ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
zo 17. októbra 2013 (*)
„Rímsky dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky – Článok 3 a článok 7 ods. 2 – Slobodná voľba zmluvných strán – Hranice – Imperatívne normy – Smernica 86/653/EHS – Samostatní obchodní zástupcovia – Zmluva na predaj alebo kúpu tovaru – Ukončenie zmluvy o obchodnom zastúpení zo strany zastúpeného – Vnútroštátna právna úprava preberajúca smernicu, ktorá stanovuje ochranu presahujúcu minimálne požiadavky smernice a upravuje tiež ochranu obchodných zástupcov v rámci zmlúv na poskytovanie služieb“
Vo veci C‑184/12,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa Prvého protokolu z 19. decembra 1988 o výklade Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980, Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev, podaný rozhodnutím Hof van Cassatie (Belgicko) z 5. apríla 2012 a doručený Súdnemu dvoru 20. apríla 2012, ktorý súvisí s konaním:
United Antwerp Maritime Agencies (Unamar) NV
proti
Navigation Maritime Bulgare,
SÚDNY DVOR (tretia komora),
v zložení: predseda tretej komory M. Ilešič, sudcovia C. G. Fernlund, A. Ó Caoimh, C. Toader (spravodajkyňa) a E. Jarašiūnas,
generálny advokát: N. Wahl,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Navigation Maritime Bulgare, v zastúpení: S. Van Moorleghem, advocaat,
– belgická vláda, v zastúpení: T. Materne a C. Pochet, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: R. Troosters a M. Wilderspin, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 15. mája 2013,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 a článku 7 ods. 2 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980 (Ú. v. ES L 266, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42, ďalej len „Rímsky dohovor“), v spojení so smernicou Rady 86/653/EHS z 18. decembra 1986 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov (Ú. v. ES L 382, s. 17; Mim. vyd. 06/001, s. 177).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi United Antwerp Maritime Agencies (Unamar) NV (ďalej len „Unamar“), spoločnosťou založenou podľa belgického práva, a Navigation Maritime Bulgare (ďalej len „NMB“), spoločnosťou založenou podľa bulharského práva, týkajúceho sa zaplatenia rôznych náhrad škody, ktoré sú údajne splatné z dôvodu, že NMB ukončila zmluvu o obchodnom zastúpení, uzatvorenú týmito dvomi spoločnosťami.
Právny rámec
Medzinárodné právo
Dohovor o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí
3 Článok II ods. 1 a 3 Dohovoru o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí, podpísaného v New Yorku 10. júna 1958 (Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 330, s. 3), stanovuje:
„1. Každý zmluvný štát uzná písomnú dohodu, podľa ktorej sa strany zaväzujú podrobiť rozhodcovskému konaniu všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo môžu vzniknúť z určitého právneho zmluvného či mimozmluvného vzťahu týkajúceho sa veci, ktorá sa môže vybaviť v rozhodcovskom konaní.
…
3. Súd zmluvného štátu, na ktorom sa podala žaloba v záležitosti, o ktorej strany uzavreli dohodu v zmysle tohto článku, odkáže strany na rozhodcovské konanie na žiadosť jednej z nich, ledaže zistí, že spomenutá dohoda je neplatná, neúčinná alebo nespôsobilá na použitie.“
Právo Únie
Rímsky dohovor
4 Článok 1 ods. 1 Rímskeho dohovoru, nazvaný „Predmet úpravy“, stanovuje:
„Ustanovenia tohto dohovoru sa uplatnia na zmluvné záväzky vo veciach s medzinárodným prvkom.“
5 Článok 3 tohto dohovoru s názvom „Voľba rozhodného práva“ stanovuje:
„1. Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia účastníci zmluvy. Voľba musí byť dostatočne spoľahlivo vyjadrená alebo vyplývať z ustanovení zmluvy alebo z okolností prípadu. Účastníci si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.
2. Účastníci zmluvy si môžu kedykoľvek dohodnúť, že zmluva sa spravuje iným právom ako právom, ktorým sa na základe predchádzajúcej voľby podľa tohto článku alebo iných ustanovení tohto dohovoru spravovala dovtedy. Žiadna zmena zvoleného práva po uzatvorení zmluvy nemá vplyv na jej formálnu platnosť podľa článku 9, ani nepriaznivý vplyv na práva tretích osôb.
3. Voľba cudzieho práva účastníkmi, či už v spojení s voľbou cudzieho súdu, alebo nie, pričom všetky ostatné prvky situácie v čase voľby majú väzbu len s jedným štátom, nemá vplyv na uplatnenie právnych predpisov tohto štátu, od ktorých sa nedá odchýliť dohodou strán a ktoré sa ďalej nazývajú len ‚imperatívne normy‘.
