ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)
z 13. decembra 2012 (*)
„Hospodárska súťaž – Článok 101 ods. 1 ZFEÚ – Kartel – Citeľný charakter obmedzenia – Nariadenie (ES) č. 1/2003 – Článok 3 ods. 2 – Vnútroštátny orgán pre ochranu hospodárskej súťaže – Postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi – Stíhanie a sankcionovanie – Neprekročenie prahových hodnôt podielov na trhu uvedených v oznámení ‚de minimis‘ – Obmedzenia na základe cieľa“
Vo veci C‑226/11,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Cour de cassation (Francúzsko) z 10. mája 2011 a doručený Súdnemu dvoru 16. mája 2011, ktorý súvisí s konaním:
Expedia Inc.
proti
Autorité de la concurrence a i.,
SÚDNY DVOR (druhá komora),
v zložení: predseda desiatej komory A. Rosas, vykonávajúci funkciu predsedu druhej komory, sudcovia U. Lõhmus (spravodajca), A. Ó Caoimh, A. Arabadžiev a C. G. Fernlund,
generálna advokátka: J. Kokott,
tajomník: R. Şereş, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 27. júna 2012,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Expedia Inc., v zastúpení: F. Molinié a F. Ninane, avocats,
– Autorité de la concurrence, v zastúpení: F. Zivy a L. Gauthier‑Lescop, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci É. Baraduc, avocate,
– francúzska vláda, v zastúpení: G. de Bergues a J. Gstalter, splnomocnení zástupcovia,
– Írsko, v zastúpení: D. O’Hagan, splnomocnený zástupca,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci P. Gentili, avvocato dello Stato,
– poľská vláda, v zastúpení: M. Szpunar, splnomocnený zástupca,
– Európska komisia, v zastúpení: N. von Lingen a B. Mongin, splnomocnení zástupcovia,
– Dozorný úrad EZVO, v zastúpení: X. Lewis, M. Schneider a M. Moustakali, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 6. septembra 2012,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 101 ods. 1 ZFEÚ a článku 3 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Expedia Inc. (ďalej len „Expedia“) a najmä Autorité de la concurrence (orgán pre hospodársku súťaž) (predtým Rada hospodárskej súťaže) vo veci vyšetrovaní začatých zo strany Autorité de la concurrence a ňou uložených peňažných sankcií z dôvodu dohôd o vytvorení spoločnej dcérskej spoločnosti, ktoré uzatvorili Expedia a Société nationale des chemins de fer français (SNCF) (ďalej len „SNCF“).
Právny rámec
Právna úprava Únie
3 Článok 3 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1/2003 stanovuje:
„1. Ak orgány hospodárskej súťaže členských štátov alebo vnútroštátne súdy uplatňujú vnútroštátne súťažné právo na dohody, rozhodnutia združení podnikov alebo zosúladené postupy v zmysle článku 81 ods. 1 [ES], ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi v zmysle uvedeného ustanovenia, uplatnia aj článok 81 [ES] na také dohody, rozhodnutia alebo zosúladené postupy. …
2. Uplatňovanie vnútroštátneho súťažného práva nemôže viesť k zákazu dohôd, rozhodnutí združení podnikov alebo zosúladených postupov, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, ale ktoré neobmedzujú hospodársku súťaž v zmysle článku 81 ods. 1 [ES] alebo spĺňajú podmienky článku 81 ods. 3 [ES] alebo ktoré sú predmetom nariadenia o uplatňovaní článku 81 ods. 3 [ES]. …“
4 Oznámenie Komisie o dohodách menšieho významu, ktoré neobmedzujú významne hospodársku súťaž podľa článku 81 ods. 1 [ES] (de minimis) (Ú. v. ES C 368, 2001, s. 13; Mim. vyd. 08/002, s. 125; ďalej len „oznámenie de minimis“) v bodoch 1, 2, 4, 6 a 7 stanovuje:
„1. … Súdny dvor… vysvetlil, že [článok 81 ods. 1 ES] nie je uplatniteľný, ak nie je znateľný [citeľný – neoficiálny preklad] účinok dohody na obchod v rámci spoločenstva alebo na hospodársku súťaž.
