ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
z 30. marca 2006 (*)
„Sloboda usadiť sa – Slobodné poskytovanie služieb – Pravidlá hospodárskej súťaže vzťahujúce sa na podniky – Štátna pomoc – Centrá pomoci v daňových veciach – Výkon určitých činností poradenstva a pomoci v daňových veciach – Výlučné právo – Odmena za tieto činnosti“
Vo veci C‑451/03,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Corte d’appello di Milano (Taliansko) z 15. októbra 2003 a doručený Súdnemu dvoru 27. októbra 2003, ktorý súvisí s konaním:
Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti Srl
proti
Giuseppe Calafiori,
za účasti:
Pubblico Ministero,
SÚDNY DVOR (tretia komora),
v zložení: predseda tretej komory A. Rosas, sudcovia J. Malenovský, S. von Bahr (spravodajca), A. Borg Barthet a U. Lõhmus,
generálny advokát: D. Ruiz-Jarabo Colomer,
tajomník: M. Ferreira, hlavná referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 25. mája 2005,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti Srl, v zastúpení: F. Capelli a M. Valcada, avvocati,
– talianska vláda, v zastúpení: I. M. Braguglia, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci D. Del Gaizo, avvocato dello Stato,
– Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: E. Traversa a V. Di Bucci, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 28. júna 2005,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 4 ES, 10 ES, 82 ES, 86 ES a 98 ES v oblasti hospodárskej súťaže, článkov 43 ES, 48 ES a 49 ES v oblasti práva usadiť sa a slobodného poskytovania služieb a článku 87 ES v oblasti štátnej pomoci.
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti Srl (ďalej len „ADC Servizi“) a pánom Calafiorim, notárom, vo veci jeho odmietnutia vykonať úkony súvisiace so zápisom rozhodnutia o zmene stanov, ktoré prijalo valné zhromaždenie tejto spoločnosti, do obchodného registra v Miláne.
Vnútroštátny právny rámec
3 Vnútroštátny právny rámec, tak ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, možno zhrnúť nasledujúco.
4 Legislatívny dekrét č. 241 z 9. júla 1997 v znení doplnení vykonaných legislatívnym dekrétom č. 490 z 28. decembra 1998 (ďalej len „legislatívny dekrét č. 241/97“) vyhradzuje právo vykonávať určité činnosti v poradenstve a pomoci v daňových veciach vrátane činnosti týkajúcej sa ročných daňových priznaní zamestnancov a pracovníkov s rovnakým postavením ako zamestnanci, výlučne centrám daňovej pomoci (centri di assistenza fiscale; ďalej len „CAF“).
5 Článok 34 ods. 4 legislatívneho dekrétu č. 241/97 priznáva CAF výlučnú právomoc, pokiaľ ide o výpočet príjmov na účely daňového priznania podľa zjednodušeného modelu (model 730) vrátane vydávania kópie vyplneného priznania a dokumentu o vyrovnaní dane daňovníkom a oznamovania výsledkov priznania zamestnávateľom, ktorí sú poverení odvádzaním dane, aby mohli vykonať zúčtovanie pri zdroji, a zasielania priznaní správcovi dane.
6 Článok 35 ods. 2 písm. b) legislatívneho dekrétu č. 241/97 ďalej CAF vyhradzuje právomoc kontrolovať, či sú údaje uvedené v priznaní v súlade s jeho prílohami.
7 CAF sa môžu zakladať len vo forme akciových spoločností, ktoré vykonávajú činnosť na základe povolenia ministerstva financií. Zakladať ich môžu iba právne subjekty vymenované v článkoch 32 a 33 legislatívneho dekrétu č. 241/97. Ide najmä o združenia zamestnávateľov, odborové organizácie alebo nimi poverené organizácie tvorené na územnom princípe, ktoré majú najmenej 50 000 členov, alebo o určitých zamestnávateľov poverených odvádzaním dane a zamestnávajúcich najmenej 50 000 zamestnancov, prípadne o združenia zamestnancov, ktoré založili patronátne inštitúcie („istituti di patronato“) a majú najmenej 50 000 členov. Pokiaľ ide o určité právne subjekty uvedené v legislatívnom dekréte č. 241/97, zdá sa, že možnosť zakladania CAF sa obmedzuje len na tie z nich, ktoré sú usadené v Taliansku.
