonanie predaja nevyhnutne viedla spoločnosť Schneider k tomu, aby Wendel‑KKR priznal zníženie ceny za prevod spoločnosti vo vzťahu k cene, ktorú by dotknutá osoba získala v prípade pevne stanoveného predaja, ku ktorému by došlo v prípade neexistencie rozhodnutia o nezlučiteľnosti.

74      V bode 312 pripomenul, že odloženie predaja na 10. december 2002 viedlo k priznaniu odmeny Wendel‑KKR za riziko znehodnotenia aktív spoločnosti Legrand z dôvodu eventuálne nepriaznivej zmeny kurzu priemyselných cenných papierov v čase odloženia.

75      V bode 322 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uviedol, že škoda tvorená znížením ceny za prevod sa rovnala rozdielu medzi cenou za prevod, na ktorej sa zmluvné strany v prejednávanej veci dohodli, a cenou, ktorú spoločnosť Schneider mohla získať od nadobúdateľa, ak by po ukončení prvého konania o preskúmaní koncentrácie, čiže 10. októbra 2001, mala k dispozícii zákonné rozhodnutie o zlučiteľnosti koncentrácie.

76      V bode 329 však zdôraznil, že aj keď spoločnosť Schneider takto úplne legálne získala kontrolu nad spoločnosťou Legrand, neprebrala na seba o nič menšie riziko, že preskúmanie koncentrácie povedie k rozhodnutiu konštatujúcemu nezlučiteľnosť koncentrácie so spoločným trhom a k zodpovedajúcej povinnosti pristúpiť k rozdeleniu aktív už spojených podnikov.

77      V bode 330 dospel k záveru, že spoločnosť Schneider vzhľadom na rozsah uskutočnenej fúzie a významné posilnenie hospodárskej sily v prospech oboch jediných dominantných aktérov, ktorí sú prítomní na francúzskych odvetvových trhoch s elektrickými zariadeniami nízkeho napätia, nemohla nevedieť, že uskutočnená fúzia prinajmenšom môže vytvoriť alebo posilniť dominantné postavenie na podstatnej časti spoločného trhu a že z tohto dôvodu bude Komisiou zakázané.

78      Z toho v bode 334 vyvodzuje, že spoločnosť Schneider bola zodpovedná vo výške tretiny nahraditeľnej škody z dôvodu zníženia dohodnutej ceny za prevod.

79      Súd prvého stupňa za týchto podmienok v bode 335 rozhodol, že Spoločenstvo je povinné nahradiť túto škodu iba vo výške jej dvoch tretín.

80      V bodoch 342 a 344 až 346 nakoniec rozhodol, že suma náhrady dlhovaná spoločnosti Schneider od 10. decembra 2002, keď vznikla škoda spojená s účinným uskutočnením prevodu spoločnosti Legrand, bude prehodnotená z hľadiska úrokov až do dňa vyhlásenia rozsudku, ktorým sa rozhoduje o zaplatení náhrady škody, a následne sa zvýši o úroky z omeškania od naposledy uvedeného dátumu a až do úplného zaplatenia.

IV –  Návrhy účastníkov konania

81      Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok a zaviazal spoločnosť Schneider na náhradu trov konania.

82      Schneider navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

V –  Odvolacie dôvody

83      Komisia na podporu svojho odvolania formálne uvádza sedem dôvodov na zrušenie, ktoré v podstate možno prerozdeliť do piatich dôvodov.

84      Komisia týmito dôvodmi vytýka Súdu prvého stupňa, že:

–        v bode 155 napadnutého rozsudku nesprávne „neuviedol“ výhradu vzájomného opierania v oznámení o výhradách z 3. augusta 2001 a rozhodol, že formulácia tejto výhrady nepredstavuje „žiadne osobitné technické ťažkosti“,

–        v bode 156 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol o existencii dostatočne závažného porušenia právneho pravidla, ktorého predmetom je priznanie práv jednotlivcom zo strany Komisie,

–        v bode 316 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol o existencii priamej príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním Komisie a škodou spôsobenou spoločnosti Schneider z dôvodu zníženia ceny za prevod spoločnosti Legrand dohodnutej ako protihodnotu za odloženie skutočného uskutočnenia predaja dohodnutého 26. júla 2002 až do 10. decembra 2002,

–        v bode 288 napadnutého rozsudku nesprávne identifikoval škodu, ktorú neuviedla spoločnosť Schneider, a to zníženie ceny dohodnuté na získanie odloženia účinku prevodu spoločnosti Legrand až do 10. decembra 2002,

–        dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 345 a 346 napadnutého rozsudku priznal, čo sa týka údajnej škody spojenej so znížením ceny za prevod, kompenzačné úroky plynúce od 10. decembra 2002 do vyhlásenia rozsudku, ktorým sa rozhoduje o zaplatení náhrady škody, zatiaľ čo takéto úroky mohli byť priznané iba vo výnimočných situáciách.

VI –  O odvolaní

A –  O prvom dôvode založenom na skutočnosti, že Súd prvého stupňa nesprávne „neuviedol“ výhradu vzájomného opierania v oznámení o výhradách z 3. augusta 2001 a rozhodol, že formulácia tejto výhrady nepredstavuje „žiadne osobitné technické ťažkosti“

1.     Argumentácia účastníkov konania

85      Komisia pripomína, že v priebehu celého prvostupňového konania nespochybnila, že porušila právo spoločnosti Schneider byť vypočutý počas preskúmania koncentrácie. Uvádza, že naopak formálne popiera, že zistená nezrovnalosť má za následok vznik zodpovednosti Spoločenstva.

86      Svoj prvý odvolací dôvod rozdeľuje na štyri časti.

87      Tvrdí, že tým, že v bode 155 napadnutého rozsudku „neuviedol“ výhrady vzájomného opierania v oznámení o výhradách z 3. augusta 2001, a rozhodnutím, že formulácia tejto výhrady nepredstavovala žiadne osobitné technické ťažkosti, Súd prvého stupňa:

–        porušil právnu silu rozhodnutej veci rozsudku Schneider I,

–        vykonal hmotnoprávne nepresné skutkové zistenia,

–        skreslil dôkazy,

–        porušil svoju povinnosť odôvodnenia.

88      V skutočnosti Súd prvého stupňa v bode 445 rozsudku Schneider I jednoducho konštatoval, že výhrada vzájomného opierania nebola uvedená „s dostatočnou jasnosťou a presnosťou“. Vytýkajúc ďalej Komisii, že uzavrela oznámenie o výhradách „bez toho, aby sa preukázalo, že by postavenie jednej strany… akokoľvek podporovalo postavenie druhej strany…“, sa obmedzil na záver, že v rámci svojej analýzy dostatočne nezdôraznila túto osobitnú výhradu.

89      Bolo však opodstatnené dospieť k záveru, že Súd prvého stupňa sa domnieval, že táto výhrada bola prinajmenšom implicitne formulovaná v obsahu oznámenia o výhradách.

90      Rovnaký záver odhaľuje druhý rozpor medzi rozsudkom Schneider I a napadnutým rozsudkom, ktorý vo svojom bode 155 výslovne dospel k záveru o nedostatku uvedenia výhrady, ktoré by „celkové prečítanie oznámenia o výhradách“ neumožnilo nahradiť.

91      Tretí rozpor medzi oboma rozsudkami predstavuje rozdiel v posúdení, pokiaľ ide o dôsledky chýb postihujúcich oznámenie o výhradách pre spoločnosť Schneider.

92      Komisia v tejto súvislosti uvádza, že v bode 453 rozsudku Schneider I Súd prvého stupňa rozhodol, že znenie oznámenia o výhradách spoločnosti Schneider neumožnilo, aby „v celom rozsahu“ zhodnotila problémy hospodárskej súťaže, ktoré Komisia identifikovala na francúzskom trhu, zatiaľ čo v bode 152 napadnutého rozsudku konštatoval, že spoločnosť Schneider „nemohla vedieť“, že bez navrhnutia primeraných nápravných opatrení situácie vzájomného opierania vytvorenej koncentráciou nemá „žiadnu šancu“ dosiahnuť, aby sa koncentrácia vyhlásila za zlučiteľnú.

93      Podľa Komisie z tohto porovnania dvoch rozsudkov vyplýva, že vo svojom rozsudku Schneider I Súd prvého stupňa dospel k záveru, že spoločnosť Schneider mohla mať vedomosť o tom, že vzájomné opieranie predstavuje komplikáciu z konkurenčného hľadiska, ale nemohla zhodnotiť celý dosah prekážky, ktorú predstavuje, pretože nebolo výslovne formulované v závere oznámenia o výhradách. Naopak, v napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa dospel k záveru, že spoločnosť Schneider nikdy nemohla mať vedomosť o probléme, a preto nikdy nemohla vedieť, že musí navrhnúť primeranú nápravu.

