ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA
zo 16. júna 1998 (*)
„Dohoda o spolupráci EHS/Juhoslávia – Pozastavenie obchodných koncesií – Zlučiteľnosť s medzinárodným právom“
Vo veci C‑162/96,
ktorej predmetom je návrh podaný na Súdny dvor podľa článku 177 Zmluvy ES, ktorým Bundesfinanzhof (Nemecko) navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred vnútroštátnym súdom medzi
A. Racke GmbH & Co.
a
Hauptzollamt Mainz,
Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o platnosti nariadenia Rady (EHS) č. 3300/91 z 11. novembra 1991, ktorým sa pozastavujú obchodné koncesie stanovené v dohode o spolupráci medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Juhoslovanskou socialistickou federatívnou republikou (Ú. v. ES L 315, s. 1),
SÚDNY DVOR,
v zložení: predseda G. C. Rodríguez Iglesias, predsedovia komôr C. Gulmann, H. Ragnemalm a M. Wathelet, sudcovia J. C. Moitinho de Almeida, P. J. G. Kapteyn (spravodajca), J. L. Murray, D. A. O. Edward, G. Hirsch, P. Jann a L. Sevón,
generálny advokát: F. G. Jacobs,
tajomník: D. Louterman-Hubeau, hlavná referentka,
so zreteľom na písomné pripomienky, ktoré predložili:
– A. Racke GmbH & Co., v zastúpení: Dietrich Ehle, advokát v Kolíne,
– Rada Európskej únie, v zastúpení: Jürgen Huber a Micail Vitsentzatos, právni poradcovia, ako aj Antonio Tanca, člen právneho servisu, splnomocnení zástupcovia,
– Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: Jörn Sack, právny poradca, a Barbara Brandtner, členka právneho servisu, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na správu pre pojednávanie,
po vypočutí ústnych pripomienok A. Racke GmbH & Co, Rady a Komisie na pojednávaní 15. júla 1997,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 4. decembra 1997,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Uznesením zo 7. marca 1996 doručeným Súdnemu dvoru 13. mája 1996 položil Bundesfinanzhof podľa článku 177 Zmluvy ES dve prejudiciálne otázky týkajúce sa platnosti nariadenia Rady (EHS) č. 3300/91 z 11. novembra 1991, ktorým sa pozastavujú obchodné koncesie stanovené v dohode o spolupráci medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 315, s. 1, ďalej len „sporné nariadenie“).
2 Tieto otázky boli položené v rámci sporu medzi A. Racke GmbH & Co (ďalej len „Racke“) a Hauptzollamt Mainz vo veci colného dlhu, ktorý vznikol pri dovoze určitých množstiev vín pôvodom zo Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie do Nemecka.
Právny rámec
3 Dohoda o spolupráci medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou (ďalej len „dohoda o spolupráci“) bola podpísaná 2. apríla 1980 v Belehrade medzi na jednej strane členskými štátmi Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Spoločenstvom a na strane druhej Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou (ďalej len „Juhoslávia“) a bola schválená v mene Spoločenstva nariadením Rady (EHS) č. 314/83 z 24. januára 1983 (Ú. v. ES L 41, s. 1).
4 Článok 22 dohody o spolupráci v znení vyplývajúcom z článku 4 dodatkového protokolu k tejto dohode, ktorým sa stanovuje nový obchodný režim (ďalej len „dodatkový protokol“) a ktorý bol v mene Spoločenstva schválený rozhodnutím Rady 87/605/EHS z 21. decembra 1987 (Ú. v. ES L 389, s. 72), má nasledujúce znenie:
„1. Pre vína z čerstvého hrozna podpoložiek 22.05 ex C I a ex C II Spoločného colného sadzobníka v nádobách s obsahom dva litre alebo menším, ktoré pochádzajú z Juhoslávie, sa clo pri dovoze do Spoločenstva znižuje o 30 % v rámci ročnej colnej kvóty pre Spoločenstvo vo výške 12 000 hektolitrov. Na množstvá dovezené nad rámec tejto kvóty uplatňuje Spoločenstvo clo vyplývajúce z ustanovení odseku 4.
…
3. Ustanovenia odsekov 1 a 2 zostávajú v platnosti dovtedy, kým výška cla pre vína uvedené v odseku 1 neklesne v rámci postupného odstraňovania cla uvedeného v odseku 4 o 30%, ako je uvedené v odseku 1.
