Language of document : ECLI:EU:T:2015:654

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora)

z 18. septembra 2015 (*)

„Štátna pomoc – Doručovanie poštových zásielok – Opatrenia prijaté nemeckými orgánmi v prospech spoločnosti Deutsche Post AG – Rozhodnutie začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES – Záujem na konaní – Opätovné začatie ukončeného konania – Účinky rozsudku o zrušení“

Vo veci T‑421/07 RENV,

Deutsche Post AG, so sídlom v Bonne (Nemecko), v zastúpení: J. Sedemund a T. Lübbig, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: B. Martenczuk, T. Maxian Rusche a R. Sauer, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

UPS Europe NV/SA, so sídlom v Bruseli (Belgicko),

a

UPS Deutschland Inc. & Co. OHG, so sídlom v Neusse (Nemecko),

v zastúpení: T. Ottervanger, advokát,

vedľajší účastníci konania,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie z 12. septembra 2007 začať konanie podľa článku 88 ods. 2 [ES], pokiaľ ide o štátnu pomoc poskytnutú Spolkovou republikou Nemecko pre Deutsche Post AG [štátna pomoc C 36/07 (ex NN 25/07)],

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),

v zložení: predseda komory H. Kanninen (spravodajca), sudcovia I. Pelikánová a E. Buttigieg,

tajomník: K. Andová, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 9. januára 2015,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Dňa 7. júla 1994 podala spoločnosť na distribúciu balíkov UPS Europe NV/SA na Komisiu Európskych spoločenstiev sťažnosť proti nemeckému poštovému verejnému podniku Deutsche Bundespost Postdienst (ďalej len „DB‑Postdienst“), ktorého činnosť prevzala od 1. januára 1995 žalobkyňa, Deutsche Post AG. Táto sťažnosť bola založená tak na článku 86 Zmluvy o ES (teraz článok 82 ES), ako aj na článku 92 Zmluvy o ES (teraz článok 87 ES) a nadväzovala na ňu ďalšia sťažnosť, ktorú podalo v roku 1997 združenie súkromných poskytovateľov kuriérskych služieb a služieb rýchleho doručovania listových zásielok a balíkov Bundesverband Internationaler Express‑ und Kurierdienste eV.

2        UPS Europe a Bundesverband Internationaler Express‑ und Kurierdienste v podstate vytýkali DB‑Postdienst, že viedol politiku predaja so stratou v odvetví zasielania balíkov od dverí k dverám, ktoré je otvorené hospodárskej súťaži, a že túto politiku financoval buď prostredníctvom príjmov dosiahnutých v odvetví prepravy listov, v ktorom mal zákonný monopol, alebo prostredníctvom pomoci v rozpore s článkom 87 ES.

3        Listom zo 17. augusta 1999 uverejnenom v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev z 23. októbra 1999 (Ú. v. ES C 306, s. 25) Komisia informovala Spolkovú republiku Nemecko o svojom rozhodnutí začať konanie vo veci formálneho zisťovania podľa článku 88 ods. 2 ES v súvislosti s rôznymi opatreniami, na základe ktorých žalobkyňa získala verejné zdroje (ďalej len „rozhodnutie o začatí konania z roku 1999“).

4        Dňa 19. júna 2002 Komisia prijala rozhodnutie 2002/753/ES o opatreniach prijatých Spolkovou republikou Nemecko v prospech žalobkyne [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 247, s. 27, ďalej len „rozhodnutie z roku 2002“), ktorého výrok znie:

„Článok 1

Verejná pomoc vo výške 572 miliónov eur (1 118,7 milióna DEM), ktorú [Spolková republika Nemecko] poskytla [žalobkyni], je nezlučiteľná so spoločným trhom.

Článok 2

1.      [Spolková republika Nemecko] prijme všetky opatrenia nevyhnutné na vymáhanie vrátenia pomoci, ktorá je uvedená v článku 1, [od žalobkyne], ktorá jej bola poskytnutá protiprávne.

… [neoficiálny preklad]“

5        Rozsudkom z 1. júla 2008, Deutsche Post/Komisia (T‑266/02, Zb., ďalej len „zrušujúci rozsudok“, EU:T:2008:235), Súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie z roku 2002. Odvolanie podané Komisiou proti tomuto rozsudku bolo zamietnuté rozsudkom z 2. septembra 2010, Komisia/Deutsche Post (C‑399/08 P, Zb., EU:C:2010:481).

