ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)

z 13. júla 2011 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh montáže a údržby výťahov a eskalátorov – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Manipulovanie verejných obchodných súťaží – Rozdelenie trhov – Určenie cien“

Vo veci T‑151/07,

Kone Oyj, so sídlom v Helsinkách (Fínsko),

Kone GmbH, so sídlom v Hannoveri (Nemecko),

Kone BV, so sídlom vo Voorburgu (Holandsko),

v zastúpení: T. Vinje, solicitor, D. Paemen, J. Schindler, B. Nijs, A. Tomtsis, advokáti, J. Flynn, QC, a D. Scannell, barrister,

žalobkyne,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: É. Gippini Fournier a R. Sauer, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2007) 512 v konečnom znení z 21. februára 2007 o konaní podľa článku 81 [ES] (vec COMP/E‑1/38.823 – Výťahy a eskalátory) alebo subsidiárne na zníženie pokút uložených žalobkyniam,

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),

v zložení: predsedníčka komory M. E. Martins Ribeiro (spravodajkyňa), sudcovia N. Wahl a A. Dittrich,

tajomník: K. Andová, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 16. októbra 2009,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Predmetom prejednávanej veci je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2007) 512 v konečnom znení z 21. februára 2007 o konaní podľa článku 81 [ES] (vec COMP/E-1/38.823 – Výťahy a eskalátory) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého zhrnutie je uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 26. marca 2008 (Ú. v. EÚ C 75, s. 19), alebo subsidiárne na zníženie pokút uložených žalobkyniam.

2        V napadnutom rozhodnutí Komisia Európskych spoločenstiev konštatovala, že tieto spoločnosti porušili článok 81 ES:

–        Kone Belgium SA, Kone GmbH (ďalej len „Kone Nemecko“), Kone Luxembourg Sàrl, Kone BV Liften en Roltrappen (ďalej len „Kone Holandsko“) a Kone Oyj (ďalej len „KC“) (ďalej spoločne alebo jednotlivo len „Kone“),

–        Otis SA, Otis GmbH & Co. OHG (ďalej len „Otis Nemecko“), General Technic-Otis Sàrl, General Technic Sàrl, Otis BV (ďalej len „Otis Holandsko“), Otis Elevator Company (ďalej len „OEC“) a United Technologies Corporation (ďalej len „UTC“) (ďalej spoločne alebo jednotlivo len „Otis“),

–        Schindler SA, Schindler Deutschland Holding GmbH (ďalej len „Schindler Nemecko“), Schindler Sàrl, Schindler Liften BV (ďalej len „Schindler Holandsko“) a Schindler Holding Ltd (ďalej len „Schindler Holding“) (ďalej spoločne alebo jednotlivo len „Schindler“),

–        ThyssenKrupp Liften Ascenseurs NV, ThyssenKrupp Aufzüge GmbH (ďalej len „TKA“), ThyssenKrupp Fahrtreppen GmbH (ďalej len „TKF“), ThyssenKrupp Elevator AG (ďalej len „TKE“), ThyssenKrupp AG (ďalej len „TKAG“), ThyssenKrupp Ascenseurs Luxembourg Sàrl a ThyssenKrupp Liften BV (ďalej len „TKL“) (ďalej spoločne alebo jednotlivo len „ThyssenKrupp“), a

–        Mitsubishi Elevator Europe BV (ďalej len „MEE“).

3        KC, jedna zo žalobkýň v prejednávanej veci, je medzinárodným podnikom pôsobiacim v oblasti údržby a strojárstva so sídlom vo Fínsku, ktorý predáva, vyrába, montuje a modernizuje výťahy, eskalátory a automatické dvere stavieb. KC vykonáva svoju činnosť v oblasti eskalátorov a výťahov a prostredníctvom vnútroštátnych dcérskych spoločností. Týmito sú najmä Kone Nemecko v Nemecku a Kone Holandsko v Holandsku (odôvodnenia č. 15, 18 a 20 napadnutého rozhodnutia).

 Správne konanie

 Vyšetrovanie Komisie

4        V priebehu roka 2003 boli Komisii poskytnuté informácie o možnej existencii kartelu medzi štyrmi najväčšími európskymi výrobcami výťahov a eskalátorov, ktorí vykonávajú obchodnú činnosť v Únii, konkrétne Kone, Otis, Schindler a ThyssenKrupp (odôvodnenia č. 3 a 91 napadnutého rozhodnutia).

 Nemecko

5        Od 28. januára 2004 a v priebehu marca 2004 Komisia na základe článku 14 ods. 3 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), vykonala šetrenia okrem iného v priestoroch dcérskych spoločností spoločností Otis a ThyssenKrupp v Nemecku (odôvodnenia č. 104 a 106 napadnutého rozhodnutia).

6        V dňoch 12. a 18. februára 2004 Kone doplnila svoju žiadosť podľa oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155) (ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 2002“) z 2. februára 2004 týkajúcu sa Belgicka o informácie týkajúce sa Nemecka. Otis medzi marcom 2004 a februárom 2005 rovnako doplnila svoju žiadosť týkajúcu sa Belgicka o informácie týkajúce sa Nemecka. Schindler predložila 25. novembra 2004 žiadosť podľa uvedeného oznámenia, ktorá obsahovala informácie týkajúce sa Nemecka a ktorá bola doplnená v období od decembra 2004 do februára 2005. Napokon v decembri 2005 ThyssenKrupp tiež predložila Komisii žiadosť podľa tohto oznámenia týkajúcu sa Nemecka (odôvodnenia č. 105, 107, 112 a 114 napadnutého rozhodnutia).

7        V období od septembra do novembra 2004 Komisia tiež zaslala žiadosti o informácie na základe článku 18 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) podnikom, ktoré sa podieľali na porušení v Nemecku, viacerým zákazníkom v tomto členskom štáte a združeniam VDMA, VFA a VMA (odôvodnenia č. 110, 111 a 113 napadnutého rozhodnutia).

 Holandsko

8        V marci 2004 Otis podala žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 týkajúcu sa Holandska, ktorá bola neskôr doplnená. V apríli 2004 podala ThyssenKrupp žiadosť podľa tohto oznámenia, ktorá bola tiež neskôr viackrát doplnená. Napokon 19. júla 2004 Kone doplnila svoju žiadosť z 2. februára 2004 týkajúcu sa Belgicka o informácie týkajúce sa Holandska (odôvodnenia č. 127, 129 a 130 napadnutého rozhodnutia).

9        Dňa 27. júla 2004 bolo spoločnosti Otis priznané podmienečné oslobodenie od pokút na základe bodu 8 písm. a) uvedeného oznámenia (odôvodnenie č. 131 napadnutého rozhodnutia).

10      Od 28. apríla 2004 Komisia na základe článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17 vykonala šetrenia okrem iného v priestoroch dcérskych spoločností spoločností Kone, Schindler, ThyssenKrupp a MEE v Holandsku, ako aj v priestoroch združenia Boschduin (odôvodnenie č. 128 napadnutého rozhodnutia).

11      V septembri 2004 Komisia zaslala žiadosti o informácie na základe článku 18 nariadenia č. 1/2003 podnikom, ktoré sa podieľali na porušení v Holandsku, viacerým zákazníkom v tomto členskom štáte a združeniam VLR a Boschduin (odôvodnenia č. 133 a 134 napadnutého rozhodnutia).

 Oznámenie o výhradách

12      Dňa 7. októbra 2005 Komisia prijala oznámenie o výhradách, ktoré bolo určené okrem iného spoločnostiam uvedeným v bode 2 vyššie. Všetky spoločnosti, ktorým bolo oznámenie o výhradách určené, predložili v reakcii na výhrady uvedené Komisiou písomné pripomienky (odôvodnenia č. 135 a 137 napadnutého rozhodnutia).

13      Nebolo vykonané nijaké vypočutie, keďže ani jedna zo spoločností, ktorým bolo oznámenie o výhradách určené, nepodala žiadosť o vypočutie (odôvodnenie č. 138 napadnutého rozhodnutia).

 Napadnuté rozhodnutie

14      Dňa 21. februára 2007 Komisia prijala napadnuté rozhodnutie, v ktorom konštatovala, že spoločnosti, ktorým bolo toto rozhodnutie určené, sa podieľali na štyroch jednotlivých, komplexných a pokračujúcich porušeniach článku 81 ods. 1 ES v štyroch členských štátoch, pričom si medzi sebou rozdelili trhy dohodami alebo zosúladením svojho postupu pri zadávaní zákaziek vo verejných obchodných súťažiach a zmlúv súvisiacich s predajom, montážou, údržbou a modernizáciou výťahov a eskalátorov (odôvodnenie č. 2 napadnutého rozhodnutia).

15      Pokiaľ ide o spoločnosti, ktorým bolo určené napadnuté rozhodnutie, Komisia konštatovala, že okrem dcérskych spoločností dotknutých podnikov v Belgicku, v Nemecku, v Luxembursku a v Holandsku sú materské spoločnosti uvedených dcérskych spoločností spoločne a nerozdielne zodpovedné za porušenia článku 81 ES, ktorých sa dopustili ich dcérske spoločnosti, z dôvodu, že mohli počas trvania porušenia uplatňovať rozhodujúci vplyv na ich obchodnú politiku a že bolo možné predpokladať, že túto právomoc využili (odôvodnenia č. 608, 615, 622, 627 a 634 až 641 napadnutého rozhodnutia). Materské spoločnosti spoločnosti MEE neboli spoločne a nerozdielne zodpovedné za správanie svojej dcérskej spoločnosti z dôvodu, že nebolo možné preukázať, že uplatňovali rozhodujúci vplyv na jej správanie (odôvodnenie č. 643 napadnutého rozhodnutia).

16      Na účely výpočtu výšky pokút Komisia v napadnutom rozhodnutí uplatnila metódu stanovenú v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 [UO] (Ú. v. ES C 9, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia z roku 1998“). Komisia tiež skúmala, či a do akej miery dotknuté podniky splnili požiadavky stanovené oznámením o spolupráci z roku 2002.

17      Komisia kvalifikovala porušenia ako „veľmi závažné“ vzhľadom na ich povahu a na skutočnosť, že každé z nich sa vzťahovalo na celé územie jedného členského štátu (Belgicka, Nemecka, Luxemburska alebo Holandska), aj keď ich skutočný dopad nebolo možné zmerať (odôvodnenie č. 671 napadnutého rozhodnutia).

18      S cieľom zohľadniť skutočnú hospodársku schopnosť dotknutých podnikov spôsobiť značnú ujmu hospodárskej súťaži Komisia rozdelila dotknuté podniky podľa krajín do viacerých kategórií v závislosti od obratu dosiahnutého na trhu výťahov a/alebo eskalátorov a prípadne aj na trhu služieb údržby a modernizácie (odôvodnenia č. 672 a 673 napadnutého rozhodnutia).

19      Pokiaľ ide o kartel v Nemecku, Kone, Otis a ThyssenKrupp boli zaradené do prvej kategórie s východiskovou sumou pokuty 70 000 000 eur. Schindler bola zaradená do druhej kategórie s východiskovou sumou pokuty 17 000 000 eur (odôvodnenia č. 676 až 679 napadnutého rozhodnutia). S cieľom zohľadniť ich veľkosť a ich celkové zdroje bol na východiskovú sumu pokuty, ktorá sa mala uložiť spoločnosti Otis, uplatnený násobný koeficient 1,7 a na východiskovú sumu pokuty spoločnosti ThyssenKrupp bol uplatnený násobný koeficient 2, takže východiskové sumy ich pokút boli zvýšené na 119 000 000 eur a na 140 000 000 eur (odôvodnenia č. 690 a 691 napadnutého rozhodnutia). Vzhľadom na to, že porušenie, ktorého sa dopustili Kone, Otis a ThyssenKrupp, trvalo osem rokov a štyri mesiace (od 1. augusta 1995 do 5. decembra 2003), Komisia zvýšila východiskovú sumu pokuty pre tieto podniky o 80 %. Vzhľadom na to, že porušenie, ktorého sa dopustila Schindler, trvalo päť rokov a štyri mesiace (od 1. augusta 1995 do 6. decembra 2000), Komisia zvýšila východiskovú sumu pokuty pre tento podnik o 50 %. Východisková suma pokuty bola teda zvýšená na 126 000 000 eur pre spoločnosť Kone, na 214 200 000 eur pre spoločnosť Otis, na 25 500 000 eur pre spoločnosť Schindler a na 252 000 000 eur pre spoločnosť ThyssenKrupp (odôvodnenia č. 693 a 696 napadnutého rozhodnutia). Komisia konštatovala, že spoločnosť ThyssenKrupp treba považovať za viacnásobného porušovateľa, a na základe tejto priťažujúcej okolnosti zvýšila jej pokutu o 50 % (odôvodnenia č. 697 až 707 napadnutého rozhodnutia). Nebola zohľadnená nijaká poľahčujúca okolnosť v prospech dotknutých podnikov (odôvodnenia č. 727 až 729, 735, 736, 742 až 744, 749, 750 a 753 až 755 napadnutého rozhodnutia). Spoločnosti Kone bolo priznané jednak maximálne zníženie pokuty o 50 % stanovené v bode 23 písm. b) prvom odseku prvej zarážke oznámenia o spolupráci z roku 2002 a jednak zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu. Spoločnosti Otis bolo priznané jednak zníženie pokuty o 25 % v pásme stanovenom v bode 23 písm. b) prvom odseku druhej zarážke uvedeného oznámenia a jednak zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu. Spoločnosti Schindler bolo priznané jednak zníženie pokuty o 15 % v pásme stanovenom v bode 23 písm. b) prvom odseku tretej zarážke tohto oznámenia a jednak zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu. Spoločnosti ThyssenKrupp bolo priznané zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu (odôvodnenia č. 778 až 813 napadnutého rozhodnutia).

20      Pokiaľ ide o kartel v Holandsku, Kone bola zaradená do prvej kategórie s východiskovou sumou pokuty 55 000 000 eur. Otis bola zaradená do druhej kategórie s východiskovou sumou pokuty 41 000 000 eur. Schindler bola zaradená do tretej kategórie s východiskovou sumou pokuty 24 500 000 eur. ThyssenKrupp a MEE boli zaradené do štvrtej kategórie s východiskovou sumou pokuty 8 500 000 eur (odôvodnenia č. 684 a 685 napadnutého rozhodnutia). S cieľom zohľadniť ich veľkosť a ich celkové zdroje bol na východiskovú sumu pokuty, ktorá sa mala uložiť spoločnosti Otis, uplatnený násobný koeficient 1,7 a na východiskovú sumu pokuty spoločnosti ThyssenKrupp bol uplatnený násobný koeficient 2, takže východiskové sumy ich pokút boli zvýšené na 69 700 000 eur a na 17 000 000 eur (odôvodnenia č. 690 a 691 napadnutého rozhodnutia). Vzhľadom na to, že porušenie, ktorého sa dopustili Otis a ThyssenKrupp, trvalo päť rokov a desať mesiacov (od 15. apríla 1998 do 5. marca 2004), Komisia zvýšila východiskovú sumu pokuty pre tieto podniky o 55 %. Vzhľadom na to, že porušenie, ktorého sa dopustili Kone a Schindler, trvalo štyri roky a deväť mesiacov (od 1. júna 1999 do 5. marca 2004), Komisia zvýšila východiskovú sumu pokuty pre tieto podniky o 45 %. Vzhľadom na to, že porušenie, ktorého sa dopustila MEE, trvalo štyri roky a jeden mesiac (od 11. januára 2000 do 5. marca 2004), Komisia zvýšila východiskovú sumu pokuty pre tento podnik o 40 %. Východisková suma pokuty bola teda zvýšená na 79 750 000 eur pre spoločnosť Kone, na 108 035 000 eur pre spoločnosť Otis, na 35 525 000 eur pre spoločnosť Schindler, na 26 350 000 eur pre spoločnosť ThyssenKrupp a na 11 900 000 eur pre spoločnosť MEE (odôvodnenia č. 695 a 696 napadnutého rozhodnutia). Komisia konštatovala, že spoločnosť ThyssenKrupp treba považovať za viacnásobného porušovateľa, a na základe tejto priťažujúcej okolnosti zvýšila jej pokutu o 50 % (odôvodnenia č. 697, 698 a 715 až 720 napadnutého rozhodnutia). Nebola zohľadnená nijaká poľahčujúca okolnosť v prospech dotknutých podnikov (odôvodnenia č. 724 až 726, 731, 732, 737, 739 až 741, 745 až 748 a 751 až 755 napadnutého rozhodnutia). Na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 bolo spoločnosti Otis priznané úplné oslobodenie od pokút. Spoločnosti ThyssenKrupp bolo priznané jednak zníženie pokuty o 40 % v pásme stanovenom v bode 23 písm. b) prvom odseku prvej zarážke uvedeného oznámenia a jednak zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu. Spoločnostiam Schindler a MEE bolo priznané zníženie pokuty o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu (odôvodnenia č. 836 až 855 napadnutého rozhodnutia).

21      Výrok napadnutého rozhodnutia znie:

„Článok 1

…

2.      Pokiaľ ide o Nemecko, nasledujúce podniky porušili článok 81 [ES] tým, že počas uvedených období pravidelne uzatvárali kolektívne dohody v rámci dohôd a zosúladených postupov na vnútroštátnej úrovni týkajúcich sa výťahov a eskalátorov s cieľom rozdeliť si trhy, rozdeliť si zákazky v rámci verejných a súkromných obchodných súťaží a iné zmluvy v súlade s vopred dohodnutými podielmi týkajúcich sa predaja a montáže:

–        Kone: [KC] a [Kone Nemecko]: od 1. augusta 1995 do 5. decembra 2003,

–        Otis: [UTC], [OEC] a [Otis Nemecko]: od 1. augusta 1995 do 5. decembra 2003,

–        Schindler: Schindler Holding… a [Schindler Nemecko]: od 1. augusta 1995 do 6. decembra 2000 a

–        ThyssenKrupp: [TKAG], [TKE], [TKA] a [TKF]: od 1. augusta 1995 do 5. decembra 2003.

…

4.      Pokiaľ ide o Holandsko, nasledujúce podniky porušili článok 81 [ES] tým, že počas uvedených období pravidelne uzatvárali kolektívne dohody v rámci dohôd a zosúladených postupov na vnútroštátnej úrovni týkajúcich sa výťahov a eskalátorov s cieľom rozdeliť si trhy, rozdeliť si zákazky v rámci verejných a súkromných obchodných súťaží a iné zmluvy v súlade s vopred dohodnutými podielmi týkajúcich sa predaja a montáže a nekonkurovať si v oblasti zmlúv týkajúcich sa údržby a modernizácie:

–        Kone: [KC] a [Kone Holandsko]: od 1. júna 1999 do 5. marca 2004,

–        Otis: [UTC], [OEC] a [Otis Holandsko]: od 15. apríla 1998 do 5. marca 2004,

–        Schindler: Schindler Holding… a [Schindler Holandsko]: od 1. júna 1999 do 5. marca 2004,

–        ThyssenKrupp: [TKAG] a [TKL]: od 15. apríla 1998 do 5. marca 2004 a

–        [MEE]: od 11. januára 2000 do 5. marca 2004.

Článok 2

…

2.      Za porušenia v Nemecku uvedené v článku 1 ods. 2 sa ukladajú tieto pokuty:

–        Kone: [KC] a [Kone Nemecko] spoločne a nerozdielne: 62 370 000 EUR,

–        Otis: [UTC], [OEC] a [Otis Nemecko] spoločne a nerozdielne: 159 043 500 EUR,

–        Schindler: Schindler Holding… a [Schindler Nemecko] spoločne a nerozdielne: 21 458 250 EUR a

–        ThyssenKrupp: [TKAG], [TKE], [TKA] a [TKF] spoločne a nerozdielne: 374 220 000 EUR.

…

4.      Za porušenia v Holandsku uvedené v článku 1 ods. 4 sa ukladajú tieto pokuty:

–        Kone: [KC] a [Kone Holandsko] spoločne a nerozdielne: 79 750 000 EUR,

–        Otis: [UTC], [OEC] a [Otis Holandsko] spoločne a nerozdielne: 0 EUR,

–        Schindler: Schindler Holding… a [Schindler Holandsko] spoločne a nerozdielne: 35 169 750 EUR,

–        ThyssenKrupp: [TKAG] a [TKL] spoločne a nerozdielne: 23 477 850 EUR a

–        [MEE]: 1 841 400 EUR.

…“

 Konanie a návrhy účastníkov konania

22      Návrhom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 8. decembra 2007 podali žalobkyne, KC, Kone Nemecko a Kone Holandsko žalobu, ktorou sa začalo toto konanie.

23      Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (ôsma komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 jeho rokovacieho poriadku písomne položil žalobkyniam otázku a požiadal účastníkov konania o predloženie dokumentov. Žalobkyne neodpovedali na otázku Súdu prvého stupňa v stanovenej lehote. Odpovedali však na ňu listom z 10. septembra 2009. V uvedenom liste a v liste z 28. septembra 2009 žalobkyne zdôraznili, že niektoré údaje majú dôvernú povahu, a požiadali o vynechanie uvedených údajov v publikáciách Súdu prvého stupňa. Účastníci konania odpovedali na žiadosť o predloženie dokumentov v stanovenej lehote.

24      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Súd prvého stupňa položil, boli vypočuté na pojednávaní 16. októbra 2009.

25      Uznesením zo 14. októbra 2009 Súd prvého stupňa nariadil Komisii podľa článku 65 písm. b), článku 66 ods. 1 a článku 67 ods. 3 druhého pododseku rokovacieho poriadku, aby predložila dokumenty, ktoré označila za dôverné. Komisia tomuto uzneseniu vyhovela v stanovenej lehote. Vzhľadom na to, že Súd prvého stupňa konštatoval, že uvedené dokumenty nie sú nevyhnutné na rozhodnutie sporu, tieto dokumenty boli vrátené Komisii bez toho, aby boli poskytnuté žalobkyniam, a ústna časť konania bola skončená.

26      Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zrušil článok 2 ods. 2 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ním spoločnostiam KC a Kone Nemecko ukladá pokuta, a neuložil pokutu alebo stanovil nižšiu pokutu, aká bola uložená v napadnutom rozhodnutí,

–        zrušil článok 2 ods. 4 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa ním spoločnostiam KC a Kone Holandsko ukladá pokuta, a stanovil nižšiu pokutu, aká bola uložená v napadnutom rozhodnutí,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

27      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyniam povinnosť nahradiť trovy konania.