8 Okrem toho článok 33 ods. 2 legislatívneho dekrétu č. 241/97 stanovuje, že CAF menujú jednu alebo viac osôb zodpovedných za pomoc v daňových veciach spomedzi osôb zapísaných v zozname audítorov alebo zozname účtovníkov vedenom príslušnou komorou.
9 Predmetná právna úprava zakotvuje náhradu zo štátneho rozpočtu za činnosti vyhradené CAF, ktorá bola pôvodne stanovená vo výške 25 000 LIT za každé vyplnené a odoslané priznanie a nedávno bola zvýšená na približne 14 eur.
Spor vo veci samej
10 ADC Servizi, so sídlom v Miláne, mala ako predmet činnosti pomoc a poradenstvo vo veciach účtovníctva a administratívy.
11 Dňa 25. februára 2003 mimoriadne valné zhromaždenie tejto spoločnosti rozhodlo o schválení zmeny stanov tak, aby zohľadňovali skutočnosť, že spoločnosť tiež poskytuje podnikom, zamestnancom a pracovníkom s rovnakým postavením ako zamestnanci, ako aj dôchodcom pomoc v daňových veciach.
12 Notár poverený spísaním zápisnice, pán Calafiori, odmietol urobiť úkony na zápis tohto rozhodnutia do obchodného registra v Miláne z dôvodu, že zmena stanov, ktorá umožňovala spoločnosti vykonávať uvedenú činnosť pomoci v daňových veciach, bola podľa neho v rozpore s článkom 34 legislatívneho dekrétu č. 241/97.
13 ADC Servizi podal na Tribunale di Milano návrh, aby nariadil zápis uvedeného rozhodnutia do obchodného registra v Miláne. Tento súd uznesením z 15. mája 2003 uvedený návrh zamietol.
14 ADC Servizi sa proti tomuto uzneseniu odvolal na Corte d’appello di Milano a ako dôvod odvolania uviedol, že ustanovenia legislatívneho dekrétu č. 241/97 sú v rozpore so Zmluvou ES, pretože vyhradzujú určité činnosti v poradenstve a pomoci v daňových veciach výlučne pre CAF.
15 Corte d’appello di Milano sa domnieva, že riešenie sporu, ktorý prejednáva, vyvoláva otázky týkajúce sa výkladu práva Spoločenstva.
16 Predovšetkým uvádza, že zamestnanci, dôchodcovia a pracovníci s rovnakým postavením ako zamestnanci, sú vedení k tomu, aby sa na CAF obracali aj vo veciach, ktoré predmetná legislatíva nevyhradzuje týmto subjektom, čo má za následok skresľovanie hospodárskej súťaže na tomto trhu. Preto takto vytvorený mechanizmus je v rozpore s článkami 10 ES, 81 ES, 82 ES a 86 ES.
17 Corte d’appello di Milano ďalej zdôrazňuje, že vyhradenie výpočtu a podávania daňových priznaní výlučne určitým právnym subjektom, ktoré spĺňajú presne stanovené kritériá, je nielen pre tuzemského podnikateľa, ale aj pre podnikateľa usadeného v inom členskom štáte prekážkou výkonu jeho činnosti, ktorá môže predstavovať obmedzenie zakázané článkami 43 ES, 48 ES a 49 ES.
18 Napokon sa uvedený vnútroštátny súd domnieva, že náhrada spomínaná v bode 9 tohto rozsudku, vyplácaná zo štátneho rozpočtu výlučne v prospech CAF, spadá pod zákaz obsiahnutý v článkoch 87 ES a 88 ES.
