ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta rozšírená komora)

zo 16. júna 2011 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Holandský trh s pivom – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Dôkaz o porušení – Prístup k spisu – Pokuty – Zásada rovnosti zaobchádzania – Primeraná lehota“

Vo veci T‑235/07,

Bavaria NV, so sídlom v Lieshoute (Holandsko), v zastúpení: pôvodne O. Brouwer, D. Mes, A. Stoffer, neskôr O. Brouwer, A. Stoffer a P. Schepens, advokáti,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne A. Bouquet, S. Noë a A. Nijenhuis, neskôr A. Bouquet a S. Noë, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci M. Slotboom, advokát,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na čiastočné zrušenie rozhodnutia Komisie K(2007) 1697 z 18. apríla 2007 týkajúceho sa konania o uplatnení článku 81 [ES] (vec COMP/B/37.766 – Holandský trh s pivom) a subsidiárne návrh na zníženie pokuty uloženej žalobkyni,

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora),

v zložení: sudcovia V. Vadapalas (spravodajca), vykonávajúci funkciu predsedu komory, A. Dittrich a L. Truchot,

tajomník: J. Plingers, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 24. marca 2010,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Skutkové okolnosti

1        Žalobkyňa Bavaria NV je spoločnosť, ktorej činnosť spočíva vo výrobe piva a osviežujúcich nealkoholických nápojov a v ich uvádzaní na trh.

2        Žalobkyňa je jedným zo štyroch hlavných aktérov na holandskom trhu s pivom. Ostatné pivovarnícke podniky prevažujúce na tomto trhu sú po prvé skupina Heineken (ďalej len „Heineken“), ktorej vedenie zabezpečuje spoločnosť Heineken NV a výrobu vykonáva dcérska spoločnosť Heineken Nederland BV, po druhé skupina InBev (ďalej len „InBev“), ktorá bola pred rokom 2004 známa pod názvom Interbrew a ktorej vedenie prináleží spoločnosti InBev SA a výroba dcérskej spoločnosti InBev Nederland NV, a po tretie skupina Grolsch (ďalej len „Grolsch“), ktorej riadenie zabezpečuje spoločnosť Koninklijke Grolsch NV.

3        Žalobkyňa a ostatné tri hlavné pivovarnícke podniky na tomto trhu predávajú svoje pivo konečnému spotrebiteľovi najmä prostredníctvom dvoch distribučných kanálov. Treba rozlišovať jednak medzi distribúciou v prevádzkach „horeca“, čiže v hoteloch, reštauráciách a kaviarňach, kde sa spotreba uskutočňuje na mieste, a jednak distribúciou „food“ v supermarketoch a obchodoch s vínom a liehovinami, kde je nákup piva určený na domácu spotrebu. Tento druhý sektor zahŕňa aj segment piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora. Spomedzi štyroch dotknutých pivovarníckych podnikov sú v tomto segmente činné iba InBev a Bavaria.

4        Tieto štyri pivovarnícke podniky sú členmi Centraal Brouwerij Kantoor (ďalej len „CBK“). Ide o združenie, ktoré podľa svojich stanov zastupuje záujmy svojich členov a skladá sa z valného zhromaždenia a rôznych komisií, ako je komisia poverená otázkami „horeca“ a finančná komisia, z ktorej sa neskôr stal riadiaci výbor. Pre stretnutia, ktoré sa konali v CBK, jej sekretariát vyhotovoval pozvánky a priebežne číslované úradné zápisnice a posielal ich zúčastneným členom.

 Správne konanie

5        Listami z 28. januára 2000 a z 3., 25. a 29. februára 2000 podala InBev viacero vyhlásení, ktoré sa týkali informácií o obmedzujúcich obchodným postupoch na holandskom trhu s pivom. Tieto vyhlásenia boli podané v rámci vyšetrovania vykonávaného Komisiou Európskych spoločenstiev predovšetkým v roku 1999, ktoré sa týkalo kartelových praktík a prípadného zneužitia dominantného postavenia na belgickom trhu s pivom. Spolu s týmito vyhláseniami podala InBev žiadosť o zhovievavosť v súlade s oznámením Komisie o neukladaní alebo znižovaní pokút vo veciach kartelov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 207, 1996, s. 4, ďalej len „oznámenie o spolupráci“).

6        V nadväznosti na vyhlásenia InBev vykonala Komisia v dňoch 22. a 23. marca 2000 inšpekcie v priestoroch žalobkyne a ostatných dotknutých podnikov. Okrem toho boli žalobkyni v rokoch 2001 až 2005 zaslané žiadosti o dodatočné informácie.

7        Dňa 30. augusta 2005 zaslala Komisia žalobkyni a ostatným dotknutým podnikom oznámenie o výhradách. Listom z 24. novembra 2005 predložila žalobkyňa písomné pripomienky k tomuto oznámeniu. Žiadny z dotknutých účastníkov konania nepožiadal o vypočutie.

8        Komisia oboznámila listami zo 7. marca a 8. mája 2006 žalobkyňu s dodatočnými dokumentmi. Išlo najmä o žiadosti o informácie zaslané InBev a odpovede na ne, ako aj o internú poznámku od spoločnosti Heineken.

9        Dňa 18. apríla 2007 prijala Komisia rozhodnutie K(2007) 1697 týkajúce sa konania o uplatnení článku 81 [ES] (vec COMP/B/37.766 – Holandský trh s pivom, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého zhrnutie je uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 20. mája 2008 (Ú. v. EÚ C 122, 2008, s. 1), ktoré bolo žalobkyni oznámené listom z 24. apríla 2007.

 Napadnuté rozhodnutie

 Dotknuté porušenie

10      Článok 1 napadnutého rozhodnutia stanovuje, že žalobkyňa a spoločnosti InBev NV, InBev Nederland, Heineken NV, Heineken Nederland a Koninklijke Grolsch sa v období od 27. februára 1996 do 3. novembra 1999 zúčastnili na jedinom a nepretržitom porušení článku 81 ods. 1 ES spočívajúcom vo viacerých dohodách a/alebo zosúladených postupoch, ktorých cieľom je obmedziť hospodársku súťaž na spoločnom trhu.

11      Porušenie spočívalo po prvé v koordinácii cien a zvyšovaní cien piva v Holandsku tak v sektore „horeca“, ako aj v oblasti domácej spotreby, vrátane piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora, po druhé v príležitostnej koordinácii iných obchodných podmienok ponúkaných individuálnym zákazníkom v sektore „horeca“ v Holandsku, ako sú pôžičky prevádzkam, a po tretie v príležitostnej koordinácii rozdelenia klientely tak v sektore „horeca“, ako aj v oblasti domácej spotreby v Holandsku (článok 1 a odôvodnenia č. 257 a 258 napadnutého rozhodnutia).

12      K protisúťažnému správaniu pivovarníckych podnikov podľa napadnutého rozhodnutia dochádzalo v rámci cyklu mnohostranných oficiálnych stretnutí, na ktorých sa pravidelne zúčastňovali štyria hlavní aktéri na holandskom trhu s pivom, ako aj v rámci dvojstranných doplňujúcich stretnutí týchto pivovarníckych podnikov v rozličnom zložení. Podľa napadnutého rozhodnutia sa tieto stretnutia konali v tajnosti a úmyselne a ich účastníci vedeli, že nie sú povolené (odôvodnenia č. 257 až 260 napadnutého rozhodnutia).

13      Po prvé sa v období od 27. februára 1996 do 3. novembra 1999 konalo viacero mnohostranných stretnutí s názvom „Catherijne overleg“ (zosúladenie Catherijne) alebo „agendacommissie“ (programová komisia). Napadnuté rozhodnutie uvádza, že tieto stretnutia zamerané na sektor „horeca“, ktoré sa však mohli týkať aj oblasti domácej spotreby, mali v zásade za cieľ koordináciu cien a zvyšovanie cien piva, prejednávanie obmedzení výšky zliav a rozdeľovanie klientely, ako aj vzájomnú dohodu týkajúcu sa niektorých ďalších obchodných podmienok. Na týchto stretnutiach sa prejednávali takisto ceny piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora (odôvodnenia č. 85 a 90, 98, 115 až 127 a 247 až 252 napadnutého rozhodnutia).

14      Po druhé, pokiaľ ide o dvojstranné kontakty medzi pivovarníckymi podnikmi, napadnuté rozhodnutie uvádza, že 12. mája 1997 sa stretli InBev a žalobkyňa a prejednali zvýšenie cien piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora (odôvodnenie č. 104 napadnutého rozhodnutia). Okrem toho sa podľa Komisie v roku 1998 stretli Heineken a žalobkyňa na účely prejednania obmedzení týkajúcich sa predajných miest v sektore „horeca“ (odôvodnenie č. 189 napadnutého rozhodnutia). Komisia uvádza, že sa uskutočnili aj dvojstranné kontakty medzi skupinami Heineken a Grolsch v júli 1999 v súvislosti s kompenzáciami poskytovanými zákazníkom v oblasti domácej spotreby, ktorými sa dočasne znížili ceny (odôvodnenia č. 212 a 213 napadnutého rozhodnutia).

15      Napokon podľa napadnutého rozhodnutia prebehli v roku 1997 medzi InBev a žalobkyňou dvojstranné kontakty a výmeny informácií venované všeobecným diskusiám týkajúcim sa ceny piva, ako aj diskusiám, ktoré sa navyše týkali ochranných známok distribútora. Dvojstranné kontakty vo forme výmen informácií, ktoré sa venovali ochranným známkam distribútora, mali prinajmenšom v júni a júli 1998 zahŕňať aj belgické pivovarnícke podniky (odôvodnenia č. 105, 222 až 229 a 232 až 236 napadnutého rozhodnutia).

 Pokuta uložená žalobkyni

16      Článok 3 písm. c) napadnutého rozhodnutia ukladá žalobkyni pokutu vo výške 22 850 000 eur.

17      Na účely výpočtu výšky tejto pokuty Komisia použila článok 23 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) a metodiku uvedenú v usmerneniach k metóde stanovovania pokút uložených podľa článku 15 ods. 2 nariadenia č. 17 a článku 65 ods. 5 [Zmluvy o ESUO] (Ú. v. ES C 9, 1998, s. 3; Mim. vyd. 08/001, s. 171, ďalej len „usmernenia“) (odôvodnenia č. 436 a 442 napadnutého rozhodnutia). V súlade s touto metodikou bolo stanovenie pokuty uloženej žalobkyni vykonané na základe závažnosti a dĺžky trvania porušenia (odôvodnenie č. 437 napadnutého rozhodnutia).

18      Porušenie bolo osobitne kvalifikované ako „veľmi závažné“, keďže v podstate spočívalo v pravidelnej koordinácii cien, zvyšovania cien a iných obchodných podmienok a v rozdeľovaní zákazníkov (odôvodnenie č. 440 napadnutého rozhodnutia). Komisia tiež zohľadnila tajný a úmyselný charakter protisúťažného správania, ako aj skutočnosť, že porušením bolo dotknuté celé územie Holandska a celý trh s pivom, teda tak sektor „horeca“, ako aj oblasť domácej spotreby (odôvodnenia č. 453 a 455 napadnutého rozhodnutia). Komisia okrem toho spresnila, že v prejednávanej veci nebol zohľadnený skutočný vplyv protisúťažného správania na holandský trh, keďže nebolo možné ho merať (odôvodnenie č. 452 napadnutého rozhodnutia).

19      Okrem toho Komisia použila na žalobkyňu rozdielne zaobchádzanie s cieľom zohľadniť jej skutočnú hospodársku schopnosť a jej individuálnu dôležitosť v konštatovanom protisúťažnom správaní. Komisia na tento účel použila obrat z predaja piva, ktorý žalobkyňa dosiahla v Holandsku v roku 1998, teda v poslednom celom kalendárnom roku, kedy porušenie trvalo. Na tomto základe bola žalobkyňa zaradená do tretej a poslednej kategórie, zodpovedajúcej východiskovej sume 17 miliónov eur (odôvodnenia č. 462 a 464 napadnutého rozhodnutia).

20      Okrem toho, keďže sa žalobkyňa zúčastnila na porušení od 27. februára 1996 do 3. novembra 1999, teda počas obdobia 3 rokov a 8 mesiacov, táto východisková suma bola zvýšená o 35 % (odôvodnenia č. 465 a 469 napadnutého rozhodnutia). Základná čiastka bola teda stanovená na 22 950 000 eur (odôvodnenie č. 470 napadnutého rozhodnutia).

21      Komisia napokon priznala zníženie výšky pokuty o 100 000 eur, keďže uznala, že v prejednávanej veci bola dĺžka správneho konania neprimeraná (odôvodnenia č. 495 až 499 napadnutého rozhodnutia).

 Konanie a návrhy účastníkov konania

22      Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 4. júla 2007 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

23      Rozhodnutím z 10. februára 2010 Všeobecný súd postúpil vec šiestej rozšírenej komore podľa článku 14 ods. 1 a článku 51 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku.

24      V rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania z 12. februára 2010 položil Všeobecný súd písomné otázky Komisii, ktorá na ne odpovedala v stanovenej lehote.

25      Prednesy a odpovede účastníkov konania na otázky položené Všeobecným súdom boli vypočuté na pojednávaní 24. marca 2010.

26      Po skončení ústnej časti konania sa vec vzhľadom na prekážku na strane sudcu spravodajcu pridelila novému sudcovi spravodajcovi a na porade o tomto rozsudku sa zúčastnili traja sudcovia, ktorí ho v súlade s článkom 32 rokovacieho poriadku podpísali.

