ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)
zo 17. mája 2011 (*)
„Štátna pomoc – Reštrukturalizácia poľského oceliarskeho priemyslu – Vymáhanie verejných pohľadávok – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom a nariaďuje sa jej vymáhanie – Žaloba o neplatnosť – Záujem na konaní – Prípustnosť – Pojem štátna pomoc – Kritérium súkromného veriteľa“
Vo veci T‑1/08,
Buczek Automotive sp. z o.o., so sídlom v Sosnowieci (Poľsko), v zastúpení: pôvodne T. Gackowski, neskôr D. Szlachetko‑Reiter a napokon J. Jurczyk, advokáti,
žalobkyňa,
ktorú v konaní podporuje:
Poľská republika, v zastúpení: pôvodne M. Niechciała, neskôr M. Krasnodębska‑Tomkiel a M. Rzotkiewicz, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastník konania,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne K. Gross, M. Kaduczak, A. Stobiecka‑Kuik a K. Herrmann, neskôr A. Stobiecka‑Kuik, K. Herrmann a T. Maxian Rusche, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie 2008/344/ES z 23. októbra 2007 o štátnej pomoci C 23/2006 (ex NN 35/2006) poskytnutej Poľskom výrobcovi ocele skupine Technologie Buczek (Ú. v. EÚ 2008, L 116, s. 26),
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),
v zložení: predsedníčka komory I. Pelikánová, sudcovia K. Jürimäe (spravodajkyňa) a S. Soldevila Fragoso,
tajomník: K. Pocheć, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 7. septembra 2010,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
Vývoj situácie TB a jej dcérskych spoločností BA a HB v rokoch 2001 až 2006
1 Žalobkyňa, spoločnosť Buczek Automotive sp. z o.o. (ďalej len „BA“), má sídlo v Poľsku a zaoberá sa výrobou rúr, najmä pre automobily. V čase sporných skutkových okolností bola dcérskou spoločnosťou Technologie Buczek S.A. (ďalej len „TB“), ktorá je rovnako výrobcom rúr so sídlom v Poľsku. Spoločnosť TB vlastní niekoľko ďalších dcérskych spoločností, z ktorých Huta Buczek sp. z o.o. (ďalej len „HB“) vyrába valce.
2 Od roku 2001 spoločnosť TB čelila rastúcim dlhom. Jej verejnoprávnymi veriteľmi boli tieto subjekty: Zakład Ubezpieczeń Społecznych (ďalej len „ZUS“), čiže poľský orgán sociálneho zabezpečenia, Państwowy Fundusz Rehabilitacji Osób Niepełnosprawnych, teda Štátny fond pre opätovné začlenenie znevýhodnených osôb do spoločnosti, daňový orgán a mesto Sosnowiec (Poľsko). Spoločnosť TB bola aj dlžníkom súkromných veriteľov, napríklad spoločnosti Eurofaktor S.A. (ďalej len „EF“). Pohľadávky tejto spoločnosti voči TB dosiahli sumu približne 35 miliónov poľských zlotých (PLN), čo bola suma vyššia ako celková suma verejných pohľadávok, čiže v dôsledku toho bola hlavným veriteľom.
3 V roku 2002 spoločnosť TB vypracovala reštrukturalizačný plán na prekonanie svojich finančných ťažkostí. Na základe tohto plánu bola oprávnená prijať štátnu pomoc z vnútroštátneho programu reštrukturalizácie poľského oceliarskeho priemyslu, v rámci ktorého Poľská republika plánovala poskytovať štátnu pomoc tomuto priemyslu s cieľom jeho reštrukturalizácie v rokoch 1997 až 2006. Vnútroštátny program reštrukturalizácie bol schválený Protokolom č. 8 o reštrukturalizácii poľského oceliarskeho priemyslu (Ú. v. EÚ L 236, 2003, s. 948, ďalej len „Protokol č. 8“), ktorý je nedeliteľnou súčasťou Aktu o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia (Ú. v. EÚ L 236, 2003, s. 33), podľa článku 60 tohto aktu.
4 Reštrukturalizačný plán TB predpokladal niekoľko druhov pomoci, z ktorých pomoc na zamestnanosť, pomoc na výskum a vývoj, ako aj opatrenia na finančnú reštrukturalizáciu sa mali poskytnúť vo forme odpísania dlhov alebo odkladu splátok spoločnosti TB voči verejnoprávnym subjektom.
5 Opatrenia na finančnú reštrukturalizáciu však neboli nikdy schválené, pretože dve základné podmienky stanovené v Protokole č. 8 a v poľských právnych predpisoch neboli nikdy splnené, a dlh spoločnosti TB nebol odpísaný ani nedošlo k odkladu splátok.
6 V rokoch 2004 až 2006 preto subjekty uvedené v bode 2 prijali opatrenia na vymáhanie dlžných súm od spoločnosti TB. V súlade s ustanoveniami ustawa z dnia 17 czerwca 1966 r. o postepowaniu egzekucyjnym w administracji (zákon o správnom exekučnom konaní zo 17. júna 1966) tak ZUS, mesto Sosnowiec a daňový orgán pristúpili k zmrazeniu majetku spoločnosti TB v podobe zmrazenia bankových účtov, pohľadávok a hotovosti. Okrem toho na základe článku 66 ordynacja podatkowa (zákon o daniach) z 19. augusta 1997 mesto Sosnowiec dosiahlo prevod vlastníctva k určitému majetku, konkrétne k pozemkom patriacim spoločnosti TB, vo svoj prospech. Navyše súčasne s opatreniami na vymáhanie s cieľom zaistiť svoje pohľadávky verejnoprávne orgány dosiahli zabezpečenie majetku TB. ZUS predovšetkým zriadila záložné práva na nehnuteľnosti vo výške 25 miliónov PLN a záložné právo na výrobné aktíva spoločnosti TB v hodnote okolo 12 miliónov PLN. Na základe článku 112 ordynacja podatkowa sa ZUS Sosnowiec snažila bezúspešne vymáhať svoje pohľadávky aj u spoločnosti HB.
7 Dňa 1. januára 2006 spoločnosť BA uzavrela so spoločnosťou TB nájomnú zmluvu týkajúcu sa výrobných aktív v hodnote 6 383 000 PLN. Táto zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú. Uvádzalo sa v nej, že BA zaplatí TB 258 000 PLN mesačne bez DPH. Okrem toho sa v júli 2006 spoločnosti BA zvýšilo imanie o 1 550 000 PLN.
8 V rokoch 2005 a 2006 spoločnosť TB zvýšila imanie HB viacerými kapitálovými injekciami v celkovej hodnote 14 811 600 PLN. Tieto kapitálové injekcie sa poskytli vo forme vkladu dlhodobých aktív zodpovedajúcich zlievárenskému materiálu, zvýšenia hotovosti, kompenzácií veriteľom, zvýšenia nehmotného majetku a práv. Pri každom zvýšení imania spoločnosť TB nadobudla cenné papiere spoločnosti HB.
9 Dňa 16. augusta 2006 bol na spoločnosť TB vyhlásený konkurz, ale bolo jej povolené pokračovať v jej hospodárskej činnosti.
Správne konanie pred Komisiou
10 V roku 2005 nezávislé hodnotenie, ktoré sa uskutočnilo v rámci vykonávania a na základe Protokolu č. 8, ukázalo, že TB má rastúce finančné záväzky voči verejnoprávnym veriteľom a nedosahuje rentabilitu. Listami z 29. marca 2005, 1. augusta 2005 a 2. decembra 2005 Komisia Európskych spoločenstiev požiadala poľské orgány o doplňujúce informácie. Tieto orgány odpovedali listami z 23. júna 2005, 28. septembra 2005 a 14. februára 2006.
11 Listom zo 7. júna 2006 Komisia oznámila Poľskej republike svoje rozhodnutie začať konanie vo veci formálneho zisťovania upravené v článku 88 ods. 2 ES. Toto rozhodnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie 19. augusta 2006 (Ú. v. EÚ C 196, s. 23). Komisia v tomto rozhodnutí vyzvala dotknuté strany, aby predložili svoje pripomienky. Na túto výzvu odpovedala len Poľská republika.