Prejudiciálne otázky
19 Na základe uvedených úvah Corte d’appello di Milano rozhodol, že preruší konanie a položí Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Treba články 4 ES, 10 ES, 82 ES, 86 ES a 98 ES vykladať tak, že bránia použitiu takej vnútroštátnej právnej úpravy, aká vyplýva z [legislatívneho dekrétu č. 241/97], najmä ak sa posudzuje vo svetle úplného znenia zákona o dani z príjmov (DPR [dekrét prezidenta republiky] č. 917 z 22. decembra 1986) a zákona č. 413 z 30. decembra 1991, ktorý vyhradzuje výlučné právo vykonávať určité činnosti daňového poradenstva iba jednej kategórii právnych subjektov, a síce… CAF…, a upiera ostatným hospodárskym subjektom v tomto sektore právo vykonávať činnosti vyhradené CAF za rovnakých podmienok a rovnakou formou, hoci tieto subjekty majú oprávnenie vykonávať profesiu v oblasti daňového a účtovného poradenstva (audítori, advokáti a iní poradcovia v oblasti práce a zamestnania)?
2. Treba články 43 ES, 48 ES a 49 ES vykladať tak, že bránia použitiu takej vnútroštátnej právnej úpravy, aká vyplýva z [legislatívneho dekrétu č. 241/97], najmä ak sa posudzuje vo svetle úplného znenia zákona o dani z príjmov (DPR č. 917…) a zákona č. 413 z 30. decembra 1991, ktorý vyhradzuje výlučné právo vykonávať určité činnosti daňového poradenstva iba jednej kategórii právnych subjektov, a síce CAF, a upiera ostatným hospodárskym subjektom v tomto sektore právo vykonávať činnosti vyhradené za rovnakých podmienok a rovnakou formou, hoci tieto subjekty majú oprávnenie vykonávať profesiu v oblasti daňového a účtovného poradenstva (audítori, advokáti a iní poradcovia v oblasti práce a zamestnania)?
3. Treba článok 87 ES vykladať tak, že také opatrenie, aké je zavedené [legislatívnym dekrétom č. 241/97], najmä jeho článkom 38, a ktoré zakotvuje, že CAF sa zo štátneho rozpočtu vypláca náhrada za výkon činností uvedených v článku 34 ods. 4 a v článku 37 ods. 2 uvedeného dekrétu, predstavuje štátnu pomoc?“
O prvej otázke
20 Na úvod treba uviesť, že články 4 ES a 98 ES definujú základné zásady hospodárskej politiky systému Spoločenstva a pripomínajú, v akom kontexte pôsobia pravidlá hospodárskej súťaže obsiahnuté v článkoch 82 ES a 86 ES. Vzhľadom na to si odkaz vnútroštátneho súdu na články 4 ES a 98 ES nevyžaduje inú odpoveď, než aká bude poskytnutá vo veci výkladu článku 82 ES a 86 ES.
21 Je preto potrebné konštatovať, že vo svojej prvej otázke sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či články 82 ES a 86 ES bránia použitiu takej vnútroštátnej právnej úpravy, akou je vnútroštátna právna úprava vo veci samej, ktorá CAF vyhradzuje výlučné právo vykonávať určité činnosti pomoci a poradenstva v daňových veciach.
22 V tejto súvislosti je namieste pripomenúť, že podľa článku 82 ES je zakázané zneužívanie dominantného postavenia na spoločnom trhu alebo na jeho podstatnej časti jedným alebo viacerými podnikateľmi.
23 Treba tiež upresniť, že iba samotné vytvorenie dominantného postavenia udelením osobitných alebo výlučných práv v zmysle článku 86 ods. 1 ES nie je ako také nezlučiteľné s článkom 82 ES. Členský štát porušuje zákazy stanovené týmito dvoma ustanoveniami iba vtedy, ak uplatňovanie osobitných alebo výlučných práv, ktoré mu boli udelené, samé osebe vedie predmetný podnik k zneužívaniu jeho dominantného postavenia alebo ak tieto práva môžu vyvolať situáciu, ktorá tento podnik privedie k takémuto zneužitiu (rozsudok z 25. októbra 2001, Ambulanz Glöckner, C‑475/99, Zb. s. I‑8089, bod 39).
24 Je preto potrebné vedieť nielen to, či účinkom vnútroštátnej právnej úpravy bolo udelenie CAF osobitných alebo výlučných práv v zmysle článku 86 ods. 1 ES, ale aj to, či takáto právna úprava mohla viesť k zneužitiu dominantného postavenia.
