ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)

zo 16. júna 2011 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Trh s medzinárodnými sťahovacími službami v Belgicku – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Určenie cien – Rozdelenie trhu – Manipulovanie verejných obchodných súťaží – Jediné a nepretržité porušenie – Pojem podnik – Pripísateľnosť protiprávneho správania – Pokuty – Usmernenia k metóde stanovovania pokút z roku 2006 – Závažnosť – Dĺžka trvania“

V spojených veciach T‑208/08 a T‑209/08,

Gosselin Group NV, predtým Gosselin World Wide Moving NV, so sídlom v Deurne (Belgicko), v zastúpení: F. Wijckmans a S. De Keer, advokáti,

žalobkyňa vo veci T‑208/08,

Stichting Administratiekantoor Portielje, so sídlom v Rotterdame (Holandsko), v zastúpení: D. Van hove, advokát,

žalobkyňa vo veci T‑209/08,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: A. Bouquet a F. Ronkes Agerbeek, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorých predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2008) 926 v konečnom znení z 11. marca 2008 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/38.543 – Medzinárodné sťahovacie služby), zmeneného a doplneného rozhodnutím Komisie K(2009) 5810 v konečnom znení z 24. júla 2009, a subsidiárne návrh na zrušenie alebo zníženie pokuty uloženej žalobkyniam,

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),

v zložení: sudcovia S. Papasavvas, vykonávajúci funkciu predsedu komory, N. Wahl a A. Dittrich (spravodajca),

tajomník: J. Plingers, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 29. apríla 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Skutkové okolnosti

1.     Predmet sporu

1        V zmysle rozhodnutia Komisie K(2008) 926 v konečnom znení z 11. marca 2008 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/38.543 – Medzinárodné sťahovacie služby) (ďalej len „rozhodnutie“), ktorého zhrnutie je uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 11. augusta 2009 (Ú. v. EÚ C 188, s. 16), bola Gosselin Group NV účastníčkou kartelu na trhu s medzinárodnými sťahovacími službami v Belgicku, ktorý spočíval v priamom a nepriamom určovaní cien, rozdelení trhu a manipulovaní verejných obchodných súťaží. Komisia Európskych spoločenstiev uvádza, že kartel bol činný takmer 19 rokov (od októbra 1984 do septembra 2003). Jeho účastníci určovali ceny, zákazníkom predkladali falošné ponuky (takzvané „predstierané ponuky“, ďalej len „PP“) a navzájom sa odškodňovali za odmietnuté ponuky prostredníctvom systému peňažných náhrad (ďalej len „provízie“).

2.     Žalobkyne

2        Žalobkyňa vo veci T‑208/08 – Gosselin Group (ďalej len „Gosselin“) – bola založená v roku 1983 a pôsobí pod týmto názvom od 20. decembra 2007. 92 % akcií spoločnosti Gosselin vlastní žalobkyňa vo veci T‑209/08 – Stichting Administratiekantoor Portielje (ďalej len „Portielje“) – a 8 % vlastní Vivet en Gosselin NV. 99,87 % tejto poslednej uvedenej spoločnosti vlastní Portielje – nadácia, ktorá nevykonáva obchodnú činnosť a združuje rodinných akcionárov s cieľom zabezpečiť jednotu riadenia.

3        V priebehu účtovného roka, ktorý sa skončil 30. júna 2006, Gosselin dosiahla konsolidovaný celosvetový obrat vo výške 143 639 000 eur a Portielje dosiahla konsolidovaný celosvetový obrat vo výške 0 eur.

3.     Správne konanie

4        Podľa rozhodnutia Komisia začala konanie z vlastného podnetu, keďže disponovala informáciami, ktoré nasvedčovali tomu, že niektoré belgické spoločnosti pôsobiace v odvetví medzinárodného sťahovania sa podieľali na dohodách, ktoré mohli spadať do pôsobnosti zákazu stanoveného v článku 81 ES.

5        Na základe článku 14 ods. 3 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), sa v septembri 2003 uskutočnili kontroly v spoločnostiach Allied Arthur Pierre NV, Interdean NV, Transworld International NV a Ziegler SA. Po týchto kontrolách požiadala Allied Arthur Pierre o oslobodenie od pokuty alebo jej zníženie v súlade s oznámením Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155). Allied Arthur Pierre priznala svoju účasť na dohodách o províziách a o PP, oznámila zúčastnených konkurentov, najmä konkurenta, ktorý predtým nebol útvarom Komisie známy, a odovzdala dokumenty potvrdzujúce jej ústne vyhlásenia.

6        Na základe článku 18 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) boli viacerým podnikom zúčastňujúcim sa na protisúťažných dohodách, konkurentom a jednej odbornej organizácii zaslané písomné žiadosti o informácie. Dňa 18. októbra 2006 bolo prijaté a viacerým spoločnostiam zaslané oznámenie o výhradách. Všetci príjemcovia sa k nemu vyjadrili. Ich zástupcovia, s výnimkou zástupcov spoločnosti Amertranseuro International Holdings Ltd, nadácie Stichting Administratiekantoor Portielje a spoločností Team Relocations Ltd a Trans Euro Ltd, si uplatnili právo na prístup k dokumentom obsiahnutým v spise Komisie, ktoré boli prístupné len v jej sídle. Prístup im bol umožnený od 6. do 29. novembra 2006. Vypočutie sa uskutočnilo 22. marca 2007.

7        Dňa 11. marca 2008 Komisia prijala rozhodnutie.

4.     Rozhodnutie

8        Komisia uvádza, že osoby, ktorým bolo rozhodnutie určené, medzi ktoré patrili aj žalobkyne, boli účastníkmi kartelu v odvetví medzinárodných sťahovacích služieb v Belgicku alebo nesú zaň zodpovednosť. Účastníci kartelu údajne určovali ceny, rozdeľovali si zákazníkov a manipulovali predkladanie ponúk prinajmenšom od roku 1984 do roku 2003. Dopustili sa tým jediného a nepretržitého porušenia článku 81 ES.

9        Podľa Komisie bolo súčasťou dotknutých služieb tak sťahovanie majetku fyzických osôb, ktoré boli súkromnými osobami alebo zamestnancami podnikov či verejných inštitúcií, ako aj sťahovanie majetku podnikov alebo verejných inštitúcií. Toto sťahovanie sa vyznačovalo skutočnosťou, že Belgicko bolo jeho východiskovým alebo cieľovým bodom. Rovnako vzhľadom na skutočnosť, že všetky predmetné spoločnosti poskytujúce služby medzinárodného sťahovania mali sídlo v Belgicku a že činnosť, ktorej sa kartel týkal, sa odohrávala v Belgicku, Komisia usúdila, že geografickým centrom kartelu bolo Belgicko.

10      Celkový obrat účastníkov kartelu týkajúci sa medzinárodných sťahovacích služieb v Belgicku za rok 2002 odhadla Komisia na 41 miliónov eur. Keďže Komisia stanovila veľkosť odvetvia približne na 83 miliónov eur, celkový trhový podiel zúčastnených podnikov bol stanovený približne na 50 %.

11      Komisia uvádza, že cieľom kartelu bolo najmä určovať a udržiavať vysoké ceny a rozdeliť si trh súbežne alebo postupne viacerými formami: dohodami o cenách, dohodami o rozdelení trhu prostredníctvom systému falošných ponúk (PP) a dohodami o systéme peňažných náhrad za odmietnuté ponuky alebo za nepredloženie ponuky (provízie).

12      Komisia usudzuje, že od roku 1984 do začiatku 90. rokov bol kartel činný predovšetkým na základe písomných dohôd o určovaní cien. Súčasne boli zavedené provízie a PP. Provízia bola skrytým prvkom konečnej ceny, ktorý musel spotrebiteľ zaplatiť bez toho, aby dostal zodpovedajúce plnenie. Zodpovedala totiž peňažnej sume, ktorú sťahovacia spoločnosť, ktorá získala zmluvu na medzinárodné sťahovanie, dlhovala konkurentom, ktorí zmluvu nezískali, bez ohľadu na to, či predložili ponuku, alebo ju nepredložili. Išlo teda o určitý druh peňažnej náhrady pre sťahovacie spoločnosti, ktoré zmluvu nezískali. Účastníci kartelu si navzájom fakturovali provízie za odmietnuté ponuky alebo ponuky, ktoré nepredložili, pričom uvádzali fiktívne služby, a výška týchto provízií bola fakturovaná zákazníkom. Komisia tvrdí, že táto praktika sa musí považovať za nepriame určovanie cien za medzinárodné sťahovacie služby v Belgicku.

13      Účastníci tohto kartelu tiež spolupracovali pri predkladaní PP, na základe ktorých sa zákazníci, čiže zamestnávatelia, ktorí platili za sťahovanie, mylne domnievali, že si môžu vybrať podľa kritérií vychádzajúcich z hospodárskej súťaže. PP bola zdanlivá ponuka predložená zákazníkovi alebo osobe, ktorá sa sťahovala, sťahovacou spoločnosťou, ktorá nemala záujem vykonať sťahovanie. Predložením PP sa sťahovacia spoločnosť, ktorá chcela uzavrieť zmluvu (ďalej len „navrhujúca spoločnosť“), usilovala o to, aby inštitúcia alebo podnik získal viacero ponúk, či už priamo, alebo nepriamo prostredníctvom osoby, ktorá sa chcela sťahovať. Navrhujúca spoločnosť preto svojim konkurentom oznámila cenu, poistnú sadzbu a poplatok za skladovanie, ktoré mali fakturovať za službu. Táto cena, ktorá bola vyššia ako cena navrhnutá navrhujúcou spoločnosťou, bola následne uvedená v PP. Podľa Komisie vzhľadom na to, že zamestnávateľ zvyčajne vyberie sťahovaciu spoločnosť, ktorá ponúkne najnižšiu cenu, sťahovacie spoločnosti zúčastnené na tom istom medzinárodnom sťahovaní v zásade vopred vedeli, ktorá z nich môže uzavrieť zmluvu na toto sťahovanie.

14      Komisia okrem toho uvádza, že cena požadovaná navrhujúcou spoločnosťou mohla byť vyššia, ako by bola inak, lebo ostatné spoločnosti zúčastnené na tom istom sťahovaní predložili PP, v ktorých bola uvedená cena určená navrhujúcou spoločnosťou. Ako príklad cituje Komisia v odôvodnení č. 233 rozhodnutia internú e-mailovú správu spoločnosti Allied Arthur Pierre z 11. júla 1997, v ktorej sa uvádza: „Zákazník si vyžiadal dve [PP], môžeme teda žiadať vyššiu cenu.“ Komisia preto tvrdí, že predkladanie PP zákazníkom bolo manipulovaním verejných obchodných súťaží, v dôsledku čoho boli ceny uvedené vo všetkých ponukách zámerne vyššie ako cena navrhujúcej spoločnosti a v každom prípade vyššie ako ceny, ktoré by existovali v prostredí hospodárskej súťaže.

15      Komisia tvrdí, že tieto dohody existovali až do roku 2003. Podľa nej bolo spoločným cieľom týchto komplexných činností určovať ceny, rozdeliť si trh a narušiť tak hospodársku súťaž.

16      Preto Komisia prijala výrokovú časť rozhodnutia, ktorej článok 1 znie takto:

„Nasledujúce spoločnosti porušili článok 81 ods. 1 [ES] tým, že priamo a nepriamo určovali ceny za medzinárodné sťahovacie služby v Belgicku, rozdelili si časť tohto trhu a manipulovali verejné obchodné súťaže počas uvedených období:

…

c)      [Gosselin] od 31. januára 1992 do 18. septembra 2002; s [nadáciou Portielje] od 1. januára 2002 do 18. septembra 2002;

…“

17      Preto Komisia uložila spoločnosti Gosselin v článku 2 písm. e) rozhodnutia pokutu vo výške 4,5 milióna eur, pričom za 370 000 eur z tejto pokuty zodpovedá spoločne a nerozdielne Portielje.

18      Pri určovaní výšky pokút v rozhodnutí uplatnila Komisia metódu uvedenú vo svojich usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia (ES) č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia o pokutách z roku 2006“).

19      Dňa 24. júla 2009 Komisia prijala rozhodnutie K(2009) 5810 v končenom znení, ktorým bolo rozhodnutie zmenené a doplnené, pokiaľ ide o hodnotu predaja, ktorá sa má zohľadniť pri výpočte základnej výšky pokuty uloženej spoločnosti Gosselin a nadácii Portielje. Preto bola pokuta uložená spoločnosti Gosselin znížená na 3,28 milióna eur, pričom za 270 000 eur z tejto sumy zodpovedá spoločne a nerozdielne Portielje.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

20      Žalobkyne návrhmi podanými do kancelárie Súdu prvého stupňa 4. júna 2008 podali žaloby, na základe ktorých sa začalo toto konanie.

21      Uznesením predsedu ôsmej komory Všeobecného súdu z 5. marca 2010 boli veci T‑208/08 a T‑209/08 v súlade s článkom 50 rokovacieho poriadku Všeobecného súdu spojené na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.

22      Po vypočutí správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (ôsma komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a o položení určitých otázok Komisii. Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 29. apríla 2010.

23      Vo veci T‑208/08 Gosselin navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil rozhodnutie v časti, ktorá sa jej týka,

–        subsidiárne zrušil článok 1 rozhodnutia v časti, ktorá sa jej týka, v rozsahu, v akom sa v ňom konštatuje nepretržité porušenie od 31. januára 1992 do 18. septembra 2002 vo vzťahu k nej, a znížil pokutu uloženú v článku 2 v rozsahu, v akom sa jej týka, v súlade s takto upravenou dĺžkou trvania,

–        subsidiárne zrušil článok 2 písm. e) rozhodnutia v časti, ktorá sa jej týka, a v dôsledku toho znížil pokutu uloženú v článku 2,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

24      Vo veci T‑209/08 Portielje navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil rozhodnutie v časti, ktorá sa jej týka,

–        subsidiárne zrušil článok 2 písm. e) rozhodnutia v časti, ktorá sa jej týka, a v dôsledku toho znížil pokutu uloženú v článku 2,

–        uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

25      Komisia vo veciach T‑208/08 a T‑209/08 navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        uložil žalobkyniam povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a prípadne im uložil povinnosť nahradiť primeranú časť trov konania Komisie.

