Language of document : ECLI:EU:T:2014:113

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)

z 12. marca 2014 (*)

„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia prijaté voči Sýrii – Zmrazenie finančných prostriedkov – Zaradenie jednotlivca na zoznamy dotknutých osôb – Osobné väzby s predstaviteľmi režimu – Právo na obranu – Spravodlivý proces – Povinnosť odôvodnenia – Dôkazné bremeno – Právo na účinnú súdnu ochranu – Proporcionalita – Právo vlastniť majetok – Právo na súkromný život“

Vo veci T‑202/12,

Bušra Al Assad, s bydliskom v Damasku (Sýria), v zastúpení: G. Karouni a C. Dumont, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Rade Európskej únie, v zastúpení: G. Étienne a M.‑M. Joséphidès, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na čiastočné zrušenie po prvé vykonávacieho rozhodnutia Rady 2012/172/SZBP z 23. marca 2012, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2011/782/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ L 87, s. 103), po druhé rozhodnutia Rady 2012/739/SZBP z 29. novembra 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii a o zrušení rozhodnutia 2011/782/SZBP (Ú. v. EÚ L 330, s. 21), po tretie vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 363/2013 z 22. apríla 2013, ktorým sa vykonáva nariadenie (EÚ) č. 36/2012 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii (Ú. v. EÚ L 111, s. 1), a po štvrté rozhodnutia Rady 2013/255/SZBP z 31. mája 2013 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ L 147, s. 14), v rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú žalobkyne,

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),

v zložení: predseda komory H. Kanninen, sudcovia G. Berardis (spravodajca) a C. Wetter,

tajomník: C. Kristensen, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 12. septembra 2013,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Okolnosti predchádzajúce sporu

1        Žalobkyňa, Bušra Al Assad, je sýrska štátna príslušníčka, sestra prezidenta Sýrskej arabskej republiky, Bašára Al Assada, a manželka, teraz vdova po inom členovi sýrskej vlády, Asifovi Šaukatovi.

2        Dňa 9. mája 2011 Rada Európskej únie prijala na základe článku 29 ZEÚ rozhodnutie 2011/273/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ L 121, s. 11).

3        Článok 3 ods. 1 tohto rozhodnutia stanovuje, že členské štáty prijmú opatrenia potrebné na zabránenie vstupu na svoje územie, ako aj prechodu cezeň, osobám, ktoré sú zodpovedné za násilný zásah voči civilnému obyvateľstvu v Sýrii, a s nimi spriazneným osobám, ako sa uvádzajú v prílohe k tomuto rozhodnutiu.

4        Článok 4 ods. 1 rozhodnutia 2011/273 stanovuje, že sa zmrazujú všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria osobám zodpovedným za násilný zásah voči civilnému obyvateľstvu v Sýrii, fyzickým alebo právnickým osobám a subjektom, ktoré sú s nimi spriaznené, uvedeným v prílohe, ako aj všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré sú vo vlastníctve takýchto osôb a subjektov, v ich držbe alebo pod ich kontrolou. Spôsoby tohto zmrazenia sú definované v ďalších odsekoch tohto článku.

5        Podľa článku 5 ods. 1 rozhodnutia 2011/273 Rada vypracuje zoznam dotknutých osôb.

6        K tomu istému dátumu Rada prijala na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ a rozhodnutia 2011/273 nariadenie (EÚ) č. 442/2011 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii (Ú. v. EÚ L 121, s. 1). Článok 4 ods. 1 tohto nariadenia predpokladá zmrazenie všetkých finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov, ktoré patria fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom a orgánom uvedeným v prílohe II, alebo sú v ich vlastníctve, držbe alebo pod ich kontrolou.

7        Rozhodnutie 2011/273 bolo nahradené rozhodnutím Rady 2011/782/SZBP z 1. decembra 2011 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii, ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2011/273 (Ú. v. EÚ L 319, s. 56).

8        Článok 18 ods. 1 a článok 19 ods. 1 rozhodnutia 2011/782 zodpovedajú článku 3 ods. 1 a článku 4 ods. 1 rozhodnutia 2011/273 a navyše stanovujú, že dotknuté opatrenia sa vzťahujú aj na osoby, ktoré majú z politiky režimu prospech alebo ju podporujú.

9        Nariadenie č. 442/2011 bolo nahradené nariadením Rady (EÚ) č. 36/2012 z 18. januára 2012 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Sýrii, ktorým sa zrušuje nariadenie č. 442/2011 (Ú. v. EÚ L 16, s. 1).

10      Vykonávacím rozhodnutím Rady 2012/172/SZBP z 23. marca 2012, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 2011/782 (Ú. v. EÚ L 87, s. 103), bolo meno žalobkyne zaradené na zoznam v prílohe I k rozhodnutiu 2011/782 s týmto odôvodnením:

„Sestra Bashara Al Assada a manželka Asifa Shawkata, zástupcu náčelníka štábu pre bezpečnosť a prieskum; vzhľadom na svoj blízky osobný a inherentný finančný vzťah k sýrskemu prezidentovi Basharovi Al Assadovi a ďalším kľúčovým osobám sýrskeho režimu má zo sýrskeho režimu výhody a je s ním spojená.“

11      Vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 266/2012 z 23. marca 2012, ktorým sa vykonáva článok 32 ods. 1 nariadenia č. 36/2012 (Ú. v. EÚ L 87, s. 45), bolo meno žalobkyne zaradené na zoznam v prílohe II k nariadeniu č. 36/2012 s tým istým odôvodnením, ako je uvedené v bode 10.

12      Dňa 24. marca 2012 Rada v Úradnom vestníku Európskej únie uverejnila oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2011/782 vykonávanom vykonávacím rozhodnutím Rady 2012/172 a v nariadení Rady č. 36/2012 vykonávanom vykonávacím nariadením č. 266/2012 (Ú. v. EÚ C 88, s. 9, ďalej len „oznámenie z 24. marca 2012“).

13      Podľa tohto oznámenia môžu dotknuté osoby a subjekty spolu s podpornou dokumentáciou predložiť Rade žiadosť o opätovné posúdenie rozhodnutia o zaradení ich mien na zoznamy uvedené v prílohách k právnym aktom uvedeným v bode 12.

 Konanie a návrhy účastníkov konania

14      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 16. mája 2012 žalobkyňa podala túto žalobu, v ktorej sa domáha zrušenia vykonávacieho rozhodnutia 2012/172 v rozsahu, v akom sa jej týka.