25 Treba však zdôrazniť, že nezávisle od otázky, či boli vnútroštátnou právnou úpravou CAF udelené takéto osobitné alebo výlučné práva, ani v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ani v písomných pripomienkach neboli uvedené skutkové a právne skutočnosti, ktoré by mu umožnili určiť, či sú splnené podmienky týkajúce sa existencie dominantného postavenia alebo jeho zneužívania v zmysle článku 82 ES.
26 Za týchto podmienok Súdny dvor nemôže na prvú otázku užitočne odpovedať.
O druhej otázke
27 Vo svojej druhej otázke sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či články 43 ES a 49 ES bránia použitiu takej vnútroštátnej právnej úpravy, akou je vnútroštátna právna úprava vo veci samej, ktorá vyhradzuje výlučné právo vykonávať určité činnosti poradenstva a pomoci v daňovej oblasti CAF.
28 Na úvod treba uviesť, že talianska vláda tvrdí, že táto otázka je neprípustná, keďže všetky prvky predmetnej činnosti sa obmedzujú na územie jediného členského štátu.
29 V tejto súvislosti treba konštatovať, že odpoveď na túto otázku by každopádne mohla byť pre vnútroštátny súd užitočná, najmä v prípade, ak mu jeho vnútroštátne právo v takom konaní, akým je konanie vo veci samej, ukladá, aby talianskemu štátnemu príslušníkovi umožnil požívanie tých istých práv, aké požíva štátny príslušník iného členského štátu v rovnakej situácii na základe práva Spoločenstva (pozri uznesenie zo 17. februára 2005, Mauri, C‑250/03, Zb. s. I‑1267, bod 21).
30 Je preto namieste preskúmať, či ustanovenia Zmluvy, o ktorých výklad sa žiada, bránia použitiu takej vnútroštátnej právnej úpravy, aká je predmetom veci samej, ak sa uplatňuje vo vzťahu k osobám, ktoré majú pobyt v iných členských štátoch.
31 Na úvod je potrebné pripomenúť, že články 43 ES a 49 ES ukladajú povinnosť odstrániť obmedzenia slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb a za takéto obmedzenia je nutné považovať všetky opatrenia, ktoré výkon týchto slobôd zakazujú, prekážajú mu alebo ho robia menej príťažlivým (pozri najmä rozsudok z 15. januára 2002, Komisia/Taliansko, C‑439/99, Zb. s. I‑305, bod 22).
32 V tejto súvislosti z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že legislatívny dekrét č. 241/97 priznáva CAF výlučnú právomoc poskytovať daňovníkom určité služby poradenstva a pomoci v daňových veciach, najmä služby pomoci v daňových veciach pre zamestnancov a pracovníkov s rovnakým postavením ako zamestnanci, ktoré sa týkajú vyplnenia zjednodušeného modelu daňového priznania.
33 Pokiaľ ide o slobodné poskytovanie služieb, vnútroštátna právna úprava, ktorá vyhradzuje túto činnosť CAF, absolútne znemožňuje prístup hospodárskych subjektov usadených v iných členských štátoch na trh predmetných služieb.
34 Pokiaľ ide o slobodu usadiť sa, právna úprava, ktorá dáva možnosť vytvárať CAF len niektorým právnym subjektom spĺňajúcim prísne podmienky a – ako vyplýva z poskytnutých informácií – niektorým z týchto subjektov, ktoré majú sídlo v Taliansku, môže hospodárskym subjektom pochádzajúcim z iných členských štátov sťažiť realizáciu ich práva usadiť sa v Taliansku na účely poskytovania predmetných služieb, ba dokonca jej v tom môže úplne zabrániť.
35 Za týchto podmienok je priznanie výlučnej právomoci CAF poskytovať určité služby pomoci a poradenstva v daňovej oblasti obmedzením slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb, ktoré je v zásade zakázané článkami 43 ES a 49 ES.
