ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (piata komora)

z 9. septembra 2010 (*)

„Zahraničné vzťahy – Dohoda medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o leteckej doprave – Nemecké opatrenia týkajúce sa priblíženia sa k letisku Zürich – Nariadenie (EHS) č. 2408/92 – Právo na obhajobu – Zásada zákazu diskriminácie – Zásada proporcionality“

Vo veci T‑319/05,

Švajčiarska konfederácia, v zastúpení: S. Hirsbrunner, U. Soltész a P. Melcher, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: F. Benyon, M. Huttunen a M. Niejahr, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorú v konaní podporujú:

Spolková republika Nemecko, v zastúpení: C.‑D. Quassowski a A. Tiemann, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci T. Masing, advokát,

a

Landkreis Waldshut, v zastúpení: M. Núñez‑Müller, advokát,

vedľajší účastníci konania,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie 2004/12/ES z 5. decembra 2003 týkajúceho sa uplatnenia článku 18 ods. 2 prvej vety dohody medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o leteckej doprave a nariadenia Rady (EHS) č. 2408/92 (vec TREN/AMA/11/03 – Nemecké opatrenia týkajúce sa približovania sa k letisku Zürich) [neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ L 4, s. 13),

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora),

v zložení: predseda komory M. Vilaras, sudcovia M. Prek a V. M. Ciucă (spravodajca),

tajomník: C. Kantza, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 9. septembra 2009,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Právny rámec

 Dohoda medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o leteckej doprave

1        Dohoda medzi Európskym spoločenstvom a Švajčiarskou konfederáciou o leteckej doprave, podpísaná 21. júna 1999 v Luxemburgu (Ú. v. ES L 114, s. 73; Mim. vyd. 11/041, s. 94, ďalej len „dohoda“), schválená v mene Spoločenstva rozhodnutím Rady a Komisie 2002/309/ES, Euratom o dohode o vedeckej a technologickej spolupráci zo 4. apríla 2002 o uzavretí siedmich dohôd so Švajčiarskou konfederáciou (Ú. v. ES L 114, s. 1; Mim. vyd. 11/041, s. 89), stanovuje v článkoch 1 až 3, 17, 18, 20 a 21 toto:

„KAPITOLA I

Ciele

Článok 1

1.      Táto dohoda stanovuje pravidlá pre zmluvné strany v oblasti civilného letectva. Tieto ustanovenia sa nedotýkajú ustanovení obsiahnutých v Zmluve o založení ES, konkrétne existujúcich právomocí spoločenstva podľa pravidiel hospodárskej súťaže, vykonávacích predpisov k týmto pravidlám ani príslušných právnych predpisov spoločenstva, ktoré sú uvedené v prílohe tejto dohody.

2.      Za týmto účelom sa uplatňujú ustanovenia tejto dohody ako aj nariadenia a smernice uvedené v prílohe za nižšie uvedených podmienok. Keďže sú tieto ustanovenia v súlade s príslušnými pravidlami zo Zmluvy o založení ES a v súlade s právnymi predpismi, ktoré boli vydané s cieľom vykonávania Zmluvy o založení ES, musia byť tieto ustanovenia s ohľadom na ich vykonávanie a uplatňovanie interpretované v súlade s príslušnými rozhodnutiami a uzneseniami Súdneho dvora a Komisie Európskych spoločenstiev, ktoré boli vydané pred podpísaním tejto dohody. Rozhodnutia a uznesenia prijaté po podpise tejto dohode budú oznámené Švajčiarsku. Na žiadosť niektorej zo zmluvných strán budú dôsledky posledne menovaných rozhodnutí a uznesení s ohľadom na riadne vykonávanie tejto dohody definované spoločným výborom.

Článok 2

Ustanovenia tejto dohody a jej prílohy platia v rozsahu, v akom sa dotýkajú leteckej dopravy alebo záležitostí súvisiacich s leteckou dopravou, ako je to uvedené v prílohe tejto dohody.

KAPITOLA 2

Všeobecné ustanovenia

Článok 3

V oblasti pôsobnosti tejto dohody je bez toho, aby boli dotknuté jej osobitné ustanovenia, zakázaná akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti.

…

KAPITOLA 4

Vykonávanie tejto dohody

Článok 17

Zmluvné strany vykonajú vhodné opatrenia všeobecného alebo osobitného charakteru s cieľom zabezpečiť splnenie povinností vyplývajúcich z tejto dohody, a zdržia sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov tejto dohody.

Článok 18

1.      Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 2 a ustanovenia kapitoly druhej, bude každá zmluvná strana na vlastnom území zodpovedná za riadne vykonávanie tejto dohody a najmä nariadení a smerníc uvedených v prílohe.

2.      V prípadoch, ktoré môžu mať dopad na letové služby, na ktoré sa udeľuje povolenie podľa článku 3, majú orgány spoločenstva oprávnenia, ktoré na ne boli prevedené na základe nariadení a smerníc uvedených v prílohe. V prípadoch, v ktorých [Švajčiarska konfederácia] prijal[a] alebo plánuje prijať opatrenia na ochranu životného prostredia podľa článku 8 ods. 2 alebo 9 nariadenia Rady č. 2408/92, rozhodne spoločný výbor na základe žiadosti niektorej zo zmluvných strán o tom, či sú tieto opatrenia v súlade s touto dohodou.

…

Článok 20

Všetky otázky súvisiace s platnosťou rozhodnutí a uznesení orgánov spoločenstva, ktoré boli prijaté na základe ich pôsobnosti podľa tejto dohody, spadajú do výlučnej pôsobnosti Súdneho dvora Európskych spoločenstiev.

KAPITOLA 5

Spoločný výbor

Článok 21

1.      Zriaďuje sa ,Výbor spoločenstva a Švajčiarska pre leteckú dopravu‘ (ďalej ako ,spoločný výbor‘), ktorý bude zložený zo zástupcov zmluvných strán a ktorý bude zodpovedný za spravovanie a riadne vykonávanie tejto dohody. Za týmto účelom bude spoločný výbor prijímať odporúčania a rozhodnutia v prípadoch uvedených v tejto dohode. Rozhodnutia spoločného výboru budú zmluvné strany realizovať podľa ich vlastných pravidiel. Spoločný výbor koná na základe vzájomnej dohody.

…“

2        Príloha dohody najmä stanovuje, že vo všetkých prípadoch, v ktorých sa v tejto prílohe nachádza odkaz na členské krajiny Európskeho spoločenstva alebo požiadavka na prepojenie s týmto odkazom, musí byť tento odkaz na účely tejto dohody vykladaný tak, že znamená aj Švajčiarsku konfederáciu alebo požiadavku na prepojenie s ňou.

3        Táto príloha uvádza najmä nariadenie Rady (EHS) č. 2408/92 z 23. júla 1992 o prístupe leteckých dopravcov spoločenstva k letovým trasám v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 240, s. 8; Mim. vyd. 07/001, s. 420).

 Nariadenie č. 2408/92

4        Články 2, 3, 8 a 9 nariadenia č. 2408/92 stanovujú:

„Článok 2

Na účely tohto nariadenia:

…

f)      ,prepravné právo‘ znamená právo leteckého dopravcu prepravovať cestujúcich, náklad a/alebo poštu v rámci leteckej dopravnej služby medzi dvoma letiskami spoločenstva;

…

Článok 3

1.      Pokiaľ toto nariadenie nestanovuje inak, príslušné členské štáty udelia leteckým dopravcom spoločenstva prepravné práva na trasách v rámci spoločenstva.

…

Článok 8

…

2.      Výkon prepravných práv podlieha uverejneným pravidlám spoločenstva, štátu, regionálnym alebo miestnym pravidlám o bezpečnosti leteckej prevádzky, ochrane životného prostredia a prideľovaní prevádzkových intervalov.

3.      Na žiadosť členského štátu alebo na základe svojho vlastného podnetu Komisia preverí použitie odsekov 1 a 2 do jedného mesiaca od obdržania žiadosti a po porade s výborom podľa článku 11 rozhodne, či môže členský štát pokračovať v používaní opatrení. Komisia oznámi svoje rozhodnutie Rade a členským štátom.

…

Článok 9

1.      Ak existuje vážne prehustenie prepravy a/alebo existujú environmentálne problémy, môže zodpovedný členský štát pokiaľ tento článok neustanovuje inak uložiť podmienky obmedzenia alebo odmietnutia uplatňovania prepravných práv, najmä ak dokážu iné druhy dopravy poskytnúť uspokojivú úroveň služieb.

2.      Opatrenia prijaté členským štátom v súlade s odsekom 1:

–        nesmú diskriminovať na základe štátnej príslušnosti alebo totožnosti leteckých dopravcov,

–        platia obmedzenú dobu, najviac však tri roky, následne sa opäť vyhodnotia,

–        neovplyvnia závažne ciele tohto nariadenia,

–        nadmerne záporne neovplyvnia hospodársku súťaž medzi leteckými dopravcami,

–        nebudú obmedzovať v miere väčšej, než je nutné s cieľom riešenia problémov.

3.      Ak členský štát rozhodne, že opatrenie podľa odseku 1 je nevyhnutné, najmenej tri mesiace pred nadobudnutím účinnosti opatrenia informuje ostatné členské štáty a Komisiu, pričom poskytne adekvátne zdôvodnenie jeho prijatia. Opatrenie sa môže uplatniť, pokiaľ voči nemu príslušný členský štát do jedného mesiaca od obdržania informácie nenamieta alebo ho Komisia v súlade s odsekom 4 nedá preskúmať.

4.      Na žiadosť členského štátu alebo z vlastného podnetu preskúma Komisia opatrenia podľa odseku 1. Ak dá Komisia do jedného mesiaca od obdržania informácie podľa odseku 3 opatrenie preskúmať, zároveň sa vyjadrí, či sa opatrenie môže úplne alebo čiastočne zaviesť počas preverovania; pritom zoberie do úvahy predovšetkým možnosť nezvratných dôsledkov. Po prekonzultovaní s výborom podľa článku 11, Komisia do jedného mesiaca po obdržaní všetkých potrebných informácií rozhodne o tom, či sú opatrenia vhodné a v zhode s týmto nariadením a či nie sú nejakým spôsobom v rozpore s právom spoločenstva. Komisia poskytne svoje rozhodnutie Rade a členským štátom. Počas rozhodovania môže Komisia rozhodnúť o dočasných opatreniach vrátane pozastavenia, a to časti aj celku, berúc do úvahy predovšetkým možnosť nezvratných dôsledkov.

…“

 Smernica 2002/30/ES

5        Podľa odôvodnenia č. 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/30/ES z 26. marca 2002 o pravidlách a postupoch zavedenia prevádzkových obmedzení podmienených hlukom na letiskách spoločenstva (Ú. v. ES L 85, s. 40; Mim. vyd. 07/006, s. 96):

„Spoločný rámec pravidiel a postupov zavedenia prevádzkových obmedzení na letiskách spoločenstva ako časť vyváženého prístupu k ochrane pred hlukom pomôže pri zohľadnení požiadaviek vnútorného trhu tým, že sa zavedú podobné prevádzkové obmedzenia na letiskách so zhruba porovnateľnými problémami v oblasti hluku. To zahŕňa posúdenie účinkov hluku na letisku a vyhodnotenie opatrení použiteľných na zmiernenie týchto účinkov a výber vhodných opatrení na zníženie hluku s cieľom dosiahnuť maximálny environmentálny prospech pri čo možno najnižších nákladoch.“

6        Články 2 a 4 smernice 2002/30 stanovujú:

„Článok 2

Definície

Na účely tejto smernice:

…

g)      ,vyvážený prístup‘ znamená prístup, podľa ktorého členské štáty preskúmajú dostupné opatrenia na riešenie problémov s hlukom na letiskách na ich území, t. j. predvídateľné vplyvy zníženia hluku lietadiel pri zdroji, plánovanie a využitie krajiny, prevádzkových postupov a prevádzkových obmedzení týkajúcich sa zníženia hluku.

…

Článok 4

Všeobecné protihlukové pravidlá pre lietadlá

1.      Členské štáty prijmú vyvážený prístup pri riešení hlukových problémov na letiskách na svojom území. Môžu tiež zvážiť zavedenie ekonomických stimulov ako protihlukových opatrení.

…“

 Okolnosti predchádzajúce sporu

7        Letisko Zürich sa nachádza v Klotene (Švajčiarsko), na severovýchod od mesta Zürich (Švajčiarsko) a približne 15 km na juhovýchod od hranice medzi Švajčiarskom a Nemeckom. Má tri dráhy: západo-východnú (10/28), severo-južnú (16/34) pretínajúcu západo-východnú a severozápado-juhovýchodnú (14/32), ktorá je nezávislá od dvoch predchádzajúcich dráh. Väčšina vzletov počas dňa sa koná na západo-východnej dráhe smerom na západ, kým ráno a neskoro večer sa väčšina vzletov vykonáva na severo-južnej dráhe smerom na sever. Lietadlá pri pristávaní používajú najmä severozápado-juhovýchodnú dráhu, pričom nalietavajú smerom zo severovýchodu. Vzhľadom na blízkosť nemeckej hranice všetky lety pristávajúce v Zürichu zo severu alebo severozápadu musia pri pristávaní využiť nemecký vzdušný priestor.

