ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)
zo 7. marca 2013 (*)
„Smernica 2001/29/ES – Článok 3 ods. 1 – Vysielanie televíznych programov vysielateľov komerčných televízií treťou stranou prostredníctvom internetu – ‚Live streaming‘ – Verejný prenos“
Vo veci C‑607/11,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím High Court of Justice (England & Wales) (Chancery Division) (Spojené kráľovstvo) zo 17. novembra 2011 a doručený Súdnemu dvoru 28. novembra 2011, ktorý súvisí s konaním:
ITV Broadcasting Ltd,
ITV 2 Ltd,
ITV Digital Channels Ltd,
Channel 4 Television Corporation,
4 Ventures Ltd,
Channel 5 Broadcasting Ltd,
ITV Studios Ltd
proti
TVCatchup Ltd,
SÚDNY DVOR (štvrtá komora),
v zložení: predseda štvrtej komory L. Bay Larsen, podpredseda Súdneho dvora K. Lenaerts, vykonávajúci funkciu sudcu štvrtej komory, sudcovia J. Malenovský (spravodajca), U. Lõhmus a M. Safjan,
generálny advokát: Y. Bot,
tajomník: K. Malaček, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 19. novembra 2012,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– ITV Broadcasting Ltd, ITV 2 Ltd, ITV Digital Channels Ltd, Channel 4 Television Corporation, 4 Ventures Ltd, Channel 5 Broadcasting Ltd a ITV Studios Ltd, v zastúpení: J. Mellor, QC, J. Bowhill, barrister, P. Stevens a J. Vertes, solicitors,
– TVCatchup Ltd, v zastúpení: L. Gilmore, solicitor, a M. Howe, QC,
– vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: S. Ossowski a L. Christie, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci C. May, barrister,
– francúzska vláda, v zastúpení: G. de Bergues a M. Perrot, splnomocnení zástupcovia,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci M. Russo, avvocato dello Stato,
– poľská vláda, v zastúpení: M. Szpunar a B. Majczyna, splnomocnení zástupcovia,
– portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes a N. Conde, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: J. Samnadda a F. Wilman, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 167, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi ITV Broadcasting Ltd, ITV 2 Ltd, ITV Digital Channels Ltd, Channel 4 Television Corporation, 4 Ventures Ltd, Channel 5 Broadcasting Ltd a ITV Studios Ltd na jednej strane a TVCatchup Ltd (ďalej len „TVC“) na druhej strane, ktorého predmetom je skutočnosť, že TVC vysiela prostredníctvom internetu a v podstate v reálnom čase televízne programy vysielané žalobkyňami v pôvodnom konaní.
Právny rámec
Právo Únie
3 Odôvodnenia 23 a 27 smernice 2001/29 znejú:
„(23) Táto smernica ďalej harmonizuje práva autorov na verejný prenos. Pod týmto právom sa v širokom zmysle slova chápe každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká. Toto právo zahŕňa všetky transmisie a retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Toto právo nezahŕňa žiadne iné činnosti.
...
(27) Samotné zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos rozhlasových a televíznych programov sa samo o sebe nerovná prenosu v zmysle tejto smernice.“
4 Článok 3 uvedenej smernice nazvaný „Právo verejného prenosu diel a právo sprístupňovania predmetov ochrany verejnosti“ upravuje:
„1. Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.
...
3. Práva uvedené v odseku 1 a 2 nezaniknú žiadnym aktom verejného prenosu alebo sprístupnenia verejnosti ako je uvedené v tomto článku.“
5 Podľa článku 2 smernice Rady 93/83/EHS z 27. septembra 1993 o koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a príbuzných práv pri satelitnom vysielaní a káblovej retransmisii (Ú. v. ES L 248, s. 15; Mim. vyd. 17/001, s. 134) platí:
„Členské štáty zabezpečia pre autora výhradné právo na povolenie satelitného vysielania pre verejnosť diel chránených autorským právom…“
6 Článok 8 ods. 1 tejto smernice upravuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby v prípade, keď programy z iných členských štátov sú na ich území ďalej šírené po kábli, bolo dodržané platné autorské právo a príbuzné práva a aby sa takáto retransmisia uskutočňovala na základe individuálnych alebo kolektívnych zmluvných dohôd medzi vlastníkmi autorských práv, držiteľmi príbuzných práv a prevádzkovateľmi káblových rozvodov.“
Anglické právo
7 Článok 20 zákona o autorských právach, dizajnoch a patentoch z roku 1988 (Copyright, Designs and Patents Act 1988) v znení účinnom v rozhodnej dobe z hľadiska skutkového stavu v pôvodnom konaní nazvaný „Porušenie práv verejným prenosom“ upravuje:
„1. Verejný prenos diela je úkon obmedzený autorským právom k
a) literárnemu, dramatickému, hudobnému alebo umeleckému dielu,
b) zvukovej nahrávke alebo filmu, alebo
c) dielu vysielaného rozhlasom alebo televíziou.