2. V tomto oznámení Komisia kvantifikuje za pomoci prahových hodnôt trhového podielu [podielu na trhu – neoficiálny preklad], čo je znateľné [citeľné – neoficiálny preklad] obmedzenie hospodárskej súťaže podľa článku 81 [ES]. Táto negatívna definícia významnosti neznamená, že dohody medzi podnikmi, ktoré presahujú prahové hodnoty stanovené v tomto oznámení, značne [citeľne – neoficiálny preklad] obmedzujú hospodársku súťaž. Takéto dohody môžu stále mať iba zanedbateľný účinok na hospodársku súťaž, a preto nemôžu byť zakázané článkom 81 ods. 1 [ES]…
…
4. V prípadoch, na ktoré sa vzťahuje toto oznámenie, Komisia nezačne konania na základe žiadosti, ani zo svojej vlastnej iniciatívy. Ak podniky v dobrej viere predpokladajú, že na dohodu sa vzťahuje toto oznámenie, Komisia neuloží pokuty. Aj keď nie je pre ne záväzné, toto oznámenie je určené tiež na to, aby poskytlo pokyny súdom a orgánom členských štátov pri ich uplatňovaní článku 81 [ES].
…
6. Týmto oznámením nie je dotknutý žiaden výklad článku 81 [ES], ktorý môže byť poskytnutý Súdnym dvorom alebo [Všeobecným súdom]…
7. Komisia zastáva názor, že dohody medzi podnikmi, ktoré ovplyvňujú obchod medzi členskými štátmi, skutočne znateľne [citeľne – neoficiálny preklad] neobmedzujú hospodársku súťaž v zmysle článku 81 ods. 1 [ES], ak:
a) celkový trhový podiel [podiel na trhu – neoficiálny preklad], ktorý majú strany dohody, nepresahuje 10 % na akomkoľvek z relevantných trhov dotknutých dohodou, ak je vykonaná dohoda medzi podnikmi, ktoré sú skutočnými alebo prípadnými konkurentmi na akomkoľvek z týchto trhov (dohody medzi konkurentmi)…
…“
Francúzska vnútroštátna právna úprava
5 Článok L 420‑1 francúzskeho obchodného zákonníka stanovuje:
„Zosúladené postupy, dohody, výslovné alebo tiché kartely alebo združenia, ktoré majú za cieľ alebo môžu mať za následok zabránenie, obmedzenie alebo narušenie hospodárskej súťaže v rámci trhu, sa zakazujú, a to aj vtedy, ak sa realizujú na základe priameho alebo nepriameho sprostredkovania spoločnosťou v rámci skupiny so sídlom mimo Francúzska, najmä ak:
1. obmedzujú prístup iných podnikov na trh alebo ich slobodnú hospodársku súťaž na trhu;
2. bránia stanoveniu cien pôsobením trhu tým, že umelo podporujú rast alebo pokles cien;
3. obmedzujú alebo kontrolujú výrobu, odbyt, investície alebo technický pokrok;
4. rozdeľujú trhy alebo zdroje zásobovania.“
6 Článok L. 464‑6‑1 tohto zákonníka stanovuje, že Autorité de la concurrence môže rozhodnúť, že v konaní netreba pokračovať, ak sa postupy uvedené v článku L. 420‑1 tohto zákonníka netýkajú zmlúv uzavretých podľa Code des marchés publics (zákonníka o verejnom obstarávaní) a celkový podiel na trhu, ktorý majú podniky alebo subjekty predmetnej dohody alebo predmetných postupov, nepresahuje určité prahové hodnoty zodpovedajúce prahovým hodnotám upraveným v bode 7 oznámenia de minimis.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
7 Na účely rozšírenia predaja lístkov na vlak a zájazdov cez internet SNCF uzavrela v septembri 2001 s Expediou, americkou spoločnosťou, ktorá sa špecializuje na predaj zájazdov cez internet, viacero zmlúv a vytvorila s ňou spoločnú dcérsku spoločnosť nazvanú GL Expedia. Internetová stránka voyages‑SNCF.com, ktorá sa doteraz špecializovala na poskytovanie informácií, rezerváciu a predaj lístkov na vlak cez internet, zahrnula do svojho poľa pôsobnosti aj činnosť GL Expedia a prešla reorganizáciou s cieľom ponúkať popri svojich pôvodných službách aj služby internetovej cestovnej kancelárie. V priebehu roku 2004 bola táto spoločná dcérska spoločnosť premenovaná na Agence de voyages SNCF.com (ďalej len „Agence VSC“).
