ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
zo 16. apríla 2013 (*)
„Voľný pohyb pracovníkov – Článok 45 ZFEÚ – Spoločnosť so sídlom v holandskom jazykovom regióne Belgického kráľovstva – Povinnosť vyhotovovať pracovné zmluvy v holandčine – Pracovná zmluva s cezhraničným prvkom – Obmedzenie – Neexistencia proporcionality“
Vo veci C‑202/11,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Arbeidsrechtbank te Antwerpen (Belgicko) z 18. januára 2011 a doručený Súdnemu dvoru 28. apríla 2011, ktorý súvisí s konaním:
Anton Las
proti
PSA Antwerp NV,
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení: predseda V. Skouris, podpredseda K. Lenaerts, predsedovia komôr A. Tizzano, L. Bay Larsen, T. von Danwitz a J. Malenovský, sudcovia U. Lõhmus, E. Levits, A. Ó Caoimh, J.‑C. Bonichot, A. Arabadžiev, C. Toader a D. Šváby (spravodajca),
generálny advokát: N. Jääskinen,
tajomník: M. Ferreira, hlavná referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 17. apríla 2012,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– A. Las, v zastúpení: C. Delporte, advocaat,
– PSA Antwerp NV, v zastúpení: C. Engels a M. Holvoet, advocaten,
– belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs a C. Pochet, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci J. Stuyck, advocaat,
– grécka vláda, v zastúpení: S. Vodina a G. Karipsiades, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: M. van Beek a G. Rozet, splnomocnení zástupcovia,
– Dozorný úrad EZVO, v zastúpení: X. Lewis, M. Moustakali a F. Simonetti, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 12. júla 2012,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 45 ZFEÚ.
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi A. Lasom a jeho bývalým zamestnávateľom, PSA Antwerp NV (ďalej len „PSA Antwerp“), vo veci zaplatenia rôznych peňažných súm zo strany spoločnosti PSA Antwerp v nadväznosti na prepustenie A. Lasa.
Právny rámec
Belgické právo
3 Článok 4 Ústavy znie:
„Belgicko sa delí na štyri jazykové regióny: francúzsky jazykový región, holandský jazykový región, dvojjazyčný región Brusel‑hlavné mesto a nemecký jazykový región.
Každá obec kráľovstva je súčasťou jedného z týchto jazykových regiónov.
…“
4 Dekrét Vlaamse Gemeenschap z 19. júla 1973 o používaní jazykov v spoločenských vzťahoch medzi zamestnávateľmi a pracovníkmi, ako aj v aktoch a dokumentoch podnikov stanovených zákonom a nariadeniami (Belgisch Staatsblad, 6. september 1973, s. 10089, ďalej len „dekrét o používaní jazykov“), bol prijatý na základe článku 129 ods. 1 bodu 3 Ústavy, podľa ktorého „parlamenty Francúzskeho spoločenstva a Flámskeho spoločenstva samostatne upravia dekrétom, bez zásahu federálneho zákonodarcu, používanie jazykov v:… spoločenských vzťahoch medzi zamestnávateľmi a ich zamestnancami, ako aj v aktoch a dokumentoch podnikov stanovených zákonom a nariadeniami“.
5 Článok 1 tohto dekrétu stanovuje:
„Tento dekrét sa vzťahuje na fyzické a právnické osoby, ktoré majú prevádzkové sídlo v holandskom jazykovom regióne. Upravuje používanie jazykov v oblasti spoločenských vzťahov medzi zamestnávateľmi a pracovníkmi, ako aj v oblasti aktov a dokumentov podniku stanovených zákonom.
…“
6 Článok 2 uvedeného dekrétu spresňuje, že „jazykom, ktorý sa má používať v spoločenských vzťahoch medzi zamestnávateľmi a pracovníkmi, ako aj v aktoch a dokumentoch podnikov stanovených zákonom, je holandčina“.
