ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)

z 27. marca 2014 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Európsky trh s automobilovým sklom – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Dohody o rozdelení trhu a výmene citlivých obchodných informácií – Nariadenie (ES) č. 1/2003 – Námietka nezákonnosti – Pokuty – Retroaktívne uplatnenie usmernení k metóde stanovovania výšky pokút z roku 2006 – Hodnota predaja – Opakované porušovanie – Dodatočná výška – Pripísateľnosť porušenia – Maximálna výška pokuty – Konsolidovaný obrat skupiny“

Vo veciach T‑56/09 a T‑73/09,

Saint‑Gobain Glass France SA, so sídlom v Courbevoie (Francúzsko),

Saint‑Gobain Sekurit Deutschland GmbH & Co. KG, so sídlom v Aachene (Nemecko),

Saint‑Gobain Sekurit France SAS, so sídlom v Thourotte (Francúzsko),

v zastúpení: pôvodne B. van de Walle de Ghelcke, B. Meyring, E. Venot a M. Guillaumond, neskôr B. van de Walle de Ghelcke, B. Meyring a E. Venot, advokáti,

žalobkyne vo veci T‑56/09,

Compagnie de Saint‑Gobain SA, so sídlom v Courbevoie, v zastúpení: P. Hubert a E. Durand, advokáti,

žalobkyňa vo veci T‑73/09,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne A. Bouquet, F. Castillo de la Torre, M. Kellerbauer a N. von Lingen, neskôr A. Bouquet, F. Castillo de la Torre, M. Kellerbauer a F. Ronkes Agerbeek, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporuje:

Rada Európskej únie, v zastúpení: E. Karlsson a F. Florindo Gijón, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania vo veci T‑56/09,

ktorých predmetom sú návrhy na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2008) 6815 v konečnom znení z 12. novembra 2008 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.125 – Automobilové sklo), ktoré bolo zmenené a doplnené rozhodnutím Komisie K(2009) 863 v konečnom znení z 11. februára 2009 a rozhodnutím C(2013) 1118 final z 28. februára 2013, v rozsahu, v akom sa týka žalobkýň, ako aj, subsidiárne, návrh na zrušenie článku 2 tohto rozhodnutia, ktorým sa žalobkyniam ukladá pokuta, alebo ďalej subsidiárne, návrhy na zníženie tejto pokuty,

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),

v zložení: predseda komory N. J. Forwood (spravodajca), sudcovia F. Dehousse a J. Schwarcz,

tajomník: C. Kristensen, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 11. decembra 2012,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Prejednávané žaloby sa týkajú zrušenia rozhodnutia Komisie K(2008) 6815 v konečnom znení z 12. novembra 2008 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.125 – Automobilové sklo) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), zhrnutie ktorého bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ C 173, s. 13). V napadnutom rozhodnutí Komisia Európskych spoločenstiev predovšetkým konštatovala, že určité podniky, vrátane žalobkýň, porušili tieto ustanovenia tým, že sa počas rôznych období medzi marcom 1998 a marcom 2003 zúčastnili na súbore protisúťažných dohôd a zosúladených postupov v sektore s automobilovým sklom v rámci EHP (článok 1 napadnutého rozhodnutia).

2        Spoločnosť Saint‑Gobain Glass France SA, spoločnosť Saint‑Gobain Sekurit Deutschland GmbH & Co. KG a spoločnosť Saint‑Gobain Sekurit France SAS (ďalej spoločne len „spoločnosť Saint‑Gobain“), žalobkyne vo veci T‑56/09, sú spoločnosťami pôsobiacimi v oblasti výroby, spracovania a distribúcie materiálov, vrátane automobilového skla. Tieto spoločnosti sú dcérskymi spoločnosťami v 100 % vlastníctve spoločnosti Compagnie de Saint‑Gobain SA (ďalej len „Compagnie“), žalobkyne vo veci T‑73/09. Pilkington Group Ltd zoskupuje, okrem iného, spoločnosti Pilkington Automotive Ltd, Pilkington Automotive Deutschland GmbH, Pilkington Holding GmbH a Pilkington Italia SpA (ďalej len „Pilkington“). Pilkington, ktorá tiež podala žalobu o neplatnosť proti napadnutému rozhodnutiu (vec T‑72/09), je jedným z najväčších svetových výrobcov skla a výrobkov na zasklievanie, a to najmä v automobilovom sektore. Soliver NV, ktorá podala žalobu o neplatnosť toho istého rozhodnutia (vec T‑68/09), je menším výrobcom skla a pôsobí najmä v odvetví automobilového skla.

3        Asahi Glass Co. Ltd (ďalej len „Asahi“) je výrobcom skla, chemických výrobkov a elektronických súčiastok so sídlom v Japonsku. Asahi vlastní 100 % podiel v belgickom sklárskom podniku Glaverbel SA/NV, ktorý je sám 100 % vlastníkom spoločnosti AGC Automotive France (ďalej len „AGC“). AGC mala do 1. januára 2004 obchodné meno Splintex Europe SA (ďalej len „Splintex“). Asahi, ktorá je jedným zo subjektov, ktorým je určené napadnuté rozhodnutie, nepodala proti tomuto rozhodnutiu žalobu.

4        Vyšetrovanie, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia sa začalo po tom, čo nemecký advokát konajúci na účet anonymného klienta poskytol Komisii listy obsahujúce informácie týkajúce sa dohôd a zosúladených postupov rôznych podnikov pôsobiacich v odvetví výroby a distribúcie automobilového skla.

5        Vo februári a v marci 2005 vykonala Komisia kontroly v rôznych priestoroch žalobkýň, ako aj spoločností Pilkington, Soliver a AGC. Komisia v rámci týchto kontrol zabavila viaceré dokumenty a spisy.

6        V nadväznosti na tieto kontroly spoločnosti Asahi a Glaverbel, ako aj ich dotknuté dcérske spoločnosti (ďalej spoločne len „žiadateľka o zhovievavosť“) podali žiadosť o oslobodenie od pokuty alebo zníženie sumy pokuty na základe oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 2002“). Žiadosť o podmienené oslobodenie od pokuty Komisia zamietla 19. júla 2006, pričom však žiadateľku o zhovievavosť informovala, že má v úmysle priznať jej 30 až 50 % zníženie pokuty, ktorá by jej bola obvykle uložená, a to v súlade s bodom 26 oznámenia o spolupráci z roku 2002.

7        V období medzi 26. januárom a 2. februárom 2007 Komisia zaslala žalobkyniam, ako aj spoločnostiam Pilkington, Soliver, Asahi, Glaverbel a AGC, rôzne žiadosti o informácie na základe článku 18 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205). Dotknuté podniky odpovedali na tieto rôzne žiadosti.

8        Navyše, na základe toho istého článku zaslala Komisia žiadosti o informácie viacerým automobilovým výrobcom, jednému talianskemu výrobcovi autobusov, ako aj dvom profesijným združeniam v sklárskom priemysle, ktorí na tieto žiadosti tiež odpovedali.

9        Dňa 18. apríla 2007 Komisia prijala oznámenie o výhradách týkajúce sa jediného a pokračujúceho porušenia spočívajúceho v dohodách alebo zosúladených postupoch medzi výrobcami automobilového skla s cieľom rozdeliť zmluvy o dodávkach pre automobilových výrobcov. Toto oznámenie o výhradách bolo doručené žalobkyniam, ako aj spoločnostiam Pilkington, Soliver, Asahi, Glaverbel a AGC. Každý z týchto podnikov, ktorým bolo určené toto oznámenie o výhradách, bol Komisiou vyzvaný, aby v tejto súvislosti predložil svoje pripomienky. Vypočúvanie, na ktorom sa zúčastnili subjekty, ktorým bolo určené uvedené oznámenie, sa konalo 24. septembra 2007.

 Napadnuté rozhodnutie

10      Komisia prijala napadnuté rozhodnutie 12. novembra 2008. Uviedla v ňom predovšetkým, že spoločnosti Saint‑Gobain a Compagnie sa podieľali na dohodách a zosúladených postupoch uvedených v bode 1 vyššie v období od 10. marca 1998 do 11. marca 2003 [článok 1 písm. b) napadnutého rozhodnutia] a „spoločne a nerozdielne“ im uložila pokutu vo výške 896 miliónov eur [článok 2 písm. b) napadnutého rozhodnutia].

11      Žiadateľke o zhovievavosť, ktorej účasť na porušení bola stanovená za obdobie od 18. mája 1998 do 11. marca 2003, bola uložená pokuta vo výške 113,5 milióna eur [článok 1 písm. a) a článok 2 písm. a) napadnutého rozhodnutia].

12      Pokiaľ ide o spoločnosť Pilkington, Komisia rozhodla, že tento podnik sa podieľal na sporných dohodách a zosúladených postupoch v období od 10. marca 1998 do 3. septembra 2002 [článok 1 písm. c) napadnutého rozhodnutia]. Komisia tomuto podniku uložila pokutu vo výške 370 miliónov eur [článok 2 písm. c) napadnutého rozhodnutia].

13      Nakoniec, pokiaľ ide o spoločnosť Soliver, Komisia usúdila, že tento podnik sa podieľal na porušení v období od 19. novembra 2001 do 11. marca 2003 [článok 1 písm. d) napadnutého rozhodnutia]. Komisia uložila tomuto podniku pokutu vo výške 4 396 000 eur [článok 2 písm. d) napadnutého rozhodnutia].

14      Komisia v napadnutom rozhodnutí vychádza zo zistenia, že vlastnosti trhu s automobilovým sklom, a to najmä významné technické požiadavky, ako aj vysoký stupeň inovácie, zvýhodňujú významných, integrovaných a nadnárodných dodávateľov. AGC, Pilkington a Saint‑Gobain patria medzi hlavných svetových výrobcov automobilového skla a v čase prijatia napadnutého rozhodnutia pokrývali približne 76 % svetového dopytu skla určeného pre trh s prvou montážou (montáž automobilového skla v továrni v rámci výroby vozidla). Komisia tiež uvádza významný objem obchodov medzi členskými štátmi a členskými štátmi Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO), ktoré sú súčasťou EHP v sektore s automobilovým sklom. Automobiloví výrobcovia rokovali o kúpnych zmluvách na dodávku automobilového skla v rámci EHP.

15      Z napadnutého rozhodnutia navyše vyplýva, že dodávatelia automobilového skla, ktorých sa týkalo vyšetrovanie Komisiou, priebežne sledovali svoje príslušné trhové podiely počas obdobia porušenia, a to nielen prostredníctvom „počítania vozidiel“, t. j. vzhľadom na počet predajov podľa modelu vozidla, ale tiež celkovo prostredníctvom počítania všetkých vozidiel spoločne bez ohľadu na model.

16      Pilkington, Saint‑Gobain a AGC sa zúčastnili trojstranných stretnutí, ktoré sa niekedy označovali ako „stretnutia klubu“. Tieto stretnutia, pri organizácii ktorých sa tieto podniky striedali, sa konali v hoteloch v rôznych európskych mestách, v súkromných rezidenciách patriacich zamestnancom týchto podnikov, ako aj v priestoroch Groupement européen de producteurs de verre plat (GEPVP) (Európske združenie výrobcov plochého skla) a v priestoroch „Associazione Nazionale degli Industriali del Vetro“ ([Taliansko] Národné združenie výrobcov skla) (ďalej len „Assovetro“).

17      Medzi týmito konkurentmi boli organizované takisto dvojstranné stretnutia alebo kontakty s cieľom rokovať o dodávkach automobilového skla pre aktuálne vyrábané alebo budúce modely. Tieto rôzne kontakty alebo stretnutia sa týkali posudzovania a sledovania trhových podielov, rozdelenia dodávok automobilového skla pre výrobcov a výmeny informácií o cenách, ako aj výmeny iných citlivých obchodných informácií a koordinácie stratégií týchto jednotlivých konkurentov v oblasti sadzieb a zásobovania zákazníkov.

18      Prvé z týchto dvojstranných stretnutí, na ktorom sa zúčastnili spoločnosti Saint‑Gobain a Pilkington, sa konalo 10. marca 1998 v hoteli Hyatt Regency na letisku Charles‑de‑Gaulle v Paríži (Francúzsko). Prvé trojstranné stretnutie sa konalo na jar 1998 v Königswinter (Nemecko) v súkromnej rezidencii osoby zodpovednej za vtedajších veľkých zákazníkov spoločnosti Splintex (AGC). Týmto stretnutiam predchádzali od roku 1997 prieskumné kontakty, ktoré sa uskutočnili medzi spoločnosťami Saint‑Gobain a Pilkington, a ktorých cieľom bola technická harmonizácia výroby tmavých okien týmito podnikmi, a to pokiaľ ide o farbu, hrúbku a priepustnosť svetla. Komisia však tieto kontakty do sporného kartelu nezahrnula, keďže sa v podstate týkali pokročilej fázy v rámci výrobného procesu plochého skla pred jeho transformáciou na automobilové sklo.

19      Komisia v napadnutom rozhodnutí identifikovala takmer 90 stretnutí a kontaktov v období od jari 1998 do marca 2003. Posledné trojstranné stretnutie sa konalo 21. januára 2003, zatiaľ čo posledné dvojstranné stretnutie sa uskutočnilo v priebehu druhej polovice marca 2003, a to medzi spoločnosťami Saint‑Gobain a AGC. Účastníci údajne používali skratky alebo kódy na účely svojej identifikácie v rámci týchto stretnutí a kontaktov.

20      Účasť spoločnosti Soliver na karteli začala 19. novembra 2001 a trvala do 11. marca 2003. Od roku 2000 bola spoločnosť Soliver kontaktovaná spoločnosťou Saint‑Gobain s cieľom zúčastniť sa na spornom karteli. Pôvodní účastníci kartelu, v tomto prípade spoločnosti Saint‑Gobain, Pilkington a AGC, v tejto súvislosti využili závislosť spoločnosti Soliver od výrobcov hlavných surovín, keďže spoločnosť Soliver nedisponovala samostatnými kapacitami na výrobu plochého skla.

21      Podľa napadnutého rozhodnutia celkový plán kartelovej dohody spočíval v rozdeľovaní dodávok automobilového skla medzi účastníkov kartelu tak v súvislosti s existujúcimi zmluvami o dodávkach, ako aj v súvislosti s novými zmluvami. Cieľom tohto plánu bolo udržať stabilitu trhových podielov týchto účastníkov kartelu. Na účely dosiahnutia tohto cieľa si účastníci kartelu na týchto stretnutiach a prostredníctvom kontaktov uvedených v bodoch 16 až 20 vyššie vymieňali informácie o cenách, ako aj ďalšie citlivé údaje. Popri tom koordinovali svoje politiky určovania cien a zásobovania zákazníkov. Predovšetkým zosúlaďovali svoje odpovede na žiadosti výrobcov automobilov k predloženiu cenových ponúk tak, aby ovplyvnili ich výber dodávateľa skla alebo dokonca niekoľkých dodávateľov v prípade opakujúcich sa dodávok. Účastníci kartelu v tejto súvislosti disponovali dvomi nástrojmi na účely podpory pridelenia zmluvy o dodávke pre dohodnutého výrobcu, a to buď nepredložením nijakej ponuky alebo predložením ponuky s vyššími cenami, než sú ceny uvedeného výrobcu. V prípade potreby sa rozhodlo o prijatí opravných opatrení vo forme kompenzácií priznávaných jednému alebo viacerým účastníkom kartelu, aby sa zabezpečilo, že celková situácia ponuky na úrovni EHP zostane v súlade s dohodnutým rozdelením. V prípade, že by sa opravné opatrenia mali dotknúť platných zmlúv o dodávkach, potom postup využívaný konkurentmi na účely úpravy rovnováhy trhových podielov spočíval v upozornení výrobcov automobilov, že dodávka objednaných súčiastok bola narušená technickým problémom alebo nedostatkom hlavných surovín, a v navrhnutí náhradného dodávateľa.

22      Na účely zachovania dohodnutého rozdelenia zmlúv sa účastníci kartelu viackrát dohodli na zníženiach cien, ktoré sa priznávali automobilovým výrobcom v závislosti od dosiahnutej produktivity, alebo dokonca na prípadných zvýšeniach cien uplatňovaných na modely vozidiel, ktorých úroveň produkcie bola nižšia než odhady. Rovnako sa v prípade potreby dohodli na obmedzení sprístupňovania informácií o svojich skutočných výrobných nákladoch automobilovým výrobcom s cieľom zabrániť príliš častým žiadostiam týchto výrobcov o zníženie cien.

23      Zosúladený postup, ktorého cieľom bola stabilita trhových podielov, bol možný najmä prostredníctvom transparentnosti trhu s dodávkami automobilového skla. Vývoj trhových podielov bol určený na základe výrobných nákladov a odhadov budúceho predaja, pričom sa prihliadlo na existujúce zmluvy o dodávkach.

24      Komisia v napadnutom rozhodnutí uvádza, že žiadateľka o zhovievavosť potvrdila, že najneskôr od roku 1998 sa zástupcovia spoločnosti Splintex podieľali spolu s niektorými konkurentmi na činnostiach, ktoré sú z hľadiska práva hospodárskej súťaže protiprávne. Okrem toho skutočnosť, že Saint‑Gobain nespochybnila správnosť skutkových okolností uvedených v oznámení o výhradách, mala sa chápať ako súhlas tohto podniku s tým, ako Komisia opísala obsah týchto sporných stretnutí a kontaktov.

25      Napokon Pilkington, Saint‑Gobain a AGC sa na stretnutí, ktoré sa konalo 6. decembra 2001, dohodli na novej metóde výpočtu na účely rozdelenia a opätovného pridelenia zmlúv o dodávkach.

26      Komisia na základe tohto súboru dôkazov pripisuje spoločnostiam Saint‑Gobain, Compagnie, Pilkington, ako aj žiadateľke o zhovievavosť, zodpovednosť za jediné a pokračujúce porušenie podľa článku 81 ES a článku 53 Dohody o EHP.

27      Podľa Komisie dohody uzavreté medzi týmito stranami predstavujú v zmysle týchto ustanovení dohody alebo zosúladené postupy, ktoré narušili hospodársku súťaž na trhu s dodávkami automobilového skla. Toto porušenie bolo navyše jediné a pokračujúce, pretože účastníci kartelu vyjadrili svoju spoločnú vôľu správať sa na trhu daným spôsobom a prijali spoločný plán s cieľom obmedziť svoju individuálnu obchodnú samostatnosť tým, že si rozdelili dodávky automobilového skla určeného do osobných áut a ľahkých úžitkových vozidiel, ako aj tým, že skresľovali ceny týchto okien s cieľom zaručiť celkovú stabilitu na trhu a udržať na trhu umelo zvýšené ceny. Vysoký počet a nepretržitosť týchto stretnutí a kontaktov v období piatich rokov viedli podľa napadnutého rozhodnutia k tomu, že všetci veľkí výrobcovia osobných áut a ľahkých úžitkových vozidiel v EHP boli dotknutí kartelom.

28      Komisia sa navyše domnievala, že nič nenasvedčovalo tomu, že by dohody a zosúladené postupy medzi dodávateľmi automobilového skla viedli k zvýšeniu efektívnosti alebo by podporovali technický alebo hospodársky pokrok v sektore s automobilovým sklom. Komisia teda vylúčila uplatnenie článku 81 ods. 3 ES.

29      Pokiaľ ide o označenie osôb, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené, Komisia zastávala predovšetkým názor, že spoločnosť Compagnie nepriamo vlastnila 100 % obchodný podiel v spoločnosti Saint‑Gobain. Za týchto podmienok sa podľa nej dalo predpokladať, že spoločnosť Compagnie mala rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku spoločnosti Saint‑Gobain. Tento rozhodujúci vplyv bol potvrdený ďalšími skutočnosťami, ako napríklad obchodnou štruktúrou skupiny kontrolovanej priamo alebo nepriamo spoločnosťou Compagnie (ďalej len „skupina Saint‑Gobain“) a zložením správnej rady spoločnosti Saint‑Gobain. Vzhľadom na to, že spoločnosť Compagnie nebola schopná tento predpoklad vyvrátiť, Komisia dospela k záveru, že spolu so spoločnosťou Saint‑Gobain predstavovala jediný podnik, ktorý sa zúčastnil porušenia, a uložila teda spoločnosti Compagnie a spoločnosti Saint‑Gobain povinnosť zaplatiť pokutu solidárne.

30      Pokiaľ ide o dĺžku trvania porušenia, Komisia usúdila, že spoločnosti Saint‑Gobain a Compagnie sa zúčastnili na porušení v období od 10. marca 1998 do 11. marca 2003. Účasť spoločnosti Pilkington bola stanovená za obdobie od 10. marca 1998 do 3. septembra 2002. Spoločnosť Soliver sa zúčastnila na porušení v období od 19. novembra 2001 do 11. marca 2003.

31      Pokiaľ ide o výpočet sumy pokút, Komisia najskôr určila hodnotu predaja automobilového skla, ktorú v priamej alebo nepriamej súvislosti s porušením dosiahol každý zúčastnený podnik v rámci EHP. Komisia na tento účel rozlišovala medzi viacerými obdobiami. Komisia v prípade obdobia, ktoré sa začalo v marci 1998 a skončilo 30. júna 2000, a ktoré bolo kvalifikované ako obdobie „posilnenia“, usúdila, že disponuje dôkazmi o porušení, len pokiaľ ide o časť európskych automobilových výrobcov. Komisia pre toto obdobie preto stanovila predaj automobilového skla iba výrobcom, v prípade ktorých disponovala priamymi dôkazmi, že sa ich kartel týkal. Čo sa týka obdobia od 1. júla 2000 do 3. septembra 2002, Komisia zistila, že výrobcovia, ktorých sa týkal kartel, predstavovali prinajmenšom 90 % predajov v rámci EHP. Komisia tak prijala záver, že v prípade tohto obdobia bolo potrebné zohľadniť všetky predaje automobilového skla v rámci EHP, ktoré dosiahli subjekty, ktorým je určené rozhodnutie. Napokon na konci obdobia porušenia, teda v čase medzi 3. septembrom 2002 a marcom 2003, sa činnosti klubu spomalili v dôsledku odchodu spoločnosti Pilkington. Komisia sa preto v súvislosti s týmto obdobím rozhodla zohľadniť iba predaje automobilovým výrobcom, v prípade ktorých disponovala priamymi dôkazmi o karteli. Následne bol pre každého dotknutého dodávateľa automobilového skla stanovený ročný vážený priemer týchto hodnôt predajov tak, že sa hodnoty vyššie uvedených predajov vydelili počtom mesiacov účasti na porušení a výsledok tohto delenia sa vynásobil číslom dvanásť.

32      Komisia následne uviedla, že predmetné porušenie spočívajúce v rozdelení zákazníkov patrí medzi najzávažnejšie obmedzenia hospodárskej súťaže. Vzhľadom na povahu porušenia, jeho geografický rozsah a kumulovaný trhový podiel podnikov zúčastnených na porušení Komisia na účely stanovenia základnej sumy pokuty stanovila pomer 16 % hodnoty predajov každého zúčastneného podniku vynásobený počtom rokov účasti na porušení. Základná suma pokút bola na účely dosiahnutia odstrašujúceho účinku navyše zvýšená o vstupné (vstupný poplatok) stanovené na 16 % hodnoty predajov.

33      Základná suma pokuty uloženej spoločnostiam Saint‑Gobain a Compagnie na základe ich spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti bola zvýšená o 60 % z dôvodu opakovania porušenia. Pokiaľ ide o výšku pokuty uloženej spoločnosti Soliver, tá predstavovala 10 % obratu tejto spoločnosti v súlade s článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Žiadateľke o zhovievavosť bolo priznané zníženie o 50 % výšky pokuty vzhľadom na dôkazný materiál, ktorý odovzdala Komisii, a ktorý Komisii umožnili lepšie pochopiť dokumenty zhromaždené počas kontrol.

34      Dňa 11. februára 2009 Komisia prijala rozhodnutie K(2009) 863 v konečnom znení, ktorým sa opravuje napadnuté rozhodnutie v súvislosti s obmedzeným počtom bodov.

35      Dňa 28. februára 2013 Komisia prijala rozhodnutie C(2013) 1118 final, ktorým sa opravuje napadnuté rozhodnutie, pokiaľ ide o zohľadnenie predajov uskutočnených spoločnosťou Saint‑Gobain na [dôverné] pred 31. májom 1999 (ďalej len „opravné rozhodnutie z 28. februára 2013“). Týmto rozhodnutím Komisia opravila výšku pokuty uloženej žalobkyniam na 880 miliónov eur.

 Konanie a návrhy účastníčok konania

36      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 13. februára 2009 podala spoločnosť Saint‑Gobain žalobu vo veci T‑56/09. Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 18. februára 2009, podala spoločnosť Compagnie žalobu vo veci T‑73/09.

37      Po ukončení písomnej časti konania a v nadväznosti na žiadosť spoločnosti Compagnie o opätovné začatie konania vo veci T‑73/09, predložila neskôr uvedená dodatočnú žiadosť, ktorá bola kancelárii doručená 6. septembra 2010. Podaním doručeným do kancelárie 22. októbra 2010 Komisia predložila svoje vyjadrenia k tejto dodatočnej žiadosti.

38      Vzhľadom na to, že zloženie komôr Všeobecného súdu bolo zmenené, sudca spravodajca bol pridelený druhej komore, ktorej bola z tohto dôvodu táto vec pridelená.

39      Uznesením z 23. apríla 2012 predseda druhej komory po vypočutí účastníčok konania rozhodol o spojení vecí T‑56/09 a T‑73/09 na účely ústnej časti konania.

40      Prednesy účastníčok konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní z 11. decembra 2012. Účastníčky konania boli pri tejto príležitosti vyzvané, aby predložili svoje vyjadrenia k prípadnému spojeniu vecí T‑56/09 a T‑73/09 na účely rozsudku a uviedli, že nemajú v tomto zmysle žiadne námietky.

41      Vo veci T‑56/09 spoločnosť Saint‑Gobain navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka spoločnosti Saint‑Gobain,

–        subsidiárne zrušil článok 2 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka spoločnosti Saint‑Gobain,

–        subsidiárne znížil pokutu, ktorá jej bola v napadnutom rozhodnutí uložená na primeranú výšku,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

42      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu vo veci T‑56/09 ako nedôvodnú,

–        zaviazal spoločnosť Saint‑Gobain na náhradu trov konania.

43      Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu dňa 19. februára 2009 upravila spoločnosť Saint‑Gobain svoj návrh na zrušenie s cieľom po prvé, požadovať zrušenie znenia napadnutého rozhodnutia v znení rozhodnutia K(2009) 863 v konečnom znení z 11. februára 2009 a po druhé, subsidiárne, znížiť sumu pokuty uloženej v článku 2 napadnutého rozhodnutia.

44      Podaním do kancelárie Všeobecného súdu zo 7. mája 2009 podala Rada Európskej únie návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie vo veci T‑56/09. Predseda siedmej komory Všeobecného súdu jej návrhu vyhovel uznesením zo 7. júla 2009.

45      Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu vo veci T‑56/09 ako nedôvodnú,

–        primerane rozhodol o trovách konania.

46      Vo veci T‑73/09 spoločnosť Compagnie navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa jej týka a vyvodil z tohto zrušenia dôsledky týkajúce sa sumy pokuty,

–        subsidiárne, znížil sumu pokuty, ktorá jej bola uložená v napadnutom rozhodnutí na základe spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti so spoločnosťou Saint‑Gobain,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

47      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu vo veci T‑73/09 ako nedôvodnú,

–        zaviazal spoločnosť Compagnie na náhradu trov konania.

48      Po prijatí opravného rozhodnutia z 28. februára 2013, Komisia listom zo 7. marca 2013 požiadala Všeobecný súd o opätovné začatie ústneho konania.

49      Po vypočutí názorov účastníčok konania druhá komora Všeobecného súdu uznesením z 23. apríla 2013 rozhodla o opätovnom začatí ústneho konania.

50      Listom z 30. júla 2013 spoločnosť Saint‑Gobain informovala Všeobecný súd, okrem iného, o úprave svojho návrhu zohľadňujúc opravné rozhodnutie z 28. februára 2013. Spoločnosť Saint‑Gobain tvrdila, že jej žaloba o neplatnosť je naďalej odôvodnená a vyhlásila, že ponecháva svoj návrh na náhradu trov konania Komisiou, pričom však subsidiárne predložila návrh na čiastočnú náhradu trov konania Komisiou. Komisia predložila svoje pripomienky k uvedenému opravnému rozhodnutiu a ku skutočnosti, že spoločnosť Saint‑Gobain v liste z 30. júla 2013 upustila od jednej časti jedného z jej návrhov. Listami z 22. júla a 1. augusta 2013, Rada a spoločnosť Saint‑Gobain informovali Všeobecný súd o tom, že v tomto zmysle nemajú žiadne pripomienky.

51      Ústna časť konania bola ukončená 11. septembra 2013.

 Právny stav

52      Po vypočutí účastníčok konania je dôvodné spojiť prejednávané veci na účely rozsudku v súlade s článkom 50 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

I –  O predmete žaloby

53      V súlade s vyjadreniami žalobkýň na pojednávaní a po opätovnom začatí ústnej časti konania, ako aj v súlade s vyjadreniami predloženými Všeobecnému súdu spoločnosťou Saint‑Gobain v jej liste z 11. marca 2013, je potrebné zastávať názor, že prejednávané žaloby smerujú proti napadnutému rozhodnutiu, v znení opravného rozhodnutia z 28. februára 2013, a smerujú tiež ku zrušeniu uvedeného rozhodnutia, ako aj k tomu, aby Všeobecný súd znížil výšku pokuty, ktorá bola žalobkyniam uložená na základe ich spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti.

II –  O hlavných návrhoch smerujúcich ku zrušeniu napadnutého rozhodnutia

54      V prvom rade je potrebné preskúmať návrhy na zrušenie, ktoré boli predložené vo veci T‑56/09. Niektoré návrhy a argumenty predložené spoločnosťou Saint‑Gobain sa zhodujú s tými, ktoré predložila spoločnosť Compagnie vo veci T‑73/09, a je teda vhodné preskúmať ich spoločne. Po druhé, je potrebné preskúmať osobitné argumenty žaloby o neplatnosť podanej spoločnosťou Compagnie, ktoré sa netýkajú žiadneho z návrhov predložených spoločnosťou Saint‑Gobain.

A –  Vec T‑56/09

55      Spoločnosť Saint‑Gobain v zásade odkazuje na šesť žalobných dôvodov založených, po prvé na nezákonnosti nariadenia č. 1/2003; po druhé na porušení práva na obhajobu; po tretie na nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia a nesprávnom výpočte pokuty; po štvrté na právnom pochybení pri rozhodnutí o zodpovednosti z porušenia spoločnosti Saint‑Gobain spoločnosťou Compagnie, na porušení zásad individualizácie trestu a prezumpcie neviny, ako aj na zneužití právomoci; po piate na porušení zásad zákazu retroaktivity trestu a legitímneho očakávania; a nakoniec po šieste, na neprimeranosti pokuty uloženej spoločnosti Saint‑Gobain.

1.     O prvom žalobnom dôvode založenom na nezákonnosti nariadenia č. 1/2003

56      Vo svojom prvom žalobnom dôvode spoločnosť Saint‑Gobain namieta proti nezákonnosti nariadenia č. 1/2003, spočívajúcu v tom, že toto nariadenie priznáva Komisii vo veciach porušenia článku 81 ES vyšetrovaciu ako aj sankčnú právomoc. Tento žalobný dôvod sa v podstate zhoduje so žalobným dôvodom predloženým spoločnosťou Compagnie vo veci T‑73/09 a je teda potrebné preskúmať obidva spoločne.

57      Tento žalobný dôvod sa delí na dve časti. Po prvé takéto spojenie funkcií zo strany Komisie porušuje právo na prístup k nezávislému a nestrannému súdu. Po druhé právomoc Komisie prijímať na základe článku 81 ES rozhodnutia ukladajúce sankcie nemôže byť v súlade so zásadou prezumpcie neviny.

a)     O prvej časti založenej na porušení práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu

 Tvrdenia účastníčok konania

58      Spoločnosť Saint‑Gobain a spoločnosť Compagnie v podstate tvrdia, že spojenie vyšetrovacej a sankčnej funkcie Komisie v rámci uplatnenia článku 81 ES, tak ako je to upravené v nariadení č. 1/2003, je v rozpore s právom na prístup k nezávislému a nestrannému súdu, ktoré je základnou zárukou práva na spravodlivý proces zakotveného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), ako aj v článku 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie.

59      Spoločnosť Saint‑Gobain predovšetkým tvrdí, že sankcie uložené Komisiou v tomto zmysle majú trestnoprávnu povahu nielen preto, že zákaz stanovený v článku 81 ES sa vzťahuje na akýkoľvek podnik a nielen na určitú kategóriu podnikov, ale aj z dôvodu odstrašujúceho a represívneho cieľa sankcií. Poznámka normotvorcu uvedená v článku 23 ods. 5 nariadenia č. 1/2003, že tieto sankcie nemajú trestnoprávnu povahu, nie je v tomto zmysle relevantná. Právo na prístup k nezávislému a nestrannému súdu sa teda v prejednávanej veci uplatní bez obmedzenia.

60      Z judikatúry pritom vyplýva, že Komisia nemôže byť kvalifikovaná ako nezávislý a nestranný súd.

61      Neplatnosť nariadenia č. 1/2003, ktorá z toho vyplýva, nie je spochybnená skutočnosťou, že osoby, ktorým je rozhodnutie Komisie ukladajúce sankciu určené, môžu v rámci uvedeného nariadenia podať na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť uvedeného rozhodnutia. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž vyplýva, že zásady nezávislosti a nestrannosti musia byť dodržané v konkrétnom štádiu uloženia sankcie.

62      Pokiaľ ide o tieto posledné otázky, spoločnosť Saint‑Gobain pripomína, že len za výnimočných okolností, ktoré sa vyznačujú osobitnými požiadavkami efektívnosti a pružnosti porušení, môže byť právomoc prijímať rozhodnutie o opodstatnenosti obvinení spadajúcich do pôsobnosti článku 6 ods. 1 EDĽP delegovaná na správny orgán, ktorého rozhodnutia môžu byť napadnuté žalobou na súde vykonávajúcom neobmedzenú súdnu právomoc. Takéto okolnosti v prejednávanej veci nejestvujú.

63      Aj keby sa predpokladalo, že predmetné sankcie nespadajú do tvrdého jadra trestného práva, bolo by potrebné považovať obmedzenie práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu spôsobené systémom stíhania a trestania porušení práva EÚ v oblasti hospodárskej súťaže za porušenie zásad legitimity a proporcionality. Spojenie funkcií vyplývajúcich z tohto systému tak nie je možné ospravedlniť žiadnym rizikom preťaženosti súdneho systému. Navyše, obmedzenie práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu je neprimerané nielen čo sa týka závažnosti sankcií uložených na základe článku 81 ES a nariadenia č. 1/2003, ale aj charakteristík preskúmania vykonaného Všeobecným súdom v prípade žaloby.

64      V tomto zmysle spoločnosť Saint‑Gobain a spoločnosť Compagnie tvrdia, že v prípade, ak Všeobecný súd rozhodne o žalobách o neplatnosť sankčných rozhodnutí prijatých Komisiou na základe článku 81 ES, nevykonáva preskúmanie v rozsahu neobmedzenej súdnej právomoci v zmysle článku 6 ods. 1 EDĽP. Všeobecný súd totiž pri takomto preskúmaní iba overuje, či nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu alebo prípadnému zneužitiu právomoci. Je potrebné zohľadniť tiež skutočnosť, že žaloba podaná na Všeobecný súd nemá vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu odkladný účinok.

65      Spoločnosť Saint‑Gobain namieta proti tvrdeniu Rady, že námietka nezákonnosti nariadenia č. 1/2003 spochybňuje platnosť článku 83 ods. 2 ES. Toto ustanovenie Zmluvy totiž Komisii nepriznáva vyšetrovaciu a súčasne sankčnú právomoc vo vzťahu k porušeniu pravidiel hospodárskej súťaže, keďže tento výber bol zvolený normotvorcom.

66      Nakoniec spoločnosť Compagnie tvrdí, že problém, ktorý vzniká v súvislosti so spojením vyšetrovacej a sankčnej právomoci do rúk Komisie, je potvrdený rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva z 11. júna 2009, Dubus SA/Francúzsko (č. 5242/04).

67      Komisia a Rada s týmito námietkami nesúhlasia.

68      Komisia nepopiera, že podniky zúčastňujúce sa správneho kontrolného konania v oblasti hospodárskej súťaže, majú právo na prístup k nezávislému a nestrannému súdu, spochybňuje však názor, že sa článok 6 ods. 1 EDĽP uplatňuje rovnakým spôsobom v oblasti trestného práva ako takého a v oblasti správnych sankcií.

69      Komisia v tomto zmysle pripomína, že podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 nemajú sankcie prijaté na základe článku 81 ES trestnoprávnu povahu. Tvrdí tiež, že ako vyplýva z judikatúry súdov Európskej únie, nemôže byť považovaná za súd, ktorý ukladá trestné sankcie. Z toho vyplýva, že keď prijíma rozhodnutia na základe článku 81 ods. 1 ES, článok 6 EDĽP sa na ňu neuplatňuje v plnom rozsahu. Všeobecný súd vo svojom rozsudku z 8. júla 2008 vo veci Lafarge/Komisia (T‑54/03, neuverejnený v Zbierke) rozhodol, že spojenie vyšetrovacích a sankčných funkcií do rúk Komisie v oblasti hospodárskej súťaže neobmedzuje ochranu základných práv.

70      Navyše, spoločnosť Saint‑Gobain nesprávne vyvodzuje z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva tri kumulatívne podmienky pre delegovanie sankčnej právomoci na správny orgán v oblastiach, ktoré nespadajú do tvrdého jadra trestného práva. Na jednej strane do tohto jadra nemusia spadať ani vysoké pokuty. Na strane druhej záruky stanovené v článku 6 EDĽP nebránia tomu, aby správny orgán mohol vykonávať sankčnú právomoc v oblastiach, ktoré sa nevyznačujú vysokým počtom porušení, ak je sledovaný cieľ legitímny. Je pritom zjavné, že účinnosť stíhania a sankcionovania porušení pravidiel hospodárskej súťaže sú legitímnym cieľom.

71      Komisia navyše tvrdí, že súdne preskúmanie vykonávané Všeobecným súdom má všetky znaky preskúmania v rozsahu neobmedzenej súdnej právomoci v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Platí to o to viac v oblasti pokút ukladaných za kartelové dohody, primeranosť ktorých môže byť Všeobecný súd požiadaný overiť na základe článku 31 nariadenia č. 1/2003. V tomto zmysle je nepodstatné, že Všeobecný súd doposiaľ využíval túto neobmedzenú súdnu právomoc len obmedzene s cieľom znížiť výšku pokút uložených Komisiou.

72      Nakoniec, tento žalobný dôvod vzhľadom na to, že vyžaduje uznať, že rozhodnutia Komisie konštatujúce a postihujúce porušenie práva hospodárskej súťaže nemajú záväznú ani vykonateľnú povahu, odporuje zásade, že na rozhodnutia Komisie sa vzťahuje prezumpcia platnosti, pokiaľ nie sú zrušené alebo vzaté späť, ako aj zásade stanovenej v článku 242 ES, podľa ktorej nemá žaloba o neplatnosť voči napadnutému aktu v zásade odkladný účinok.

73      Rada predkladá v zásade podobnú argumentáciu, akou je argumentácia Komisie. Osobitne tvrdí, že sankčný systém zavedený nariadením č. 1/2003 nespadá do trestného práva a že sa teda článok 6 ods. 1 EDĽP na prejednávanú vec neuplatňuje. Rada ďalej tvrdí, že námietkou nezákonnosti, ktorú spoločnosť Saint‑Gobain predkladá, sa táto spoločnosť v podstate snaží spochybniť platnosť článku 83 ods. 2 ES v rozsahu, v akom toto ustanovenie stanovuje, že je na normotvorcovi, aby vymedzil príslušné úlohy Komisie a Súdneho dvora Európskej únie v oblasti stíhania a sankcionovania porušení hospodárskej súťaže. Súd Európskej únie však nemá právomoc vyjadrovať sa k platnosti ustanovení primárneho práva.