4. Čo sa týka vín z čerstvého hrozna podpoložiek 22.05 C I a C II Spoločného colného sadzobníka pochádzajúcich z Juhoslávie, clo pri dovoze do Spoločenstva sa ruší podľa podmienok stanovených v článku 2 ods. 1 a 2 dodatkového protokolu, ktorý stanovuje nový obchodný režim. Toto ustanovenie sa uplatňuje v rámci ročnej colnej kvóty pre Spoločenstvo vo výške 545 000 hektolitrov. Na množstvá dovezené do Spoločenstva nad rámec tejto kvóty sa uplatní clo podľa Spoločného colného sadzobníka.
…“
5 Podľa článku 2 ods.1 dodatkového protokolu clá pri dovoze do Spoločenstva uplatňované podľa dohody o spolupráci budú postupne zrušené v priebehu rovnakých období a takým istým tempom ako clá stanovené v akte týkajúcom sa podmienok vstupu Španielskeho kráľovstva a Portugalskej republiky a adaptácie zmlúv (Ú. v. ES L 302, 1985, s. 23) pre také isté produkty dovážané z týchto štátov do Spoločenstva v zložení, aké mali k 31. decembru 1985. Ak sú clá používané na dovoz produktov zo Španielska a Portugalska do Spoločenstva (v ich zložení k 31. decembru 1985) pre tieto dva štáty rozdielne, platí pre produkty pochádzajúce z Juhoslávie vyššia z týchto dvoch sadzieb. Podľa článku 2 ods. 2, ak platí pre Juhosláviu nižšie clo ako pre Španielsko alebo Portugalsko, alebo obe tieto krajiny, pristúpi sa k jeho rušeniu, akonáhle clá používané pre rovnaké produkty zo Španielska alebo z Portugalska dosiahnu nižšiu úroveň ako clá, ktoré platia pre produkty pochádzajúce z Juhoslávie.
6 V zmysle článku 1 nariadenia Rady (EHS) č. 3413/90 z 19. novembra 1990 týkajúceho sa otvorenia a podmienok spravovania colných kvót Spoločenstva v prípade niektorých produktov pochádzajúcich z Juhoslávie (1991) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 335, s. 26) sa clá na dovoz vín z čerstvého hrozna do Spoločenstva podľa kódov KN ex 2204 21 a 2204 29 pochádzajúcich z Juhoslávie pozastavujú od 1. januára do 31. decembra 1991 na úrovniach 3,6; 4,4; 4,8 alebo 5,6 ECU/hl a v limite kvóty 545 000 hl. Ďalej články 2 až 4 nariadenia č. 3413/90 stanovujú podmienky, za akých majú dovozcovia uvedených produktov prístup ku kvóte.
7 Dohoda o spolupráci platí podľa jej článku 60 na dobu neurčitú. Každá zmluvná strana však môže dohodu o spolupráci vypovedať oznámením druhej zmluvnej strane. Táto dohoda potom prestane platiť šesť mesiacov odo dňa uvedeného oznámenia.
8 Podľa rozhodnutia 91/586/ESUO, EHS z 11. novembra 1991, ktorým sa pozastavuje uplatňovanie dohôd medzi Európskym spoločenstvom, jeho členskými štátmi a Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou (Ú. v. ES L 315, s. 47; Mim. vyd. 11/017, s. 291), Rada a zástupcovia vlád členských štátov, ktoré sú členmi Rady, pozastavili uplatňovanie dohody o spolupráci s okamžitou platnosťou z nasledujúcich dôvodov, uvedených v druhom, treťom, štvrtom a piatom odôvodnení rozhodnutia:
„… keďže vo svojich deklaráciách z 5. a 28. októbra 1991 Európske spoločenstvo a jeho členské štáty na zasadnutí v rámci Európskej politickej spolupráce upozornili na krízu v Juhoslávii; keďže Rada bezpečnosti OSN vyjadrila vo svojej rezolúcii 713 (1991) znepokojenie, že pokračovanie tejto situácie predstavuje ohrozenie medzinárodného mieru a bezpečnosti,
keďže prejavy nepriateľstva a ich dôsledky pre hospodárske a obchodné vzťahy medzi jednotlivými juhoslovanskými republikami, ale aj medzi týmito republikami a spoločenstvom, viedli k zásadnej zmene podmienok, za ktorých bola uzatvorená Dohoda o spolupráci medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Socialistickou federatívnou republikou Juhoslávia [1] a jej protokoly, ako aj dohoda týkajúca sa Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ; keďže vyžadujú prehodnotenie uplatňovania takýchto dohôd a protokolov,
keďže nebola rešpektovaná výzva na dodržiavanie dohody o prímerí, ktorá bola dosiahnutá v Haagu 6. októbra 1991, vydaná Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi, ktorí sa stretli v rámci Európskej politickej spolupráce 6. októbra 1991 v Haarzuilens,
keďže v deklarácii zo 6. októbra 1991 Európske spoločenstvo a jeho členské štáty, ktorí sa stretli v rámci Európskej politickej spolupráce, oznámili svoje rozhodnutie ukončiť dohody medzi spoločenstvom a Juhosláviou, pokiaľ sa nedodrží dohoda, ktorá bola za prítomnosti predsedu Rady Európskych spoločenstiev a predsedu Konferencie o Juhoslávii dosiahnutá v Haagu 4. októbra 1991 medzi stranami zúčastnenými na konflikte“.
