ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA
z 20. septembra 2001 (*)
„Článok 85 Zmluvy ES (teraz článok 81 ES) – Zmluva o výlučnom nákupe piva – Nájom výčapu – Kartel – Nárok zmluvnej strany na náhradu škody“
Vo veci C‑453/99,
ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 234 ES, ktorým Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) (Spojené kráľovstvo) navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnym súdom medzi
Courage Ltd
a
Bernard Crehan
a medzi
Bernard Crehan
a
Courage Ltd a i.
Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade článku 85 Zmluvy ES (teraz článok 81 ES) a ostatných ustanovení práva Spoločenstva,
SÚDNY DVOR,
v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr C. Gulmann, M. Wathelet (spravodajca) a V. Skouris, sudcovia D. A. O. Edward, P. Jann, L. Sevón, F. Macken a N. Colneric, J. N. Cunha Rodrigues a C. W. A. Timmermans,
generálny advokát: J. Mischo,
tajomník: L. Hewlett, referentka,
so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:
– Courage Ltd, v zastúpení: N. Green, QC, ktorého splnomocnila A. Molyneux, solicitor,
– pán Crehan, v zastúpení: D. Vaughan, QC, a M. Brealey, barrister, ktorých splnomocnil R. Croft, solicitor,
– vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: J. E. Collins, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci K. Parker, QC,
– francúzska vláda, v zastúpení: K. Rispal-Bellanger a R. Loosli‑Surrans, splnomocnené zástupkyne,
– talianska vláda, v zastúpení: U. Leanza, splnomocnený zástupca,
– švédska vláda, v zastúpení: L. Nordling a I. Simfors, splnomocnení zástupcovia,
– Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: K. Wiedner, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci N. Khan, barrister,
so zreteľom na správu pre pojednávanie,
po vypočutí ústnych pripomienok, ktoré predniesli Courage Ltd, v zastúpení: N. Green a M. Gray, barrister, pán Crehan, v zastúpení: D. Vaughan a M. Brealey, vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: J. E. Collins a K. Parker, Komisia, v zastúpení: K. Wiedner a N. Khan, na pojednávaní zo 6. februára 2001,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 22. marca 2001,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Uznesením zo 16. júla 1999 doručeným Súdnemu dvoru 30. novembra 1999 Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) položil v súlade s článkom 234 ES, štyri predbežné otázky týkajúce sa výkladu článku 85 Zmluvy ES (teraz článok 81 ES) a ostatných ustanovení európskeho práva.
2 Tieto otázky boli položené v spore medzi spoločnosťou Courage Ltd (ďalej len „Courage“) a pánom Crehanom, prevádzkovateľom výčapu, vo veci neuhradených dodávok piva.
Skutkový stav a prejudiciálne otázky
3 V roku 1990 sa Courage, pivovar v Spojenom kráľovstve s 19 %-ným podielom na trhu predaja piva, a Grand Metropolitan (ďalej len „Grand Met“), spoločnosť s rôznou majetkovou účasťou v oblasti hotelových a reštauračných služieb, sa dohodli na zlúčení svojich výčapov (ďalej len „puby“), ktoré prenajímali jednotlivým prevádzkovateľom. Na tento účel previedli tieto puby na spoločnosť Inntrepreneur Estates Ltd (ďalej len „IEL“), ktorú vlastnia rovným dielom Courage a Grand Met. Dohoda uzavretá medzi IEL a Courage stanovovala, že nájomcovia IEL boli povinní nakupovať pivo výlučne od Courage. Courage bola povinná dodávať objednané množstvo piva za ceny uvedené v cenníku, ktorý sa uplatňoval vo vzťahu k pubom prenajatým IEL.
4 IEL predkladala svojim nájomcom typové nájomné zmluvy. Výšku nájomného bolo možné dojednať s budúcim nájomcom, povinnosť výlučného nákupu a ostatné zmluvné klauzuly však nemohli byť predmetom vzájomnej dohody zmluvných strán.
5 V roku 1991 pán Crehan uzatvoril s IEL dve nájomné zmluvy na dobu dvadsiatich rokov s povinnosťou výlučného nákupu v prospech Courage. Nájomné bolo možné meniť každých päť rokov, a to len jeho zvýšením, aby sa vyrovnalo najvyššiemu nájomnému za predchádzajúce obdobie alebo najlepšiemu nájomnému, ktoré bolo možné dosiahnuť na voľnom trhu na zostávajúce obdobie za podmienok uvedených v nájomnej zmluve. Prevádzkovateľ pivárne bol povinný odoberať určité minimálne množstvo určeného druhu piva a IEL súhlasila s tým, aby určené druhy piva boli dodávané prevádzkovateľovi výčapu prostredníctvom Courage za ceny uvedené v jej cenníku.