8        Využívanie nemeckého vzdušného priestoru na priblíženie sa a opustenie letiska Zürich sa riadilo bilaterálnou dohodou medzi Švajčiarskou konfederáciou a Spolkovou republikou Nemecko zo 17. septembra 1984, ktorú Spolková republika Nemecko vypovedala 22. marca 2000 s účinnosťou k 31. máju 2001, a to v nadväznosti na problémy jej vykonávania. Spolková republika Nemecko a Švajčiarska konfederácia následne 18. októbra 2001 podpísali novú dohodu, ktorá však nebola ratifikovaná. Vo Švajčiarsku Národná rada 19. júna 2002 hlasovala proti ratifikácii a Rada štátov 12. decembra 2002 vrátila tento dokument výboru pre dopravu. V Nemecko Bundestag (spolkové zhromaždenie) 17. mája 2002 schválil novú bilaterálnu dohodu, ale Bundesrat (spolkový senát) sa 12. júla 2002 proti tomu postavil. K 5. decembru 2003 táto bilaterálna dohoda ešte stále nebola ratifikovaná.

9        Dňa 15. januára 2003 nemecké spolkové orgány pre letectvo uverejnili 213. vykonávacie nariadenie k nemeckej právnej úprave v oblasti leteckej dopravy, ktoré stanovilo postupy pre pristávanie a vzlety pomocou prístrojov na letisku Zürich (ďalej len „213. VN“). Toto 213. VN stanovilo od 18. januára 2003 určitý počet obmedzení pri približovaní sa k letisku Zürich.

10      Dňa 4. apríla 2003 nemecké spolkové orgány pre letectvo uverejnili prvé nariadenie, ktorým sa mení a dopĺňa 213. VN. Táto zmena nadobudla platnosť 17. apríla 2003.

11      Cieľom nemeckých opatrení v podstate bolo zabrániť za normálnych meteorologických podmienok tomu, aby medzi 21. a 7. hodinou v pracovné dni a medzi 20. a 9. hodinou počas víkendov a vo sviatok dochádzalo k preletom v nízkej výške nad nemeckým územím blízko hranice so Švajčiarskom na zníženie hluku, ktorému je vystavené miestne obyvateľstvo. V dôsledku toho dve priblíženia sa zo severu, ktoré predtým predstavovali najviac využívané priblíženia lietadlami pristávajúcimi na letisku Zürich, už neboli počas týchto hodín možné.

12      213. VN obsahovalo okrem toho dve iné opatrenia určené na zníženie obťažovania hlukom v okolí hranice medzi Nemeckom a Švajčiarskom.

13      Po prvé, pokiaľ ide o priblíženie sa k letisku z východu, článok 2 ods. 6 druhý pododsek 213. VN stanovil určité minimálne letové výšky, ktoré sa majú dodržiavať počas vyššie uvedených hodín.

14      Po druhé článok 3 213. VN stanovil, že vzlet v smere na sever sa má vykonať tak, aby v okamihu vstupu do nemeckého vzdušného priestoru boli dodržané minimálne letové výšky, ktoré sú rôzne v závislosti od okamihu vzletu. Ak teda stroj vzlietal počas vyššie uvedených hodín, musel zatočiť pred nemeckou hranicou tak, aby vstúpil na nemecké územie až po dosiahnutí stanovenej minimálnej letovej výšky.

15      Dňa 10. júna 2003 Švajčiarska konfederácia požiadala Komisiu Európskych spoločenstiev o prijatie rozhodnutia (ďalej len „sťažnosť“), aby:

–        Spolková republika Nemecko nemohla naďalej uplatňovať 213. VN v znení zmien a doplnení prijatých v prvom doplňujúcom nariadení zo 4. apríla 2003,

–        Spolková republika Nemecko pozastavila uplatňovanie 213. VN až do prijatia rozhodnutia.

16      Dňa 26. júna 2003 nemecké a švajčiarske orgány uzavreli dohodu o rôznych otázkach súvisiacich s uplatňovaním 213. VN (ďalej len „dohoda z 26. júna 2003“).

17      V rámci dohody z 26. júna 2003 sa Spolková republika Nemecko zaviazala, že až do 30. októbra 2003 pozastaví vykonávanie ustanovení prvého nariadenia doplňujúceho 213. VN, ktoré mali nadobudnúť platnosť 10. júla 2003. Uviedla, že v rámci opätovného preskúmania meteorologických podmienok, za ktorých je povolené pristávanie na dráhach 14 a 16, je možné prijať zmeny dohody z 26. júna 2003. Spolková republika Nemecko mala zrušiť okrem toho čakacie postupy EKRIT a SAFFA. Švajčiarska konfederácia sa zaviazala vytvoriť zodpovedajúce čakacie postupy pred februárom 2005.

18      Dňa 20. júna 2003 Komisia požiadala nemecké orgány, aby predložili svoje pripomienky k sťažnosti. Listom z toho istého dňa Komisia požiadala švajčiarske orgány, aby poskytli dodatočné informácie. Spolková republika Nemecko listom z 30. júna 2003 oznámila Komisii znenie dohody z 26. júna 2003. Spolková republika Nemecko v tomto liste uviedla, že z dohody z 26. júna 2003 vyvodzuje, že sťažnosť je nulitná a že očakáva, že Komisia ukončí začaté konanie. Dňa 27. júna 2003 švajčiarske orgány takisto oznámili Komisiu znenie dohody z 26. júna 2003, pričom však uviedli, že nemá dosah na sťažnosť.

19      Listom zo 4. júla 2003 Švajčiarska konfederácia oznámila, že zbiera dodatočné informácie požadované Komisiou a vyhodnocuje dosah dohody z 26. júna 2003 na predbežné opatrenia navrhované v sťažnosti. Dňa 14. júla 2003 Komisia požiadala švajčiarske orgány o spresnenie, či sú možné zmeny vo vzťahu k sťažnosti vzhľadom na to, že uplatňovanie opatrení, ktorými Švajčiarska konfederácia odôvodnila návrh predbežných opatrení, bolo pozastavené až do 30. októbra 2003. Dňa 24. júla 2003 švajčiarske orgány poskytli dodatočné informácie v odpovedi na žiadosť Komisie z 20. júna 2003. Takisto upresnili, že si želajú zachovať návrh na predbežné opatrenia. Komisia listom z 12. augusta 2003 požiadala o ďalšie doplňujúce informácie, ktoré jej boli poskytnuté v liste zo 17. septembra 2003.

20      Dňa 16. júla 2003 Komisia napísala nemeckým orgánom a informovala ich, že Švajčiarska konfederácia trvá na sťažnosti a zopakovala výzvu na predloženie pripomienok k tvrdeniam švajčiarskych orgánov. Listom z 28. augusta 2003 nemecké orgány odovzdali požadované pripomienky. Dňa 6. októbra 2003 nemecké orgány takisto oznámili svoje pripomienky k listu švajčiarskych orgánov zo 17. septembra 2003 ako aj druhú zmenu 213. VN.

21      Švajčiarskym a nemeckým orgánom bolo zaslané oznámenie o výhradách 14. októbra 2003 a mali k nemu vyjadriť svoje pripomienky. Spolková republika Nemecko 20. októbra 2003 predložila svoje pripomienky a trvala na svojej výhrade týkajúcej sa uplatniteľnosti nariadenia č. 2408/92. Dňa 21. októbra 2003 Švajčiarska konfederácia adresovala svoje pripomienky k oznámeniu o výhradách, ako aj k listu nemeckých orgánov z 28. augusta 2003.

22      Dňa 27. októbra 2003 Komisia listom oznámila návrh rozhodnutia, ku ktorému mohla Švajčiarska konfederácia predložiť pripomienky počas zasadnutia konzultačného výboru „Prístup k trhu (letecká doprava)“ 4. novembra 2003.

 Napadnuté rozhodnutie

23      Dňa 5. decembra 2003 Komisia prijala rozhodnutie 2004/12/ES o uplatnení článku 18 ods. 2 prvej vety dohody a nariadenia č. 2408/92 (vec TREN/AMA/11/03 – Nemecké opatrenia týkajúce sa približovania sa k letisku Zürich) [neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ L 4, s. 13, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého výrok znie takto:

„Článok 1

[Spolková republika] Nemecko môže naďalej uplatňovať 213. [VN], zmenené a doplnené prvým doplňujúcim nariadením zo 4. apríla 2003.

Článok 2

Spolková republika Nemecko je adresátom tohto rozhodnutia.“ [neoficiálny preklad]

24      V odôvodnení napadnutého rozhodnutia Komisia najprv konštatovala, že podľa článku 18 ods. 2 dohody má právomoci, ktoré jej zverujú články 8 a 9 nariadenia č. 2408/92. Vzhľadom na pôsobnosť dohody sú však tieto právomoci obmedzené na výkon prepravných práv medzi Švajčiarskou konfederáciou a Spoločenstvom s výnimkou letov v rámci Spoločenstva, v rámci Švajčiarska, ako aj letov medzi Švajčiarskom a tretími krajinami a medzi Spoločenstvom a tretími krajinami.

25      Komisia ďalej uvádza, že už viackrát uplatnila článok 8 na prípady obmedzené na Spoločenstvo a preskúmala súlad týchto prípadov na jednej strane so všeobecnými zásadami voľného poskytovania služieb, teda zásadami zákazu diskriminácie a proporcionality, a na druhej strane s inými ustanoveniami práva Spoločenstva. V tejto súvislosti tvrdí, že na to, aby opatrenia, ktoré predstavujú obmedzenia voľného pohybu služieb, mohli byť povolené vzhľadom na ustanovenia nariadenia č. 2408/92, musia byť odôvodnené a najmä proporcionálne k cieľu, pre ktorý sú prijaté.

26      Komisia uvádza, že ak nedôjde k ujasneniu právneho základu sťažnosti, preskúma nemecké opatrenia najmä podľa článku 8 ods. 2 až 4 a článku 9 nariadenia č. 2408/92. Zdôrazňuje, že 213. VN je uverejneným vnútroštátnym vykonávacím pravidlom, týkajúcim sa bezpečnosti a ochrany životného prostredia, ktoré ako také patrí do pôsobnosti článku 8 ods. 2 nariadenia č. 2408/92. Komisia dodáva, že uplatnenie článku 8 ods. 2 až 4 nariadenia č. 2408/92 sa musí vykonať v rámci a vzhľadom na cieľ dohody a uvedeného nariadenia. Z toho vyplýva, že právomoci zverené Komisii článkom 8 ods. 3 nariadenia č. 2408/92 sú obmedzené na opatrenia, ktoré sa týkajú prevádzky leteckej dopravy, teda „v prípadoch, ktoré môžu mať dopad na letové služby“ v zmysle článku 18 ods. 2 dohody.

27      Komisia ďalej dodáva, že podľa článku 9 ods. 3 nariadenia č. 2408/92 členský štát môže uplatniť opatrenie na základe odseku 1 uvedeného článku, len ak žiadny iný dotknutý členský štát, ani Komisia, nenamietali proti tomuto opatreniu v lehote jedného mesiaca od doručenia informácie oznámenej v danej súvislosti prvým členským štátom. Toto oznámenie sa musí vykonať najmenej tri mesiace pred uplatnením navrhovaného opatrenia. Nemecké orgány nič neoznámili, takže Komisia dospela k záveru, že na preskúmanie nemeckých vykonávacích pravidiel nemôže uplatniť článok 9. Komisia tvrdí, že nemecké opatrenia teda preskúma na základe článku 8 ods. 2 a 3 nariadenia č. 2408/92.

28      Pokiaľ ide o zásadu zákazu diskriminácie, Komisia uvádza, že táto zásada sa jasne uplatňuje na predmetný prípad podľa článku 3 dohody.

29      Komisia v tejto súvislosti konštatuje, že prevádzka sietí vo forme pavúka je rozšírená medzi leteckými dopravcami. Systém vo forme pavúka im umožňuje získať úplné pokrytie trhu leteckej dopravy tým, že poskytujú spojenie medzi ktorýmikoľvek dvoma letiskami, na ktoré sa lieta z hlavného letiska bez toho, aby bolo potrebné znášať investície vyžadované priamym spojením. Leteckí dopravcovia, ktorí používajú dané letisko ako centrálu prestupov, majú vo všeobecnosti veľmi vysoký podiel dopravy na tomto letisku. V dôsledku toho je podľa Komisie isté, že akékoľvek obmedzenie bude mať automaticky väčšie dôsledky na dominantného dopravcu letiska ako na jeho konkurentov. Nezdá sa však, že by tento rozdiel sám osebe predstavoval diskrimináciu.

30      Komisia dospela k tomu istému záveru, pokiaľ ide o existenciu nepriamej diskriminácie. Na to, aby existovala nepriama diskriminácia, musia totiž nemecké opatrenia ovplyvniť spomedzi letov patriacich do pôsobnosti dohody, teda výlučne letov medzi Spoločenstvom a Švajčiarskom, prevažne lety vykonávané švajčiarskymi dopravcami. O tento prípad však zjavne nejde pri letoch počas hodín uvedených v nemeckých opatreniach, pretože švajčiarski dopravcovia a dopravcovia Spoločenstva sú dotknutí presne proporcionálne k ich podielom letov, na ktoré sa vzťahuje dohoda, keďže všetky lety medzi Spoločenstvom a Švajčiarskom sa vykonávajú rovnako, bez ohľadu na štátnu príslušnosť dopravcu. V dôsledku toho nemecké opatrenia nemožno považovať za diskriminačné.

31      Aj keby sa predpokladalo, že existuje prípadná diskriminácia medzi letiskom Zürich a nemeckými letiskami alebo medzi obyvateľstvom v predmetných švajčiarskych zónach a v predmetných nemeckých zónach, na túto diskrimináciu by sa nevzťahovala pôsobnosť analýzy, ktorú musí vykonať Komisia v predmetnom prípade.