74      Nakoniec, pokiaľ ide o tvrdenie spoločnosti Compagnie odvodené z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Dubus SA/Francúzsko, uvedeného v bode 66 vyššie, okolnosti, ktoré viedli k vydaniu uvedeného rozsudku, sa líšia od okolností prejednávanej veci. Uvedený rozsudok sa totiž týkal spojenia vyšetrovacích a sankčných funkcií do rúk bankovej komisie vo Francúzsku, ktorej rozhodnutia mali povahu súdnych rozhodnutí. Komisia však nemôže byť ako taká považovaná za súd v zmysle článku 6 EDĽP.

 Posúdenie Všeobecného súdu

75      Všeobecný súd zastáva názor, bez toho aby bolo potrebné rozhodnúť o námietke neprípustnosti tohto žalobného dôvodu vznesenej Komisiou vo veci T‑73/09, že prvá časť prvého žalobného dôvodu je nedôvodná, tak ako to vyplýva z judikatúry týkajúcej sa vecí, v ktorých bola napadnutá platnosť nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvé nariadenie, ktorým sa vykonávajú článku [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 13, s. 204) (pozri v tomto zmysle rozsudky Všeobecného súdu zo 14. mája 1998, Enso Española/Komisia, T‑348/94, Zb. s. II‑1875, body 55 až 65; z 11. marca 1999, Aristrain/Komisia, T‑156/94, Zb. s. II‑645, body 23 až 40 a Lafarge/Komisia, už citovaný v bode 69 vyššie, body 36 až 47).

76      Je potrebné najskôr pripomenúť, že právo na spravodlivý proces zaručené v článku 6 ods. 1 EDĽP predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá je v súčasnosti zakotvená v článku 47 druhý pododsek Charty základných práv.

77      Navyše, podľa ustálenej judikatúry nie je Komisia „súdom“ v zmysle článku 6 EDĽP (rozsudky Súdneho dvor z 29. októbra 1980, Van Landewyck a i./Komisia, 209/78 až 215/78 a 218/78, Zb. s. 3125, bod 81 a zo 7. júna 1983, Musique diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 7), ani v zmysle článku 47 druhý pododsek Charty základných práv. Okrem toho, článok 23 ods. 5 nariadenia č. 1/2003 výslovne stanovuje, že rozhodnutia, v ktorých Komisia ukladá pokuty za porušenie práva hospodárskej súťaže, nemajú trestnoprávnu povahu.

78      Vzhľadom na povahu predmetných porušení, ako aj na povahu a stupeň prísnosti sankcií, ktoré sú s tým spojené, sa právo na spravodlivý proces uplatňuje najmä na konania týkajúce sa porušenia pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných na podniky, ktorých výsledkom môže byť uloženie pokút alebo penále (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, body 20 a 21 a z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, C‑322/07 P, C‑327/07 P a C‑338/07 P, Zb. s. I‑7191, bod 143).

79      Európsky súd pre ľudské práva mal v rozsudku A. Menarini Diagnostics srl./Taliansko z 27. septembra 2011 (č. 43509/08) príležitosť spresniť podmienky, za akých pokuta, ktorá vzhľadom na svoju výšku a svoj preventívny a represívny účel spadá do trestnoprávnej oblasti, môže byť uložená správnym orgánom, ktorý nespĺňa všetky požiadavky stanovené v článku 6 ods. 1 EDĽP. V uvedenom rozsudku išlo o taliansky systém trestného konania porušujúceho právo hospodárskej súťaže. Európsky súd pre ľudské práva v zásade uviedol, že dodržanie článku 6 ods. 1 EDĽP nevylučuje, aby mohol byť trest uložený správnym orgánom disponujúcim právomocou ukladať sankcie v oblasti práva hospodárskej súťaže, ak rozhodnutie prijaté neskôr uvedeným orgánom môže byť následne preskúmané súdnym orgánom s neobmedzenou súdnou právomocou. Medzi charakteristické črty, ktorými sa vyznačuje taký orgán, patrí aj možnosť zmeniť akúkoľvek časť rozhodnutia vydaného orgánom nižšieho stupňa tak zo skutkového, ako aj z právneho hľadiska. Preskúmanie vykonávané sudcom sa tak nemôže obmedzovať na overenie „procesnej“ zákonnosti rozhodnutí, ktoré preskúmava, pretože sudca musí mať možnosť posúdiť primeranosť voľby uskutočnenej orgánom pre hospodársku súťaž a overiť jeho technické hodnotenie.

80      Je potrebné pritom konštatovať, že preskúmanie vykonané Všeobecným súdom vo vzťahu k rozhodnutiam, v ktorých Komisia ukladá sankcie za porušenia práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže, zodpovedá uvedeným požiadavkám.

81      Najskôr je v tomto zmysle potrebné zdôrazniť, že právo Únie zveruje Komisii úlohu dohľadu, ktorá zahrňuje úlohu vyšetrovať konania porušujúce článok 81 ods. 1 ES a článok 82 ES, pričom je Komisia povinná v rámci tohto správneho konania dodržiavať procesné záruky stanovené právom Únie. Nariadenie č. 1/2003 jej okrem toho priznáva právomoc rozhodnutiami ukladať peňažné sankcie podnikom a ich združeniam, ktoré úmyselne alebo z nedbanlivosti uvedené ustanovenia porušili.

82      Okrem toho, požiadavka na účinné súdne preskúmanie každého rozhodnutia, v ktorom Komisia konštatuje a sankcionuje porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá vyplýva zo spoločných ústavných tradícií členských štátov (rozsudok Enso Española/Komisia, už citovaný v bode 75 vyššie, bod 60). Táto zásada je teraz zakotvená v článku 47 Charty základných práv (rozsudky Súdneho dvora z 22. decembra 2010, DEB, C‑279/09, Zb. s. I‑13849, body 30 a 31, a z 28. júla 2011, Samba Diouf, C‑69/10, Zb. s. I‑7151, bod 49).

83      Z judikatúry pritom vyplýva, že súdne preskúmanie rozhodnutí prijatých Komisiou s cieľom penalizovať porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, upravené v Zmluvách a doplnené v nariadením č. 1/2003, je v súlade s uvedenou zásadou (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 8. decembra 2011, KME Germany a i./Komisia, C‑272/09 P, Zb. s. I‑12789, bod 106 a Chalkor/Komisia, C‑386/10 P, Zb. s. I‑13085, bod 67).

84      Po prvé Všeobecný súd je nezávislým a nestranným súdom zriadeným rozhodnutím Rady 88/591/EZUO, EHS, Euratom, z 24. októbra 1988, o zriadení Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev (Ú. v. L 319, s. 1, oprava Ú. v. 1989 L 241, s. 4). Ako vyplýva z tretieho odôvodnenia uvedeného rozhodnutia, Všeobecný súd bol zriadený s cieľom zlepšiť súdnu ochranu záujmov jednotlivcov v prípade žalôb vyžadujúcich bližšie preskúmanie zložitých skutočností.

85      Po druhé Všeobecný súd na základe článku 3 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 88/591 vykonáva právomoc zverenú Súdnemu dvoru Zmluvami a aktmi prijatými na ich vykonanie, najmä vo veciach žalôb „podaných proti orgánu... fyzickými alebo právnickými osobami na základe článku [230] ods. 2 a týkajúcich sa uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže vzťahujúcich sa na podniky“. V súvislosti so žalobami podľa článku 23 ES je potrebné preskúmanie zákonnosti rozhodnutí Komisie, ktorým je fyzickým alebo právnickým osobám pričítané porušenie pravidiel hospodárskej súťaže a z tohto dôvodu je im uložená pokuta, považovať za účinné súdne preskúmanie tohto rozhodnutia. Dôvody, na ktoré fyzické alebo právnické osoby môžu na podporu svojho návrhu na zrušenie odkazovať, sú totiž spôsobilé umožniť Všeobecnému súdu posúdiť opodstatnenosť obvinení z právneho, ako aj zo skutkového hľadiska, vznesených Komisiou v oblasti hospodárskej súťaže.

86      Po tretie v súlade s článkom 31 nariadenia č. 1/2003 je preskúmanie zákonnosti stanovené v článku 230 ES doplnené preskúmaním v rozsahu neobmedzenej súdnej právomoci, v rámci ktorej môže súd nad rámec preskúmania zákonnosti sankcie nahradiť posúdenie Komisie vlastným posúdením, a uložené pokuty alebo penále tak zrušiť, znížiť alebo zvýšiť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P à C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, bod 692).

87      Z toho vyplýva, že tvrdenie spoločnosti Saint‑Gobain a spoločnosti Compagnie, podľa ktorého je napadnuté rozhodnutie protiprávne z jednoduchého dôvodu, a to že bolo prijaté v rámci systému upravujúceho spojenie vyšetrovacích a sankčných funkcií Komisiou vo veciach porušenia článku 81 ES, je nedôvodné a prvá časť žalobného dôvodu musí byť preto zamietnutá.

b)     O druhej časti založenej na porušení zásady prezumpcie neviny

 Tvrdenia účastníčok konania

88      V druhej časti spoločnosť Saint‑Gobain a spoločnosť Compagnie tvrdia, že napadnuté rozhodnutie odporuje zásade prezumpcie neviny zakotvenej v článku 6 ods. 2 EDĽP a v článku 48 Charty základných práv, pretože bolo prijaté správnym orgánom, ktorý nie je nezávislým a nestranným súdom a navyše prípadná žaloba proti uvedenému rozhodnutiu podaná na Všeobecný súd nemá odkladný účinok.

89      Podľa spoločnosti Saint‑Gobain nie je možné toto porušenie, ktoré spočíva na nezákonnosti nariadenia č. 1/2003, vylúčiť len z toho dôvodu, že Všeobecný súd dospel k nesprávnemu záveru, že uvedené nariadenie neporušuje právo na prístup k nezávislému a nestrannému súdu kvôli tomu, že osoby, ktorým je rozhodnutie Komisie konštatujúce porušenie článku 81 ES určené, môžu toto rozhodnutie napadnúť na Všeobecnom súde. Aj v takomto prípade by totiž bolo zavinenie osôb, ktorým bolo uvedené rozhodnutie určené, právoplatne preukázané až k dátumu potvrdenia tohto rozhodnutia Všeobecným súdom v rámci konania o žalobe o neplatnosť.

90      Nakoniec, Komisia nesprávne odkazuje na práva osôb, ktorým je rozhodnutie konštatujúce porušenie práva hospodárskej súťaže určené a ktoré sa snažia o zrušenie tohto rozhodnutia, poskytnúť Komisii bankovú záruku namiesto okamžitého zaplatenia pokuty. Okrem toho, že takáto možnosť spadá pod neobmedzenú diskrečnú právomoc Komisie, nič nemení na skutočnosti, že rozhodnutie začína mať účinky pred rozhodnutím Všeobecného súdu.

91      Za týchto podmienok Komisia právoplatne nepreukázala porušenie pravidiel hospodárskej súťaže spoločnosťou Saint‑Gobain a spoločnosťou Compagnie a je teda potrebné zrušiť napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka týchto spoločností.

92      Komisia a Rada s týmito námietkami nesúhlasia.

93      Komisia pripomína, že na základe ustálenej judikatúry sa podnik vyšetrovaný z dôvodu porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaži považuje za nevinný do doby, kým Komisia jeho účasť na takomto protiprávnom konaní nepreukáže. Rada dodáva, že v prejednávanej veci nedošlo k porušeniu zásady prezumpcie neviny, pretože konečné rozhodnutie o existencii porušenia a jeho prisúdení spoločnosti Saint‑Gobain neexistuje dovtedy, kým Všeobecný súd nerozhodne.

94      Navyše, podľa Komisie, tvrdenie spoločnosti Sain‑Gobain predkladá námietku protiprávnosti článku 242 ES, na ktorého základe žaloby podané na Súdnom dvore nemajú odkladný účinok. Súdy Európskej únie však nie sú oprávnené rozhodovať o platnosti ustanovení primárneho práva.

95      Komisia nakoniec odkazuje na skutočnosť, že bez ohľadu na neexistenciu odkladného účinku prejednávanej žaloby na napadnuté rozhodnutie mohla žalobkyňa namiesto predbežného zaplatenia pokuty zložiť bankovú záruku. Táto možnosť odráža okrem iného skutočnosť, že porušenie pravidiel hospodárskej súťaže nie je ešte stále do okamihu, kedy Súdny dvor konanie ukončí, preukázané nezávislým a nestranným súdom a skutočnosť, že výšku pokuty nie je možné považovať za konečnú pred ukončením súdneho konania.

 Posúdenie Všeobecným súdom

96      V rámci tejto druhej časti žalobného dôvodu spoločnosť Saint‑Gobain a spoločnosť Compagnie v zásade tvrdia, že vzhľadom na to, že Komisia nie je nezávislým a nestranným súdom, nie je schopná právoplatne preukázať zavinenie podnikov, ktoré sa podľa jej názoru podieľali na porušení článku 81 ES. Sankcie, ktoré ukladá na základe článku 81 ods. 1 ES, sú teda prijaté v rozpore so zásadou prezumpcie neviny.

97      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že vzhľadom na povahu predmetných porušení, ako aj na povahu a stupeň prísnosti sankcií za tieto porušenia, sa zásada prezumpcie neviny, teraz zakotvená v článku 48 ods. 1 Charty základných práv, uplatňuje najmä na konania týkajúce sa porušenia pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných na podniky, ktorých výsledkom môže byť uloženie pokút alebo penále (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 8. júla 1999, Hüls/Komisia, C‑199/92 P, Zb. s. I‑4287, body 149 a 150, a Montecatini/Komisia, C‑235/92 P, Zb. s. I‑4539, body 175 a 176; rozsudok Súdu prvého stupňa z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, Zb. s. II‑4407, bod 216).

98      Rozsah tejto zásady je spresnený ustálenou judikatúrou.

99      Prezumpcia neviny implikuje, že ktorákoľvek obvinená osoba sa považuje za nevinnú, až kým jej vina nie je zákonne preukázaná. Tejto zásade teda odporuje akékoľvek formálne konštatovanie, a dokonca aj akékoľvek naznačenie zodpovednosti osoby obvinenej z daného porušenia v rozhodnutí, ktorým sa končí konanie, bez toho, aby táto osoba mohla využiť všetky záruky bežne poskytované pri výkone práva na obhajobu v rámci konania, ktoré riadne prebieha a v rámci ktorého je vydané rozhodnutie o veci samej (rozsudok Súdneho dvora zo 6. októbra 2005, Sumitomo Chemical a Sumika Fine Chemicals/Komisia, T‑22/02 a T‑23/02, Zb. s. II‑4065, bod 106).

100    Komisia musí preukázať zistené porušenia a predložiť dôkazy, ktoré z právneho hľadiska dostatočne preukazujú existenciu skutočností zakladajúcich porušenie (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Dresdner Bank a i./Komisia, T‑44/02 OP, T‑54/02 OP, T‑56/02 OP, T‑60/02 OP a T‑61/02 OP, Zb. s. II‑3567, bod 59 a tam citovanú judikatúru). Komisia je tak na účely odôvodnenia konštatovania, že došlo k porušeniu, povinná predložiť dostatočne presné a zhodujúce sa dôkazy (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. júla 2000, Volkswagen/Komisia, T‑62/98, Zb. s. II‑2707, body 43 a 72 a tam citovanú judikatúru, a z 5. októbra 2011, Groupe Danone/Komisia, T‑38/06, Zb. s. II‑4407, bod 129).

101    Požiadavkou týkajúcou sa dodržiavania prezumpcie neviny sa musia riadiť aj súdy EÚ pri preskúmaní rozhodnutí, v ktorých Komisia konštatuje porušenie článku 81 ES. Akákoľvek pochybnosť súdu musí byť na prospech podniku, ktorému bolo rozhodnutie určené, a ktorým sa konštatuje porušenie. Súd preto nemôže dospieť k záveru, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala predmetné porušenie, ak má v tejto súvislosti naďalej akékoľvek pochybnosti, osobitne v rámci konania o neplatnosť rozhodnutia, ktorým sa ukladá pokuta (rozsudok Dresdner Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 100 vyššie, bod 60).

102    Z vyššie uvedených bodov 99 a 101 tak vyplýva, že zásada prezumpcie neviny nebráni tomu, aby bola zodpovednosť osoby obvinenej z predmetného porušenia pravidiel hospodárskej súťaže EÚ preukázaná na základe konania vedeného v súlade s podmienkami stanovenými v ustanoveniach článku 81 ES, nariadení č. 1/2003, ako aj nariadení Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. EÚ L 123, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81) a v rámci ktorého tak mohlo byť právo na obhajobu v plnom rozsahu vykonané.

103    Vzhľadom na to, že sankčná právomoc priznaná Komisii vo veciach porušenia článku 81 ES vo svojej podstate neodporuje zásade prezumpcie neviny, námietka založená na neexistencii odkladného účinku žaloby podanej na Všeobecnom súde proti rozhodnutiu ukladajúcemu sankcie za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže EÚ, je neúčinná. Za týchto okolností nie je naďalej nutné zaoberať sa otázkou, či, tak ako tvrdí Rada, takáto námietka v skutočnosti predstavuje námietku nezákonnosti článku 242 ES.

104    V každom prípade je potrebné uviesť, že Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku Janosevic/Švédsko z 23. júla 2002 (Zbierka rozsudkov a rozhodnutí, 2002‑VII, s. 1, § 106 až 110) rozhodol, že právo na prezumpciu neviny v zásade nebráni tomu, aby sankcie trestnoprávnej povahy prijaté správnym orgánom mohli byť vykonané skôr, než sa stanú konečnými, v nadväznosti na konanie o žalobe pred súdom, za predpokladu, že je takýto výkon uskutočnený v primeraných medziach zabezpečujúcich spravodlivú rovnováhu medzi predmetnými záujmami a že pôvodná situácia potrestanej osoby môže byť v prípade úspechu jej žaloby obnovená. Žalobkyne však nepredložili žiadny argument, ktorý by viedol k záveru, že systém stíhania a trestania porušení pravidiel hospodárskej súťaže EÚ, tak ako je upravený v nariadení č. 1/2003 a uskutočňovaný predovšetkým Komisiou, týmto požiadavkám nevyhovuje.

105    Vzhľadom na predchádzajúci rozbor a bez toho, aby bolo dotknuté preskúmanie dodržania požiadaviek spomenutých v prejednávanej veci vo vyššie uvedených bodoch 97 až 101, v rámci ostatných žalobných dôvodov, je teda potrebné druhú časť zamietnuť ako nedôvodnú, a teda v plnom rozsahu zamietnuť prvý žalobný dôvod založený na námietke nezákonnosti bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o prípustnosti tejto námietky.

2.     O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu

a)     Tvrdenia účastníčok konania

106    Svojím druhým žalobným dôvodom spoločnosť Saint‑Gobain tvrdí, že Komisia sa dopustila porušenia jej práva na obhajobu, keď prijala napadnuté rozhodnutie bez toho, aby skôr uvedená mala príležitosť vyjadriť sa k spôsobu výpočtu pokuty, ktorá bola nakoniec stanovená. Pri výpočte pokuty tak Komisia použila niekoľko faktorov, o ktorých spoločnosť Saint‑Gobain nebola informovaná, najmä hodnotu predajov súvisiacich s porušením. Informácie obsiahnuté v oznámení o výhradách neumožnili spoločnosti Saint‑Gobain vyjadriť sa účelne v tomto zmysle, zatiaľ čo hodnota predajov predstavuje skutkovú okolnosť, ktorá je na účely výpočtu pokuty určujúca a ktorá musí byť v súlade s článkom 6 ods. 1 EDĽP prejednaná kontradiktórne. V uvedenom oznámení totiž neboli obsiahnuté informácie týkajúce sa predajov použitých pre výpočet základnej výšky pokuty a informácie o metóde, ktorú má Komisia v úmysle použiť na označenie rozhodných predajov. Tento dokument nespomínal ani mieru závažnosti, z ktorej bude Komisia vychádzať, ani spôsob, akým by mohla prizerať na opakované porušenie.

107    Žiadna z doplňujúcich žiadostí o informácie týkajúcich sa stanovenia hodnoty predajov, určených v neskoršej fáze spoločnosti Saint‑Gobain, tieto nedostatky nesplnila. Pokiaľ ide o odkaz na oznámenie o výhradách, že dotknuté predaje budú určené podľa bodu 13 usmernení k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia (ES) č. 1/2003 (Ú. v. C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia z roku 2006“), nie je v prejednávanej veci relevantný, pretože tento spôsob výpočtu nebol v čase prípravy napadnutého rozhodnutia stále istý. Táto neistota sa odrazila najmä v nesúdržnosti rôznych žiadostí o informácie k tejto otázke zaslaných Komisiou spoločnosti Saint‑Gobain.

108    Za týchto podmienok spoločnosť Saint‑Gobain zdôrazňuje, že pred prijatím napadnutého rozhodnutia nemala možnosť vyjadriť sa účelne k metóde výpočtu pokuty.

109    Spoločnosť Saint‑Gobain tiež kritizuje judikatúru, podľa ktorej je Komisia v rámci postupov vedúcich ku stíhaniu a trestaniu konaní porušujúcich pravidlá hospodárskej súťaže povinná iba oznámiť osobám, ktorým sú určené jej rozhodnutia, hlavné skutkové a právne okolnosti, za ktoré môže byť uložená pokuta bez toho, aby sa tieto osoby mohli dovolávať práva predvídať takéto rozhodnutia. Podľa nej nemôže takáto judikatúra zaručiť dodržiavanie základných práv. Navyše je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že oznámenie konkrétnych informácií počas vyšetrovania nutne neumožňuje dotknutým podnikom predvídať rozhodnutie Komisie, pretože neskôr uvedená by takýmito informáciami nebola v čase prijatia rozhodnutia viazaná.

110    Spoločnosť Saint‑Gobain ďalej tvrdí, že prijatím usmernení z roku 2006 Komisia obmedzila svoju diskrečnú právomoc týkajúcu sa základu výpočtu pokuty, pričom pojem „dotknuté predaje“ je objektívnou a overiteľnou skutočnosťou. Z toho vyplýva, že Komisia v prejednávanej veci nemôže nijakým spôsobom odkazovať na judikatúru, ktorá smeruje k vylúčeniu rizika neprimeraného predvídania budúcich rozhodnutí kolégia komisárov.

111    Komisia najskôr pripomína, že v súlade s ustálenou judikatúrou uvedenie údajov týkajúcich sa výšky zamýšľaných pokút, v štádiu oznámenia o výhradách, by znamenalo neprimerané predchádzanie rozhodnutí Komisie. K výkonu svojho práva na obhajobu by pritom podniky nemali byť schopné predvídať presnú výšku pokút. Právo byť vypočutý je teda dodržané, pokiaľ Komisia v takomto oznámení uvedie, že bude skúmať, či je vhodné dotknutým podnikom uložiť pokuty a oznámi im hlavné skutkové a právne okolnosti, ktoré môžu viesť k prijatiu rozhodnutí ukladajúcich takéto pokuty.

112    Komisia ďalej zdôrazňuje, že oznámenie o výhradách určené spoločnosti Saint‑Gobain jasne oznamovalo, že bude v prejednávanej veci použitá metóda výpočtu obsiahnutá v usmerneniach z roku 2006. Ďalej uvádza, že na účely výpočtu pokuty zaslala dotknutým podnikom viaceré žiadosti o informácie týkajúce sa hodnoty príslušných predajov. Vzhľadom na voľnú úvahu, ktorú pri výpočte pokút za porušenie článku 81 ES má, zastáva teda Komisia názor, že právo spoločnosti Saint‑Gobain na obhajobu bolo v napadnutom rozhodnutí dodržané.

113    Komisia tiež spochybňuje tvrdenie spoločnosti Saint‑Gobain, podľa ktorého sa neskôr uvedená nemohla účelne vyjadriť k zohľadneniu opakovaného porušenia ako k priťažujúcej okolnosti. V tomto zmysle tvrdí, že spoločnosť Saint‑Gobain v oznámení námietok osobitne upozornila na priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v opakovanom porušení a na rôzne predchádzajúce prípady konštatovania porušenia článku 81 ES. Komisia išla týmto postupom nad rámec povinností, ktoré musí dodržiavať na základe rozsudku Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 97 vyššie (bod 50). Okolnosť, že spoločnosť Saint‑Gobain v oznámení o výhradách obdržala dostatočné informácie týkajúce sa opakovaného porušenia, potvrdzujú argumenty tohto podniku spochybňujúce uvedenú priťažujúcu okolnosť v jeho odpovedi na oznámenie o výhradách.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

114    Argumentácia spoločnosti Sanit‑Gobain zahrňuje dve rôzne námietky, vychádzajúce z porušenia jej práva na obhajobu.

115    V rámci prvej námietky spoločnosť Saint‑Gobain Komisii vytýka, že ju pred prijatím napadnutého rozhodnutia neinformovala o hodnote predajov, ktorú má v úmysle použiť na výpočet jej uloženej pokuty, spôsobu tohto výpočtu a miere závažnosti, ktorá bude uplatnená.

116    V tomto zmysle je potrebné pripomenúť, že poskytnutie údajov týkajúcich sa výšky zamýšľaných pokút v čase, keď podniky neboli vyzvané uplatniť svoje pripomienky k výhradám, ktoré voči nim boli vznesené, by znamenalo predvídanie rozhodnutia Komisie neprimeraným spôsobom (pozri rozsudky Súdneho dvora Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 77 vyššie, bod 21, a z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 434, a tam citovanú judikatúru).

117    Skutočnosť, že hospodársky subjekt nemôže vopred poznať presnú výšku pokút, ktoré Komisia v jednotlivých prípadoch uloží, je totiž opodstatnená vzhľadom na ciele potlačovania a odstrašovania, ktorými sa riadi sankčná politika v oblasti hospodárskej súťaže. Dosiahnutie týchto cieľov by bolo ohrozené, ak by dotknuté podniky s prihliadnutím na výšku pokuty, ktorá im bola z dôvodu porušenia uložená, mohli odhadnúť zisky, ktoré by im plynuli z účasti na porušení. (rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. apríla 2006, Degussa/Komisia, T‑279/02, Zb. s. II‑897, bod 83).

118    Pokiaľ Komisia v oznámení o výhradách výslovne uvedie, že bude skúmať, či je vhodné uložiť dotknutým podnikom pokuty, a pokiaľ uvedie hlavné skutkové a právne okolnosti, ktoré môžu spôsobiť pokutu, akými sú závažnosť a trvanie predpokladaného porušenia a skutočnosť, že toto porušenie bolo vykonané úmyselne alebo z nedbanlivosti, plní si svoju povinnosť dodržať právo podnikov byť vypočutý. Komisia im týmto dáva potrebné podklady na ich obhajobu nielen proti určeniu porušenia, ale aj proti uloženiu pokuty (pozri rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 428, a citovanú judikatúru, a rozsudok Súdneho dvora z 24. septembra 2009 Erste Group Bank a i./Komisia, C‑125/07 P, C‑133/07 P, C‑135/07 P a C‑137/07 P, Zb. s. I‑8681, bod 181).

119    Navyše, Komisia nie je povinná oznámiť podnikom stíhaným za porušenie článku 81 ES v oznámení o výhradách rozsah prípadného zvýšenia pokuty vykonaného na zabezpečenie jej odstrašujúceho účinku (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T‑15/02, Zb. s. II‑497, bod 62).

120    Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o stanovenie výšky pokút, je právo dotknutých podnikov na obhajobu v konaní pred Komisiou zaručené možnosťou vyjadriť sa k dĺžke trvania, závažnosti a protisúťažnej povahe vytýkaných skutočností, avšak nevyžaduje, aby táto možnosť zahrňovala spôsob, akým má Komisia v úmysle uplatniť nevyhnutné kritériá závažnosti a dĺžky trvania porušenia na účely takéhoto určenia (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 439). Dotknuté podniky majú v tomto zmysle dodatočnú záruku, pokiaľ ide o stanovenie výšky pokút, keďže Súd prvého stupňa vykonáva pri rozhodovaní neobmedzenú právomoc a môže pokutu zrušiť alebo znížiť (rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, LR AF 1998/Komisia, T‑23/99, Zb. s. II‑1705, bod 200, a tam citovaná judikatúra).

121    V prejednávanej veci je potrebné najskôr konštatovať, že Komisia v oznámení o výhradách, ktoré bolo určené spoločnosti Saint‑Gobain, podrobne uviedla skutkový rámec, z ktorého chcela vychádzať na účely konštatovania porušenia článku 81 ods. 1 ES. Okrem toho, na stranách 129 až 131 a 132 až 135 oznámenia o výhradách uviedla dôvody, na základe ktorých zastávala názor, že kontakty, na ktorých sa zúčastnila spoločnosť Saint‑Gobain, zakladali dohody alebo zosúladené postupy v zmysle uvedeného ustanovenia.

122    Komisia ďalej na stranách 132 až 135 a 152 až 155 oznámenia o výhradách tiež uviedla skutočnosti, z ktorých vychádzala pri posudzovaní najmä dĺžky trvania účasti spoločnosti Saint‑Gobain na porušení. Na stranách 156 a 157 uvedeného oznámenia ďalej opísala hlavné faktory, ktoré mala v úmysle zohľadniť pri posudzovaní závažnosti porušenia, teda najmä skutočnosť, že takéto kartelové dohody, k akým dochádzalo v prejednávanej veci, patria medzi najzávažnejšie porušenie článku 81 ods. 1 ES, že tieto dohody majú dopad na celé odvetvie automobilového skla, pretože spôsobujú ujmu nielen automobilovým výrobcom, ale aj verejnosti, že účastníci kartelovej dohody si boli vedomí protiprávnej povahy svojho konania, a že aktivity v rámci kartelovej dohody zasiahli celý EHP.

123    V bode 489 oznámenia o výhradách Komisia navyše spresnila, že má v úmysle zohľadniť potenciálnu úlohu spoločnosti Saint‑Gobain ako vodcu kartelu, pretože táto spoločnosť pri rozličných príležitostiach zastupovala záujmy ostatných podnikov na stretnutiach klubu a navyše zvolávala väčšinu týchto stretnutí. Komisia dodala, že vypočíta tiež výšku pokút podľa dĺžky trvania účasti každého dotknutého podniku na kartelovej dohode, ako aj prípadné priťažujúce či poľahčujúce okolnosti.

124    Vzhľadom na to, že Komisia takto oznámila hlavné skutkové a právne okolnosti, z ktorých bude vychádzať pri výpočte pokút, nebola, ako to vyplýva z judikatúry citovanej v bode 120 vyššie, povinná spresniť spôsob, akým uplatní každú z uvedených skutočností na účely stanovenia výšky pokuty. V tomto zmysle nie je dôležité, že sa Komisia v napadnutom rozhodnutí od metódy výpočtu hodnoty príslušných predajov, stanovenej v bode 13 usmernení z roku 2006, čiastočne odchýlila.

125    V každom prípade je potrebné uviesť, že Komisia na strane 156 oznámenia o výhradách uviedla, že pokuta, ktorú v prejednávanej veci uloží, bude vypočítaná podľa zásad stanovených v usmerneniach z roku 2006. Hoci, ako to vyplýva z bodov 664 až 667 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, Komisia sa v prejednávanej veci rozhodla čiastočne odchýliť od tejto metódy výpočtu, pokiaľ ide o zohľadňované predaje plochého skla, urobila tak konkrétne s cieľom odpovedať osobám, ktorým bolo určené oznámenie o výhradách, na niektoré námietky týkajúce sa metódy výpočtu príslušných predajov stanovenej v bode 13 uvedených usmernení, ktoré uviedli vo svojich pripomienkach k tomuto oznámeniu, ako aj vo svojich odpovediach na rozličné žiadosti o informácie, ktoré im Komisia zaslala.

126    Z toho vyplýva, že Komisia pred prijatím napadnutého rozhodnutia spoločnosť Saint‑Gobain dostatočne informovala o skutkových a právnych okolnostiach, z ktorých mala v úmysle na účely konštatovania jej účasti na porušení článku 81 ES vychádzať a že bolo právo spoločnosti Saint‑Gobian na obhajobu v tomto smere dodržané. Prvú výhradu preto nemožno prijať.

127    V rámci svojej druhej výhrady spoločnosť Saint‑Gobain tvrdí, že jej Komisia počas správneho konania neumožnila účelne vyjadriť svoje stanovisko, pokiaľ ide o zohľadnenie opakovaného porušenia ako priťažujúcej okolnosti.

128    V tomto zmysle stačí zdôrazniť, a to bez toho, aby bolo dotknuté preskúmanie prvej časti nižšie uvedeného šiesteho žalobného dôvodu, že Komisia na stranách 157 a 158 oznámenia o výhradách nielen upozornila dotknuté podniky na skutočnosť, že by ustanovenie týkajúce sa opakovaného porušenia, mohla použiť ako priťažujúcu okolnosť, ale uviedla tiež tri predchádzajúce rozhodnutia sankcionujúce porušenie článku 81 ods. 1 ES, na ktorých chcela v prípade spoločnosti Saint‑Gobain a spoločnosti Compagnie preukázať, že opakované porušenie je priťažujúcou okolnosťou. Z odpovedi spoločnosti Saint‑Gobain na oznámenie o výhradách ďalej vyplýva, že táto spoločnosť uviedla rozličné argumenty s cieľom spochybniť prípadné zvýšenie pokuty za opakované porušenie založené na akomkoľvek z týchto rozhodnutí.

129    Druhej výhrade teda nie je možné vyhovieť. Druhý žalobný dôvod musí byť preto zamietnutý ako nedôvodný.

3.     O treťom žalobnom dôvode založenom na nedostatočnom odôvodnení a chybnom výpočte pokuty

130    Dôvody, ktoré spoločnosť Saint‑Gobain v žalobe označuje ako tretí a štvrtý žalobný dôvod, je potrebné preskúmať ako jediný dôvod v rozsahu, v akom predstavuje dve časti toho istého žalobného dôvodu týkajúceho sa obratov z predajov, ktoré Komisia použila pre výpočet základnej výšky pokuty uloženej spoločnosti Saint‑Gobain.

a)     O prvej časti založenej na nedostatočnom odôvodnení

 Tvrdenia účastníčok konania

131    V rámci prvej časti tohto žalobného dôvodu spoločnosť Saint‑Gobain tvrdí, že napadnuté rozhodnutie nie je odôvodnené v zmysle článku 253 ES a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv, pretože nešpecifikuje rôzne obraty z predajov, na základe ktorých bola pokuta vypočítaná podľa bodu 13 usmernení z roku 2006. Povinnosť odôvodniť v tomto zmysle napadnuté rozhodnutie vyplýva o to viac z toho, že ide o oblasť, v ktorej Komisia disponuje diskrečnou právomocou na účely uloženia vysokých pokút.

132    Spoločnosť Saint‑Gobain Komisii vytýka najmä to, že nepredložila žiadnu informáciu, ktorá by mohla preukázať, že obraty z predajov použité v jej prípade sú výsledkom presného a zosúladeného výpočtu, alebo naopak, že sú vypočítané nesprávne. Napadnuté rozhodnutie totiž neumožňuje označiť výrobcov, o ktorých Komisia tvrdí, že disponujú priamymi dôkazmi o ich začlenení do spornej kartelovej dohody v obdobiach posilnenia a na konci porušenia. Z toho ďalej vyplýva, že spoločnosť Saint‑Gobain si nemohla overiť, či takéto dôkazy existujú. Rozhodnutie neuvádza ani hodnoty predajov jednotlivých výrobcov počas troch fáz porušenia. Nakoniec, rozhodnutie neuvádza presný počet mesiacov účasti, ktoré Komisia zohľadnila na účely výpočtu priemernej ročnej hodnoty dotknutých predajov. Za týchto okolností nemôže Všeobecný súd vykonať primerané súdne preskúmanie a napadnuté rozhodnutie nie je odôvodnené, alebo je odôvodnené nedostatočne.

133    Povinnosť Komisie uviesť odôvodnenie, je posilnená skutočnosťou, že sa v napadnutom rozhodnutí odchýlila od pravidiel vyplývajúcich z usmernení z roku 2006, pokiaľ ide o predaje, ktoré musia slúžiť ako základ pre výpočet pokuty. Zatiaľ čo tieto usmernenia stanovujú zohľadnenie hodnoty predaja dotknutého tovaru v poslednom celom roku účasti na porušení, Komisia v prejednávanej veci použila číselný údaj zodpovedajúci ročnému váženému priemeru predajov počas celej dĺžky porušenia.

134    Spoločnosť Saint‑Gobain dodáva, že nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o použitú hodnotu predajov, nemôže byť napravené informáciami oznámenými počas súdneho konania pred Všeobecným súdom. V každom prípade doplňujúce informácie predložené Komisiou v jej písomnostiach na účely jej obrany nemôžu predstavovať dostatočné odôvodnenie, pretože zostávajú nezodpovedané dôležité otázky.

135    Komisia sa bráni tejto kritike. Zdôrazňuje, že napadnuté rozhodnutie obsahuje vysvetlenie metódy jej výpočtu základnej výšky pokuty. Z rozsudku Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Aristrain/Komisia, (C‑196/99 P, Zb. s. I‑11005, bod 56), pritom vyplýva, že na to, aby sa odôvodnenie rozhodnutia, ktorým sa ukladá pokuta, mohlo javiť ako dostatočné, nie sú číselné údaje nevyhnutné.

136    Podľa Komisie môžu byť doplňujúce vysvetlenia, ktoré poskytla v rámci písomností na účely svojej obrany, odvodené, alebo prinajmenšom predvídané, už na základe podrobného rozboru napadnutého rozhodnutia.

137    Na rozdiel od tvrdenia spoločnosti Saint‑Gobain tak je možné automobilových predajcov, ktorí boli zohľadnení v rámci obdobia posilnenia a spomalenia kartelu, označiť v opise skutkového rámca obsiahnutého v napadnutom rozhodnutí. To platí aj z dôvodu, že jeden výrobca začlenený do kartelu počas daného roka bol tiež zohľadnený v rámci nasledujúcich rokov. Počet dotknutých mesiacov účasti na porušení v prípade každého podniku a za každé obdobie je možné tiež odvodiť z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

138    Pokiaľ ide o použitý obrat za rok 1998, Komisia uviedla, že z dôvodu nedostatočne presných informácií oznámených dotknutými podnikmi k tejto otázke, bola v skutočnosti nútená uskutočniť odhad na základe číselných údajov z roku 1999, ale s prihliadnutím len na výrobcov, ktorí sa kartelu zúčastnili v roku 1998.

139    Navyše, Komisia v napadnutom rozhodnutí vysvetlila dôvody, prečo sa v prejednávanej veci odchýlila od zásady zohľadnenia predajov za posledný rok účasti na porušení, tak ako je to stanovené v usmerneniach z roku 2006. Táto odchýlka je odôvodnená charakteristickými črtami kartelových dohôd, na ktoré sa vzťahuje napadnuté rozhodnutie, ktoré sa týkajú zmlúv o dodávkach automobilového skla uzatváraných po verejnom obstarávaní, ktorých doba platnosti bola stanovená na dlhé obdobia. V tomto zmysle bolo nevyhnutné zohľadniť rozdielne fázy odrážajúce najmä posilnenie kartelu a jeho spomalenie až do jeho ukončenia. Táto odchýlka je pre podniky, ktorým je uvedené rozhodnutie určené, priaznivá, pretože podľa Komisie by bola pokuta značne vyššia, ak by bol zohľadnený celkový obrat dosiahnutý za posledný rok porušenia.

140    Komisia dodáva, že v napadnutom rozhodnutí nemohla uviesť presnejšie údaje o obratoch, pretože ide o obchodné tajomstvo.