36 Ustanovenia vnútroštátnej legislatívy, ktoré dávajú možnosť vytvárať CAF len určitým právnym subjektom už usadeným v Taliansku, sú diskriminačné. Takéto ustanovenia môžu byť oprávnené len na základe dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia, stanovených v článkoch 46 ES a 55 ES, ktoré neboli v predmetnej veci uplatnené (rozsudok z 29. mája 2001, Komisia/Taliansko, C‑263/99, Zb. s. I‑4195, bod 15).
37 Predmetné ustanovenia vnútroštátnej legislatívy, ktoré sa uplatňujú vo vzťahu ku každej osobe alebo podniku, ktorý vykonáva činnosť na území hostiteľského členského štátu, môžu byť oprávnené, ak sú odpoveďou na naliehavé dôvody verejného záujmu, a za predpokladu, že sú vhodné na dosiahnutie cieľa, ktorý sledujú, a nejdú nad rámec toho, čo je potrebné na jeho dosiahnutie (pozri rozsudok zo 17. októbra 2002, Payroll a i., C‑79/01, Zb. s. I‑8923, bod 28 a tam citovanú judikatúru).
38 V tomto ohľade je namieste zdôrazniť, že všeobecný záujem spätý s ochranou adresátov predmetných služieb pred škodou, ktorá by im mohla byť spôsobená tým, že im služby poskytnú osoby, ktoré nemajú odbornú kvalifikáciu alebo nespĺňajú morálne požiadavky, môže oprávňovať obmedzenie slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júla 1991, Säger, C‑76/90, Zb. s. I‑4221, body 15 až 17).
39 Ako však zdôraznil generálny advokát v bode 49 svojich návrhov, určité služby vyhradené CAF, ako sú vydávanie kópie daňového priznania a dokladu o vyúčtovaní dane, zasielanie daňových priznaní správcovi dane, ako aj oznamovanie výsledku daňového priznania zamestnávateľom povereným odvádzaním dane, majú v zásade jednoduchú povahu a nevyžadujú špecifickú odbornú spôsobilosť.
40 Je zjavné, že povaha týchto služieb nemôže oprávňovať obmedzovanie ich poskytovania len na držiteľov konkrétnej odbornej kvalifikácie.
41 Ak sú naopak niektoré úlohy zverené CAF zložitejšie, konkrétne najmä kontrola súladu informácií poskytnutých v daňovom priznaní s jeho prílohami, nezdá sa, že by subjekty, ktoré môžu zakladať CAF, poskytovali osobitné záruky odbornej spôsobilosti na plnenie týchto úloh.
42 Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, podľa článku 33 ods. 2 legislatívneho dekrétu č. 241/97 CAF menujú osoby zodpovedné za plnenie týchto úloh spomedzi osôb zapísaných v zozname audítorov alebo v zozname účtovníkov vedenom príslušnou komorou, t. j. spomedzi odborníkov, ktorí nemôžu vo vlastnom mene poskytovať služby vyhradené CAF.
43 Vo svetle týchto okolností sa nezdá, že by ustanovenia legislatívneho dekrétu č. 241/97 priznaním výlučnej právomoci CAF poskytovať určité služby poradenstva a pomoci v daňových veciach boli spôsobilé zabezpečiť všeobecný záujem spomínaný v bode 38 tohto rozsudku.
44 Na pojednávaní talianska vláda tvrdila, že predmetnú vnútroštátnu právnu úpravu každopádne odôvodňujú článok 45 prvý odsek ES a článok 55 ES, podľa ktorých sa sloboda usadiť sa a slobodné poskytovanie služieb nevzťahujú na činnosti, ktoré súvisia s výkonom verejnej moci.
45 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že ako odchýlka od základného pravidla slobody usadiť sa články 45 ES a 55 ES musia vykladať tak, aby bol ich rozsah obmedzený len na to, čo je striktne nevyhnutné na ochranu záujmov, ktoré toto ustanovenie umožňuje členským štátom chrániť (rozsudky z 15. marca 1988, Komisia/Grécko, 147/86, Zb. s. 1637, bod 7, a z 29. októbra 1998, Komisia/Španielsko, C‑114/97, Zb. s. I‑6717, bod 34).