9 V spornom nariadení sa v článku 1 uvádza, že obchodné koncesie udelené dohodou o spolupráci alebo v zmysle tejto zmluvy sa pozastavujú. V zmysle článku 3 nariadenia toto nariadenie nadobúda účinnosť v deň svojho uverejnenia v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev, t. j. 15. novembra 1991.
10 V prvom, druhom, treťom a štvrtom odôvodnení tohto nariadenia sa opakujú dôvody uvedené v preambule už vyššie citovaného rozhodnutia 91/586.
11 V súlade s článkom 60 dohody o spolupráci prijala Rada rozhodnutie 91/602/EHS z 25. novembra 1991 o vypovedaní dohody o spolupráci medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 325, s. 23). Podľa článku 2 toto rozhodnutie, ktorým sa vypovedá dohoda, ako aj všetky protokoly a právne akty, ktoré sú jej súčasťou, nadobúda účinnosť dňom jeho uverejnenia, t. j. 27. novembra 1991.
12 Rada prostredníctvom nariadenia (EHS) č. 3567/91 z 2. decembra 1991, ktoré sa týka režimu uplatňovaného na dovoz produktov pochádzajúcich z republík Bosna a Hercegovina, Chorvátsko, Macedónsko a Slovinsko [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 342, s. 2), povolila týmto republikám pre niektoré poľnohospodárske produkty, medzi ktorými sa však neuvádzajú vína, využívať výhody vyplývajúce z obchodných ustanovení, ktoré sa v podstate zhodujú s ustanoveniami dohody o spolupráci, ktorú Spoločenstvo zrušilo.
13 Nariadenie Rady (EHS) č. 545/92 z 3. februára 1992 týkajúce sa opatrení uplatňovaných na dovozy výrobkov s pôvodom v Chorvátskej a Slovinskej republike a v juhoslovanských republikách Bosna a Hercegovina, Macedónsko a Čierna Hora do Spoločenstva [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 63, s. 1) tieto opatrenia na rok 1992 zachovalo a rozšírilo ich na niektoré poľnohospodárske výrobky vrátane vín z čerstvého hrozna, patriacich pod kódy KN ex 2204 21 a 2204 29, ktoré pochádzajú z uvedených republík. V článku 6 nariadenia č. 545/92 sa hovorí, že pre tieto vína sa dovozné clá znižujú na 3,2 ECU/hl alebo 3,7 ECU/hl v rámci ročnej kvóty 545 000 hl.
14 Podľa článku 1 nariadenia Rady (EHS) č. 547/92 z 3. februára 1992, ktorého predmetom je otvorenie a spôsob spravovania colných kvót Spoločenstva pre určité výrobky pochádzajúce z republík Chorvátsko a Slovinsko a z juhoslovanských republík Bosna a Hercegovina, Macedónsko a Čierna Hora [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 63, s. 41), sa dovozné clá pre vína z čerstvého hrozna patriace pod kódy KN ex 2204 21 a 2204 29, ktoré pochádzajú z týchto republík, pozastavujú od 1. januára do 31. decembra 1992 na úrovniach 2,4; 2,9; 3,2 alebo 3,7 ECU/hl v rámci kvóty 545 000 hl. V článkoch 2 až 4 tohto nariadenia sú stanovené podmienky prístupu dovozcov sporných výrobkov ku kvóte.
Spor vo veci samej
15 Od 6. novembra 1990 do 27. apríla 1992 podala Racke v Nemecku colné vyhlásenie pre vína dovezené z výrobnej oblasti Kosovo, pričom ich v rámci režimu colného uskladnenia umiestnila do súkromného skladu. Dňa 7. mája 1992 oznámila prepustenie zásielok do voľného obehu s preferenčnou colnou sadzbou stanovenou v dohode o spolupráci.
16 Rozhodnutím z 27. mája 1992 však Hauptzollamt Mainz žiadal zaplatiť rozdiel medzi colnou sadzbou platnou pre tretie krajiny a preferenčnou colnou sadzbou z dôvodu, že vína boli dovezené zo Srbska.
