NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PEDRO CRUZ VILLALÓN
prednesené 21. júna 2012 (1)
Vec C‑173/11
Football Dataco Ltd,
Scottish Premier League Ltd,
Scottish Football League,
PA Sport UK Ltd
proti
Sportradar GmbH (spoločnosť so sídlom v Nemecku)
a
Sportradar AG (spoločnosť so sídlom vo Švajčiarsku)
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division) (Spojené kráľovstvo)]
„Smernica 96/9/ES – Právna ochrana databáz – Pojmy extrakcia a reutilizácia – Miesto reutilizácie“
1. V kontexte súdneho konania, ktorého predmetom je právo sui generis stanovené článkom 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 9/96/ES z 11. marca 1996 o právnej ochrane databáz(2), sa Court of Appeal pýta Súdneho dvora, či sa konkrétne použitie obsahu databázy chránenej týmto právom má kvalifikovať ako prípad „extrakcie“, alebo ako prípad „reutilizácie“, a pýta sa na miesto, ktoré sa má na základe tejto kvalifikácie považovať za miesto, kde k tejto extrakcii alebo reutilizácii došlo.
2. Prejednávaná prejudiciálna otázka umožní Súdnemu dvoru rozhodnúť o probléme určenia miesta konaní porušujúcich tzv. právo sui generis. V súlade s judikatúrou, ktorú Súdny dvor sformuloval v oblasti komunikácie prostredníctvom internetu, sa obmedzím na to, že navrhnem riešenie zodpovedajúce osobitostiam tohto prostriedku a najmä pojmovým kategóriám samotnej smernice 96/9, pričom sa nebudem zaoberať inými otázkami, osobitne súdnou právomocou, na ktoré sa vnútroštátny súd podľa môjho názoru nepýta.
I – Právny rámec
A – Právo Únie
3. V kapitole II („Autorské právo“) smernice 96/9 článok 5, nazvaný „Výhradné konania“, stanovuje:
„Vo vzťahu k vyjadreniu databázy, ktorú chráni autorské právo, má autor databázy výhradné právo vykonávať alebo povoľovať:
…
d) akékoľvek sprístupnenie, zobrazenie alebo predvedenie verejnosti;
…“
4. V kapitole III („Právo sui generis“) smernice 96/9 článok 7, nazvaný „Predmet ochrany“, stanovuje:
„1. Členské štáty ustanovia pre zostavovateľa databázy, ktorá vykazuje kvalitatívne alebo kvantitatívne podstatný vklad do získania, overenia alebo prezentácie jej obsahu, právo zamedziť konaniam spočívajúcim [v] extrakcii alebo reutilizácii celého obsahu databázy alebo kvalitatívne či kvantitatívne vyhodnotenej podstatnej časti z nej.
2. Na účely tejto kapitoly:
a) ,extrakcia‘ znamená trvalý alebo dočasný transfer celého obsahu databázy alebo jej podstatnej časti na ďalší nosič, a to akýmkoľvek prostriedkom alebo akoukoľvek formou;
b) ,reutilizácia‘ znamená akúkoľvek formu sprístupnenia verejnosti celého obsahu databázy alebo jej podstatnej časti rozširovaním duplikátov, nájmom, priamym prepojením alebo inými formami prenosu. Prvý predaj duplikátu databázy v rámci [S]poločenstva majiteľom práva alebo s jeho súhlasom vyčerpáva právo kontrolovať ďalší predaj tohto duplikátu v rámci [S]poločenstva.
Verejné vypožičiavanie nie je extrakciou alebo reutilizáciou.
…“
B – Vnútroštátne právo
5. Smernica 96/9 bola v Spojenom kráľovstve prebratá novelizáciou Copyright, Designs and Patents Act 1988 (zákon o autorskom práve, dizajnoch a patentoch z roku 1988) vykonanou prostredníctvom Copyright and Rights in Database Regulations 1997 (nariadenie o autorskom práve a právach k databázam z roku 1997) (SI 1997/3032). Obsah britského zákona sa zhoduje s obsahom smernice.