46 Podľa ustálenej judikatúry sa tak odchýlka stanovená v týchto článkoch musí obmedzovať len na činnosti, ktoré samy osebe predstavujú priamu a špecifickú účasť na verejnej moci (rozsudky z 21. júna 1974, Reyners, 2/74, Zb. s. 631, bod 45; z 13. júla 1993, Thijssen, C‑42/92, Zb. s. I‑4047, bod 8; Komisia/Španielsko, už citovaný, bod 35, a z 31. mája 2001, Komisia/Taliansko, C‑283/99, Zb. s. I‑4363, bod 20).
47 Je teda namieste konštatovať, že kontrola súladu informácií obsiahnutých v daňovom priznaní s jeho prílohami, aj keď je v skutočnosti správcom dane zriedka spochybnená, nepredstavuje priamu a špecifickú účasť na výkone verejnej moci, ale opatrenie, ktorého poslaním je príprava alebo uľahčenie plnenia úloh správcu dane.
48 To isté platí, aj pokiaľ ide o iné úlohy vymenované v článkoch 34 a 35 legislatívneho dekrétu č. 241/97, ktoré vnútroštátny súd uvádza vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, a síce vydávanie kópie vyplneného daňového priznania a dokladu o vyúčtovaní dane daňovníkom, ako aj oznamovanie výsledkov daňových priznaní zamestnávateľom povereným odvádzaním daní a zasielanie priznaní správcovi dane.
49 Treba preto konštatovať, že na činnosti vyhradené pre CAF, tak ako sú uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, sa nevzťahuje odchýlka stanovená v článkoch 45 ES a 55 ES.
50 Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba na druhú otázku odpovedať tak, že články 43 ES a 49 ES sa musia vykladať tak, že bránia použitiu takej vnútroštátnej právnej úpravy, aká je predmetom veci samej, ktorá CAF vyhradzuje výlučné právo vykonávať určité činnosti poradenstva a pomoci v daňových veciach.
O tretej otázke
51 Na úvod je potrebné uviesť, že vo svojej tretej otázke sa vnútroštátny súd zameriava súčasne na ustanovenia článku 38 legislatívneho dekrétu č. 241/97, ktorý sa týka platenia odmeny CAF, článku 34 ods. 4 toho istého dekrétu, ktorý sa týka činností pomoci v daňových veciach, ktoré poskytujú CAF, a článku 37 ods. 2 uvedeného dekrétu, ktorý sa týka činností pomoci v daňovej oblasti, ktoré poskytujú iné subjekty.
52 Odôvodnenie rozhodnutia tohto súdneho orgánu sa však týka výlučne platenia odmeny CAF.
53 Za týchto okolností je potrebné obmedziť preskúmanie tretej otázky na odmenu platenú CAF v súlade s článkami 34 ods. 4 a 38 ods. 1 legislatívneho dekrétu č. 241/97.
54 Je preto potrebné konštatovať, že vo svojej tretej otázke sa vnútroštátny súd v zásade pýta, či taká odmena, akú dostáva CAF za vypracovanie a odoslanie daňového priznania v súlade s článkami 34 ods. 4 a 38 ods. 1 legislatívneho dekrétu č. 241/97, je štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 ES.
55 Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry, ak sa má niečo kvalifikovať ako „pomoc“, vyžaduje sa, aby boli splnené všetky podmienky uvedené v tomto ustanovení (pozri rozsudky z 21. marca 1990, Belgicko/Komisia, tzv. „Tubemeuse“, C‑142/87, Zb. s. I‑959, bod 25; zo 14. septembra 1994, Španielsko/Komisia, C‑278/92 až C‑280/92, Zb. s. I‑4103, bod 20; zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, Zb. s. I‑4397, bod 68, a z 24. júla 2003, Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, C‑280/00, Zb. s. I‑7747, bod 74).
56 Po prvé musí ísť o intervenciu zo strany štátu alebo zo štátnych prostriedkov. Po druhé táto intervencia musí byť spôsobilá ovplyvniť obchod medzi štátmi. Po tretie musí priniesť výhodu tomu, v prospech koho bola vykonaná. Po štvrté musí narúšať alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže.