6        Dňa 11. mája 2004 podala UPS Europe na Komisii ďalšiu sťažnosť, pričom tvrdila, že Komisia vo svojom rozhodnutí z roku 2002 nepreskúmala všetky verejné opatrenia uvedené v sťažnosti z roku 1994 a že výhody, ktoré získala žalobkyňa, výrazne prevyšujú sumu, ktorej vymáhanie Komisia nariadila. Dňa 16. júla 2004 podala sťažnosť spoločnosť TNT Post AG & Co. KG, ktorá v nej tvrdila, že sadzby, ktoré žalobkyňa účtovala za služby jednej zo svojich dcérskych spoločností, boli neprimerane nízke a tieto služby boli financované prostredníctvom príjmov pochádzajúcich z odvetvia prepravy listov.

7        Listom z 12. septembra 2007 Komisia informovala Spolkovú republiku Nemecko, že rozhodla o začatí konania podľa článku 88 ods. 2 ES týkajúceho sa štátnej pomoci, ktorú nemecké orgány poskytli Deutsche Post [štátna pomoc C 36/07 (ex NN 25/07)] (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Napadnuté rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 19. októbra 2007 (Ú. v. EÚ C 245, s. 21) v autentickom jazyku, teda nemčine, a predchádzalo mu zhrnutie v ostatných úradných jazykoch.

8        V napadnutom rozhodnutí Komisia po prvé pripomenula kroky, ktoré boli na základe článku 87 ES prijaté proti žalobkyni od roku 1994. Poukázala na nevyhnutnosť viesť globálne vyšetrovanie všetkých skreslení hospodárskej súťaže vyplývajúcich z priznania verejných zdrojov žalobkyni a jej predchodkyni, pričom uviedla, že konanie začaté rozhodnutím o začatí konania z roku 1999 bude doplnené s cieľom zahrnúť nedávno získané informácie a prijať konečné stanovisko o zlučiteľnosti týchto zdrojov so Zmluvou ES (odôvodnenia 1 až 15 napadnutého rozhodnutia).

9        Po druhé Komisia zdôraznila, že „doplňujúce vyšetrovanie“, ku ktorému mala v úmysle pristúpiť, „v žiadnom prípade nenahradí rozhodnutie z roku 2002“, v ktorom sa konštatuje, že „štátna pomoc vo výške 572 miliónov eur bola použitá na krížové dotovanie obchodných činností, pričom sa v ňom neskúma všeobecná otázka, či [žalobkyňa a jej predchodkyňa] dostali z verejných zdrojov neprimerane vysokú kompenzáciu [na vykonanie ich služby všeobecného hospodárskeho záujmu]“. Komisia vysvetlila, že mala v úmysle zistiť, či došlo k neprimerane vysokej kompenzácii nad rámec uvedených 572 miliónov eur, a vyhlásila, že preskúma všetky verejné opatrenia prijaté v prospech týchto spoločností medzi 1. júlom 1989, teda dátumom vytvorenia DB‑Postdienst, a 31. decembrom 2007, teda predpokladaným dátumom ukončenia služby všeobecného hospodárskeho záujmu zo strany žalobkyne (odôvodnenie 15 napadnutého rozhodnutia).

10      Po tretie Komisia uviedla tri verejné opatrenia, z ktorých mali DB‑Postdienst a žalobkyňa prospech (odôvodnenia 25 až 32, 38, 39 a 40 až 48 napadnutého rozhodnutia).

11      Po štvrté Komisia usúdila, že tri opatrenia uvedené v bode 10 vyššie buď predstavovali štátnu pomoc, alebo hrozilo, že by ňou mohli byť (odôvodnenia 76 až 78 napadnutého rozhodnutia).

12      Po piate Komisia uviedla, že preskúma, do akej miery bola kompenzácia priznaná žalobkyni a jej predchodkyni nevyhnutná na zabezpečenie služby všeobecného hospodárskeho záujmu (odôvodnenia 80 a 81 napadnutého rozhodnutia).

13      Napokon po šieste Komisia vyzvala Spolkovú republiku Nemecko, aby „oznámila svoje stanovisko v lehote jedného mesiaca od doručenia [napadnutého rozhodnutia]“ a „oznámila všetky užitočné informácie na účely právneho posúdenia uvedených opatrení vo svetle ustanovení upravujúcich štátnu pomoc“.

 Konania pred Všeobecným súdom a Súdnym dvorom

14      Žalobou podanou do kancelárie Súdu prvého stupňa 22. novembra 2007 požiadala žalobkyňa o zrušenie napadnutého rozhodnutia a zaviazanie Komisie na náhradu trov konania.