 Právny stav

28      Žalobkyne spochybňujú jednak zákonnosť článku 2 ods. 2 napadnutého rozhodnutia, ktorým sa dotknutým podnikom ukladajú pokuty za porušenia spáchané v Nemecku, a jednak zákonnosť článku 2 ods. 4 napadnutého rozhodnutia, ktorým sa dotknutým podnikom ukladajú pokuty za porušenia spáchané v Holandsku.

29      Žalobkyne v tejto súvislosti uvádzajú tri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení usmernení z roku 1998 a zásady proporcionality pri stanovení východiskovej sumy pokút. Druhý žalobný dôvod je založený na porušení oznámenia o spolupráci z roku 2002 a na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery, rovnosti zaobchádzania a práva na obhajobu. Tretí žalobný dôvod je založený na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania pri určovaní sumy zníženia pokút priznaného za spoluprácu nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002.

 O žalobnom dôvode založenom na porušení usmernení z roku 1998 a zásady proporcionality pri stanovení východiskovej sumy pokút

30      Žalobkyne tvrdia, že Komisia pri stanovení východiskových súm pokút uložených za porušenia v Nemecku a v Holandsku nesprávne uplatnila usmernenia z roku 1998 a porušila zásadu proporcionality.

31      Na úvod je potrebné pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o metódu stanovenia pokút. Táto metóda, ktorá je opísaná v usmerneniach z roku 1998, obsahuje rôzne flexibilné faktory umožňujúce Komisii vykonávať jej diskrečnú právomoc v súlade s ustanoveniami článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, C‑322/07 P, C‑327/07 P a C‑338/07 P, Zb. s. I‑7191, bod 112 a tam citovanú judikatúru).

32      Závažnosť porušení práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže sa musí určiť na základe veľkého množstva skutočností, akými sú najmä konkrétne okolnosti prípadu, jeho kontext a odstrašujúci účinok pokút, a to bez toho, aby existoval záväzný alebo vyčerpávajúci zoznam kritérií, ktoré sa nevyhnutne musia zohľadniť (rozsudky Súdneho dvora z 19. marca 2009, Archer Daniels Midland/Komisia, C‑510/06 P, Zb. s. I‑1843, bod 72, a z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, Zb. s. I‑7415, bod 54).

33      Ako bolo uvedené v bode 16 vyššie, Komisia v prejednávanej veci stanovila výšku pokút uplatnením metódy vymedzenej v usmerneniach z roku 1998.

34      Aj keď usmernenia z roku 1998 nemožno kvalifikovať ako právne pravidlá, ktoré by bol správny orgán povinný v každej situácii dodržiavať, stanovujú orientačné pravidlá postupu správneho orgánu, od ktorých sa nemôže v konkrétnom prípade odkloniť bez udania dôvodov, ktoré sú v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania (pozri rozsudky Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 209 a tam citovanú judikatúru, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Carbone‑Lorraine/Komisia, T‑73/04, Zb. s. II‑2661, bod 70).

35      Komisia sa prijatím takýchto pravidiel správania a tým, že ich zverejnením oznámila, že ich v budúcnosti uplatní na prípady, ktorých sa týkajú, sama obmedzuje vo výkone svojej diskrečnej právomoci a nemôže sa od týchto pravidiel odchýliť bez toho, aby bola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, ako sú zásady rovnosti zaobchádzania alebo ochrany legitímnej dôvery (pozri rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 34 vyššie, bod 211 a tam citovanú judikatúru; rozsudok Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 34 vyššie, bod 71).

36      Okrem toho usmernenia z roku 1998 všeobecne a abstraktne určujú metodológiu, ktorú sa Komisia zaviazala uplatňovať pri stanovení výšky pokút, a v dôsledku toho zaisťujú právnu istotu podnikov (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 34 vyššie, body 211 a 213).

37      Napokon treba pripomenúť, že usmernenia z roku 1998 upravujú po prvé posúdenie závažnosti porušenia ako takej, na základe ktorej sa môže stanoviť všeobecná východisková suma (bod 1 A druhý odsek). Po druhé závažnosť sa posudzuje so zreteľom na povahu spáchaných porušení a na vlastnosti dotknutého podniku, najmä na jeho veľkosť a postavenie na relevantnom trhu, čo môže viesť k zváženiu východiskovej sumy, zaradeniu podnikov do kategórií a stanoveniu konkrétnej východiskovej sumy (bod 1 A tretí až siedmy odsek).

38      Pokiaľ ide o posúdenie závažnosti porušenia v napadnutom rozhodnutí, Komisia v prejednávanej veci paralelne skúmala štyri porušenia konštatované v článku 1 napadnutého rozhodnutia „vzhľadom na to, že… vykazujú spoločné znaky“ (odôvodnenie č. 657 napadnutého rozhodnutia).

39      V súvislosti s povahou porušení Komisia v odôvodneniach č. 658 a 659 napadnutého rozhodnutia v prvom rade uvádza:

„658      Porušenia, ktoré sú predmetom tohto rozhodnutia, spočívali predovšetkým v tajných dohodách medzi súťažiteľmi o tom, že si rozdelia trhy alebo zmrazia trhové podiely tým, že si rozdelia zadávanie projektov predaja a montáže nových výťahov a/alebo eskalátorov a že si nebudú konkurovať, pokiaľ ide o údržbu a modernizáciu výťahov a eskalátorov (okrem Nemecka, kde činnosť údržby a modernizácie nebola predmetom diskusií medzi účastníkmi kartelu). Takéto horizontálne obmedzenia patria už svojou povahou medzi najzávažnejšie porušenia článku 81 [ES]. Porušenia v tomto prípade umelo zbavili zákazníkov výhod, ktoré mohli získať z predkladania ponúk v podmienkach slobodnej hospodárskej súťaže. Tiež treba poznamenať, že niektoré zo zmanipulovaných projektov boli verejné zákazky financované z daní, ktoré sa realizovali práve s cieľom získať konkurenčné ponuky s dobrým pomerom kvality a ceny.

659      Pre posúdenie závažnosti porušenia sú faktory týkajúce sa jeho cieľa vo všeobecnosti významnejšie ako faktory týkajúce sa jeho účinkov, najmä keď sa dohody, ako to je v tomto prípade, týkajú veľmi závažných porušení, ako je určovanie cien a rozdelenie trhu. Účinky dohody vo všeobecnosti nie sú smerodajným kritériom na posúdenie závažnosti porušenia.“

40      Komisia ďalej uvádza, že „v predmetnom prípade sa neusilovala preukázať presné účinky porušenia, keďže [bolo] nemožné určiť s dostatočnou presnosťou príslušné konkurenčné parametre (cena, obchodné podmienky, kvalita, inovácia a iné) v prípade neexistencie porušení“ (odôvodnenie č. 660 napadnutého rozhodnutia). Zastáva však názor, že „je… zrejmé, že porušenia mali skutočný dopad,“ a na tento účel uvádza, že „samotná skutočnosť, že členovia kartelu zaviedli rôzne protisúťažné opatrenia, svedčí o dopade na trh, aj keď skutočný účinok je ťažké zmerať, keďže najmä nie je známe, či a koľko iných projektov bolo zmanipulovaných, ani koľko projektov mohlo byť rozdelených medzi členov kartelu bez toho, aby boli potrebné kontakty medzi nimi“ (odôvodnenie č. 660 napadnutého rozhodnutia). V tom istom odôvodnení Komisia ďalej uvádza, že „vysoké celkové podiely súťažiteľov na trhu svedčia o pravdepodobných protisúťažných účinkoch a [že] relatívna stabilita týchto podielov na trhu počas celej dĺžky trvania porušení potvrdzuje tieto účinky.“

41      V odôvodneniach č. 661 až 669 napadnutého rozhodnutia Komisia ďalej reaguje na tvrdenia, ktoré uviedli žalobkyne v priebehu správneho konania a ktorými sa usilovali preukázať obmedzený dopad porušení na trh.

42      V súvislosti s rozsahom relevantného geografického trhu Komisia v odôvodnení č. 670 napadnutého rozhodnutia tvrdí, že „kartely, ktoré sú predmetom [napadnutého] rozhodnutia, sa vzťahovali na celé územia Belgicka, Nemecka, Luxemburska alebo Holandska,“ a že „z judikatúry jednoznačne vyplýva, že vnútroštátny geografický trh, ktorý sa vzťahuje na celé územie členského štátu, už sám osebe predstavuje podstatný podiel na spoločnom trhu.“

43      Napokon v odôvodnení č. 671 napadnutého rozhodnutia Komisia dospela k záveru, že „každý podnik, ktorému je rozhodnutie určené, sa dopustil jedného alebo viacerých veľmi závažných porušení článku 81 ES… „vzhľadom na povahu porušení a na skutočnosť, že každé z nich sa vzťahovalo na celé územie jedného členského štátu (Belgicka, Nemecka, Luxemburska alebo Holandska).“ Komisia dospela k záveru, že „tieto faktory sú také, že porušenia sa musia považovať za veľmi závažné, aj keď ich skutočný dopad nemožno zmerať.“

44      Po prvé, pokiaľ ide o porušenie v Nemecku, žalobkyne tvrdia, že v napadnutom rozhodnutí nie sú zohľadnené vlastné konštatovania Komisie, podľa ktorých sa kartel v Nemecku netýkal všetkých projektov výťahov. Dotknutý trh teda bol údajne tvorený len projektmi výťahov s hodnotou vyššou ako jeden milión eur, ktoré predstavujú približne 20 až 30 % celkového trhu, čo údajne potvrdili Kone, Otis a ThyssenKrupp vo svojich žiadostiach o oslobodenie od pokút (odôvodnenia č. 281 a 664 napadnutého rozhodnutia). Žalobkyne vo svojej replike tiež poukazujú na to, že porovnanie všeobecnej východiskovej sumy stanovenej pre porušenie v Nemecku na jednej strane a všeobecných východiskových súm stanovených pre porušenia v Belgicku a v Holandsku na druhej strane potvrdzuje neprimeranosť východiskovej sumy stanovenej pre porušenie v Nemecku, keďže kartely v Belgicku a v Holandsku sa na rozdiel od kartelu v Nemecku údajne týkali celého trhu s výťahmi.

45      V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že žalobkyne nespochybňujú zákonnosť metódy uvedenej v bode 1 A usmernení z roku 1998 týkajúcej sa stanovenia všeobecnej východiskovej sumy pokuty. Táto metóda pritom zodpovedá paušálnemu prístupu, podľa ktorého sa všeobecná východisková suma pokuty stanovená podľa závažnosti porušenia vypočíta na základe povahy a geografického rozsahu porušenia, ako aj konkrétneho dopadu porušenia na trh, pokiaľ ho možno zmerať (rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T‑15/02, Zb. s. II‑497, bod 134, a zo 6. mája 2009, Wieland‑Werke/Komisia, T‑116/04, Zb. s. II‑1087, bod 62).

46      Okrem toho veľkosť relevantného trhu v zásade nie je povinným faktorom, ale len jednou z okolností relevantných na účely posúdenia závažnosti porušenia, pričom Komisia podľa judikatúry navyše nie je povinná vymedziť relevantný trh alebo posúdiť jeho veľkosť, pokiaľ má predmetné porušenie protisúťažný cieľ (pozri v tomto zmysle rozsudok Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 32 vyššie, body 55 a 64, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2009, Hoechst/Komisia, T‑161/05, Zb. s. II‑3555, bod 109). Komisia teda pri stanovení všeobecnej východiskovej sumy pokuty môže, avšak nie je povinná zohľadniť hodnotu trhu, ktorý je predmetom porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudky BASF/Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 134, a Wieland‑Werke/Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 63 a tam citovanú judikatúru). Usmernenia z roku 1998 totiž nestanovujú, že suma pokút sa vypočíta v závislosti od celkového obratu alebo od obratu, ktorý podniky dosiahli na relevantnom trhu. Nebránia však ani tomu, aby sa tieto obraty vzali do úvahy pri stanovení výšky pokuty s cieľom dodržať všeobecné zásady práva Únie, pokiaľ si to okolnosti vyžadujú (rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, T‑224/00, Zb. s. II‑2597, bod 187).

47      Tvrdenie žalobkýň, že všeobecná východisková suma pokuty stanovená pre kartel v Nemecku by mala odrážať údajne obmedzenú veľkosť relevantného trhu, teda vychádza z nesprávneho predpokladu a musí sa zamietnuť.

48      Ako bolo uvedené v bodoch 38 až 43 vyššie, Komisia v prejednávanej veci pri určovaní závažnosti porušenia vzala do úvahy povahu porušenia a geografický rozsah relevantného trhu.

49      Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, z odôvodnenia č. 664 napadnutého rozhodnutia, v ktorom Komisia navyše odpovedala na tvrdenie spoločností Kone a Otis týkajúce sa údajne obmedzeného dopadu porušenia, vyplýva, že dohody v Nemecku nemali vplyv len na eskalátory a projekty výťahov s hodnotou vyššou ako jeden milión eur, pričom Komisia konštatovala, že je pravdepodobné, „že činnosti kartelu týkajúce sa projektov výťahov s hodnotou vyššou ako jeden milión eur, ktoré zahŕňajú vysokorýchlostné výťahy a výťahy veľkej hodnoty, mali vplyv na fungovanie zvyšku trhu s výťahmi.“ V uvedenom odôvodnení Komisia tiež poukázala na to, že celková hodnota projektu mala väčší význam ako počet a druh výťahov, že nebolo možné preukázať presné účinky porušenia a že skutkové okolnosti jednoznačne preukázali, že zámerom účastníkov nebolo vylúčiť určité druhy výrobkov, ale dohodnúť sa na projektoch, v prípade ktorých sa dala hospodárska súťaž najľahšie vylúčiť.

50      Tiež je potrebné pripomenúť, že Kone vo svojej žiadosti podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 týkajúcej sa Nemecka sama uviedla, že [dôverné](1) (pozri tiež odôvodnenie č. 256 napadnutého rozhodnutia), čo skôr naznačuje, že cieľom kartelu bolo zmrazenie trhových podielov na celom trhu s výťahmi. Ako však zdôrazňuje Komisia, výslovný zosúladený postup na úrovni projektov s hodnotou vyššou ako jeden milión eur by bol nezlučiteľný s agresívnou hospodárskou súťažou týkajúcou sa projektov s nižšou hodnotou. Okrem toho, ako vyplýva z odôvodnenia č. 241 napadnutého rozhodnutia, ktoré žalobkyne nespochybnili, ThyssenKrupp tiež vyhlásila, že výnimočne sa skúmali aj menšie projekty. Z toho vyplýva, že tvrdenie žalobkýň, že pokiaľ ide o výťahy, kartel sa týkal iba 20 až 30 % nemeckého trhu, sa musí zamietnuť.

51      Pokiaľ ide o kartel v Nemecku, je navyše potrebné poznamenať, že hoci sa Komisia neusilovala preukázať presné účinky porušenia (odôvodnenie č. 660 napadnutého rozhodnutia), stanovila nižšiu východiskovú sumu s cieľom zohľadniť v prospech dotknutých podnikov možnosť, že celý trh s výťahmi nebol priamo ovplyvnený kartelmi. Ako teda Komisia uvádza v odôvodnení č. 664 napadnutého rozhodnutia v reakcii na tvrdenia niektorých účastníkov kartelu, podľa ktorých sa kartel – pokiaľ ide o výťahy – týkal len vysokorýchlostných výťahov, pri stanovení východiskovej sumy pokuty skutočne „vzala do úvahy skutočnosť, že činnosti kartelu nemuseli mať priamy vplyv na celý trh s výťahmi.“ Je totiž zrejmé, že z hľadiska percentuálneho podielu na celkovej veľkosti trhu bola východisková suma pokuty pre kartel v Nemecku stanovená na nižšej úrovni ako východiskové sumy použité pre ostatné kartely uvedené v napadnutom rozhodnutí (pozri bod 55 nižšie).

52      Okrem toho, aj keby sa kartel v Nemecku – pokiaľ ide o výťahy – týkal len projektov výťahov s hodnotou vyššou ako jeden milión eur, čo žalobkyne nepreukázali a čo navyše vyvracajú niektoré vyhlásenia spoločnosti ThyssenKrupp (pozri bod 50 vyššie), východisková suma by bola odôvodnená aj v porovnaní so sumami stanovenými pre ostatné kartely. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že geografický trh dotknutý kartelom v Nemecku bol oveľa väčší ako geografické trhy dotknuté ostatnými kartelmi.

53      Navyše je potrebné zdôrazniť, že aj keby bola pomerne malá veľkosť predmetného tovarového trhu preukázaná, je menej významná v porovnaní so všetkými ostatnými okolnosťami preukazujúcimi závažnosť porušenia, ktoré sú uvedené v odôvodneniach č. 657 až 671 napadnutého rozhodnutia a spomenuté v bodoch 38 až 43 vyššie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Roquette Frères/Komisia, T‑322/01, Zb. s. II‑3137, bod 151).

54      Napokon aj za predpokladu, že Komisia musí v prípade, ak konštatuje viaceré veľmi závažné porušenia v jednom a tom istom rozhodnutí, dodržať určitý pomer medzi všeobecnými východiskovými sumami a veľkosťou jednotlivých dotknutých trhov, v prejednávanej veci nič nenasvedčuje tomu, že všeobecná východisková suma stanovená pre kartel v Nemecku je neprimeraná vo vzťahu k všeobecným východiskovým sumám stanoveným pre kartely v Belgicku a v Holandsku.

55      Z preskúmania relevantných údajov totiž vyplýva, že Komisia vzhľadom na veľkosť dotknutých trhov stanovila východiskové sumy pre porušenia v dotknutých členských štátoch primerane a koherentne, pričom nepoužila presný matematický vzorec, čo v každom prípade nebola povinná urobiť (pozri body 45 až 47 vyššie). Po prvé pre oveľa väčší nemecký trh, ktorý predstavuje 576 miliónov eur, bola všeobecná východisková suma stanovená na 70 miliónov eur. Po druhé pre dva menšie trhy podľa poradia veľkosti – holandský a belgický trh –, ktoré predstavujú 363 miliónov eur a 254 miliónov eur, bola všeobecná východisková suma stanovená na 55 miliónov eur a na 40 miliónov eur.

56      Za týchto okolností a vzhľadom na paušálny prístup, na ktorom je založená metóda uvedená v bode 1 A usmernení z roku 1998, podľa ktorej Komisia pri stanovení všeobecnej východiskovej sumy pokuty nie je povinná zohľadniť veľkosť dotknutého trhu a už vôbec nie je povinná stanoviť túto sumu podľa pevného percentuálneho podielu na celkovom obrate na trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok BASF/Komisia, už citovaný v bode 45 vyššie, bod 134), všeobecnú východiskovú sumu stanovenú pre porušenie v Nemecku nemožno považovať za neprimeranú vo vzťahu k východiskovým sumám stanoveným pre porušenia v Belgicku a v Holandsku.

57      Po druhé, pokiaľ ide o závažnosť porušenia v Holandsku, Kone pripomína, že Komisia musí brať do úvahy samotnú povahu porušenia, jeho skutočný dopad na trh, pokiaľ ho možno zmerať, a veľkosť relevantného geografického trhu.

58      Žalobkyne tvrdia, že Komisia dospela k nesprávnemu záveru, že porušenie v Holandsku malo rovnakú povahu ako porušenia spáchané v Belgicku, v Nemecku a v Luxembursku, čo údajne predstavuje zjavne nesprávne posúdenie a porušenie zásady rovnosti zaobchádzania. V tejto súvislosti po prvé uvádzajú, že v týchto členských štátoch sa dohody vo všeobecnosti uzatvárali na najvyššej úrovni riadenia. Po druhé rozdeľovanie projektov údajne bolo založené na vopred dohodnutom rozdelení trhu medzi členov kartelu a jeho cieľom bolo zmraziť tieto trhové podiely. Po tretie údajne sa viedli zoznamy projektov. Členovia kartelu navyše údajne prijímali mimoriadne opatrenia na zastretie svojho protiprávneho správania. Po štvrté v Belgicku a v Luxembursku sa porušenia údajne týkali všetkých projektov a/alebo zmlúv a v Nemecku všetkých projektov s hodnotou vyššou ako určitá suma. Po piate v Belgicku údajne existoval kompenzačný mechanizmus pre odvetvie „služby“. V prípade porušenia v Holandsku údajne neexistovala ani jedna z týchto okolností.

59      Je potrebné konštatovať, že aj keby tieto okolnosti boli preukázané, nemôžu spochybniť posúdenie Komisie týkajúce sa povahy porušenia konštatovaného v Holandsku, ktoré je uvedené v odôvodnení č. 658 napadnutého rozhodnutia. Porušenie spáchané v Holandsku totiž – rovnako ako porušenia spáchané v Belgicku, v Nemecku a v Luxembursku – spočívalo predovšetkým v tajných dohodách medzi súťažiteľmi o tom, že si rozdelia trhy alebo zmrazia trhové podiely tým, že si rozdelia zadávanie projektov predaja a montáže nových výťahov a/alebo eskalátorov a že si nebudú konkurovať, pokiaľ ide o údržbu a modernizáciu výťahov a eskalátorov (okrem Nemecka, kde činnosť údržby a modernizácie nebola predmetom diskusií medzi účastníkmi kartelu). Takéto horizontálne obmedzenia patria už svojou povahou medzi najzávažnejšie porušenia článku 81 ES (odôvodnenie č. 658 napadnutého rozhodnutia), čo výslovne vyplýva z bodu 1 A usmernení z roku 1998, ktorý označuje takéto porušenia ako „veľmi závažné“.

60      Podľa žalobkýň malo porušenie v Holandsku navyše menej významný dopad na trh ako kartely v Belgicku, v Nemecku a v Luxembursku. Na rozdiel toho, čo tvrdí Komisia, je údajne možné všeobecne zmerať dopad na trh porovnaním hodnoty dotknutých projektov s celkovou hodnotou trhu. Okrem toho Otis, ThyssenKrupp a Kone údajne odhadli trhový podiel, ktorý mohol byť dotknutý porušením, na menej ako 10 %. Kone subsidiárne tvrdí, že vzhľadom na dôkazy a na povahu porušenia a jeho dopad Komisia mala kvalifikovať porušenie v Holandsku ako „závažné“ a nie ako „veľmi závažné“ a že mala v dôsledku toho znížiť základnú sumu pokuty pre porušenie v Holandsku.