94      Komisia okrem toho uvádza, že na Súde prvého stupňa poukázala na komplikáciu spojenú s uskutočnením celkovej analýzy trhov vo veci, ktorá je sama osebe zložitá, pod hrozbou veľmi prísnych lehôt vyplývajúcich z ustanovení nariadenia. Najmä zdôraznila, že vypracovanie oznámenia o výhradách predstavuje mimoriadne citlivú činnosť, ktorá sa musí vykonať dostatočne rýchlo po začatí konania a skončení šetrenia, aby sa účastníkom konania umožnilo predložiť ich pripomienky.

95      Komisia vytýka Súdu prvého stupňa, že odmietol tieto tvrdenia, keď rozhodol, že sa obmedzujú na vysvetlenie ťažkostí spojených s celkovou analýzou trhov a že z tohto dôvodu boli irelevantné, keďže faktom, ktorý viedol k vzniku škody, bolo v skutočnosti neuvedenie v oznámení o výhradách zmienky neobsahujúcej žiadne osobitné technické ťažkosti nevyžadujúce žiadne dodatočné osobitné preskúmanie, ktoré sa nemohlo uskutočniť z časových dôvodov a ktorého nedostatok nemožno pričítať náhodnému alebo neočakávanému problému.

96      Podľa Komisie tieto zistenia Súdu prvého stupňa v rozsahu, v akom predstavujú skutkové zistenia, sú zjavne nesprávne vzhľadom na dôkazy predložené na jeho posúdenie v priebehu konania a preukazujú skreslenie dôkazov.

97      Súd prvého stupňa v každom prípade porušil svoju povinnosť odôvodnenia, pokiaľ ide o jeho prihliadnutie tak na neuvedenie zmienky výhrady vzájomného opierania, ako aj na osobitné technické ťažkosti takejto zmienky.

98      Napadnutý rozsudok musí byť v konečnom stupni zrušený v celom rozsahu na základe samotného prvého odvolacieho dôvodu.

99      Schneider navrhuje zamietnutie tohto odvolacieho dôvodu.

100    Tvrdí, že je neprípustný, keďže Komisia:

–        spochybňuje skutkové zistenia,

–        uvádza nové tvrdenia, podľa ktorých po prvé výhrada vzájomného opierania bola prinajmenšom implicitne formulovaná v oznámení o výhradách z 3. augusta 2001, ako to Súd prvého stupňa implicitne konštatoval v rozsudku Schneider I, a po druhé Súd prvého stupňa v tom istom rozsudku Schneider I dospel k záveru, že spoločnosť Schneider mohla mať vedomosť o skutočnosti, že opieranie sa predstavuje ťažkosti z konkurenčného hľadiska,

–        nevysvetľuje, v čom jej odvolací dôvod spočíva na skreslení dôkazov a porušení povinnosti odôvodnenia.

101    V každom prípade odvolací dôvod nie je dôvodný.

2.     Posúdenie Súdnym dvorom

a)     O prvých troch častiach odvolacieho dôvodu založených na porušení právnej sily rozhodnutej veci rozsudku Schneider I, hmotnoprávne nesprávnych skutkových zisteniach a skreslení dôkazov

102    Právna sila rozhodnutej veci sa spája len so skutkovými a s právnymi bodmi, ktoré boli účinne alebo potrebne prejednané rozhodnutím súdneho orgánu vo veci samej (pozri najmä rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, bod 44 a citovanú judikatúru).

103    Okrem toho z článku 225 ods. 1 ES a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora vyplýva, že len Súd prvého stupňa má právomoc jednak zistiť skutkový stav, okrem prípadu, keby vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené, jednak posúdiť tento skutkový stav. Súdny dvor nemá teda právomoc zisťovať skutkový stav a v zásade ani skúmať dôkazy, ktoré Súd prvého stupňa uznal na preukázanie tohto skutkového stavu. Pokiaľ totiž tieto dôkazy boli riadne získané a boli rešpektované všeobecné právne zásady a procesné pravidlá uplatniteľné v oblasti dôkazného bremena a vykonávania dôkazných prostriedkov, prislúcha samotnému Súdu prvého stupňa posúdiť hodnotu, ktorú treba priznať jemu predloženým dôkazom. Toto posúdenie teda nepredstavuje, s výnimkou prípadu nesprávneho posúdenia týchto dôkazov, právnu otázku, ktorá ako taká podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v rámci konania o odvolaní (pozri najmä rozsudok z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, Zb. s. I‑4951, bod 29).

104    Inými slovami, zistenie skutkových okolností a posúdenie dôkazov Súdom prvého stupňa predstavujú právne otázky, ktoré podliehajú preskúmaniu Súdneho dvora v rámci odvolania, ak hmotnoprávna nepresnosť zistení Súdu prvého stupňa vyplýva z dokumentov pripojených v spise a v prípade skreslenia z dôkazov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. marca 1999, Ufex a i./Komisia, C‑119/97 P, Zb. s. I‑1341, bod 66).

105    Prvou časťou skúmaného odvolacieho dôvodu založeného na porušení právnej sily rozhodnutej veci rozsudku Schneider I chce Komisia preukázať, že v napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa uviedol skutočnosti, ktoré narážajú na tie, ktoré boli účinne alebo nevyhnutne riešené uvedeným rozsudkom Schneider I, ktorý nadobudol právnu silu rozhodnutej veci.

106    Svojou druhou a treťou časťou toho istého dôvodu chce Komisia v podstate preukázať vzhľadom na judikatúru pripomenutú vyššie:

–        hmotnoprávnu nepresnosť zistení Súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, pokiaľ ide o skutočnosti účinne uvedené v rozsudku Schneider I, teda nepresnosť, ktorá vyplýva priamo z jeho znenia,

–        skreslenie zmyslu rozsudku Schneider I v napadnutom rozsudku zo strany Súdu prvého stupňa, považovaného za dôkaz, ktorý musí byť v prípade potreby vykladaný na určenie skutkových okolností, ktoré sa majú preskúmať na účely rozhodnutia, či vznikla mimozmluvná zodpovednosť Spoločenstva.

107    Tri prvé časti odvolacieho dôvodu tak vyžadujú preskúmanie týchto otázok:

–        na akých skutočnostiach Súd prvého stupňa v bodoch 152 a 156 napadnutého rozsudku založil svoje zistenie o „zjavnom a závažnom porušení“ hraníc zo strany Komisie, ktoré sú jej uložené na základe práv spoločnosti Schneider na obhajobu,

–        či tieto skutočnosti boli riešené v rozsudku Schneider I,

–        či tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku, sú v rozpore so skutočnosťami uvedenými v rozsudku Schneider I.

108    Preto treba preskúmať všetky tvrdenia uvedené v rámci týchto troch častí, pokiaľ ide o otázku existencie odkazu na výhradu vzájomného opierania v oznámení o výhradách a ďalej pokiaľ ide o otázku existencie ťažkostí, ktoré by mohli brániť formulácii tejto výhrady s dostatočnou jasnosťou a presnosťou v tomto akte podrobného preskúmania.

109    Musí sa však pripomenúť, že druhá a tretia časť sa zamieňajú s prvou časťou v rozsahu, v akom sa týkajú skutkových okolností, ktoré sa v analýze nižšie ukážu ako účinne alebo nevyhnutne riešené rozsudkom Schneider I. Zachovávajú si vlastnú existenciu iba za predpokladu, že sa týkajú skutkových okolností, ktoré sa ukážu ako neriešené rozsudkom Schneider I.

i)     O existencii odkazu na výhradu vzájomného opierania v oznámení o výhradách z 3. augusta 2001

110    V bode 140 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uvádza, že spoločnosť Schneider pred ním poukázala na to, že Komisia vo svojom oznámení o výhradách z 3. augusta 2001 neformulovala dostatočne jasne a presne námietku založenú na vzájomnom opieraní na francúzskych odvetvových trhoch s elektrickými zariadeniami nízkeho napätia na úrovni veľkoobchodnej distribúcie.

111    Súd prvého stupňa vo svojom posúdení v bodoch 145 až 150 napadnutého rozsudku najprv pripomína obsah a dosah povinností Komisie podľa článku 18 nariadenia. V bode 151 toho istého rozsudku z toho vyvodzuje, že Schneider sa odvoláva na porušenie pravidla, ktoré priznáva práva jednotlivcom v zmysle režimu mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva.

112    V bode 152 ďalej uvádza, že „skutočnosť, ako je to v prejednávanej veci, že Komisia vyhotovila oznámenie o výhradách takým spôsobom, že [spoločnosť Schneider], ako vyplýva z rozsudku Schneider I, nemohla vedieť, že pokiaľ nenavrhne nápravné opatrenia potrebné na obmedzenie alebo odstránenie situácie vzájomného opierania medzi svojím postavením a postavením spoločnosti Legrand na francúzskych odvetvových trhoch, nemá žiadnu šancu dosiahnuť, aby sa koncentrácia vyhlásila za zlučiteľnú so spoločným trhom, predstavuje v prejednávanej veci zjavné a závažné porušenie článku 18 ods. 1 a 3 nariadenia“.