15      Komisia podala do kancelárie Súdu prvého stupňa 6. februára 2008 vyjadrenie k žalobe, v ktorom navrhuje, aby tento súd zamietol žalobu ako neprípustnú alebo subsidiárne ako nedôvodnú a aby zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

16      Listom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 29. februára 2008 podali UPS Europe a UPS Deutschland Inc. & Co. OHG (ďalej len spoločne „UPS“) návrh na vstup do konania ako vedľajší účastníci na podporu návrhov Komisie.

17      Uznesením z 9. júla 2008 predseda prvej komory Súdu prvého stupňa vyhovel návrhu UPS.

18      Rozsudkom z 8. decembra 2011, Deutsche Post/Komisia (T‑421/07, Zb., EU:T:2011:720), Všeobecný súd zamietol žalobu ako neprípustnú a zaviazal žalobkyňu, aby znášala svoje vlastné trovy konania a nahradila trovy konania Komisie. UPS bola zaviazaná, aby znášala svoje vlastné trovy konania.

19      Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 13. februára 2012 žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku Všeobecného súdu v zmysle článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

20      Rozsudkom z 24. októbra 2013, Deutsche Post/Komisia (C‑77/12 P, ďalej len „rozsudok v odvolacom konaní“, EU:C:2013:695), Súdny dvor zrušil rozsudok Všeobecného súdu a vrátil mu vec na nové konanie, pričom rozhodol, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

 Konanie a návrhy po vrátení veci

21      Po vyhlásení rozsudku v odvolacom konaní a v súlade s článkom 118 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu z 2. mája 1991 bola vec rozhodnutím predsedu Všeobecného súdu z 13. novembra 2013 pridelená prvej komore.

22      V zmysle článku 119 ods. 1 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 predložila žalobkyňa 23. decembra 2013 a Komisia 19. februára 2014 do kancelárie Všeobecného súdu písomné pripomienkové vyjadrenia. UPS sa tejto možnosti vzdala 17. apríla 2014.

23      Všeobecný súd položil v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania v zmysle článku 64 rokovacieho poriadku z 2. mája 1991 účastníkom konania otázky, na ktoré odpovedali v stanovenej lehote. Všeobecný súd si v záujme riadneho výkonu spravodlivosti a s cieľom optimálnej organizácie troch vecí, v ktorých pred ním proti sebe stáli žalobkyňa a Komisia a ktorými boli po prvé prejednávaná vec, po druhé vec T‑388/11, Deutsche Post/Komisia, a po tretie vec T‑152/12, Deutsche Post/Komisia, želal poznať stanovisko účastníkov konania k tomu, čo by mohlo alebo malo byť stanovené ako priorita, pokiaľ ide o poradie prejednania týchto vecí a o možnosť prerušiť jedno alebo viac konaní, kým sa nevyhlási rozsudok v ostaných veciach. Vo veci T‑388/11, Deutsche Post/Komisia, žalobkyňa navrhuje zrušenie rozhodnutia Komisie K(2011) 3081 v konečnom znení z 10. mája 2011, ktorým sa rozširuje prebiehajúce konanie vo veci formálneho zisťovania týkajúceho sa štátnej pomoci poskytnutej Nemeckom žalobkyni z dôvodu kompenzácie povinností univerzálnych služieb, na dotácie, ktoré nemecké orgány poskytli žalobkyni s cieľom pokryť náklady vynaložené na dôchodky zamestnancov so štatútom úradníkov [štátna pomoc C 36/27 (ex NN 25/07)]. Vo veci T‑152/12, Deutsche Post/Komisia, žalobkyňa navrhuje zrušenie článkov 1, 2 a 4 až 6 rozhodnutia Komisie 2012/636/EÚ z 25. januára 2012 o opatrení C 36/07 (ex NN 25/07), ktoré prijalo Nemecko v prospech žalobkyne (Ú. v. EÚ L 289, s. 1).

24      Po predložení pripomienok účastníkov konania bolo 15. septembra 2014 prijaté uznesenie predsedu prvej komory Všeobecného súdu vo veci T‑388/11, Deutsche Post/Komisia, a uznesenie predsedu ôsmej komory Všeobecného súdu vo veci T‑152/12, Deutsche Post/Komisia, ktorými sa konanie v uvedených dvoch veciach prerušuje, kým sa neprijme konečné rozhodnutie v prejednávanej veci.

25      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 9. januára 2015.