4. Existencia a platnosť dohody účastníkov o voľbe rozhodného práva sa posudzuje podľa ustanovení článku 8, 9 a 11.“
6 Článok 7 uvedeného dohovoru, nazvaný „Imperatívne normy“, stanovuje:
„1. Pri uplatnení právneho poriadku určitého štátu podľa tohto dohovoru možno zohľadniť imperatívne normy iného štátu, s ktorým má daná situácia úzku väzbu, ak podľa právneho poriadku tohto štátu sa takéto normy musia uplatniť bez ohľadu na to, ktorý právny poriadok je inak rozhodným právom pre zmluvu, a v rozsahu, v ktorom sa podľa tohto právneho poriadku musia v takejto situácii uplatniť. Pri úvahe, či sa tieto imperatívne normy zohľadnia, sa prihliada na ich povahu a účel a na dôsledky ich uplatnenia alebo neuplatnenia.
2. Žiadne ustanovenie tohto dohovoru neobmedzuje uplatnenie noriem právneho poriadku štátu konajúceho súdu v situácii, v ktorej je ich použitie imperatívne bez ohľadu na to, ktorý právny poriadok je inak rozhodným právom pre zmluvu.“
7 Podľa článku 18 toho istého dohovoru, nazvaného „Jednotný výklad“:
„Pri výklade a uplatňovaní vyššie uvedených jednotných noriem sa berie do úvahy ich medzinárodný charakter a potreba dosiahnuť jednotnosť ich výkladu a uplatňovania.“
Nariadenie (ES) č. 593/2008
8 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (Ú. v. EÚ L 177, s. 6, ďalej len „nariadenie Rím I“) nahradilo Rímsky dohovor. Článok 9 ods. 1 a 2 tohto nariadenia, nazvaný „Imperatívne normy“, znie takto:
„1. Imperatívne normy sú normy, ktorých dodržiavanie pokladá krajina za rozhodujúce pre ochranu svojich verejných záujmov, ako je politické, sociálne alebo hospodárske zriadenie, až do takej miery, že vyžaduje ich uplatnenie v každej situácii, na ktorú sa norma vzťahuje, bez ohľadu na právo, ktoré je inak rozhodným pre zmluvu podľa tohto nariadenia.
2. Žiadne ustanovenie tohto nariadenia neobmedzuje uplatňovanie imperatívnych noriem právneho poriadku štátu konajúceho súdu.“
Smernica 86/653
9 Prvé až štvrté odôvodnenie smernice 86/653 znejú takto:
„keďže sa obmedzenia slobody usadiť sa a slobody poskytovať služby vo vzťahu k činnostiam sprostredkovateľov v obchode, priemysle a malých remeselných podnikoch zrušili smernicou 64/224/EHS…;
keďže navyše rozdiely v štátnych zákonoch, ktoré sa týkajú obchodného zastúpenia podstatne ovplyvňujú podmienky súťaže a výkon tejto činnosti v rámci spoločenstva a sú určujúce jednak na ochranu obchodných agentov vis‑a‑vis tým, ktorých zastupujú a aj na ochranu obchodných transakcií; keďže okrem toho tieto rozdiely sú také, že podstatne bránia uzatváraniu, výkonu a prevádzkovaniu kontraktov obchodného zastúpenia, kde zastúpení a obchodní zástupcovia sú usadení v členských štátoch;
keďže obchod s tovarom medzi členskými štátmi sa má uskutočňovať za podmienok, ktoré sú podobné jednotnému trhu a v tomto dôsledku je potrebná aproximácia právnych systémov členských štátov v rozsahu potrebnom na správne fungovanie spoločného trhu; keďže v tomto ohľade pravidlá, ktoré sa týkajú konfliktu zákonov neodstránia nekonzistenciu vo vzťahu k uvedenému obchodnému zastúpeniu ani v prípade ak by boli jednotné a preto navrhnutá harmonizácia týchto pravidiel je nevyhnutná nehľadiac na ich existenciu;
keďže z tohto pohľadu sa musí dať priorita právnym vzťahom medzi obchodnými zástupcami a zastúpenými“.
10 Článok 1 ods. 1 a 2 tejto smernice stanovuje:
„1. Harmonizácia opatrení ustanovených v tejto smernici sa bude uplatňovať na zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia v členských štátoch, ktoré sa týkajú vzťahov medzi obchodnými zástupcami a zastúpenými.
2. Na účely tejto smernice, ‚obchodný zástupca‘ znamená samostatne zárobkovo činného sprostredkovateľa, ktorý má trvalé oprávnenie dojednávať predaj alebo nákup tovaru v mene a na účet inej osoby, ktorá sa ďalej nazýva ‚zastúpený‘ alebo dojednať a uzatvoriť takéto právne úkony na účet a menom zastúpeného.“
11 Článok 17 uvedenej smernice stanovuje:
„1. Členské štáty prijmú opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby obchodný zástupca po zániku zmluv[y] o obchodnom zastúpení dostal náhradu podľa odseku 2 alebo náhradu škody podľa odseku 3.