32      Komisia okrem toho konštatuje, že na rozdiel od zásady zákazu diskriminácie zásada proporcionality nie je výslovne uvedená v dohode. Podľa Komisie dohoda jednoducho stanovuje výmenu prepravných práv, takže voľné poskytovanie služieb v zmysle článkov 49 ES a 51 ES v rámci dohody neexistuje. Keďže však bola zásada proporcionality uplatnená v skorších veciach a vzhľadom na nejednoznačnú povahu ustanovení dohody, Komisia skúma zásadu proporcionality subsidiárne s cieľom určiť, či v prípade keby platila, predstavujú nemecké opatrenia jej porušenie.

33      Komisia začala svoju analýzu v tejto súvislosti tým, že uviedla, že zásada proporcionality nie je kritériom, ktoré Komisia musí použiť v rámci dohody, a že rozsudok Súdneho dvora z 18. januára 2001, Taliansko/Komisia (C‑361/98, Zb. s. I‑385, ďalej len „rozsudok Malpensa“) nebol ani oznámený, ani skúmaný v rámci Výboru Spoločenstva a Švajčiarska pre leteckú dopravu, stanoveného v článku 21 ods. 1 dohody (ďalej len „Spoločný výbor“), a nemôže teda poskytnúť usmernenie na výklad dohody.

34      Komisia uvádza, že nemecké opatrenia nie sú neproporcionálne. Dlhé rokovania medzi Spolkovou republikou Nemecko a Švajčiarskou konfederáciou poskytli dôkaz, že opatrenia sú naozaj potrebné, hoci Švajčiarska konfederácia uvádza, že úrovne hluku v Nemecku neprekračujú limitné hodnoty uplatniteľné na akustické emisie. Členské štáty totiž môžu v zásade prijať opatrenia, aby znížili úrovne hluku pod limity v závislosti od miestnych okolností. Okrem toho Komisia uvádza, že nemecká zóna, ponad ktorú lietajú lietadlá pri približovaní sa k Zürichu, je významnou turistickou destináciou, a preto obzvlášť citlivou, pokiaľ ide o hlukové emisie.

35      Komisia dodáva, že Spolková republika Nemecko nemá žiadnu právomoc nad letiskom Zürich, pretože toto sa nachádza na území Švajčiarska. Iba samotná Švajčiarska konfederácia má potrebnú právomoc na realizáciu týchto opatrení, vrátane inštalácie potrebného zariadenia. Komisia totiž uvádza, že jedným z cieľov rokovaní medzi Spolkovou republikou Nemecko a Švajčiarskou konfederáciou je zabezpečiť, aby Švajčiarska konfederácia prijala vhodné opatrenia v rámci svojich právomocí, čo sa však v priebehu posledných 20 rokov nestalo.

36      Komisia spochybňuje tvrdenie Švajčiarskej konfederácie, podľa ktorého kapacita letiska Zürich je výrazne znížená oproti maximálnemu počtu pohybov pred uplatňovaním nemeckých opatrení. Aj v prípade neexistencie nemeckých opatrení totiž systém používaný na lety medzi 21. a 7. hodinou má priemernú kapacitu len 25 pristátí a vzletov. Komisia sa domnieva, že prípadný dosah sa bude týkať nanajvýš obdobia troch hodín počas víkendov a sviatkov.

37      Pokiaľ ide o existenciu menej zaťažujúcich opatrení na účely želaného zníženia hluku, Komisia tvrdí, že Spolková republika Nemecko nemala k dispozícii iné prostriedky.

38      Vzhľadom na informácie, ktoré Komisia má, sa domnieva, že aj keby sa zásada proporcionality uplatnila v predmetnom prípade, čo však popiera, predmetné nemecké opatrenia nie sú v rozpore s touto zásadou.

39      Pokiaľ ide o súlad týchto opatrení s inými ustanoveniami dohody, Komisia uvádza, že nemá právomoc preskúmať prípadné porušenia dohody mimo hraníc stanovených článkom 18 ods. 2 prvou vetou dohody.

40      Komisia dodáva, že tvrdenie Švajčiarska, podľa ktorého 213. VN porušuje článok 17 dohody je neúčinné, keďže Spolková republika Nemecko nie je zmluvnou stranou dohody, takže toto ustanovenie sa na ňu nevzťahuje.

41      Komisia sa okrem toho domnieva, že tvrdenie týkajúce sa smernice 2002/30 tiež nie je relevantné. Keďže smernica 2002/30 bola prijatá po uzatvorení dohody, Spoločný výbor sa k nej mal vyjadriť v súlade s článkom 23 dohody o leteckej doprave, aby sa mohla uplatňovať v súlade s cieľmi dohody, čo sa však ešte nestalo, na rozdiel od toho, čo vyhlasuje Švajčiarska konfederácia v liste z 21. októbra 2003. Aj keby však korešpondovala s dohodou, Komisia zdôrazňuje, že v súlade s článkom 4 smernice členské štáty prijímajú vyvážený prístup pri riešení hlukových problémov na letiskách nachádzajúcich sa na ich území.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

42      Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 13. februára 2004, zapísaným do registra ako vec C‑70/04, Švajčiarska konfederácia podala žalobu, na základe ktorej začalo toto konanie.

43      Uznesením z 21. júla 2004 predseda Súdneho dvora vyhovel návrhu na vstup Spolkovej republiky Nemecko ako vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie.

44      Uznesením zo 14. júla 2005, Švajčiarsko/Komisia (C‑70/04, neuverejnené v Zbierke), bola táto vec postúpená Súdnym dvorom Súdu prvého stupňa. V tomto uznesení Súdny dvor (bod 21) uviedol, že aj keby sa mala Švajčiarska konfederácia považovať za štát postavený na úroveň členským štátom, je potrebné konštatovať, že žaloby podané členskými štátmi proti rozhodnutiu Komisie patria odteraz v prvom stupni do príslušnosti Súdu prvého stupňa, keďže ide o žaloby uvedené v článku 230 ES, ktoré v zmysle článku 225 ES nie sú prenesené na súdnu komoru a tiež nie sú vyhradené Súdnemu dvoru podľa článku 51 Štatútu Súdneho dvora v znení vyplývajúcom z rozhodnutia Rady 2004/407/ES, Euratom z 26. apríla 2004, ktorým sa menia a dopĺňajú články 51 a 54 protokolu o štatúte Súdneho dvora (Ú. v. EÚ L 132, s. 5; Mim. vyd. 01/005, s. 85).

45      Súdny dvor tiež uvádza (bod 22), že ak by Švajčiarska konfederácia nemala byť, najmä s ohľadom na osobitný kontext dohody o leteckej doprave, postavená na úroveň členským štátom, ale za právnickú osobu v zmysle štvrtého odseku článku 230 ES, konanie by tiež na prvom stupni patrilo do právomoci Súdu prvého stupňa podľa podmienok upravených týmto ustanovením Zmluvy, a žaloba by teda musela byť postúpená Súdu prvého stupňa na základe článku 54 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora.

46      Za týchto okolností Súdny dvor rozhodol, že žaloba mala byť v každom prípade v prvom stupni podaná na Súd prvého stupňa, a to buď na základe rozhodnutia 2004/407, alebo na základe článku 54 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora.

47      Uznesením zo 7. júla 2006 Súd prvého stupňa vyhovel návrhu Landkreis Waldshut na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov Komisie. Landkreis Waldshut je nemeckým regiónom nachádzajúcim sa v bezprostrednej blízkosti švajčiarskej hranice, cez ktorú prelietavajú lietadlá približujúce sa k letisku v Zürichu, pričom tento región majú nemecké opatrenia, ktoré sú predmetom napadnutého rozhodnutia, chrániť proti hlučnosti.

48      Vzhľadom na to, že zloženie komôr Súdu prvého stupňa sa zmenilo, sudca spravodajca bol pridelený k piatej komore, ktorej bola z tohto dôvodu táto vec pridelená.

49      Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (piata komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania. Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Súd prvého stupňa položil, boli vypočuté na pojednávaní 9. septembra 2009.

50      Švajčiarska konfederácia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        vyhlásil napadnuté rozhodnutie za neplatné od samého počiatku,

–        zaviazal Komisiu a Landkreis Waldshut na náhradu trov konania.

51      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal Švajčiarsku konfederáciu na náhradu trov konania.

52      Nemecké spolková republika navrhuje, aby Všeobecný súd zamietol žalobu.

53      Landkreis Waldshut navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal Švajčiarsku konfederáciu na náhradu trov konania vrátane mimosúdnych výdavkov.

 Právny stav

54      Najprv je potrebné uviesť, že Landkreis Waldshut vo vyjadrení vedľajšieho účastníka konania navrhol Všeobecnému súdu, aby preskúmal ex offo prípustnosť žaloby a vyhlásil ju za neprípustnú najmä z dôvodu, že Švajčiarska konfederácia nie je v postavení členského štátu Spoločenstva a nie je ani priamo, ani osobne dotknutá napadnutým rozhodnutím.

55      Za okolností veci samej však nie je potrebné vyjadriť sa k prípustnosti tejto žaloby, pretože musí byť v každom prípade zamietnutá ako nedôvodná (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 26. februára 2002, Rada/Boehringer, C‑23/00 P, Zb. s. I‑1873, bod 52, a z 23. marca 2004, Francúzsko/Komisia, C‑233/02, Zb. s. I‑2759, bod 26).

56      V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že na podporu svojej žaloby Švajčiarska konfederácia uviedla v podstate tri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení jej práv na obhajobu. Druhý je založený na porušení článku 9 nariadenia č. 2408/92. Tretí je založený jednak na porušení zásad rovnosti zaobchádzania, proporcionality a voľného poskytovania služieb v sektore leteckej dopravy a jednak na porušení povinnosti lojálnej spolupráce stanovenej v článku 17 dohody.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení práv Švajčiarskej konfederácie na obhajobu

 Tvrdenia účastníkov konania

57      Švajčiarska konfederácia tvrdí, že Komisia porušila jej právo byť vypočutý pred prijatím napadnutého rozhodnutia, keďže jej stanovila na predloženie pripomienok k oznámeniu o výhradách adresovanému Spolkovej republike Nemecko lehotu len päť pracovných dní. Táto krátka lehota neumožnila Švajčiarskej konfederácii vykonať podrobné skúmanie tvrdení Komisie a účinne brániť svoje stanovisko. Švajčiarska konfederácia ďalej uviedla v pripomienkach k oznámeniu o výhradách porušenie jej práva na obhajobu. Stanovenie tak krátkej lehoty Švajčiarskej konfederácii na predloženie pripomienok k oznámeniu o výhradách je o to viac nepochopiteľné, že Komisia zjavne nepriznala veci obzvlášť naliehavú povahu.

58      Komisia a vedľajší účastníci konania spochybňujú tvrdenia Švajčiarskej konfederácie.

 Posúdenie Všeobecným súdom

59      Je potrebné pripomenúť, že Švajčiarska konfederácia je autorom sťažnosti, ktorá viedla k oznámeniu o výhradách a následne k vydaniu napadnutého rozhodnutia a že uvedené rozhodnutie nie je adresované jej, ale Spolkovej republike Nemecko.

60      Aj keby sa predpokladalo, že z dôvodu samotného postavenia autora predmetnej sťažnosti sa Švajčiarska konfederácia môže odvolávať na právo byť vypočutý k oznámeniu o výhradách, je potrebné konštatovať, že za okolností predmetnej veci toto právo porušené nebolo.

61      Je pravda, že lehota piatich pracovných dní stanovená Komisiou na predloženie pripomienok Švajčiarskej konfederácie k oznámeniu o výhradách sa zdá byť relatívne krátka.

62      Nič to však nemení na tom, že Švajčiarska konfederácia bola schopná pred uplynutím tejto lehoty predložiť pripomienky k oznámeniu o výhradách, ktoré mali jedenásť strán, spolu s druhým vyjadrením, ktoré malo trinásť strán a obsahovalo pripomienky k listu nemeckých orgánov z 28. augusta 2003, ktorý sa uvádza v bode 20 vyššie.

63      Iste, v úvodnej časti svojich pripomienok k oznámeniu o výhradách Švajčiarska konfederácia vytýka Komisii porušenie jej práv na obhajobu z dôvodu, že jej stanovená lehota bola príliš krátka. Dodáva tam, že nie je schopná analyzovať všetky otázky položené v oznámení o výhradách, ale obmedzí sa na niektoré témy, ktoré majú pre ňu zásadný význam.

64      V žalobe však Švajčiarska konfederácia len všeobecne uviedla, že došlo k porušeniu jej práva na obhajobu bez toho, aby identifikovala otázku, ktorej sa nevenovala vo svojich pripomienkach k oznámeniu o výhradách z dôvodu krátkosti lehoty stanovenej na predloženie týchto pripomienok.

65      Okrem toho je potrebné uviesť, že Švajčiarska konfederácia takisto mala príležitosť predstaviť svoje stanovisko k oznámeniu o výhradách pri zasadnutí konzultačného výboru „Prístup k trhu (letecká doprava)“ zo 4. novembra 2003.

66      Napokon nevyplýva zo spisu a ani to Švajčiarska konfederácia netvrdí, že požiadala Komisiu o predĺženie predmetnej lehoty.

67      Za týchto okolností je potrebné dospieť k záveru, že tento dôvod musí byť zamietnutý.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení článku 9 nariadenia č. 2408/92

 Tvrdenia účastníkov konania

68      Švajčiarska konfederácia tvrdí, že v napadnutom rozhodnutí Komisia uviedla, že sporné nemecké opatrenia majú byť analyzované len z hľadiska ich súladu s článkom 8 ods. 2 a 3 nariadenia č. 2408/92. Takto vylúčila uplatnenie článku 9 ods. 3 toho istého nariadenia z dôvodu, že nemecké orgány ju neinformovali o realizácii uvedených opatrení.