6 V roku 1993 Courage, žalobkyňa vo veci samej, podala žalobu s cieľom zaviazať pána Crehana, žalovaného vo veci samej, na zaplatenie sumy vo výške 15 266 GBP zodpovedajúcej nezaplateným dodávkam piva. Pán Crehan namietal dôvodnosť tejto žaloby tvrdiac, že povinnosť odoberať pivo je v rozpore s článkom 85 Zmluvy. Zároveň podal protinávrh, ktorým sa domáhal náhrady škody.
7 Pán Crehan uviedol, že Courage predávala svoje pivo nezávislým prevádzkovateľom pubov za ceny podstatne nižšie ako tie uvedené v cenníku platnom pre prevádzkovateľov nájomníkov IEL viazaných ustanovením o výlučnom nákupe piva. Tvrdil, že rozdiel medzi cenami mal za následok pokles výnosnosti podnikateľskej činnosti prevádzkovateľov viazaných uvedeným ustanovením a že tí boli nútení ukončiť podnikanie.
8 Typová nájomná zmluva, ktorú používali Courage, Grand Met a ich dcérske spoločnosti, bola oznámená Komisii v roku 1992. V roku 1993 vydala Komisia správu v súlade s článkom 19 ods. 3 nariadenia Rady (EHS) č. 17, prvé nariadenie implementujúce články 85 a 86 zmluvy (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204), v ktorej informovala o svojom zámere udeliť výnimku podľa článku 85 ods. 3 Zmluvy.
9 Oznámenie bolo stiahnuté v októbri 1997 po tom, čo IEL začala používať nové typové zmluvy, ktoré boli nanovo oznámené Komisii. Nová nájomná zmluva však nie je predmetom sporu vo veci samej, žaloby sa týkajú zavedenia ustanovenia o výlučnom nákupe piva podľa starej nájomnej zmluvy.
10 Dôvody, ktoré viedli Court of Appeal k tomu, aby položil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky, sú nasledujúce.
11 Podľa vnútroštátneho súdu anglické právo neumožňuje zmluvnej strane dohody, ktorá je v rozpore so zákonom, aby požadovala od druhej zmluvnej strany náhradu škody. Z toho vyplýva, že aj keď žalobný dôvod pána Creahana, podľa ktorého nájomná zmluva, ktorú uzavrel, odporuje článku 85 Zmluvy, je opodstatnený, podľa anglického práva bude konanie vo veci náhrady škody zastavené.
12 Court of Appeal rozhodol v rozsudku predchádzajúcom návrhu na začatie prejudiciálneho konania bez toho, aby považoval za nevyhnutné obrátiť sa na Súdny dvor, že článok 85 ods. 1 Zmluvy má za cieľ ochraňovať tretie osoby, konkurentov alebo spotrebiteľov a nie strany zmluvy odporujúcej zákonu. Tieto zmluvné strany sú subjektmi, ktoré obmedzili hospodársku súťaž, a nie obeťami takéhoto obmedzenia.
13 Court of Appeal zdôraznil, že Najvyšší súd Spojených štátov amerických rozhodol v prípade Perma Life Mufflers Inc./Int’l Parts Corp. [392 U. S. 134 (1968)], že strana zmluvy, ktorá je v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, môže, pokiaľ je v situácii ekonomickej podriadenosti, podať žalobu na náhradu škody proti druhej zmluvnej strane.
14 Court of Appeal sa tiež zaoberal otázkou zlučiteľnosti zastavenia konania podľa anglického práva vo veci nárokov pána Crehana uvedených v bode 6 tohto rozsudku s právom Spoločenstva.
15 Court of Appeal zdôrazňuje, že v prípade, ak by právo Spoločenstva poskytovalo strane zmluvy spôsobilej obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž právnu ochranu obdobnú tej, ktorú poskytuje právo Spojených štátov amerických, tak by došlo k možnému konfliktu medzi zásadou procesnej nezávislosti a zásadou jednotnej aplikácie práva Spoločenstva.
16 Za týchto podmienok Court of Appeal rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Je potrebné vykladať článok 81 ES (predtým článok 85) v tom zmysle, že strana zmluvy o nájme výčapu odporujúcej zákonu, ktorá obsahuje klauzulu výlučnosti, sa môže dovolávať článku 81 ES, aby jej bola poskytnutá právna ochrana (‚relief‘) voči druhej zmluvnej strane?
2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, je možné priznať strane požadujúcu právnu ochranu (‚relief‘) nárok na náhradu škody z titulu ujmu spôsobenej tým, že sa musela podriadiť zmluvnému dojednaniu odporujúcemu článku 81?