2. a) Obchodný zástupca má nárok na náhradu do takej miery, do akej:
– priviedol zastúpenému nových zákazníkov alebo podstatne zvýšil finančný objem obchodov s existujúcimi zákazníkmi, a pokiaľ zastúpený má aj naďalej podstatné prínosy z obchodu s týmito zákazníkmi
a
– náhrada je primeraná všetkým skutočnostiam, najmä provízii za obchody, ktoré obchodný zástupca stratil. Členské štáty môžu pre tieto prípady zahrnúť uplatňovanie alebo absenciu ustanovení o obmedzení obchodu v zmysle článku 20;
b) výška náhrady nesmie prekročiť čiastku rovnajúcu sa odškodneniu za jeden rok vypočítanú z priemernej ročnej odplaty obchodného zástupcu počas predchádzajúcich piatich rokov a pokiaľ dohoda trvala kratšie ako päť rokov, odškodnenie sa vypočíta ako priemer za toto obdobie;
c) poskytnutie odškodného nebráni obchodnému zástupcovi žiadať náhradu škody.
3. Obchodný zástupca má nárok na náhradu škody, ktorú utrpel v dôsledku [v dôsledku skončenia – neoficiálny preklad] svojho vzťahu so zastúpeným.
Tento nárok na náhradu škody sa bude považovať za oprávnený, ak sa ukončenie uskutočnilo za nasledovných okolností:
– odobratie provízie obchodnému zástupcovi, na ktorú by pri správnom výkone dohody o obchodnom zastúpení mal nárok a pritom zastúpený získal značný prospech v súvislosti s činnosťou obchodného zástupcu,
– a/alebo keď obchodný zástupca nemohol amortizovať svoje náklady a výdavky, ktoré vynaložil v súvislosti s výkonom zmluvy o obchodnom zastúpení na radu zastúpeného.
…
5. Obchodný zástupca stratí svoj nárok na náhradu podľa odseku 2 a náhradu škody podľa odseku 3, ak počas jedného roka od ukončenia zmluvy neoznámil zastúpenému, že sa chystá takýto nárok uplatniť.
…“
12 Podľa znenia článku 18 uvedenej smernice:
„Náhrada alebo náhrada škody uvedená v článku 17 sa nevyplatí v prípadoch:
a) keď zastúpený ukončil zmluvu o obchodnom zastúpení z dôvodov nedodržania záväzkov obchodného zástupcu, ktoré je dôvodom na okamžité ukončenie zmluvy o obchodnom zastúpení v zmysle právnych predpisov členského štátu;
…“
13 Podľa článku 22 smernice 86/653 boli členské štáty povinné prebrať túto smernicu do svojej vnútroštátnej právnej úpravy do 1. januára 1990.
Vnútroštátne právne úpravy
Belgický zákon o obchodnom zastúpení
14 Článok 1 ods. 1 zákona o obchodnom zastúpení z 13. apríla 1995 (Moniteur belge z 2. júna 1995, s. 15621, ďalej len „zákon o obchodnom zastúpení“), ktorým bola do belgického práva prebratá smernica 86/653, znie takto:
„Zmluva o obchodnom zastúpení je zmluvou, ktorou je jedna zo zmluvných strán (obchodný zástupca) trvalo a za odplatu poverený druhou zmluvnou stranou (zastúpeným) bez toho, aby mu bola podriadená, dojednávať obchody a prípadne uzatvárať zmluvy v mene a na účet zastúpeného.“
15 Článok 18 ods. 1 a 3 tohto zákona stanovuje:
„1. Ak bola zmluva o obchodnom zastúpení uzatvorená buď na dobu neurčitú, alebo na dobu určitú s možnosťou predčasného ukončenia zmluvy jej výpoveďou, môže každá strana, pokiaľ dodrží výpovednú lehotu, túto zmluvu vypovedať.
…
3. Strana, ktorá zmluvu vypovie bez toho, aby sa odvolala na niektorý z dôvodov uvedených v článku 19 prvom odseku, alebo bez toho, aby dodržala výpovednú lehotu stanovenú v odseku 1 druhom pododseku, je povinná zaplatiť druhej strane náhradu škody rovnajúcu sa bežnej odmene za obdobie výpovednej lehoty, resp. zvyšnej časti tejto lehoty.“
16 Článok 20 ods. 1 uvedeného zákona stanovuje:
„Po ukončení zmluvného vzťahu má obchodný zástupca právo na vyplatenie provízie, ak pre zastúpeného získal nových zákazníkov alebo výrazne rozšíril obchodné vzťahy s existujúcimi zákazníkmi, pokiaľ to zastúpenému môže priniesť značné výhody.“
17 Podľa článku 21 toho istého zákona:
„Ak má obchodný zástupca nárok na vyplatenie provízie uvedenej v článku 20 a daná provízia nepokrýva v celej výške škodu, ktorá mu vznikla, obchodný zástupca môže okrem tejto provízie dostať aj náhradu škody vo výške rozdielu medzi sumou skutočne vzniknutej škody a sumou stanovenej provízie, ale pod podmienkou, že preukáže skutočný rozsah uvedenej škody.“
18 Článok 27 zákona o obchodnom zastúpení stanovuje, že:
„S výnimkou uplatňovania medzinárodných dohôd, ktorých zmluvnou stranou je Belgicko, podlieha každá činnosť obchodného zástupcu s hlavnou prevádzkarňou na území Belgicka belgickému právu a patrí do právomoci belgických súdov.“