113    Touto formuláciou bodu 152 napadnutého rozsudku, ktorá potvrdzuje existenciu jednej z podmienok vzniku zodpovednosti Spoločenstva, odkazujúc na to, čo „vyplýva z rozsudku Schneider I“, Súd prvého stupňa v tomto štádiu svojho odôvodňovania nevyhnutne zakladá svoje posúdenie „zjavného a závažného porušenia“ na analýze rozvinutej v bodoch 440 až 461 tohto rozsudku Schneider I v rámci termínov použitých týmto rozsudkom, pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých bolo vypracované oznámenie o výhradách.

114    Pokiaľ ide o znenie oznámenia o výhradách z 3. augusta 2001, prihliada teda na tieto skutočnosti tak, ako boli účinne zistené a posúdené v rozsudku Schneider I v jeho bodoch 445 a 453:

–        zo znenia rozhodnutia „nevyplýva, že by sa oznámenie o výhradách s dostatočnou jasnosťou a presnosťou zaoberalo posilnením postavenia spoločnosti Schneider voči francúzskym distribútorom elektrických zariadení nízkeho napätia, ktoré by vyplývalo nielen z pripojenia predajov spoločnosti Legrand na trhoch s komponentmi panelových rozvádzačov elektriny, ale aj z dominantného postavenia spoločnosti Legrand v segmentoch ultraterminálnych elektrických zariadení“,

–        „všeobecný záver oznámenia o výhradách vymenúva rôzne vnútroštátne odvetvové trhy dotknuté koncentráciou bez toho, aby sa preukázalo, že by postavenie jednej z oboch oznamujúcich strán na danom trhu výrobkov akokoľvek podporovalo postavenie druhej strany na inom odvetvovom trhu“,

–        „oznámenie o výhradách spoločnosti Schneider neumožnilo, aby v celom rozsahu zhodnotila problémy hospodárskej súťaže, ktoré Komisia z dôvodu koncentrácie identifikovala na francúzskom trhu s elektrickými zariadeniami nízkeho napätia na úrovni distribúcie“.

115    Svojím odkazom na rozsudok Schneider I Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku zďaleka nevychádzal z čistého a jednoduchého neuvedenia akejkoľvek zmienky o výhrade vzájomného opierania v oznámení o výhradách z 3. augusta 2001, ale presne prihliadal, ako to urobil v uvedenom rozsudku Schneider I, na nedostatok jasnosti a presnosti o otázke vzájomného opierania v samotnom oznámení o výhradách, ako aj na nedostatok výslovnej zmienky tejto otázky v jeho všeobecnom závere.

116    Za týchto podmienok mu nemožno vytýkať porušenie právnej sily rozhodnutej veci spojenej s týmito skutočnosťami riešenými rozsudkom Schneider I.

117    Tento záver nie je vylúčený okolnosťou, že v bode 155 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa na vyvrátenie tvrdenia Komisie smerujúceho k oslobodeniu od zodpovednosti ďalej uvádza, že škodovou udalosťou je „neuvedenie zmienky v oznámení o výhradách, ktorá má podstatný význam vo svojich dôsledkoch a pre výrok rozhodnutia o nezlučiteľnosti“. V kontexte opísanom vyššie totiž výraz „neuvedenie zmienky…, ktorá má podstatný význam“ musí byť chápaný ako označujúci neuvedenie dostatočne jasnej a presnej zmienky o výhrade vzájomného opierania.

118    V každom prípade použitie termínu „neuvedenie“ Súdom prvého stupňa nemožno chápať ako spôsobujúce údajne nesprávne posúdenie tohto súdu uvedené v bode 152 napadnutého rozsudku, podľa ktorého spoločnosť Schneider „nemohla vedieť, že pokiaľ nenavrhne nápravné opatrenia potrebné na obmedzenie alebo odstránenie situácie vzájomného opierania medzi svojím postavením a postavením spoločnosti Legrand na francúzskych odvetvových trhoch, nemá žiadnu šancu dosiahnuť, aby sa koncentrácia vyhlásila za zlučiteľnú so spoločným trhom“.

119    V rozsudku Schneider I totiž Súd prvého stupňa preskúmal, či oznámenie o výhradách umožnilo spoločnosti Schneider mať plnú vedomosť o tom, že vzájomné opieranie môže predstavovať príčinu vyhlásenia koncentrácie za nezlučiteľnú, to znamená jej konečnú prekážku.

120    Rovnako ako neuvedenie akejkoľvek zmienky výhrady, aj jej nedostatočne jasné a nepresné znenie, ktoré neumožňuje podľa bodu 453 rozsudku Schneider I zhodnotiť „v celom rozsahu“ niektoré problémy hospodárskej súťaže, bráni dotknutým podnikom mať vedomosť o ich rozhodujúcej povahe, pokiaľ ide o výsledok preskúmania.

121    Z tohto dôvodu Súd prvého stupňa dospel v bodoch 455, 456, 458 a 460 rozsudku Schneider I k záveru, že spoločnosť Schneider:

–        „bola najskôr zbavená možnosti účinne vecne spochybniť tvrdenie Komisie spočívajúce v tom, že vo Francúzsku bolo na úrovni distribúcie posilnené dominantné postavenie spoločnosti Schneider v odvetví komponentov pre distribučné a koncové panelové rozvádzače z dôvodu dominantného postavenia spoločnosti Legrand v odvetví ultraterminálnych zariadení“,

–        „nemala príležitosť účinne predložiť v tomto smere svoje pripomienky, a to ani vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách, ani počas pojednávania 21. augusta 2001“,

–        „nemala príležitosť účinne a v primeranej lehote predložiť návrhy na prevod aktív v dostatočnom rozsahu, ktorý by jej umožnil vyriešiť problémy hospodárskej súťaže, ktoré Komisia identifikovala na relevantných francúzskych odvetvových trhoch“,

–        „mohla byť nepriamo zbavená možnosti získať súhlas, ktorý by Komisia mohla udeliť navrhovaným nápravným opatreniam, ak by oznamujúce strany mali možnosť v primeranej lehote predložiť návrhy na oddelenie v rozsahu, aký by stačil na vyriešenie všetkých problémov hospodárskej súťaže, ktoré Komisia identifikovala na úrovni distribúcie vo Francúzsku“.

122    Výrazy „zbavená možnosti“, „nemala príležitosť“ a „mohla byť nepriamo zbavená“ v tejto súvislosti preukazujú posúdenie Súdu prvého stupňa v rozsudku Schneider I, podľa ktorého spoločnosť Schneider nemala z dôvodu chybného oznámenia o výhradách možnosť uvedomiť si rozhodujúcu povahu výhrady vzájomného opierania.

123    Za týchto podmienok, ak v bode 152 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uvádza, že „[spoločnosť Schneider] nemohla vedieť, že pokiaľ nenavrhne nápravné opatrenia…, nemá žiadnu šancu dosiahnuť, aby sa koncentrácia vyhlásila za zlučiteľnú so spoločným trhom“, neposudzuje situáciu rozdielne od posúdenia vykonaného Súdom prvého stupňa v rozsudku Schneider I, ale iba inými slovami vyjadruje to isté posúdenie.

124    Rovnako ak v bode 155 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uvádza, že „celkové prečítanie oznámenia o výhradách [neumožnilo] napraviť“ problém spôsobený jeho znením, nezavádza nijaký rozpor v posúdení. Predpokladom na to, aby v rozsudku Schneider I mohla byť konštatovaná nemožnosť zoznámiť sa s prekážkou, ktorú predstavovalo vzájomné opieranie, bola práve skutočnosť, že ani zohľadnenie obsahu oznámenia o výhradách ako celku neumožní napraviť jeho chybné znenie.

125    Z vyššie uvedeného vyplýva, že tvrdenia Komisie, pokiaľ ide o existenciu odkazu na výhradu vzájomného opierania v oznámení o výhradách z 3. augusta 2001, nemôžu byť prijaté.

ii)  O existencii ťažkostí spôsobilých prekážať formulácii výhrady vzájomného opierania s dostatočnou jasnosťou a presnosťou v oznámení o výhradách z 3. augusta 2001

126    Pri čítaní bodov 437 a nasl. rozsudku Schneider I treba v prvom rade konštatovať, že v tomto rozsudku Súd prvého stupňa neriešil skutočnosť týkajúcu sa otázky, či zmienka o výhrade vzájomného opierania v oznámení o výhradách z 3. augusta 200 predstavovala, alebo nepredstavovala pre Komisiu „osobitné technické ťažkosti“.

127    Ďalej treba konštatovať, že táto skutočnosť nevyplýva zo skutkového zistenia, ale zo skutkového posúdenia.

128    Preto pokiaľ ide o uvedenú skutočnosť, dve prvé časti dôvodu založené na porušení právnej sily rozhodnutej veci a hmotnoprávnej nepresnosti skutkového zistenia sú neúčinné.

129    Pokiaľ ide o tretiu časť odvolacieho dôvodu, treba vo veci preskúmať, či tvrdenie Súdu prvého stupňa, podľa ktorého zmienka o výhrade neobsahovala „žiadne osobitné technické ťažkosti“, vyplýva zo skreslenia dôkazov.