61      V súlade s bodom 1 A prvým odsekom usmernení z roku 1998 Komisia musí v rámci posúdenia závažnosti porušenia vykonať posúdenie konkrétneho dopadu na trh iba vtedy, keď sa zdá, že tento dopad je merateľný (pozri rozsudok Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 32 vyššie, bod 74 a tam citovanú judikatúru; rozsudky Súdu prvého stupňa Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 143, a z 5. apríla 2006, Degussa/Komisia, T‑279/02, Zb. s. II‑897, bod 216).

62      Podľa ustálenej judikatúry musí Komisia pri posudzovaní konkrétneho dopadu porušenia na trh vychádzať z hospodárskej súťaže, aká by normálne existovala, keby k porušeniu nedošlo (pozri rozsudok Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 34 vyššie, bod 83 a tam citovanú judikatúru).

63      Komisia v prejednávanej veci v odôvodnení č. 660 napadnutého rozhodnutia uvádza, že „sa neusilovala preukázať presné účinky porušenia, keďže [bolo] nemožné určiť s dostatočnou presnosťou príslušné konkurenčné parametre (cena, obchodné podmienky, kvalita, inovácia a iné) v prípade neexistencie porušení.“ Aj keď Komisia v odôvodnení č. 660 napadnutého rozhodnutia uvádza, že je zrejmé, že kartely mali skutočný dopad, keďže boli vykonané, a aj keď Komisia v odôvodneniach č. 661 až 669 zamietla tvrdenia dotknutých podnikov, ktorými sa tieto podniky usilovali preukázať obmedzené účinky kartelových dohôd, je potrebné konštatovať, že Komisia v napadnutom rozhodnutí pri posudzovaní závažnosti porušení nevzala do úvahy ich prípadný dopad na trh.

64      Komisia teda v odôvodnení č. 671 napadnutého rozhodnutia založila svoj záver o posúdení závažnosti porušení len na zohľadnení povahy uvedených porušení a ich geografického rozsahu. Komisia totiž v uvedenom odôvodnení dospela k záveru, že „vzhľadom na povahu porušení a na skutočnosť, že každé z nich sa vzťahovalo na celé územie jedného členského štátu (Belgicka, Nemecka, Luxemburska alebo Holandska)…, [je potrebné konštatovať, že] každý podnik, ktorému bolo rozhodnutie určené, sa dopustil jedného alebo viacerých veľmi závažných porušení článku 81 ES.“

65      Pokiaľ ide o tvrdenie, že je možné všeobecne zmerať dopad na trh porovnaním hodnoty dotknutých projektov s celkovou hodnotou trhu, je potrebné konštatovať, že žalobkyne nešpecifikujú spôsob, akým by sa mal dopad na trh vypočítať. Žalobkyne v tejto súvislosti vo svojej replike poukazujú na vysvetlenia spoločnosti Kone uvedené v jej odpovedi na oznámenie o výhradách. Bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o prípustnosti takejto argumentácie, ktorá je uvedená v prílohe k žalobe, je potrebné poukázať na to, že žalobkyne sa len odvolávajú na obmedzený dopad kartelu na trh v Holandsku a v tejto súvislosti v podstate poukazujú na vyhlásenia dotknutých podnikov, podľa ktorých bol predmetom kartelu obmedzený počet projektov. Ako však uvádza Komisia, takéto vyhlásenia neznamenajú, že dopad porušenia bol merateľný, keďže rozsah kartelu nebol známy. Komisia napríklad v odôvodnení č. 384 napadnutého rozhodnutia, ktoré žalobkyne nespochybnili, uviedla, že „nebolo potrebné rozdeliť si všetky projekty v Holandsku, keďže dotknuté podniky museli rokovať len o projektoch, ktoré neboli automaticky pridelené jednému z nich na základe vzťahu vytvoreného s existujúcim klientom.“ Okrem toho tvrdenia žalobkýň nemôžu spochybniť záver Komisie uvedený v odôvodnení č. 660 napadnutého rozhodnutia, že bolo nemožné určiť s dostatočnou presnosťou príslušné konkurenčné parametre (cena, obchodné podmienky, kvalita, inovácia a iné) v prípade neexistencie porušení (pozri body 62 a 63 vyššie).

66      V každom prípade je potrebné konštatovať, že tvrdenia žalobkýň nespochybňujú kvalifikáciu porušenia v Holandsku ako „veľmi závažného“.

67      Je teda potrebné poukázať na to, že porušenia konštatované v napadnutom rozhodnutí patria už svojou povahou medzi najzávažnejšie porušenia článku 81 ES, keďže spočívali „v tajných dohodách medzi súťažiteľmi o tom, že si rozdelia trhy alebo zmrazia trhové podiely tým, že si rozdelia zadávanie projektov predaja a montáže nových výťahov a/alebo eskalátorov a že si nebudú konkurovať, pokiaľ ide o údržbu a modernizáciu výťahov a eskalátorov (okrem Nemecka, kde činnosť údržby a modernizácie nebola predmetom diskusií medzi účastníkmi kartelu)“ (odôvodnenie č. 658 napadnutého rozhodnutia). V tejto súvislosti sa v usmerneniach z roku 1998 uvádza, že „veľmi závažné“ porušenia spočívajú predovšetkým v horizontálnych obmedzeniach, akými sú cenové kartely, v kvótach rozdelenia trhov alebo v iných praktikách, ktoré narúšajú riadne fungovanie vnútorného trhu. Tieto porušenia sú tiež uvedené medzi príkladmi kartelových dohôd výslovne vyhlásených za nezlučiteľné so spoločným trhom v článku 81 ods. 1 písm. c) ES. Okrem toho, že spôsobujú vážne narušenie hospodárskej súťaže, tieto kartelové dohody odporujú hlavnému cieľu Zmluvy ES týkajúcemu sa integrácie trhu Spoločenstva tým, že zaväzujú účastníkov k rešpektovaniu existencie oddelených trhov, často vymedzených podľa štátnych hraníc, čo vedie k izolácii týchto trhov. Takéto porušenia, najmä v prípade horizontálnych kartelov, kvalifikuje judikatúra ako „osobitne závažné“ alebo ako „zjavné porušenia“ (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Tréfilunion/Komisia, T‑148/89, Zb. s. II‑1063, bod 109; z 15. septembra 1998, European Night Services a i./Komisia, T‑374/94, T‑375/94, T‑384/94 a T‑388/94, Zb. s. II‑3141, bod 136, a z 18. júla 2005, Scandinavian Airlines System/Komisia, T‑241/01, Zb. s. II‑2917, bod 85).

68      Z ustálenej judikatúry navyše vyplýva, že účinok protisúťažného postupu nie je určujúcim kritériom pri posudzovaní závažnosti porušenia. Skutočnosti týkajúce sa úmyslu môžu byť dôležitejšie ako tie, ktoré sa týkajú uvedených účinkov, najmä ak ide o porušenia, ktoré sú už svojou povahou závažné, ako je rozdelenie trhov (rozsudky Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Thyssen Stahl/Komisia, C‑194/99 P, Zb. s. I‑10821, bod 118, a Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 32 vyššie, bod 96; rozsudky Súdu prvého stupňa z 13. decembra 2001, Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, T‑45/98 a T‑47/98, Zb. s. II‑3757, bod 199, a Degussa/Komisia, už citovaný v bode 61 vyššie, bod 251).

69      Povaha porušenia má zásadný význam, a to najmä pri kvalifikácii porušení ako „veľmi závažných“. Z opisu veľmi závažných porušení v usmerneniach z roku 1998 vyplýva, že dohody alebo zosúladené postupy, ktorých cieľom je najmä rozdelenie trhov, môžu mať iba na základe ich samotnej povahy za následok kvalifikáciu porušenia ako „veľmi závažného“ bez toho, aby sa takéto správanie muselo vyznačovať osobitným dopadom alebo geografickým rozsahom (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 32 vyššie, bod 75, a z 24. septembra 2009, Erste Bank der österreichischen Sparkassen/Komisia, C‑125/07 P, C‑133/07 P, C‑135/07 P a C‑137/07 P, Zb. s. I‑8681, bod 103). Tento záver je podporený skutočnosťou, že zatiaľ čo v opise závažných porušení sa výslovne spomína dopad na trh a účinky v rozsiahlych oblastiach spoločného trhu, v opise veľmi závažných porušení naopak nie je nijaká zmienka o požiadavke skutočného dopadu na trh či spôsobení účinkov v konkrétnej geografickej oblasti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Schunk a Schunk Kohlenstoff-Technik/Komisia, T‑69/04, Zb. s. II‑2567, bod 171 a tam citovanú judikatúru).

70      Komisia teda oprávnene konštatovala, že porušenie v Holandsku bolo vzhľadom na jeho cieľ už svojou povahou veľmi závažné.

71      Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy sa tento žalobný dôvod musí zamietnuť.

 O žalobnom dôvode založenom na porušení oznámenia o spolupráci z roku 2002 a na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery, rovnosti zaobchádzania a práva na obhajobu

72      Žalobkyne pripomínajú, že podali žiadosti o oslobodenie od pokút alebo zníženie pokút podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002. Komisia však pri posudzovaní kvality a užitočnosti ich spolupráce údajne porušila ustanovenia tohto oznámenia. Podľa žalobkýň Komisia navyše údajne porušila ich legitímne očakávania a ich právo na obhajobu. Žalobkyne napokon tvrdia, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania pri posudzovaní zníženia pokút uplatniteľného podľa uvedeného oznámenia.

 O oznámení o spolupráci z roku 2002

73      Je potrebné poukázať na to, že Komisia v oznámení o spolupráci z roku 2002 definovala podmienky, za ktorých môžu byť podniky, ktoré s ňou spolupracujú pri preukazovaní kartelu, oslobodené od pokuty alebo môžu dosiahnuť zníženie pokuty, ktorú by inak museli zaplatiť.

74      V prvom rade oznámenie o spolupráci z roku 2002 v oddiele A bode 8 stanovuje:

„Komisia udelí podniku oslobodenie od akejkoľvek pokuty, ktorá by bola inak uložená, ak:

a)      podnik je prvý, ktorý predkladá dôkaz, ktorý podľa názoru Komisie jej umožní prijať rozhodnutie na vykonanie vyšetrovania v zmysle článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17 v súvislosti s údajným kartelovým vplyvom na spoločenstvo [v súvislosti s údajným kartelom ovplyvňujúcim Spoločenstvo – neoficiálny preklad] alebo

b)      podnik je prvý, ktorý predloží dôkaz, ktorý podľa názoru Komisie jej umožní zistiť porušovanie článku 81 [ES] v súvislosti s údajným kartelovým vplyvom na spoločenstvo [v súvislosti s údajným kartelom ovplyvňujúcim Spoločenstvo – neoficiálny preklad].“

75      Oznámenie o spolupráci z roku 2002 v oddiele B bode 20 ďalej stanovuje, že „podniky, ktoré nespĺňajú podmienky [oslobodenia od pokuty], môžu byť oprávnené pre využitie zníženia akejkoľvek pokuty, ktorá by bola inak uložená,“ a v bode 21 stanovuje, že „s cieľom oprávnenia podnik musí poskytnúť Komisii dôkaz o porušovaní, pre ktoré existuje podozrenie, ktorý predstavuje značnú pridanú hodnotu, pokiaľ ide o dôkaz, ktorý už má Komisia, a musí ukončiť svoje zapojenie sa do porušovania, pre ktoré existuje podozrenie, najneskôr k dátumu, keď predkladá dôkaz [na splnenie podmienok na zníženie pokuty musí podnik poskytnúť Komisii dôkaz o údajnom porušení, ktorý predstavuje významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia už má k dispozícii, a musí ukončiť svoju účasť na údajnom porušení najneskôr v čase, keď predloží tento dôkaz – neoficiálny preklad].“

76      Pokiaľ ide o pojem pridaná hodnota, tento pojem je vysvetlený v bode 22 oznámenia o spolupráci z roku 2002:

„Pojem ‚pridaná hodnota‘ sa týka rozsahu, do ktorého poskytnutý dôkaz posilňuje, svojou povahou a/alebo úrovňou podrobnosti [rozsahu, v akom poskytnutý dôkaz svojou povahou a/alebo úrovňou podrobnosti posilňuje – neoficiálny preklad] schopnosť Komisie preukázať dané skutočnosti. Pri tomto hodnotení Komisia obvykle považuje písomný dôkaz pochádzajúci z časového obdobia, ku ktorému sa vzťahujú skutočnosti, za dôkaz väčšej hodnoty ako je následne stanovený dôkaz [pochádzajúci z obdobia súvisiaceho s predmetnými skutočnosťami za dôkaz väčšej hodnoty ako dôkaz získaný následne – neoficiálny preklad]. Podobne, dôkaz priamo sa vzťahujúci k daným skutočnostiam sa spravidla považuje za dôkaz s väčšou hodnotou ako iba nepriama dôležitosť [Podobne dôkaz priamo súvisiaci s predmetnými skutočnosťami sa vo všeobecnosti považuje za dôkaz väčšej hodnoty ako dôkaz, ktorý s nimi súvisí len nepriamo – neoficiálny preklad].“

77      Bod 23 písm. b) prvý odsek oznámenia o spolupráci z roku 2002 stanovuje rozdelenie znížení pokút do troch kategórií:

„–      prvý podnik spĺňajúci bod 21: zníženie o 30 – 50 %,

–        druhý podnik spĺňajúci bod 21: zníženie o 20 – 30 %,

–        ďalšie podniky, ktoré spĺňajú bod 21: zníženie až do 20 %.“

78      Oznámenie o spolupráci z roku 2002 v bode 23 písm. b) druhom odseku stanovuje:

„s cieľom určiť úroveň zníženia v rámci každého z týchto pásiem Komisia zohľadní čas, kedy bol predložený dôkaz spĺňajúci podmienku v bode 21, a rozsah, do ktorého predstavuje pridanú hodnotu [rozsah, v akom predstavuje pridanú hodnotu – neoficiálny preklad]. Môže tiež zohľadniť rozsah a kontinuitu akejkoľvek spolupráce poskytovanej podnikom po dátume jeho predloženia.“

79      Napokon bod 23 písm. b) posledný odsek oznámenia o spolupráci z roku 2002 stanovuje:

„… ak podnik poskytne dôkaz týkajúci sa skutočností, ktoré boli predtým Komisii neznáme a ktoré majú priamy vplyv na závažnosť alebo obdobie trvania kartelu, pre ktorý existuje podozrenie, Komisia nezohľadní tieto prvky pri stanovovaní akejkoľvek pokuty, ktorá má byť uložená podniku, ktorý poskytol tento dôkaz.“

 O miere voľnej úvahy Komisie a o preskúmaní súdmi Únie

80      Je potrebné pripomenúť, že článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, ktorý predstavuje právny základ pre ukladanie pokút v prípade porušenia pravidiel súťažného práva Únie, priznáva Komisii určitú mieru voľnej úvahy pri určovaní pokút (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. októbra 1997, Deutsche Bahn/Komisia, T‑229/94, Zb. s. II‑1689, bod 127), ktorá závisí najmä od jej všeobecnej politiky v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, body 105 a 109). Práve v tomto rámci Komisia na zabezpečenie transparentnosti a objektívnosti svojich rozhodnutí v oblasti pokút prijala a zverejnila oznámenie o spolupráci z roku 2002. Ide o nástroj, ktorého účelom je určiť v súlade s predpismi vyššej právnej sily kritériá, ktoré Komisia zamýšľa uplatňovať v rámci výkonu svojej diskrečnej právomoci. Vyplýva z neho samoobmedzenie tejto právomoci (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. apríla 1998, Vlaams Gewest/Komisia, T‑214/95, Zb. s. II‑717, bod 89), keďže Komisia musí dodržiavať usmernenia, ktoré si stanovila (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1996, AIUFFASS a AKT/Komisia, T‑380/94, Zb. s. II‑2169, bod 57).

81      Samoobmedzenie diskrečnej právomoci Komisie, ktoré vyplýva z prijatia oznámenia o spolupráci z roku 2002, však nie je nezlučiteľné so zachovaním značnej miery voľnej úvahy Komisie (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, T‑259/02 až T‑264/02 a T‑271/02, Zb. s. II‑5169, bod 224).

82      Oznámenie o spolupráci z roku 2002 totiž obsahuje rôzne flexibilné prvky, ktoré umožňujú Komisii vykonávať jej diskrečnú právomoc v súlade s ustanoveniami článku 23 nariadenia č. 1/2003, ako ich vyložil Súdny dvor (pozri analogicky rozsudok Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, už citovaný v bode 81 vyššie, bod 224).

83      Je teda potrebné poukázať na to, že Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri posudzovaní otázky, či majú dôkazy predložené podnikom, ktorý požiadal o uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 2002, významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 uvedeného oznámenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 10. mája 2007, SGL Carbon/Komisia, C‑328/05 P, Zb. s. I‑3921, bod 88, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, T‑410/03, Zb. s. II‑881, bod 555). Pokiaľ ide o bod 8 písm. a) a b) uvedeného oznámenia, je potrebné konštatovať, že táto značná miera voľnej úvahy vyplýva zo samotného znenia tohto ustanovenia, v ktorom sa výslovne spomína predloženie dôkazov, ktoré „podľa názoru Komisie“ umožnia Komisii prijať rozhodnutie na vykonanie vyšetrovania alebo umožnia Komisii konštatovať porušenie. Posúdenie kvality a užitočnosti spolupráce poskytnutej podnikom si totiž vyžaduje zložité skutkové posúdenie (pozri v tomto zmysle rozsudok SGL Carbon/Komisia, už citovaný, bod 81, a rozsudok Carbone Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 34 vyššie, bod 271).

84      Rovnako po konštatovaní, že dôkazy predstavujú významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002, Komisia disponuje určitou mierou voľnej úvahy, keď má stanoviť presnú úroveň zníženia pokuty, ktoré sa má priznať dotknutému podniku. Bod 23 písm. b) prvý odsek tohto oznámenia totiž stanovuje pásma na zníženie pokuty pre rôzne kategórie dotknutých podnikov, zatiaľ čo druhý odsek uvedeného bodu stanovuje kritériá, ktoré má Komisia zohľadniť pri stanovení úrovne zníženia v rámci týchto pásiem.

85      Vzhľadom na mieru voľnej úvahy, ktorou Komisia disponuje pri hodnotení spolupráce podniku podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002, jej Všeobecný súd môže vytknúť iba zjavné prekročenie tejto miery voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok SGL Carbon/Komisia, už citovaný v bode 83 vyššie, body 81, 88 a 89, a rozsudok z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 83 vyššie, bod 555).

 O spolupráci spoločnosti Kone pri preukázaní porušenia v Nemecku

86      Spoločnosti Kone, ktorá 12. februára 2004 ako prvý podnik podala žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 týkajúcu sa kartelu v Nemecku (odôvodnenie č. 105 napadnutého rozhodnutia), nebolo priznané oslobodenie od pokút podľa bodu 8 tohto oznámenia, pokiaľ ide o uvedený kartel (odôvodnenie č. 790 napadnutého rozhodnutia).

87      Komisia v odôvodneniach č. 783 až 786 napadnutého rozhodnutia konštatovala, že bod 8 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002 nemožno uplatniť, keďže informácie poskytnuté treťou osobou jej umožnili vykonať inšpekciu v Nemecku už 28. januára 2004.

88      Uplatnenie bodu 8 písm. b) uvedeného oznámenia bolo tiež vylúčené z týchto dôvodov uvedených v odôvodneniach č. 787 až 789 napadnutého rozhodnutia:

„787      Komisia prizná oslobodenie na základe bodu 8 písm. b) oznámenia o spolupráci [z roku 2002], ak podnik ako prvý predloží dôkazy, ktoré Komisii podľa jej názoru umožnia konštatovať porušenie článku 81 [ES] v súvislosti s predpokladaným kartelom, čo znamená, že Komisia predtým nemala k dispozícii dostatok dôkazov na konštatovanie porušenia článku 81 [ES] a že žiadnemu podniku nebolo priznané podmienečné oslobodenie od pokút na základe bodu 8 písm. a).

788      Vyjadrenie spoločnosti Kone v rámci jej žiadosti [podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002] je nejednoznačné a nie je podložené nijakým dôkazom okrem jej vlastných písomných vyhlásení založených na spomienkach. Uznáva, že [dôverné]. V tomto prípade Komisia už mala k dispozícii informácie o predpokladanom porušení, ktoré získala z iných zdrojov, ako sú vyjadrenia tretích osôb a šetrenia. Tieto informácie určili hlavné smerovanie veci v rámci správneho konania začatého z vlastného podnetu Komisie. Za týchto okolností by teda podnik, ktorý chce dosiahnuť oslobodenie na základe bodu 8 písm. b) oznámenia o spolupráci [z roku 2002], musel poskytnúť Komisii informácie, ktoré jej umožnia podstatne skrátiť jej vyšetrovanie.

789      Vyjadrenie spoločnosti Kone týkajúce sa Nemecka obsahuje menej presný opis činností kartelu ako jej vyjadrenie týkajúce sa Belgicka a Luxemburska a nie je podložené listinnými dôkazmi v neprospech podniku (okrem jej vlastných vyhlásení). Kone teda nemôže tvrdiť, že jej vyjadrenie týkajúce sa Belgicka a Luxemburska na jednej strane a jej vyjadrenie týkajúce sa Nemecka na druhej strane mali ,rovnakú kvalitu‘.“

89      Spoločnosti Kone však bolo priznané zníženie jej pokuty o 50 % na základe bodu 23 písm. b) prvého odseku prvej zarážky oznámenia o spolupráci z roku 2002 za jej spoluprácu týkajúcu sa kartelu v Nemecku (odôvodnenie č. 793 napadnutého rozhodnutia).

90      Žalobkyne v prvom rade tvrdia, že Kone splnila podmienky na priznanie oslobodenia na základe bodu 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002, pokiaľ ide o porušenie v Nemecku, keďže Komisia v napadnutom rozhodnutí údajne na základe vyjadrení spoločnosti Kone z 12. a 18. februára 2004 preukázala všetky prvky tvoriace toto porušenie. Poukazujú na to, že v čase, keď Kone podala svoju žiadosť podľa tohto oznámenia, Komisia ešte nemala k dispozícii dostatočné dôkazy na preukázanie porušenia v Nemecku a že Kone ako prvý podnik poskytla informácie o tomto porušení.