Bulharský obchodný zákonník
19 V Bulharsku bola smernica 86/653 prebratá formou zmeny obchodného zákonníka (DV č. 59 z 21. júla 2006).
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
20 Unamar ako obchodný zástupca a NMB ako zastúpený uzatvorili v priebehu roka 2005 zmluvu o obchodnom zastúpení s cieľom prevádzkovať službu pravidelnej námornej prepravy kontajnerov patriacich NMB. Zmluva, uzatvorená na jeden rok a predlžovaná každoročne až do 31. decembra 2008, stanovovala, že sa riadi bulharským právom a že pre všetky spory týkajúce sa uvedenej zmluvy bude príslušný rozhodcovský súd pri Priemyselnej a obchodnej komore v Sofii (Bulharsko). Obežníkom z 19. decembra 2008 NMB oznámila svojim zástupcom, že musí z hospodárskych dôvodov ukončiť zmluvné vzťahy. V tomto kontexte bola zmluva o obchodnom zastúpení, uzatvorená so spoločnosťou Unamar, predĺžená len do 31. marca 2009.
21 Keďže sa Unamar domnievala, že zmluva o obchodnom zastúpení bola ukončená protiprávne, podala 25. februára 2009 žalobu na Rechtbank van koophandel van Antwerpen (Obchodný súd v Antverpách), ktorou sa domáhala toho, aby bola NMB zaviazaná na zaplatenie rôznych náhrad škody stanovených zákonom o obchodnom zastúpení, teda náhradu za výpovednú dobu, províziu a dodatočnú náhradu za prepustenie zamestnancov, čiže celkovo sumy 849 557,05 eura.
22 NMB sa domáhala pred tým istým súdom, aby bola Unamar zaviazaná na zaplatenie sumy 327 207,87 eura ako nezaplateného prepravného.
23 V rámci konania začatého spoločnosťou Unamar podala NMB námietku neprípustnosti, založenú na nedostatku právomoci belgického súdu na riešenie veci, v ktorej začal konanie, na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve o obchodnom zastúpení. Rozsudkom z 12. mája 2009, po spojení oboch vecí, v ktorých začal na návrh každej zo strán konať, Rechtbank van koophandel van Antwerpen dospel k záveru, že táto námietka nedostatku právomoci vznesená spoločnosťou NMB nie je dôvodná. Pokiaľ ide o právo uplatniteľné na oba spory, v ktorých koná, tento súd okrem iného rozhodol, že článok 27 zákona o obchodnom zastúpení je jednostrannou kolíznou normou, ktorá sa uplatňuje okamžite ako „imperatívna norma“, a teda spôsobuje neúčinnosť voľby cudzieho práva.
24 Rozsudkom z 23. decembra 2010 Hof van beroep te Antwerpen (Odvolací súd v Antverpách) vyhovel čiastočne odvolaniu podanému NMB proti rozsudku z 12. mája 2009 a zaviazal Unamar na zaplatenie nezaplateného prepravného v sume 77 207,87 eura, zvýšenej o úroky z oneskorenia v zákonom stanovenej sadzbe a na náhradu trov konania. Okrem toho vyhlásil, že nemá právomoc rozhodovať o návrhu na zaplatenie náhrad škody, ktorý podala Unamar, a to vzhľadom na rozhodcovskú doložku obsiahnutú v zmluve o obchodnom zastúpení, ktorú tento súd považoval za platnú. Tento súd totiž dospel k záveru, že zákon o obchodnom zastúpení nezakladá výhradu verejného poriadku a nespadá ani pod belgické kogentné ustanovenia medzinárodného práva v zmysle článku 7 Rímskeho dohovoru. Okrem toho dospel k záveru, že bulharské právo, ktoré si zvolili zmluvné strany, poskytovalo takisto Unamar, ako zástupcovi spoločnosti NMB v námorných záležitostiach, ochranu stanovenú smernicou 86/653, aj keď táto smernica poskytuje len minimálnu ochranu. Za týchto podmienok musí podľa toho istého súdu prevážiť zásada autonómie vôle zmluvných strán, a preto bude uplatniteľné bulharské právo.