2. Odkazmi na pojem ‚verejný prenos‘ uvedenými v tejto časti sa rozumie verejný prenos elektronickou retransmisiou a v súvislosti s dielom zahŕňajú
a) vysielanie diela rozhlasom či televíziou,
b) sprístupnenie diela verejnosti elektronickou retransmisiou takým spôsobom, aby mohol jednotlivec zo strany verejnosti mať k týmto dielam prístup z miesta a v čase, ktoré si sám zvolí.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
8 Žalobkyne v pôvodnom konaní prevádzkujú komerčné televízne vysielanie a podľa vnútroštátnych predpisov sú nositeľkami autorských práv na ich televízne vysielanie, ako aj na filmy a ďalšie položky zaradené do ich vysielaní. Sú financované z reklamy zaradenej do ich vysielaní.
9 TVC poskytuje na internete služby televízneho vysielania. Tieto služby umožňujú používateľom prijímať prostredníctvom internetu „naživo“ bezplatné televízne vysielanie, vrátane televízneho vysielania šíreného žalobkyňami v pôvodnom konaní.
10 TVC zaručuje, že používatelia týchto ich služieb majú prístup iba k obsahu, ktorý už majú právo pozerať legálne v Spojenom kráľovstve prostredníctvom ich televíznej licencie. Medzi podmienky, s ktorými musia používatelia súhlasiť, tak patrí získanie platnej televíznej licencie a obmedzenie využívania služieb TVC na Spojené kráľovstvo. Internetová stránka TVC disponuje vybavením, ktoré jej umožňuje overiť miesto, kde sa používateľ nachádza, a odmietnuť prístup v prípade, ak podmienky viažuce používateľov nie sú splnené.
11 Služby poskytované TVC sú financované z reklamy. Ide o audiovizuálnu reklamu zobrazujúcu sa pred začatím sledovania dotknutého prúdu videoúdajov. Reklamy obsiahnuté už v pôvodnom vysielaní sú zachované v nezmenenej podobe a zaslané používateľovi ako súčasť prúdu údajov. Vložené reklamy („in‑skin“) sa takisto zobrazujú v počítači alebo na inom zariadení používateľa.
12 V rámci svojich aktivít používa TVC štyri skupiny serverov, a síce prijímacie servery, kódovacie servery, servery pôvodu a okrajové servery.
13 Vstupné signály používané TVC sú bežnými vysielacími terestriálnymi alebo satelitnými signálmi vysielanými žalobkyňami v pôvodnom konaní. Signály sú zachytené prostredníctvom antény a prenesené na prijímacie servery, ktoré oddeľujú jednotlivé prúdy videoúdajov zo signálu bez ich zmeny. Kódovacie servery konvertujú tieto prúdy do iného formátu. Servery pôvodu potom pripravujú videoúdaje na účely ich zaslania na internet v rôznych formátoch. Od tohto okamihu sa kanály ponúkané TVC ďalej spracúvajú iba v prípade, že si predmetný kanál vyžiada aspoň jeden používateľ. Ak si daný kanál nikto nevyžiada, signál sa vyradí.
14 Okrajové servery sa pripoja k počítaču alebo k mobilnému telefónu používateľa prostredníctvom internetu. Keď okrajový server dostane žiadosť o kanál od používateľa, pripojí sa na server pôvodu, ktorý vysiela tento kanál, pokiaľ už okrajový server nevysiela predmetný kanál inému používateľovi. Softvér okrajového servera vytvorí samostatný prúd údajov pre každého používateľa, ktorý si jeho prostredníctvom vyžiada kanál. Konkrétny balík údajov je tak určený jednotlivému používateľovi, a nie skupine používateľov.