27      Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu alebo čiastočne v rozsahu, v akom sa týka žalobkyne,

–        subsidiárne znížil pokutu uloženú žalobkyni,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

28      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

 Právny stav

29      Žalobkyňa na podporu svojej žaloby uvádza šesť žalobných dôvodov, založených po prvé na porušení zásady riadnej správy vecí verejných, po druhé na porušení článku 81 ES, prezumpcie neviny, zásady zákonnosti a povinnosti odôvodnenia, po tretie na nesprávnom právnom posúdení a skutkovom omyle pri určení dĺžky trvania porušenia, po štvrté na porušení článku 23 nariadenia č. 1/2003, usmernení, ako aj zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality pri určení výšky pokuty, po piate na porušení zásady primeranej lehoty a po šieste na porušení podstatných formálnych náležitostí, zásady riadnej správy vecí verejných a práva na obhajobu, spočívajúceho v zamietnutí prístupu k odpovediam na oznámenie o výhradách ostatných dotknutých účastníkov konania, ako aj k dokumentu, ktorý je súčasťou spisu.

30      Všeobecný súd sa domnieva, že treba najskôr preskúmať druhý a tretí žalobný dôvod, ktorými sa v podstate spochybňuje porušenie, ďalej prvý a šiesty žalobný dôvod, ktoré sú založené na údajných procesných vadách a napokon štvrtý a piaty žalobný dôvod, ktoré sa týkajú stanovenia výšky pokuty a dĺžky správneho konania.

 O druhom žalobnom dôvode, založenom na porušení článku 81 ES, prezumpcie neviny, zásady zákonnosti a povinnosti odôvodnenia

 Tvrdenia účastníkov konania

31      Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia jednak nesprávne vykladala a uplatnila pojmy „dohoda“, „zosúladený postup“ a „jediné a nepretržité porušenie“, a jednak sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia a nesprávneho posúdenia skutkového stavu, pokiaľ ide o konštatovanie porušenia týkajúceho sa tak sektoru „horeca“, ako aj oblasti domácej spotreby, vrátane segmentu piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora.

32      Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

 Posúdenie Všeobecným súdom

33      Podľa článku 81 ods. 1 ES sú nezlučiteľné so spoločným trhom a zakázané všetky dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu.

34      Na to, aby existovala dohoda v zmysle článku 81 ods. 1 ES, stačí, aby dotknuté podniky vyjadrili spoločnú vôľu správať sa na trhu určitým spôsobom (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 17. decembra 1991, Hercules Chemicals/Komisia, T‑7/89, Zb. s.II‑1711, bod 256, a z 10. marca 2002, HFB a i./Komisia, T‑9/99, Zb. s. II‑1487, bod 199).

35      Možno sa domnievať, že dohoda v zmysle článku 81 ods. 1 ES je uzatvorená, ak existuje zhoda vôle týkajúca sa samotnej zásady obmedzenia hospodárskej súťaže, aj keď konkrétne prvky zamýšľaného obmedzenia sú ešte predmetom rokovaní (pozri v tomto zmysle rozsudok HFB a i./Komisia, už citovaný v bode 34 vyššie, body 151 až 157 a 206).

36      Pojem zosúladený postup predstavuje formu spolupráce medzi podnikmi, ktorá bez toho, aby podniky dospeli k uskutočneniu dohody v pravom zmysle slova, vedome nahrádza riziká hospodárskej súťaže praktickou spoluprácou medzi nimi (rozsudky Súdneho dvora z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, bod 115, a Hüls/Komisia, C‑199/92 P, Zb. s. I‑4287, bod 158).

37      V tejto súvislosti článok 81 ods. 1 ES bráni akémukoľvek nadviazaniu priameho alebo nepriameho kontaktu medzi hospodárskymi subjektmi, ktorý by mohol buď ovplyvniť konanie skutočného alebo potenciálneho konkurenta na trhu, alebo by mohol tomuto konkurentovi odhaliť konanie, ktoré sa dotknutý hospodársky subjekt rozhodol uskutočňovať na trhu alebo ktoré na tomto trhu zamýšľa uskutočňovať, pokiaľ cieľom alebo následkom týchto kontaktov je obmedzenie hospodárskej súťaže (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 36 vyššie, body 116 a 117).

38      Treba pripomenúť, že pokiaľ ide o vykonávanie dôkazov o porušení článku 81 ods. 1 ES, Komisia je povinná preukázať porušenia, ktoré konštatuje, a zaobstarať vhodné dôkazy na to, aby z právneho hľadiska dostatočne preukázala existenciu skutočností vedúcich k porušeniu (rozsudky Súdneho dvora zo 17. decembra 1998, Baustahlgewebe/Komisia, C‑185/95 P, Zb. s. I‑8417, bod 58, a Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 36 vyššie, bod 86).

39      Komisia je teda na účel preukázania existencie porušenia povinná uviesť presné a zhodujúce sa dôkazy (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. júla 2000, Volkswagen/Komisia, T‑62/98, Zb. s. II‑2707, bod 43 a tam citovanú judikatúru).

40      Je však potrebné zdôrazniť, že každý dôkaz predložený Komisiou nemusí nutne zodpovedať týmto kritériám so zreteľom na každý prvok porušenia. Stačí, aby tejto požiadavke zodpovedal celkovo posúdený súbor nepriamych dôkazov predložených inštitúciou (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 2004, JFE Engineering a i./Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, body 179 a 180 a tam citovanú judikatúru).

41      Vzhľadom na všeobecnú známosť zákazu protisúťažných dohôd nemožno od Komisie požadovať, aby predložila písomnosti, ktoré by zjavne dokazovali nadviazanie kontaktu medzi dotknutými hospodárskymi subjektmi. Neúplné a nesúrodé dôkazy, ktorými môže Komisia disponovať, musí byť v každom prípade možné doplniť závermi umožňujúcimi rekonštrukciu rozhodujúcich okolností. Existenciu protisúťažného postupu alebo protisúťažnej dohody je preto možné vyvodiť z určitého počtu zhodujúcich sa skutočností a nepriamych dôkazov, ktoré ako celok môžu predstavovať dôkaz o porušení pravidiel hospodárskej súťaže, pokiaľ neexistuje iné logické vysvetlenie (rozsudok Súdneho dvora zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, body 55 až 57).

42      Keďže Komisia sa na podporu svojho konštatovania o existencii dohody alebo zosúladeného postupu odvolávala na listinné dôkazy, účastníkom konania spochybňujúcim toto konštatovanie pred Všeobecným súdom prináleží nielen predložiť prijateľnú alternatívu k tvrdeniu Komisie, ale aj namietať nedostatok dôkazov uvedených v napadnutom rozhodnutím na účely preukázania existencie porušenia (rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 40 vyššie, bod 187).

43      Pokiaľ ide o rozsah súdneho preskúmania, podľa ustálenej judikatúry, keď Všeobecný súd prejednáva žalobu o neplatnosť rozhodnutia prijatého na základe článku 81 ods. 1 ES, musí všeobecne v plnom rozsahu preskúmať otázku, či sú splnené podmienky použitia článku 81 ods. 1 ES (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. októbra 2000, Bayer/Komisia, T‑41/96, Zb. s. II‑3383, bod 62 a tam citovanú judikatúru).

44      Ak má však súd pochybnosť, táto pochybnosť sa musí uplatniť v prospech podniku, ktorému je rozhodnutie konštatujúce porušenie určené, v súlade so zásadou prezumpcie neviny, ktorá sa ako všeobecná zásada práva Európskej únie uplatňuje najmä na konania týkajúce sa porušení pravidiel hospodárskej súťaže použiteľných na podniky, ktoré môžu viesť k uloženiu pokút alebo penále (rozsudok Hüls/Komisia, už citovaný v bode 36 vyššie, body 149 a 150, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Dresdner Bank a i./Komisia, T‑44/02 OP, T‑54/02 OP, T‑56/02 OP, T‑60/02 OP a T‑61/02 OP, Zb. s. II‑3567, body 60 a 61).

45      V duchu týchto úvah treba preskúmať, či v prejednávanej veci Komisia z právneho hľadiska dostatočne preukázala, že správanie žalobkyne predstavovalo porušenie článku 81 ods. 1 ES.

–       O vyhlásení InBev

46      Predovšetkým treba uviesť, že Komisia sa vo veľkej miere opiera (pozri osobitne odôvodnenia č. 40 až 62 napadnutého rozhodnutia) o vyhlásenie podané skupinou InBev v rámci jej žiadosti o zhovievavosť listami z 28. januára, 3., 25. a 29. februára 2000, ktoré boli doplnené priloženými vyhláseniami piatich riaditeľov InBev (odôvodnenia č. 34 a 40 napadnutého rozhodnutia, ďalej len spoločne „vyhlásenie InBev“).

47      Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že vyhlásenie InBev uvádzalo existenciu „rôznych foriem súladu … medzi pivovarníckymi podnikmi na holandskom trhu s pivom“, pričom rozlišovalo medzi oficiálnymi stretnutiami valného zhromaždenia CBK, neformálnymi stretnutiami finančnej komisie CBK a paralelnými „inými stretnutiami“ známymi pod názvom „zosúladenie Catherijne“, ktorých zloženie bolo rôzne a o ktorých InBev podľa vlastného vyhlásenia nenašla žiadne písomné podklady. „Iné stretnutia“ mohli byť rozdelené najmä na: „i) stretnutia riaditeľov horeca štyroch hlavných pivovarníckych podnikov (Heineken, Interbrew, Grolsch a Bavaria)…; ii) spoločné stretnutia riaditeľov horeca a riaditeľov poverených oblasťou domácej spotreby (dve v roku 1998) a iii) stretnutia riaditeľov poverených oblasťou domácej spotreby (jedno v roku 1999…)“ (odôvodnenia č. 41 až 46 napadnutého rozhodnutia).

48      Podľa vyhlásenia InBev finančná komisia „zahŕňala oficiálny program, ale zároveň predstavovala aj diskusné fórum pre určenie cien pre oblasť domácej spotreby a sektor horeca; tieto diskusie neboli zachytené v žiadnej písomnej správe“ (odôvodnenie č. 43 napadnutého rozhodnutia).

49      Podľa toho istého vyhlásenia témy prejednávané na „iných stretnutiach“ zahŕňali tak sektor „horeca“, ako aj oblasť domácej spotreby a piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora (odôvodnenie č. 47 napadnutého rozhodnutia).

50      Po prvé, pokiaľ ide o sektor „horeca“, diskutovalo sa o dvoch hlavných témach: „Existovala základná dohoda týkajúca sa stanovenia maximálnych objemových zliav pre sektor horeca… ďalšia téma prerokovaní sa týkala investícií uskutočnených v sektore horeca; myšlienka spočívala v zachovaní statusu quo v sektore a zamedzení preberania zákazníkov iných pivovarníckych podnikov“ (odôvodnenie č. 48 napadnutého rozhodnutia).

51      Jeden riaditeľ InBev uvádza, že nepozná presný obsah uvedenej dohody a ďalší riaditeľ ju opisuje ako „veľmi komplexnú a vágnu dohodu o škálach (zliav poskytnutých sektoru horeca), na ktorých sme nikdy nespolupracovali“, pričom uvádza, že „zosúladený postup spočíval v stretnutí riaditeľov horeca, ktoré sa konalo dvakrát mesačne a na ktorom prejednávali známe porušenia ‚pravidla‘ (hoci bolo neurčité; hovorilo sa o trhových excesoch“ (odôvodnenie č. 48 napadnutého rozhodnutia).

52      Po druhé, pokiaľ ide o oblasť domácej spotreby, podľa vyhlásenia InBev sa rokovania týkali tak úrovne cien vo všeobecnosti, ako aj špecifickej témy piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora.

53      Pokiaľ ide o úroveň cien vo všeobecnosti, jeden z riaditeľov InBev vyhlasuje, že „bolo zaužívané, že pivovarnícky podnik zvýši svoje ceny po tom, čo to predtým oznámi svojim kolegom – pivovarníckym podnikom…; iniciatíva vždy vychádzala od jedného z veľkých pivovarníckych podnikov a všeobecne od spoločnosti Heineken; v takom prípade mali ostatné pivovarnícke podniky čas potrebný pre zaujatie stanoviska; pivovarnícke podniky síce svoje ceny v podstate vzájomne vyrovnali, každý z nich však mal a zachoval si vlastnú cenovú politiku“ (odôvodnenie č. 51 napadnutého rozsudku).

54      Pokiaľ ide o pivo predávané pod ochrannou známkou distribútora, InBev uvádza, že rokovania o cenách prebiehali medzi holandskými subjektmi tohto segmentu (Bavaria a Oranjeboom, neskôr prevzatý skupinou Interbrew) od roku 1987. InBev dodáva, že „obaja účastníci po vzájomnom rozhovore na túto tému tiež pochopili, že nepripustia žiaden prienik ochranných známok distribútora, ktoré by sa predávali za cenu objemovej straty, do svojich zákazníckych kruhov“ (odôvodnenie č. 52 napadnutého rozhodnutia).

55      Pokiaľ ide o zapojenie skupín Heineken a Grolsch do tohto sektora, podľa vyhlásenia InBev „je holandský trh charakteristický podstatným rozdielom medzi cenami piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora (‚ochranné známky B‘) a [inými ochrannými známkami (‚ochranné známky A‘);] spoločnosť Heineken, ktorá nie je súčasťou segmentu ochranných známok distribútora, vždy odmietala zvyšovanie cien pre ochranné známky A, pokiaľ by sa nezvýšila cena piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora; spoločnosť Heineken takto vyvíjala nepriamy tlak najmä na výrobcov ochranných známok distribútora, ako sú Bavaria a Interbrew“ (odôvodnenie č. 53 napadnutého rozhodnutia).

