NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
VERICA TRSTENJAK
prednesené 11. júna 2008 1(1)
Vec C‑275/07
Komisia Európskych spoločenstiev
proti
Talianskej republike
„Článok 226 ES – Nesplnenie povinnosti členským štátom – Colný kódex Spoločenstva – Dohovor TIR – Colný dlh – Vlastné zdroje Spoločenstiev – Omeškanie s pripísaním vlastných zdrojov na účet – Úroky z omeškania – Zákonnosť tranzitnej operácie“
I – Úvod
1. V tomto konaní Komisia Európskych spoločenstiev navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Talianska republika si tým, že odmietla zaplatiť úroky z omeškania za oneskorené zaúčtovanie vlastných zdrojov, odvolajúc sa na colné operácie, na základe ktorých bol tovar predložený úradu určenia v termíne, ale príslušný dôkaz bol predložený výstupnému úradu neskoro, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z právnej úpravy Spoločenstva o systéme vlastných zdrojov Spoločenstva.
II – Právny rámec
A – Dohovor TIR
2. Článok 2 Colného dohovoru o medzinárodnej preprave tovaru na podklade karnetov TIR (ďalej len „dohovor TIR“)(2) znie:
„Tento dohovor sa vzťahuje na prepravu tovaru vykonávanú bez okamžitého preloženia cez jedny alebo viaceré štátne hranice od colného úradu odoslania jednej zmluvnej strany do colného úradu určenia inej zmluvnej strany alebo tej istej zmluvnej strany v cestných vozidlách, v jazdných súpravách alebo v kontajneroch pod podmienkou, že sa časť prepravy medzi začiatkom a koncom operácie TIR vykonáva po ceste.“
3. Článok 4 dohovoru TIR znie:
„Tovar prepravovaný na podklade karnetu TIR podľa ustanovení tohto dohovoru nepodlieha na pohraničných colných úradoch plateniu alebo zloženiu dovozných alebo vývozných ciel a poplatkov.“
4. Článok 8 dohovoru TIR znie:
„1. Záručné združenie sa zaväzuje zaplatiť splatné dovozné alebo vývozné clá a poplatky zvýšené o prípadné úroky z omeškania, ktoré by sa mali zaplatiť podľa colných zákonov a nariadení krajiny, v ktorej bol predpis týkajúci sa operácie TIR porušený. Toto združenie ručí za zaplatenie uvedených súm spoločne a nerozdielne s osobami, ktoré ich dlhujú.
2. Ak v prípadoch uvedených v odseku 1 tohto článku zákony a nariadenia zmluvnej strany neustanovujú platenie dovozných alebo vývozných ciel a poplatkov, záručné združenie sa zaväzuje zaplatiť za tých istých podmienok sumu rovnajúcu sa výške dovozných alebo vývozných ciel a poplatkov zvýšených o prípadné úroky z omeškania.
…
7. Pri vzniknutej splatnosti súm uvedených v odsekoch 1 a 2 tohto článku majú príslušné orgány podľa možností žiadať o zaplatenie osobu alebo osoby, ktoré ich priamo dlhujú, prv, než svoj nárok uplatnia voči záručnému združeniu.“
5. Článok 11 dohovoru TIR znie:
„1. Ak karnet TIR nebol uvoľnený alebo ak bol uvoľnený s výhradami, príslušné orgány nie sú oprávnené požadovať od záručného združenia zaplatenie súm uvedených v článku 8 ods. 1 a 2, pokiaľ tieto orgány do jedného roka od prijatia karnetu TIR písomne neupovedomili združenie o neuvoľnení alebo o uvoľnení s výhradou. Toto ustanovenie platí aj v prípade, keď uvoľnenie bolo získané neoprávnene alebo protizákonne, ale v takom prípade je lehota dvojročná.
2. Žiadosť o zaplatenie súm uvedených v článku 8 ods. 1 a 2 sa zasiela záručnému združeniu najneskoršie tri mesiace odo dňa, keď toto združenie bolo upovedomené o neuvoľnení karnetu, o jeho uvoľnení s výhradou alebo o jeho uvoľnení získanom neoprávnene alebo protizákonne, a najneskoršie do dvoch rokov od toho istého dňa. V prípadoch, ktoré však boli odovzdané súdu v uvedenej dvojročnej lehote, sa žiadosť o zaplatenie zasiela do roka odo dňa, keď sa súdne rozhodnutie stalo vykonateľným.
3. Na zaplatenie požadovaných súm má záručné združenie trojmesačnú lehotu odo dňa, ku ktorému mu bola žiadosť o zaplatenie zaslaná. Zaplatené sumy sa združeniu vrátia, ak sa do dvoch rokov odo dňa uvedeného na žiadosti o zaplatenie sa colným orgánom preukáže, že pri danej dopravnej operácii neboli predpisy porušené.“
B – Právo Spoločenstva
1. Colný kódex Spoločenstva
6. Článok 91 nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92 z 12. októbra 1992, ktorým sa ustanovuje Colný kódex Spoločenstva (ďalej len „CKS“)(3) znie:
„1. Colný režim vonkajší tranzit umožňuje prepravu medzi dvoma miestami v rámci colného územia Spoločenstva:
a) tovaru, ktorý nie je tovarom Spoločenstva bez toho, aby tovar podliehal dovoznému clu alebo iným platbám alebo obchodno-politickým opatreniam;
b) k tovaru Spoločenstva, ktorý podlieha opatreniu spoločenstva zahrňujúcemu vývoz tohto tovaru do tretích krajín a vo vzťahu ku ktorému sa uskutočnili zodpovedajúce colné formality pre režim vývoz.
2. Preprava podľa odseku 1 sa môže uskutočniť:
a) vo vonkajšom tranzitnom režime Spoločenstva, alebo;
b) na podklade karnetu TIR (Dohovor TIR), pokiaľ táto preprava:
1) začala alebo sa má skončiť mimo Spoločenstva; alebo
2) sa týka zásielok tovaru, ktoré musia byť vyložené na colnom území Spoločenstva a ktoré sú prepravované spoločne s tovarom, ktorý má byť vyložený v tretej krajine; alebo
3) sa uskutočňuje medzi dvomi miestami v spoločenstve cez územie tretej krajiny;
…“
7. Článok 92 CKS znie:
„Colný režim vonkajšieho tranzitu sa končí, keď sa tovar a zodpovedajúce doklady predložia na colnom úrade určenia v súlade s ustanoveniami platnými pre daný colný režim.“
8. Podľa článku 204 CKS:
„1. Colný dlh pri dovoze vzniká:
a) neplnením jednej z povinností vyplývajúcej z dočasného uskladnenia tovaru, ktorý podlieha dovoznému clu alebo z použitia colného režimu, do ktorého bol tento prepustený, alebo
b) nedodržaním niektorej podmienky stanovenej na prepustenie tovaru do daného režimu alebo pre udelenie zníženej alebo nulovej sadzby dovozného cla v dôsledku konečného použitia tovaru
s výnimkou prípadov, ktoré sú uvedené v článku 203, pokiaľ sa nezistí, že nedodržanie týchto podmienok nemá podstatný vplyv na správne vykonávanie dočasného uskladnenia alebo daného colného režimu.
2. Colný dlh vzniká buď v okamihu, keď prestane byť plnená povinnosť, ktorej nesplnením colný dlh vzniká, alebo okamihom, keď je tovar prepustený do daného režimu a ak sa dodatočne zistí, že podmienky stanovené na prepustenie tovaru do uvedeného režimu alebo udelenie zníženej alebo nulovej sadzby dovozného cla v dôsledku konečného použitia tovaru neboli v skutočnosti splnené.
3. Dlžníkom je osoba, ktorá má buď plniť povinnosti vyplývajúce z dočasného uskladnenia tovaru, ktorý podlieha dovoznému clu, alebo z použitia colného režimu, do ktorého bol tento tovar prepustený, alebo osoba, ktorá má plniť podmienky spojené s prepustením tovaru do daného režimu.“
9. Článok 217 ods. 1 CKS znie:
„1. Colné orgány vypočítajú sumu dovozného alebo vývozného cla vyplývajúcu z colného dlhu, ďalej len ‚sumu cla‘, akonáhle majú potrebné údaje, a zapíšu ju do účtovnej evidencie alebo do iného rovnocenného nosiča informácií (zápis).“
10. Článok 236 ods. 1 CKS znie:
„Dovozné alebo vývozné clo bude vrátené ak sa zistí, že v čase, kedy bolo zaplatené, nebola suma tohto cla dlžná na základe právnych predpisov, alebo že bola zapísaná do účtovnej evidencie v rozpore s článkom 220 odsek 2.
…“
2. Nariadenie (EHS) č. 2454/93, ktorým sa vykonáva Colný kódex Spoločenstva
11. Článok 378 nariadenia (EHS) č. 2454/93, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 2913/92(4), znie:
„1. Bez dosahu na článok 215 kódexu, ak zásielka nebola predložená úradu určenia a nie je možné zistiť miesto priestupku alebo nezrovnalosti, má sa za to, že k takémuto priestupku alebo nezrovnalosti došlo:
– v členskom štáte, ktorému patrí výstupný úrad,
alebo
– členskom štáte, ktorému patrí tranzitný úrad v mieste vstupu do spoločenstva, ktorému bolo odovzdané avízo o tranzite,
ak v lehote ustanovenej v článku 379 (2), ktorá má byť určená, nie je k spokojnosti colných orgánov predložený dôkaz o zákonnosti tranzitnej operácie alebo o mieste, kde skutočne došlo k priestupku alebo nezrovnalosti.
