STANOVISKO GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
MELCHIOR WATHELET
prednesené 23. augusta 2013 (1)
Vec C‑383/13 PPU
M. G.,
N. R.
proti
Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Raad van State (Holandsko)]
„Smernica 2008/115/ES – Vrátenie neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín – Konanie o odsune – Článok 15 ods. 6 – Opatrenia na zaistenie – Článok 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv Európskej únie – Zásada dodržiavania práva na obhajobu – Právo byť vypočutý“
I – Úvod
1. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Raad van State (Holandsko) 5. júla 2013, bol predložený v rámci sporu medzi G. a R., dvomi štátnymi príslušníkmi tretích krajín neoprávnene sa zdržiavajúcimi v Holandsku, a Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie (ďalej len „Staatssecretaris“) vo veci zákonnosti opatrení na predĺženie ich zaistenia na základe článku 15 ods. 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území(2) (ďalej len „smernica ‚o návrate‘“) vzhľadom na článok 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
2. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že hmotnoprávne podmienky na predĺženie opatrení na zaistenie G. a R. boli splnené, keďže tieto opatrenia boli založené na nedostatku spolupráce G. a R. pri ich vrátení na hranicu a na skutočnosti, že v tejto súvislosti chýbali potrebné dokumenty pochádzajúce z tretích krajín.
3. Vnútroštátny súd však uvádza, že pri príprave týchto opatrení boli porušené práva G. a R. na obhajobu.
4. Otázka, ktorá je nastolená v tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, sa týka obsahu práva každého byť vypočutý pred tým, ako sa voči nemu prijme individuálne opatrenie, ktoré nepriaznivo ovplyvní jeho postavenie, zakotveného v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty a konkrétnejšie právnych následkov porušenia tohto práva.
5. Vnútroštátny súd sa v prvom rade pýta, či porušenie všeobecnej zásady dodržiavania práva na obhajobu, ktorého sa dopustil vnútroštátny správny orgán pri príprave predĺženia zaistenia v zmysle článku 15 ods. 6 smernice „o návrate“, nevyhnutne a v každom prípade vedie k zrušeniu zaistenia a v druhom rade sa pýta na prípadnú možnosť pristúpiť k zváženiu na jednej strane poškodenia záujmov dotknutej osoby vyplývajúcich z tohto porušenia a na druhej strane záujmov členského štátu zabezpečovaných predĺžením zaistenia.
II – Právny rámec
A – Právna úprava Únie
1. Charta
6. Článok 41 Charty s názvom „Právo na dobrú [riadnu – neoficiálny preklad] správu vecí verejných“ vo svojich odsekoch 1 a 2 stanovuje:
„1. Každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote.
2. Toto právo zahŕňa najmä:
a) právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať,
…“
7. Článok 47 prvý odsek Charty stanovuje, že „každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom“. Článok 47 druhý odsek Charty upravuje právo každého na účinný opravný prostriedok pred nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Podľa článku 48 ods. 2 Charty má každý obvinený zaručené právo na obhajobu.
8. Článok 51 Charty s názvom „Rozsah pôsobnosti“ vo svojom odseku 1 stanovuje:
„Ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.“
2. Smernica „o návrate“
9. Článok 15 smernice „o návrate“, ktorý sa nachádza v kapitole venovanej zaisteniu na účely odsunu, znie:
„1. Pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď:
a) existuje riziko úteku, alebo
b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu.
Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
2. Zaistenie nariaďujú správne alebo súdne orgány.
Zaistenie sa nariaďuje písomne s uvedením skutkových a právnych dôvodov.
Ak zaistenie nariadili správne orgány, členské štáty:
a) buď zabezpečia rýchle súdne preskúmanie zákonnosti zaistenia, o ktorom sa rozhodne v čo najkratšom čase od začiatku zaistenia,
b) alebo poskytnú dotknutému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny právo podať návrh na začatie konania, v rámci ktorého sa zákonnosť zaistenia preverí postupom rýchleho súdneho preskúmania, o ktorom sa rozhodne v čo najkratšom čase od začiatku príslušného konania. V takomto prípade členské štáty bezodkladne informujú štátneho príslušníka tretej krajiny o možnosti podania návrhu na začatie takéhoto konania.
Ak sa zistí, že zaistenie nie je zákonné, dotknutý štátny príslušník tretej krajiny bude bezodkladne prepustený.
3. V každom prípade sa zaistenie preskúma v primeraných lehotách buď na žiadosť dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo ex offo. V prípade predĺženia lehoty [doby – neoficiálny preklad] zaistenia na preskúmanie dohliada súdny orgán.
4. Zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky [nie sú splnené podmienky – neoficiálny preklad] ustanovené v odseku 1.
5. Zaistenie trvá, kým sú splnené podmienky ustanovené v odseku 1 a kým je to potrebné na zabezpečenie úspešného odsunu. Každý členský štát stanoví maximálnu lehotu [dobu – neoficiálny preklad] zaistenia, ktorá nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
6. Členské štáty môžu lehotu [dobu – neoficiálny preklad] zaistenia uvedenú v odseku 5 predĺžiť len na obmedzený čas, a to nie dlhšie ako ďalších dvanásť mesiacov v súlade s vnútroštátnym právom, v prípadoch, keď je napriek všetkým ich primeraným snahám pravdepodobné, že proces odsunu bude trvať dlhšie:
a) z dôvodu nedostatočnej spolupráce dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny alebo
b) z dôvodu omeškania pri získavaní nevyhnutných dokladov od tretích krajín.“
B – Holandská právna úprava
10. Podľa § 2:1 ods. 1 všeobecného zákona o verejnej správe (Algemene wet bestuursrecht) má každý právo dať si poradiť alebo nechať sa zastupovať splnomocneným zástupcom pri obrane svojich záujmov vo vzťahoch so správnym orgánom.