17 Racke teda proti tomuto rozhodnutiu podala žalobu na Finanzgericht, ktorý žalobe vyhovel v časti týkajúcej sa vín dovezených pred 15. novembrom 1991, ale vo zvyšnej časti ju zamietol z dôvodu, že pozastavenie obchodných koncesií udelených v dohode o spolupráci bolo prostredníctvom sporného nariadenia oprávnené, pretože došlo k zásadnej zmene situácie, t. j. k vojne v Juhoslávii.
18 Racke teda podala proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok „revision“ na Bundesfinanzhof, ktorý si najprv kladie otázku, či jednostranné zrušenie dohody o spolupráci spĺňa podmienky uvedené v článku 62 ods. 1 Viedenského dohovoru z 23. mája 1969 o zmluvnom práve (ďalej len „Viedenský dohovor“).
19 Článok 62 Viedenského dohovoru znie:
„1. Podstatnej zmeny pomerov, ktorá nastala so zreteľom na pomery existujúce v čase uzavretia zmluvy a ktorú predtým strany nepredvídali, sa nemožno dovolávať ako dôvodu pre zánik zmluvy alebo pre odstúpenie od nej, iba ak:
a) existencia týchto pomerov tvorila podstatný základ súhlasu strán s tým, že budú viazané zmluvou, a
b) táto zmena zásadne mení rozsah záväzkov, ktoré sa majú podľa zmluvy ešte plniť.
…
3. Ak sa strana podľa predchádzajúcich odsekov môže dovolávať podstatnej zmeny pomerov ako dôvodu pre zánik zmluvy alebo pre odstúpenie od nej, môže sa tiež dovolávať tejto zmeny ako dôvodu pre prerušenie vykonávania zmluvy“.
20 Podľa vnútroštátneho súdu rozdelenie Juhoslávie na viaceré nové štáty a nepokoje vo vnútri Juhoslávie, ktoré možno pokladať za politický zvrat, znamenajú podstatnú zmenu zásadných pomerov, z ktorých vychádzal súhlas zmluvných strán viazaných dohodou o spolupráci. Na druhej strane sa mu nezdá, že by vzniknutá zmena zásadne zmenila rozsah záväzkov vyplývajúcich z dohody o spolupráci, ktorá je predovšetkým obchodnou zmluvou.
21 Bundesfinanzhof si ďalej kladie otázku, či bolo v zmysle článku 65 Viedenského dohovoru legálne zrušiť dohodu o spolupráci bez predchádzajúceho oficiálneho oznámenia a bez výpovednej lehoty, či tu bola nejaká zvlášť naliehavá skutočnosť a či čas, ktorý uplynul pred okamihom zaplatenia sporného cla, mohol odstrániť prípadné procesné chyby.
22 Článok 65 ods. 1 Viedenského dohovoru stanovuje, že zmluvná strana, ktorá sa na základe ustanovení tohto dohovoru dovoláva dôvodu neplatnosti zmluvy, jej zániku, odstúpenia od zmluvy alebo prerušenia jej vykonávania, musí svoj úmysel oznámiť ostatným stranám danej zmluvy. Toto oznámenie musí obsahovať opatrenia prijaté vo vzťahu k zmluve a aj ich odôvodnenie. Článok 65 ods. 2 Viedenského dohovoru ďalej stanovuje, že ak po uplynutí lehoty, ktorá okrem zvlášť naliehavých prípadov nemôže byť kratšia ako tri mesiace odo dňa prijatia oznámenia, žiadna zmluvná strana nevznesie námietku, tak zmluvná strana, ktorá oznámenie podala, môže prijať opatrenie, ktoré plánovala, a to v podobe stanovenej v článku 67. Článok 65 ods. 3 Viedenského dohovoru stanovuje, že ak niektorá iná zmluvná strana podala námietku, musia zmluvné strany hľadať riešenie pomocou prostriedkov uvedených v článku 33 Charty Spojených národov.
23 Vzhľadom na tieto otázky Bundesfinanzhof rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1. Je nariadenie Rady (EHS) č. 3300/91 z 11. novembra 1991, ktorým sa pozastavujú obchodné koncesie udelené v dohode o spolupráci uzatvorenou medzi EHS a Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 315, s. 1), platné?
2. V prípade negatívnej odpovede na prvú otázku:
Aké sú dôsledky neplatnosti na uplatnenie cla začiatkom mája 1992 na vína srbského pôvodu, ktoré boli dovezené od polovice novembra 1991 do apríla 1992 a boli prepustené do colného režimu uskladnenia?