69      Podľa Švajčiarskej konfederácie keď Komisia viaže uplatniteľnosť článku 9 nariadenia č. 2408/92 na to, či členský štát oznámi opatrenia, ktoré prijal, umožňuje tomuto štátu, aby si sám vybral kritériá posúdenia svojho správania. Okrem toho z odôvodnenia č. 12 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že v predmetnom prípade Spolková republika Nemecko na rozdiel od toho, čo sa uvádza v odôvodnení č. 32 toho istého rozhodnutia, oznámila Komisii druhé nariadenie, ktorým sa zmenilo a doplnilo 213. VN.

70      Švajčiarska konfederácia sa domnieva, že článok 9 nariadenia č. 2408/92 predstavuje v porovnaní s článkom 8 toho istého nariadenia lex specialis. Podľa nej sporné nemecké opatrenia patria určite do pôsobnosti vyššie uvedeného článku 9, keďže predstavujú zámerné obmedzenie možnosti priblíženia k letisku Zürich pri prelietavaní nemeckým vzdušným priestorom a v praxi sa teda rovnajú obmedzeniu prepravných práv.

71      Podmienky stanovené v článku 9 ods. 1 a 2 nariadenia č. 2408/92 na prijatie takýchto opatrení neboli splnené a okrem toho Spolková republika Nemecko nedodržala konanie upravené v odseku 3 tohto článku na oznámenie ňou prijatých opatrení. Uvedené opatrenia navyše ovplyvňujú neproporcionálne švajčiarsku leteckú spoločnosť Swiss, a teda predstavujú diskrimináciu v jej neprospech. V dôsledku toho napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom stanovuje, že Spolková republika Nemecko môže naďalej uplatňovať uvedené opatrenia, bolo prijaté v rozpore s článkom 9 nariadenia č. 2408/92.

72      Švajčiarska konfederácia v replike dodáva, že Komisia namiesto toho, aby bránila teóriu z napadnutého rozhodnutia, podľa ktorej článok 9 nariadenia č. 2408/92 sa neuplatňuje na sporné nemecké opatrenia z dôvodu, že nemecké orgány neoznámili uvedené opatrenia, Komisia predkladá inú teóriu, podľa ktorej sa uvedené ustanovenie uplatňuje iba na obmedzenia, ktorých cieľom je vyriešiť závažné problémy, ktoré sa netýkajú len podmienok prístupu na trh. Podľa Švajčiarskej konfederácie ide o nové odôvodnenie, ktoré sa nenachádza v napadnutom rozhodnutí. Nahradenie dôvodov napadnutého aktu v priebehu konania však nie je prípustné. Okrem toho toto nahradenie dôvodov svedčí o nedostatku odôvodnenia uvádzaného v napadnutom rozhodnutí, týkajúceho sa neuplatnenia článku 9 nariadenia č. 2408/92 na sporné nemecké opatrenia.

73      Komisia a vedľajší účastníci konania spochybňujú tvrdenia Švajčiarskej konfederácie.

 Posúdenie Všeobecným súdom

74      Je potrebné pripomenúť, že ako stanovuje článok 8 ods. 2 nariadenia č. 2408/92, výkon prepravných práv v zmysle článku 2 písm. f) toho istého nariadenia podlieha najmä vnútroštátnym prevádzkovým pravidlám týkajúcim sa bezpečnosti, ochrany životného prostredia a prideľovania prevádzkových intervalov. Podľa článku 8 ods. 3 nariadenia č. 2408/92 Komisia z vlastného podnetu alebo na žiadosť členského štátu skúma uplatňovanie najmä odseku 2 toho istého článku, pokiaľ ide o konkrétne opatrenie uplatňované členským štátom, a rozhoduje, či uvedený štát môže naďalej uplatňovať toto opatrenie.

75      Pokiaľ ide o článok 9 nariadenia č. 2408/92, týka sa konkrétnejšej kategórie prevádzkových pravidiel uplatniteľných na výkon prepravných práv vo vyššie uvedenom zmysle, teda podľa jeho odseku 1 prevádzkových pravidiel, ktoré stanovujú podmienky a obmedzujú alebo zakazujú výkon prepravných práv. Z tejto definície opatrení uvedených v článku 9 nariadenia č. 2408/1992 vyplýva, že tieto opatrenia obsahujú v podstate prinajmenšom podmienečný alebo čiastočný zákaz výkonu prepravných práv.

76      Ako teda správne uvádza Švajčiarska konfederácia, článok 9 nariadenia č. 2408/92 predstavuje v porovnaní s článkom 8 toho istého nariadenia lex specialis, a to v tom zmysle, že článok 9 sa týka len časti opatrení uvedených v článku 8 a podriaďuje uplatnenie dotknutých opatrení dodatočným podmienkam, ktoré neboli stanovené v článku 8.

77      Opatrenia uvedené v článku 9 ods. 1 nariadenia č. 2408/92 totiž môže uplatniť členský štát iba vtedy, keď sú podmienky stanovené v odsekoch 1 a 2 uvedeného článku splnené a okrem toho keď si predmetný členský štát splní povinnosť stanovenú v odseku 3 toho istého článku informovať aspoň tri mesiace pred uplatnením opatrení ostatné členské štáty a Komisiu o potrebe uplatnenia týchto opatrení.

78      Článok 9 ods. 4 nariadenia č. 2408/92 sa stáva uplatniteľným až v prípade existencie takejto informácie, ktorú odovzdal členský štát plánujúci uplatniť predmetné opatrenia, iným členským štátom a Komisii. Toto ustanovenie stanovuje, že Komisia má z vlastného podnetu alebo na žiadosť iného členského štátu preskúmať súlad predmetných opatrení tak vzhľadom na nariadenie č. 2408/92, ako aj všeobecnejšie na právo Spoločenstva.

79      Na druhej strane, ak takáto informácia neexistuje, dotknutý členský štát predmetné opatrenia nemôže uplatniť, aj keby podmienky na ich prijatie stanovené v článku 9 ods. 1 a 2 boli splnené.

80      Ak však dotknutý členský štát takéto opatrenia uplatní, Komisia je oprávnená ich skúmať nie podľa článku 9 ods. 4 nariadenia č. 2408/92, ktorého podmienky nie sú splnené, ale podľa článku 8 ods. 3 toho istého nariadenia. Keďže totiž, ako bolo uvedené v bode 76 vyššie, opatrenia stanovené článkom 9 nariadenia č. 2408/92 predstavujú osobitnú kategóriu opatrení uvedených v článku 8 ods. 2 toho istého nariadenia, vzťahuje sa na ne aj tento posledný uvedený článok.

81      Okrem toho je potrebné uviesť, že v prípade, že by členský štát uplatnil opatrenia patriace do článku 9 ods. 1 nariadenia č. 2408/92 bez toho, aby dodržal postup uvedený v odseku 3 toho istého článku, skúmanie uvedených opatrení podľa článku 8 ods. 3 nariadenia č. 2408/92 môže viesť len k záveru, že dotknutý členský štát ich nemôže ďalej uplatňovať (pozri bod 80 vyššie).

82      V prvom rade je potrebné konštatovať, že opatrenia, ktoré sú predmetom napadnutého rozhodnutia, neboli oznámené Komisii. Okrem toho z článku 1 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Spolková republika Nemecko môže naďalej uplatňovať 213. VN, zmenené a doplnené prvým doplňujúcim nariadením zo 4. apríla 2003, a že toto rozhodnutie sa vôbec netýka druhého nariadenia z 1. októbra 2003, ktorým sa mení a dopĺňa 213. VN.

83      Z toho vyplýva, že hoci cieľom oznámenia tohto druhého nariadenia Spolkovou republikou Nemecko Komisii, ktoré sa uvádza v odôvodnení č. 12 napadnutého rozhodnutia, bolo informovať Komisiu v zmysle článku 9 ods. 3 nariadenia č. 2408/92 o tom, že uplatnenie tohto druhého nariadenia je nevyhnutné, táto skutočnosť nemôže spochybniť konštatovanie v odôvodnení č. 32 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého opatrenia, ktoré sú predmetom tohto rozhodnutia, teda 213. VN, zmenené a doplnené prvým doplňujúcim nariadením, neboli oznámené Komisii podľa článku 9 nariadenia č. 2408/92.

84      Pokiaľ ide o argumentáciu Švajčiarskej konfederácie týkajúcu sa údajného nahradenia dôvodov napadnutého rozhodnutia v priebehu konania, čo údajne svedčí o nedostatočnosti odôvodnenia uvedeného v napadnutom rozhodnutí (pozri bod 72 vyššie), stačí uviesť, že ako vyplýva z vyššie uvedených úvah, konštatovanie v napadnutom rozhodnutí, že nedošlo k oznámeniu predmetných nemeckých opatrení podľa článku 9 ods. 3 nariadenia č. 2408/92 predstavuje dostatočné odôvodnenie, ktoré odôvodňuje neexistenciu preskúmania uvedených opatrení podľa odseku 4 toho istého článku. Okrem toho vysvetlenia Komisie uvedené vo vyjadrení k žalobe týkajúce sa povahy opatrení, ktoré patria do pôsobnosti uvedeného článku, majú za cieľ odpovedať na tvrdenie uvedené v tomto zmysle v žalobe, a teda sa nerovná nahradeniu odôvodnenia uvedeného rozhodnutia v priebehu konania.

85      V druhom rade nemožno uznať tvrdenie Švajčiarskej konfederácie, podľa ktorého sa Komisia dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď sa nedomnievala, že predmetné nemecké opatrenia patria do kategórie opatrení uvedených v článku 9 ods. 1 nariadenia č. 2408/92 a že v dôsledku toho ich Spolková republika Nemecko nemôže ďalej uplatňovať, keďže nebol dodržaný postup stanovený v odseku 3 toho istého článku.

86      Ako totiž vyplýva z odôvodnení č. 1 až 6 v spojení s odôvodnením č. 44 napadnutého rozhodnutia, predmetné nemecké opatrenia totiž neznamenajú v rámci doby ich uplatňovania žiadny zákaz preletu cez nemecký vzdušný priestor pre lety z alebo na letisko Zürich.

87      Tieto opatrenia v podstate len bránia v čase ich uplatňovania preletom v nízkej výške ponad časť nemeckého územia blízko hranice so Švajčiarskom (odôvodnenie č. 6 napadnutého rozhodnutia), kým prelet toho istého územia vo vyššej výške zostal stále možný. V podstate teda implikujú, ako to uvádza aj Komisia v odôvodnení č. 44 napadnutého rozhodnutia, bez toho, aby jej protirečila Švajčiarska konfederácia, jednoduchú zmenu trasy predmetných letov po vzlete alebo pred pristátím na letisku Zürich.

88      Aj keby tieto opatrenia viedli k zníženiu kapacity letiska Zürich a mohli byť teda kvalifikované ako obmedzenia, aj tak nepatria na rozdiel od tvrdenia Švajčiarskej konfederácie do pôsobnosti článku 9 ods. 1 nariadenia č. 2408/92. Ako už totiž bolo uvedené (pozri bod 75 vyššie), opatrenia dotknuté týmto posledným uvedeným ustanovením sú typické tým, že implikujú zákaz letov, aj keby len podmienečný alebo čiastočný.

89      V tejto súvislosti je potrebné spresniť, že ak štát vyžaduje dodržiavanie svojich uverejnených prevádzkových vnútroštátnych, regionálnych alebo miestnych pravidiel, ktoré sa týkajú najmä ochrany životného prostredia s cieľom povoliť výkon prepravných práv v zmysle nariadenia č. 2408/92, nerovná sa to uloženiu podmienky v zmysle článku 9 ods. 1 tohto nariadenia na výkon týchto práv. Keby to tak bolo, článok 8 ods. 2 tohto nariadenia by vôbec nemal zmysel. Podmienky uvedené v článku 9 ods. 1 nariadenia č. 2408/92 sú skôr tie, ktoré stanovujú závislosť výkonu prepravných práv od okolností iných ako samotné dodržiavanie uverejnených vnútroštátnych, regionálnych alebo miestnych pravidiel. Príkladom podmienok, na ktoré sa môže vzťahovať článok 9 ods. 1 nariadenia č. 2408/92 je teda požiadavka dôkazu o obchodnej realizovateľnosti navrhovaného nového leteckého spojenia alebo o neexistencii iných dostatočných spôsobov dopravy v rámci toho istého spojenia.

90      Komisii v dôsledku toho nie je možné vytýkať žiadne nesprávne právne posúdenie z toho dôvodu, že sa nedomnievala, že by predmetné nemecké opatrenia patrili do pôsobnosti článku 9 ods. 1 nariadenia č. 2408/92.

91      Z toho vyplýva, že tento žalobný dôvod nie je dôvodný a musí byť zamietnutý.

 O treťom žalobnom dôvode založenom jednak na porušení zásad rovnosti zaobchádzania, proporcionality a voľného poskytovania služieb v sektore leteckej dopravy a jednak na porušení povinnosti lojálnej spolupráce stanovenej v článku 17 dohody

 Tvrdenia účastníkov konania

92      V prvom rade Švajčiarska konfederácia vytýka Komisii porušenie zásady rovnosti zaobchádzania. V tejto súvislosti po prvé tvrdí, že Komisia sa v odôvodnení č. 40 napadnutého rozhodnutia nesprávne domnievala, že hypotetická diskriminácia v neprospech letiska Zürich alebo obyvateľov jeho okolia nepatrí do pôsobnosti dohody. Záujmy letiska Zürich a obyvateľov jeho okolia predstavujú podľa Švajčiarskej konfederácie „ciele priamo spojené“ s leteckou dopravou a patria do pôsobnosti dohody podľa jej článku 2. Okrem toho úloha Komisie pri uplatňovaní dohody nie je obmedzená na výkon právomocí vyplývajúcich z článku 18 ods. 2 dohody. Podľa odseku 1 toho istého článku je totiž Komisia zodpovedná za uplatňovanie tejto dohody na území Spoločenstva.