II – Skutkové okolnosti
6. Football Dataco Ltd, Scottish Premier League Ltd, Scottish Football League, PA Sport UK Ltd (ďalej len „Football Dataco a i.“), žalobkyne v konaní vo veci samej, zodpovedajú za organizáciu anglických a škótskych majstrovstiev vo futbale. Prvá z nich je zodpovedná za tvorbu a využívanie údajov a práv duševného vlastníctva týkajúcich sa týchto majstrovstiev a tvrdí, že podľa britského práva má právo sui generis k databáze nazvanej „Football Live“.
7. Sporná databáza (Football Live) je súhrnom údajov o prebiehajúcich futbalových zápasoch (gólový stav, mená hráčov, žlté a červené karty, penalty, striedania). Údaje zhromažďujú najmä bývalí profesionálni hráči, ktorí pôsobia ako samostatne zárobkovo činné osoby pre Football Dataco a i. a na tento účel sa zúčastňujú na futbalových zápasoch. Ako tvrdia Football Dataco a i., na získanie alebo overenie zhromaždených údajov sú potrebné nielen značné investície, ale zostavenie Football Live si vyžaduje aj značné schopnosti, úsilie, obozretnosť a duševný vklad skúsených zamestnancov.
8. Na druhej strane nemecká spoločnosť Sportradar GmbH v reálnom čase zverejňuje prostredníctvom internetu výsledky a iné štatistiky týkajúce sa zápasov anglickej ligy. Táto služba sa nazýva Sport Live Data.
9. Sportradar GmbH má internetovú stránku s adresou betradar.com. Stávkové spoločnosti, ktoré sú klientmi spoločnosti Sportradar GmbH, údajne uzatvárajú zmluvy so švajčiarskou spoločnosťou Sportradar AG, ktorá je materskou spoločnosťou spoločnosti Sportradar GmbH. Medzi tieto stávkové spoločnosti patrí aj britská spoločnosť bet365 a spoločnosť Stan James so sídlom v Gibraltári. Obe spoločnosti poskytujú stávkové služby určené pre britský trh. Ich internetové stránky obsahujú link na internetovú stránku betradar.com. Služba Live Score poskytuje prístup k informáciám, ktoré sa zobrazujú pod banerom prechádzajúcim naprieč obrazovkou, s názvami bet365 alebo Stan James, z čoho podľa Court of Appeal vyplýva, že verejnosť v Spojenom kráľovstve je významnou cieľovou skupinou žalovaných spoločností.
10. Dňa 23. apríla 2010 Football Dataco a i., tvrdiac, že informácie poskytované v Sport Live Data boli získané z Football Live, podali žalobu proti spoločnosti Sportradar na High Court of England and Wales, ktorou sa domáhali náhrady škody spôsobenej porušením ich práva sui generis k databáze Football Live.
11. Sportradar spochybnila právomoc anglického súdu a vyžiadala si od Landgericht Gera (Nemecko) formálne konštatovanie, že jej činnosti neporušujú nijaké právo duševného vlastníctva Football Dataco a i.
12. High Court vyhlásil, že má právomoc rozhodnúť o žalobe Football Dataco a i. v rozsahu, v akom sa ňou žalobkyne domáhajú určenia solidárnej zodpovednosti spoločnosti Sportradar a klientov tejto spoločnosti, ktorí využívajú jej internetovú stránku v Spojenom kráľovstve, a že nemá právomoc rozhodnúť o žalobe v rozsahu, v akom sa ňou žalobkyne domáhajú určenia primárnej zodpovednosti spoločnosti Sportradar. Proti rozhodnutiu High Court podali obaja účastníci konania odvolanie na Court of Appeal, ktorý kladie prejednávanú prejudiciálnu otázku.