3. Je ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré určuje, že súdne orgány by nemali umožniť osobe dovolávať sa a/alebo opierať sa o vlastné protiprávne konanie, ako nevyhnutný krok na priznanie náhrady škody, v súlade s právom Spoločenstva?
4. Ak je odpoveď na tretiu otázku kladná, je za určitých okolností takéto ustanovenie nezlučiteľné s európskym právom, aké okolnosti by mal vnútroštátny súd zobrať do úvahy?“
O otázkach
17 Svojou prvou, druhou a treťou otázkou, ktoré treba skúmať spolu, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či strana zmluvy spôsobilej obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž v zmysle článku 85 Zmluvy je oprávnená dovolávať sa tohto ustanovenia pred vnútroštátnym súdom s cieľom dosiahnuť právnu ochranu („relief“) voči druhej zmluvnej strane, najmä náhradu ujmy, o ktorej táto strana tvrdí, že bola spôsobená tým, že sa musela podriadiť zmluvnému dojednaniu odporujúcemu článku 85, a následne, či vnútroštátne právo, ktoré nepriznáva osobe právo oprieť sa pri domáhaní sa nároku na náhradu škody o vlastné protiprávne úkony, nie je v rozpore s právom Spoločenstva.
18 V prípade, ak právo Spoločenstva bráni vnútroštátnemu ustanoveniu takejto povahy, vnútroštátny súd sa svojou štvrtou otázkou pýta, aké okolnosti musia byť zobraté do úvahy, aby bolo možné zhodnotiť dôvodnosť žaloby na náhradu škody.
19 Je potrebné najprv pripomenúť, že Zmluva o EHS vytvorila svoj vlastný právny poriadok, ktorý je integrovaný do právnych systémov členských štátov, ktorých vnútroštátne súdy sú povinné ho uplatňovať. Tento právny poriadok sa vzťahuje nielen na členské štáty, ale aj na štátnych príslušníkov týchto štátov. Právo Spoločenstva ukladá jednotlivcom nielen povinnosti, ale priznáva im aj práva, ktoré sa stávajú súčasťou ich právneho dedičstva. Tieto práva vznikajú nielen vtedy, ak sú výslovne priznané Zmluvou, ale aj v súvislosti s povinnosťami, ktoré zmluva ukladá spôsobom jasne definovaným vo vzťahu k jednotlivcom i vo vzťahu k členským štátom a orgánom Spoločenstva (pozri rozsudky z 5. februára 1963, Van Gend en Loos, 26/62, Zb. s. 3, 23, a z 15. júla 1964, Costa, 6/64, Zb. s. 1141, 1158 až 1160, a z 19. novembra 1991, Francovich a i., C‑6/90 a C‑9/90, Zb. s. I‑5357, bod 31).
20 Po druhé, článok 85 Zmluvy ES je v súlade s článkom 3 písm. g) Zmluvy ES [zmenený, teraz článok 3 ods. 1 písm. g) ES] základným ustanovením nevyhnutným na naplnenie úloh zverených Spoločenstvu a osobitne na fungovanie vnútorného trhu (pozri rozsudok z 1. júna 1999, Eco Swiss, C‑126/97, Zb. s. I‑3055, bod 36).
21 Napokon význam tohto ustanovenia viedol tvorcov Zmluvy k tomu, aby v článku 85 ods. 2 Zmluvy ES výslovne stanovili, že dohody a rozhodnutia zakázané v zmysle tohto ustanovenia sú absolútne neplatné (rozsudok Eco Swiss, už citovaný, bod 36).
22 Sudca je povinný túto neplatnosť, ktorú môže každý namietať, zohľadniť, akonáhle dôjde k splneniu podmienok na uplatnenie článku 81 ods. 1 ES a dotknutá dohoda neodôvodňuje poskytnutie výnimky na základe článku 81 ods. 3 ES (pozri v súvislosti s posledným bodom najmä rozsudok z 9. júla 1969, Portelange, 10/69, Zb. s. 309, bod 10). Keďže v prípade neplatnosti upravenej článkom 81 ods. 2 ES ide o absolútnu neplatnosť, dohoda, ktorá je na základe tohto ustanovenia neplatná, je neúčinná aj vo vzťahoch medzi jej účastníkmi a nemožno ju uplatniť voči tretím osobám (pozri rozsudok z 25. novembra 1971, Béguelin, 22/71, Zb. s. 949, bod 29). Okrem toho táto neplatnosť môže ovplyvniť všetky minulé aj budúce účinky dotknutej dohody alebo rozhodnutia (pozri rozsudky zo 6. februára 1973, Brasserie de Haecht, 48/72, Zb. s. 77, bod 26).