7 Článok 5 toho istého dekrétu znie:
„Zamestnávateľ vyhotoví v holandskom jazyku všetky akty a dokumenty zamestnávateľov stanovené zákonom, všetky dokumenty určené ich zamestnancom.
Ak to však odôvodňuje štruktúra zamestnancov, zamestnávateľ musí na jednomyseľnú žiadosť zástupcov pracovníkov v podnikovej rade, alebo ak podniková rada nie je ustanovená, na jednomyseľnú žiadosť zástupcov odborov, alebo ak nie je ustanovená podniková rada ani zástupcovia odborov, na žiadosť zástupcu zastupiteľskej odborovej organizácie pripojiť k správam, oznámeniam, aktom, osvedčeniam a formulárom určeným zamestnancom preklad do jedného alebo viacerých jazykov.
…“
8 Podľa článku 10 dekrétu o používaní jazykov:
„Dokumenty alebo akty, ktoré odporujú ustanoveniam tohto dekrétu, sú neplatné. O ich neplatnosti rozhodne súd aj bez návrhu.
…
Určenie neplatnosti nesmie byť na ujmu pracovníka a nie sú ním dotknuté práva tretích osôb. Zamestnávateľ zodpovedá za škodu spôsobenú jeho neplatnými dokumentmi alebo aktmi zamestnancovi alebo tretím osobám.
…“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
9 Na základe „Letter of Employment“ z 10. júla 2004 vyhotoveného v angličtine (ďalej len „pracovná zmluva“) bol A. Las, holandský štátny príslušník s bydliskom v Holandsku, zamestnaný ako „Chief Financial Officer“ na dobu neurčitú spoločnosťou PSA Antwerp so sídlom v Antverpách (Belgicko), ktorá je súčasťou nadnárodnej skupiny prevádzkujúcej prístavné terminály so sídlom v Singapure. V pracovnej zmluve bolo uvedené, že miestom výkonu práce A. Lasa bolo Belgicko, i keď určité práce sa vykonávali aj v Holandsku.
10 Listom zo 7. septembra 2009 vyhotoveným v angličtine A. Las dostal okamžitú výpoveď. Na základe článku 8 pracovnej zmluvy PSA Antwerp zaplatila A. Lasovi odstupné vo výške troch mesačných miezd, ako aj dodatočné odstupné vo výške šiestich mesačných miezd.
11 Listom z 26. októbra 2009 advokát A. Lasa oznámil spoločnosti PSA Antwerp, že vzhľadom na to, že pracovná zmluva a najmä jej článok 8 týkajúci sa odstupného, ktoré má byť vyplatené A. Lasovi, neboli vyhotovené v holandčine, by mali byť neplatné v súlade so sankciou stanovenou v článku 10 dekrétu o používaní jazykov, keďže PSA Antwerp je podnikom, ktorého prevádzkové sídlo sa nachádza v holandskom jazykovom regióne Belgického kráľovstva. Advokát A. Lasa z toho vyvodil záver, že zmluvné strany preto neboli viazané ustanoveniami článku 8 pracovnej zmluvy a A. Las má právo požadovať od svojho bývalého zamestnávateľa podstatne vyššie odstupné.
12 Vzhľadom na to, že PSA Antwerp a A. Las sa v tejto veci nedohodli, A. Las sa 23. decembra 2009 obrátil na Arbeidsrechtbank te Antwerpen, aby tento súd sám určil sumu odstupného, ktorá mu má byť vyplatená.