 Posúdenie Všeobecným súdom

141    V rámci prvej časti tretieho žalobného dôvodu spoločnosť Saint‑Gobain Komisii v podstate vytýka, že v napadnutom rozhodnutí nespresnila výpočet na základe ktorého uplatnila, v prípade tejto spoločnosti, relevantnú hodnotu predajov vo výške [dôverne] miliónov eur a tiež to, že nevysvetlila dôvody, pre ktoré sa v prejednávanej veci odchýlila od spôsobu výpočtu stanoveného v bode 13 usmernení z roku 2006.

142    Všetky tieto výhrady však treba odmietnuť.

143    V tomto zmysle je potrebné pripomenúť, že v súlade s článkom 253 ES, teraz doplnený článkom 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv, je Komisia povinná odôvodniť rozhodnutia, ktoré prijíma.

144    Cieľom povinnosti odôvodniť individuálne rozhodnutie je umožniť Súdnemu dvoru vykonať preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a dotknutej osobe poskytnúť dostatočné podklady na to, aby zistila, či je rozhodnutie opodstatnené alebo či má vady, ktoré by umožnili napadnúť jeho zákonnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. októbra 2003, Aristrain/Komisia, už citovaný v bode 135 vyššie, bod 52 a tam citovanú judikatúru).

145    Odôvodnenie teda v zásade musí byť oznámené dotknutej osobe v rovnakom čase ako rozhodnutie, ktoré jej spôsobuje ujmu. Absencia odôvodnenia nemôže byť napravená tým, že dotknutá osoba sa dozvie dôvody rozhodnutia v konaní pred Súdnym dvorom (rozsudok Súdneho dvora z 26. novembra 1981, Michel/Parlament, 195/80, Zb. s. 2861, bod 22).

146    Povinnosť odôvodnenia sa musí posudzovať podľa okolností konkrétneho prípadu. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie vymedzovalo všetky dôležité právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie zodpovedá požiadavkám kladeným článkom 253 ES, musí byť posudzovaná nielen s ohľadom na text predmetného aktu, ale aj na súvislosti, za akých bol tento akt prijatý (rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63).

147    Pokiaľ ide o uvedenie číselných údajov týkajúcich sa výpočtu pokút, je potrebné uviesť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí skutočne nespresnila špecifické hodnoty predajov spoločnosti Saint‑Gobain, ktoré použila pre výpočet pokuty uloženej tejto spoločnosti.

148    V každom prípade, pokiaľ ide o stanovenie pokút z dôvodu porušenia práva hospodárskej súťaže, Komisia plní svoju povinnosť odôvodnenia, ak vo svojom rozhodnutí uvedie okolnosti posúdenia, ktoré jej umožnili vymedziť závažnosť a dĺžku trvania porušenia bez toho, aby bola povinná v ňom uviesť podrobnejší opis alebo číselné údaje týkajúce sa spôsobu výpočtu pokuty (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, C‑286/98 P, Zb. s. I‑9925, bod 66; pozri rozsudky Všeobecného súdu z 3. marca 2011, Siemens/Komisia, T‑110/07, Zb. s. II‑477, bod 311 a tam citovanú judikatúru, a z 13. júla 2011, Schindler Holding a i./Komisia, T‑138/07, Zb. s. II‑4819, bod 243 a tam citovanú judikatúru).

149    Uvedenie číselných údajov týkajúcich sa spôsobu výpočtu pokuty, nech už sú také údaje akokoľvek potrebné, nie je na dodržanie povinnosti odôvodnenia nevyhnutné (rozsudok Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Sarrió/Komisia, C‑291/98 P, Zb. s. I‑9991, body 75 až 77, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 2006, Raiffaisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, T‑259/02 až T‑264/02 a T‑271/02, Zb. s. II‑5169, bod 414).

150    Pokiaľ totiž ide o povinnosti stanoviť výšku pokút v absolútnej hodnote, je potrebné pripomenúť, že článok 23 nariadenia č. 1/2003 tým, že okrem iného stanovuje, že pokuta uložená podniku, ktorý porušil pravidlá hospodárskej súťaže EÚ, sa stanovuje so zreteľom na dĺžku trvania a závažnosť tohto porušenia, a že uvedená pokuta nemôže presiahnuť 10 % celkového obratu dosiahnutého týmto podnikom v predchádzajúcom hospodárskom roku, priznáva Komisii určitú mieru voľnej úvahy, aby mohla usmerňovať správanie podnikov smerom k dodržiavaniu pravidiel hospodárskej súťaže (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2008, BPB/Komisia, T‑53/03, Zb. s. II‑1333, bod 335 a tam citovanú judikatúru).

151    Navyše je dôležité vylúčiť, aby pokuty boli hospodárskymi subjektmi ľahko predvídateľné. Ak by Komisia bola povinná uviesť vo svojom rozhodnutí číselné údaje týkajúce sa spôsobu výpočtu výšky pokút, narušilo by to ich odstrašujúci účinok. Ak by výška pokuty bola stanovená ako výsledok výpočtu na základe jednoduchého aritmetického vzorca, podniky by mohli predpokladať možnú sankciu a porovnať ju s výhodami, ktoré by mali z porušenia pravidiel práva hospodárskej súťaže (rozsudky BPB/Komisia, už citovaný v bode 150 vyššie, bod 336, a Degussa/Komisia, už citovaný v bode 117 vyššie, bod 83).

152    V rozpore s tým, čo tvrdí spoločnosť Saint‑Gobain, samotná skutočnosť, že metóda výpočtu pokút bola upravená v usmerneniach z roku 2006, nemôže tieto konštatovania spochybniť.

153    Z bodu 13 uvedených usmernení vyplýva, že pri určovaní základnej výšky ukladanej pokuty bude Komisia vychádzať z hodnoty predajov tovarov alebo služieb v príslušnej zemepisnej oblasti v rámci EHP, ktoré priamo alebo nepriamo súvisia s porušením a že obvykle použije zisky podniku počas posledného celého hospodárskeho roku jeho účasti na porušení. Komisia sa prijatím takýchto pravidiel postupu a zverejnením, že ich odteraz bude uplatňovať na príslušné prípady, sama obmedzuje pri výkone svojej voľnej úvahy a nemôže sa od týchto pravidiel odchýliť bez toho, aby nebola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, akými sú zásada rovnosti zaobchádzania alebo zásada ochrany legitímnej dôvery (pozri rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 211).

154    Z toho vyplýva, že je potrebné overiť si, či mohla spoločnosť Saint‑Gobain pri prečítaní napadnutého rozhodnutia pochopiť, že bol výpočet výšky pokuty, ktorá jej bola uložená, uskutočnený iným spôsobom, než aký stanovuje bod 13 usmernení z roku 2006 a zoznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré sa Komisia v prejednávanej veci odchýlila od pravidla, ktoré si v uvedenom bode vytýčila.

155    V tomto zmysle je potrebné najskôr uviesť, že Komisia v oznámení o výhradách, ako aj v napadnutom rozhodnutí uviedla, že pokuta bude vypočítaná podľa zásad stanovených v usmerneniach z roku 2006. Komisia v bode 658 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia pripomenula najmä pravidlo výpočtu príslušných predajov stanovené v bode 13 uvedených usmernení. Komisia tiež uviedla dôvody, pre ktoré podľa jej názoru nemôže byť v prejednávanej veci uskutočnený výpočet príslušnej hodnoty predajov len s ohľadom na zmluvy, pri ktorých disponovala priamymi dôkazmi dohody alebo zosúladených postupov. K odôvodneniu tohto postupu Komisia v bodoch 660 až 662 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najmä tvrdila, že mohli byť preukázané nielen dohody alebo zosúladené postupy v období porušenia, s ohľadom na všetkých veľkých automobilových výrobcov v EHP, ale tiež že uvedená kartelová dohoda smerovala ku globálnemu stabilizovaniu trhových podielov zúčastnených a že táto stabilita bola uskutočňovaná predovšetkým mechanizmom kompenzácií založeným na všetkých individuálnych účtoch a zahrňujúcom všetky aspekty skla.

156    Komisia ďalej uviedla, že sa v prejednávanej veci odchýlila od metódy výpočtu spočívajúcej v zohľadnení len predajov uskutočnených v poslednom celom roku účasti na porušení. V bodoch 664 až 667 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Komisia túto odchýlku od pravidla stanoveného v bode 13 usmernení z roku 2006 odôvodnila v postate skutočnosťou, že sporná kartelová dohoda sa vyznačovala tým, že jej intenzita v období od marca 1998 do marca 2003 kolísala. Pokiaľ ide o prvé obdobie, vymedzené dobou od marca 1998 do prvej polovice roka 2000 a označené ako obdobie „posilnenia“, Komisia disponovala priamymi dôkazmi porušenia len vo vzťahu k niektorým európskym automobilovým výrobcom. Naopak, počas obdobia od 1. júla 2000 do 3. septembra 2002 sa dohody alebo zosúladené postupy týkali v rámci EHP prinajmenšom 90 % predajov automobilového skla dodaného priamo zo závodu. Nakoniec, obdobie od 3. septembra 2002 do konca porušenia, označené ako obdobie „spomalenia“, sa vyznačuje spomalením kartelových aktivít po odchode spoločnosti Pilkington.

157    So zreteľom na tieto okolnosti Komisia uviedla, že pri výpočte základnej pokuty uplatnila prístup „väčšieho kalibru“ spočívajúci v znížení váhy obdobia posilnenia a obdobia spomalenia, pričom v tomto zmysle uplatnila len hodnotu predajov automobilovým predajcom, o ktorých účasti na karteli mala priame dôkazy. Na druhej strane Komisia spresnila, že všetky predaje v rámci EHP boli zohľadnené pre obdobie medzi 1. júlom 2000 a 3. septembrom 2002. Ako bolo uvedené vyššie v bode 155, Komisia tento postup odôvodnila v bodoch 660 až 662 odôvodnení napadnutého rozhodnutia najmä tým, že dohody alebo zosúladené postupy v období porušenia mohli byť preukázané so zreteľom na všetkých veľkých automobilových výrobcov v EHP, ale tiež tým, že uvedená kartelová dohoda smerovala ku globálnemu stabilizovaniu trhových podielov zúčastnených a že táto stabilita bola uskutočňovaná predovšetkým mechanizmom kompenzácií založeným na všetkých individuálnych účtoch a zahrňujúcom všetky aspekty skla.

158    Podľa bodu 667 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia boli predaje zohľadnené na účely výpočtu pokuty určené v prípade každého účastníka kartelu na základe celkovej hodnoty predajov vážené spôsobom, ktorým bol práve opísaný, vydelené počtom mesiacov účasti na porušení a vynásobené dvanástimi na účely získania váženého ročného priemeru. Komisia ešte spresnila, že tieto výpočty boli uskutočnené na základe údajov predložených dotknutými podnikmi v odpovedi na žiadosť o informácie, ktorá im bola zaslaná 25. júla 2008.

159    Ako Komisia vo svojich písomnostiach správne zdôrazňuje, tieto vysvetlenia musia byť chápané v zmysle ostatných častí napadnutého rozhodnutia týkajúcich sa najmä fungovania kartelovej dohody (body 12 až 428 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), v ktorých Komisia systematicky uvádza výrobcov, ktorí boli zahrnutí do protiprávnych kontaktov počas rôznych období porušenia.

160    Komisia navyše v napadnutom rozhodnutí poskytla rôzne spresnenia metódy, podľa ktorej v prejednávanej veci vypočítala pokuty uložené každému z dotknutých podnikov, najmä hodnoty obratov z príslušných predajov, pomer zohľadnených predajov, dodatočnú sumu, ako aj úpravy základnej výšky pokuty.

161    Nakoniec, hoci je pravda, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje vysvetlenia hodnoty predajov, ktoré neboli použité v prípade roku 1998, je potrebné konštatovať, že spoločnosť Saint‑Gobain počas vyšetrovania neoznámila hodnotu predajov jednotlivých výrobcov v uvedenom roku. Z toho vyplýva, ako správne tvrdí Komisia, že na výpočet pokuty spoločnosti Saint‑Gobain použila v tomto zmysle hodnoty predajov z najbližšieho roka, v tomto prípade z roku 1999, legitímne a predvídateľne.

162    Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné dospieť k záveru, že informácie obsiahnuté v spornom rozhodnutí umožňujú spoločnosti Saint‑Gobian zoznámiť sa nielen s dôvodmi, pre ktoré sa Komisia v prejednávanej veci čiastočne odchýlila od pravidla stanoveného v bode 13 usmernení z roku 2006, ale tiež so skutočnosťami, na základe ktorých Komisia preskúmala závažnosť a dĺžku trvania porušenia, ako aj s metódou výpočtu pokuty. Napriek skutočnosti, že podrobnosti tohto výpočtu nie sú uvedené v napadnutom rozhodnutí, nie je toto rozhodnutie v tomto zmysle sťažené neexistenciou či nedostatkom odôvodnenia.

163    Prvá časť žalobného dôvodu je teda nedôvodná.

b)     O druhej časti založenej na nesprávnom výpočte

 Tvrdenia účastníčok konania

164    Spoločnosť Saint‑Gobain, ktorá tvrdí, že pri čítaní vyjadrenia k žalobe Komisie objavila, že sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia spočívajúceho v nesprávnom výpočte pokuty, a preto predkladá v tomto zmysle vo svojej replike nový žalobný dôvod.

165    Spoločnosť Saint‑Gobain poznamenáva, že obrat z dotknutých predajov, ktorý Komisia pôvodne zohľadnila v prípade spoločnosti Saint‑Gobain, bol [dôverné] eur. Pritom pri starostlivom uplatnení metódy výpočtu odporúčanej Komisiou dochádza spoločnosť Saint‑Gobain k sume [dôverné] eur, teda sume o [dôverné] eur nižšej než je suma, ktorú zohľadnila Komisia. Tento rozdiel je podľa spoločnosti Saint‑Gobain možné vysvetliť tým, že sa do základu výpočtu pokút započítali obraty zodpovedajúce predajom dosiahnutým mimo EHP. V súlade s bodom 13 usmernení z roku 2006 pritom pri výpočte pokuty za porušenie článku 81 ods. 1 ES nemožno na takéto údaje prihliadať.

166    Komisia má o prípustnosti tejto časti žalobného dôvodu pochybnosti. Podľa nej mohla spoločnosť Saint‑Gobain túto námietku uplatniť už vo svojej žalobe, keďže z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že práve hodnoty predajov oznámené spoločnosťou Saint‑Gobain boli tými, ktoré slúžili ako základ pre výpočet pokuty uloženej tomuto podniku.

167    Pokiaľ ide o vec samú, Komisia tvrdí, že uplatnila hodnoty predajov, ktoré jej oznámila spoločnosť Saint‑Gobain. Je pravda, že neskôr uvedená počas vyšetrovania uviedla, že časť predajov zodpovedajúca uvedeným hodnotám nebola kartelovou dohodou dotknutá a že niektoré z dotknutých predajov boli uskutočnené mimo EHP. Spoločnosť Saint‑Gobain však nespresnila typ predajov dosiahnutých mimo EHP, ani zákazníkov dotknutých týmito predajmi či výšku obratu z týchto predajov. Navyše, hodnoty oznámené spoločnosťou Sain‑Gobain v tejto otázke neboli overené.

168    Komisia uvádza niekoľko iných okolností, ktoré podľa nej bránili zníženiu relevantného obratu požadovaného spoločnosťou Saint‑Gobain, pokiaľ ide o predaje uskutočnené mimo EHP. Spoločnosť Saint‑Gobain predovšetkým nevysvetlila, či výrobcovia prejednávali tieto prípadné dodávky mimo EHP centrálne alebo či išlo o dodávky nepodliehajúce centrálnemu konaniu. Po ďalšie, podľa Komisie nie je možné vylúčiť, že miestom určenia týchto dodávok boli sklady výrobcov v Únii na účely schváleného ďalšieho predaja mimo EHP. Okrem toho, prípadné zníženie hodnoty predajov by v tomto ohľade vyžadovalo vo vzťahu k niektorým obdobiam porušenia presné určenie predajov pripadajúcich na každého dotknutého výrobcu, čo nebolo spoločnosti Saint‑Gobain oznámené. Nakoniec, Komisia uvádza, že spoločnosť Saint‑Gobain nepredložila žiadny spoľahlivý dôkaz preukazujúci, že predaje boli uskutočnené mimo EHP. Z vyšetrovacieho spisu nakoniec vyplýva, že samotná spoločnosť Saint‑Gobain odmietla vykonať podrobné rozdelenie tohto typu s ohľadom na malý objem dotknutých predajov.

 Posúdenie Všeobecného súdu

169    Všeobecný súd zdôrazňuje, že Komisia potvrdila hypotézu predloženú spoločnosťou Saint‑Gobain, podľa ktorej pokuta, ktorá jej bola uložená, bola vypočítaná bez odpočítania prípadných súm zodpovedajúcich predajom údajne uskutočneným mimo EHP z oznámenej hodnoty predajov.

170    Ďalej je potrebné uviesť, že v žiadostiach o informácie, ktoré zaslala spoločnosti Saint‑Gobain 10. decembra 2007 a 25. júla 2008, Komisia túto spoločnosť požiadala o oznámenie hodnoty obratov dosiahnutých v rámci EHP v niekoľkých po sebe nasledujúcich hospodárskych rokoch. V každej z týchto žiadostí Komisia spoločnosť Saint‑Gobain požiadala o prípadné poskytnutie overených čísel a uvedenie obratu pripadajúceho na jednotlivých dotknutých automobilových predajcov.

171    Vo svojich odpovediach oznámených Komisii 28. januára 2008 a 22. septembra 2008 predložila spoločnosť Saint‑Gobain informácie, týkajúce sa jej celkového obratu a obratu jednotlivých výrobcov za roky 1999 až 2004 tak, ako boli uvedené v jej medzinárodnej obchodnej databáze. Naopak, spoločnosť Saint‑Gobain vo svojich odpovediach uviedla, že oznámené údaje zahrňovali tiež predaje automobilového skla zákazníkom nachádzajúcim sa mimo EHP, teda v Poľsku, Českej republike a na Slovensku. Vzhľadom na to, že spoločnosť Saint‑Gobian zastávala názor, že tieto predaje vykazovali relatívne malý obrat a že by bolo zložité vyňať ich z medzinárodnej obchodnej databázy, oznámila Komisii, že úpravu uvedenej databázy v tomto zmysle neuskutočnila. Z celkového obratu však odpočítala v rámci každého dotknutého roku percentuálny podiel, ktorý mal zodpovedať predajom uskutočneným mimo EHP.

172    Je preto potrebné konštatovať, že odpovede uvedené v predchádzajúcom bode neobsahujú konkrétny výpočet predajov zákazníkom nachádzajúcim sa mimo EHP, vo vzťahu k jednotlivým výrobcom a rokom, a to napriek žiadostiam Komisie o informácie zaslaným v tomto zmysle spoločnosti Saint‑Gobain. Z vyššie uvedeného bodu 667 odôvodnení napadnutého rozhodnutia pritom vyplýva, že Komisia, pokiaľ ide o obdobie posilnenia a spomalenia kartelovej dohody, zohľadnila len hodnoty predajov tým výrobcom, v prípade ktorých bola schopná preukázať, že zmluvy o dodávkach automobilového skla boli predmetom dohôd alebo zosúladených postupov. Z toho vyplýva, že Komisia nemohla na základe informácií, ktoré jej oznámila spoločnosť Saint‑Gobain, určiť, či a prípadne v akom rozsahu sa percentuálne podiely predajov, ktoré sa podľa tejto spoločnosti uskutočnili mimo EHP, týkali týchto výrobcov.

173    Všeobecnejšie je potrebné konštatovať, tak ako to tvrdí Komisia, že spoločnosť Saint‑Gobain nepredložila počas vyšetrovania žiadnu informáciu, ktorá by mohla preukázať, že percentuálne podiely obratov, ktoré by chcela odpočítať zo základu pre výpočet pokuty, jasne zodpovedajú predajom uskutočneným mimo EHP.

174    Aj za predpokladu, že by prejednávaná časť žalobného dôvodu bola prípustná, hoci bola uplatnená v štádiu repliky, Všeobecný súd zastáva názor, že Komisia nepochybila, keď pre výpočet pokuty uloženej spoločnosti Saint‑Gobain použila ako obrat, celkový obrat a obraty výrobcov, ktorých jej uvedená spoločnosť oznámila, bez toho, aby od týchto obratov odpočítala paušálny percentuálny podiel údajne zodpovedajúci predajom uskutočneným mimo EHP.

175    Z toho vyplýva, že druhá časť žalobného dôvodu v rozsahu, v akom smeruje k podpore návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia, musí byť zamietnutá ako nedôvodná a spolu s ňou aj tretí žalobný dôvod, a to v plnom rozsahu Je však potrebné spresniť, že táto časť je preskúmaná tiež v bodoch 463 až 477 nižšie, v rozsahu, v akom podporuje návrh na zmenu napadnutého rozhodnutia.

4.     O štvrtom žalobnom dôvode založenom na pochybení v rámci pripísania zodpovednosti za porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť Saint‑Gobain, spoločnosti Compagnie, na porušení zásady individualizácie sankcií a prezumpcie neviny, na zneužití právomoci

176    Prejednávaný žalobný dôvod je v podstate totožný s jedným z dôvodov uplatnených spoločnosťou Compagnie vo veci T‑73/09. Je preto potrebné posudzovať ich spoločne.

177    Tretí žalobný dôvod predložený spoločnosťou Compagnie vo veci T‑73/09 však obsahuje podpornú námietku, ktorá je založená tiež na prekročení hornej hranice stanovenej v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ale ktorá sa zakladá na inej argumentácii. Spoločnosť Compagnie totiž tvrdí, že aj keby bolo potrebné dospieť k záveru, že Komisia správne rozhodla, že je zodpovedná za konanie jej dcérskej spoločnosti Saint‑Gobain Glass France, dopustila sa však pochybenia, keď použila celkový obrat skupiny Saint‑Gobain na účely výpočtu hornej hranice pokuty uvedenej v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Táto námietka sa líši od námietky obsiahnutej v prejednávanom žalobnom dôvode a bude teda preskúmaná oddelene (pozri body 442 až 458 nižšie).

a)     Tvrdenia účastníčok konania

178    Spoločnosť Saint‑Gobain a spoločnosť Compagnie vytýkajú Komisii, že pripísala zodpovednosť za konanie spoločnosti Saint‑Gobain Glass France, ktorú mala v 100 % vlastníctve, hoci nebolo preukázané, že spoločnosť Compagnie vykonávala rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku spoločnosti Saint‑Gobain.

179    Spoločnosť Compagnie v tomto zmysle tvrdí, že z dôvodu povahy konaní porušujúcich pravidlá hospodárskej súťaže, ako aj povahy a stupňa prísnosti sankcií za toto konanie, by právnická osoba mala byť z tohto titulu trestaná, len ak je Komisia schopná jej účasť na takomto porušení preukázať pozitívnym spôsobom. Pripísanie zodpovednosti materskej spoločnosti za konanie jednej z jej dcérskych spoločností je možné, len ak je preukázané, že uvedená ako posledná nekonala samostatne alebo sa len riadila pokynmi uvedenej materskej spoločnosti. Naopak, spoločnosť Compagnie zastáva názor, že sa Komisia dopúšťa nesprávneho právneho posúdenia, keď rovnako ako v prejednávanej veci, rozhodne o takejto zodpovednosti bez toho, aby si overila, či riadiaca spoločnosť skutočne vykonávala rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku svojej dcérskej spoločnosti. Za takýchto podmienok vedie pripísanie zodpovednosti za takéto porušenie k zámene konceptov právnickej osoby a podniku a teda k porušeniu zásady individualizácie sankcií.

180    Podľa spoločnosti Compagnie, hoci úplne vlastníctvo kapitálu dcérskej spoločnosti je silným ukazovateľom toho, že materská spoločnosť má schopnosť ovplyvňovať rozhodujúcim spôsobom správanie dcérskej spoločnosti na trhu, táto okolnosť sama osebe nepostačuje na pripísanie zodpovednosti tejto materskej spoločnosti za konanie dcérskej spoločnosti. V tejto súvislosti je nevyhnutný dodatočný súbor nepriamych dôkazov, napriek skutočnosti, že judikatúra EÚ už rozhodla opačným spôsobom.

181    Komisia porušila uvedenú zásadu, uznanú v ostatných právnych systémoch, ako aj zásadu prezumpcie neviny, keď pripísala spoločnosti Compagnie zodpovednosť za porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť Saint‑Gobain Glass France, keďže žiadna skutočnosť neumožňuje preukázať, že sa naposledy uvedená spoločnosť pri uskutočňovaní svojej obchodnej politiky riadila len pokynmi svojej materskej spoločnosti. Najmä všeobecné pokyny dané dcérskej spoločnosti alebo výkon funkcií nevýkonnej povahy v rámci materskej spoločnosti riadiacou osobou dcérskej spoločnosti nemôžu preukázať výkon takejto kontroly. Komisia tak stanovila nevyvrátiteľnú domnienku rozhodujúceho vplyvu v neprospech spoločnosti Compagnie v rozpore so zásadami vyplývajúcimi z rozsudku Súdneho dvora z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia (C‑97/08P, Zb. s. I‑8237).

182    Spoločnosť Compagnie zastáva názor, že by mala iba preukázať, že skupina na čele ktorej sa nachádza, nie je organizovaná tak, aby uvedená spoločnosť disponovala ľudskými a materiálnymi zdrojmi nevyhnutnými na pravidelné a dôkladné zapojenie sa do konania obchodnej politiky jej dcérskych spoločností. Táto skutočnosť pritom bola preukázaná.

183    Po prvé, samotná skutočnosť, že existuje spoločná stratégia pre celú skupinu Saint‑Gobain, uverejnená na internetovej stránke tejto skupiny, nemôže preukázať, že spoločnosť Compagnie vykonáva rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku spoločnosti Saint‑Gobain, pretože zásady tejto stratégie nesúvisia s obchodnou politikou rozličných úsekov činnosti v rámci uvedenej skupiny. Navyše, obmedzené ľudské zdroje, ktorými disponuje spoločnosť Compagnie, rovnako ako výlučne funkčný účel oddelení, z ktorých sa skladá, svedčí o tom, že je pre ňu prakticky nemožné vykonávať všeobecný vplyv na obchodnú politiku stoviek jej dcérskych spoločností. Spoločnosť Compagnie tak nedáva žiadne pokyny týkajúce sa obchodných techník, ktoré musia jej dcérske spoločnosti uplatňovať na to aby dosiahli svoje ciele. Oznámenie obmedzeného počtu informácií spoločnosti Compagnie, akými sú rozpočty a finančné vzťahy, je organizované podľa systému „bottom‑up“, ktorý sa vyznačuje decentralizovaným konaním a veľmi rozmanitými činnosťami skupiny Saint‑Gobain. Komisia nakoniec nepreukázala, že špecifické správy o obchodnej činnosti úseku „Ploché sklo“ spoločnosti Saint‑Gobain boli určené spoločnosťou Compagnie.

184    Po ďalšie, individuálna úloha v rámci spoločnosti Compagnie, ktorú zohrával pán A., predchádzajúci riaditeľ úseku „Ploché sklo“ skupiny Saint‑Gobain, nepreukazuje, že uvedený sektor bol z obchodného hľadiska samostatný. Spoločnosť Compagnie tvrdí, že funkcie pána A. v jej spoločnosti nemali výkonnú povahu, pretože pozícia zástupcu generálneho riaditeľa spoločnosti Compagnie bola čisto čestnou funkciou. Pán A. nebol nikdy členom výkonného výboru spoločnosti Compagnie, ktorý, s výnimkou uplatnení právomoci správnej rady, ako jediný prijíma rozhodnutia spadajúce do pôsobnosti spoločnosti Compagnie v rámci skupiny. Pán A. navyše vykonával funkcie v rámci spoločnosti Compagnie až do 15. októbra 2001, čo je takmer štyri roky po začatí porušenia a bol zodpovedný za inovačnú činnosť skupiny až do 1. mája 2004, teda viac ako jeden rok po ukončení spornej kartelovej dohody. Pokiaľ ide o výbor generálneho riaditeľstva, hoci záležitosti, ktoré tento výbor prejednáva, majú všeobecný význam pre celú skupinu, informácie uvedené v jeho rámci sú príliš všeobecné na to, aby bolo možné odvodiť rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku úseku „Ploché sklo“ skupiny Sain‑Gobain.

185    Pokiaľ ide o účasť dvoch zamestnancov spoločnosti Compagnie v správnej rade spoločnosti Saint‑Gobain Glass France, táto skutočnosť je v prejednávanej veci na rozdiel od tvrdenia Komisie, irelevantná. Je totiž obvyklé, že akcionár, ktorý vlastní 100 % podiel v spoločnosti obsadí v jej správnej rade určitý počet miest. Z toho vyplýva, že zohľadnenie tejto skutočnosti na účely pripísania porušenia spoločnosti Compagnie, rovnako ako prípad výmeny všeobecných informácií so spoločnosťou Saint‑Gobain Glass France, prispieva k nevyvrátiteľnosti domnienky rozhodujúceho vplyvu vyplývajúcej z judikatúry.

186    V samostatnej námietke spoločnosť Saint‑Gobain a spoločnosť Compagnie okrem iného tvrdia, že napadnuté rozhodnutie obsahuje nedostatok zneužitia právomoci, pretože cieľom pripísania porušenia spoločnosti Compagnie je podľa ich názoru umožniť, aby veľmi vysoká pokuta, ktorá im bola uložená, nepresiahla hornú hranicu 10 % obratu každého „podniku a združenia podnikov podieľajúcich sa na porušení“ stanovenú v článku 23 nariadenia č. 1/2003. Z toho vyplýva, že aj nezávisle od ostatných žalobných dôvodov nesmela pokuta, ktorá im bola uložená, presiahnuť 10 % obratu spoločnosti Saint‑Gobain za predchádzajúci hospodársky rok, teda [dôverné] eur.

187    Komisia na úvod predkladá námietku neprípustnosti prejednávaného žalobného dôvodu, tak ako bol uplatnený spoločnosťou Saint‑Gobain, v rozsahu, v akom naposledy uvedená v prejednávanej veci len odkazuje na určité argumenty, ktoré predložila spoločnosťou Compagnie počas vyšetrovania a ktoré boli zhrnuté v napadnutom rozhodnutí.

188    Pokiaľ ide o podstatu veci, Komisia najskôr zdôrazňuje, že spoločnosť Compagnie jej nesprávne vytýka, že v napadnutom rozhodnutí zamenila pojmy podnik a právnická osoba. Komisia totiž pripísala spoločnosti Compagnie zodpovednosť za porušenie spoločnosti Saint‑Gobain až po tom, ako konštatovala, že uvedené spoločnosti predstavovali jeden a ten istý podnik v zmysle článku 81 ES.

189    Komisia následne pripomína, že podľa ustálenej judikatúry existuje domnienka, že materská spoločnosť, ktorá vlastní 100 % kapitálu dcérskej spoločnosti, vykonáva rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti a môže jej byť teda za konanie dcérskej spoločnosti porušujúcej právo hospodárskej súťaže pripísaná zodpovednosť. Táto domnienka je odôvodnená okolnosťou, že vo veľkej väčšine prípadov dcérska spoločnosť, ktorá je v 100 % vlastníctve materskej spoločnosti, neurčuje svoju obchodnú politiku samostatne. V rozpore s tým, čo tvrdí spoločnosť Compagnie, teda nie je nevyhnutné, aby Komisia predložila pozitívny dôkaz, že materská spoločnosť v prejednávanej veci takýto vplyv skutočne vykonávala.

190    Komisia okrem toho uvádza, že hoci v napadnutom rozhodnutí uviedla určité doplňujúce skutočnosti, s cieľom podporiť túto domnienku, nie je možné z toho odvodiť, že mala za to, že tieto skutočnosti boli nevyhnutné pre rozhodnutie o tom, že spoločnosť Compagnie je zodpovedná za porušenie spoločnosti Saint‑Gobain.

191    Podľa Komisie neexistuje žiadny dôvod na to, aby sa upustilo od uplatnenia domnienky spomenutej vyššie v bode 189. V prvom rade nie je dôležité, že právne poriadky tretích štátov neuznávajú formu vyvrátiteľnej domnienky podobnej tej, ktorá bola práve opísaná. Po ďalšie, táto domnienka nie je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania medzi materskými spoločnosťami, ktoré majú vo vlastníctve celý kapitál dcérskej spoločnosti a materskými spoločnosťami, ktoré majú vo vlastníctve iba časť tohto kapitálu, pretože uvedené spoločnosti sa nenachádzajú v porovnateľných situáciách. Nakoniec, Komisia už v každom prípade v predchádzajúcich rozhodnutiach rozhodla o zodpovednosti materskej spoločnosti, ktorá má vo vlastníctve len časť kapitálu jednej zo svojich dcérskych spoločností.

192    Pokiaľ ide o predchádzajúcu správnu prax, tak ako ju chápe spoločnosť Compagnie, Komisia uvádza nielen to, že takáto prax nemôže vyplývať z jedného rozhodnutia, ale tiež to, že prípadná prax tohto typu Komisiu v každom prípade nezaväzuje k tomu, aby vykonala rovnaké posúdenie v rámci neskorších rozhodnutí. V každom prípade Komisia vyvracia akýkoľvek rozpor medzi jej skoršími rozhodnutiami citovanými spoločnosťou Compagnie a napadnutým rozhodnutím, pretože naposledy uvedené spadá do iného skutkového rámca.

193    Navyše, ako potvrdil Súdny dvor vo svojom rozsudku Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 181 vyššie, samotná okolnosť, že domnienku rozhodujúcej povahy je možné ťažko vyvrátiť, neznamená, že táto domnienka je nevyvrátiteľná. V prejednávanej veci spoločnosť Compagnie nepredložila informácie umožňujúce vyvrátiť domnienku, ktorá je v jej neprospech. Spoločnosť Compagnie totiž so spoločnosťou Saint‑Gobain Glass France tvorila jediný podnik v zmysle práva hospodárskej súťaže. Z toho vyplýva, že námietka, podľa ktorej je napadnuté rozhodnutie v tejto rovine v rozpore so zásadou individualizácie sankcií alebo tiež so zásadou prezumpcie neviny by mala byť zamietnutá ako nedôvodná.

194    Tento záver je potvrdený rôznymi skutočnosťami.

195    Po prvé obchodná štruktúra skupiny Saint‑Gobain, zavedená spoločnosťou Compagnie, skôr preukazuje, že uvedená ako posledná vykonávala rozhodujúci vplyv na obchodné správanie spoločnosti Saint‑Gobain France. Spoločnosť Compagnie totiž vypracovala stratégiu uvedenej skupiny a rozdelila jej činnosti do konkrétnych úsekov. Táto skutočnosť vypovedá o jej vôli zachovať si výlučnú kontrolu nad štruktúrou a správaním tejto skupiny bez toho, aby vedomosť spoločnosti Compagnie o porušení bola relevantná na uplatnenie domnienky. V tomto zmysle je navyše obvyklé, že rôzne úlohy podniku postihovaného v napadnutom rozhodnutí sú rozložené medzi spoločnosť Compagnie a jej dcérske spoločnosti spadajúce do úseku „Ploché sklo“, a že spoločnosť Compagnie disponuje obmedzenejšími ľudskými zdrojmi než uvedené dcérske spoločnosti.

196    Tvrdenie spoločnosti Compagnie, podľa ktorého nedáva žiadne pokyny svojim dcérskym spoločnostiam, nie je, okrem iného, podporené žiadnymi dôkaznými prostriedkami. K naposledy uvedenému je potrebné uviesť, že v rámci spoločnosti Compagnie existuje oddelenie pre výskum, vývoj a inovácie, rovnako ako pozícia právnika špecializovaného v oblasti práva duševného vlastníctva a pozícia vedúceho medzinárodných zmlúv.

197    Po ďalšie, Komisia zastáva názor, že funkcie vykonávané pánom A., v rámci spoločnosti Saint‑Gobain Glass France, ako aj v rámci spoločnosti Compagnie, prispievajú k preukázaniu rozhodujúceho vplyvu spoločnosti Compagnie na obchodnú politiku tejto dcérskej spoločnosti. Pán A. bol totiž zamestnaný spoločnosťou Saint‑Gobain Glass France a riaditeľom úseku „Ploché sklo“ v rámci skupiny Saint‑Gobain, zodpovedným za všetky prevádzkové spoločnosti vyrábajúce sklo. Na rozdiel od toho, čo tvrdí spoločnosť Compagnie, pán A. vykonával funkciu riaditeľa úseku „Ploché sklo“ v rámci uvedenej skupiny od októbra 1996 do októbra 2001, pred tým než pôsobil ako zástupca generálneho riaditeľa. Pán A. pritom pri niekoľkých príležitostiach v týchto rozličných funkciách podával spoločnosti Compagnie správy o činnostiach úseku „Ploché sklo“ a táto spoločnosť nepreukázala, že tieto funkcie nepredstavovali žiadnu úlohu výkonnej povahy.

198    Navyše, nie je možné spochybniť, že pán A. bol členom výboru generálneho riaditeľstva, ktorého poslaním, je podľa odpovedí na oznámenie o výhradách predložených spoločnosťou Compagnie, oznamovať všeobecné medzinárodné informácie, ktoré môžu mať význam pre riaditeľa skupiny a skúmať mesiac po mesiaci konsolidované výsledky skupiny Saint‑Gobain, ako aj vývoj počtu jej zamestnancov na globálnej úrovni. Tento výbor tvoril spolu s výkonným výborom riadiaci tím skupiny Saint‑Gobain.

199    Pokiaľ ide o prítomnosť niekoľkých členov vedenia spoločnosti Compagnie vo vedení spoločnosti Saint‑Gobain Glass France, táto skutočnosť svedčí o význame zapojenia uvedenej materskej spoločnosti do činností úseku „Ploché sklo“ skupiny Saint‑Gobian.

200    Nakoniec, ani rozpočet úseku „Ploché sklo“ za rok 2001, ani strategický plán tohto úseku pre obdobie 2002 – 2006, predložené spoločnosťou Compagnie v prílohe k jej duplike, nemôžu tieto závery spochybniť. Aj za predpokladu že by boli tieto dokumenty pripravené na úrovni úseku „Ploché sklo“ a neskôr odovzdané spoločnosti Compagnie, nebolo by preukázané, že ich uvedená ako posledná nemohla zmeniť, odmietnuť alebo dozerať na ich uplatňovanie. Bolo by v každom prípade zložité predstaviť si, že by bol úsek „Ploché sklo“, vzhľadom na jeho značný podiel na obrate a obchodných výsledkoch skupiny Saint‑Gobain, úplne samostatný.

201    Nakoniec, Komisia tvrdí, že argument založený na údajnom porušení práva na prezumpciu neviny, predložený spoločnosťou Compagnie v jej doplňujúcom spise, je oneskorený, a teda neprípustný. Podporne tvrdí, že domnienky zavinenia sú v oblasti trestného práva možné, pokiaľ nepresahujú určitú hranicu. Je pritom potrebné konštatovať, že boj s protisúťažnými praktikami má veľký význam a že právo spoločnosti Compagnie na obhajobu bolo v prejednávanej veci dodržané, pretože uvedená ako posledná mohla v nadväznosti na zaslanie oznámenia o výhradách vyvrátiť domnienku výkonu rozhodujúceho vplyvu na obchodnú politiku spoločnosti Sain‑Gobain Glass France.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

 O prípustnosti žalobného dôvodu, tak ako bol predložený spoločnosťou Saint‑Gobain

202    Pred meritórnym preskúmaním žalobného dôvodu je potrebné preskúmať námietku neprípustnosti, ktorú proti tomuto dôvodu predložila Komisia v rozsahu, v akom bol uplatnený spoločnosťou Saint‑Gobain. Komisia s odkazom na článok 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku tvrdí, že spoločnosť Saint‑Gobain vo svojej žalobe len odkázala na argumenty predložené spoločnosťou Compagnie počas vyšetrovania, zhrnuté v bodoch 606 a 607 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby ich bližšie rozobrala.