 Právny stav

26      Gosselin uvádza tri žalobné dôvody smerujúce k zrušeniu rozhodnutia a k zrušeniu alebo zníženiu pokuty. Portielje, ktorú Komisia označila za materskú spoločnosť spoločnosti Gosselin, uvádza dva doplňujúce žalobné dôvody, ktoré sa týkajú pojmu podnik a pripísateľnosti porušení, ktorých sa dopustila Gosselin. Ostatné žalobné dôvody, ktoré uvádza Portielje, sú totožné so žalobnými dôvodmi, ktoré uvádza Gosselin.

27      V súvislosti s tretím, štvrtým a piatym žalobným dôvodom Portielje na úvod poukazuje na to, že konaní, ktoré by mohli predstavovať porušenie práva hospodárskej súťaže, sa dopustila výlučne Gosselin a že Portielje môže byť zodpovedná iba v prípade, ak možno vyvodiť zodpovednosť spoločnosti Gosselin z hľadiska práva hospodárskej súťaže.

1.     O prvom a druhom žalobnom dôvode nadácie Portielje, ktoré sú založené na porušení článku 81 ES

28      Portielje v rámci svojho prvého žalobného dôvodu tvrdí, že nie je podnikom v zmysle práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže. V rámci svojho druhého žalobného dôvodu tvrdí, že nemožno vyvodzovať jej spoluzodpovednosť za konania, ktorých sa dopustila Gosselin.

 Tvrdenia účastníkov konania

 Tvrdenia nadácie Portielje

29      Portielje tvrdí, že nie je podnikom v zmysle práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže, keďže nevykonáva hospodársku činnosť. V tejto súvislosti uvádza, že nepôsobí na nijakom trhu s výrobkami alebo so službami a že iba spravuje akcie, ktoré predtým vlastnili samotní rodinní akcionári. Tieto akcie nemožno ponúknuť na predaj na akomkoľvek trhu a Portielje tiež vôbec neponúka správu akcií tretích osôb. Preto „stichting“ (nadácia) Portielje v Holandsku nepodlieha dani z príjmov právnických osôb alebo dani z obratu. Podľa nadácie Portielje z toho vyplýva, že medzi ňou a spoločnosťou Gosselin neexistuje vzťah materskej spoločnosti a dcérskej spoločnosti.

30      Portielje v replike poukazuje na to, že tento žalobný dôvod je potrebné odlíšiť od jej druhého žalobného dôvodu, ktorý je založený na nepripísateľnosti porušení, ktorých sa dopustila Gosselin, nadácii Portielje.

31      Pokiaľ ide túto druhú otázku, Portielje tvrdí, že pripísanie správania dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti závisí vždy od konštatovania skutočného výkonu riadiacej právomoci. Portielje však vôbec neuplatňovala rozhodujúci vplyv na obchodnú alebo strategickú politiku spoločnosti Gosselin. Portielje po prvé poukazuje na to, že jej vedenie (bestuur) sa zišlo po prvý raz 5. novembra 2004, čiže dávno po skončení porušenia. Vzhľadom na to, že v priebehu predmetného obdobia nedošlo k stretnutiu jej vedenia, reálne nie je možné, aby Portielje ovplyvňovala spoločnosť Gosselin. Po druhé jediná činnosť nadácie Portielje spočíva vo výkone hlasovacích práv spojených s predmetnými akciami na valnom zhromaždení akcionárov spoločnosti Gosselin. Jediná (nepriama) možnosť, ako mohla Portielje ovplyvňovať politiku spoločnosti Gosselin, teda spočíva vo využití týchto hlasovacích práv na valnom zhromaždení tejto spoločnosti. Je však preukázané, že v priebehu relevantného obdobia (od 1. januára do 18. septembra 2002) sa nekonalo nijaké valné zhromaždenie akcionárov spoločnosti Gosselin. Po tretie Portielje nemala nijaký vplyv na zloženie správnej rady spoločnosti Gosselin v priebehu predmetného obdobia. Členovia správnej rady spoločnosti Gosselin boli správcami už skôr, než boli nadácii Portielje zverené akcie spoločnosti Gosselin.

32      Preto sa Portielje domnieva, že aj za predpokladu, že Komisia sa môže odvolávať na domnienku vyplývajúcu z judikatúry týkajúcej sa stopercentného podielu na základnom imaní (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, T‑354/94, Zb. s. II‑2111, bod 79), táto domnienka je vyvrátená týmito preukázanými údajmi.

33      Portielje vo svojej replike dodáva, že správna rada nadácie Portielje a správna rada spoločnosti Gosselin sú len čiastočne tvorené tými istými členmi. Zo šiestich osôb, ktorí tvoria správnu radu nadácie Portielje, iba polovica zasadala aj v správnej rade spoločnosti Gosselin. Okrem toho Portielje postupovala v súlade so svojimi stanovami, keďže výročná správa za rok 2002 bola vypracovaná písomne.

 Tvrdenia Komisie

34      Komisia uvádza, že dôvod, pre ktorý konštatovala, že Portielje je spoluzodpovedná za konania spoločnosti Gosselin, spočíva v existencii významných organizačných a funkčných väzieb medzi týmito dvoma subjektmi. Nepovažovala však nadáciu Portielje za podnik sám osebe, ale skôr za súčasť podniku, ktorý sa dopustil porušenia. Formálne oddelenie týchto dvoch subjektov, ktoré vyplýva z ich samostatnej právnej subjektivity, nič nemení na jednotnosti ich správania na trhu na účely uplatnenia pravidiel hospodárskej súťaže.

35      Komisia poukazuje na to, že založila spoluzodpovednosť nadácie Portielje najmä na dôkaznej domnienke, ktorú vyvodila zo skutočnosti, že táto nadácia vlastní takmer celé základné imanie spoločnosti Gosselin. Tvrdenie nadácie Portielje, že jej správna rada sa zišla po prvý raz až 5. novembra 2004, čiže po skončení porušenia, je v rozpore so znením jej vlastných stanov. Táto skutočnosť navyše neznamená, že Portielje neuplatňovala rozhodujúci vplyv na obchodnú alebo strategickú politiku spoločnosti Gosselin. Aj bez zasadnutí správnej rady mala Portielje možnosť priamo ovplyvňovať túto politiku, keďže traja najdôležitejší členovia jej vedenia boli zároveň členmi správnej rady spoločnosti Gosselin.

 Posúdenie Všeobecným súdom

36      Aj keď sa Komisia zaoberala obidvoma žalobnými dôvodmi nadácie Portielje spoločne, je potrebné preskúmať ich samostatne.

 O prvom žalobnom dôvode

37      V rámci svojho prvého žalobného dôvodu Portielje tvrdí, že nie je podnikom v zmysle práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že tak článok 81 ES, ako aj článok 23 nariadenia č. 1/2003 sa vzťahujú len na správanie podnikov (rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 59).

38      Komisia však vo svojom vyjadrení k žalobe sama uznáva, že Portielje nie je „podnik sám osebe“.

39      Komisia síce tiež tvrdí, že Portielje je „súčasťou podniku, ktorý sa dopustil porušenia,“ a že formálne oddelenie týchto dvoch subjektov, ktoré vyplýva z ich samostatnej právnej subjektivity, nič nemení na jednotnosti ich správania na trhu na účely uplatnenia pravidiel hospodárskej súťaže. V rámci týchto úvah však dochádza k zamieňaniu dvoch odlišných pojmov, konkrétne pojmu podnik a pojmu pripísanie správania dcérskej spoločnosti jej materskej spoločnosti.

40      Je pravda, že podľa judikatúry Súdneho dvora sa pod pojmom podnik v kontexte práva hospodárskej súťaže musí rozumieť hospodárska jednotka z hľadiska predmetu predmetnej dohody, aj keď z právneho hľadiska je táto hospodárska jednotka zložená z viacerých fyzických alebo právnických osôb (rozsudok z 12. júla 1984, Hydrotherm, 170/83, Zb. s. 2999, bod 11). Podľa ustálenej judikatúry navyše skutočnosť, že dcérska spoločnosť má vlastnú právnu subjektivitu, nepostačuje na vyvrátenie možnosti, aby jej správanie bolo pripísané materskej spoločnosti, najmä ak dcérska spoločnosť neurčuje svoje správanie na trhu samostatne, ale v podstate vykonáva pokyny, ktoré jej dáva materská spoločnosť (rozsudky Súdneho dvora zo 14. júla 1972, Imperial Chemical Industries/Komisia, 48/69, Zb. s. 619, body 132 a 133, a zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, C‑286/98 P, Zb. s. I‑9925, bod 26).

41      Vo vyššie citovaných veciach však nebolo sporné, že materská spoločnosť bola podnikom, aj keď sa nepodieľala na sankcionovanom správaní. Pojem hospodárska jednotka, ktorý môže zahŕňať viaceré samostatné právne subjekty, bol teda zavedený s cieľom umožniť pripísať správanie jedného právneho subjektu (dcérskej spoločnosti) inému právnemu subjektu (materskej spoločnosti), a nie na to, aby umožnil kvalifikovať materskú spoločnosť ako podnik. Pojem hospodárska jednotka preto nemá nijaký vplyv na skutočnosť, že materská spoločnosť nemá postavenie podniku.

42      Z toho vyplýva, že materskú spoločnosť podniku, ktorý sa dopustil porušenia článku 81 ES, nemožno sankcionovať rozhodnutím na základe článku 81 ES, pokiaľ sama nie je podnikom.

43      Je teda potrebné skúmať, či je Portielje podnikom.

44      V kontexte práva hospodárskej súťaže pojem podnik podľa judikatúry zahŕňa každý subjekt, ktorý vykonáva hospodársku činnosť, bez ohľadu na právnu formu tohto subjektu a spôsob jeho financovania (rozsudok Súdneho dvora z 23. apríla 1991, Höfner a Elser, C‑41/90, Zb. s. I‑1979, bod 21).

45      V prejednávanej veci je spochybňovaná iba otázka, či Portielje vykonáva hospodársku činnosť.

46      Je nesporné, že Portielje nevykonáva priamu hospodársku činnosť. Portielje v tejto súvislosti uviedla, že nepôsobí na nijakom trhu s výrobkami alebo so službami, že iba spravuje akcie, ktoré predtým vlastnili samotní rodinní akcionári, že tieto akcie nemožno ponúknuť na predaj na akomkoľvek trhu a že Portielje tiež neponúka správu akcií tretích osôb. Komisia tieto tvrdenia nespochybnila.

47      Komisia však na základe rozsudku Súdneho dvora tvrdí, že Portielje sa nepriamo podieľa na hospodárskej činnosti vykonávanej spoločnosťou Gosselin. Súdny dvor totiž konštatoval, že subjekt, ktorý vlastní kontrolné podiely v spoločnosti a skutočne vykonáva túto kontrolu priamym alebo nepriamym zasahovaním do jej riadenia, sa musí považovať za zúčastnený na hospodárskej činnosti vykonávanej ovládaným podnikom, a preto musí byť sám kvalifikovaný ako podnik v zmysle práva hospodárskej súťaže. Naproti tomu samotné vlastníctvo podielov, hoci aj kontrolných, nepostačuje na charakterizovanie hospodárskej činnosti subjektu, ktorý vlastní tieto podiely, pokiaľ umožňuje len vykonávanie práv spojených s postavením akcionára alebo spoločníka a prípadne prijímanie dividend, ktoré sú len plodmi vlastníctva majetku (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 10. januára 2006, Cassa di Risparmio di Firenze a i., C‑222/04, Zb. s. I‑289, body 111 až 113).

48      Je teda potrebné skúmať, či Portielje „priamo alebo nepriamo zasahovala“ do riadenia spoločnosti Gosselin. Táto otázka je veľmi podobná otázke týkajúcej sa rozhodujúceho kritéria v rámci druhého žalobného dôvodu, týkajúceho sa pripísania správania spoločnosti Gosselin nadácii Portielje. Za predpokladu, že Portielje je podnikom, je totiž na to, aby jej bolo možné pripísať správanie spoločnosti Gosselin, ďalej potrebné preskúmať, či uplatňovala rozhodujúci vplyv na túto spoločnosť. Na rozdiel od svojho konštatovania v súvislosti s touto poslednou uvedenou otázkou (pozri bod 52 nižšie) však Súdny dvor nestanovil vyvrátiteľnú domnienku „zasahovania“ v zmysle rozsudku Cassa di Risparmio di Firenze a i., už citovaného v bode 47 vyššie. Súdny dvor totiž v tomto rozsudku iba poskytol vnútroštátnemu súdu usmernenia, aby tento súd mohol vzhľadom na vnútroštátnu právnu úpravu uplatniteľnú v uvedenej veci posúdiť prípadné zasahovanie bankových nadácií do riadenia ich bankových spoločností. V prejednávanej veci preto dôkazné bremeno, pokiaľ ide o „zasahovanie“, spočíva na Komisii.

49      V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že Komisia iba poznamenala, že Portielje vlastní takmer celé základné imanie spoločnosti Gosselin a že traja najdôležitejší členovia jej vedenia boli zároveň členmi správnej rady spoločnosti Gosselin. Inak povedané Komisia uviedla iba štrukturálne tvrdenia, ktoré sa navyše týkajú odlišného pojmu uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu. Nepredložila však nijaký konkrétny dôkaz, ktorý by mohol preukázať, že Portielje skutočne zasahovala do riadenia spoločnosti Gosselin.

50      Z toho vyplýva, že Komisia nepreukázala, že Portielje bola podnikom v zmysle článku 81 ES, a preto žalobnému dôvodu, ktorý uviedla táto žalobkyňa, treba vyhovieť.

 O druhom žalobnom dôvode

51      Pre úplnosť je potrebné skúmať, či za predpokladu, že Portielje je podnikom, by jej bolo možné pripísať správanie spoločnosti Gosselin z dôvodu, že uplatňovala na túto spoločnosť „rozhodujúci vplyv“.