25 Unamar podala proti tomuto rozsudku Hof van beroep te Antwerpen kasačný opravný prostriedok. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že Hof van Cassatie (Kasačný súd) zastáva názor, že z dôvodovej správy k zákonu o obchodnom zastúpení vyplýva, že články 18, 20 a 21 tohto zákona sa musia považovať za kogentné ustanovenia z dôvodu, že smernica 86/653, ktorú tento zákon prebral do vnútroštátnej právnej úpravy, má kogentnú povahu. Z článku 27 tohto zákona totiž vyplýva, že ním sledovaným cieľom bolo ponúknuť obchodným zástupcom, ktorí majú hlavnú prevádzkareň v Belgicku, bez ohľadu na právny poriadok, ktorým sa zmluva spravuje, ochranu podľa kogentných ustanovení belgického práva.
26 Za týchto okolností Hof van Cassatie rozhodol prerušiť konanie a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Majú sa – vzhľadom na kvalifikáciu sporných článkov 18, 20 a 21 [zákona o obchodnom zastúpení] v belgickom práve ako špecifických imperatívnych ustanovení v zmysle článku 7 ods. 2 Rímskeho dohovoru – článok 3 a článok 7 ods. 2 Rímskeho dohovoru v spojení so smernicou 86/653… alebo bez ohľadu na ňu vykladať v tom zmysle, že umožňujú, aby sa na predmetnú zmluvu uplatnili špecifické imperatívne predpisy práva štátu súdu, ktorému bola vec predložená, poskytujúce širšiu ochranu, než je minimálna ochrana stanovená smernicou [86/653], aj keď sa ukáže, že zmluva sa spravuje právnym poriadkom iného členského štátu Európskej únie, do ktorého bola tiež prebratá minimálna ochrana podľa smernice [86/953]?“
O prejudiciálnej otázke
27 Na úvod treba uviesť, že Súdny dvor má právomoc rozhodovať o tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý sa týka Rímskeho dohovoru, na základe prvého protokolu k nemu, ktorý nadobudol platnosť 1. augusta 2004. Podľa článku 2 písm. a) tohto protokolu má totiž Hof van Cassatie právo obrátiť sa na Súdny dvor, aby rozhodol o prejudiciálnej otázke vznesenej vo veci prejednávanej pred ním a týkajúcej sa výkladu ustanovení Rímskeho dohovoru.
28 Ďalej, hoci otázka právomoci riešenia sporu vo veci samej bola predmetom diskusií na súde prvého stupňa a na odvolacom súde, vnútroštátny súd sa obrátil na Súdny dvor len s otázkou týkajúcou sa práva uplatniteľného na zmluvu, takže vnútroštátny súd sa domnieva, že má právomoc riešiť spor na základe článku II ods. 3 Dohovoru o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí, podpísaného v New Yorku 10. júna 1958. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora prináleží len vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za prijaté súdne rozhodnutie, aby s ohľadom na konkrétne okolnosti veci posúdil tak nevyhnutnosť prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozsudku, ako aj relevantnosť otázok, ktoré predkladá Súdnemu dvoru (rozsudok z 19. júla 2012, Garkalns, C‑470/11, bod 17 a citovaná judikatúra). Súdny dvor preto poskytne odpoveď na položenú otázku bez toho, aby rozhodoval o otázke súdnej právomoci.
29 Vnútroštátny súd sa svojou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 3 a článok 7 ods. 2 Rímskeho dohovoru vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý začal konanie, so sídlom v inom členskom štáte, môže odmietnuť uplatnenie zákona členského štátu, ktorý spĺňa podmienku minimálnej ochrany stanovenú smernicou 86/653, zvoleného stranami zmluvy o obchodnom zastúpení, v prospech lex fori z toho dôvodu, že v právnom poriadku tohto posledného uvedeného členského štátu majú pravidlá upravujúce situáciu nezávislých obchodných zástupcov kogentnú povahu.
30 V tejto súvislosti treba uviesť, že hoci sa otázka položená vnútroštátnym súdom netýka zmluvy o predaji alebo kúpe tovaru, ale zmluvy o obchodnom zastúpení týkajúcej sa prevádzky služby námornej prepravy, takže smernicou 86/653 nie je priamo upravená situácia vo veci samej, nič to nemení na tom, že pri preberaní ustanovení tejto smernice do vnútroštátneho práva sa belgický normotvorca rozhodol uplatniť rovnaké zaobchádzanie s týmito dvoma typmi situácií (pozri analogicky rozsudky zo 16. marca 2006, Poseidon Chartering, C‑3/04, Zb. s. I‑2505, bod 17, a z 28. októbra 2010, Volvo Car Germany, C‑203/09, Zb. s. I‑10721, bod 26). Okrem toho, ako už bolo uvedené v bode 24 tohto rozsudku, bulharský zákonodarca sa tiež rozhodol uplatniť režim smernice na prípad obchodného zástupcu povereného vyjednávaním a uzatváraním zmlúv, o akého ide aj vo veci samej.