8 Rozhodnutím z 5. februára 2009 Autorité de la concurrence rozhodol, že partnerstvo medzi SNCF a Expedia, ktoré viedlo k vytvoreniu Agence VSC, je kartelom porušujúcim článok 81 ES a článok L. 420‑1 obchodného zákonníka, ktorého cieľom je zvýhodniť uvedenú spoločnú dcérsku spoločnosť na trhu služieb cestovných kancelárií poskytujúcich dovolenky v neprospech konkurentov. Autorité de la concurrence uložil peňažné pokuty Expedia, ako aj SNCF.
9 Autorité de la concurrence predovšetkým tvrdil, že Expedia a SNCF sú na trhu internetových služieb cestovných kancelárií konkurentmi, pričom majú podiel na tomto trhu viac ako 10 %, a v dôsledku toho sa pravidlo zvané „de minimis“ uvedené v bode 7 oznámenia de minimis, ako aj v článku L. 464‑2‑1 obchodného zákonníka neuplatní.
10 Expedia pred Cour d’appel de Paris (Odvolací súd v Paríži) vytýkala Autorité de la concurrence, že nadhodnotil podiel Agence VSC na dotknutom trhu. Tento súd o tomto žalobnom dôvode priamo nerozhodol. Vo svojom rozsudku z 23. februára 2010 predovšetkým rozhodol, že Autorité de la concurrence bol podľa znenia článku L. 464‑6‑1 obchodného zákonníka a najmä vzhľadom na použitie slovesa „môže“ v každom prípade oprávnený stíhať postupy uplatňované podnikmi, ktorých podiel na trhu nedosahuje prahové hodnoty uvedené v tomto ustanovení, ako aj v oznámení de minimis.
11 Po podaní odvolania proti tomuto rozsudku zo strany Expedia Cour de cassation konštatuje, že je nesporné, ako už usúdil Autorité de la concurrence, že kartel dotknutý vo veci samej má protisúťažný cieľ. Vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa tejto oblasti sa domnieva, že nie je isté, či by Komisia stíhala takýto kartel v prípade, ak by podiely na dotknutom trhu neprekročili prahové hodnoty uvedené v oznámení de minimis.
12 Navyše vnútroštátny súd zastáva názor, že tvrdenia uvedené v bodoch 4 a 6 oznámenia de minimis, podľa ktorých oznámenie nie je pre súdy a orgány členských štátov záväzné a týmto oznámením nie je dotknutý výklad článku 101 ZFEÚ, ktorý môže byť poskytnutý súdmi Európskej únie, vyvolávajú pochybnosti v otázke, či prahové hodnoty podielu na trhu stanovené týmto oznámením zakladajú nevyvrátiteľnú právnu domnienku neexistencie citeľného účinku na konkurenciu v zmysle tohto článku.
13 Za týchto podmienok Cour de cassation rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Majú sa článok 101 ods. 1 ZFEÚ a článok 3 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž postihoval a sankcionoval dohody, rozhodnutia o združení podnikov alebo zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, ale ktoré nedosahujú prahové hodnoty stanovené v oznámení Európskej komisie de minimis na dvojitom základe článku 101 ods. 1 ZFEÚ a vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže?“
O prejudiciálnej otázke
14 Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 101 ods. 1 ZFEÚ a článok 3 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž uplatnil článok 101 ods. 1 ZFEÚ na dohodu medzi podnikmi, ktorá môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, ale ktorá nedosahuje prahové hodnoty stanovené Komisiou v jej oznámení de minimis.
15 Treba pripomenúť, že podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ všetky dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikateľov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu, sú nezlučiteľné s vnútorným trhom.