15      V replike žalobkyňa potvrdila tento návrh na zrušenie.

16      V návrhu podanom do kancelárie Všeobecného súdu 30. januára 2013 žalobkyňa vzhľadom na skutočnosť, že Rada medzitým prijala rozhodnutie 2012/739/SZBP z 29. novembra 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii a o zrušení rozhodnutia 2011/782/SZBP (Ú. v. EÚ L 330, s. 21), žiadala, aby mohla svoj návrh na zrušenie rozšíriť tak, aby sa týkal nielen vykonávacieho rozhodnutia 2012/172, ale aj rozhodnutia 2012/739, ktorého príloha I obsahuje v bode 71 jej meno s tým istým odôvodnením, ako sa uvádza v bode 10 vyššie (ďalej len „návrh týkajúci sa rozhodnutia 2012/739“).

17      Listom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 28. februára 2013 Rada oznámila, že nemá pripomienky k návrhu na zrušenie rozhodnutia 2012/739.

18      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (šiesta komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania.

19      Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 30. júla 2013 žalobkyňa opätovne požiadala o možnosť upraviť svoje žalobné návrhy, aby sa jej žaloba o zrušenie týkala aj vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 363/2013 z 22. apríla 2013, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 36/2012 (Ú. v. EÚ L 111, s. 1), a rozhodnutia Rady 2013/255/SZBP z 31. mája 2013 o reštriktívnych opatreniach voči Sýrii (Ú. v. EÚ L 147, s. 14), v rozsahu, v akom sa tieto akty, v prílohách ktorých sú uvedené zoznamy obsahujúce jej meno, týkajú jej situácie (ďalej len „návrh týkajúci sa vykonávacieho nariadenia č. 363/2013“ a „návrh týkajúci sa rozhodnutia 2013/255“).

20      Dňa 30. júla 2013 žalobkyňa požiadala aj o možnosť predložiť nové návrhy dôkazov týkajúce sa úmrtia jej manžela a skutočnosti, že sa aj so svojimi deťmi usadila v Spojených arabských emirátoch, kde jej deti navštevujú školu (ďalej len „nové návrhy dôkazov“).

21      Rozhodnutím predsedu šiestej komory Všeobecného súdu z 21. augusta 2013 boli nové návrhy dôkazov zaradené do spisu.

22      Listom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 4. septembra 2013 Rada oznámila, že nemá pripomienky k návrhu týkajúcemu sa vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 a k návrhu týkajúcemu sa rozhodnutia 2013/255.

23      Listom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 6. septembra 2013 Rada v podstate tvrdila, že nové návrhy dôkazov nemajú žiaden vplyv na výsledok konania o tejto žalobe, pretože ani úmrtie jej manžela, ani skutočnosť, že jej deti navštevujú školu v Spojených arabských emirátoch, nemenia jej vzťahy k sýrskemu režimu. Rada okrem toho zdôraznila, že z predložených dokumentov nevyplýva, že samotná žalobkyňa Sýriu opustila.

24      Vyjadrenia účastníkov konania a ich odpovede na ústne položené otázky Všeobecného súdu boli vypočuté na pojednávaní 12. septembra 2013. Žalobkyňa konkrétne potvrdila, že návrh na začatie konania sa týkal rozhodnutia 2012/172, na základe ktorého bolo jej meno zapísané do zoznamu v prílohe I k rozhodnutiu 2011/782. Toto vyhlásenie bolo zaznamenané do zápisnice z pojednávania.

25      Pri tejto príležitosti Všeobecný súd vyzval Radu, aby predložila dôkaz o individuálnom oznámení vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 žalobkyni.

26      Listom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 25. septembra 2013 Rada predložila dôkaz o tom, že po prvé jednému zo zástupcov žalobkyne v prejednávanej veci individuálne oznámila vykonávacie nariadenie č. 363/2013 a jeho opravu doporučeným listom z 13. mája 2013, a po druhé tomuto zástupcovi bol tento list doručený 17. mája 2013. Vyjadrenie žalobkyne k dôkazu, ktorý Rada predložila, bolo podané do kancelárie Všeobecného súdu 7. októbra 2013.

27      Listom zo 4. októbra 2013 žalobkyňa požiadala o prerušenie konania, aby mohla Rade predložiť žiadosť o opätovné preskúmanie svojej situácie.

28      Dňa 22. októbra 2013 predseda šiestej komory Všeobecného súdu po vypočutí Rady zamietol žiadosť o prerušenie konania a rozhodol o ukončení ústnej časti konania.

29      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil vykonávacie rozhodnutie 2012/172 v rozsahu, v akom sa jej týka,

–        zrušil rozhodnutie 2012/739 v rozsahu, v akom sa jej týka,

–        zrušil vykonávacie nariadenie č. 363/2013 v rozsahu, v akom sa jej týka,

–        zrušil rozhodnutie 2013/255 v rozsahu, v akom sa jej týka,

–        zaviazal Radu na náhradu trov konania.

30      Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

 Právny stav

 O prípustnosti návrhov na úpravu žalobných návrhov

31      Žalobkyňa žiadala o rozšírenie žaloby o neplatnosť tak, aby sa týkala aj rozhodnutia 2012/739, vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 a rozhodnutia 2013/255.

 O návrhu týkajúcom sa rozhodnutia 2012/739 a rozhodnutia 2013/255

32      Treba pripomenúť, že ako vyplýva z bodov 16 a 19, po prvé, po podaní žaloby bolo rozhodnutie 2011/782 zmenené a doplnené vykonávacím rozhodnutím 2012/172 zrušené a nahradené rozhodnutím 2012/739, a po druhé, ani toto posledné uvedené rozhodnutie už neplatí, pretože sa prijalo rozhodnutie 2013/255. Meno žalobkyne sa uvádza v zoznamoch, ktoré tvoria prílohu k rozhodnutiu 2012/739 a rozhodnutiu 2013/255, s rovnakým odôvodnením, ako sa uvádza v rozhodnutí 2012/172 uvedenom v bode 10.

33      V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že ak je pôvodne napadnutý akt v priebehu konania nahradený iným aktom, ktorý má ten istý predmet, tento akt treba považovať za novú skutočnosť, ktorá umožňuje žalobcovi upraviť svoje návrhy a žalobné dôvody. Nemožno totiž pripustiť, aby orgán alebo inštitúcia Európskej únie mohla na obranu voči výhradám uvedeným v žalobe namierenej proti jednému z jej aktov upraviť tento akt alebo ho nahradiť iným a odvolávať sa v priebehu konania na túto zmenu alebo toto nahradenie, zatiaľ čo druhý účastník konania by nemal možnosť rozšíriť svoje pôvodné návrhy a žalobné dôvody na neskorší akt ani predložiť dodatočné návrhy a dôvody proti nemu (rozsudky Súdneho dvora z 3. marca 1982, Alpha Steel/Komisia, 14/81, Zb. s. 749, bod 8, a Všeobecného súdu z 28. mája 2013, Al Matri/Rada, T‑200/11, bod 80).