2. Ak žiadny takýto dôkaz nie je poskytnutý a pri uvedenom priestupku alebo nezrovnalosti sa má za to, že k nemu došlo v členskom štáte odjazdu alebo v členskom štáte vstupu, tak ako je uvedené v prvom odseku v druhej zarážke, clá a ostatné poplatky súvisiace s príslušným tovarom uloží tento členský štát v súlade s ustanoveniami Spoločenstva alebo národnými ustanoveniami.“
12. Článok 379 nariadenia č. 2454/93 znie:
„1. Ak zásielka nebola predložená úradu určenia a nie je možné určiť miesto, kde došlo k priestupku alebo nezrovnalosti, výstupný úrad čo najskôr oznámi túto skutočnosť objednávateľovi, v každom prípade však pred skončením 11. mesiaca nasledujúceho po dátume registrácie tranzitného vyhlásenia Spoločenstva.
2. V oznámení uvedenom v odseku 1 musí byť uvedená predovšetkým lehota, v ktorej musí byť výstupnému úradu a k spokojnosti colných orgánov poskytnutý dôkaz o zákonnosti tranzitnej operácie alebo o mieste, kde skutočne došlo k priestupku alebo nezrovnalosti. Táto lehota je tri mesiace odo dňa oznámenia uvedeného v odseku 1. Ak uvedený dôkaz nie je predložený do konca tejto lehoty, príslušný členský štát vykoná kroky na vymáhanie príslušných ciel a ostatných poplatkov. V prípade, kedy tento členský štát nie je štátom, v ktorom sa nachádza výstupný úrad, okamžite o tom informuje uvedený členský štát.“
13. Článok 380 nariadenia č. 2454/93 znie:
„Dôkaz o zákonnosti tranzitnej operácie v zmysle článku 378 (1) musí byť predložený k spokojnosti colných orgánov okrem iného:
a) predložením dokumentu potvrdeného colnými orgánmi, z ktorého je zrejmé, že príslušný tovar bol predložený úradu určenia…“
14. Článok 454 nariadenia č. 2454/93 znie:
„1. Tento článok sa uplatňuje bez dosahu na osobitné ustanovenia Dohovorov TIR… o zodpovednosti ručiteľských zväzov, ak sa používa karnet TIR…
2. Ak sa v priebehu alebo v súvislosti s prepravnou operáciou vykonávanou na základe karnetu TIR… zistí, že v určitom členskom štáte došlo k priestupku alebo nezrovnalosti, clá a ostatné poplatky, ktoré môžu byť splatné, vymáha tento členský štát v súlade s ustanoveniami spoločenstva alebo národnými ustanoveniami bez dosahu na inštitút trestného konania.
3. Ak nie je možné určiť miesto, na ktorom území došlo k priestupku alebo nezrovnalosti, má sa za to, že k takémuto priestupku alebo nezrovnalosti došlo v členskom štáte, v ktorom bol zistený, ak v lehote ustanovenej v článku 455 (1) nie je k spokojnosti colných orgánov predložený dôkaz o zákonnosti operácie alebo o mieste, na ktorom skutočne došlo k priestupku alebo nezrovnalosti.
Ak žiadny takýto dôkaz nie je predložený a má sa teda za to, že k tomuto priestupku alebo nezrovnalosti došlo v členskom štáte, v ktorom bol zistený, príslušný členský štát vymeria clá a ostatné poplatky, ktoré sa vzťahujú na príslušný tovar, v súlade s ustanoveniami Spoločenstva alebo národnými ustanoveniami.
…
Colné správy členských štátov prijmú potrebné opatrenia na riešenie akéhokoľvek priestupku alebo nezrovnalosti a uložia efektívne pokuty.“
15. Článok 455 nariadenia č. 2454/93 znie:
„1. Ak sa zistí, že k priestupku alebo nezrovnalosti došlo v priebehu alebo v súvislosti s prepravnou operáciou vykonávanou na základe karnetu TIR…, colné orgány to oznámia držiteľovi karnetu TIR… a záručnému zväzu v lehote predpísanej v článku 11 (1) Dohovoru TIR…
2. Dôkaz o zákonnosti operácie vykonávanej na základe karnetu TIR… v zmysle prvého pododseku článku 454 (3) musí byť predložený v lehote predpísanej v článku 11 (2) Dohovoru TIR…
3. Takýto dôkaz môže byť predložený k spokojnosti colných orgánov okrem iného:
a) predložením dokumentu osvedčeného colnými orgánmi, z ktorého je zrejmé, že príslušný tovar bol predložený úradu určenia. Tento dokument musí obsahovať informácie, ktoré umožnia identifikáciu tovaru, alebo
b) predložením colného dokumentu vydaného v tretej krajine, z ktorého je zrejmé prepustenie do domáceho použitia, alebo jeho kópiu alebo fotokópiu; takáto kópia alebo fotokópia musí byť potvrdená ako overený opis orgánom, ktorý potvrdil originál dokumentu alebo orgánmi príslušnej tretej krajiny alebo orgánmi jedného z členských štátov. Tento dokument musí obsahovať informácie na umožnenie identifikácie príslušného tovaru alebo
…“
3. Nariadenie o vlastných zdrojoch Spoločenstva
16. Článok 2 ods. 1 nariadenia (EHS, Euratom) č. 1552/89, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 88/376/EHS, Euratom o systéme vlastných zdrojov Spoločenstva(5) znel:
„Na účely uplatňovania tohto nariadenia je nárok Spoločenstiev na vlastné zdroje uvedené v článku 2 ods. 1 písm. a) a b) rozhodnutia 88/376/EHS, Euratom zistený, akonáhle príslušný orgán členského štátu upovedomil dlžníka o sume, ktorú je povinný uhradiť. Toto upovedomenie sa vykoná akonáhle je dlžník známy a príslušné správne orgány môžu vypočítať výšku nároku pri dodržaní všetkých ustanovení Spoločenstva uplatniteľných na danú oblasť.“ [neoficiálny preklad]
17. Aj článok 2 nariadenia (ES, Euratom) č. 1150/2000, ktorým sa vykonáva rozhodnutie 94/728/ES, Euratom o systéme vlastných zdrojov Spoločenstiev(6), ktorým bolo zrušené nariadenie č. 1552/89, obsahuje obdobné ustanovenia:
„1. Na účely uplatňovania tohto nariadenia vzniká nárok Spoločenstva na vlastné zdroje, ktoré sú uvedené v článku 2 ods. 1 písm. a) a b) rozhodnutia 94/728/ES, Euratom bezodkladne po splnení podmienok týkajúcich sa zápisu nároku do účtovných kníh a upovedomenia dlžníka, ktoré sú ustanovené v colných predpisoch.
2. Dátumom vzniku nároku uvedeného v odseku 1 je dátum zápisu do účtovných kníh, ktorý je stanovený v colných predpisoch.“
18. Článok 6 nariadenia č. 1552/89 znel:
„1. Účty pre vlastné zdroje vedie štátna pokladnica jednotlivých členských štátov alebo orgány určené členskými štátmi; účty sa vedú samostatne pre jednotlivé druhy zdrojov.
2. a) Nároky vzniknuté v súlade s článkom 2 sa podľa písmena b) tohto odseku zapisujú do účtovných záznamov najneskôr v prvý pracovný deň po 19. dni druhého mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom nárok vznikol.
b) Vzniknuté nároky, ktoré neboli zapísané v účtovných záznamoch uvedených v písmene a), pretože ešte neboli vybrané a nebola za ne zložená záruka, sa v dobe stanovenej v písmene a) vedú v samostatných účtovných záznamoch. Členské štáty môžu prijať tento postup aj v prípade, že oprávnenosť vzniknutých nárokov, za ktoré sa zložila záruka, je namietaná a že tieto sumy sa po urovnaní sporov vyplývajúcich z takéhoto namietania môžu zmeniť.“ [neoficiálny preklad]
19. Podľa článku 6 nariadenia č. 1150/2000:
„1. Účty pre vlastné zdroje vedie štátna pokladnica jednotlivých členských štátov alebo orgány určené členskými štátmi; účty sa vedú samostatne pre jednotlivé druhy zdrojov.
2. Pre potreby účtovníctva vlastných zdrojov sa mesiac končí najskôr o 13.00 hod. v posledný pracovný deň mesiaca, v ktorom vznikol nárok.
