Odvolanie podané 20. februára 2015: Alfa Acciai SpA proti rozsudku Všeobecného súdu (ôsma komora) z 9. decembra 2014 vo veci T-85/10, Alfa Acciai/Komisia

(vec C-87/15 P)

Jazyk konania: taliančina

Účastníci konania

Odvolateľka: Alfa Acciai SpA (v zastúpení: D. Fosselard, advokát, D. Slater, solicitor, A. Duron, advokát)

Ďalší účastník konania: Európska komisia

Návrhy odvolateľky

Odvolateľka navrhuje, aby Súdny dvor :

zrušil napadnutý rozsudok Všeobecného súdu z nižšie uvedených dôvodov,

vydal konečné rozhodnutie podľa článku 61 štatútu Súdneho dvora, zrušil rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka odvolateľky,

subsidiárne v prípade, keď Súdny dvor rozhodne, že neexistuje žiadny dôvod na zrušenie rozhodnutia v plnom rozsahu, znížil pokutu uloženú odvolateľke z vyššie uvedených dôvodov,

prípadne pokiaľ Súdny dvor nevydá konečné rozhodnutie vo veci, určil, že o trovách konaniach sa rozhodne neskôr a vrátil vec Všeobecnému súdu na nové konanie v súlade s rozsudkom Súdneho dvora,

v zmysle článku 69 rokovacieho poriadku uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli v konaní pred Všeobecným súdom, ako aj v konaní pred Súdnym dvorom.

Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia

Na podporu svojho odvolania uvádza odvolateľka nasledovné dôvody:

Vo svojom prvom odvolacom dôvode odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 10 nariadenia č. 773/2004¹ . Konkrétne Všeobecný súd rozhodol, že Komisia bola oprávnená opätovne prijať napadnuté rozhodnutie v rámci prvostupňového konania (ďalej len „rozhodnutie“), pričom nebolo potrebné predtým poslať nové vyhlásenie o námietkach.

Vo svojom druhom odvolacom dôvode odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil porušenia článku 14 nariadenia č. 773/2004. K porušeniu došlo tým, že Všeobecný súd určil, že Komisia mohla opätovne prijať rozhodnutie na základe ustanovení nariadenia č. 1/2003² , pričom predstavitelia členských štátov nemali možnosť priamo vypočuť podniky.

Vo svojom treťom odvolacom dôvode odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd porušil zásadu kolegiality. Všeobecný súd zastával názor, že Komisia bola oprávnená prijať rozhodnutie podľa postupu, na základe ktorého kolégium neprijalo celé rozhodnutie v jednom okamihu, ale ho prijalo v dvoch častiach v dvoch rôznych okamihoch za predpokladu, že tieto dve časti by mohli spolu tvoriť úplné rozhodnutie.

Vo svojom štvrtom odvolacom dôvode odvolateľka namieta porušenie článku 47 Charty základných práv vykladaného z hľadiska článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Toto porušenie konkrétne spočíva v tom, že Všeobecný súd porušil právo odvolateľky, aby bola jej vec prejednaná v primeranej lehote. Konkrétne tvrdí, že medzi ukončením písomnej časti konania a rozhodnutím Všeobecného súdu o začatí ústnej časti konania uplynuli približne tri roky. Takéto prieťahy konania predstavujú porušenie práva stanoveného v článku 47 Charty na účinný opravný prostriedok a práva byť vypočutý v primeranej lehote. Porušenie článku 47 je v prejednávanej veci obzvlášť závažné vzhľadom na skutočnosť, že odvolateľka musela čakať viac ako 14 rokov, aby súd (Všeobecný súd) rozhodol spor vo veci samej, pričom prvé rozhodnutie Komisie bolo zrušené z procesných dôvodov po konaní, ktoré trvalo približne sedem rokov.Vo svojom piatom odvolacom dôvode odvolateľka namieta porušenie článku 65 Zmluvy o ESUO. Odvolateľka konkrétne tvrdí, že Všeobecný súd neprihliadol na všeobecný kontext Zmluvy o ESUO a povinnosti zverejnenia a zákazu diskriminácie, ktoré boli uložené podnikom v kontexte zmluvy, čo viedlo k nesprávnemu uplatneniu judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa kartelových dohôd. Odvolateľka tvrdí, že okrem iného opakované zverejnenie cenníkov, ktoré nezodpovedajú cenám navrhnutým v rámci kartelovej dohody, malo za následok prerušenie kartelovej dohody, ktorej predmetom bolo podľa Všeobecného súdu stanovenie minimálnych cien. Všeobecný súd sa naopak domnieval, že bolo potrebné ďalšie zverejnenie s odstupom času.Vo svojom šiestom odvolacom dôvode odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 47 Charty základných práv vykladaného z hľadiska článku 6 Dohovoru o ľudských právach tým, že zastával názor, že dĺžka trvania správneho konania (vtedy pred Európskou komisiou) nebola neprimeraná v zmysle vyššie uvedených ustanovení. V prejednávanom prípade

trvalo správne konanie celkom takmer 54 mesiacov, pri spojení pôvodného konania s následným konaním o opätovnom prijatí. Navyše, Komisia potrebovala viac ako dva roky na opätovné prijatie rozhodnutia, čo sa javí byť neprimerané. Okrem toho, že je odôvodnenie Všeobecného súdu týkajúce sa dĺžky trvania konania o opätovnom prijatí v zjavnom rozpore s predchádzajúcou judikatúrou Všeobecného súdu, je tiež nedostatočné a rozporné.Vo svojom siedmom odvolacom dôvode odvolateľka namieta porušenie článku 23 nariadenia č. 1/2003 a zásady rovnosti zaobchádzania. Konkrétne tvrdí, že Komisia v prejednávanom prípade rozdelila podniky na skupiny na účely stanovenia základnej pokuty, ktorá sa mala uplatniť na každý

podnik, čím sa podľa rozhodnutia snažila zachovať rovnaký pomer medzi priemerným podielom každej skupiny na trhu a základnou pokutou uloženou jednotlivým podnikom, ktoré patria do každej skupiny. Aj keď Všeobecný súd neskôr uznal, že Komisia podcenila priemerný podiel na trhu jednej z týchto skupín, čo malo za následok, že nebol zachovaný vzťah proporcionality, ktorý mala Komisia v úmysle zachovať, nerozhodol, že bolo potrebné takýto vzťah obnoviť.

____________

____________

¹     Nariadenie Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov 81 a 82 Zmluvy o založení ES (Ú. v. EÚ L 123, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81).     Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82