34      Návrh týkajúci sa rozhodnutia 2012/739 a návrh týkajúci sa rozhodnutia 2013/255 treba vyhlásiť za prípustný. Vzhľadom na dátumy prijatia týchto rozhodnutí, 29. novembra 2012 a 31. mája 2013, na základe ktorých je žalobkyňa stále dotknutá reštriktívnymi opatreniami voči Sýrii, boli tieto návrhy, podané do kancelárie Všeobecného súdu 30. januára a 30. júla 2013, jednoznačne predložené v lehote na podanie žaloby platnej pre každé dotknuté rozhodnutie.

 O návrhu týkajúcom sa vykonávacieho nariadenia č. 363/2013

35      Ako vyplýva z bodu 11, meno žalobkyne bolo na zoznam v prílohe II k nariadeniu č. 36/2012 zaradené vykonávacím nariadením č. 266/2012.

36      Je pritom nesporné, že návrh na začatie konania v prejednávanej veci sa netýkal nariadenia č. 36/2012, zmeneného a doplneného vykonávacím nariadením č. 266/2012.

37      Rovnako je nesporné, že vykonávacie nariadenie č. 363/2013 zmenilo nariadenie č. 36/2012.

38      V tejto súvislosti z judikatúry uvedenej v bode 33 vyplýva, že cieľom návrhu na úpravu žalobných návrhov je umožniť žalobcovi, aby zmenil rozsah svojej žaloby, pokiaľ bol pôvodne napadnutý akt v priebehu konania nahradený alebo zmenený iných aktom.

39      Za týchto okolností treba konštatovať, že návrh týkajúci sa vykonávacieho nariadenia č. 363/2013 je neprípustný, pretože žalobkyňa rozširuje predmet svojej žaloby o akt, ktorý opomenula napadnúť v žalobe, a súčasne netreba rozhodnúť o tom, či tento návrh bol predložený v lehote na podanie žaloby.

40      Vzhľadom na uvedené treba prijať záver, že žalobkyňa môže podať žalobu proti vykonávaciemu rozhodnutiu 2012/172, ktorým sa jej meno zaradilo do zoznamu uvedeného v prílohe I k rozhodnutiu 2011/782, rozhodnutiu 2012/739 a rozhodnutiu 2013/255 v rozsahu, v akom sa jej tieto právne akty týkajú (ďalej len spoločne „napadnuté rozhodnutia“).

 O veci samej

41      Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza v podstate tieto štyri žalobné dôvody založené:

–        po prvé na porušení práva na obranu, práva na spravodlivý proces a práva na účinnú súdnu ochranu,

–        po druhé na porušení povinnosti odôvodnenia,

–        po tretie na neexistencii dôkazu o dostatočnej väzbe medzi ňou a situáciou, ktorá viedla k prijatiu reštriktívnych opatrení voči Sýrii,

–        po štvrté na porušení zásady proporcionality, práva vlastniť majetok a práva na súkromný život.

42      Ako prvý treba preskúmať druhý žalobný dôvod, potom prvý žalobný dôvod, tretí žalobný dôvod a nakoniec štvrtý žalobný dôvod.

 O druhom žalobnom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia

43      Žalobkyňa tvrdí, že v napadnutých rozhodnutiach sa neuvádzajú individuálne a konkrétne dôvody, na základe ktorých Rada v rámci svojej voľnej úvahy dospela k záveru, že sa na ňu musia vzťahovať obmedzujúce opatrenia voči Sýrii. Odôvodnenie napadnutých rozhodnutí je vágne a všeobecné a obmedzuje sa na vymenúvanie jej osobných a rodinných väzieb, namiesto toho, aby sa v ňom uviedli objektívne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že sa zúčastnila konania, za ktoré sú zodpovední jej blízki.

44      Okrem toho jej po prijatí napadnutých rozhodnutí nebolo oznámené žiadne doplňujúce odôvodnenie.

45      Rada namieta voči tvrdeniam žalobkyne.

46      Predovšetkým treba pripomenúť, že povinnosť odôvodniť akt spôsobujúci ujmu, ktorá je stanovená v článku 296 druhom odseku ZFEÚ, má za cieľ jednak poskytnúť dotknutej osobe dostatočné údaje o tom, či je rozhodnutie dôvodné alebo či má prípadne vady umožňujúce napadnúť jeho zákonnosť na súde Únie, a jednak umožniť súdu Únie vykonať preskúmanie zákonnosti tohto aktu. Takto stanovená povinnosť odôvodnenia predstavuje základnú zásadu práva Únie, od ktorej je možné sa odchýliť iba v prípade naliehavých dôvodov. Odôvodnenie preto v zásade musí byť oznámené dotknutej osobe v rovnakom čase ako akt, ktorý jej spôsobuje ujmu, pričom jeho absenciu nemožno napraviť tým, že sa dotknutá osoba dozvie dôvody aktu v konaní pred súdom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 15. novembra 2012, Rada/Bamba, C‑417/11 P, bod 49, a Súdu prvého stupňa zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, T‑390/08, Zb. s. II‑3967, bod 80).

47      Preto s výnimkou prípadu, ak by naliehavé dôvody týkajúce sa bezpečnosti Únie alebo jej členských štátov, či udržiavania ich medzinárodných vzťahov bránili oznámeniu určitých okolností, je Rada povinná oznámiť osobe alebo subjektu dotknutému reštriktívnymi opatreniami individuálne a konkrétne dôvody, pre ktoré si myslí, že by sa opatrenia mali prijať. Musí tiež uviesť skutkové a právne okolnosti, od ktorých závisí právne odôvodnenie dotknutých opatrení, a úvahy, ktoré ju viedli k ich prijatiu (pozri v tomto zmysle rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný, bod 81).

48      Odôvodnenie musí byť okrem toho prispôsobené povahe sporného aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Požiadavka odôvodnenia musí byť hodnotená vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, charakter uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočnosť odôvodnenia musí byť posúdená nielen vzhľadom na text aktu, ale takisto na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť. Konkrétne akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený vtedy, pokiaľ bol prijatý v kontexte, ktorý bol dotknutej osobe známy a ktorý jej umožňuje pochopiť dosah opatrenia, ktoré bolo vo vzťahu k nej prijaté (rozsudky Rada/Bamba, už citovaný, body 53 a 54, a Bank Melli Iran/Rada, už citovaný, bod 82).