11. § 4:8 ods. 1 uvedeného všeobecného zákona o verejnej správe stanovuje, že správny orgán pred prijatím rozhodnutia, ktoré pravdepodobne spôsobí ujmu osobe, ktorá o uvedené rozhodnutie nežiadala, tejto osobe umožní vyjadriť sa, ak:
„a) rozhodnutie vychádza z okolností súvisiacich so skutočnosťami a záujmami, ktoré sa dotknutej osoby týkajú, a
b) samotná dotknutá osoba tieto informácie neposkytla.“
12. Podľa § 59 ods. 1 prvej vety a písm. a) zákona o cudzincoch z roku 2000 (Vreemdelingenwa 2000, ďalej len „Vw z roku 2000“) Staatssecretaris môže zaistiť cudzinca, ktorý sa neoprávnene zdržiava na štátnom území, s cieľom vrátiť ho na hranicu, pokiaľ je to v záujme verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti. Podľa odseku 5 tohto paragrafu zaistenie uvedené v odseku 1 nemôže trvať viac ako šesť mesiacov. Podľa odseku 6 uvedeného paragrafu dobu uvedenú v odseku 5 možno predĺžiť o ďalších dvanásť mesiacov, pokiaľ je napriek všetkému primeranému úsiliu pravdepodobné, že vrátenie na hranicu bude trvať dlhšie z dôvodu nedostatočnej spolupráce cudzinca alebo z dôvodu omeškania pri získavaní nevyhnutných dokladov od tretích krajín.
13. § 5.1a ods. 1 nariadenia o cudzincoch z roku 2000 (Vreemdelingenbesluit 2000) stanovuje, že pokiaľ je to v záujme verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti, cudzinec, ktorý sa neoprávnene zdržiava na štátnom území, môže byť zaistený, ak:
„a) existuje riziko úteku cudzinca, alebo
b) cudzinec sa vyhýba príprave návratu alebo vrátenia na hranicu alebo im bráni.“
14. § 94 ods. 4 Vw z roku 2000 stanovuje, že Rechtbank konštatuje dôvodnosť žaloby podanej proti zaisteniu, ak dospeje k záveru, že jeho výkon je v rozpore s Vw z roku 2000 alebo že sa po zvážení všetkých dotknutých záujmov nejaví ako primerane opodstatnené. V takom prípade Rechtbank nariadi zrušenie opatrenia. § 106 ods. 1 Vw z roku 2000 oprávňuje Rechtbank, aby cudzincovi priznal náhradu škody zo strany štátu, pokiaľ nariadi zrušenie opatrenia obmedzujúceho osobnú slobodu alebo pokiaľ bolo obmedzenie osobnej slobody zrušené už pred začatím skúmania návrhu na zrušenie tohto opatrenia. Odsek 2 tohto paragrafu stanovuje, že odsek 1 sa uplatní mutatis mutandis, pokiaľ oddelenie Raad van State pre správne súdnictvo nariadi zrušenie opatrenia obmedzujúceho osobnú slobodu.
III – Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
15. Rozhodnutiami z 24. októbra a 11. novembra 2012 boli G. a R. zaistení na základe § 59 ods. 1 úvodnej vety a písm. a) Vw z roku 2000.
16. Rozhodnutiami z 19. a 29. apríla 2013 boli opatrenia na zaistenie uložené G. a R. predĺžené na základe § 59 ods. 6 Vw z roku 2000 na dobu nepresahujúcu dvanásť mesiacov (ďalej len „sporné rozhodnutia“). Tieto rozhodnutia vychádzali z nedostatku spolupráce G. a R. pri ich vrátení na hranicu a tiež zo skutočnosti, že v tejto súvislosti stále chýbali potrebné dokumenty pochádzajúce z tretích krajín.
17. Rozsudkom z 22. mája 2013 a rozsudkom, ktorý bol ústne vyhlásený 24. mája 2013, Rechtbank Den Haag vyhlásil žaloby, ktoré G. a R. podali proti sporným rozhodnutiam, za nedôvodné a zamietol ich návrhy na náhradu škody.
18. Rechtbank Den Haag sa nedomnieval, že G. bola spôsobená až taká ujma, že by to odôvodňovalo zrušenie rozhodnutia o predĺžení jeho zaistenia. Tento súd v tejto súvislosti uviedol, že zo zápisnice z výsluchu G., ktorý sa uskutočnil 5. apríla 2013 a týkal sa návratu, vyplýva, že mu bolo vysvetlené, že Staatssecretaris mal v úmysle predĺžiť jeho zaistenie na dobu nepresahujúcu dvanásť mesiacov, a že mal možnosť skontaktovať sa so svojim splnomocneným zástupcom. Pokiaľ ide o R., Rechtbank Den Haag sa takisto domnieval, že mu nebola spôsobená až taká ujma, že by to odôvodňovalo zrušenie rozhodnutia o predĺžení jeho zaistenia. Podľa uvedeného Rechtbank R. a jeho zástupca dostatočne poznali dôvody zaistenia R., ako aj to, čo sa od neho očakávalo, aby sa čo najviac skrátila doba zaistenia.
19. G. a R. podali odvolania proti týmto rozsudkom a okrem iného sa obrátili na oddelenie Raad van State pre správne súdnictvo so žiadosťou o náhradu škody. Vzhľadom na spojitosť, ktoré tieto dve veci vykazujú z hmotnoprávneho hľadiska, boli spojené na spoločné konanie.
20. Vnútroštátny súd uvádza, že hmotnoprávne podmienky týkajúce sa predĺženia opatrení na zaistenie G. a R. boli splnené. Dodáva, že na základe svojej vlastnej ustálenej judikatúry nedodržanie týchto podmienok znamená bezpodmienečnú nezákonnosť zaistenia a má za následok nariadenie prepustenia na slobodu.
21. Vo veci samej nebolo spochybnené, že pri príprave sporných rozhodnutí bola porušená zásada dodržania práva na obhajobu, pričom Raad van State to zohľadnil v rámci preskúmania opravných prostriedkov a okrem iného vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
22. Podľa vnútroštátneho súdu však nezákonnosti, ku ktorým došlo pri príprave rozhodnutia, ktorého predmetom je zaistenie alebo jeho predĺženie, nevedú bezpodmienečne k vyvodeniu záveru, že zaistenie je nezákonné a preto ani k jednoduchému zrušeniu tohto opatrenia. V týchto prípadoch sa totiž uskutočňuje vyváženie záujmov medzi na jednej strane záujmami zabezpečovanými zaistením a na druhej strane mierou nezákonnosti, ktorú namietajú zaistení. Inak povedané, ak sú splnené všetky hmotnoprávne podmienky, ktoré v tejto súvislosti stanovuje Vw z roku 2000, takéto nezákonnosti spôsobujú nezákonnosť zaistenia alebo jeho predĺženia len vtedy, ak záujmy zabezpečované týmito opatreniami nie sú rozumne proporcionálne významu nezákonnosti a záujmov, ktoré poškodzujú.