91      Je potrebné pripomenúť, že jednou z podmienok na priznanie oslobodenia na základe bodu 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002 je, že podnik ako prvý predloží dôkazy, ktoré Komisii podľa jej názoru umožnia konštatovať porušenie článku 81 ES v súvislosti s údajným kartelom ovplyvňujúcim Spoločenstvo.

92      Je potrebné poukázať na to, že 12. februára 2004, keď Kone podala svoju žiadosť týkajúcu sa Nemecka, Komisia už predpokladala existenciu kartelu v odvetví výťahov a eskalátorov v Nemecku na základe informácií, ktoré v tom čase mala k dispozícii. Na základe informácií, ktoré jej oznámila tretia osoba, Komisia totiž už 28. januára 2004 uskutočnila šetrenia v priestoroch spoločnosti ThyssenKrupp a niektorých jej dcérskych spoločností v Nemecku (odôvodnenie č. 104 napadnutého rozhodnutia).

93      Je pravda, že je nesporné, že v čase, keď Kone podala svoju žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002, Komisia ešte nemala k dispozícii dostatočné dôkazy na konštatovanie porušenia v Nemecku a že Kone ako prvý podnik podala takúto žiadosť, pokiaľ ide o uvedené porušenie (odôvodnenie č. 105 napadnutého rozhodnutia).

94      Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, však tieto okolnosti samy osebe nestačia na vznik nároku na oslobodenie od pokút podľa bodu 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002. Nárok na oslobodenie od pokút podľa tohto ustanovenia totiž závisí od kvality spolupráce podniku, akým je Kone. Nestačí totiž, aby Kone poskytla informáciu a dôkazy, ktoré umožnia účinne vyšetriť porušenie. Hoci je pravda, že nie je potrebné, aby poskytnuté dôkazy boli dostačujúce na preukázanie porušenia ako celku alebo jeho najmenších podrobností, tieto dôkazy musia byť svojou povahou, presnosťou a dôkaznou silou dostatočné na to, aby umožnili Komisii konštatovať porušenie článku 81 ES.

95      Vzhľadom na mieru voľnej úvahy, ktorou Komisia disponuje pri hodnotení spolupráce podniku podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002, je potrebné v prejednávanej veci skúmať, či Komisia zjavne prekročila túto mieru voľnej úvahy, keď konštatovala, že dôkazy predložené spoločnosťou Kone jej neumožnili konštatovať porušenie článku 81 ES v súvislosti s kartelom v Nemecku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 83 vyššie, bod 555).

96      Po prvé je potrebné pripomenúť, že dôkazy predložené spoločnosťou Kone v rámci jej žiadosti podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 týkajúcej sa Nemecka sú zahrnuté v jej vyjadrení z 12. februára 2004, ktoré bolo doplnené a opravené jej vyjadrením z 18. februára 2004. K vyjadreniu z 12. februára 2004 boli pripojené dve vyhlásenia členov vedenia spoločnosti Kone – jedno obsahovalo opis kartelu na trhu s výťahmi v Nemecku [dôverné] a druhé obsahovalo opis kartelu na trhu s eskalátormi v Nemecku [dôverné].

97      Vyjadrenia spoločnosti Kone z 12. a 18. februára 2004 v prílohe obsahujú niekoľko listinných dôkazov. Okrem dokumentov vyhotovených členmi vedenia spoločnosti Kone na základe spomienok na účely jej žiadosti podľa oznámenia o spolupráci, v ktorých sú uvedené dátumy a miesta konania niektorých stretnutí, ktoré sa uskutočnili v rámci kartelu [dôverné], a projekty, ktoré boli predmetom rokovaní na týchto stretnutiach [dôverné], Kone pripojila k svojmu vyjadreniu z 12. februára 2004 fax od spoločnosti Schindler [dôverné] a zoznamy projektov bez uvedenia dátumov [dôverné]. K vyjadreniu z 18. februára 2004 boli navyše pripojené účty za ubytovanie [dôverné].

98      Po druhé, pokiaľ ide o hodnotu predložených dôkazov, v súvislosti s vyjadrením z 12. februára 2004 je potrebné konštatovať, že vyhlásenia spoločnosti Kone boli vypracované členmi jej vedenia na základe spomienok. Nemožno teda vylúčiť, že obsahujú nepresnosti. Kone navyše vo svojom vyjadrení z 18. februára 2004 sama uvádza, že presnosť niektorých jej vyjadrení nemožno úplne zaručiť.

99      Jednostranné vyhlásenia podniku v každom prípade nemôžu postačovať na konštatovanie porušenia, ak nie sú podložené presnými a zhodujúcimi sa listinnými dôkazmi. Je totiž potrebné, aby Komisia vo svojom rozhodnutí uviedla presné a zhodujúce sa dôkazy na odôvodnenie pevného presvedčenia, že porušenie bolo spáchané (rozsudok Súdneho dvora z 28. marca 1984, Compagnie royale asturienne des mines a Rheinzink/Komisia, 29/83 a 30/83, Zb. s. 1679, bod 20; rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. septembra 2007, Coats Holdings a Coats/Komisia, T‑36/05, neuverejnený v Zbierke, bod 71, a z 9. júla 2009, Peugeot a Peugeot Nederland/Komisia, T‑450/05, Zb. s. II‑2533, bod 75).

100    Pokiaľ ide o dôkazy pripojené k vyjadreniam z 12. a 18. februára 2004, je potrebné konštatovať, že ich dôkazná hodnota je obmedzená, keďže sú buď vypracované spoločnosťou Kone na účely jej žiadosti podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 a nepochádzajú z obdobia porušenia [dôverné], alebo samy osebe Komisii neumožňujú konštatovať porušenie článku 81 ES [dôverné]. Zoznamy projektov, ktoré boli pripojené k vyjadreniu z 12. februára 2004 [dôverné], na ktorých navyše nie sú uvedené dátumy, nemajú bez vysvetlení poskytnutých spoločnosťou Kone v jej vyjadrení nijakú samostatnú hodnotu pre preukázanie kartelu v Nemecku, keďže z nich nevyplýva protiprávne rozdeľovanie spomenutých projektov medzi súťažiteľov. To platí aj pre účty za ubytovanie pripojené k vyjadreniu z 18. februára 2004 [dôverné], ktoré potvrdzujú len prítomnosť členov vedenia spoločnosti Kone v hoteli v konkrétnom čase a zarezervovanie konferenčnej miestnosti, ale nesvedčia o protisúťažnom správaní v odvetví výťahov a eskalátorov.

101    Jediným dôkazom pripojeným k vyjadreniam spoločnosti Kone, ktorý svedčí o protisúťažnom správaní, je fax od spoločnosti Schindler [dôverné]. Hoci Komisia poukázala na tento fax v bode 283 oznámenia o výhradách, vzhľadom na to, že je nesporné, že Schindler v tom čase už nebol členom kartelu v Nemecku (pozri článok 1 ods. 2 napadnutého rozhodnutia), je však hodnota tohto dôkazu pri preukázaní porušenia v Nemecku veľmi obmedzená.

102    Z vyššie uvedenej analýzy vyplýva, že jednostranné vyhlásenia spoločnosti Kone obsiahnuté v jej vyjadreniach z 12. a 18. februára 2004 neboli podložené presnými a zhodujúcimi sa listinnými dôkazmi.

103    Za týchto okolností a aj za predpokladu, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia v odôvodnení č. 788 napadnutého rozhodnutia, vyjadrenia spoločnosti Kone neboli nejednoznačné a boli podložené dôkazmi, Komisia bez toho, aby zjavne prekročila svoju mieru voľnej úvahy, rozhodla, že tieto vyjadrenia nepostačovali na konštatovanie porušenia článku 81 ES v Nemecku. Komisia teda oprávnene odmietla priznať spoločnosti Kone oslobodenie od pokút podľa bodu 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002.

104    Na tento záver nemá vplyv ani skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie obsahuje početné odkazy na vyjadrenia spoločnosti Kone, ani skutočnosť, že informácie poskytnuté ostatnými účastníkmi alebo získané počas šetrení v marci 2004, ktoré boli tiež citované v uvedenom rozhodnutí, potvrdzujú obsah vyjadrení, ktoré predtým predložila Kone.

105    Po prvé odkazy na vyjadrenia spoločnosti Kone v napadnutom rozhodnutí totiž vôbec neznamenajú, že tieto vyjadrenia svojou povahou, presnosťou a dôkaznou silou postačovali na to, aby umožnili Komisii konštatovať porušenie v Nemecku. Po druhé odkaz na iné „potvrdzujúce“ dôkazy v odôvodneniach č. 209 až 288 napadnutého rozhodnutia tiež neznamená, že vyjadrenia spoločnosti Kone z 12. a 18. februára 2004 mali takúto povahu, presnosť a dôkaznú silu. Komisia bola naopak nútená uviesť v napadnutom rozhodnutí iné dôkazy, keďže na účely konštatovania uvedeného porušenia nemohla vychádzať len z jednostranných vyhlásení spoločnosti Kone, ktoré neboli podložené presnými a zhodujúcimi sa listinnými dôkazmi (pozri bod 99 vyššie).

106    Žalobkyne navyše tvrdia, že dôkazy predložené spoločnosťou Kone týkajúce sa kartelu v Nemecku mali rovnakú hodnotu ako informácie, vďaka ktorým bolo spoločnosti Kone priznané oslobodenie na základe bodu 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002 pre porušenie v Belgicku a v Luxembursku.

107    Bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o prípustnosti argumentácie žalobkýň, ktorá odkazuje v podstate na dokumenty pripojené k žalobe, treba konštatovať, že – ako už bolo uvedené v bode 103 vyššie – Komisia oprávnene odmietla priznať spoločnosti Kone oslobodenie od pokút podľa bodu 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002. Žalobkyne navyše nepreukázali, že Komisia zjavne prekročila svoju mieru voľnej úvahy tým, že priznala spoločnosti Kone oslobodenie, pokiaľ ide o Belgicko a Luxembursko, a odmietla jej ho priznať, pokiaľ ide o Nemecko.

108    Z porovnania žiadostí spoločnosti Kone týkajúcich sa jednak Belgicka a Luxemburska a jednak Nemecka totiž vyplýva, že povaha a presnosť poskytnutých informácií boli rozdielne. Po prvé obsah žiadostí spoločnosti Kone podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 týkajúcich sa Belgicka a Luxemburska bol podrobnejší ako v prípade jej žiadosti týkajúcej sa Nemecka, pokiaľ ide o informácie o stretnutiach, ktoré sa uskutočnili v rámci kartelu (mená účastníkov, dátumy, časy, predmet, program). Po druhé Kone podložila svoje vyhlásenia týkajúce sa kartelov v Belgicku a v Luxembursku presnými a zhodujúcimi sa listinnými dôkazmi. V prípade Belgicka a Luxemburska tak Kone predložila úplné a podrobné zoznamy projektov, ktoré boli rozdelené medzi členov kartelu a ktoré sa týkali celého obdobia porušenia v týchto krajinách, ako aj dokumenty z relevantného obdobia, ktoré predstavovali dôkazy o zosúladenom správaní.

109    Z vyššie uvedeného vyplýva, že všetky výhrady žalobkýň týkajúce sa skutočnosti, že Komisia odmietla priznať spoločnosti Kone oslobodenie od pokút podľa bodu 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002, sa musia zamietnuť.

110    Po druhé žalobkyne sa domnievajú, že Kone v každom prípade predložila dôkazy, ktoré Komisii umožnili prijať rozhodnutie na vykonanie vyšetrovania, a že jej preto malo byť priznané oslobodenie na základe bodu 8 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002.

111    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa bodu 8 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002 Komisia prizná oslobodenie od pokút podniku, ktorý jej ako prvý predloží dôkazy, ktoré jej podľa jej názoru umožnia prijať rozhodnutie na vykonanie vyšetrovania v súvislosti s údajným kartelom ovplyvňujúcim Spoločenstvo. Ako uvádza Komisia a ako vyplýva z bodu 6 tohto oznámenia, cieľom tohto ustanovenia je uľahčiť zisťovanie porušení, o ktorých Komisia nevie a ktoré by bez dôkazov poskytnutých dotknutým podnikom zostali utajené. Teda „cieľom bodu 8 písm. a) oznámenia o spolupráci [z roku 2002] je odmeniť poskytnutie informácií, ktoré umožňujú odhaliť existenciu kartelu, a nie odmeniť podporu doplňujúcich opatrení prebiehajúceho vyšetrovania vo forme druhej cielenejšej inšpekcie“ (odôvodnenie č. 786 napadnutého rozhodnutia).

112    Po prvé v prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že skôr, než Kone predložila Komisii svoju žiadosť týkajúcu sa Nemecka z 12. februára 2004, Komisia už 28. januára 2004 vykonala najmä v Nemecku šetrenia v súvislosti s kartelom týkajúcim sa rozdelenia trhov v odvetví výťahov a eskalátorov po tom, čo bola treťou osobou informovaná o existencii kartelu v tomto odvetví (odôvodnenia č. 91, 104, 105 a 783 napadnutého rozhodnutia).

113    Keďže Kone neumožnila Komisii odhaliť kartel v Nemecku, nemôže sa domáhať oslobodenia od pokút podľa bodu 8 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002. V tejto súvislosti je tvrdenie spoločnosti Kone, že má nárok na oslobodenie od pokút, keďže jej žiadosť údajne umožnila Komisii úspešne zorganizovať nové šetrenia v Nemecku v marci 2004, irelevantné. Ako totiž uviedla Komisia (pozri bod 111 vyššie), cieľom bodu 8 písm. a) uvedeného oznámenia nie je „odmeniť podporu doplňujúcich opatrení prebiehajúceho vyšetrovania vo forme druhej cielenejšej inšpekcie.“

114    V každom prípade je potrebné zdôrazniť, že Kone nikdy nepožiadala o oslobodenie na základe uvedeného bodu, keďže žiadosť spoločnosti Kone týkajúca sa Nemecka bola doplnením jej žiadosti podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 týkajúcej sa Belgicka a Luxemburska a je neoddeliteľnou súčasťou tejto žiadosti, ktorá je výslovne založená na bode 8 písm. b) uvedeného oznámenia. Kone navyše nepopiera, že požiadala o oslobodenie na základe bodu 8 písm. a) tohto oznámenia počas stretnutí s Komisiou až viac ako rok po podaní svojej žiadosti a približne deväť mesiacov po tom, čo ju Komisia listom z 29. júna 2004 informovala o tom, že jej žiadosť nespĺňa podmienky bodu 8 písm. b) tohto oznámenia.

115    Po druhé je potrebné zamietnuť tvrdenie žalobkýň, že vyjadrenia spoločnosti Kone z 12. a 18. februára 2004 poskytli Komisii informácie o inom porušení, ktoré bolo odlišné od porušenia, ktoré bolo predmetom šetrení v januári 2004, konkrétne o karteli v odvetví výťahov a eskalátorov v Nemecku týkajúcom sa projektov s hodnotou vyššou ako jeden milión eur, a nie ako vyplýva z rozhodnutí o inšpekcii, o karteli prinajmenšom na európskej úrovni týkajúcom sa celého trhu s výťahmi a eskalátormi.

116    Je pravda, že z rozhodnutí o inšpekcii vyplýva, že Komisia sa v čase ich prijatia domnievala, že kartel týkajúci sa rozdelenia trhov v odvetví výťahov a eskalátorov sa vzťahoval prinajmenšom na každý členský štát Únie. Z judikatúry navyše vyplýva, že pokiaľ ide o rozhodnutia na vykonanie vyšetrovania, Komisia musí jasne uviesť domnienky, ktoré má v úmysle preveriť (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 21. septembra 1989, Hoechst/Komisia, 46/87 a 227/88, Zb. s. 2859, bod 41). Nie je však potrebné, aby v rozhodnutí na vykonanie vyšetrovania bolo uvedené presné vymedzenie relevantného trhu, presná právna kvalifikácia predpokladaných porušení a vymedzenie obdobia, v ktorom tieto porušenia údajne boli spáchané (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. októbra 1989, Dow Benelux/Komisia, 85/87, Zb. s. 3137, bod 10).

117    Je potrebné konštatovať, že vo februári 2004, keď Kone predložila svoju žiadosť Komisii, Komisia už mala k dispozícii informácie o karteli týkajúcom sa rozdelenia trhov v odvetví výťahov a eskalátorov „ovplyvňujúcom Spoločenstvo“ v zmysle bodu 8 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002. V rozhodnutiach o inšpekcii sa navyše jasne uvádza, že šetrenia sa osobitne týkajú činností dotknutých podnikov na potenciálnom trhu predaja a montáže výťahov a eskalátorov, ako aj na potenciálnom trhu servisu a údržby týchto výrobkov a že Komisia bola informovaná o tom, že vedúci zamestnanci štyroch členov predpokladaného kartelu sa každoročne stretávali s cieľom stanoviť podiely každého z členov aspoň v každom členskom štáte Únie. Na základe informácií, ktoré mala k dispozícii, sa Komisia už v januári 2004 domnievala, že nemecký trh bol dotknutý týmto kartelom, čo ju viedlo k zorganizovaniu šetrení v Nemecku z 28. januára 2004. V tejto súvislosti tvrdeniu spoločnosti Kone, že k inšpekcii priestorov spoločnosti ThyssenKrupp v Nemecku došlo iba preto, lebo sídlo tejto spoločnosti sa nachádzalo v Nemecku, protirečí skutočnosť, že 29. januára 2004 Komisia tiež vykonala šetrenia v priestoroch dcérskych spoločností skupiny ThyssenKrupp pôsobiacich na nemeckom trhu (odôvodnenie č. 104 napadnutého rozhodnutia).

118    Za týchto okolností žalobkyne nemôžu tvrdiť, že porušenie, ktoré v marci 2004 vyvolalo šetrenia v tom istom odvetví v Nemecku, predstavuje porušenie odlišné od porušenia, ktoré bolo predmetom šetrení v januári 2004.

119    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že v čase, keď Kone predložila svoju žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 Komisii, Kone už nemala nárok na oslobodenie od pokút podľa bodu 8 písm. a) tohto oznámenia za svoju účasť na karteli v Nemecku.

120    Po tretie žalobkyne tvrdia, že Komisia mala priznať spoločnosti Kone úplné zníženie pokuty podľa bodu 23 písm. b) posledného odseku oznámenia o spolupráci z roku 2002, keďže Komisia pred podaním žiadosti spoločnosti Kone o zhovievavosť nevedela o nijakej skutočnosti týkajúcej sa kartelu v Nemecku.

121    Predmetné ustanovenie stanovuje, že „ak podnik poskytne dôkaz týkajúci sa skutočností, ktoré boli predtým Komisii neznáme a ktoré majú priamy vplyv na závažnosť alebo obdobie trvania kartelu, pre ktorý existuje podozrenie, Komisia nezohľadní tieto prvky pri stanovovaní akejkoľvek pokuty, ktorá má byť uložená podniku, ktorý poskytol tento dôkaz.“

122    V prejednávanej veci je nesporné, že 12. februára 2004, keď Kone predložila svoju žiadosť týkajúcu sa Nemecka Komisii, Komisia už mala k dispozícii informácie o karteli týkajúcom sa rozdelenia trhov v odvetví výťahov a eskalátorov v rámci Únie a že nemecký trh bol dotknutý týmto kartelom. Preto Komisia na základe informácií, ktoré už mala k dispozícii, zorganizovala šetrenia v Nemecku približne dva týždne pred doručením žiadosti spoločnosti Kone.

123    Aj keď spolupráca poskytnutá spoločnosťou Kone predstavovala významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia už mala k dispozícii, na základe čoho jej Komisia priznala maximálne zníženie pokuty o 50 % stanovené v bode 23 písm. b) prvom odseku prvej zarážke oznámenia o spolupráci z roku 2002 (odôvodnenia č. 792 a 793 napadnutého rozhodnutia), Komisia bola oprávnená konštatovať v odôvodnení č. 791 napadnutého rozhodnutia, že tento podnik nemá nárok na dodatočné zníženie pokuty podľa bodu 23 písm. b) posledného odseku uvedeného oznámenia.

124    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že žiadosť spoločnosti Kone sa skladala z jednostranných vyhlásení vypracovaných na základe spomienok a že k týmto vyhláseniam neboli pripojené presné a zhodujúce sa listinné dôkazy o porušení (pozri body 96 až 109 vyššie). Za týchto okolností žiadosť spoločnosti Kone týkajúca sa Nemecka neobsahovala dôkazy, ktoré by mali priamy vplyv na jeden z identifikovateľných faktorov závažnosti alebo dĺžky trvania porušenia, ale v podstate vyhlásenia, ktoré bolo potrebné potvrdiť inými dôkazmi, ktoré Komisia neskôr získala v priebehu svojho vyšetrovania.

125    Výhrada založená na neuplatnení bodu 23 písm. b) posledného odseku oznámenia o spolupráci z roku 2002 sa teda tiež musí zamietnuť.

126    Po štvrté žalobkyne tvrdia, že Komisia tým, že odmietla priznať spoločnosti Kone oslobodenie na základe bodu 8 oznámenia o spolupráci z roku 2002 bez toho, aby ju bezodkladne informovala o tom, že toto oslobodenie už nie je k dispozícii, porušila legitímnu dôveru spoločnosti Kone. Právo byť informovaný údajne predstavuje základnú procesnú záruku práva neobviňovať sám seba, čo potvrdzuje právo žiadateľa vziať späť žiadosť a dôkazy poskytnuté na podporu tejto žiadosti podľa bodu 17 uvedeného oznámenia, keď ho Komisia informovala, že už nemôže získať oslobodenie.

127    Je potrebné pripomenúť, že ako sa uvádza v bode 29 oznámenia o spolupráci z roku 2002, toto oznámenie vyvoláva legitímne očakávania, o ktoré sa opierajú podniky, ktoré chcú informovať Komisiu o existencii kartelu. Vzhľadom na legitímnu dôveru, ktorú podniky, ktoré chcú spolupracovať s Komisiou, mohli vyvodiť z tohto oznámenia, je teda Komisia povinná postupovať v súlade s ním pri posudzovaní spolupráce spoločnosti Kone v rámci stanovovania pokuty uloženej tejto spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, HFB a i./Komisia, T‑9/99, Zb. s. II‑1487, bod 608, a z 15. marca 2006, Daiichi Pharmaceutical/Komisia, T‑26/02, Zb. s. II‑713, bod 147).