12 Na konci konania vo veci formálneho zisťovania Komisia prijala rozhodnutie 2008/344/ES z 23. októbra 2007 o štátnej pomoci C 23/2006 (ex NN 35/2006) poskytnutej Poľskom výrobcovi ocele skupine Technologie Buczek (Ú. v. EÚ 2008, L 116, s. 26, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
13 V napadnutom rozhodnutí Komisia konštatovala, že v rokoch 2005 a 2006 spoločnosť TB reštrukturalizovala svoju skupinu a predala dve výnosné činnosti, výrobu valcov z chrómovej ocele spoločnosti HB a výrobu hliníkových a chrómových rúr spoločnosti BA.
14 Rovnako uviedla, že pokiaľ ide o pohľadávky verejnoprávnych subjektov voči spoločnosti TB, v roku 2004 tieto subjekty síce prijali opatrenia na vymáhanie vyžadované zákonom, ako aj ďalšie opatrenia, napríklad zriadenie záložných práv na nehnuteľnosti, ale spoločnosť TB svoje dlhy splácala len v nepodstatnej miere. V tejto súvislosti zdôraznila, že od konca roku 2004 už bolo zjavné, že spoločnosť TB nie je schopná splácať svoje dlhy ani plniť svoje bežné záväzky. Podľa Komisie tak poľské orgány mali k dispozícii dostatočné záruky, ktoré mohli v rámci konkurzného konania speňažiť. Použitie týchto záruk teda podľa Komisie bolo z hľadiska hypotetického súkromného veriteľa rozumnejšie ako reštrukturalizácia.
15 Komisia dospela k záveru, že poľské orgány upustili od nútenej exekúcie sumy 20 761 643 PLN. Dodala, že vzhľadom na to, že upustenie od nútenej exekúcie malo rovnaký účinok ako poskytnutie celkovej nevymáhanej sumy príjemcovi, získaná výhoda sa týkala sumy 20 761 643 PLN prijatej od 1. januára 2005. Okrem toho zastáva názor, že spoločnostiam BA a HB sa poskytla pomoc. Prevádzková pomoc podľa nej nezostala v rámci TB, pretože neexistencia nútenej exekúcie jej umožnila pokračovať v obchodnej činnosti a organizovať vnútornú reštrukturalizáciu.
16 Vzhľadom na uvedené Komisia v článku 1 napadnutého rozhodnutia konštatovala nezlučiteľnosť štátnej pomoci vo výške 20 761 643 PLN so spoločným trhom, ktorú Poľská republika protiprávne poskytla skupine Technologie Buczek (ďalej len „skupina TB“).
17 V článku 3 ods. 1 a 3 napadnutého rozhodnutia Komisia nariadila Poľskej republike vrátenie tejto sumy zvýšenej o úroky z omeškania a spresnila, že toto vrátenie majú vykonať dcérske spoločnosti HB a BA v závislosti od podielu pomoci, ktorý skutočne prijali, čiže spoločnosť HB má vrátiť sumu 13 578 115 PLN a spoločnosť BA sumu 7 183 528 PLN.
18 Podľa článkov 4 a 5 napadnutého rozhodnutia je Poľská republika povinná vykonať toto rozhodnutie do štyroch mesiacov od jeho oznámenia a do dvoch mesiacov od jeho oznámenia je povinná informovať Komisiu o opatreniach, ktoré prijala na jeho vykonanie.
19 Podľa článku 6 napadnutého rozhodnutia je toto rozhodnutie určené Poľskej republike.
Konanie a návrhy účastníkov konania
20 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 8. januára 2008 žalobkyňa podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
21 Samostatným podaním zapísaným do registra kancelárie Súdu prvého stupňa toho istého dňa žalobkyňa podala návrh na odklad výkonu napadnutého rozhodnutia.
22 Uznesením predsedu Súdu prvého stupňa zo 14. marca 2008, Buczek Automotive/Komisia (T‑1/08 R, neuverejnené v Zbierke), bol tento návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý.
23 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 18. marca 2008 Poľská republika podala návrh na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu žalobkyne.
24 Uznesením predsedu druhej komory Súdu prvého stupňa z 13. mája 2008 bolo vyhovené návrhu Poľskej republiky na vstup do konania.
25 Uznesením predsedu druhej komory Súdu prvého stupňa zo 4. mája 2009 bola táto vec spojená s vecou T‑440/07, Huta Buczek/Komisia, a s vecou T‑465/07, Technologie Buczek/Komisia, na účely ústnej časti konania a vyhlásenia rozsudku.
26 Listami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 28. apríla a 30. augusta 2010 žalobkyne vo veciach T‑465/07 a T‑440/07 informovali Všeobecný súd o späťvzatí svojich žalôb.
27 Uzneseniami predsedu druhej komory Všeobecného súdu zo 7. júla a 3. septembra 2010 boli veci T‑465/07 a T‑440/07 vymazané z registra Všeobecného súdu.
28 Žalobkyňa podporovaná v konaní Poľskou republikou navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zrušil článok 1 a článok 3 ods. 1 a 3 napadnutého rozhodnutia,
– subsidiárne zrušil článok 1 a článok 3 ods. 1 a 3 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom v ňom Komisia žalobkyni nariadila vrátenie sumy 7 183 528 PLN,
– zrušil články 4 a 5 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týkajú vrátenia pomoci žalobkyňou,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
29 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako neprípustnú v rozsahu, v akom žalobkyňa navrhuje zrušenie ustanovení, ktoré sa jej priamo a individuálne netýkajú,
– zamietol ostatné body žaloby,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
O prípustnosti
Tvrdenia účastníkov konania
30 Komisia tvrdí, že prvý žalobný návrh je neprípustný z dôvodu nedostatku právneho záujmu žalobkyne na konaní proti článku 1 a článku 3 ods. 1 a 3 napadnutého rozhodnutia. Tieto ustanovenia sú totiž určené Poľskej republike a týkajú sa skupiny TB. Komisia však zastáva názor, že žalobkyňa je len subjektom skupiny TB a vzhľadom na to, že nepredložila splnomocnenie na procesné zastupovanie v mene skupiny, nespĺňa podmienky článku 230 ES.
31 Žalobkyňa namieta voči tvrdeniam Komisie a tvrdí, že má právny záujem na konaní proti článku 1 a článku 3 ods. 1 a 3 napadnutého rozhodnutia. Pripomína totiž, že hoci nie je uvedená v texte článku 1 napadnutého rozhodnutia, tento článok sa týka skupiny TB. Komisia totiž definovala skupinu TB z ekonomického hľadiska a nezohľadnila pritom skutočnosť, že jednotlivé subjekty, ktoré ju tvoria, sú právne samostatné. Z analýzy Komisie vyplýva, že suma pomoci stanovená pre celú skupinu má dosah na sumu, ktorá sa má vymáhať od žalobkyne.
32 Poľská republika namieta voči argumentácii Komisie, podľa ktorej by žalobkyňa mala právny záujem na konaní, len ak by mala k dispozícii splnomocnenie na procesné zastupovanie v mene ostatných subjektov skupiny TB alebo Poľskej republiky. Článok 1 napadnutého rozhodnutia sa podľa nej týka skupiny TB, do ktorej žalobkyňa patrí, a suma pomoci stanovená pre celú skupinu preto má dosah na časť pomoci, ktorú musí žalobkyňa vrátiť. Poľská republika preto zastáva názor, že vzhľadom na štruktúru rozhodnutia a nedeliteľnú povahu jeho obsahu ho musí Všeobecný súd preskúmať v celom rozsahu.
Posúdenie Všeobecným súdom
33 V rámci prvého žalobného návrhu žalobkyňa navrhuje zrušenie článku 1 a článku 3 ods. 1 a 3 napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu, a nie ako to uvádza v druhom žalobnom návrhu, teda v rozsahu, v akom jej Komisia nariadila vrátenie sumy 7 183 528 PLN. Komisia v podstate zastáva názor, že prvý žalobný dôvod treba zamietnuť pre nedostatok právneho záujmu na konaní.
34 V tomto ohľade treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry žaloba o neplatnosť podaná fyzickou alebo právnickou osobou je prípustná len v rozsahu, v akom má žalobca záujem na zrušení napadnutého aktu. Predpokladom takéhoto právneho záujmu je, že samotné zrušenie napadnutého aktu je spôsobilé vyvolať právne následky a že žaloba môže svojím výsledkom priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý ju podal (pozri uznesenie Súdu prvého stupňa z 30. apríla 2007, EnBW Energie Baden-Württemberg/Komisia, T‑387/04, Zb. s. II‑1195, bod 96 a tam citovanú judikatúru).