23. Napokon, podľa vnútroštátneho súdu po zrušení rozhodnutia z dôvodu nezákonností zistených pri jeho príprave a vypracovaní má správny orgán zvyčajne možnosť napraviť tieto vady prijatím nového rozhodnutia o rovnakej otázke. Vnútroštátny súd však zdôrazňuje, že v prípadoch zaistenia, ako sú tie, o ktoré ide v prejednávaných veciach, holandské právo neposkytuje Staatssecretaris takúto možnosť.
24. Raad van State uviedol, že na Súdny dvor sa obracia, len pokiaľ ide o právne následky, ktoré treba vyvodiť, z hľadiska práva Únie, z porušenia práva na obhajobu, pričom rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„Má porušenie všeobecnej zásady dodržiavania práva na obhajobu, ktorá je vyjadrená tiež v článku 41 ods. 2 [Charty], vnútroštátnym správnym orgánom pri príprave rozhodnutia o predĺžení v zmysle článku 15 ods. 6 smernice [‚o návrate‘] za následok bezpodmienečne a vo všetkých prípadoch zrušenie zaistenia?
Umožňuje táto všeobecná zásada dodržiavania práva na obhajobu vykonať zváženie záujmov, v rámci ktorého sa okrem závažnosti porušenia uvedenej zásady a z neho vyplývajúcich zásahov do záujmov cudzinca zohľadnia aj záujmy členského štátu zabezpečované predĺžením zaistenia?“
IV – O naliehavom konaní
25. Vo svojom rozhodnutí z 5. júla 2013 Raad van State požiadal, aby bol tento návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v naliehavom konaní podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.
26. Vnútroštátny súd odôvodnil túto žiadosť tvrdením, že G. a R. sú zaistení a že ak sa na jeho prvú otázku odpovie kladne, zaistenia budú musieť byť okamžite zrušené. Naproti tomu, ak sa podľa vnútroštátneho súdu na túto prvú otázku odpovie záporne, bude z toho vyplývať, že zváženie záujmov je skutočne možné a že ho bude musieť vykonať preskúmaním, v čo najkratšom čase, či toto zváženie povedie alebo nepovedie k zrušeniu zaistení. Vnútroštátny súd tiež uviedol, že pred rôznymi holandskými súdmi prebiehajú konania o určitom počte podobných vecí.
27. Druhá komora Súdneho dvora 11. júla 2013 na základe návrhu sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta rozhodla o vyhovení návrhu vnútroštátneho súdu, aby sa tento návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednal v rámci naliehavého konania.
V – Pripomienky predložené Súdnemu dvoru
28. Písomné pripomienky predložili G. a R., holandská vláda a Európska komisia. Všetci menovaní, rovnako ako poľská vláda, ústne vyjadrili pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 8. augusta 2013.
29. G. uvádza, že Súdny dvor v rozsudku Dokter a i.(3) rozhodol, že ochrana verejného zdravia môže odôvodniť, aby príslušný orgán prijal primerané opatrenia bez toho, aby najprv zistil stanovisko dotknutej osoby. Vo veci, ktorá viedla k tomuto rozsudku, išlo o prijatie opatrení proti vzniku a rozšíreniu slintačky a krívačky. Uvádza tiež, že Súdny dvor sa vo svojom rozsudku Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia(4) riadil podobnými úvahami. G. sa však domnieva, že verejné záujmy, ako je ochrana verejného zdravia alebo bezpečnosť Únie, nevstupujú do posúdenia otázky, či treba predĺžiť opatrenie na zaistenie uložené v súvislosti s vyhostením z dôvodu neoprávneného pobytu. V prejednávanej veci podľa neho nejde o otázku výnimočnej situácie odôvodňujúcej štrukturálne porušovanie práv na obhajobu všetkých štátnych príslušníkov tretích krajín neoprávnene sa zdržiavajúcich na štátnom území, ktorí boli zaistení. Uvádza, že právo na osobnú slobodu je jedným z najvýznamnejších ľudských práv a vyžaduje si účinnú ochranu. G. dodáva, že zaistené osoby sú vo všeobecnosti zraniteľné. Okrem toho, podľa G. príslušné orgány mohli dlho vopred predpokladať prípadné predĺženie zaistenia nad rámec doby šiestich mesiacov, ktorá je v zásade maximálna. Napokon sa domnieva, že povinnosť upraviť konanie tak, aby dotknutý štátny príslušník tretej krajiny a jeho splnomocnený zástupca mali možnosť primerane reagovať na okolnosti zamýšľaného opatrenia, nie je tak veľmi komplikovaná, aby sa nedala dodržať.
30. Podľa R. porušenie práv na obhajobu vnútroštátnym správnym orgánom bezpodmienečne a v každom prípade musí viesť k zrušeniu rozhodnutia o predĺžení a zrušeniu zaistenia, keďže bez riadneho rozhodnutia o predĺžení nemôže byť zaistený dlhšie ako šesť mesiacov. Domnieva sa, že nikdy nie je nemožné uskutočniť vypočutie v súvislosti s rozhodnutím o predĺžení, počas ktorého by sa dotknutej osobe vysvetlil zamýšľaný akt, ako aj jeho cieľ, obsah a právne následky, a pri ktorom by bol vyzvaný vyjadriť sa. R. sa okrem toho domnieva, že zásada práva na obhajobu je v tejto súvislosti svojou povahou zásadná a že jej porušenie je tak nenapraviteľné, že porušenie tejto zásady neodôvodňuje, aby sa pristúpilo k vyváženiu záujmov. R. tvrdí, že vyváženie záujmov, pri ktorom by v prípade predĺženia zaistenia zohrávali úlohu záujmy členského štátu, by právo na obhajobu zmenilo na ilúziu.