130    V tomto ohľade je potrebné uviesť, že zmienka v oznámení o výhrade, akou je tá o vzájomnom opieraní, nepredpokladá kompletné preukázanie jej dôvodnosti prostredníctvom vyčerpávajúcej hospodárskej analýzy.

131    Takéto preukázanie, ktoré v oblasti koncentrácií môže skutočne predstavovať mimoriadne ťažkosti, musí byť dokončené až v ďalšej časti konania najmä s ohľadom na pripomienky dotknutých podnikov, ktoré boli riadne informované o existencii problému hospodárskej súťaže prostredníctvom oznámenia o výhradách na účely účinného výkonu ich práv na obhajobu.

132    Komisia nemusí v štádiu oznámenia o výhradách vysvetľovať s dostatočnou jasnosťou a presnosťou, že problém vzájomného opierania je spôsobilý tvoriť prekážku vyhlásenia koncentrácie za zlučiteľnú.

133    Vzhľadom na tieto zistenia treba prijať, že posúdenie Súdu prvého stupňa týkajúce sa nedostatku osobitných technických ťažkostí oznámenia problému vzájomného opierania nevychádzalo zo skreslenia dôkazov, ktoré mu boli predložené.

134    Z toho vyplýva, že tri prvé časti prvého odvolacieho dôvodu musia byť zamietnuté.

b)     O štvrtej časti odvolacieho dôvodu založenej na porušení povinnosti odôvodnenia

135    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že povinnosť odôvodnenia neukladá Súdu prvého stupňa povinnosť vypracovať odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom rozoberalo jednotlivo všetky úvahy vyjadrené účastníkmi sporu, a že odôvodnenie teda môže byť implicitné, avšak pod podmienkou, že umožní zúčastneným osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Súd prvého stupňa neprijal ich tvrdenia, a poskytne Súdnemu dvoru dostatok prostriedkov, aby mohol vykonať svoje preskúmanie (pozri najmä rozsudok z 9. septembra 2008, FIAMM a i./Rada a Komisia, C‑120/06 P a C‑121/06 P, Zb. s. I‑6513, bod 96 a citovanú judikatúru).

136    V bode 152 napadnutého rozsudku, čo sa týka otázky zmienky výhrady vzájomného opierania, Súd prvého stupňa odkazuje na to, čo „vyplýva z rozsudku Schneider I“, pokiaľ ide o spôsob, akým bolo oznámenie o výhradách spísané.

137    Ako sa uviedlo v bode 114 tohto rozsudku, Súd prvého stupňa odkazuje na skutkové okolnosti zohľadnené v bodoch 445 a 453 rozsudku Schneider I a dotknuté tromi prvými časťami prvého odvolacieho dôvodu. Umožňuje tak pochopiť, že zakladá svoje posúdenie zjavného a závažného porušenia na týchto skutočnostiach.

138    Okrem toho, ako vyplýva z bodu 117 tohto rozsudku, vykonaný odkaz umiestňuje kontext umožňujúci vymedziť dosah výrazu „neuvedenie zmienky…, ktorá má podstatný význam“ ďalej použitého v bode 155 napadnutého rozsudku.

139    Pokiaľ ide o posúdenie, podľa ktorého zmienka výhrady vzájomného opierania v oznámení o výhradách neobsahovala žiadne osobitné technické ťažkosti, Súd prvého stupňa v tom istom bode 155 napadnutého rozsudku v podstate zdôrazňuje dostatočným odôvodnením rozdiel, ktorý treba vykonať medzi vecnou analýzou relevantných trhov na účely preukázania nezlučiteľnosti so spoločným trhom na jednej strane a jednoduchým uvedením v oznámení o výhradách problému hospodárskej súťaže spôsobilého predstavovať, s výhradou pripomienok dotknutých podnikov, prekážku vyhlásenia zlučiteľnosti koncentrácie na druhej strane.

140    Z toho vyplýva, že štvrtá časť prvého odvolacieho dôvodu musí byť tiež zamietnutá.

141    V dôsledku toho prvý odvolací dôvod musí byť vo veci zamietnutý v celom rozsahu bez toho, aby bolo potrebné vysloviť sa o jeho prípustnosti.

B –  O druhom dôvode založenom na tom, že Súd prvého stupňa nesprávne dospel k záveru o existencii dostatočne závažného porušenia právneho pravidla, ktoré priznáva práva jednotlivcom, zo strany Komisie

1.     Argumentácia účastníkov konania

142    Komisia rozdeľuje svoj druhý odvolací dôvod na dve časti, založené na nesprávnom právnom posúdení skutkových okolností a na porušení povinnosti odôvodnenia.

143    V rámci prvej časti tohto dôvodu pripúšťa, že v režime mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva, ak napadnutá inštitúcia disponuje iba značne obmedzenou, či dokonca nedisponuje nijakou mierou voľnej úvahy, môže na preukázanie dostatočne závažného porušenia právneho pravidla, ktoré priznáva práva jednotlivcom, stačiť samotné porušenie práva Spoločenstva.

144    Uznáva, že pokiaľ ide o vykonanie práva byť vypočutý podľa článku 18 ods. 1 a 3 nariadenia, jej povinnosť formulovať s dostatočnou jasnosťou a presnosťou výhradu vzájomného opierania nepatrí do výkonu voľnej úvahy z jej strany, ale vyplýva zo samotného uplatnenia relevantných procesných pravidiel.

145    Domnieva sa však, že Súd prvého stupňa mal nevyhnutne, nad rámec prihliadnutia na obmedzenú, či dokonca nijakú voľnú úvahu, ktorou disponovala, pokiaľ ide o právo spoločnosti Schneider byť vypočutý, prihliadnuť na zložitosť riešených situácií, ktorými sa Komisia musela zaoberať v priebehu správneho konania.

146    Pripomína, že pred Súdom prvého stupňa uviedla, že znenie oznámenia o výhradách z 3. augusta 2001 bolo mimoriadne zložité nielen vzhľadom na časovú tieseň, v ktorej sa nachádzala, ale aj a najmä na rozsah problémov hospodárskej súťaže spôsobených koncentráciou pokrývajúcou mnoho vnútroštátnych odvetvových trhov Jasné a dostatočne presné znenie každej z výhrad, ktoré Komisia formulovala vo vzťahu k všetkým vnútroštátnym odvetvovým trhom, tak bolo veľmi zložité nielen z hľadiska koncepčného, ale tiež redakčného.

147    Výhrada vzájomného opierania sama osebe predstavuje ďalšiu mimoriadnu zložitosť vedúcu k tomu, že jej vypracovanie a spísanie nepredpokladajú analýzu každého vnútroštátneho odvetvového trhu prijatú osobitne, ako to platí pre iné výhrady uvedené v oznámení o výhradách, ale predpokladajú analýzy naprieč všetkými trhmi elektrických prístrojov na inštalácie nízkeho napätia v každom členskom štáte vrátane odvetvových trhov, pre ktoré koncentrácia nespôsobovala problémy hospodárskej súťaže horizontálnej povahy.

148    Vysvetlenie výhrady vzájomného opierania, ktorá je zložitým hospodárskym pojmom, si vyžadovalo vzájomné vyjadrenie stanovísk účastníkov a ich konkurentov na viacerých odvetvových trhoch v rámci každého členského štátu, ďalej preskúmanie štruktúry distribúcie a vzťahov medzi dodávateľmi a veľkoobchodníkmi v každom z týchto štátov.

149    Komisia zdôrazňuje, že nepoukazuje na ťažkosti s preukázaním samotnej platnosti výhrady vzájomného opierania, ale na osobitnú zložitosť, ktorú predstavuje dostatočne jasné a presné znenie tejto výhrady.

150    Uvádza, že spoločnosť Schneider pred Súdom prvého stupňa vyjadrila názor, že od oznámenia koncentrácie spochybnila existenciu vzájomného opierania, čo muselo Komisii uľahčiť dostatočne jasné a presné znenie výhrady o tomto bode. Komisia sama namietla, že táto okolnosť ešte viac znížila závažnosť spôsobenej procesnej vady.

151    Komisia tvrdí, že vzhľadom na to, že samotná spoločnosť Schneider minimalizovala dosah problematiky vzájomného opierania, neuvedenie príslušnej výhrady s dostatočnou jasnosťou a presnosťou v nijakom prípade nemohlo predstavovať dostatočne závažné porušenie.

152    Zastáva názor, že Súd prvého stupňa mal v predmetnej veci dospieť k záveru, že vypracovaním oznámenia o výhradách v rozsahu 145 strán vo veľkej časovej tiesni bola konfrontovaná so zložitou situáciou, ktorá vylučuje existenciu dostatočne závažného porušenia.

153    V rámci druhej časti svojho odvolacieho dôvodu Komisia uvádza, že bolo úlohou Súdu prvého stupňa mimoriadne starostlivo vysvetliť dôvody, ktoré ho viedli k záveru, že porušenie konštatované v rozsudku Schneider I bolo dostatočne závažné.