35 Štátna pomoc protiprávne poskytnutá skupine TB vo výške 20 761 643 PLN je podľa článku 1 napadnutého rozhodnutia nezlučiteľná so spoločným trhom. V odôvodnení č. 124, ako aj v článku 3 ods. 1 napadnutého rozhodnutia pritom Komisia konštatuje, že pomoc sa má vymáhať od jej príjemcov, teda žalobkyne a spoločnosti HB. Keby bol článok 1 zrušený, zanikol by základ pre povinnosť vrátenia, ktorá bola uložená predovšetkým žalobkyni. Žalobkyňa preto má právny záujem dosiahnuť zrušenie článku 1 napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu.
36 Na druhej strane treba uviesť, že článok 3 ods. 1 a 3 napadnutého rozhodnutia stanovuje sumy, ktoré sa majú vymáhať od žalobkyne a spoločnosti HB. Komisia v odôvodnení č. 131 napadnutého rozhodnutia spresnila spôsob, ako boli tieto sumy vypočítané. Z tohto odôvodnenia po prvé vyplýva, že vzala do úvahy zdroje, ktoré TB skutočne previedla na žalobkyňu a HB, teda 7,833 milióna PLN a 14,81 milióna PLN. Po druhé konštatovala, že suma tvorená týmito zdrojmi, teda 22,643 milióna PLN, presahuje celkovú sumu poskytnutej pomoci. Po tretie celkovú sumu, ktorú treba vrátiť, znížila na sumu poskytnutej pomoci a proporcionálne rozdelila dlžnú sumu pre žalobkyňu a HB. Keďže žalobkyňa a HB získali 34,6 % a 65,4 % prevedených zdrojov, sú povinné zaplatiť 34,6 % a 65,4 % z celkovej sumy, ktorá sa má vrátiť, teda 7 183 528 PLN a 13 758 115 PLN.
37 Vzhľadom na vysvetlenia uvedené v odôvodnení č. 131 napadnutého rozhodnutia, keby sa uvedené rozhodnutie zrušilo, pokiaľ ide o dlžnú sumu spoločnosti HB, Komisia by musela žiadať od žalobkyne, aby vrátila sumu zdrojov, ktorú TB skutočne previedla a ktorú žalobkyňa využila, teda 7,833 milióna PLN.
38 Preto hoci žalobkyňa má právny záujem na zrušení článku 3 ods. 1 a 3 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom jej v ňom Komisia nariadila vrátenie sumy 7 183 528 PLN, nemožno sa domnievať, že má záujem aj na zrušení celého článku 3 ods. 1 a 3 napadnutého rozhodnutia.
39 Z toho vyplýva, že treba čiastočne vyhovieť námietke neprípustnosti Komisie v súvislosti s prvým žalobným návrhom a zamietnuť ho ako neprípustný v rozsahu, v akom v ňom žalobkyňa navrhuje zrušenie článku 3 ods. 1 a 3 napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu.
O veci samej
40 Na podporu svojej žaloby žalobkyňa uvádza šesť žalobných dôvodov. Prvý sa zakladá na porušení článku 87 ods. 1 ES a článku 88 ods. 2 ES, druhý na porušení článku 253 ES a článku 41 Charty základných práv Európskej únie vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, s. 1), tretí na porušení článku 5 ES, štvrtý na porušení zásady právnej istoty, piaty na porušení práva na vlastníctvo a šiesty na zneužití právomoci.
Tvrdenia účastníkov konania
41 V rámci prvej časti prvého žalobného dôvodu žalobkyňa podporovaná Poľskou republikou tvrdí, že Komisia porušila článok 87 ods. 1 ES, keď nesprávne kvalifikovala existujúce verejné dlhy ako pomoc nezlučiteľnú so spoločným trhom. Podľa žalobkyne v prejednávanej veci nie je splnená ani jedna zo štyroch podmienok, aby mohla byť pomoc kvalifikovaná ako štátna pomoc – intervencia štátu alebo prostredníctvom štátnych zdrojov, výhoda, vplyv na obchod medzi členskými štátmi a narušenie hospodárskej súťaže.
42 Po prvé, pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa štátnej intervencie, žalobkyňa v prvom rade tvrdí, že poľské orgány nikdy neodpustili dlhy spoločnosti TB, ale naopak, prijali všetky opatrenia potrebné na to, aby svoje pohľadávky vymohli.
43 V druhom rade žalobkyňa namieta voči analýze Komisie v napadnutom rozhodnutí s cieľom zistiť, či sa poľské verejnoprávne orgány správali ako hypotetický súkromný veriteľ. V tejto súvislosti žalobkyňa v prvom rade nesúhlasí s tvrdením Komisie uvedeným v odôvodnení č. 91 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého by si súkromný veriteľ skôr zvolil realizáciu záruk, ktoré mal k dispozícii v rámci konkurzného konania, než by umožnil spoločnosti TB pristúpiť k reštrukturalizácii, pokiaľ:
– vymáhacie konanie umožnilo postupne získať dlžné sumy,
– konkurzné konanie je zdĺhavé a likvidácii majetku dlžníka musí predchádzať celý rad opatrení, ktoré prijme správca konkurznej podstaty a konkurzný sudca, pričom proti väčšine možno podať opravný prostriedok, čo prípadne ešte viac odďaľuje deň zaplatenia dlžných súm,
– pri samotnom konkurznom konaní vznikajú náklady, ktoré znižujú celkovú sumu určenú na vyplatenie veriteľov,
– nie všetky záruky, ktoré majú verejnoprávne subjekty k dispozícii, sa týkali pohľadávok uspokojovaných v prvej skupine.
44 Žalobkyňa v replike dodáva, že posúdenie Komisie, podľa ktorého v prípade, že by sa návrh na konkurzné konanie podal v roku 2004, pohľadávky by už boli vymožené, sa zakladá na posúdení a posteriori urobenom na základe neskorších udalostí, o ktorých príslušné orgány nevedeli pri rozhodovaní o spôsobe výkonu. V prejednávanej veci žalobkyňa vysvetľuje, že poľské orgány vzali do úvahy riziko, že konkurzné konanie vedie len k čiastočnému vyrovnaniu dlhov, a skutočnosť, že vyhlásenie konkurzu má za následok zastavenie prebiehajúcich exekučných konaní.
45 Žalobkyňa ďalej uvádza, že správanie hypotetického súkromného veriteľa by sa v prejednávanej veci malo určiť na základe úkonov, ktoré vykonali súkromní veritelia spoločnosti TB, najmä jej najvýznamnejší veriteľ, spoločnosť EF. V tejto súvislosti žalobkyňa tvrdí, že napriek skutočnosti, že spoločnosť EF mala k dispozícii veľmi stabilné skutočné záruky vo forme záložného práva na nehnuteľnosti a záložného práva k hnuteľným veciam, nežiadala, aby bola TB vyhlásená za platobne neschopného, ale zastávala názor, že vymáhacie konanie jej poskytne viac príležitostí dosiahnuť úhradu svojich pohľadávok.
46 Žalobkyňa napokon tvrdí, že tvrdenie Komisie v odôvodnení č. 96 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého už od konca roku 2004 bolo zjavné, že spoločnosť TB nebude zisková, je nesprávne. Pripomína, že v odôvodneniach č. 57 a 14 napadnutého rozhodnutia Komisia potvrdila, že TB prijímala nájomné ako odplatu za prenájom časti svojich aktív. Okrem toho Komisia nespochybnila skutočnosť, že cenné papiere HB, príjemcu pomoci, sa nachádzali medzi aktívami spoločnosti TB, a táto spoločnosť tak mohla dosiahnuť príjem z dividend. Okrem toho na rozdiel od toho, čo tvrdila Komisia v odôvodnení č. 94 napadnutého rozhodnutia, spoločnosť TB pokračovala až do konca roku 2006 vo svojej výrobnej činnosti.
47 V treťom rade žalobkyňa tvrdí, že všetky verejné dlhy spoločnosti TB, ako aj úroky a exekučné poplatky boli uznané v rámci konkurzného konania tejto spoločnosti.