III – Prejudiciálna otázka
13. Otázka, ktorú položil Court of Appeal, znie:
„V prípade, že subjekt na svoj internetový server nachádzajúci sa v členskom štáte A nahrá údaje z databázy chránenej právom sui generis podľa smernice 96/9/ES (ďalej len „smernica o databázach“) a na požiadanie používateľa v členskom štáte B odošle internetový server tieto údaje na počítač používateľa tak, že sa uložia do pamäte tohto počítača a zobrazia sa na jeho obrazovke,
a) predstavuje odoslanie údajov ,extrakciu‘, alebo ,reutilizáciu‘ týmto subjektom?
b) dôjde k extrakcii alebo reutilizácii týmto subjektom
i) iba v štáte A;
ii) iba v štáte B;
iii) v štátoch A aj B?“
14. Court of Appeal tvrdí, že nepovažuje za vhodné vyjadriť svoj názor na túto otázku, a preto len uviedol tvrdenia účastníkov konania (bod 45 návrhu na začatie prejudiciálneho konania).
IV – Konanie pred Súdnym dvorom
15. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný do kancelárie Súdneho dvora 8. apríla 2011.
16. Písomné pripomienky predložili španielska vláda, portugalská vláda, ako aj účastníci konania vo veci samej a Komisia.
17. Po nariadení ústneho pojednávania Súdny dvor vyzval účastníkov konania, aby sa vo svojich vyjadreniach zamerali na dve otázky:
– Ako súvisí otázka určenia miesta odoslania údajov, na ktoré poukazuje vnútroštátny súd, s otázkami práva uplatniteľného na spor vo veci samej a územne príslušného súdu na základe nariadenia Rím II a nariadenia Brusel I?
– Aký vplyv môže mať v prejednávanom prípade judikatúra obsiahnutá v bodoch 61 až 67 rozsudku L’Oréal(3), v bodoch 61 až 94 rozsudku Pammer a Alpenhof(4) a v bodoch 45 až 52 rozsudku eDate Advertising a i.(5)?
18. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 8. marca 2012, sa zúčastnila belgická vláda, portugalská vláda, ako aj účastníci konania vo veci samej a Komisia.
V – Argumentácia
19. Football Dataco a i. v súvislosti s prvou z otázok, ktoré položil Court of Appeal, tvrdia, že odoslanie údajov do počítača používateľa predstavuje extrakciu – ako prenos údajov, ktoré pôvodne pochádzajú z chránenej databázy, z jedného nosiča na iný – a zároveň reutilizáciu – ako sprístupnenie týchto údajov verejnosti.
20. Pokiaľ ide o druhú z otázok položených vnútroštátnym súdom, Football Dataco a i. tvrdia, že sa má vychádzať z toho, že ku konaniu spoločnosti Sportradar došlo v Spojenom kráľovstve, keďže toto konanie bolo smerované do tohto členského štátu. Preto sa podľa ich názoru uplatní tzv. teória oznámenia akceptovaná tak smernicou 2001/29(6), ako aj Zmluvou WIPO(7) a Súdnym dvorom v už citovanom rozsudku L’Oréal.
21. Španielska vláda sa v podstate stotožňuje so stanoviskom Football Dataco a i., pričom tvrdí, že podľa jej názoru posudzované konanie zahŕňa extrakciu, ku ktorej dochádza v štáte A, kde sa nachádza databáza, do ktorej sa ukladajú údaje z chránenej databázy, a reutilizáciu, ku ktorej dochádza v štáte B, kde sa nachádza používateľ, ktorému sa na základe jeho požiadavky zasielajú uvedené údaje.
22. Portugalská vláda zdôrazňuje, že v prejednávanom prípade bolo možné získať údaje bez použitia chránenej databázy. Pokiaľ teda existujú pochybnosti o tejto otázke, možno hovoriť len o reutilizácii, ku ktorej navyše došlo v obidvoch členských štátoch.
23. Komisia tvrdí, že otázku treba rozšíriť na uloženie údajov pred ich odoslaním, pričom sa domnieva, že uloženie predstavuje extrakciu, zatiaľ čo odoslanie znamená reutilizáciu. Pokiaľ ide o otázku, kde došlo k týmto úkonom, Komisia tvrdí, že táto otázka je pre ich právne posúdenie irelevantná a že prípadne bude mať význam v neskoršom štádiu konania vo veci samej, keď bude potrebné určiť právo uplatniteľné na prejednávaný prípad.