26      Vo svojom pripomienkovom vyjadrení z 23. decembra 2013 žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

27      Žalobkyňa na pojednávaní čiastočne vzala späť svoju žalobu. Konkrétne vzala späť svoj návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom ním bolo začaté konanie vo veci formálneho zisťovania týkajúce sa niektorých verejných záruk priznaných jej predchodkyni a jej samej. Vo zvyšnej časti týkajúcej sa začatia konania vo veci formálneho zisťovania o iných verejných opatreniach, na ktoré sa vzťahovalo napadnuté rozhodnutie (ďalej len „sporné opatrenia“), svoju žalobu ponechala v pôvodnej podobe.

28      Komisia, ktorú podporuje UPS, navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        vyhlásil, že zastavuje konanie,

–        subsidiárne, zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

 Právny stav

 O záujme na konaní

29      Podľa ustálenej judikatúry sa záujem žalobkyne na konaní vzhľadom na predmet žaloby posudzuje podľa stavu ku dňu podania žaloby, inak je žaloba neprípustná. Okrem toho musí záujem žalobkyne na dosiahnutí uspokojujúceho výsledku konania pretrvávať až do vyhlásenia rozhodnutia súdu, inak sa konanie musí zastaviť (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. decembra 1963, Forges de Clabecq/Vysoký úrad, 14/63, Zb., EU:C:1963:60, bod 748, a zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia, C‑362/05 P, Zb., EU:C:2007:322, bod 42).

30      Komisia vo svojich pripomienkach podaných po vrátení veci na nové konanie tvrdí, že žalobkyňa vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu stratila záujem na konaní v dôsledku zrušenia rozhodnutia z roku 2002, a navrhuje, aby Všeobecný súd zastavil konanie.

31      Komisia pripomína, že v rozsudku v odvolacom konaní Súdny dvor rozhodol, že žaloba sa v čase jej podania, teda 22. novembra 2007, má považovať za prípustnú, a to napriek zrušeniu rozhodnutia z roku 2002, keďže v tom čase ešte rozhodnutie zrušené nebolo. Súdny dvor sa však nevyjadril k otázke, či sa žaloba s ohľadom na uvedené zrušenie stala bezpredmetnou následne. V tejto súvislosti Komisia poukazuje jednak na to, že konanie vo veci formálneho zisťovania, ktoré sa začalo na základe rozhodnutia o začatí konania z roku 1999, sa týkalo sporných opatrení, a jednak na to, že jediný právny účinok napadnutého rozhodnutia, a to povinnosť Spolkovej republiky Nemecko pozastaviť vykonávané sporné opatrenia, vyplýval už z rozhodnutia o začatí konania z roku 1999. Konanie vo veci formálneho zisťovania začaté na základe rozhodnutia o začatí konania z roku 1999 pritom bolo z dôvodu zrušenia rozhodnutia z roku 2002, ku ktorému došlo 1. júla 2008, opätovne začaté v celom rozsahu. Okrem toho Komisia poukazuje na to, že po zrušení rozhodnutia z roku 2002 bola v zmysle článku 233 ES povinná prijať všetky opatrenia, ktoré vyplývajú z výkonu rozhodnutia o zrušení, vrátane ukončenia prebiehajúceho konania vo veci formálneho zisťovania konečným rozhodnutím. Komisia preto dospela k záveru, že zrušenie napadnutého rozhodnutia viac nemôže žalobkyni priniesť nijakú výhodu, keďže konanie vo veci formálneho zisťovania naďalej prebiehalo, pričom muselo byť ukončené konečným rozhodnutím, a povinnosť pozastavenia vykonávaných opatrení ďalej existovala.

32      Žalobkyňa nesúhlasí s tvrdeniami Komisie a tvrdí, že má stále záujem na konaní namierenom proti napadnutému rozhodnutiu.

33      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že záujem na konaní, ktorého sa týkala judikatúra uvedená v bode 29 vyššie, je podmienkou prípustnosti, ktorá musí pretrvávať aj v odvolacom konaním, až kým sudca nerozhodne vo veci samej. Podľa judikatúry Súdneho dvora takýto záujem existuje, ak odvolanie môže svojím výsledkom priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý ho podal (rozsudok zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia, C‑550/07 P, Zb., EU:C:2010:512, body 22 a 23).

34      Vzhľadom na to, že rozhodnutie z roku 2002 bolo zrušené 1. júla 2008, teda pred vyhlásením rozsudku v odvolacom konaní, pričom Súdny dvor toto zrušenie spomenul vo svojom rozsudku, a preto si musel byť vedomý jeho účinkov, je nutné konštatovať, že Súdny dvor tým, že odvolanie podané žalobkyňou prijal, implicitne, ale pritom nevyhnutne usúdil, že žalobkyňa má aj naďalej záujem na konaní proti napadnutému rozhodnutiu, a to aj po zrušení rozhodnutia z roku 2002.