3. a) Nároky vzniknuté v súlade s článkom 2 sa podľa písmena b) tohto odseku zapisujú do účtovných záznamov najneskôr v prvý pracovný deň po 19. dni druhého mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom nárok vznikol.
b) Vzniknuté nároky, ktoré neboli zapísané v účtovných záznamoch uvedených v písmene a), pretože ešte neboli vybrané a nebola za ne zložená záruka, sa v dobe stanovenej v písmene a) vedú v samostatných účtovných záznamoch. Členské štáty môžu prijať tento postup aj v prípade, že oprávnenosť vzniknutých nárokov, za ktoré sa zložila záruka, je namietaná a že tieto sumy sa po urovnaní sporov vyplývajúcich z takéhoto namietania môžu zmeniť.
…“
20. Článok 8 nariadenia č. 1552/89 znel:
„Opravy vykonané podľa článku 2 ods. 2 sa pripočítajú alebo odpočítajú od celkových čiastok vzniknutých nárokov. Zaznamenajú sa do účtovných záznamov tak, ako je to uvedené v článku 6 ods. 2 písm. a) a b) a do výkazov tak, ako je to uvedené v článku 6 ods. 3, v súlade s dátumom týchto opráv.
Opravy týkajúce sa prípadov podvodu alebo nezrovnalostí, ktoré už boli oznámené Komisii, sa osobitne zvýraznia.“ [neoficiálny preklad]
21. Článok 8 nariadenia č. 1150/2000 obsahuje takmer totožné znenie:
„Opravy vykonané podľa článku 2 ods. 4 sa pripočítajú alebo odpočítajú od celkových čiastok vzniknutých nárokov. Zaznamenajú sa do účtovných záznamov tak, ako je to uvedené v článku 6 ods. 3 písm. a) a b) a do výkazov tak, ako je to uvedené v článku 6 ods. 4, v súlade s dátumom týchto opráv.
Opravy týkajúce sa prípadov podvodu alebo nezrovnalostí, ktoré už boli oznámené Komisii, sa osobitne zvýraznia.“
22. Článok 11 nariadenia č. 1552/89 a článok 11 nariadenia č. 1150/2000 majú úplne totožné znenie:
„Akékoľvek omeškanie v prípade vkladu na účet uvedený v článku 9 ods. 1 má pre príslušný členský štát za následok vznik povinnosti platiť úroky podľa úrokovej sadzby platnej v príslušný deň pre operácie krátkodobého verejného financovania zvýšenej o dve percentá. Táto sadzba sa za každý mesiac meškania zvyšuje o 0,25 percenta. Zvýšená sadzba sa vzťahuje na celú dobu omeškania.“
23. Článok 17 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1552/89 a nariadenia č. 1150/2000, uvedený v siedmej hlave „Ustanovenia týkajúce sa inšpekčných opatrení“, znie:
„1. Členské štáty vykonajú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že suma zodpovedajúca nárokom vzniknutým podľa článku 2 je sprístupnená Komisii tak, ako je uvedené v tomto nariadení.
2. Členské štáty sú oslobodené od povinnosti sprístupňovať Komisii sumy zodpovedajúce vzniknutým nárokom výhradne v prípade, keď z dôvodu vis maior tieto sumy nevybrali. Členské štáty naviac môžu považovať túto povinnosť sprístupňovať takéto sumy Komisii za bezpredmetnú v špecifických prípadoch, kedy sa po dôkladnom vyhodnotení všetkých relevantných okolností jednotlivých prípadov zistí, že vyberanie je z dlhodobého hľadiska nemožné z dôvodov, ktoré nemožno prisúdiť členským štátom…“
24. Článok 22 nariadenia č. 1150/2000 znie:
„Nariadenie (EHS, Euratom) č. 1552/89 sa zrušuje.
Odkazy na vyššie uvedené nariadenia sa považujú za odkazy na toto nariadenie a znejú v súlade s korelačnou tabuľkou, ktorá je uvedená v časti A prílohy.“
25. Článok 23 nariadenia č. 1150/2000 znie:
„Toto nariadenie nadobúda účinnosť dňom jeho uverejnenia v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev.“
26. Nariadenie č. 1150/2000 bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev 31. mája 2000.
III – Konania o porušení a žaloba Komisie
27. Žaloba Komisie poukazuje na dve konania o porušení označené číslami 2003/2241 a 2006/2266.
A – Konanie o porušení 2003/2241
28. V rámci kontroly vlastných zdrojov, ktorá sa uskutočnila v apríli 1994, Komisia konštatovala, že v určitom počte prípadov tranzitu Spoločenstva talianske orgány nezačali v stanovenej lehote konanie o vymáhanie ciel a ostatných poplatkov z dôvodu nepredloženia dôkazu o zákonnosti tranzitnej operácie v zmysle článku 379 nariadenia č. 2454/93.
29. Listom z 15. júna 2001 teda Komisia v súlade s článkom 11 nariadenia č. 1150/2000 žiadala od Talianska zaplatenie úrokov z omeškania v sume 31 564 893 ITL (16 301,90 eura) za oneskorené zaúčtovanie vlastných zdrojov, na ktoré malo Spoločenstvo nárok na základe colného dlhu, ktorý vznikol z dôvodu nezrovnalostí tranzitu Spoločenstva.
30. Na základe vyšetrovania, ktoré viedli talianske orgány, sa zistilo, že v prípade 11 dokumentov z 201 nedošlo k nezákonnosti. V uvedených prípadoch boli colné konania riadne skončené, avšak úrad určenia oneskorene predložil dôkaz výstupnému úradu. Vzhľadom na tieto okolnosti talianske úrady oznámili Komisii oznámením z 31. júla 2001, že zaplatia úroky z omeškania len za colné operácie, v ktorých sa zistili nezrovnalosti. Pokiaľ ide o tie dokumenty, o ktorých sa len v priebehu vyšetrovania zistilo, že nedošlo k nezrovnalostiam, talianske orgány odmietli zaplatiť úroky z omeškania. Okrem toho v tejto súvislosti, na základe skutočnosti, že dokumenty o tranzite boli predložené colnému úradu určenia, tvrdili, že nevznikol žiadny colný dlh v zmysle článku 204 CKS. Talianske orgány teda tvrdili, že nie sú povinné zaplatiť príslušné úroky z omeškania.
31. Keďže talianske orgány neboli ochotné zaplatiť uvedené úroky z omeškania, Komisia zaslala Talianskej republike výzvu z 3. februára 2004, v ktorej žiadala zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 847,06 eura za colné operácie, ktoré boli riadne skončené, ale v súvislosti s nimi boli príslušné vlastné zdroje zaúčtované oneskorene. Keďže Taliansko listom z 8. júna 2004 opäť oznámilo Komisii, že nezaplatí uvedené úroky z omeškania, Komisia prijala 5. júla 2005 odôvodnené stanovisko, v ktorom ho opäť vyzvala na zaplatenie úrokov z omeškania do dvoch mesiacov od doručenia tohto stanoviska.
32. V odpovedi na toto stanovisko talianske orgány potvrdili svoj úmysel nezaplatiť úroky z omeškania.
B – Konanie o porušení 2006/2266
33. V rámci konania o porušení 2006/2266 Komisia uviedla štyri tranzitné operácie na základe dohovoru TIR, v súvislosti s ktorými konštatovala, že príslušný režim nebol skončený v lehotách uvedených v článku 11 dohovoru TIR. Keďže karnet TIR nebol včas uvoľnený, príslušné orgány mali vyžadovať zaplatenie poplatkov. Tým, že to neurobili, tranzitná operácia nebola zákonná a z tohto dôvodu podľa Komisie vznikol colný dlh. Z dôvodu oneskoreného zaúčtovania vlastných zdrojov, na ktoré malo Spoločenstvo nárok na základe tohto colného dlhu, Komisia žiadala od talianskych orgánov zaplatenie úrokov z omeškania.
34. Obdobne ako v konaní 2003/2241, aj v tomto konaní talianske orgány odmietli zaplatiť úroky z omeškania. Tvrdili, že pri neexistencii colného dlhu mení platba úrokov z omeškania svoju povahu. Týmto spôsobom nadobúdajú úroky z omeškania povahu sankcie, uloženej za formálne porušenie lehôt stanovených nariadením č. 1552/89 na uskutočnenie tam upravených operácií.
35. Komisia listom zo 4. júla 2006 poslala Talianskej republike výzvu, v ktorej žiadala od talianskych orgánov zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 3 322 eur. Keďže Komisia na túto výzvu nedostala žiadnu odpoveď, 12. októbra 2006 poslala talianskym orgánom odôvodnené stanovisko.
36. V odpovedi na odôvodnené stanovisko z 12. decembra 2006 talianske orgány odmietli zaplatiť uvedené úroky z omeškania.
C – Žaloba Komisie
37. Keďže v rámci postupu pred začatím konania v konaniach 2003/2241 a 2006/2266 talianske orgány odmietli zaplatiť úroky z omeškania, Komisia sa rozhodla podať žalobu o nesplnenie povinnosti proti Taliansku.