24. Napokon Sportradar sa vyjadruje iba k otázke miesta posudzovaných konaní, pričom tvrdí, že pri jeho určení treba vychádzať z tzv. teórie odoslania. Podľa jej názoru na tejto teórii je založená smernica 96/9, Bernský dohovor(8), smernica 89/52(9), smernica 93/83(10) a smernica 2001/29. Z tohto prístupu by vyplývalo, že tak odoslanie údajov, ako aj ich predchádzajúce uloženie predstavujú prípady reutilizácie, ku ktorým dochádza výlučne v členskom štáte, kde sa nachádza server, na ktorý boli uložené chránené údaje.
25. Pokiaľ ide o dve otázky, na ktoré sa mali účastníci konania podľa výzvy Súdneho dvora zamerať vo svojich prednesoch na pojednávaní, všetci účastníci konania zhodne uvádzajú, že otázka určenia miesta odoslania údajov je rozhodujúca na určenie tak príslušného vnútroštátneho súdu, ako aj uplatniteľného hmotného práva. Preto sa diskusia medzi účastníkmi konania od začiatku sústredila na určenie miesta, kde došlo k porušeniu sporných práv sui generis. V tejto súvislosti všetci účastníci konania zotrvali na svojich stanoviskách, ktoré vyjadrili v písomných pripomienkach, s výnimkou Komisie, ktorá na pojednávaní uviedla, že v prejednávanom prípade došlo zároveň k extrakcii aj k reutilizácii a že k obom týmto úkonom došlo tak v štáte A, ako aj v štáte B, pričom podľa jej názoru je rozhodujúce rozlíšiť protiprávne konanie na jednej strane a samotné porušenie na druhej strane.
26. Napokon na pojednávaní tak belgická vláda, ako aj portugalská vláda zhodne uviedli, že Football Live nemá povahu „databázy“ v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 96/9, keďže svojím obsahom ani usporiadaním nespĺňa požiadavky potrebné na to, aby bola predmetom ochrany zaručenej uvedenou smernicou.
VI – Posúdenie
A – Úvodné poznámky
27. Domnievam sa, že na správne pochopenie zmyslu a rozsahu otázok, ktoré položil Court of Appeal, je veľmi užitočný obsah rozhodnutia Court of Appeal, ktoré predchádza návrhu na začatie prejudiciálneho konania z toho istého dňa a je k nemu pripojené.
28. V uvedenom rozhodnutí vnútroštátny súd dospel k záveru, že a) nemá právomoc na rozhodnutie o žalobe týkajúcej sa porušenia práva duševného vlastníctva (otázka rozobratá v bodoch 14 až 18 návrhu na začatie prejudiciálneho konania); b) má právomoc rozhodnúť o solidárnej zodpovednosti spoločnosti Sportradar (otázka rozobratá v bodoch 19 až 39 návrhu na začatie prejudiciálneho konania); c) neprijal konečné rozhodnutie o svojej právomoci, pokiaľ ide o žalobu proti jednotlivým žalovaným.
29. Tento posledný aspekt nie je v návrhu na začatie prejudiciálneho konania jasne vyjadrený. Namiesto toho sú v bode 40 a nasl. tohto návrhu obsiahnuté úvahy, ktoré možno považovať za podporné odôvodnenie otázok v ich konečnom znení: otázky týkajúce sa kategórií „extrakcie“ a „reutilizácie“ (body 40 až 41), ale najmä rozsiahly opis stanovísk účastníkov konania v súvislosti s teóriami „prenosu“ a „oznámenia“ (body 42 až 46), pričom v závere sú priamo uvedené otázky vo vyššie uvedenom znení.
30. Prvá z týchto otázok sa týka toho, ako sa má podľa smernice 96/9 právne kvalifikovať konanie, ktoré Court of Appeal podrobne opisuje takto: „odoslanie“ údajov získaných z databázy chránenej právom sui generis prevádzkovateľom servera umiestneného v členskom štáte do počítača používateľa, ktorý sa nachádza v inom členskom štáte, na požiadanie tohto používateľa.