13 Na podporu svojich návrhov A. Las najmä uvádza, že článok 8 jeho pracovnej zmluvy vyhotovenej v angličtine je absolútne neplatný pre rozpor s ustanoveniami dekrétu o používaní jazykov. PSA Antwerp tvrdí, že vnútroštátny súd musí v prejednávanom prípade odmietnuť uplatnenie tohto dekrétu, keďže pracovná zmluva sa týka osoby, ktorá vykonáva svoje právo na voľný pohyb pracovníkov. Uplatnenie uvedeného dekrétu však údajne predstavuje prekážku tejto základnej slobody, ktorú nemožno odôvodniť naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu v zmysle judikatúry Súdneho dvora. PSA Antwerp ďalej uvádza, že pracovná zmluva sa musí dodržiavať, pretože zodpovedá vôli zmluvných strán vyjadrenej v jazyku zrozumiteľnom pre každú z nich, a to v angličtine, pričom riaditeľ uvedenej spoločnosti, ktorý túto zmluvu podpísal, je singapurský štátny príslušník, ktorý neovláda holandčinu.
14 Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania tiež vyplýva, že Arbeidsrechtbank te Antwerpen vyjadruje pochybnosti o tom, či dôvod všeobecného záujmu odôvodňuje požiadavku, aby pracovná zmluva bola vyhotovená v holandčine v takej cezhraničnej situácii, v ktorej sa zmluvné strany – v tomto prípade zamestnanec, ktorý hovorí po holandsky, a zamestnávateľ, ktorý nehovorí po holandsky – vzhľadom na význam obsadzovanej funkcie zjavne rozhodli vyhotoviť pracovnú zmluvu v jazyku, ktorému rozumejú obe zmluvné strany.
15 Za týchto okolností Arbeidsrechtbank te Antwerpen rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Je [dekrét o používaní jazykov] v rozpore s článkom [45 ZFEÚ] týkajúcim sa voľného pohybu pracovníkov v Európskej únii, ak pod hrozbou neplatnosti ukladá každému podniku sídliacemu v holandskom jazykovom regióne povinnosť vyhotovovať všetky dokumenty týkajúce sa pracovného pomeru v holandskom jazyku v prípade, že s pracovníkom uzatvorí pracovný pomer s medzinárodným prvkom?“
O prejudiciálnej otázke
16 Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 45 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave federálneho samosprávneho celku určitého členského štátu, akou je právna úprava v konaní vo veci samej, ktorá každému zamestnávateľovi s prevádzkovým sídlom na území tohto samosprávneho celku ukladá povinnosť vyhotovovať pracovné zmluvy s cezhraničným prvkom výlučne v úradnom jazyku tohto federálneho samosprávneho celku pod hrozbou neplatnosti týchto zmlúv, o ktorej rozhodne súd aj bez návrhu.
17 Najskôr treba uviesť, že je nesporné, že pracovná zmluva, o ktorú ide v konaní vo veci samej, patrí do pôsobnosti článku 45 ZFEÚ, keďže bola uzavretá medzi holandským štátnym príslušníkom s bydliskom v Holandsku a spoločnosťou so sídlom na území Belgického kráľovstva.
18 Navyše na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca vo veci samej, uplatnenia článku 45 ZFEÚ sa môžu dovolávať nielen samotní pracovníci, ale takisto aj ich zamestnávatelia. Aby bolo právo pracovníkov byť prijatý do zamestnania a vykonávať toto zamestnanie bez diskriminácie skutočne účinné a užitočné, musí byť nevyhnutne doplnené právom zamestnávateľa prijať týchto pracovníkov do zamestnania v súlade s pravidlami v oblasti voľného pohybu pracovníkov (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. januára 2007, ITC, C‑208/05, Zb. s. I‑181, bod 23, ako aj z 13. decembra 2012, Caves Krier Frères, C‑379/11, bod 28).
19 Pokiaľ ide o existenciu obmedzenia, treba pripomenúť, že všetky ustanovenia Zmluvy o FEÚ týkajúce sa voľného pohybu osôb majú štátnym príslušníkom členských štátov uľahčiť vykonávanie zárobkovej činnosti akejkoľvek povahy na území Únie a odporujú im tie opatrenia, ktoré by mohli znevýhodňovať týchto štátnych príslušníkov v prípade, že chcú vykonávať hospodársku činnosť na území iného členského štátu (rozsudok z 8. novembra 2012, Radziejewski, C‑461/11, bod 29 a citovaná judikatúra).