31 Podľa ustálenej judikatúry, ak totiž vnútroštátna právna úprava prispôsobí riešenia, ktoré prináša pre čisto vnútorné situácie, riešeniam upraveným v práve Únie, aby sa tak vyhlo najmä výskytu diskriminácie alebo prípadným narušeniam hospodárskej súťaže, existuje určitý záujem na tom, aby ustanovenia alebo pojmy prevzaté z práva Únie dostali jednotný výklad bez ohľadu na podmienky, za ktorých sa majú uplatniť, a to preto, aby sa vyhlo ich rôznym výkladom v budúcnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. júla 1997, Leur‑Bloem, C‑28/95, Zb. s. I‑4161, bod 32, ako aj Poseidon Chartering, už citovaný, bod 16 a citovanú judikatúru).
32 Práve v tomto kontexte vzniká otázka, či vnútroštátny súd môže odmietnuť uplatniť na základe článku 7 ods. 2 Rímskeho dohovoru zákon členského štátu, zvolený zmluvnými stranami, ktorý preberá kogentné ustanovenia práva Únie, a to v prospech zákona iného členského štátu, lex fori, ktorý sa v tomto právnom poriadku považuje za kogentnú normu.
33 Podľa spoločnosti NMB zákon o obchodnom zastúpení nemožno považovať za zákon „ktorý sa imperatívne vzťahuje“ na spor vo veci samej v zmysle článku 7 ods. 2 Rímskeho dohovoru, keďže tento spor sa týka oblasti, ktorá patrí do smernice 86/653, a zákonom zvoleným zmluvnými stranami je práve zákon iného členského štátu Únie, ktorým bola táto smernica rovnako prebratá do jeho vnútroštátneho právneho poriadku. Teda, podľa spoločnosti NMB, zásada autonómie vôle zmluvných strán a zásada právnej istoty bránia tomu, aby za takých okolností, o aké ide vo veci samej, bolo bulharské právo odmietnuté a použilo sa belgické právo.
34 Belgická vláda uvádza, že ustanovenia zákona o obchodnom zastúpení sú kogentné a možno ich považovať za kogentné normy. V tejto súvislosti táto vláda uvádza, že tento zákon, hoci bol prijatý ako opatrenie na prebratie smernice 86/653, priznal pojmu „obchodný zástupca“ širší rozsah, ako je rozsah definovaný v tejto smernici, keďže uvedený zákon sa týka každého obchodného zástupcu povereného „dojednávať obchody a prípadne uzatvárať zmluvy“. Belgická vláda takisto trvala vo svojich pripomienkach na tom, že ten istý zákon rozšíril možnosti náhrady škody v prospech obchodného zástupcu v prípade vypovedania jeho zmluvy, čoho dôsledkom je, že práve podľa belgického zákona by sa mal riešiť spor vo veci samej.
35 Európska komisia v podstate tvrdí, že jednostranné odvolávanie sa na imperatívne normy členským štátom je v každom prípade v rozpore so zásadami, na ktorých je založený Rímsky dohovor, konkrétne základné pravidlo prednosti zákona zvoleného v zmluve stranami, ak je tento zákon zákonom členského štátu, ktorý zahrnul do svojho vnútroštátneho právneho poriadku príslušné kogentné ustanovenia práva Únie. V dôsledku toho členské štáty nemôžu konať v rozpore s touto základnou zásadou tak, že budú systematicky považovať svoje vnútroštátne pravidlá za kogentné normy, s výnimkou prípadu, keď sa výslovne týkajú dôležitého záujmu.
36 Súdny dvor už raz rozhodol, že cieľom smernice 86/653 je harmonizovať právo členských štátov, pokiaľ ide o právne vzťahy medzi stranami zmluvy o obchodnom zastúpení (rozsudky z 30. apríla 1998, Bellone, C‑215/97, Zb. s. I‑2191, bod 10; z 23. marca 2006, Honyvem Informazioni Commerciali, C‑465/04, Zb. s. I‑2879, bod 18, a z 26. marca 2009, Semen, C‑348/07, Zb. s. I‑2341, bod 14).
37 Z druhého odôvodnenia tejto smernice totiž vyplýva, že ňou stanovené harmonizačné opatrenia okrem iného sledujú cieľ zrušenia obmedzení výkonu profesie obchodného zástupcu, zjednotenia podmienok hospodárskej súťaže vnútri Únie a zvýšenia bezpečnosti obchodných transakcií (rozsudok z 9. novembra 2000, Ingmar, C‑381/98, Zb. s. I‑9305, bod 23).
38 Z ustálenej judikatúry takisto vyplýva, že najmä vnútroštátne ustanovenia podriaďujúce platnosť zmluvy o obchodnom zastúpení zápisu obchodného zástupcu do registra vytvoreného na tento účel, sú takej povahy, že značne bránia zriadeniu a fungovaniu zmlúv o obchodnom zastúpení medzi stranami v rôznych členských štátoch, a preto sú z tohto hľadiska v rozpore s cieľmi smernice 86/653 (pozri v tomto zmysle rozsudok Bellone, už citovaný, bod 17).