128    V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že pokiaľ ide o porušenie v Nemecku, Kone 12. februára 2004 predložila Komisii žiadosť, ktorá bola doplnená 18. februára 2004. Okrem toho je nesporné, že Komisia 29. júna 2004 zamietla žiadosť spoločnosti Kone o oslobodenie, pričom ju informovala, že podmienky stanovené v bode 8 písm. b) oznámenia o spolupráci z roku 2002 nie sú splnené.

129    Aj keď podľa bodu 12 uvedeného oznámenia „podnik [je] okamžite informovaný, že nie je možné oslobodenie od pokút pre porušenie, pre ktoré existuje podozrenie,“ ak je zrejmé, že podmienky na priznanie takého oslobodenia nie sú splnené, Kone nemohla vzhľadom na obdobie, ktoré uplynulo medzi podaním jej žiadosti a zamietavým rozhodnutím z 29. júna 2004, nadobudnúť legitímnu dôveru, že bude oslobodená od akejkoľvek pokuty.

130    Po prvé totiž z bodu 15 oznámenia o spolupráci z roku 2002 vyplýva, že ak sú podmienky bodu 8 písm. a) alebo b) splnené, „Komisia… písomne udelí [dotknutému] podniku podmienené oslobodenie od pokút.“ Z toho vyplýva, že hospodársky subjekt v zásade nemôže vyvodzovať legitímnu dôveru, že mu bude priznané oslobodenie od pokút, zo samotnej nečinnosti Komisie.

131    Po druhé z analýzy uvedenej v bodoch 96 až 119 vyššie v každom prípade vyplýva, že Kone nemohla očakávať, že jej v prejednávanej veci bude priznané oslobodenie od pokút podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002, keďže musela vedieť, že podmienky bodu 8 písm. a) ani podmienky bodu 8 písm. b) uvedeného oznámenia neboli splnené, a to najmä preto, lebo – ako bolo uvedené v bode 114 vyššie – Kone nepopiera, že požiadala o oslobodenie na základe bodu 8 písm. a) tohto oznámenia približne až deväť mesiacov po zamietnutí jej žiadosti o oslobodenie na základe bodu 8 písm. b).

132    Žalobkyne napokon nemôžu tvrdiť, že prístup Komisie mal vplyv na práva spoločnosti Kone podľa bodu 17 oznámenia o spolupráci z roku 2002. Nič totiž nebránilo spoločnosti Kone v tom, aby vzala svoju žiadosť podľa tohto oznámenia a/alebo dôkazy, ktoré poskytla, späť v čase, keď ju Komisia informovala o svojom rozhodnutí nepriznať jej oslobodenie od pokút.

133    Výhrada založená na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery sa teda tiež musí zamietnuť.

134    Po piate žalobkyne tvrdia, že odmietnutie Komisie priznať spoločnosti Kone oslobodenie na základe bodu 8 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002 je diskriminačné. Komisia údajne pred podaním žiadosti spoločnosti Kone o oslobodenie nemala k dispozícii viac dôkazov o karteli v Nemecku ako dôkazov o karteli v Holandsku pred podaním žiadosti spoločnosti Otis o oslobodenie. Šetrenia v januári 2004 v priestoroch spoločnosti ThyssenKrupp sa údajne uskutočnili preto, lebo ThyssenKrupp mala sídlo v Nemecku, a nie preto, lebo Komisia vyšetrovala kartel v Nemecku. Ak by sa teda sídlo spoločnosti ThyssenKrupp nachádzalo v ktoromkoľvek inom členskom štáte, bod 8 písm. a) uvedeného oznámenia by údajne bolo možné uplatniť v prípade spoločnosti Kone, lebo v čase podania jej žiadosti o oslobodenie by sa v Nemecku ešte neuskutočnilo nijaké šetrenie.

135    Je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Komisia v rámci posudzovania spolupráce poskytnutej členmi kartelu nesmie porušiť zásadu rovnosti zaobchádzania (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, už citovaný v bode 68 vyššie, bod 237, a z 20. marca 2002, ABB Asea Brown Boveri/Komisia, T‑31/99, Zb. s. II‑1881, bod 240 a tam citovanú judikatúru).

136    Situácia spoločnosti Otis v Holandsku v čase podania jej žiadosti o zhovievavosť v marci 2004 (odôvodnenie č. 127 napadnutého rozhodnutia) však nebola porovnateľná so situáciou spoločnosti Kone v Nemecku v čase podania jej žiadosti o zhovievavosť 12. februára 2004 (odôvodnenie č. 105 napadnutého rozhodnutia).

137    Komisia totiž nezahrnula Holandsko do prvej série svojich šetrení v januári 2004 ani do druhej série svojich šetrení v marci 2004. Prvé šetrenia v Holandsku sa uskutočnili až 28. apríla 2004 a boli vyvolané žiadosťou o oslobodenie, ktorú podala Otis v marci 2004 (odôvodnenie č. 837 napadnutého rozhodnutia).

138    Naproti tomu pred 12. februárom 2004, keď Kone podala svoju žiadosť týkajúcu sa Nemecka, Komisia už uskutočnila 28. januára 2004 šetrenia v Nemecku, ktoré sa vzťahovali na kartel týkajúci sa rozdelenia trhov v odvetví výťahov a eskalátorov (odôvodnenia č. 104, 105 a 783 napadnutého rozhodnutia).

139    Napokon, ako bolo uvedené v bode 117 vyššie a ako vyplýva zo spisu, šetrenia, ktoré Komisia uskutočnila v Nemecku 28. januára 2004, sa nekonali len v sídlach spoločností TKAG a TKE v Düsseldorfe, ale aj v dvoch nemeckých dcérskych spoločnostiach, konkrétne v spoločnosti TKA v Stuttgarte a v spoločnosti ThyssenKrupp Aufzug AG v Essene (odôvodnenie č. 104 napadnutého rozhodnutia). Vzhľadom na túto skutočnosť žalobkyne nemôžu tvrdiť, že šetrenia boli vykonané v Nemecku len preto, lebo sídlo spoločnosti ThyssenKrupp sa nachádza v tomto členskom štáte.

140    Za týchto okolností vzhľadom na to, že situácia spoločnosti Kone a situácia spoločnosti Otis nie sú porovnateľné, Komisia odmietla priznať spoločnosti Kone oslobodenie od pokút podľa bodu 8 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002 za jej spoluprácu v rámci preukázania porušenia v Nemecku bez toho, aby porušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

141    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že všetky výhrady spoločnosti Kone týkajúce sa uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 2002 na jej spoluprácu pri preukázaní porušenia v Nemecku sa musia zamietnuť.

142    Po šieste žalobkyne tvrdia, že Komisia porušila právo spoločnosti Kone na obhajobu tým, že jej v priebehu správneho konania neposkytla rôzne dokumenty, ktoré by boli užitočné pre jej obhajobu.

143    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že dodržiavanie práva na obhajobu v každom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcií, najmä pokút alebo penále, predstavuje základnú zásadu práva Únie, ktorú treba dodržať aj v správnom konaní (pozri rozsudky Súdneho dvora Papierfabrik August Koehler/Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 34, a Prym a Prym Consumer/Komisia, už citovaný v bode 32 vyššie, bod 26 a tam citovanú judikatúru).

144    Podľa judikatúry je cieľom prístupu k spisu vo veciach hospodárskej súťaže najmä umožniť subjektom, ktorým je určené oznámenie o výhradách, oboznámiť sa s dôkazmi uvedenými v spise Komisie, aby sa na základe nich mohli účinne vyjadriť k záverom, ku ktorým dospela Komisia vo svojom oznámení o výhradách. Prístup k spisu teda patrí k procesným zárukám určeným na ochranu práva na obhajobu a osobitne na zabezpečenie účinného výkonu práva byť vypočutý (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 68; pozri tiež rozsudok Súdu prvého stupňa z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, Zb. s. II‑4407, bod 33 a tam citovanú judikatúru).

145    Komisia má teda povinnosť sprístupniť podnikom, ktoré sú účastníkmi konania podľa článku 81 ods. 1 ES, všetky usvedčujúce a oslobodzujúce dokumenty, ktoré získala v rámci vyšetrovania, s výnimkou obchodných tajomstiev iných podnikov, interných dokumentov inštitúcie a ďalších dôverných informácií (pozri v tomto zmysle rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 144 vyššie, bod 68, a rozsudok Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 144 vyššie, bod 34).

146    Okrem toho je potrebné pripomenúť, že samotné neposkytnutie usvedčujúceho dokumentu je porušením práva na obhajobu iba vtedy, ak je dotknutý podnik schopný preukázať, že Komisia týmto dokumentom podložila svoju výhradu týkajúcu sa existencie porušenia a že túto výhradu bolo možné preukázať len s poukazom na uvedený dokument (rozsudky Súdneho dvora z 25. októbra 1983, AEG‑Telefunken/Komisia, 107/82, Zb. s. 3151, body 24 až 30; z 9. novembra 1983, Nederlandsche Banden‑Industrie‑Michelin/Komisia, 322/81, Zb. s. 3461, body 7 až 9, a SGL Carbon/Komisia, už citovaný v bode 83 vyššie, bod 97).

147    Pokiaľ však ide o neposkytnutie dokumentu v prospech podniku, podľa ustálenej judikatúry musí dotknutý podnik preukázať len to, že jeho nesprístupnenie mohlo na jeho úkor ovplyvniť priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie. Stačí teda, ak podnik preukáže, že by mohol použiť uvedené dokumenty vo svoj prospech na svoju obhajobu v tom zmysle, že keby mal možnosť využiť ich počas správneho konania, mohol by sa odvolávať na skutočnosti, ktoré sa nezhodujú so závermi Komisie v tejto fáze, a teda by mal možnosť nejakým spôsobom ovplyvniť posúdenie, ku ktorému Komisia v prípadnom rozhodnutí dospela, prinajmenšom pokiaľ ide o závažnosť a dĺžku trvania správania, ktoré mu bolo vytýkané, a teda výšku pokuty (pozri rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 144 vyššie, body 74 a 75 a tam citovanú judikatúru).

148    Po prvé žalobkyne poukazujú na to, že Komisia v napadnutom rozhodnutí vychádzala z niektorých dokumentov bez toho, aby umožnila spoločnosti Kone preskúmať ich alebo vyjadriť sa k ich obsahu, a bez toho, aby tieto dokumenty boli uvedené v oznámení o výhradách. Žalobkyne v tejto súvislosti poukazujú na dokumenty spomenuté v poznámke pod čiarou 927 k odôvodneniu č. 783 napadnutého rozhodnutia.

149    Je potrebné konštatovať, že dokumenty, na ktoré poukazujú žalobkyne, ktoré boli zaistené v Nemecku v spoločnosti ThyssenKrupp počas šetrení z 28. januára 2004, neboli použité Komisiou na účely konštatovania existencie porušenia v Nemecku. Boli spomenuté len v poznámke pod čiarou 927 k odôvodneniu č. 783 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa v časti venovanej pokute vzťahuje na odmietnutie Komisie priznať spoločnosti Kone oslobodenie od pokút podľa bodu 8 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002.

150    Uvedené odmietnutie Komisie v napadnutom rozhodnutí pritom nie je založené predovšetkým na dokumentoch uvedených v poznámke pod čiarou 927, ale na konštatovaní, že Komisia na základe informácií, ktoré jej poskytla tretia osoba pred podaním žiadosti spoločnosti Kone z 12. februára 2004, 28. januára 2004 už zorganizovala šetrenia v Nemecku (odôvodnenie č. 783 napadnutého rozhodnutia). Táto výhrada sa teda musí zamietnuť.

151    Po druhé žalobkyne poznamenávajú, že došlo k porušeniu práva spoločnosti Kone na obhajobu, keďže Kone nemala v priebehu správneho konania prístup k viacerým dokumentom alebo k častiam dokumentom, ktoré Komisia považovala za dôverné a ktoré by jej mohli pomôcť preukázať, že jej žiadosť z 12. februára 2004 spĺňala podmienky bodu 8 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002. Ide údajne o úplnejšiu nedôvernú verziu vyhlásení osoby, ktorá poskytla informácie, obmedzený počet dokumentov nájdených v priestoroch spoločnosti ThyssenKrupp počas šetrení v Nemecku 28. januára 2004 a pokyn k šetreniam v marci 2004.

152    Žalobkyne tvrdia, že ak by Kone mala prístup k týmto dokumentom, mohla by v priebehu správneho konania preukázať, že – odhliadnuc od žiadosti spoločnosti Kone z 12. februára 2004 – Komisia nemala k dispozícii dostatok dôkazov o existencii porušenia v Nemecku na to, aby mohla nariadiť druhú sériu šetrení v tomto členskom štáte v marci 2004. Kone by tak údajne mohla preukázať, že šetrenia zorganizované v Nemecku v marci 2004 boli založené na jej žiadosti z 12. februára 2004, v dôsledku čoho by mohla získať oslobodenie od pokút podľa bodu 8 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002. Kone by tak údajne tiež mohla preukázať, že dôvody, ktoré uviedla Komisia na odôvodnenie odopretia tohto prístupu spoločnosti Kone, boli neopodstatnené.

153    Je teda potrebné skúmať, či žalobkyne vzhľadom na judikatúru citovanú v bodoch 143 až 147 vyššie preukázali, že nesprístupnenie týchto dokumentov mohlo na ich úkor ovplyvniť priebeh správneho konania a obsah napadnutého rozhodnutia.

154    Z analýzy uvedenej v bodoch 110 až 119 vyššie vyplýva, že Komisia v odôvodneniach č. 783 až 786 napadnutého rozhodnutia oprávnene konštatovala, že 12. februára 2004, keď jej Kone predložila svoju žiadosť týkajúcu sa Nemecka, a pokiaľ bolo možné vychádzať z toho, že táto žiadosť je založená na bode 8 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002, Kone už nemala nárok na oslobodenie od pokút podľa tohto ustanovenia za svoju účasť na karteli v Nemecku. Skôr, než Kone predložila Komisii svoju žiadosť o zhovievavosť, Komisia totiž 28. januára 2004 už vykonala šetrenia v Nemecku vzťahujúce sa na kartel týkajúci sa rozdelenia trhov v odvetví výťahov a eskalátorov (odôvodnenia č. 104, 105 a 783 napadnutého rozhodnutia) po tom, čo bola informovaná o existencii kartelu v tomto odvetví treťou osobou.

155    Z toho vyplýva, že výhradu žalobkýň založenú na porušení práva na obhajobu z dôvodu nesprístupnenia dokumentov uvedených v bode 151 vyššie v priebehu správneho konania nemožno prijať. Vzhľadom na to, že Kone nebola prvým podnikom, ktorý poskytol Komisii dôkazy, ktoré by jej umožnili prijať rozhodnutie na vykonanie vyšetrovania na základe článku 14 ods. 3 nariadenia č. 17, akákoľvek ďalšia argumentácia, ktorú by Kone mohla uviesť v priebehu správneho konania, ak by mala prístup k dokumentom uvedeným v bode 151 vyššie, by nemohla viesť Komisiu k inému stanovisku týkajúcemu sa žiadosti o zhovievavosť. Okrem toho aj za predpokladu, že žalobkyniam sa podarilo preukázať, že dokumenty spomenuté v bode 151 vyššie, ktoré im neboli sprístupnené, by im pomohli preukázať, že ich žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 z 12. februára 2004 spĺňala podmienky bodu 8 písm. a) tohto oznámenia, je potrebné konštatovať, že žalobkyne ani nepožiadali Komisiu o sprístupnenie všetkých dokumentov zaistených počas šetrení z 28. januára 2004 v spoločnosti ThyssenKrupp, čo výslovne uznali na pojednávaní v reakcii na otázku Všeobecného súdu, pričom uviedli, že Kone v tom čase nezvažovala možnosť domáhať sa oslobodenia na základe bodu 8 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002.

156    Teda aj za predpokladu, že Komisia postupovala nesprávne, keď spoločnosti Kone neposkytla dokumenty uvedené v bode 151 vyššie, čo nie je preukázané vzhľadom na tvrdenie Komisie, že takéto dokumenty sú dôverné alebo že ide o interné dokumenty tejto inštitúcie (pozri bod 145 vyššie), a teda že spoločnosti Kone by boli sprístupnené všetky vyžiadané dokumenty, Kone by nebola schopná preukázať, že Komisia pred podaním jej žiadosti o zhovievavosť nemala k dispozícii dostatok dôkazov o existencii porušenia v Nemecku na nariadenie druhej série šetrení v tomto členskom štáte v marci 2004. Vzhľadom na to, že Kone nepožiadala o sprístupnenie všetkých dokumentov zaistených počas šetrení z 28. januára 2004 v spoločnosti ThyssenKrupp, by totiž v každom prípade nebola schopná preukázať, že Komisia nemala k dispozícii dostatok dôkazov na vykonanie druhej série šetrení v Nemecku. Výhrada žalobkýň teda nemôže uspieť.

157    Za týchto okolností už nie je opodstatnené vyhovieť návrhu žalobkýň na nariadenie opatrení na zabezpečenie priebehu konania, ktorými by Komisii bola uložená povinnosť predložiť dokumenty uvedené v bode 151 vyššie.

158    Žalobný dôvod založený na porušení práva spoločnosti Kone na obhajobu sa teda musí zamietnuť.

159    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že všetky výhrady spoločnosti Kone týkajúce sa uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 2002 na jej spoluprácu pri preukázaní porušenia v Nemecku sa musia zamietnuť.

 O spolupráci spoločnosti Kone pri preukázaní porušenia v Holandsku

160    Spoločnosti Kone, ktorá ako tretí podnik podala žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 týkajúcu sa kartelu v Holandsku (odôvodnenia č. 130 a 846 napadnutého rozhodnutia), nebolo priznané zníženie pokuty na základe uvedeného oznámenia, pokiaľ ide o uvedený kartel (odôvodnenie č. 850 napadnutého rozhodnutia). Komisia v tejto súvislosti v odôvodneniach č. 848 a 849 napadnutého rozhodnutia uviedla:

„848      Vyjadrenie spoločnosti Kone týkajúce sa Holandska [dôverné].

849      Vyjadrenie spoločnosti Kone v jej žiadosti [podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002] zostáva nejednoznačné, pokiaľ ide o rozsah jej účasti na činnostiach kartelu a protisúťažný účel diskusií. [dôverné]. Kone ďalej poukazuje na skutočnosť, že niektoré rozhodnutia boli odôvodnené legitímnymi ekonomickými dôvodmi. Vzhľadom na túto nejednoznačnosť a na skutočnosť, že v čase predloženia vyjadrenia spoločnosti Kone Komisia už mala k dispozícii ucelený súbor dôkazov [dôverné], vyjadrenie spoločnosti Kone týkajúce sa Holandska neposkytlo Komisii významné nové dôkazy, bližšie podrobnosti alebo informácie, ktoré by všeobecne posilnili schopnosť Komisie preukázať porušenie. Podmienky bodu 21 oznámenia o spolupráci [z roku 2002] teda nie sú splnené.“

161    Žalobkyne po prvé tvrdia, že Komisia pri posudzovaní spolupráce spoločnosti Kone porušila bod 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002. Kone totiž údajne ukončila svoju účasť na porušení, keď podala svoju žiadosť o oslobodenie, a poskytla Komisii dôkazy o predpokladanom porušení, ktoré mali významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia už mala k dispozícii.

162    Je potrebné pripomenúť, že vzhľadom na mieru voľnej úvahy, ktorou Komisia disponuje pri hodnotení spolupráce podniku podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002, a najmä pri posudzovaní otázky, či dôkazy predstavujú významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 tohto oznámenia, jej Všeobecný súd môže vytknúť iba zjavné prekročenie tejto miery voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. júna 2008, Hoechst/Komisia, už citovaný v bode 83 vyššie, bod 555).

163    Je teda potrebné preskúmať, či Komisia zjavne prekročila svoju mieru voľnej úvahy, keď konštatovala, že dôkazy poskytnuté spoločnosťou Kone nepredstavovali významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia už mala k dispozícii v čase, keď uvedený podnik podal svoju žiadosť o zhovievavosť.

164    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že z bodu 7 oznámenia o spolupráci z roku 2002 vyplýva, že „spolupráca jedného alebo viacerých podnikov môže opodstatňovať zníženie pokuty Komisiou“ a že „akékoľvek zníženie pokuty musí odrážať skutočný prínos podniku, pokiaľ ide o kvalitu a časový harmonogram pre stanovenie porušenia Komisiou [pokiaľ ide jeho kvalitu a dátum, pre preukázanie porušenia Komisiou – neoficiálny preklad].“ Okrem toho podľa bodu 22 tohto oznámenia „pojem ‚pridaná hodnota‘ sa týka rozsahu, do ktorého poskytnutý dôkaz posilňuje, svojou povahou a/alebo úrovňou podrobnosti [rozsahu, v akom poskytnutý dôkaz svojou povahou a/alebo úrovňou podrobnosti posilňuje – neoficiálny preklad] schopnosť Komisie preukázať dané skutočnosti.“ Tiež sa tu uvádza, že „pri tomto hodnotení Komisia obvykle považuje písomný dôkaz pochádzajúci z časového obdobia, ku ktorému sa vzťahujú skutočnosti, za dôkaz väčšej hodnoty ako je následne stanovený dôkaz [pochádzajúci z obdobia súvisiaceho s predmetnými skutočnosťami za dôkaz väčšej hodnoty ako dôkaz získaný následne – neoficiálny preklad]“ a že „podobne, dôkaz priamo sa vzťahujúci k daným skutočnostiam sa spravidla považuje za dôkaz s väčšou hodnotou ako iba nepriama dôležitosť [Podobne dôkaz priamo súvisiaci s predmetnými skutočnosťami sa vo všeobecnosti považuje za dôkaz väčšej hodnoty ako dôkaz, ktorý s nimi súvisí len nepriamo – neoficiálny preklad].“ Napokon bod 24 uvedeného oznámenia stanovuje, že „podnik, ktorý chce využiť zníženie pokuty, by mal poskytnúť Komisii dôkaz o danom karteli.“

165    Po prvé, pokiaľ ide o samotnú povahu predložených dôkazov, je potrebné konštatovať, že Kone neposkytla Komisii dôkazy z relevantného obdobia. Vo svojej žiadosti týkajúcej sa Holandska Kone poskytla len vysvetlenia a pripomienky týkajúce sa kontaktov a diskusií, ktoré sa uskutočnili medzi spoločnosťami Kone, Schindler, Otis, ThyssenKrupp a MEE v Holandsku (ďalej spoločne len „päťčlenná skupina“), pričom poprela ich protisúťažnú povahu. [dôverné]

166    Po druhé, pokiaľ ide o úroveň podrobnosti predložených dôkazov, je potrebné konštatovať, že žalobkyne tvrdia, že Kone poskytla podrobné informácie [dôverné]. Kone v tejto súvislosti údajne poskytla informácie o projekte [dôverné], ktoré boli použité na stanovenie dátumu začiatku jej účasti a účasti spoločnosti Schindler na karteli v Holandsku. Kone údajne tiež poskytla informácie, ktoré Komisia v napadnutom rozhodnutí nevyužila.