20 Týmto ustanoveniam a najmä článku 45 ZFEÚ tak odporuje akékoľvek opatrenie, ktoré aj keď sa uplatňuje bez diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, môže štátnym príslušníkom Únie brániť vo výkone základných slobôd zaručených Zmluvou alebo spôsobiť, že tento výkon sa stane menej príťažlivým (rozsudok z 10. marca 2011, Casteels, C‑379/09, Zb. s. I‑1379, bod 22 a citovaná judikatúra).
21 V tejto súvislosti zo spisu predloženého Súdnemu dvoru, ako aj z údajov, ktoré poskytli účastníci konania počas pojednávania, vyplýva, že pri vyhotovovaní pracovných zmlúv s cezhraničným prvkom uzatváraných zamestnávateľmi s prevádzkovým sídlom v holandskom jazykovom regióne Belgického kráľovstva je rozhodujúce iba holandské znenie.
22 Taká právna úprava však môže mať odrádzajúci účinok voči pracovníkom a zamestnávateľom, ktorí neovládajú holandský jazyk a pochádzajú z iných členských štátov, a predstavuje tak obmedzenie voľného pohybu pracovníkov.
23 Pokiaľ ide o odôvodnenie takého obmedzenia, z ustálenej judikatúry vyplýva, že vnútroštátne opatrenia spôsobilé brániť výkonu základných slobôd zaručených Zmluvou alebo robiť tento výkon menej príťažlivým môžu byť prípustné pod podmienkou, že sledujú cieľ všeobecného záujmu, sú vhodné na zabezpečenie jeho dosiahnutia a nejdú nad rámec toho, čo je na dosiahnutie sledovaného cieľa nevyhnutné (pozri najmä rozsudok z 1. apríla 2008, vláda Francúzskeho spoločenstva a valónska vláda, C‑212/06, Zb. s. I‑1683, bod 55).
24 Belgická vláda v tejto súvislosti tvrdí, že právna úprava, o ktorú ide v konaní vo veci samej, zodpovedá trojitej nevyhnutnosti, a to po prvé podporovať a stimulovať používanie jedného z úradných jazykov, po druhé zabezpečiť ochranu pracovníkov tým, že im umožní oboznámiť sa s dokumentmi sociálneho zabezpečenia v ich vlastnom jazyku, ako aj využívať účinnú ochranu zo strany organizácií zastupujúcich pracovníkov a správnych a súdnych orgánov rozhodujúcich o týchto dokumentoch, a po tretie zabezpečiť účinnosť kontrol a dohľadu zo strany inšpekcie práce.
25 Pokiaľ ide o prvý cieľ, na ktorý poukázala belgická vláda, treba uviesť, že ustanovenia práva Únie nebránia prijatiu politiky, ktorá má za cieľ ochranu a podporu jedného alebo viacerých úradných jazykov členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. novembra 1989, Groener, C‑379/87, Zb. s. 3967, bod 19, a z 12. mája 2011, Runevič‑Vardyn a Wardyn, C‑391/09, Zb. s. I‑3787, bod 85).
26 V súlade s ustanoveniami článku 3 ods. 3 štvrtého pododseku ZEÚ, ako aj článku 22 Charty základných práv Európskej únie totiž Únia rešpektuje svoju bohatú kultúrnu a jazykovú rozmanitosť. Podľa článku 4 ods. 2 ZEÚ Únia rešpektuje aj národnú identitu jej členských štátov, ktorej súčasťou je aj ochrana úradného alebo úradných jazykov členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok Runevič‑Vardyn a Wardyn, už citovaný, bod 86).
27 Cieľ podpory a stimulácie používania holandčiny, ktorá je jedným z úradných jazykov Belgického kráľovstva, preto predstavuje legitímny záujem, ktorý v zásade odôvodňuje obmedzenie povinností stanovených článkom 45 ZFEÚ.