203    Podľa článku 44 ods. 1 písm. c) rokovacieho poriadku musí každá žaloba uvádzať predmet konania a obsahovať zhrnutie dôvodov, na ktorých je založená. Tieto údaje musia byť jasné a presné v takom rozsahu, aby umožnili žalovanému pripraviť si obhajobu a Súdu rozhodnúť o žalobe, prípadne aj bez ďalších podporných informácií (rozsudok Súdu prvého stupňa z 20. apríla 1999, Limburgse Vinyl Maatschppij a i./Komisia, nazvaný „PVC II“, T‑305/94 až T‑307/94, T‑313/94 až T‑316/94, T‑318/94, T‑325/94, T‑328/94, T‑329/94 a T‑335/94, Zb. s. II‑931, bod 39). Aj keď obsah žaloby môže byť podopretý a v konkrétnych bodoch doplnený odkazom na výňatky z listín, ktoré tvoria jej prílohu, všeobecný odkaz na ostatné listiny nemôže nahradiť nedostatok základných prvkov právnej argumentácie, ktoré podľa vyššie uvedeného ustanovenia tvoria náležitosti žaloby (uznesenie Súdu prvého stupňa z 27. marca 2009, Alves dos Santos/Komisia, T‑184/08, neuverejnené v Zbierke, bod 19).

204    V prejednávanej veci Všeobecný súd konštatuje, že časti žaloby spoločnosti Saint‑Gobain týkajúce sa prejednávaného žalobného dôvodu týmto požiadavkám zodpovedajú. Ako uznala samotná Komisia v jej listinách, spoločnosť Saint‑Gobian sa v prejednávanej veci neobmedzila na čistý a samotný odkaz na argumentáciu obsiahnutú v iných listinách. Žaloba totiž obsahuje viacero argumentov na podporu dôvodu založených na porušení zásady individualizácie sankcií, z pripísania porušenia spoločnosti Compagnie, ktorého sa dopustila spoločnosť Saint‑Gobain, ako aj z prekročenia hornej hranice stanovenej v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a zo zneužitia právomoci.

205    Z toho vyplýva, že námietka neprípustnosti predložená Komisiou proti prejednávanému žalobnému dôvodu, tak ako bol uplatnený spoločnosťou Saint‑Gobian, musí byť zamietnutá.

 O veci samej

206    K veci samej je potrebné najskôr pripomenúť, že právo hospodárskej súťaže sa týka činností podnikov (rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 59), a že pojem podnik zahŕňa každý subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť bez ohľadu na jeho právne postavenie a spôsob financovania (pozri rozsudok Súdneho dvora z 10. januára 2006, Cassa di Risparmio di Firenze a i., C‑222/04, Zb. s. I‑289, bod 107).

207    Súdny dvor tiež spresnil, že pod pojmom podnik v tomto kontexte treba rozumieť hospodársku jednotku, aj keď je táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 181 vyššie, body 54 a 55 a tam citovanú judikatúru).

208    Ak takýto hospodársky subjekt porušuje pravidlá hospodárskej súťaže, zodpovedá za porušovanie, ktoré treba jednoznačne pripísať právnickej osobe, ktorej možno uložiť pokuty. Oznámenie o výhradách musí byť určené tejto osobe a musí v ňom byť uvedené, v akom postavení sa právnickej osobe vytýkajú uvádzané skutočnosti (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 181 vyššie, body 56 a 57 a tam citovanú judikatúru).

209    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že správanie dcérskej spoločnosti môže byť pripísané materskej spoločnosti najmä vtedy, keď dcérska spoločnosť napriek tomu, že má vlastnú právnu subjektivitu, neurčuje svoje správanie na trhu nezávisle, ale v podstate vykonáva pokyny, ktoré jej dala materská spoločnosť, berúc do úvahy najmä hospodárske, organizačné a právne väzby medzi týmito dvoma právnymi subjektmi. Je to tak totiž preto, lebo v takej situácii sú materská spoločnosť a jej dcérska spoločnosť súčasťou tej istej hospodárskej jednotky, a preto tvoria jeden podnik v zmysle judikatúry uvedenej v bodoch 206 a 207 vyššie. Skutočnosť, že materská spoločnosť a dcérska spoločnosť tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES, Komisii umožňuje adresovať rozhodnutie, ktorým sa ukladajú pokuty materskej spoločnosti bez toho, aby bolo potrebné preukázať jej osobnú účasť na porušení (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 181 vyššie, body 58 a 59 a tam citovanú judikatúru).

210    Skutočnosťou, ktorá oprávňuje Komisiu na to, aby rozhodnutie o uložení pokút adresovala materskej spoločnosti skupiny spoločností, totiž nie je ani podnecovanie dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou, aby sa dopustila porušenia, a už vôbec nie účasť materskej spoločnosti na tomto porušení, ale skutočnosť, že tvoria jeden podnik v zmysle, ktorý bol opísaný (rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, T‑112/05, Zb. s. II‑5049, bod 58).

211    V konkrétnom prípade, keď materská spoločnosť vlastní 100 % podiel na základnom imaní dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila porušenia pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, jednak táto materská spoločnosť môže vykonávať rozhodujúci vplyv na správanie danej dcérskej spoločnosti a jednak existuje vyvrátiteľná domnienka, že táto materská spoločnosť skutočne vykonáva rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti (pozri rozsudok Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 181 vyššie, bod 60 a tam citovanú judikatúru).

212    Hoci je pravda, že Súdny dvor v bodoch 28 a 29 rozsudku zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, už citovanom v bode 148 vyššie, uviedol okrem vlastníctva 100 % základného imania dcérskej spoločnosti aj ďalšie okolnosti, akými sú nespochybnenie vplyvu materskej spoločnosti na obchodnú politiku jej dcérskej spoločnosti a spoločné zastúpenie oboch spoločností v rámci správneho konania, pravdou tiež zostáva, že uvedené okolnosti boli Súdnym dvorom uvedené len s cieľom uviesť všetky skutočnosti, na ktorých Súd prvého stupňa založil svoje odôvodnenie, keď dospel k záveru, že toto odôvodnenie sa nezakladalo výlučne na vlastníctve celého základného imania dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou. Skutočnosť, že Súdny dvor v uvedenej veci potvrdil posúdenie Súdu prvého stupňa, nemôže mať za následok zmenu podmienok, za akých dochádza k uplatneniu domnienky rozhodujúceho vplyvu uvedenej v predchádzajúcom bode (rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 210 vyššie, bod 62 a z 30. apríla 2009, Itochu/Komisia, T‑12/03, Zb. s. II‑883, bod 50).

213    Na existenciu domnienky, že materská spoločnosť vykonáva rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku dcérskej spoločnosti, za týchto podmienok postačuje, ak Komisia preukáže, že materská spoločnosť vlastní celé základné imanie dcérskej spoločnosti. Následne Komisia môže považovať materskú spoločnosť za solidárne zodpovednú za zaplatenie pokuty, ktorá bola uložená jej dcérskej spoločnosti, ibaže by táto materská spoločnosť, ktorej prináleží vyvrátenie tejto domnienky, predložila dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa samostatne (rozsudky Súdneho dvora z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný vyššie v bode 181, bod 61 a z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, Zb. s. I‑8947, bod 57).

214    Pre určenie, či dcérska spoločnosť koná na trhu samostatne, je potrebné zohľadniť nielen skutočnosť, že materská spoločnosť ovplyvňuje cenovú politiku, výrobnú a distribučnú činnosť, predajné ciele, hrubé marže, predajné náklady, „cash‑flow“ či zásady a marketing. Ako už bolo spomenuté vyššie v bode 209, je potrebné zohľadniť tiež všetky relevantné okolnosti týkajúce sa organizačných, hospodárskych a právnych väzieb, ktoré spájajú dcérsku spoločnosť a materskú spoločnosť, pričom tieto okolnosti sa môžu líšiť od prípadu k prípadu a nemôžu byť teda určené taxatívne (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 181 vyššie, bod 65 a rozsudok z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 210 vyššie, body 64 a 65).

215    Domnienka, aj keď je ťažké ju vyvrátiť, zostáva prijateľnou, pokiaľ je primeraná legitímne sledovanému cieľu, ak možno predložiť dôkaz opaku a ak je zabezpečené právo na obhajobu (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora z 23. decembra 2009, Spector Photo Group a Van Raemdonck, C‑45/08, Zb. s. I‑12073, body 43 a 44 a Európsky súd pre ľudské práva, rozsudok Janosevic/Švédsko, už citovaný v bode 104 vyššie, § 101 až 110).

216    Cieľom domnienky rozhodujúceho vplyvu, ktorý na dcérsku spoločnosť pod úplnou alebo takmer úplnou kontrolou vykonáva jej materská spoločnosť, je najmä zachovávanie rovnováhy medzi dôležitosťou cieľa spočívajúceho v potláčaní správania porušujúceho pravidlá hospodárskej súťaže, predovšetkým článku 81 ES, a zabrániť jeho opakovaniu na jednej strane, a na druhej strane požiadavkami niektorých všeobecných zásad práva Únie, ako najmä zásad prezumpcie neviny, individualizácie sankcií a právnej istoty, ako aj práva na obhajobu vrátane zásady rovnosti účastníkov konania (rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný v bode 213 vyššie, bod 59).

217    Z toho vyplýva, že taká domnienka je primeraná legitímne sledovanému cieľu.

218    Navyše je potrebné pripomenúť, že domnienka spomenutá v bode 211 vyššie, spočíva na konštatovaní, podľa ktorého, okrem výnimočných okolností, spoločnosť, ktorá vlastní celé základné imanie dcérskej spoločnosti, môže len vzhľadom na tento podiel na základnom imaní uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie tejto dcérskej spoločnosti, a okrem toho, že neexistenciu skutočného uplatňovania tohto vplyvu možno za bežných okolností najúčinnejšie zisťovať v prípade subjektov, voči ktorým bola táto domnienka uplatnená. Za týchto podmienok, ak by dotknutej strane stačilo na vyvrátenie uvedenej domnienky uviesť len nepodložené tvrdenia, táto domnienka by do veľkej miery stratila význam. Táto domnienka je však vyvrátiteľná a subjekty, ktoré ju chcú vyvrátiť, môžu predložiť akýkoľvek dôkaz týkajúci sa ekonomických, organizačných a právnych vzťahov, ktoré spájajú dcérsku spoločnosť s jej materskou spoločnosťou, teda dôkaz, o ktorom si tieto subjekty myslia, že môže preukázať, že dcérska spoločnosť a materská spoločnosť nepredstavujú jeden hospodársky subjekt, ale že dcérska spoločnosť sa na trhu správa samostatne (rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný v bode 213 vyššie, body 60 a 61; pozri v tomto zmysle rozsudok Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, už citovaný v bode 148 vyššie, bod 29).

219    Nakoniec, materská spoločnosť musí byť vypočutá Komisiou, skôr než Komisia voči nej prijme svoje rozhodnutie, pričom toto rozhodnutie môže byť predložené na preskúmanie súdu EÚ, ktorý pri rozhodovaní musí dodržiavať právo na obhajobu (rozsudok Schindler Holding a i./Komisia, už citovaný v bode 80 vyššie, bod 110).

220    V prejednávanej veci je nesporné, že v čase porušenia mala spoločnosť Compagnie 100 % vlastníctvo v spoločnosti Saint‑Gobain Glass France.

221    Navyše, ako vyplýva z judikatúry uvedenej najmä v bodoch 213 až 215 vyššie, keď Komisia pripíše zodpovednosť za porušenie materskej spoločnosti na základe domnienky uplatňovania rozhodujúceho vplyvu, prináleží materskej spoločnosti, aby túto domnienku vyvrátila predložením dostatočných dôkazov, ktoré preukazujú, že jej dcérska spoločnosť sa na trhu správa samostatne. V tomto zmysle má materská spoločnosť predložiť všetky poznatky týkajúce sa organizačných, hospodárskych a právnych väzieb medzi ňou a jej dcérskou spoločnosťou, ktoré by mohli preukázať, že tieto spoločnosti sa nepovažujú za jeden hospodársky subjekt.

222    Je teda potrebné skúmať, či Komisia dospela k správnemu záveru, že skutočnosti uvedené spoločnosťou Compagnie počas vyšetrovania, neumožňujú preukázať obchodnú samostatnosť spoločnosti Saint‑Gobain Glass France na trhu, a teda preukázať, že táto spoločnosť a spoločnosť Compagnie netvoria jeden hospodársky subjekt v zmysle práva EÚ v oblasti hospodárskej súťaže.

223    Ako vyplýva z bodov 600 a nasl. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, Komisia v zásade vychádza z troch línií úvah na účely odôvodnenia domnienky, podľa ktorej spoločnosť Compagnie vykonávala v čase porušenia rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku spoločnosti Sain‑Gobain Glass France.

224    Komisia po prvé predkladá argumenty týkajúce sa obchodnej organizácie skupiny Saint‑Gobain. Komisia tak odkazuje na rôzne výročné správy spoločnosti Compagnie a uvádza, že pokiaľ rozličné úseky činnosti skupiny Saint‑Gobain riadia svoju prevádzku a vymedzujú, a vykonávajú obchodné stratégie a marketing týkajúci sa vlastných činností, tieto úseky sú súčasťou rámca základného prevádzkového riadenia stanoveného spoločnosťou Compagnie s cieľom uplatňovať obchodný model skupiny. Komisia v tomto zmysle spomína list, ktorý jej zaslala spoločnosť Saint‑Gobian Glass France 4. októbra 2006, v odpovedi na žiadosť o informácie, ktorú tejto spoločnosti zaslala, z ktorého vyplýva, že prijaté iniciatívy a výsledky dosiahnuté úsekom „Ploché sklo“ zodpovedajú prioritám a cieľom stanoveným pre všetky činnosti skupiny tak, ako boli definované generálnym riaditeľstvom spoločnosti Compagnie. Podľa Komisie tento list uvádza, že hoci sú obchodné smery, prevádzkové plány, rozpočty a dôležité obchodné prevádzkové rozhodnutia akokoľvek vypracované na úrovni obchodných jednotiek, v poslednom rade sú prijímané riaditeľom úseku „Ploché sklo“ spoločnosti Saint‑Gobain.

225    Po druhé Komisia predkladá informácie štrukturálnej povahy. Zdôrazňuje tak najskôr väzby medzi riaditeľstvom spoločnosti Compagnie a riaditeľstvom úseku „Ploché sklo“ skupiny Saint‑Gobain. Pán A. tak zastával funkciu zástupcu generálneho riaditeľa spoločnosti Compagnie a v tejto pozícii podliehal delegovanému generálnemu riaditeľovi skupiny. Pán A. bol navyše predsedom úseku „Ploché sklo“ skupiny Saint‑Gobain, ako aj spoločnosti Saint‑Gobian Glass France a spoločnosti Saint‑Gobain Sekurit France. Bol tiež prezidentom spoločnosti Saint‑Gobain Sekurit International do roku 2001. Pán A. sa zúčastnil schôdzok prevádzkového výboru a výboru generálneho riaditeľstva spoločnosti Compagnie a okrem toho zodpovedal za inováciu v rámci skupiny Saint‑Gobain. Ďalej je potrebné zohľadniť skutočnosť, že traja členovia správnej rady spoločnosti Saint‑Gobain Glass France zastávali súčasne miesta v riaditeľstve spoločnosti Compagnie.

226    Komisia dodáva, že pán A. je členom riadiaceho tímu skupiny a tiež jej delegovaným generálnym riaditeľom, a tento uvedený ako posledný je tiež členom výkonného výboru spoločnosti Compagnie. Nie je pritom pravdepodobné, že by členovia riadiaceho týmu, ktorí vedú obchodný úsek, ako pán A., komunikovali len medzi sebou a niesli tak zodpovednosť za konanie skupín bez účasti výkonného výboru spoločnosti Compagnie.

227    Po tretie Komisia nakoniec uvádza, že spoločnosť Compagnie a spoločnosť Saint‑Gobain Glass France majú svoje sídlo na rovnakej adrese. Táto okolnosť uľahčuje rozvíjanie jednotnej obchodnej politiky v rámci tohto podniku.

228    Spoločnosť Compagnie a spoločnosť Saint‑Gobain tento uhol pohľadu spochybňujú.

229    Hoci je v tomto zmysle pravdou, že z určitých informácií uvedených spoločnosťou Compagnie vyplýva, že spoločnosť Saint‑Gobain Glass France má značnú autonómiu, nič to nemení na skutočnosti, že spoločnosť Compagnie nedokázala vyvrátiť domnienku, ktorá v prejednávanej veci pôsobí v jej neprospech.

230    Po prvé nie je možné súhlasiť so spoločnosťou Compagnie, keď tvrdí, že autonómia spoločnosti Saint‑Gobain je potvrdená decentralizovaným riadením skupiny Saint‑Gobain a skutočnosťou, že spoločnosť Compagnie je len zastrešujúcou spoločnosťou, ktorá nenesie prevádzkovú zodpovednosť a nezasahuje do prevádzkového riadenia svojich dcérskych spoločností.

231    Spoločnosť Compagnie totiž tvrdí, že jej „etická charta“ zakotvuje len všeobecné zásady bez väzby na obchodnú politiku jej dcérskych spoločností a tvrdí, že hoci stanovuje všeobecnú stratégiu skupiny Saint‑Gobain, ponecháva naopak jednotlivým úsekom činnosti slobodu vymedzovať a vykonávať ich obchodnú politiku. Je však potrebné konštatovať, že spoločnosť Compagnie nepredložila ani svoju „etickú chartu“, ani akýkoľvek iný dokument, ktorý by mohol uvedené tvrdenie preukázať.

232    Po ďalšie, v zmysle skupiny spoločností, ako je to v danom prípade, holding je spoločnosťou, ktorej poslaním je zoskupovať podiely v rôznych spoločnostiach a ktorej úlohou je zabezpečiť jednotu ich riadenia (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Schunk a Schunk Kohlenstoff‑Technik/Komisia, T‑69/04, Zb. s. II‑2567, bod 63, a Všeobecného súdu z 29. júna 2012, E.ON Ruhrgas a E.ON/Komisia, T‑360/09, bod 283). V prípade, že neexistujú nepriame dôkazy o opaku, je potrebné zastávať názor, že väzby spojujúce spoločnosť Compagnie so spoločnosťou Saint‑Gobain Glass France môžu viesť k predpokladu, že spoločnosť Compagnie uplatňovala rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti najmä koordinovaním finančných investícií v rámci skupiny Saint‑Gobain (pozri analogicky rozsudok Všeobecného súdu zo 17. mája 2011, Elf Aquitaine/Komisia, T‑299/08, Zb. s. II‑2149, bod 99). V tomto zmysle je tiež potrebné poznamenať, že spoločnosť Compagnie priznáva, že stanovovala všeobecné ciele ziskovosti svojich dcérskych spoločností, dohliadala na ich finančnú rovnováhu a reputáciu a prispievala na financovanie investícií, ktoré uvedené spoločnosti vykonávali, a tiež že, na základe údajov oznámených samotnou spoločnosťou Compagnie, takmer polovica jej zamestnancov sa zaoberá finančnými záležitosťami.

233    Okrem toho, vnútorné rozdelenie rôznych činností spoločnosti Compagnie, ktoré má znaky decentralizovaného riadenia, medzi rôzne divízie alebo oddelenia je obvyklým javom v rámci takých skupín spoločností, na čele akej je spoločnosť Compagnie a nemôže teda nevyvrátiť domnienku, že spoločnosť Compagnie a spoločnosť Saint‑Gobain tvorili jeden podnik v zmysle článku 81 ES (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2011, Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný v bode 232 vyššie, bod 99).

234    Po druhé so spoločnosťou Compagnie nie je možné súhlasiť, keď tvrdí, že spoločnosť Saint‑Gobain Glass France vždy vymedzovala svoju obchodnú stratégiu samostatne, pretože spoločnosť Compganie nikdy neprijímala ani neschvaľovala jej plány činnosti a spoločnosť Saint‑Gobain Glass France bola v praxi schopná konať na trhu samostatne a tiež že spoločnosť Saint‑Gobain Glass France bola finančne úplne autonómna, pretože kontrola, ktorú voči nej uplatňovala spoločnosť Compagnie, bola veľmi všeobecná.

235    Bez ohľadu na skutočnosť, že spoločnosť Compagnie nepredkladá na podporu takýchto tvrdení žiadny dôkaz, je potrebné uviesť, že podľa listu zaslaného spoločnosťou Saint‑Gobain Glass France Komisii 4. októbra 2006 v rámci odpovede na žiadosť o informácie, ktorú jej posledná uvedená zaslala, schvaľovala spoločnosť Compagnie investície a rozpočty každého úseku činnosti skupiny Saint‑Gobain a pravidelne kontrolovala výsledky dosiahnuté týmito rôznymi úsekmi. Táto skutočnosť smeruje k podpore záveru, podľa ktorého spoločnosť Compagnie uplatňovala rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti najmä tým, že koordinovala finančné investície v rámci skupiny Saint‑Gobain (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2011, Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný v bode 232 vyššie, bod 102).

236    V každom prípade aj za predpokladu, že by boli plány činnosti schvaľované riaditeľstvom úseku „Ploché sklo“ pred ich prípadným predložením spoločnosti Compagnie, nebolo by možné z toho odvodiť, že ich uvedená ako posledná nemohla zmeniť, odmietnuť alebo dozerať na ich uplatnenie.

237    Po tretie argument spoločnosti Compagnie, podľa ktorého jej spoločnosť Saint‑Gobain Glass France oznamovala informácie podľa systému „bottom up“ (zdola nahor) a odovzdanie týchto informácií neviedlo k následnému zaslaniu pokynov jej dcérskej spoločnosti, nie je relevantný. Aj za predpokladu totiž, že by tomu tak bolo, tento spôsob oznamovania informácií dcérskou spoločnosťou jej materskej spoločnosti nemá vplyv na oprávnenie uvedenej ako poslednej vykonávať rozhodujúci vplyv na správanie predmetnej dcérskej spoločnosti na trhu. V prejednávanej veci, potvrdenie spoločnosti Compagnie, že jej boli oznamované informácie obsiahnuté v rozpočtoch a finančných správach jej dcérskych spoločností, naopak skôr potvrdzuje, že táto materská spoločnosť bola schopná vykonávať rozhodujúci vplyv na správanie predmetnej dcérskej spoločnosti na trhu tým, že kontrolovala jej ziskovosť a s ohľadom na získané údaje o hospodárskych výsledkoch smerovala jej strategické obchodné rozhodovania. Tento záver je ešte posilnený skutočnosťou oznámenou počas správneho konania pánom A., riaditeľom úseku „Ploché sklo“ skupiny Saint‑Gobain, že uvedená ako posledná poskytovala delegovanému generálnemu riaditeľovi spoločnosti Compagnie prezentácie činnosti úseku „Automobilové sklo“ uvedenej skupiny.

238    Po štvrté, okrem toho je potrebné odmietnuť argumenty, na základe ktorých sa spoločnosť Compagnie nikdy nepodieľala na porušení a ani o ňom nevedela, pretože o predajných cenách, predkladaní špecifických ponúk automobilovým výrobcom a politike zliav rozhodovali len dcérske spoločnosti tvoriace úsek „Ploché sklo“ skupiny Saint‑Gobain a podľa ktorých trh s automobilovým sklom predstavoval medzi piatimi úsekmi skupiny Saint‑Gobain špecifický segment, ktorý navyše s ostatnými segmentmi úseku „Ploché sklo“ súvisel len vzdialene.

239    Žiadny z týchto argumentov totiž nemôže preukázať, že spoločnosť Saint‑Gobain Glass France určovala svoju obchodnú politiku na trhu samostatne.

240    V prvom rade je potrebné pripomenúť, že ako vyplýva z judikatúry, skutočnosťou, ktorá oprávňuje Komisiu na to, aby rozhodnutie o uložení pokút adresovala materskej spoločnosti skupiny spoločností, nie je ani podnecovanie dcérskej spoločnosti materskou spoločnosťou, aby sa dopustila porušenia, a už vôbec nie účasť materskej spoločnosti na tomto porušení, ale skutočnosť, že tvoria jeden podnik (rozsudok z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 210 vyššie, bod 58, pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu zo 16. novembra 2011, Groupe Gascogne/Komisia, T‑72/06, neuverejnený v Zbierke, bod 74). Organizačné, hospodárske a právne väzby existujúce medzi materskou spoločnosťou a jej dcérskou spoločnosťou môžu preukázať existenciu vplyvu materskej spoločnosti na stratégiu dcérskej spoločnosti a v dôsledku toho odôvodniť skutočnosť, že sa považujú za jeden hospodársky subjekt (rozsudok z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 210 vyššie, bod 83).

241    Po ďalšie, skutočnosť, že sa činnosti spoločnosti Saint‑Gobain Glass France dotknuté napadnutým rozhodnutím týkajú len jedného z mnohých trhov, na ktorých skupina Saint‑Gobain pôsobí, je v prejednávanej veci irelevantné. Nie je totiž neobvyklé, aby skupiny, akou je skupina, na čele ktorej stojí spoločnosť Compagnie, pôsobili na viacerých trhoch a prenášali zodpovednosť za svoje činnosti rôznym dcérskym spoločnostiam alebo ich skupine bez toho aby takáto okolnosť bránila riadiacej spoločnosti vykonávať rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku svojich rôznych dcérskych spoločností.

242    Je teda potrebné zamietnuť argument spoločnosti Compagnie, podľa ktorého Komisia v zásade nesprávne dospela k záveru, že skutočnosti, s akými sa zoznámila počas vyšetrovania, neumožňujú preukázať, že spoločnosť Compagnie nevykonávala rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku spoločnosti Saint‑Gobian Glass France.

243    Pokiaľ ide o námietku založenú na tom, že dôkazný štandard, ktorý Komisia v prejednávanej veci vyžaduje na účely vyvrátenia domnienky, v skutočnosti robí domnienku výkonu rozhodujúceho vplyvu domnienkou nevyvrátiteľnou, takejto námietke nie je možné vyhovieť. V súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 213 až 215 vyššie sa totiž od spoločnosti Compagnie nevyžaduje, aby predložila dôkaz o svojom nezasahovaní do riadenia svojej dcérskej spoločnosti, ale len aby predložila dostatočné dôkazy na preukázanie toho, že jej dcérska spoločnosť konala na predmetnom trhu samostatne (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2011, Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný v bode 232 vyššie, bod 120). Pritom samotná okolnosť, že určitá osoba v danom prípade nepredloží dôkazné prostriedky, ktoré môžu vyvrátiť domnienku skutočného výkonu rozhodujúceho vplyvu, neznamená, že uvedenú domnienku nie je možné v žiadnom prípade vyvrátiť (rozsudok z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný v bode 213 vyššie, body 65 a 66).

244    Je teda tiež potrebné mať za to, v zmysle predchádzajúcich úvah, že prístup Komisie v napadnutom rozhodnutí, pokiaľ ide o informácie predložené spoločnosťou Compagnie s cieľom vyvrátiť domnienku, ktorá v prejednávanej veci svedčí v jej neprospech, ako celok nepredstavuje probatio diabolica.

245    Pokiaľ ide o rôzne odkazy predložené spoločnosťou Compagnie na niektoré rozhodnutia prijaté Komisiou už skôr, v ktorých uvedená ako posledná nepripisovala materským spoločnostiam porušenie dcérskej spoločnosti, ktorú mala v 100 % vlastníctve, stačí pripomenúť, že rozhodovacia prax Komisie nie je právnym rámcom pokút v oblasti hospodárskej súťaže, keďže Komisia má v oblasti stanovovania výšky pokút široký priestor pre voľnú úvahu, pričom jej posúdenie nie je obmedzené predchádzajúcimi posúdeniami (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 19. marca 2009, Arcer Daniels Midland/Komisia, C‑510/06 P, Zb. s. I‑1843, bod 82 a Erste Group Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 118 vyššie, bod 123).

246    Rovnako tak nie je na účely preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia relevantné, že v iných právnych systémoch sú uplatňované pravidlá pripísateľnosti konaní porušujúcich právo hospodárskej súťaže.

247    Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že námietke založenej na právnom pochybení pri pripísaní zodpovednosti za porušenie spoločnosti Compagnie, spoločnosti Saint‑Gobain Glass France nie je možné vyhovieť.

248    Vzhľadom na to, že Komisia správne zastávala názor, že spoločnosť Compagnie a spoločnosť Saint‑Gobain Glass France tvoria jeden podnik v zmysle článku 81 ES, je potrebné okrem toho odmietnuť ako neúčinný argument spoločnosti Compagnie, podľa ktorého domnienka výkonu rozhodujúceho vplyvu uplatnená Komisiou v napadnutom rozhodnutí a uznaná v jej zásade Súdny dvorom v rozsudku z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 181 vyššie, v zásade odporuje zásade individualizácie sankcií. Rovnako tiež nie je možné vyhovieť námietke uplatnenej spoločnosťou Compagnie založenej na porušení zásady prezumpcie neviny zakotvenej v článku 48 Charty základných práv a článku 6 EDĽP, aj keby bola prípustná, hoci bola vznesená až v štádiu doplňujúceho vyjadrenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu zo 16. novembra 2011, Álvarez/Komisia, T‑78/06, neuverejnený v Zbierke, body 31 až 41).

249    Nakoniec, so zreteľom na záver obsiahnutý v bode 247 vyššie, je potrebné zamietnuť ako nedôvodnú námietku založenú na zneužití právomoci v rozsahu, v akom pripísanie zodpovednosti spoločnosti Compagnie za porušenie spoločnosti Saint‑Gobain, bolo údajne odôvodnené len snahou Komisie uložiť uvedenej ako poslednej pokutu, ktorá presiahne hornú hranicu 10 %, uvedenú v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

250    Druhý žalobný dôvod teda nie je dôvodný, a teda musí byť zamietnutý.

5.     O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad zákazu spätnej účinnosti trestu a legitímneho očakávania

251    Tento žalobný dôvod je v zásade totožný s jedným zo žalobných dôvodov predložených spoločnosťou Compagnie vo veci T‑73/09. Je preto potrebné ich posudzovať spoločne.

a)     Tvrdenia účastníčok konania

252    Spoločnosť Saint‑Gobain a spoločnosť Compagnie tvrdia, že napadnuté rozhodnutie odporuje zásade zákazu spätnej účinnosti trestu, zakotvenej v článku 7 EDĽP a článku 46 Charty základných práv, ako aj zásade legitímneho očakávania, pretože Komisia uplatňuje usmernenia z roku 2006, hoci tieto boli prijaté po tom, čo bolo predmetné porušenie ukončené. Toto spätné uplatňovanie usmernení vedie k značnému zvýšeniu pokút, ktoré boli v rozhodnom čase predvídateľné na základe usmernení o metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 [UO] (Ú. v. 1998, C 9, s. 3, ďalej len „usmernenia z roku 1998“).

253    V súlade s judikatúrou bráni zásada zákazu spätnej účinnosti trestu spätnému uplatneniu nového súdneho výkladu normy upravujúcej porušenie, ktorý vedie k zvýšeniu ukladaných pokút, pokiaľ tento vývoj nebol v okamihu, kedy k porušeniu došlo, rozumne predvídateľný a pokiaľ nie je nevyhnutný na zabezpečenie vykonania politiky EÚ v oblasti hospodárskej súťaže. Tieto dve podmienky sú pritom v prejednávanej veci splnené. Vzhľadom na to, že úroveň pokút ukladaných od uplatňovania usmernení z roku 2006 nemá nič spoločného s úrovňou pokút ukladaných pred týmto uplatňovaním, je potrebné zastávať názor, že vývoj vyplývajúci z uplatňovania uvedených usmernení nebol rozumne predvídateľný. Je tomu tak najmä z dôvodu dôležitosti, ktorý je priznaný faktoru dĺžky trvania porušenia pri výpočte pokuty v rámci usmernení z roku 2006, ktorá je zjavne vyššia než v rámci usmernení z roku 1998. Po ďalšie, veľmi vysoká úroveň pokút ukladaných Komisiou podľa usmernení z roku 2006 nie je nevyhnutná na zabezpečenie vykonávania politiky Únie v oblasti hospodárskej súťaže.

254    Podľa spoločnosti Compagnie, hoci je potrebné mať za to, že Komisia v prejednávanej veci uplatnila nariadenie č. 17, usmernenia z roku 2006 predstavujú zmenu postupu, k akému sa Komisia jasne zaviazala v usmerneniach z roku 1998, smerujúcemu k väčšej prísnosti. Usmernenia z roku 2006 sa teda môžu uplatňovať len na situácie, ktoré nastali po ich uverejnení.

255    Tieto závery nie sú spochybnené rozsudkom Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, pretože v tomto rozsudku Súdny dvor rozhodoval len o spätnom uplatnení usmernení z roku 1998. Uvedený rozsudok sa tak týka uplatnení usmernení na skutkové okolnosti, ktoré nastali v čase, kedy tieto usmernenia ešte neboli zverejnené. Z toho vyplýva, že na rozdiel od situácie, ktorá viedla k prejednávanému sporu, bolo porušenie dotknuté v uvedenej veci spáchané v čase značnej právnej neistoty, pokiaľ ide o výpočet pokút, počas ktorého tak dotknuté podniky nemohli mať v tomto zmysle žiadne legitímne očakávanie. V prejednávanej veci naopak podniky, ktorým je určené napadnuté rozhodnutie, mali všetky dôvody očakávať, že ich budúce konanie bude potrestané uplatnením usmernení z roku 1998 o to viac, že Súdny dvor uznal normatívnu povahu týchto usmernení v rozsudku Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie.

256    Spoločnosť Compagnie okrem toho odkazuje na niekoľko prejavov, ktoré mali pred rokom 2006 európski komisári poverení politikou EÚ v oblasti hospodárskej súťaže, z ktorých vyplýva, že prijatie nových usmernení pre výpočet pokút nebolo v rozhodnom čase predvídateľné.

257    Z toho podľa spoločnosti Saint‑Gobain a spoločnosti Compagnie vyplýva, že pokuta mala byť vypočítaná podľa usmernení z roku 1998.

258    Komisia pripomína, že právnym základom pre ukladanie pokút za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článku 81 ES je článok 23 nariadenia č. 1/2003, pričom usmernenia z roku 2003 metódu výpočtu týchto pokút iba upresňujú. Ako v rámci usmernení z roku 1998, tak v rámci usmernení z roku 2006, musí byť výška pokút vypočítaná v závislosti od závažnosti a dĺžky trvania porušenia, tak ako to stanovuje článok 23 nariadenia č. 1/2003. Vzhľadom na to, že usmernenia z roku 2006 odrážajú metódu prispôsobenú na účely uplatnenia nezmeneného právneho ustanovenia, má Komisia za to, že úvahu Súdneho dvora v rozsudku Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, je možné prevziať v prejednávanej veci. To platí o to viac, že Súdny dvor v uvedenom rozsudku stanovil všeobecné zásady týkajúce sa pôsobnosti usmernení pre výpočet pokút.

259    Hoci je v rámci usmernení z roku 2006 priznaná kritériu dĺžky trvania väčšia váha, tento vývoj bol podľa Komisie v čase spáchania porušenia predvídateľný, rovnako ako skutočnosť, že by v budúcnosti mohla byť pri výpočte pokuty zohľadnená hodnota dotknutých predajov skôr než paušálna suma. Už pred prijatím usmernení z roku 2006 tak Súdny dvor vyjadril určitú preferenciu zohľadniť pri výpočte pokuty hodnotu dotknutých predajov skôr než paušálnu sumu. Okrem toho podľa Komisie dodatočná sumu, ktorá je teraz uložená na účely odstrašenia, už bola zahrnutá do paušálnej sumy uplatňovanej v čase platnosti usmernení z roku 1998 v závislosti od závažnosti porušenia. Nakoniec spoločnosť Compagnie bez toho, aby svoje tvrdenie niečím podložila, uvádza, že v rozhodnom čase bolo možné predvídať, že Komisia nebude môcť spätne uplatňovať nové pokyny, ktoré prípadne príjme. Komisia totiž odkazuje na zásadu, podľa ktorej môže prijímať usmernenia podľa nutnosti za predpokladu, že takéto úpravy dodržujú právny rámec stanovený nariadením č. 1/2003.

260    Navyše, Komisia zdôrazňuje, po prvé, že usmernenia z roku 1998 nestanovujú, že budú uplatniteľné na rozhodnutia týkajúce sa porušení spáchaných v čase ich platnosti, a po druhé, že usmernenia z roku 2006, od ktorých sa nesmie bezdôvodne odchýliť, uvádzajú, že sa uplatňujú na všetky prípady, kedy bolo oznámenie o výhradách zaslané po 1. septembri. V prejednávanej veci bolo pritom oznámenie o výhradách zaslané 18. apríla 2007.

261    Z nedávnej judikatúry navyše vyplýva, že cieľom usmernení z roku 1998 je transparentnosť a nestrannosť, ale nie predvídateľnosť výšky pokút. Takáto predvídateľnosť nie je želaná, pretože by mohla narušiť odstrašujúci účinok pokút tým, že by dotknuté podniky mohli s presnosťou porovnať prípadnú sankciu, ktorá by im mohla byť v prípade porušenia uložená, s prospechom, ktorý by mohli z takéhoto porušenia mať.

262    Tieto závery nie je možné podľa Komisie spochybniť zásadou zákazu spätnej účinnosti trestu. Je síce pravda, že prijatie usmernení, ktoré môžu zmeniť všeobecnú politiku hospodárskej súťaže v oblasti pokút, môže tejto zásade podliehať. Z toho vyplýva, že táto zásada môže brániť spätnému uplatneniu nových usmernení v rozsahu, v akom v čase porušenia neboli pravidlá obsiahnuté v takýchto pokynoch rozumne predvídateľné. Komisia však tvrdí, že samotná okolnosť, že usmernenia z roku 2006 môžu zvýšiť úroveň pokút v porovnaní s pokutami ukladanými podľa usmernení z roku 1998, nemôže zakladať porušenie zásady zákazu spätnej účinnosti, pretože porovnanie pokút uložených v rozdielnych veciach nie je v tomto ohľade spoľahlivou metódou a tiež, že spoločnosť Compagnie a spoločnosť Saint‑Gobain nemohli predvídať presnú výšku pokuty, ktorá by im bola uložená podľa usmernení z roku 1998.

263    Komisia v rámci tohto konania ešte spochybňuje relevantnosť odkazu spoločnosti Compagnie na prejavy európskych komisárov poverených politikou EÚ v oblasti hospodárskej súťaže prednesené po ukončení porušenia. Popri skutočnosti, že posudzovacia právomoc kolégia komisárov nemôže byť takýmito prejavmi obmedzená, uvedené ako posledné nemôžu v žiadnom prípade preukázať, že prijatie usmernení z roku 1998 nebolo v čase spáchania porušenia rozumne predvídateľné.

b)     Posúdenie Všeobecným súdom

264    V rámci prejednávaného žalobného dôvodu spoločnosť Saint‑Gobain a spoločnosť Compagnie Komisii v zásade vytýkajú, že porušila zásady legitímneho očakávania a zákazu spätnej účinnosti trestu, keď v prejednávanej veci uplatnila usmernenia z roku 2006, zatiaľ čo v čase spáchania porušenia boli uplatniteľné usmernenia z roku 1998. Uplatnenie usmernení z roku 2006 viedlo ku značnému zvýšeniu výšky pokuty v porovnaní s výškou, ktorá by vyplývala z uplatnenia usmernení z roku 1998, predovšetkým z dôvodu vynásobenia hodnoty predajov tovarov dotknutých porušení dĺžkou jeho trvania.

265    V tomto zmysle Všeobecný súd najskôr uvádza, že argumentácia, podľa ktorej zvýšenie úrovne pokút vyplývajúcich z uplatnenia usmernení z roku 2006 je zjavne neprimerané cieľu sledovanému politikou EÚ v oblasti hospodárskej súťaže, v zásade splýva s argumentáciou uplatnenou v rámci druhej časti šiesteho žalobného dôvodu predloženého vo veci T‑56/09. Z tohto dôvodu je preskúmaná v bodoch 353 až 391 nižšie.