93      Švajčiarska konfederácia dodáva, že prijatie opatrenia smerujúceho k zabezpečeniu prístupu na trh leteckej dopravy na základe nariadenia č. 2408/92 si vyžaduje zohľadnenie nielen záujmov leteckých spoločností, ale takisto práv a záujmových skupín ovplyvnených uvedeným opatrením. To, že sama Komisia odôvodňuje sporné nemecké opatrenia odkazom na záujmy turistického sektora nemeckého regiónu hraničiaceho s letiskom Zürich, túto teóriu potvrdzuje.

94      Z toho podľa Švajčiarskej konfederácie vyplýva, že Komisia mala vykonať porovnanie medzi spornými nemeckými opatreniami týkajúcimi sa letiska Zürich a tými, ktoré prijala Spolková republika Nemecko, pokiaľ ide o jej vlastné letiská, najmä Mníchov (Nemecko) a Frankfurt nad Mohanom (Nemecko) a to o to viac, že voľný prístup na letisko predstavuje nevyhnutnú podmienku realizácie prepravných práv leteckých spoločností.

95      Takéto porovnanie by odhalilo, že opatrenia prijaté Spolkovou republikou Nemecko voči letisku Zürich sú oveľa reštriktívnejšie ako tie, ktoré boli prijaté voči nemeckým letiskám najmä Mníchov a Frankfurt nad Mohanom. Prijatie analogických opatrení pre nemecké letiská totiž nemecké právo zakazuje.

96      Po druhé Švajčiarska konfederácia spochybňuje záver napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého predmetné nemecké opatrenia nevedú k nepriamej diskriminácii v neprospech švajčiarskej leteckej spoločnosti Swiss. V tejto súvislosti tvrdí, že predmetné nemecké opatrenia znevýhodňujú najmä a neúmerne túto poslednú uvedenú spoločnosť, ktorá, ako pripúšťa napadnuté rozhodnutie, používa letisko Zürich ako centrálu prestupov v rámci jej siete vo forme pavúka. To, že žiadne analogické opatrenie nebolo prijaté, pokiaľ ide o letiská Mníchov a Frankfurt nad Mohanom, používané nemeckou leteckou spoločnosťou Lufthansa ako centrály prestupov jej vlastnej siete vo forme pavúka, potvrdzuje diskriminačnú povahu sporných opatrení.

97      Po tretie Švajčiarska konfederácia spochybňuje záver napadnutého rozhodnutia (odôvodnenie č. 42), podľa ktorého predmetné nemecké opatrenia proti hluku sú potrebné na ochranu významnej turistickej destinácie. V tejto súvislosti tvrdí, že iba samotné rokovania so Spolkovou republikou Nemecko nemôžu byť dôkazom, že sporné opatrenia sú z právneho hľadiska potrebné. Švajčiarska konfederácia sa zúčastnila na týchto rokovaniach z politických, a nie právnych dôvodov.

98      Okrem toho Komisia nepreverila, či hluk v zóne nemeckého územia dotknutej spornými opatreniami bol tak závažný, aby odôvodnil prijatie týchto opatrení. Švajčiarska konfederácia tvrdí, že na podporu svojej sťažnosti predložila podrobné výpočty Laboratoire suisse d’essai de matériaux et de recherches (EMPA), ktoré preukazujú opak. Takisto vo svojej sťažnosti zdôraznila, že väčšina letov nad zónou dotknutou predmetnými nemeckými opatreniami sú pristávajúce lety, vykonávané so zníženým výkonom motorov, čo znižuje hluk. Tieto lety navyše prechádzajú predmetnú zónu v relatívne vysokej výške. Až nad hranicou medzi Nemeckom a Švajčiarskom, ktorú tvorí rieka Rýn, sa začína konečné priblíženie na pristátie, a to vo výške asi 800 metrov.

99      Okrem toho napadnuté rozhodnutie nezohľadnilo, že hluk nad nemeckým územím dotknutým predmetnými opatreniami už je nižší ako švajčiarske limitné hodnoty, ktoré sú prísnejšie ako príslušné nemecké hodnoty. Niektoré minimálne výšky letu stanovené predmetnými nemeckými opatreniami vôbec nie sú odôvodnené ochranou proti hluku, keďže lety v omnoho nižších výškach nespôsobujú žiadny hluk.

100    Švajčiarska konfederácia dodáva, že počas hodnotenia predmetných nemeckých opatrení sa mala Komisia inšpirovať smernicou 2002/30. Táto smernica nielenže odkazuje na nariadenie č. 2408/92, ale takisto reflektuje politický konsenzus, pokiaľ ide o vyvážený prístup k riadeniu hluku lietadiel.

101    Švajčiarska konfederácia v tejto súvislosti spochybňuje dôvody uvádzané v odôvodnení č. 53 napadnutého rozhodnutia, ktoré vysvetľujú, prečo nebola zohľadnená smernica 2002/30. Spoločný výbor prijal 3. decembra 2003 zásadné rozhodnutie integrovať túto smernicu do prílohy dohody. Iste, smernica 2002/30 ešte musí byť prebratá do vnútroštátneho práva. Podľa povinnosti lojálnej spolupráce vyplývajúcej z článku 17 dohody však Komisia ako zástupca Spoločenstva mala povinnosť zohľadniť túto smernicu, ktorá podľa jej odôvodnenia č. 7 uprednostňuje opatrenia znižovania hluku, ktoré sú čo najosožnejšie pre životné prostredie pri minimálnych nákladoch. To neplatí v prípade predmetných nemeckých opatrení, pri ktorých vznikajú veľmi vysoké náklady a navyše vedú k zhoršeniu situácie životného prostredia vo švajčiarskych zónach susediacich s letiskom Zürich, kým zlepšenie z toho vyplývajúcej situácie v pohraničnej nemeckej zóne je minimálne.

102    Nemožno pripustiť ani chápanie napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého článok 4 ods. 1 smernice 2002/30 neukladá členským štátom povinnosť prijať vyvážený prístup pri riešení hlukových problémov na letiskách nachádzajúcich sa na ich území. Podľa Švajčiarskej konfederácie je z hľadiska európskeho práva dôvodné vyžadovať, aby členský štát mal taký istý prístup pri prijímaní opatrení týkajúcich sa letiska nachádzajúceho sa v inom členskom štáte.

103    Švajčiarska konfederácia dodáva, že chápanie napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého zóna, ktorej sa týkajú sporné nemecké opatrenia predstavuje dôležitú turistickú destináciu, je príliš všeobecné. V skutočnosti iba nad niektorými nemeckými pohraničnými obcami prelietavajú lietadlá pri vzlete alebo pri pristávaní na letisku Zürich, a to vo vysokej výške. Okrem toho nemecké turistické odvetvie v dotknutej oblasti má veľký prospech z blízkosti letiska Zürich. Navyše predmetné nemecké opatrenia implikujú oveľa ťažšie dôsledky pre viaceré švajčiarske obce, z ktorých niektoré majú veľmi veľký počet obyvateľov nachádzajúcich sa v blízkosti letiska Zürich.

104    V druhom rade Švajčiarska konfederácia spochybňuje záver napadnutého rozhodnutia (odôvodnenie č. 43), podľa ktorého predmetné nemecké opatrenia nie sú neproporcionálne. Švajčiarska konfederácia v tejto súvislosti tvrdí, že hoci Komisia uvádza, že Spolková republika Nemecko nemohla prijať žiadne menej radikálne opatrenie, opomenula v rozpore s povinnosťou odôvodnenia vysvetliť, aké iné opatrenia skúmala.

105    Švajčiarska konfederácia dodáva, že existujú iné opatrenia ako predmetné nemecké opatrenia, medzi ktoré patrí najmä stanovenie množstva hluku, ktoré sa nesmie prekročiť pri prelete predmetného nemeckého územia počas niektorých hodín. Takéto množstvo hluku počas nočných hodín bolo stanovené od leta 2002 pre letisko Frankfurt nad Mohanom.

106    Záver napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého Spolková republika Nemecko nemá žiadnu právomoc nad letiskom Zürich, je v tejto súvislosti irelevantný. Spolková republika Nemecko totiž spornými opatreniami chcela prinútiť uvedené letisko k reorganizácii svojho prevádzkového systému a privlastnila si práve takúto právomoc. Pokiaľ ide o konštatovanie, podľa ktorého Švajčiarska konfederácia opomenula počas posledných dvadsiatich rokov prijať vhodné opatrenia, toto nie je relevantné a ani presné. Švajčiarska konfederácia v skutočnosti vždy umožnila účasť nemeckých obcí a ich obyvateľov na vyšetrovaniach týkajúcich sa zmeny koncesie letiska.

107    Okrem toho napadnuté rozhodnutie nesprávne minimalizuje dosah predmetných nemeckých opatrení na kapacitu letiska Zürich. Na jednej strane napadnuté rozhodnutie nezohľadňuje, že významné dôvody týkajúce sa topografie letiska nútia vykonávať pristávania zo severu. Keďže toto by už nebolo možné počas obdobia uplatňovania predmetných nemeckých opatrení, kapacita letiska by bola podstatne znížená, takže by vždy existovalo preplnenie trás, brániace plynulosti leteckej dopravy pre pristávania plánované medzi 6.00 hod. a 6.30 hod. ráno, po 21.00 hod., ako aj od 8.30 hod. počas sviatkov.

108    Na druhej strane, pokiaľ ide o kapacitu tak vzletu, ako aj pristávania na letisku Zürich, napadnuté rozhodnutie zohľadňuje nesprávne kapacitu v špičke, ktorá je vždy len teoretickou hodnotou. Podľa Švajčiarskej konfederácie napadnuté rozhodnutie malo zohľadniť predvídateľnú kapacitu, ktorá je vždy nižšia ako teoretická kapacita. Keby bola táto kapacita zohľadnená pre vzlety, bolo by možné konštatovať, že medzi 7. a 8. hodinou a medzi 20. a 21. hodinou na konci týždňa je predpokladaných viac vzletov, než umožňuje kapacita letiska Zürich, čiže ide o zníženie z dôvodu uplatnenia predmetných nemeckých opatrení.

109    Napadnuté rozhodnutie nesprávne uvádza, že inštalácia nových systémov pristávania by zvýšila kapacitu letiska Zürich. Táto inštalácia by umožnila len realizáciu zmenených postupov priblíženia sa k letisku, takisto v prípade zníženej viditeľnosti, ale nemala by v skutočnosti dosah na prevádzkovú kapacitu letiska. Pokiaľ ide o konštatovanie napadnutého rozhodnutia (odôvodnenie č. 47), podľa ktorého je k dispozícii podstatná kapacita v hodinách pred a po období uplatnenia uplatňovania predmetných nemeckých opatrení, Švajčiarska konfederácia tvrdí, že toto nezohľadnilo obmedzenia, ktorým čelia letecké spoločnosti a letisko. Tieto si vyžadujú optimalizáciu zoradenia etáp pristávania a vzletu a sú prekážkou prípadného posunu letov do hodín predchádzajúcich alebo nasledujúcich po dopravnej špičke.

110    Švajčiarska konfederácia dodáva, že v napadnutom rozhodnutí bola nesprávne analyzovaná situácia v oblasti kapacity len na základe plánu letov leteckej spoločnosti Swiss. Takýto prístup neuznáva, že predmetné nemecké opatrenia stanovujú pre letisko Zürich prevádzkový modus, ktorý je oveľa menej výkonný a má praktické negatívne dôsledky na schopnosť uvedeného letiska čeliť tak výnimočným okolnostiam ako nepriaznivé meteorologické podmienky alebo obdobie začiatku prázdnin, ako aj všeobecnejšie pravdepodobnému zvýšeniu leteckej dopravy v budúcnosti.

111    Po tretie Švajčiarska konfederácia vytýka Komisii nesprávne právne posúdenie, ku ktorému údajne došlo tým, že nezohľadnila to, že negatívne dôsledky predmetných nemeckých opatrení na letisko Zürich a leteckú spoločnosť Swiss sú obmedzením voľného poskytovania služieb v odvetví leteckej dopravy.

112    Švajčiarska konfederácia v tejto súvislosti spochybňuje teóriu Komisie uvedenú v odôvodnení č. 35 písm. b) napadnutého rozhodnutia, podľa ktorej sa Švajčiarska konfederácia nezúčastňuje na vnútornom trhu leteckých služieb a „v súčasnosti dohoda stanovuje len výmenu prepravných práv“ [neoficiálny preklad] medzi Švajčiarskom a Spoločenstvom. Táto teória protirečí dojmu, ktorý nadobudla Švajčiarska konfederácia počas rokovaní, ktorý viedol k uzatvoreniu dohody. Nezohľadňuje takisto to, že dohoda sleduje tie isté ciele ako Zmluva ES a dohoda EHP. Navyše, ako vyplýva z rozsudku Malpensa, už citovaného v bode 33 vyššie, nariadenie č. 2408/92 s konečnou platnosťou vykonáva voľné poskytovanie služieb v odvetví leteckej dopravy.