167    Pokiaľ ide o [dôverné], žalobkyne tvrdia, že poskytli Komisii informácie, ktoré mali významnú pridanú hodnotu [dôverné].

168    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že informácie poskytnuté spoločnosťou Kone v jej žiadosti podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 popierali protisúťažný účel diskusií, ktoré sa uskutočnili v päťčlennej skupine. Kone vo svojej žiadosti najmä tvrdila, že [dôverné]. Okrem toho Kone vo svojej žiadosti uviedla, že počas stretnutí, na ktorých sa zúčastnila päťčlenná skupina, účastníci [dôverné].

169    Za týchto okolností Komisia bola oprávnená konštatovať v odôvodnení č. 849 napadnutého rozhodnutia, že informácie spomenuté v bode 167 vyššie oznámené spoločnosťou Kone v jej žiadosti boli nejednoznačné alebo že – inak povedané – neboli dostatočne presné na to, aby im bolo možné pripísať významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002. Je totiž potrebné konštatovať, že keď podnik, ktorý v rámci svojej žiadosti o zhovievavosť neposkytne Komisii dôkazy z relevantného obdobia, poskytne Komisii informácie o určitých okolnostiach, ktoré jej predtým neboli známe, tieto informácie možno považovať za informácie, ktoré významne posilňujú schopnosť Komisie preukázať kartel, iba v prípade, ak dotknutý podnik uvedie tieto informácie do súvislosti s existenciou uvedeného kartelu, keďže prínos podniku musí skutočne posilniť schopnosť Komisie preukázať porušenie. Ako však zdôraznila Komisia, v prejednávanej veci žiadosť spoločnosti Kone týkajúca sa Holandska skôr zmenšila dôkaznú hodnotu dôkazov, ktoré Komisia už mala k dispozícii, keďže Kone okrem iného poprela protisúťažný účel diskusií medzi súťažiteľmi.

170    Okrem toho, pokiaľ ide v prvom rade o údajné informácie poskytnuté [dôverné], je potrebné konštatovať, že Kone vo svojej žiadosti o zhovievavosť nevysvetlila, ako boli projekty, ktoré boli predmetom kartelu, označené a neposkytla ani informácie o mechanizme rozdeľovania, ktorý bol dohodnutý medzi účastníkmi kartelu v Holandsku. [dôverné]. Za týchto okolností údajné informácie poskytnuté spoločnosťou Kone [dôverné] nemožno považovať za informácie, ktoré spĺňajú podmienky bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002. Skutočnosť, že Komisia v odôvodnení č. 430 napadnutého rozhodnutia na podporu svojho tvrdenia, že päťčlenná skupina sa usilovala udržať cenovú stabilitu na trhu, uviedla výňatok zo žiadosti spoločnosti Kone, je v tejto súvislosti irelevantná.

171    Pokiaľ ide o ďalej o generálny výbor (odôvodnenia č. 391 a 398 napadnutého rozhodnutia), žiadosť spoločnosti Kone obsahovala informácie [dôverné]. Ako však bolo uvedené v bode 168 vyššie, Kone poprela ich protisúťažný účel, pričom uviedla, že [dôverné]. Vyjadreniu spoločnosti Kone v súvislosti s generálnym výborom uvedenému v jej žiadosti o zhovievavosť teda nemožno pripísať významnú pridanú hodnotu. V každom prípade je tiež potrebné zdôrazniť, že 19. júla 2004, keď Kone podala svoju žiadosť o zhovievavosť, Komisia už vedela o existencii stretnutí generálneho výboru, keďže ich existencia bola uvedená v žiadosti spoločnosti ThyssenKrupp z apríla 2004 a v jej doplnení z 11. mája 2004 a priamo vyplývala z dokumentov zaistených počas inšpekcie v spoločnosti ThyssenKrupp 28. apríla 2004 (odôvodnenie č. 398 napadnutého rozhodnutia a dokumenty citované v poznámkach pod čiarou 577 a 578).

172    Pokiaľ ide napokon o skupinové zmluvy, je potrebné zdôrazniť, že boli spomenuté v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenia č. 457 až 463 napadnutého rozhodnutia) keďže si vyžadovali vytvorenie ďalšieho systému rozdeľovania projektov. Kone pritom vo svojej žiadosti podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 iba informovala Komisiu [dôverné]. Vyjadreniu spoločnosti Kone týkajúcemu sa skupinových zmlúv uvedenému v jej žiadosti o zhovievavosť teda nemožno pripísať nijakú významnú pridanú hodnotu.

173    Pokiaľ ide o údajné informácie poskytnuté spoločnosťou Kone v súvislosti s vykonávaním kartelu, [dôverné], je potrebné poukázať na to, že žiadosť spoločnosti Kone z 19. júla 2004 síce obsahuje informácie [dôverné]. Ako však už bolo uvedené v bode 168 vyššie, Kone sa usilovala preukázať, že tieto udalosti bolo možné vysvetliť legitímnymi ekonomickými dôvodmi.

174    Ako však už bolo uvedené v bode 169 vyššie, keď podnik, ktorý v rámci svojej žiadosti o zhovievavosť neposkytne Komisii dôkazy z relevantného obdobia, poskytne Komisii niektoré informácie, ktoré jej predtým neboli známe, takéto informácie možno považovať za informácie, ktoré významne posilňujú schopnosť Komisie preukázať porušenie, iba v prípade, ak dotknutý podnik uvedie tieto informácie do súvislosti s existenciou uvedeného kartelu.

175    V prejednávanej veci vzhľadom na to, že informácie poskytnuté spoločnosťou Kone v jej žiadosti týkajúcej sa Holandska sú nejednoznačné, tieto informácie mohli slúžiť len na potvrdenie dátumov stretnutí a projektov, o ktorých sa diskutovalo na týchto stretnutiach, ktoré bolo možné považovať za súčasť porušenia len vďaka vyhláseniam a dôkazom, ktoré poskytli Otis a ThyssenKrupp alebo ktoré Komisia nezávisle získala prostredníctvom dôkladného vyšetrovania. Za týchto okolností Komisia bola oprávnená konštatovať, že informácie týkajúce sa projektov, ktoré boli predmetom diskusií medzi súťažiteľmi, a stretnutí medzi súťažiteľmi, ktoré boli obsiahnuté v žiadosti spoločnosti Kone, nepredstavovali významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002.

176    V tejto súvislosti žalobkyne zdôraznili, že informácie týkajúce sa projektu [dôverné], ktoré Kone poskytla Komisii, boli použité v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenia č. 519 a 523 napadnutého rozhodnutia) na stanovenie dátumu začiatku účasti spoločnosti Kone, ako aj spoločnosti Schindler na zosúladených činnostiach v Holandsku na 1. jún 1999. Ako však bolo uvedené v bode 175 vyššie, je potrebné konštatovať, že tieto informácie mohli slúžiť len na potvrdenie dátumu stretnutia a projektu, o ktorom sa diskutovalo na tomto stretnutí, pričom Kone neuznala protisúťažnú povahu stretnutia týkajúceho sa tohto projektu. V tejto súvislosti – ako bolo uvedené v bode 164 vyššie – akékoľvek zníženie uloženej pokuty Komisiou musí odrážať skutočný prínos podniku k preukázaniu porušenia Komisiou. Za týchto okolností informácie týkajúce sa projektu [dôverné], na ktoré poukazujú žalobkyne a ktoré boli obsiahnuté v žiadosti spoločnosti Kone, nemožno považovať za informácie, ktoré predstavujú významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002.

177    Pokiaľ ide o informácie, ktoré Kone poskytla Komisii, ale ktoré neboli spomenuté v napadnutom rozhodnutí, samotná skutočnosť, že tieto informácie neboli použité na účely preukázania existencie kartelu v Holandsku, svedčí o tom, že neposilnili schopnosť Komisie preukázať porušenie, a teda nemali významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002. Pokiaľ ide o projekt [dôverné], na ktorý sa Kone konkrétne odvoláva a ktorý údajne bol spomenutý v oznámení o výhradách, ale nebol opísaný v napadnutom rozhodnutí, odhliadnuc od toho, že informácie poskytnuté spoločnosťou Kone týkajúce sa tohto projektu v každom prípade nepredstavovali významnú pridanú hodnotu (pozri bod 176 vyššie), v tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že ako uvádza Komisia, hoci informácie, ktoré mala Komisia k dispozícii, jednoznačne svedčili o zosúladenom postupe, tieto informácie jej neumožnili vyvodiť spoľahlivý záver, pokiaľ ide o obsah takého zosúladeného postupu, a preto Komisia nespomenula tento projekt v demonštratívnom zozname rozdeľovaných projektov uvedenom v oddiele 12.2.4 napadnutého rozhodnutia.

178    Po tretie žalobkyne sa nemôžu odvolávať na počet odkazov na žiadosť spoločnosti Kone podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 v napadnutom rozhodnutí. Skutočnosť, že Komisia v napadnutom rozhodnutí využila všetky dôkazy, ktoré mala k dispozícii, a teda aj informácie, ktoré poskytla Kone vo svojej žiadosti, totiž ešte nepreukazuje, že tieto informácie predstavovali významnú pridanú hodnotu vo vzťahu k dôkazom, ktoré Komisia v tom čase už mala k dispozícii.

179    Po štvrté, aj keď – ako tvrdia žalobkyne – nemožno vopred vylúčiť, že informácie poskytnuté tretím alebo štvrtým žiadateľom podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 budú mať významnú pridanú hodnotu, je potrebné konštatovať, že v prejednávanej veci vzhľadom na povahu a úroveň podrobnosti dôkazov poskytnutých spoločnosťou Kone Komisia v každom prípade zjavne neprekročila svoju mieru voľnej úvahy, keď konštatovala, že uvedené informácie nepredstavovali významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 uvedeného oznámenia. Z vyššie uvedenej analýzy totiž vyplýva, že aj za predpokladu, že informácie poskytnuté v žiadosti spoločnosti Kone mohli predstavovať určitú pridanú hodnotu, keďže Komisia sa na základe nich údajne dozvedela o skutočnostiach, ktoré jej predtým neboli známe, vzhľadom na nepresnosti obsiahnuté v uvedenej žiadosti týkajúce sa protisúťažnej povahy diskusií medzi súťažiteľmi tieto informácie nemožno považovať za informácie, ktoré významne posilnili schopnosť Komisie preukázať predmetné porušenie.

180    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že výhrada založená na porušení bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002 sa musí zamietnuť.

181    Žalobkyne po druhé poznamenávajú, že Kone úplne a nepretržite spolupracovala s Komisiou a počas celého vyšetrovania poskytovala Komisii všetky informácie, ktoré mala k dispozícii. Kone tak údajne priznala svoju účasť na karteli v Holandsku, len čo sa po svojom internom audite dozvedela o účasti svojej holandskej dcérskej spoločnosti na tomto karteli.

182    Z vyššie uvedenej analýzy však vyplýva, že dôkazy predložené spoločnosťou Kone nepredstavovali významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002. Za týchto okolností Komisia v súlade s týmto ustanovením oprávnene konštatovala, že Kone nemala nárok na zníženie pokuty podľa uvedeného oznámenia.

183    Hoci je pravda, že podľa bodu 23 písm. b) druhého odseku oznámenia o spolupráci z roku 2002 Komisia môže zohľadniť rozsah a kontinuitu spolupráce pri určovaní zníženia pokuty, ktoré je potrebné priznať podniku, ktorý predložil dôkazy s významnou pridanou hodnotou v zmysle bodu 21 uvedeného oznámenia, v rámci príslušného pásma, odkaz žalobkýň v prejednávanej veci na rozsah a kontinuitu spolupráce spoločnosti Kone je irelevantný, keďže podmienky bodu 21 oznámenia v každom prípade neboli splnené.

184    Výhrada založená na rozsahu a kontinuite spolupráce spoločnosti Kone sa teda musí zamietnuť.

185    Žalobkyne po tretie tvrdia, že Komisia tým, že odmietla uplatniť v prípade spoločnosti Kone bod B oznámenia o spolupráci z roku 2002, porušila zásadu ochrany legitímnej dôvery. Žiadatelia o oslobodenie na základe tohto oznámenia totiž údajne môžu očakávať, že dodržanie podmienok stanovených týmto oznámením bude viesť k oslobodeniu od pokút alebo k zníženiu pokuty. Žiadosť spoločnosti Kone týkajúca sa Holandska pritom údajne spĺňala podmienky uvedeného oznámenia.

186    Ako sa uvádza v bode 29 oznámenia o spolupráci z roku 2002, toto oznámenie vyvoláva legitímne očakávania, o ktoré sa opierajú podniky, ktoré chcú informovať Komisiu o existencii kartelu. Vzhľadom na legitímnu dôveru, ktorú podniky, ktoré chcú spolupracovať s Komisiou, mohli vyvodiť z tohto oznámenia, teda Komisia bola povinná postupovať v súlade s ním pri posudzovaní spolupráce spoločnosti Kone v rámci stanovovania pokuty uloženej tejto spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 127 vyššie, bod 608, a Daiichi Pharmaceutical/Komisia, už citovaný v bode 127 vyššie, bod 147).

187    Vzhľadom na to, že žalobkyne nepreukázali, že Komisia pri posudzovaní spolupráce spoločnosti Kone porušila ustanovenia oznámenia o spolupráci z roku 2002, sa však výhrada založená na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery musí tiež zamietnuť.

188    Žalobkyne po štvrté tvrdia, že Komisia tým, že odmietla priznať spoločnosti Kone zhovievavé zaobchádzanie na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002, porušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

189    Na jednej strane žiadosť spoločnosti Kone údajne nie menej jednoznačná ako žiadosti spoločností Otis alebo ThyssenKrupp. Po prvé Otis údajne poprela existenciu štrukturálneho kartelu a tvrdila, že porušenie je premlčané. Po druhé ThyssenKrupp vo svojej žiadosti o zhovievavosť údajne uviedla, že stretnutia sa konali nepravidelne a že počas dlhých období sa nekonalo nijaké stretnutie. ThyssenKrupp údajne ďalej vyhlásila, že porušenie sa týkalo malého počtu projektov. Po tretie žiadosť spoločnosti Kone údajne bola podaná dva a pol mesiaca po šetreniach Komisie v Holandsku, čiže pomerne skoro v priebehu konania. V každom prípade je okamih podania žiadosti o oslobodenie údajne irelevantný, pokiaľ má žiadosť významnú pridanú hodnotu. V rámci kartelu v Nemecku bolo spoločnosti Schindler navyše údajne priznané zníženie o 15 % za jej žiadosť podanú takmer osem mesiacov po šetreniach v Nemecku a tri mesiace po zaslaní žiadostí Komisie o informácie účastníkom porušenia v tomto členskom štáte (odôvodnenia č. 110, 112 a 856 napadnutého rozhodnutia).

190    Na druhej strane postavenie spoločnosti Kone je údajne potrebné porovnať s postavením spoločnosti ThyssenKrupp v Belgicku. Spoločnosti ThyssenKrupp totiž údajne bolo priznané zníženie pokuty o 20 % na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 (odôvodnenia č. 769 až 773 napadnutého rozhodnutia). ThyssenKrupp však údajne bola tretím podnikom, ktorý podal žiadosť o oslobodenie v súvislosti s Belgickom, a jej žiadosť bola údajne obmedzená na vyhlásenia a neobsahovala listinné dôkazy, ktoré by potvrdzovali dôkazy, ktoré Komisia už mala k dispozícii. Okrem toho v čase podania tejto žiadosti Komisia údajne už mala k dispozícii oveľa viac dôkazov týkajúcich sa kartelu v Belgicku ako dôkazov týkajúcich sa kartelu v Holandsku, ktoré mala k dispozícii v čase, keď Kone podala svoju žiadosť o oslobodenie. Odmietnutie priznať zníženie spoločnosti Kone v súvislosti s kartelom v Holandsku je teda údajne diskriminačné.

191    Ako bolo uvedené v bode 135 vyššie, podľa ustálenej judikatúry Komisia v rámci svojho posúdenia spolupráce poskytnutej členmi kartelu nesmie porušiť zásadu rovnosti zaobchádzania.

192    Pokiaľ ide po prvé o údajné porušenie zásady rovnosti zaobchádzania pri posudzovaní spolupráce poskytnutej členmi kartelu v Holandsku, je potrebné konštatovať, že spoločnosti Otis bolo priznané oslobodenie od pokút, keďže podľa bodu 8 písm. a) oznámenia o spolupráci z roku 2002 bola prvým podnikom, ktorý poskytol Komisii dôkazy, ktoré jej umožnili prijať rozhodnutie na vykonanie vyšetrovania (odôvodnenie č. 837 napadnutého rozhodnutia). Situáciu spoločnosti Otis teda nemožno porovnávať so situáciou spoločnosti Kone, ktorá podala svoju žiadosť týkajúcu sa Holandska podľa tohto oznámenia v čase, keď Komisia už vykonala šetrenia v tomto členskom štáte (odôvodnenie č. 846 napadnutého rozhodnutia).

193    ThyssenKrupp bola zas druhým podnikom, ktorý podal žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 týkajúcu sa Holandska, ktorá bola podaná v deň šetrení vykonaných Komisiou v tomto členskom štáte 28. apríla 2004 (odôvodnenia č. 128, 129 a 840 napadnutého rozhodnutia). Tejto spoločnosti bolo priznané zníženie pokuty o 40 % podľa bodu 23 písm. b) prvého odseku prvej zarážky uvedeného oznámenia, keďže ako prvý podnik splnila podmienky stanovené v bode 21 tohto oznámenia tým, že predložila Komisii dôkazy s významnou pridanou hodnotou (odôvodnenie č. 844 napadnutého rozhodnutia). Je potrebné konštatovať, že v súlade s bodom 23 písm. b) prvým odsekom prvou zarážkou tohto oznámenia Kone nemohla získať zníženie pokuty podľa tohto ustanovenia, keďže zníženie pokuty uvedené v tomto ustanovení je vyhradené pre jeden podnik, v tomto prípade pre spoločnosť ThyssenKrupp, ktorej spolupráca predchádzala spolupráci spoločnosti Kone.

194    Bez ohľadu na konštatovanie uvedené v predchádzajúcom bode nemožno spoluprácu spoločnosti Kone považovať za porovnateľnú so spoluprácou spoločnosti ThyssenKrupp. Je totiž nesporné, že ThyssenKrupp v rámci svojej žiadosti o zhovievavosť predložila nový dôkaz z relevantného obdobia, ktorý Komisii pomohol preukázať vykonanie dohody o zosúladenom postupe (odôvodnenie č. 842 napadnutého rozhodnutia). Naproti tomu Kone nepredložila nijaký dôkaz z relevantného obdobia. Z vyhlásení spoločnosti ThyssenKrupp z apríla, mája a októbra 2004 navyše vyplýva, že ThyssenKrupp sa na rozdiel od spoločnosti Kone nikdy neusilovala poprieť existenciu kartelu v Holandsku alebo vyvolať pochybnosti o existencii takého kartelu. Napokon Kone podala svoju žiadosť až 19. júla 2004 (odôvodnenie č. 130 napadnutého rozhodnutia), zatiaľ čo ThyssenKrupp podala svoju žiadosť už v apríli 2004 (odôvodnenie č. 129 napadnutého rozhodnutia). Dátum podania žiadosti podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 je pritom relevantný pre posúdenie pridanej hodnoty predložených dôkazov, keďže toto posúdenie závisí od dôkazov, ktoré Komisia už má k dispozícii (body 7 a 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002).

195    Vzhľadom na to, že situácia spoločnosti Kone na jednej strane a situácia spoločností Otis a ThyssenKrupp na druhej strane nie sú porovnateľné, za týchto okolností Komisia tým, že odmietla priznať zníženie pokuty spoločnosti Kone za jej spoluprácu v rámci preukázania porušenia v Holandsku, neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

196    Po druhé, pokiaľ ide o zaobchádzanie so spoločnosťou ThyssenKrupp na základe jej spolupráce v rámci preukázania kartelu v Belgicku, je potrebné konštatovať, že posúdenie otázky, čo predstavuje významnú pridanú hodnotu, si prirodzene vyžaduje konkrétnu analýzu všetkých dôkazov, ktoré má Komisia k dispozícii v súvislosti s predmetným porušením, a preto informácie súvisiace s odlišnými porušeniami – konkrétne s porušeniami v Belgicku a v Holandsku – nie sú porovnateľné.

197    V každom prípade je potrebné poukázať na to, že pokiaľ ide o porušenie v Belgicku, Kone nepopiera, že žiadosť spoločnosti ThyssenKrupp o zhovievavosť potvrdila dôkazy, ktoré Komisia už mala k dispozícii. Naproti tomu, pokiaľ ide o porušenie v Holandsku, z bodov 165 až 180 vyššie vyplýva, že žiadosť spoločnosti Kone o zhovievavosť nepredstavovala významnú pridanú hodnotu v zmysle bodu 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002. Vzhľadom na to, že situácie jednotlivých podnikov nie sú porovnateľné, Komisia tým, že odmietla priznať spoločnosti Kone zníženie jej pokuty za jej spoluprácu v rámci preukázania kartelu v Holandsku, neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

198    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že všetky výhrady spoločnosti Kone týkajúce sa uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 2002 na jej spoluprácu pri preukázaní porušenia v Holandsku sa musia zamietnuť.