266    Po ďalšie je potrebné pripomenúť, že pokuty, ktoré Komisia v prejednávanej veci uložila, sú upravené článkom 23 nariadenia č. 1/2003, ktorý zodpovedá článku 15 nariadenia č. 17, ktorý platil v čase spáchania porušenia. Podľa článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 sa pri stanovovaní výšky pokuty ukladanej podnikom zodpovedným za porušenia pravidiel hospodárskej súťaže prihliada na závažnosti a dĺžku trvania porušenia. Na účely stanovenia výšky Komisia uplatnila usmernenia z roku 2006, ktoré boli uverejnené pred zaslaním oznámenia o výhradách žalobkyni 18. apríla 2007.

267    Podľa ustálenej judikatúry zásada zákazu retroaktivity trestných zákonov, zakotvená v článku 7 EDĽP, ako základné právo, predstavuje všeobecnú zásadu práva Spoločenstva, ktorá sa musí dodržiavať pri ukladaní pokút za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže. Táto zásada vyžaduje, aby uložené sankcie zodpovedali sankciám stanoveným v čase spáchania porušenia (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 202, rozsudky Súdu prvého stupňa LR AF 1998/Komisia, už citované v bode 120 vyššie, body 218 až 221 a z 9. júla 2003, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, T‑224/00, Zb. s. II‑2597, bod 39).

268    Článok 7 ods. 1 EDĽP, ktorý je potrebné vykladať a uplatňovať spôsobom, ktorý zaručuje účinnú ochranu pred svojvoľným stíhaním, odsúdením a ukladaním sankcií (pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, S.W./Spojené kráľovstvo, z 22. novembra 1995, séria A č. 335‑B, § 35), vyžaduje overenie, že v čase, kedy obvinený spáchal skutok vedúci ku stíhaniu a odsúdeniu, existovalo právne ustanovenie stanovujúce trestnosť tohto skutku a že uložený trest neprekročil hranice stanovené týmto ustanovením (pozri rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva Coëme a i./Belgicko z 22. júna 2000, Zbierky rozsudkov a rozhodnutí, 2000‑VII, § 145; Achour/Francúzsko z 29. marca 2006, Zbierky rozsudkov a rozhodnutí, 2006/IV, § 43 a Gurguchiani/Španielsko z 15. decembra 2009, č. 16012/06, § 30).

269    Navyše, usmernenia sú spôsobilé vyvolať právne účinky. Tieto právne účinky nevyplývajú z vlastnej normatívnosti usmernení, ale z ich prijatia a uverejnenia Komisiou. Toto prijatie a uverejnenie usmernení so sebou nesie sebaobmedzenie diskrečnej právomoci Komisie, ktorá sa od nich nemôže odchýliť bez toho, aby prípadne nebola uznaná za vinnú z porušenia všeobecných zásad práva, ako je rovnosť zaobchádzania, ochrana legitímnej dôvery a právna istota (pozri v tomto zmysle rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, body 209 až 212).

270    Usmernenia, ako nástroj politiky v oblasti hospodárskej súťaže, spadajú do pôsobnosti zásady zákazu spätnej účinnosti, rovnako ako nový súdny výklad normy stanovujúcej porušenie podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k článku 7 ods. 1 (pozri rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva S.W. a C.R./Spojené kráľovstvo z 22. novembra 1995, séria A č. 335‑B a 335‑C, § 34 až 36 a § 32 až 34; Cantoni/Francúzsko z 15. novembra 1996, Zbierky rozsudkov a rozhodnutí, 1996‑V, § 29 až 32, a Coëme a i./Belgicko, už citovaný v bode 268 vyššie, § 145). Podľa tejto judikatúry môže byť uvedené ustanovenie porušené súdnym výkladom, ktorého výsledok nebol rozumne predvídateľný v čase, keď došlo k porušeniu, najmä vzhľadom na výklad, ktorého sa v danej dobe pridŕžala judikatúra týkajúca sa dotknutého právneho ustanovenia.

271    V tomto ohľade význam pojmu predvídateľnosť závisí vo veľkej miere od obsahu dotknutého textu, oblasti, na ktorú sa vzťahuje, ako aj od počtu a charakteru osôb, ktorým je určený. Predvídateľnosť zákona teda nebráni tomu, aby dotknutá osoba požiadala o radu odborne spôsobilé osoby s cieľom posúdiť spôsobom primeraným okolnostiam prípadu dôsledky, ktoré môžu z určitého konania vyplynúť. Ide najmä o profesionálov navyknutých na vykazovanie veľkej obozretnosti pri výkone ich profesie. Tiež je možné od nich očakávať, že s osobitnou obozretnosťou posúdia riziká, ktoré tento výkon zahŕňa (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, body 215 až 223; rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Archer Daniels Midland/Komisia, T‑59/02, Zb. s. II‑3627, bod 44; pozri rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva Cantoni/Francúzsko, už citovaný v bode 270 vyššie, § 35 a Sud Fondi Srl a i./Taliansko z 20. januára 2009, č. 75909/01, § 109).

272    Navyše, záruky poskytnuté v článku 7 ods. 1 EDĽP nemôžu byť vykladané tak, že bránia postupnému objasňovaniu noriem trestnoprávnej zodpovednosti, najmä s cieľom ich prispôsobenia zmenám okolností, a to za podmienky, že výsledok je zhodný s podstatou porušenia a rozumne predvídateľný (pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva, Jorgic/Nemecko z 12. júla 2007, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2007‑III a tam citovanú judikatúru).

273    V zmysle týchto odkazov na judikatúru je teda potrebné na účely preskúmania dodržania zásady zákazu spätnej účinnosti v prejednávanej veci overiť, či zmeny spôsobu výpočtu pokuty vyplývajúcej z usmernení z roku 2006 boli v čase spáchania porušenia rozumne predvídateľné (pozri v tomto zmysle rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 224).

274    V tomto zmysle je potrebné uviesť, že hlavným dôvodom na prijatie usmernení z roku 2006 bolo na základe informácií získaných z predchádzajúcej praxe upraviť politiku stíhania konaní porušujúcich články 81 ES a 82 ES s cieľom zabezpečiť, aby pokuty ukladané za takéto konania boli dostatočne odstrašujúce. Týmto cieľom boli inšpirované najmä tri hlavné zmeny, teda po prvé zavedenie odkazu na hodnotu ziskov z predajov tovarov súvisiacich s porušením, ako na základ stanovenia pokút namiesto systému tarifikácie, po druhé zahrnutie do základnej výšky pokuty, dodatočné sumy určené na odstrašenie podnikov od účasti na najzávažnejších konaniach porušujúcich právo hospodárskej súťaže, a po tretie priznanie väčšej váhy dĺžke trvania porušenia pri výpočte pokuty.

275    Pokiaľ ide o poslednú uvedenú zmenu, Komisia zastáva názor, že so zreteľom na dopad, ktorý má dĺžka trvania porušenia z hľadiska jeho prípadných dôsledkov na trhu, je dôležité, aby bol do pokuty započítaný tiež počet rokov, počas ktorých sa podnik zúčastnil na porušení. Vynásobenie hodnoty predajov súvisiacich s porušením dĺžkou trvania účasti na porušení má tak prispieť k tomu, aby stanovená pokuta odrážala nielen hospodársky rozmer uvedeného porušenia, ale aj relatívnu váhu každého zúčastneného podniku.

276    Z ustálenej judikatúry pritom vyplýva a vyplývalo aj v čase začatia spornej kartelovej dohody, že skutočnosť, že Komisia uložila v minulosti pokuty v určitej výške na rôzne typy porušení, ju nezbavuje možnosti zvýšiť túto výšku v rozsahu stanovenom v nariadení č. 17 a nariadením č. 1/2003, ak je to potrebné na implementáciu politiky hospodárskej súťaže Spoločenstva. Efektívne uplatnenie pravidiel Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže vyžaduje, aby Komisia mohla kedykoľvek prispôsobiť výšku pokút potrebám tejto politiky (pozri v tomto zmysle rozsudky Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 77 vyššie, bod 109, z 2. októbra 2003, Aristrain/Komisia, už citovaný v bode 135 vyššie, bod 81 a Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 227). Tento rozhodovací priestor je odôvodnený najmä skutočnosťou, že ak by výška pokuty bola stanovená ako výsledok výpočtu na základe jednoduchého aritmetického vzorca, podniky by mohli predpokladať možnú sankciu a porovnať ju s výhodami, ktoré by mali z porušenia pravidiel práva hospodárskej súťaže (rozsudok BPB/Komisia, už citovaný v bode 150 vyššie, bod 336).

277    Z toho vyplýva, že podniky zúčastnené na správnom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu pokuty, nemôžu nadobudnúť legitímnu dôveru v skutočnosť, že Komisia neprekročí úroveň pokút používanú v minulosti ani metódu ich stanovenia (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 228). Je tomu tak aj v prípade, ak sa zvýšenie v konkrétnych prípadoch uskutoční uplatnením pravidiel postupu, ktoré majú všeobecný dosah, ako sú napríklad usmernenia z roku 2006 (obdobne pozri rozsudky Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, body 229 a 230 a z 19. marca 2009, Archer Daniels Midland/Komisia, už citovaný v bode 245 vyššie, bod 59).

278    Tento záver nie je možné spochybniť tvrdením spoločnosti Compagnie, podľa ktorého „politiky zabezpečujúce zlučiteľnosť s právom hospodárskej súťaže predstavujú... investície, ktorých nastavenie je určené najmä zamýšľanou výškou sankcií“, čo by podľa spoločnosti Compagnie malo nabádať Všeobecný súd k tomu, aby v rámci preskúmania prejednávaného žalobného dôvodu zohľadnil osobitné úsilie, ktoré podľa jej názoru musí byť vynaložené na dosiahnutie súladu s pravidlami vyplývajúcimi z uvedeného práva. Takýto argument totiž nie je možné prijať, pretože pravidlá EÚ v oblasti hospodárskej súťaže nemajú dispozitívnu povahu a podnik nemôže účelne uplatňovať náklady, ktoré vynaložil na dosiahnutie súlade s týmito pravidlami.

279    Na rozdiel od toho, čo tvrdí spoločnosť Compagnie, nie je navyše dôležité, že ku zvýšeniu priemernej výšky pokút vyplývajúcej z uplatnenia usmernení z roku 2006 došlo v období, ktoré nasledovalo po období, v ktorom platili iné pravidlá postupu všeobecnej platnosti.

280    Po prvé toto zvýšenie nie je možné samo osebe považovať za protiprávne so zreteľom na zásady zákazu spätnej účinnosti a legitímneho očakávania, pretože sa nachádza v právnom rámci stanovenom článkom 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1/2003, tak ako bol vykladaný súdmi EÚ (pozri analogicky rozsudky Všeobecného súdu z 2. februára 2012, EI du Pont de Nemours a i./Komisia, T‑76/08, bod 126 a tam citovanú judikatúru, a Dow Chemical/Komisia, T‑77/08, už citovaný v bode 141 vyššie, a tam citovanú judikatúru). V súlade s bodom 32 usmernení z roku 2006, tak uplatnenie novej metódy výpočtu stanovenej v týchto usmerneniach nemá dopad na pravidlo obsiahnuté v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, podľa ktorého uložené pokuty nemôžu v žiadnom prípade prekročiť hornú hranicu 10 % celkového obratu uskutočneného v predchádzajúcom hospodárskom roku podnikom alebo združením podnikov, ktoré sa podieľali na porušení. Okrem toho, usmernenia z roku 2006 stanovujú, že sa pokuta vypočíta v závislosti od závažnosti a dĺžky trvania predmetného porušenia, čím odrážajú pravidlo stanovené v článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003.

281    Po druhé so zreteľom na zásady pripomenuté v bodoch 279 a 277 vyššie a na rozdiel od toho, čo tvrdí spoločnosť Compagnie, okolnosť, že pôsobnosť usmernení z roku 1998 mohla byť v januári 2003 rozšírená na celý EHP, ani prejavy prednesené členmi Komisie poverenými politikou Únie v oblasti hospodárskej súťaže v rokoch 2003 a 2005, nemôžu v prípade hospodárskych subjektov vyvolať legitímne očakávanie, že uvedené usmernenia nebudú v budúcnosti zmenené.

282    Nakoniec, po tretie, Komisia nepopiera, že v prejednávanej veci uplatnila pravidlo postupu zakotvené v bode 38 usmernení z roku 2006, podľa ktorého sa uvedené usmernenia týkajú všetkých vecí, v ktorých bolo oznámenie o výhradách zaslané po 1. septembri 2006. Nie je možné súhlasiť s tvrdením spoločnosti Compagnie, že legitímne očakávala, že Komisia v prejednávanej veci neuplatní metódu výpočtu stanovenú v usmerneniach z roku 2006.

283    Z úvah uvedených v bodoch 274 až 828 vyššie teda vyplýva, že v čase spáchania porušenia bolo zvýšenie výšky pokút ukladaných podnikom, v nadväznosti na prijatie usmernení z roku 2006, za porušenie článku 81 ES pre informované hospodárske subjekty, akými sú spoločnosti Saint‑Gobain a Compganie, rozumne predvídateľné. Z toho vyplýva, že s naposledy uvedenými nie je možné súhlasiť, keď Komisii vytýkajú, že v prejednávanej veci uplatnila usmernenia z roku 2006 a porušila tak zásady zákazu spätnej účinnosti trestu a legitímneho očakávania, pretože táto jej voľba viedla k uloženiu vyššej pokuty, než aká by jej bola uložená podľa usmernení z roku 1998. Z tých istých dôvodov tiež Komisia nemusela v usmerneniach z roku 2006 podrobnejšie uviesť, že zvýšenie úrovne pokút bolo nevyhnutné na zabezpečenie vykonávania politiky EÚ v oblasti hospodárskej súťaže (pozri analogicky rozsudok Schindler Holding a i./Komisia, už citovaný v bode 148 vyššie, bod 128).

284    Štvrtý žalobný dôvod treba preto zamietnuť ako nedôvodný.

6.     O šiestom žalobnom dôvode založenom na neprimeranej výške pokuty

285    Šiesty, siedmy a ôsmy žalobný dôvod, ktoré sú obsiahnuté v žalobe spoločnosti Saint‑Gobain musia byť chápané ako tri časti jediného žalobného dôvodu založeného na neprimeranej výške pokuty. Je potrebné najskôr preskúmať námietku založenú na nesprávnom uplatnení článku 23 nariadení č. 1/2003, pokiaľ ide o zohľadnenie opakovaného porušenia, ako priťažujúcej okolnosti a nedostatku odôvodnenia. Následne sa budú skúmať námietky založené na neprimeranej výške pokuty a to, že Komisia nedostatočne zohľadnila skutočnosť, že spoločnosť Saint‑Gobain vecne nespochybnila správnosť skutkových zistení.

a)     O prvej časti, založenej na nesprávnom uplatnení článku 23 nariadenia č. 1/2003, pokiaľ ide o zohľadnenie opakovaného porušenia, ako priťažujúcej okolnosti a nedostatku odôvodnenia

286    Táto prvá časť je v podstate totožná s jedným zo žalobných dôvodov predložených spoločnosťou Compagnie vo veci T‑73/09. Je preto potrebné posudzovať ich spoločne.

 Tvrdenia účastníčok konania

287    Spoločnosť Saint‑Gobain a spoločnosť Compagnie tvrdia, že Komisia tým, že v prejednávanej veci zohľadnila v rámci skúmania priťažujúcich okolností rozhodnutie Komisie 84/388/EHS z 23. júla 1984, týkajúce sa konania o uplatnení článku [81 ES] (IV/30.988 – Dohody a zosúladené postupy v sektore skla v krajinách Beneluxu) (Ú. v. L 212, s. 13) [ďalej len „rozhodnutie Ploché sklo (Benelux)“] a rozhodnutie Komisie 89/93/EHS zo 7. decembra 1988, v konaní podľa článkov [81 ES] a [82 ESG] (IV/31.906 – Ploché sklo) (Ú. v. L 33, 1989, s. 44) [ďalej len „rozhodnutie Ploché sklo (Taliansko)“] nesprávne uplatnila pravidlá upravujúce opakované porušenie zakotvené v článku 23 nariadenia č. 1/2003.

288    V prvom rade spoločnosť Compagnie tvrdí, že uplatnenie usmernení z roku 2006 v tomto ohľade odporuje zásadám legitímneho očakávania a zákazu spätnej účinnosti, pretože tieto usmernenia neboli v rozhodnom čase ani prijaté, ani uverejnené.

289    Po ďalšie, zásady, ktoré upravujú pripisovanie konaní porušujúcich pravidlá EÚ v oblasti hospodárskej súťaže podnikom, bránia zohľadneniu uvedených rozhodnutí pri výpočte pokuty uloženej spoločnosti Saint‑Gobain, pričom žiadne z týchto rozhodnutí nebolo tejto spoločnosti určené a voči podnikom, ktorým boli tieto rozhodnutia adresované, nemala navyše táto spoločnosť žiadnu riadiacu právomoc. Aj keby mala byť skupina Saint‑Gobain nesprávne považovaná za jediný podnik, Komisia by pripísaním všetkých konaní skupiny spoločnostiam, ktoré sa nenachádzajú na jej čele, právne pochybila. Tento záver sa o to viac vzťahuje na rozhodnutie Ploché sklo (Taliansko), pretože jedinou osobou, ktorej bolo toto rozhodnutie určené, bola spoločnosť Fabbrica Pisana, a nie spoločnosť Compagnie. Zohľadnenie tohto rozhodnutia je v rozpore s právom spoločnosti Compagnie na obhajobu, pretože z dôvodu, že uvedenej ako poslednej toto rozhodnutie nebolo určené, nemohla pred prijatím uvedeného rozhodnutia uplatniť svoje pripomienky ku konaniu namietanému jej dcérskou spoločnosťou ani k vlastnej zodpovednosti. Navyše, skutočnosť, že toto rozhodnutie bolo určené len spoločnosti Fabbrica Pisana skôr dokazuje, že spoločnosť Compagnie, ktorá bola materskou spoločnosťou spoločnosti Fabbrica Pisana, nemala na jej obchodnú politiku rozhodujúci vplyv.

290    Táto časť napadnutého rozhodnutia je okrem toho nedostatočne odôvodnená, pretože Komisia uplatnila predmetné dve rozhodnutia ako priťažujúce okolnosti vzťahujúce sa na porušenie spoločnosti Saint‑Gobain bez toho, aby uviedla skutočnosti, ktoré by mohli odôvodniť okolnosť, že posledne uvedenej sú pripísané konania jej sesterských spoločností a konania spoločnosti Compagnie.

291    Spoločnosť Saint‑Gobain a spoločnosť Compagnie zastávajú okrem toho názor, že Komisia na účely preukázania opakovaného porušenia nesprávne vychádzala z rozhodnutia Ploché sklo (Benelux), aj napriek tomu, že toto rozhodnutie bolo prijaté v roku 1984. Lehota štrnástich rokov, ktorá uplynula od roku 1984 do začiatku porušenia v prejednávanej veci, je v tomto zmysle príliš dlhá.

292    V každom prípade zastáva spoločnosť Compagnie názor, že aj keby mohlo byť rozhodnutie Ploché sklo (Benelux) uplatnené pri preukázaní opakovaného porušenia, bolo by potrebné považovať 60 % zvýšenie výšky pokuty, ktorá jej bola uložená, na základe spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti so spoločnosťou Saint‑Gobain, za neprimerané so zreteľom nielen na čas, kedy bolo uvedené rozhodnutie prijaté, ale tiež na okolnosť, že ide o jediné obdobie opakovaného porušenia, ktoré by jej bolo možné vytknúť. Z toho vyplýva, že Všeobecný súd by v prejednávanej veci mal na účely dodržania zásad stanovených v článku 47 Charty základných práv aspoň vykonať svoju neobmedzenú súdnu právomoc preskúmať a znížiť sankciu tak, aby zodpovedala viac závažnosti porušenia. Spoločnosť Saint‑Gobain žiada Všeobecný súd tiež o to, aby vykonal svoju neobmedzenú súdnu právomoc preskúmania a pokutu primerane znížil.

293    Komisia tieto argumenty odmieta. Predovšetkým pripomína, že v prejednávanej veci odôvodnene uplatnila pravidlá týkajúce sa opakovaného porušenia obsiahnutého v usmerneniach z roku 2006 a že v každom prípade, aj keby tomu tak nebolo, opakované porušenie bolo jednou z priťažujúcich okolností, ktoré mohla Komisia uplatniť podľa usmernení z roku 1998.

294    Ďalej je potrebné zohľadniť skutočnosť, že spoločnosť Saint‑Gobain a spoločnosť Compagnie predstavujú jeden podnik a že spoločnosť Compagnie vykonáva nad každou zo svojich dcérskych spoločností skutočnú kontrolu.

295    Pokiaľ ide o rozhodnutie Ploché sklo (Benelux), Komisia zastáva názor, že bola oprávnená neurčiť toto rozhodnutie spoločnosti Compagnie bez toho, aby tým naznačovala, že je od nej dcérska spoločnosť Fabbrica Pisana nezávislá. Naopak, spoločnosť Compagnie nespochybnila, že v čase skutkových okolností vedúcich k prijatiu tohto rozhodnutia mala v spoločnosti Fabbrica Pisana 100 % podiel. Z toho vyplýva, že ak nie je preukázaný opak, uvedená ako posledná neurčovala svoje konanie na trhu samostatne a že teda v uvedenej veci Komisia, ak by chcela, mohla spoločnosti Compagnie uložiť pokutu. Komisia zastáva teda názor, že urobila správne, keď na účely konštatovania opakovaného porušenia podniku pozostávajúceho zo spoločnosti Saint‑Gobain a spoločnosti Compagnie, v napadnutom rozhodnutí zohľadnila predmetné rozhodnutie.

296    Pokiaľ ide o rozhodnutie Ploché sklo (Benelux), ktoré bolo určené spoločnosti Compagnie, Komisia tvrdí, že na základe rozsudku Súdneho dvora z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C‑3/06P, Zb. s. I‑1331, je konštatovanie a posúdenie špecifických znakov opakovania porušenia súčasťou jej posudzovacej právomoci pri stanovovaní výšky pokút, a že teda nemôže byť pri takomto konštatovaní viazaná prípadnou premlčacou lehotou. Z toho vyplýva, že Komisia disponuje určitým priestorom pri posudzovaní indícií smerujúcich k preukázaniu prípadných sklonov dotknutých podnikov k porušovaniu pravidiel hospodárskej súťaže, vrátane doby, ktorá uplynula medzi predmetnými porušeniami. Ak by pritom nemalo byť rozhodnutie Ploché sklo (Benelux) prijaté v roku 1988 zohľadnené, bolo by nutné konštatovať, že skutočnosť, že od rozhodnutia konštatujúceho porušenie vo veci Ploché sklo (Benelux) do doby, kedy bolo porušenie zopakované, uplynulo menej než štrnásť rokov, ukazuje na tendenciu podniku pozostávajúceho zo spoločnosti Compagnie a spoločnosť Saint‑Gobani nedodržiavať práva hospodárskej súťaže. To platí o to viac, že všetky zistené porušenia sa týkali úseku „Ploché sklo“ skupiny Saint‑Gobain.

297    Napadnuté rozhodnutie navyše nemôže byť nedostatočne odôvodnené, pretože v ňom Komisia jednak uviedla, prečo podľa nej spoločnosť Saint‑Gobain a spoločnosť Compagnie tvorili jeden podnik a tiež, že posledne uvedenej bolo určené rozhodnutie Ploché sklo (Benelux) a mohlo jej byť určené rozhodnutie Ploché sklo (Taliansko). Za týchto okolností mala byť spoločnosť Saint‑Gobain schopná so zreteľom na podnik, ktorý tvorí spoločne so spoločnosťou Compagnie, pochopiť, prečo boli tieto obdobia opakovaného porušenia zohľadnené.

298    Pokiaľ ide o právo na obhajobu v rámci rozhodnutia Ploché sklo (Taliansko), bolo toto právo dodržané, pretože spoločnosť Compagnie mala v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, možnosť pokúsiť sa vyvrátiť vyvrátiteľnú domnienku, ktorá Komisii umožnila zohľadniť opakované porušenie preukázaním, že spoločnosť Fabbrica Pisana bola samostatným podnikom.

299    Nakoniec, Komisia zastáva názor, že argument spoločnosti Compagnie týkajúci sa údajného porušenia zásady proporcionality a uplatnený v štádiu repliky, je novým, a teda neprípustným žalobným dôvodom. V každom prípade, Komisia tým, že v prejednávanej veci uplatnila zvýšenie o 60 %, zostala jasne pod maximálnou hranicou stanovenou v usmerneniach z roku 2006, teda dvojnásobkom základnej výšky. Možnosť ponúknutá Všeobecným súdom overiť primeranosť pokuty navyše ukazuje, že ním vykonávané preskúmanie je schopné splniť požiadavky stanovené v Charte základných práv.

 Posúdenie Všeobecným súdom

–       O prípustnosti argumentov založených na Charte základných práv a uvedených spoločnosťou Compagnie v jej doplňujúcom žalobnom dôvode

300    Na úvod je potrebné posúdiť prípustnosť argumentu predloženého spoločnosťou Compagnie v jej doplňujúcom žalobnom dôvode na podporu prejednávaného žalobného dôvodu založeného na zásade primeranosti trestov zakotvenej v článku 49 ods. 3 Charty základných práv.

301    V tomto zmysle, zo znenia ustanovení článku 44 ods. 1 písm. c) v spojení s článkom 48 ods. 2 rokovacieho poriadku vyplýva, že návrh na začatie konania musí obsahovať predmet konania a zhrnutie dôvodov, na ktorých je návrh založený, a že uvádzanie nových dôvodov je prípustné počas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania. Dôvod, ktorý predstavuje rozšírenie dôvodu uvedeného skôr, či už priamo alebo nepriamo, v pôvodnej žalobe v danom konaní a ktorý úzko súvisí s týmto dôvodom, musí byť vyhlásený za prípustný. Analogické riešenie je potrebné použiť aj v prípade dôvodu uvádzaného na podporu dôvodu (rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. marca 2002, Joynson/Komisia,T‑231/99, Zb. s. II‑2085, bod 156).

302    V prejednávanej veci je potrebné skonštatovať, že prostredníctvom odkazov uskutočnených v jej doplňujúcom spise na zásadu primeranosti trestov uvedenú v článku 49 ods. 3 Charty základných práv nepredkladá spoločnosť Compagnie žiadny nový žalobný dôvod alebo námietku vo vzťahu k dôvodom a námietkam, uvedeným už skôr, ale len odkazuje na ustanovenie Charty základných práv, ktoré doplňuje právny základ jednej z námietok predložených v jej žalobe.

303    Z toho vyplýva, že argumenty predložené spoločnosťou Compagnie v jej doplňujúcom žalobnom dôvode sú v tomto zmysle prípustné.

–       O veci samej

304    V úvode je potrebné odmietnuť argument spoločnosti Compagnie, podľa ktorého Komisia v prejednávanej veci nemôže uplatniť usmernenia z roku 2006 na účely zvýšenia základnej výšky pokuty za opakované porušenie. Aj napriek tomu, že spoločnosť Compagnie na podporu tohto tvrdenia nepredkladá žiadny konkrétny argument, je potrebné zdôrazniť, že opakované porušenie bolo uvedené medzi priťažujúce okolnosti, ktoré môžu viesť k zvýšeniu základnej výšky pokuty podľa usmernení z roku 1998, a že teda s ohľadom najmä na zásady pripomenuté v bodoch 265 až 273 vyššie, nie je možné v tomto zmysle kritizovať uplatnenie usmernení z roku 2006 v prejednávanej veci, ani z hľadiska zásady zákazu spätnej účinnosti trestnoprávnych noriem, ani z hľadiska zásady legitímneho očakávania.

305    Ďalej je potrebné pripomenúť, že pojem opakované porušenie, ako je chápaný v niektorých vnútroštátnych právnych poriadkoch, znamená, že sa osoba dopustila nových porušení po tom, čo bola sankcionovaná za podobné porušenia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. marca 1999, Thyssen Stahl/Komisia, T‑141/94, Zb. s. II‑347, bod 617). Jedným z príkladov priťažujúcich okolností uvedeným v bode 28 usmernení z roku 2006 je prípad, kedy „podnik pokračuje v rovnakom alebo podobnom porušení po tom, ako Komisia alebo vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž skonštatovali, že tento podnik porušil ustanovenia článku 81 [ES] alebo článku 82 [ES]“.

306    V tomto zmysle z úvah uvedených v bodoch 206 až 247 vyššie vyplýva, že Komisia nepochybila, keď dospela k záveru, že spoločnosť Compagnie a spoločnosť Saint‑Gobain Glass France tvorili v čase porušenia sankcionovaného v napadnutom rozhodnutí jeden podnik.

307    Vzhľadom na to, že spoločnosť Saint‑Gobain a spoločnosť Compagnie netvrdia, že sporné porušenie nie je podobné alebo rovnaké ako porušenie sankcionované v dvoch predchádzajúcich rozhodnutiach zohľadnených v prejednávanej veci Komisiou na účely konštatovania opakovaného porušenia, je potrebné overiť, či podľa pravidiel uvedených v článku 23 nariadenia č. 1/2003, ako aj v bode 28 usmernení z roku 2006, sa Komisia správne domnievala, že týchto rozličných porušení sa dopustil jednej podnik. Je treba tiež preskúmať námietku predloženú spoločnosťou Saint‑Gobain a spoločnosťou Compagnie, podľa ktorej nemohlo byť v prejednávanej veci uplatnené rozhodnutie Ploché sklo (Benelux) s ohľadom na dobu, ktorá uplynula medzi týmto rozhodnutím a začiatkom sporného porušenia, a tiež námietku založenú na nedostatočnom odôvodnení.

308    Pokiaľ ide najskôr o rozhodnutie Ploché sklo (Taliansko) prijaté v roku 1988, je nesporné, že bolo určené konkrétnej spoločnosti Fabbrica Pisana, ktorá je dcérskou spoločnosťou spoločnosti Compagnie, a nie posledne uvedenej spoločnosti či spoločnosti Saint‑Gobain. Okrem toho je nesporné, že 100 % vlastníkom spoločnosti Fabbrica Pisana bola v čase prijatia rozhodnutia Ploché sklo (Taliansko) spoločnosť Compagnie.

309    Ako správne zdôraznila Komisia, Súd prvého stupňa v rozsudku z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia (T‑203/01, Zb. s. II‑4071, bod 290 a tam citovaná judikatúra) rozhodol, že ak sú dve dcérske spoločnosti priamo alebo nepriamo v 100 % alebo takmer v 100 % vlastníctve tej istej materskej spoločnosti, je možné rozumne dospieť k záveru, že takéto dcérske spoločnosti neurčujú svoje správanie na trhu samostatne a so svojou materskou spoločnosťou tvoria hospodársku jednotku, teda podnik v zmysle článkov 81 ES a 82 ES. Na účely uplatnenia priťažujúcej okolnosti spočívajúcej v opakovanosti porušenia voči jednej z dcérskych spoločností skupiny, je teda možné prihliadnuť na predchádzajúce porušenie, ktorého sa dopustila dcérska spoločnosť tejto skupiny.

310    Porušenie, ktorého sa dopustila taká dcérska spoločnosť, ktorá je v 100 % alebo takmer 100 % vlastníctve svojej materskej spoločnosti, je však možné poslednej uvedenej pripísať, pričom Komisia môže rozhodnúť o tom, že materská spoločnosť je solidárne zodpovedná za zaplatenie pokuty uloženej jej dcérskej spoločnosti len za predpokladu, že materská spoločnosť nevyvráti vyvrátiteľnú domnienku skutočného výkonu rozhodujúceho vplyvu na obchodnú politiku tejto dcérskej spoločnosti, v súlade so zásadami uvedenými v bodoch 211, 213 a 214 vyššie.

311    Z toho vyplýva, že Komisia nemôže jednoducho rozhodnúť, že podnik „môže“ vykonávať rozhodujúci vplyv na iný podnik, bez toho, aby bolo potrebné overiť, či tento vplyv bol naozaj vykonávaný. Naopak, v zásade Komisii prináleží, aby preukázala takýto rozhodujúci vplyv na základe súboru skutkových okolností, medzi ktoré patrí najmä prípadná riadiaca právomoc jedného z týchto podnikov vo vzťahu k druhému podniku (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 13. júla 2011, ThyssenKrupp Liften Ascenseurs/Komisia, T‑144/07, T‑147/07 až T‑150/07 a T‑154/07, Zb. s. II‑5129, bod 311 a tam citovanú judikatúru).

312    Navyše je potrebné pripomenúť, že k uplatňovaniu a výkonu rozhodnutí prijatých podľa článku 81 ods. 1 ES je nevyhnutné označiť subjekt, ktorý má právnu subjektivitu, ktorému bude akt určený (rozsudok PVC II, bod 203 vyššie, bod 978). Podľa judikatúry je v prípade preukázania porušenia pravidiel EÚ v oblasti hospodárskej súťaže potrebné identifikovať fyzickú alebo právnickú osobu či fyzické alebo právnické osoby, ktoré možno uznať za zodpovedné za správanie predmetného podniku, ktoré môžu byť z tohto dôvodu sankcionované a ktorým bude toto rozhodnutie určené (pozri rozsudky Súdneho dvora zo 16. novembra 2000, Cascades/Komisia, C‑279/98P, Zb. s. I‑9693, bod 78 a SCA Holding/Komisia, C‑297/98P, Zb. s. I‑10101, bod 27; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1991, Enichem Anic/Komisia, T‑6/89, Zb. s. II‑1623, bod 236). Ak teda Komisia prijme rozhodnutie na základe článku 81 ods. 1 ES, musí identifikovať fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola zodpovedná za prevádzku podniku v čase spáchania porušenia, s cieľom stanoviť jej zodpovednosť za uvedené porušenie (rozsudok Elf Aquitaine/Komisia, už citovaný v bode 232 vyššie, body 250 a 251 a tam citovaná judikatúra).

313    Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku z 2. októbra 2003, Aristrain/Komisia, už citovaný v bode 135 vyššie, bod 99 rozhodol, že samotná okolnosť, že základný kapitál dvoch samostatných obchodných spoločností patrí tej istej osobe, či tej istej rodine, nestačí ako taká na preukázanie existencie hospodárskej jednoty medzi týmito dvomi spoločnosťami, ktorá by podľa práva EÚ v oblasti hospodárskej súťaže mala za následok, že konanie jednej z nich je možné pripísať druhej a že jedna môže byť povinná zaplatiť pokutu za druhú.

314    Nie je teda možné súhlasiť s tým, že Komisia môže v rámci preukazovania priťažujúcej okolnosti spočívajúcej v opakovanom porušení voči spoločnostiam Saint‑Gobain a Compagnie zastávať názor, že tieto spoločnosti môžu byť zodpovedné za predchádzajúce porušenie, za ktoré im nebola rozhodnutím Komisie uložená sankcia, pričom v rámci postupu preukazovania tohto konania im nebolo určené oznámenie o výhradách, takže nemohli predložiť argumenty, ktoré by v tomto ohľade spochybňovali, že tvoria prípadnú hospodársku jednotku s jednou alebo druhou spoločnosťou, ktorej bolo predchádzajúce rozhodnutie určené.

315    So zreteľom na konštatovanie uvedené v bode 308 vyššie je tak potrebné rozhodnúť, že Komisia nemôže uplatňovať rozhodnutie Ploché sklo (Taliansko), aby v prejednávanej veci preukázala, že sa spoločnosti Saint‑Gobain a Compagnie dopustili opakovaného porušenia.

316    Tento záver nemôže byť spochybnený argumentom Komisie, podľa ktorého materská spoločnosť mohla v rámci konania vedúceho k prijatiu napadnutého rozhodnutia spochybniť existenciu vzťahu hospodárskej jednotky medzi ňou a podnikmi postihnutými v rozhodnutí Ploché sklo (Taliansko).

317    Treba v tomto zmysle pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora jednak zásada rešpektovania práva na obhajobu vylučuje, aby bolo možné považovať za zákonné rozhodnutie, ktorým Komisia uloží podniku pokutu v oblasti hospodárskej súťaže bez toho, aby mu predtým oznámila výhrady prijaté proti nemu, a jednak oznámenie o výhradách musí vzhľadom na svoju dôležitosť jednoznačne určovať právnickú osobu, ktorej môžu byť uložené pokuty, a musí jej byť určené (pozri rozsudok ThyssenKrupp Liften Ascenseurs/Komisia, už citovaný v bode 311 vyššie, bod 318 a tam citovanú judikatúru).

318    Nie je teda možné súhlasiť s tým, že Komisia môže v rámci preukazovania priťažujúcej okolnosti spočívajúcej v opakovaní porušenia zastávať názor, že podnik musí byť zodpovedný za predchádzajúce porušenie, za ktoré mu nebola rozhodnutím Komisie uložená sankcia, pričom v rámci postupu dokazovania tohto konania mu nebolo určené oznámenie o výhradách, takže takýto podnik nemohol v konaní vedenom na účely prijatia rozhodnutia konštatujúceho predchádzajúce porušenie, vzniesť argumenty, ktoré by v tomto zmysle spochybňovali, že tvorí prípadnú hospodársku jednotku s jednou či druhou spoločnosťou, ktorej bolo predchádzajúce rozhodnutie určené (rozsudok ThyssenKrupp Liften Ascenseurs/Komisia, už citovaný v bode 311 vyššie, bod 319).

319    Toto riešenie je opodstatnené o to viac, že podľa judikatúry Komisia nemôže byť v rámci zisťovania opakovaného porušenia viazaná prípadnou premlčacou lehotou a že takéto konštatovanie tak môže byť uskutočnené po mnohých rokoch od konštatovania porušenia v okamihu, kedy dotknutý podnik nebude môcť v žiadnom prípade spochybniť existenciu takejto hospodárskej jednotky, najmä, ak je uplatnená vyššie spomínaná domnienka rozhodujúceho vplyvu (rozsudok ThyssenKrupp Liften Ascenseurs/Komisia, už citovaný v bode 311 vyššie, bod 320).

320    Hoci je možné dôvodne sa domnievať, že materská spoločnosť skutočne vie o predchádzajúcom rozhodnutí, ktoré Komisia adresovala jej dcérskej spoločnosti, v ktorej vlastní takmer celé základné imanie, takáto vedomosť nemôže napraviť skutočnosť, že v predchádzajúcom rozhodnutí nebola konštatovaná hospodárska jednota medzi touto materskou spoločnosťou a jej dcérskou spoločnosťou na účely pripísania zodpovednosti za predchádzajúce porušenie uvedenej materskej spoločnosti a zvýšenia pokút, ktoré jej boli uložené, z dôvodu opakovaného porušenia (rozsudok ThyssenKrupp Liften Ascenseurs/Komisia, už citovaný v bode 311 vyššie, bod 322). Uplynutie prípadne dlhej doby od prijatia rozhodnutia konštatujúceho predchádzajúce porušenie totiž môže v tomto prípade materskej spoločnosti sťažiť alebo dokonca znemožniť spochybnenie nielen existencie takejto hospodárskej jednotky, ale prípadne aj znakov zakladajúcich samotné porušenie.

321    Z vyššie uvedeného vyplýva, že bez toho, aby bolo nevyhnutné v tomto zmysle rozhodovať o námietke založenej na nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, toto rozhodnutie je nesprávne právne posúdené v rozsahu, v akom Komisia voči spoločnostiam Saint‑Gobain a Compagnie uplatnila na základe rozhodnutia Ploché sklo (Taliansko) priťažujúcu okolnosť založenú na opakovanom porušení.

322    Na rozdiel od rozhodnutia Ploché sklo (Taliansko) bolo rozhodnutie Ploché sklo (Benelux), prijaté v roku 1984, konkrétne určené nielen dcérskej spoločnosti skupiny Saint‑Gobain, v danom prípade spoločnosti SA Glaceries de Saint‑Roch, ale tiež spoločnosti Compagnie.