48 Po druhé Komisia vôbec neuviedla, v čom spočíva výhoda, ktorú spoločnosť TB získala z dotknutej pomoci. Práve naopak, opatrenia poľských orgánov prispeli k postupnému zhoršeniu finančnej situácie tejto spoločnosti.
49 Po tretie žalobkyňa tvrdí, že Komisia nepreukázala, že dotknutá pomoc ovplyvnila obchod medzi členskými štátmi alebo narušila hospodársku súťaž, prípadne hrozila jej narušením.
50 Poľská republika na úvod dodáva, že pokiaľ ide o opatrenia, ktoré na vymáhanie prijali poľské orgány, obdobie od okamihu, keď sa nútená exekúcia stala právne možnou, do okamihu, keď bola podľa Komisie zastavená, teda 31. decembra 2004, bolo veľmi krátke a v každom prípade nedostatočné na vymáhanie pohľadávok alebo na to, aby sa dalo konštatovať, že ich vymáhanie nie je možné dosiahnuť prostredníctvom riadneho exekučného konania a treba podať návrh na vyhlásenie konkurzu.
51 Poľská republika ďalej uvádza, že napadnuté rozhodnutie nemá žiadnu logiku, pretože Komisia v ňom uvádza, že štátna pomoc sa poskytla 31. decembra 2004, ale tento dátum uvádza aj v súvislosti s prijatím opatrení poľskými orgánmi v rokoch 2005 a 2006. Pritom nato, aby bolo možné dospieť k záveru o poskytnutí pomoci TB k 31. decembru 2004, mala Komisia podľa nej vychádzať iba zo situácie v danom okamihu a informácií dostupných k tomuto dátumu.
52 Napokon, pokiaľ ide o kritérium hypotetického súkromného veriteľa, Poľská republika najmä uvádza, že Komisia nevykonala dôkladné ekonomické analýzy, na základe ktorých by mohla prijať záver, že poľské orgány by vymohli väčšinu svojich pohľadávok rýchlejšie, keby na konci roku 2004 podali návrh na vyhlásenie konkurzu. Okrem toho podľa Poľskej republiky Komisia akoby zabudla, že konkurzné konanie nevedie k okamžitému uspokojeniu pohľadávok veriteľov a spájajú sa ním náklady, ktoré znižujú celkovú sumu, ktorá bude k dispozícii na rozdelenie medzi veriteľov.
53 V prvom rade, pokiaľ ide o otázku vymáhania verejných pohľadávok, Komisia po prvé uvádza, že neexistovalo nijaké racionálne vymáhanie verejných pohľadávok ani optimalizácia tohto vymáhania a že žalobkyňa zabúda na skutočnosť, že opatrenia prijaté poľskými orgánmi neboli účinné. Opatrenia, ktoré tieto orgány prijali, totiž viedli len k vymáhaniu zanedbateľnej časti pohľadávok a neprispeli k zníženiu celkového dlhu spoločnosti TB. V praxi naopak predstavovali nepretržité financovanie a prevádzkovú podporu pre spoločnosť TB, ktorá tak mohla pokračovať vo svojej nevýnosnej činnosti, hoci tieto orgány mohli podať návrh na vyhlásenie konkurzu TB, čo by umožnilo účinnú realizáciu záruk zriadených na majetku tejto spoločnosti, najmä vzhľadom na skutočnosť, že tieto záruky sa týkali pohľadávok uspokojovaných v prvej skupine.
54 Okrem toho Komisia tvrdí, že jej názor potvrdzuje aj judikatúra, podľa ktorej ak pohľadávka nebola skutočne vymožená, ide o štátnu pomoc. Tolerovanie nevymožených dlhov verejnoprávnymi orgánmi totiž znižuje bežné náklady podniku, a hoci stricto sensu nepredstavuje podporu, má rovnakú povahu a rovnaké účinky.
55 Po druhé Komisia tvrdí, že ak selektívna výhoda vyplýva z neúčinných vnútroštátnych ustanovení, je to chyba Poľskej republiky. Keďže práve ona bola adresátom napadnutého rozhodnutia, mala povinnosť ho uplatniť a využiť všetky opatrenia, ktoré mala k dispozícii, vrátane legislatívnych opatrení.
56 Po tretie Komisia tvrdí, že žalobkyňa si vo svojich tvrdeniach protirečí, keď na jednej strane tvrdí, že poľské orgány prijali všetky zákonné opatrenia na vymáhanie dlžných súm, a na druhej strane, že tieto orgány nepristúpili dobrovoľne k okamžitému vymáhaniu dlhov, aby vymohli celú dlžnú sumu zvýšenú o úroky z omeškania.
57 Po štvrté, pokiaľ ide o tvrdenie Poľskej republiky, podľa ktorého Komisia nemala vychádzať zo situácie existujúcej 31. decembra 2004 a z informácií, ktoré vtedy mala k dispozícii, Komisia pripomína, že štátna pomoc nie je opatrením spočívajúcim v jednom poskytnutí stanovenej finančnej sumy. Táto pomoc vyplýva z toho, že nedošlo k skutočnému vymáhaniu pohľadávok. Je preto logické, že táto pomoc má presný začiatok a trvá dovtedy, kým nedôjde k skutočnému vymoženiu. Dôvodom trvania tejto pomoci je preto pokračovanie v nečinnosti po jej začatí, a nielen predchádzajúce akty, ako sa to snaží tvrdiť Poľská republika.
58 Pokiaľ ide o platbu úrokov, Komisia v druhom rade tvrdí, že v prípade verejných dlhov sa úroky počítajú bez ohľadu na vôľu veriteľov a obligatórne. Keby sa upustilo od výpočtu a vymáhania úrokov, predstavovalo by to ďalšiu pomoc.
59 V treťom rade, pokiaľ ide o to, či sa poľské orgány správali ako hypotetický súkromný veriteľ, Komisia po prvé namieta proti tomu, že skutočnosť, že pomoc na reštrukturalizáciu sa pôvodne poskytla spoločnosti TB, spôsobila nemožnosť preskúmať opatrenia prijaté poľskými orgánmi z hľadiska hypotetického súkromného veriteľa, a to preto, lebo taký veriteľ by nestrpel, aby sa pôvodný dlh TB zrušil.
60 Po druhé Komisia tvrdí, že súkromný veriteľ by v analogickej situácii nekonal ako poľské orgány. Súkromný veriteľ by totiž podľa nej nebol naklonený prijatiu odkladu lehoty na vymáhanie dlhu od podniku v ťažkostiach alebo dohode v oblasti reštrukturalizácie tohto podniku, pokiaľ by mu to neprinieslo ekonomickú výhodu. V prejednávanej veci pritom Komisia tvrdí, že v napadnutom rozhodnutí preukázala, že od januára 2004 bola TB platobne neschopná a nebolo pravdepodobné, že by sa opäť dostala do zisku, čo znamená, že súkromný veriteľ by sa v takej situácii rozhodol pre vymáhanie dlhov už v roku 2004.
61 Komisia však spresňuje, že súkromný veriteľ by sa neuspokojil s akýmikoľvek opatreniami na vymáhanie, ale mal by záujem len o účinné opatrenia. Súkromný veriteľ by tak preskúmal, či by realizácia záruk v jeho vlastníctve v rámci konkurzného konania viedla k splateniu dlhov vo väčšej miere ako v rámci vymáhania pohľadávok. Komisia pritom v prejednávanej veci predovšetkým uvádza, že vymáhanie neviedlo k splateniu dlhov TB, pretože ich nárast bol stále rýchlejší ako splácané sumy, ďalej, že šance TB opätovne sa dostať do zisku boli podstatne nižšie, a napokon, že ZUS mala k dispozícii záruky rovnajúce sa výške dlhov TB. Podľa Komisie z toho vyplýva, že súkromný veriteľ, ktorý by bol na mieste ZUS, by nemal nijaký dôvod ďalej čakať na exekúciu pohľadávok.
62 Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne týkajúce sa správania EF, Komisia tvrdí, že ho treba jednak zamietnuť, pretože nebolo predložené v konaní vo veci formálneho zisťovania, a jednak že EF nie je ako referenčný súkromný veriteľ spoľahlivá.