56      InBev vyhlasuje, že uvedené štyri pivovarnícke podniky, inými slovami aj za prítomnosti Grolsch, rokovali tiež o cenách ochranných známok distribútora v rámci všeobecnejšej témy rozdielov, ktoré je potrebné zachovať medzi cenami značiek piva. Podľa vyhlásenia InBev „Heineken a Grolsch svoje ceny v priebehu rokov nezvyšovali a rovnako tak sa nezvýšili ani ceny značkového piva a piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora iných pivovarníckych podnikov; v týchto posledných rokoch zvýšili svoje ceny Bavaria a Interbrew a po nich aj Grolsch“ (odôvodnenie č. 54 napadnutého rozhodnutia). Taktiež sa uvádza, že „pred 3 až 4 rokmi boli tieto neformálne konzultácie začlenené do zosúladenia Catherijne týkajúceho sa sektora horeca, na ktorom sa zúčastnili aj zástupcovia CBK; po niekoľkých stretnutiach bolo rozhodnuté o opätovnom rozdelení týchto stretnutí na stretnutia týkajúce sa oblasti domácej spotreby a stretnutia sektora horeca“ (odôvodnenie č. 54 napadnutého rozhodnutia).

57      Okrem toho InBev vyhlasuje, že získanie určitej časti trhu belgickým pivovarníckym podnikom Martens od roku 1996 – 1997 viedlo k „dohode medzi belgickými a holandskými pivovarníckymi podnikmi činnými na trhu obchodných známok distribútora; dve stretnutia sa konali [v jednom hoteli v] meste Breda v roku 1998…; bolo na nich dohodnuté rešpektovať objemy ochranných známok distribútora predávaných zákazníkom usadeným v Holandsku a v Belgicku“ (odôvodnenie č. 55 napadnutého rozhodnutia).

58      Podľa vyhlásení riaditeľov InBev boli „iné stretnutia“ organizované s cieľom vzájomného ubezpečenia sa o „obmedzenej agresivite“ na trhu (odôvodnenie č. 46 napadnutého rozhodnutia).

59      InBev vo svoje odpovedi na žiadosť o informácie z 19. decembra 2001 uvádza, že „agendy z predchádzajúcich rokov a poznámky z neformálnych stretnutí boli zničené koncom novembra 1998; v tomto období začala byť odhaľovaná existencia zosúladeného postupu medzi holandskými pivovarníckymi podnikmi na trhu a vznikla obava z kontroly zo strany holandského orgánu pre hospodársku súťaž; agendy boli zničené aj v nasledujúcich rokoch“ (odôvodnenie č. 61 napadnutého rozhodnutia).

60      Treba najskôr pripomenúť, že žiadne ustanovenie ani všeobecná zásada práva Únie nezakazuje Komisii, aby voči podnikom použila vyhlásenia iných obvinených podnikov. Ak by to tak nebolo, dôkazné bremeno, ktoré nesie Komisia, na preukázanie správania, ktoré je v rozpore s článkami 81 ES a 82 ES, by bolo neudržateľné a nezlučiteľné s úlohou dohliadať na správne uplatňovanie týchto ustanovení, ktorú jej zveruje Zmluva o ES (pozri rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 40 vyššie, bod 192 a tam citovanú judikatúru).

61      V prejednávanej veci žalobkyňa nespochybňuje údaje uvedené vo vyhlásení InBev, podľa ktorých sa konali stretnutia medzi zástupcami holandských výrobcov piva. Nespochybňuje ani, že na väčšine týchto stretnutí mala svoje zastúpenie a že počas týchto posledných stretnutí sa viedli rokovania o úrovni cien na holandskom trhu, ako aj o uplatnení zliav na zákazníkov sektoru „horeca“.

62      Za týchto podmienok mohla Komisia správne konštatovať, že stretnutia uvedené vo vyhlásení InBev sa konali a že zástupcovia žalobkyne sa skutočne zúčastnili aspoň na určitom počte týchto stretnutí.

63      Žalobkyňa však spochybňuje, že rokovania vedené počas dotknutých stretnutí viedli k uzatvoreniu dohody alebo k zavedeniu zosúladeného postupu protisúťažnej povahy. Žalobkyňa tvrdí, že uvedené stretnutia sa týkali zákonných tém a že v rozsahu, v akom sa o situácii na trhu diskutovalo, sa tak nedialo na protisúťažné účely. Žalobkyňa v tejto súvislosti spochybňuje dôveryhodnosť vyhlásenia InBev, keď tvrdí, že toto vyhlásenie je vágne, nesúrodé a vnútorne rozporné.

64      Osobitne pokiaľ ide o rozpornú povahu vyhlásenia InBev, žalobkyňa uvádza, že toto vyhlásenie obsahuje viacero vyhlásení v jej prospech.

65      Ide jednak o pasáže doplňujúceho vyhlásenia InBev z 3. februára 2000, ktoré uvádzajú toto: „‚Rozprávali sme sa predovšetkým preto, aby sme navzájom získali dojem, že na trhu zostaneme pokojní. Otázky škál a predajných miest sme neprejednávali, alebo len v malom rozsahu. V skutočnosti každý považoval toho druhého za idiota.‘ V týchto posledných rokoch tieto stretnutia postupne strácali svoju podstatu a zosúladený postup nadobudol vágnejšiu povahu“ (odôvodnenie č. 46 napadnutého rozhodnutia).

66      Žalobkyňa tiež odkazuje na určité pasáže vyhlásení vedúcich predstaviteľov InBev, podľa ktorých predovšetkým „neexistovala dohoda pre potravinárske odvetvie“; „zvýšenia cien však neboli uplatňované v rámci dohôd“; „nie sú mi známe žiadne dohody v sektore ‚ochranných známok distribútora‘“; „toto stretnutie nebolo veľmi formálne. Išlo skôr o priateľské stretnutie, bez osobitného programu. Vo všeobecnosti sa komentovali zľavy. Mal som dojem, že už roky existuje akýsi druh systému škál alebo akési pravidlo pre zľavy, ale nikdy to nebolo špecificky povedané. Hovorilo sa len o celkových výškach zliav vo veľmi všeobecných pojmoch, čo bolo príležitosťou poukázať na niektoré udalosti“; „Interbrew sa nezúčastnila na žiadnej dohode o cenách“; „okrem toho nejde o žiaden zosúladený postup. Konali sme absolútne nezávisle a pri zvyšovaní cien všetkých pív v roku 1999 sme zvýšili cenu značiek A (po tom, čo Bavaria a Grolsch tak urobili pred niekoľkými mesiacmi) a naši zákazníci nám ohľadom ochranných známok distribútorov silno odporovali… takže sme konali úplne zákonne“.

67      Žalobkyňa tvrdí, že vyššie uvedené vyhlásenia sú nezlučiteľné so závermi Komisie, pokiaľ ide o existenciu porušenia článku 81 ES. Podľa žalobkyne z nich vyplýva, že zvýšenia cien uplatnené v oblasti domácej spotreby neboli dohodnuté ani koordinované, že Interbrew určovala svoje predajné ceny úplne nezávisle, že holandské pivovarnícke podniky si vždy živo konkurovali a že medzi pivovarníckymi podnikmi nebola žiadna dohoda o zľavách poskytovaných sektoru „horeca“.

68      Predovšetkým treba konštatovať, že samotné závery vyvodené žalobkyňou na základe niektorých častí vyhlásenia InBev, ktoré uvádzajú všeobecnú povahu rokovaní, neexistenciu dohody pre niektoré sektory a neexistenciu účinkov rokovaní na správanie pivovarníckych podnikov na trhu, nemôžu spochybniť konštatovanie Komisie o existencii porušenia.

69      Pokiaľ totiž ide o všeobecnú povahu uvedeného vyhlásenia, treba pripomenúť, že Komisia je v praxi často povinná dokazovať existenciu porušenia za podmienok, ktoré sú na splnenie tejto úlohy nepriaznivé, a to z dôvodu, že od obdobia vzniku rozhodných skutočností, ktoré tvoria porušenie, mohlo uplynúť niekoľko rokov a že niektoré podniky, ktoré boli predmetom vyšetrovania, s Komisiou aktívne nespolupracovali. Komisii síce nevyhnutne prináleží preukázať, že bola uzavretá protiprávna dohoda o rozdelení trhu, avšak bolo by prehnané požadovať, aby okrem toho predložila dôkaz o špecifickom mechanizme, ktorým mal byť tento cieľ dosiahnutý. Pre podnik, ktorý sa dopustil porušenia, by totiž bolo príliš jednoduché uniknúť akémukoľvek potrestaniu, ak by mohol zakladať svoje tvrdenia na vágnej povahe informácií o fungovaní protiprávnej dohody aj v situácii, keď sú existencia dohody a jej protisúťažný cieľ dostatočne preukázané. Podniky sa v takejto situácii môžu užitočne brániť, keďže majú možnosť vyjadriť sa ku všetkým dôkazným prostriedkom, ktoré Komisia uvádza v ich neprospech (rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 40 vyššie, bod 203; v tomto zmysle pozri tiež rozsudok Súdneho dvora z 25. januára 2007, Sumitomo Metal Industries a Nippon Steel/Komisia, C‑403/04 P a C‑405/04 P, Zb. s. I‑729, bod 50).

70      Ďalej, pokiaľ ide o údajnú rozpornú povahu vyhlásenia InBev v rozsahu, v akom obsahuje údaje o neexistencii účinku sporného správania na trh, treba pripomenúť, že zo samotného znenia ustanovenia článku 81 ES vyplýva, že dohody a zosúladené postupy medzi podnikmi sú zakázané nezávisle od akéhokoľvek vplyvu na trh, pokiaľ majú protisúťažný cieľ (rozsudky Súdneho dvora Hüls/Komisia, už citovaný v bode 36 vyššie, body 163 až 166, a zo 4. júna 2009, T‑Mobile Netherlands a i., C‑8/08, Zb. s. I‑4529, bod 29).

71      Ak teda Komisia konštatovala existenciu dohôd a zosúladených postupov s protisúťažným cieľom, toto konštatovanie nemožno poprieť údajmi založenými na neuskutočnení tajných dohôd alebo neexistencii vplyvu na trh.

72      Pokiaľ ide o údajné tvrdenia týkajúce sa neexistencie dohody v oblasti domácej spotreby a v sektore „horeca“, treba pripomenúť, že pasáže uvedené žalobkyňou vo svojom kontexte vôbec nevedú k vylúčeniu existencie dohody alebo zosúladeného postupu v dotknutých sektoroch.

73      Pokiaľ ide o oblasť domácej spotreby (maloobchodný predaj), je totiž tvrdenie jedného z riaditeľov InBev, podľa ktorého „neexistovala žiadna dohoda pre [tento] sektor“ nasledované konkrétnym opisom mechanizmu koordinácie cien uplatňovaného pivovarníckymi podnikmi. Relevantná pasáž znie takto (odôvodnenie č. 51 napadnutého rozhodnutia):

„Neexistovala dohoda pre sektor maloobchodného predaja (‚Food‘). Pokiaľ ide o zvyšovanie cien piva, bolo zaužívané, že pivovarnícky podnik zvýši svoje ceny až po tom, čo to predtým oznámi svojim kolegom – pivovarníckym podnikom. Ak jeden z účastníkov vykonal takéto oznámenie, nasledovala debata o dopade takéhoto zvýšenia na trh; zvýšenie ceny piva sa však napriek tomu uskutočnilo. Iniciatíva vždy vychádzala od jedného z veľkých pivovarníckych podnikov a všeobecne od spoločnosti Heineken. V takom prípade mali ostatné pivovarnícke podniky čas potrebný na zaujatie stanoviska. Pivovarnícke podniky síce svoje ceny v podstate vzájomne vyrovnali, každý z nich však mal a zachoval si vlastnú cenovú politiku.“

74      V tejto súvislosti samotná skutočnosť, že riaditeľ InBev poukázal na neexistenciu „dohody“, nemôže byť platným tvrdením, keďže prináleží Komisii a prípadne Všeobecnému súdu, aby vykonal právnu kvalifikáciu správania opísaného vo vyhláseniach podaných zodpovednými predstaviteľmi dotknutých podnikov.

75      Pokiaľ ide o údajnú neexistenciu dohody a dodržiavania dohody v sektore „horeca“, treba konštatovať, že pasáže doplňujúceho vyhlásenia InBev z 3. februára 2000 a vyhlásení vedúcich predstaviteľov InBev, citované v bodoch 65 a 66 vyššie, nevedú k vylúčeniu existencie dohody o zľavách poskytnutých zákazníkom tohto sektora. Keďže z týchto pasáží vyplýva, že rokovania boli všeobecnej povahy a zriedka boli ich predmetom konkrétne škály a predajné miesta, tieto pasáže sa týkajú miery podrobnosti rokovaní bez toho, aby vyvrátili existenciu dohody v zmysle článku 81 ES. Tieto pasáže tak nemožno považovať za skutočnosť v rozpore s údajom uvedeným v rámci vyhlásenia InBev, podľa ktorého „existovala základná dohoda týkajúca sa stanovenia maximálnych objemových zliav pre sektor horeca“ (odôvodnenie č. 48 napadnutého rozhodnutia).

76      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy nie je argumentácia žalobkyne založená na údajne vágnej a rozpornej povahe vyhlásenia InBev, a teda na údajne selektívnom spôsobe, ktorým Komisia toto vyhlásenie použila, dôvodná.

77      Napokon, pokiaľ ide o všeobecné posúdenie dôveryhodnosti vyhlásenia InBev, treba sa domnievať, že v rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, Komisia mohla oprávnene priznať vyhláseniu InBev osobitne vysokú dôkaznú hodnotu, keďže ide o odpoveď poskytnutú v mene podniku ako takého, s dôveryhodnosťou prevyšujúcou dôveryhodnosť, ktorú by mohla mať odpoveď poskytnutá jedným z jej zamestnancov, nech už by boli jeho osobná skúsenosť alebo názor akékoľvek. Treba tiež poznamenať, že vyhlásenie InBev predstavuje výsledok vnútorného šetrenia vedeného podnikom a že bolo Komisii predložené advokátom, ktorý mal profesionálnu povinnosť konať v záujme tejto spoločnosti. Nemohol teda ľahkomyseľne priznať existenciu porušenia bez toho, aby vyhodnotil dôsledky tohto kroku (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 20. marca 2002, LR AF 1998/Komisia, T‑23/99, Zb. s. II‑1705, bod 45, a JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 40 vyššie, bod 206).