31. Vnútroštátny súd sa teda vôbec nepýta na databázu Football Live – ktorú treba chápať ako „databázu“ v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 96/9 – ani na práva k nej, o ktorých Football Dataco a i. tvrdia, že im patria. Preto sa domnievam, že nie je namieste spochybňovať skutočnosť, že Football Live je databázou chránenou smernicou 96/9, ako to tvrdí belgická a portugalská vláda.
32. Ani táto otázka, ani otázka, či sú Football Dataco a i. držiteľmi práva sui generis k databáze Football Live, nebola v konaní vo veci samej sporná.
33. Skôr treba pripomenúť, že Sportradar, ako sa uvádza v bode 19 návrhu na začatie prejudiciálneho konania, v uvedenom konaní výslovne spochybňuje právomoc súdov Spojeného kráľovstva na rozhodovanie o porušení práva sui generis, ktoré Football Dataco a i. namietajú v žalobe podanej individuálne proti uvedenej spoločnosti.
34. Tiež nie je sporné, že „odoslané“ údaje pochádzajú z Football Live a že „odoslanie“ sa uskutočnilo zo servera spoločnosti Sportradar umiestneného v inom členskom štáte ako v Spojenom kráľovstve. Na rozdiel od Komisie sa preto domnievam, že vzhľadom na to, že vyššie uvedené skutočnosti sa považujú za preukázané, nie je vhodné pýtať sa na právnu kvalifikáciu nahratia údajov získaných z Football Live na server spoločnosti Sportradar. Odpoveď na uvedenú otázku by nemala nijaký význam pre odpoveď, ktorú Court of Appeal v tomto konaní žiada od Súdneho dvora a ktorá sa týka len odoslania údajov, ktorých povaha, získanie a pôvod neboli spochybnené, do počítača používateľov so sídlom v Spojenom kráľovstve.
35. Druhá položená otázka sa týka určenia miesta „odoslania“ po jeho kvalifikácii. Podľa názoru Komisie určenie miesta, kde došlo k odoslaniu, nie je relevantné pre kvalifikáciu tohto odoslania. Nepochybne je to tak. Toto konštatovanie však samo osebe nie je postačujúce. Court of Appeal sa pýta na miesto „odoslania“ pravdepodobne preto, lebo sa možno domnievať, že iba na základe tohto údaja je schopný určiť súd príslušný na rozhodnutie sporu vo veci samej, pričom – ako sa ukázalo v priebehu pojednávania – táto otázka predstavuje jeden zo sporných aspektov uvedeného sporu (body 19 a 20 návrhu na začatie prejudiciálneho konania).
36. Nemožno však prehliadnuť skutočnosť, že Court of Appeal veľmi presne sformuloval obe otázky, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Zakaždým uviedol svoje pochybnosti týkajúce sa odoslania, ktoré uskutočnila Sportradar, pričom sa najprv pýta na kvalifikáciu tohto odoslania ako „extrakcie“ alebo „reutilizácie“ a následne na to, kde k tomuto konkrétnemu konaniu dochádza. Domnievam sa, že vzhľadom na to, že vnútroštátny súd sa vôbec nezmieňuje o škode spôsobenej týmto konaním, nechce, aby Súdny dvor posúdil dôsledky, ktoré treba vyvodiť z určenia miesta, kde dochádza k „odoslaniu“. Preto sa budem zaoberať len otázkou určenia miesta tohto konkrétneho odoslania a nebudem sa venovať aj otázke týkajúcej sa dôsledkov, ktoré možno vyvodiť z odpovede na prvú uvedenú otázku a o ktorých musí rozhodnúť vnútroštátny súd.
37. Na druhej strane zastávam názor, že z údajov vyplývajúcich z procesných úkonov v konaní vo veci samej nemožno vyvodiť, že Court of Appeal predpokladá pochybnosti o určení práva uplatniteľného na prejednávaný prípad, keď bude určený súd príslušný na rozhodnutie sporu vo veci samej. Táto otázka nebola ani predmetom diskusií na pojednávaní, a preto by podľa môjho názoru rozhodnutie Súdneho dvora o tejto otázke bolo neprípustné.