63 Po štvrté, pokiaľ ide o tvrdenie Poľskej republiky týkajúce sa chýbajúcich dôkladných ekonomických analýz, Komisia naň odpovedá na základe odôvodnenia č. 91 napadnutého rozhodnutia a rozsudku Súdu prvého stupňa z 21. októbra 2004, Lenzing/Komisia (T‑36/99, Zb. s. II‑3597), že nebolo treba preukázať prednosť konkurzného konania pred inými formami vymáhania, pretože poľské orgány nevyužili všetky opatrenia na vymáhanie, hoci to mali urobiť.
64 V štvrtom rade, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého boli nedoplatky verejných dlhov uznané v rámci konkurzného konania, Komisia namieta, že vymáhanie verejných pohľadávok u TB neumožňuje vylúčiť narušenie hospodárskej súťaže podľa článku 88 ods. 2 ES. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že vrátenie pomoci má za cieľ vrátiť trh do pôvodnej situácie pred poskytnutím tejto pomoci. Tento cieľ by sa dosiahol po vrátení protiprávnej pomoci príjemcom a po tom, čo tento príjemca stratí výhodu, ktorú na trhu využíval v porovnaní so svojimi konkurentmi. V prejednávanej veci po tom, čo spoločnosť TB previedla konkurenčnú výhodu na spoločnosti BA a HB, však možno podmienky spravodlivej hospodárskej súťaže opätovne nastoliť až po vrátení pomoci od spoločností BA a HB.
Posúdenie Všeobecným súdom
65 Podľa článku 87 ods. 1 ES, „ak nie je touto zmluvou ustanovené inak, pomoc poskytovaná členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná so spoločným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi“.
66 Kvalifikácia štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES si vyžaduje, aby sa splnili všetky podmienky uvedené v tomto ustanovení. Po prvé musí ísť o intervenciu zo strany štátu alebo prostredníctvom štátnych prostriedkov. Po druhé táto intervencia musí byť spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Po tretie musí poskytnúť výhodu jej príjemcovi tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru. Po štvrté musí narúšať hospodársku súťaž alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. februára 2006, Le Levant 001 a i./Komisia, T‑34/02, Zb. s. II‑267, bod 110 a tam citovanú judikatúru).
67 Presnejšie, pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa intervencie štátu alebo prostredníctvom štátnych zdrojov, z judikatúry vyplýva, že za pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES sa považujú iba výhody poskytnuté priamo alebo nepriamo prostredníctvom štátnych prostriedkov (rozsudok Súdneho dvora z 13. marca 2001, PreussenElektra, C‑379/98, Zb. s. I‑2099, bod 58).
68 Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa výhody, treba predovšetkým pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je pojem pomoc všeobecnejší než pojem subvencia, pretože nezahŕňa len pozitívne plnenia, akými sú samotné subvencie, ale aj zásahy štátu, ktoré rôznymi formami znižujú výdavky obvykle zaťažujúce rozpočet podniku a ktoré, hoci nie sú subvenciami v úzkom zmysle slova, majú rovnakú povahu a účinky (pozri rozsudok Súdneho dvora z 8. mája 2003, Taliansko a SIM 2 Multimedia/Komisia, C‑328/99 a C‑399/00, Zb. s. I‑4035, bod 35 a tam citovanú judikatúru).
69 Podľa ustálenej judikatúry ďalej článok 87 ES nerozlišuje podľa dôvodov alebo cieľov štátnych zásahov, ale definuje ich podľa ich účinkov (pozri rozsudok Súdneho dvora z 12. októbra 2000, Španielsko/Komisia, C‑480/98, Zb. s. I‑8717, bod 16 a tam citovanú judikatúru).
70 Podľa judikatúry napokon pri posúdení, či štátne opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87 ES, treba určiť, či prijímajúci podnik získava ekonomickú výhodu, ktorú by za bežných trhových podmienok nezískal (rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 1999, DM Transport, C‑256/97, Zb. s. I‑3913, bod 22). Pokiaľ ide o nesplatené verejné pohľadávky, dotknuté verejné orgány musia byť na tento účel porovnané so súkromným veriteľom, ktorý sa snaží dosiahnuť splatenie dlžných súm dlžníkom vo finančných ťažkostiach (rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. júla 2002, HAMSA/Komisia, T‑152/99, Zb. s. II‑3049, bod 167).
71 Vzhľadom na tieto zásady treba preskúmať, či Komisia v prejednávanej veci správne uplatnila pojem pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES.
72 Žalobkyňa po prvé v podstate tvrdí, že dotknuté opatrenia nepredstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 87 ods. 1 ES, pretože poľské orgány nikdy neodpustili dlhy spoločnosti TB, pričom prijali všetky potrebné opatrenia na vymoženie svojich pohľadávok, a preto chýba podmienka štátnej intervencie.
73 Treba konštatovať, že aj keď žalobkyňa poukazuje na neexistenciu štátneho zásahu, jej tvrdenia sa v podstate zameriavajú na otázku existencie výhody, ktorú poskytli verejnoprávne subjekty uvedené v bode 2. Tieto tvrdenia totiž vôbec nesmerujú k tomu, aby preukázali, že výhoda údajne poskytnutá spoločnosti TB nepochádzala priamo ani nepriamo zo štátnych zdrojov v zmysle judikatúry citovanej v bode 67 vyššie. Ich cieľom je preukázať len to, že opatrenia, ktoré Komisia preskúmala v napadnutom rozhodnutí, nemožno považovať za výhodu. Treba preto určiť, či je v prejednávanej veci splnená podmienka existencie výhody.
74 V tejto súvislosti treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, Komisia nespochybňuje, že poľské orgány neodpustili verejné dlhy spoločnosti TB ani neposkytli odklad pri ich splácaní. Z napadnutého rozhodnutia, najmä z jeho odôvodnení č. 38 až 40 vyplýva, že Komisia vedela, že poľské orgány prijali opatrenia stanovené zákonom s cieľom vymáhať svoje pohľadávky, akými bolo zmrazenie bankových účtov, záložné právo na nehnuteľnosti a hnuteľné veci, ako aj prevod vlastníctva niektorých aktív. Na pojednávaní 7. septembra 2010 Komisia spresnila, že pri prijímaní napadnutého rozhodnutia zastávala názor, že vymáhanie zo strany verejnoprávnych orgánov uvedených v bode 2 bolo vzhľadom na vývoj výšky zadĺženia spoločnosti TB neúčinné a že nevymáhanie verejných pohľadávok sa muselo rovnať odpusteniu dlhov alebo odkladu ich splácania.
75 Z napadnutého rozhodnutia, najmä z jeho odôvodnení č. 91, 96 a 97, však vyplýva, že Komisia nezastávala názor, že výhoda poskytnutá spoločnosti TB spočíva v neúčinnom vymáhaní verejnoprávnymi orgánmi uvedenými v bode 2, ktoré sa mohlo rovnať odpusteniu dlhov alebo odkladu ich splácania, ale v tom, že tieto orgány upustili od nútenej exekúcie sumy 20 761 643 PLN, pretože nežiadali konkurz spoločnosti TB na konci roku 2004, hoci v tom čase už bolo nepravdepodobné, že by sa táto spoločnosť mohla znovu dostať do zisku. Podľa názoru Komisie, ktorý vyjadrila v odôvodnení č. 97 napadnutého rozhodnutia, to predstavovalo prevádzkovú pomoc poskytnutú spoločnosti TB, ktorá tak mohla pokračovať vo svojej nevýnosnej činnosti.
76 Treba preto konštatovať, že napadnuté rozhodnutie sa tak nezakladá ani na tom, že spoločnosti TB sa odpustili dlhy alebo jej bol poskytnutý odklad ich splácania, ani na neúčinnosti opatrení na vymáhanie prijatých poľskými orgánmi, ktoré sa podľa Komisie rovnajú odpusteniu dlhov alebo odkladu ich splácania, ale na skutočnosti, že poľské orgány mali k dispozícii iný spôsob vymáhania pohľadávok – návrh na konkurzné konanie – ktorý by podľa Komisie umožnil účinné vymoženie pohľadávok.