35      V tejto súvislosti je potrebné tiež uviesť, že žalobkyňa si aj naďalej zachováva záujem na konaní proti napadnutému rozhodnutiu vzhľadom na osobitné okolnosti prejednávanej veci, teda na existenciu viacerých po sebe nasledujúcich rozhodnutí Komisie prijatých od roku 1999 a týkajúcich sa opatrení v prospech žalobkyne, a najmä vzhľadom na to, že prijatie niektorých tvrdení žalobkyne v súvislosti s dodržiavaním primeranej lehoty by v rámci prejednávanej žaloby mohlo spôsobiť nielen zrušenie napadnutého rozhodnutia, ale mohlo by mať aj vplyv na povinnosť Komisie zohľadniť toto zrušenie pri následnom preskúmaní týchto opatrení.

36      Návrh na zastavenie konania podaný Komisiou preto musí byť zamietnutý.

 O veci samej

37      Žalobkyňa uvádza na podporu svojho návrhu na čiastočné zrušenie napadnutého rozhodnutia tri žalobné dôvody, ktoré Komisia s podporou UPS spochybňuje. Tieto žalobné dôvody sú založené po prvé na porušení základných procesných zásad, po druhé na porušení povinnosti odôvodnenia a po tretie na porušení článku 87 ods. 1 ES a článku 88 ES.

38      V rámci prvého žalobného dôvodu žalobkyňa uvádza viacero výhrad. V prvej z nich, ktorú je potrebné preskúmať na začiatku, spochybňuje možnosť Komisie začať konanie vo veci formálneho zisťovania v súvislosti so spornými opatreniami, keďže tieto opatrenia už boli predmetom ukončeného konania vo veci formálneho zisťovania a primeraná lehota na uskutočnenie požadovaného preskúmania už uplynula. Po prvé žalobkyňa tvrdí, že Komisia podľa judikatúry v záujme zachovania zásady ochrany legitímnej dôvery nemôže požadovať vrátenie nezákonne poskytnutej pomoci po uplynutí neprimeraného obdobia pasivity. Po druhé opätovnému začatiu ukončeného konania bránia jednak nariadenie Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy ES (Ú. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339) a jednak všeobecné procesné zásady, najmä zásada právnej istoty.

39      Komisia odpovedá, že lehota, ktorá uplynula pred prijatím napadnutého rozhodnutia, bola primeraná, a to jednak vzhľadom na komplexnú povahu preskúmania výdavkov a príjmov DB‑Postdienst a žalobkyne počas viac ako 20 rokov a jednak vzhľadom na to, že po prijatí rozhodnutia z roku 2002 získala informácie, ktoré vyvolali nové otázky. Okrem toho článok 15 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 stanovuje v súvislosti s nezákonne poskytnutou pomocou desaťročnú premlčaciu lehotu, pričom v prípade, že je premlčacia lehota výslovne stanovená, sa legitímna dôvera nezakladá na uplynutí lehôt. Okrem toho Komisia pripomína, že bola povinná znovu začať konanie vo veci formálneho zisťovania po zrušení rozhodnutia z roku 2002, s čím napadnuté rozhodnutie jednoducho počítalo, a že vzhľadom na to, že konečné rozhodnutie mohlo byť v zmysle článku 9 nariadenia č. 659/1999 zrušené, nevyhnutne nemalo definitívnu povahu.

40      Predovšetkým je potrebné preskúmať, či Komisia porušila nariadenie č. 659/1999, ako aj zásadu právnej istoty, keď prijala napadnuté rozhodnutie.

41      Po prvé je potrebné poukázať na to, že Komisia vo svojich pripomienkach k rozsudku v odvolacom konaní a žalobkyňa v odpovedi na opatrenia Všeobecného súdu na zabezpečenie priebehu konania uvedené v bode 23 vyššie, ako aj na pojednávaní potvrdili, že sporné opatrenia už boli predmetom konania vo veci formálneho zisťovania, ktoré sa začalo na základe rozhodnutia o začatí konania z roku 1999, ako to predtým konštatoval aj Všeobecný súd v bodoch 56 až 60 rozsudku Deutsche Post/Komisia, už citovaného v bode 18 vyššie (EU:T:2011:720), pričom Súdny dvor v rozsudku v odvolacom konaní nepoukázal na akékoľvek pochybenie v tejto súvislosti.

42      Preto je potrebné sa domnievať, že konanie vo veci formálneho zisťovania sa v súvislosti so spornými opatreniami začalo v roku 1999.