Uplatní sa v danom prípade preferenčné colné zaobchádzanie v rámci kvóty prijatej v roku 1992 na vína pochádzajúce z bývalej Juhoslávie s výnimkou Srbska?“
O prvej otázke
24 Na úvod treba konštatovať, že hoci Viedenský dohovor nezaväzuje ani Spoločenstvo, ani všetky členské štáty, súbor ustanovení Viedenského dohovoru vrátane článku 62 odráža pravidlá medzinárodného práva, ktoré za určitých podmienok stanovujú zásadu, podľa ktorej môže zmena pomerov viesť k neplatnosti alebo zrušeniu zmluvy. Medzinárodný súdny dvor rozhodol, že „táto zásada a výnimočné podmienky, za ktorých platí, boli uvedené v článku 62 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve, ktorý možno v mnohých ohľadoch považovať za uzákonenie existujúceho zvykového práva, čo sa týka ukončenia zmluvných vzťahov z dôvodu zmeny pomerov“ (rozsudok z 2. februára 1973, vo veci príslušnosti súdov v oblasti rybárstva, Spojené kráľovstvo/Island, Zbierka súdnych rozhodnutí, stanovísk a uznesení, 1973, s. 3, ods. 36).
O príslušnosti Súdneho dvora
25 Komisia vyjadrila pochybnosti, pokiaľ ide o príslušnosť Súdneho dvora rozhodovať o prvej otázke, pretože tá sa vzťahuje na platnosť sporného nariadenia vo vzťahu k pravidlám medzinárodného zvykového práva. Hoci toto nariadenie je skutočne aktom, ktorý Spoločenstvo prijalo v zmysle článku 177 prvého odseku písm. b) Zmluvy, napriek tomu nie je prípustné začať prejudiciálne konanie objasňujúce argumentáciu založenú len na medzinárodnom práve, predovšetkým na zásadách, ktorými sa riadi zánik zmlúv a prerušenie ich vykonávania.
26 Je vhodné pripomenúť, že, ako už Súdny dvor rozhodol v rozsudku z 12. decembra 1972, International Fruit Company a i. (21/72 až 24/72, Zb. s. 1219, bod 5), príslušnosť Súdneho dvora rozhodovať podľa článku 177 Zmluvy o platnosti aktov prijatých inštitúciami Spoločenstva nemá žiadne obmedzenia, pokiaľ ide o dôvody, na základe ktorých by mohla byť spochybnená platnosť týchto aktov.
27 Keďže táto príslušnosť platí pre všetky dôvody neplatnosti, ktoré by mohli viesť k neplatnosti týchto aktov, musí Súdny dvor skúmať, či môže byť ich platnosť ohrozená z dôvodu ich rozporu s niektorým z pravidiel medzinárodného práva (rozsudok International Fruit Company a i., už citovaný, bod 6).
28 V dôsledku toho treba konštatovať, že Súdny dvor je kompetentný rozhodnúť o prvej prejudiciálnej otázke.
O platnosti sporného nariadenia
29 Treba poukázať na to, že otázku platnosti sporného nariadenia vo vzťahu k medzinárodnému zvykovému právu je potrebné incidenčne položiť v prípade sporu, v ktorom Racke žiada použitie režimu preferenčného cla podľa článku 22 dohody o spolupráci.
30 V dôsledku toho treba najskôr skúmať, či článok 22 ods. 4, ktorý sa uplatňuje vo veci samej, ako to vyplýva z predmetu nariadení o kvótach uvedených v uznesení vnútroštátneho súdu, môže dotknutým osobám priamo priznať právo na preferenčné colné zaobchádzanie.
31 Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora ustanovenie dohody uzatvorenej Spoločenstvom s tretími štátmi sa musí chápať tak, že má priamy účinok, ak vzhľadom na jej znenie, ako aj na predmet a povahu dohody toto ustanovenie obsahuje jasnú a presnú povinnosť, ktorá nie je podmienená z hľadiska vykonávania alebo účinkov žiadnym neskorším aktom (pozri najmä rozsudok z 30. septembra 1987, Demirel, 12/86, Zb. s. 3719, bod 14).
32 Na účel určenia, či ustanovenie článku 22 ods. 4 dohody o spolupráci spĺňa tieto kritériá, je vhodné venovať sa najskôr skúmaniu týchto pojmov.
33 Toto ustanovenie musí byť podľa jeho samotného znenia vykonané aktmi Spoločenstva, aby bola podľa podmienok stanovených v článku 2 ods. 1 a 2 dodatkového protokolu v rámci Spoločenstva otvorená uvedená ročná colná kvóta, pričom Spoločenstvo nedisponuje žiadnou mierou voľnej úvahy pri prijímaní takýchto opatrení. Spoločenstvo totiž musí v prijateľnom čase presne vypočítať clá v súlade s týmito ustanoveniami.