31. Ak by sa podľa R. malo uskutočniť vyváženie záujmov, musel by prevážiť záujem štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na štátnom území, keďže bola porušená zásada dodržania práva na obhajobu, tento štátny príslušník sa nachádza v slabšom postavení a postavení závislosti a pravidlá a postupy týkajúce sa dodržania práva na obhajobu sú členským štátom dlhodobo známe, takže ich môžu ľahko uplatňovať.
32. Holandská vláda tvrdí, že hoci vnútroštátne správne právo priznáva možnosť nechať sa, vo fáze správneho konania pred prijatím opatrení v rámci smernice „o návrate“, zastupovať splnomocneným zástupcom, táto možnosť nie je povinnosťou, ktorá by vyplývala z tejto smernice alebo z iného ustanovenia práva Únie. Domnieva sa, že porušenie vnútroštátneho správneho práva nemôže automaticky viesť k záveru, že došlo k porušeniu práva na obhajobu vyplývajúceho z práva Únie.
33. Holandská vláda tvrdí, že počas zaistenia G. a R sa s nimi v skutočnosti uskutočnili opakované stretnutia. Dôvody zaistenia a jeho predĺženia im tak boli dodatočne známe. Podľa tejto vlády boli vady pri príprave rozhodnutí o predĺžení podľa okolností odstránené alebo „napravené“, takže dotknuté osoby sa nenachádzali v takej situácii, že by bolo možné vyvodiť záver o porušení ich práv na obhajobu.
34. Tvrdí, že právne následky porušenia práva na obhajobu sú v prejednávanej veci vymedzené vnútroštátnym právom. Takéto porušenie podľa nej nevedie bezpodmienečne a v každom prípade k zrušeniu zaistenia. V tejto súvislosti holandská vláda uvádza, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že vada konania má za následok zrušenie rozhodnutia alebo jeho časti len v prípade, ak sa preukáže, že ak by nebolo tejto vady, napadnuté rozhodnutie by mohlo mať iný obsah.(5)
35. Podľa holandskej vlády, ak by aj najmenšia vada, hocijako marginálna, pri príprave rozhodnutia o predĺžení, ktorou bolo dotknuté právo na obhajobu, mala viesť k zrušeniu zaistenia, poškodilo by to účinnosť smernice „o návrate“ a v dôsledku toho aj účinné uplatňovanie politiky návratu.
36. Domnieva sa teda, že určenie dôsledkov porušenia zásady práva na obhajobu ponecháva priestor na vyváženie, najmä ak by sa mohlo nezvratne dotknúť potrebného účinku opatrenia na predĺženie zaistenia. Pokiaľ ide o závažnosť porušenia, holandská vláda poznamenáva, že treba preskúmať povahu porušenia, ako aj jeho dôsledky pre dotknutú osobu. Domnieva sa, že vo veciach samých bolo porušenie práva na obhajobu obmedzené a že situácie G. a R. sa nezhoršili, keďže v obidvoch prípadoch je z právneho hľadiska isté, že boli splnené hmotnoprávne podmienky na zaistenie. Podľa holandskej vlády treba navyše zohľadniť všeobecný záujem a najmä nevyhnutný boj proti nelegálnemu prisťahovalectvu, ako aj cieľ smernice „o návrate“, ktorým je uplatňovanie „účinnej politiky návratu“.
37. Poľská vláda na pojednávaní uviedla, že dôsledky, ktoré treba vyvodiť z porušenia práva byť vypočutý podľa článku 41 ods. 2 písm. a) Charty pri príprave opatrenia na predĺženie zaistenia na základe článku 15 ods. 6 smernice „o návrate“ nie sú stanovené týmto ustanovením, ale vnútroštátnym právom, v súlade so zásadou procesnej autonómie. Iné riešenie by bolo podľa nej v rozpore so zásadou subsidiarity a proporcionality. Podľa tejto vlády článok 15 ods. 6 smernice „o návrate“ stanovuje len podmienky nevyhnutné na predĺženie zaistenia, ako aj jeho maximálnu dĺžku, a v zostávajúcich otázkach odkazuje priamo na vnútroštátne právo, s výhradou dodržania zásad ekvivalencie, efektivity a účinnej právnej ochrany. Pokiaľ ide o dôsledky nedodržania procesných záruk, podľa poľskej vlády ich posúdenie prináleží vnútroštátnemu súdu, s prihliadnutím na celý obsah veci, ktorá mu bola predložená. Podľa nej teda nie je povinný automaticky zrušiť rozhodnutie prijaté pri porušení práva na obhajobu a môže zohľadniť aj iné okolnosti, ako je vplyv tohto porušenia na výsledok konania.
38. Komisia najprv zdôrazňuje, že aj keď je pozbavenie osobnej slobody v rámci opatrení na zaistenie na základe smernice „o návrate“ pre dotknutú osobu také závažné, aké len môže byť, nemá trestnoprávnu povahu. Následne sa domnieva, že členské štáty sú v rámci priebehu konania o návrate a najmä v prípade predĺženia zaistenia povinné vopred vypočuť dotknuté osoby, ale domnieva sa pritom, že z článku 15 ods. 2 smernice „o návrate“ nevyplýva, že porušenie práva byť vopred vypočutý musí viesť k tomu, aby bola dotknutá osoba ihneď prepustená na slobodu. V prípade porušenia práva na obhajobu by teda podľa nej malo byť možné uskutočniť vyváženie záujmov. Právo na obhajobu nie je podľa nej absolútnou požiadavkou a môže obsahovať obmedzenia. Komisia sa v dôsledku toho domnieva, že na to, aby vnútroštátny súd určil dôsledky porušenia práva na obhajobu a predovšetkým práva byť vopred vypočutý, musí byť schopný zohľadniť všetky okolnosti veci.
39. V tejto súvislosti by mal súd podľa nej zohľadniť na jednej strane závažnosť porušenia práva na obhajobu a možnosť napraviť porušenie, prípadne aj novým rozhodnutím, a na druhej strane verejný záujem, ktorému slúži skončenie neoprávneného pobytu a politika účinného návratu v súlade s odôvodneniami 4 a 6 smernice „o návrate“. Podľa Komisie kladná odpoveď bez výhrad na prvú prejudiciálnu otázku preto bude znamenať, že dotknutá osoba, ktorá stále spĺňa podmienky zaistenia stanovené v článku 15 ods. 1 a 4 smernice „o návrate“, bude musieť byť automaticky prepustená na slobodu, a to aj v prípade veľmi obmedzeného porušenia práva na obhajobu. Vzhľadom na povahu podmienok zaistenia, ako sú stanovené v článku 15 ods. 1 smernice „o návrate“, je podľa nej pravdepodobné, že náprava porušenia novým rozhodnutím o zaistení, v tomto prípade bez vád, nebude veľmi účinná, keďže dotknutá osoba medzitým môže utiecť a zabrániť tak návratu.