43      Po druhé je potrebné pripomenúť jednak to, že podľa článku 7 ods. 1 nariadenia č. 659/1999, ktorý sa na konanie týkajúce sa nezákonne poskytnutej pomoci vzťahuje podľa článku 13 ods. 1 uvedeného nariadenia, sa konanie vo veci formálneho zisťovania ukončí rozhodnutím v zmysle odsekov 2 až 5 tohto článku, okrem prípadu stiahnutia oznámenia dotknutým členským štátom, a jednak to, že Súdny dvor v rozsudku v odvolacom konaní rozhodol, že Komisia rozhodnutím z roku 2002 úplne ukončila konanie vo veci formálneho zisťovania začaté v roku 1999 (rozsudok v odvolacom konaní, body 56 až 64).

44      Napadnuté rozhodnutie sa teda v súvislosti so spornými opatreniami musí považovať za rozhodnutie o opätovnom začatí konania vo veci formálneho zisťovania, ktoré bolo v celom rozsahu ukončené.

45      Po tretie je potrebné poukázať na to, že článok 9 nariadenia č. 659/1999 umožňuje zrušiť rozhodnutie, ktorým bolo ukončené konanie vo veci formálneho zisťovania, len v prípade, ak vychádzalo z nesprávnych informácií poskytnutých počas konania, ktoré majú rozhodujúci význam. V tomto článku sa tiež uvádza, že pred zrušením rozhodnutia a prijatím nového rozhodnutia sa musí začať konanie vo veci formálneho zisťovania.

46      Článok 9 nariadenia č. 659/1999 nepochybne nie je pre Komisiu jedinou možnosťou, ako zmeniť rozhodnutie o ukončení konania vo veci formálneho zisťovania.

47      Toto ustanovenie je totiž len konkrétnym vyjadrením všeobecnej právnej zásady, podľa ktorej retroaktívne zrušenie nezákonného správneho aktu, ktorým boli vytvorené subjektívne práva, je prípustné, najmä ak bol predmetný správny akt prijatý na základe nesprávnych alebo neúplných informácií poskytnutých dotknutou osobou. Možnosť retroaktívne zrušiť nezákonný správny akt, ktorým boli vytvorené subjektívne práva, však nie je obmedzená len na túto jednu okolnosť, keďže toto zrušenie možno vykonať vždy, za predpokladu, že inštitúcia, ktorá vydala akt, splní podmienky týkajúce sa dodržania primeranej lehoty a legitímnej dôvery adresáta aktu, ktorý sa mohol spoliehať na jeho zákonnosť (pozri rozsudok z 12. septembra 2007, González y Díez/Komisia, T‑25/04, Zb., EU:T:2007:257, bod 97 a citovanú judikatúru).

48      Komisia však nikdy nemala v úmysle stiahnuť alebo zrušiť rozhodnutie z roku 2002, ako to sama uznala vo svojich písomnostiach, a netvrdila, že toto rozhodnutie bolo založené na nepresných informáciách, ale odôvodnila začatie nového konania vo veci formálneho zisťovania potrebou doplniť konanie začaté v roku 1999 s cieľom zahrnúť nedávno získané informácie (odôvodnenie 14 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho v odôvodnení 15 napadnutého rozhodnutia Komisia poukázala na to, že toto rozhodnutie nenahrádza rozhodnutie z roku 2002 (pozri bod 9 vyššie).

49      Napadnuté rozhodnutie preto nemožno považovať za rozhodnutie o zrušení alebo stiahnutí rozhodnutia z roku 2002, ktoré bolo prijaté buď na základe článku 9 nariadenia č. 659/1999, alebo na základe všeobecnej právnej zásady, podľa ktorej je za istých okolnosti prípustné retroaktívne zrušenie nezákonného správneho aktu.

50      Po štvrté je potrebné poukázať na to, že nijaké ustanovenie nariadenia č. 659/1999 Komisii nedáva možnosť opätovne začať ukončené konanie vo veci formálneho zisťovania a prijať nové rozhodnutie bez toho, aby predtým zrušila alebo stiahla rozhodnutie o ukončení.

51      Na jednej strane je síce nepochybné, že takéto opätovné začatie konania nariadenie č. 659/1999 výslovne nezakazuje. Na druhej strane by však uvedené opätovné začatie konania bolo v rozpore so zásadou právnej istoty, ako aj s duchom uvedeného nariadenia, ktorého odôvodnenie 3 poukazuje na to, že potreba zvýšiť právnu istotu bola jedným z dôvodov jeho prijatia, pričom jeho odôvodnenie 9 uvádza, že konanie vo veci formálneho zisťovania sa uzavrie „konečným“ rozhodnutím.