38. Komisia v žalobe navrhuje, aby Súdny dvor:
– určil, že Talianska republika si tým, že odmietla zaplatiť Komisii úroky z omeškania v celkovej sume 847,06 eura za oneskorené zaúčtovanie ciel a tým, že nezosúladila vnútroštátne ustanovenia s normami Spoločenstva vo vzťahu k zaúčtovaniu nesporných colných operácií krytých celkovou zárukou vyplývajúcich z tranzitu Spoločenstva, ako aj
– tým, že odmietla zaplatiť Komisii úroky z omeškania v celkovej sume 3 322 eur, týkajúce sa nedodržania termínov stanovených právnym poriadkom Spoločenstva na zaúčtovanie ciel do položky „A“ v rámci tranzitu v zmysle dohovoru TIR,
nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú v zmysle nariadenia č. 1552/89 a osobitne z jeho článku 6 ods. 2 písm. a) nahradeného od 31. mája 2000 nariadením č. 1150/2000 a osobitne z jeho článku 6 ods. 3 písm. a),
– zaviazal Taliansku republiku na náhradu trov konania.
39. Talianska republika navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol žalobu,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
IV – Konanie pred Súdnym dvorom
40. Žaloba Komisie bola doručená do kancelárie Súdneho dvora 8. júna 2007, vyjadrenie k žalobe dňa 19. júla 2007. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 17. apríla 2008, zástupcovia Komisie a Talianskej republiky predniesli svoje ústne obhajoby a odpovedali na otázky Súdneho dvora.
V – Tvrdenia účastníkov konania
41. Pokiaľ ide o konanie 2003/2241, Komisia tvrdí, že keďže výstupnému úradu nebol predložený dôkaz o skončení predpísanej colnej operácie v stanovenej lehote, príslušná operácia sa musí považovať za nezákonnú, a preto v tomto prípade vznikol colný dlh. Komisia opiera svoje tvrdenie o smerovanie judikatúry, z ktorej vyplýva, že keď „zásielky prepustené do režimu vonkajšieho tranzitu Spoločenstva neboli predložené úradu určenia v stanovenej lehote, platí, že došlo k vzniku colného dlhu a za jeho dlžníka sa považuje hlavný zodpovedný“.(7)
42. Komisia tvrdí, že príslušný členský štát je v takomto prípade povinný žiadať od hlavného dlžníka dôkaz o zákonnosti tranzitnej operácie a ak tento dôkaz nebol predložený v lehote, členský štát musí pristúpiť k vymáhaniu dlžných ciel. Komisia zdôrazňuje, že lehoty stanovené v tejto súvislosti právom Spoločenstva sú kogentné, čím sa umožňuje jednotné uplatňovanie ustanovení v oblasti vymáhania ciel. Keď lehoty uvedené v článku 379 nariadenia č. 2454/93 uplynú, členský štát je povinný v súlade s článkom 6 nariadenia č. 1552/89 bez odkladu zapísať príslušné sumy na účet vlastných zdrojov a sprístupniť ich Komisii v súlade s článkom 10 tohto nariadenia.
43. Komisia ďalej poukazuje na článok 11 nariadenia č. 1552/89, na základe ktorého musí členský štát platiť úroky z omeškania za akékoľvek omeškanie v prípade vkladu na dotknutý účet. Podľa názoru Komisie už zo znenia tohto článku vyplýva, že povinnosť zaplatiť úroky vyplýva z neuskutočnenia vkladu na účet bez ohľadu na akúkoľvek ďalšiu podmienku. V tejto súvislosti Komisia uvádza, že úroky, ktorých platba sa vyžaduje v tomto prípade, nie sú úrokmi z omeškania s platbou, ale úroky splatné priamo na základe skutočnosti, že colný dlh nebol zaúčtovaný na účte vlastných zdrojov, alebo bol zaúčtovaný s omeškaním. Táto povinnosť existuje aj vtedy, ak hlavná povinnosť nie je vymáhateľná, keďže neskôr sa ukázalo, že colná operácia bola vykonaná zákonne.
44. Komisia odmieta aj tvrdenie talianskej vlády, podľa ktorého sa platba úrokov v tomto prípade rovná sankcii. V tejto súvislosti uvádza, že v občianskom práve platí jasne stanovená zásada, že účelom úrokov z omeškania je na jednej strane nahradiť veriteľovi škodu za nemožnosť nakladať v stanovený deň s určitými finančnými zdrojmi a na druhej strane viesť dlžníka k včasnému splneniu svojich záväzkov. Komisia okrem toho zdôrazňuje, že platba úrokov vyplýva z porušenia povinností stanovených právom Spoločenstva bez ohľadu na to, či Spoločenstvu skutočne vznikla nejaká škoda na majetku.
45. Pokiaľ ide o konanie 2006/2266, Komisia tvrdí, že výstupný colný úrad mal pristúpiť k vymáhaniu ciel v okamihu uplynutia lehoty stanovenej v článku 11 dohovoru TIR. Keďže výstupnému úradu nebol predložený dôkaz o skončení tranzitnej operácie v lehote 15 mesiacov odo dňa prijatia karnetu TIR týmto úradom, dotknuté operácie sa považujú za nezákonné a v dôsledku toho vzniká colný dlh. V tomto prípade mal členský štát zaúčtovať nárok Spoločenstva na vlastné zdroje podľa článku 2 nariadenia č. 1552/89, akonáhle príslušné správne orgány mohli vypočítať výšku tohto nároku. Talianske orgány mali preto v zmysle článku 6 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1552/89 zaúčtovať nárok Spoločenstva na vlastné zdroje najneskôr v prvý pracovný deň po 19. dni druhého mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom nárok vznikol. Komisia dodáva, že tieto orgány mali zaslať žiadosť o zaplatenie týchto súm v zmysle článku 11 ods. 2 dohovoru TIR čo najrýchlejšie tri mesiace odo dňa, keď bolo záručné združenie upovedomené o tom, že karnet TIR ešte nebol uvoľnený.
46. Taliansko predovšetkým uvádza, že podľa neho neboli splnené podmienky vzniku povinnosti zaplatiť úroky z omeškania podľa článku 11 nariadenia č. 1150/2000. Na základe tohto ustanovenia sa vyžaduje platba úrokov pri akomkoľvek omeškaní v prípade vkladu na účet, ale podľa jeho názoru v tomto prípade nevznikla žiadna povinnosť vkladu.
47. Taliansko zdôrazňuje, že v konkrétnom prípade z oneskoreného skončenia colných operácií nevznikla Spoločenstvu žiadna škoda na majetku, a teda, že neexistuje žiadna povinnosť zaplatiť úroky. Ak by sa v tomto prípade vyžadovalo zaplatenie úrokov z omeškania, znamenalo by to, že by sa týmto úrokom priznala sankčná funkcia, ktorú nemôžu mať. Úroky z omeškania sú spojené s omeškaním so zaplatením dlžných súm a ich cieľom je nahradiť veriteľovi finančnú stratu, ktorú utrpel z dôvodu nemožnosti nakladať s týmito peňažnými sumami. Naopak, sankcia je spojená s formálnym porušením povinností a neodkazuje na určitú finančnú stratu.
48. Taliansko sa domnieva, že rozhodnutia vo veciach Komisia/Nemecko(8) a Komisia/Holandsko(9), na ktoré odkazuje Komisia vo svojej žalobe, sa v tomto prípade nemôžu uplatniť, pretože v uvedených prípadoch išlo o skutočne dlžné sumy. V oboch uvedených veciach skutočne vznikol colný dlh z dôvodu nezrovnalostí v tranzitných operáciách a žalované členské štáty túto skutkovú okolnosť nepopierali. V tomto prípade naopak Komisia žiada splnenie vedľajšieho záväzku – čiže zaplatenie úrokov z omeškania – pri neexistencii hlavného záväzku, čiže colného dlhu.
49. Taliansko tiež tvrdí, že sporné tranzitné operácie sa uskutočnili v rokoch 1996 a 1997, keď existovali ťažkosti vo fungovaní tranzitu Spoločenstva. Práve z tohto dôvodu, pri neexistencii usmernení o nezákonnosti colných operácií, talianske orgány nezačali ihneď vymáhať nároky s cieľom, aby sa vyhli tomu, že by museli vracať protiprávne zaplatené sumy. V tomto období Európsky parlament ustanovil osobitnú komisiu, ktorej úlohou bolo zavedenie väčšej prísnosti pri posielaní dokumentov o tranzite a informatizácia colných konaní.
VI – Posúdenie generálnym advokátom
A – Úvod
50. V tomto konaní Komisia navrhuje, aby sa určilo, že Talianska republika, ktorá odmietla zaplatiť úroky z omeškania za oneskorené pripísanie vlastných zdrojov na účet Spoločenstva v prípade, keď tovar prišiel v potrebnom čase na úrad určenia, ale príslušný dôkaz bol predložený výstupnému úradu oneskorene, si nesplnila svoju povinnosť.
51. V týchto návrhoch sa budem v prvom rade zaoberať otázkou obdobia, na ktoré sa odkazuje v žalobe Komisie, potom stručne objasním colný režim vonkajší tranzit a napokon preskúmam dôvodnosť žaloby Komisie. Pri preskúmaní dôvodnosti žaloby Komisie sa budem zaoberať tromi základnými otázkami. V prvom rade, či v tomto prípade vznikol colný dlh. V druhom rade, či talianske orgány boli v tomto prípade povinné zaúčtovať nárok Spoločenstva na vlastné zdroje. V treťom rade, či za okolností tohto prípadu bolo Taliansko povinné zaplatiť úroky z omeškania.