49      V prejednávanej veci bolo odôvodnenie Rady pre zaradenie mena žalobkyne na zoznamy reštriktívnych opatrení voči Sýrii vždy takéto:

„Sestra Bashara Al Assada a manželka Asifa Shawkata, zástupcu náčelníka štábu pre bezpečnosť a prieskum; vzhľadom na svoj blízky osobný a inherentný finančný vzťah k sýrskemu prezidentovi Basharovi Al Assadovi a ďalším kľúčovým osobám sýrskeho režimu má zo sýrskeho režimu výhody a je s ním spojená.“

50      Treba uviesť, že znenie tohto odôvodnenia umožnilo žalobkyni pochopiť, že jej meno bolo zaradené na zoznamy osôb, na ktoré sa vzťahujú obmedzujúce opatrenia voči Sýrii z dôvodu jej osobných a rodinných väzieb.

51      Potvrdenie skutočnosti, že žalobkyňa správne pochopila, že Rada vychádzala z týchto väzieb, spočíva v tom, že v rámci prejednávanej žaloby uviedla žalobný dôvod, konkrétne tretí, v ktorom práve spochybnila možnosť, že Rada voči nej prijala obmedzujúce opatrenia na základe takých väzieb.

52      Okrem toho, vzhľadom na to, že odôvodnenia Rady boli jasne uvedené v napadnutých rozhodnutiach, Všeobecný súd môže posúdiť ich opodstatnenosť.

53      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že povinnosť odôvodnenia aktu je podstatnou formálnou náležitosťou, ktorú treba odlíšiť od otázky opodstatnenosti odôvodnenia, ktorá je súčasťou zákonnosti merita sporného aktu. Odôvodnenie aktu je totiž formálnym vyjadrením dôvodov, na ktorých tento akt spočíva. Pokiaľ sú tieto dôvody chybné, týka sa to zákonnosti rozhodnutia z vecného hľadiska, ale nie jeho odôvodnenia, ktoré môže byť dostatočné, aj keď obsahuje chybné dôvody (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, C‑413/06 P, Zb. s. I‑4951, bod 181, a Rada/Bamba, už citovaný, bod 60).

54      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba zamietnuť žalobný dôvod založený na porušení povinnosti odôvodnenia, pretože odôvodnenie, ktoré poskytla Rada s ohľadom na žalobkyňu, treba posúdiť v rámci žalobného dôvodu založeného na neexistencii dôkazu o dostatočnej väzbe medzi žalobkyňou a situáciou, ktorá viedla k prijatiu reštriktívnych opatrení voči Sýrii.

 O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obranu, práva na spravodlivý proces a práva na účinnú súdnu ochranu

55      Žalobkyňa tvrdí, že jej meno bolo zaradené na zoznam osôb, na ktoré sa vzťahujú obmedzujúce opatrenia voči Sýrii, ktoré majú trestnoprávnu povahu, bez toho, aby bola vopred informovaná o dôvodoch tohto zaradenia a v tejto súvislosti vypočutá. Skutočnosť, že bolo potrebné, aby tieto opatrenia vyvolali účinok prekvapenia, by nebola prekážkou jej vypočutia pred ich prijatím.

56      Žalobkyňa ďalej tvrdí, že Rada si nesplnila svoju povinnosť oznámiť jej svoje vykonávacie rozhodnutie 2012/172 a dôvody jej zaradenia, hoci jej adresu dobre poznala. Na základe uverejnenia oznámenia z 24. marca 2012 nemala „konkrétnu možnosť“ predložiť vyjadrenie k tomuto zaradeniu. Postup opätovného posúdenia spomínaný v tomto oznámení jej totiž neumožnil účinne sa vyjadriť a neposkytoval dostatočné záruky. Preto má skutočnosť, že v tejto súvislosti nepodala žiadosť, len veľmi malú váhu.

57      Žalobkyňa napokon uvádza, že nemohla využiť svoje právo na účinnú súdnu ochranu, pretože Rada jej neoznámila dôvody, na základe ktorých sa na ňu mali vzťahovať obmedzujúce opatrenia prijaté voči Sýrii.

58      Rada namieta voči tvrdeniam žalobkyne.

59      Treba pripomenúť, že základné právo na dodržiavanie práva na obranu počas konania pred prijatím obmedzujúceho opatrenia je výslovne zakotvené v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv Európskej únie, ktorá má podľa článku 6 ods. 1 ZEÚ rovnakú právnu silu ako Zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 21. decembra 2011, Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, C‑27/09 P, Zb. s. I‑13427, bod 66).

60      Treba tiež pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry zásada účinnej súdnej ochrany predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorá vyplýva z ústavných tradícií spoločných všetkým členským štátom a je zakotvená v článkoch 6 a 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme, pričom táto zásada bola takisto potvrdená v článku 47 Charty základných práv (rozsudky Súdneho dvora z 13. marca 2007, Unibet, C‑432/05, Zb. s. I‑2271, bod 37, a z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, Zb. s. I‑6351, bod 335, ďalej len „rozsudok Kadi“).

61      Okrem toho vzhľadom na ustálenú judikatúru predpokladom účinnosti súdneho preskúmania, ktoré sa musí týkať najmä zákonnosti dôvodov, na ktorých sa zakladá právomoc orgánu Únie zapísať meno fyzickej osoby alebo názvu právnickej osoby do zoznamu adresátov reštriktívnych opatrení prijatých týmto orgánom, je skutočnosť, že tento orgán má povinnosť oznámiť tieto dôvody dotknutej fyzickej alebo právnickej osobe v čo najširšej možnej miere, buď v okamihu, keď sa o tomto zapísaní rozhodne, alebo prinajmenšom čo najrýchlejšie po tom, čo sa o ňom rozhodlo, aby sa týmto adresátom umožnil výkon ich práva podať žalobu v stanovených lehotách (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi, bod 336).

62      Dodržanie tejto povinnosti oznámiť uvedené dôvody je totiž nevyhnutná jednak na to, aby sa adresátom obmedzujúcich opatrení umožnilo brániť svoje práva za najlepších možných podmienok a rozhodnúť pri plnej znalosti veci, či je potrebné obrátiť sa na súd Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 1987, Heylens a i., 222/86, Zb. s. 4097, bod 15), ako aj na to, aby sa súdu umožnilo v plnom rozsahu preskúmať zákonnosť dotknutého aktu Únie, čo je jeho úlohou podľa Zmluvy (rozsudok Kadi, bod 337).