77 Za týchto okolností, vzhľadom na judikatúru citovanú v bodoch 68 a 69 vyššie, podľa ktorej forma, dôvod ani cieľ štátnych opatrení nebránia ich kvalifikácii ako štátnej pomoci, sa Komisia nedopustila pochybenia, keď zastávala názor, že skutočnosť, že poľské orgány sa na konci roku 2004 nerozhodli podať návrh na konkurz spoločnosti TB, ale uspokojili sa – hoci s náležitou starostlivosťou – so zákonnými postupmi na vymáhanie verejných pohľadávok, predstavuje výhodu poskytnutú spoločnosti TB. Treba totiž pripomenúť, že každé konkurzné konanie, ktoré sa skončí ozdravením spoločnosti v konkurze alebo jej likvidáciou, má prinajmenšom za cieľ vyrovnanie pasív tejto spoločnosti. V tejto súvislosti je sloboda, ktorou disponuje spoločnosť v konkurze pri spravovaní svojich aktív, obmedzená. Pokiaľ poľské orgány uvedené v bode 2 nepodali návrh na konkurz spoločnosti TB, poskytli jej tým čas na to, aby mohla voľne využívať svoje aktíva a pokračovať vo svojej činnosti, čím jej poskytli výhodu.
78 Okrem toho treba uviesť, že v prejednávanej veci sa nespochybňuje, že od konca roka 2004 do vyhlásenia konkurzu v roku 2006 spoločnosť TB nebola schopná celkovo splácať svoje dlhy. Žalobkyňa tak vo svojich písomných vyjadreniach uznáva, že verejné dlhy spoločnosti TB, ako aj úroky a poplatky za exekúciu boli uhradené až v konkurznom konaní. Zároveň sa nespochybňuje, že v rokoch 2005 a 2006 spoločnosť TB pokračovala vo svojej činnosti. Počas tohto obdobia dala žalobkyni do prenájmu niektoré zo svojich výrobných aktív a pokračovala vo zvyšovaní imania v prospech žalobkyne a spoločnosti HB. Treba preto konštatovať, že bez ohľadu na to, že verejnoprávne orgány uvedené v bode 2 využili všetky dostupné zákonné spôsoby, aby dosiahli zaplatenie dlhov spoločnosti TB, tieto dlhy boli len čiastočne zaplatené a TB mohla pokračovať vo svojej činnosti a uskutočniť reorganizáciu skupiny prostredníctvom prenájmu svojich výrobných aktív spoločnosti BA a zvýšenia jej imania, ako aj zvýšenia imania spoločnosti HB vo forme zvýšenia nehnuteľných aktív. K tejto reorganizácii by pritom nemohlo dôjsť, keby sa voči TB začalo konkurzné konanie na konci roku 2004 (pozri v tomto zmysle rozsudok Španielsko/Komisia, už citovaný v bode 69 vyššie, bod 20).
79 Treba preto prijať názor v súlade s Komisiou, že poľské orgány poskytli spoločnosti TB na konci roku 2004 prevádzkovú pomoc, pretože nežiadali jej konkurz a umožnili jej pokračovať v jej ekonomickej činnosti aj napriek tomu, že neuhradila svoje dlhy, ktoré v tom čase dosiahli výšku 20 761 643 PLN.
80 Po druhé vzhľadom na to, že poľské orgány využili zákonné postupy na vymáhanie verejných pohľadávok, ale nežiadali vyhlásenie konkurzu, a tým poskytli spoločnosti TB výhodu, v súlade s judikatúrou citovanou v bode 70 vyššie treba určiť, či Komisia porušila článok 87 ods. 1 ES, keď zastávala názor, že táto výhoda sa neposkytla za bežných trhových podmienok. Treba preto preveriť, či Komisia správne uplatnila kritérium hypotetického súkromného veriteľa, čo žalobkyňa spochybňuje.
81 Žalobkyňa konkrétne zastáva názor, že súkromný veriteľ by sa nerozhodol realizovať záruky, ktoré mal k dispozícii, v konkurznom konaní vzhľadom na dĺžku konkurzného konania, náklady, ktoré sa s ním spájajú, skutočnosť, že záruky, ktoré mali verejnoprávne orgány k dispozícii, sa netýkali všetky pohľadávok uspokojovaných v prvej skupine, a skutočnosť, že vymáhacie konanie, ktoré viedli poľské orgány, umožňovalo dosiahnuť postupné splatenie dlžných súm. Poľská republika najmä uvádza, že Komisia neuskutočnila dôkladné ekonomické analýzy, na základe ktorých by mohla konštatovať, že poľské orgány by rýchlejšie dosiahli vrátenie väčšej časti svojich pohľadávok, keby na konci roku 2004 podali návrh na vyhlásenie konkurzu spoločnosti TB.
82 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že posúdenie otázky Komisiou, či určité opatrenie spĺňa kritérium súkromného subjektu v trhovom hospodárstve, si vyžaduje komplexné hospodárske posúdenie. Preto Komisia pri prijímaní aktu, ktorý si vyžaduje takéto posúdenie, disponuje širokou mierou voľnej úvahy a súdne preskúmanie sa obmedzuje na overenie dodržania procesných predpisov a predpisov týkajúcich sa odôvodnenia, neexistencie nesprávneho právneho posúdenia, vecnej správnosti zistených skutkových okolností, neexistencie zjavne nesprávneho posúdenia týchto skutkových okolností, ako aj neexistencie zneužitia právomoci. Všeobecnému súdu najmä neprináleží, aby svojím hospodárskym posúdením nahrádzal posúdenie autora rozhodnutia (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdneho dvora z 25. apríla 2002, DSG/Komisia, C‑323/00 P, Zb. s. I‑3919, bod 43, a rozsudky Súdu prvého stupňa HAMSA/Komisia, už citovaný v bode 70 vyššie, bod 127, a zo 17. decembra 2008, Ryanair/Komisia, T‑196/04, Zb. s. II‑3643, bod 41).
83 Aj keď súd Únie uznáva, že Komisia má v ekonomických alebo technických záležitostiach určitú mieru voľnej úvahy, neznamená to, že tento súd sa musí zdržať kontroly toho, aký výklad údajov takejto povahy Komisia podala. Pri rešpektovaní tvrdení účastníkov konania musí totiž súd Únie nielen preveriť vecnú presnosť predložených dôkazov, ich spoľahlivosť a súladnosť, ale aj preskúmať, či tieto dôkazy predstavujú celok relevantných údajov, ktoré musia byť zohľadnené pri posúdení komplexnej situácie, a či sú spôsobilé opodstatniť závery, ktoré sa z nich vyvodili (rozsudok Súdneho dvora z 2. septembra 2010, Komisia/Scott, C‑290/07 P, Zb. s. I‑7763, bod 65).
84 Ďalej treba pripomenúť, že podľa judikatúry, pokiaľ podnik čeliaci výraznému zhoršeniu svojej finančnej situácie navrhne svojim veriteľom dohodu alebo sériu dohôd na reštrukturalizáciu svojho dlhu s cieľom ozdraviť vlastnú situáciu a vyhnúť sa likvidácii, každý veriteľ sa musí rozhodnúť, pričom zoberie do úvahy na jednej strane sumu, ktorá sa mu ponúka v rámci navrhnutej dohody, a na druhej strane sumu, o ktorej sa domnieva, že by ju mohol vymôcť pri možnom ukončení likvidácie podniku. Jeho voľbu ovplyvňuje celý rad faktorov, ako napríklad jeho postavenie ako prednostného alebo bežného hypotekárneho veriteľa, povaha a rozsah možných záruk, ktoré mu patria, jeho zhodnotenie možnosti ozdravenia podniku, ako aj prospech, ktorý by mohol získať v prípade likvidácie (rozsudok HAMSA/Komisia, už citovaný v bode 70 vyššie, bod 168). Z toho vyplýva, že je na Komisii, aby pri každom dotknutom verejnoprávnom subjekte s prihliadnutím na spomínané faktory určila, či úhrada dlhov, ktorú nariadil, bola zjavne významnejšia ako tá, ktorú by si vybral hypotetický súkromný veriteľ nachádzajúci sa s ohľadom na tento podnik v porovnateľnej situácii ako dotknutý verejnoprávny orgán a snažiaci sa dosiahnuť vrátenie dlžných súm (rozsudky DM Transport, už citovaný v bode 70 vyššie, bod 25, a HAMSA/Komisia, už citovaný v bode 70 vyššie, bod 170).