52      V tejto súvislosti Komisia vychádza z judikatúry, podľa ktorej v osobitnom prípade, keď má materská spoločnosť stopercentný podiel na základnom imaní svojej dcérskej spoločnosti, ktorá sa dopustila protiprávneho správania, existuje vyvrátiteľná domnienka, že uvedená materská spoločnosť uplatňuje rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 25. októbra 1983, AEG-Telefunken/Komisia, 107/82, Zb. s. 3151, bod 50). Prináleží teda materskej spoločnosti, ktorá v konaní pred súdom Spoločenstva napáda rozhodnutie Komisie o vyvodení jej solidárnej zodpovednosti za správanie jej dcérskej spoločnosti, aby vyvrátila túto domnienku tým, že predloží dôkazy spôsobilé preukázať samostatnosť tejto dcérskej spoločnosti (pozri rozsudok Súdneho dvora z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, C‑97/08 P, Zb. s. I‑8237, bod 60 a tam citovanú judikatúru).

53      V prejednávanej veci Portielje vlastní takmer celé základné imanie spoločnosti Gosselin. Skutočne sa jej však podarilo vyvrátiť domnienku uplatňovania rozhodujúceho vplyvu na spoločnosť Gosselin.

54      Po prvé Portielje poukazuje na to, že jej správna rada sa zišla po prvý raz 5. novembra 2004, čiže viac ako dva roky po skončení porušenia 18. septembra 2002. Komisia namieta, že vzhľadom na to, že Portielje bola založená v júni 2001 a podľa jej stanov jej správna rada zasadá aspoň raz ročne, takýto postup by bol v rozpore so znením jej vlastných stanov. Vydanie podielových listov spoločnosti Gosselin v nadácii však bolo zaznamenané až 11. decembra 2002. Okrem toho článok 5.2 stanov nadácie Portielje umožňuje aj písomné prijímanie rozhodnutí. Podľa nadácie Portielje, ktorej Komisia v tejto súvislosti neprotirečila, takýto prípad pred zasadnutím z 5. novembra 2004 nastal len raz, a to 10. marca 2003 na účely vyhotovenia výročnej správy za rok 2002. Preto je potrebné konštatovať, že Portielje postupovala v súlade so svojimi stanovami a že tak písomný postup z 10. marca 2003, ako aj prvé formálne zasadnutie z 5. novembra 2004 sa konali po skončení porušenia. Uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu nadácie Portielje na správanie jej dcérskej spoločnosti je teda už len z tohto dôvodu vylúčené.

55      Po druhé jediná činnosť nadácie Portielje spočíva vo výkone hlasovacích práv spojených s predmetnými akciami na valnom zhromaždení akcionárov spoločnosti Gosselin. Jediná možnosť, ako mohla Portielje ovplyvňovať politiku spoločnosti Gosselin, teda spočívala vo využití týchto hlasovacích práv na valnom zhromaždení tejto spoločnosti. Je však preukázané, že v priebehu predmetného obdobia (od 1. januára 2002 do 18. septembra 2002) sa nekonalo nijaké zhromaždenie akcionárov spoločnosti Gosselin.

56      Po tretie Portielje poukazuje na to, že nemala nijaký vplyv na zloženie správnej rady spoločnosti Gosselin v priebehu predmetného obdobia. Komisia tvrdí, že aj bez zasadnutí svojej správnej rady mala Portielje možnosť priamo ovplyvňovať obchodnú a strategickú politiku spoločnosti Gosselin, keďže traja najdôležitejší členovia jej vedenia boli zároveň členmi správnej rady spoločnosti Gosselin. Portielje však správne poznamenala, že jej správna rada a správna rada spoločnosti Gosselin je len čiastočne tvorená tými istými členmi. Zo šiestich osôb, ktoré tvoria správnu radu nadácie Portielje, iba polovica zasadala aj v správnej rade spoločnosti Gosselin. Počas predmetného obdobia Portielje nezmenila zloženie správnej rady spoločnosti Gosselin. Členovia správnej rady spoločnosti Gosselin boli správcami tejto spoločnosti ešte skôr, než boli nadácii Portielje zverené akcie spoločnosti Gosselin. Sled týchto udalostí svedčí o tom, že ich členstvo v správnej rade nie je vyjadrením vplyvu nadácie Portielje.

57      Okrem toho tvrdenie, že tri osoby, ktoré tvoria správnu radu spoločnosti Gosselin, ale ktoré predstavujú len polovicu správnej rady nadácie Portielje, neovládajú spoločnosť Gosselin ako správcovia tejto spoločnosti, ale prostredníctvom vplyvu uplatňovaného nadáciou Portielje na valné zhromaždenie spoločnosti Gosselin, sa musí zamietnuť. Komisia totiž uznáva, že by bolo „príliš umelé“, aby najdôležitejší správcovia nadácie Portielje uplatňovali prostredníctvom valného zhromaždenia spoločnosti Gosselin vplyv na správnu radu tejto spoločnosti, čiže na orgán, ktorého boli sami členmi. Čiastočná zhoda členov správnej rady v každom prípade nemôže znamenať, že všetky podniky, v ktorých traja členovia správnej rady spoločnosti Gosselin tiež vykonávajú túto funkciu, by sa mali z tohto dôvodu považovať za materské spoločnosti spoločnosti Gosselin. V prejednávanej veci traja správcovia spoločnosti Gosselin patrili medzi vlastníkov nadácie Portielje, ktorá bola len nástrojom na výkon vlastníckych práv. Aj za predpokladu, že tieto tri osoby nepôsobili len ako správcovia spoločnosti Gosselin, by teda bolo pravdepodobnejšie, že konali vo svojom vlastnom záujme.

58      Z vyššie uvedeného vyplýva, že Portielje predložila dôkazy spôsobilé preukázať, že neuplatňovala rozhodujúci vplyv na spoločnosť Gosselin, alebo že nebola schopná uplatňovať takýto vplyv. Podarilo sa jej teda vyvrátiť domnienku vyplývajúcu z rozsudku zo 14. mája 1998, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, už citovaného v bode 32 vyššie, a z rozsudku Akzo Nobel a i./Komisia, už citovaného v bode 52 vyššie.

59      Z toho vyplýva, že je potrebné vyhovieť prvému a druhému žalobnému dôvodu nadácie Portielje a zrušiť rozhodnutie v časti, v ktorej sa týka tejto žalobkyne.

2.     O treťom žalobnom dôvode nadácie Portielje a o prvom žalobnom dôvode spoločnosti Gosselin, ktoré sú založené na porušení článku 81 ES

60      Tento žalobný dôvod sa skladá z dvoch častí. V rámci prvej časti Portielje a Gosselin spochybňujú tvrdenie, že ich praktiky spôsobili citeľné obmedzenie hospodárskej súťaže. V rámci druhej časti spochybňujú citeľné ovplyvnenie obchodu medzi členskými štátmi.

 O neexistencii citeľného obmedzenia hospodárskej súťaže

 Tvrdenia účastníkov konania

61      Žalobkyne poukazujú na to, že Gosselin sa nijakým spôsobom nepodieľala na dohode o cenách, a preto nie je vôbec uvedená v príslušných odôvodneniach rozhodnutia. Gosselin nepopiera, že v určitých prípadoch prijala alebo vyplatila provízie a že v týchto prípadoch išlo o určitú formu finančnej náhrady pre sťahovaciu spoločnosť, ktorá nezískala zákazku. Gosselin však tvrdí, že dostala províziu len za sťahovania, pre ktoré skutočne predložila súťažnú ponuku. Pokiaľ teda ide o spoločnosť Gosselin, systém provízií údajne nezodpovedal systému rozdeľovania zákazníkov. Gosselin navyše údajne neuplatňovala minimálne ceny.

62      Gosselin nepopiera, že vyžadovala a vystavovala PP, ale tvrdí, že PP boli vyžiadané alebo vystavené iba v prípade, ak sa domnievala, že už nemôže získať predmetnú zákazku. Gosselin tvrdí, že nevie o PP, ktoré by boli vyžiadané alebo vystavené bez toho, aby si ich sťahujúci sa zákazník – ktorý sa už rozhodol pre určitú spoločnosť – vyžiadal. Údajne nikdy neuplatňovala provízie a PP za tú istú sťahovaciu zákazku.

63      Žalobkyne tvrdia, že rozhodnutie teda nepreukazuje, že provízie a PP citeľne obmedzili hospodársku súťaž. Okrem toho tvrdia, že nemožno vyvodzovať zodpovednosť spoločnosti Gosselin za konanie, ktorého sa nedopustila. V tejto súvislosti žalobkyne zdôrazňujú, že Gosselin sa nezúčastnila na nijakom stretnutí kartelu a že nevedela o dohodách o cenách.

64      Komisia tvrdí, že vôbec nie je povinná preukázať skutočnú existenciu protisúťažných účinkov. Okrem toho spochybňuje tvrdenia žalobkýň.

 Posúdenie Všeobecným súdom

65      Na úvod je potrebné konštatovať, že na rozdiel od toho, čo vyplýva z jej nadpisu, prvá časť žalobného dôvodu neodkazuje na takzvanú zásadu de minimis, čiže na skutočnosť, že zákaz stanovený článkom 81 ods. 1 ES sa nevzťahuje na dohody malého významu, pokiaľ obmedzujú hospodársku súťaž len v nepatrnej miere (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 30. júna 1966, LTM, 56/65, Zb. s. 337, 360, a z 9. júla 1969, Völk, 5/69, Zb. s. 295, bod 7), ani na príslušné oznámenie Komisie, konkrétne na oznámenie o dohodách menšieho významu, ktoré neobmedzujú významne hospodársku súťaž podľa článku 81 ods. 1 [ES] (de minimis) (Ú. v. ES C 368, 2001, s. 13; Mim. vyd. 08/002, s. 125).

66      Žalobkyne sa odvolávajú skôr na neexistenciu dôkazov o protisúťažných účinkoch či dokonca o akýchkoľvek obmedzeniach hospodárskej súťaže. Okrem toho spochybňujú zodpovednosť spoločnosti Gosselin za konanie, ktorého sa podľa svojich tvrdení nedopustila.

–       O údajnej neexistencii obmedzení hospodárskej súťaže

67      Vzhľadom na to, že žalobkyne spochybňujú posúdenie provízií a PP ako obmedzení hospodárskej súťaže, je potrebné zdôrazniť, že cieľom týchto dvoch praktík bolo rozdelenie zákazníkov a manipulovanie verejných obchodných súťaží, čiže dve zjavné obmedzenia hospodárskej súťaže. Na účely vystavenia PP si totiž dotknuté sťahovacie spoločnosti vymieňali informácie, ako napríklad presný dátum a podrobnosti o sťahovaniach, ktoré sa mali vykonať, ako aj ceny tejto služby, takže podnik, ktorý predložil PP, sa zámerne vzdal akejkoľvek skutočnej hospodárskej súťaže s podnikom, ktorý si túto ponuku vyžiadal. Výsledkom bol sofistikovaný systém, ktorý viedol k umelému zvýšeniu cien.

68      Ako totiž Komisia uviedla v rozhodnutí, pre osobu, ktorá sa sťahuje, záujem na získaní PP spočíva v tom, že nemusí žiadať o vyhotovenie viacerých ponúk. Keď za sťahovanie platí zamestnávateľ, je teda málo pravdepodobné, že táto osoba sa následne obráti na iné sťahovacie spoločnosti s cieľom získať skutočné ponuky. Dožiadaný podnik sa teda nemusí obávať nijakej hospodárskej súťaže zo strany ostatných sťahovacích spoločností zúčastnených na karteli, takže možno očakávať, že uplatní vyššie ceny. Inštitúcia alebo podnik, ktorý platí za sťahovanie, teda nemôže mať prospech z hospodárskej súťaže, hoci práve z tohto dôvodu požiadal o predloženie rôznych ponúk. Tento záver navyše výslovne vyplýva z interného e-mailu spoločnosti Allied Arthur Pierre citovaného v odôvodnení č. 233 rozhodnutia, z ktorého vyplýva, že „zákazník si vyžiadal dve [PP], môžeme teda žiadať vyššiu cenu“.

69      Provízie tiež nevyhnutne viedli k zvýšeniu cien, lebo nimi spôsobené náklady sa prenášali na zákazníkov. Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, teda skutočným cieľom týchto praktík bolo skresliť hospodársku súťaž v zmysle článku 81 ES.

70      Napokon je potrebné zdôrazniť, že osoba, ktorá sa plánuje sťahovať a ktorá je v kontakte s dodávateľom, nie je skutočným zákazníkom sťahovacích spoločností. V odôvodnení č. 264 rozhodnutia Komisia poukázala na to, že prináleží podniku alebo verejnej inštitúcii, ktorá platí za sťahovanie, aby si vybrala sťahovaciu spoločnosť. Množstvo podnikov a verejných inštitúcií vyžaduje predloženie viacerých ponúk práve preto, aby mali možnosť výberu. V dôsledku toho treba zamietnuť tvrdenia, že PP sa vystavovali preto, lebo zodpovedali trhovému dopytu, alebo že sa predkladali až po tom, čo si „zákazník“ vybral sťahovaciu spoločnosť.

71      Výhrada založená na neexistencii akéhokoľvek obmedzenia hospodárskej súťaže teda nemôže uspieť.

–       O dôkaze o existencii protisúťažných účinkov

72      Pokiaľ ide o dôkaz protisúťažných účinkov, je potrebné poukázať na to, že pri posudzovaní dohody podľa článku 81 ods. 1 ES sa vo všeobecnosti musí vziať do úvahy konkrétny rámec, v ktorom táto dohoda spôsobuje účinky, a najmä hospodársky a právny kontext, v ktorom pôsobia dotknuté podniky, povaha služieb, ktorých sa táto dohoda týka, ako aj skutočné podmienky fungovania a štruktúra dotknutého trhu (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. septembra 1998, European Night Services a i./Komisia, T‑374/94, T‑375/94, T‑384/94 a T‑388/94, Zb. s. II‑3141, bod 136 a tam citovanú judikatúru).