63      Na základe požiadaviek stanovených touto judikatúrou pritom podľa článku 21 ods. 2 a 3 rozhodnutia 2011/782, článku 27 ods. 2 a 3 rozhodnutia 2012/739 a článku 30 ods. 2 a 3 rozhodnutia 2013/255 Rada oznámi svoje rozhodnutie dotknutej osobe vrátane dôvodov zaradenia do zoznamu, a to buď priamo, ak je jej adresa známa, alebo prostredníctvom uverejnenia oznámenia, a poskytne tak tejto osobe možnosť vyjadriť pripomienky. Ak sa predložia pripomienky alebo zásadné nové dôkazy, Rada preskúma svoje rozhodnutie a dotknutú fyzickú alebo právnickú osobu, subjekt alebo orgán o tom informuje.

64      V prejednávanej veci sa po prijatí vykonávacieho rozhodnutia 2012/172 uverejnilo oznámenie 24. marca 2012, a tým sa žalobkyni poskytla možnosť predložiť pripomienky Rade.

65      Skutočnosť, že toto oznámenie bolo uverejnené až po prvom zaradení mena žalobkyne na zoznam osôb, ktorých sa týkajú predmetné obmedzujúce opatrenia, nemožno samu osebe považovať za porušenie práva na obranu.

66      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry, pokiaľ ide o práva na obhajobu, najmä právo byť vypočutý vo veci reštriktívnych opatrení, nemožno od orgánov Únie vyžadovať, aby oznámili dôvody zapísania pred prvým zapísaním mena fyzickej alebo právnickej osoby do zoznamu, ktorým sa ukladajú reštriktívne opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi, bod 338).

67      Takéto predchádzajúce oznámenie by totiž mohlo ohroziť účinnosť opatrení zmrazenia finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov, ktoré tieto orgány ukladajú (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi, bod 339).

68      Na dosiahnutie svojho cieľa musia tieto opatrenia samotnou svojou povahou využívať účinok prekvapenia a musia sa uplatniť okamžite (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi, bod 340).

69      Rada preto nebola povinná vypočuť žalobkyňu pred jej prvým zaradením na zoznamy osôb, ktorých sa týkajú reštriktívne opatrenia prijaté voči Sýrii.

70      V rámci prijatia rozhodnutia 2012/739 a rozhodnutia 2013/255, teda následných rozhodnutí, ktorými sa ponecháva meno žalobkyne na zozname mien osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, sa však už nemožno platne odvolávať na účinok prekvapenia predmetných opatrení (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, už citovaný, bod 62).

71      Z judikatúry však vyplýva, že právo byť vypočutý pred prijatím aktov, ktorými sa ponechávajú v platnosti reštriktívne opatrenia voči osobám, voči ktorým boli prijaté, si vyžaduje, aby Rada uviedla voči týmto osobám nové dôkazy (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Francúzsko/People’s Mojahedin Organization of Iran, už citovaný, bod 63).

72      V prejednávanej veci treba uviesť, že Rada pri rozhodnutí o ponechaní mena žalobkyne na zoznamoch osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii, neuviedla nijaký nový dôkaz, ktorý by sa žalobkyni neoznámil pri počiatočnom zaradení na zoznam.

73      V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s ustanoveniami uvedenými v bode 63 žalobkyňa mala možnosť byť z vlastného podnetu Radou vypočutá bez toho, aby bolo potrebné pred prijatím každého ďalšieho aktu ju výslovne vyzvať, ak neboli predložené nijaké nové dôkazy v jej súvislosti.

74      Žalobkyňa však túto možnosť nevyužila.

75      Okrem toho v deň uverejnenia rozhodnutia 2012/739 Rada v Úradnom vestníku Európskej únie uverejnila oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú obmedzujúce opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2012/739 a nariadení č. 36/2012, ktoré sa vykonáva vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 1117/2012 (Ú. v. EÚ C 370, 2012, s. 6).

76      Podobne 23. apríla 2013 Rada v Úradnom vestníku Európskej únie uverejnila oznámenie určené osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú obmedzujúce opatrenia ustanovené v rozhodnutí 2012/739 vykonávanom vykonávacím rozhodnutím Rady 2013/185/SZBP a nariadením č. 36/2012 vykonávanom vykonávacím nariadením č. 363/2013 (Ú. v. EÚ C 115, s. 5).

77      Obsah toho oznámenia sa v podstate zhoduje s oznámením z 24. marca 2012.

78      Za týchto okolností treba vziať do úvahy to, že žalobkyňa mala počas niekoľkých mesiacov možnosť spochybniť dôkazy, na základe ktorých bolo jej meno zaradené do prílohy týkajúcej sa osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, a ponechané v nej.

79      Pokiaľ ide o skutočnosť, že Rada zamietla žiadosť žalobkyne, aby bola vypočutá na pojednávaní, treba konštatovať, že ani dotknutá právna úprava, ani všeobecná zásada dodržiavania práva na obhajobu nepriznávajú dotknutým osobám právo na takéto vypočutie (pozri analogicky rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, T‑256/07, Zb. s. II‑3019, bod 93 a tam citovanú judikatúru).

80      Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne týkajúce sa toho, že Rada jej individuálne neoznámila vykonávacie rozhodnutie 2012/172, treba uviesť, že žalobkyňa sa ani nepokúsila spochybniť tvrdenie Rady, podľa ktorého Rada v okamihu prijatia tohto aktu nemala k dispozícii jej adresu.

81      V každom prípade, aj za predpokladu, že Rada musela poznať adresu žalobkyne, treba uviesť, po prvé, že neexistencia individuálneho oznámenia vykonávacieho rozhodnutia 2012/172 – hoci má vplyv na začatie plynutia lehoty na podanie žaloby – sama osebe nie je dôvodom na zrušenie dotknutého aktu. Po druhé žalobkyňa ani neuvádza tvrdenia, ktorými by chcela preukázať, že v prejednávanej veci neexistencia individuálneho oznámenia vykonávacieho rozhodnutia 2012/172 mala za následok porušenie jej práv, ktoré odôvodňuje zrušenie tohto aktu v rozsahu, v akom sa jej týka.

82      Vzhľadom na predchádzajúce tvrdenia treba prijať záver, že právo na obranu žalobkyne nebolo porušené ani pri zaradení jej mena na zoznam osôb, na ktoré sa vzťahujú obmedzujúce opatrenia voči Sýrii, ani pri jeho ponechaní na tomto zozname.