16 Z ustálenej judikatúry vyplýva, že na dohodu medzi podnikmi sa nevzťahuje zákaz podľa tohto ustanovenia, ak ovplyvňuje obchod iba v nepatrnej miere (rozsudky z 9. júla 1969, Völk, 5/69, Zb. s. 295, bod 7; z 28. mája 1998, Deere/Komisia, C‑7/95 P, Zb. s. I‑3111, bod 77; z 21. januára 1999, Bagnasco a i., C‑215/96 a C‑216/96, Zb. s. I‑135, bod 34, ako aj z 23. novembra 2006, Asnef‑Equifax a Administración del Estado, C‑238/05, Zb. s. I‑11125, bod 50).
17 Zákaz stanovený v článku 101 ods. 1 ZFEÚ sa však vzťahuje na dohodu medzi podnikmi, ktorá má za cieľ alebo za následok citeľné obmedzenie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu a ktorá môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi (rozsudky z 24. októbra 1995, Bayerische Motorenwerke, C‑70/93, Zb. s. I‑3439, bod 18; z 28. apríla 1998, Javico, C‑306/96, Zb. s. I‑1983, bod 12, ako aj z 2. apríla 2009, Pedro IV Servicios, C‑260/07, Zb. s. I‑2437, bod 68).
18 Pokiaľ ide o úlohu orgánov členských štátov pri dodržiavaní práva Únie v oblasti konkurencie, článok 3 ods. 1 prvá veta nariadenia č. 1/2003 upravuje úzky vzťah medzi zákazom kartelov, ktorý stanovuje článok 101 ZFEÚ, a príslušnými ustanoveniami vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže. Keď vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž uplatňuje ustanovenia vnútroštátneho práva zakazujúce kartely na dohody medzi podnikmi, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi v zmysle článku 101 ZFEÚ, tento článok 3 ods. 1 prvá veta mu stanovuje povinnosť paralelne uplatniť aj článok 101 ZFEÚ (rozsudok zo 14. februára 2012, Toshiba Corporation a i., C‑17/10, Zb. s. I‑0000, bod 77).
19 Podľa článku 3 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 uplatňovanie vnútroštátneho súťažného práva nemôže viesť k zákazu takýchto kartelov, ak ich cieľom nie je obmedziť hospodársku súťaž v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ.
20 Z toho vyplýva, že orgány pre hospodársku súťaž členských štátov môžu uplatniť ustanovenia vnútroštátneho práva zakazujúce kartely na dohodu medzi podnikmi, ktorá môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi v zmysle článku 101 ZFEÚ len v prípade, ak táto dohoda citeľne obmedzuje hospodársku súťaž v rámci vnútorného trhu.
21 Súdny dvor rozhodol, že existenciu tohto obmedzenia treba posúdiť z hľadiska skutočného rámca, v rámci ktorého došlo k uzavretiu takejto dohody (pozri rozsudok zo 6. mája 1971, Cadillon, 1/71, Zb. s. 351, bod 8). Treba sa sústrediť predovšetkým na obsah jej ustanovení a na ciele, ktoré má dosiahnuť, ako aj na hospodársky a právny kontext, do ktorého spadá (pozri rozsudok zo 6. októbra 2009, GlaxoSmithKline Services a i./Komisia, C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, Zb. s. I‑9291, bod 58). Treba zároveň zohľadniť povahu dotknutých tovarov alebo služieb, ako aj skutočné podmienky fungovania a štruktúry relevantného trhu alebo relevantných trhov (pozri v tomto zmysle rozsudok Asnef‑Equifax a Administración del Estado, už citovaný, bod 49).