 O žalobnom dôvode založenom na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania pri stanovení sumy zníženia pokút priznaného za spoluprácu spoločnosti Kone v priebehu správneho konania

 Úvodné poznámky

199    V bode 614 oznámenia o výhradách Komisia uviedla, že „zamýšľa priznať zníženie [pokút] za spoluprácu nad rámec oznámenia o spolupráci [z roku 2002], a to najmä vtedy, keď spoločnosť nespochybní skutočnosti konštatované Komisiou, alebo keď poskytne doplňujúcu pomoc, ktorá umožní objasniť alebo doplniť tieto skutočnosti.“

200    V odôvodnení č. 758 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla, že „vzhľadom na to, že bod 614 oznámenia o výhradách vyvolal v predmetnej veci očakávania, rozhodla sa vykladať tento bod v prospech podnikov, ktoré na základe neho prispeli k preukázaniu skutkových okolností porušenia uvedeného v [napadnutom] rozhodnutí tým, že nespochybnili skutkový stav alebo poskytli ďalšie informácie alebo doplňujúce vysvetlenia.“

201    Komisia teda priznala všetkým účastníkom štyroch porušení s výnimkou jednak podnikov, ktorým bolo priznané oslobodenie od pokút (odôvodnenia č. 762, 817 a 839 napadnutého rozhodnutia), a jednak spoločnosti Kone v rámci kartelu v Holandsku (odôvodnenie č. 851 napadnutého rozhodnutia) zníženie pokuty o 1 % za ich spoluprácu nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002 z dôvodu nespochybnenia skutkového stavu uvedeného v oznámení o výhradách (odôvodnenia č. 768, 774, 777, 794, 801, 806, 813, 824, 829, 835, 845, 854, 855 a 856 napadnutého rozhodnutia).

202    Je potrebné postupne preskúmať najprv výhrady spoločnosti Kone týkajúce sa údajnej nezákonnosti úrovne zníženia pokuty za nespochybnenie skutkového stavu, pokiaľ ide o porušenie v Nemecku, ďalej výhrady spoločnosti Kone týkajúce sa skutočnosti, že Komisia odmietla priznať dodatočné zníženie pokuty za poskytnutie doplňujúcich informácií alebo vysvetlení, pokiaľ ide o porušenie v Nemecku, a napokon tvrdenia týkajúce sa skutočnosti, že Komisia odmietla priznať zníženie pokuty spoločnosti Kone za jej údajnú spoluprácu nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002 pri preukázaní porušenia v Holandsku.

 O úrovni zníženia pokuty za nespochybnenie skutkového stavu, pokiaľ ide o porušenie v Nemecku

203    Žalobkyne sa domnievajú, že majú nárok na zníženie pokuty aspoň o 10 % z dôvodu svojej spolupráce nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002 pri preukázaní kartelu v Nemecku. Komisia totiž údajne v bode 614 oznámenia o výhradách vyvolala takéto legitímne očakávania. Tým, že sa Komisia odklonila od svojej predchádzajúcej praxe, podľa ktorej sa podniku, ktorý nespochybní vecnú správnosť skutočností vytknutých v oznámení o výhradách, prizná zníženie pokuty, ktorá by mu bola uložená, o 10 % v súlade s oznámením o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 207, 1996, s. 4) (ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 1996“), údajne sklamala legitímne očakávania žalobkýň.

204    Na úvod treba pripomenúť, že zníženie pokuty z dôvodu spolupráce počas správneho konania je odôvodnené iba v prípade, ak správanie predmetného podniku umožnilo Komisii zistiť existenciu porušenia s menšími ťažkosťami a prípadne ho ukončiť (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, SCA Holding/Komisia, T‑327/94, Zb. s. II‑1373, bod 156; Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, už citovaný v bode 68 vyššie, bod 270, a Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 144 vyššie, bod 449). Z judikatúry navyše vyplýva, že v prípade podniku, ktorý výslovne vyhlási, že nespochybňuje skutkové tvrdenia, na ktorých Komisia zakladá svoje výhrady, možno konštatovať, že prispel k uľahčeniu úlohy Komisie spočívajúcej v objasňovaní a stíhaní porušení pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Mo och Domsjö/Komisia, T‑352/94, Zb. s. II‑1989, bod 395, a SCA Holding/Komisia, už citovaný, bod 157).

205    Je pravda, že oznámenie o spolupráci z roku 2002 na rozdiel od oznámenia o spolupráci z roku 1996 nestanovuje nijaké zníženie pokút v prospech podnikov, ktoré nespochybňujú vecnú správnosť skutkových okolností, na ktorých Komisia zakladá svoje obvinenia v oznámení o výhradách. Komisia však v odôvodnení č. 758 napadnutého rozhodnutia uznala, že bod 614 oznámenia o výhradách vyvolal u podnikov legitímne očakávanie, že nespochybnenie skutkového stavu bude viesť k zníženiu pokuty nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002, takže sa rozhodla vykladať tento bod v prospech týchto podnikov. V tom istom odôvodnení Komisia tiež uviedla, že „v rámci rozsahu zníženia sa musí zohľadniť skutočnosť, že spolupráca poskytnutá po zaslaní oznámenia o výhradách, keď Komisia už preukázala všetky zložky porušenia a keď podnik už vedel o všetkých výsledkoch prešetrovania a mal prístup k vyšetrovaciemu spisu, môže Komisii pomôcť pri prešetrovaní nanajvýš vo veľmi obmedzenej miere.“ Komisia ďalej uviedla, že „uznanie skutkového stavu je za týchto okolností vo všeobecnosti nanajvýš dôkazom, ktorý potvrdzuje skutkový stav, ktorý je podľa názoru Komisie spravidla dostatočne preukázaný inými dôkazmi založenými v spise.“

206    Právo domáhať sa ochrany legitímnej dôvery sa vzťahuje na každého jednotlivca, ktorý sa nachádza v situácii, z ktorej vyplýva, že správny orgán Únie tým, že mu poskytol presné uistenia, vyvolal u neho dôvodné očakávania [rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 2004, Di Lenardo a Dilexport, C‑37/02 a C‑38/02, Zb. s. I‑6911, bod 70; rozsudky Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1998, Embassy Limousines & Services/Parlament, T‑203/96, Zb. s. II‑4239, bod 74, a z 15. novembra 2007, Enercon/ÚHVT (Konvertor veternej energie), T‑71/06, neuverejnený v Zbierke, bod 36].

207    Nikto sa však nemôže odvolávať na porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery, pokiaľ neexistujú presné uistenia, ktoré mu mal poskytnúť správny orgán (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. septembra 1995, Lefebvre a i./Komisia, T‑571/93, Zb. s. II‑2379, bod 72, a z 29. januára 1998, Dubois et Fils/Rada a Komisia, T‑113/96, Zb. s. II‑125, bod 68). Bez ohľadu na formu ich oznámenia sú takýmito uisteniami informácie, ktoré sú presné a zhodujúce sa, neviažu sa na splnenie nijakej podmienky a pochádzajú z oprávnených a dôveryhodných zdrojov (rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. júla 1998, Mellett/Súdny dvor, T‑66/96 a T‑221/97, Zb. VS s. I‑A‑449 a II‑1305, body 104 a 107).

208    Ako už bolo uvedené v bode 199 vyššie, Komisia v prejednávanej veci v bode 614 oznámenia o výhradách uviedla, že „zamýšľa priznať zníženie [pokút] za spoluprácu nad rámec oznámenia o spolupráci [z roku 2002], a to najmä vtedy, keď spoločnosť nespochybní skutočnosti konštatované Komisiou, alebo keď poskytne doplňujúcu pomoc, ktorá umožní objasniť alebo doplniť tieto skutočnosti.“ Takéto tvrdenie nemožno považovať za presné uistenie, ktoré mohlo u spoločnosti Kone vyvolať dôvodné očakávania, že jej bude priznané zníženie pokút o viac ako 1 %. V bode 614 oznámenia o výhradách totiž nie je uvedený rozsah alebo sadzba zníženia, ktoré sa prípadne prizná dotknutým podnikom, takže tento bod nemohol v tejto súvislosti v žiadnom prípade vyvolať akúkoľvek legitímnu dôveru.

209    V tejto súvislosti je tiež potrebné zamietnuť tvrdenie žalobkýň, že Komisia sa odklonila od svojej predchádzajúcej praxe, podľa ktorej podniku, ktorý nespochybní vecnú správnosť skutočností vytknutých v oznámení o výhradách, sa podľa oznámenia o spolupráci z roku 1996 prizná zníženie pokuty, ktorá by mu bola uložená, o 10 %.

210    V prvom rade treba pripomenúť, že hoci je pravda, že oznámenie o spolupráci z roku 1996 v oddiele D bode 2 druhej zarážke stanovovalo, že podniku sa môže priznať „… zníženie pokuty, ktorá by mu bola uložená v prípade, ak by nespolupracoval, o 10 až 50 %…, ak… po doručení oznámenia o výhradách informuje Komisiu, že nespochybňuje vecnú správnosť skutkových okolností, na ktorých Komisia zakladá svoje obvinenia [neoficiálny preklad],“ oznámenie o spolupráci z roku 2002 už nestanovuje zníženie pokuty z tohto dôvodu. Žalobkyne pritom nespochybňujú, že na ich žiadosť o zhovievavosť sa vzťahuje iba oznámenie o spolupráci z roku 2002, pričom táto žiadosť bola navyše podaná výslovne na základe tohto oznámenia. Rozhodovacia prax Komisie týkajúca sa uplatňovania oddielu D bodu 2 druhej zarážky oznámenia o spolupráci z roku 1996 teda nemôže vyvolať legitímnu dôveru žalobkýň, pokiaľ ide o úroveň zníženia pokuty spoločnosti Kone za nespochybnenie skutkového stavu týkajúceho sa kartelu v Nemecku založenú na bode 614 oznámenia o výhradách (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 21. septembra 2006, JCB Service/Komisia, C‑167/04 P, Zb. s. I‑8935, body 201 a 205, a zo 7. júna 2007, Britannia Alloys & Chemicals/Komisia, C‑76/06 P, Zb. s. I‑4405, bod 60; rozsudok Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 34 vyššie, bod 92).

211    Ďalej je potrebné poukázať na to, že tvrdenie žalobkýň – ktoré Komisia spochybňuje –, že Komisia spoločnosti Kone na stretnutí 26. januára 2005 oznámila, že bod 614 oznámenia o výhradách sa uplatní rovnako ako v rámci predchádzajúcej úpravy, nie je podložené nijakým dôkazom. Naopak, v zápisnici z tohto stretnutia vyhotovenej Komisiou sa v súvislosti s uskutočnenými diskusiami týkajúcimi sa bodu 614 oznámenia o výhradách nespomína nijaké uistenie, ktoré Komisia v tomto smere údajne poskytla spoločnosti Kone.

212    Napokon z judikatúry vyplýva, že hospodárske subjekty nemôžu legitímne veriť, že zostane zachovaná existujúca situácia, ktorú môžu inštitúcie v rámci svojej diskrečnej právomoci zmeniť (rozsudky Súdneho dvora z 5. októbra 1994, Nemecko/Rada, C‑280/93, Zb. s. I‑4973, bod 80, a z 30. júna 2005, Alessandrini a i./Komisia, C‑295/03 P, Zb. s. I‑5673, bod 89; pozri tiež rozsudok Archer Daniels Midland a Archer Daniels Midland Ingredients/Komisia, už citovaný v bode 46 vyššie, bod 64 a tam citovanú judikatúru). Účinné uplatňovanie pravidiel súťažného práva Únie si vyžaduje, aby Komisia mohla kedykoľvek prispôsobiť úroveň pokút potrebám tejto politiky (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 80 vyššie, bod 109; z 2. októbra 2003, Aristrain/Komisia, C‑196/99 P, Zb. s. I‑11005, bod 81, a Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 34 vyššie, bod 227; rozsudky Súdu prvého stupňa z 10. marca 1992, Solvay/Komisia, T‑12/89, Zb. s. II‑907, bod 309, a zo 14. mája 1998, Europa Carton/Komisia, T‑304/94, Zb. s. II‑869, bod 89).

213    Z toho vyplýva, že výhrada žalobkýň založená na nedostatočnom znížení pokuty za nespochybnenie skutkového stavu, pokiaľ ide o porušenie v Nemecku, je nedôvodná.

 O odmietnutí Komisie priznať dodatočné zníženie pokuty za poskytnutie informácií a doplňujúcich vysvetlení týkajúcich sa porušenia v Nemecku

214    Žalobkyne tvrdia, že pokiaľ ide o porušenie v Nemecku, Kone má nárok na dodatočné zníženie pokuty za svoju spoluprácu nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002, keďže – na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie č. 794 napadnutého rozhodnutia) – Kone umožnila spresniť alebo doplniť skutočnosti uvedené v oznámení o výhradách. Oddiel 7 odpovede spoločnosti Kone na oznámenie o výhradách totiž údajne opravuje a spresňuje viaceré skutočnosti týkajúce sa úlohy nemeckého priemyselného združenia VDMA. Kone údajne tiež upriamila pozornosť Komisie na skutočnosť, že Komisia v oznámení o výhradách údajne nesprávne zohľadnila výnosy súboru odvetví „nové zariadenia“, „služby“ a „modernizácia“. Komisia v napadnutom rozhodnutí údajne uznala, že kartel sa týkal len výnosov odvetvia „nové zariadenia“.

215    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že žalobkyne neuvádzajú, ako údajné vysvetlenia spoločnosti Kone týkajúce sa priemyselného združenia VDMA pomohli Komisii pri jej vyšetrovaní. V každom prípade cieľom údajných vysvetlení spoločnosti Kone v tejto súvislosti nebolo spresniť alebo doplniť skutočnosti uvedené v oznámení o výhradách, ale vyvrátiť ich, keďže ich cieľom bolo predovšetkým spochybniť tvrdenia spoločnosti Schindler týkajúce sa vytvorenia pracovnej skupiny pre eskalátory. Kone navyše v rámci výkonu svojho práva na obhajobu zdôraznila, že uvedenie tohto projektu v oznámení o výhradách je irelevantné. Pokiaľ ide o skutočnosť, že Komisia v oznámení o výhradách údajne nesprávne zohľadnila príjmy všetkých odvetví spomenutých v bode 214 vyššie, je potrebné poukázať na to, že cieľom odpovede spoločnosti Kone na oznámenie o výhradách bolo preukázať, že Komisia pri výpočte pokuty nesprávne vymedzila trhy s výťahmi a eskalátormi dotknuté kartelom. Kone tým iba úspešne uplatnila svoje právo na obhajobu, keďže Komisia v napadnutom rozhodnutí zohľadnila vymedzenie, ktoré navrhla Kone vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách. Táto výhrada sa teda musí tiež zamietnuť.

 O odmietnutí Komisie priznať spoločnosti Kone zníženie pokuty za jej údajnú spoluprácu nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002 pri preukázaní kartelu v Holandsku

216    Pokiaľ ide o údajnú spoluprácu spoločnosti Kone nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002, Komisia v odôvodnení č. 851 napadnutého rozhodnutia uvádza:

„Vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách Kone uvádza, že nespochybňuje skutkový stav týkajúci sa Holandska. Namiesto toho, aby poskytla ďalšiu pomoc, ktorá by umožnila spresniť alebo doplniť skutočnosti uvedené v oznámení o výhradách, Kone sa systematicky usilovala minimalizovať dosah skutočností uvedených v tomto oznámení. Nespochybnenie skutkového stavu teda treba považovať za čisto formálne a nejednoznačné a toto nespochybnenie nemá nijaký pozitívny vplyv na preukázanie skutkového stavu. Nestačí, ak podnik všeobecne vyhlási, že nespochybňuje skutkový stav, ak toto vyhlásenie nemá pre Komisiu nijaký význam, keďže sú k nemu pripojené mnohé výhrady, ako je to v prejednávanej veci. Spoločnosti Kone teda nemožno priznať nijaké zníženie pokuty.“

217    Žalobkyne po prvé tvrdia, že Komisia mala priznať spoločnosti Kone zníženie pokuty na základe bodu 3 šiestej zarážky usmernení z roku 1998 z dôvodu jej účinnej spolupráce v konaní v rámci preukázania kartelu v Holandsku a tým, že to neurobila, sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia. Tvrdia tiež, že vzhľadom na bod 614 oznámenia o výhradách a odôvodnenie č. 758 napadnutého rozhodnutia mali legitímnu dôveru, že táto spolupráca bude vykompenzovaná znížením ich pokuty.

218    Je potrebné poukázať na to, že podľa bodu 3 šiestej zarážky usmernení z roku 1998 spoluprácu mimo pôsobnosti oznámenia o spolupráci z roku 1996 možno považovať za poľahčujúcu okolnosť. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že v bode 614 oznámenia o výhradách Komisia uviedla, že zamýšľa „priznať zníženie [pokút] za spoluprácu nad rámec oznámenia o spolupráci [z roku 2002], a to najmä vtedy, keď spoločnosť nespochybní skutočnosti konštatované Komisiou, alebo keď poskytne doplňujúcu pomoc, ktorá umožní objasniť alebo doplniť tieto skutočnosti.“ V odôvodnení č. 758 napadnutého rozhodnutia Komisia v tejto súvislosti uviedla, že „vzhľadom na to, že bod 614 oznámenia o výhradách vyvolal v predmetnej veci očakávania, rozhodla sa vykladať tento bod v prospech podnikov, ktoré na základe neho prispeli k preukázaniu skutkových okolností porušenia uvedeného v [napadnutom] rozhodnutí tým, že nespochybnili skutkový stav alebo poskytli ďalšie informácie alebo doplňujúce vysvetlenia.“

219    Po prvé podľa žalobkýň sa spolupráca spoločnosti Kone v rámci správneho konania mala považovať za poľahčujúcu okolnosť podľa ustanovenia uvedeného v predchádzajúcom bode, na základe ktorej by mala nárok na zníženie pokuty.

220    V tejto súvislosti stačí uviesť, že vzhľadom na nejednoznačnosť vyhlásení spoločnosti Kone uvedených v jej žiadosti podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 (pozri bod 175 vyššie), ktoré navyše neodôvodňovali nijaké zníženie pokuty uloženej spoločnosti Kone za porušenie v Holandsku v rámci uvedeného oznámenia, spoluprácu tohto podniku v každom prípade nemožno považovať za poľahčujúcu okolnosť. Žalobkyne teda tiež nemôžu tvrdiť, že mali akúkoľvek legitímnu dôveru, že sa im z tohto dôvodu prizná zníženie pokuty.

221    Po druhé žalobkyne sa domnievajú, že Kone úplne spolupracovala s Komisiou počas celého konania nad rámec požiadaviek vyplývajúcich z oznámenia o spolupráci z roku 2002. Kone tak v prvom rade údajne vôbec nebránila Komisii v inšpekcii jej priestorov v Holandsku a urobila všetko, čo mohla, aby uľahčila zber informácií zamestnancami Komisie. Kone navyše údajne rýchlo a úplne odpovedala na žiadosť Komisie o informácie týkajúce sa Holandska, ktorá jej bola doručená 13. septembra 2004. Kone bola napokon údajne veľmi flexibilná, pokiaľ ide o požiadavky dôvernosti informácií, ktoré poskytla, čo údajne znížilo administratívnu záťaž Komisie pri vytváraní nedôvernej verzie jej spisu na sprístupnenie účastníkom konania.

222    Takéto tvrdenia nemožno prijať. V súlade s článkom 18 ods. 1 a článkom 20 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 sú totiž podniky povinné odpovedať na žiadosti o informácie a podrobiť sa šetreniam. Spolupráca pri vyšetrovaní, ktorá neprekračuje rámec povinností, ktoré podnikom vyplývajú z týchto ustanovení, pritom neodôvodňuje zníženie pokuty (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Weig/Komisia, T‑317/94, Zb. s. II‑1235, bod 283, a Scandinavian Airlines System/Komisia, už citovaný v bode 67 vyššie, bod 218). Okrem toho nemožno vychádzať z toho, že údajne flexibilný postoj podniku k žiadostiam o dôverné zaobchádzanie s informáciami, ktoré poskytne Komisii, uľahčuje úlohu Komisie spočívajúcu v objasňovaní a stíhaní porušení pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudok Mo och Domsjö/Komisia, už citovaný v bode 204 vyššie, body 395 a 396). Ako uvádza Komisia, vyšetrovaniu v tomto smere nebránia opodstatnené žiadosti o dôverné zaobchádzanie a v každom prípade prináležalo spoločnosti Kone, aby požiadala o dôverné zaobchádzanie s údajmi, ktoré sa podľa jej názoru nemali sprístupniť tretím osobám. Okolnosti uvedené v bode 221 vyššie teda nemohli vyvolať u spoločnosti Kone nijakú legitímnu dôveru, že jej bude priznané zníženie pokuty.

223    Po tretie žalobkyne tvrdia, že Komisia tým, že nepriznala spoločnosti Kone zníženie jej pokuty, porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, keďže žiadny iný podnik, ktorému boli uložené pokuty, neposkytol z vlastnej iniciatívy a nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002 informácie, ktoré umožnili Komisii ľahšie preukázať porušenie. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že tvrdenie žalobkýň je založené na nesprávnom predpoklade. Ako totiž vyplýva z odôvodnení č. 845, 854 a 855 napadnutého rozhodnutia, spoločnostiam ThyssenKrupp, Schindler a MEE bolo priznané zníženie ich pokuty nie z dôvodu, že by z vlastnej iniciatívy a nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002 poskytli doplňujúce informácie, ale preto, lebo vyhlásili, že nespochybňujú skutočnosti uvedené v oznámení o výhradách. Situáciu spoločnosti Kone na jednej strane a situáciu ostatných podnikov, ktorým boli uložené pokuty za kartel v Holandsku, na druhej strane teda nemožno považovať za porovnateľné, a preto odmietnutie Komisie znížiť pokutu spoločnosti Kone neporušuje zásadu rovnosti zaobchádzania.