57 Pokiaľ ide o prvú podmienku, tá je splnená, keďže odmena stanovená v článku 38 ods. 1 legislatívneho dekrétu č. 241/97 ide na ťarchu štátneho rozpočtu.
58 Pokiaľ ide o druhú podmienku, treba zdôrazniť, že CAF môžu byť na základe článku 38 ods. 1 legislatívneho dekrétu č. 241/97 zaplatené značné sumy a že hospodárskym subjektom pochádzajúcim z iných členských štátov by tiež mohlo byť dovolené zakladať CAF, ktoré sú príjemcami týchto súm. Za takých okolností je predmetné opatrenie spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.
59 Pokiaľ ide o tretiu a štvrtú podmienku, je potrebné pripomenúť, že za pomoc sa považujú tie intervencie, ktoré sú bez ohľadu na formu spôsobilé priamo alebo nepriamo zvýhodniť niektoré podniky alebo ktoré treba považovať za ekonomickú výhodu, ktorú by prijímajúci podnik za normálnych trhových podmienok nedosiahol (rozsudok Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, už citovaný, bod 84).
60 Ak však treba štátnu intervenciu chápať ako náhradu za plnenia, ktoré poskytujú prijímajúce podniky v rámci plnenia záväzkov verejnej služby, takže tieto podniky v skutočnosti nepožívajú žiadnu finančnú výhodu a uvedená intervencia tak nespôsobuje, že by tieto podniky boli vo výhodnejšom postavení oproti konkurenčným podnikom, na takýto zásah sa článok 87 ods. 1 ES nevzťahuje (rozsudok Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, už citovaný, bod 87).
61 Aby sa však v konkrétnom prípade takáto náhrada nekvalifikovala ako štátna pomoc, musia byť splnené určité podmienky (rozsudok Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, už citovaný, bod 88).
62 Po prvé, podnik, ktorý prijíma takúto náhradu, musí byť skutočne poverený plnením záväzkov verejnej služby a tieto záväzky musia byť jasne definované (rozsudok Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, už citovaný, bod 89).
63 V tomto ohľade nie je vylúčené, aby členský štát ako „verejnú službu“ kvalifikoval služby pomoci v daňovej oblasti, ktoré v súlade s článkom 34 ods. 4 legislatívneho dekrétu č. 241/97 poskytujú CAF zamestnancom a pracovníkom s rovnakým postavením ako zamestnanci a ktorých cieľom je pomáhať daňovníkom pri plnení ich daňových povinností a daňovým orgánom uľahčovať realizáciu ich úloh.
64 Po druhé, kritériá, na základe ktorých sa vypočíta náhrada, musia byť vopred objektívne a transparentne stanovené, aby sa vylúčilo, že náhrada bude predstavovať ekonomickú výhodu, ktorá je spôsobilá zvýhodniť prijímajúci podnik vo vzťahu ku konkurenčným podnikom (rozsudok Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, už citovaný, bod 90).
65 V tomto ohľade sa zdá, že náhrada, ktorá bola stanovená približne vo výške 14 eur za každé vyplnené a správcovi dane odoslané priznanie, môže túto podmienku spĺňať.
66 Po tretie, náhrada nemôže prekročiť sumu, ktorá je potrebná na pokrytie všetkých nákladov alebo ich časti, vzniknutých pri plnení úloh verejnej služby, berúc do úvahy príslušné tržby, ako aj primeraný zisk z plnenia týchto záväzkov (rozsudok Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, už citovaný, bod 92).
67 Po štvrté, náhrada by mala byť určená na základe analýzy nákladov, ktoré by na plnenie svojich záväzkov vynaložil priemerný, dobre riadený podnik, ktorý má k dispozícii prostriedky potrebné na splnenie požiadaviek na verejnú službu, berúc do úvahy príslušné tržby, ako aj primeraný zisk z plnenia týchto záväzkov (rozsudok Altmark Trans a Regierungspräsidium Magdeburg, už citovaný, bod 93).
68 Preskúmanie týchto posledných dvoch podmienok týkajúcich sa výšky predmetnej odmeny si vyžaduje posúdenie skutkových okolností sporu vo veci samej.