15 Prúdy poskytované okrajovým serverom môžu byť v rôznych formátoch. Používané formáty sú prúdy Adobe Flash pre počítače, http pre prenosné zariadenia značky Apple, ako aj RTSP pre mobilné telefóny Android a Blackberry.
16 Žalobkyne v pôvodnom konaní zažalovali TVC na High Court of Justice (England & Wales) (Chancery Division) pre porušenie ich autorských práv na ich vysielania a filmy, predovšetkým z dôvodu verejného prenosu zakázaného článkom 20 zákona o autorských právach, dizajnoch a patentoch z roku 1988 v znení účinnom v rozhodnej dobe z hľadiska skutkového stavu v pôvodnom konaní, a článkom 3 ods. 1 smernice 2001/29.
17 Podľa vnútroštátneho súdu rozsudky zo 7. decembra 2006, SGAE (C‑306/05, Zb. s. I‑11519), a z 13. októbra 2011, Airfield a Canal Digitaal (C‑431/09 a C‑432/09, Zb. s. I‑9363) neumožňujú jasne určiť, či subjekt, akým je TVC, vykonáva „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 v prípade, že pri úplnom uvedomení si dôsledkov svojich konaní a s cieľom prilákať verejnosť na svoje vlastné vysielania a svoje vlastné reklamy, šíri prostredníctvom internetu televízne vysielania jednotlivcom zo strany verejnosti, ktorí by boli oprávnení prijímať signál pôvodného vysielania prostredníctvom ich vlastných televíznych prijímačov alebo prenosných počítačov vo svojej domácnosti.
18 Za týchto podmienok High Court of Justice (England & Wales) (Chancery Division) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Vzťahuje sa právo udeliť súhlas alebo zakázať ‚akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami‘ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice [2001/29] na prípad, v ktorom:
a) autori udelia súhlas so zaradením svojich diel do bezplatného terestriálneho televízneho vysielania určeného na prijímanie buď na celom území členského štátu, alebo v rámci niektorej geografickej oblasti v členskom štáte,
b) tretia strana (čiže subjekt odlišný od pôvodného vysielateľa) poskytuje službu, v rámci ktorej sa jednotliví predplatitelia v rámci určenej oblasti príjmu vysielania, ktorí by mohli legálne prijímať vo svojich domácnostiach vysielanie pomocou televízneho prijímača, môžu prihlásiť na server tretej strany a prijímať obsah vysielania prostredníctvom priebežného prenosu údajov cez internet?
2. Bude odpoveď na vyššie uvedenú otázku odlišná, ak:
a) server tretej strany umožňuje každému predplatiteľovi len pripojenie ‚one-to‑one‘, pomocou ktorého si jednotliví predplatitelia vytvoria vlastné internetové pripojenie k serveru a každý balík údajov, ktorý server pošle prostredníctvom internetu, je určený len jednému konkrétnemu predplatiteľovi?
b) služba tretej strany je financovaná z reklamy, ktorá sa zobrazuje v podobe ‚pre‑roll‘ (čiže v rámci časového úseku po prihlásení používateľa, ale skôr než začne prijímať obsah vysielania) alebo ‚in‑skin‘ (čiže v rámci zobrazovacieho softvéru, pomocou ktorého sa na zobrazovacom zariadení predplatiteľa zobrazuje prijímaný program, ale mimo programového obrazu), pričom pôvodná reklama, ktorú vysielanie obsahuje, sa predplatiteľovi zobrazuje na mieste vysielania, na ktoré ju do programu zaradil vysielateľ?
c) sprostredkujúci subjekt:
i) poskytuje službu alternatívnu k službe pôvodného vysielateľa, čím je vo vzťahu k divákom priamym konkurentom pôvodného vysielateľa, alebo
ii) je priamym konkurentom pôvodného vysielateľa, pokiaľ ide o príjmy z reklamy?“
O prejudiciálnych otázkach
O prvej otázke a druhej otázke písm. a)
19 Svojou prvou otázkou a svojou druhou otázkou písm. a) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa pojem „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na retransmisiu diel zahrnutých do terestriálneho televízneho vysielania,
– ktorú poskytuje subjekt odlišný od pôvodného vysielateľa,
– prostredníctvom prenosu údajov cez internet sprístupneným predplatiteľom tohto subjektu, ktorí môžu prijímať túto retransmisiu pripojením sa na jeho server,
– pričom sa títo predplatitelia nachádzajú v oblasti príjmu tohto terestriálneho televízneho vysielania a môžu ho legálne prijímať na televízny prijímač.