B – Právna kvalifikácia odoslania údajov získaných z databázy chránenej právom sui generis prevádzkovateľom servera umiestneného v členskom štáte do počítača používateľa, ktorý sa nachádza v inom členskom štáte, na požiadanie tohto používateľa. Objektívne a subjektívne hľadisko
38. Odpoveď na túto prvú otázku podľa môjho názoru jasne vyplýva z judikatúry stanovenej vo viacerých pomerne nedávno vydaných rozhodnutiach Súdneho dvora.(11)
39. Podľa uvedenej judikatúry treba pojmy extrakcia a reutilizácia z objektívneho hľadiska „chápať v takom zmysle, že sa vzťahujú na akékoľvek konanie spočívajúce v privlastnení si a sprístupnení verejnosti výsledku vkladu zostavovateľa databázy bez jeho súhlasu, čím sa zostavovateľ databázy ukráti o príjmy, ktoré by mu mali zabezpečiť navrátenie jeho vkladu“ (rozsudok The British Horseracing Board Ltd a i., už citovaný, bod 51).
40. Okrem toho „nie je možné obmedziť význam pojmov extrakcie a reutilizácie na také prípady extrakcie a reutilizácie, ktoré sa vykonávajú priamo z pôvodnej databázy…, keďže takýto výklad by neposkytoval zostavovateľovi databázy ochranu proti nedovolenému rozmnožovaniu jeho databázy prostredníctvom jej rozmnoženiny“ (rozsudok The British Horseracing Board Ltd a i., už citovaný, bod 52). V dôsledku toho „pojmy extrakcie a reutilizácie nepredpokladajú priamy prístup do dotknutej databázy“ (rozsudok The British Horseracing Board Ltd a i., už citovaný, bod 53).
41. V prejednávanom prípade, v ktorom ide len o „odoslanie“ údajov získaných z databázy chránenej právom sui generis do počítača používateľa na požiadanie tohto používateľa, je zrejmé, že ide o konanie, ktoré je nevyhnutným konštitutívnym prvkom procesu sprístupnenia verejnosti, ktoré podľa judikatúry stanovenej v už citovanom rozsudku The British Horseracing Board Ltd a i. predstavuje reutilizáciu v zmysle článku 7 ods. 2 smernice 96/9.
42. „Reutilizáciu“, na ktorú odkazuje smernica 9/96, možno totiž chápať v kontexte komunikácie prostredníctvom internetu len ako spravidla zložené konanie, ktoré sa skladá z úkonov nevyhnutných na dosiahnutie „sprístupnenia“, v ktorom „reutilizácia“ spočíva, v súlade so samotným znením smernice. Odoslanie zo strany spoločnosti Sportradar, na ktoré poukazuje Court of Appeal, je súčasťou tohto zloženého konania ako jedna z jeho nevyhnutných súčastí, a preto treba na účely tohto konania konštatovať, že tvorí súčasť „reutilizácie“.
43. V tomto štádiu považujem za vhodné vrátiť sa k okolnostiam, za ktorých bola položená prejednávaná prejudiciálna otázka. Na základe toho možno pochopiť význam skutočnosti, že vnútroštátny súd má pochybnosť o svojej právomoci na rozhodnutie o veľmi konkrétnom konaní: o „odoslaní“ uskutočnenom spoločnosťou Sportradar.
44. Predovšetkým je potrebné pripomenúť, že Court of Appeal nemá nijakú pochybnosť o svojej právomoci rozhodnúť o žalobe podanej Football Dataco a i., ktorou tieto spoločnosti solidárne žalujú spoločnosť Sportradar a jej klientov so sídlom v Spojenom kráľovstve. Naopak, má pochybnosti o svojej právomoci rozhodnúť o žalobe podanej Football Dataco a i., ktorou tieto spoločnosti individuálne žalujú spoločnosť Sportradar.