78      Okrem toho z judikatúry vyplýva, že hoci vo vzťahu k dobrovoľným výpovediam hlavných účastníkov protiprávneho kartelu existuje vo všeobecnosti určitá nedôvera vzhľadom na možnosť, že títo účastníci mávajú tendenciu minimalizovať závažnosť svojej účasti na porušení a maximalizovať závažnosť účasti ostatných, domáhanie sa zohľadnenia oznámenia o spolupráci s cieľom dosiahnuť zníženie pokuty nepredstavuje nevyhnutne podnet na predloženie skreslených dôkazov, pokiaľ ide o ostatných účastníkov predmetného kartelu. Každý pokus uviesť Komisiu do omylu totiž môže viesť k spochybneniu úprimnosti, ako aj úplnosti spolupráce žiadateľa a tým ohroziť jeho možnosť mať úplný prospech z oznámenia o spolupráci (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. novembra 2006, Peróxidos Orgánicos/Komisia, T‑120/04, Zb. s. II‑4441, bod 70).

79      Je určite potrebné pripomenúť, že vyhlásenie podniku obvineného z toho, že sa zúčastnil na karteli, ktorého správnosť napadli viaceré ostatné obvinené podniky, nemožno považovať za postačujúci dôkaz existencie porušenia, ktorého sa tieto podniky dopustili, bez toho, aby bolo podporené inými dôkazmi (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Enso‑Gutzeit/Komisia, T‑337/94, Zb. s. II‑1571, bod 91, a JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 40 vyššie, bod 219).

80      Samotné vyhlásenie InBev teda nemôže byť dostatočné na preukázanie existencie porušenia, ale musí byť potvrdené ďalšími dôkazmi.

81      Treba sa však domnievať, že stupeň potvrdenia vyžadovaného v prejednávanej veci je nižší, pokiaľ ide tak o presnosť, ako aj o intenzitu, vzhľadom na spoľahlivosť vyhlásenia InBev, než by to bolo v prípade, keby toto vyhlásenie nebolo osobitne vierohodné. Je teda potrebné domnievať sa, že ak by malo byť rozhodnuté, že súbor súhlasných nepriamych dôkazov umožnil potvrdenie existencie a určité osobitné aspekty postupov zmienených vo vyhlásení InBev a uvedených v článku 1 napadnutého rozhodnutia, za tohto predpokladu by mohlo byť samotné vyhlásenie dostatočné na potvrdenie ostatných aspektov napadnutého rozhodnutia. Navyše, pokiaľ písomnosť nie je zjavne v rozpore s vyhlásením InBev týkajúcim sa existencie alebo podstatného obsahu dotknutých postupov, ktoré opísal, na to, aby mala určitú potvrdzujúcu hodnotu v rámci súboru obviňujúcich dôkazov, stačí, ak preukazuje významné prvky postupov (pozri v tomto zmysle rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 40 vyššie, bod 220 a tam citovanú judikatúru).

82      V duchu predchádzajúcich úvah treba preskúmať tvrdenia žalobkyne týkajúce sa iných dôkazov, ktoré Komisia uviedla v napadnutom rozhodnutí na účely potvrdenia konštatovaní založených na vyhlásení InBev.

–       O iných dôkazoch

83      Komisia v napadnutom rozhodnutí uvádza, že vyhlásenie skupiny InBev potvrdzujú viaceré interné dokumenty pochádzajúce od žalobkyne a troch ďalších holandských pivovarníckych podnikov, rukou písané poznámky zo stretnutí, faktúry a kópie agend získané na základe šetrení a žiadostí o informácie.

84      V odôvodnení č. 67 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza rukou písané poznámky obchodného riaditeľa skupiny Grolsch týkajúce sa stretnutia z 27. februára 1996, pričom predmet tohto stretnutia je opísaný údajom „CBK cie HOR cath“. Tieto poznámky obsahujú nasledujúcu pasáž: „Záruky/financovanie: fin[ancovanie] pre... vyššie než potreby konkrétnych miest. Takže… mil[iónov]“.

85      Podľa Komisie z tejto pasáže vyplýva, že štyri dotknuté pivovarnícke podniky rokovali v rámci stretnutia „Catherijne“ o finančných podmienkach, ktoré sa uplatňujú alebo majú uplatňovať na niektorých zákazníkov sektora „horeca“ (odôvodnenie č. 72 napadnutého rozhodnutia) a konkrétnejšie na zariadenia riadené vlastníkom mnohých zariadení „horeca“ v Holandsku.

86      V odôvodnení č. 76 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza rukou písané poznámky riaditeľa „horeca“ spoločnosti Bavaria týkajúce sa stretnutia z 19. júna 1996. Poznámky sú uvedené takto:

„– upraviť cenu

zvýšená domáca spotreba – nízka

zosúladenie Bavaria – Interbrew

… a … -> problém …

Martens

Schultenbrau!! 89 ct

– zvýšenie len sudovej ceny

tvrdenia

len spoločne Hein + Grolsch

Frise US Heit

Interbrew \

            |            zvyšujú spoločne

Bavaria /

      -> … tiež

spodná časť sa zvyšuje viac než horná časť

– vháňanie vzduchu

– dohody

ozdraviť debetnú zľavu nápojov 7,5 na sud Heineken

pripraviť zástupcov s ohľadom na prípadné dohody

Interbrew \

            |      možno použiť vzduch

Grolsch /“.

87      Podľa Komisie tieto poznámky ukazujú, že prítomné pivovarnícke podniky podrobne rokovali o cenách tak piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora, ako aj piva predávaného v sudoch, a že cena lacnejších pív vyrábaných spoločnosťami Interbrew a Bavaria sa mala zvýšiť viac než cena drahších pív vyrábaných spoločnosťami Heineken a Grolsch (odôvodnenie č. 85 napadnutého rozhodnutia).

88      V odôvodnení č. 89 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza list, ktorý generálny riaditeľ spoločnosti Interbrew Nederland zaslal 25. marca 1997 do sídla InBev v Belgicku:

„Medzi hlavnými pivovarníckymi podnikmi teraz existuje konsenzus týkajúci sa zvýšenia ceny pred rokom 1998. To umožní výrobcom piva navýšiť ich zdroje pre potrebné dodatočné podporné rozpočty. Subjekty ochrannej známky A sa snažia o rozlíšenie zvýšenia ceny medzi ochrannými známkami A (plus 2 NLG/hl) a ochrannými známkami B (plus 4 NLG/hl). To sa mi zdá byť veľmi nerealistické – všetci musíme podporiť celkové zvýšenie o 4 NLG. Vylúčil by som zvýšenie ceny našich špeciálnych pív, ,ktoré sa dajú piť‘(DAS, Hoegaarden, Leffe). Vyjednávania sa začali.“

89      Komisia na základe tohto listu dospela k záveru, že zvýšenie ceny bolo stanovené pred rokom 1998 po vyjednávaniach o cene medzi hlavnými pivovarníckymi podnikmi. Ten istý list okrem toho potvrdil existenciu rozlišovania medzi výrobcami a drahšími a lacnejšími značkami piva (odôvodnenie č. 90 napadnutého rozhodnutia).

90      V odôvodnení č. 92 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza rukou písané poznámky jedného člena správnej rady spoločnosti Bavaria, týkajúce sa stretnutia z 1. mája 1997. Komisia cituje nasledujúce pasáže:

„Klub Catherijne 1/5 – 97

,vnútorné‘ prevody v skupine

musia rešpektovať aj ,škálu‘

… ,Haag‘

Monster ZH [južné Holandsko] vyššia konkurenčná ponuka“.

91      Podľa Komisie tieto poznámky potvrdzujú, že pivovarnícke podniky rokovali o „škále“ obchodných podmienok poskytnutých jednotlivým predajným miestam v prípade prevodu z jednej skupiny do inej, ale aj v prípade prevodu v rámci tej istej skupiny (odôvodnenie č. 99 napadnutého rozhodnutia).

92      V odôvodnení č. 100 napadnutého rozhodnutia Komisia konštatuje, že vyššie uvedené poznámky obsahujú taktiež názvy „Heineken/Amstel/Brand/Grolsch“ v prvom riadku a názvy „Interbrew/Bavaria“ v druhom riadku, pričom tieto dva riadky sú spojené hranatou zátvorkou, za ktorou je uvedený údaj „žiadne zvýšenie ceny“. Komisia z toho vyvodzuje, že rozlišovanie medzi ochrannými známkami A, ktoré vlastnia spoločnosti Heineken a Grolsch, a ochrannými známkami B, ktoré vlastnia spoločnosti Interbrew a Bavaria, bolo ústrednou témou rokovaní medzi pivovarníckymi podnikmi o zvýšení ceny piva (odôvodnenie č. 103 napadnutého rozhodnutia).

93      V odôvodnení č. 117 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza rukou písané poznámky jedného člena správnej rady spoločnosti Bavaria, týkajúce sa stretnutia zo 17. decembra 1997. Komisia cituje nasledujúce pasáže:

„2.      Cenová situácia: marec/apríl

jednostupňový krok/dvojstupňový krok

a)      Heineken neočakáva veľké problémy!!       Heineken 18.59

b)      v prípade zvýšenia: dobre diskutovateľné; z celého srdca; bude podpora“.

94      Komisia z toho vyvodzuje, že pivovarnícke podniky prítomné na stretnutí zo 17.decembra 1997, najmä Bavaria, Grolsch a Heineken, rokovali o zvýšení ceny, ako aj o možných rekciách na zvýšenie ceny (odôvodnenie č. 127 napadnutého rozhodnutia).

95      V odôvodnení č. 129 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza pasáž z rukou písaných poznámok riaditeľa „horeca“ spoločnosti Bavaria, týkajúcich sa stretnutia z 12. mája 1998:

„Od 1. januára sa udialo málo vecí

– Ochranné známky A žiadna panika v súvislosti s cenou            Hein

zníženie na 9.95 z 11,49 nemá príliš zmysel      Int

9.75      9.36 Bavaria

2x      4.95 4.75 }→

ochranné známky distribútorov

ceny v dolnej časti trhu

… polovica marca Bavaria niečo

pod Amstel (17) Bavaria (15)

z 9.75 na 10.75 ak sa nič

nestane, potom Grolsch a Hein

zvýšenia pocket pivovar

→ uzavrieť dohodu… a Dick

Musí to byť ,preukázateľné‘ via Nielsen, inak

sa nič nestane“.

96      Podľa Komisie z toho vyplýva, že pivovarnícke podniky prítomné na stretnutí konanom 12. marca 1998 rokovali o zľavách poskytnutých holandským supermarketom (odôvodnenie č. 137 napadnutého rozhodnutia) a že zvýšenia ceny uplatnené spoločnosťou Bavaria mali byť preukázateľné v údajoch z pokladní supermarketov zostavených spoločnosťou AC Nielsen (odôvodnenie č. 133 napadnutého rozhodnutia).

97      V odôvodnení č. 138 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza druhú pasáž z vyššie uvedených rukou písaných poznámok:

„Bav      úrok      4 %?               6 1/2

okrem

prípadu kompenzácie reklamy“.

98      Podľa Komisie táto pasáž dokazuje, že sa viedlo rokovanie o úrovni úrokových sadzieb uplatňovaných na pôžičky schválené predajným miestam sektora „horeca“ (odôvodnenie č. 142 napadnutého rozhodnutia).

99      V odôvodnení č. 143 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza tretiu pasáž z vyššie uvedených rukou písaných poznámok:

„Futbalové kluby Kultúrne sály Divadlá

Študentské združenia

…

Grolsch

Nad/mimo škálu

            130

…      (125) 124,5“.

100    Podľa Komisie z toho vyplýva, že pivovarnícke podniky viedli osobitné rokovanie o konkrétnych zákazníkoch sektora „horeca“ v súvislosti so „škálou“, čo potvrdzuje vyhlásenie InBev o existencii dohody označenej pojmom „škála“ (odôvodnenie č. 147 napadnutého rozhodnutia).

101    V odôvodnení č. 156 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza pasáž z rukou písaných poznámok jedného člena správnej rady spoločnosti Bavaria, týkajúcich sa stretnutia z 3. júla 1998:

„… Heineken zvýšený

… >> Heineken sudové pivo“.

102    Komisia z tejto pasáže vyvodzuje, že pivovarnícke podniky rokovali o cenách uplatňovaných tak pri zákazníkoch oblasti domácej spotreby, ako aj zákazníka sektoru „horeca“ (odôvodnenia č. 162 až 164 napadnutého rozhodnutia).

103    V odôvodnení č. 165 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza ďalšiu pasáž z vyššie uvedených rukou písaných poznámok:

„…      1800 …

…      400   …

60 na hl

650.000,– V.B.K.“.

104    Podľa Komisie z tejto pasáže vyplýva, že pivovarnícke podniky rokovali o poskytnutej zľave a/alebo provízii za zníženie, ktorá sa uplatňuje alebo má uplatňovať na konkrétne predajné miesta „horeca“ (odôvodnenie č. 171 napadnutého rozhodnutia).

105    V odôvodnení č. 174 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza dokument zo dňa 30. júna 1998 a cenník spoločnosti Heineken oznamujúci nové ceny uplatniteľné na fľaškové pivo a čapované pivo (cisternové pivo a sudové pivo) od 1. júna 1998, ktoré sa našli v kancelárii riaditeľa predaja „domáca spotreba“ spoločnosti Grolsch a obsahovali údaj „agenda c[ommiss]ie CBK“ (programová komisia CBK). Podľa Komisie tieto dokumenty potvrdzujú vyhlásenie InBev, podľa ktorého sa na dotknutých schôdzkach rokovalo tak o cenách „domácej spotreby“, ako aj o hospodárskej súťaži na trhu „horeca“ (odôvodnenie č. 175 napadnutého rozhodnutia).