113    V tejto súvislosti Švajčiarska konfederácia spochybňuje teóriu Komisie uvedenú v tom istom odôvodnení č. 35 písm. b) napadnutého rozhodnutia, podľa ktorej rozsudok Malpensa, už citovaný v bode 33 vyššie, nemožno zohľadniť, keďže bol vydaný po uzavretí dohody a nebol ani oznámený Švajčiarskej konfederácii, ani skúmaný Spoločným výborom, ako to stanovuje článok 1 ods. 2 dohody. Podľa Švajčiarskej konfederácie neexistencia oznámenia uvedeného rozsudku nevylučuje jeho zohľadnenie a to o to viac, že ide o opomenutie zo strany samotnej Komisie. Okrem toho je napadnuté rozhodnutie z tohto hľadiska rozporuplné, keďže na jednej strane evokuje rozsudok Malpensa, už citovaný v bode 33 vyššie, na podporu teórie, podľa ktorej sa zásada proporcionality môže uplatňovať iba v spojení s voľným poskytovaním služieb a na druhej strane stanovuje, že uvedený rozsudok nemožno zohľadniť.

114    Nakoniec Švajčiarska konfederácia pripomína, že vo svojej sťažnosti zamietnutej napadnutým rozhodnutím vytýkala Spolkovej republike Nemecko porušenie povinnosti lojálnej spolupráce stanovenej v článku 17 dohody. Táto povinnosť má ten istý dosah ako tá, ktorá vyplýva z článku 10 ES a judikatúra týkajúca sa tohto posledného uvedeného článku je takisto relevantná. Komisia tým, že v napadnutom rozhodnutí odmietla zohľadniť túto povinnosť Spolkovej republiky Nemecko, porušila zásadu dobrej viery.

115    To, že iba Spoločenstvo je zmluvnou stranou dohody, nebráni tomu, aby táto dohoda mala účinky aj voči Spolkovej republike Nemecko. Spolková republika Nemecko totiž je podľa článku 300 ods. 7 ES viazaná dohodou a prináleží jej podľa judikatúry zabezpečiť dodržiavanie z nej vyplývajúcich povinností.

116    Neratifikácia dohody medzi Spolkovou republikou Nemecko a Švajčiarskou konfederáciou podpísanej 18. októbra 2001 nemôže odôvodniť prijatie sporných nemeckých opatrení. Predmetná dohoda totiž nie je výsledkom voľných rokovaní, ale tlaku vyvinutého Spolkovou republikou Nemecko na Švajčiarsku konfederáciu. Okrem toho predmetné nemecké opatrenia idú nad rámec nielen toho, čo bolo stanovené v uvedenej dvojstrannej dohode, ale takisto nad rámec jednostranných opatrení, ktoré sa Spolková republika Nemecko vyhrážala prijať v prípade zlyhaní rokovaní so Švajčiarskou konfederáciou. Spolková republika Nemecko navyše neponechala Švajčiarskej konfederácii čas potrebný na adaptáciu s novými nemeckými ustanoveniami.

117    Komisia, ktorú podporujú vedľajší účastníci konania, spochybňuje tvrdenia Švajčiarskej konfederácie.

 Posúdenie Všeobecným súdom

–       O tvrdení, že Komisia nezohľadnila práva prevádzkovateľa letiska Zürich a obyvateľov jeho okolia

118    Švajčiarska konfederácia Komisii vytýka, že pri skúmaní sporných nemeckých opatrení podľa článku 8 ods. 3 nariadenia č. 2408/92 nezohľadnila jednak práva prevádzkovateľa letiska Zürich a jednak práva obyvateľov okolia tohto letiska, vystavených hluku z lietadiel.

119    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa článku 3 ods. 1 nariadenia č. 2408/92 leteckí dopravcovia Spoločenstva majú povolenie od jedného alebo viacerých dotknutých členských štátov na výkon prepravných práv v zmysle článku 2 písm. f) toho istého nariadenia na spojeniach v rámci Spoločenstva.

120    Ako však uvádza štrnáste odôvodnenie nariadenia č. 2408/92, „uplatňovanie prepravných práv musí byť v súlade s prevádzkovými pravidlami vzťahujúcimi sa k bezpečnosti leteckej prevádzky, ochrane životného prostredia a podmienkam týkajúcim sa prístupu na letisko, a musia sa uplatňovať bez diskriminácie“.

121    Takto teda normotvorca na jednej strane v článku 8 ods. 2 nariadenia č. 2408/92 stanovil, že výkon prepravných práv podlieha prevádzkovým pravidlám Spoločenstva a vnútroštátnym, regionálnym alebo miestnym pravidlám týkajúcim sa bezpečnosti, ochrany životného prostredia a prideľovania prevádzkových intervalov, a na druhej strane dal Komisii oprávnenie skúmať podľa odseku 3 toho istého článku uplatnenie najmä jeho odseku 2 a rozhodnúť, či dotknutý členský štát môže naďalej uplatňovať opatrenie, ktoré je predmetom skúmania.

122    Z vyššie uvedených ustanovení a úvah vyplýva, ako v odôvodnení č. 40 napadnutého rozhodnutia v podstate uviedla Komisia, že skúmanie opatrenia podľa článku 8 ods. 3 nariadenia č. 2408/92 sa týka jeho dôsledkov na výkon prepravných práv na trasách v rámci Spoločenstva. Naopak prípadné práva prevádzkovateľov letísk alebo obyvateľov ich okolia na účely takéhoto skúmania nemožno zohľadniť.

123    Komisia sa teda nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď pri skúmaní podľa článku 8 ods. 3 nariadenia č. 2408/92 nezohľadnila sporné nemecké opatrenia a prípadné práva jednak prevádzkovateľa letiska Zürich a jednak obyvateľov okolia tohto letiska, vystavených hluku z lietadiel.

124    Ostatné tvrdenia Švajčiarskej konfederácie nemôžu spochybniť tento záver.

125    Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie Švajčiarskej konfederácie založené na článku 2 dohody, je potrebné pripomenúť, že podľa tohto článku sa najmä ustanovenia prílohy dohody uplatňujú v rozsahu, v akom sa týkajú leteckej dopravy alebo záležitostí priamo spojených s leteckou dopravou.

126    Ako vyplýva z jeho znenia a konkrétnejšie z výrazu „v rozsahu, v akom sa dotýkajú“, ktorý je v nej použitý, článok 2 dohody delimituje pôsobnosť ustanovení uvedených v prílohe dohody, pričom vylučuje uplatnenie týchto ustanovení na prípady, ktoré sa netýkajú ani leteckej dopravy, ani záležitostí priamo spojených s leteckou dopravou. Z toho vyplýva, že nie je ani cieľom, ani účinkom tohto článku, aby rozšíril uplatňovanie predmetných ustanovení na situácie, ktoré nepatria do ich pôsobnosti.

127    Pokiaľ ide konkrétnejšie o nariadenie č. 2408/92, jediným rozšírením jeho pôsobnosti v kontexte dohody je rozšírenie, ktoré vyplýva z toho, že podľa prílohy dohody sa Švajčiarska konfederácia považuje za členský štát Spoločenstva a leteckí dopravcovia, ktorí v nej majú hlavné miesto svojej podnikateľskej činnosti, za leteckých dopravcov Spoločenstva.

128    S výnimkou tohto rozšírenia pôsobnosti sa nariadenie č. 2408/92 neuplatňuje v súvislosti s dohodou na situácie, ktoré v kontexte Spoločenstva nepatria do jeho pôsobnosti.

129    Z toho vyplýva, že hoci práva prevádzkovateľov letísk alebo obyvateľov okolia týchto letísk predstavujú predmety priamo spojené s leteckou dopravou, ako to tvrdí Švajčiarska konfederácia, ani článok 2, ani akékoľvek iné ustanovenie dohody neoprávňuje Komisiu, aby tieto práva zohľadnila pri uplatňovaní článku 8 ods. 3 nariadenia č. 2408/92 v kontexte dohody.

130    Po druhé, tvrdenie Švajčiarskej konfederácie založené na článku 18 ods. 1 dohody nemožno tiež uznať.

131    Toto ustanovenie totiž stanovuje len to, že Spoločenstvo ako zmluvná strana dohody je zodpovedné za správne uplatňovanie dohody na jeho vlastnom území, ktoré zahŕňa nemecké územie. Neposkytuje teda Komisii žiadnu dodatočnú právomoc, ktorá by nebola stanovená nariadeniami a smernicou, ktoré sú uvedené v prílohe dohody alebo prípadne iným ustanovením práva Spoločenstva.

132    Z toho vyplýva, že článok 18 ods. 1 dohody nie je v predmetnom prípade relevantný.

–       O porušení zásady rovnosti zaobchádzania

133    Švajčiarska konfederácia vytýka Komisii, že v napadnutom rozhodnutí porušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

134    Pokiaľ ide o argumentáciu Švajčiarskej konfederácie založenú na porušení zásady rovnosti zaobchádzania voči švajčiarskym obyvateľom okolia letiska Zürich a prevádzkovateľovi, je potrebné ju hneď zamietnuť. Ako bolo uvedené v bode 127 vyššie, Komisia nie je povinná zohľadniť pri skúmaní sporných nemeckých opatrení takéto záujmy.

135    Pokiaľ ide o argumentáciu Švajčiarskej konfederácie týkajúcu sa údajnej diskriminácie v neprospech švajčiarskych dopravcov, medzi ktorých patrí švajčiarska letecká spoločnosť Swiss, je potrebné pripomenúť, že vzhľadom na článok 3 dohody napadnuté rozhodnutie v odôvodnení č. 35 písm. a) správne uvádza, že zákaz diskriminácie „sa uplatňuje jasne [neoficiálny preklad]“ pri skúmaní opatrenia podľa článku 8 ods. 3 nariadenia č. 2408/92 v kontexte dohody a že v dôsledku toho sporné nemecké opatrenia musia byť skúmané z tohto uhla pohľadu.

136    V rámci tohto skúmania Komisia najprv správne konštatovala, že predmetné nemecké opatrenia nerozlišujú medzi dopravcami v závislosti od ich štátnej príslušnosti alebo identity (odôvodnenie č. 36 napadnutého rozhodnutia). Toto konštatovanie Švajčiarska konfederácia nespochybňuje.

137    Komisia v odôvodneniach č. 37 až 39 napadnutého rozhodnutia takisto skúmala existenciu prípadnej nepriamej diskriminácie v neprospech švajčiarskych dopravcov. V tomto kontexte v odôvodnení č. 38 pripustila, že prevádzka siete vo forme pavúka je rozšírená medzi leteckými dopravcami. Tieto siete majú ako základ oporné letiská a takmer vždy sa nachádzajú v štáte, v ktorom sú usadení predmetní dopravcovia. Oporné letiská majú v systéme pavúka predmetného dopravcu úlohu centrály prestupov a umožňujú predmetnému dopravcovi ponúkať pre všetky letiská obsluhované z uvedeného oporného letiska nepriame lety s prestupom na opornom letisku. Tento dopravca je takto schopný rozšíriť svoju sieť letov, pričom sa vyhne investíciám vyžadovaným na zriadenie priamych spojov.

138    Komisia v tom istom odôvodnení napadnutého rozhodnutia takisto pripustila, že dopravcovia, ktorí používajú letisko ako centrálu prestupov vo svojej sieti vo forme pavúka, majú preto veľmi vysoký podiel dopravy z tohto letiska a naň a že v dôsledku toho akékoľvek obmedzenie týkajúce sa prevádzky uvedeného letiska by malo pre nich oveľa závažnejšie dôsledky ako na ich konkurentov. Podľa Komisie však toto rozdielne zaobchádzanie nepredstavuje samo osebe diskrimináciu, pretože keby to tak bolo, akékoľvek obmedzenie by sa muselo automaticky považovať za diskriminačné a členské štáty by nemali žiadnu možnosť stanoviť prevádzkové pravidlá v zmysle článku 8 ods. 2 nariadenia č. 2408/92.

139    Podľa Komisie (odôvodnenie č. 39 napadnutého rozhodnutia) sporné nemecké opatrenia môžu predstavovať nepriamu diskrimináciu iba vtedy, keby ovplyvňovali výlučne alebo prevažne lety vykonávané švajčiarskymi dopravcami. Komisia dospela k záveru, že o takýto prípad nejde, keďže švajčiarski dopravcovia a dopravcovia Spoločenstva sú dotknutí uvedenými opatreniami presne proporcionálne k počtu letov vykonávaných medzi Švajčiarskom a Spoločenstvom.

140    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že z ustálenej judikatúry týkajúcej sa zásady zákazu akejkoľvek diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti v oblasti uplatňovania práva Spoločenstva vyplýva, že pravidlá o rovnosti zaobchádzania medzi štátnymi príslušníkmi a cudzincami zakazujú nielen zjavnú diskrimináciu založenú na štátnej príslušnosti alebo, pokiaľ ide o spoločnosti, na mieste sídla, ale aj všetky skryté formy diskriminácie, ktoré pri uplatnení ďalších rozlišovacích kritérií v skutočnosti vedú k tomu istému výsledku (rozsudky Súdneho dvora z 13. júla 1993, Commerzbank, C‑330/91, Zb. s. I‑4017, bod 14; z 19. marca 2002, Komisia/Taliansko, C‑224/00, Zb. s. I‑2965, bod 15, a z 27. októbra 2009, ČEZ, C‑115/08, Zb. s. I‑10265, bod 92).

141    Vzhľadom na článok 1 ods. 2 dohody táto judikatúra je takisto relevantná, pokiaľ ide o uplatnenie nariadenia č. 2408/92 v kontexte dohody, keďže článok 3 tejto dohody je v podstate identický s článkom 12 prvým odsekom ES.