73      Ako však správne uviedla Komisia, z ustálenej judikatúry vyplýva, že na účely uplatnenia článku 81 ods. 1 ES nie je nevyhnutné zohľadniť konkrétne účinky dohody, pokiaľ je zrejmé, že jej cieľom je vylúčiť, obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž na spoločnom trhu (rozsudok Súdneho dvora z 13. júla 1966, Consten a Grundig/Komisia, 56/64 a 58/64, Zb. s. 429, 496, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. apríla 1995, Ferriere Nord/Komisia, T‑143/89, Zb. s. II‑917, bod 30). Preto sa pri posudzovaní dohody podľa článku 81 ods. 1 ES nemusí brať do úvahy konkrétny rámec, v ktorom táto dohoda spôsobuje účinky, ak ide o dohodu, ktorá zahŕňa zjavné obmedzenia hospodárskej súťaže, ako je určovanie cien, rozdelenie trhu alebo kontrola odbytu (pozri v tomto zmysle rozsudok European Night Services a i./Komisia, už citovaný v bode 72 vyššie, bod 136).

74      V prejednávanej veci praktiky spoločnosti Gosselin zahŕňali zjavné obmedzenia hospodárskej súťaže (pozri bod 67 vyššie). Za týchto okolností Komisia nebola povinná preukázať protisúťažné účinky.

–       O zodpovednosti za písomné dohody

75      Žalobkyne tvrdia, že nemožno vyvodzovať zodpovednosť spoločnosti Gosselin za konania, na ktorých sa nepodieľala.

76      V tejto súvislosti je nesporné, že Gosselin sa podieľala na dvoch z troch praktík opísaných v rozhodnutí, konkrétne na dohode o províziách a na dohode o PP. Nikdy sa však nezúčastnila na písomnej dohode o cenách. Hoci podnik, ktorý sa vlastným správaním podieľal na porušení, môže niesť zodpovednosť aj za správanie ostatných podnikov v rámci toho istého porušenia, platí to iba počas obdobia jeho účasti na uvedenom porušení (rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 83). Gosselin preto nemôže niesť zodpovednosť za správanie, ktoré sa skončilo pred jej pristúpením ku kartelu.

77      Komisia však v rozhodnutí konštatovala porušenie článku 81 ods. 1 ES spoločnosťou Gosselin iba za obdobie od 31. januára 1992 do 18. septembra 2002. Pokiaľ ide o dĺžku trvania účasti na karteli, Komisia teda náležite zohľadnila skutočnosť, že Gosselin sa podieľala na karteli až od roku 1992. Pokiaľ ide o závažnosť, táto otázka bude preskúmaná v bode 134 a nasl. nižšie.

78      Z toho istého dôvodu je irelevantné tvrdenie spoločnosti Gosselin, že nevedela o písomných dohodách, keďže Komisia v rozhodnutí konštatovala jej zodpovednosť za porušenie až od tohto dátumu.

79      Pokiaľ ide o PP a provízie, je potrebné konštatovať, že Gosselin nevyhnutne musela vedieť o protiprávnom správaní ostatných účastníkov, keďže tieto dve praktiky spočívali na vzájomnej spolupráci s partnermi, ktorí sa zakaždým menili. Tento systém totiž spočíval na zásade „do ut des“, keďže každý podnik, ktorý zaplatil províziu alebo predložil PP, mohol v budúcnosti očakávať, že sám bude mať z tohto systému prospech a získa provízie alebo PP. Tieto dohody teda neboli samostatné, ale vzájomne sa dopĺňali.

80      Táto časť žalobného dôvodu sa teda musí zamietnuť.

 O údajnej neexistencii citeľného vplyvu na obchod medzi členskými štátmi

 Tvrdenia účastníkov konania

81      Žalobkyne v prvom rade tvrdia, že poskytovanie služieb, pri ktorých dochádza k premiestneniu majetku zákazníka cez hranice, nemožno postaviť na roveň dovozu alebo vývozu tovaru.

82      Žalobkyne ďalej spochybňujú tvrdenie Komisie, že obrat, ktorý účastníci dosiahli s predmetnými službami, prekročil prahovú hodnotu 40 miliónov eur stanovenú v bode 53 usmernení týkajúcich sa pojmu ovplyvnenie obchodu uvedeného v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] [neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ C 101, 2004, s. 81, ďalej len „usmernenia z roku 2004“). Žalobkyne najmä poznamenávajú, že celkový predaj spomenutý v odôvodnení č. 540 predstavuje 21 323 734 eur, čiže takmer polovicu tejto prahovej hodnoty. Pokiaľ ide o prahovú hodnotu vo výške 5 % trhových podielov, žalobkyne zdôrazňujú, že keď sa chce Komisia odvolávať na trhové podiely, musí vymedziť relevantný trh. V rozhodnutí je síce uvedený „opis trhu“, ale chýba v ňom analýza alebo úvahy, ktoré by umožnili z právneho hľadiska správne vymedziť relevantný trh. Žalobkyne navyše tvrdia, že nezaznamenali nijaký rozdiel, pokiaľ ide o vplyv na obchod medzi členskými štátmi – či už citeľný, alebo nie – medzi obdobím pred skončením porušenia a obdobím po jeho skončení.

83      Žalobkyne napokon tvrdia, že rozhodnutie nezodpovedá postupu uvedenému v bodoch 78 až 82 usmernení z roku 2004, ktoré sa týkajú výslovne prípadu kartelov vzťahujúcich sa len na jeden členský štát.

84      Pokiaľ ide o prahové hodnoty stanovené v usmerneniach z roku 2004, Komisia poukazuje na to, že tieto usmernenia stanovujú vyvrátiteľnú pozitívnu domnienku, že ovplyvnenie obchodu je citeľné, keď celkový obrat prekročí hodnotu 40 miliónov eur, alebo keď je celkový trhový podiel vyšší ako 5 %. Podľa Komisie účastníci kartelu v roku 2002 dosiahli na trhu s medzinárodnými sťahovacími službami celkový obrat vo výške približne 41 miliónov eur. Okrem toho na základe odhadov týkajúcich sa rozsahu tohto trhu Komisia údajne bola schopná zistiť, že celkový podiel účastníkov kartelu na trhu dosahoval približne 50 %. Naproti tomu odôvodnenie č. 540 rozhodnutia sa údajne týka stanovenia výšky pokuty vzhľadom na postavenie každého z podnikov.

85      Komisia napokon poznamenáva, že hoci žalobkyne spochybňujú presnosť odhadu celkového podielu na trhu vo výške približne 50 %, nepopierajú skutočnosť, že tento podiel na trhu bol vyšší ako 5 %. Komisia v každom prípade údajne nie je povinná vymedziť trh, pokiaľ zistila, že cieľom dohody bolo obmedziť hospodársku súťaž na vnútornom trhu a že táto dohoda bola už vzhľadom na svoju povahu spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.

 Posúdenie Všeobecným súdom

86      Pokiaľ ide v prvom rade o výhrady založené na prípadných rozdieloch medzi medzinárodnými sťahovacími službami a činnosťami dovozu a vývozu tovaru, je potrebné konštatovať, že tieto rozdiely nie sú relevantné pre vymedzenie pôsobnosti práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže. Pojem „obchod medzi členskými štátmi“ je totiž široký pojem, ktorý zahŕňa každú hospodársku činnosť. Dokonca aj dohody, ktoré sa vzťahujú len na územie jedného členského štátu, môžu patriť do pôsobnosti práva hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 14. júla 1981, Züchner, 172/80, Zb. s. 2021, bod 18, a z 19. februára 2002, Wouters a i., C‑309/99, Zb. s. I‑1577, bod 95 a tam citovanú judikatúru). Body 78 až 82 usmernení z roku 2004 sa navyše výslovne týkajú tejto poslednej uvedenej situácie. Hoci žalobkyne tvrdia, že Komisia v tejto súvislosti nedodržala svoje vlastné usmernenia, nešpecifikujú, v čom spočíva údajné porušenie týchto pravidiel.

87      Pokiaľ ide o ostatné výhrady, Komisia tvrdí, že spochybnenie vymedzenia trhu, a teda jej tvrdenia, že boli dosiahnuté prahové hodnoty uvedené v bode 53 usmernení z roku 2004, je neúčinné.

88      Túto argumentáciu nemožno uznať.

89      Je pravda, že na účely uplatnenia článku 81 ods. 1 ES je Komisia oslobodená od povinnosti preukázať skutočné protisúťažné účinky dohôd alebo postupov, ktorých cieľom je vylúčiť, obmedziť alebo skresliť hospodársku súťaž (rozsudok Consten a Grundig/Komisia, už citovaný v bode 73 vyššie, a rozsudok Ferriere Nord/Komisia, už citovaný v bode 73 vyššie, bod 30, potvrdený rozsudkom Súdneho dvora zo 17. júla 1997, Ferriere Nord/Komisia, C‑219/95 P, Zb. s. I‑4411, body 12 až 15).

90      Podľa ustálenej judikatúry však článok 81 ods. 1 ES nemožno uplatniť, ak vplyv kartelu na obchod v rámci Spoločenstva alebo na hospodársku súťaž nie je „citeľný“. Dohoda totiž nepatrí do pôsobnosti zákazu stanoveného článkom 81 ods. 1 ES, keď obmedzuje hospodársku súťaž alebo ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi iba v nepatrnej miere (rozsudky Súdneho dvora LTM, už citovaný v bode 65 vyššie; Völk, už citovaný v bode 65 vyššie, bod 7, a z 28. apríla 1998, Javico, C‑306/96, Zb. s. I‑1983, body 12 a 17; rozsudok Súdu prvého stupňa z 19. marca 2003, CMA CGM a i./Komisia, T‑213/00, Zb. s. II‑913, bod 207).

91      Preto má Komisia povinnosť vymedziť v rozhodnutí prijatom na základe článku 81 ES relevantný trh len vtedy, keď bez tohto vymedzenia nie je možné určiť, či sú predmetná dohoda alebo predmetný zosúladený postup spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ich cieľom alebo následkom je vylúčenie, obmedzenie alebo skreslenie hospodárskej súťaže (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. júla 2000, Volkswagen/Komisia, T‑62/98, Zb. s. II‑2707, bod 230).

92      Žalobkyne v rámci tohto žalobného dôvodu pritom napádajú práve posúdenie Komisie týkajúce sa týchto podmienok uplatnenia článku 81 ES, keďže vymedzenie a veľkosť trhu, ako aj trhové podiely sú v skutočnosti iba predbežnými otázkami (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. februára 1995, SPO a i./Komisia, T‑29/92, Zb. s. II‑289, bod 75).

93      V rozhodnutí Komisia na účely preukázania citeľného ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi vychádzala zo svojich usmernení z roku 2004, v ktorých sú uvedené minimálne prahové hodnoty pre trhové podiely a konsolidované obraty dotknutých podnikov. Podľa bodu 55 týchto usmernení si však uplatnenie prahovej hodnoty vo výške 5 % trhových podielov stanovenej v bodoch 52 a 53 týchto usmernení vyžaduje predchádzajúce určenie relevantného trhu.

94      V dôsledku toho výhrady založené na nesprávnom vymedzení relevantného trhu, na nesprávnom odhade jeho veľkosti a trhových podielov dotknutých podnikov nie sú v rozsahu, v akom odkazujú na posúdenie citeľného ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi a najmä na prahovú hodnotu vo výške 5 %, neúčinné.

95      Komisia navyše zdôrazňuje, že hoci žalobkyne spochybňujú presnosť odhadu celkového podielu na trhu vo výške približne 50 %, výslovne nepopierajú skutočnosť, že tento podiel na trhu bol vyšší ako 5 %. Vzhľadom na to, že v rámci pozitívnej domnienky uvedenej v bode 53 usmernení z roku 2004 stačí, ak je splnená čo i len jedna z alternatívnych podmienok, Komisia sa domnieva, že tvrdenia žalobkýň nemôžu spochybniť jej konštatovanie, že protiprávne správanie bolo spôsobilé citeľne ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Žalobkyne však poznamenávajú, že keď chce Komisia vychádzať z trhových podielov, musí vymedziť relevantný trh na základe ekonomických parametrov. Nepriamo teda spochybňujú prekročenie prahovej hodnoty vo výške 5 %.

96      Je teda potrebné skúmať, či Komisia v rozhodnutí preukázala citeľné ovplyvnenie obchodu medzi členskými štátmi.

–       O cezhraničnej povahe

97      Na pojednávaní Komisia tvrdila, že cezhraničná povaha predmetných sťahovaní postačuje na preukázanie ovplyvnenia obchodu. Je však potrebné konštatovať, že táto povaha, ktorá nie je sporná, sama osebe nestačí na preukázanie citeľného ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi.

98      Ak by totiž každá cezhraničná transakcia bola automaticky spôsobilá citeľne ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, judikatúrou stanovený pojem citeľný charakter, ktorý je však podmienkou uplatnenia článku 81 ods. 1 ES, by bol úplne zbavený obsahu. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že aj v prípade porušenia na základe cieľa je potrebné, aby porušenie bolo spôsobilé citeľne ovplyvniť obchod v rámci Spoločenstva. Vyplýva to navyše aj z usmernení z roku 2004, keďže pozitívna domnienka stanovená v bode 53 týchto usmernení sa vzťahuje len na dohody alebo postupy, ktoré sú už svojou povahou spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi.

99      Na pojednávaní však Komisia poukázala na rozsudok Súdneho dvora z 1. októbra 1987, Vereniging van Vlaamse Reisbureaus (311/85, Zb. s. 3801) na podporu svojho tvrdenia, že samotná cezhraničná povaha sťahovania postačovala na založenie jej právomoci. Je však potrebné konštatovať, že uvedený rozsudok, a najmä bod 18 uvedeného rozsudku, sa netýka problematiky citeľného charakteru ovplyvnenia obchodu. Tento pojem totiž v uvedenom rozsudku nie je ani spomenutý.

100    V každom prípade rozhodnutie neobsahuje nijaké odôvodnenie založené výlučne na cezhraničnej povahe predmetného sťahovania. Osobitne zo znenia, ako aj z kontextu odôvodnenia č. 372 rozhodnutia, v ktorom nie je spomenutý rozsudok Vereniging van Vlaamse Reisbureaus, už citovaný v bode 99 vyššie, vyplýva, že toto odôvodnenie neslúži na preukázanie citeľného charakteru ovplyvnenia obchodu.