83      V dôsledku toho treba tento žalobný dôvod zamietnuť.

 O treťom žalobnom dôvode založenom na neexistencii dôkazu o dostatočnej väzbe medzi žalobkyňou a situáciou, ktorá viedla k prijatiu obmedzujúcich opatrení voči Sýrii

84      Žalobkyňa sa sťažuje na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutia neobsahujú dôkazy o tom, že existuje väzba medzi jej osobou, jej konaním a jej činnosťami na jednej strane a cieľmi reštriktívnych opatrení voči Sýrii na druhej strane. Vzhľadom na to, že žalobkyňa je len matka v domácnosti, ktorá nevykonáva nijaké verejné ani hospodárske funkcie, samotná existencia osobných a rodinných vzťahov uvedených v predmetných rozhodnutiach, nie je dôvodom na zaradenie jej mena do zoznamov osôb, na ktoré sa vzťahujú tieto opatrenia. Okrem toho uvádza, že jej manžel medzitým zomrel.

85      Podľa žalobkyne Rada neoprávnene predpokladala, že v dôsledku jej osobných a rodinných väzieb mala výhody zo sýrskeho režimu a bola s ním spojená, hoci ju na predmetné zoznamy mohla zaradiť len vtedy, ak mala k dispozícii dôkazy o jej konkrétnom konaní, ktoré zakladá osobnú zodpovednosť. V tejto súvislosti žalobkyňa odkazuje predovšetkým na rozsudok Súdneho dvora z 13. marca 2012, Tay Za/Rada (C‑376/10 P). Okrem toho tvrdí, že Všeobecný súd sa nemôže obmedziť len na abstraktné posúdenie pravdepodobnosti dôvodov, ktoré Rada uvádza, ale musí sa uistiť, že tieto dôvody sa zakladajú na presných a konkrétnych informáciách a dôvodoch, čo nie je prípad prejednávanej veci. Ide tu o rovnaký druh preskúmania, aký Všeobecný súd vykonáva v súvislosti s reštriktívnymi opatreniami prijatými voči teroristom.

86      Žalobkyňa napokon uvádza, že nedostatok dôkazov v napadnutých rozhodnutiach nemožno nahradiť výňatkami z internetových stránok, ktoré Rada predložila Všeobecnému súdu, aby preukázala, že žalobkyňa bola zapojená do sýrskeho politického života. Ide totiž o informácie čisto špekulatívnej povahy.

87      Rada namieta voči tvrdeniam žalobkyne.

88      Treba pripomenúť, že podľa článku 18 ods. 1 a článku 19 ods. 1 rozhodnutia 2011/782 sa obmedzenia v oblasti vstupu na územie členských štátov a zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov neuplatňujú len voči osobám, ktoré sú zodpovedné za násilnú represiu voči civilnému obyvateľstvu v Sýrii, ale aj voči osobám, ktoré profitujú z režimu alebo ho podporujú, a osobám s nimi spriaznenými. Tieto ustanovenia sa nachádzajú aj v článku 24 ods. 1 a článku 25 ods. 1 rozhodnutia 2012/739 a v článku 27 ods. 1 a článku 28 ods. 1 rozhodnutia 2013/255.

89      Na základe tohto postupu Rada prijala domnienku, že osoby, u ktorých sa preukázali väzby s príslušníkmi sýrskeho režimu, sa považujú za osoby, ktoré majú výhody z režimu, podporujú ho alebo sú s ním spriaznené.

90      Pokiaľ ide o žalobkyňu, Rada dospela k názoru, že „mala výhody zo sýrskeho režimu alebo s ním bola spriaznená“ z toho dôvodu, že je sestrou Bašára Al Assada a manželkou Asifa Šaukata, zástupcu náčelníka štábu pre bezpečnosť a prieskum a má blízke vzťahy s ďalšími kľúčovými osobami sýrskeho režimu.

91      Treba preskúmať, či sa Rada dopustila nesprávneho právneho posúdenia.

92      Na úvod treba pripomenúť, že pokiaľ ide o reštriktívne opatrenia týkajúce sa tretích krajín, z judikatúry vyplýva, že do kategórie fyzických osôb, na ktoré sa môžu vzťahovať, patria tie osoby, u ktorých je väzba na dotknutú tretiu krajinu úplne jasná, teda najmä jednotlivci, ktorí majú úzke prepojenie na vedúcich predstaviteľov tejto krajiny. Toto kritérium tak možno použiť, ak bolo stanovené v aktoch obsahujúcich reštriktívne opatrenia, o ktoré ide, a ak zodpovedá cieľu týchto aktov (pozri v tomto zmysle rozsudok Tay Za/Rada, už citovaný, body 68 a 69).

93      V prvom rade treba v prejednávanej veci konštatovať, že žalobkyňa je zjavne spriaznená s vedúcimi predstaviteľmi sýrskeho režimu z dôvodu svojich rodinných väzieb s prezidentom tejto krajiny – a kým bol nažive – aj z dôvodu funkcií svojho manžela.

94      Naopak, po smrti jej manžela mala Rada po prvé zmeniť rozhodnutie 2012/739 v tejto súvislosti a prihliadnuť na túto okolnosť pri prijatí rozhodnutia 2013/255.

95      Po druhé odkaz na „kľúčové osoby sýrskeho režimu“ je veľmi vágny a nestačí na odôvodnenie zaradenia žalobkyne na zoznam osôb, na ktoré sa vzťahujú dotknuté obmedzujúce opatrenia, a jej ponechania na tomto zozname.

96      Samotná skutočnosť, že žalobkyňa je sestrou Bašára Al Assada, stačí na to, aby Rada prijala záver, že je spriaznená s vedúcimi predstaviteľmi Sýrie v zmysle ustanovení uvedených v bode 88 vyššie, a to o to viac, že existencia tradície mocenského riadenia rodiny v tejto krajine je notoricky známou skutočnosťou, ktorú Rada mohla zohľadniť.