142    V predmetnom prípade Švajčiarska konfederácia v podstate tvrdí, že Spolková republika Nemecko vykonáva voči letisku Zürich, a teda voči leteckej spoločnosti Swiss, ktorá používa toto letisko ako centrálu prestupov svojej siete vo forme pavúka, zaobchádzanie, ktoré je odlišné od nemeckých letísk, a najmä od letísk Mníchov a Frankfurt nad Mohanom, ktoré používa nemecká letecká spoločnosť Lufthansa ako centrály prestupov svojej siete vo forme pavúka.

143    Iste, je pravda, že takéto rozdielne zaobchádzanie, aj keby sa preukázalo, nie je priamo založené na štátnej príslušnosti alebo sídle dotknutých dopravcov. V skutočnosti by však mohlo viesť k tomu istému výsledku, keďže ako sa uvádza v napadnutom rozhodnutí, švajčiarski dopravcovia, medzi ktorých patrí Swiss, zvyčajne použijú ako centrálu prestupov svojej siete vo forme pavúka letiská nachádzajúce sa vo Švajčiarsku a najmä letisko Zürich a že v dôsledku toho prípadné obmedzenia týkajúce sa letov odlietajúcich z alebo prilietajúcich na toto letisko budú ovplyvňovať týchto dopravcov oveľa viac ako letecké spoločnosti používajúce iné letisko ako centrálu prestupov svojej siete vo forme pavúka.

144    Vzhľadom na judikatúru uvedenú v bode 140 vyššie z toho vyplýva, že úvahy uvedené v odôvodneniach č. 38 a 39 napadnutého rozhodnutia nepostačujú sami osebe na vylúčenie prípadnej diskriminačnej povahy sporných nemeckých opatrení voči švajčiarskym dopravcom, medzi ktorých patrí najmä Swiss.

145    Treba však pripomenúť, že podľa tej istej judikatúry konštatovanie, že opatrenie vedie k tomu istému výsledku ako diskriminácia na základe štátnej príslušnosti, nepostačuje na záver o jeho nezlučiteľnosti s článkom 12 ES alebo v predmetnom prípade s článkom 3 dohody. Je ešte potrebné zistiť, či uvedené opatrenie neodôvodňujú objektívne okolnosti a či nie je proporcionálne cieľu, ktorý sleduje. Iba ak to tak nie je, musí sa predmetné opatrenie považovať za zakázané článkom 12 ES alebo v predmetnom prípade článkom 3 dohody (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/Taliansko, už citovaný v bode 140 vyššie, bod 20, a ČEZ, už citovaný v bode 140 vyššie, bod 108 a tam citovanú judikatúru).

146    V predmetnom prípade, pokiaľ ide po prvé o existenciu prípadného objektívneho odôvodnenia na prijatie sporných opatrení voči samotnému letisku Zürich, je potrebné pripomenúť, že podľa odôvodnenia č. 42 napadnutého rozhodnutia „nemecká zóna, ponad ktorú lietajú lietadlá pri približovaní sa k Zürichu, je významnou turistickou destináciou a preto obzvlášť citlivou, pokiaľ ide o hlukové emisie“ [neoficiálny preklad].

147    Švajčiarska konfederácia spochybňuje toto tvrdenie a tvrdí, že počet obyvateľov schopných byť ovplyvnený hlukom pochádzajúcim z lietadiel v dotknutej zóne nie je vysoký. Aj keby to tak bolo, táto skutočnosť vôbec nespochybňuje turistický charakter predmetnej nemeckej zóny.

148    To isté platí o tvrdení Švajčiarskej konfederácie, podľa ktorého má nemecký turistický sektor regiónu hraničiaceho s letiskom Zürich významný prínos z tohto letiska.

149    Toto tvrdenie totiž potvrdzuje turistický charakter zóny nemeckého územia dotknutej predmetnými opatreniami. Navyše postačuje uviesť, že Spolková republika Nemecko oprávnene prijala opatrenia, ktoré považuje za potrebné na zníženie hluku.

150    Je teda potrebné konštatovať, že blízkosť letiska Zürich k turistickej zóne, na čo odkazuje odôvodnenie č. 42 napadnutého rozhodnutia a nespochybňuje to ani argumentácia Švajčiarskej konfederácie, predstavuje objektívnu skutočnosť v zmysle judikatúry uvedenej v bode 145 vyššie, ktorá odôvodňuje prijatie sporných nemeckých opatrení voči samotnému letisku Zürich.

151    Zo spisu totiž nevyplýva a Švajčiarska konfederácia ani netvrdila, že letiská Mníchov a Frankfurt nad Mohanom sa takisto nachádzali v blízkosti dôležitých turistických zón.

152    Je potrebné takisto uviesť, že na rozdiel od toho, čo platí, pokiaľ ide o letiská Mníchov a Frankfurt nad Mohanom, Spolková republika Nemecko nemá žiadnu právomoc nad letiskom Zürich a nemôže na účely zníženia hluku nad nemeckým územím prikázať tomuto letisku žiadnu zmenu jeho prevádzky. Tento rozdiel, uvedený v odôvodnení č. 43 napadnutého rozhodnutia, predstavuje druhú objektívnu okolnosť, ktorá môže odôvodniť prijatie sporných opatrení voči samotnému letisku Zürich.

153    Zo všetkých vyššie uvedených úvaha, ako aj z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že v predmetnom prípade existujú objektívne okolnosti v zmysle judikatúry uvedenej v bode 154 vyššie, ktoré odôvodňujú prijatie sporných nemeckých opatrení.

154    Po druhé podľa tej istej judikatúry je potrebné preskúmať, či uvedené opatrenia sú proporcionálne k cieľu, ktorý sledujú, teda k zníženiu hluku pochádzajúceho z lietadiel v rámci časti nemeckého územia, na ktorú sa vzťahujú. Komisia preskúmala túto otázku v odôvodneniach č. 41 až 49 napadnutého rozhodnutia a dospela k záveru, že k tomu naozaj dochádza.

155    Tento záver spochybňuje Švajčiarska konfederácia, ktorá tvrdí najprv, že úroveň hluku pochádzajúceho z lietadiel v zóne dotknutej predmetnými nemeckými opatreniami neodôvodňuje prijatie týchto opatrení.

156    Správa EMPA, na ktorú sa odvoláva Švajčiarska konfederácia na podporu tejto časti svojej argumentácie (pozri bod 98 vyššie), vôbec nepreukazuje, že by hluk nepredstavoval problém v nemeckom regióne hraničiacom s letiskom Zürich. Naopak, z tejto správy vyplýva, že úroveň hluku pochádzajúceho z lietadiel v tomto regióne môže byť od 45 dB v relatívne vzdialených miestach od letiska až do 70 dB v bližších miestach. Takéto úrovne hluku môžu naozaj predstavovať problém v turistickom regióne, najmä počas nočných hodín a víkendov, počas ktorých sa uplatňujú predmetné nemecké opatrenia.

157    Pokiaľ ide o tvrdenie Švajčiarskej konfederácie, podľa ktorého hluk pochádzajúci z lietadiel v príslušnej zóne nemeckého územia neprekračuje limitné hodnoty, napadnuté rozhodnutie v odôvodnení č. 42 správne konštatuje, že uvedené limity indikujú prijateľné maximálne hodnoty, a nie hodnoty pohodlia a že v dôsledku toho sú členské štáty oprávnené prijať opatrenia, ktorých cieľom je znížiť úrovne hluku pod tieto limity, najmä ak ide tak ako v predmetnom prípade o turistický región.

158    Pokiaľ ide o tvrdenie Švajčiarskej konfederácie, podľa ktorého určité minimálne letové výšky stanovené predmetnými nemeckými opatreniami sú príliš vysoké a stanovenie nižších výšok by vôbec nezvýšilo hluk v relevantnej nemeckej zóne, je potrebné ho odmietnuť, keďže Švajčiarska konfederácia ani nespresnila nižšie výšky, ktoré môžu byť stanovené, a dokonca ani netvrdila, že takéto zníženie minimálnej letovej výšky by malo pozitívny vplyv na vzletovú alebo pristávaciu kapacitu letiska Zürich.

159    Argumentáciu Švajčiarskej konfederácie založená na smernici 2002/30 tiež nemožno uznať. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že Švajčiarska konfederácia neupresnila ani ktoré ustanovenia tejto smernice sa mali uplatniť v predmetnom prípade, ani aký by bol výsledok ich uplatnenia. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že smernica 2002/30 nestanovuje úrovne hluku, ktoré musia byť povinne tolerované a ani nezakazuje prijatie takých opatrení, aké prijala Spolková republika Nemecko v predmetnom prípade.

160    Navyše, ako to správne pripomína odôvodnenie č. 53 napadnutého rozhodnutia, článok 4 smernice 2002/30 ukladá členským štátom povinnosť mať „vyvážený prístup“, iba keď riešia problémy spojené s hlukom na letiskách nachádzajúcich sa na ich území.

161    V tejto súvislosti nemožno uznať tvrdenie Švajčiarskej konfederácie, podľa ktorého sa takýto prístup musí prijať takisto v prípade, keď členské štáty riešia takéto problémy na letiskách nachádzajúcich sa mimo ich územia. Ako totiž vyplýva z definície výrazu „vyvážený prístup“ v článku 2 písm. g) smernice 2002/30, tento prístup si vyžaduje preskúmať „predvídateľné vplyvy“ najmä „plánovani[a] a využiti[a] krajiny, prevádzkových postupov a prevádzkových obmedzení týkajúcich sa zníženia hluku“. Ide však o opatrenia, ktoré členský štát môže prijať, len pokiaľ ide o jeho vlastné územie.

162    Švajčiarska konfederácia ďalej tvrdí, že existujú menej náročné opatrenia umožňujúce Spolkovej republike Nemecko dosiahnuť cieľ sledovaný spornými opatreniami, t. j. zníženie hluku pochádzajúceho z lietadiel v predmetnej zóne nemeckého územia.

163    V tejto súvislosti je najprv potrebné uviesť, že záver uvedený v odôvodnení č. 49 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého Spolková republika Nemecko nemala k dispozícii iný prostriedok na dosiahnutie želaného zníženia hluku, sa musí vnímať v spojení s odôvodnením č. 43 toho istého rozhodnutia. Komisia v tomto poslednom uvedenom odôvodnení uvádza v podstate to, že iné prostriedky zníženia hluku nad nemeckým územím, medzi ktoré patrí najmä odlišné využívanie letiska Zürich, patria do právomoci švajčiarskych orgánov a nemohla ich prijať Spolková republika Nemecko.

164    Pred Všeobecným súdom Švajčiarska konfederácia uviedla iba jedno náhradné opatrenie predstavujúce stanovenie množstva hluku. Takéto opatrenie, ktoré je menej náročné, by údajne umožnilo Spolkovej republike Nemecko dosiahnuť tie isté ciele ako sporné opatrenia, teda zníženie hluku pochádzajúceho z lietadiel nad časťou nemeckého územia hraničiacou so Švajčiarskom počas nočných hodín a víkendov.

165    V tejto súvislosti je potrebné uviesť najprv to, že na pojednávaní Švajčiarska konfederácia tvrdila, že už poukazovala na toto opatrenie počas správneho konania, ale na preukázanie tohto tvrdenia neodkázala na konkrétny dokument v spise. Komisia naopak uviedla, že myšlienka množstva hluku nebola prejednaná v rámci správneho konania. Okrem toho Všeobecný súd nenašiel žiadny odkaz na takéto opatrenie ani v sťažnosti, ani v pripomienkach Švajčiarskej konfederácie v odpovedi na oznámenie o výhradách, ktoré sú v spise.

166    Za týchto okolností, keďže tvrdenie Švajčiarskej konfederácie, podľa ktorého uviedla stanovenie množstva hluku ako možné náhradné opatrenie, nebolo ničím preukázané, nemožno vytýkať Komisii porušenie povinnosti odôvodnenia z dôvodu, že sa v napadnutom rozhodnutí špecificky nevenovala dôvodom, z ktorých takéto opatrenie nemôže oprávnene nahradiť sporné nemecké opatrenia.

167    Pokiaľ ide o skúmanie dôvodnosti tvrdenia Švajčiarskej konfederácie založeného na možnom stanovení množstva hluku na dosiahnutie tých istých cieľov, ako sú tie, ktoré sa majú dosiahnuť spornými opatreniami, je potrebné uviesť, že na pojednávaní Komisia a vedľajší účastníci konania vysvetlili, že množstvo hluku je maximálnou hodnotou hluku, ktorá nesmie byť prekročená priemerným hlukom pochádzajúcim zo všetkých lietadiel používajúcich dané letisko. Tento priemerný hluk sa vypočíta na základe úrovní hluku konštatovaných počas určitého obdobia, najčastejšie za rok.

168    Z toho podľa Komisie a vedľajších účastníkov konania vyplýva, že stanovenie množstva hluku neumožňuje dosiahnuť ten istý cieľ ako sporné nemecké opatrenia, teda zníženie hluku pochádzajúceho z lietadiel nad časťou nemeckého územia počas nočných hodín a víkendov, keďže nemožno vylúčiť, že počas výpočtu priemerného hluku na kontrolu dodržania stanoveného množstva prípadný nadmerný hluk konštatovaný počas nočných hodín alebo víkendov bude kompenzovaný nižšími hodnotami konštatovanými počas iných hodín alebo dní.

169    Švajčiarska konfederácia na pojednávaní odpovedala, že nič nebráni stanoveniu množstva hluku pre konkrétne hodiny alebo dni, v predmetnom prípade nočné hodiny a víkendy.