45. Podľa môjho názoru je jasné, že sled úkonov, ktorý sa začína úkonmi spoločnosti Sportradar a končí sa sprístupnením údajov z Football Live jednotlivcom prostredníctvom stávkových spoločností, ktoré majú uzatvorené zmluvy s uvedenou spoločnosťou, predstavuje typický prípad „reutilizácie“.
46. V rozsahu, v akom žaloba v konaní vo veci samej smeruje výlučne proti spoločnosti Sportradar, však vnútroštátny súd kladie Súdnemu dvoru otázku, či samotné konanie tejto spoločnosti, ktoré je súčasťou tohto sledu úkonov a v rámci neho sa na toto konanie vzťahuje právna kvalifikácia týkajúca sa celého súboru týchto úkonov, je samo osebe okrem toho, že je súčasťou tohto súboru úkonov, dostatočne významné a samostatné na to, aby si zaslúžilo samostatnú právnu kvalifikáciu.
47. Domnievam sa, že na túto otázku treba jednoznačne odpovedať záporne. Skutočnosť, že v prípadoch, o aké ide v konaní vo veci samej, je „reutilizácia“ výsledkom existencie súboru úkonov, ktoré možno pripísať rôznym subjektom, neznamená, že každý z týchto úkonov sa sám osebe nemá považovať za „reutilizáciu“ v zmysle smernice 96/9 s dôsledkami, ktoré z tejto smernice vyplývajú. Je zrejmé, že každý z týchto úkonov má význam iba ako súčasť tohto zloženého konania, a preto sa naň musí vzťahovať kvalifikácia, ktorá zodpovedá spornému konaniu.
48. V dôsledku toho ako prvý záver navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú otázku v tom zmysle, že „odoslanie“ uskutočnené konkrétne spoločnosťou Sportradar predstavuje reutilizáciu v zmysle článku 7 ods. 2 písm. b) smernice 96/9.
C – Miesto „reutilizácie“ údajov získaných z databázy chránenej právom sui generis
49. V rámci zodpovedania druhej z otázok položených vnútroštátnym súdom sa účastníci konania priklonili k jednej z dvoch klasických teórií v oblasti komunikácie. Na jednej strane ide o „teóriu odoslania“, podľa ktorej by k reutilizácii došlo tam, kde sa nachádza server spoločnosti Sportradar, z ktorého boli „odoslané“ údaje vyžiadané klientmi dvoch stávkových spoločností, ktoré poskytujú služby na britskom trhu, a na druhej strane o „teóriu prenosu alebo prijatia“, podľa ktorej by k reutilizácii došlo v Spojenom kráľovstve, kde britskí klienti stávkových spoločností prepojených so spoločnosťou Sportradar na základe požiadania prijali na svojich počítačoch údaje prenesené spoločnosťou Sportradar z územia mimo Spojeného kráľovstva.
50. Tento opis problému svedčí o tom, že v kontexte internetu je význam použitia pojmových konštrukcií vytvorených v kontexte rozhlasového a televízneho vysielania veľmi sporný. V tomto kontexte právna úprava Únie, na ktorú sa odvolávajú účastníci konania, buď jasne nezakotvuje jednu z dvoch možných alternatív,(12) alebo ak áno, je to preto, lebo jej účel spočíva práve v zaručení činnosti spojenej s niektorou z nich.(13)
51. V prejednávanom prípade sa vyžaduje skôr osobitný prístup, ktorý uplatňuje Súdny dvor, zodpovedajúci osobitosti komunikácie prostredníctvom internetu a najmä právnej úprave Únie uplatniteľnej na konkrétny prípad, o ktorej autentický výklad vnútroštátny súd požiadal.
52. Pokiaľ ide o prvý aspekt, nachádzame sa v oblasti internetovej komunikácie, ktorej osobitosti v kontexte šírenia informácií som preskúmal v rámci inej prejudiciálnej otázky.(14)
53. Druhý aspekt nás privádza k právnemu predpisu – smernici 96/9, ktorej samotný dôvod existencie zodpovedá konštatovaniu nedostatočnej ochrany práv k databázam v členských štátoch, ako sa výslovne uvádza v odôvodnení 1 tejto smernice, takže zámerom normotvorcu Únie nie je nič iné, ako poskytnúť túto ochranu prostredníctvom uznania a zaručenia práv sui generis autora databázy vo vzťahu ku konaniam označeným v samotnej smernici ako prípady „extrakcie“ a „reutilizácie“, o ktoré práve ide v prejednávanej veci.