106    V odôvodnení č. 179 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza internú poznámku spoločnosti Heineken zo 14. októbra 1998 adresovanú riadiacej skupine spoločnosti Heineken, ktorá znie takto: „zvýšenie ceny, ktoré Bavaria prisľúbila v rámci CBK, nie je v [číslach] spoločnosti Nielsen zjavné“. Podľa Komisie táto poznámka posilňuje záver, podľa ktorého Bavaria na stretnutí z 12. marca 1998 oznámila svoj úmysel zvýšiť ako prvé svoje ceny v oblasti domácej spotreby, pričom ostatné pivovarnícke podniky mali nasledovať neskôr a zvýšenie cien vykonané spoločnosťou Bavaria malo byť „preukázateľné“ v číslach spoločnosti Nielsen (odôvodnenie č.180 napadnutého rozhodnutia).

107    V odôvodnení č. 184 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza list, ktorý riaditeľovi jednotky „horeca“ Heineken Holandsko zaslal riaditeľ marketingu a domácej spotreby pivovarníckeho podniku Brand BV spoločnosti Heineken, týkajúci sa jeho stretnutia s členom správnej rady spoločnosti Bavaria:

„Na potravinárskej výstave konanej 9. septembra [1998] v meste Noordwijk mi [jeden člen správnej rady spoločnosti Bavaria] rozprával o záležitosti… a o reakcii zo strany Heineken. V stručnosti sa podľa neho zdalo, že spoločnosť Heineken mohla omnoho skôr zasadnúť za rokovací stôl s vedúcimi zodpovednými osobami spoločností Heineken a Bavaria o holandskom trhu horeca. Stratené hektolitre tak mohli byť kompenzované iným spôsobom. Okrem toho dodal, že Bavaria možno čoskoro zacieli na ďalších potenciálnych zákazníkov sektora horeca, ktorí si prajú dobrovoľne prejsť (pričom dôraz bol kladený na slovo dobrovoľne, tak ako podľa neho v prípade…) k spoločnosti Bavaria [krstné nemo zodpovedného pracovníka sektora horeca Heineken pre Holandsko], tieto slová prirodzene úplne zapadajú do dobre známej rétoriky…. Nechcel som ťa pripraviť o túto informáciu. Veľa šťastia pri tvojom stretnutí.“

108    Komisia sa domnieva, že tento list potvrdzuje vyhlásenie InBev, podľa ktorého pivovarnícke podniky rokovali nielen o obmedzeniach zliav, ale aj o obmedzeniach týkajúcich sa predajných miest uprednostňujúcich iný pivovarnícky podnik, a to nielen počas mnohostranných stretnutí, ale tiež pri dvojstranných stretnutiach (odôvodnenie č. 189 napadnutého rozhodnutia).

109    V odôvodnení č. 193 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza rukou písané poznámky generálneho riaditeľa spoločnosti Grolsche Bierbrouwerij Nederland týkajúce sa pozvania na stretnutie konané 8. januára 1999:

„– predaj ‘98

– cena piva →

– prepravka typu ‚pinool‘            |      akcie/kat II

– prepravky                        |      spodná časť

                  |      sud

                  |      NMA“.

110    Podľa Komisie z toho vyplýva, že sa diskusie o cene piva sústredili na štyri elementy: po prvé reklamné akcie na trhu domácej spotreby, po druhé cena lacnejších pív predávaných pod ochranou známkou distribútora, po tretie cena sudového piva, veľkých kontajnerov používaných v sektore „horeca“ na holandskom trhu s pivom a, po štvrté holandský orgán pre hospodársku súťaž „NMA“ (odôvodnenie č 194 napadnutého rozhodnutia).

111    V odôvodneniach č. 197 a 199 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza zoznam tém na prejednanie na stretnutí 8. januára 1999, do ktorého si zástupca spoločnosti Grolsch poznamenal skratku „BP“, ktorú si Komisia vyložila ako „cena piva“ (bierprijs) alebo „minimálna cena“ (bodemprijs), ako aj „P[rivate] L[abel] 50 ct. navyše“. Komisia z týchto údajov vyvodzuje, pokiaľ ide o sudové pivo, že pivovarnícke podniky rokovali o cenách podrobne (odôvodnenie č. 203 napadnutého rozhodnutia).

112    V odôvodneniach č. 212 a 213 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza dokument obsahujúci odkaz na tri kontakty na úrovni riaditeľstva medzi spoločnosťami Heineken a Grolsch, ku ktorým došlo okolo 5. júla 1999, v ktorom sa spomína „cenová vojna“ medzi oboma pivovarníckymi podnikmi. Komisia z toho vyvodzuje, že spoločnosť Heineken sa vo veci zliav skontaktovala priamo so spoločnosťou Grolsch, a to mesiac a pol pred tým, ako boli dočasné zľavy uplatňované jedným reťazcom obchodov, ktorému spoločnosť Grolsch odmietla poskytnúť náhradu, účinne zavedené (odôvodnenie č. 213 napadnutého rozhodnutia).

113    V odôvodnení č. 224 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza súbor dokumentov zahrnutých v jej správnom spise, z ktorých vyplývajú témy prejednávané na dvojstranných stretnutiach medzi spoločnosťami Bavaria a InBev z 8. marca 1995, z druhej polovice marca 1997, z 12. mája 1997, z 19. júna 1997 a z 8. septembra 1997. Komisia z nich cituje nasledujúce pasáže:

–        stretnutie z 8. marca 1995: „[Bavaria] a [Interbrew Nederland] obe potvrdili, že majú veľké problémy s p. … v Holandsku“ (poznámka pod čiarou č. 491 napadnutého rozhodnutia),

–        stretnutie z 12. mája 1997: bolo spomenuté „zvýšenie ceny“ a „ochranné známky distribútorov ako Damoklov meč… psychologický tlak zo strany Grolsch a predovšetkým Heineken na zvýšenie ceny piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora“ (poznámka pod čiarou č. 493 napadnutého rozhodnutia),

–        stretnutie z 19. júna 1997: prejednávalo sa „správanie, ktoré malo byť prijaté v segmente ochranných známok distribútora, a s tým súvisiaci postoj Interbrew voči Martens (ktorý je považovaný za nevítaného hosťa v holandskom svete piva[)]“ (poznámka pod čiarou č. 494 napadnutého rozhodnutia),

–        stretnutie z 8. septembra 1997: bola spomenutá „situácia na trhu ochranných známok distribútora v Holandsku a skutočnosť, že Bavaria prevzala zákazníka Interbrew … prahová ponuka daná [zákazníkovi]… Bavaria meniaca statu quo…“ (poznámka pod čiarou č. 495 napadnutého rozhodnutia).

114    Komisia vykladá tieto dokumenty ako dôkaz toho, že dvojstranné konzultácie medzi spoločnosťami Bavaria a InBev umožnili zachovať „ozbrojený mier“ alebo „pakt o neútočení“ týkajúci sa piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora (odôvodnenie č. 223 napadnutého rozhodnutia).

115    V odôvodnení č. 227 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza list zo dňa 26. septembra 1997, ktorý zaslal riaditeľ vývozu spoločnosti Interbrew Nederland riaditeľovi vývozu v ústrednom sídle Interbrew vo veci „predaja piva v Nemecku a ochranných známok distribútora“:

„Nedávno som v tomto ohľade hovoril s naším hlavným konkurentom v Holandsku a pri tej príležitosti som sa dozvedel, že sa majú stretnúť …, aby zvýšili alebo nezvýšili objem piva TIP pre rok 1998. Informoval som sa o výške ceny, s ktorou mienia pracovať, a potvrdil mi presne tú istú cenu, bez príspevku určeného ústrednému sídlu …, a skutočnosť, že za túto cenu vezme objem asi 200 000 hl.“

116    Podľa Komisie z toho vyplýva, že Interbrew od spoločnosti Bavaria požadovala a získala podrobné informácie o cenách a objemoch týkajúcich sa prípadnej dodávky piva pod ochrannou známkou distribútora nemeckému obchodnému reťazcu supermarketov zo strany spoločnosti Bavaria. Komisia sa domnieva, že táto skutočnosť potvrdzuje vyhlásenie InBev, podľa ktorého si Interbrew a Bavaria vymieňali informácie o výškach cien navrhovaných zákazníkom sektoru piva pod ochrannou známkou distribútora. Okrem toho Komisia tvrdí, že InBev túto skutočnosť priznala v liste zo dňa 21. februára 2006 (odôvodnenie č. 228 napadnutého rozhodnutia).

117    V odôvodnení č. 234 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza nasledujúce vyhlásenie pivovarníckeho podniku Haacht, týkajúce sa stretnutia zo 14. alebo 15. júna 1998 medzi spoločnosťami Bavaria, Interbrew Nederland a belgickými pivovarníckymi podnikmi Interbrew Belgique, Alken‑Maes, Haacht a Martens:

„Počas tohto stretnutia boli holandské pivovarnícke podniky informované o obsahu výmeny informácií medzi belgickými účastníkmi. Holandské pivovarnícke podniky dali svoj súhlas na účely výmeny údajov týkajúcich sa objemov, typov balenia, dĺžky zmlúv a prípadných dní splatnosti a zákazníkoch. Pokiaľ ide o ceny, účastníci sa v zásade dohodli, že si v tomto ohľade nebudú vymieňať informácie…

Účastníci stretnutia sa domnievali, že je vhodné poveriť neutrálneho účastníka centralizáciou výmeny informácií. Táto požiadavka bola vznesená, pretože účastníci prítomní na holandskom trhu nemali dôveru v ostatných účastníkov. K centralizácii informácií bola vyzvaná spoločnosť Haacht, keďže nebola na holandskom trhu činná.“

118    Komisia sa domnieva, že toto vyhlásenie v nastolenej otázke potvrdzuje vyhlásenie InBev (odôvodnenie č. 235 napadnutého rozhodnutia).

119    V odôvodnení č. 236 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza rukou písané poznámky z uvedeného stretnutia konaného 14. alebo 15. júna 1998, ktoré boli objavené v kancelárii sekretárky predsedu predstavenstva spoločnosti Bavaria:

„Martens → nikdy nebolo nič konkretizované v Holandsku

→ dolná časť – trh – rozbíjač cien

|→ sú predložené cenové ponuky

Interbrew Nederland – Martens -> ponuka predložená veľkému zákazníkovi ochranných známok distribútora

…

7,68 [ohraničená]

Martens – ,pokles cien Belgicko‘

v súčasnosti NL → […]

Interbrew Belgique urobila prvý krok týkajúci sa P[rivate] L[abel]

len pre                              […]

Pilsener                            […]

/ \                         /        \

            viackrát jednorazový

[…] – ‚rozhodnuté‘ |→ k Interbrew

            CAT I+II“.

120    Podľa Komisie tieto poznámky potvrdzujú, že spoločnosť Interbrew Belgique iniciovala stretnutie o pive pod ochrannou známkou distribútora, na ktorom bolo rozhodnuté, že zmluva s nákupnou organizáciou maloobchodníkov „pripadne v Holandsku spoločnosti Interbrew“ (odôvodnenie č. 237 napadnutého rozhodnutia).

121    Pokiaľ ide o toto posledné stretnutie, Komisia tiež uvádza nasledujúce vyhlásenie riaditeľa „domáca spotreba“ InBev, ktorú spoločnosť InBev predložila 21. februára 2006 ako odpoveď na žiadosť o informácie (odôvodnenie č. 238 napadnutého rozhodnutia):

„V určitom momente…, ma pán ... z …konfrontoval s nízkou cenou, ktorú mu navrhla spoločnosť Martens. Potvrdil mi, že obdržal cenu 0,32 NLG za fľašu. To zodpovedá sume 7,68 NLG za prepravku 24 fliaš uvedenej v poznámkach p. [zodpovedného pracovníka spoločnosti Bavaria]. V rámci týchto rokovaní, ktoré prebiehali od apríla do začiatku júna 1998, som mu navrhol, aby prešli na kategóriu II a získali tak výhodu zníženia spotrebnej dane. Napokon sme začiatkom júna 1998 uzatvorili dohodu s … o dodávke nového… piva kategórie II… . Vďaka zníženiu spotrebnej dane vyplývajúcemu z prechodu na pivo kategórie II sme mohli navrhnúť sumu 6,36 NLG (obsahujúcu zníženie spotrebnej dane o 0,84 NLG) a odraziť tak ponuku spoločnosti Martens.

…

V období stretnutia konaného 14. alebo 15. júna 1998… sa spoločnosť Interbrew dohodla s… o dodávkach piva kategórie I a kategórie II. Počas tohto stretnutia som spomenul rokovania a dohodu uzatvorenú s… z dvoch dôvodov. Jednak som chcel konfrontovať spoločnosť Martens s ponukou, ktorú predložila …, keďže stále popierala, že predložila cenové ponuky v Holandsku. Tiež som chcel informovať ostatných účastníkov, že už nemusia predkladať ponuky… vzhľadom na dohodu uzavretú medzi Interbrew a… . Riadok n [dokumentu uvedeného v odôvodnení č. 236 napadnutého rozhodnutia] svedčí o mojom oznámení týkajúcom sa uzatvorenia zmluvy o dodávke piva kategórie I a kategórie II medzi… a Interbrew. Existencia tejto dohody … vyplýva z faxu zo dňa 24. júna 1998.“

122    V odôvodnení číslo 240 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza vyhlásenie belgického pivovarníckeho podniku Haacht týkajúce sa druhého belgicko-holandského stretnutia konaného 7. júla 1998, podľa ktorého:

„Je to posledné stretnutie, ktoré bolo medzi účastníkmi zorganizované. Počas tohto stretnutia spoločnosť Haacht poskytla informácie zozbierané na holandskom trhu.