B – Obdobie, na ktoré sa odkazuje v žalobe Komisie
52. Z písomných pripomienok účastníkov konania doručených Súdnemu dvoru vôbec jasne nevyplýva, v akom období nastali príslušné porušenia a na aké obdobie odkazuje žaloba Komisie. Komisia v žalobe iba uvádza, že kontrola vlastných zdrojov sa uskutočnila v apríli 1994. Taliansko naopak vo svojich písomných pripomienkach tvrdí, že kontrola sa uskutočnila v rokoch 1993, 1994, 1995 a 1996, zatiaľ čo ďalej v pripomienkach zdôrazňuje, že sporné tranzitné operácie sa uskutočnili v rokoch 1996 a 1997.
53. Na ústnom pojednávaní Komisia objasnila, že jej žaloba sa odvoláva na nezrovnalosti konštatované v roku 1994.
C – Colný režim vonkajší tranzit
54. Podľa článku 91 ods. 1 CKS colný režim vonkajší tranzit umožňuje prepravu tovaru, za ktorý nie je potrebné platiť clá, medzi dvoma miestami v rámci colného územia Spoločenstva.(10) Preprava v colnom režime vonkajší tranzit sa môže v zmysle článku 91 ods. 2 písm. a) a b) CKS uskutočniť buď vo vonkajšom tranzitnom colnom režime Spoločenstva, alebo na podklade karnetu TIR. Článok 92 CKS stanovuje, že colný režim vonkajšieho tranzitu sa končí, keď sa tovar a zodpovedajúce doklady predložia na colnom úrade určenia v súlade s ustanoveniami platnými pre daný colný režim.
55. Považujem za vhodné upresniť, že je potrebné rozlišovať medzi „koncom“ („la fin“) a „skončením“ („l’apurement“) colného režimu. Ako je už vyššie uvedené, colný režim končí, keď sa tovar a zodpovedajúce dokumenty predložia na colnom úrade určenia. Naopak, colný režim je skončený, keď sa výstupnému úradu doručí dôkaz o konci colnej operácie a keď výstupný úrad vybaví colnú dokumentáciu.(11) V tomto prípade teda colný režim končil včas, ale nebol skončený v lehote. Musím ďalej uviesť, že pôvodné znenie CKS obsahuje v článku 92 len vymedzenie konca colného režimu, zatiaľ čo následne bol k prvému odseku článku 92 doplnený druhý odsek, ktorý vymedzuje skončenie tohto režimu.(12)
1. Colný režim vonkajší tranzit
56. Vonkajší tranzit Spoločenstva je upravený v časti II nariadenia č. 2454/93, konkrétne v hlave II kapitole 4. Táto kapitola upravuje osobitný režim vonkajšieho tranzitu Spoločenstva a všetky fázy, na ktoré sa delí. Ak zásielka, ktorá je vo vonkajšom tranzite Spoločenstva, nebola predložená úradu určenia, podľa článku 378 nariadenia č. 2454/93 sa má za to, že k nezrovnalosti došlo v členskom štáte, ktorému patrí výstupný úrad, alebo v členskom štáte, ktorému patrí tranzitný úrad v mieste vstupu do Spoločenstva, ktorému bolo odovzdané avízo o tranzite.
57. Podľa článku 379 nariadenia č. 2454/93, v takom prípade musí štát výstupného úradu upovedomiť hlavného dlžníka do konca 11. mesiaca nasledujúceho po dátume registrácie tranzitného vyhlásenia Spoločenstva a musí od neho vyžadovať, aby poskytol dôkaz o zákonnosti tranzitnej operácie. Po uplynutí tejto trojmesačnej lehoty musí príslušný členský štát pristúpiť k vymáhaniu príslušných ciel, ktoré sa potom zaúčtujú v súlade s článkom 6 nariadenia č. 1552/89, a teda najneskôr v prvý pracovný deň po 19. dni druhého mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom vznikol nárok Spoločenstva na vlastné zdroje.
2. Colný režim na podklade karnetu TIR
58. Dohovor TIR bol podpísaný v Ženeve (Švajčiarsko) 14. novembra 1975 a Taliansko je zmluvnou stranou tohto dohovoru.(13) Európske hospodárske spoločenstvo schválilo tento dohovor nariadením Rady (EHS) č. 2112/78 z 25. júla 1978.(14) Pre Spoločenstvo nadobudol účinnosť 20. júna 1983.(15)
59. Dohovor TIR v článku 4 stanovuje, že tovar prepravovaný na podklade karnetu TIR, ktorý je ustanovený týmto dohovorom, nepodlieha na pohraničných colniciach plateniu alebo zloženiu dovozných alebo vývozných ciel a poplatkov. Na uplatnenie týchto zjednodušení je potrebné, aby tovar sprevádzal počas celej prepravy jednotný dokument, karnet TIR, ktorý slúži na kontrolu zákonnosti operácie.
60. Ak nebol karnet TIR uvoľnený, colná operácia nebola vykonaná zákonne. V takom prípade článok 11 ods. 1 dohovoru TIR stanovuje, že príslušné orgány musia do jedného roka do prijatia karnetu TIR colnými úradmi písomne upovedomiť záručné združenie, že karnet nebol uvoľnený. Žiadosť o zaplatenie ciel musí byť odoslaná záručnému združeniu podľa článku 11 ods. 2 dohovoru TIR najskôr tri mesiace a najneskôr do dvoch rokov odo dňa, keď bolo toto združenie upovedomené o tom, že karnet ešte nebol uvoľnený.(16)
61. Keď sa zistí, že pri preprave uskutočnenej na podklade karnetu TIR došlo k priestupku alebo k nezrovnalosti v určitom členskom štáte, tento členský štát musí – tak, ako ustanovuje článok 454 nariadenia č. 2454/93 – pristúpiť k vymáhaniu ciel a ostatných poplatkov, ktoré môžu byť splatné v súlade s ustanoveniami Spoločenstva alebo vnútroštátnymi ustanoveniami. Akonáhle príslušné orgány získajú oprávnenie pristúpiť k vymáhaniu ciel od záručného združenia, musia ich zaúčtovať podľa článku 6 nariadenia č. 1552/89. To znamená, že na vzťah medzi členským štátom a Spoločenstvom, týkajúci sa vlastných zdrojov a zaúčtovania týchto zdrojov v prospech Spoločenstva, sa vzťahuje právo Spoločenstva. Preto sa v tomto prípade ustanovenia práva Spoločenstva o vlastných zdrojoch vzťahujú aj na zaúčtovanie vlastných zdrojov, ktoré sú dôsledkom nedodržania dohovoru TIR.
D – Colný dlh
62. Prvou otázkou, na ktorú treba odpovedať, pokiaľ ide o povinnosť talianskych orgánov zaplatiť úroky, je otázka, či v tomto prípade vznikol colný dlh.
63. S poukazom na túto otázku musím objasniť, že je potrebné rozlišovať na jednej strane medzi normatívnym základom vzniku colného dlhu, čiže vzťahom, z ktorého colný dlh vzniká, a na druhej strane normatívnym základom alebo vzťahom, z ktorého vyplýva povinnosť členského štátu zaúčtovať vlastné zdroje Spoločenstva.(17) Vzťahy medzi členskými štátmi a podnikmi, pokiaľ ide o colné vyhlásenia, ukladanie a vymáhanie ciel pri dovoze a vývoze, sú upravené colnými predpismi.(18) Vzťahy medzi Spoločenstvom a členskými štátmi v súvislosti so zistením a možnosťou nakladať s vlastnými zdrojmi sú naopak upravené predpismi o vlastných zdrojoch.
64. Vo svojej žalobe Komisia tvrdí, že keď výstupnému úradu nie je predložený dôkaz o skončení colného režimu v stanovenej lehote, je potrebné považovať colnú operáciu za nezákonnú, čo vedie k vzniku colného dlhu. Taliansko naopak tvrdí, že colný dlh nikdy nevznikol, pretože zásielka bola predložená úradu určenia včas; podľa jeho názoru na vznik colného dlhu nemá vplyv okolnosť, že úrad určenia odoslal potvrdenie o zákonnosti colnej operácie oneskorene.