23 Po tretie je potrebné pripomenúť, že článok 85 ods. 1 Zmluvy ES a článok 86 Zmluvy ES spôsobujú priame účinky vo vzťahoch medzi jednotlivcami a zakladajú dotknutým osobám práva, ktoré sú vnútroštátne súdy povinné ochraňovať (pozri rozsudky z 30. januára 1974, BRT a SABAM, nazývaný „BRT I“, 127/73, Zb. s. 51, bod 16; z 18. marca 1997, Guérin automobiles/Komisia, C‑282/95 P, Zb. s. I‑1503, bod 39).
24 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že každý jednotlivec sa môže domáhať na súde porušenia článku 85 ods. 1 Zmluvy, a to aj vtedy, keď je stranou zmluvy spôsobilej obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž v zmysle uvedeného ustanovenia.
25 Pokiaľ ide o možnosť požadovať náhradu škody spôsobenej zmluvou alebo správaním spôsobilým obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž, treba pripomenúť, že je úlohou vnútroštátnych súdov poverených v rámci ich právomocí uplatňovaním noriem práva Spoločenstva, aby zabezpečovali úplnú účinnosť týchto noriem a ochrany práv, ktoré poskytujú jednotlivcom (pozri najmä rozsudky z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, Zb. s. 629, bod 16, a z 19. júna 1990, Factortame a i., C‑213/89, Zb. s. I‑2433, bod 19).
26 Úplná účinnosť článku 85 Zmluvy ES a najmä potrebný účinok zákazu uvedeného v jeho odseku 1 by boli spochybnené, ak by sa akákoľvek osoba nemohla domáhať náhrady škody, ktorá jej bola spôsobená zmluvou alebo správaním spôsobilým obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž.
27 Takéto právo posilňuje operatívnosť pravidiel hospodárskej súťaže Spoločenstva a svojou povahou odrádza od často utajených dohôd a postupov, ktoré sú spôsobilé obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž. S týmto cieľom môžu žaloby o náhradu škody prejednávané vnútroštátnymi súdmi podstatne prispieť k zachovaniu účinnej hospodárskej súťaže v Spoločenstve.
28 Za týchto podmienok nie je možné vopred vylúčiť, že žalobu podaná strana zmluvy údajne odporujúcej pravidlám hospodárskej súťaže.
29 V prípade neexistencie právnej úpravy Spoločenstva v danej oblasti náleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého z členských štátov, aby určil kompetentné súdne orgány a upravil procesné postupy v prípade žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré dotknutým osobám vyplývajú z priameho účinku práva Spoločenstva za predpokladu, že jednak takéto postupy nie sú menej výhodné ako postupy týkajúce sa obdobných vnútroštátnych konaní (zásada primeranosti) a jednak že nespôsobujú faktickú nemožnosť alebo výrazné sťaženie výkonu práv priznaných právnym poriadkom Spoločenstva (zásada efektivity) (pozri najmä rozsudok z 10. júla 1997, Palmisani, C‑261/95, Zb. s. I‑4025, bod 27).
30 Vo vzťahu k vyššie uvedenému Súdny dvor už rozhodol, že právo Spoločenstva nebráni tomu, aby vnútroštátne súdy dbali na to, aby ochrana práv zaručených právnym poriadkom Spoločenstva nemala za následok bezdôvodné obohatenie oprávnených osôb (pozri najmä rozsudky zo 4. októbra 1979, Ireks-Arkady/Rada a Komisia, 238/78, Zb. s. 2955, bod 14; z 21. septembra 2000, Michaïlidis, C‑441/98 a C‑442/98, Zb. s. I‑7145, bod 31).
31 Takisto právo Spoločenstva nebráni tomu, ak za podmienky, že sa dodrží zásada rovnocennosti a zásada efektivity (pozri rozsudok z 10. júla 1997, Palmisani, už citovaný, bod 27), vnútroštátne právo odmietne strane, o ktorej sa domnieva, že nesie značnú zodpovednosť za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, priznať nárok na náhradu škody vo vzťahu k druhej zmluvnej strane. V súlade so zásadou uznávanou vo väčšine právnych systémoch členských štátov, ktorú už Súdny dvor aplikoval (pozri rozsudok zo 7. februára 1973, Komisia/Taliansko, 39/72, Zb. s. 101, bod 10), žalobca nemôže využiť svoje vlastné protiprávne konanie, ktoré mu bolo dokázané, proti svojmu zmluvnému partnerovi.