69 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor nemá právomoc posúdiť skutkové okolnosti vo veci samej ani aplikovať normy Spoločenstva, ktoré vyložil, na vnútroštátne opatrenia alebo situácie, keďže tieto otázky patria do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu (pozri rozsudky z 19. decembra 1968, Salgoil, 13/68, Zb. s. 661, 672; z 23. januára 1975, Van der Hulst, 51/74, Zb. s. 79, bod 12; z 8. februára 1990, Shipping and Forwarding Enterprise Safe, C‑320/88, Zb. s. I‑285, bod 11; z 5. októbra 1999, Lirussi a Bizzaro, C‑175/98 a C‑177/98, Zb. s. I‑6881, bod 38, a z 15. mája 2003, RAR, C‑282/00, Zb. s. I‑4741, bod 47).
70 Prináleží teda vnútroštátnemu súdu, aby vo svetle skutkových okolností vo veci samej posúdil, či odmena stanovená v článku 38 ods. 1 legislatívneho dekrétu č. 241/97 je štátnou pomocou v zmysle článku 87 ods. 1 zmluvy ES.
71 V tejto súvislosti je tiež dôležité uviesť, že vnútroštátny súd nemá právomoc posúdiť súlad opatrení štátnej pomoci alebo režimu pomoci so spoločným trhom. Toto posúdenie patrí do výlučnej právomoci Komisie Európskych spoločenstiev, ktorá koná pod kontrolou sudcu Spoločenstva (pozri rozsudky z 21. novembra 1991, Fédération nationale du commerce extérieur des produits alimentaires a Syndicat national des négociants et transformateurs de saumon, C‑354/90, Zb. s. I‑5505, bod 14; z 11. júla 1996, SFEI a i., C‑39/94, Zb. s. I‑3547, bod 42, a zo 17. júna 1999, Piaggio, C‑295/97, Zb. s. I‑3735, bod 31).
72 Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba na tretiu otázku odpovedať tak, že opatrenie, ktorým členský štát stanoví, že určitým podnikom, ktoré sú poverené tým, aby pomáhali daňovníkom pri vypracúvaní daňových priznaní a ich odosielaní správcovi dane, sa bude platiť náhrada zo štátneho rozpočtu, je nutné kvalifikovať ako štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, ak:
– výška náhrady prekročí sumu, ktorá je potrebná na pokrytie všetkých nákladov alebo ich časti, vzniknutých pri plnení úloh verejnej služby, berúc do úvahy príslušné tržby, ako aj primeraný zisk z plnenia týchto záväzkov, a
– náhrada nie je určená na základe analýzy nákladov, ktoré by na plnenie svojich záväzkov vynaložil priemerný, dobre riadený podnik, ktorý má k dispozícii prostriedky potrebné na splnenie požiadaviek na verejnú službu, berúc do úvahy príslušné tržby, ako aj primeraný zisk z plnenia týchto záväzkov.
O trovách
73 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:
1. Články 43 ES a 49 ES sa musia vykladať tak, že bránia použitiu takej vnútroštátnej právnej úpravy, aká je predmetom veci samej, ktorá centrám daňovej pomoci vyhradzuje výlučné právo vykonávať určité činnosti poradenstva a pomoci v daňových veciach.
2. Opatrenie, ktorým členský štát stanoví, že určitým podnikom, ktoré sú poverené tým, aby pomáhali daňovníkom pri vypracúvaní daňových priznaní a ich odosielaní správcovi dane, sa bude platiť náhrada zo štátneho rozpočtu, je nutné kvalifikovať ako štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, ak:
– výška náhrady prekročí sumu, ktorá je potrebná na pokrytie všetkých nákladov alebo ich časti vzniknutých pri plnení úloh verejnej služby, berúc do úvahy príslušné tržby, ako aj primeraný zisk z plnenia týchto záväzkov, a
– náhrada nie je určená na základe analýzy nákladov, ktoré by na plnenie svojich záväzkov vynaložil priemerný, dobre riadený podnik, ktorý má k dispozícii prostriedky potrebné na splnenie požiadaviek na verejnú službu, berúc do úvahy príslušné tržby, ako aj primeraný zisk z plnenia týchto záväzkov.
Podpisy