54. Ako som už uviedol, samotná smernica 96/9 používa pojem „reutilizácia“ ako vlastnú kategóriu, ktorej definícia podľa môjho názoru presne zodpovedá potrebám teoretickej konštrukcie, ktorú si vyžaduje osobitná povaha oznamovania údajov prostredníctvom internetu.
55. V kontexte internetu nadobúdajú kategórie „odoslanie“ a „prijatie“ veľmi relatívnu hodnotu ako kritérium na určenie „miesta“ bodov, medzi ktorými dochádza ku komunikácii. Sieťová štruktúra komunikačného prostriedku globálnych rozmerov v sústavnom procese obnovovania jeho obsahu, ktorý sa ešte aj dnes vyznačuje značnou mierou odolnosti voči pravidlám právneho rámca, ktorý na to, aby bol účinný a vhodný, môže vyplývať len zo spoločnej vôle celého medzinárodného spoločenstva štátov, spôsobuje, že kategórie založené na pojmoch, ktoré – tak ako čas a priestor – vo svete virtuálnej reality nadobúdajú veľmi nejasný zmysel, sú neužitočné.
56. Súdny dvor našiel vhodné kritérium v myšlienke určenia údajov, ktoré sa šíria na internete. Použil ho tak vo veci L’Oréal(15), ako aj vo veci Pammer a Hotel Alpenhof(16).
57. Domnievam sa, že v súlade s týmto kritériom je aj kritérium zakotvené v samotnom článku 7 ods. 2 písm. b) smernice 96/9, ktorý vymedzuje „reutilizáciu“ ako „akúkoľvek formu sprístupnenia verejnosti“ obsahu chránenej databázy.
58. Táto formulácia „sprístupnenia verejnosti“ musí podľa môjho názoru predstavovať nevyhnutný kľúčový pojem na zodpovedanie otázky položenej britským súdom. V tomto zmysle pojem „reutilizácia“ zahŕňa celý súbor úkonov, ktorý sa v tomto prípade začína „odoslaním“ zo serveru spoločnosti Sportradar na servery stávkových spoločností a končí sa prístupom klientov stávkových spoločností k odoslaným údajom.
59. V konečnom dôsledku, keďže „reutilizácia“ v kontexte internetu obvykle nepredstavuje jediný úkon, ale usporiadaný sled súboru úkonov, ktoré vzhľadom na to, že ich cieľom je „sprístupnenie“ určitých údajov prostredníctvom komunikačného prostriedku so sieťovou a s multipolárnou štruktúrou, predstavujú v tomto prostriedku výsledok konaní jednotlivcov nachádzajúcich sa na rôznych územiach, treba sa zhodnúť na tom, že „miestom“ „reutilizácie“ je miesto každého z úkonov nevyhnutných na dosiahnutie výsledku, v ktorom spočíva reutilizácia, a to „sprístupnenia“ chránených údajov.
60. Preto ako druhý záver navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú z otázok v tom zmysle, že ku skúmanej reutilizácii došlo na základe sledu konaní uskutočnených vo viacerých členských štátoch, pričom treba vychádzať z toho, že k reutilizácii došlo v každom z nich.
VII – Návrh
61. Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na položené otázky takto:
1. V prípade, že subjekt na svoj internetový server nachádzajúci sa v členskom štáte A nahrá údaje z databázy chránenej právom sui generis podľa smernice 96/9/ES a na požiadanie používateľa v členskom štáte B odošle internetový server tieto údaje na počítač používateľa tak, že sa uložia do pamäte tohto počítača a zobrazia sa na jeho obrazovke, odoslanie údajov predstavuje „reutilizáciu“ týmto subjektom.
2. K reutilizácii uskutočnenej týmto subjektom dochádza tak v členskom štáte A, ako aj v členskom štáte B.