85 Analogicky v prípade ako vo veci samej, keď sa neuzavrela nijaká dohoda o reštrukturalizácii dlhu, sa hypotetický súkromný veriteľ musí rozhodnúť s ohľadom jednak na predpokladaný výsledok zákonného postupu vymáhania dlhov a jednak na sumu, ktorú by podľa svojich očakávaní mohol získať z konkurzného konania. Jeho rozhodnutie ovplyvňuje niekoľko faktorov, ktoré už boli citované v bode 84 vyššie. Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci Komisia mala určiť, či vzhľadom na tieto faktory by súkromný veriteľ rovnako ako verejnoprávne orgány uvedené v bode 2 uprednostnil zákonný postup vymáhania dlhov pred konkurzným konaním.
86 Toto konštatovanie nemôže odporovať výkladu Komisie v rozsudku Lenzing/Komisia, už citovanom v bode 63 vyššie, podľa ktorého konkurzné konanie nemuselo mať nevyhnutne prednosť, pokiaľ poľské orgány nevyužili všetky opatrenia na vymáhanie – vrátane konkurzného konania –, hoci tak mali urobiť.
87 Vnútroštátne orgány, ktoré sa snažia vymáhať verejné pohľadávky, nemajú povinnosť využiť všetky spôsoby vymáhania, ktoré majú k dispozícii. Ako vyplýva už z bodu 70, ak sa tieto orgány chcú vyhnúť tomu, aby sa ich zásah považoval za štátnu pomoc, ich jedinou povinnosťou je správať sa tak, ako by sa správal súkromný veriteľ za bežných trhových podmienok. Ak existujú viaceré spôsoby vymáhania, treba porovnať ich príslušné výhody a určiť, pre ktorý z nich by sa súkromný veriteľ rozhodol.
88 V rozsudku Lenzing/Komisia, už citovanom v bode 63 vyššie, sa Súd prvého stupňa nevyjadril výslovne k tomu, či Komisia musí porovnať jednotlivé výhody rôznych spôsobov vymáhania z pohľadu hypotetického súkromného veriteľa, preto tento rozsudok ani nepodporuje žiadne z tvrdení Komisie. Súd prvého stupňa v ňom naopak v bode 152 pripomína, že Komisia má s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu preveriť, či je rozhodnutie dotknutých verejnoprávnych orgánov, v ktorom súhlasili s reštrukturalizáciou dlhov podniku v ťažkostiach, ako aj s jej podmienkami, v súlade s kritériom súkromného veriteľa. Navyše v bodoch 159 a 160 tohto rozsudku Súd prvého stupňa konštatoval, že Komisia nemohla dospieť k záveru, že dotknuté verejnoprávne orgány sa snažili využiť všetky možnosti na vymáhanie, pokiaľ nevykonali analýzu, ktorá by odôvodnila životaschopnosť prijímajúceho podniku. Súd prvého stupňa tak uznal, že výhody vymáhacieho konania, pre ktoré sa dotknuté verejnoprávne orgány rozhodli, sa mali posúdiť s prihliadnutím na životaschopnosť podniku, čo implicitne znamená, že vzhľadom na údaje o tejto životaschopnosti sa pravdepodobne mal zvoliť iný spôsob vymáhania.
89 V súlade s judikatúrou uvedenou v bode 83 vyššie teda treba preskúmať, či na základe skutočností, ktorými Komisia disponovala v okamihu prijatia napadnutého rozhodnutia, mohla prijať záver, že hypotetický súkromný veriteľ by sa rozhodol podať návrh na vyhlásenie konkurzu a nevyužil by zákonné postupy vymáhania.
90 V tejto súvislosti po prvé, pokiaľ ide o povahu a rozsah záruk, ktoré mali verejnoprávne orgány uvedené v bode 2 k dispozícii, treba uviesť, že z odôvodnení č. 40 a 91 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia tieto záruky analyzovala. Na základe tejto analýzy dospela v odôvodnení č. 91 napadnutého rozhodnutia k záveru, že ZUS, Państwowy Fundusz Rehabilitacji Osób Niepełnosprawnych a daňový orgán mali k dispozícii „dobré záruky“, ktoré mohli v konkurznom konaní speňažiť, pričom po zhoršení situácie spoločnosti TB a oslabení jej aktív sa použitie týchto záruk javilo ako rozumnejšie z ekonomického hľadiska ako reštrukturalizácia. Žalobkyňa síce tento záver spochybňuje, ale treba uviesť, že z odôvodnenia č. 91 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že analýza Komisie sa zakladá na vecných skutočnostiach, ktoré jej poskytla Poľská republika v konaní vo veci formálneho zisťovania.
91 Po druhé, pokiaľ ide o možnosti ozdravenia spoločnosti TB, Komisia najmä v odôvodneniach č. 89, 90 a 96 napadnutého rozhodnutia tieto možnosti preskúmala ku koncu roka 2004. Na základe tohto preskúmania prijala záver, že na konci roka 2004 boli všetky ukazovatele týkajúce sa perspektívy opätovnej životaschopnosti spoločnosti TB negatívne. Žalobkyňa síce spochybňuje aj tento záver rovnako ako analýzu povahy a rozsahu záruk, ale napriek tomu treba zdôrazniť, že toto preskúmanie sa zakladá na vecných skutočnostiach uvedených v odôvodneniach č. 49 až 51 napadnutého rozhodnutia, teda na priebežných správach, ktoré pripravil nezávislý konzultant Komisie za roky 2003 a 2004, ako aj na priebežných správach Poľskej republiky za roky 2003 a 2004.
92 Po tretie, pokiaľ ide o výhodu, ktorú mohol hypotetický súkromný veriteľ očakávať v rámci konkurzného konania, treba uviesť, že Komisia uviedla v odôvodnení č. 88 napadnutého rozhodnutia, že „preto by dôkladné posúdenie výhod vyplývajúcich z odloženia splátky dlhu ukázalo, že potenciálna splátka by neprevýšila bezpečný výnos spojený s likvidáciou firmy“. Všeobecný súd však konštatuje, že z napadnutého rozhodnutia nevyplývajú vecné skutočnosti, na ktorých sa toto tvrdenie zakladá.
93 Komisia v napadnutom rozhodnutí najmä neuviedla, či ako podklad k tomuto tvrdeniu mala k dispozícii analýzy porovnania výhod, ktoré by hypotetický súkromný veriteľ získal po skončení konkurzného konania – najmä s prihliadnutím na náklady s ním spojené –, v porovnaní s výhodami zákonného postupu vymáhania verejných dlhov.
94 Komisia pri písomnej otázke, na ktorú mala odpovedať na pojednávaní 7. septembra 2010, nebola schopná uviesť, či boli tieto analýzy a štúdie pripravené a použité pri prijímaní napadnutého rozhodnutia. Obmedzila sa len na vysvetlenie, že tieto analýzy boli uvedené v odôvodneniach č. 84, 87 a 88 napadnutého rozhodnutia. Tieto odôvodnenia však neobsahujú nijakú komparatívnu analýzu pravdepodobného výsledku zákonného postupu vymáhania verejných dlhov a konkurzného konania. Komisia navyše nebola schopná predložiť dokumenty s touto analýzou, ako ju o to Všeobecný súd žiadal. Treba preto konštatovať, že tvrdenie uvedené v odôvodnení č. 88 napadnutého rozhodnutia nie je podložené žiadnym dôkazom.
95 Po štvrté, pokiaľ ide o ďalšie faktory ovplyvňujúce výber hypotetického súkromného veriteľa, Všeobecný súd konštatuje, že Komisia v napadnutom rozhodnutí neuviedla, či mala k dispozícii štúdie a analýzy týkajúce sa porovnania dĺžky konkurzného konania a zákonného postupu vymáhania verejných dlhov. Naopak, keď jej táto otázka, na ktorú mala odpovedať na pojednávaní 7. septembra 2010, bola položená v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania, Komisia uviedla, že neporovnala dĺžku týchto dvoch konaní, pretože situácia spoločnosti TB bola už v roku 2005 taká, že konkurz bol nevyhnutný.