40. Naproti tomu podľa Komisie záporná odpoveď na túto prvú prejudiciálnu otázku ponechá vnútroštátnemu súdu voľnú úvahu, aby plne zvážil závažnosť porušenia práva na obhajobu. Vnútroštátny súd by tiež mohol zohľadniť prípadnú možnosť napraviť porušenie prostredníctvom nového rozhodnutia alebo zohľadniť všeobecný záujem na ukončení neoprávneného pobytu a zaistení účinnej politiky návratu.
41. Podľa Komisie vyváženie záujmov nemôže v nijakom prípade viesť k tomu, aby pri zaistení a návrate vždy prevážil všeobecný záujem. Vnútroštátny súd musí in concreto celkovo zvážiť všetky záujmy, každý jeden vo vzťahu k ostatným. Pri tomto konkrétom posúdení musí vnútroštátny súd zohľadniť predovšetkým nielen závažnosť porušenia, ale tiež relevantné okolnosti, ktoré by mala dotknutá osoba možnosť uviesť počas správneho konania a pravdepodobnosť, že tieto okolnosti mohli ovplyvniť výsledok správneho konania. Takýto prístup by sa mohol oprieť, mutatis mutandis, o prístup, ktorý zvolil Súdnym dvorom v už citovanom rozsudku Distillers Company/Komisia v oblasti práva hospodárskej súťaže. Komisia sa domnieva, že za okolností prejednávanej veci, keď dotknuté osoby boli vypočuté, ale nesprávne, a keď na prvý pohľad neexistujú okolnosti, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok správneho konania, by sa vnútroštátny súd pri zvážení mohol in concreto prikloniť na stranu všeobecného záujmu.
VI – Analýza
A – Existencia porušenia práva byť vypočutý
42. Najprv treba uviesť, že vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby sa vyjadril jedine k otázke právnych následkov, vzhľadom na právo Únie, porušenia práva na obhajobu G. a R, ktoré konštatoval.
43. Pochybnosti, ktoré v tejto súvislosti vyjadrila holandská vláda vo svojich písomných pripomienkach(6) teda nemožno zohľadniť, keďže Súdny dvor odpovedá na otázky výkladu práva Únie na základe tak právneho, ako aj skutkového rámca, ktorý v rámci svojej právomoci vymedzuje vnútroštátny súd.(7)
B – Právo byť vypočutý v práve Únie
44. Dodržiavanie práva na obhajobu predstavuje základnú zásadu práva Únie a právo byť vypočutý v akomkoľvek konaní je jeho nedeliteľnou súčasťou. Právo byť vypočutý je upravené nielen v článkoch 47 a 48 Charty, ktoré zabezpečujú dodržiavanie práva na obhajobu, ako aj právo na spravodlivý proces v rámci akéhokoľvek súdneho konania, ale tiež v jej článku 41, ktorý zaisťuje právo na riadnu správu vecí verejných(8). Právo byť vypočutý zaručuje každému možnosť vhodne a účinne uviesť svoj názor v priebehu správneho konania, a to skôr, ako bude prijaté akékoľvek rozhodnutie, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť jeho záujmy.(9)
45. Holandská vláda na pojednávaní uviedla, že holandské právo upravuje zrýchlené súdne preskúmanie zákonnosti opatrení na zaistenie,(10) ale v prejednávanej veci v skutočnosti nejde o právo na prístup k súdu. Navyše dodávam, že ak súdne orgány nariaďujú zaistenie alebo predĺženie zaistenia, článok 41 ods. 2 písm. a) Charty sa neuplatňuje. Vo veciach samých však boli zaistenia a predĺženia zaistení nariadené Staatssecretaris, teda správnym orgánom.
46. Napriek skutočnosti, že všeobecný výraz „právo na obhajobu“ sa môže (ale nie nevyhnutne) vzťahovať na práva upravené v článkoch 41 a 47 Charty, domnievam sa, že práva uvedené v týchto ustanoveniach sa líšia a uplatňujú sa v rozdielnych súvislostiach, a to prvé v súvislosti so správnym konaním pred podaním žaloby a druhé v súvislosti so súdnym konaním. Z toho vyplýva, že práva, o ktoré ide, nemožno zlúčiť, z dôvodu nebezpečenstva „zametenia“ práva fyzickej osoby byť vypočutý, keďže správny orgán zamýšľa prijať proti nemu akt, ktorý mu spôsobí ujmu.
47. Vôľa normotvorcu Únie chrániť občanov počas celého konania jasne vyplýva zo znenia článkov 41 a 47 Charty. Medzi tieto dve odlišné práva nemožno dať nijaké spojivo, z dôvodu nebezpečenstva vytvorenia trhliny v systéme práva na obhajobu zaručeného Chartou.
48. Domnievam sa, že skutočnosť, že vnútroštátny súd rozhoduje na základe článku 15 ods. 2 smernice „o návrate“ o zákonnosti zaistenia nariadeného správnymi orgánmi, sa nemôže vzťahovať retroaktívne na nedodržanie článku 41 Charty týmito orgánmi. Porušenie článku 41 Charty, ktoré nastalo pri prijatí rozhodnutia o predĺžení zaistenia správnymi orgánmi, nemôže byť napravené len skutočnosťou, že neskôr je k dispozícii preskúmanie súdom.
49. Povinnosť vnútroštátnych orgánov dodržať právo byť vypočutý pred prijatím rozhodnutia, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť záujmy osoby, je dlhodobo chránené ustálenou judikatúrou Súdneho dvora,(11) pričom článok 41 ods. 2 písm. a) Charty potvrdzuje túto povinnosť(12) a dáva jej ústavnoprávny rozmer.