–       O prahovej hodnote 40 miliónov eur

101    Pokiaľ ide o prahovú hodnotu 40 miliónov eur stanovenú v bode 53 usmernení z roku 2004, žalobkyne správne tvrdia, že je potrebné rozlíšiť obrat dosiahnutý subdodávateľom a obrat dosiahnutý spoločnosťou, ktorá vykonáva kontrolu nad medzinárodným sťahovaním. Aby sa totiž do odhadu predmetného objemu predaja nezahrnula dvakrát tá istá suma, od obratu dosiahnutého z predmetných služieb treba odpočítať obrat dosiahnutý subdodávateľom. V opačnom prípade by sa za to isté sťahovanie táto posledná uvedená suma zahrnula najprv do obratu spoločnosti, ktorá vykonáva kontrolu nad poskytovaním služby, a opäť aj do obratu subdodávateľa. Okrem toho obraty subdodávateľa neboli dosiahnuté na trhu so sťahovacími službami určenými konečnému spotrebiteľovi.

102    Vysvetlenie, ktoré uviedla Komisia v odôvodnení č. 530 rozhodnutia na odôvodnenie svojho rozhodnutia vylúčiť objem tohto predaja pri výpočte pokuty, je inak presvedčivé. Nemôže však vysvetliť, prečo by sa do odhadu veľkosti trhu na účely určenia existencie citeľného ovplyvnenia obchodu mala zahrnúť dvakrát tá istá suma. Tento odhad a odhad celkového obratu účastníkov kartelu sú teda poznačené zjavne nesprávnym posúdením.

103    Tento záver potvrdzujú odpovede Komisie na písomné a ústne otázky Všeobecného súdu.

104    Komisia sa po prvé usilovala založiť svoju argumentáciu na bode 54 usmernení z roku 2004. Toto ustanovenie však iba vylučuje predaj medzi spoločnosťami tej istej skupiny, avšak vôbec sa netýka otázky subdodávok. Nemožno z neho najmä vyvodiť opačné tvrdenie, ktoré Komisia podľa všetkého uplatňuje.

105    Po druhé Komisia vo svojej písomnej odpovedi uviedla, že jej prístup nevedie „nevyhnutne“ k dvojnásobnému započítaniu toho istého sťahovania, keďže po prvé niektoré belgické sťahovacie spoločnosti neboli súčasťou kartelu a po druhé subdodávky sa v niektorých prípadoch vykonávali na účet zahraničných sťahovacích spoločností. Komisia teda implicitne uznáva, že v ostatných prípadoch tento prístup viedol k dvojnásobnému zahrnutiu obratu dosiahnutého subdodávateľmi. Komisia navyše na pojednávaní uznala, že došlo k dvojnásobnému započítaniu v prípade, ak sa subdodávky realizovali medzi dvoma účastníkmi kartelu. Okrem toho uznala, že v prípade opravy jej metodiky v tomto smere by prahová hodnota 40 miliónov eur už nebola dosiahnutá.

106    Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia nepreukázala, že prahová hodnota 40 miliónov eur bola v prejednávanej veci dosiahnutá.

–       O prahovej hodnote 5 %

107    Pokiaľ ide o prahovú hodnotu 5 %, žalobkyne tvrdia, že na to, aby Komisia mohla vychádzať z prekročenia tejto hodnoty, mala vymedziť trh.

108    V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že logickým predpokladom výpočtu podielu na trhu je vymedzenie tohto trhu. Ako totiž Všeobecný súd už uviedol v bode 92 vyššie, v bode 55 usmernení z roku 2004 sa výslovne uvádza, že „na uplatnenie prahovej hodnoty trhového podielu je potrebné vymedziť relevantný trh, ktorý zahŕňa relevantný trh výrobkov a relevantný geografický trh“. Táto povinnosť ešte jasnejšie vyplýva z iných jazykových verzií tohto bodu (napríklad v angličtine „it is necessary“ a v nemčine „muss“).

109    Okrem toho, pokiaľ ide o záväznosť usmernení prijatých Komisiou, Súdny dvor už konštatoval, že prijatím takýchto pravidiel správania a tým, že ich zverejnením oznámi, že ich v budúcnosti bude uplatňovať na príslušné prípady, sa dotknutá inštitúcia sama obmedzuje pri vykonávaní svojej diskrečnej právomoci a nemôže sa od týchto pravidiel odchýliť bez toho, aby nebola prípadne sankcionovaná z dôvodu porušenia všeobecných právnych zásad, akými sú zásada rovnosti zaobchádzania alebo zásada ochrany legitímnej dôvery (rozsudok Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 211).

110    Je pritom nesporné, že Komisia nedodržala povinnosť stanovenú v bode 55 usmernení z roku 2004. Vo svojich písomných podaniach a na pojednávaní zdôraznila nielen to, že nebola povinná vymedziť relevantný trh, ale tiež to, že ho nevymedzila. V dôsledku toho by sa konštatovanie Komisie, že prahová hodnota 5 % bola dosiahnutá, malo v zásade odmietnuť.

111    Za okolností prejednávanej veci sa však Všeobecný súd domnieva, že Komisia napriek tomu z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že druhá alternatívna podmienka obsiahnutá v domnienke uvedenej v bode 53 usmernení z roku 2004 bola splnená.

112    Komisia totiž v odôvodneniach č. 88 až 94 rozhodnutia uviedla dostatočne podrobný opis predmetného odvetvia, vrátane ponuky, dopytu a geografického rozsahu. Komisia teda presne určila dotknuté služby, ako aj trh. Všeobecný súd sa domnieva, že takýto opis odvetvia môže byť dostatočný, keďže je dostatočne podrobný na to, aby Všeobecnému súdu umožnil overiť základné tvrdenia Komisie, a keďže na základe toho celkový trhový podiel zjavne značne prekračuje prahovú hodnotu 5 %.

113    V tejto súvislosti je potrebné poukázať po prvé na to, že Komisia bola oprávnená konštatovať, že predmetnými službami boli medzinárodné sťahovacie služby v Belgicku. Komisia správne poukázala na to, že cieľom kartelu bolo obmedziť hospodársku súťaž v odvetví medzinárodného sťahovania do alebo z Belgicka. Predmetné sťahovanie sa totiž vyznačovalo tým, že jeho východiskovým alebo cieľovým bodom bolo Belgicko, že všetky sťahovacie spoločnosti mali sídlo v Belgicku a že činnosť kartelu prebiehala v Belgicku. Okrem toho Komisia pri svojom odhade veľkosti trhu vzala do úvahy obraty zahraničných spoločností na tomto trhu.

114    Po druhé Komisia na základe toho odhadla veľkosť trhu na 83 miliónov eur a celkový trhový podiel účastníkov kartelu približne na 50 %. Tieto údaje je potrebné upraviť s cieľom zohľadniť opravy vyplývajúce z rozhodnutia K(2009) 5810 (bod 19 vyššie) a z vylúčenia objemu predaja dosiahnutého zo subdodávok (bod 102 vyššie), čo podľa Komisie vedie k celkovému obratu vyše 20 miliónov eur a k celkovému trhovému podielu takmer 30 %. Tento trhový podiel je však stále oveľa väčší ako prahová hodnota 5 %.

115    Po tretie v reakcii na otázky Všeobecného súdu na pojednávaní Gosselin sama konštatovala, že na to, aby prahová hodnota 5 % nebola dosiahnutá, by trh musel byť oveľa väčší. Veľkosť trhu by totiž musela predstavovať viac ako 400 miliónov eur. Takúto veľkosť relevantného trhu by však bolo možné dosiahnuť jedine v prípade, ak by sa vychádzalo z oveľa širšie vymedzeného trhu, ako je trh s medzinárodnými sťahovacími službami v Belgicku, ktorý však Komisia správne identifikovala ako relevantný trh.

116    Za týchto okolností sa Všeobecný súd domnieva, že Komisia výnimočne mohla vychádzať z druhej alternatívnej podmienky uvedenej v bode 53 usmernení z roku 2004 bez toho, aby výslovne vymedzila trh v zmysle bodu 55 týchto usmernení.

117    Napokon, ako Komisia správne poznamenala, v rámci pozitívnej domnienky stanovenej v bode 53 usmernení z roku 2004 na preukázanie citeľného charakteru ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi stačí, ak je splnená čo i len jedna z dvoch alternatívnych podmienok.

118    Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že výhrada založená na neexistencii citeľného ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi sa musí zamietnuť.

119    Tento žalobný dôvod sa teda musí zamietnuť ako celok.

3.     O štvrtom žalobnom dôvode nadácie Portielje a o druhom žalobnom dôvode spoločnosti Gosselin, ktoré smerujú k zníženiu pokuty

120    Tento žalobný dôvod sa skladá zo štyroch častí. V rámci prvej časti žalobkyne namietajú porušenie článku 23 ods. 2 písm. a) a ods. 3 nariadenia č. 1/2003, článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a usmernení z roku 2006 pri určovaní závažnosti porušenia. Ostatné časti sa týkajú porušenia tých istých ustanovení pri určovaní dĺžky trvania porušenia (druhá časť, ktorú uvádza iba Gosselin), pri určovaní hodnoty predaja, ktorá sa má vziať do úvahy pri výpočte základnej výšky pokuty (druhá a tretia časť), a pri odmietnutí poľahčujúcich okolností (tretia a štvrtá časť).

 O závažnosti porušenia

 Tvrdenia účastníkov konania

121    Žalobkyne tvrdia, že existuje značný kvalitatívny rozdiel medzi sťahovacími spoločnosťami, ktoré sa podieľali na „klasickom“ cenovom karteli, ktorý bol založený na stretnutiach a písomných dohodách, a ostatnými spoločnosťami (ako napríklad Gosselin), ktoré sa podieľali len na províziách a PP. „Klasický“ kartel údajne poskytoval rámec pre správanie účastníkov kartelu na trhu, zatiaľ čo provízie a PP sa údajne uplatňovali v konkrétnych prípadoch.

122    Komisia však údajne použila v prípade všetkých dotknutých spoločností rovnakú sadzbu 17 % bez toho, aby vykonala individuálne posúdenie a zohľadnila všetky relevantné okolnosti, ako je uvedené v bode 20 usmernení z roku 2006. Preto žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd aspoň stanovil relevantnú percentuálnu sadzbu pre výpočet pokuty na úroveň nižšiu ako 17 %.

123    Podľa Komisie argumentácia žalobkýň spočíva na mylnej predstave, že dohody týkajúce sa provízií a PP sú menej závažné ako dohody týkajúce sa minimálnych cien.

 Posúdenie Všeobecným súdom

124    Žalobkyne v podstate tvrdia, že Komisia mala zohľadniť všetky relevantné okolnosti konkrétneho prípadu a že existuje značný kvalitatívny rozdiel medzi cenovým kartelom a ostatnými praktikami.

–       O povinnosti zohľadniť všetky relevantné okolnosti konkrétneho prípadu

125    Pokiaľ ide o prvú výhradu, je potrebné poukázať na to, že v odôvodnení č. 542 rozhodnutia Komisia uviedla, že dohody alebo zosúladené postupy, ktoré majú za následok také obmedzenie, aké bolo zistené v prejednávanej veci, možno už na základe ich samotnej povahy považovať za „veľmi závažné“ bez toho, aby sa takéto správanie muselo vyznačovať osobitným geografickým rozsahom alebo osobitným dopadom. Na podporu tohto tvrdenia Komisia tak v rozhodnutí, ako aj vo vyjadrení k žalobe poukázala na rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. júla 2005, Scandinavian Airlines System/Komisia (T‑241/01, Zb. s. II‑2917).

126    V uvedenom rozsudku Súd prvého stupňa konštatoval, že závažnosť sa musí posudzovať najmä s prihliadnutím na povahu obmedzení hospodárskej súťaže, že závažnosť porušenia možno stanoviť na základe povahy a cieľa zneužívajúceho správania a že z ustálenej judikatúry vyplýva, že okolnosti týkajúce sa cieľa správania môžu mať pri stanovení výšky pokuty väčší význam ako okolnosti týkajúce sa jeho účinkov (pozri bod 83 rozsudku a tam citovanú judikatúru).

127    V prejednávanej veci bolo cieľom porušenia určenie cien a rozdelenie trhov. Takéto zjavné porušenie práva hospodárskej súťaže je už svojou povahou mimoriadne závažné.

128    Okrem toho na rozdiel od usmernení k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 [UO] (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171) (ďalej len „usmernenia z roku 1998“) v usmerneniach o pokutách z roku 2006 už nie je uvedené, že na posúdenie závažnosti je potrebné vziať do úvahy „efektívnu ekonomickú kapacitu vinníkov, ktorou môžu spôsobiť značnú škodu iným prevádzkovateľom,“ ani „skutočný dosah [porušenia] na trh, tam, kde je ho možné merať“.

129    Usmernenia z roku 2006 však v bode 20 výslovne stanovujú, že „vyhodnotenie závažnosti sa vykoná… osobitne [pre] každý typ porušenia prihliadajúc na všetky relevantné okolnosti prípadu“. Okrem toho usmernenia z roku 2006 viedli k zásadnej metodickej zmene výpočtu pokút. Konkrétne bolo zrušené členenie porušení na tri kategórie („menej závažné“, „závažné“ a „veľmi závažné“) a v záujme presnejšej diferenciácie bola zavedená stupnica od 0 do 30 %. Podľa bodu 19 usmernení z roku 2006 základná výška pokuty musí „súvisieť s určitou časťou hodnoty predaja stanovenou v závislosti od stupňa závažnosti porušenia“. Vo väčšine prípadov sa „zohľadňovaná časť hodnoty predaja stanoví na úrovni, ktorá môže dosiahnuť až 30 %“ (bod 21 usmernení).