52      Opätovné začatie konania by totiž po prvé znamenalo, že v právnom poriadku by súčasne existovali dve nezlučiteľné rozhodnutia. Po druhé pripustenie možnosti Komisie opätovne začať ukončené konanie vo veci formálneho zisťovania a prijať nové rozhodnutie bez toho, aby predtým zrušila alebo stiahla rozhodnutie o ukončení, by tejto inštitúcii umožnilo zmeniť kedykoľvek svoje rozhodnutie, čo by účastníkom konania, ktorých sa ukončené konanie týkalo, odňalo akúkoľvek istotu v súvislosti s ich právnou situáciou.

53      Vzhľadom na uvedené je potrebné dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté v rozpore s nariadením č. 659/1999 a so zásadou právnej istoty, pretože sa ním opätovne začalo konanie vo veci formálneho zisťovania, ktoré už bolo v celom rozsahu ukončené rozhodnutím z roku 2002, aby mohlo byť prijaté nové rozhodnutie, a to bez toho, aby bolo rozhodnutie z roku 2002 zrušené alebo stiahnuté.

54      Komisia na pojednávaní pripustila, že opätovné začatie konania vo veci formálneho zisťovania, ktoré už bolo v celom rozsahu ukončené, ako to bolo v prejednávanej veci, je nezákonné, keďže rozhodnutie o ukončení nebolo zrušené ani stiahnuté. Podľa Komisie je však potrebné v prejednávanej veci zohľadniť okolnosť, že zrušenie rozhodnutia z roku 2002 spôsobilo, že rozhodnutie o ukončení konania vo veci formálneho zisťovania začatého v roku 1999 retroaktívne prestalo byť súčasťou právneho poriadku. Napadnuté rozhodnutie je teda podľa nej zákonné.

55      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že zákonnosť aktu sa musí posúdiť v čase jeho prijatia (rozsudok zo 7. februára 1979, Francúzsko/Komisia, 15/76 a 16/76, Zb., EU:C:1979:29, bod 7). V čase prijatia napadnutého rozhodnutia v roku 2007 ešte rozsudok o neplatnosti vyhlásený v roku 2008 neexistoval a Komisia ho nemohla zohľadniť. Okrem toho následné retroaktívne zrušenie rozhodnutia z roku 2002 nebráni tomu, aby sa pri posudzovaní procesného stavu pred uvedeným zrušením zohľadnila existencia tohto rozhodnutia, ako to vyplýva z rozsudku v odvolacom konaní, v ktorom Súdny dvor poukázal na to, že pri prijatí napadnutého rozhodnutia bolo rozhodnutie z roku 2002 stále súčasťou právneho poriadku Európskej únie a ešte účinné (rozsudok v odvolacom konaní, body 65 a 66).

56      Následne je potrebné pripomenúť, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté na základe predpokladu, že rozhodnutie z roku 2002 úplne neukončilo konanie a že pokračovanie konania, ktoré bolo zavŕšené napadnutým rozhodnutím, predstavovalo „doplňujúce vyšetrovanie“ (pozri bod 9 vyššie). Ako však Súdny dvor rozhodol v napadnutom rozsudku v odvolacom konaní, uvedený predpoklad bol nesprávny a Komisia na základe neho nemohla prijať napadnuté rozhodnutie (pozri bod 53 vyššie).

57      Nepochybne platí, že z článku 231 prvého odseku ES vyplýva, že ak je žaloba o neplatnosť dôvodná, súd Únie vyhlási napadnutý akt za neplatný. Podľa ustálenej judikatúry z toho vyplýva, že rozhodnutie súdu Únie o zrušení spôsobuje retroaktívny zánik napadnutého aktu voči všetkým osobám podliehajúcim súdnej právomoci [rozsudky z 1. júna 2006, P & O European Ferries (Vizcaya) a Diputación Foral de Vizcaya/Komisia, C‑442/03 P a C‑471/03 P, Zb., EU:C:2006:356, bod 43, a z 12. februára 2008, CELF a ministre de la Culture et de la Communication, C‑199/06, Zb., EU:C:2008:79, bod 61]. Prijatím rozsudku o zrušení teda rozhodnutie z roku 2002 zaniklo s retroaktívnym účinkom.

58      Zrušenie rozhodnutia z roku 2002 rozsudkom o zrušení zaväzuje Komisiu v zmysle článku 233 ES na prijatie opatrení súvisiacich s vykonaním tohto rozsudku. Komisia musí v tejto súvislosti zohľadniť skutočnosť, že uvedené rozhodnutie zaniklo s retroaktívnym účinkom.