224    Po druhé žalobkyne tvrdia, že Komisia mala priznať spoločnosti Kone zníženie pokuty, keďže tento podnik v žiadnej fáze konania nespochybnil hlavné skutkové zistenia Komisie. Tvrdenie uvedené v odôvodnení č. 851 a v poznámke pod čiarou 949 napadnutého rozhodnutia, že nespochybnenie skutkového stavu v odpovedi na oznámenie o výhradách je čisto formálne a nejednoznačné, je teda údajne zjavne nesprávne.

225    V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Kone vo svojej žiadosti podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 týkajúcej sa Holandska poprela protisúťažný účel stretnutí medzi súťažiteľmi. [dôverné]. V tomto smere je tiež potrebné zdôrazniť, že Kone nikdy neodvolala tieto vyhlásenia, ale vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách sa ich usilovala odôvodniť.

226    Je pravda, že Kone vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách uvádza, že „nespochybňuje skutočnosti uvedené v oznámení o výhradách“ a že „sa podieľala na zosúladenom správaní [v odvetví] výťahov a eskalátorov… v Holandsku od júna 1999 do 5. marca 2004“ a že „nepopiera, že zosúladený postup sa v rozsahu, v akom je podložený skutočnosťami obsiahnutými v spise Komisie…, týkal jediného a pokračujúceho porušenia.“ Je však potrebné konštatovať, že odpoveď spoločnosti Kone na oznámenie o výhradách sa vyznačuje tou istou nejednoznačnosťou ako jej žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 týkajúca sa Holandska.

227    Po prvé, zatiaľ čo v súvislosti s porušeniami v Belgicku, v Nemecku a v Luxembursku odpoveď spoločnosti Kone na oznámenie o výhradách obsahuje zakaždým tvrdenie, že Kone „nespochybňuje skutočnosti uvedené v oznámení Komisie o výhradách“, v časti jej odpovede na oznámenie o výhradách týkajúcej sa porušenia v Holandsku takéto vyhlásenie nie je uvedené. Na to, aby podniku bolo možné priznať zníženie pokuty z dôvodu nespochybnenia skutkového stavu, pritom podnik musí po oboznámení sa s oznámením o výhradách výslovne informovať Komisiu o tom, že nezamýšľa spochybniť vecnú správnosť skutkového stavu (pozri v tomto zmysle rozsudok Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 144 vyššie, bod 504). Nemožno konštatovať, že vyhlásenie, že Kone „nepopiera, že zosúladený postup sa v rozsahu, v akom je podložený skutočnosťami obsiahnutými v spise Komisie…, týkal jediného a pokračujúceho porušenia“ – na rozdiel od vyhlásení uvedených v súvislosti s troma ďalšími dotknutými členskými štátmi – uľahčilo úlohu Komisie spočívajúcu v objasňovaní a stíhaní porušení pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudok Mo och Domsjö/Komisia, už citovaný v bode 204 vyššie, body 395 a 396).

228    Po druhé je potrebné konštatovať, že Kone vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách pripomenula, že jej zamestnanci v Holandsku „sa nepodieľali na protisúťažnom správaní, v každom prípade nie v podstatnej miere.“ Hoci Kone pripúšťa, že „mohla prekročiť hranicu toho, čo bolo legitímne,“ s poukazom na svoju žiadosť podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 týkajúcu sa Holandska tvrdí, že nepredloženie ponuky na alebo predloženie nekonkurenčnej ponuky môže vyplývať z jednostranného obchodného správania a nevyhnutne neznamená existenciu kartelu. Pokiaľ ide o zmluvy o údržbe a modernizácii, Kone vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách tvrdí, že jej politika v tejto oblasti bola založená na „obchodných dôvodoch“ a že jej „stratégia nemohla mať protisúťažný cieľ alebo účinok.“ Pokiaľ ide o nové zariadenia, Kone sa v opise projektov, ktoré boli údajne súčasťou kartelu, odvoláva na obchodné dôvody, na ktorých bolo založené jej správanie, a uvádza, že „z vyššie uvedených projektov vyplýva nielen to, že rozsah porušenia bol veľmi obmedzený, ale tiež že povaha zosúladeného postupu siahala len od diskusie o projekte bez výmeny cien… k výmene cien bez pridelenia projektu… a len veľmi zriedka zahŕňala pridelenie projektu…“ Kone navyše uvádza, že „aj keby si účastníci pridelili projekt, nemohlo to mať vplyv na trh“ a že „výsledok by bol v prípade neexistencie kontaktu medzi účastníkmi často rovnaký…“ Pokiaľ ide o niektoré jednotlivé projekty [dôverné], Kone rovnako tvrdila, že spis Komisie neobsahuje dostatok dôkazov na odôvodnenie záveru o existencii protisúťažného správania.

229    Po tretie Kone sa vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách tiež usilovala minimalizovať dôkaznú hodnotu vyhlásení spoločností ThyssenKrupp a Otis, ktoré – ako vyplýva z odôvodnení č. 370 až 530 napadnutého rozhodnutia – mali zásadný význam pre konštatovanie porušenia v Holandsku. Komisia teda musela v odôvodneniach č. 531 až 541 napadnutého rozhodnutia podrobne reagovať na túto argumentáciu spoločnosti Kone.

230    Preto je potrebné konštatovať, že – ako uvádza Komisia (odôvodnenie č. 851 napadnutého rozhodnutia) – nespochybnenie skutkového stavu spoločnosťou Kone, pokiaľ ide o porušenie v Holandsku, bolo čisto formálne a nejednoznačné a nemalo nijaký pozitívny vplyv na preukázanie skutkového stavu.

231    Z vyššie uvedeného vyplýva, že Kone vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách opisuje svoju účasť na porušení v Holandsku buď čisto hypoteticky, alebo tak, že minimalizuje protisúťažné účinky dohôd. Vzhľadom na to, že Kone navyše spochybňuje vyhlásenia, ktoré ThyssenKrupp a Otis uviedli v rámci svojej žiadosti podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 týkajúcej sa Holandska, je potrebné konštatovať, že za okolností prejednávanej veci tvrdenia spoločnosti Kone uvedené v bode 227 vyššie neboli pre Komisiu vôbec užitočné (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, Corus UK/Komisia, T‑48/00, Zb. s. II‑2325, bod 193, a Groupe Danone/Komisia, už citovaný v bode 144 vyššie, bod 505). Tým, že Kone vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách spochybnila podstatu skutkových tvrdení Komisie, neprispela k uľahčeniu úlohy Komisie spočívajúcej v objasňovaní a stíhaní porušení pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok Mo och Domsjö/Komisia, už citovaný v bode 204 vyššie, bod 396). Hoci je pravda, že Kone tým oprávnene uplatnila svoje právo na obhajobu, nemožno vytýkať Komisii, že jej z tohto dôvodu nepriznala zníženie pokuty za nespochybnenie skutkového stavu.

232    Komisia teda v odôvodnení č. 851 napadnutého rozhodnutia oprávnene rozhodla, že spoločnosti Kone v súvislosti s porušením v Holandsku neprizná zníženie pokuty na základe jej spolupráce nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002.

233    Po tretie žalobkyne tvrdia, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania tým, že spoločnostiam ThyssenKrupp, Schindler a MEE priznala zníženie pokút za nespochybnenie skutkového stavu, zatiaľ čo spoločnosti Kone odmietla priznať takéto zníženie. Podľa žalobkýň, ktoré navyše nespochybňujú konštatovania Komisie, že ThyssenKrupp, Schindler a MEE vo svojich odpovediach na oznámenie o výhradách výslovne vyhlásili, že nespochybňujú uvedené skutočnosti (odôvodnenia č. 845, 854 a 855 napadnutého rozhodnutia), pritom z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že tri prvé podniky vo svojich odpovediach spochybnili niektoré konštatovania Komisie týkajúce sa Holandska.

234    V tejto súvislosti bolo spomenuté, že podľa ustálenej judikatúry Komisia v rámci svojho posúdenia spolupráce poskytnutej členmi kartelu nesmie porušiť zásadu rovnosti zaobchádzania (pozri bod 135 vyššie). Dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania však musí byť v súlade s dodržiavaním zásady zákonnosti, podľa ktorej sa nikto nemôže dovolávať vo svoj prospech nezákonnosti spôsobenej v prospech iného (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 4. júla 1985, Williams/Dvor audítorov, 134/84, Zb. s. 2225, bod 14; rozsudky Súdu prvého stupňa SCA Holding/Komisia, už citovaný v bode 204 vyššie, bod 160; z 20. marca 2002, LR AF 1998/Komisia, T‑23/99, Zb. s. II‑1705, bod 263, a Mo och Domsjö/Komisia, už citovaný v bode 204 vyššie, bod 398).

235    Okrem toho podľa judikatúry v prípade podniku, ktorý výslovne vyhlási, že nespochybňuje skutkové tvrdenia, na ktorých Komisia zakladá svoje výhrady, možno konštatovať, že prispel k uľahčeniu úlohy Komisie spočívajúcej v objasňovaní a stíhaní porušení pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže. Vo svojich rozhodnutiach, ktorými sa konštatuje porušenie týchto pravidiel, je Komisia oprávnená považovať takéto správanie za uznanie skutkových tvrdení, a teda za dôkaz o dôvodnosti predmetných tvrdení. Takéto správanie teda môže odôvodniť zníženie pokuty. To neplatí, ak podnik vo svojej odpovedi spochybní podstatu týchto tvrdení. Podnik totiž tým, že počas správneho konania zaujme takýto prístup, neprispieva k uľahčeniu úlohy Komisie spočívajúcej v objasňovaní a stíhaní porušení pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudok Mo och Domsjö/Komisia, už citovaný v bode 204 vyššie, body 395 a 396).

236    V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že pokiaľ Komisia v odôvodneniach č. 845, 854 a 855 napadnutého rozhodnutia priznala spoločnostiam ThyssenKrupp, Schindler a MEE zníženie pokút o 1 % za nespochybnenie skutkového stavu, tieto zníženia možno považovať za zákonné iba v rozsahu, v akom dotknuté podniky výslovne vyhlásili, že nespochybňujú tento skutkový stav (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Mayr-Melnhof/Komisia, T‑347/94, Zb. s. II‑1751, bod 333, a Mo och Domsjö/Komisia, už citovaný v bode 204 vyššie, bod 397), a vo svojich odpovediach na oznámenie o výhradách nespochybnili podstatu tvrdení Komisie (pozri v tomto zmysle rozsudok Mo och Domsjö/Komisia, už citovaný v bode 204 vyššie, bod 396).

237    Žalobný dôvod žalobkýň sa musí zamietnuť ako nedôvodný vzhľadom na to, že je založený na predpoklade, že iným účastníkom kartelu v Holandsku boli priznané protiprávne zníženia pokút, keďže z odôvodnení napadnutého rozhodnutia, na ktoré poukazujú žalobkyne, údajne konkrétne vyplýva, že uvedení účastníci skutočne spochybnili skutočnosti uvedené v oznámení o výhradách.

238    Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenia žalobkýň, ktoré podľa ich názoru preukazujú, že iným podnikom bolo priznané zníženie ich pokuty za nespochybnenie skutkového stavu aj napriek tomu, že vo svojich odpovediach na oznámenie o výhradách spochybnili skutkový stav týkajúci sa Holandska, z oznámenia o výhradách a z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že tieto tvrdenia sú nedôvodné.

239    Pokiaľ ide po prvé o spoločnosť Schindler, žalobkyne tvrdia, že z odôvodnení č. 593 a 594 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že táto spoločnosť spochybnila existenciu porušenia článku 81 ES. Z odôvodnenia č. 667 napadnutého rozhodnutia navyše údajne vyplýva, že Schindler tvrdila, že protiprávne kontakty medzi súťažiteľmi neviedli k zvýšeniu cien na trhu a že došlo k rozdeleniu iba obmedzenej časti projektov, zatiaľ čo členovia kartelu si naďalej konkurovali. Napokon podľa odôvodnenia č. 751 napadnutého rozhodnutia Schindler údajne tvrdila, že súťažitelia sa nedohodli na vzájomných odvetných opatreniach na zabezpečenie riadneho uplatňovania dohôd.

240    V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci je pravda, že ako vyplýva z odôvodnení č. 593 a 594 napadnutého rozhodnutia, Schindler tvrdila, že článok 81 ES nemožno uplatniť na predmetné kartelové dohody z dôvodu neexistencie citeľného vplyvu na obchod medzi členskými štátmi a z dôvodu ich vnútroštátneho dosahu, treba poukázať na to, že Schindler tým nespochybnila skutočnosti, na ktorých bolo založené posúdenie Komisie týkajúce sa citeľného vplyvu predmetných porušení na obchod medzi členskými štátmi, ktoré boli uvedené v oznámení o výhradách. Tvrdenia týkajúce sa neexistencie zvýšenia cien a obmedzeného počtu rozdelených projektov navyše nemožno považovať za spochybnenie skutkového stavu zo strany spoločnosti Schindler, keďže tieto skutočnosti vyplývajú najmä z bodov 412, 415, 437 a 442 oznámenia o výhradách. Napokon tvrdenie spoločnosti Schindler, ktorým sa domáhala uplatnenia poľahčujúcej okolnosti z dôvodu údajnej neexistencie odvetných opatrení, nepredstavuje spochybnenie skutkového stavu zo strany spoločnosti Schindler, keďže neexistencia odvetných opatrení bola konštatovaná v bode 432 oznámenia o výhradách. Schindler teda iba využila toto konštatovanie s cieľom preukázať, že vo vzťahu k nej je potrebné uplatniť poľahčujúcu okolnosť.

241    V každom prípade z nedôvernej verzie odpovede spoločnosti Schindler na oznámenie o výhradách predloženej na žiadosť Všeobecného súdu vyplýva, že Schindler, ktorá v uvedenej odpovedi výslovne vyhlásila, že nespochybňuje skutočnosti, na ktorých sú založené výhrady Komisie, v tejto odpovedi nespochybnila skutočnosti uvedené Komisiou.

242    Po druhé, pokiaľ ide o spoločnosť ThyssenKrupp, žalobkyne tvrdia, že z odôvodnení č. 593, 594 a 724 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že ThyssenKrupp spochybnila existenciu porušenia článku 81 ES a tvrdila, že sa nepodieľala na všetkých zložkách porušenia. Z odôvodnení č. 508, 513 a 515 napadnutého rozhodnutia údajne tiež vyplýva, že ThyssenKrupp spochybnila niektoré skutočnosti týkajúce sa dĺžky trvania svojej účasti na karteli.

243    V tejto súvislosti – hoci je pravda, že ako vyplýva z odôvodnení č. 593 a 594 napadnutého rozhodnutia, ThyssenKrupp tvrdila, že článok 81 ES nemožno uplatniť na predmetné kartelové dohody z dôvodu neexistencie citeľného vplyvu na obchod medzi členskými štátmi a z dôvodu ich vnútroštátneho dosahu – je potrebné poukázať na to, že ThyssenKrupp tým nespochybnila skutočnosti, na ktorých bolo založené posúdenie Komisie týkajúce sa citeľného vplyvu predmetných porušení na obchod medzi členskými štátmi, ktoré boli uvedené v oznámení o výhradách. Okrem toho možnosť, že ThyssenKrupp sa nezúčastnila na všetkých stretnutiach, vyplýva z bodu 575 oznámenia o výhradách. ThyssenKrupp vôbec nespochybnila túto skutočnosť, ale ju len využila s cieľom preukázať existenciu poľahčujúcej okolnosti vo vzťahu k nej (odôvodnenie č. 726 napadnutého rozhodnutia). Napokon, pokiaľ ide o údajné spochybnenie skutočností týkajúcich sa dĺžky trvania jej účasti na karteli, ktoré údajne vyplýva z odôvodnení č. 508 a 513 až 515 napadnutého rozhodnutia, je potrebné poukázať na to, že tvrdenie spoločnosti ThyssenKrupp, že sa nezúčastnila na nijakom stretnutí v období od polovice roka 2002 do apríla/mája 2003, už bolo výslovne uvedené v bode 506 oznámenia o výhradách. V odôvodnení č. 515 napadnutého rozhodnutia Komisia navyše v podstate konštatovala, že je možné, že ThyssenKrupp sa nezúčastnila na stretnutiach, ktoré sa uskutočnili v priebehu druhého štvrťroka 2002, ale že táto skutočnosť – aj za predpokladu, že by bola preukázaná – nepreukazuje, že ThyssenKrupp opustila kartel.

244    Po tretie, pokiaľ ide o spoločnosť MEE, žalobkyne v prvom rade tvrdia, že z odôvodnenia č. 751 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že tento podnik tvrdil, že neexistoval nijaký kompenzačný alebo kontrolný mechanizmus. Z poznámok pod čiarou 644, 676, 693, 697, 709, 713 a 714 napadnutého rozhodnutia ďalej údajne vyplýva, že MEE tvrdila, že nebola pozvaná do verejnej obchodnej súťaže týkajúcej sa siedmich projektov spomenutých v oznámení o výhradách, a preto nepredložila ponuku na tieto projekty. Z odôvodnenia č. 481 a z poznámky pod čiarou 715 napadnutého rozhodnutia navyše údajne vyplýva, že MEE spochybnila konštatovanie, že sa zúčastnila na iných stretnutiach týkajúcich sa nových montáží zariadení po septembri 2001. Napokon podľa odôvodnenia č. 724 napadnutého rozhodnutia MEE vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách údajne tvrdila, že sa nepodieľala na všetkých zložkách porušenia.

245    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že ani tieto tvrdenia nepredstavujú spochybnenie skutkového stavu uvedeného v oznámení o výhradách.

246    Pokiaľ ide o tvrdenie, že neexistoval kompenzačný alebo kontrolný mechanizmus, je potrebné konštatovať, že táto skutočnosť vyplýva z bodu 431 oznámenia o výhradách. MEE sa teda namiesto toho, aby spochybňovala túto skutočnosť, usilovala využiť ju vo svoj prospech s cieľom získať zníženie pokuty na základe poľahčujúcej okolnosti (odôvodnenie č. 751 napadnutého rozhodnutia).

247    Pokiaľ ide o tvrdenie, že MEE údajne tvrdila, že nebola pozvaná do verejnej obchodnej súťaže týkajúcej sa siedmich projektov spomenutých v oznámení o výhradách, a preto nepredložila ponuku na tieto projekty, je potrebné poukázať na to, že z bodu 441 oznámenia o výhradách vyplýva, že zákazníci vždy nevyzývali všetkých členov kartelu v Holandsku na predloženie ponuky na konkrétny projekt. V každom prípade, ako vyplýva z odôvodnení a z poznámok pod čiarou citovaných žalobkyňami, MEE nepoprela, že sa zúčastnila na predmetných stretnutiach a že bola informovaná o diskusiách (poznámky pod čiarou 644, 676, 693, 697, 713 a 714 napadnutého rozhodnutia).

248    Z poznámky pod čiarou 709 napadnutého rozhodnutia navyše vyplýva, že MEE nepopiera skutkové zistenie Komisie, ale len tvrdenie jediného člena kartelu, konkrétne spoločnosti Kone, spomenuté v bode 497 oznámenia o výhradách, ktoré navyše nebolo potvrdené ostatnými účastníkmi.

249    Pokiaľ ide o tvrdenie, že MEE poprela svoju účasť na iných stretnutiach, ktorých predmetom boli projekty týkajúce sa montáže nových zariadení po septembri 2001, stačí uviesť, že žalobkyne presne neoznačili nijaký konkrétny projekt týkajúci sa montáže nových zariadení, na ktorom by sa MEE po septembri 2001 podieľala.

250    Pokiaľ ide o skutočnosť, že MEE sa nezúčastnila na všetkých stretnutiach, Komisia ju sama konštatovala v bode 575 oznámenia o výhradách a MEE sa usilovala využiť ju s cieľom dosiahnuť zníženie svojej pokuty z dôvodu poľahčujúcej okolnosti (odôvodnenie č. 724 napadnutého rozhodnutia).

251    Je teda potrebné konštatovať, že výhrada založená na porušení zásady rovnosti zaobchádzania je v každom prípade založená na nesprávnom predpoklade, že z odôvodnení napadnutého rozhodnutia, na ktoré poukazujú žalobkyne, vyplýva, že Schindler, ThyssenKrupp a MEE spochybnili skutkový stav, pokiaľ ide o kartel v Holandsku.

252    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že všetky výhrady týkajúce sa posúdenia spolupráce spoločnosti Kone mimo pôsobnosti oznámenia o spolupráci z roku 2002 pri preukázaní porušenia v Nemecku a v Holandsku sa musia zamietnuť.

253    Z toho vyplýva, že žaloba sa musí zamietnuť v celom rozsahu.

 O trovách

254    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyne nemali vo veci úspech, je opodstatnené uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Kone Oyj, Kone GmbH a Kone BV sú povinné nahradiť trovy konania.

Martins Ribeiro Wahl Dittrich

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 13. júla 2011.

Podpisy

Obsah

Správne konanie

Vyšetrovanie Komisie

Nemecko

Holandsko

Oznámenie o výhradách

Napadnuté rozhodnutie

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

O žalobnom dôvode založenom na porušení usmernení z roku 1998 a zásady proporcionality pri stanovení východiskovej sumy pokút

O žalobnom dôvode založenom na porušení oznámenia o spolupráci z roku 2002 a na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery, rovnosti zaobchádzania a práva na obhajobu

O oznámení o spolupráci z roku 2002

O miere voľnej úvahy Komisie a o preskúmaní súdmi Únie

O spolupráci spoločnosti Kone pri preukázaní porušenia v Nemecku

O spolupráci spoločnosti Kone pri preukázaní porušenia v Holandsku

O žalobnom dôvode založenom na porušení zásad ochrany legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania pri stanovení sumy zníženia pokút priznaného za spoluprácu spoločnosti Kone v priebehu správneho konania

Úvodné poznámky

O úrovni zníženia pokuty za nespochybnenie skutkového stavu, pokiaľ ide o porušenie v Nemecku

O odmietnutí Komisie priznať dodatočné zníženie pokuty za poskytnutie informácií a doplňujúcich vysvetlení týkajúcich sa porušenia v Nemecku

O odmietnutí Komisie priznať spoločnosti Kone zníženie pokuty za jej údajnú spoluprácu nad rámec oznámenia o spolupráci z roku 2002 pri preukázaní kartelu v Holandsku

O trovách

* Jazyk konania: angličtina.

1 – Skryté dôverné údaje.