154    Podľa Komisie odôvodnenie Súdu prvého stupňa o tomto bode v napadnutom rozsudku vlastne chýba.

155    Toto odôvodnenie neumožňuje pochopiť, prečo rozpory rôznej povahy, na ktoré sa poukázalo, nezmiernili rozsah porušenia.

156    Súd prvého stupňa v každom prípade dostatočne neodpovedal na relevantné tvrdenia formulované Komisiou, ktoré boli osobitne založené na tom, že inštitúcia:

–        poukázala na problém vzájomného opierania vo viacerých bodoch oznámenia o výhradách,

–        poukázala na ťažkosti spojené s vypracovaním oznámenia o výhradách v krátkej lehote, s celkovým posúdením všetkých hmotnoprávnych tvrdení, z ktorých výhrada vzájomného opierania predstavuje iba jednu z mnohých relevantných okolností, ako aj navrhovaných riešení,

–        uviedla, že okolnosť, že spoločnosť Schneider poskytla Komisii informácie preukazujúce, že koncentrácia nepredstavuje nijaký problém, pokiaľ ide o vzájomné opieranie, znížila závažnosť spôsobenej procesnej vady,

–        uviedla, že sa mohla v dobrej viere domnievať, že má právo doplniť do rozhodnutia o nezlučiteľnosti skutkové alebo právne tvrdenia o vopred identifikovanej výhrade vzájomného opierania,

–        poukázala na to, že požiadavka jasnosti oznámení o výhradách v oblasti koncentrácií nebola ešte v rozhodnej dobe dostatočne jasne stanovená judikatúrou.

157    Schneider navrhuje zamietnutie druhého odvolacieho dôvodu.

158    Prvá časť tohto dôvodu je neprípustná v rozsahu, v akom spočíva v návrate k skutkovým posúdeniam a obsahuje nové tvrdenie, a to tvrdenie o údajnej redakčnej zložitosti znenia výhrady vzájomného opierania.

159    V každom prípade skúmaný odvolací dôvod je nedôvodný.

2.     Posúdenie Súdnym dvorom

a)     O prvej časti odvolacieho dôvodu založeného na nesprávnom právnom posúdení skutkových okolností

160    Uplatniť mimozmluvnú zodpovednosť Spoločenstva je možné po splnení niekoľkých podmienok, medzi ktoré patrí, že ak sa namieta protiprávnosť právneho aktu, musí existovať dostatočne závažné porušenie právneho pravidla, ktorého cieľom je priznanie práv jednotlivcom. V prípade tejto podmienky je rozhodujúcim kritériom na prijatie záveru, že porušenie práva Spoločenstva je dostatočne závažné, zjavné a závažné prekročenie hraníc stanovených na voľnú úvahu inštitúciou Spoločenstva. Ak táto inštitúcia disponuje iba výrazne obmedzenou, či dokonca nedisponuje nijakou mierou voľnej úvahy, na preukázanie dostatočne závažného porušenia práva Spoločenstva môže postačovať samotné porušenie práva Spoločenstva [rozsudok z 19. apríla 2007, Holcim (Nemecko)/Komisia, C‑282/05 P, Zb. s. I‑2941, bod 47 a citovaná judikatúra].

161    Režim mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva dotvorený Súdnym dvorom okrem iného zohľadňuje zložitosť situácií, ktoré bolo potrebné upraviť [rozsudok Holcim (Nemecko)/Komisia, už citovaný, bod 50 a citovaná judikatúra].

162    V predmetnej veci nie je spochybnené, že uvedená nezákonnosť vznikla, ako Súd prvého stupňa správne rozhodol v bodoch 145 až 151 napadnutého rozsudku, porušením právneho pravidla, ktorého predmetom je priznanie práv jednotlivcom, a to článku 18 ods. 3 nariadenia, ktorý upravuje uplatnenie zásady rešpektovania práva na obhajobu.

163    V tejto súvislosti treba predovšetkým zdôrazniť, že oznámenie o výhradách je podstatný dokument na vykonanie tejto zásady.

164    S cieľom zabezpečiť účinný výkon práv na obhajobu tento dokument vymedzuje predmet správneho konania začatého Komisiou, čím mu zabraňuje uplatniť iné výhrady vo svojom rozhodnutí, ktorým sa končí konanie (rozsudok Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, už citovaný, bod 63).

165    Článok 18 ods. 3 nariadenia v tejto súvislosti zahŕňa, že ak Komisia v priebehu podrobného preskúmania a po oznámení o výhradách konštatuje, že problém hospodárskej súťaže spôsobilý viesť k vyhláseniu o nezlučiteľnosti nebol uvedený alebo bol uvedený nedostatočne v tomto oznámení, musí buď upustiť od tejto výhrady v štádiu konečného rozhodnutia, alebo umožniť dotknutým podnikom vopred formulovať všetky hmotnoprávne pripomienky a návrhy potrebných nápravných opatrení.

166    Ďalej sa musí uviesť, že povinnosť Komisie formulovať s dostatočnou jasnosťou a presnosťou výhradu vzájomného opierania vyplýva, ako to táto inštitúcia uznáva, zo samotného uplatnenia relevantných procesných pravidiel, takže pokiaľ ide o právo spoločnosti Schneider byť vypočutý, miera voľnej úvahy bola značne znížená, či dokonca neexistovala.

167    Skúmaná časť dôvodu spočíva v prvom rade na výčitke, že Súd prvého stupňa neprihliadol na účely vylúčenia existencie dostatočne závažného porušenia na zložitosť situácie.

168    Táto časť je založená na predpoklade spochybňujúcom posúdenie v bode 155 napadnutého rozsudku, podľa ktorého zahrnutie výhrady vzájomného opierania do oznámenia o výhradách z 3. augusta 2001 neobsahovalo „žiadne osobitné technické ťažkosti“, ktorých posúdenie vyplýva z právomoci Súdu prvého stupňa.

169    Tvrdenie o skreslení dôkazov bolo považované za nedôvodné už v bode 133 tohto rozsudku, pokiaľ ide o dotknuté posúdenie.

170    Za týchto podmienok tvrdenie založené Komisiou na zložitosti situácie, ktorá sa má vyriešiť a na ktorú poukázala na preukázanie nesprávneho právneho posúdenia, nemôže byť prijaté.

171    Prvá časť druhého odvolacieho dôvodu v druhom rade v podstate spočíva na výčitke, že Súd prvého stupňa posúdil správanie Komisie ako dostatočne závažné porušenie, zatiaľ čo spoločnosť Schneider, ktorá sama od oznámenia koncentrácie minimalizovala dosah problematiky vzájomného opierania, mala vedomosť o danom probléme hospodárskej súťaže, čo znížilo závažnosť spôsobenej procesnej vady.

172    Ale aj keby spoločnosť Schneider od oznámenia koncentrácie Komisiu skutočne preventívne ubezpečila, že táto koncentrácia nezakladá problém vzájomného opierania, nedostatočne jasná či nepresná zmienka o výhrade o tomto bode v oznámení o výhradách, ďaleko od toho, aby si podnik uvedomil riziko vyhlásenia nezlučiteľnosti, bola práve naopak spôsobilá utvrdiť ju v jej názore a odradiť ju v rámci prípravy jej pripomienok od dodatočného odôvodnenia a/alebo návrhu primeraných nápravných opatrení.

173    Z vyššie uvedeného vyplýva, že Súd prvého stupňa sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia skutkových okolností konštatovaním dostatočne závažného porušenia bez prihliadnutia na jednej strane na existenciu zložitej situácie a na druhej strane na vedomosť, ktorú mala spoločnosť Schneider o riziku zaťažujúcom koncentráciu z dôvodu problému vzájomného opierania.

174    Z toho vyplýva, že prvá časť druhého odvolacieho dôvodu musí byť vo veci zamietnutá bez toho, aby bolo opodstatnené vysloviť sa o jej prípustnosti.

b)     O druhej časti odvolacieho dôvodu založenej na porušení povinnosti odôvodnenia

175    Ako vyplýva z bodu 135 tohto rozsudku, povinnosť odôvodnenia neukladá Súdu prvého stupňa povinnosť vypracovať odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom rozoberalo jednotlivo všetky úvahy vyjadrené účastníkmi sporu, a odôvodnenie môže byť implicitné, avšak pod podmienkou, že zúčastneným osobám umožní oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré neprijal ich tvrdenia, a Súdnemu dvoru umožní, aby mohol vykonať svoje preskúmanie.

176    V napadnutom rozsudku s cieľom odôvodiť svoje zistenie o existencii dostatočne závažného porušenia Súd prvého stupňa najprv v bodoch 145 až 150 zdôrazňuje význam oznámenia o výhradách vzhľadom na výkon práv na obhajobu, odkazujúc na viaceré súdne precedensy.