34 Z toho vyplýva, že článok 22 ods. 4 dohody o spolupráci môže vzhľadom na v ňom stanovené preferenčné colné zaobchádzanie viesť k vzniku práv dotknutých osôb, ktoré sa ich môžu dovolávať pred vnútroštátnymi súdmi.
35 Ani skúmanie predmetu a povahy dohody, ktorej je článok 22 ods. 4 súčasťou, nie je v rozpore s týmto tvrdením.
36 Cieľom dohody o spolupráci je podporovať rozvoj obchodu medzi zmluvnými stranami a postupne odstrániť prekážky pre podstatnú časť ich obchodov. Po ukončení prvej etapy tejto liberalizácie, 30. júna 1985, stanovil dodatkový protokol budúcu právnu úpravu obchodu. Práve v tomto kontexte stanovuje článok 22 ods. 4 v znení vyplývajúcom z článku 4 dodatkového protokolu pre určité vína colnú kvótu Spoločenstva, v rámci ktorej sa pristupuje k zrušeniu cla pri dovoze do Spoločenstva.
37 Ďalej je vhodné skúmať, či dotknutá osoba, ktorá sa odvoláva na preferenčné colné zaobchádzanie, ktoré jej udeľuje článok 22 ods. 4 dohody o spolupráci, môže z hľadiska ustanovení medzinárodného zvykového práva spochybniť platnosť sporného nariadenia, ktoré pozastavuje od 15. novembra 1991 obchodné koncesie udelené touto dohodou.
38 V tomto ohľade Rada tvrdí, že pred prijatím sporného nariadenia došlo z logického a právneho hľadiska k prijatiu rozhodnutia 91/586, ktoré sa na medzinárodnej úrovni týka pozastavenia uplatňovania dohody o spolupráci. Čo sa týka prijatia sporného nariadenia, toto prijatie bolo nevyhnutné, pretože obchodné koncesie stanovené v uvedenej dohode boli v minulosti zavedené vnútornou právnou úpravou Spoločenstva.
39 Podľa Rady, keďže medzinárodné právo nestanovuje záväzným spôsobom formu nápravy, ktorú treba použiť v prípade porušenia pravidiel medzinárodného práva, tak prípadné porušenie týchto pravidiel rozhodnutím 91/586 by neviedlo automaticky k opätovnému vykonávaniu dohody o spolupráci a v dôsledku toho na úrovni Spoločenstva k neplatnosti sporného nariadenia z dôvodu jeho rozporu s opätovne vykonávanou dohodou. Porušenie medzinárodného práva by teda mohlo mať za následok aj odškodnenie, ak by dohoda o spolupráci bola naďalej pozastavená. Súdny dvor teda nemusí na účel posúdenia platnosti sporného nariadenia skúmať, či pozastavenie dohody o spolupráci rozhodnutím 91/586 porušilo pravidlá medzinárodného práva.
40 Dôležité je najskôr konštatovať, že otázka položená vnútroštátnym súdom sa týka len platnosti sporného nariadenia vo vzťahu k pravidlám medzinárodného zvykového práva.
41 Takisto treba zdôrazniť, že dohoda s treťou krajinou, ktorú podpísala Rada v súlade so Zmluvou ES, predstavuje z hľadiska Spoločenstva akt, ktorý prijala inštitúcia Spoločenstva, a ustanovenia takejto dohody sú neoddeliteľnou súčasťou práva Spoločenstva (rozsudok Demirel, už citovaný, bod 7).
42 Ak by teda sporné nariadenie bolo vyhlásené za neplatné, tak obchodné koncesie udelené prostredníctvom ustanovení tejto dohody o spolupráci by boli naďalej v právnom poriadku Spoločenstva platné, až kým by Spoločenstvo v súlade s uplatňovanými pravidlami medzinárodného práva túto dohodu neukončilo.
43 Z toho vyplýva, že vyhlásenie sporného nariadenia za neplatné z dôvodu rozporu s pravidlami medzinárodného zvykového práva by umožnilo dotknutým osobám priamo sa dovolávať práv na preferenčné zaobchádzanie, ktoré im poskytuje dohoda o spolupráci.
44 Čo sa týka Komisie, tá pochybuje, že pravidlá medzinárodného práva, na ktoré sa odvoláva uznesenie vnútroštátneho súdu, by bolo možné, pokiaľ tak nie je výslovne uvedené v Zmluve ES, považovať za súčasť právneho poriadku Spoločenstva. Na spochybnenie platnosti nejakého nariadenia by sa teda dotknutá osoba mohla opierať o dôvody vychádzajúce z existujúceho vzťahu medzi ňou a Spoločenstvom, avšak nemala by právo dovolávať sa dôvodov vychádzajúcich z právneho vzťahu medzi Spoločenstvom a tretím štátom, ktorý patrí do oblasti medzinárodného práva.