323    Z úvah uvedených v bodoch 206 až 247 vyššie však vyplýva, že Komisia nepochybila, keď rozhodla, že spoločnosť Compagnie a spoločnosť Saint‑Gobain Glass France tvorili v čase spáchania porušenia jeden podnik.

324    Z toho vyplýva, že Komisia mohla dospieť k záveru, že podniku tvorenému spoločnosťou Saint‑Gobain a spoločnosťou Compagnie, na ktorý sa vzťahuje napadnuté rozhodnutie, už bola za rovnaké alebo podobné konanie porušujúce článok 81 ES uložená sankcia v rámci rozhodnutia Ploché sklo (Benelux). V tomto zmysle nie je podstatné, že sa spoločnosť Compagnie na porušení postihnutom v rozhodnutí Ploché sklo (Benelux) nezúčastnila priamo. Vzhľadom na to, že je hospodárska jednotka jediným relevantným kritériom pre vymedzenie pojmu podnik v zmysle pravidiel EÚ v oblasti hospodárskej súťaže, k možnosti konštatovať opakovanie porušenia stačí, aby bola takáto hospodárska jednotka zapojená do niekoľkých porušení (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu zo 6. marca 2012, UPM‑Kymmene/Komisia, T‑53/06, bod 129).

325    Spoločnosť Saint‑Gobain a spoločnosť Compagnie však z rozsudku z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, už citovaného v bode 97 vyššie, usudzujú, že uplynutie doby dlhšej ako desať rokov medzi predchádzajúcimi konštatovaniami porušenia a opätovným porušením dotknutého podniku bráni konštatovaniu, že ide o opakované porušovanie. Napadnuté rozhodnutie je v tomto ohľade údajne v rozpore so zásadou právnej istoty.

326    Je potrebné v tomto zmysle pripomenúť, že zistenie a posúdenie osobitných charakteristík opakovaného porušovania tvoria súčasť uvedenej právomoci Komisie, ktorú má v prípade voľby skutočností, ktoré zohľadní na účely stanovenia výšky pokút, a že Komisia nemôže byť pri takomto zistení viazaná prípadnou premlčacou lehotou (rozsudok z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 296 vyššie, bod 38; rozsudky Súdu prvého stupňa BPB/Komisia, už citovaný v bode 150 vyššie, bod 383, a z 30. septembra 2009, Hoechst/Komisia, T‑161/05, s. II‑3555, bod 141).

327    Opakované porušovanie totiž predstavuje dôležitý prvok, ktorý má Komisia posúdiť, keďže jeho zohľadnením sa sleduje stimulácia podnikov, ktoré prejavili sklon k porušovaniu pravidiel hospodárskej súťaže, aby zmenili svoje správanie. Komisia preto môže v každom prípade zohľadniť príznaky, ktoré môžu svedčiť o takomto sklone, vrátane napríklad času, ktorý uplynul medzi predmetnými porušeniami (rozsudky z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 296 vyššie, bod 39; BPB/Komisia, už citovaný v bode 150 vyššie, bod 383 a Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 326 vyššie, bod 142).

328    Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia (C‑413/08 P, Zb. s. I‑5361, bod 70) ešte spresnil, že zásada proporcionality vyžaduje, aby sa pri posudzovaní tendencie podniku porušovať pravidlá hospodárskej súťaže vzal do úvahy čas, ktorý uplynul medzi dotknutým porušením a predchádzajúcim porušením týchto pravidiel. V rámci súdneho preskúmania aktov Komisie v oblasti práva hospodárskej súťaže môžu byť Všeobecný súd a podľa okolností aj Súdny dvor vyzvané, aby overili, či Komisia uvedenú zásadu dodržala, keď z dôvodu opakovaného porušovania zvýšila uloženú pokutu, a najmä či takéto zvýšenie bolo nevyhnutné z hľadiska času, ktorý uplynul medzi dotknutým porušením a predchádzajúcim porušením pravidiel hospodárskej súťaže.

329    V tomto zmysle je potrebné zdôrazniť, že hoci Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 97 vyššie (body 354 a 355) pripustil, že Komisia mohla zohľadniť rozhodnutia prijaté takmer osemnásť rokov pred začatím porušenia dotknutého v uvedenej veci, urobil tak v kontexte, kedy opakované porušenia boli konštatované na základe nedávneho rozhodnutia, kedy medzi porušeniami uplynula relatívne krátka doba, teda menej než desať rokov. Práve s ohľadom na tieto okolnosti Súdny dvor vo svojom rozsudku v konaní o odvolaní zamietol žalobný dôvod založený na porušení zásady právnej istoty Súdom prvého stupňa (rozsudok z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 296 vyššie, bod 40).

330    V prejednávanej veci, vzhľadom na to, že bolo rozhodnutie Ploché sklo (Taliansko) nesprávne uplatnené na účely konštatovania opakovaného porušenia spoločnosťami Saint‑Gobain a Compagnie (pozri body 308 až 321 vyššie), je potrebné konštatovať, že od prijatia rozhodnutia Ploché sklo (Benelux), teda od 23. júla 1984, do začiatku porušenia sankcionovaného v napadnutom rozhodnutí, teda do marca 1998, uplynula doba približne trinásť rokov a osem mesiacov. Podnik tvorený spoločnosťou Saint‑Gobain a spoločnosťou Compagnie nenaznačoval opakovanie konania porušujúceho právo hospodárskej súťaže, ktoré by bolo presne porovnateľné s konaním, ktorého sa dopustila Groupe Danone vo veci citovanej v predchádzajúcom bode.

331    Je teda potrebné preskúmať, či zohľadnenie len tohto rozhodnutia na účely konštatovania tendencie spoločnosti Saint‑Gobain a spoločnosti Compagnie k porušovaniu pravidiel práva hospodárskej súťaže predstavuje v prejednávanej veci porušenie zásady proporcionality.

332    V rozhodnutí Ploché sklo (Benelux) uložila Komisia sankciu spoločnosti Compagnie a niektorým z jej dcérskych spoločností spadajúcich do úseku „Ploché sklo“ skupiny Saint‑Gobain. Je pritom nutné uviesť, že ide o rovnaký úsek činnosti, v akom pôsobia dcérske spoločnosti skupiny Saint‑Gobain, ktorým je určené napadnuté rozhodnutie.

333    Navyše, kartelová dohoda, na ktorú sa vzťahuje rozhodnutie Ploché sklo (Benelux), mala charakteristiky veľmi podobné kartelovej dohode, za ktoré je uložená pokuta v napadnutom rozhodnutí, pričom táto dohoda spočívala vo výmene citlivých informácií o cenách, v rozdeľovaní zákazníkov a v udržovaní stability trhových podielov účastníkov.

334    Vzhľadom na tieto okolnosti má Všeobecný súd za to, že uplynutie približne trinástich rokov a ôsmich mesiacov od prijatia rozhodnutia Ploché sklo (Benelux) do začiatku porušenia postihnutého v napadnutom rozhodnutí, nebráni tomu, aby mohla Komisia konštatovať, bez toho aby porušila zásadu proporcionality, že podnik tvorený žalobkyňami má sklony k porušovaniu pravidiel hospodárskej súťaže. Komisia sa teda nedopustila pochybení, keď na účely preukázania priťažujúcej okolnosti založenej na opakovaní porušenia vo vzťahu ku spoločnostiam Saint‑Gobain a Compagnie, vychádzala z rozhodnutia Ploché sklo (Benelux).

335    Nakoniec, pokiaľ ide o námietky založené na nedostatočnom odôvodnení v rozsahu, v akom napadnuté rozhodnutie údajne neobsahovalo dôvody, pre ktoré Komisia spoločnosti Saint‑Gobain pripísala rozhodnutie Ploché sklo (Benelux), ktoré tejto spoločnosti nebolo určené, nie je možné tejto námietke vyhovieť.

336    Je potrebné pripomenúť, že rozhodnutie Ploché sklo (Benelux) bolo určené spoločnosti Compagnie. Komisia pritom v napadnutom rozhodnutí uviedla dôvody, prečo podľa jej názoru tvoria spoločnosti Compagnie a Sanit‑Gobain jeden podnik, pričom spoločnosť Compagnie nedokázala vyvrátiť domnienku rozhodujúceho vplyvu na obchodnú politiku spoločnosti Saint‑Gobain Glass France, ktorú mala v 100 % vlastníctve (body 599 až 622 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Navyše, z bodov 686 a 688 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia podniku tvorenému spoločnosťami Saint‑Gobain a Compagnie vytýkala opakované porušenie s výslovným odkazom na rozhodnutie Ploché sklo (Taliansko) a Ploché sklo (Benelux).

337    Na základe týchto rôznych skutočností je potrebné zastávať názor, že hoci spoločnosť Saint‑Gobain o napadnutom rozhodnutí vedela, mohla pochopiť, že Komisia na účely preukázania opakovaného porušenia zohľadnila skutočnosť, že spoločnosť Compagnie tvorí s touto spoločnosťou jeden podnik a že teda nie sú zohľadnené minulé skutky len spoločnosti Saint‑Gobain, ale aj minulé skutky tohto podniku.

b)     O druhej časti žalobného dôvodu založenej na porušení zásady proporcionality

 Tvrdenia účastníčok konania

338    V rámci druhej časti žalobného dôvodu spoločnosť Saint‑Gobain Komisii vytýka porušenie zásady primeranosti trestov a pravidiel uplatniteľných na výpočet pokút, stanovených v článku 23 nariadenia č. 1/2003, tým, že jej uložila pokutu vo výške 880 miliónov eur. V úvode spoločnosť Saint‑Gobain tvrdí, že primeranosť pokuty, ktorá jej bola uložená, by mala byť posúdená nie s ohľadom na výšku tejto pokuty, tak ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, ale s ohľadom na výšku ziskov pred zdanením, ktoré sú nutné pre zaplatenie uvedenej pokuty, teda viac než 1,3 miliardy eur.

339    Túto časť žalobného dôvodu tvorí päť námietok.

340    Po prvé spoločnosť Saint‑Gobain zastáva názor, že v prejednávanej veci bol kritériu dĺžky trvania porušenia priznaný príliš veľký význam z dôvodu účinku násobenia upraveného v bode 24 usmernení z roku 2006. Kritérium dĺžky trvania tak má dvakrát väčšiu váhu než kritérium závažnosti pri výpočte pokuty.

341    Po druhé spoločnosť Saint‑Gobain tvrdí, že tým, že usmernenia z roku 2006 vyžadujú, aby bol pomer hodnoty predajov zohľadnený na výpočet pokuty za horizontálne porušenie stanovený v rozmedzí od 16 do 30 %, bezdôvodne obmedzujú priestor Komisie pri zvážení stanovenia pokuty podľa skutočnej závažnosti zisteného porušenia. V prejednávanej veci mal byť s ohľadom na výnimočnú vyjednávaciu silu automobilových výrobcov, na účely určenia obmedzeného hospodárskeho dopadu porušenia na trhu, zohľadnený nižší pomerný podiel než je 16 %. Rovnako tak usmernenia z roku 2006 bezdôvodne obmedzujú Komisii priestor pri jej úvahách, keď jej bránia uplatniť nižšiu dodatočnú výšku než je 15 % hodnoty príslušných predajov.

342    Po tretie Komisia nesprávne zvýšila pokutu uloženú spoločnosti Saint‑Gobain za opakované porušenia, pretože faktor odstrašenia už bol zohľadnený v základnej výške pokuty. Usmernenia z roku 2006 totiž na rozdiel od usmernení z roku 1998 stanovujú, že pri výpočte uvedenej základnej výšky pokuty musí byť uplatnená dodatočná výška. Práve na tomto základe Komisia uplatnila vo vzťahu k základnej výške pokuty uloženej spoločnosti Saint‑Gobain zvýšenie o 60 %. Z toho vyplýva, že cieľ odstrašenia bol zohľadnený dvakrát, čo v prípade spoločnosti Saint‑Gobain viedlo ku zvýšeniu výšky pokuty o [dôverné] miliónov eur. Tento súbeh ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné pre zabezpečenie dodržiavania pravidiel EÚ v oblasti práva hospodárskej súťaže.

343    Po štvrté spoločnosť Saint‑Gobain tvrdí, že Komisia mala pri výpočte pokuty navyše zohľadniť dva dodatočné faktory. Predovšetkým Komisii vytýka, že nezohľadnila odstrašujúci účinok pokuty vo výške 133,9 miliónov eur uloženej spoločnosti Saint‑Gobain Glass France v jej rozhodnutí C(2007) 5791 v konečnom znení, z 28. novembra 2007, v konaní podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.165 – Ploché sklo) (ďalej len „rozhodnutie Ploché sklo“), zhrnuté v Ú. v. 2008, C 127, s. 9). Napadnuté rozhodnutie sa v tomto ohľade bezdôvodne odchýlilo od úvah Komisie v jej rozhodnutí C(2002) 5083 v konečnom znení, zo 17. decembra 2002, v konaní podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/E‑2/37.667 – Špeciálne grafity) (ďalej len „rozhodnutie Špeciálne grafity“), v ktorom Komisia priznala 33 % zníženie výšky pokuty uloženej jednému z podnikov, ktorým bolo rozhodnutie Špeciálne grafity určené, s cieľom zohľadniť pokutu, ktorá bola tomuto podniku uložená pred piatimi rokmi. Ďalej spoločnosť Saint‑Gobain tvrdí, že Komisia mala zohľadniť výnimočnú hospodársku krízu postihujúcu automobilové odvetvie v čase prijatia rozhodnutí, ktoré výrazne posilnili skutočný dopad pokuty. Pokiaľ ide o naposledy uvedenú problematiku, spoločnosť Saint‑Gobain zdôrazňuje, že uvedené hospodárske problémy neboli spôsobené jej neschopnosťou prispôsobiť sa trhovým podmienkam, ale skôr odrážali krízu, ktorá v čase prijatia napadnutého rozhodnutia postihovala celé odvetvie.

344    Po piate neprimeranosť výšky pokuty uloženej spoločnosti Saint‑Gobain je spôsobená tým, že táto pokuta ďaleko presahuje optimálnu výšku pokuty, ktorá zodpovedá výške rovnajúcej sa alebo mierne presahujúcej protiprávny zisk, ktorý účastníci kartelu z tohto kartelu nadobudli.

345    Komisia tvrdí, že pokuta uložená spoločnosti Saint‑Gobain je primeraná.

346    Komisia predovšetkým zastáva názor, že argument založený na daňovej neodpočítateľnosti pokuty nie je možné prijať. Táto neodpočítateľnosť nemá žiadny dopad zvyšujúci výšku pokuty. Naopak, podľa Komisie by prípadná odpočítateľnosť výšky pokuty zo zdaniteľných príjmov dotknutého podniku umožnila poslednému uvedenému neoprávnene získať späť podstatnú časť pokuty, ktorá mu bola uložená.

347    Ďalej Komisia tvrdí, že je legitímne zohľadniť pri výpočte pokuty to, že závažnosť porušenia závisí najmä od doby jeho trvania. V prejednávanej veci Komisia tým, že rozlišovala medzi tromi štádiami porušenia, nepriamo znížila význam celkovej doby trvania porušenia pri stanovení výšky pokuty.

348    Navyše, pokiaľ ide o percentuálny podiel zohľadnených ziskov, Komisia spochybňuje, že by ju usmernenia z roku 2006 zbavovali dostatočného priestoru pre úvahu na účely zníženia výšky pokút za horizontálne porušenia. Tieto porušenia sú totiž uvedené medzi najzávažnejšími konaniami, čo odôvodňuje, že v ich prípade bude na účely stanovenia premenlivej výšky, ako aj dodatočnej výšky pokuty, uplatnený vysoký percentuálny podiel ziskov. V každom prípade usmernenia ponechávajú Komisii dostatočný priestor pre rozlišovanie podľa závažnosti porušení. Komisia spochybňuje tiež argument založený na vyjednávacej sile automobilových výrobcov, pretože v tomto smere sa ustálila judikatúra, podľa ktorej takáto okolnosť nesmie nutne viesť ku zníženiu pokuty.

349    Pokiaľ ide o argument, podľa ktorého je cieľ odstrašenia zohľadnený dvakrát, a to v rámci dodatočnej výšky, ako aj v rámci zvýšenia pokuty za opakované porušenie, nie je možné podľa Komisie tento argument prijať. Navyše, skutočnosť, že súdy EÚ už tento argument zamietli vo svojich veciach, nie je možné si dodatočnú výšku a zvýšenie za opakované porušenie zamieňať, pretože prvý spočíva vo všeobecnom zvýšení odrážajúcom závažnosť horizontálnych kartelových dohôd, zatiaľ čo druhý je individuálnym faktorom zvýšenia zohľadňujúcim predchádzajúce konanie podniku.

350    Komisia tvrdí, že námietka, že nezohľadnila pokutu uloženú spoločnosti Saint‑Gobain Glass France v rozhodnutí Ploché sklo, nemôže uspieť, pretože zohľadnenie takejto okolnosti spadá do jej diskrečnej právomoci.

351    Komisia navyše tvrdí, že v súlade s judikatúrou nie je povinná znížiť pokuty, ktoré ukladá za konania porušujúce právo hospodárskej súťaže s ohľadom na prípadné finančné ťažkosti stíhaných podnikov, pretože takéto zníženie by viedlo k súťažnému zvýhodneniu podnikov, ktoré sú najmenej prispôsobené podmienkam trhu.

352    Nakoniec, pokiaľ ide o námietku založenú na prekročení optimálnej výšky pokuty, Komisia zdôrazňuje, že už bolo rozhodnuté, že obmedzenie výšky pokút v oblasti kartelov len na zisky dosiahnuté účastníkmi týchto kartelov by zbavilo tieto pokuty odstrašujúceho účinku a že navyše prípadná neexistencia ziskov nebráni uloženiu pokút.

 Posúdenie Všeobecným súdom

353    Treba pripomenúť, že zásada proporcionality vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie neprekračovali hranice toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou, čo znamená, že v prípade, ak existuje voľba medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné použiť opatrenie, ktoré je najmenej obmedzujúce, a že spôsobené zásahy nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (rozsudok Súdneho dvora z 5. mája 1998, Spojené kráľovstvo/Komisia, C‑180/96, Zb. s. I‑2265, bod 96, a rozsudok Všeobecného súdu z 29. marca 2012, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, T‑336/07, bod 428).

354    Uplatnenie tejto zásady v rámci konaní začatých Komisiou na potrestanie porušení pravidiel hospodárskej súťaže znamená, že pokuty nesmú byť neprimerané vzhľadom na sledované ciele, t. j. vzhľadom na dodržanie týchto pravidiel, a že výška pokuty uloženej podniku za porušenie v oblasti hospodárskej súťaže musí byť primeraná porušeniu posudzovanému v celkových súvislostiach a musí najmä prihliadať na jeho závažnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, Prym a Prym Consumer/Komisia, T‑30/05, neuverejnený v Zbierke, body 223 a 224 a tam citovanú judikatúru). Zásada proporcionality má v tomto kontexte za následok, že Komisia musí pokutu stanoviť proporcionálne k faktorom, ktoré zohľadnila pri posúdení závažnosti porušenia, a tieto faktory musí v tejto súvislosti uplatňovať koherentným a objektívne odôvodneným spôsobom (rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, T‑43/02, Zb. s. II‑3435, body 226 až 228 a z 28. apríla 2010, Amann & Söhne a Cousin Filterie/Komisia, T‑446/05, Zb. s. II‑1255, bod 171).

355    Práve v zmysle týchto zásad je potrebné skúmať námietku spoločnosti Saint‑Gobain v rámci druhej časti žalobného dôvodu.

356    V úvode je potrebné preskúmať argument spoločnosti Saint‑Gobain, podľa ktorého by primeranosť pokuty, ktorá jej bola uložená, mala byť posudzovaná nie s ohľadom na výšku tejto pokuty, tak ako je to uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, teda sumu 880 miliónov eur, ale s ohľadom na výšku ziskov pred zdanením, ktorá by musela byť vynaložená na zaplatenie takejto pokuty, čo je podľa údajov predložených spoločnosťou Saint‑Gobain suma vo výške viac než 1,3 miliardy eur.

357    Všeobecný súd zastáva názor, že skutočnosť, že spoločnosť Saint‑Gobain nemôže od svojich zdaniteľných ziskov odpočítať pokutu, ktorá jej bola uložená, nie je na účely preskúmania primeranosti takejto pokuty relevantná. Komisia totiž pri výpočte pokuty správne vychádzala zo zásady, podľa ktorej je pokuta odvodená od zdaneného zisku, pretože ak by mala byť odvodená od zdaniteľného zisku, platil by jej časť štát, ktorému podnik v daňovej oblasti podlieha a takýto následok by odporoval logike pravidiel hospodárskej súťaže stanovených právom EÚ (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 10. marca 1992, Hoechst/Komisia, T‑10/89, Zb. s. II‑629, bod 369).

358    Je tiež potrebné pripomenúť, že účinnosť rozhodnutia Komisie, ktorým uložila pokutu určitým podnikom, by totiž mohla byť výrazne oslabená, ak by dotknuté spoločnosti mohli odpočítať celú výšku tejto pokuty alebo jej časť zo svojich zdaniteľných ziskov, pretože takáto možnosť by vo svojom dôsledku čiastočne kompenzovala povinnosť uhradiť dotknutú pokutu znížením daňového zaťaženia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 11. júna 2009, X, C‑429/07, Zb. s. I‑4833, bod 39).

359    Z toho vyplýva, že zlučiteľnosť pokuty uloženej Komisiou spoločnosti Saint‑Gobain so zásadou proporcionality musí byť posudzovaná vo vzťahu k sume 880 miliónov eur, uvedenej v článku 2 písm. b) výrokovej časti napadnutého rozhodnutia.

360    Prvá námietka sa týka významu priznanému dĺžke trvania porušenia pri výpočte pokuty s uplatnením vynásobeného účinku stanoveného v bode 24 usmernení z roku 2006. V tomto zmysle je potrebné v súlade s ustálenou judikatúrou pripomenúť, že hoci má Komisia pri výkone svojej právomoci ukladať pokuty určitý priestor pre voľnú úvahu v medziach stanovených nariadením č. 1/2006 (rozsudok Erste Group Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 118 vyššie, bod 123), táto právomoc je obmedzená. Ak totiž Komisia prijme usmernenia určené na to, aby spresnili, pri dodržaní Zmluvy, kritériá, ktoré hodlá uplatňovať v rámci výkonu svojej voľnej úvahy, vyplýva z toho vlastné obmedzenie tejto právomoci v rozsahu, v akom jej prislúcha dodržovať indikatívne pravidlá, ktoré si sama stanovila (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia, už citovaný v bode 328 vyššie, bod 95). Od týchto pravidiel sa Komisia v konkrétnom prípade nemôže bez udania dôvodov, ktoré sú zlučiteľné so zásadou rovnosti zaobchádzania, odchýliť (obdobne pozri rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 116, bod 209).

361    Pokiaľ ide o koeficient násobenia v závislosti od dĺžky trvania, bod 24 usmernení z roku 2006 stanovuje, že „aby sa plne zohľadnilo trvanie účasti každého podniku na porušení, vynásobí sa suma stanovená na základe hodnoty predaja […] počtom rokov účasti na porušení“, pričom obdobia kratšie ako 6 mesiacov sa „budú počítať ako polrok“, a obdobia dlhšie ako 6 mesiacov, ale kratšie ako jeden rok sa „budú počítať ako celý rok“. Pri násobení počtom rokov účasti na porušení stanovenom v usmerneniach z roku 2006 sa základná výška pokuty zvyšuje o 100 % za každý rok.

362    Tento postup predstavuje zásadnú zmenu metodiky, pokiaľ ide o zohľadňovanie dĺžky trvania kartelu. Článok 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 však takémuto vývoju nebráni, pretože toto ustanovenie priznáva na účely stanovenia pokuty rovnakú váhu závažnosti, ako aj dĺžke trvania porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu zo 16. júna 2011, Team Relocations a i./Komisia, T‑204/08 a T‑212/08, Zb. s. II‑3569, bod 109).

363    Naopak, toto ustanovenie nevyžaduje, aby obidva faktory mali na výšku pokuty rovnaký aritmetický dopad.

364    Komisia správne zastáva názor, že protiprávny zisk zúčastnených podnikov z kartelovej dohody je v zásade o to vyšší, o koľko dlhšie porušenie trvá. V prejednávanej veci nastala nutnosť úpravy a opatrení pre nápravu až po preskúmanie dopadu pôvodne uskutočneného zosúladeného postupu na trh, s cieľom dosiahnuť stabilitu trhových podielov zúčastnených podnikov. Navyše, v rozsahu, v akom by sa kartelová dohoda týkala prideľovania zmlúv o dodávkach, ktorých doba platnosti je na účely zabezpečenia celkovej stability trhových podielov dosť dlhá, môže pred fungovaním kartelovej dohody na podstatné časti trhu uplynúť niekoľko rokov.

365    Vzhľadom na tieto skutočnosti sa teda javí násobenie v prejednávanej veci upravené v bode 24 usmernení z roku 2006 ako odôvodnené a prvá námietka musí byť teda zamietnutá.

366    Svojou druhou námietkou spoločnosť Saint‑Gobain tvrdí, že vzhľadom na to, že usmernenia z roku 2006 vyžadujú, aby sa pomerný podiel hodnoty predajov zohľadnený pri stanovení pokuty za horizontálne porušenie nachádzal na úrovni medzi 16 a 30 %, bezdôvodne obmedzuje priestor Komisie na voľnú úvahu pri stanovení pokuty v závislosti od skutočnej závažnosti zisteného porušenia.

367    Druhá námietka bola vznesená po prvýkrát v replike. Vzhľadom na to, že je uplatnená na podporu šiesteho žalobného dôvodu uvedeného v návrhu na začatie konania a založeného na porušení zásady proporcionality, a je s ňou úzko spojená, musí byť v súlade s ustálenou judikatúrou vyhlásená za prípustnú (rozsudky Súdu prvého stupňa Joynson/Komisia, už citovaný v bode 301 vyššie, bod 156 a z 15. októbra 2008, Mote/Parlament, T‑345/05, Zb. s. II‑2849, bod 85).

368    Meritórne je potrebné najskôr uviesť, že podľa bodu 21 usmernení z roku 2006 „vo väčšine prípadov sa zohľadňovaná časť hodnoty predaja stanoví na úrovni, ktorá môže dosiahnuť až 30 %“. Podľa bodu 23 týchto usmernení „medzi najzávažnejšie obmedzenia hospodárskej súťaže patria svojou povahou horizontálne dohody o stanovení cien, rozdelení trhu a obmedzení produkcie, ktoré sú zväčša tajné. Tieto by mali byť na základe politiky hospodárskej súťaže prísne sankcionované. [Zohľadňovaná časť] predajov u takýchto porušení sa teda obvykle bude nachádzať v hornej časti stupnice“.

369    Z použitia výrazov „vo väčšine prípadov“ a „obvykle“ vyplýva, že si Komisia prijatím týchto ustanovení neuložila absolútne pravidlo, ale výslovne zakotvila možnosť odchýliť sa od týchto ustanovení, ak to okolnosti odôvodňujú a ak Komisia tieto okolnosti uvedie vo svojom rozhodnutí. Spoločnosti Saint‑Gobain teda nie je možné vyhovieť, keď tvrdí, že Komisia v žiadnom prípade nemôže uplatniť v prípade horizontálnych porušení percentuálny podiel predaja nižší ako 16 %.

370    Ďalej spoločnosť Saint‑Gobain nespochybňuje zistenie Komisie uskutočnené v bode 670 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého mala sporná kartelová dohoda za cieľ rozdeliť prostredníctvom koordinácie cien klientov medzi konkurentov. Je pritom ustálenou judikatúrou, že horizontálne kartelové dohody o cenách predstavujú najzávažnejšie porušenie práva EÚ v oblasti hospodárskej súťaže a môžu byť teda samé o sebe kvalifikované ako veľmi závažné (rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. júla 2001,Tate & Lyle a i./Komisia, T‑202/98, T‑204/98 a T‑207/98, Zb. s. II‑2035, bod 103 a zo 16. marca 2003, CMA CGM a i./Komisia, nazvaný „FETTCSA“, T‑213/00, Zb. s. II‑913, bod 262). Mechanizmy opísané Komisiou v napadnutom rozhodnutí, spočívajúce v koordinovanom rozdeľovaní zmlúv o dodávkach automobilového skla v EHP prostredníctvom koordinácie cenových politík a stratégií dodávok zákazníkom, s cieľom udržať celkovú stabilitu trhových podielov zúčastnených podnikov, tak patria medzi najzávažnejšie formy porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, pretože smerujú jednoducho len k vylúčeniu hospodárskej súťaže medzi podnikmi, ktoré takéto mechanizmy uplatňujú.

371    Z toho vyplýva, že Komisia správne zastávala názor, že predmetné dohody a zosúladené postupy predstavujú svojou povahou veľmi závažné porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 97 vyššie, bod 147). Takéto konštatovanie platí o to viac, že v prejednávanej veci nie je spochybňované, že kumulované príslušné trhové podiely podnikov zúčastnených na kartelovej dohode predstavovali v priemere počas obdobia porušenia približne 60 % a že sporné dohody a zosúladené postupy postupne zasahovali takmer všetkých automobilových výrobcov v EHP.

372    Navyše, pokiaľ ide o argument založený na údajnom obmedzení hospodárskeho dopadu porušenia vzhľadom na vyjednávaciu silu automobilových výrobcov, je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je na účely uplatnenia článku 81 ods. 1 ES zbytočné zohľadňovať konkrétne účinky dohody, ak jej účelom je vylúčenie, obmedzenie alebo narušenie hospodárskej súťaže na spoločnom trhu. V dôsledku toho sa preukazovanie skutočných protisúťažných účinkov nevyžaduje, ak je dokázaný protisúťažný cieľ vytýkaného správania (pozri rozsudok Volkswagen/Komisia, už citovaný v bode 100 vyššie, bod 178 a tam citovanú judikatúru). Navyše je v každom prípade potrebné zdôrazniť, že Komisia v bode 677 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uznala, že automobiloví výrobcovia mali vyjednávaciu silu, ktorá im umožňovala vypracovať stratégie s cieľom obmedziť alebo postaviť sa proti kartelovej dohode. Zo znenia tejto časti napadnutého rozhodnutia, v spojení s jeho bodom 673 odôvodnenia vyplýva, že Komisia zohľadnila túto okolnosť s cieľom neuplatniť vyšší percentuálny podiel príslušných predajov pri výpočte pokuty uloženej žalobkyniam.

373    Nakoniec je potrebné zohľadniť skutočnosť, že v prejednávanej veci Komisia porušenie rozdelila na účely výpočtu hodnoty predaja z príslušných predajov do troch štádií a na účely celej dĺžky porušenia vychádzala z priemernej hodnoty (pozri body 31, 156 a 158 vyššie). Táto metóda sa odchyľuje od pravidla obsiahnutého v bode 13 usmernení z roku 2006, podľa ktorého sa obvykle zohľadňuje hodnota predaja podniku počas posledného celého roku, v ktorom sa podnik podieľal na porušení. Komisia túto odchýlku odôvodnila v bodoch 664 až 667 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia s vysvetlením, že mala priame dôkazy o kartelových praktikách len niektorých automobilových výrobcov, pokiaľ ide o „obdobie posilnenia“ a obdobie „poklesu“ kartelovej dohody, a že z tohto dôvodu zahrnula do relevantných predajov za tieto dve obdobia len predaje automobilového skla uvedených výrobcov. Pritom práve na takto vypočítanú hodnotu predajov uplatnila Komisia sadzby podľa bodov 21 a 23 usmernení z roku 2006 a dodatočnú výšku. Z toho vyplýva, že metóda výpočtu uplatnená Komisiou umožnila, aby výška pokuty uložená podniku tvoreného spoločnosťou Saint‑Gobain a spoločnosťou Compganie, najlepšie vyjadrila závažnosť porušenia spáchaného týmto podnikom, posudzovaného ako celok, v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 354 vyššie.

374    Pokiaľ ide o argument založený na skutočnosti, že Komisia nemôže stanoviť dodatočnú výšku pod 15 %, v podstate sa prekrýva s treťou námietkou a bude teda preskúmaný v jej rámci.

375    Druhej námietke nie je teda možné vyhovieť.

376    Svojou treťou námietkou spoločnosť Saint‑Gobain Komisii vytýka, že za opakované porušenie zvýšila výšku pokuty, ktorá jej bola uložená, zatiaľ čo základná výška pokuty už zahŕňala prvok odstrašenia, teda dodatočnú výšku. Podľa spoločnosti Saint‑Gobain ide tento súbeh nad rámec toho, čo je nevyhnutné pre zabezpečenie dodržiavania pravidiel EÚ v oblasti hospodárskej súťaže.

377    Túto argumentáciu však nemožno prijať.

378    Po prvé je potrebné pripomenúť, že odstrašujúci účinok pokuty nemá za úlohu len zabrániť dotknutému podniku v opakovaní porušenia (osobitná prevencia). Komisia má tiež právomoc rozhodovať o výške pokút s cieľom, vo všeobecnosti, posilniť ich odstrašujúci účinok, najmä keď sú porušenia určitého typu ešte relatívne časté a musia byť považované za závažné, čo spadá do oblasti všeobecnej prevencie (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa Tate & Lyle a i./Komisia, už citovaný v bode 370 vyššie, bod 134, a Všeobecného súdu z 13. septembra 2013, Total Raffinage Marketing/Komisia, T‑566/08, bod 460). Práve tieto úvahy sú vyjadrené v bode 25 usmernení z roku 2006, ktorý do základnej výšky pokuty začleňuje výšku sumy pohybujúcu sa medzi 15 a 25 % hodnoty predajov priamo či nepriamo súvisiacich s porušením, aby boli podniky odradené od samotnej účasti na dohodách o horizontálnom stanovovaní cien, rozdelení trhu a obmedzení výroby.

379    Schopnosť Komisie všeobecne predchádzať konaniam porušujúcim článok 81 ES by pritom bola ohrozená, ak by nemohla zohľadniť cieľ odstrašenia pri stanovení základnej výšky pokuty, pretože práve táto suma dosiahnutá v prvej fáze výpočtu pokuty má závažnosť porušenia na základe vlastností samotného porušenia, akými je povaha porušenia, kumulovaný podiel všetkých zúčastnených strán na trhu, geografický rozsah porušenia a jeho uskutočnenie alebo neuskutočnenie (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 25. októbra 2011, Aragonesas Industrias y Energía/Komisia, T‑348/08, Zb. s. II‑7583, bod 264 a tam citovanú judikatúru).

380    Po druhé podľa ustálenej judikatúry je odradenie účelom pokuty a všeobecnou požiadavkou, ktorou sa Komisia riadi počas celého výpočtu pokuty. Cieľ odradenia tak nutne nevyžaduje, aby sa tento výpočet vyznačoval osobitnou etapou určenou na celkové posúdenie všetkých okolností relevantných na dosiahnutie tohto účelu (rozsudky Súdu prvého stupňa, BASF/Komisia, už citovaný v bode 119 vyššie, bod 226 a z 8. októbra 2008, Carbone Lorraine/Komisia, T‑73/04, Zb. s. II‑2661, bod 131).

381    Aj keby bola teda požiadavka odradenia v podstate dôvodom pre zvýšenie pokuty za opakovanie porušenie (pozri v tomto zmysle rozsudok Michelin/Komisia, už citovaný v bode 309 vyššie, bod 293), Komisia by právoplatne mohla zohľadniť cieľ odradenia tiež v etape výpočtu základnej výšky pokuty tým, že uplatní dodatočnú sumu (obdobne pozri rozsudok UPM‑Kymmene/Komisia, už citovaný v bode 324 vyššie, bod 137). V tomto zmysle je potrebné tiež uviesť, že hoci zahrnutie dodatočnej sumy do základnej výšky pokuty a zvýšenie tejto základnej sumy z dôvodu opakovaného porušenia sleduje rovnaký cieľ odradenia, nie sú napriek tomu odôvodnené rovnakými úvahami. V súlade s úvahami uvedenými v bodoch 378 a 379 vyššie, dodatočná výška, v zmysle ktorej francúzske, anglické a nemecké znenie („inclura“, „will include“ a „fügt hinzu“) bodu 25 usmernení z roku 2006 naznačuje, že sa na zjavné porušenie uplatní automaticky (pozri v tomto zmysle rozsudok Team Relocations a i./Komisia, už citovaný v bode 362 vyššie, bod 117), je navrhnutá tak, aby základná výška pokuty odrážala úplne špecifickú závažnosť horizontálnych dohôd o cenách, rozdelení trhových podielov a obmedzení výroby, zatiaľ čo zvýšenie z dôvodu opakovaného porušenia smeruje k uloženiu vyššej sankcie za porušenie podnikom, ktoré majú sklony k porušovaniu pravidiel hospodárskej súťaže.

382    Svojou štvrtou námietkou spoločnosť Saint‑Gobain tvrdí, že Komisia mala pri stanovení pokuty zohľadniť dva dodatočné faktory, teda rozhodnutie Ploché sklo, v ktorom uložila sankciu za porušenie práva EÚ v oblasti hospodárskej súťaže menej ako jeden rok pred prijatím napadnutého rozhodnutia, a tiež mimoriadnu hospodársku krízu, ktorá postihla automobilové odvetvie v čase prijatia napadnutého rozhodnutia.

383    Pokiaľ ide o zohľadnenie rozhodnutia Ploché sklo pri výpočte pokuty, je potrebné uviesť, že spoločnosť Saint‑Gobain žiadnym spôsobom nepreukázala, ani netvrdila, že toto rozhodnutie smerovalo k uloženiu sankcie za rovnaké porušenie práva hospodárskej súťaže, aké viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia. Pritom už bolo rozhodnuté, že existencia rozdielnych, aj keď susediacich trhov s produktmi je relevantným kritériom na účely stanovenia rozsahu, a teda aj totožnosti konaní porušujúcich článok 81 ES (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑71/03, T‑74/03, T‑87/03 a T‑91/03, neuverejnený v Zbierke, body 118 až 124, a Jungbunzlauer/Komisia, už citovaný v bode 354 vyššie, body 309 až 314).

384    Pokiaľ ide ďalej o odkaz spoločnosti Saint‑Gobain na 33 % zníženie výšky pokuty priznanej Komisiou jednému z podnikov, na ktoré sa vzťahovalo predovšetkým rozhodnutie Špeciálne grafity, nie je v prejednávanej veci relevantné. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že rozhodovacia prax Komisie nemôže slúžiť ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže, pretože tento rámec je vymedzený jedine nariadením č. 1/2003, tak ako je to uplatnené v zmysle usmernení, a že Komisia nie je viazaná svojimi posúdeniami uskutočnenými v predchádzajúcich rozhodnutiach (pozri bod 245 vyššie). Rozhodnutia týkajúce sa iných vecí tak majú, pokiaľ ide o existenciu prípadnej diskriminácie, iba orientačnú povahu, keďže je málo pravdepodobné, že by skutočnosti charakteristické pre tieto rozhodnutia, ako sú trhy, výrobky, podniky a dotknuté obdobia, boli rovnaké (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 2007, Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, C‑76/06 P, Zb. s. I‑4405, bod 60 a tam citovanú judikatúru). Zníženie pokuty uloženej spoločnosti SGL Carbon AG v rozhodnutí Špeciálne grafity tak bolo odôvodnené spojením niekoľkých okolností, teda nielen okolnosťou, že uvedený podnik už bol za konanie porušujúce právo EÚ v oblasti hospodárskej súťaže nedávno potrestaný, ale aj jeho veľmi nepriaznivou finančnou situáciou a skutočnosťou, že v jeho prípade nešlo o opakované porušenie (rozsudok Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 383 vyššie, body 405 a 406). Spoločnosť Saint‑Gobain pritom nepredložila žiadny konkrétny dôkaz, ktorý by mohol preukázať, že sa v čase prijatia napadnutého rozhodnutia nachádzala v porovnateľnej finančnej situácii. Navyše, ako vyplýva z analýzy uvedenej v bodoch 300 až 334 vyššie, spoločnosť Saint‑Gobain sa v čase prijatia napadnutého rozhodnutia Komisiou nachádzala v situácii opakovaného porušenia.