177    Uvádza, že:

–        „[podľa] článku 18 ods. 3 nariadenia… Komisia musí založiť svoje rozhodnutia o nezlučiteľnosti len na námietkach, ku ktorým dotknuté podniky mohli vyjadriť svoje názory“,

–        „podniky, ktoré sú účastníkmi koncentrácie majúcej význam pre celé Spoločenstvo, totiž musia mať ako osoby, ktorým sú určené rozhodnutia verejného orgánu, ktoré sa citeľne dotýkajú ich záujmov, možnosť účinne vyjadriť svoje stanovisko a na tento účel musia byť včas jasne informované o podstate námietok, ktoré Komisia vznáša proti ich oznámenej koncentrácii (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 23. októbra 1974, Transocean Marine Paint/Komisia, 17/74, Zb. s. 1063, bod 15, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 4. marca 1999, Assicurazioni Generali a Unicredito/Komisia, T‑87/96, Zb. s. II‑203, bod 88)“,

–        „oznámenie o výhradách má v tejto súvislosti osobitný význam, keďže je špecificky určené na to, aby dotknutým podnikom umožnilo reagovať na obavy vyjadrené regulačným orgánom na jednej strane tým, že sa k týmto obavám vyjadria, a na druhej strane tým, že Komisii navrhnú opatrenia určené na nápravu negatívneho dopadu oznámenej koncentrácie“,

–        „táto záruka, ktorá patrí k základným zárukám, ktoré právny poriadok Spoločenstva poskytuje v rámci vykonávania správnych konaní, má osobitný význam pre preskúmanie koncentrácií podnikov (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, Zb. s. I‑5469, bod 14)“.

178    V bode 152 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa ďalej odkazuje na rozsudok Schneider I na účely jeho posúdenia dôsledkov nesprávneho znenia oznámenia o výhradách na výkon práv na obhajobu.

179    Opiera sa tak o okolnosti uvedené v bodoch 445, 453 a nasl. rozsudku Schneider I, a to:

–        oznámenie neriešilo s dostatočnou jasnosťou a presnosťou výhradu vzájomného opierania,

–        všeobecný záver tohto oznámenia nepoukázal na žiadne vzájomné opieranie,

–        toto oznámenie zbavilo spoločnosť Schneider príležitosti vo veci samej účinne spochybniť tézu Komisie a možnosti v potrebnom čase predložiť návrhy nápravných opatrení.

180    Z týchto skutočností v podstate vyvodzuje v samotnom bode 152 napadnutého rozsudku, ktorého znenie sa pripomína v bode 112 tohto rozsudku, rozhodujúci záver, že spoločnosti Schneider nebolo umožnené mať vedomosť o tom, že problém vzájomného opierania mohol spôsobiť vyhlásenie nezlučiteľnosti oznámenej koncentrácie.

181    V bode 153 napadnutého rozsudku poukazuje na škodlivý dôsledok tejto situácie, zdôrazňujúc, že v dôsledku toho nápravné opatrenia navrhnuté spoločnosťou Schneider nemohli objektívne vyriešiť osobitný problém vzájomného opierania na dotknutých francúzskych odvetvových trhoch.

182    Nakoniec v bode 155 toho istého rozsudku, v podstate rozlišujúc medzi celkovou analýzou problému hospodárskej súťaže a oznámením tohto problému so záverom, že jednoduché oznámenie neobsahuje žiadne osobitné ťažkosti, Súd prvého stupňa konkrétnejšie skúma podmienku posúdenia dostatočne závažného porušenia v súvislosti s otázkou, či je, alebo nie je riešená situácia zložitá.

183    Musí sa prijať, že týmito zisteniami Súd prvého stupňa:

–        umožnil Komisii spoznať dôvody, pre ktoré dospel k záveru o existencii dostatočne závažného porušenia, a Súdnemu dvoru preskúmať toto právne posúdenie,

–        poskytol žalobcovi výslovné a implicitné odpovede na ním uvedené tvrdenia.

184    Z toho vyplýva, že druhá časť druhého dôvodu musí byť zamietnutá.

185    V dôsledku toho sa druhý odvolací dôvod ako celok musí zamietnuť.

C –  O treťom dôvode založenom na tom, že Súd prvého stupňa nesprávne dospel k záveru o existencii priamej príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním Komisie a škodou spôsobenou spoločnosti Schneider z dôvodu zníženia ceny za prevod spoločnosti Legrand

1.     Argumentácia účastníkov konania

186    Tretí odvolací dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku sa delí na tri časti, založené na tom, že Súd prvého stupňa tým, že dospel k záveru o existencii priamej príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním Komisie a škodou spôsobenou spoločnosti Schneider z dôvodu zníženia ceny za prevod spoločnosti Legrand dohodnutej ako protihodnotu za odloženie skutočného uskutočnenia predaja dohodnutého 26. júla 2002 až do 10. decembra 2002:

–        vykonal hmotnoprávne nepresné skutkové zistenia na účely rozhodnutia, po prvé, že spoločnosť Schneider bola nútená uzavrieť rokovania o opätovnom predaji a kúpnej cene za prevod spoločnosti Legrand k 26. júlu 2002, po druhé, že dátum odloženia 10. decembra 2002 dohodnutý na účinné uskutočnenie predaja bol dostatočne neskorší vo vzťahu k predpokladanému dátumu vyhlásenia rozsudku Schneider I na to, aby sa spoločnosti Schneider umožnilo ubezpečiť sa o možnosti dosiahnuť ešte preskúmanie koncentrácie Komisiou prostredníctvom predloženia nových nápravných opatrení, a po tretie, že existovala príčinná súvislosť s účinkom medzi dostatočne závažným porušením a znížením ceny za prevod uvedeným spoločnosťou Schneider,

–        skreslil tiež dôkazy na rozhodnutie o týchto troch bodoch,

–        nesprávne právne posúdil skutkové okolnosti,

–        jeho rozhodnutie obsahuje rozpor v odôvodnení vzhľadom na analýzu uvedenú v bodoch 260 až 286 toho istého rozsudku, ktorá predtým viedla k tomu, že Súd prvého stupňa vylúčil dostatočne úzku príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním Komisie a úplnou stratou hodnoty dotknutých aktív medzi ich nadobudnutím spoločnosťou Schneider a ich následným prevodom,

–        vykonal z hmotnoprávneho hľadiska nepresné skutkové zistenia a dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že spoločnosť Schneider neprispela k vzniku celej škody, hoci možno vysloviť iba opačný záver, po prvé preto, lebo spoločnosť Schneider sa mohla zoznámiť s problémami hospodárskej súťaže, ktoré nevyhnutne vyplývali zo situácie vzájomného opierania spôsobenej koncentráciou, po druhé preto, lebo vzala späť svoj návrh na odklad výkonu rozhodnutia o rozdelení a neskôr nepodala návrh na nariadenie predbežného opatrenia, pokiaľ ide o povinnosť predaja spoločnosti Legrand, a po tretie preto, lebo sa rozhodla predať spoločnosť Legrand ku dňu, keď už nebola viazaná povinnosťou v tomto zmysle.

187    Na podporu svojho tretieho odvolacieho dôvodu Komisia najmä uvádza, že po rozsudkoch Schneider I a Schneider II a osobitne po nadväzujúcom zrušení rozhodnutia o rozdelení už spoločnosť Schneider 10. decembra 2002 nebola povinná predať spoločnosť Legrand, „čo je podmienka sine qua non pre vznik dotknutej škody“.

188    Spoločnosť Schneider tvrdí, že prvé tri časti tohto dôvodu sú neprípustné, pretože by viedli k prehodnoteniu skutkových zistení v napadnutom rozsudku. Spoločnosť Schneider uvádza, že aj piata časť tohto dôvodu je neprípustná, keďže argumentácia, ktorú obsahuje, bola uplatnená prvýkrát až v tomto štádiu sporu.

189    V zostávajúcej časti uvádza, že tvrdenia uvedené v rámci tretieho odvolacieho dôvodu sú nedôvodné alebo neúčinné.

2.     Posúdenie Súdnym dvorom

190    Najskôr je potrebné preskúmať tretiu a piatu časť tohto dôvodu, a to spoločne, keďže sa týkajú vplyvu uskutočnenia predaja spoločnosti Legrand, ku ktorému došlo 10. decembra 2002.

a)     O prípustnosti

191    Treba pripomenúť, že pokiaľ Súd prvého stupňa zistil alebo posúdil skutkový stav, Súdny dvor má na základe článku 225 ES právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu týchto skutkových okolností a právnych dôsledkov, ktoré z nich Súd prvého stupňa vyvodil (pozri najmä rozsudky Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, už citovaný, bod 29, a z 19. marca 2009, Archer Daniels Midland/Komisia, C‑510/06 P, Zb. s. I‑1843, bod 105).

192    V oblasti mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva otázka existencie príčinnej súvislosti medzi škodovou udalosťou a škodou ako podmienky vzniku tejto zodpovednosti je otázkou právnou, ktorá z tohto dôvodu podlieha preskúmaniu Súdnym dvorom.