45 V tomto ohľade treba poukázať na to, že ako vyplýva z rozsudku z 24. novembra 1992, Poulsen a Diva Navigation (C‑286/90, Zb. s. I‑6019, bod 9), právomoci Spoločenstva sa musia vykonávať v súlade s medzinárodným právom. V dôsledku toho musí Spoločenstvo pri prijímaní nariadenia pozastavujúceho obchodné koncesie udelené určitou dohodou alebo v zmysle dohody, ktorú podpísala s treťou krajinou, dodržiavať pravidlá medzinárodného zvykového práva.
46 Z toho vyplýva, že pravidlá medzinárodného zvykového práva týkajúce sa ukončenia alebo pozastavenia zmluvných vzťahov z dôvodu zásadnej zmeny pomerov sú pre inštitúcie Spoločenstva záväzné a sú súčasťou právneho poriadku Spoločenstva.
47 Ďalej treba uviesť, že v danom prípade dotknutá osoba incidenčne spochybňuje platnosť nariadenia Spoločenstva vzhľadom na tieto pravidlá s cieľom domáhať sa práv, ktoré jej vyplývajú priamo z dohody Spoločenstva s treťou krajinou. Daný prípad sa teda netýka priameho účinku týchto pravidiel.
48 Dotknutá osoba sa totiž dovoláva základných pravidiel medzinárodného zvykového práva proti spornému nariadeniu, ktoré bolo prijaté podľa týchto pravidiel, a pripravuje ju o právo na preferenčné zaobchádzanie, ktoré jej poskytuje dohoda o spolupráci (pozri v rámci porovnateľnej situácie vo veci základných pravidiel zmluvnej povahy rozsudok zo 7. mája 1991, Nakajima/Rada, C‑69/89, Zb. s. I‑2069, bod 31).
49 Pravidlá, ktorých sa dovoláva dotknutá osoba, tvoria výnimku zo zásady pacta sunt servanda, ktorá je základnou zásadou každého právneho poriadku, zvlášť medzinárodného právneho poriadku. V prípade medzinárodného práva táto zásada vyžaduje, aby každá zmluva zaväzovala zmluvné strany, pričom musí byť nimi vykonávaná v dobrej viere (pozri článok 26 Viedenského dohovoru).
50 Význam tejto zásady pripomenul aj Medzinárodný súdny dvor, podľa ktorého „si stabilita zmluvných vzťahov vyžaduje, aby sa odvolávanie na podstatnú zmenu okolností použilo len vo výnimočných prípadoch“ (rozsudok z 25. septembra 1997, spor týkajúci sa projektu Gabčíkovo – Nagymaros, Maďarsko/Slovensko, odsek 104, zatiaľ neuverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí, stanovísk a uznesení).
51 Za takýchto podmienok nemožno dotknutej osobe odoprieť, pokiaľ sa pred súdom domáha práv, ktoré jej priamo vyplývajú z dohody s treťou krajinou, možnosť spochybniť platnosť nariadenia, ktoré tým, že pozastavuje obchodné koncesie udelené touto dohodou, jej bráni uplatniť ich, ani možnosť dovolávať sa na účel popretia jeho platnosti povinností vyplývajúcich z pravidiel medzinárodného zvykového práva, ktoré platia pri ukončení a pozastavení zmluvných vzťahov.
52 Z dôvodu komplexnosti týchto pravidiel a nepresnosti niektorých pojmov, na ktoré sa odvolávajú, sa však musí súdna kontrola, zvlášť v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania na posúdenie platnosti, obmedziť na to, či Rada pri prijímaní pozastavujúceho nariadenia urobila zjavné chyby pri posudzovaní podmienok uplatnenia týchto pravidiel.
53 Aby bolo možné dovolávať sa zániku alebo pozastavenia platnosti zmluvy z dôvodu zásadnej zmeny pomerov, medzinárodné zvykové právo, tak ako to uzákoňuje článok 62 ods. 1 Viedenského dohovoru, stanovuje dve podmienky. Po prvé, existencia týchto pomerov musí tvoriť podstatný základ súhlasu strán s tým, že budú viazané dohodou, po druhé, táto zmena musí zásadne meniť rozsah záväzkov, ktoré sa majú podľa dohody ešte plniť.