39 V tejto súvislosti majú články 17 a 18 tejto smernice rozhodujúci význam, pretože definujú úroveň ochrany, ktorú normotvorca Únie považoval za primeranú pre obchodných zástupcov v rámci vytvorenia jednotného trhu.
40 Ako už Súdny dvor rozhodol, režim zriadený s týmto cieľom smernicou 86/653 má kogentnú povahu. Článok 17 tejto smernice totiž stanovuje členským štátom povinnosť zaviesť mechanizmus náhrady škody obchodným zástupcom po ukončení zmluvy. Aj keď tento článok dáva členským štátom možnosť výberu medzi systémom paušálnej náhrady a systémom náhrady škody, články 17 a 18 uvedenej smernice stanovujú presný rámec, v rámci ktorého členské štáty môžu vykonávať svoju voľnú úvahu, pokiaľ ide o výber metód výpočtu paušálnej náhrady alebo náhrady škody, ktorá sa má priznať. Okrem toho podľa článku 19 tej istej smernice sa účastníci nemôžu odchýliť od týchto ustanovení v neprospech obchodného zástupcu pred skončením platnosti zmluvy (rozsudok Ingmar, už citovaný, bod 21).
41 Pokiaľ ide o otázku, či vnútroštátny súd môže rozhodnúť, že sa neuplatní zákon zvolený zmluvnými stranami, ale lex fori preberajúci články 17 a 18 smernice 86/653, treba odkázať na článok 7 Rímskeho dohovoru.
42 Treba pripomenúť, že článok 7 tohto dohovoru, nazvaný „Imperatívne normy“, určuje v odseku 1 kogentné ustanovenia zákona iného štátu a v odseku 2 toho istého článku kogentné ustanovenia lex fori.
43 Článok 7 ods. 1 uvedeného dohovoru teda umožňuje štátu miesta sídla súdu uplatniť namiesto práva uplatniteľného na zmluvu kogentné ustanovenia zákona iného štátu, s ktorým má daná situácia úzku väzbu. Pri rozhodovaní, či sa majú uplatniť tieto kogentné ustanovenia, sa prihliada na ich povahu a účel a na dôsledky ich uplatnenia alebo neuplatnenia.
44 Článok 7 ods. 2 toho istého dohovoru umožňuje uplatniť právne pravidlá miesta sídla súdu, ktorými sa kogentne riadi situácia, bez ohľadu na právo uplatniteľné na zmluvu.
45 Z vyššie uvedeného vyplýva, že podľa článku 7 ods. 1 Rímskeho dohovoru môže vnútroštátny súd uplatniť kogentné ustanovenia zákona iného štátu len za výslovne definovaných podmienok, kým znenie článku 7 ods. 2 tohto dohovoru nestanovuje výslovne osobitnú podmienku pre uplatnenie kogentných ustanovení lex fori.
46 Treba však uviesť, že možnosť odvolávať sa na existenciu imperatívnych noriem podľa článku 7 ods. 2 Rímskeho dohovoru neovplyvňuje povinnosť členských štátov dbať na súlad týchto pravidiel s právom Únie. Podľa judikatúry Súdneho dvora totiž to, že vnútroštátne pravidlá patria do kategórie imperatívnych noriem a noriem týkajúcich sa bezpečnosti, ich nezbavuje povinnosti dodržiavania ustanovení Zmluvy, inak by došlo k porušeniu prednosti a jednotného uplatňovania práva Únie. Dôvody, na ktorých sa takéto právne úpravy zakladajú, môžu byť zohľadnené právom Únie len ako výnimky zo slobôd výslovne stanovených Zmluvou a prípadne ako naliehavé dôvody všeobecného záujmu (rozsudok z 23. novembra 1999, Arblade a i., C‑369/96 a C‑376/96, Zb. s. I‑8453, bod 31).
47 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že kvalifikácia vnútroštátnych ustanovení členským štátom ako imperatívne normy a normy týkajúce sa bezpečnosti sa týka ustanovení, ktorých dodržiavanie bolo považované za kľúčové na zachovanie politickej, sociálnej alebo hospodárskej organizácie dotknutého členského štátu, takže ich dodržiavanie je uložené všetkým osobám nachádzajúcim sa na území tohto členského štátu alebo pre každý právny vzťah lokalizovaný v tomto členskom štáte (rozsudky Arblade a i., už citovaný, bod 30, ako aj z 19. júna 2008, Komisia/Luxembursko, C‑319/06, Zb. s. I‑4323, bod 29).
48 Tento výklad je takisto v súlade so znením článku 9 ods. 1 nariadenia Rím I, ktorý sa však neuplatňuje z dôvodu ratione temporis na spor vo veci samej. Imperatívne normy sú podľa tohto článku kogentné normy, ktorých dodržiavanie pokladá krajina za rozhodujúce pre ochranu svojich verejných záujmov, ako je politické, sociálne alebo hospodárske zriadenie, až do takej miery, že vyžaduje ich uplatnenie v každej situácii, na ktorú sa norma vzťahuje, bez ohľadu na právo, ktoré je inak rozhodným pre zmluvu podľa tohto nariadenia.