170    Túto argumentáciu však nemožno uznať.

171    Po prvé, Švajčiarska konfederácia neuviedla žiadny predchádzajúci prípad množstva hluku stanoveného výlučne pre niektoré hodiny dňa alebo niektoré dni týždňa, ktorý by fungoval uspokojujúcim spôsobom v praxi.

172    Po druhé treba uviesť, že stanovenie množstva hluku len pre nočné hodiny a víkendy nie je nevyhnutne menej náročným opatrením ako predmetné nemecké opatrenia a to o to viac, že Švajčiarska konfederácia vôbec nespresnila, aké by malo byť takéto množstvo hluku.

173    Keby sa totiž stanovila príliš nízka hodnota tohto množstva, takéto opatrenie by viedlo v praxi k tomu istému výsledku ako sporné nemecké opatrenia, teda by spôsobovala nemožnosť preletu v nízkej výške nad nemeckým územím počas obdobia jej uplatňovania lietadiel odlietajúcich alebo prilietajúcich na letisko Zürich.

174    Po tretie na rozdiel od stanovenia minimálnych výšok letu, ktorých dodržiavanie môžu ľahko kontrolovať príslušné úrady leteckej kontroly, kontrola dodržiavania množstva hluku, akú navrhuje Švajčiarska konfederácia, sa zdá byť veľmi ťažká, ba priam nemožná.

175    Nemecké orgány by sa totiž nemohli obmedziť na to, aby len stanovili takéto množstvo, ale museli by takisto zriadiť kontrolu, ktorá by pravidelne merala úroveň hluku pochádzajúceho z lietadiel nad predmetným nemeckým územím.

176    Navyše keďže opatrenia prijaté Spolkovou republikou Nemecko možno uplatňovať iba počas času, keď lietadlá prelietavajú nad nemeckým územím, bolo by potrebné rozlišovať pri meraní úrovne hluku medzi hlukom pochádzajúcim z lietadiel nachádzajúcich sa v okamihu merania nad nemeckým územím a hlukom pochádzajúcim z lietadiel, ktoré už prekročili hranicu so Švajčiarskom. Takéto rozlišovanie sa zdá byť nemožné alebo prinajmenšom veľmi ťažké.

177    Po štvrté, napokon, aj keby platilo, že je možné vykonať potrebné merania na kontrolu dodržiavania množstva hluku, je ťažké predstaviť si, aké sankcie by mohla Spolková republika Nemecko uložiť na zabezpečenie dodržiavania tohto množstva hluku.

178    Keď totiž lietadlo poruší minimálnu výšku letu stanovenú spornými nemeckými opatreniami, orgány leteckej kontroly môžu okamžite zasiahnuť, aby zabezpečili ich dodržiavanie.

179    Na druhej strane, keďže dodržiavanie množstva hluku sa kontroluje za určité obdobie, najčastejšie za rok, prípadné prekročenie stanoveného množstva hluku sa konštatuje len ex post facto a z hľadiska svojej podstaty nie je pripísateľné žiadnemu konkrétnemu lietadlu alebo leteckej spoločnosti. Spolková republika Nemecko teda nemôže stanoviť také sankcie ako pokuta subjektu, ktorý prekročil stanovené množstvo hluku.

180    Dodržiavanie takéhoto množstva hluku môže byť v praxi dodržané len v spolupráci s predmetným letiskom, ktoré môže nariadiť potrebné zmeny z hľadiska vzletov a pristávaní, aby sa znížil priemerný hluk pod stanovené množstvo. Ako správne uviedla Komisia v odôvodnení č. 43 napadnutého rozhodnutia, v predmetnom prípade však Spolková republika Nemecko nemá žiadnu právomoc nad letiskom Zürich a nemôže mu uložiť povinnosť takejto spolupráce.

181    Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy je potrebné dospieť k záveru, že v napadnutom rozhodnutí je správny záver, že proporcionalita sporných nemeckých opatrení nemôže byť spochybňovaná, keďže Spolková republika Nemecko nemala k dispozícii iné prostriedky na želané zníženie hluku.

182    Nakoniec ani argumentácia Švajčiarskej konfederácie, podľa ktorej napadnuté rozhodnutie minimalizuje nesprávne dosah nemeckých opatrení na letisko Zürich, nemôže byť uznaná.

183    Keďže totiž, ako bolo uvedené vyššie, Spolková republika Nemecko nemohla prijať iné opatrenie ako sporné opatrenia na dosiahnutie cieľa zníženia hluku, prípadné zníženie kapacity letiska Zürich po prijatí týchto opatrení nemôže samo osebe postačovať na vyvodenie záveru o neproporcionalite uvedených opatrení.

184    Neproporcionálnu povahu možno uznať iba vtedy, keby vznikli podstatné ťažkosti pre letisko Zürich, ako napríklad podstatné zníženie jeho kapacity vedúce k trvalému zrušeniu letov.

185    Treba však konštatovať, že Švajčiarska konfederácia ani neuviedla a rozhodne nepreukázala existenciu alebo dokonca čo i len možnosť takýchto podstatných ťažkostí.

186    Okrem všeobecných tvrdení týkajúcich sa rozdielu medzi predstaviteľnou kapacitou a predvídateľnou kapacitou letiska Zürich, ako aj významu optimalizácie zoradenia etáp pristávania a vzletu Švajčiarska konfederácia uviedla iba preplnenie trás pre pristávania alebo vzlety na letisku Zürich počas krátkych období v rámci dňa. Takéto preplnenia, hoci sú nepríjemné pre dotknutých cestujúcich a letecké spoločnosti, však nemožno považovať za podstatné ťažkosti.

187    Pokiaľ ide o tvrdenie Švajčiarskej konfederácie, podľa ktorého napadnuté rozhodnutie odkazuje nesprávne na plán letov leteckej spoločnosti Swiss, je potrebné na jednej strane uviesť, že v odôvodnení č. 46 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla všeobecne rozvrh letov letnej sezóny 2003 a zimnej sezóny 2003/2004, ktoré zahŕňajú všetky lety odlietajúce alebo prilietajúce na letisko Zürich, a nielen tie, ktoré prevádzkuje Swiss.

188    Na druhej strane treba uviesť, že Švajčiarska konfederácia neuviedla žiadnu skutočnosť, ako napríklad lety, ktoré museli byť zrušené následkom uplatnenia sporných nemeckých opatrení s cieľom spochybniť záver uvedený v odôvodnení č. 47 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého vzhľadom na hodiny uvedené v odôvodnení č. 46 toho istého rozhodnutia by bol prípadný dosah predmetných nemeckých opatrení obmedzený.

189    Z toho vyplýva, že argumentácia Švajčiarskej konfederácie, založená na dosahu predmetných nemeckých opatrení na kapacitu letiska Zürich musí byť zamietnutá. Je teda potrebné dospieť k záveru, že v napadnutom rozhodnutí sa správne dospelo k záveru, že uvedené opatrenia neporušujú zásadu proporcionality.

190    Keďže z vyššie uvedených úvah vyplýva, že sporné nemecké opatrenia sú odôvodnené objektívnymi okolnosťami a sú proporcionálne k cieľu, ktorý sledujú, je potrebné dospieť k záveru, že vzhľadom na judikatúru uvedenú v bodoch 140 a 145 vyššie nie sú diskriminačné voči švajčiarskym leteckým spoločnostiam, medzi ktoré patrí najmä Swiss.

191    Okrem toho, aj keby na rozdiel od toho, čo je uvedené v bode 123 vyššie, Komisia mala takisto zohľadniť pri analýze predmetných nemeckých opatrení práva obyvateľov okolia a prevádzkovateľov letísk a najmä práva obyvateľov okolia letiska Zürich a spoločnosti, ktorá využíva toto letisko, je potrebné dospieť z tých istých dôvodov k záveru, že uvedené opatrenia nie sú diskriminačné ani voči týmto osobám.

192    Z toho vyplýva, že v napadnutom rozhodnutí sa správne nedospelo k záveru, že nemecké opatrenia porušujú zásadu rovnosti zaobchádzania zakotvenú v článku 3 dohody.

–       O porušení voľného poskytovania služieb v oblasti leteckej dopravy

193    Je potrebné pripomenúť, že Švajčiarska konfederácia tvrdí, že v napadnutom rozhodnutí došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu, keďže v tomto rozhodnutí sa uvádza v odôvodnení č. 35 písm. b), že voľné poskytovanie služieb „neexistovalo“ v rámci dohody a že tak v ňom bolo odmietnuté zohľadniť to, že predmetné nemecké opatrenia implikovali obmedzenia voľného poskytovania služieb v oblasti leteckej dopravy.

194    Je však potrebné pripomenúť, že cieľ uvádzaný spornými nemeckými opatreniami je zníženie hluku v turistickom regióne Nemecka, čo predstavuje špecifický aspekt ochrany životného prostredia.

195    Podľa ustálenej judikatúry ochrana životného prostredia patrí medzi naliehavé dôvody všeobecného záujmu, ktoré môžu odôvodniť obmedzenia základných slobôd zaručených Zmluvou ES, medzi ktoré patrí aj voľné poskytovanie služieb (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 20. septembra 1988, Komisia/Dánsko, 302/86, Zb. s. 4607, bod 9, a zo 14. decembra 2004, Radlberger Getränkegesellschaft a S. Spitz, C‑309/02, Zb. s. I‑11763, bod 75).

196    Iste, nezávisle od existencie objektívneho cieľa odôvodnenie obmedzenia základných slobôd zaručených Zmluvou ES predpokladá, že sporné opatrenie je vhodné na zabezpečenie dosiahnutia cieľa, ktorý sleduje, a že nepresahuje rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa (pozri rozsudok Súdneho dvora zo 16. októbra 2008, Renneberg, C‑527/06, Zb. s. I‑7735, bod 81 a tam citovanú judikatúru).

197    Je však potrebné pripomenúť, že v napadnutom rozhodnutí Komisia skúmala subsidiárne proporcionalitu predmetných nemeckých opatrení a správne dospela k záveru, že bolo proporcionálne k nimi sledovanému cieľu.

198    Za týchto okolností je potrebné konštatovať, že výhrada Švajčiarskej konfederácie založená na tom, že napadnuté rozhodnutie porušilo zásadu voľného poskytovania služieb, nie je účinná. Aj keby totiž záver napadnutého rozhodnutia uvedený v odôvodnení č. 35 písm. b) a pripomenutý v bode 193 vyššie bol nesprávny, takáto chyba by aj tak nemohla viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, keďže, ako už bolo uvedené, toto rozhodnutie správne uviedlo, že predmetné nemecké opatrenia sledovali cieľ spojený s ochranou životného prostredia a boli proporcionálne k tomuto cieľu.

199    To isté platí v prípade výhrady založenej na nezohľadnení rozsudku Malpensa, už citovaného v bode 33 vyššie. Ako tvrdí samotná Švajčiarska konfederácia, zohľadnenie tohto rozsudku by viedlo Komisiu k preskúmaniu predmetných nemeckých opatrení aj z hľadiska ich implikácií na voľné poskytovanie služieb v oblasti leteckej dopravy. Ako však bolo uvedené, takéto preskúmanie nemohlo viesť k odlišnému záveru od toho, ktoré je uvedené v napadnutom rozhodnutí.

–       O porušení povinnosti lojálnej spolupráce zo strany Spolkovej republiky Nemecko

200    Výhrada Švajčiarskej konfederácie založená na tom, že Komisia nezohľadnila údajné porušenie povinnosti lojálnej spolupráce zo strany Spolkovej republiky Nemecko vyplývajúcej z článku 17 dohody, musí byť takisto zamietnutá.

201    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že už sa dospelo k záveru, že predmetné nemecké opatrenia nie sú v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania zakotvenou v článku 3 dohody.

202    Okrem toho sa dospelo aj k záveru, že aj keby sa zásada voľného poskytovania služieb uplatňovala v oblasti dohody, prípadné obmedzenia tejto slobody vyplývajúce z uplatnenia predmetných nemeckých opatrení boli odôvodnené cieľom ochrany životného prostredia, takže voľné poskytovanie služieb nemôže byť prekážkou uplatnenia uvedených opatrení.

203    Nakoniec Švajčiarska konfederácia neidentifikovala žiadne iné ustanovenie dohody, ktoré by bolo takej povahy, aby bolo prekážkou uplatnenia nemeckých opatrení. V dôsledku toho hoci dohoda implikuje pre Spolkovú republiku Nemecko, ktorá nie je zmluvnou stranou dohody, povinnosť lojálnej spolupráce, napadnuté rozhodnutie správne nekonštatovalo žiadne porušenie tejto hypotetickej povinnosti.

204    Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že tretí žalobný dôvod je potrebné zamietnuť, takisto ako aj žalobu ako celok.

 O trovách

205    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Švajčiarska konfederácia nemala vo veci úspech, je opodstatnené rozhodnúť, že znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania Komisie v súlade s jej návrhom.

206    Podľa článku 87 ods. 4 prvého pododseku rokovacieho poriadku členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania, znášajú svoje trovy konania. Spolková republika Nemecko ako vedľajší účastník konania preto znáša svoje vlastné trovy konania.

207    Podľa článku 87 ods. 4 tretieho pododseku rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd nariadiť, že vedľajší účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania. V predmetnom prípade Landkreis Waldshut, ktorý vstúpil do konania ako vedľajší účastník konania na podporu Komisie, znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Švajčiarska konfederácia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené Európskou komisiou.

3.      Spolková republika Nemecko a Landkreis Waldshut znášajú svoje vlastné trovy konania.

Vilaras Prek Ciucă

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 9. septembra 2010.

Podpisy

* Jazyk konania: nemčina.