54 Pokiaľ ide o prvú podmienku, treba konštatovať, že podľa preambuly k dohode o spolupráci sú zmluvné strany odhodlané „propagovať rozvoj a diverzifikáciu hospodárskej, finančnej a obchodnej spolupráce s cieľom podporiť lepšiu rovnováhu, ako aj zlepšiť štruktúru a rozvoj objemu vzájomnej obchodnej výmeny a zvýšenia blahobytu svojho obyvateľstva“ a sú si vedomé „potreby brať do úvahy nový stav vytvorený rozšírením Spoločenstva a posilňovať existujúce susedské vzťahy na účel vytvorenia harmonickejších hospodárskych a obchodných vzťahov medzi Spoločenstvom a Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou“. V súlade s týmito úvahami sa v článku 1 tejto dohody hovorí, že zmluva má „za cieľ propagovať celkovú spoluprácu medzi zmluvnými stranami na účel prispieť k hospodárskemu a spoločenskému rozvoju Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie a podporovať posilnenie ich vzťahov“.
55 Vzhľadom na takýto rozsiahly cieľ boli udržanie mierového stavu v Juhoslávii, ktorý je nevyhnutný pre dobré susedské vzťahy, ako aj existencia inštitúcií schopných zabezpečiť realizáciu spolupráce podľa dohody na celom území Juhoslávie podstatnými podmienkami na začatie a pokračovanie spolupráce stanovenej v dohode.
56 Pokiaľ ide o druhú podmienku, nezdá sa, že by sa Rada, keď konštatovala v druhom odôvodnení sporného nariadenia, že „pokračovanie nepokojov a ich dôsledkov na hospodárske a obchodné vzťahy tak medzi republikami Juhoslávie, ako aj so Spoločenstvom, je radikálnou zmenou podmienok, za ktorých bola podpísaná dohoda o spolupráci medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou a jej protokoly“, a „že spochybňujú jej plnenie“, dopustila zjavnej chyby v posudzovaní.
57 Hoci je pravdou, ako tvrdí Racke, že určitý objem obchodu naďalej s Juhosláviou pokračoval a Spoločenstvo mohlo naďalej udeľovať tieto colné úľavy, takisto je pravdou, ako upozornil generálny advokát v bode 93 svojich návrhov, že použitie daných pravidiel medzinárodného zvykového práva nepodlieha podmienke nemožnosti splniť povinnosť a že pokračovanie preferencií s úmyslom podporiť výmenu už nemalo zmysel, keď sa Juhoslávia rozpadla.
58 Pokiaľ ide o otázku uvedenú v uznesení vnútroštátneho súdu, t. j. či vzhľadom na článok 65 Viedenského dohovoru bolo prípustné pristúpiť k pozastaveniu platnosti dohody o spolupráci bez upozornenia a bez výpovednej lehoty, treba konštatovať, že v spoločných vyhláseniach z 5., 6. a 28. októbra 1991 Spoločenstvo a členské štáty oznámili, že prijmú reštriktívne opatrenia voči zmluvným stranám, ktoré nedodržujú Dohodu o prímerí zo 4. októbra 1991, ktorú podpísali za prítomnosti predsedu Rady a predsedu konferencie o Juhoslávii; navyše Spoločenstvo počas uzatvárania tejto dohody oznámilo, že ukončí dohodu o spolupráci, ak nebude dodržané prímerie (Bull ES 10-1991, body 1.4.6, 1.4.7 a 1.4.16).
59 Ak takéto vyhlásenia nespĺňajú náležitosti stanovené v tomto ustanovení, je namieste pripomenúť, že osobitné procesné predpisy, ktoré sú v nich obsiahnuté, nie sú súčasťou medzinárodného zvykového práva.
60 Treba teda konštatovať, že skúmaním prvej otázky nebola zistená žiadna skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv na platnosť nariadenia o pozastavení platnosti koncesií.
61 Vzhľadom na odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku nie je potrebné rozhodnúť o druhej otázke.
O trovách
62 Rada a Komisia nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru. Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.
Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol o otázkach, ktoré mu predložil Bundesfinanzhof uznesením zo 7. marca 1996, takto:
Skúmaním položených otázok nebola zistená žiadna skutočnosť, ktorá by mohla mať vplyv na platnosť nariadenia Rady (EHS) č. 3300/91 z 11. novembra 1991, ktorým sa pozastavujú obchodné koncesie stanovené v dohode o spolupráci medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou [neoficiálny preklad].
Rodríguez Iglesias | Gulmann Ragnemalm | Wathelet |
Moitinho de Almeida | Kapteyn Murray | Edward |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 16. júna 1998.
R. Grass | | G. C. Rodríguez Iglesias |