20 V tejto súvislosti treba najprv pripomenúť, že hlavným cieľom smernice 2001/29 je zavedenie vysokej úrovne ochrany autorov, ktorá im umožní získať zodpovedajúcu odmenu za používanie ich diel, najmä v súvislosti s ich verejným prenosom. Z toho vyplýva, že pojem „verejný prenos“ sa musí chápať v širšom zmysle, ako to výslovne stanovuje aj odôvodnenie 23 tejto smernice (pozri rozsudok SGAE, už citovaný, bod 36, ako aj rozsudok zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C‑403/08 a C‑429/08, Zb. s. I‑9083, bod 186).
21 Po prvé treba určiť obsah pojmu „prenos“ a odpovedať na otázku, či činnosť dotknutá vo veci v pôvodnom konaní spadá do rozsahu jeho pôsobnosti.
22 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že smernica 2001/29 nedefinuje pojem „prenos“ vyčerpávajúcim spôsobom. Treba preto spresniť zmysel a rozsah tohto pojmu v súvislosti s kontextom, v ktorom je použitý, ako aj s cieľom uvedeným v bode 20 tohto rozsudku.
23 Vyplýva však najmä z odôvodnenia 23 smernice 2001/29, že autorské právo na verejný prenos zahŕňa každú transmisiu alebo retransmisiu diela verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami, vrátane vysielania, nenachádzajúcej sa na pôvodnom mieste prenosu. Navyše z článku 3 ods. 3 tejto smernice je zrejmé, že povolením zahrnutia chránených diel do verejného prenosu nezanikne právo udeliť súhlas alebo zakázať iné verejné prenosy týchto diel.
24 Z uvedeného vyplýva, že normotvorca Únie tým, že upravil situácie, v ktorých sa predmetné dielo využíva viackrát, zamýšľal to, aby každá transmisia alebo retransmisia diela, ku ktorej dochádza pri použití špecifickej technológie, podliehala v zásade individuálnemu povoleniu autorom dotknutého diela.
25 Tieto úvahy majú oporu aj v článkoch 2 a 8 smernice 93/83, ktoré vyžadujú nové povolenie na súčasnú, nezmenenú a nekrátenú satelitnú alebo káblovú retransmisiu pôvodného televízneho alebo rozhlasového vysielania, ktoré obsahuje chránené diela, hoci je už možné prijímať tieto vysielania v oblasti pokrytia ich signálom inými technickými prostriedkami, napríklad bezdrôtovým vysielaním prostredníctvom pozemných sietí.
26 Keďže sprístupnenie diel prostredníctvom retransmisie televízneho terestriálneho vysielania cez internet prebieha pri použití špecifickej technológie, ktorá je odlišná od pôvodného prenosu, musí sa považovať za „prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29. K takej retransmisii teda musí byť udelené povolenie autorov vysielaných diel, ktoré sú prenášané verejnosti.
27 Uvedený záver nemožno spochybniť námietkou TVC, podľa ktorej sprístupnenie diel cez internet, k akému dochádzalo v pôvodnom konaní, predstavuje iba technický prostriedok na zabezpečenie alebo zlepšenie príjmu terestriálneho televízneho vysielania v oblasti pokrytia signálom.
28 Z judikatúry Súdneho dvora síce vyplýva, že „prenosom“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 nie je jednoduchý technický prostriedok na zabezpečenie alebo zlepšenie príjmu pôvodného vysielania v oblasti pokrytia signálom (pozri v tomto zmysle rozsudky Football Association Premier League a i., už citovaný, bod 194, ako aj Airfield a Canal Digitaal, už citovaný, body 74 a 79).