193    Za týchto podmienok je tretia časť skúmaného odvolacieho dôvodu prípustná, pretože sa týka práve preskúmania právnej kvalifikácie skutkových okolností vykonanej Súdom prvého stupňa, na základe ktorej tento súd konštatoval existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním Komisie a údajnou škodou spoločnosti Schneider, a pretože možno toto preskúmanie v predmetnej veci vykonať bez toho, aby sa spochybnilo vykonané zistenie a posúdenie skutkového stavu, ako sa ukáže nižšie.

194    Okrem toho treba konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí spoločnosť Schneider, tvrdenie obsiahnuté v piatej časti, podľa ktorého sa spoločnosť Schneider rozhodla predať spoločnosť Legrand ku dňu, keď už nebola viazaná povinnosťou v tomto zmysle, nebol uvedený prvýkrát až v štádiu odvolania.

195    Vo svojej duplike predloženej v prvostupňovom konaní totiž Komisia pri spochybňovaní existencie príčinnej súvislosti výslovne uviedla, že:

–        rozhodnutie Komisie o opätovnom začatí podrobného preskúmania v nadväznosti na rozsudky Schneider I a Schneider II neznamená, že by predaj bol neodvratný,

–        spoločnosti Schneider nijako neukladala povinnosť, aby svoje akcie predala, a to o to viac, že táto spoločnosť mala možnosť využiť ustanovenia o odstúpení, ktoré dohodla na účely nevykonania predaja,

–        spoločnosť Schneider sa rozhodla uskutočniť predaj spoločnosti Legrand práve na základe svojho zámeru nenavrhnúť nápravné opatrenia vhodné na vyriešenie problémov vyvolaných koncentráciou vo Francúzsku, a nie z dôvodu nejakého protiprávneho konania Komisie.

196    Za týchto podmienok je piata časť tohto odvolacieho dôvodu prípustná v rozsahu, v akom obsahuje tvrdenie, že spoločnosť Schneider sa rozhodla predať spoločnosť Legrand ku dňu, keď už nebola viazaná povinnosťou v tomto zmysle.

b)     O veci samej

197    V bode 303 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uvádza, že mu prislúcha preskúmať, či protiprávnosť, ktorou je postihnuté rozhodnutie o nezlučiteľnosti, nemala za následok zníženie hodnoty, na ktorú boli ohodnotené aktíva vlastnené spoločnosťou Schneider v kapitále spoločnosti Legrand v zmluve o prevode.

198    V bodoch 315 a 316 toho istého rozsudku dospel k záveru, že:

–        porušenie práva na obhajobu, ktorým bolo postihnuté rozhodnutie o nezlučiteľnosti, sa musí považovať za súvisiace vzhľadom na dostatočne priamu súvislosť s odložením konečného dátumu na uskutočnenie predaja spoločnosti Legrand na 10. december 2002 v zmluve o prevode v rozsahu, v akom bol tento odklad nevyhnutný, aby sa spoločnosti Schneider umožnilo užitočne vykonať právo každého účastníka správneho konania získať legálne rozhodnutie, ktorým sa rozhoduje o zlučiteľnosti riadne oznámenej koncentrácie so spoločným trhom, a prípadne môcť byť vypočutý v konaní, ktoré mu poskytuje požadované záruky,

–        v dôsledku toho sa závažné porušenie práva Spoločenstva uvedené Súdom prvého stupňa musí považovať za súvisiace rovnako vzhľadom na dostatočne priamu príčinnú súvislosť so škodou, ktorú utrpela spoločnosť Schneider z dôvodu zníženia ceny za prevod spoločnosti Legrand, ktoré súvisí s odkladom skutočného uskutočnenia prevodu.

199    Súd prvého stupňa v bodoch 304 až 312 napadnutého rozsudku tieto závery oprel predovšetkým o tieto skutočnosti:

–        začatie rokovania na účely prevodu spoločnosti Legrand a uzavretie zmluvy o prevode 26. júla 2002 priamo vyplývali z rozhodnutia o nezlučiteľnosti, ktoré, hoci bolo protiprávne, malo všetky svoje právne účinky až do svojho zrušenia rozsudkom Schneider I, ktorý bol vyhlásený 22. októbra 2002,

–        spoločnosť Schneider bola z dôvodu tohto rozhodnutia nútená začať a uzavrieť rokovania na účely predaja pred samotným vyhlásením rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o jej žalobe o neplatnosť,

–        spoločnosť Schneider bola na základe existencie rozhodnutia o nezlučiteľnosti povinná v zmluve o prevode, ktorá bola uzatvorená 26. júla 2002, stanoviť cenu za prevod a zabezpečiť si okrem toho možnosť odložiť skutočný výkon tohto prevodu až do 10. decembra 2002,

–        tento dátum bol dostatočne neskorší než predpokladaný dátum vyhlásenia rozsudku Schneider I, aby sa spoločnosti Schneider umožnilo v prípade zamietnutia jej žaloby o neplatnosť získať potvrdenie zákonnosti sporného rozhodnutia, alebo naopak v prípade zrušenia, ubezpečiť sa o možnosti dosiahnuť ešte opätovné preskúmanie koncentrácie Komisiou prostredníctvom predloženia nových nápravných opatrení s cieľom prijať konečné rozhodnutie, v ktorom by sa rozhodlo o zlučiteľnosti koncentrácie so spoločným trhom,

–        táto povinnosť odložiť skutočné uskutočnenie predaja nevyhnutne viedla spoločnosť Schneider k tomu, že nadobúdateľovi poskytla zníženie kúpnej ceny spoločnosti Legrand oproti cene, ktorú by získala v prípade pevne stanoveného predaja, ku ktorému by došlo, keby neexistovala nezákonnosť rozhodnutia o nezlučiteľnosti,

–        odloženie skutočného predaja na 10. december 2002 viedlo k priznaniu odmeny nadobúdateľovi za riziko znehodnotenia aktív spoločnosti Legrand, aj keď len z dôvodu eventuálne nepriaznivej zmeny priemyselných cenných papierov v období odo dňa podpísania zmluvy o prevode do konca lehoty, na ktorej sa zmluvné strany dohodli na účely skutočného vykonania predaja.

200    Treba konštatovať, že 26. júla 2002, keď spoločnosť Schneider uzavrela s konzorciom Wendel‑KKR zmluvu o predaji spoločnosti Legrand, podľa ktorej sa mal tento predaj uskutočniť najneskôr 10. decembra 2002, ibaže by spoločnosť Schneider využila možnosť odstúpiť od zmluvy prostredníctvom náhrady za odstupné vo výške 180 miliónov eur, bola posledná uvedená spoločnosť povinná začať proces predaja v rámci plnenia povinností vyplývajúcich z rozhodnutia o rozdelení.

201    Je však nutné poukázať jednak na to, že v nadväznosti na konanie o predbežnom opatrení začaté na návrh spoločnosti Schneider, ktorý však táto spoločnosť ihneď vzala späť, Komisia 26. júla 2002 predĺžila lehotu na rozdelenie pôvodne stanovenú do 5. novembra 2002 až na 5. februára 2003, a jednak na to, že Súd prvého stupňa, ktorý súhlasil s rozhodovaním v skrátenom súdnom konaní, zrušil rozhodnutie o nezlučiteľnosti rozsudkom Schneider I z 22. októbra 2002, ktorý časovo predchádza termínu uskutočnenia predaja podľa zmluvy.

202    V tejto súvislosti sa spoločnosť Schneider rozhodla nevyužiť možné odstúpenie od zmluvy v lehote končiacej sa 5. decembra 2002 a počkať, kým sa predaj uskutoční 10. decembra 2002.

203    Zo spisu vyplýva, že toto rozhodnutie prijala najmä z obavy, že v rámci pokračovania podrobného preskúmania ani po navrhnutí nápravných opatrení nedosiahne, aby bolo vydané rozhodnutie vyhlasujúce koncentráciu za zlučiteľnú, vzhľadom na to, že:

–        riziko, že bude vydané rozhodnutie o nezlučiteľnosti so spoločným trhom, je vlastné každému preskúmaniu, či už na samotnom začiatku, alebo v opätovnom správnom konaní po tom, čo došlo k zrušeniu prvého rozhodnutia o nezlučiteľnosti,

–        rozhodnutie o nezlučiteľnosti v každom prípade podlieha preskúmaniu súdom Spoločenstva.

204    Logickým právnym dôsledkom zrušenia rozhodnutia o nezlučiteľnosti a rozhodnutia o rozdelení by pritom bolo, že spoločnosť Schneider by sa zúčastnila na opätovne začatom podrobnom preskúmaní až do jeho skončenia, keď mohol nastať jeden z týchto dvoch prípadov, ako to Komisia v podstate uviedla vo svojom odvolaní:

–        buď by sa vydalo rozhodnutie vyhlasujúce koncentráciu za zlučiteľnú, v tomto prípade by spoločnosť Schneider nebola povinná predať spoločnosť Legrand a nevznikla by jej ujma z údajného zníženia ceny, alebo

–        by sa znovu vydalo rozhodnutie o nezlučiteľnosti a rozhodnutie o rozdelení, v tomto prípade by predaj bol legálnym dôsledkom konštatovanej nezlučiteľnosti a nestal by sa základom na vznik nahraditeľnej škody, pretože takýto predaj je rizikom, aké bežne znáša podnik, ktorý využije možnosti stanovené v článku 7 ods. 3 nariadenia, čiže uskutoční koncentráciu prostredníctvom verejnej ponuky na výmenu akcií pred vydaním rozhodnutia Komisie o tejto koncentrácii.