50. Článok 41 ods. 2 písm. a) Charty tak zaisťuje „každému“, vrátane štátnych príslušníkov tretích krajín neoprávnene sa zdržiavajúcim na štátnom území, právo byť vypočutý pred tým, ako bude voči nim prijaté individuálne opatrenie, ktoré nepriaznivo ovplyvní ich postavenie.
51. Zo znenia tohto ustanovenia tak vyplýva, že sa uplatňuje všeobecne a na každé konanie, ktoré môže viesť k aktu spôsobujúcemu ujmu. Toto ustanovenie sa okrem toho uplatňuje aj vtedy, ak právna úprava, ktorá sa uplatňuje, výslovne nestanovuje takúto formálnu požiadavku.(13)
52. Je zrejmé, že na základe článku 51 Charty sa jej článok 41 ods. 2 písm. a) uplatňuje na príslušné vnútroštátne orgány uplatňujúce smernicu „o návrate“.(14) Domnievam sa, že najmä z už citovaných rozsudkov Dokter a i. a M., ako aj z rozsudku Honeywell Aerospace(15), vyplýva nielen to, že vnútroštátne správne orgány uplatňujúce právo Únie sú povinné dodržiavať právo na obhajobu, ale aj to, že dotknuté osoby musia byť oprávnené dovolávať sa ho priamo pred vnútroštátnymi súdmi. aby sa predišlo tomu, že toto právo zostane bez uplatnenia alebo len čisto formálne.
53. Právo byť vypočutý upravené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty sa nevyhnutne uplatňuje na opatrenia na predĺženie zaistenia štátnych príslušníkov tretích krajín neoprávnene sa zdržiavajúcich na štátnom území, ktoré boli prijaté vnútroštátnymi orgánmi na základe ustanovení vnútroštátneho práva, ktorými bol prebratý článok 15 ods. 6 smernice „o návrate“.(16) Takéto opatrenia, ktoré vedú k pozbaveniu osobnej slobody štátnych príslušníkov tretích krajín neoprávnene sa zdržiavajúcich na štátnom území, im nepochybne spôsobujú ujmu.
54. Hoci Komisia správne uviedla, že opatrenia na zaistenie prijaté pri uplatňovaní článku 15 smernice „o návrate“ nemajú trestnoprávnu povahu(17) a nepredstavujú trest odňatia slobody, treba pripomenúť, že Súdny dvor vo svojom rozsudok El Dridi potvrdil, že využitie zaistenia predstavuje najzávažnejšie obmedzenie osobnej slobody, aké umožňuje smernica „o návrate“ v rámci konania o nútenom odsune(18). Z tohto dôvodu zaistenie, hoci nemá trestnoprávnu povahu, napriek tomu vedie k úplnému obmedzeniu osobnej slobody a chápe sa ako opatrenie poslednej inštancie, ktoré je stanovené len vtedy, ak je výkon rozhodnutia o návrate vo forme odsunu ohrozený z dôvodu správania sa dotknutej osoby. Na základe článkov 15 a 16 uvedenej smernice je toto opatrenie prísne ohraničené, najmä s cieľom zaistiť dodržanie základných práv dotknutých štátnych príslušníkov tretích krajín.(19) Smernica „o návrate“, ktorá sleduje zavedenie účinnej politiky odsunu a repatriácie založenej na spoločných normách pre osoby, dbá na to, aby boli dotknuté osoby vrátené humánnym spôsobom pri úplnom rešpektovaní ich základných práv, ako aj ich dôstojnosti.(20)
55. V tejto súvislosti by som chcel ostro zdôrazniť, že na rozdiel od toho, čo tvrdia holandská vláda(21) a Komisia(22), zistené porušenie práva byť vypočutý pri príprave predĺženia zaistenia na základe článku 15 ods. 6 smernice „o návrate“ v nijakom prípade nemožno považovať za „marginálne“ alebo „obmedzené“ porušenie tohto práva. Rovnako ako uviedol v pripomienkach G.(23) sa domnievam, že právo na osobnú slobodu jedným z najzásadnejších ľudských práv.(24) Hoci toto právo nie je absolútne a pozná určité obmedzenia, najmä v oblasti nelegálneho prisťahovalectva, ako je to v prejednávanej veci, každé rozhodnutie orgánov verejnej moci vychádzajúce z týchto obmedzení musí byť striktne v súlade so všetkými zákonnými podmienkami vzťahujúcimi sa na tieto obmedzenia.
56. Navyše na rozdiel od toho, čo tvrdia holandská vláda(25) a Komisia(26), sa domnievam, že odôvodnenie Súdneho dvora v bode 26 už citovaného rozsudku Distillers Company/Komisia, podľa ktorého procesná vada vedie k úplnému alebo čiastočnému zrušeniu rozhodnutia len vtedy, ak sa preukáže, že ak by táto vada neexistovala, napadnuté rozhodnutie by mohlo mať iný obsah, sa analogicky neuplatňuje v rámci opatrení, ktoré sú pre osobnú slobodu osôb tak obmedzujúce, ako je zaistenie.
57. Predpoklad, že výsluch dotknutých osôb by nemohol ovplyvniť výsledok konania, o ktoré ide, už zo zásady nemožno prijať, z dôvodu, že by to poškodilo samotnú podstatu práva na obhajobu, a to o to viac, že takýto predpoklad nie je ničím opodstatnený.
C – O dôsledkoch porušenia práva byť vypočutý
1. Hlavná časť
58. Pritom aj keby sa malo prestať hovoriť o marginálnom porušení, holandská vláda tvrdí, že právne následky porušenia zásady práva na obhajobu sa riadia vnútroštátnym právom.(27) Podľa tejto vlády smernica „o návrate“ neobsahuje ustanovenie, ktoré by spresňovalo právne následky, ktoré musí vnútroštátny súd spájať s porušením zásady práva na obhajobu pri príprave predĺženia zaistenia v zmysle článku 15 ods. 6 tejto smernice. Domnieva sa, že z bodu 38 už citovaného rozsudku Sopropé, vyplýva, že v prípade, ak neexitujú pravidlá stanovené právom Únie, vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby spresnil právne následky spájajúce sa s porušením zásady práva na obhajobu, a to v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity.