29 Sprostredkovanie vykonané takým technickým prostriedkom sa má totiž obmedziť na udržanie alebo zvýšenie kvality príjmu už existujúceho vysielania a nemá slúžiť na vysielanie, ktoré sa od neho líši.
30 V tomto prípade však sprostredkovanie vykonávané TVC spočíva v prenose predmetných chránených diel, ktorý je odlišný od prenosu vykonávaného dotknutým vysielacím subjektom. Účelom sprostredkovania vykonávaného TVC nie je v žiadnom prípade udržanie alebo zvýšenie kvality príjmu vysielania uskutočneného týmto subjektom. Za týchto podmienok nemožno uvedené sprostredkovanie považovať iba za technický prostriedok v zmysle spresnenom v bode 28 tohto rozsudku.
31 Po druhé, aby sa na chránené diela vzťahoval pojem „verejného prenosu“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, je potrebné, aby boli v skutočnosti prenášané „verejnosti“.
32 V tejto súvislosti vyplýva z judikatúry Súdneho dvora, že pojem verejnosť v zmysle citovaného článku sa týka neurčitého počtu potenciálnych adresátov a okrem toho zahrnuje celkom významný počet osôb (pozri v tomto zmysle rozsudok SGAE, už citovaný, body 37 a 38, ako aj citovanú judikatúru).
33 Pokiaľ ide konkrétne o toto posledné kritérium, treba vziať do úvahy kumulatívny účinok, ktorý vyplýva zo sprostredkovania diel potenciálnym adresátom. V tejto súvislosti je predovšetkým dôležité vedieť, koľko osôb má prístup súčasne či postupne k tomu istému dielu (pozri rozsudok SGAE, už citovaný, bod 39).
34 V danom kontexte je irelevantné, či potenciálni adresáti pristupujú k vysielaným dielam prostredníctvom pripojenia „one‑to‑one“. Táto technológia totiž nebráni tomu, aby k tomu istému dielu mal súčasne prístup veľký počet osôb.
35 V tomto prípade treba poukázať na to, že retransmisia diel cez internet dotknutá v pôvodnom konaní je určená všetkým osobám s pobytom v Spojenom kráľovstve, ktoré majú internetové pripojenie a ktoré tvrdia, že sú držiteľmi televíznej licencie v tomto štáte. Tieto osoby môžu k chráneným dielam pristupovať súčasne prostredníctvom „live streaming“ televíznych vysielaní na internete.
36 Uvedená retransmisia je teda určená neurčitému počtu potenciálnych adresátov a týka sa vysokého počtu osôb. V dôsledku toho treba konštatovať, že prostredníctvom dotknutej retransmisie sú chránené diela skutočne prenášané „verejnosti“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.
37 TVC však tvrdí, že retransmisia dotknutá v pôvodnom konaní nespĺňa podmienku novej verejnosti, hoci je táto podmienka v zmysle už citovaných rozsudkov SGAE (bod 40), Football Association Premier League a i. (bod 197), ako aj Airfield a Canal Digitaal (bod 72) potrebná. Adresáti retransmisie vykonávanej TVC sú totiž oprávnení sledovať televízne vysielanie s totožným obsahom prostredníctvom vlastných televíznych prijímačov.
38 V tejto súvislosti treba uviesť, že situácie posudzované vo veciach, v ktorých boli vydané citované rozsudky, sa zreteľne líšia od situácie, ktorá nastala v prejednávanej veci v pôvodnom konaní. V citovaných veciach Súdny dvor totiž posudzoval situácie, v ktorých operátor svojím vedomým sprostredkovaním sprístupnil televízne vysielanie obsahujúce chránené diela novej verejnosti, ktorú dotknutí autori nebrali do úvahy pri udelení súhlasu k dotknutému prenosu televízneho vysielania.