22 Súdny dvor pri uskutočnení vlastného posúdenia predovšetkým uznal, že dohoda o exkluzivite, dokonca aj taká, ktorá zaručuje absolútnu územnú ochranu, ovplyvňuje sporný trh iba nepodstatne vzhľadom na slabé postavenie, ktoré majú dotknuté osoby na tomto trhu (pozri rozsudky Völk, už citovaný, bod 7, a Cadillon, už citovaný, bod 9). Naopak, v iných prípadoch Súdny dvor nevychádzal z postavenia dotknutých osôb na relevantnom trhu. Na základe toho Súdny dvor v bode 35 už citovaného rozsudku Bagnasco a i. uznal, že kartel medzi členmi bankovej asociácie, ktorý pri zriadení kontokorentného účtu vylučoval možnosť dohodnúť si pevnú úrokovú sadzbu, nemôže mať citeľný obmedzujúci vplyv na hospodársku súťaž, lebo zmena úrokovej sadzby závisí od objektívnych okolností, akými sú zmeny na peňažnom trhu.
23 Z bodov 1 a 2 oznámenia de minimis vyplýva, že Komisia chce v tomto oznámení pomocou prahových hodnôt podielov na trhu stanoviť kvantitatívne kritériá toho, čo sa nepovažuje za citeľné obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ZFEÚ a judikatúry citovanej v bodoch 16 a 17 tohto rozsudku.
24 Pokiaľ ide o znenie oznámenia de minimis, v jeho bode 4 tretej vete sa poukazuje na to, že oznámenie nie je právne záväzné tak pre orgány pre hospodársku súťaž, ako aj pre súdy členských štátov.
25 Okrem toho v bode 2 druhej a tretej vete tohto oznámenia Komisia upresňuje, že použité prahové hodnoty podielov na trhu vyčísľujú, čo sa nepovažuje za citeľné obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ZFEÚ, avšak táto negatívna definícia citeľnosti takéhoto obmedzenia neznamená, že dohody medzi podnikmi, ktoré prekračujú tieto prahové hodnoty, citeľne obmedzujú hospodársku súťaž.
26 Navyše na rozdiel od oznámenia Komisie o spolupráci v rámci siete orgánov pre hospodársku súťaž [neoficiálny preklad] (Ú. v. EÚ C 101, 2004, s. 43) oznámenie de minimis neobsahuje žiadne informácie o vyhláseniach orgánov pre hospodársku súťaž členských štátov, z ktorých by vyplývalo, že tieto orgány uznávajú zásady, ktoré sú v nich stanovené, a zaväzujú sa zásady dodržiavať.
27 Z cieľov oznámenia de minimis uvedených v bode 4 zároveň vyplýva, že toto oznámenie nie je pre orgány pre hospodársku súťaž a pre súdy členských štátov záväzné.
28 Z tohto bodu totiž na jednej strane vyplýva, že cieľom tohto oznámenia je objasnenie spôsobu, akým samotná Komisia ako orgán pre hospodársku súťaž Únie bude uplatňovať článok 101 ZFEÚ. V dôsledku toho sa Komisia na základe oznámenia de minimis sama obmedzuje pri výkone svojej voľnej úvahy a nemôže sa odchýliť od obsahu tohto oznámenia bez porušenia všeobecných právnych zásad, najmä zásady rovnakého zaobchádzania a zásady ochrany legitímnej dôvery (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 211). Na druhej strane Komisia chce súdy a orgány členských štátov usmerniť pri uplatňovaní tohto článku.
29 Z toho vyplýva, ako už konštatoval Súdny dvor, že oznámenie Komisie, akým je oznámenie de minimis, nie je pre členské štáty záväzné (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júna 2011, Pfleiderer, C‑360/09, Zb. s. I‑5161, bod 21).
30 Toto oznámenie bolo uverejnené v roku 2001 v sérii C Úradného vestníka Európskej únie, v ktorej sa na rozdiel od série L tohto vestníka neuverejňujú právne záväzné akty, ale iba informácie, odporúčania a oznámenia týkajúce sa Únie (pozri analogicky rozsudok z 12. mája 2011, Polska Telefonia Cyfrowa, C‑410/09, Zb. s. I‑3853, bod 35).
31 Z toho vyplýva, že orgán pre hospodársku súťaž členského štátu na účely určenia, či obmedzenie hospodárskej súťaže je, alebo nie je citeľné, môže zohľadniť prahové hodnoty uvedené v bode 7 oznámenia de minimis, ale nie je to jeho povinnosťou. Takéto prahové hodnoty totiž predstavujú len jeden z ukazovateľov, ktoré tomuto orgánu umožňujú určiť – z hľadiska skutočného rámca, v rámci ktorého došlo k uzavretiu dohody –, či obmedzenie je, alebo nie je citeľné.