59. S touto analýzou nesúhlasím.
60. Ako jednoznačne vyplýva z bodu 38 už citovaného rozsudku Sopropé, zásada procesnej autonómie sa uplatňuje len vtedy, ak právo Únie nestanovuje podrobnosti uplatňovania právnej úpravy, pričom v dôsledku toho sa na tieto podrobnosti vzťahuje vnútroštátna právna úprava členských štátov.(28)
61. Hoci ide o jeden zo zriedkavých prípadov, keď samotné právo Únie stanovuje sankciu za nezákonnosť,(29) zdá sa mi, že v prejednávanej veci sú právne následky, ktoré musí vnútroštátny súd vyvodiť z porušenia práva byť vypočutý, ktoré je zakotvené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty, pri predĺžení zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny neoprávnene sa zdržiavajúceho na štátnom území, stanovené v článku 15 ods. 2 smernice „o návrate“.
62. Článok 15 ods. 2 smernice „o návrate“ totiž výslovne a jasne uvádza, že „ak sa zistí, že zaistenie nie je zákonné, dotknutý štátny príslušník tretej krajiny bude bezodkladne prepustený“.
63. Toto kogentné ustanovenie neponecháva členským štátom nijaký rozhodovací priestor a odráža výslovnú vôľu normotvorcu Únie zaistiť, aby žiadny štátny príslušník tretej krajiny neoprávnene sa zdržiavajúci na štátnom území nemohol byť zbavený osobnej slobody, ak to nie je v súlade s právom.
64. Podľa Komisie článok 15 ods. 2 smernice „o návrate“ nestanovuje právne následky porušenia práva byť vypočutý pri prijímaní opatrenia na predĺženie, lebo toto ustanovenie sa týka len hmotnoprávnych podmienok,(30) ktoré musia byť splnené pri nariadení zaistenia alebo jeho predĺženia, „no netýka sa rozhodnutia, ktoré k nemu viedlo“. S takýmto výkladom článku 15 ods. 2 smernice „o návrate“, ktorý z otázky, či ide alebo nejde o „zákonné zaistenie“, vylučuje dodržanie základných práv, nemôžem súhlasiť. Navyše nerozumiem rozlišovaniu, ktoré Komisia vyjadrila na pojednávaní, medzi zákonnosťou zaistenia a zákonnosťou rozhodnutia nariaďujúceho zaistenie. Nechápem, ako môže byť zaistenie zákonné, ak je rozhodnutie, ktorým je nariadené, nezákonné.
65. Navrhujem teda, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku tak, že porušenie všeobecnej zásady dodržiavania základných práv [v danom prípade práva byť vypočutý, ako je stanovené článkom 41 ods. 2 písm. a) Charty], ktorého sa dopustil vnútroštátny správny orgán pri príprave opatrenia na predĺženie zaistenia v zmysle článku 15 ods. 6 smernice „o návrate“, vedie k zrušeniu tohto opatrenia a bezodkladnému prepusteniu dotknutej osoby na slobodu na základe článku 15 ods. 2 smernice „o návrate“.
2. Subsidiárne
66. V prípade, ak by sa Súdny dvor nestotožnil s týmto výkladom článku 15 ods. 2 smernice „o návrate“, ako aj článku 41 ods. 2 písm. a) Charty, analyzujem judikatúru Súdneho dvora pokiaľ ide o dôsledky, ktoré treba vyvodiť zo zisteného porušenia práva na obhajobu, konkrétne práva byť vypočutý vo vnútroštátnom správnom konaní, ktorým sa uplatňuje právo Únie, a to s cieľom určiť práva, ktoré môžu z tohto porušenia vyplynúť pre jeho obeť.
67. Nebudem hovoriť o vyvážení záujmov, ako to navrhuje vnútroštátny súd. Ako totiž ukázali úvahy sudcu spravodajcu na pojednávaní, tento pojem je zmätočný, najmä pokiaľ ide o okolnosti alebo záujmy, ktoré by sa mali porovnať, čo je bodom, ktorý na pojednávaní nebol vyjasnený.
68. Hoci je podľa Súdneho dvora všeobecným pravidlom nepochybne jednoduché a číre zrušenie sporných rozhodnutí,(31) z ustálenej judikatúry rovnako vyplýva, že dodržanie práva byť vypočutý nie je absolútnou požiadavkou a môže obsahovať obmedzenia, pod podmienkou, že skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú sledované sporným opatrením, a vzhľadom na sledovaný cieľ nepredstavujú neprimeraný a neprípustný zásah, ktorý by poškodil samotnú podstatu takto zaručených práv.(32)
69. Preto vo veľmi naliehavých prípadoch a ak si to vyžadujú neodkladné dôvody tak vnútroštátne orgány, ako aj orgány Únie môžu prijať individuálne opatrenia, ktoré nepriaznivo ovplyvnia postavenie osoby, bez toho, aby najprv zistili jej stanovisko.
70. Súdny dvor pritom rozhodol, že obmedzenie práva byť vypočutý môže byť odôvodnené a preto prípustné, ak je verejné zdravie ohrozené slintačkou a krívačkou alebo ak je verejná bezpečnosť ohrozená terorizmom.
71. V už citovanom rozsudku Dokter a i. Súdny dvor rozhodol, že vzhľadom na vysokú nákazlivosť slintačky a krívačky a potrebu rýchle a účinne proti nej bojovať, aby sa ochránilo verejné zdravie, príslušný orgán mohol prijať vhodné opatrenia v tejto súvislosti bez toho, aby sa všetky potenciálne dotknuté osoby vopred oboznámili so skutočnosťami a dokumentmi, z ktorých vychádzali tieto opatrenia, alebo zaujali stanovisko k takýmto skutočnostiam a dokumentom. Podľa Súdneho dvora takéto obmedzenie môže predstavovať neprimeraný zásah len vtedy, ak sa dotknutým osobám odoberie možnosť napadnúť uvedené opatrenia v neskoršom konaní a účinne predložiť svoje stanovisko v rámci tohto konania(33).
72. Súdny dvor navyše vo svojom rozsudku Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran(34) pripomenul, že možno pripustiť výnimku zo základného práva na dodržiavanie práva na obhajobu, pokiaľ ide o prvotné rozhodnutie o zmrazení finančných prostriedkov voči osobám a subjektom spojeným s teroristickými sieťami.