65. S poukazom na tieto tvrdenia treba predovšetkým objasniť skutkový stav v tomto prípade. Výstupný úrad určil lehotu na predloženie tovaru úradu určenia.(19) Tovar bol predložený úradu určenia v lehote, avšak tento úrad ihneď neodoslal výstupnému úradu dokumenty, ktoré by to mali preukázať.(20)
66. Článok 379 ods. 1 nariadenia č. 2454/93 stanovuje, že ak „zásielka nebola predložená úradu určenia“, výstupný úrad musí túto skutočnosť oznámiť hlavnému dlžníkovi. Na základe prísneho gramatického výkladu sa toto ustanovenie skutočne nevzťahuje na tento prípad, v ktorom bol tovar predložený úradu určenia v lehote a výstupný úrad o tom nebol informovaný. Napriek tomu sa domnievam, že je potrebné vykladať toto ustanovenie z hľadiska výstupného úradu, a teda v tom zmysle, že keď tento úrad nebol informovaný o včasnom predložení tovaru, musí sa domnievať, že tento tovar nebol predložený úradu určenia.(21) Keby sa prijal iný výklad článku 379 ods. 1 nariadenia č. 2454/93, konanie, ktorého účelom je podľa odseku 2 tohto článku preukázať zákonnosť tranzitnej operácie, by stratilo svoj zmysel. Ak by sa odsek 1 tohto článku obmedzoval na úpravu situácií, keď tovar skutočne nebol predložený úradu určenia, nebolo by možné následne preukázať, že tovar bol predložený úradu určenia. Takúto argumentáciu potvrdzuje článok 380 písm. a) nariadenia č. 2454/93, v súlade s ktorým sa môže predložiť ako dôkaz zákonnosti tranzitnej operácie „dokument potvrden[ý] colnými orgánmi, z ktorého je zrejmé, že príslušný tovar bol predložený úradu určenia“.
67. Vzhľadom na to, že z hľadiska výstupného úradu zásielka nebola predložená úradu určenia, výstupný úrad musí žiadať od hlavného dlžníka potvrdenie o zákonnosti tranzitnej operácie. Pokiaľ nevyžaduje takéto potvrdenie od hlavného dlžníka, dôsledok tohto nesplnenia pre výstupný úrad (a nie pre hlavného dlžníka) je podľa môjho názoru rovnaký ako v prípade, keď tento úrad nedostane od dlžníka uvedené potvrdenie o zákonnosti tranzitnej operácie – a teda v zmysle článku 2 nariadenia č. 1552/89 vznikne nárok Spoločenstva na vlastné zdroje a s tým povinnosť výstupného úradu zaúčtovať ich na účet vlastných zdrojov Spoločenstva.
68. Z rozsudkov vo veciach Komisia/Nemecko(22) a Komisia/Holandsko(23), na ktoré odkazuje Komisia, vyplýva, že ak „zásielky prepustené do režimu vonkajšieho tranzitu Spoločenstva neboli predložené úradu určenia v stanovenej lehote, platí, že došlo k vzniku colného dlhu a za jeho dlžníka sa považuje hlavný zodpovedný“.(24) Tento predpoklad potvrdzujú aj návrhy, ktoré v týchto dvoch veciach predložila generálna advokátka Stix-Hackl, ktorá zdôrazňuje, že z článku 378 ods. 1 a 2 nariadenia č. 2454/93 – a teda ak zásielka nebola predložená úradu určenia – vyplýva „právna domnienka“ v súvislosti so vznikom colného dlhu a v súvislosti s postavením hlavného dlžníka ako colného dlžníka.(25) Obdobne sa môže uplatniť táto judikatúra aj na prípad, keď výstupnému úradu nebol doručený dôkaz o skutočnosti, že tovar bol predložený úradu určenia.
69. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, preto v tomto prípade nemôžeme povedať, že skutočne vznikol colný dlh. Po uplynutí lehoty stanovenej výstupným úradom na predloženie tovaru úradu určenia vznikla v skutočnosti len domnienka colného dlhu.(26) Proti tejto domnienke je prípustný dôkaz opakom (praesumptio iuris tantum), a teda je možné spôsobiť jej neplatnosť, ak dotknutý subjekt preukáže, že colná operácia bola riadne skončená. Dôkazné bremeno v takomto prípade nesie ten, kto namieta proti domnienke.(27) Pokiaľ ide o otázku, kto je oprávnený namietať proti tejto domnienke, je potrebné rozlišovať dva prípady.
70. Prvý je, že výstupný úrad požiadal hlavného dlžníka o dôkaz o zákonnosti tranzitnej operácie podľa článku 379 ods. 2 nariadenia č. 2454/93. Ako zdôraznila generálna advokátka Stix-Hackl v bode 49 svojich návrhov vo veciach Komisia/Holandsko (vec C‑460/01) a Komisia/Nemecko (vec C‑104/02)(28), hlavný dlžník môže v lehote troch mesiacov odo dňa prijatia oznámenia o nezákonnosti tranzitnej operácie namietať proti domnienke, týkajúcej sa existencie colného dlhu a preukázať, že nezákonnosť nevznikla z dôvodu jeho správania. Po uplynutí tejto lehoty už hlavný dlžník nemôže namietať proti domnienke existencie colného dlhu, ale môžu proti nej namietať colné orgány tým, že preukážu, že tovar bol predložený úradu určenia včas. Druhý prípad je, že výstupný úrad nepožiadal o takýto dôkaz hlavného dlžníka. V takom prípade podľa mňa môže proti domnienke týkajúcej sa existencie colného dlhu namietať ako hlavný dlžník, tak aj colné orgány, a to tiež po uplynutí 14 mesiacov odo dňa, keď bol tovar prepustený do režimu tranzitu.
71. V tomto prípade je teda potrebné domnievať sa, že vznikla domnienka existencie colného dlhu, pričom sa považuje za neplatnú od okamihu, keď úrad určenia predložil výstupnému úradu dôkaz, že tovar bol predložený tomuto úradu určenia včas.
E – Povinnosť zaúčtovať nárok Spoločenstva na vlastné zdroje
72. Druhou otázkou, na ktorú je potrebné odpovedať, je, či talianske orgány boli v tomto prípade povinné zaúčtovať vlastné zdroje v prospech Spoločenstva. Na účely zistenia nároku Spoločenstva na vlastné zdroje je významný článok 2 nariadenia č. 1552/89 a článok 2 nariadenia č. 1150/2000.
73. Komisia v žalobe odkazuje jednak na nariadenie č. 1552/89, ako aj na nariadenie č. 1150/2000, ktoré nahradilo prvé citované nariadenie od 31. mája 2000. Treba preto predovšetkým objasniť, aké nariadenie sa má uplatniť v tomto prípade.(29) Pokiaľ ide o uplatnenie ustanovení oboch nariadení, musím uviesť, že v prípade, ak sa právo Spoločenstva zmenilo a doplnilo počas postupu pred začatím konania, Komisia je oprávnená domáhať sa určenia nesplnenia povinností majúcich svoj pôvod v pôvodnej verzii aktu Spoločenstva, následne zmenenej alebo zrušenej, ktoré nové ustanovenia zachovali.(30) Naopak, predmet sporu nemožno rozšíriť na povinnosti vyplývajúce z nových ustanovení, ktoré nemajú svoj ekvivalent v pôvodnej verzii dotknutého aktu, inak dôjde k porušeniu podstatných formálnych náležitostí riadneho konania o nesplnení povinností.(31)
74. Článok 2 nariadenia č. 1552/89 bol nahradený článkom 2 nariadenia č. 1150/2000. Článok 2 nariadenia č. 1552/89 stanovoval, že nárok Spoločenstva na vlastné zdroje je zistený, akonáhle príslušný orgán členského štátu upovedomil dlžníka o sume, ktorú je povinný uhradiť; toto upovedomenie sa vykoná, akonáhle je dlžník známy a príslušné správne orgány môžu vypočítať výšku nároku pri dodržaní všetkých ustanovení Spoločenstva uplatniteľných na danú oblasť. Článok 2 nariadenia č. 1150/2000 naopak stanovuje, že nárok Spoločenstva na vlastné zdroje vzniká bezodkladne po splnení podmienok týkajúcich sa zápisu nároku do účtovných kníh a upovedomenia dlžníka, ktoré sú ustanovené v colných predpisoch. Znenie článku 2 bolo teda zmenené a doplnené s nadobudnutím účinnosti nového nariadenia, a preto je v tomto prípade potrebné uplatniť znenie prvého nariadenia.
75. Talianska vláda na ústnom pojednávaní objasnila, že talianske orgány neoznámili hlavnému dlžníkovi sumu, ktorú je povinný uhradiť. Bez ohľadu na to však nárok Spoločenstva na vlastné zdroje v každom prípade vznikol, akonáhle uplynuli lehoty uvedené v článku 379 nariadenia č. 2454/93, a teda najneskôr po uplynutí 14 mesiacov od okamihu, keď bol tovar predložený výstupnému úradu. V prípade dohovoru TIR vznikol takýto nárok Spoločenstva, keď uplynuli lehoty uvedené v článku 11 dohovoru, a teda po období aspoň jedného roku a troch mesiacov – spolu teda 15 mesiacov – najdlhšie do troch rokov, od prijatia karnetu TIR.