385    Pokiaľ ide o mimoriadnu hospodársku krízu, ktorou prechádzal v čase prijatia napadnutého rozhodnutia automobilový trh, ktorá údajne výrazne zhoršila skutočný dopad pokuty na spoločnosť Saint‑Gobain, táto okolnosť aj za predpokladu, že by bola preukázaná, nie je v prejednávanej veci relevantná. Podľa ustálenej judikatúry totiž Komisia nie je pri určení výšky pokuty povinná zohľadniť stratovú finančnú situáciu podniku, keďže uloženie takejto povinnosti by viedlo k získaniu neoprávnenej súťažnej výhody pre podniky, ktoré sú najmenej prispôsobené podmienkam trhu (rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 2006, SGL Carbon/Komisia, C‑308/04 P, Zb. s. I‑5977, bod 105; pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. novembra 2005, Union Pigments/Komisia, T‑62/02, Zb. s. II‑5057, bod 175 a tam citovanú judikatúru).

386    V tomto zmysle nie je dôležité, že takéto finančné ťažkosti, ktoré môžu viesť k zhoršeniu ekonomických a účtovných ukazovateľov dotknutého podniku, či k jeho stratovej finančnej situácii, nastávajú z dôvodu krízy postihujúcej trhy, na ktorých tento podnik pôsobí.

387    Po prvé takáto kríza má v zásade väčší dopad na podniky, ktoré sú najmenej prispôsobené podmienkam trhu. Po druhé prípadná povinnosť Komisie zohľadniť každú situáciu hospodárskej krízy na účely zníženia výšky pokuty ukladanej za konania porušujúce článok 81 ods. 1 ES, by mohla výrazne narušiť účinnosť zákazu obsiahnutého v tomto ustanovení, pretože kartely spravidla vznikajú v čase, keď odvetvie zakúša ťažkosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. mája 2009, KME Germany a i./Komisia, T‑127/04, Zb. s. II‑1167, bod 122). Nakoniec, po tretie, okolnosti, ako sú pokračujúci pokles dopytu alebo tomu zodpovedajúca nadbytočná výrobná kapacita, aj keby sa potvrdili, predstavujú riziká vlastné každej hospodárskej činnosti a ako také necharakterizujú štrukturálne alebo vývinovo výnimočnú situáciu, ktorú by bolo možné zohľadniť pri stanovení sumy pokuty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 97 vyššie, bod 414).

388    Z toho vyplýva, že štvrtá námietka musí byť tiež zamietnutá.

389    Svojou piatou námietkou spoločnosť Saint‑Gobain nakoniec tvrdí, že pokuta, ktorá jej bola uložená je neprimeraná, pretože prekračuje optimálnu pokutu.

390    Stačí v tomto zmysle pripomenúť, že Súd prvého stupňa vo svojich rozsudkoch z 27. septembra 2006, Archer Daniels Midland/Komisia (T‑329/01, Zb. s. II‑3255, bod 141 a T‑59/02, už citovaný v bode 271 vyššie, bod 130) rozhodol, že keby mala byť pokuta stanovená na úrovni, ktorá by len odňala prospech plynúci z kartelu, nemala by odstrašujúci účinok. Možno sa totiž odôvodnene domnievať, že podniky racionálne zohľadňujú v rámci svojich finančných výpočtov a riadiacej činnosti nielen úroveň pokút, ktoré im môžu byť uložené v prípade porušenia, ale takisto úroveň rizika zistenia kartelu. Navyše, keby sa obmedzila funkcia pokuty len na jednoduché odňatie očakávaného prospechu alebo zisku, nebola by dostatočne zohľadnená porušujúca povaha predmetného správania vzhľadom na článok 81 ods. 1 ES. Znížením pokuty na jednoduchú kompenzáciu spôsobenej škody by sa totiž zanedbal okrem odstrašujúceho účinku, ktorý môže smerovať len voči budúcemu správaniu, represívny charakter takéhoto opatrenia vo vzťahu ku konkrétnemu porušeniu, ku ktorému naozaj došlo. Odstrašujúci, ako aj represívny účinok pokuty teda odôvodňujú, že Komisia môže uložiť pokutu, ktorá v závislosti od okolností prejednávaného prípadu môže podstatne prekračovať výšku prospechu očakávaného dotknutým podnikom.

391    Z toho vyplýva, že piata námietka musí byť zamietnutá, rovnako ako aj druhá časť žalobného dôvodu.

c)     O tretej časti založenej na nedostatočnom zohľadnení nespochybnenia vecnej správnosti skutkových zistení spoločnosťou Saint‑Gobain, ako aj na porušení zásady zákazu diskriminácie a na nedostatočnom odôvodnení

 Tvrdenia účastníčok konania

392    Spoločnosť Saint‑Gobain tvrdí, že Komisia porušila článok 23 ods. 2 písm. a) a článok 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 tým, že pokutu, ktorá jej bola uložená, neznížila len z toho dôvodu, že vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách neuplatnila poľahčujúce okolnosti. Nevyhnutnosť takéhoto zníženia v prejednávanej veci vyplýva nielen z judikatúry, ale aj z bodu 29 usmernení z roku 2006, ako aj z bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002. Podľa spoločnosti Saint‑Gobain tak Komisia mala zohľadniť okolnosť, že na rozdiel od ostatných dotknutých podnikov v uvedenej odpovedi nespochybnila vecnú správnosť skutkových zistení, ktoré by jej boli v oznámení o výhradách vytýkané.

393    Podľa spoločnosti Saint‑Gobain takýto prístup znižuje závažnosť jej konania, pretože Komisia toto nespochybnenie využila na účely preukázania porušenia v napadnutom rozhodnutí. V tomto zmysle nie je dôležité, že spoločnosť Saint‑Gobain výslovne nepožiadala o zohľadnenie tejto skutočnosti ako poľahčujúcej okolnosti počas vyšetrovania, pretože Komisia by mala prihliadať na súhrn skutkových okolností, o ktorých vedela v čase prijatia napadnutého rozhodnutia.

394    Napadnuté rozhodnutie údajne porušuje aj zásadu zákazu diskriminácie, pretože Komisia poskytla žiadateľke výhodu o zhovievavosť, na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002, bez toho, aby skúmala, či s ohľadom na toto oznámenie môže byť znížená aj pokuta uložená spoločnosti Saint‑Gobain. Táto naposledy uvedená okolnosť je navyše v rozpore s predchádzajúcou správnou praxou Komisie.

395    Spoločnosť Saint‑Gobain ďalej tvrdí, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, pretože v ňom mali byť uvedené dôvody, pre ktoré sa jej nespochybnenie skutkových zistení nepovažovalo za poľahčujúcu okolnosť.

396    Spoločnosť Saint‑Gobain nakoniec podporne navrhuje, aby Všeobecný súd v prejednávanej veci vykonal svoju neobmedzenú súdnu právomoc preskúmania a znížil pokutu, ktorá jej bola v napadnutom rozhodnutí uložená, s cieľom zohľadniť jej spoluprácu v rámci vyšetrovania.

397    Komisia predovšetkým tvrdí, že námietka, podľa ktorej nezohľadnila nespochybnenie vecnej správnosti skutkových zistení spoločnosti Saint‑Gobain, je skutkovo nepodložená. Komisia v skutočnosti skúmala, či by nespochybnenie vecnej správnosti skutkových zistení týmto podnikom takéto zníženie odôvodňovalo.

398    Komisia ďalej tvrdí, že pridaná hodnota spolupráce spoločnosti Saint‑Gobain nemôže byť nadhodnotená, pretože nespochybnenie skutkového rámca napadnutého rozhodnutia touto spoločnosťou slúžilo predovšetkým na podporu vyhlásení žiadateľky o zhovievavosť, ako aj skutkových okolností zistených v rámci vyšetrovania. Spoločnosť Saint‑Gobain okrem toho spochybnila určité aspekty právnej kvalifikácie okolností zakladajúcich porušenie, a dokonca niektoré skutočnosti.

399    Spoločnosť Saitn‑Gobain okrem toho neuviedla žiadnu výnimočnú okolnosť, ktorá by mohla odôvodniť zohľadnenie jej spolupráce nad rámec systému zhovievavosti. V tomto zmysle Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku z 8. júla 2008, Lafarge/Komisia, už citovaný v bode 69 vyššie, potvrdil, že samotné nespochybnenie vecnej správnosti skutkových zistení podnikom zúčastneným na protiprávnej kartelovej dohode nevedie ku zníženiu pokuty, ktorá mu musí byť uložená. Tento záver nemôže byť spochybnený predchádzajúcou rozhodovacou praxou Komisie, založenou najmä na jej oznámení o neuložení pokút alebo o ich znížení v prípade kartelov (Ú. v. ES C 207, 1996, s. 4, ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 1996“).

400    Komisia okrem toho spochybňuje, že by jej rozhodnutie bolo v tomto zmysle nedostatočne odôvodnené. Zastáva názor, že z úvah obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí týkajúcich sa nespochybnenia vecnej správnosti skutkových zistení žiadateľkou o zhovievavosť dostatočne jasne vyplýva, že takéto nespochybnenie nemôže v žiadnom prípade viesť k zníženiu pokuty uloženej spoločnosti Saint‑Gobain.

401    Nakoniec, Komisia zastáva názor, že v prejednávanej veci nie je žiadny dôvod na to, aby Všeobecný súd znížil pokutu uloženú spoločnosti Saint‑Gobain na základe svojej neobmedzenej súdnej právomoci preskúmania.

 Posúdenie Všeobecným súdom

402    Pri preskúmaní prejednávanej časti je potrebné rozlišovať medzi možnosťou znížiť pokutu na základe bodov 20 až 23 oznámenia o spolupráci z roku 2002 a tiež znížením pokuty na základe poľahčujúcich okolností mimo rámca programu zhovievavosti podľa bodu 29 usmernení z roku 2006.

403    Po prvé, pokiaľ ide o oznámenie o spolupráci z roku 2002 vzťahujúce sa ratione temporis na prejednávanú vec, je potrebné uviesť, že Komisia v tomto oznámení spresnila podmienky, za akých podniky, ktoré s ňou spolupracujú počas jej vyšetrovania kartelovej dohody, môžu byť oslobodené od pokuty alebo im môže byť znížená pokuta, ktorú by museli zaplatiť.

404    V bode 20 oznámenia o spolupráci z roku 2002 sa tak upresňuje, že podniky, ktoré nespĺňajú podmienky oddielu A, môžu mať nárok na zníženie pokuty, ktorú by bolo možné uložiť. Podľa bodu 21 uvedeného oznámenia „na splnenie podmienok pre takéto zníženie musí podnik poskytnúť Komisii dôkazy o údajnom porušovaní, ktoré predstavujú významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktorými Komisia už disponuje a musí ukončiť svoju účasť na údajne protiprávnom konaní najneskôr v čase, keď predkladá tieto dôkazy“.

405    Všeobecný súd nedávno rozhodol, že v rámci programu zhovievavosti upraveného v tomto oznámení sa postup poskytovania úplného oslobodenia od pokút určitému podniku skladá z troch rôznych fáz, pričom v prvej fáze dotknutý podnik predkladá Komisii žiadosť (rozsudok Všeobecného súdu z 9. septembra 2011, Deltafina/Komisia, T‑12/06, Zb. s. II‑5639, body 111 a 112).

406    Pod názvom „Postup“, body 24 a 25 oznámenia o spolupráci z roku 2002 stanovujú nasledovné:

„24.      Podnik, ktorý chce využiť zníženie pokuty, by mal poskytnúť Komisii dôkaz o danom karteli.

25.      Podnik dostane potvrdenie príjmu od Generálneho riaditeľstva pre hospodársku súťaž zaznamenávajúce dátum, kedy bol predložený príslušný dôkaz. Komisia nebude zvažovať žiadne predloženia dôkazu žiadateľom o zníženie pokuty pred prijatím stanoviska k akejkoľvek existujúcej žiadosti o podmienené oslobodenie od pokút, pokiaľ ide o to isté porušovanie, pre ktoré existuje podozrenie.“

407    Z textu týchto častí oznámenia o spolupráci z roku 2002 vyplýva, že na to, aby mohol podnik dosiahnuť zníženie pokuty na základe programu zhovievavosti zavedeného uvedeným oznámením, musí o to požiadať Komisiou a predložiť jej dôkazné prostriedky týkajúce sa predpokladanej kartelovej dohody, ktorá sa dotýka hospodárskej súťaže v EÚ. Tento výklad rozsahu pôsobnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002 je ešte opodstatnenejší, keď program zhovievavosti rozlišuje dôsledky, ktoré v zásade vyplývajú z preukázania zodpovednosti podnikov za porušenie článku 81 ES. Hoci sa môže javiť vhodným priznať priaznivé zaobchádzanie podnikom, ktoré s Komisiou spolupracujú počas vyšetrovania tajných kartelových dohôd dotýkajúcich sa EÚ, takéto zaobchádzanie musí byť vyhradené len pre tie podniky, ktoré dôsledne dodržujú procesnoprávne a hmotnoprávne podmienky stanovené v oznámení o spolupráci z roku 2002.

408    V prejednávanej veci pritom spoločnosť Saint‑Gobain počas vyšetrovania výslovne nepožiadala o uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 2002 a len tvrdí, že vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách nespochybnila vecnú správnosť skutkových zistení, ktoré boli voči nej uplatňované. V tomto zmysle nie je možné Komisii vytýkať, že sa nesnažila zistiť, či spoločnosť Saint‑Gobain mohla na základe uvedeného oznámenia o spolupráci dosiahnuť zníženie pokuty. Tento záver nie je dotknutý okolnosťou, že sa postup Komisie v prejednávanej veci líši od jej predchádzajúcej rozhodovacej praxe, pretože táto prax v každom prípade nemôže slúžiť ako právny rámec pre ukladanie pokút v oblasti hospodárskej súťaže (pozri bod 245 vyššie). Z toho ďalej vyplýva, že námietka založená na nedostatočnom odôvodnení v tejto otázke nie je opodstatnená.

409    V tomto zmysle nie je dôležité, že Súd prvého stupňa mal v minulosti za to, že k priznaniu zníženia pokuty z dôvodu nespochybnenia skutkových zistení musí podnik po tom, ako sa oboznámil s oznámením o výhradách, Komisiu výslovne informovať, že nemá v úmysle spochybniť vecnú správnosť skutkových zistení (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Mannesmannröhren‑Werke/Komisia, T‑44/00, Zb. s. II‑2223, bod 303), k čomu v prejednávanej veci skutočne došlo, a že v prípade, že bola takáto žiadosť predložená, musí Komisia uviesť dôvody, pre ktoré sa domnievala, že zníženie pokuty by nemalo byť priznané (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01, Zb. s. II‑1181, bod 415 a z 30. septembra 2009, Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 326 vyššie, body 98 a 99).

410    Uvedené závery totiž úzko súviseli s okolnosťou, že oznámenie o zhovievavosti z roku 1996 v odseku 2 oddielu D nazvanom „Významné zníženie sumy pokuty“ stanovuje, že nespochybnenie vecnej správnosti skutkových zistení, na základe ktorých Komisia vzniesla svoje obvinenia, môže viesť ku zníženiu pokuty, ktorá by bola uložená, ak by ku spolupráci nedošlo. Ako Komisia vo svojich pripomienkach správne zdôrazňuje, takéto pravidlo sa už nenachádza v oznámení o spolupráci z roku 2002, ktoré okrem hypotézy oslobodenia od pokuty uvádza možnosť zníženia pokuty, len pokiaľ podnik poskytne Komisii „dôkaz o porušovaní, pre ktoré existuje podozrenie, ktorý predstavuje značnú pridanú hodnotu, pokiaľ ide o dôkaz, ktorý už má Komisia“.

411    Pokiaľ ide o námietku založenú na porušení zásady zákazu diskriminácie, vzhľadom na to, že žiadateľka o zhovievavosť na rozdiel od spoločnosti Saint‑Gobain mala prospech zo zníženia pokuty na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002, nie je možné tejto námietke vyhovieť. Je potrebné pripomenúť, že Komisia síce nemôže v rámci tohto posudzovania porušovať zásadu rovnosti zaobchádzania (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. mája 2009, Wieland‑Werke/Komisia, T‑116/04, Zb. s. II‑1087, bod 124), ktorá bráni tomu, aby sa v porovnateľných situáciách nepostupovalo rozdielne a v rozdielnych situáciách rovnako, ak takýto postup nie je objektívne odôvodnený (pozri rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 2009, Audiolux a i., C‑101/08, Zb. s. I‑9823, bod 54 a tam citovanú judikatúru). V zmysle úvah uvedených v bodoch 406 až 408 vyššie, je potrebné zastávať názor, že spoločnosť Saint‑Gobain a žiadateľka o zhovievavosť sa s ohľadom na oznámenie o spolupráci z roku 2002 nenachádzali v porovnateľnej situácii.

412    Pokiaľ ide o poľahčujúce okolnosti, na ktoré odkazuje bod 29 usmernení z roku 2006, je potrebné konštatovať, že spoločnosť Saint‑Gobain Komisii v zásade vytýka, že nezohľadnila pravidlo stanovené v štvrtej zarážke uvedeného bodu, podľa ktorého môže byť základná výška pokuty znížená „ak dotknutý podnik účinne spolupracuje s Komisiou nad rámec oznámenia [o spolupráci z roku 2002] a zákonom [právnym predpisom] stanovenej povinnosti spolupráce“.

413    Túto námietku však nemožno prijať.

414    Je potrebné v tomto zmysle uviesť, že bod 29 štvrtá zarážka usmernení z roku 2006, rovnako ako bod 3 šiesta zarážka usmernení z roku 1998, predpokladá možnosť zohľadniť ako poľahčujúcu okolnosť účinnú spoluprácu podniku v konaní nad rámec pôsobnosti oznámenia o spolupráci a nad rámec povinnosti spolupráce stanovenej právnym predpisom.

415    V prípadoch tajných kartelových dohôd je však Komisia oprávnená uplatniť bod 29 štvrtá zarážka usmernení z roku 2006 len výnimočne. Uplatnenie tohto ustanovenia totiž nemôže mať za následok, že zbaví oznámenie o spolupráci jeho užitočného účinku. Z uvedeného oznámenia pritom jasne vyplýva, že stanovuje rámec pre odškodnenie podnikov, ktoré sú alebo boli súčasťou tajných kartelov dotýkajúcich sa Únie, za ich spoluprácu pri vyšetrovaní Komisie. Z toho vyplýva, že podniky v podstate môžu získať zníženie pokuty z dôvodu ich spolupráce, len ak splnia podmienky, ktoré stanovuje dané oznámenie (pozri analogicky rozsudok Všeobecného súdu z 30. novembra 2011, Quinn Barlo a i./Komisia, T‑208/06, Zb. s. II‑7953, body 270 a 271).

416    Takto napríklad Komisia mohla obmedziť uplatnenie bodu 3 šiestej zarážky usmernení z roku 2006 na podnik, ktorý jej ako prvý predložil informácie umožňujúce rozšíriť jej vyšetrovanie a vykonať nevyhnutné opatrenia na účely preukázania závažnejšieho alebo dlhšieho trvajúceho porušenia (obdobne pozri rozsudok Quinn Barlo a i./Komisia, bod 415 vyššie, bod 272 a tam citovanú judikatúru).

417    Prejednávaná vec jasne spadá do pôsobnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002, ktorého bod 1 odkazuje na tajné kartely medzi podnikmi zamerané na stanovenie cien alebo rozdelenie trhov, vrátane kartelových dohôd medzi uchádzačov o verejnú zákazku. Z toho vyplýva, že Komisia správne tvrdí, že uplatnenie bodu 29 štvrtej zarážky usmernení z roku 2006 by v takomto prípade malo byť výnimočné.

418    Všeobecný súd uvádza, že spoločnosť Saint‑Gobain neuviedla počas vyšetrovania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia, ani v rámci prejednávanej žaloby, ako by okolnosť, že nespochybnila vecnú správnosť niektorých skutkových zistení, mohla takúto podmienku spĺňať.

419    Po prvé Komisia správne tvrdí, že zohľadnenie nespochybnenia skutkových zistení ako poľahčujúcej okolnosti by mohlo narušiť zmenu jej politiky zhovievavosti uskutočnenú prijatím oznámenia o spolupráci z roku 2002, ktoré sa vyznačuje práve tým, že takáto okolnosť už v zásade neodôvodňuje zníženie pokuty (pozri bod 410 vyššie).

420    Po druhé aj vo veciach, v ktorých sa uplatňovalo oznámenie o zhovievavosti z roku 1996, bolo rozhodnuté, že pokiaľ podnik v rámci spolupráce iba potvrdí, a to menej presne a výslovne, určité informácie, ktoré už poskytol iný podnik v rámci spolupráce, nemožno mieru spolupráce tohto podniku, akokoľvek je nepopierateľné, že do istej miery bola pre Komisiu užitočná, považovať za porovnateľnú so spoluprácou podniku, ktorý uvedené informácie poskytol ako prvý. Vyhlásenie, ktoré sa obmedzuje na to, že v určitom rozsahu potvrdí vyhlásenie, ktoré už Komisia mala k dispozícii, totiž výrazne neuľahčuje úlohu Komisie, a teda nepostačuje na odôvodnenie zníženia sumy pokuty na základe spolupráce (pozri analogicky rozsudok z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 97 vyššie, bod 455).

421    V tomto zmysle Všeobecný súd konštatuje, že ako vyplýva z bodu 120 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, dôkazy použité Komisiou na preukázanie existencie spornej kartelovej dohody a jej fungovania pozostávajú prevažne z dokumentov, ktoré zabavila Komisia pri kontrolách uskutočnených vo februári a marci 2005 v priestoroch rôznych zúčastnených podnikov, ako aj vyhlásení uskutočnených žiadateľkou o zhovievavosť, ktoré sú podložené dokumentmi z období skutkových okolností. Ako vyplýva z bodu 456 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, Komisia zohľadnila nespochybnenie vecnej správnosti skutkových zistení spoločnosti Saint‑Gobain, na účely podpory určitých zistení odvodených z iných dôkazov, ktoré mala k dispozícii (v tomto zmysle pozri najmä body 127, 146 až 148, 165, 187, 218, 255 až 277, 297 až 299, 312, 313, 316, 317, 328, 329, 337, 338 a 388 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia).

422    Z toho vyplýva, že so spoločnosťou Saint‑Gobain nie je možné súhlasiť, keď tvrdí, že nespochybnením skutkových zistení Komisii poskytla významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktorými Komisia už disponuje.

423    Námietke spoločnosti Saint‑Gobain založenej na skutočnosti, že Komisia nezohľadnila jej stupeň spolupráce ako poľahčujúcu okolnosť nad právny rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002, teda nie je možné vyhovieť.

424    Tento záver nemôže byť spochybnený prípadnou predchádzajúcou rozhodovacou praxou. Zo samotnej skutočnosti, že Komisia vo svojej skoršej rozhodovacej praxi usúdila, že určité faktory predstavujú poľahčujúce okolnosti na účely stanovenia sumy pokuty, nevyplýva, že je povinná pridŕžať sa rovnakého posúdenia v neskoršom rozhodnutí, pretože predchádzajúca rozhodovacia prax Komisie neslúži totiž sama osebe ako právny rámec pokút vo veciach hospodárskej súťaže (pozri bod 245 vyššie a rozsudok z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 97 vyššie, bod 395).

425    Taktiež nie je podstatné, že v čase pôsobnosti skorších pravidiel o spolupráci bolo možné uložiť vo všeobecnosti nižšie pokuty. Účinné uplatnenie pravidiel EÚ v oblasti hospodárskej súťaže totiž vyžaduje, aby Komisia mohla kedykoľvek prispôsobiť úroveň pokút potrebám tejto politiky, takže podniky, voči ktorým sa vedie správne konanie, ktoré môže viesť k pokute, nemôžu nadobudnúť legitímne očakávanie, že Komisia neprekročí úroveň pokút používanú skôr, ani očakávanie týkajúce sa metódy ich výpočtu (pozri body 276 a 277 vyššie).

426    Pokiaľ ide o námietku založenú na nedostatku odôvodnenia v rozsahu, v akom napadnuté rozhodnutie nepopisuje okolnosti umožňujúce pochopiť, prečo nemohla byť spoločnosti Saint‑Gobain znížená pokuta podľa bodu 29 usmernení z roku 2006, tejto námietke nie je možné vyhovieť.

427    V tomto zmysle je potrebné pripomenúť, že pokiaľ ide o stanovenie pokút z dôvodu porušenia práva hospodárskej súťaže, Komisia plní svoju povinnosť odôvodnenia, ak vo svojom rozhodnutí uvedie okolnosti posúdenia, ktoré jej umožnili vymedziť závažnosť a dĺžku trvania porušenia bez toho, aby bola povinná v ňom uviesť podrobnejší opis alebo číselné údaje týkajúce sa spôsobu výpočtu pokuty (pozri v tomto zmysle rozsudok Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, už citovaný v bode 148 vyššie, bod 66). Dostatočnosť takého odôvodnenia treba posudzovať v závislosti od okolností daného prípadu, najmä od obsahu predmetného aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu o získanie vysvetlení, ktorý môžu mať osoby, ktorým je rozhodnutie určené (rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. apríla 1994, AWS Benelux/Komisia, T‑38/92, Zb. s. II‑211, bod 26 a tam citovaná judikatúra). Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa musí posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale aj s ohľadom na jeho kontext a na všetky právne predpisy, ktoré upravujú dotknutú oblasť (rozsudok Komisia/Sytraval a Brink’s France, už citovaný v bode 146 vyššie, bod 63).

428    V prejednávanej veci spoločnosť Saint‑Gobain po doručení oznámenia o výhradách nepožiadala Komisiu, aby jej v prípade spolupráce priznala na základe bodu 29 štvrtá zarážka usmernení z roku 2006 zníženie pokuty, ktorú jej mohla uložiť. Navyše, spoločnosť Saint‑Gobain musela vedieť, že sa poľahčujúca okolnosť uvedená v bode 29 štvrtá zarážka usmernení z roku 2006 uplatní vzhľadom na jej znenie len mimo rámec pôsobnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002, a tiež to, že sporná kartelová dohoda svojou povahou spadá do pôsobnosti uvedeného oznámenia. Nakoniec, s ohľadom predovšetkým na body 56 až 59 a 127 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je potrebné zastávať názor, že spoločnosť Saint‑Gobain mohla pochopiť, že Komisia na účely preukázania predmetného porušenia vychádzala najmä z vyhlásenia žiadateľky o zhovievavosť a že tieto vyhlásenia boli uskutočnené skôr než spoločnosť Saint‑Gobain zaslala svoju odpoveď na oznámenie o výhradách.

429    Z toho vyplýva, že spoločnosť Saint‑Gobain mohla pri čítaní napadnutého rozhodnutia pochopiť, prečo jej Komisia neznížila z dôvodu poľahčujúcej okolnosti podľa bodu 29 štvrtá zarážka usmernení z roku 2006 pokutu, ktorú jej uložila, a že teda napadnuté rozhodnutie v tomto ohľade je dostatočne odôvodnené.

430    Tretia časť žalobného dôvodu je teda nedôvodná.

431    S ohľadom na preskúmanie celého žalobného dôvodu je potrebné rozhodnúť, že tento dôvod je odôvodnený len v rozsahu, v akom je založený na protiprávnosti napadnutého rozhodnutia spočívajúceho v tom, že Komisia v ňom na účely preukázania priťažujúcej okolnosti spočívajúcej v opakovaní porušenia s ohľadom na spoločnosť Compagnie a spoločnosť Saint‑Gobain uplatnila rozhodnutie Ploché sklo (Taliansko).

B –  Vec T‑73/09

432    V úvode je potrebné uviesť, že niekoľko žalobných dôvodov alebo argumentov predložených spoločnosťou Compagnie vo veci T‑73/09 už bolo preskúmaných v rámci rozboru žaloby vo veci T‑56/09. Po prvé ide o žalobný dôvod založený na porušení práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu, po druhé o žalobný dôvod založený na porušení zásady individualizácie sankcií z dôvodu pripísania porušenia spoločnosti Compagnie, ktorého sa dopustila jedna z jej dcérskych spoločností, po tretie, pokiaľ ide o žalobný dôvod založený na porušení zásad zákazu spätnej účinnosti trestu a legitímneho očakávania, a nakoniec, po štvrté, žalobný dôvod založený na nesprávnom uplatnení článku 23 nariadenia č. 1/2003, pokiaľ ide o zohľadnenie opakovaného porušenia, ako priťažujúcej okolnosti a na porušení zásady proporcionality.

433    Nasledujúci rozbor sa teda týka len žalobného dôvodu, ktorý je v podstate založený na nedodržaní článku 23 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 v rozsahu, v akom Komisia nesprávne posúdila obrat, na základe ktorého je potrebné vychádzať na účely výpočtu hornej hranice pokuty, ako aj na porušení práva na obhajobu a nedostatočnom odôvodnení.

 Tvrdenia účastníčok konania

434    Týmto žalobným dôvodom spoločnosť Compagnie Komisii vytýka, že v napadnutom rozhodnutí neskúmala skutočnosti preukazujúce, že na účely výpočtu hornej hranice pokuty stanovenej v článku 23 ods. 2 nariadenie č. 1/2003 mohol byť zohľadnený celý obrat skupiny Saint‑Gobain. Toto ustanovenie totiž v zmysle výkladu súdov Únie neumožňuje uložiť pokutu vyššiu než je 10 % obratu dotknutého podniku, vymedzeného ako hospodárska jednotka. Podľa spoločnosti Compagnie pritom z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že toto sa vzťahuje len na praktiky týkajúce sa niektorých činností skupiny Saint‑Gobain spadajúce do jej úseku „Ploché sklo“, a nie ostatných aktivít skupiny, ktoré predstavujú samostatné podniky.

435    Z toho podľa spoločnosti Compagnie vyplýva, že Komisia mala hornú hranicu pokuty vypočítať len z obratu dosiahnutého v rámci úseku „Ploché sklo“ skupiny Saint‑Gobain. Ak by tomu tak bolo, pokuta by v žiadnom prípade nepresiahla sumu 560 miliónov eur. Spoločnosť Compagnie z toho odvodila, že pokuta, ktorá jej bola uložená na základe spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti so spoločnosťou Saint‑Gobain, je nadmerná a neprimeraná.

436    Vzhľadom na to, že Komisia v tomto zmysle neuviedla v napadnutom rozhodnutí žiadne vysvetlenia, je toto rozhodnutie navyše nedostatočne odôvodnené.

437    V štádiu repliky spoločnosť Compagnie ďalej tvrdí, že vzhľadom na to, že oznámenie o výhradách neuvádza, že zohľadnenie celého obratu skupiny Saint‑Gobain je odôvodnené domnienkou rozhodujúceho vplyvu uvedenej spoločnosti nad všetkými jej dcérskymi spoločnosťami, nebola schopná pred prijatím napadnutého rozhodnutia v tomto zmysle účelne uplatniť svoje práva. Z toho vyplýva, že Komisia konala v rozpore s jej právom na obhajobu.

438    Komisia sa bráni tejto kritike. Predovšetkým tvrdí, že v napadnutom rozhodnutí zohľadnila celý obrat skupiny Saint‑Gobain len na účely určenia, či je potrebné uplatniť hornú hranicu 10 % uvedenú v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Pripomína ďalej, že v súlade s ustálenou judikatúrou musí byť uvedená horná hranica vypočítaná na základe kumulovaného obratu všetkých spoločností tvoriacich jediný podnik, ktorý porušil článok 81 ES, pretože len tento obrat môže byť ukazovateľom veľkosti a vplyvu dotknutého podniku na trhu. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že Komisia je pri výpočte hornej hranice oprávnená zohľadniť konsolidovaný obrat materskej spoločnosti, ktorá stojí na čele podniku zúčastneného na porušení. Tento obrat zahrňuje obrat rozličných dcérskych spoločností skupiny bez toho, aby bolo nutné formálne pripísať zodpovednosť za porušenie všetkým podnikom, ktoré tvoria skupinu.

439    V prejednávanej veci pritom Komisia dostatočne preukázala, že spoločnosť Compagnie vykonáva rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku svojich dcérskych spoločností a že teda tieto rozličné spoločnosti tvoria spoločný podnik. Výpočet hornej hranice spomínaný v predchádzajúcom bode tak musel byť uskutočnený na základe konsolidovaného obratu celej skupiny Saint‑Gobain. V tomto zmysle nie je dôležité, že obrat samotnej spoločnosti Compagnie je malý, pretože celkový obrat skupiny Saint‑Gobain je uvedený v jej výročných správach. Okrem toho, horná hranica 10 % sa nevzťahuje na obrat dosiahnutý činnosťou, ktorá je porušením priamo dotknutá, ani na zisky dosiahnuté počas porušenia, či obrat dosiahnutý len časťou skupiny Saint‑Gobain, ktorá v roku, ktorý predchádzal prijatiu rozhodnutia, zahrňovala dcérske spoločnosti, ktoré boli za porušenie priamo zodpovedné.

440    Pokiaľ ide o námietku založenú na nedostatočnom odôvodnení týkajúcom sa výpočtu hornej hranice pokuty uvedenej v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, Komisia túto námietku spochybňuje. Tvrdí, že uvedená horná hranica odkazuje na obrat podniku dotknutého rozhodnutím, ktorým sa ukladá sankcia a ktoré bolo prijaté na základe uvedeného nariadenia. Spoločnosť Compagnie si tak mohla, ako subjekt, ktorému bolo určené napadnuté rozhodnutie, overiť, že pokuta, ktorá jej bola uložená, uvedenú hornú hranicu neprekračuje.

441    Nakoniec, pokiaľ ide o námietku založenú na porušení práva na obhajobu, ktorá bola predložená v replike, Komisia zastáva názor, že ide o nový žalobný dôvod, ktorý je teda neprípustný. V každom prípade tvrdí, že právo spoločnosti Compagnie na obhajobu nebolo v prejednávanej veci porušené, pretože Komisia nebola povinná uvedenej spoločnosti oznámiť konkrétne údaje týkajúce sa úrovne pokút, ktoré má v úmysle jej uložiť, alebo obratu použitého na účely overenia neprekročenia hornej hranice uvedenej v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Komisia dodáva, že v súlade s judikatúrou, v oznámení o výhradách uviedla, v akom rozsahu je spoločnosť Compganie zodpovedná za namietané skutočnosti.

 Posúdenie Všeobecným súdom

442    V úvode je potrebné konštatovať, že spoločnosť Compagnie, odkazujúc na článok 41 Charty základných práv, vo svojom doplňujúcom vyjadrení na podporu prejednávaného žalobného dôvodu neuplatňuje žiadny nový žalobný dôvod alebo námietku na podporu žalobného dôvodu a námietok už vyjadrených v jej žalobe. Z toho vyplýva, že uvedený argument je v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 301 vyššie dôvodný.

443    Pokiaľ ide o vec samú, je potrebné pripomenúť, že ako vyplýva z rozboru uvedeného v bodoch 206 až 247 vyššie, Komisia v prejednávanej veci spoločnosti Compagnie správne pripísal porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť Saint‑Gobain.

444    Na základe prejednávaného žalobného dôvodu však vzniká otázka významu pojmu obrat „podniku“ podieľajúceho sa na porušení, na ktorý odkazuje článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, v situácii, kedy Komisia správne pripisuje materskej spoločnosti zodpovednosť za porušenie jednej alebo niekoľkých jej dcérskych spoločností pôsobiacich v určitom hospodárskom odvetví, a tiež keď uvedená materská spoločnosť má ďalšie dcérske spoločnosti pôsobiace v rozličných odvetviach, vo vzťahu ku ktorým nebol v spornom rozhodnutí preukázaný rozhodujúci vplyv zo strany materskej spoločnosti. Ako uvádza spoločnosť Compagnie, prístup k riešeniu tejto otázky v prejednávanej veci určuje konštatovanie prípadného prekročenia hornej hranice pokuty, ktorá jej bola uložená na základe spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti so spoločnosťou Saint‑Gobain.

445    V tomto zmysle je potrebné najskôr zamietnuť námietku, v ktorej spoločnosť Compagnie dospela k záveru na základe nedostatočného odôvodnenia týkajúceho sa výšky obratu uplatneného Komisiou na účely overenia, že pokuta, ktorú uložila podniku tvorenému spoločnosťou Compagnie a spoločnosťou Saint‑Gobain, nepresahuje hornú hranicu uvedenú v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003.

446    Vzhľadom na to, že predmetná horná hranica odkazuje na obrat podniku alebo združenia podnikov, ktorý sa dopustil porušenia a ktorý ako adresát rozhodnutia je schopný preveriť dodržanie uvedenej hranice. Predpokladá sa totiž, že tento podnik alebo združenie podnikov nielen že pozná predmetnú hranicu stanovenú právnym predpisom, ale pozná aj výšku vlastného obratu. Je teda schopný posúdiť, či horná hranica 10 % bola alebo nebola pokutou, ktorá mu bola uložená, prekročená, napriek skutočnosti, že rozhodnutie, ktorým mu bola uložená sankcia, túto otázku nijako nevysvetľuje. Z toho vyplýva, že pokiaľ ide o uplatnenie uvedenej hornej hranice nevyžaduje sa žiadne osobitné odôvodnenie (rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. decembra 2006, FNCBV/Komisia, T‑217/03 a T‑245/03, Zb. s. II‑4987, body 237 a 238).

447    V každom prípade je potrebné uviesť, že v bode 13 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Komisia konkrétne uviedla, že celkový konsolidovaný obrat skupiny Saint‑Gobain dosiahol v roku 2007 43,4 miliardy eur a že obrat dosiahnutý spoločnosťou Saint‑Gobain v tom istom roku dosiahol 5,611 miliardy eur. Okrem toho, ako vyplýva z bodov 593 až 623 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, Komisia v prejednávanej veci pripísala spoločnosti Compagnie porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť Saint‑Gobain, pričom Komisia v bode 622 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia konkrétne rozhodla, že samostatné dcérske spoločnosti skupiny Saint‑Gobain zapojené do porušenia, tvoria so spoločnosťou Compagnie jeden podnik. Komisia v bode 710 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia pripomenula, že v súlade s článkom 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 nemohla pokuta prekročiť 10 % celkového obratu dosiahnutého počas predchádzajúceho hospodárskeho roka každým podnikom a združením podnikov zúčastnených na porušení. Nakoniec, z bodov 710 až 712 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia prinajmenšom implicitne vyplýva, že Komisia mala v prejednávanej veci za to, že pokuta uložená na základe spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti spoločnosti Saint‑Gobain a spoločnosti Compagnie uvedenú hornú hranicu neprekračuje.

448    Je teda potrebné zastávať názor, že spoločnosť Compagnie mohla pri čítaní napadnutého rozhodnutia pochopiť, že Komisia si overila, že pokuta uložená uvedenému podniku nepresahuje hornú hranicu uvedenú v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, práve s ohľadom na konsolidovaný obrat skupiny Saint‑Gobain a z dôvodu rozhodujúceho vplyvu vykonávaného spoločnosťou Compagnie na obchodnú politiku spoločnosti Saint‑Gobain.

449    Pokiaľ ide o námietku založenú na prekročení hornej hranice uvedenej v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, je potrebné najskôr pripomenúť, že horná hranica pokuty stanovená uvedeným ustanovením má zabrániť uloženiu takých pokút, pri ktorých je zrejmé, že podniky, vzhľadom na ich veľkosť determinovanú ich celkovým obratom, hoci len približným a neúplným spôsobom, ich nebudú schopné uhradiť. Ide teda o hranicu jednotne uplatňovanú na všetky podniky a premenlivú v závislosti od veľkosti každého z nich, ktorá smeruje k vylúčeniu pokuty nadmernej a neprimeranej výšky (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, body 280 a 281; pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2008, Knauf Gips/Komisia, T‑52/03, neuverejnený v Zbierke, bod 452). Článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 Komisii len zakazuje uložiť pokutu presahujúcu hornú hranicu 10 % obratu dotknutého podniku, pričom táto hranica sa určuje s ohľadom na hospodársky rok, ktorý predchádzal prijatiu rozhodnutia (rozsudky Sarrió/Komisia, už citovaný v bode 149 vyššie, bod 85 a Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 86 vyššie, bod 593).