97      Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, uplatnenie domnienky, podľa ktorej má výhody zo sýrskeho režimu a je s ním spriaznená, nie je v rozpore s ponaučením, ktoré vyplýva z už citovaného rozsudku Tay Za/Rada. V tomto rozsudku totiž Súdny dvor zastával názor, že väzba medzi štátom, na ktorý sa vzťahujú reštriktívne opatrenia prijaté Radou, a fyzickou osobou patriacou k rodine riaditeľa podniku považovaného za spriazneného s vládou tohto štátu, nebola dostatočná na to, aby sa na túto osobu mohli vzťahovať predmetné reštriktívne opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Tay Za/Rada, už citovaný, body 63 až 65). Pripustil však, že by mohla patriť do kategórie fyzických osôb, ktoré môžu byť predmetom reštriktívnych opatrení zacielených len na tie osoby, ktorých väzba s predmetnou treťou krajinou nie je jednoznačná, t. j. vedúcich predstaviteľov tretích krajín a jednotlivcov s nimi spojených (pozri v tomto zmysle rozsudok Tay Za/Rada, už citovaný, bod 68). Je pritom zjavné, že väzba medzi žalobkyňou a sýrskym režimom, o akú ide v prejednávanej veci, je omnoho priamejšia, a preto nepodlieha podobným obmedzeniam, aké Súdny dvor uviedol v už citovanom rozsudku Tay Za/Rada.

98      V druhom rade treba preskúmať, či je domnienka použitá Radou, podľa ktorej má žalobkyňa výhody zo sýrskeho režimu a je s ním spojená, primeraná svojmu cieľu a či je vyvrátiteľná, keďže otázka, či sa pri nej dodržali práva na obranu žalobkyne, už bola preskúmaná v rámci prvého žalobného dôvodu.

99      Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia 2011/273, Rada zaviedla obmedzujúce opatrenia proti jednej z tretích krajín, konkrétne Sýrii, v reakcii na násilné represie, ktorých sa dopúšťali orgány tejto krajiny voči civilnému obyvateľstvu. Tento cieľ je aj základom napadnutých rozhodnutí, ktoré nahradili rozhodnutie 2011/273. V tejto súvislosti treba konštatovať, že hoci sa dotknuté reštriktívne opatrenia týkajú len vedúcich predstaviteľov sýrskeho režimu, ciele sledované Radou mohli byť ohrozené, keby títo predstavitelia mohli predmetné opatrenia obísť s pomocou svojich blízkych. K tomuto bodu treba uviesť, že podľa judikatúry pojem tretia krajina môže zahŕňať nielen jej vedúcich predstaviteľov, ale aj jednotlivcov, ktorí sú s nimi spojení (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Tay Za/Rada, už citovaný, body 43 a 63 a tam citovanú judikatúru).

100    Ďalej treba uviesť, že dotknutá domnienka je vyvrátiteľná. Z ustanovení uvedených v bode 63 vyššie totiž vyplýva, že Rada poskytuje osobám, na ktoré sa predmetné reštriktívne opatrenia vzťahujú, možnosť predložiť jej pripomienky a prehodnotí svoje rozhodnutie, ak sa predložia nové dôkazy alebo pripomienky. Osoby, na ktoré sa obmedzujúce opatrenia vzťahujú, tak môžu túto domnienku vyvrátiť, ak preukážu, že napriek svojim osobným alebo rodinným väzbám s vedúcimi predstaviteľmi sýrskeho režimu, nemajú z neho prospech, a teda s ním nie sú spojení, a to najmä na základe skutočností a informácií, ktoré majú len oni sami k dispozícii.

101    Je síce nesporné, že podľa judikatúry v prípade pochybností je úlohou príslušného orgánu Únie, aby preukázal opodstatnenosť dôvodov uplatňovaných proti dotknutej osobe, pričom táto osoba nie je povinná predložiť dôkazy o opaku svedčiace o tom, že uvádzané dôvody nie sú opodstatnené (rozsudok Súdneho dvora z 18. júla 2013, Komisia a i./Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, bod 121; pozri v tomto zmysle aj rozsudok Bank Melli Iran/Rada, už citovaný, body 37 a 107), treba však konštatovať, že v prejednávanej veci žalobkyňa nespochybňuje skutočnosť, ktorú predložila Rada, a to že je sestrou Bašára Al Assada, ale len kritizuje dôsledky, ktoré z toho Rada vyvodila, teda že žalobkyňa má prospech zo sýrskeho režimu a je s ním spojená.

102    Žalobkyňa však nevyužila možnosť predložiť Rade pripomienky, v ktorých by vysvetlila, prečo by jej rodinná väzba nemala byť dôvodom jej zaradenia na zoznam, ani nepodala žiadosť o opätovné posúdenie svojej situácie a nepredložila dôkazy, ktoré by viedli k záveru, že napriek svojmu vzťahu k Bašárovi Al Assadovi, nemala výhody zo sýrskeho režimu a nebola s ním spojená.

103    Po prvé, pred Všeobecným súdom sa žalobkyňa obmedzila len na jednoduché tvrdenia o svojej úlohe matky v domácnosti, na ktoré Rada reagovala napríklad predložením výňatkov z internetových stránok niektorých médií, ktoré svedčili o politickej úlohe žalobkyne. Tieto výňatky nedokazujú priamu účasť žalobkyne na represiách voči civilnému obyvateľstvu v Sýrii, len jednoducho potvrdzujú, že Rada mohla predpokladať, že bola s režimom spojená.

104    Po druhé, žalobkyňa predložila nové dôkazy (pozri bod 20 vyššie) týkajúce sa najmä toho, že jej deti navštevujú školu v Spojených arabských emirátoch. Pritom táto skutočnosť – za predpokladu, že by na jej základe bolo možné prijať záver, že samotná žalobkyňa opustila Sýriu – sama osebe nestačí na prijatie záveru, že žalobkyňa sa dištancovala od sýrskeho režimu, a musela preto z krajiny utiecť. Ako totiž Rada poznamenala, prípadná zmena bydliska žalobkyne sa dá vysvetliť viacerými inými dôvodmi, napríklad zhoršením bezpečnostných podmienok v Sýrii.

105    Po tretie, treba pripomenúť, že použitie domnienky Rady bolo stanovené v napadnutých rozhodnutiach (pozri bod 88) a umožňuje dosiahnuť ich ciele (pozri bod 99).

106    Vzhľadom na uvedené treba tento žalobný dôvod zamietnuť.

 O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality, práva vlastniť majetok a práva na súkromný život

107    Žalobkyňa tvrdí, že jej zaradenie na zoznamy osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia voči Sýrii, porušuje zásadu proporcionality zakotvenú najmä v článku 52 ods. 1 Charty základných práv. Pokiaľ sa teda nepreukáže, že sa dopustila konania, ktoré možno trestnoprávne postihnúť, toto zaradenie nebolo potrebné a nezodpovedá ani cieľom, ktoré sa majú prostredníctvom prijatých opatrení dosiahnuť.