Účastníci potom zmenili tému, aby prerokovali niektoré menej dôležité otázky, ale zástupca spoločnosti Haacht sa tohto rokovania nezúčastnil. V každom prípade nedošlo k výmene žiadnych dôležitých informácií o týchto témach. Toto stretnutie vyvolalo dojem, že neprináša nič konkrétne.“

123    Podľa Komisie vyhlásenie riaditeľa „domáca spotreba“ Interbrew potvrdilo vyhlásenie spoločnosti Haacht, že išlo o posledné belgicko‑holandské stretnutie. Komisia sa domnieva, že rozhodnutie ukončiť tieto stretnutia je založené na konkrétnom dôvode, a to obave, že holandský orgán pre hospodársku súťaž vykoná neohlásenú kontrolu v jednom alebo viacerých pivovarníckych podnikoch, čo je potvrdené aj vyhlásením InBev (odôvodnenie č. 241 napadnutého rozhodnutia).

124    V odôvodnení č. 248 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza interné vyhlásenie spoločnosti Heineken, podľa ktorého „extrémne nízke ceny aktuálne uplatňované belgickým pivovarníckym podnikom Martens… sú v rozpore s politikou spočívajúcou vo zvyšovaní spodného cenového prahu na trhu na úroveň vyšších cien“.

125    Nakoniec v odôvodnení č. 249 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza vyhlásenie vykonané počas jej inšpekcie dňa 23. marca 2000 a podpísané generálnym riaditeľom spoločnosti Grolsche Bierbrouwerij Nederland, ktorý sa neskôr stal predsedom správnej rady spoločnosti Koninklijke Grolsch:

„Priniesol dokument … nazvaný ,Cenové scenáre založené na čistom zvýšení veľkoobchodných cien o 2,00 NLG na hl‘, ktorý obsahuje poznámku ,CBK – Fie – vždy priniesť‘ na stretnutia finančnej komisie CBK. Použil tento dokument, aby upriamil pozornosť spoločností Interbrew a Bavaria (výrobcov piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora v Holandsku) na podľa jeho názoru neospravedlniteľné určenie cien piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora (menej než 10 guldenov za prepravku).“

126    V tom istom odôvodnení napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza aj nasledujúce vyhlásenie generálneho riaditeľa spoločnosti Heineken Nederland:

„Už som sa zúčastnil stretnutia CBK, na ktorom ostatní hovorili o určení cien ochranných známok distribútora. Také poznámky boli zrejme vyslovené pre vyjadrenie znepokojenia. Nereagoval som, pretože spoločnosť Heineken sa v zásade nezúčastňuje výroby ochranných známok distribútora:“

127    Komisia z pasáží citovaných v odôvodneniach č. 248 a 249 napadnutého rozhodnutia vyvodzuje, že výrobcovia piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora (Interbrew a Bavaria) odhalili svoju cenovú stratégiu spoločnostiam Heineken a Grolsch, ktoré v tomto sektore nie sú činné (odôvodnenie č. 248 napadnutého rozhodnutia). Na základe toho Komisia prichádza k záveru, že dvojstranné rokovania medzi spoločnosťami Interbrew a Bavaria smerujúce k zvýšeniu cien piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora boli súčasťou všeobecných rokovaní vedených medzi štyrmi pivovarníckymi podnikmi (odôvodnenie č. 252 napadnutého rozhodnutia).

128    Treba konštatovať, že vyššie vymenované nepriame dôkazy potvrdzujú vyhlásenie InBev a odôvodňujú konštatovanie, že zástupcovia spoločností Heineken, Grolsch, Interbrew a Bavaria sa pravidelne stretávali v rámci cyklu neformálnych stretnutí známych pod názvom „zosúladenie Catherijne“ alebo „programová komisia“, ktorých zloženie bolo rôzne (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 45 napadnutého rozhodnutia; iné dôkazy preskúmané v odôvodneniach č. 65 až 222 napadnutého rozhodnutia). 18 stretnutí spomenutých v napadnutom rozhodnutí, ktoré spadajú do tohto cyklu, sa konalo 27. februára 1996, 19. júna 1996, 8. októbra 1996, 8. januára 1997, 1. mája 1997, 2. septembra 1997, 16. decembra 1997, 17. decembra 1997, 12. marca 1998, 9. apríla 1998, 3. júla 1998, 15. decembra 1998, 8. januára 1999, 4. marca 1999, 10. mája 1999, 11. augusta 1999, 19. augusta 1999 a 3. novembra 1999.

129    Pokiaľ ide o obsah rokovaní vedených v rámci uvedených stretnutí, vyššie uvedené nepriame dôkazy potvrdzujú vyhlásenie InBev a preukazujú nasledujúce skutočnosti:

–      pokiaľ ide o oblasť domácej spotreby:

–        štyri pivovarnícke podniky rokovali o cenách (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 51 a iné dôkazy citované v odôvodneniach č. 76, 129, 156, 174, 193, 212 a 213 napadnutého rozhodnutia) a o zvyšovaní cien piva v Holandsku (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 51 iné dôkazy citované v odôvodneniach č. 76, 89, 117 a 179 napadnutého rozhodnutia),

–        rokovania o cenách prebiehali tiež prostredníctvom dvojstranných kontaktov, najmä medzi spoločnosťami Grolsch a Heineken v júli 1999 (dokument citovaný v odôvodneniach č. 212 a 213 napadnutého rozhodnutia),

–        boli prejednávané konkrétne návrhy v oblasti cien (interný list spoločnosti Interbrew uvedený v odôvodnení č. 89 napadnutého rozhodnutia) a vymenené informácie boli niekedy dosť podrobné (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 129 a 174 napadnutého rozhodnutia),

–        v rokoch 1997 a 1998 existoval konsenzus medzi pivovarníckymi podnikmi týkajúci sa zvýšenia cien pred alebo v priebehu roka 1998 (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 89, 174 a 179 napadnutého rozhodnutia),

–        výrobcovia piva „ochranných známok A“ (Heineken a Grolsch) trvali na tom, v protiklade k výrobcom piva „ochranných známok B“ (pivá predávané pod ochrannou známkou distribútora) (Interbrew a Bavaria), ktorí boli proti, aby bolo vykonané zvýšenie cien „v dvoch fázach“, najskôr pre ochranné známky B a následne pre ochranné známky A, a aby sa sadzba zvýšenia medzi ochrannými známkami A a ochrannými známkami B líšila (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 53; iné dôkazy uvedené v odôvodneniach č. 76, 89, 100, 117 a 193 napadnutého rozhodnutia),

–        spoločnosť Bavaria oznámila (pravdepodobne počas stretnutia konaného 12. marca 1998) svoj úmysel zvýšiť svoje ceny (dôkazy uvedené v odôvodneniach č. 129 a 179 a vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 51 napadnutého rozhodnutia). Ostatné pivovarnícke podniky pravdepodobne museli nasledovať spoločnosť Bavaria následným zvýšením svojich cien (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 51 napadnutého rozhodnutia),

–        pokiaľ ide o monitorovací mechanizmus, dohodlo sa, že zvýšenia cien vykonané spoločnosťou Bavaria musia byť preukázateľné v číslach databázy supermarketov zostavených spoločnosťou AC Nielsen (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 129 a 179 napadnutého rozhodnutia),

–        neexistuje žiaden dôkaz o tom, že sa zvýšenie ceny stanovené pre rok 1998 uskutočnilo,

–        v rámci konzultácií o cenách pivovarnícke podniky rokovali o situácii niektorých konkrétnych supermarketov (rukou písané poznámky uvedené v odôvodneniach č. 76 a 156 napadnutého rozhodnutia),

–        počas rokovaní účastníci uvádzali konkrétne číselné údaje o cenách (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 76, 89, 117, 129 a 174 napadnutého rozhodnutia),

–      pokiaľ ide o pivo predávané pod ochrannou známkou distribútora:

–        od roku 1995 dvaja holandskí výrobcovia piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora (Interbrew a Bavaria) viackrát vyjadrovali svoje obavy súvisiace s plánmi belgického pivovarníckeho podniku Martens preniknúť na holandský trh do tohto sektora (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 55; iné dôkazy citované v odôvodneniach č. 224, 236, 238 a 248 napadnutého rozhodnutia),

–        o týchto obavách sa diskutovalo v rámci dvojstranných konzultácií medzi spoločnosťami Bavaria a InBev (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 52; interný list spoločnosti Interbrew citovaný v odôvodnení č. 227 napadnutého rozhodnutia) a piatich dvojstranných stretnutí (konaných 8. marca 1995, v druhej polovici marca 1997, 12. mája 1997, 19. júna 1997 a 8. septembra 1997) venovaných tomuto problému (dokumenty uvedené v odôvodnení č. 224 napadnutého rozhodnutia),

–        taktiež sa konali dve „belgicko‑holandské“ stretnutia 14. alebo 15. júna 1998 (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 234, 236 a 238 napadnutého rozhodnutia) a 7. júla 1998 (vyhlásenie spoločnosti Haacht citované v odôvodnení č. 240 napadnutého rozhodnutia) v meste Breda medzi spoločnosťami Interbrew Nederland, Bavaria belgickými pivovarníckymi podnikmi Interbrew Belgique, Alken-Maes, Haacht a Martens (vyhlásenie spoločnosti InBev citované v odôvodnení č. 55 napadnutého rozhodnutia),

–        témy týkajúce sa piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora sa prejednávali aj za prítomnosti spoločností Heineken a Grolsch (ktoré nie sú v tomto segmente činné) v rámci všeobecného rokovania (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 54; iné dôkazy uvedené v odôvodneniach č. 156, 193, 248 a 249 napadnutého rozhodnutia),

–        pivovarnícke podniky rokovali o cenách piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 54; iné dôkazy uvedené v odôvodneniach č. 193, 199, 227, 236, 238 a 249 napadnutého rozhodnutia),

–        spoločnosti Heineken a Grolsch vyvíjali „psychologický tlak“ na spoločnosti Bavaria a Interbrew, aby zvýšili ceny piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora (dokumenty uvedené v odôvodnení č. 224, v poznámke pod čiarou č. 493 a v odôvodnení č. 248 napadnutého rozhodnutia) odmietaním zvýšiť ceny ochranných známok A (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 53 napadnutého rozhodnutia),

–        bolo dohodnuté tak na dvojstrannej úrovni medzi spoločnosťami Interbrew Nederland a Bavaria, ako aj na mnohostrannej úrovni medzi holandskými a belgickými pivovarníckymi podnikmi činnými v tomto sektore, že sa nebudú snažiť preberať si klientov a že budú rešpektovať príslušné objemy ochranných známok distribútora v Holandsku a Belgicku; rozhodlo sa najmä, že zmluva s nákupnou organizáciou maloobchodníkov pripadne spoločnosti Interbrew Nederland (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 55; dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 224, 236 a 238 napadnutého rozhodnutia),

–        pivovarnícke podniky si vymieňali informácie o obchodných podmienkach navrhnutých niektorým osobitným zákazníkom (list uvedený v odôvodnení č. 227 napadnutého rozhodnutia a dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 236 a 238 napadnutého rozhodnutia),

–        počas rokovaní účastníci uvádzali konkrétne číselné údaje o cenách (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 236, 238 a 249 napadnutého rozhodnutia),

–      pokiaľ ide o sektor „horeca“:

–        štyri pivovarnícke podniky rokovali o cenách (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 174, 193 a 197 napadnutého rozhodnutia) a o zvýšeniach ceny (rukou písané poznámky uvedené v odôvodnení č. 76 napadnutého rozhodnutia) v sektore „horeca“,

–        medzi pivovarníckymi podnikmi existovala dohoda označovaná pod názvom „škála“, ktorá sa týkala výšky zliav, ktoré mali byť poskytnuté zákazníkom sektora „horeca“ (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 48; rukou písané poznámky uvedené v odôvodneniach č. 92, 143 a 165 napadnutého rozhodnutia) a ktorú výrobcovia piva museli „dodržiavať“ (rukou písané poznámky uvedené v odôvodnení č. 92 napadnutého rozhodnutia); dodržiavanie tejto dohody bolo monitorované a známe porušenia boli predmetom rokovaní vedených v rámci stretnutí „Catherijne“ (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 48 napadnutého rozhodnutia),

–        konzultácie sa týkali aj zavedenia obmedzení s cieľom zachovania statu quo v sektore tým, že sa zamedzí preberaniu klientov iných pivovarníckych podnikov (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 48; interný list spoločnosti Heineken týkajúci sa prebratia združenia študentov zo strany spoločnosti Bavaria, citovaný v odôvodnení č. 184 napadnutého rozhodnutia),

–        rokovania o takýchto obmedzeniach prebiehali aj prostredníctvom dvojstranných kontaktov; 9. septembra 1998 tak vedúci predstavitelia spoločností Heineken a Bavaria rokovali medzi sebou o prevzatí jedného zákazníka sektora „horeca“ spoločnosti Heineken zo strany spoločnosti Bavaria (interný list spoločnosti Heineken citovaný v odôvodnení č. 184 napadnutého rozhodnutia),

–        pivovarnícke podniky si vymieňali informácie o niektorých zákazníkoch a osobitných predajných miestach (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 92, 143, 156, 165 a 184 napadnutého rozhodnutia),

–        v rámci rokovaní pivovarnícke podniky spomínali konkrétne číselné údaje týkajúce sa výšky zliav a provízií za zníženie (rukou písané poznámky uvedené v odôvodneniach č. 143 a 165 napadnutého rozhodnutia).