76. Talianske orgány mali zaúčtovať nárok Spoločenstva na vlastné zdroje podľa článku 6 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1552/89, ktorý stanovuje, že nároky vzniknuté v súlade s článkom 2 sa zapisujú do účtovných záznamov najneskôr v prvý pracovný deň po 19. dni druhého mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom nárok vznikol. Totožné ustanovenie článku 6 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1552/89 je uvedené v článku 6 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 1150/2000; preto je možné na základe vyššie uvedených zásad uplatniť aj nasledujúce nariadenie. Z judikatúry vyplýva, že členské štáty sa nemôžu vyhnúť zisteniu pohľadávok, aj keď ich spochybňujú, pretože by to viedlo k rozvráteniu finančnej rovnováhy Spoločenstiev konaním členského štátu.(32) Členské štáty sú oslobodené od povinnosti ponechať dotknuté sumy k dispozícii Komisii výhradne v prípade, ak z dôvodu vis maior tieto sumy nemohli vybrať, alebo keď je zrejmé, že vyberanie je úplne nemožné z dôvodov, ktoré nemožno prisúdiť členským štátom.(33)
77. Po uplynutí vyššie uvedených lehôt stačí na vznik povinnosti zaúčtovania nároku Spoločenstva na vlastné zdroje domnienka existencie colného dlhu. Z tohto hľadiska teda nie je podstatné, či výstupný colný úrad vedel s istotou, či vznikol colný dlh hlavného dlžníka. Z hľadiska colného úradu sa tento colný dlh považuje za existujúci a na základe tejto domnienky musí pristúpiť k zaúčtovaniu nároku Spoločenstva na vlastné zdroje. Hľadisko hlavného dlžníka, o ktoré sa opiera talianska vláda vo svojich pripomienkach, nie je v tejto veci podstatné; okolnosť, že tomuto hlavnému dlžníkovi de facto nevznikol colný dlh podľa článku 204 CKS, má význam pre výstupný colný úrad len vtedy, keď budú tomuto úradu predložené colné dokumenty a bude konštatovať, že pri colnej operácii nedošlo k žiadnej nezrovnalosti a že colný režim je skončený. Môžem teda povedať, že hlavný dlžník si splnil svoju povinnosť v rámci colného režimu vonkajší tranzit, keď predložil úradu určenia tovar a zodpovedajúce dokumenty, zatiaľ čo výstupný colný úrad si splnil svoju povinnosť, keď preveril colné dokumenty a konštatoval, že v rámci colného režimu vonkajší tranzit nedošlo k nezrovnalostiam.
78. Talianske orgány boli teda povinné zaúčtovať vlastné zdroje v prospech Spoločenstva.
F – Úroky z omeškania
79. Treťou a rozhodujúcou otázkou v tejto veci je, či členský štát colného úradu, ktorý mal povinnosť zaúčtovať nárok Spoločenstva na vlastné zdroje, musí zaplatiť úroky z omeškania odo dňa, keď tomuto členskému štátu vznikla povinnosť pripísať tieto zdroje na účet Spoločenstva až do dňa, keď sa preukázalo, že domnienka existencie colného dlhu je vyvrátená. Povinnosti colného úradu zaúčtovať vlastné zdroje v rámci colného právneho vzťahu totiž zodpovedá povinnosť vkladu na účet Spoločenstva na ťarchu členského štátu v rámci vzťahu s týmto Spoločenstvom. Preto je členský štát povinný zaplatiť úroky z omeškania za obdobie, v ktorom sa mali vlastné zdroje nachádzať na účte Spoločenstva, pokiaľ colné úrady členského štátu riadne zaúčtovali takéto zdroje.
80. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, článok 11 nariadenia č. 1552/89 stanovuje, že „akékoľvek omeškanie(34) v prípade vkladu [vlastných zdrojov] na účet“ Spoločenstva má pre príslušný členský štát za následok vznik povinnosti platiť úroky. Totožné ustanovenie je uvedené v článku 11 nariadenia č. 1150/2000. Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že existuje neoddeliteľná súvislosť medzi povinnosťou zistiť vlastné zdroje Spoločenstiev, povinnosťou pripísať tieto zdroje na účet Komisie v stanovených lehotách a napokon povinnosťou zaplatiť úroky z omeškania.(35) Tieto úroky z omeškania možno požadovať bez ohľadu na to, z akého dôvodu došlo k oneskorenému pripísaniu týchto zdrojov na účet Komisie.(36) Z toho vyplýva, že podľa judikatúry sa nemá rozlišovať medzi prípadom, keď členský štát zistil vlastné zdroje bez ich zaúčtovania a prípadom, v ktorom ich vôbec nezistil.(37)
81. Podľa môjho názoru sa však tieto zásady uplatnia len vtedy, keď skutočne existuje colný dlh a len dovtedy, kým platí domnienka existencie colného dlhu, a preto sú zdroje skutočne dlžné. Uplatnenie týchto zásad nie je však možné od okamihu, keď sa preukáže, že colný dlh v skutočnosti neexistoval a následne zanikne aj nárok Spoločenstva na pripísanie vlastných zdrojov alebo nárok na už zaúčtované vlastné zdroje.
82. Teraz musím podrobnejšie objasniť súvislosť medzi právnou úpravou vzťahu medzi členským štátom a podnikom (colnoprávny vzťah) a úpravou vzťahu medzi členským štátom a Spoločenstvom (vzťah, ktorý sa týka vlastných zdrojov Spoločenstva). Zo všeobecného hľadiska nevyplýva ochrana finančných záujmov Spoločenstva zo zavedenia colnej únie, ale predstavuje samostatný cieľ, ktorý Zmluva uviedla v piatej časti, hlave II (Finančné ustanovenia) a nie v tretej časti, ktorá upravuje politiky Spoločenstva, okrem iného v kapitole 1, hlave I, colná únia.(38) Napriek tomu – ako vyplýva z návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Geelhoed vo veci Komisia/Dánsko – existuje súvislosť medzi colnoprávnymi predpismi a predpismi o vlastných zdrojoch Spoločenstva v tom zmysle, že podľa platných colných predpisov sú vnútroštátne colné orgány povinné vypočítať, vyrubiť a vybrať clo stanovené ako vlastné zdroje.(39) Členské štáty sú teda povinné prijať všetky potrebné opatrenia, aby sprístupnili Spoločenstvu vlastné zdroje, na ktoré má nárok. Členské štáty sú oslobodené od tejto povinnosti iba v prípade, ak z dôvodu vis maior tieto sumy nevybrali, alebo ak je zrejmé, že vyberanie je úplne nemožné z dôvodov, ktoré nemožno prisúdiť členským štátom.(40)
83. V určitých prípadoch môže byť colnoprávny vzťah úplne nezávislý na vzťahu týkajúcom sa vlastných zdrojov Spoločenstva. O takomto prípade rozhodoval Súdny dvor vo veci De Haan.(41) V tejto súvislosti Súdny dvor uznal existenciu rozlíšenia medzi povinnosťou zistiť nárok Spoločenstva na vlastné zdroje a právomocou členských štátov vymáhať splnenie colného dlhu zo strany hlavného dlžníka. V bode 34 tohto rozsudku Súdny dvor zdôraznil, že ak colné úrady nedodržia lehoty, stanovené colnými právnymi predpismi Spoločenstva, môže to viesť k plateniu úrokov z omeškania dotknutým členským štátom v rámci sprístupnenia vlastných zdrojov Spoločenstvu, avšak nemá to vplyv na vymáhateľnosť colného dlhu ani na možnosť týchto orgánov pristúpiť k vymáhaniu a posteriori. V nasledujúcej judikatúre Súdny dvor zdôraznil, že ak aj chyba spôsobená colnými orgánmi členského štátu má za následok, že dlžník nie je povinný zaplatiť sumu príslušného cla, nie je spôsobilá spochybniť povinnosť daného členského štátu zaplatiť úroky z omeškania a nároky, ktorých vznik mal byť zistený v rámci poskytnutia vlastných zdrojov.(42)
84. Existuje však podstatný rozdiel medzi prípadmi, v ktorých existuje colný dlh a členský štát nemôže pristúpiť k vymáhaniu z dôvodu chýb svojich colných úradov, a prípadmi, keď sa a posteriori zistí, že colný dlh neexistuje, ako v tomto prípade. Preto sa zásady, ktoré vypracoval Súdny dvor vo veci De Haan(43), nemôžu použiť na tento prípad.
85. Rovnako nie je možné v tomto prípade povedať, že po tom, ako členskému štátu vznikla povinnosť vkladu vlastných zdrojov na účet Spoločenstva, vzťah medzi členským štátom a Spoločenstvom bude úplne nezávislý na vzťahu medzi členským štátom a hlavným dlžníkom. To, že tieto dva režimy ostanú spojené aj po vzniku povinnosti vkladu vlastných zdrojov na účet Spoločenstva, implicitne uznáva aj Komisia. Keby sa Komisia domnievala, že povinnosť vkladu vlastných zdrojov pretrváva aj po preukázaní, že nevznikol colný dlh, požadovala by v žalobe aj určenie nesplnenia povinnosti z dôvodu nepripísania týchto zdrojov na účet Spoločenstva. Naopak, Komisia vo svojej argumentácii naznačuje, že keď sa zistí neexistencia colného dlhu, neexistuje už ani povinnosť vkladu vlastných zdrojov.