28 Pokiaľ ide o druhý a tretí cieľ, ktorý uviedla belgická vláda a ktorý sa zakladá na sociálnej ochrane pracovníkov a zjednodušení súvisiacich správnych kontrol, Súdny dvor už mal príležitosť uznať, že tieto ciele patria medzi naliehavé dôvody všeobecného záujmu, ktoré môžu odôvodniť obmedzenie výkonu základných slobôd zaručených Zmluvou (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. júla 2007, Komisia/Nemecko, C‑490/04, Zb. s. I‑6095, body 70 a 71, ako aj zo 7. októbra 2010, dos Santos Palhota a i., C‑515/08, Zb. s. I‑9133, bod 47 a citovanú judikatúru).
29 Na splnenie požiadaviek stanovených právom Únie však taká právna úprava, o akú ide v konaní vo veci samej, musí byť primeraná vo vzťahu k uvedeným cieľom.
30 V prejednávanom prípade z uvedenej právnej úpravy vyplýva, že porušenie povinnosti vyhotoviť pracovnú zmluvu uzavretú medzi pracovníkom a zamestnávateľom s prevádzkovým sídlom v holandskom jazykovom regióne Belgického kráľovstva v holandskom jazyku je sankcionované neplatnosťou tejto zmluvy, ktorú musí aj bez návrhu konštatovať súd, pokiaľ toto konštatovanie neplatnosti nespôsobuje pracovníkovi ujmu a nie sú ním dotknuté práva tretích osôb.
31 Zmluvné strany pracovnej zmluvy s cezhraničným prvkom však nevyhnutne neovládajú úradný jazyk dotknutého členského štátu. V takom prípade, aby došlo k slobodnému a vedomému súhlasu medzi zmluvnými stranami, je potrebné, aby zmluvné strany mali možnosť vyhotoviť svoju zmluvu v inom než úradnom jazyku tohto členského štátu.
32 Navyše právna úprava členského štátu, ktorá nielenže stanovuje povinnosť používať úradný jazyk tohto členského štátu v prípade pracovných zmlúv s cezhraničným prvkom, ale okrem toho umožňuje vyhotoviť rozhodujúce znenie takých zmlúv aj v jazyku, ktorý poznajú všetky dotknuté zmluvné strany, zasahuje do slobody pohybu pracovníkov menej než právna úprava, o ktorú ide v konaní vo veci samej, pričom môže zabezpečiť ciele, ktoré sleduje.
33 Vzhľadom na uvedené úvahy treba usúdiť, že taká právna úprava, o akú ide v konaní vo veci samej, ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľov uvedených v bode 24 tohto rozsudku, a nemožno ju teda považovať za primeranú.
34 Za týchto okolností treba na otázku odpovedať tak, že článok 45 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave federálneho samosprávneho celku určitého členského štátu, akou je právna úprava v konaní vo veci samej, ktorá každému zamestnávateľovi s prevádzkovým sídlom na území tohto samosprávneho celku ukladá povinnosť vyhotovovať pracovné zmluvy s cezhraničným prvkom výlučne v úradnom jazyku tohto federálneho samosprávneho celku pod hrozbou neplatnosti týchto zmlúv, o ktorej rozhodne súd aj bez návrhu.
O trovách
35 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:
Článok 45 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave federálneho samosprávneho celku určitého členského štátu, akou je právna úprava v konaní vo veci samej, ktorá každému zamestnávateľovi s prevádzkovým sídlom na území tohto samosprávneho celku ukladá povinnosť vyhotovovať pracovné zmluvy s cezhraničným prvkom výlučne v úradnom jazyku tohto federálneho samosprávneho celku pod hrozbou neplatnosti týchto zmlúv, o ktorej rozhodne súd aj bez návrhu.
Podpisy