59      V súvislosti s uvedeným je potrebné pripomenúť, že na dosiahnutie súladu s rozsudkom a na jeho úplné vykonanie je inštitúcia, ktorej akt bol zrušený, povinná rešpektovať nielen výrok rozsudku, ale aj odôvodnenie, ktoré k nemu viedlo a ktoré predstavuje jeho nevyhnutnú oporu v tom zmysle, že je potrebné na určenie presného významu toho, o čom bolo rozhodnuté vo výroku. Tieto dôvody totiž jednak presne identifikujú ustanovenie považované za nezákonné a jednak presne vysvetľujú dôvody nezákonnosti zistenej vo výroku a dotknutá inštitúcia na ne musí prihliadnuť pri nahrádzaní zrušeného aktu (rozsudok z 26. apríla 1988, Asteris a i./Komisia 97/86, 99/86, 193/86 a 215/86, Zb., EU:C:1988:199, bod 27).

60      Pokiaľ teda ide o opätovné začatie konania vo veci formálneho zisťovania, je potrebné poukázať na to, že keď Komisia opäť začne takéto konanie po tom, ako bolo zrušené rozhodnutie o ukončení, právne sa nachádza v inej situácii ako v čase prijatia napadnutého rozhodnutia, ktoré sa neopieralo o neexistenciu rozhodnutia z roku 2002.

61      Z toho vyplýva, že Komisia sa nemôže účinne dovolávať rozsudku o zrušení, aby obhájila zákonnosť napadnutého rozhodnutia, hoci toto rozhodnutie bolo prijaté pri zohľadnení rozhodnutia z roku 2002, ktoré bolo uvedeným rozsudkom zrušené. Napadnuté rozhodnutie nemôže za týchto okolností predstavovať ani „očakávanie“ rozsudku o zrušení, ako to tvrdí Komisia.

62      Napokon vyhlásenie neplatnosti rozhodnutia o ukončení konania vo veci formálneho zisťovania súdom Únie sa musí vzhľadom na neexistenciu zrušenia alebo stiahnutia tohto rozhodnutia považovať za nevyhnutnú formálnu podmienku, ktorá musí byť splnená pred opätovným začatím tohto konania. Účastníci konania, ktorých sa konanie vo veci formálneho zisťovania týka, by sa inak nachádzali v neistej situácii, pokiaľ ide o povahu rozhodnutia o opätovnom začatí konania, ktorá by bola nezlučiteľná s potrebou zvýšiť právnu istotu, pričom práve táto potreba je jedným z dôvodov prijatia nariadenia č. 659/1999 (pozri bod 51 vyššie).

63      Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že Komisia nemohla prijať napadnuté rozhodnutie predtým, ako by zrušila rozhodnutie z roku 2002. Prvá výhrada, ktorú žalobkyňa uviedla v rámci prvého žalobného dôvodu, je teda dôvodná.

64      Keďže prvý žalobný dôvod sa musí prijať, je potrebné zrušiť napadnuté rozhodnutie bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné žalobné dôvody, výhrady a tvrdenia, ktoré žalobkyňa uviedla na podporu svojich návrhov.

 O trovách

65      Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala vo veci úspech, je potrebné ju zaviazať na náhradu trov, ktoré vznikli v konaní o žalobe o neplatnosť, vrátane trov odvolacieho konania na Súdnom dvore, v súlade s návrhmi žalobkyne.

66      UPS znáša v zmysle článku 138 ods. 3 rokovacieho poriadku svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Rozhodnutie Komisie z 12. septembra 2007 začať konanie podľa článku 88 ods. 2 ES, pokiaľ ide o štátnu pomoc poskytnutú Spolkovou republikou Nemecko pre Deutsche Post AG [štátna pomoc C 36/07 (ex NN 25/07)], sa zrušuje v rozsahu, v akom sa ním začalo konanie vo veci formálneho zisťovania v súvislosti s dotknutými verejnými opatreniami, s výnimkou štátnych záruk priznaných Deutsche Bundespost Postdienst a Deutsche Post.

2.      Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Deutsche Post v súvislosti so žalobou o neplatnosť, vrátane trov odvolacieho konania na Súdnom dvore.

3.      UPS Europe NV/SA a UPS Deutschland Inc. & Co. OHG znášajú svoje vlastné trovy konania.

Kanninen

Pelikánová

Buttigieg

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 18. septembra 2015.

Podpisy


* Jazyk konania: nemčina.