86. Úplná nezávislosť režimu vlastných zdrojov na colnoprávnom režime nemôže existovať aj z iného dôvodu. Článok 236 CKS totiž stanovuje, že dovozné alebo vývozné clo bude vrátené „ak sa zistí, že v čase, kedy bolo zaplatené, nebola suma tohto cla dlžná“.(44) Aj Súdny dvor vo svojej judikatúre potvrdil, že hlavný dlžník môže žiadať o vrátenie zaplatených súm, ak sa preukáže, že colná operácia sa skončila riadnym spôsobom.(45) Ak teda môže hlavný dlžník žiadať od členského štátu vrátenie neoprávnene zaplatených súm, zatiaľ čo pre členský štát by – bez ohľadu na to – naďalej existovala povinnosť vkladu týchto zdrojov na účet Spoločenstva, dotknutý členský štát by bol nútený platiť dvakrát tú istú sumu – raz Spoločenstvu a raz hlavnému dlžníkovi. Podľa môjho názoru však toto nie je cieľom ani colných predpisov, ani právnej úpravy o vlastných zdrojoch Spoločenstva.
87. Je teda potrebné konštatovať, že keď sa preukázala neplatnosť domnienky existencie colného dlhu, vyplynulo z toho tiež, že na účet Spoločenstva boli neoprávnene pripísané vlastné zdroje. Toto zistenie nezmení ani okolnosť, že v čase, keď ešte platila domnienka existencie colného dlhu, vnútroštátne colné úrady mali povinnosť zaúčtovať vlastné zdroje.
88. Zánik nároku Spoločenstva na vlastné zdroje má významné dôsledky aj na úroky, ktoré má prípadne zaplatiť členský štát za oneskorený vklad príslušných vlastných zdrojov. Domnievam sa, že v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že zánikom nároku Spoločenstva na vlastné zdroje zaniká aj jeho nárok na úroky z omeškania za prípadné oneskorené pripísanie týchto zdrojov. Na podporu tohto konštatovania je možné uviesť viaceré tvrdenia.
89. Povinnosť pripísať vlastné zdroje a povinnosť zaplatiť úroky z omeškania za oneskorené pripísanie majú medzi sebou vzťah hlavného záväzku voči vedľajšiemu záväzku. Keďže už neexistuje povinnosť vkladu – a teda hlavný záväzok – v súlade so zásadou accessorium sequitur principale zanikne aj vedľajší záväzok zaplatiť úroky za omeškanie s týmto vkladom. Úroky z omeškania sú určite typickým inštitútom občianskeho práva, ale je možné per analogiam preniesť základné zásady týkajúce sa tohto inštitútu do verejnoprávnej sféry colného práva a právnej úpravy o vlastných zdrojoch Spoločenstva. Keď sa analogicky uplatnia zásady občianskeho práva, konštatuje sa, že úroky z omeškania sú vždy spojené so zaplatením hlavného dlhu.
90. Sekundárna legislatíva Spoločenstva, ktorá sa vzťahuje na oblasť úrokov z omeškania, vychádza zo zásady vedľajšej povahy úrokov.(46) Túto zásadu uznáva aj právo mnohých členských štátov EÚ.(47) Vedľajšia povaha úrokov vyplýva aj z dokumentov rôznych expertných skupín na zjednotenie európskeho práva, ako aj z nástrojov medzinárodného práva. Napríklad v článku III.-3:708(1) spoločného rámcového referenčného projektu (Draft Common Frame of Reference) sa stanovuje, že dlžník musí zaplatiť úroky z omeškania, ak je v omeškaní so zaplatením určitej peňažnej sumy.(48) Obdobné ustanovenie je uvedené v článku 4.507(1) zásad európskeho zmluvného práva (Principles of European Contract Law)(49). Aj v článku 78 Dohovoru o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru je uvedené, že ak sa strana oneskorí s platením kúpnej ceny alebo inej peňažnej sumy, má druhá strana nárok na úroky z omeškania.(50) Žiadny z uvedených nástrojov neupravuje prípad, v ktorom má veriteľ nárok na úroky z omeškania aj vtedy, ak už neexistuje povinnosť zaplatiť dlžnú sumu.
91. Pokiaľ ide o občianskoprávny vzťah, ide v skutočnosti o vzťah na dvoch úrovniach pozostávajúci z hlavného a vedľajšieho záväzku, keďže dlžník v omeškaní so zaplatením musí platiť úroky z omeškania priamo na základe hlavného peňažného záväzku. V tomto prípade sa naopak vzťah člení na tri úrovne: najskôr vzniká colný dlh, potom vzniká povinnosť vkladu určitej sumy z titulu vlastných zdrojov a napokon povinnosť zaplatiť úroky z omeškania za oneskorené pripísanie tejto sumy. Existencia tohto vzťahu na troch úrovniach však nemôže podľa môjho názoru ovplyvniť konštatovanie, že Spoločenstvo nemá v tomto prípade nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Nárok Spoločenstva na vlastné zdroje zanikne, ak sa preukáže neplatnosť domnienky, že vznikol colný dlh, keďže právny režim, ktorý upravuje vlastné zdroje Spoločenstva, nemôže byť v tomto ohľade nezávislý na colnoprávnom vzťahu, aby umožnil úplne nezávislú existenciu povinnosti, ktorá vznikla v rámci tohto colnoprávneho vzťahu.
92. Platnosť argumentácie týkajúcej sa vedľajšej povahy úrokov z omeškania potvrdzuje skutočnosť, že ratio tejto argumentácie sa môže použiť aj v opačnom prípade, keď teda boli vlastné zdroje – na rozdiel od tohto prípadu – pripísané, hoci aj oneskorene, a členský štát zaplatil úroky z omeškania za oneskorené pripísanie, avšak po tomto pripísaní sa zistilo, že neexistuje colný dlh. Ako som už zdôraznila v návrhoch, prednesených vo veci Komisia/Dánsko, ak Spoločenstvo dostane príjmy ako vlastné zdroje Spoločenstva, na ktoré nemá nárok, dôjde k narušeniu finančnej rovnováhy Spoločenstva v neprospech členského štátu.(51) V takomto prípade by mohlo ísť o presun prostriedkov v prospech Spoločenstva bez právneho dôvodu.(52) Ak boli v podobnom prípade vlastné zdroje Spoločenstva pripísané oneskorene a členský štát zaplatil úroky za oneskorené pripísanie, mohol by podľa môjho názoru žiadať od Spoločenstva vrátenie jednak dotknutej sumy vlastných zdrojov, ako aj zaplatených úrokov z omeškania.
93. Ako správne podčiarkuje talianska vláda, na základe povinnosti zaplatiť úroky z omeškania by tieto úroky v tomto prípade nadobudli povahu sankcie. Účelom úrokov z omeškania istotne môže byť sankčná povaha, keďže majú za cieľ donútiť dlžníka zaplatiť včas, postihujúc ho za každý deň omeškania. Táto sankčná povaha úrokov je však spojená so skutočnou existenciou hlavného záväzku.(53) Svojou žalobou sa Komisia v skutočnosti pokúša dosiahnuť, aby sa vyplnila právna medzera, ktorá zjavne existuje, pokiaľ ide o sankciu za nesplnenie povinnosti členských štátov pristúpiť k pripísaniu vlastných zdrojov. Tento pokus Komisie možno skutočne chápať vzhľadom na možnosť, že sa páchajú priestupky a dochádza k obchádzaniu povinnosti vkladu vlastných zdrojov(54), napriek tomu by bolo v rozpore s povahou úrokov z omeškania, ak by tieto úroky nahradili účinný systém sankcií za porušovanie právnych predpisov Spoločenstva.
94. Domnievam sa, že túto medzeru v právnych predpisoch Spoločenstva je možné vyplniť viacerými spôsobmi. Komisia môže navrhnúť zmenu a doplnenie právnej úpravy Spoločenstva, aby sa pre uvedené porušenia ustanovila účinná aj finančná sankcia, ktorá by bola nezávislá na platení úrokov z omeškania. Z dôvodu porovnania musím pripomenúť, že v zásade ani v občianskom práve nie je vylúčená možnosť, že veriteľ vyžaduje od dlžníka ďalšiu náhradu, ktorá nesúvisí s platením úrokov z omeškania.(55) Aj v občianskom práve sú teda možné dodatočné sankcie za porušenie povinnosti zaplatiť včas. Okrem toho Komisia môže začať konanie o nesplnenie povinnosti proti členskému štátu podľa článku 226 ES za oneskorené pripísanie vlastných zdrojov. Skutočnosť, že členský štát nepripísal dotknuté zdroje, keď ešte platila domnienka existencie colného dlhu, môže podľa môjho názoru implikovať nesplnenie povinnosti tohto členského štátu. Otázka, či bola porušená povinnosť vkladu, keď ešte platila domnienka existencie colného dlhu, sa odlišuje od otázky týkajúcej sa povinnosti zaplatiť úroky, ak sa táto domnienka preukázala ako neplatná.
95. Na základe vyššie uvedenej argumentácie sa domnievam, že členský štát colného úradu, ktorý bol povinný zaúčtovať nárok Spoločenstva na vlastné zdroje, nie je povinný zaplatiť úroky z omeškania odo dňa, keď tomuto štátu vznikla povinnosť pripísať tieto zdroje na účet Spoločenstva, až do dňa, keď sa domnienka týkajúca sa existencie colného dlhu preukázala ako neplatná.
VII – Návrh
96. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:
– zamietol žalobu,
– zaviazal Komisiu Európskych spoločenstiev na náhradu trov konania.