205    Zdá sa teda, že Súd prvého stupňa tieto závery nevyvodil z vlastných zistení a dopustil sa nesprávneho právneho posúdenia skutkových okolností, pričom priamou príčinou uvedenej škody je rozhodnutie spoločnosti Schneider počkať, kým sa predaj uskutoční 10. decembra 2002, do čoho nebola v rámci procesu predaja začatého za vyššie pripomenutých podmienok nijako nútená.

206    Tento záver nemožno spochybniť ani okolnosťou, že spoločnosť Schneider bola pri svojom rozhodovaní vystavená riziku, že bude musieť zaplatiť pokutu vo výške 180 miliónov eur. Takáto hrozba totiž vyplývala zo zmluvy o prevode, ktorú tento podnik uzavrel za vyššie uvedených podmienok.

207    V konečnom dôsledku treba tretiemu odvolaciemu dôvodu vyhovieť bez toho, aby bolo potrebné preskúmať zostávajúce body tretej a piatej časti a prvú, druhú a štvrtú časť tohto dôvodu.

208    Bez toho, aby bolo potrebné skúmať štvrtý a piaty odvolací dôvod, ktoré sa týkajú Súdom prvého stupňa určenej škody, na ktorú spoločnosť Schneider nepoukazovala, a priznania kompenzačných úrokov od 10. decembra 2002 zo škody súvisiacej s údajným znížením kúpnej ceny, z vyššie uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok musí byť zrušený v rozsahu, v akom:

–        bola Spoločenstvu uložená povinnosť nahradiť dve tretiny škody uplatnenej spoločnosťou Schneider v rozsahu zníženia kúpnej ceny spoločnosti Legrand, ktoré údajne poskytla nadobúdateľovi ako protihodnotu za odklad uskutočnenia predaja až do 10. decembra 2002,

–        bolo nariadené vypracovanie znaleckého posudku na účely ocenenia tejto škody,

–        boli priznané úroky z náhrady zodpovedajúce tejto škode.

209    V zostávajúcej časti musí byť odvolanie zamietnuté.

VII –  O dôsledkoch čiastočného zrušenia napadnutého rozsudku

210    Podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Súdu prvého stupňa. V danej veci môže vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Súdu prvého stupňa.

211    V predmetnom konaní stav veci dovoľuje rozhodnúť o návrhu spoločnosti Schneider na náhradu škody.

A –  O škode tvorenej nákladmi vynaloženými spoločnosťou Schneider na účasť na opätovnom začatí konania o preskúmaní koncentrácie

212    Napadnutým rozsudkom bola Spoločenstvu uložená povinnosť nahradiť škodu tvorenú nákladmi vynaloženými spoločnosťou Schneider z dôvodu jej účasti na opätovnom začatí konania o preskúmaní koncentrácie, ku ktorému došlo po vyhlásení rozsudkov Schneider I a Schneider II.

213    Dôvody odvolania, ktoré Komisia uplatnila proti tomuto rozhodnutiu, boli zamietnuté.

214    Ďalej treba rozhodnúť o zaplatení náhrady predmetnej škody.

215    Vo svojom návrhu na náhradu škody spoločnosť Schneider poukazuje na dodatočné náklady v celkovej výške 2 107 619,18 eura vynaložené najmä na pomoc jej právnych, ekonomických a bankových poradcov.

216    Ako sa už rozhodlo v bode 320 napadnutého rozsudku, na vymedzenie sumy, v ktorej výške má Komisia odškodniť spoločnosť Schneider, bude treba odpočítať od celkových nákladov

–        celkové náklady vynaložené spoločnosťou Schneider vo veciach T‑310/01, T‑77/02 a T‑77/02 R,

–        náklady na konzultáciu právnych, daňových a bankových poradcov a ostatné správne náklady vynaložené na účely vykonania rozdelenia za podmienok uložených Komisiou,

–        náklady, ktoré by spoločnosť Schneider nevyhnutne vynaložila na nápravné opatrenia v súvislosti s využívaním opory na trhu, ktoré by v každom prípade navrhla pred prijatím rozhodnutia o nezlučiteľnosti, pokiaľ by bolo prijaté za dodržania práva na obhajobu.

217    Účastníkom konania prislúcha, aby Súdnemu dvoru buď predložili sumu tejto škody stanovenú spoločnou dohodou podľa podmienok výpočtu uvedených v predchádzajúcom bode, a to v lehote troch mesiacov odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku, alebo mu v tej istej lehote predložili svoje číselne vyjadrené návrhy.

B –  O škode zodpovedajúcej zníženiu kúpnej ceny spoločnosti Legrand, ktorú poskytla spoločnosť Schneider

218    Napadnutým rozsudkom bola Spoločenstvu uložená povinnosť nahradiť dve tretiny škody tvorenej znížením kúpnej ceny spoločnosti Legrand, ktoré nadobúdateľovi poskytla spoločnosť Schneider ako protihodnotu za odklad uskutočnenia predaja do 10. decembra 2002. Okrem toho bolo nariadené vypracovanie znaleckého posudku na účely ocenenia tejto škody a boli priznané úroky z náhrady zodpovedajúce tejto škode.

219    Tieto časti rozhodnutia boli na základe odvolania Komisie zrušené.

220    Preto treba znovu rozhodnúť o návrhu spoločnosti Schneider, pokiaľ ide o predmetnú škodu.

221    S ohľadom na dôvody, ktoré viedli k čiastočnému zrušeniu napadnutého rozsudku, musí sa konštatovať, že medzi sporným znížením ceny a protiprávnosťou rozhodnutia o nezlučiteľnosti vydaného Komisiou nie je priama príčinná súvislosť.

222    Priamou príčinou údajnej škody je totiž rozhodnutie spoločnosti Schneider počkať, kým sa predaj uskutoční 10. decembra 2002, do čoho nebola nijako nútená.

223    Žaloba spoločnosti Schneider preto musí byť zamietnutá, pokiaľ ide o náhradu istiny tejto škody, ako aj súvisiacich úrokov.

VIII –  O trovách

224    Podľa článku 122 prvého odseku Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania.

225    Podľa článku 69 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľného na základe článku 118 toho istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

226    Komisia navrhuje zaviazať spoločnosť Schneider na náhradu trov prvostupňového konania, ako aj odvolacieho konania.

227    Vzhľadom na to, že z hľadiska tohto rozsudku spoločnosť Schneider v podstatnej časti nemala so svojimi dôvodmi a nárokmi úspech, treba jej uložiť povinnosť, aby znášala vlastné trovy konania v prvostupňovom konaní a trovy predmetného konania a nahradila dve tretiny trov konania Komisie v rámci týchto konaní.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol a vyhlásil:

1.      Rozsudok Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 11. júla 2007, Schneider Electric/Komisia (T‑351/03), sa zrušuje v rozsahu, v akom:

–        bola Spoločenstvu uložená povinnosť nahradiť dve tretiny škody uplatnenej spoločnosťou Schneider Electric SA z dôvodu zníženia kúpnej ceny spoločnosti Legrand SA, ktoré údajne poskytla nadobúdateľovi ako protihodnotu za odklad uskutočnenia predaja do 10. decembra 2002,

–        bolo nariadené vypracovanie znaleckého posudku na účely ocenenia tejto škody,

–        boli priznané úroky z náhrady zodpovedajúce tejto škode.

2.      V zostávajúcej časti sa odvolanie zamieta.

3.      Účastníci konania predložia Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev v lehote troch mesiacov od vyhlásenia tohto rozsudku ocenenie škody tvorenej nákladmi vynaloženými spoločnosťou Schneider Electric SA na účasť na opätovnom začatí konania o preskúmaní koncentrácie, ku ktorému došlo po vyhlásení rozsudkov Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 22. októbra 2002, Schneider Electric/Komisia (T‑310/01 a T‑77/02), a toto ocenenie sa vypracuje na základe spoločnej dohody spôsobom uvedeným v bode 216 tohto rozsudku.

4.      Ak nedôjde k takejto dohode, predložia účastníci konania Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev v tej istej lehote svoje číselne vyjadrené návrhy.

5.      V zostávajúcej časti sa žaloba spoločnosti Schneider Electric SA zamieta.

6.      Spoločnosť Schneider Electric SA znáša vlastné trovy prvostupňového konania a trovy predmetného konania a je povinná nahradiť trovy konania Komisie Európskych spoločenstiev v rámci týchto konaní.

Podpisy

* Jazyk konania: francúzština.