49 Na to, aby sa dosiahla plná účinnosť zásady autonómie vôle zmluvných strán, ktorá je nosným kameňom Rímskeho dohovoru a je prebratá do nariadenia Rím I, treba teda konať tak, aby sa rešpektovala voľba slobodne vykonaná týmito zmluvnými stranami, pokiaľ ide o právo uplatniteľné v rámci ich zmluvného vzťahu, v súlade s článkom 3 ods. 1 Rímskeho dohovoru, takže výnimka týkajúca sa existencie „imperatívnej normy“ v zmysle právnej úpravy dotknutého členského štátu, ktorú uvádza článok 7 ods. 2 tohto dohovoru, sa musí vykladať striktne.
50 Prináleží teda vnútroštátnemu súdu v rámci jeho posúdenia, či je „imperatívnou normou“ vnútroštátny zákon, ktorý chce nahradiť zákonom výslovne zvoleným zmluvnými stranami, aby zohľadnil nielen presné znenie tohto zákona, ale takisto všeobecný systém a všetky okolnosti, za ktorých bol uvedený zákon prijatý, aby z toho mohol vyvodiť, že má kogentnú povahu, ak sa ukáže, že vnútroštátny zákonodarca prijal túto právnu úpravu s cieľom chrániť záujem považovaný dotknutým členským štátom za podstatný. Ako zdôraznila Komisia, o takýto prípad by mohlo ísť, keď právna úprava preberajúca smernicu v štáte miesta sídla súdu ponúka, a to rozšírením pôsobnosti určitej smernice alebo voľbou rozsiahlejšieho využitia voľnej úvahy ponechanej touto smernicou, širšiu ochranu obchodných zástupcov na základe osobitného záujmu, ktorý členský štát prizná tejto kategórii štátnych príslušníkov.
51 V rámci tohto posúdenia a na to, aby sa nenarušil ani účinok harmonizácie sledovanej smernicou 86/653, ani jednotné uplatňovanie Rímskeho dohovoru na úrovni Únie, však treba zohľadniť skutočnosť, že na rozdiel od zmluvy vo veci, v ktorej bol vydaný už citovaný rozsudok Ingmar, v ktorej zákon, ktorého uplatnenie bolo odmietnuté, bol zákonom tretej krajiny, vo veci samej zákon, ktorého uplatnenie bolo odmietnuté a uplatnil sa lex fori, je zákon iného členského štátu, ktorý podľa všetkých vedľajších účastníkov konania a podľa názoru vnútroštátneho súdu riadne prebral smernicu 86/653.
52 Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 3 a článok 7 ods. 2 Rímskeho dohovoru sa majú vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý začal konanie, so sídlom v inom členskom štáte môže odmietnuť uplatnenie zákona členského štátu Únie, ktorý spĺňa podmienku minimálnej ochrany stanovenú smernicou 86/653, zvoleného stranami zmluvy o obchodnom zastúpení, v prospech lex fori z dôvodu, že v právnom poriadku tohto iného členského štátu majú pravidlá upravujúce situáciu nezávislých obchodných zástupcov kogentnú povahu, len ak súd, ktorý začal konanie, po podrobnom skúmaní konštatuje, že v rámci tohto prebratia zákonodarca štátu miesta sídla súdu považoval za kľúčové v rámci dotknutého právneho poriadku priznať obchodnému zástupcovi širšiu ochranu, ako je ochrana stanovená uvedenou smernicou, pričom tento súd v tejto súvislosti musí zohľadniť povahu a predmet takýchto kogentných ustanovení.
O trovách
53 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:
Článok 3 a článok 7 ods. 2 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980, sa majú vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý začal konanie, so sídlom v inom členskom štáte môže odmietnuť uplatnenie zákona členského štátu Európskej únie, ktorý spĺňa podmienku minimálnej ochrany stanovenú smernicou Rady 86/653/EHS z 18. decembra 1986 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov, zvoleného stranami zmluvy o obchodnom zastúpení, v prospech lex fori z dôvodu, že v právnom poriadku tohto iného členského štátu majú pravidlá upravujúce situáciu nezávislých obchodných zástupcov kogentnú povahu, len ak súd, ktorý začal konanie, po podrobnom skúmaní konštatuje, že v rámci tohto prebratia zákonodarca štátu miesta sídla súdu považoval za kľúčové v rámci dotknutého právneho poriadku priznať obchodnému zástupcovi širšiu ochranu, ako je ochrana stanovená uvedenou smernicou, pričom tento súd v tejto súvislosti musí zohľadniť povahu a predmet takýchto kogentných ustanovení.
Podpisy