32 Na rozdiel od toho, čo Expedia tvrdila na pojednávaní, stíhania začaté orgánom pre hospodársku súťaž členského štátu a sankcie, ktoré tento orgán uložil podnikom, ktoré uzavreli dohodu neprekračujúcu prahové hodnoty stanovené v oznámení de minimis, nemôžu z hľadiska znenia bodu 4 tohto oznámenia samy osebe porušiť zásady legitímnej dôvery a právnej istoty.
33 Navyše, ako uviedla generálne advokátka v bode 33 návrhov, zásada zákonnosti trestov nevyžaduje, aby sa oznámenie de minimis považovalo za záväznú právnu normu pre vnútroštátne orgány. Kartely totiž zakazuje už primárne právo Únie, konkrétne článok 101 ods. 1 ZFEÚ.
34 Vzhľadom na to, že Expedia, francúzska vláda a Komisia v písomných pripomienkach alebo v priebehu pojednávania vyjadrili pochybnosti týkajúce sa konštatovania vnútroštátneho súdu, podľa ktorého je nesporné, že kartel dotknutý vo veci samej má protisúťažný cieľ, treba uviesť, že v konaní podľa článku 267 ZFEÚ založeného na jasnej deľbe právomocí medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom patrí posúdenie skutkových okolností vo veci samej do právomoci vnútroštátneho súdu (pozri rozsudok z 8. septembra 2010, Winner Wetten, C‑409/06, Zb. s. I‑8015, bod 49 a citovanú judikatúru).
35 Následne treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry na účely uplatnenia článku 101 ods. 1 ZFEÚ je zohľadnenie konkrétnych účinkov dohody nadbytočné, pokiaľ sa zistí, že jej predmetom bolo obmedzenie, vylúčenie alebo skreslenie hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. júla 1966, Consten a Grundig/Komisia, 56/64 a 58/64, Zb. s. 429, ako aj z 8. decembra 2011, KME Germany a i./Komisia, C‑272/09 P, Zb. s. I‑12789, bod 65, a KME Germany a i./Komisia, C‑389/10 P, Zb. s. I‑13125, bod 75).
36 V tejto súvislosti Súdny dvor zdôrazňuje, že rozlišovanie medzi „porušeniami na základe cieľa“ a „porušeniami na základe následku“ spočíva v tom, že určité formy zosúladených konaní medzi podnikmi možno považovať za škodlivé pre dobré fungovanie hospodárskej súťaže už z dôvodu ich povahy (rozsudky z 20. novembra 2008, Beef Industry Development Society a Barry Brothers, C‑209/07, Zb. s. I‑8637, bod 17, ako aj zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, Zb. s. I‑4529, bod 29).
37 Treba teda rozhodnúť, že dohoda, ktorá môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a má protisúťažný cieľ, predstavuje vzhľadom na svoju povahu a bez ohľadu na jej konkrétne účinky citeľné obmedzenie hospodárskej súťaže.
38 Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prejudiciálnu otázku odpovedať v tom zmysle, že článok 101 ods. 1 ZFEÚ a článok 3 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž uplatnil článok 101 ods. 1 ZFEÚ na dohodu medzi podnikmi, ktorá môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, ale ktorá nedosahuje prahové hodnoty stanovené Komisiou v jej oznámení de minimis, ak táto dohoda predstavuje citeľné obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle tohto ustanovenia.
O trovách
39 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:
Článok 101 ods. 1 ZFEÚ a článok 3 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž uplatnil článok 101 ods. 1 ZFEÚ na dohodu medzi podnikmi, ktorá môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, ale ktorá nedosahuje prahové hodnoty stanovené Európskou komisiou v oznámení o dohodách menšieho významu, ktoré neobmedzujú významne hospodársku súťaž podľa článku 81 ods. 1 [ES] (de minimis), ak táto dohoda predstavuje citeľné obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle tohto ustanovenia.
Podpisy