130    V duchu týchto skutočností treba preskúmať argumentáciu žalobkyne týkajúcu sa troch zložiek predmetného správania, ktoré sa týkajú po prvé koordinácie cien a zvyšovania cien piva v Holandsku tak v sektore „horeca“, ako aj v oblasti domácej spotreby, vrátane piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora, po druhé príležitostnej koordinácie iných obchodných podmienok ponúkaných individuálnym zákazníkom v sektore „horeca“ v Holandsku a po tretie príležitostnej koordinácie rozdelenia zákazníkov v sektore „horeca“ aj v oblasti domácej spotreby v Holandsku (článok 1 a odôvodnenia č. 257 a 258 napadnutého rozhodnutia).

–       O skutkových okolnostiach týkajúcich sa konštatovaní jednak koordinácie cien a zvyšovania cien piva a jednak príležitostnej koordinácie rozdelenia zákazníkov

131    Žalobkyňa v podstate tvrdí, že rukou písané poznámky vyhotovené zástupcami pivovarníckych podnikov v rámci predmetných stretnutí sú Komisiou vykladané neobjektívne a viackrát dokonca veľmi tendenčne.

132    Žalobkyňa spochybňuje predovšetkým výklad skutočností uvedených v odôvodneniach č. 76, 89, 92, 100, 117, 129, 143, 156, 179, 184, 193, 199, 227, 228, 236 a 238 napadnutého rozhodnutia (pozri body 86 až 95, 99 až 101, 106 až 111, 115, 117, 119 a 121 vyššie).

133    Pred preskúmaním tvrdení žalobkyne týkajúcich sa vyššie uvedených skutočností je potrebné uviesť, že väčšina skutkových zistení vymenovaných v bodoch 128 a 129 vyššie je založená na viacerých dôkazoch.

134    Po prvé žalobkyňa v rôznych častiach žaloby odkazuje na listinné dôkazy uvedené v odôvodneniach č. 76, 100, 117, 156, 193 a 199 napadnutého rozhodnutia, aby v podstate tvrdila, že nemôžu preukázať koordináciu cien tak v oblasti domácej spotreby, vrátane piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora, ako ani v sektore „horeca“.

135    V tejto súvislosti treba predovšetkým uviesť, že skutočnosť, že pivovarnícke podniky rokovali o cenách a prípadnom zvýšení cien v týchto sektoroch, je preukázaná aj dokumentmi uvedenými v odôvodneniach č. 174, 212, 213 a 249 napadnutého rozhodnutia. Aj keď je pravda, že tieto dokumenty sa týkajú predovšetkým rokovaní medzi spoločnosťami Heineken a Grolsch, nič to nemení na skutočnosti, že žalobkyňa vedela o týchto rokovaniach, ktoré prebiehali aspoň čiastočne v jej prítomnosti (pozri dokument citovaný v odôvodnení č. 249 napadnutého rozhodnutia a v bode 125 vyššie), a teda jej môže byť pripísaná zodpovednosť (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Anic Partecipazioni, už citovaný v bode 36 vyššie, body 80 až 83).

136    Ďalej treba konštatovať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, z dokumentov citovaných v odôvodneniach č. 76, 100, 117 a 156 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že existovala viac než len jednoduchá nespokojnosť pivovarníckych podnikov so spotrebiteľskými cenami. Tieto dokumenty totiž dokazujú, že pivovarnícke podniky v rámci svojich rokovaní uvádzali situáciu niektorých zákazníkov a osobitných predajných miest a spomínali konkrétne číselné údaje o cenách a zľavách.

137    Po druhé žalobkyňa tvrdí, že interný list spoločnosti Heineken týkajúci sa prebratia združenia študentov zo strany spoločnosti Bavaria (odôvodnenie č. 184 napadnutého rozhodnutia) je jediným dôkazom poskytujúcim konkrétne svedectvo o rokovaniach medzi pivovarníckymi podnikmi (v prejednávanej veci Heineken a Bavaria) na tému prevzatia klientov „horeca“ (pozri bod 107 vyššie). Podľa žalobkyne možno z tohto listu nanajvýš tak vyvodiť, že zástupca spoločnosti Heineken vyjadril svoju nespokojnosť so stratou veľmi veľkého zákazníka „horeca“. Žalobkyňa okrem toho popiera existenciu systému kompenzácií medzi pivovarníckymi podnikmi v prípade prebratia zákazníkov, pričom uvádza, že existencia takého systému by bola nezlučiteľná s existenciou údajného zosúladeného postupu týkajúceho sa rozdelenia zákazníkov.

138    Tieto tvrdenia žalobkyne nie sú prijateľné. Komisia v napadnutom rozhodnutí správne uvádza, že veta „stratené hektolitre tak mohli byť kompenzované iným spôsobom“ v texte predmetného listu ukazuje, že medzi spoločnosťami Heineken a Bavaria sa nerokovalo o potrebe kompenzácie, ale len o prostriedku získania kompenzácie (odôvodnenie č. 185 napadnutého rozhodnutia), a že použitie slov „dobre známa rétorika“, „dôraz“ a „dobrovoľne“ podľa autora patriaceho k spoločnosti Heineken znamená, že spoločnosť Bavaria je podozrivá z nedodržania normy, podľa ktorej pivovarnícke podniky sa aktívne neuchádzajú o zákazníkov „horeca“ iných pivovarníckych podnikov (odôvodnenie č. 188 napadnutého rozhodnutia).

139    Skutočnosť uvedená v odôvodneniach č. 184 až 188 napadnutého rozhodnutia teda potvrdzuje tvrdenia obsiahnuté vo vyhlásení InBev, citované v odôvodnení č. 48 napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o existenciu dohody o nepreberaní zákazníkov „horeca“.

140    Po tretie žalobkyňa tvrdí, že napriek zmienkam o „konsenze“ v liste z 25. marca 1997 (citovanom v odôvodnení č. 89 napadnutého rozhodnutia), o sľube spoločnosti Bavaria v internej poznámke spoločnosti Heineken zo 14. októbra 1998 (citovanej v odôvodnení č. 179 napadnutého rozhodnutia), ktorý sa týkal zvýšenia cien v oblasti domácej spotreby, a o presnej sadzbe takéhoto zvýšenia v rukou písaných poznámkach riaditeľa horeca spoločnosti Bavaria (citovaných v odôvodnení č. 129 napadnutého rozhodnutia) a napriek rokovaniu o zľavách poskytnutých sektoru „horeca“, o ktorom je zmienka v rukou písaných poznámkach citovaných v odôvodneniach č. 92 a 143 napadnutého rozhodnutia, pivovarnícke podniky naďalej nezávisle uplatňovali svoje vlastné stratégie na trhu.

141    Pokiaľ ide o údaj v internej poznámke spoločnosti Heineken (uvedenej v odôvodnení č. 179 napadnutého rozhodnutia), podľa ktorého „zvýšenie ceny, ktoré Bavaria prisľúbila v rámci CBK, nie je v [číslach] spoločnosti Nielsen zjavné“, žalobkyňa poznamenáva, že skutočnosť použitia označenia „sľub“ pre opísanie jej oznámenia o zvýšení ceny, o ktorom trh vedel už niekoľko mesiacov, nepredstavuje presvedčivý dôkaz o karteli.

142    Treba však uviesť, ako Komisia správne uvádza v odôvodnení č. 182 napadnutého rozhodnutia, že vykladať slovo „prisľúbiť“ ako jednoducho „spomenúť“ zvýšenie ceny je odchýlením sa od jeho bežného významu. Záver o existencii záväzku žalobkyne zvýšiť svoje ceny je potvrdený spomenutím skutočnosti, že zvýšenie „nie je v [číslach] spoločnosti Nielsen zjavné“. Pokladničné údaje dotknutých supermarketov totiž boli použité ako nástroj monitorovania, prostredníctvom ktorého malo byť zvýšenie ceny spoločnosťou Bavaria „preukázateľné“ (odôvodnenie č. 133 napadnutého rozhodnutia). Odkaz na tieto údaje, ktorý sa nachádza aj v rukou písaných poznámkach riaditeľa horeca spoločnosti Bavaria (citovaných v odôvodnení č. 129 napadnutého rozhodnutia), logickejšie zapadá do kontextu monitorovania vykonania záväzku než do kontextu overenia jednoduchej zmienky.

143    Ďalej existencia konsenzu pre zvýšenie cien pred rokom 1998 veľmi jasne vyplýva z interného listu spoločnosti Interbrew z 25. marca 1997 (citovaného v odôvodnení č. 89 napadnutého rozhodnutia). Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na skutočnosti, že pred rokom 1998 nebolo v skutočnosti vykonané žiadne zvýšenie cien, stačí poznamenať, že jednoduché nevykonanie dohody o cenách ako také neznamená, že samotná dohoda nikdy neexistovala.

144    Skutočnosť, že k zvýšeniu cien uvedenému v liste malo dôjsť „pred rokom 1998“, pričom vyššie uvedené predmetné dôkazy boli vyhotovené v roku 1998, taktiež nemôže vyvrátiť existenciu súvislosti medzi týmito dokumentmi. Je totiž ľahko predstaviteľné, že z dôvodu ťažkostí spojených s rokovaním o spôsoboch jeho vykonania (osobitne odlišného zvýšenia cien ochranných známok A a B uvedeného v internom liste spoločnosti Interbrew) bolo zvýšenie cien pôvodne stanovené na určitý dátum v roku 1997 najskôr odložené na nadchádzajúci rok a následne od neho pivovarnícke podniky ustúpili.

145    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého napriek rokovaniu o zľavách poskytnutých sektoru „horeca“ pivovarnícke podniky naďalej nezávisle uplatňovali svoje vlastné stratégie na trhu, stačí pripomenúť, že treba predpokladať, pokiaľ neexistuje dôkaz o opaku, že podniky, ktoré sa zúčastňujú na zosúladenom postupe a ktoré zostávajú na trhu činné, zohľadňujú pri určovaní svojho správania na tomto trhu informácie, ktoré si vymenili so svojimi konkurentmi. To platí o to viac vtedy, ak k zosúladenému postupu dochádza pravidelne v priebehu dlhého obdobia, ako to bolo v prejednávanej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok Hüls/Komisia, už citovaný v bode 36 vyššie, bod 162).

146    Po štvrté, pokiaľ ide o jej dvojstranný zosúladený postup so spoločnosťou Interbrew v segmente piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora, žalobkyňa predovšetkým tvrdí, že interný list spoločnosti Interbrew zo dňa 26. septembra 1997 (citovaný v odôvodnení č. 227 napadnutého rozhodnutia) a vyhlásenie InBev z 21. februára 2006 (citované v odôvodnení č. 228 napadnutého rozhodnutia) sa týkajú zákazníka usadeného v Nemecku a ako také nemôžu teda predstavovať dôkaz o porušení týkajúcom sa holandského trhu. Ďalej, pokiaľ ide o skutočnosti týkajúce sa stretnutia konaného 14. alebo 15. júna 1998, teda rukou písané poznámky jedného z vedúcich predstaviteľov žalobkyne (citované v odôvodnení č. 236 napadnutého rozhodnutia) a pasáž z vyhlásenia InBev z 21. februára 2006 (citovanú v odôvodnení č. 238 napadnutého rozhodnutia), z ktorých vyplýva, že sa rozhodlo, že zmluva s nákupnou organizáciou maloobchodníkov pripadne spoločnosti Interbrew v Holandsku a že následne vedúci predstaviteľ spoločnosti InBev informoval ostatných účastníkov, že už tejto organizácii nemusia predkladať ponuky, žalobkyňa tvrdí, že z predmetných skutočností vyplýva, že toto rozhodnutie už bolo v čase stretnutia prijaté. Podľa žalobkyne teda tieto skutočnosti nepreukazujú zosúladený postup medzi ňou a ostatnými pivovarníckymi podnikmi týkajúci sa dodávateľa, ktorý by dotknutú organizáciu v budúcnosti zásoboval.

147    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že dôkazy uvedené Komisiou na účely preukázania dvojstranného zosúladeného postupu medzi žalobkyňou a spoločnosťou Interbrew sa neobmedzujú len na dôkazy uvedené v bode 146 vyššie, ale zahŕňajú tiež dokumenty uvedené v odôvodnení č. 224 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa týkajú viacerých dvojstranných stretnutí medzi žalobkyňou a spoločnosťou Interbrew a ktorých výklad žalobkyňa nespochybňuje. Z týchto dokumentov vyplýva najmä, že medzi prejednávanými témami boli „situácia na trhu obchodných známok distribútora v Holandsku a skutočnosť, že spoločnosť Bavaria prevzala zákazníka spoločnosti Interbrew…, [ako aj] maximálna ponuka daná [zákazníkovi]“ (odôvodnenie č. 224 a poznámka pod čiarou č. 495 napadnutého rozhodnutia).

148    Okrem toho, hoci sa skutočnosti uvedené v odôvodneniach č. 227 a 228 napadnutého rozhodnutia týkajú zákazníka usadeného v Nemecku a skutočnosti uvedené v odôvodneniach č. 236 a 238 uvádzajú už vzniknutú skutočnosť, nič to nemení na tom, že tieto skutočnosti poskytujú relevantný údaj o existencii postupu výmeny citlivých informácií o trhu medzi žalobkyňou a spoločnosťou Interbrew a teda potvrdzujú skutočnosti uvedené v odôvodnení č. 224 napadnutého rozhodnutia na podporu konštatovania dvojstranného zosúladeného postupu medzi týmito podnikmi v segmente piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora.

149    Po piate, pokiaľ ide o jej účasť na stretnutiach so spoločnosťou Interbrew Nederland a belgickými pivovarníckymi podnikmi Interbrew Belgique, Alken‑Maes, Haacht a Martens konaných v meste Breda, žalobkyňa poznamenáva, že tieto stretnutia boli organizované z iniciatívy spoločnosti Interbrew a odvoláva sa na nasledujúce vyhlásenia belgického pivovarníckeho podniku Alken‑Maes a Groupe Danone SA, citované v odôvodneniach č. 160 a 177 rozhodnutia Komisie 2003/569/ES z 5. decembra 2001 týkajúceho sa konania o uplatnení článku 81 [ES] (Vec IV/37.614/F3 PO/Interbrew a Alken‑Maes) (Ú. v. EÚ L 200, 2003, s. 1):

–        Alken-Maes: „Pokiaľ ide o holandský trh, akákoľvek výmena informácií bola odmietnutá“,

–        Groupe Danone: „Okrem toho trh ochranných známok distribútora nebol pokrytý v celom rozsahu, keďže zahraniční výrobcovia odmietli spolupracovať“.