39 Vec prejednávaná v pôvodnom konaní sa naopak týka prenosu diel zahrnutých do terestriálneho televízneho vysielania a sprístupnenia tých istých diel na internete. Ako vyplýva z bodov 24 až 26 tohto rozsudku, dotknutí autori musia udeliť individuálny a samostatný súhlas pre každý z týchto dvoch prenosov, keďže ku každému z nich dochádza za špecifických technických podmienok a líšia sa aj spôsoby retransmisie chránených diel, a každý z nich je určený verejnosti. Za týchto podmienok sa už netreba ďalej zaoberať podmienkou novej verejnosti, ktorá je relevantná iba v takých prípadoch, o akých Súdny dvor rozhodoval vo veciach, v ktorých boli vydané už citované rozsudky SGAE, Football Association Premier League a i., ako aj Airfield a Canal Digitaal.
40 Vo svetle vyššie uvedeného treba na prvú otázku a na druhú otázku písm. a) odpovedať, že pojem „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na retransmisiu diel zahrnutých v terestriálnom televíznom vysielaní,
– ktorú poskytuje subjekt odlišný od pôvodného vysielateľa,
– prostredníctvom prenosu údajov cez internet sprístupneným predplatiteľom tohto subjektu, ktorí môžu prijímať túto retransmisiu pripojením sa na jeho server,
– hoci sa títo predplatitelia nachádzajú v oblasti príjmu tohto terestriálneho televízneho vysielania a môžu ho legálne prijímať na televízny prijímač.
O druhej otázke písm. b)
41 Svojou druhou otázkou písm. b) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či má na odpoveď na prvú otázku vplyv skutočnosť, že retransmisia, akou je tá v pôvodnom konaní, je financovaná reklamou, čiže má ziskovú povahu.
42 Je síce pravda, že Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že zisková povaha „prenosu“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 nie je irelevantná (pozri rozsudok Football Association Premier League a i., už citovaný, bod 204). Pripustil však, že takáto zisková povaha nie je nutne nevyhnutnou podmienkou, ktorá by rozhodovala o samotnej existencii verejného prenosu (pozri v tomto zmysle rozsudok SGAE, už citovaný, bod 44).
43 Zisková povaha teda nie je rozhodujúca pre kvalifikáciu retransmisie, akou je tá v pôvodnom konaní, ako „prenosu“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.
44 V dôsledku toho treba na druhú otázku písm. b) odpovedať, že na odpoveď na prvú otázku nemá vplyv skutočnosť, že retransmisia, akou je tá v pôvodnom konaní, je financovaná reklamou, čiže má ziskovú povahu.
O druhej otázke písm. c)
45 Svojou druhou otázkou písm. c) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či má na odpoveď na prvú otázku vplyv skutočnosť, že retransmisiu, akou je tá v pôvodnom konaní, poskytuje subjekt, ktorý je v priamej konkurencii s pôvodným vysielateľom.
46 V tejto súvislosti stačí konštatovať, že ani zo smernice 2001/29, ani z judikatúry Súdneho dvora nevyplýva, že by konkurenčný vzťah medzi subjektmi, ktoré súbežne vysielajú diela chránené autorským právom alebo ktoré tieto diela postupne prenášajú, bol relevantný na účely kvalifikácie prenosu ako „verejného prenosu“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.
47 V dôsledku toho treba na druhú otázku písm. c) odpovedať tak, že na odpoveď na prvú otázku nemá vplyv skutočnosť, že retransmisiu, akou je tá v pôvodnom konaní, poskytuje subjekt, ktorý sa nachádza v priamej konkurencii s pôvodným vysielateľom.
O trovách
48 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:
1. Pojem „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na retransmisiu diel zahrnutých do terestriálneho televízneho vysielania,
– ktorú poskytuje subjekt odlišný od pôvodného vysielateľa,
– prostredníctvom prenosu údajov cez internet sprístupneným predplatiteľom tohto subjektu, ktorí môžu prijímať túto retransmisiu pripojením sa na jeho server,
– hoci sa títo predplatitelia nachádzajú v oblasti príjmu tohto terestriálneho televízneho vysielania a môžu ho legálne prijímať na televízny prijímač.
2. Na odpoveď na prvú otázku nemá vplyv skutočnosť, že retransmisia, akou je tá v pôvodnom konaní, je financovaná z reklamy, čiže má ziskovú povahu.
3. Na odpoveď na prvú otázku nemá vplyv skutočnosť, že retransmisiu, akou je tá v pôvodnom konaní, poskytuje subjekt, ktorý sa nachádza v priamej konkurencii s pôvodným vysielateľom.
Podpisy