130    Preto Komisia nemôže vykonať diskrečnú právomoc, ktorou disponuje v oblasti stanovenia pokút, a tak určiť presnú sadzbu od 0 do 30 % bez zohľadnenia osobitných okolností veci. Bod 22 usmernení z roku 2006 stanovuje, že „pri rozhodovaní o tom, či časť hodnoty predaja, ktorá sa má vziať do úvahy pre daný prípad, by mala byť situovaná v hornej alebo v dolnej časti stupnice, Komisia zohľadní určitý počet ukazovateľov, napríklad povahu porušenia, kumulovaný podiel všetkých zúčastnených strán na trhu, geografický rozsah porušenia, uskutočnenie alebo neuskutočnenie porušenia“.

131    Tento problém spojený s určením presnej percentuálnej sadzby je do istej miery zmiernený v prípade tajných horizontálnych dohôd o určení cien a rozdelení trhu, v prípade ktorých sa podľa bodu 23 usmernení z roku 2006 zohľadňovaný podiel predaja obvykle stanoví „v hornej časti stupnice“. Z tohto bodu vyplýva, že v prípade najzávažnejších obmedzení by sadzba mala byť prinajmenšom vyššia než 15 %.

132    V prejednávanej veci nie je potrebné zrušiť rozhodnutie v tomto smere z dôvodu, že sadzba 17 % bola stanovená iba na základe samotnej závažnej povahy porušenia. Pokiaľ totiž Komisia uplatní iba sadzbu, ktorá sa úplne alebo takmer rovná minimálnej sadzbe pre najzávažnejšie obmedzenia, nie je potrebné vziať do úvahy doplňujúce skutočnosti alebo okolnosti. Bolo by to potrebné iba v prípade stanovenia vyššej sadzby. V tejto súvislosti Gosselin určite netvrdí, že Komisia mala stanoviť vyššiu sadzbu, a Komisia nenavrhla Všeobecnému súdu, aby zvýšil pokutu.

133    V dôsledku toho sa výhrada založená na abstraktnom určení závažnosti porušenia musí zamietnuť.

–       O údajnom značnom kvalitatívnom rozdiele

134    Pokiaľ ide o výhradu založenú na údajnom značnom kvalitatívnom rozdiele medzi cenovým kartelom a ostatnými praktikami, ktorá sa zhoduje s piatym žalobným dôvodom nadácie Portielje založeným na údajnom porušení zásady rovnosti, je potrebné poukázať na ustálenú judikatúru, podľa ktorej zásada rovnosti zaobchádzania, ktorá patrí medzi základné zásady práva Spoločenstva, zakazuje nielen to, aby sa s porovnateľnými situáciami zaobchádzalo rozdielne, ale tiež aby sa s rozdielnymi situáciami zaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 8. októbra 1986, Christ-Clemen a i./Komisia, 91/85, Zb. s. 2853, bod 10, a z 28. júna 1990, Hoche, C‑174/89, Zb. s. I‑2681, bod 25 a tam citovanú judikatúru).

135    Je však potrebné konštatovať, že v rámci posúdenia závažnosti porušenia Komisia pri výbere stanovenej časti hodnoty predaja skutočne nezaobchádzala s účastníkmi rozdielne, ale že na všetky dotknuté podniky uplatnila jednotnú sadzbu 17 %. Komisia tento postup odôvodňuje skutočnosťou, že išlo o jediné a nepretržité porušenie.

136    Vzniká teda otázka, či vzhľadom na judikatúru mohla Komisia odmietnuť akékoľvek rozdielne zaobchádzanie s účastníkmi porušenia a akékoľvek zohľadnenie osobitných okolností predmetného prípadu s cieľom určiť závažnosť porušenia, ktorého sa dopustila Gosselin.

137    V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že pokiaľ sa porušenia dopustili viaceré podniky, je potrebné preskúmať relatívnu závažnosť účasti každého z nich na porušení (rozsudky Súdneho dvora zo 16. decembra 1975, Suiker Unie a i./Komisia, 40/73 až 48/73, 50/73, 54/73 až 56/73, 111/73, 113/73 a 114/73, Zb. s. 1663, bod 623, a Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 76 vyššie, bod 150). Tento záver je logickým dôsledkom zásady individualizácie trestov a sankcií, podľa ktorej môže byť podnik sankcionovaný iba za skutky, ktoré sa mu osobne vytýkajú, a ktorá je uplatniteľná v každom správnom konaní, ktoré môže viesť k sankciám podľa pravidiel Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. novembra 2005, Union Pigments/Komisia, T‑62/02, Zb. s. II‑5057, bod 119).

138    Z mnohých rozsudkov Súdneho dvora a Všeobecného súdu navyše vyplýva, že závažnosť porušenia musí byť predmetom individuálneho posúdenia, ktoré zohľadní viaceré kritériá, ako sú najmä osobitné okolnosti veci, jej kontext a odstrašujúci účinok pokút (pozri rozsudky Súdneho dvora zo 17. júla 1997, Ferriere Nord/Komisia, už citovaný v bode 89 vyššie, bod 33 a tam citovanú judikatúru, a zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 106; rozsudok Scandinavian Airlines System/Komisia, už citovaný v bode 125 vyššie, bod 83 a nasl.). Súdny dvor rozhodol, že skutočnosť, že podnik sa nezúčastnil na všetkých zložkách tvoriacich kartel alebo zohrával menšiu úlohu v rámci aspektov, na ktorých sa zúčastňoval, sa musí zohľadniť pri posudzovaní závažnosti porušenia a prípadne pri stanovení pokuty (pozri rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 76 vyššie, bod 90, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. apríla 2007, Bolloré a i./Komisia, T‑109/02, T‑118/02, T‑122/02, T‑125/02, T‑126/02, T‑128/02, T‑129/02, T‑132/02 a T‑136/02, Zb. s. II‑947, bod 429 a tam citovanú judikatúru).

139    V súdnej praxi Všeobecného súdu sa však posúdenie individuálnych okolností spravidla neuskutočňuje v rámci posúdenia závažnosti porušenia, teda pri stanovení základnej výšky pokuty, ale v rámci úpravy základnej výšky v závislosti od poľahčujúcich a priťažujúcich okolností (rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Carbone-Lorraine/Komisia, T‑73/04, Zb. s. II‑2661, bod 100 a nasl., potvrdený v odvolacom konaní rozsudkom Súdneho dvora z 12. novembra 2009, Carbone‑Lorraine/Komisia, C‑554/08 P, neuverejnený v Zbierke).

140    Táto judikatúra je však v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 137 a 138 vyššie. V týchto rozsudkoch bol totiž pojem „závažnosť“ použitý všeobecným spôsobom na opísanie intenzity porušenia, a nie v technickom zmysle usmernení k metóde stanovovania pokút. Komisia preto mohla zohľadniť niektoré aspekty „závažnosti“ v zmysle článku 23 nariadenia č. 1/2003 v rámci poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, a nie v rámci „závažnosti“ v zmysle svojich usmernení k metóde stanovovania pokút.

141    To je najmä prípad posúdenia relatívnej závažnosti účasti na jedinom a nepretržitom porušení, ktorého sa dopustili viaceré podniky. Súdny dvor v tejto súvislosti potvrdil, že pokiaľ ide o usmernenia k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 Zmluvy o ESUO (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia z roku 1998“), relatívna závažnosť účasti každého z dotknutých podnikov na porušení musí byť preskúmaná v rámci prípadného uplatnenia priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností (rozsudok z 12. novembra 2009, Carbone‑Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 139 vyššie, bod 27). V prípade jediného a nepretržitého porušenia sa teda pojem „porušenie“ tak, ako sa používa v usmerneniach z roku 1998, vzťahuje na celkové porušenie, do ktorého sú zapojené viaceré podniky, a „závažnosť“ tohto jediného porušenia je rovnaká pre všetkých účastníkov.

142    Rozsudok z 12. novembra 2009, Carbone-Lorraine/Komisia, už citovaný v bode 139 vyššie, sa však týka usmernení z roku 1998. Ako už bolo uvedené v bode 129 vyššie, usmernenia z roku 2006 viedli k zásadnej metodickej zmene výpočtu pokút. Po prvé bolo zrušené členenie porušení na tri kategórie („menej závažné“, „závažné“ a „veľmi závažné“). Súčasný systém obsahujúci stupnicu od 0 do 30 % umožňuje presnejšiu diferenciáciu v závislosti od závažnosti porušení.

143    Po druhé boli zrušené paušálne sumy. V súčasnosti sa základná výška vypočítava na základe hodnoty predaja dosiahnutého každým jednotlivým podnikom v priamej alebo nepriamej súvislosti s porušením. Táto nová metodika umožňuje teda ľahšie zohľadniť rozsah individuálnej účasti každého podniku na porušení v rámci posudzovania jeho závažnosti. Umožňuje tiež zohľadniť prípadné zníženie závažnosti jediného porušenia postupom času.

144    Po tretie Komisia na pojednávaní potvrdila, že vo svojej rozhodovacej praxi už nevyhnutne neuplatňuje jednotnú sadzbu na všetkých účastníkov porušenia. V rozhodnutiach „Candle waxes“, K(2008) 5476 z 1. októbra 2008 týkajúcom sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/C.39.181 – Sviečkové vosky), ktorého zhrnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku zo 4. decembra 2009 (Ú. v. EÚ C 295, s. 17), a „Heat stabilisers“, K(2009) 8682 z 11. novembra 2009 týkajúcom sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/38.589 – Tepelné stabilizátory), ktorého zhrnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku z 12. novembra 2010 (Ú. v. EÚ C 307, s. 9), Komisia totiž uplatnila rozdielne sadzby na rozdielne kategórie účastníkov predmetných kartelov v závislosti od relatívnej závažnosti ich účasti na porušení. Konkrétne v tejto poslednej uvedenej veci bola stanovená vyššia sadzba pre podniky, ktoré sa podieľali nielen na určovaní cien, ale aj na rozdeľovaní zákazníkov a/alebo trhu.

145    Nová metodika však nestanovuje takýto postup. Hoci judikatúra citovaná v bodoch 137 a 138 vyššie uvádza, že je potrebné zohľadniť relatívnu závažnosť účasti na porušení a osobitné okolnosti veci, Komisia môže na základe usmernení z roku 2006 takéto zohľadnenie uskutočniť pri posúdení závažnosti porušenia alebo pri úprave základnej výšky v závislosti od poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. V prípade, ak Komisia použije tento posledný uvedený postup, však musí posúdenie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností umožniť primerané zohľadnenie relatívnej závažnosti účasti na jedinom porušení, ako aj prípadnej zmeny tejto závažnosti postupom času.

146    V prejednávanej veci Komisia stanovila jednotnú sadzbu 17 % pre všetky predmetné podniky. Vzhľadom na to, že Gosselin tvrdí, že relatívna závažnosť jej účasti je menšia ako závažnosť ostatných zúčastnených podnikov a že sa mali zohľadniť viaceré osobitné či neobvyklé okolnosti, jej argumentácia bude preskúmaná v rámci výhrad založených na nesprávnom posúdení poľahčujúcich okolností zo strany Komisie.

147    Preto je potrebné zamietnuť prvú časť tohto žalobného dôvodu a zohľadniť tvrdenia spoločnosti Gosselin v rámci preskúmania štvrtej časti (bod 180 a nasl. nižšie).

 O dĺžke trvania porušenia

148    Túto časť žalobného dôvodu uvádza len Gosselin.

 Tvrdenia účastníkov konania

149    Gosselin poznamenáva, že Komisia v odôvodnení č. 379 rozhodnutia výslovne uznala, že spis neobsahuje listiny preukazujúce vykonávanie protisúťažných dohôd touto spoločnosťou počas obdobia viac ako troch celých rokov, konkrétne od 30. októbra 1993 do 14. novembra 1996.

150    Na tejto neexistencii dôkazov podľa spoločnosti Gosselin nič nemení tvrdenie, že ide o jediné a nepretržité porušenie, alebo že Gosselin sa od tohto porušenia nikdy nedištancovala. Pokiaľ ide o prvé tvrdenie, Gosselin tvrdí, že táto skutočnosť nezbavuje Komisiu dôkazného bremena, pokiaľ ide o preukázanie konkrétnej dĺžky trvania účasti spoločnosti Gosselin na porušení. Pokiaľ ide o druhé tvrdenie, Gosselin tvrdí, že judikatúra uvedená v rozhodnutí, podľa ktorej sa dotknutý podnik musí verejne a jednoznačne dištancovať od kartelu, sa vždy týka „klasických“ kartelov, v rámci ktorých sa uskutočnili mnohostranné stretnutia, počas ktorých boli výslovne vyjadrené ciele obmedzujúce hospodársku súťaž. Táto judikatúra sa teda nevzťahuje na spoločnosť Gosselin, ktorá sa údajne nezúčastnila na nijakom stretnutí kartelu. Gosselin napokon poukazuje na to, že obdobie troch rokov je mimoriadne dlhé, takže vo vzťahu k nej nemožno hovoriť o preukázanej nepretržitosti porušenia.

151    Komisia uznáva, že pokiaľ ide o spoločnosť Gosselin, spis neobsahuje nijakú listinu týkajúcu sa konkrétnych prípadov provízií a PP počas obdobia od 30. októbra 1993 do 14. novembra 1996, avšak zastáva názor, že z objektívnych a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov možno vyvodiť záver, že účasť spoločnosti Gosselin na karteli pokračovala aj počas tohto obdobia. Komisia poukazuje na to, že ide o prechodné obdobie a že Gosselin definitívne neukončila svoju účasť na karteli v októbri 1993. Z dostupných dôkazov údajne tiež vyplýva, že činnosť kartelu ako taká zostala počas predmetného obdobia nezmenená a že nebola pozastavená. Komisia napokon konštatuje, že Gosselin sa na začiatku predmetného obdobia od kartelu verejne a jednoznačne nedištancovala.

 Posúdenie Všeobecným súdom

152    Gosselin v podstate tvrdí, že počas obdobia od 30. októbra 1993 do 14. novembra 1996 (ďalej len „sporné obdobie“) sa nepodieľala na karteli, takže násobný koeficient zohľadňujúci počet rokov účasti na porušení by sa mal znížiť.