73. Tieto opatrenia, prijaté bez predchádzajúceho vypočutia dotknutých osôb, sú totiž odôvodnené potrebou zabezpečiť účinnosť opatrení na zmrazenie finančných prostriedkov a v konečnom dôsledku naliehavými dôvodmi týkajúcimi sa bezpečnosti alebo vedenia medzinárodných vzťahov Únie a jej členských štátov.(35) Súdny dvor však rozhodol, že tieto orgány musia oznámiť dotknutým osobám okolnosti odôvodňujúce tieto opatrenia a pristúpiť k ich vypočutiu, či už je to súčasne s prijatím týchto opatrení alebo ihneď po ňom.(36)
74. Ak prijmem argument, že treba zohľadniť všetky okolnosti prejednávanej veci, ako to tvrdí holandská vláda, domnievam sa, rovnako ako G.,(37) že výnimočné okolnosti charakterizované závažnou a extrémnu naliehavosťou prítomnou v už citovaných rozsudkoch Kadi I a Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, ktoré sa týkali zmrazenia finančných prostriedkov, alebo v už citovanom rozsudku Dokter a i., ktorý sa týkal slintačky a krívačky, odôvodňujúce obmedzenia práva byť vypočutý sú vo veciach samých úplne neprítomné.
75. Po prvé, celosvetová hrozba terorizmu, ktorá si vyžaduje naliehavé prijatie opatrení na zmrazenie finančných prostriedkov, a závažné nebezpečenstvo pre verejné zdravie, aké predstavuje slintačka a krívačka, sa nevyznačujú rovnakým stupňom závažnosti ani prítomnosti verejného záujmu ako riziko úteku štátneho príslušníka tretej krajiny neoprávnene sa zdržiavajúceho na štátnom území.
76. Navyše ako uvádza R., nič nebránilo holandským orgánom vopred účinne vypočuť dotknuté osoby v súvislosti s prijatím opatrení na predĺženie zaistenia, čo je procesná záruka, ktorú nie je ťažké zaistiť, o to viac, že neexistovala nijaká naliehavosť, keďže dotknuté osoby už boli zaistené a nehrozilo teda nijaké riziko úteku.(38)
77. Napokon, zo spisu predloženého pred Súdnym dvorom nijako nevyplýva, že by sa G. a R. pokúšali zneužívajúcim spôsobom využívať konania zavedené smernicou „o návrate“, vrátane ustanovení týkajúcich sa opatrení na zaistenie, s cieľom privodiť porušenie ich práv, o ktoré ide vo veciach samých.
78. Po druhé, obmedzenia práva vlastniť majetok, o ktoré išlo v už citovaných rozsudkoch Dokter a i., Kadi I a Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, nemožno porovnávať s extrémnym alebo slovami Komisie „radikálnym“(39) opatrením, ako je predĺženie pozbavenia osobnej slobody štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na štátnom území, na dobu dvanástich mesiacov.
79. Po tretie, existencia okolností, ktoré by mohli odôvodniť prijatie opatrení v rozpore s právom byť vypočutý, sa musí preveriť pri prijímaní takýchto opatrení a nie až následne.
80. Domnievam sa totiž, že prispôsobovanie dôsledkov porušenia základného práva nemôže slúžiť na účely neskoršej nápravy takéhoto porušenia, ak nie sú prítomné naliehavé dôvody, ktoré by existovali už pri prijímaní sporného opatrenia.
81. Vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora a okolnosti, ako sú tie vo veciach samých, porušenie práva byť vypočutý môže viesť len k zrušeniu sporných rozhodnutí a prepusteniu dotknutých osôb na slobodu.
D – Alternatíva?
82. Okrem dôsledkov predpokladaných vnútroštátnym súdom, t. j. zrušenia sporných rozhodnutí a prepustenia dotknutých osôb na slobodu alebo ponechaní týchto rozhodnutí a teda aj zaistení, na pojednávaní bola uvedená tretia možnosť, a to zrušenie sporných rozhodnutí a súčasné prijatie nových zákonných rozhodnutí (alebo prijatie nových zákonných správnych rozhodnutí pred zrušením sporných rozhodnutí).
83. Súdny dvor v už citovanom rozsudku Kadi I dokonca uznal možnosť zmiernenia právnych následkov rozhodnutia porušujúceho právo byť vypočutý.
84. V bodoch 373 až 376 už citovaného rozsudku Kadi I totiž Súdny dvor vzhľadom na závažné a nezvratné dôsledky zrušenia opatrení na zmrazenie finančných prostriedkov pre účinnosť týchto opatrení ponechal v platnosti dôsledky opatrení, ktoré boli prijaté v rozpore s právom byť vypočutý, počas krátkej doby, aby orgánom umožnil nápravu zistených porušení.
85. Najskôr poznamenávam, že toto riešenie sa týkalo prvotných rozhodnutí o zmrazení finančných prostriedkov, kde bol nevyhnutný efekt prekvapenia, pričom v prejednávanej veci to tak nie je. Predovšetkým však poznamenávam, že ako sa potvrdilo na pojednávaní a ako uviedol vnútroštátny súd, tak pokiaľ ide o rozhodnutie o zaistení, ako aj pokiaľ ide o rozhodnutie o jeho predĺžení, Staatssecretaris podľa vnútroštátneho práva nemá takúto možnosť.(40)
VII – Návrh
86. Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené, navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktorú položil Raad van State, takto:
V prvom rade porušenie práva každého byť vypočutý pred tým, ako sa voči nemu prijme individuálne opatrenie, ktoré nepriaznivo ovplyvní jeho postavenie, zakotveného v článku článok 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv Európskej únie, ktorého sa dopustil vnútroštátny správny orgán pri príprave opatrenia na predĺženie zaistenia v zmysle článku 15 ods. 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, vedie k zrušeniu tohto opatrenia a bezodkladnému prepusteniu dotknutej osoby na slobodu, na základe článku 15 ods. 2 tejto smernice.
Subsidiárne, judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa dôsledkov, ktoré sa podľa práva Únie majú spájať s porušením práva byť vypočutý, vedie v prípadoch, ako sú tie, o ktoré ide vo veciach samých, k zrušeniu sporných rozhodnutí o predĺžení zaistenia a prepusteniu zaistených štátnych príslušníkov tretích krajín na slobodu.