450    Maximálna výška pokuty 10 % obratu sa musí vypočítať na základe celkového obratu všetkých spoločností tvoriacich jediný hospodársky subjekt konajúci ako podnik v zmysle článku 81 ES, pretože výlučne celkový obrat spoločností, z ktorých sa tento podnik skladá, môže predstavovať informáciu o veľkosti a hospodárskej sile dotknutého podniku (rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia, T‑9/99, Zb. s. II‑1487, body 528 a 529; z 12. novembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 210 vyššie, bod 90, a Všeobecného súdu zo 16. novembra 2011, Sachsa Verpackung/Komisia, T‑79/06, neuverejnený v Zbierke, bod 107). V súlade s judikatúrou sa Komisia nedopustila nesprávneho posúdenia, keď si za základ pre výpočet maximálnej výšky pokuty zvolila konsolidovaný obrat materskej spoločnosti, kedy nebolo možné vyvrátiť domnienku, že materská spoločnosť vykonávala rozhodujúci vplyv nad obchodnou politikou dcérskej spoločnosti alebo dcérskych spoločností zúčastnených na porušení (pozri v tomto zmysle, rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2007, Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaný v bode 210 vyššie, bod 91; ThyssenKrupp Liften Ascenseurs/Komisia, už citovaný v bode 311 vyššie, bod 288; a Všeobecného súdu z 5. októbra 2011, Transcatab/Komisia, T‑39/06, Zb. s. II‑6831, bod 129, a z 12. októbra 2011, Alliance One International/Komisia, T‑41/05, Zb. s. II‑7101, bod 166).

451    Navyše a ako správne tvrdí Komisia, horná hranica uvedená v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 má odlišný a samostatný účel v porovnaní s tým, ktorý vyplýva z kritéria závažnosti a dĺžky trvania porušenia (rozsudok Knauf Gips/Komisia, už citovaný v bode 449 vyššie, bod 452). Uvedená horná hranica musí byť posúdená podľa veľkosti a hospodárskej sily dotknutého podniku, pretože táto hranica má zabrániť uloženiu pokuty, ktorú by dotknutý podnik nebol podľa všetkého schopný zaplatiť.

452    Konsolidovaný obrat skupiny Saint‑Gobain má pritom navyše lepšiu schopnosť zachytiť veľkosť a hospodársku silu podniku dotknutého napadnutým rozhodnutím, než len časť uvedeného obratu dosiahnutá v rámci úseku „Ploché sklo“ tejto skupiny (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, bod 5040 a rozsudok HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 450 vyššie, bod 529). V tomto zmysle nie je podstatné, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nepreukázala, že spoločnosť Compagnie vykonávala rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku všetkých svojich dcérskych spoločností.

453    Z toho vyplýva, že samotná okolnosť, že skupina Saint‑Gobain pôsobí v rozličných priemyselných odvetviach, akými sú sklo, inovačné materiály, výrobky pre výstavbu a úpravu, nemôže byť dôvodom na to, aby sa na účely výpočtu hornej hranice pokuty použil nižší obrat, než konsolidovaný obrat uvedenej skupiny, aj keď sa porušenie, na ktoré sa vzťahuje napadnuté rozhodnutie, týka len jedného z týchto odvetví.

454    Nakoniec, ako bolo uvedené v bode 443 vyššie, Komisia preukázala, že spoločnosť Compagnie tvorila s úsekom „Ploché sklo“ skupiny Saint‑Gobain hospodársku jednotku na účely uplatnenia článku 81 ES. V takomto prípade je Komisia v súlade s judikatúrou oprávnená zohľadniť na účely stanovenia pokuty v dostatočne odstrašujúcej výške obrat materskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok ThyssenKrupp Liften Ascenseurs/Komisia, už citovaný v bode 311 vyššie, bod 445). Tento účel by bol pritom narušený, ak by, ako v zásade navrhuje spoločnosť Compagnie, bolo na účely stanovenia hornej hranice pokuty možné vychádzať len z obratu spoločností, ktoré sa na porušení podieľali priamo (rozsudok Všeobecného súdu z 13. septembra 2010, Trioplast Wittenheim/Komisia, T‑26/06, neuverejnený v Zbierke, bod 115).

455    Tento záver je zlučiteľný s úvahami Súdu prvého stupňa v rozsudku Knauf Gips/Komisia, už citovanom v bode 449 vyššie. V uvedenom rozsudku Súd prvého stupňa na účely určenia, či mohol byť celosvetový obrat dosiahnutý všetkými spoločnosťami skupiny Knauf použitý ako základ na účely výpočtu hornej hranice pokuty, skúmal to, či skupina Knauf predstavovala hospodársku jednotku v zmysle práva hospodárskej súťaže a tiež to, či Komisia dostatočne právne preukázala, že Knauf Gips AG, ktorá bola v danej veci žalobkyňou, bola právnickou osobu, ktorá na čele skupiny Knauf zodpovedala za koordináciu činností tejto skupiny (rozsudok Knauf Gips/Komisia, už citovaný v bode 449 vyššie, bod 339). V každom prípade tento prístup bol v uvedenom prípade odôvodnený tým, že v rozhodnutí, ktorého zrušenie bolo v danej veci navrhované, Komisia nebola schopná označiť právnickú osobu, ktorá by riadila skupinu spoločností tvoriacich podnik zodpovedný za porušenie a ktorej by mohla byť pripísaná zodpovednosť za porušenia, ktorých sa dopustili rôzne spoločnosti, ktoré túto skupinu tvoria (rozsudok Knauf Gips/Komisia, už citovaný v bode 449 vyššie, bod 337). Naopak, Komisia v prejednávanej veci právom mohla pripísať spoločnosti Compagnie, ktorá je riadiacou spoločnosťou skupiny Saint‑Gobain, činnosti spoločnosti Saint‑Gobain.

456    Nakoniec, pokiaľ ide o námietky založené na porušení práva na obhajobu v rozsahu, v akom Komisia neumožnila spoločnosti Compagnie pred prijatím napadnutého rozhodnutia preukázať, že nevykonávala rozhodujúci vplyv na obchodnú politiku všetkých svojich dcérskych spoločností, je potrebné konštatovať, že aj keby bola táto námietka, ktorá bola uplatnená až v štádiu repliky, prípustná, nie je v žiadnom prípade dôvodná. Ako bolo totiž zdôraznené v bode 452 vyššie, výpočet hornej hranice pokuty uloženej spoločnosti Compagnie a spoločnosti Saint‑Gobain na základe konsolidovaného obratu skupiny Saint‑Gobain nebol podmienený existenciou rozhodujúceho vplyvu spoločnosti Compagnie na obchodnú politiku všetkých jej dcérskych spoločností.

457    Z toho vyplýva, že Komisia neporušila článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, keď na účely stanovenia hornej hranice pokuty, ktorá mohla byť v prejednávanej veci spoločnosti Compagnie a spoločnosti Saint‑Gobain uložená, vychádzala z konsolidovaného obratu skupiny Saint‑Gobain. Je pritom potrebné konštatovať, že pokuta vo výške 800 miliónov eur uložená spoločne spoločnostiam Compagnie a Saint‑Gobain je nižšia, než takto vypočítaná horná hranica.

458    Prejednávaný žalobný dôvod musí byť zamietnutý ako nedôvodný.

C –  Závery v dvoch žalobách týkajúcich sa návrhov na zrušenie

459    Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné vyhovieť návrhom na zrušenie, ktoré predložili spoločnosti Compagnie a Saint‑Gobain len v rozsahu, v akom sa usilujú o konštatovanie, že Komisia chybne uplatnila rozhodnutie Ploché sklo (Taliansko) na účely preukázania priťažujúcej okolnosti spočívajúcej v opakovanom porušení z ich strany.

III –  O návrhoch smerujúcich k tomu, aby Všeobecný súd vykonal svoju neobmedzenú súdnu právomoc

460    Spoločnosť Saint‑Gobain a spoločnosť Compagnie tiež požadujú, aby Všeobecný súd v prejednávanej veci vykonal svoju neobmedzenú súdnu právomoc preskúmania a znížil pokutu, ktorá im bola uložená.

461    V úvode Všeobecný súd pripomína, že neobmedzená súdna právomoc preskúmania, ktorá mu bola na základe článku 229 ES zverená článkom 30 nariadenia č. 1/2003 pre oblasť hospodárskej súťaže, ho oprávňuje k tomu, aby nad rámec bežného preskúmania zákonnosti sankcie, ktorá mu umožňuje len zamietnuť žalobu o neplatnosť alebo zrušiť napadnutý akt, zmenil s prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti napadnutý akt, aj keď nedochádza k jeho zrušeniu, predovšetkým tak, že upraví výšku uloženej pokuty, pokiaľ je mu otázka výšky pokuty predložená na posúdenie (pozri rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, Zb. s. I‑7415, bod 86 a tam citovanú judikatúru; rozsudok Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 86 vyššie, bod 692 a rozsudok Romana Tabacchi/Komisia, už citovaný v bode 100 vyššie, bod 265).

462    V prejednávanej veci je potrebné postupne preskúmať, po prvé, argument spoločnosti Saint‑Gobain, podľa ktorého bolo vhodné odpočítať od základu pre výpočet pokuty hodnoty predajov, ktoré boli podľa tejto spoločnosti dosiahnuté mimo EHP, po druhé argument spoločnosti Saint‑Gobain, podľa ktorého hodnoty predajov, ktoré dosiahla v roku 1999, nemôžu byť na účely výpočtu pokuty použité pre rok 1998, po tretie, dôsledky, ktoré je prípadne potrebné vyvodiť z protiprávnosti napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o zohľadnenie rozhodnutia Ploché sklo (Taliansko) na účely preukázania opakovaného porušenia vo vzťahu k spoločnosti Compagnie a spoločnosti Saint‑Gobain, a nakoniec, po štvrté, nový žalobný dôvod predložený na pojednávaní spoločnosťou Compagnie, ktorý je založený na prekročení primeranej dĺžky konania.

A –  Hodnota predajov, ktorú údajne dosiahla spoločnosť Saint‑Gobain mimo EHP

463    Spoločnosť Saint‑Gobain tvrdí, že predaje uskutočnené mimo EHP musia byť oddelené od základu pre výpočet pokuty, aj keby nemalo byť napadnuté rozhodnutie v tomto bode nezákonné. V tomto zmysle odkazuje na bod 13 usmernení z roku 2006, podľa ktorých je na účely výpočtu pokút uložených za porušenie článku 81 ES zohľadnená jedine hodnota predajov dosiahnutých v rámci EHP.

464    V bode 33 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že geografický rozsah trhu dotknutého spornou kartelovou dohodou zodpovedá EHP ako celku.

465    V liste zaslanom Komisii 28. januára 2008, v naposledy uvedenej odpovedi na žiadosť o informácie z 10. decembra 2007 odkázala spoločnosť Saint‑Gobain na časti ročných obratov za hospodárske roky 2001 až 2004, ktoré zodpovedajú konkrétne predajom uskutočneným mimo EHP. V liste zaslanom Komisii 22. augusta 2008 v odpovedi na ďalšiu žiadosť o informácie, uvedenú ako poslednú, z 25. júla 2008, spoločnosť Saint‑Gobain tieto informácie doplnila odkazom na časti ročných obratov za hospodárske roky 1999 a 2000, ktoré tiež zodpovedajú predajom, ktoré boli podľa tohto podniku uskutočnené mimo EHP.

466    Komisia však zastáva názor, že od celkových výšok obratov, ktoré boli zaslané spoločnosťou Saint‑Gobain, nie je potrebné odpočítať predaje údajne dosiahnuté mimo EHP.

467    Všeobecný súd opatrením na zabezpečenie priebehu konania vyzval spoločnosť Saint‑Gobain, aby predložila všetky dokumenty, ktoré môžu preukázať pravdivosť obratov údajne dosiahnutých mimo EHP, vrátane kúpnych zmlúv, s označením výrobcov, ktorých sa dosiahnuté predmetné predaje týkajú. Spoločnosť Saint‑Gobain bola tiež vyzvaná, aby odpovedala na argumenty predložené Komisiou v jej duplike proti odpočítaniu predmetných obratov zo základu pre výpočet pokuty, ktorá jej bola uložená.

468    Všeobecný súd zastáva v tomto zmysle predovšetkým názor, že nie je možné súhlasiť s tvrdením spoločnosti Saint‑Gobain, podľa ktorého okolnosť, že Komisia predložila argumenty uvedené v bodoch 167 a 168 vyššie až v duplike, naznačuje, že predaje uskutočnené mimo EHP zahrnula do základu pre výpočet pokuty nesprávne.

469    Je teda potrebné pripomenúť, že Komisia tieto spresnenia predložila v štádiu dupliky v odpovedi na nový žalobný dôvod, ktorý vo svojej replike predložila spoločnosť Saint‑Gobain konkrétne, pokiaľ ide o toto údajné pochybenie. Komisia vo svojich žiadostiach o informácie z 10. decembra 2007 a 25. júla 2008 požiadala spoločnosť Saint‑Gobain o predloženie jej obratu dosiahnutého v rámci EHP v priebehu niekoľkých po sebe nasledujúcich rokov. V každej z týchto žiadostí vyzvala spoločnosť Saint‑Gobain, aby, pokiaľ je to možné, predložila overené údaje a obraty dosiahnuté každým z dotknutých automobilových výrobcov osobitne. Počas vyšetrovania však spoločnosť Saint‑Gobain neuviedla žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla preukázať, že percentuálne podiely obratov, ktoré mala v úmysle odpočítať od obratov skôr oznámených Komisii, zodpovedajú predajom uskutočneným mimo EHP.

470    Všeobecný súd navyše uvádza, že spoločnosť Saint‑Gobain predložila niekoľko faktúr alebo zoznamov faktúr týkajúcich sa predajov dosiahnutých mimo EHP v období rokov 1999 a 2003. Z tabuľky uvedenej v bode 11 listu zaslaného spoločnosťou Saint‑Gobain Všeobecnému súdu 12. novembra 2012 vyplýva, že dotknutými výrobcami sú [dôverné]. Časti skla, na ktoré sa tieto faktúry vzťahujú, sa týkajú výrobných miest, ktoré sa v rozhodnom čase nachádzali mimo EHP ([dôverné]).

471    V tomto zmysle je potrebné v prvom rade uviesť, že faktúry a zoznamy faktúr predložené spoločnosťou Saint‑Gobain preukazujú len časť hodnoty predajov dosiahnutých týmto podnikom v čase porušenia mimo EHP. Spoločnosť Saint‑Gobain tak predložila len faktúry alebo zoznamy faktúr týkajúce sa rokov 2002 a 2003 z predajov skla [dôverné] a [dôverné]. V niektorých prípadoch, najmä pokiaľ ide o predaje [dôverné], nebola predložená žiadna faktúra.

472    Spoločnosť Saint‑Gobain sa snaží ospravedlniť medzery v písomnostiach nachádzajúcich sa v jej spise tým, že od skutkových okolností uplynula dlhá doba, v dôsledku čoho sa niektoré účtovné či iné dôkazné dokumenty stratili. Túto argumentáciu však nie je možné prijať. Spoločnosť Saint‑Gobain sa totiž mohla snažiť odovzdať dôkazné dokumenty Komisii počas vyšetrovania, čo však výslovne odmietla urobiť z dôvodu „relatívne nízkej sumy“ dotknutých predajov a pre „veľké ťažkosti, ktoré by museli byť preskúmané na to, aby sa z [medzinárodnej obchodnej databázy spoločnosti Saint‑Gobain] získal obrat týkajúci sa týchto predajov mimo [EHP]“. Je potrebné v tomto zmysle zdôrazniť, že na rozdiel od tvrdenia spoločnosti Saint‑Gobain boli otázky Komisie, ktoré jej počas vyšetrovania niekoľkokrát zaslala, dostatočne presné na to, aby mohla pochopiť nutnosť predloženia dôkazov, ktoré sú schopné preukázať pravdivosť predajov mimo EHP, na ktoré tento podnik odkazoval. So spoločnosťou Saint‑Gobain nie je možné súhlasiť, ani keď uvádza, že ju Komisia dostatočne neupozornila na význam rozčlenenia obratov podľa jednotlivých výrobcov. Toto tvrdenie je totiž vyvrátené znením dotazníkov zaslaných spoločnosti Saint‑Gobain Komisiou 10. decembra 2007 a 25. júla 2008.

473    Po druhé je potrebné uviesť, že na základe napadnutého rozhodnutia boli všetci výrobcovia spomenutí v bode 470 začlenení do kartelu na strane členov „klubu“. Hoci spoločnosť Saint‑Gobain vo svojej odpovedi na otázky Všeobecného súdu pripúšťa, že k týmto predajom čiastočne došlo v rámci širšieho obchodného vzťahu upraveného rámcovou zmluvou uzavretou s výrobcom nachádzajúcim sa v EHP, tvrdí však, že predmetné predaje boli odpoveďou na zákazky dcérskych spoločností nachádzajúcich sa mimo EHP, a že sklo bolo dodávané na výrobné miesta nachádzajúce sa mimo EHP. Na pojednávaní spoločnosť Saint‑Gobain tiež uviedla, že nákupné strediská skupín automobilového priemyslu v rámci EHP neboli systematicky zodpovedné za dojednania zmlúv o dodávkach.

474    V každom prípade je potrebné najskôr konštatovať, že spoločnosť Saint‑Gobain nepredkladá, okrem rámcovej zmluvy uzavretej s [dôverné], ktorá je skúmaná v bode 475 nižšie, žiadne spresnenie obratov, ktoré boli uvedené v tabuľke obsiahnutej v bode 10 jej písomnej odpovede na otázky Všeobecného súdu a ktoré neboli získané v rámci širšieho obchodného vzťahu upraveného rámcovou zmluvou uzavretou automobilovým výrobcom v EHP. Všeobecný súd v tomto zmysle ďalej uvádza, že aj niektoré dokumenty predložené v odpovedi na otázky Všeobecného súdu spoločnosťou Saint‑Gobain ilustrujú obchodný model centralizácie nákupov automobilovými výrobcami v EHP. Je potrebné v tejto otázke odkázať na vyhlásenie verejného obstarávania začaté [dôverné] konkrétne na účely dodávok predných skiel do výrobného miesta tohto výrobcu [dôverné], ako aj na zmluvu medzi spoločnosťou Saint‑Gobain a [dôverné] o dodávkach skla pre závod [dôverné].

475    Po ďalšie, pokiaľ ide o rámcovú zmluvu uzavretú medzi spoločnosťou Saint‑Gobain a [dôverné], táto zmluva má v každom prípade preukázať, že obraty spoločnosti Saint‑Gobain neboli v tomto kontexte dosiahnuté na základe rámcovej zmluvy uzavretej s výrobcom so sídlom v EHP. Všeobecný súd však uvádza, že ide o jediný dokument predložený spoločnosťou Saint‑Gobain na účely preukázania skutočnosti, akou sú faktúry alebo účtovné dokumenty, Všeobecný súd teda nie je schopný presvedčiť sa o pravdivosti predložených čísel. To platí o to viac, že zmluva uzavretá medzi spoločnosťou Saint‑Gobain a [dôverné] neobsahuje číselné údaje týkajúce sa účtovaných cien, ani množstva skla, ktoré má byť podľa uvedenej zmluvy dodané.

476    Nakoniec je potrebné uviesť, že predaje, ktoré boli podľa spoločnosti Saint‑Gobain dosiahnuté mimo EHP, sa týkali výrobných miest automobilových výrobcov v krajinách susediacich s EHP, z ktorých väčšina od ukončenia porušenia pristúpila k EÚ. Ako Komisia na pojednávaní správne uviedla, neexistujú žiadne pochybnosti o tom, že prinajmenšom časť vozidiel vyrobených na týchto miestach a vybavených sklom, na ktoré odkazuje spoločnosť Saint‑Gobain vo vyššie uvedenej tabuľke, bola uvedená na trh v EHP.

477    Za týchto okolností nie je možné súhlasiť s argumentmi predloženými spoločnosťou Saint‑Gobain týkajúcimi sa odôvodnenia zníženia pokuty z dôvodu, že časť týchto obratov bola dosiahnutá mimo EHP.

B –  Hodnoty predajov, ktoré majú byť zohľadnené pre rok 1998

478    Pokiaľ ide o obraty, ktoré majú byť zohľadnené pre rok 1998, je potrebné pripomenúť, že spoločnosť Saint‑Gobain počas vyšetrovania neuviedla jednotlivé obraty, ktoré za tento rok pripadali na každého výrobcu. Komisia preto, tak ako bolo pripomenuté v bode 138 vyššie, pre rok 1998 zohľadnila predaje pripadajúce na jednotlivých výrobcov, ktoré jej spoločnosť Saint‑Gobain predložila pre najbližší rok spadajúci do doby porušenia, teda rok 1999.

479    Spoločnosť Saint‑Gobain však tvrdí, že trh s automobilovým sklom zaznamenal v období medzi 1998 a 1999 nárast a že teda zohľadnenie predajov uskutočnených v roku 1998, s cieľom stanoviť základ pre výpočet pokút by bol pre ňu priaznivejší, než zohľadnenie predajov uskutočnených v roku 1999 aj pre rok 1998.

480    V tomto zmysle je potrebné konštatovať, že argumentácia spoločnosti Saint‑Gobain je vágna a navyše nie je podložená žiadnou preukazujúcou skutočnosťou. Navyše, spoločnosť Saint‑Gobain počas vyšetrovania, ako aj vo svojich písomnostiach uviedla, že nebola schopná predložiť presné údaje o obratoch pripadajúcich na každého výrobcu za rok 1998.

481    Za týchto okolností nie je vhodné v prejednávanej veci postupovať pri výpočte pokuty inak než Komisia, pričom na účely určenia obratov za rok 1998 nie je potrebné vychádzať z iných predajov, než z predajov dosiahnutých spoločnosťou Saint‑Gobain v roku 1999.

C –  Dôsledky nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o zohľadnenie rozhodnutia Ploché sklo (Taliansko) na účely preukázania opakovaného porušenia

482    Je potrebné vyjadriť sa k dôsledkom nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o zohľadnenie rozhodnutia Ploché sklo (Taliansko) na účely preukázania priťažujúcej okolnosti spočívajúcej v opakovaní porušenia vo vzťahu k spoločnosti Saint‑Gobain a spoločnosti Compagnie.

483    Všeobecný súd v úvode uvádza, že žalobný dôvod založený na nedodržaní noriem upravujúcich opakované porušenie bol predložený spoločnosťou Saint‑Gobain, ako aj spoločnosťou Compagnie, a že sa tomuto žalobnému dôvodu v rámci žalôb podaných týmito spoločnosťami čiastočne vyhovelo (pozri body 308 až 321 vyššie).

484    Ďalej je potrebné pripomenúť, že v súlade s judikatúrou citovanou v bode 461 vyššie, môže Všeobecný súd v rámci výkonu svojej neobmedzenej súdnej právomoci preskúmania, a ak to uzná za vhodné, nahradiť posúdenie Komisie týkajúce sa výpočtu pokuty, vrátane dôsledkov, ktoré je potrebné vyvodiť z konštatovania, že podnik má sklony k porušovaniu pravidiel EÚ v oblasti hospodárskej súťaže, svojím posúdením.

485    Úroveň zvýšenia základnej výšky pokuty za opakovanie porušenia má odrážať závažnosť vyplývajúcu z opakovania konaní porušujúcich právo EÚ v oblasti hospodárskej súťaže. Podľa napadnutého rozhodnutia je 60 % zvýšení základnej výšky pokuty odôvodnené, tak s ohľadom na rozhodnutie Ploché sklo (Benelux), ako aj rozhodnutie Ploché sklo (Taliansko). Vzhľadom na to, že len prvé z týchto rozhodnutí môže byť použité na účely preukázania opakovaného porušenia a toto rozhodnutie je navyše časovo vzdialenejšie od začiatku porušenia, na ktoré odkazuje napadnuté rozhodnutie, je potrebné zastávať názor, že opakované porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť Saint‑Gobain a spoločnosť Compagnie, je menej závažné, než ako o tom rozhodla Komisia v napadnutom rozhodnutí.

486    Vzhľadom na tieto okolnosti musí byť percentuálny podiel zvýšenia z dôvodu opakovania porušenia stanovený na 30 % a z tohto dôvodu musí byť pokuta uložená na základe spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti spoločnosti Saint‑Gobain a spoločnosti Compagnie stanovená vo výške 715 miliónov eur.

D –  Nový žalobný dôvod predložený spoločnosťou Compagnie na pojednávaní, ktorý je založený na prekročení primeranej dĺžky konania

487    Spoločnosť Compagnie na pojednávaní predložila nový žalobný dôvod založený na prekročení primeranej dĺžky konania, pretože správne a súdne konania trvali príliš dlho. Spoločnosť Compagnie v tomto zmysle zdôrazňuje, že od doby, kedy Komisia vykonala prvý vyšetrovací úkon v tejto veci, do pojednávania, kedy spoločnosť Compagnie ešte čakala na rozsudok Všeobecného súdu, uplynulo viac ako sedem rokov. Uplynutie takejto doby malo pre spoločnosť Compagnie značné dôsledky z dôvodu bankovej záruky, ktorú od nej vyžadovala Komisia, aby táto spoločnosť nemusela svoju pokutu zaplatiť okamžite. Spoločnosť Compagnie teda Všeobecnému súdu navrhuje, aby zmenil napadnuté rozhodnutia na účely zohľadnenia tejto neprimeranej dĺžky konania a nákladov, ktoré jej týmto spôsobom vznikli.

488    Komisia tvrdí, že tento žalobný dôvod je neprípustný v rozsahu, v akom smeruje k zohľadneniu dĺžky trvania správneho konania, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia. Podľa Komisie totiž žalobkyňa v čase podania svojej žaloby o dĺžke tohto konania vedela a mohla teda v tomto štádiu uplatniť jeho neprimeranú dĺžku. V každom prípade Komisia tvrdí, že dĺžku trvania správneho konania nie je možné považovať za neprimeranú. Nakoniec, z judikatúry vyplýva, že prípadná neprimeraná dĺžka konania nemôže ovplyvniť legalitu napadnutého rozhodnutia bez toho, aby bola dotknutá možnosť podať žalobu o náhrady škody.

489    V tomto ohľade Všeobecný súd uvádza, že podľa článku 6 ods. 1 EDĽP má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

490    Takéto právo je, ako všeobecná zásada práva Únie, uplatniteľné v rámci súdnej žaloby proti rozhodnutiu Komisie. Okrem toho bolo uvedené právo potvrdené v článku 47 Charty základných práv, ktorý sa týka zásady účinnej súdnej ochrany (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 16. júla 2009, Der Grüne Punkt – Duales System Deutschland/Komisia, C‑385/07 P, Zb. s. I‑6155, body 178 a 179 a tam citovanú judikatúru).

491    Okrem toho, podľa ustálenej judikatúry predstavuje dodržanie primeranej lehoty pri vedení správnych konaní v oblasti politiky hospodárskej súťaže vedených pred Komisiou všeobecnú zásadu práva Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, C‑105/04 P, Zb. s. I‑8725, bod 35 a tam citovanú judikatúru). Táto zásada bola ako taká opäť potvrdená v článku 41 ods. 1 Charty základných práv, podľa ktorého každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote.

492    Článok 41 ods. 1 a článok 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie obsahujú len dve vyjadrenia jednej a tej istej zásady procesnej povahy, podľa ktorej sú jednotlivci oprávnení očakávať rozhodnutie v primeranej lehote (pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 5. júna 2012, Chemical Industries/Komisia, T‑214/06, bod 285).

493    V prejednávanej veci spoločnosť Compagnie, ktorá sa odvoláva na porušenie uvedenej zásady, netvrdí, že dĺžka konania mala nejaký vplyv na obsah napadnutého rozhodnutia alebo že mohla ovplyvniť riešenie tohto sporu. Konkrétne netvrdí, že uvedená dĺžka mala akýkoľvek účinok na jej možnosti obhajoby, či už počas správneho alebo súdneho konania. Nenavrhuje ani zrušenie napadnutého rozhodnutia z dôvodu údajného porušenia. Naopak, spoločnosť Compagnie navrhuje, aby Všeobecný súd v dôsledku uvedeného porušenia rozhodnutie Komisie zmenil.

494    V tomto zmysle je potrebné najskôr rozhodnúť, že pokiaľ by bola námietka založená na prekročení primeranej dĺžky správneho konania prípustná, hoci nebola vznesená v žalobe, dĺžka tohto konania by v každom prípade nemohla byť za okolností prejednávanej veci považovaná za neprimeranú. Toto konanie, ktoré začalo vo februári 2005 kontrolami uskutočnenými Komisiou v niekoľkých priestoroch spoločností skupiny Saint‑Gobain, skončilo prijatím napadnutého rozhodnutia 12. novembra 2008, teda po približne troch rokoch a desiatich mesiacoch. Stačí pritom v tomto zmysle konštatovať, že sa vyšetrovanie týkalo osobitne komplexnej dohody, ktorá postupne zasiahla takmer všetkých automobilových výrobcov v Únii a viedla k mnohým kontaktom a stretnutiam. Prejednávanie tejto veci Komisiou vyžadovalo preskúmanie značného množstva skutkových a právnych otázok, o čom svedčí objem napadnutého rozhodnutia, ktorý má 731 bodov a 221 strán. Okrem toho opis konania Komisie v odôvodneniach 39 až 55 napadnutého rozhodnutia neumožňuje odhaliť obdobia neodôvodnenej nečinnosti.

495    Pokiaľ ide o dĺžku trvania súdneho konania, ktoré viedlo k vydaniu tohto rozsudku, je potrebné zdôrazniť, že z rozsudku Súdneho dvora z 26. novembra 2013, Groupe Gascogne/Komisia (C‑58/12 P), vyplýva, že sankciou pre súd Únie za porušenie jeho povinnosti vyplývajúcej z článku 47 druhého odseku Charty rozhodnúť o veciach, ktoré sú mu predložené, v primeranej lehote, je žaloba o náhradu škody podaná na Všeobecný súd, pričom takáto žaloba predstavuje účinný a všeobecný prostriedok nápravy na uplatnenie a sankcionovanie takéhoto porušenia (rozsudok Groupe Gascogne/Komisia, už citovaný vyššie, body 82 a 83).

496    Z toho vyplýva, že žaloba podaná v prejednávanej veci spoločnosťou Compagnie, ktorá smeruje len ku zrušeniu napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa jej toto rozhodnutie dotýka, alebo podporne ku zníženiu pokuty, ktorá jej bola uložená, a nemôže byť v žiadnom prípade považovaná za žalobu o náhradu škody, nepredstavuje vhodný rámec na účely sankcionovania prípadného porušenia zo strany Všeobecného súdu jeho povinnosti rozhodnúť prejednávanú vec v primeranej lehote.

497    Pre úplnosť je treba pripomenúť, že na základe článku 47 druhého odseku Charty základných práv má navyše každý právo, aby bola jeho vec prejednaná nezávislým a nestranným súdom. Táto záruka, ktorá je súčasťou ústavných tradícií spoločných pre členské štáty, je tiež zakotvená v článku 6 ods. 1 EDĽP.

498    Podľa judikatúry zahrňuje záruka nestrannosti dva aspekty. V prvom rade musí byť súd subjektívne nestranný, teda žiadny z jeho členov nesmie prejavovať predpojatosť alebo osobnú zaujatosť, pričom osobná nestrannosť sa predpokladá, pokiaľ sa nepreukáže opak. Súd musí byť okrem toho objektívne nestranný, to znamená, že musí poskytnúť dostatočné záruky na vylúčenie akýchkoľvek oprávnených pochybností v tomto ohľade (rozsudok Súdneho dvora z 1. júla 2008, Chronopost a La Poste/UFEX a i., C‑341/06 P a C‑342/06 P, Zb. s. I‑4777, bod 54; pozri v tomto zmysle ESĽP, rozsudok Piersack/Belgicko z 1. októbra 1982, séria A č. 53, § 30. De Cubber/Belgicko z 26. októbra 1984, séria A č. 86, § 24 až 30, a Findlay/Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, Zbierke rozsudkov a rozhodnutí, 1997‑I, § 73).

499    V danom prípade spoločnosť Compagnie žiada prostredníctvom námietky založenej na neprimeranej dĺžke súdneho konania v prejednávanej veci komoru Všeobecného súdu poverenú touto vecou, aby posúdila, či ona sama procesne pochybila, keď neodôvodnene predĺžila prejednávanie tejto veci. Takéto posúdenie by teda súčasné rozhodovacie zloženie viedlo k nutnosti určiť nielen to, či mu je možné predĺženie vytknúť, ale prípadne aj to, či sa toto predĺženie musí považovať za neprimerané.

500    V tomto zmysle je potrebné zastávať názor, že aj za predpokladu, že by bola žaloba o neplatnosť vhodným rámcom pre sankcionovanie porušenia povinnosti súdom Únie rozhodnúť v primeranej lehote, súčasné rozhodovacie zloženie by v každom prípade nemohlo poskytnúť spoločnosti Compagnie dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o tom, že by námietku založenú na neprimeranosti dĺžky súdneho konania preskúmalo nestranne (obdobne pozri rozsudok z 26. novembra 2013, Groupe Gascogne/Komisia, už citovaný v bode 495 vyššie, bod 90).

501    Z toho vyplýva, že prejednávaný žalobný dôvod, ktorého sa dovoláva spoločnosť Compagnie na podporu jej návrhov na zmenu rozhodnutí, musí byť zamietnutý ako čiastočne nedôvodný a čiastočne neprípustný.

 O trovách

502    Na základe článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd rozdeliť náhradu trov konania medzi účastníkov konania alebo rozhodnúť, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci nemali úspech len v časti predmetu konania alebo z výnimočných dôvodov.

503    V prejednávanej veci boli návrhy žalobkýň vyhlásené za čiastočne dôvodné. Ako však na pojednávaní správne uviedla spoločnosť Saint‑Gobain, je potrebné zohľadniť skutočnosť, že uvedená ako posledná vzala späť jednu zo svojich námietok založenú na nesprávnom výpočte pokuty po tom, ako Komisia prijala opravné rozhodnutie v pokročilom štádiu konania, teda po pojednávaní.

504    Navyše Rada obmedzila svoje vedľajšie účastníctvo vo veci T‑56/09 na jediný bod podporujúci návrh Komisie, ktorý smeruje k zamietnutiu prvého žalobného dôvodu predloženého spoločnosťou Saint‑Gobain a založeného na neplatnosti nariadenia č. 1/2003. Tento žalobný dôvod bol zamietnutý ako neodôvodnený.

505    Všeobecný súd teda zastáva názor, že okolnosti prejednávanej veci budú spravodlivo posúdené rozhodnutím, že každá z účastníčok konania bude znášať vlastné trovy konania, okrem Rady, ktorej trovy konania bude znášať Saint‑Gobain.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Veci T‑56/09 a T‑73/09 sa spájajú na účely vyhlásenia rozsudku.

2.      Výška pokuty uloženej spoločne a nerozdielne spoločnostiam Saint‑Gobain Glass France SA, Saint‑Gobain Sekurit Deutschland GmbH & Co. KG, Saint‑Gobain Sekurit France SAS a spoločnosti Compagnie de Saint‑Gobain SA v článku 2 písm. b) rozhodnutia Komisie K(2008) 6815 v konečnom znení z 12. novembra 2008 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39.125 – Automobilové sklo), zmeneného a doplneného rozhodnutím Komisie K(2009) 863 v konečnom znení z 11. februára 2009 a rozhodnutím C(2013) 1118 final z 28. februára 2013, sa stanovuje na 715 miliónov eur.

3.      Žaloby sa v zvyšnej časti zamietajú.

4.      Každá účastníčka konania znáša svoje vlastné trovy konania okrem Rady Európskej únie, ktorej trovy sú povinné nahradiť spoločnosti Saint‑Gobain Glass France, Saint‑Gobain Sekurit Deutschland a Saint‑Gobain Sekurit France.

Forwood Dehousse Schwarcz

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 27. marca 2014.

Podpisy

Obsah

Okolnosti predchádzajúce sporu

Napadnuté rozhodnutie

Konanie a návrhy účastníčok konania

Právny stav

I –  O predmete žaloby

II –  O hlavných návrhoch smerujúcich ku zrušeniu napadnutého rozhodnutia

A –  Vec T‑56/09

1.  O prvom žalobnom dôvode založenom na nezákonnosti nariadenia č. 1/2003

a)  O prvej časti založenej na porušení práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu

Tvrdenia účastníčok konania

Posúdenie Všeobecného súdu

b)  O druhej časti založenej na porušení zásady prezumpcie neviny

Tvrdenia účastníčok konania

Posúdenie Všeobecným súdom

2.  O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu

a)  Tvrdenia účastníčok konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

3.  O treťom žalobnom dôvode založenom na nedostatočnom odôvodnení a chybnom výpočte pokuty

a)  O prvej časti založenej na nedostatočnom odôvodnení

Tvrdenia účastníčok konania

Posúdenie Všeobecným súdom

b)  O druhej časti založenej na nesprávnom výpočte

Tvrdenia účastníčok konania

Posúdenie Všeobecného súdu

4.  O štvrtom žalobnom dôvode založenom na pochybení v rámci pripísania zodpovednosti za porušenie, ktorého sa dopustila spoločnosť Saint‑Gobain, spoločnosti Compagnie, na porušení zásady individualizácie sankcií a prezumpcie neviny, na zneužití právomoci

a)  Tvrdenia účastníčok konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

O prípustnosti žalobného dôvodu, tak ako bol predložený spoločnosťou Saint‑Gobain

O veci samej

5.  O piatom žalobnom dôvode založenom na porušení zásad zákazu spätnej účinnosti trestu a legitímneho očakávania

a)  Tvrdenia účastníčok konania

b)  Posúdenie Všeobecným súdom

6.  O šiestom žalobnom dôvode založenom na neprimeranej výške pokuty

a)  O prvej časti, založenej na nesprávnom uplatnení článku 23 nariadenia č. 1/2003, pokiaľ ide o zohľadnenie opakovaného porušenia, ako priťažujúcej okolnosti a nedostatku odôvodnenia

Tvrdenia účastníčok konania

Posúdenie Všeobecným súdom

–  O prípustnosti argumentov založených na Charte základných práv a uvedených spoločnosťou Compagnie v jej doplňujúcom žalobnom dôvode

–  O veci samej

b)  O druhej časti žalobného dôvodu založenej na porušení zásady proporcionality

Tvrdenia účastníčok konania

Posúdenie Všeobecným súdom

c)  O tretej časti založenej na nedostatočnom zohľadnení nespochybnenia vecnej správnosti skutkových zistení spoločnosťou Saint‑Gobain, ako aj na porušení zásady zákazu diskriminácie a na nedostatočnom odôvodnení

Tvrdenia účastníčok konania

Posúdenie Všeobecným súdom

B –  Vec T‑73/09

Tvrdenia účastníčok konania

Posúdenie Všeobecným súdom

C –  Závery v dvoch žalobách týkajúcich sa návrhov na zrušenie

III –  O návrhoch smerujúcich k tomu, aby Všeobecný súd vykonal svoju neobmedzenú súdnu právomoc

A –  Hodnota predajov, ktorú údajne dosiahla spoločnosť Saint‑Gobain mimo EHP

B –  Hodnoty predajov, ktoré majú byť zohľadnené pre rok 1998

C –  Dôsledky nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o zohľadnenie rozhodnutia Ploché sklo (Taliansko) na účely preukázania opakovaného porušenia

D –  Nový žalobný dôvod predložený spoločnosťou Compagnie na pojednávaní, ktorý je založený na prekročení primeranej dĺžky konania

O trovách

* Jazyk konania: francúzština.