153    V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie porušení článku 81 ods. 1 ES, spočíva na Komisii a že Komisia musí predložiť presné a zhodujúce sa dôkazy, ktoré odôvodňujú pevné presvedčenie, že došlo k údajnému porušeniu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 28. marca 1984, CRAM a Rheinzink/Komisia, 29/83 a 30/83, Zb. s. 1679, bod 20, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Dresdner Bank a i./Komisia, T‑44/02 OP, T‑54/02 OP, T‑56/02 OP, T‑60/02 OP a T‑61/02 OP, Zb. s. II‑3567, bod 62).

154    Osobitne to platí pre dôkazy týkajúce sa kritéria dĺžky trvania porušenia, ktorého význam sa v usmerneniach z roku 2006 podstatne zvýšil. V prípade neexistencie dôkazov, na základe ktorých je možné priamo určiť dĺžku trvania porušenia, je teda Komisia povinná predložiť dôkazy, ktoré súvisia so skutočnosťami dostatočne blízkymi z časového hľadiska, tak, aby bolo možné odôvodnene pripustiť, že toto porušenie trvalo neprerušene v rozpätí dvoch konkrétnych dátumov (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. decembra 2003, Adriatica di Navigazione/Komisia, T‑61/99, Zb. s. II‑5349, bod 125 a tam citovanú judikatúru).

155    V prejednávanej veci je nesporné, že neexistujú listinné dôkazy týkajúce sa sporného obdobia.

156    Komisia však v rozhodnutí a vo svojich vyjadreniach poukázala na judikatúru, podľa ktorej sa podnik na to, aby ukončil svoju zodpovednosť, musí verejne a jednoznačne dištancovať od kartelu tak, aby si ostatní účastníci boli vedomí toho, že tento podnik už nepodporuje všeobecné ciele kartelu.

157    V tejto súvislosti je pravda, že ak bola preukázaná účasť na mnohostranných stretnutiach, prináleží dotknutému podniku, aby predložil dôkazy, ktoré môžu preukázať, že jeho účasť na uvedených stretnutiach vôbec nemala protisúťažnú povahu, a to preukázaním, že svojim konkurentom oznámil, že sa na týchto stretnutiach zúčastnil s odlišným úmyslom ako oni (rozsudky Súdneho dvora Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 37 vyššie, bod 81, a z 8. júla 1999, Hüls/Komisia, C‑199/92 P, Zb. s. I‑4287, bod 155).

158    Táto judikatúra sa však týka kartelov, v rámci ktorých sa uskutočnili mnohostranné stretnutia, počas ktorých boli uvedené protisúťažné ciele. Ako Súdny dvor uviedol v bode 82 rozsudku Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaného v bode 37 vyššie, táto právna zásada je odôvodnená tým, že podnik, ktorý sa zúčastnil na takýchto stretnutiach bez toho, aby sa verejne dištancoval od ich obsahu, vyvolal u ostatných účastníkov dojem, že súhlasí s výsledkom týchto stretnutí a že ho bude dodržiavať. V prejednávanej veci je však nesporné, že Gosselin sa na takýchto stretnutiach nezúčastnila.

159    Preto prináležalo Komisii, aby predložila dôkaz o dĺžke trvania účasti spoločnosti Gosselin, pričom sa nemohla odvolávať na zmiernenie dôkazného bremena vyplývajúce z vyššie citovanej judikatúry.

160    Je však potrebné konštatovať, že pokiaľ ide o sporné obdobie, nepriame dôkazy uvedené Komisiou nie sú spôsobilé z právneho hľadiska dostatočne preukázať účasť spoločnosti Gosselin na karteli.

161    Po prvé, pokiaľ Komisia poukazuje na to, že sporné obdobie je prechodným obdobím a že Gosselin definitívne neukončila svoju účasť na karteli v októbri 1993, je potrebné konštatovať, že to vyplýva zo skutočnosti, že ide o prerušenie. Samotná skutočnosť, že Gosselin sa podieľala na karteli tak pred predmetným obdobím, ako aj po ňom je teda irelevantná. Okrem toho skutočnosť, že bola konštatovaná zodpovednosť spoločnosti Gosselin za účasť na karteli len do 18. septembra 2002, z ktorého pochádza posledný listinný dôkaz, hoci kartel existoval až do septembra 2003, svedčí o tom, že je možné ukončiť účasť na karteli aj bez výslovného vyhlásenia.

162    Po druhé Komisia tvrdí, že Gosselin sa podieľala na tých istých protisúťažných praktikách tak po novembri 1996, ako aj pred októbrom 1993 a že medzi týmito dvoma dátumami nedošlo k nijakej zmene v jej správaní v rámci kartelu. Vzhľadom na to, že spôsob fungovania kartelu sa počas sporného obdobia nezmenil, však účasť spoločnosti Gosselin mohla mať len rovnakú formu ako predtým.

163    Po tretie Komisia v odôvodnení č. 274 rozhodnutia uviedla, že samotná skutočnosť, že PP nie je obsiahnutá v jej spise, neznamená, že táto ponuka nikdy nebola vystavená. Dôkazy obsiahnuté v spise údajne svedčia o tom, že niektoré PP boli zaslané priamo osobe, ktoré sa sťahovala. Podľa tohto odôvodnenia z interného dokumentu spoločnosti Allied Arthur Pierre týkajúceho sa sťahovania z Bruselu (Belgicko) do Lisabonu (Portugalsko) vyplýva, že PP boli vyžiadané od spoločností Gosselin a Ziegler. Okrem toho sa v ňom uvádza, že Gosselin „pošle PP dnes poštou [a že] zákazník je o tom informovaný“. Toto sťahovanie sa však uskutočnilo v roku 1998, čiže po spornom období.

164    Po štvrté Komisia na pojednávaní uznala, že neexistujú iné dôkazy o účasti spoločnosti Gosselin na porušení počas sporného obdobia.

165    Po piate, pokiaľ ide o dĺžku sporného obdobia, je potrebné poukázať na to, že otázka, či uvedené obdobie je alebo nie je dostatočne dlhé na to, aby predstavovalo prerušenie porušenia, nemožno skúmať abstraktne. Naopak je potrebné posúdiť ju v kontexte fungovania predmetného kartelu (rozsudok Všeobecného súdu z 19. mája 2010, IMI a i./Komisia, T‑18/05, Zb. s. II‑1769, bod 89 a nasl.).

166    V prejednávanej veci z tabuľky č. 3 uvedenej v odôvodnení č. 280 rozhodnutia vyplýva, že dotknuté podniky boli obvykle viackrát ročne v kontakte na účely vyhotovenia PP alebo vyplatenia provízií. Vzhľadom na to, že tieto praktiky boli založené na zásade „do ut des“ (pozri bod 79 vyššie), bola totiž potrebná určitá kontinuita spolupráce v rámci kartelu. Dĺžka obdobia, počas ktorého sa Gosselin nepodieľala na týchto praktikách, pritom predstavuje viac ako tri roky. Vzhľadom na to, že toto obdobie je oveľa dlhšie ako obdobia, počas ktorých predmetné podniky obvykle prejavovali svoju vôľu obmedziť hospodársku súťaž vyhotovovaním PP alebo vyplácaním provízií, je potrebné konštatovať, že Komisia nepredložila dôkazy týkajúce sa skutočností, ktoré sú z časového hľadiska dostatočne blízke, tak, aby bolo možné dôvodne sa domnievať, že porušenie nepretržite pokračovalo od 30. októbra 1993 do 14. novembra 1996.

167    Po šieste Komisia v rozhodnutí uviedla, že ide o jediné a nepretržité porušenie. Ako však uviedla Gosselin, je potrebné konštatovať, že na neexistencii listinných dôkazov týkajúcich sa sporného obdobia nič nemení tvrdenie uvedené v odôvodnení č. 380 rozhodnutia, že predmetný kartel predstavuje jediné a nepretržité porušenie. Na základe takého konštatovania totiž nemožno vyvodiť zodpovednosť spoločnosti Gosselin za celú dĺžku trvania kartelu. Bod 24 usmernení z roku 2006 neodkazuje na dĺžku trvania porušenia, ale na dĺžku trvania účasti každého podniku na porušení. Preto je ešte stále potrebné určiť dĺžku trvania individuálnej účasti na karteli, ako to Komisia urobila v rozhodnutí.

168    Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že treba vyhovieť druhej časti žalobného dôvodu založenej na nesprávnom určení dĺžky trvania porušenia, a preto je potrebné zrušiť rozhodnutie v rozsahu, v akom sa v ňom konštatuje zodpovednosť spoločnosti Gosselin za jej účasť na karteli počas sporného obdobia. Dĺžka sporného obdobia sa teda musí odpočítať od dĺžky trvania 10 rokov a 7 mesiacov stanovenej v odôvodnení č. 548 rozhodnutia. Účasť spoločnosti Gosselin teda trvala 7 rokov a 6 mesiacov.

169    Vzhľadom na to, že Gosselin po spornom období obnovila a zopakovala svoju účasť na porušení, v prípade ktorého nepopiera, že ide o ten istý kartel, na ktorom sa podieľala pred prerušením, premlčanie v zmysle článku 25 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 sa v prejednávanej veci neuplatní. Je však potrebné zmeniť rozhodnutie s cieľom znížiť pokutu uloženú spoločnosti Gosselin, a tak zohľadniť skutočnú dĺžku trvania jej účasti na karteli. Konkrétne dôsledky tejto zmeny sú špecifikované v bode 174 nižšie.

 O hodnote predaja, ktorá sa má zohľadniť pri výpočte základnej výšky

 Tvrdenia účastníkov konania

170    Žalobkyne tvrdia, že Komisia v rozhodnutí vychádzala z nesprávnej sumy, pokiaľ ide o hodnotu predaja. Táto chyba údajne vyplýva z toho, že účtovný rok spoločnosti Gosselin nezodpovedá kalendárnemu roku. Komisia teda údajne mala zohľadniť ako „posledný celý rok, v ktorom sa podnik podieľal na porušení,“ (v zmysle bodu 13 usmernení z roku 2006) posledný účtovný rok pred skončením porušenia. Vzhľadom na to, že z rozhodnutia vyplýva, že 18. september 2002 je dátumom skončenia porušenia, týmto posledným účtovným rokom je údajne účtovný rok od 1. júla 2001 do 30. júna 2002 (ktorému zodpovedá obrat vo výške 1 607 946,90 eura), a nie účtovný rok od 1. júla 2000 do 30. júna 2001, ktorý bol zohľadnený v rozhodnutí.

171    Komisia vo vyjadrení k žalobe uznáva, že usmernenia z roku 2006 neposkytujú úplnú odpoveď na otázku, z ktorých údajov má v zásade vychádzať. V duplike Komisia tiež uznáva, že obdobie od 1. júla 2001 do 30. júna 2002 je vhodnejším referenčným rokom ako referenčný rok použitý v rozhodnutí.

 Posúdenie Všeobecným súdom

172    Dňa 24. júla 2009 Komisia prijala rozhodnutie K(2009) 5810, ktorým bolo rozhodnutie zmenené a doplnené, pokiaľ ide o hodnotu predaja, ktorá sa má zohľadniť pri výpočte základnej výšky pokuty uloženej spoločnosti Gosselin a nadácii Portielje (pozri bod 19 vyššie). V tomto rozhodnutí Komisia zohľadnila ako referenčný rok obdobie od 1. júla 2001 do 30. júna 2002, a teda relevantný obrat vo výške 1 607 946 eur. Preto bola pokuta uložená spoločnosti Gosselin znížená na 3,28 milióna eur, pričom za 270 000 eur z tejto sumy zodpovedá spoločne a nerozdielne Portielje.

173    Vzhľadom na to, že Komisia uznala dôvodnosť tretej časti tohto žalobného dôvodu, a preto zmenila rozhodnutie, už nie je potrebné rozhodnúť o tejto časti žalobného dôvodu.

174    Keďže dĺžka trvania porušenia už bola skrátená na 7 rokov a 6 mesiacov (pozri bod 168 vyššie), pokuta uložená spoločnosti Gosselin sa musí znížiť na 2,32 milióna eur (opravený obrat vynásobený 0,17 a 7,5 a zvýšený o dodatočnú sumu z dôvodu odstrašenia).

 O poľahčujúcich okolnostiach

 Tvrdenia účastníkov konania

175    Žalobkyne sa domnievajú, že Komisia v rozhodnutí neoprávnene odmietla uplatniť poľahčujúcu okolnosť súvisiacu s obmedzenou účasťou a nepatrnou úlohou spoločnosti Gosselin. Žalobkyne v tejto súvislosti po prvé tvrdia, že Gosselin nebola zapojená do tvorby kartelu a že sa nepodieľala na cenových dohodách. Jej údajná účasť na dohodách o províziách bola údajne veľmi obmedzená a sporadická.

176    Po druhé žalobkyne zastávajú názor, že v rozhodnutí nebolo vôbec preukázané, že Gosselin vedela alebo musela vedieť, že jej konanie je súčasťou celkového plánu a že tento celkový plán sa vzťahuje na všetky prvky kartelu. Okrem toho žalobkyne popierajú, že prípadná zodpovednosť za celý kartel postačuje na odmietnutie poľahčujúcej okolnosti, ktorá je založená práve na veľmi obmedzenej úlohe konkrétneho podniku.

177    Po tretie žalobkyne tvrdia, že oddelenia podnikov a inštitúcií poverené sťahovaním dokonale poznali mechanizmus PP a považovali ho za nástroj, ktorý im umožnil ľahko skompletizovať administratívne spisy týkajúce sa sťahovania. Vzhľadom na to, že išlo o prax, ktorú dotknuté sťahovacie spoločnosti neutajovali, oddelenia poverené sťahovaním údajne museli vedieť o existencii PP. Pokiaľ ide o spoločnosť Gosselin, spis obsahuje príklad týkajúci sa úradníka Spoločenstva oprávneného podpisovať zmluvy o medzinárodnom sťahovaní, ktorý si údajne vyžiadal PP.