108    Podľa žalobkyne zmrazenie finančných prostriedkov, ktoré vyplýva z napadnutých rozhodnutí, porušuje aj jej právo vlastniť majetok chránené najmä článkom 17 ods. 1 Charty základných práv, pretože jej bráni slobodne užívať jej majetok, napriek tomu, že obmedzenie tohto práva nie potrebné, ani primerané na dosiahnutie cieľov Rady. Napriek ich zaisťovacej povahe a ich použiteľnosti len na hospodárske zdroje umiestnené v Únii jej prijaté obmedzujúce opatrenia upierajú jej právo vlastniť majetok, pretože ním nemôže nakladať.

109    Z analogických dôvodov obmedzenia slobody cestovať uložené predmetnými opatreniami porušujú jej právo na súkromný život zakotvené najmä v článku 7 Charty základných práv.

110    Žalobkyňa napokon uvádza, že možnosti výnimiek z týchto obmedzení uvedené v napadnutých rozhodnutiach nie sú dostatočné, pretože si vyžadujú dodatočnú žiadosť a posteriori, keď dôjde k porušeniu samotnej podstaty dotknutých práv, a priznanie týchto výnimiek závisí od voľnej úvahy Rady a členských štátov.

111    Rada namieta voči tvrdeniam žalobkyne.

112    Treba pripomenúť, že vlastnícke právo je súčasťou všeobecných zásad práva Únie a je zakotvené v článku 17 Charty základných práv. Pokiaľ ide o rešpektovanie súkromného života, článok 7 Charty základných práv uznáva právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 6. decembra 2012, O. a i., C‑356/11 a C‑357/11, bod 76).

113    Podľa ustálenej judikatúry pritom tieto základné práva nepožívajú v práve Únie absolútnu ochranu, ale musia sa zohľadniť vo vzťahu k ich funkcii v spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Kadi, bod 355). V dôsledku toho môže byť výkon týchto práv obmedzený pod podmienkou, že toto obmedzenie zodpovedá cieľom všeobecného záujmu sledovaným Úniou a nepredstavuje v súvislosti so sledovaným cieľom neprimeraný a neprípustný zásah do samotnej podstaty takto zaručených práv (v tomto smere pozri najmä rozsudky Súdneho dvora z 30. júla 1996, Bosphorus, C‑84/95, Zb. s. I‑3953, bod 21, a z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P, bod 121).

114    Z ustálenej judikatúry ďalej vyplýva, že zásada proporcionality je jednou zo všeobecných zásad práva Únie a vyžaduje, aby prostriedky stanovené v ustanovení práva Únie boli vhodné na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných dotknutou právnou úpravou a nešli nad rámec toho, čo je nevyhnutné na ich dosiahnutie (rozsudky Súdneho dvora z 12. mája 2011, Luxembursko/Parlament a Rada, C‑176/09, Zb. s. I‑3727, bod 61 a Al‑Aqsa/Rada, už citovaný, bod 122).

115    V prejednávanej veci je zmrazenie finančných prostriedkov a ďalších hospodárskych zdrojov osôb považovaných za spojencov sýrskeho režimu, ako aj zákaz ich vstupu na územie Únie (ďalej len „dotknuté opatrenia“), ktoré sa uložili v napadnutých rozhodnutiach, zaisťovacím opatrením, ktorého účelom nie je zbaviť dotknuté osoby vlastníckeho práva alebo práva na rešpektovanie ich súkromného života (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Kadi, bod 358). Dotknuté opatrenia však nesporne prinášajú zásah do vlastníckeho práva a ovplyvňujú súkromný život žalobkyne (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, už citovaný, bod 120).

116    Pokiaľ ide o vhodnosť dotknutých opatrení vzhľadom na taký zásadný cieľ všeobecného záujmu, akým je pre medzinárodné spoločenstvo ochrana civilného obyvateľstva, nemožno ich samé osebe považovať za nevhodné (pozri v tomto zmysle rozsudky Bosphorus, už citovaný, bod 26; Kadi, už citovaný, bod 363, a Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, už citovaný, bod 123).

117    Pokiaľ ide o nevyhnutnosť, treba konštatovať, že alternatívne a menej obmedzujúce opatrenia, ako je systém predchádzajúceho povolenia alebo povinnosť odôvodniť a posteriori použitie vyplatených finančných prostriedkov, neumožňujú tak účinne dosiahnuť sledovaný cieľ, konkrétne, vyvinutie tlaku na podporovateľov sýrskeho režimu utláčajúceho civilné obyvateľstvo, najmä vzhľadom na možnosť obchádzať uložené obmedzenia (pozri analogicky rozsudok Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, už citovaný, bod 125).

118    Okrem toho treba pripomenúť, že článok 19 ods. 3 až 7 rozhodnutia 2011/782, článok 25 ods. 3 až 11 rozhodnutia 2012/739 a článok 28 ods. 3 až 11 rozhodnutia 2013/255 stanovujú možnosť jednak povoliť používanie zmrazených finančných prostriedkov na pokrytie základných potrieb alebo na splnenie si určitých záväzkov a jednak poskytnúť osobitné povolenia umožňujúce uvoľniť zmrazenie finančných prostriedkov, iných finančných aktív alebo iných hospodárskych zdrojov.

119    Podobne podľa článku 18 ods. 6 rozhodnutia 2011/782, článku 24 ods. 6 rozhodnutia 2012/739 a článku 27 ods. 6 rozhodnutia 2013/255 môže príslušný orgán členského štátu povoliť vstup na svoje územie predovšetkým z naliehavých humanitárnych dôvodov.

120    Napokon ponechanie mena žalobkyne na zoznamoch uvedených v prílohách k napadnutým rozhodnutiam nemožno považovať za neprimerané z dôvodu údajnej potenciálne neobmedzenej povahy. Toto ponechanie totiž podlieha pravidelnému preskúmaniu, aby sa zabezpečilo, že osoby a subjekty, ktoré už nespĺňajú kritériá na to, aby boli uvedené na spornom zozname, sa z neho vyškrtnú (pozri analogicky rozsudok Kadi, už citovaný, bod 365, a Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, už citovaný, bod 129).

121    Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na prvoradú dôležitosť ochrany civilného obyvateľstva v Sýrii a výnimky uvedené v napadnutých rozhodnutiach, obmedzenia vlastníckeho práva a rešpektovania súkromného života spôsobené napadnutými rozhodnutiami nie sú neprimerané.

122    Preto treba tento žalobný dôvod, a teda aj žalobu v celom jej rozsahu zamietnuť.

 O trovách konania

123    Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhom Rady.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Bušra Al Assad je povinná nahradiť trovy konania.

Kanninen

Berardis

Wetter

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 12. marca 2014.

Podpisy


* Jazyk konania: francúzština.