32 Vzhľadom na to medzi prvky posúdenia, ktoré môže vnútroštátny súd zobrať do úvahy, je potrebné uviesť ekonomický a právny kontext, v ktorom sa strany nachádzajú, ako aj, ako to správne uviedla vláda Spojeného kráľovstva, negociačnú pozíciu a správanie obidvoch zmluvných strán.
33 Osobitne prináleží uvedenému súdu preskúmať, či strana, ktorá tvrdí, že utrpela ujmu v dôsledku uzavretia zmluvy spôsobilej obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž, sa nachádzala v podriadenom postavení vo vzťahu k druhej zmluvnej strane, a to tak, že by bola vážne ohrozená jej voľnosť dojednať ustanovenia tejto zmluvy, ako aj jej schopnosť predísť škode alebo obmedziť jej rozsah, najmä včasným využitím všetkých jej dostupných prostriedkov právnej ochrany.
34 Odvolávajúc sa na rozsudky súdneho dvora z 13. decembra 1967, Piváreň Haechst (33/67, Zb. s. 525, s. 537), a z 28. februára 1991, Delimitis (C‑234/89, Zb. s. I‑935, body 14 až 26), Komisia a vláda Spojeného kráľovstva tiež správne uviedli, že môže ísť o zmluvu odporujúcu článku 85 ods. 1 Zmluvy z dôvodu, že patrí do siete obdobných zmlúv, ktoré vytvárajú kumulatívny účinok v rámci hospodárskej súťaže. V takomto prípade zmluvný partner vlastníka siete nemôže niesť značnú zodpovednosť za porušenie článku 85 Zmluvy, najmä ak mu boli zmluvné podmienky nanútené vlastníkom siete.
35 V protiklade s tým, čo tvrdí Courage, rozdielne posúdenie rozsahu zodpovednosti nie je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej nie je na účely aplikácie článku 85 ods. 1 Zmluvy dôležité, či sú si zmluvné strany rovné, čo sa týka ich ekonomickej pozície a funkcie (pozri najmä rozsudok z 13. júla 1966, 56 a 58/94, Constent a Grundig/Komisia, Zb. s. 429, s. 493). Táto judikatúra sa týka podmienok aplikácie článku 85 Zmluvy, no otázky položené Súdnemu dvoru v predmetnej veci sa vzťahujú na určité občiansko-právne následky porušenia tohto ustanovenia.
36 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba odpovedať na položené otázky takto:
– strana zmluvy spôsobilej obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž v zmysle článku 85 Rímskej zmluvy je oprávnená dovolávať sa tohto ustanovenia pred vnútroštátnym súdom s cieľom dosiahnuť právnu ochranu („relief“) voči druhej zmluvnej strane,
– článok 85 Zmluvy bráni ustanoveniu vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zakazuje strane zmluvy spôsobilej obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž podľa tohto ustanovenia požadovať náhradu škody spôsobenej realizáciou tejto zmluvy iba z dôvodu, že žalobca je stranou tejto zmluvy,
– právo Spoločenstva nie je proti tomu, aby vnútroštátne právo odmietlo strane zmluvy spôsobilej obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž, o ktorej sa domnieva, že nesie značnú zodpovednosť za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, priznať možnosť oprieť sa o vlastné protiprávne konanie s cieľom dosiahnuť náhradu škody.
O trovách
37 Francúzska, talianska, švédska vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia Európskych spoločenstiev nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.
Z týchto dôvodov
SÚDNY DVOR
o otázkach, ktoré mu predložil Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) na základe uznesenia zo 16. júla 1999, rozhodol takto:
1. Strana zmluvy spôsobilej obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž v zmysle článku 85 Zmluvy je oprávnená dovolávať sa tohto ustanovenia pred vnútroštátnym súdom s cieľom dosiahnuť právnu ochranu („relief“) voči druhej zmluvnej strane.
2. Článok 85 Zmluvy bráni ustanoveniu vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré zakazuje strane zmluvy spôsobilej obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž podľa tohto ustanovenia požadovať náhradu škody spôsobenej realizáciou tejto zmluvy iba z dôvodu, že žalobca je stranou tejto zmluvy.
3. Právo Spoločenstva nie je proti tomu, aby vnútroštátne právo odmietlo strane zmluvy spôsobilej obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž, o ktorej sa domnieva, že nesie značnú zodpovednosť za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, priznať možnosť oprieť sa o vlastné protiprávne konanie s cieľom dosiahnuť náhradu škody.
Rodríguez Iglesias | Gulmann | Wathelet |
Cunha Rodrigues | | Timmermans |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 20. septembra 2001.
R. Grass | | G. C. Rodríguez Iglesias |