96 Vzhľadom na uvedené Všeobecný súd zastáva názor, že Komisia nemala k dispozícii vecné skutočnosti, ktoré by jej umožnili potvrdiť, že hypotetický súkromný veriteľ by sa na konci roku 2004 rozhodol pre konkurzné konanie. Vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 83 vyššie a bez toho, aby bolo potrebné overiť platnosť záverov, ktoré Komisia odvodila jednak z analýzy záruk, ktoré mali k dispozícii poľské orgány, a jednak z posúdenia perspektívy spoločnosti TB, treba prijať záver, že Komisia uplatnila kritérium hypotetického súkromného veriteľa v rozpore s článkom 87 ods. 1 ES, a že preto nepreukázala platne existenciu štátnej pomoci poskytnutej spoločnosti TB.
97 Z toho vyplýva, že treba vyhovieť prvej časti prvého žalobného dôvodu a zrušiť článok 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom v ňom Komisia konštatuje existenciu štátnej pomoci, ktorú Poľská republika protiprávne poskytla spoločnosti TB.
98 Vzhľadom na to, že treba zrušiť článok 1 napadnutého rozhodnutia z dôvodov uvedených v predchádzajúcom bode, Všeobecný súd pre úplnosť preskúma aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom v ňom Komisia konštatuje existenciu štátnej pomoci, ktorú Poľská republika protiprávne poskytla spoločnosti TB. V tejto súvislosti sa presnejšie spomína, že jednak žalobkyňa v rámci druhého žalobného dôvodu uvádza, že Komisia porušila povinnosť odôvodnenia, pokiaľ ide o podmienky týkajúce sa vplyvu na medzištátny obchod a na narušenie alebo hrozbu narušením hospodárskej súťaže, a že jednak nesprávne alebo nedostatočné odôvodnenie je dôvodom verejného poriadku a súd ho musí uplatniť aj bez návrhu (rozsudok Súdneho dvora z 20. februára 1997, Komisia/Daffix, C‑166/95 P, Zb. s. I‑983, body 23 a 24).
99 Podľa ustálenej judikatúry z odôvodnenia individuálneho rozhodnutia spôsobujúceho ujmu musia jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, takým spôsobom, aby to dotknutým osobám umožnilo oboznámiť sa s dôvodmi prijatého opatrenia a príslušnému súdu vykonávať jeho kontrolu (rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France, C‑367/95 P, Zb. s. I‑1719, bod 63; pozri rozsudok Le Levant 001 a i./Komisia, už citovaný v bode 66 vyššie, bod 111 a tam citovanú judikatúru).
100 Nevyžaduje sa, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež s ohľadom na jeho kontext, ako aj s ohľadom na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. apríla 1998, Vlaams Gewest/Komisia, T‑214/95, Zb. s. II‑717, bod 63).
101 Pri kvalifikovaní opatrenia ako pomoci táto zásada vyžaduje, aby sa uviedli dôvody, pre ktoré sa Komisia domnieva, že dotknuté opatrenie patrí do rozsahu pôsobnosti článku 87 ods. 1 ES (rozsudok Vlaams Gewest/Komisia, už citovaný v bode 100 vyššie, bod 64). Inými slovami, Komisia musí uviesť dôvody, na základe ktorých sa domnieva, že štyri podmienky uvedené v článku 87 ods. 1 ES, ako ich opisuje judikatúra citovaná v bode 66 vyššie, sú splnené.
102 Presnejšie, pokiaľ ide o podmienky týkajúce sa vplyvu na medzištátny obchod a na narušenie alebo hrozbu narušenia hospodárskej súťaže, krátke zhrnutie, ktoré uvádza skutočnosti a právne úvahy, ktoré sa vzali do úvahy pri posúdení týchto podmienok, je dostatočné. Všeobecný súd tak potvrdil, že Komisia nemusela analyzovať skutočnú ekonomickú situáciu v dotknutých odvetviach, trhový podiel žalobkyne, postavenie konkurenčných podnikov a obchod s dotknutými výrobkami a službami medzi členskými štátmi, pokiaľ uviedla, ako by pomoc mohla narúšať hospodársku súťaž alebo ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi (rozsudok Súdneho dvora zo 17. septembra 1980, Philip Morris Holland/Komisia, 730/79, Zb. s. 2671, body 9 až 12, a rozsudok HAMSA/Komisia, už citovaný v bode 70 vyššie, body 224 a 225). Napriek tomu aj v prípadoch, keď z okolností, za ktorých došlo k poskytnutiu pomoci, vyplýva, že by mohla ovplyvňovať obchod medzi členskými štátmi a narúšať alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže, je Komisia prinajmenšom povinná spomenúť tieto okolnosti v odôvodnení svojho rozhodnutia (pozri rozsudok Vlaams Gewest/Komisia, už citovaný v bode 100 vyššie, bod 64 a tam citovanú judikatúru).
103 Vo svojich písomných vyjadreniach, ako aj na pojednávaní Komisia odkazovala na odôvodnenie č. 97 napadnutého rozhodnutia a tvrdila, že v ňom odôvodnila svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o splnenie podmienok týkajúcich sa vplyvu na medzištátny obchod a narušenie alebo hrozbu narušením hospodárskej súťaže.
104 Odôvodnenie č. 97 napadnutého rozhodnutia pritom znie:
„Poľsko teda nevymáhalo sumu 20,761 mil. PLN (suma 20,267 mil. PLN bola uvedená v 4. poľskej správe o reštrukturalizácii, poľské orgány však túto sumu neskôr opravili). Ide o prevádzkovú pomoc, aby firma pokračovala vo svojej neefektívnej činnosti, čo predstavuje výhodu poskytnutú prostredníctvom štátnych zdrojov a hrozí narušením hospodárskej súťaže a ovplyvnením obchodu medzi členskými štátmi, a preto je nezlučiteľná so spoločným trhom v zmysle 87 [ES].“
105 Treba konštatovať, že pokiaľ ide o obchod medzi členskými štátmi a narušenie alebo hrozbu narušenia hospodárskej súťaže, odôvodnenie č. 97 napadnutého rozhodnutia len preberá znenie článku 87 ods. 1 ES a neobsahuje ani len krátke zhrnutie skutočností a právnych úvah, ktoré sa pri posúdení týchto podmienok zohľadnili.
106 Okrem toho z analýzy zvyšnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že neobsahuje nijakú skutočnosť, na základe ktorej by sa dalo preukázať, že dotknutá pomoc môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a narušiť alebo hroziť narušením hospodárskej súťaže, a to ani v rámci opisu skutočností, za ktorých sa pomoc poskytla.
107 Z toho vyplýva, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené v zmysle článku 253 ES.
108 Keďže sa už v bode 96 vyššie uviedlo, že Komisia nepreukázala existenciu štátnej pomoci v zmysle článku 87 ods. 1 ES, a keďže sa v predchádzajúcom bode pre úplnosť uviedlo, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, článok 1 napadnutého rozhodnutia treba zrušiť bez toho, aby bolo treba preskúmať ďalšie žalobné dôvody žalobkyne.
109 Vzhľadom na zrušenie článku 1 napadnutého rozhodnutia, ktorý predstavuje základ povinnosti vrátenia uloženej žalobkyni, treba rovnako zrušiť aj článok 3 ods. 1 a 3 a články 4 a 5 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týkajú žalobkyne.
O trovách
110 Podľa článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania žalobkyne vrátane trov spojených s konaním o nariadení predbežného opatrenia v súlade s návrhmi žalobkyne.
111 Podľa článku 87 ods. 4 prvého pododseku rokovacieho poriadku Poľská republika znáša svoje vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Článok 1 rozhodnutia Komisie 2008/344/ES z 23. októbra 2007 o štátnej pomoci C 23/2006 (ex NN 35/2006) poskytnutej Poľskom výrobcovi ocele skupine Technologie Buczek sa zrušuje.
2. Článok 3 ods. 1 a 3 a články 4 a 5 rozhodnutia 2008/344 sa zrušujú v rozsahu, v akom sa týkajú spoločnosti Buczek Automotive sp. z o.o.
3. Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania spoločnosti Buczek Automotive vrátane trov spojených s konaním o nariadení predbežného opatrenia.
4. Poľská republika znáša svoje vlastné trovy konania.
Pelikánová | Jürimäe | Soldevila Fragoso |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 17. mája 2011.
Podpisy