178    Komisia spochybňuje tieto tvrdenia.

 Posúdenie Všeobecným súdom

179    Z rozhodnutia vyplýva, že Komisia nezohľadnila nijakú poľahčujúcu okolnosť. Žalobkyne však tvrdia, že Komisia mala vziať do úvahy skutočnosť, že Gosselin nebola zapojená do tvorby kartelu a že sa nepodieľala na cenových dohodách (prvá výhrada), že Gosselin nevedela, že jej konanie je súčasťou celkového plánu (druhá výhrada), a že niektorí zamestnanci Komisie vedeli o praxi PP (tretia výhrada).

–       O prvej a druhej výhrade

180    Pokiaľ ide po prvé o tvrdenie, že Gosselin sa nepodieľala na vytváraní kartelu a že sa nepodieľala na písomných dohodách, je potrebné konštatovať, že dôkaz o jej prvej účasti na vykonávaní dohody o províziách v skutočnosti pochádza z roku 1992, zatiaľ čo tieto praktiky sa začali uplatňovať v 80. rokoch. Táto okolnosť je však relevantná iba v rámci otázky, či podnik zohrával úlohu vodcu alebo podnecovateľa, ktorú možno považovať za priťažujúcu okolnosť podľa bodu 28 usmernení z roku 2006. Naproti tomu skutočnosť, že podnik sa aktívne nepodieľal na vykonávaní predmetných protisúťažných dohôd, ako taká nepredstavuje poľahčujúcu okolnosť.

181    Pokiaľ ide po druhé o údajne veľmi obmedzenú povahu jej účasti na porušení, je nesporné, že Gosselin sa nikdy nezúčastnila na písomných dohodách o určovaní cien alebo na stretnutiach s protisúťažným cieľom.

182    V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že podľa bodu 29 tretej zarážky usmernení z roku 2006 musí podnik na dosiahnutie zníženia pokuty z dôvodu poľahčujúcich okolností „doká[zať], že jeho účasť na porušení je významne znížená“, a „v dôsledku toho preuká[zať], že v dobe, keď bol stranou dohôd predstavujúcich porušenie, sa v skutočnosti vyhýbal ich uplatňovaniu a choval sa na trhu konkurenčným spôsobom“. Tieto podmienky však v prejednávanej veci nie sú splnené.

183    Použitie výrazu „napríklad“ však naznačuje, že zoznam okolností uvedených v bode 29 usmernení z roku 2006 nie je taxatívny. Okrem toho, ako bolo konštatované v rámci štvrtého žalobného dôvodu nadácie Portielje a druhého žalobného dôvodu spoločnosti Gosselin, je potrebné zohľadniť osobitné okolnosti prejednávanej veci, najmä účasť alebo neúčasť podniku na všetkých zložkách porušenia – ak nie pri posudzovaní závažnosti porušenia, tak aspoň pri úprave základnej výšky v závislosti od poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Táto povinnosť bola totiž jedným z dôvodov, ktoré umožnili Súdnemu dvoru konštatovať, že pojem jediné a nepretržité porušenie nespochybňuje zásadu, podľa ktorej má zodpovednosť za porušenia práva hospodárskej súťaže osobnú povahu (rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 76 vyššie, bod 84). Samotné kritériá uvedené v tomto bode 29 tretej zarážke nemôžu zaručiť túto možnosť. Preto je potrebné posúdiť osobitné okolnosti prejednávanej veci.

184    V tejto súvislosti je nesporné, že predmetné porušenie sa postupom času vyvíjalo. Písomné dohody sa uplatňovali počas prvej fázy porušenia od roku 1984 až do začiatku 90. rokov a následne boli ukončené. Druhá fáza porušenia sa vyznačuje využívaním PP a provízií. V dôsledku toho sa časť hodnoty predaja, ktorá sa má zohľadniť podľa článku 19 usmernení z roku 2006, mohla v zásade postupom času meniť. Táto okolnosť by mohla odôvodniť aj zníženie pokuty z dôvodu poľahčujúcich okolností.

185    Treba však konštatovať, že správanie, na ktorom sa Gosselin podieľala, nepredstavuje menej závažné porušenie ako písomné dohody o určovaní cien alebo stanovenie ceny za určité sťahovania ad hoc. Na rozdiel od tvrdení spoločnosti Gosselin mali totiž aj PP a provízie vplyv na ceny (pozri bod 67 a nasl. vyššie). Za okolností prejednávanej veci je pre posúdenie závažnosti porušenia tiež bezvýznamná skutočnosť, že Gosselin sa nezúčastnila na stretnutiach s protisúťažným cieľom, ktoré sa v období, keď bola účastníčkou kartelu, už nekonali, keďže kartel fungoval prostredníctvom mechanizmov, v dôsledku ktorých boli takéto stretnutia zbytočné.

186    Z toho vyplýva, že Komisia mohla stanoviť jednotnú sadzbu za celú dĺžku trvania jediného a nepretržitého porušenia a nemusela zohľadniť vývoj tohto porušenia postupom času ako poľahčujúcu okolnosť.

187    Pokiaľ ide po tretie o výhradu žalobkýň, že prípadná zodpovednosť za jediné a nepretržité porušenie nestačí na odmietnutie poľahčujúcej okolnosti týkajúcej sa obmedzenej úlohy konkrétneho podniku, je potrebné konštatovať, že toto tvrdenie je správne. Skutočnosť, že Gosselin nevedela o celkovom pláne kartelu, však nie je poľahčujúcou okolnosťou. Toto tvrdenie by bolo relevantné, ak by žalobkyne chceli spochybniť konštatovanie jediného a nepretržitého porušenia, avšak takúto výhradu neuviedli.

188    Preto je potrebné tieto výhrady zamietnuť.

–       O tretej výhrade

189    Pokiaľ ide o výhradu založenú na tom, že Komisia vedela o praktike PP, je potrebné konštatovať, že bod 29 posledná zarážka usmernení z roku 2006 stanovuje, že „[možno] znížiť základnú výšku pokuty…, ak protikonkurenčné správanie bolo povolené, alebo podporované verejnými orgánmi alebo predpismi“.

190    Spis však neobsahuje žiadny dôkaz preukazujúci, že Komisia ako inštitúcia povolila, podporovala alebo žiadala PP. Komisia skutočne nemala nijaký záujem na podporovaní alebo tolerovaní systému PP, keďže poškodzoval jej záujmy. Skutočnosť, že niektorí zamestnanci požiadali o PP v prípade sťahovaní, ktoré v konečnom dôsledku hradila Komisia, neznamená, že inštitúcia vedela o tejto praktike, ani že sa na nej podieľala, keďže je potrebné rozlišovať medzi zamestnancami Komisie a Komisiou ako inštitúciou. Samotná osoba, ktorá je v kontakte so spoločnosťou, ktorá uskutočňuje sťahovanie, nie je skutočným zákazníkom sťahovacích spoločností. Skutočným zákazníkom je inštitúcia alebo podnik, pre ktorý táto osoba pracuje a ktorý hradí náklady na sťahovanie.

191    Za predpokladu, že zamestnanec inštitúcie požiadal o PP, Gosselin musela vedieť, že takéto žiadosti nemohli byť predložené v mene inštitúcií alebo na ich podnet, keďže zjavne odporovali ich finančným záujmom. Požiadavka predložiť dve alebo tri ponuky mala totiž zaručiť práve minimálny stupeň hospodárskej súťaže a zabrániť tomu, aby jediná sťahovacia spoločnosť mohla jednostranne určiť cenu sťahovania.

192    Samotná vedomosť o protisúťažnom správaní okrem toho neznamená, že toto správanie bolo implicitne „povolené alebo podporované“ Komisiou v zmysle bodu 29 poslednej zarážky usmernení z roku 2006. Údajnú nečinnosť totiž nemožno posudzovať rovnako ako konanie spočívajúce v povolení alebo podporovaní.

193    V každom prípade je potrebné konštatovať, že tvrdenia spoločnosti Gosselin sa týkajú iba PP. Prax týkajúca sa PP je však iba jednou zo zložiek jediného a nepretržitého porušenia. Uvedené tvrdenia v žiadnom prípade neodôvodňujú vyplácanie provízií.

194    Túto výhradu, a tým aj poslednú časť tohto žalobného dôvodu je teda potrebné zamietnuť.

4.     O piatom žalobnom dôvode nadácie Portielje a o treťom žalobnom dôvode spoločnosti Gosselin, ktoré sú založené na porušení zásady rovnosti zaobchádzania

195    Tento žalobný dôvod je uvedený subsidiárne a skladá sa z dvoch častí.

 Tvrdenia účastníkov konania

196    Po prvé žalobkyne tvrdia, že v prípade zamietnutia ich tvrdení uvedených v tejto súvislosti v rámci predchádzajúcich žalobných dôvodov by sa mal článok 2 písm. e) rozhodnutia zrušiť pre porušenie zásady rovnosti zaobchádzania z dôvodu, že Komisia pri stanovení pokuty vôbec nezohľadnila objektívny kvalitatívny rozdiel medzi správaním žalobkýň a správaním sťahovacích spoločností, ktoré sa podieľali na „klasickom“ karteli (Arthur Pierre, Interdean, Transworld a Ziegler).

197    Po druhé žalobkyne tvrdia, že v prípade zamietnutia ich tvrdení uvedených v tejto súvislosti v rámci predchádzajúcich žalobných dôvodov by pri určení hodnoty predaja na účely výpočtu pokuty došlo k rozdielnemu zaobchádzaniu so spoločnosťou Gosselin, ktoré nie je objektívne odôvodnené.

198    Komisia poukazuje na svoje pripomienky v rámci predchádzajúcich žalobných dôvodov.

 Posúdenie Všeobecným súdom

199    Prvá časť tohto posledného žalobného dôvodu sa nijako neodlišuje od druhého žalobného dôvodu spoločnosti Gosselin. V podstate už bola preskúmaná (pozri bod 134 a nasl. vyššie).

200    Vzhľadom na to, že Komisia uznala dôvodnosť tretej časti druhého žalobného dôvodu spoločnosti Gosselin týkajúcej sa hodnoty predaja, už nie je potrebné skúmať druhú časť tohto žalobného dôvodu, ktorá bola uvedená len subsidiárne.

201    Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, je potrebné zrušiť rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka nadácie Portielje (bod 59 vyššie) a v akom sa v ňom konštatuje, že Gosselin sa podieľala na porušení článku 81 ods. 1 ES počas obdobia od 30. októbra 1993 do 14. novembra 1996 (bod 168 vyššie). Okrem toho už nie je potrebné rozhodnúť o časti žalobného dôvodu týkajúcej sa hodnoty predaja, ktorá sa má zohľadniť pri výpočte základnej výšky pokuty uloženej spoločnosti Gosselin (bod 173 vyššie). Táto pokuta sa teda musí znížiť na 2,32 milióna eur (bod 174 vyššie). V zostávajúcej časti je potrebné žalobu vo veci T‑208/08 zamietnuť.

 O trovách

202    Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala vo veci T‑209/08 úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi nadácie Portielje. Vo veci T‑208/08 mal každý z účastníkov konania úspech len v časti predmetu konania a konanie bolo čiastočne zastavené. Preto je opodstatnené uložiť v súlade s článkom 87 ods. 3 a 6 rokovacieho poriadku každému účastníkovi konania povinnosť znášať vlastné trovy konania v tejto veci.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Vo veci T‑208/08 sa rozhodnutie Komisie K(2008) 926 v konečnom znení z 11. marca 2008 týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/38.543 — Medzinárodné sťahovacie služby) zrušuje v rozsahu, v akom sa v ňom konštatuje, že Gosselin Group NV sa v období od 30. októbra 1993 do 14. novembra 1996 podieľala na porušení článku 81 ods. 1 ES.

2.      Výška pokuty uloženej Gosselin Group v článku 2 rozhodnutia K(2008) 926, zmeneného a doplneného rozhodnutím Komisie K(2009) 5810 v konečnom znení z 24. júla 2009, sa stanovuje na 2,32 milióna eur.

3.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

4.      Vo veci T‑209/08 sa rozhodnutie K(2008) 926, zmenené a doplnené rozhodnutím K(2009) 5810, zrušuje v rozsahu, v akom sa týka Stichting Administratiekantoor Portielje.

5.      Vo veci T‑208/08 každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

6.      Vo veci T‑209/08 je Európska komisia povinná nahradiť trovy konania.

Papasavvas Wahl Dittrich

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 16. júna 2011.

Podpisy

Obsah

Skutkové okolnosti

1.  Predmet sporu

2.  Žalobkyne

3.  Správne konanie

4.  Rozhodnutie

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

1.  O prvom a druhom žalobnom dôvode nadácie Portielje, ktoré sú založené na porušení článku 81 ES

Tvrdenia účastníkov konania

Tvrdenia nadácie Portielje

Tvrdenia Komisie

Posúdenie Všeobecným súdom

O prvom žalobnom dôvode

O druhom žalobnom dôvode

2.  O treťom žalobnom dôvode nadácie Portielje a o prvom žalobnom dôvode spoločnosti Gosselin, ktoré sú založené na porušení článku 81 ES

O neexistencii citeľného obmedzenia hospodárskej súťaže

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

–  O údajnej neexistencii obmedzení hospodárskej súťaže

–  O dôkaze o existencii protisúťažných účinkov

–  O zodpovednosti za písomné dohody

O údajnej neexistencii citeľného vplyvu na obchod medzi členskými štátmi

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

–  O cezhraničnej povahe

–  O prahovej hodnote 40 miliónov eur

–  O prahovej hodnote 5 %

3.  O štvrtom žalobnom dôvode nadácie Portielje a o druhom žalobnom dôvode spoločnosti Gosselin, ktoré smerujú k zníženiu pokuty

O závažnosti porušenia

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

–  O povinnosti zohľadniť všetky relevantné okolnosti konkrétneho prípadu

–  O údajnom značnom kvalitatívnom rozdiele

O dĺžke trvania porušenia

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O hodnote predaja, ktorá sa má zohľadniť pri výpočte základnej výšky

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O poľahčujúcich okolnostiach

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

–  O prvej a druhej výhrade

–  O tretej výhrade

4.  O piatom žalobnom dôvode nadácie Portielje a o treťom žalobnom dôvode spoločnosti Gosselin, ktoré sú založené na porušení zásady rovnosti zaobchádzania

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O trovách

* Jazyk konania: holandčina.