150    Tieto vyhlásenia musia byť teda vykladané v duchu skutočností uvedených Komisiou v odôvodneniach č. 234, 240 a 241 napadnutého rozhodnutia.

151    Z vyhlásenia spoločnosti Haacht týkajúceho sa prvého stretnutia konaného 14. alebo 15. júna 1998 predovšetkým vyplýva, že odmietnutie vymieňať si informácie sa totiž týkalo len cien: „Pokiaľ ide o ceny, účastníci sa v zásade dohodli nevymieňať si v tejto súvislosti informácie…“ Holandské pivovarnícke podniky naopak „… dali súhlas s výmenou údajov týkajúcich sa objemov, typov balenia, dĺžky zmlúv a prípadných dní splatnosti a zákazníkov“. Z tohto vyhlásenia okrem toho vyplýva, že „účastníci stretnutia sa domnievali, že treba poveriť neutrálneho účastníka centralizáciou výmeny informácií; táto požiadavka bola vznesená, pretože účastníci prítomní na holandskú trhu nemali dôveru v ostatných účastníkov[;] k centralizácii informácií bola vyzvaná spoločnosť Haacht, keďže nebola na holandskom trhu činná“.

152    Ďalej z vyhlásenia spoločnosti Haacht týkajúceho sa druhého stretnutia konaného 7. júla 1998 vyplýva, že počas tohto stretnutia „spoločnosť Haacht poskytla informácie zozbierané na holandskom trhu“.

153    Napokon z vyhlásenia riaditeľa „domáca spotreba“ InBev (odôvodnenie č. 241 napadnutého rozhodnutia) vyplýva, že „spoločnosti Bavaria a Interbrew oznámili len objemy na ochrannú známku distribútora a na klienta, pričom [belgické] pivovarnícke podniky tiež uviedli zľavy[;] táto celková tabuľka bola zostavená obchodným riaditeľom spoločnosti Haacht[;] bola zaslaná na súkromné adresy prítomných osôb“.

154    Vzhľadom na tieto skutočnosti nemožno prijať tvrdenia žalobkyne týkajúce sa neexistencie dohody s ostatnými účastníkmi stretnutí na účely výmeny dôverných obchodných informácií.

155    Zo všetkého vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla súbor presných a súhlasných dôkazov, ktoré z právneho hľadiska dostatočne preukazujú skutkové zistenia súvisiace so zložkami dotknutého porušenia týkajúcimi sa koordinácie cien a zvyšovania cien a rozdelenia zákazníkov. Platnosť týchto konštatovaní nie je navyše spochybnená ani tvrdeniami žalobkyne týkajúcimi sa skutočností uvedených v bode 132 vyššie.

156    Argumentáciu žalobkyne založenú na nesprávnom posúdení skutočností týkajúcom sa týchto dvoch zložiek dotknutého porušenia treba preto zamietnuť.

–       O skutkových okolnostiach týkajúcich sa konštatovania príležitostnej koordinácie iných obchodných podmienok ponúkaných individuálnym zákazníkom v sektore „horeca“

157    Žalobkyňa tvrdí, že Komisia nepreukázala, že dotknuté podniky koordinovali obchodné podmienky, iné ako ceny, poskytnuté zákazníkom segmentu „horeca“.

158    Komisia sa domnieva, že rukou písané poznámky uvedené v odôvodneniach č. 67 a 138 napadnutého rozhodnutia obsahujú dôkaz o príležitostnej koordinácii niektorých obchodných podmienok, ako sú podmienky pôžičiek, navrhovaných individuálnym zákazníkom „horeca“ medzi štyrmi pivovarníckymi podnikmi (odôvodnenie č. 258 napadnutého rozhodnutia).

159    Rukou písané poznámky citované v odôvodnení č. 67 napadnutého rozhodnutia obsahujú nasledujúcu informáciu: „Záruky/financovanie: fin[ancovanie] pre... vyššie než potreby konkrétnych miest. Takže… mil[iónov]“.

160    Podľa Komisie teda táto citácia znamená, že počas stretnutia konaného 27. februára 1996 pivovarnícke podniky rokovali o zárukách a financovaní, ktoré sú poskytnuté alebo majú byť poskytnuté jedným alebo viacerými pivovarníckymi podnikmi v prospech konkrétnych prevádzok (odôvodnenie č. 68 napadnutého rozhodnutia).

161    Treba však pripomenúť, že žalobkyňa navrhuje iný prijateľný výklad pasáže uvedenej Komisiou, pričom uvádza, že táto pasáž spadá do kontextu rokovania o „pochybných dlžníkoch“.

162    V odôvodnení č. 138 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza rukou písané poznámky riaditeľa „horeca“ Bavaria týkajúce sa stretnutia konaného 12. marca 1998, ktoré obsahujú nasledujúcu pasáž: „Bav úrok… %? okrem prípadu kompenzácie reklamy“. Podľa Komisie táto pasáž dokazuje, že bola vedená diskusia týkajúca sa výšky úrokových sadzieb uplatňovaných na pôžičky poskytnuté predajným miestam „horeca“ (odôvodnenie č. 142 napadnutého rozhodnutia).

163    Aj za predpokladu, že by Komisia správne vyložila rukou písané poznámky, izolovaná a lakonická povaha takéhoto odkazu a neexistencia akéhokoľvek konkrétneho dôkazu o účasti ďalších pivovarníckych podnikov na rokovaní o dotknutých témach neumožňujú považovať tieto poznámky za dostatočný dôkaz existencie tajnej dohody týkajúcej sa príležitostnej koordinácie niektorých obchodných podmienok.

164    Komisia vo svojich odpovediach na otázky položené Všeobecným súdom tvrdí, že rukou písané poznámky uvedené v odôvodneniach č. 67 a 138 napadnutého rozhodnutia sú potvrdené vyhlásením InBev, z ktorého vyplýva jednak, že stretnutie „Catherijne“ konané 12. marca 1998 sa venovalo tak otázkam súvisiacim so sektorom „horeca“, ako aj s domácou spotrebou, a jednak že účastníci stretnutí „Catherijne“ sa zosúladili v otázke investícií do sektora „horeca“ s cieľom zamedziť preberaniu zákazníkov.

165    Treba však konštatovať, že obe pasáže citované Komisiou, ako aj jej odkaz na „ducha vyhlásenia InBev“ nepredkladajú konkrétny dôkaz o existencii rokovaní medzi pivovarníckymi podnikmi týkajúcich sa koordinácie podmienok pôžičiek a nemôžu preto podporiť záver, ktorý v tomto zmysle vyvodila Komisia.

166    Treba teda uviesť, že konštatovanie Komisie týkajúce sa príležitostnej koordinácie podmienok pôžičiek navrhovaných individuálnym zákazníkom „horeca“ medzi pivovarníckymi podnikmi je založené na neúplných a nepresných dôkazoch.

167    Vzhľadom k jednak izolovanej a lakonickej povahe odkazov v rukou písaných poznámkach uvedených v odôvodneniach č. 67 a 138 napadnutého rozhodnutia a prijateľnému alternatívnemu výkladu navrhnutému žalobkyňou a jednak neexistencii konkrétnych dôkazov k tejto otázke vo vyhlásení InBev treba konštatovať, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že dotknuté porušenie zahŕňalo „príležitostnú koordináciu iných obchodných podmienok ponúkaných individuálnym spotrebiteľom v segmente horeca v Holandsku“.

168    Konštatovanie vykonané v tomto zmysle v odôvodnení č. 258 a v článku 1 napadnutého rozhodnutia nemožno teda považovať za preukázané.

169    Argumentáciu žalobkyne založenú na nesprávnom posúdení skutočností týkajúcom sa príležitostnej koordinácie iných obchodných podmienok ponúkaných individuálnym zákazníkom v sektore „horeca“ treba preto prijať.

–       O údajnom nesprávnom právnom posúdení a nesprávnej kvalifikácii skutkového stavu

170    Žalobkyňa tvrdí, že konštatovanie Komisie o existencii súboru dohôd a/alebo zosúladených postupov medzi podnikmi v zmysle článku 81 ES vychádza z pochybenia týkajúceho sa výkladu a uplatnenia tohto ustanovenia (odôvodnenia č. 337 a 341 napadnutého rozhodnutia).

171    Najskôr treba pripomenúť, že štyri pivovarnícke podniky v rámci mnohostranných stretnutí a ich dvojstranných kontaktov si viackrát vymenili citlivé informácie o trhu (ceny, výška zliav a konkrétne ponuky niektorým zákazníkom), ktoré boli niekedy veľmi podrobné (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 129 a 174 napadnutého rozhodnutia) a obsahovali konkrétne číselné údaje o cenách (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 76, 89, 117, 129 a 174 napadnutého rozhodnutia), o zľavách a províziách za zníženie (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 143 a 165 napadnutého rozhodnutia), ako aj údaje týkajúce sa zákazníkov a predajných miest tak v sektore „horeca“ (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 92, 143, 156, 165 a 184 napadnutého rozhodnutia), ako aj v oblasti domácej spotreby (dokumenty uvedené v odôvodneniach č. 76 a 156 napadnutého rozhodnutia).

172    Rokovalo sa tiež o niektorých konkrétnych návrhoch týkajúcich sa správania na trhu, najmä návrhu vykonať zvýšenie cien v dvoch fázach v oblasti domácej spotreby (dokumenty uvedené v odôvodnení č. 89 napadnutého rozhodnutia).

173    Okolnosti, že zo stretnutí „Catherijne“ nebola nikdy vyhotovená žiadna oficiálna zápisnica, že podstata rokovaní sa takmer nikdy neodzrkadlila v internej poznámke a že agendy a poznámky z týchto stretnutí boli zničené v novembri 1998 (vyhlásenie InBev citované v odôvodnení č. 61 napadnutého rozhodnutia) okrem toho ukazujú, v rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, že rokovania boli tajné a že účastníci si boli vedomí nezákonnosti svojho správania a snažili sa ho skrývať.

174    Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, z listinných dôkazov preskúmaných Komisiou vyplýva, že bola dosiahnutá zhoda vôle vo vzťahu k niektorým návrhom, ako sú návrh na pridelenie zmluvy s nákupnou organizáciou maloobchodníkov spoločnosti Interbrew (dokument uvedený v odôvodnení č. 236 a poznámke pod čiarou č. 531 napadnutého rozhodnutia) a na zosúladené zvýšenie cien pred alebo počas roka 1998 (dokument uvedený v odôvodnení č. 89 napadnutého rozhodnutia).

175    V týchto posledných prípadoch nie je existencia dohody v zmysle článku 81 ES spochybnená ani pravdepodobnou okolnosťou, že sa zhoda vôle medzi pivovarníckymi podnikmi nerozšírila na konkrétne spôsoby vykonania zvýšenia ceny, ani skutočnosťou, že k tomuto zvýšeniu na trhu nikdy nedošlo.

176    Aj za predpokladu, že by nikdy nebola dosiahnutá dohoda týkajúca sa špecifických skutočností zamýšľaného obmedzenia, totiž Komisia správne konštatovala, že pivovarnícke podniky pravidelným konaním svojich rokovaní jasne prejavili svoj spoločný úmysel dospieť k protisúťažnej dohode (odôvodnenie č. 341 napadnutého rozhodnutia).

177    Navyše pokračujúca výmena citlivých informácií, ktoré nie sú dostupné verejnosti a ktoré zástupcovia štyroch pivovarníckych podnikov považovali za užitočné zapísať si do svojich agend a spomenúť v rámci ich internej korešpondencie, mala určite pre každého z nich za následok zníženie neistoty týkajúcej sa možného správania ich konkurentov.

178    V tejto súvislosti, pokiaľ neexistuje dôkaz o opaku, ktorého predloženie prináleží dotknutým hospodárskym subjektom, sa treba domnievať, že podniky zúčastňujúce sa na zosúladenom postupe, ktoré ostávajú činné na trhu, zohľadňujú pri určovaní svojho správania na trhu informácie, ktoré si vymenili so svojimi konkurentmi. To platí tým viac, ak k zosúladenému postupu dochádza pravidelne počas dlhého obdobia, ako to bolo v prejednávanej veci (pozri v tomto zmysle rozsudok Hüls/Komisia, už citovaný v bode 36 vyššie, bod 162).

179    Žalobkyňa sa v podstate domnieva, že túto domnienku vyvrátila preukázaním toho, že pivovarnícke podniky napriek rokovaniam určovali svoje správanie na trhu nezávisle.

180    Toto tvrdenie nemožno prijať. Je určite pravda, že tak vyhlásenia vedúcich predstaviteľov spoločnosti InBev, ako aj okolnosť, že spoločnosť Heineken zvýšila svoje ceny až v apríli 2000, potvrdzujú, že počas dotknutého obdobia každý pivovarnícky podnik sledoval svoju vlastnú trhovú politiku. No aj keď toto posledné konštatovanie môže preukázať neexistenciu formálnych záväzkov alebo skutočnej koordinácie medzi pivovarníckymi podnikmi, nie je dostatočné pre preukázanie toho, že pivovarnícke podniky pri určovaní svojho správania na trhu nikdy nezohľadnili informácie vymenené počas predmetných stretnutí, každý podľa vlastného uváženia.

181    Žalobkyňa preto nedokázala vyvrátiť domnienku vyplývajúcu z judikatúry citovanej v bode 178 vyššie.

182    Treba preto konštatovať, že v prejednávanej veci sú naplnené podstatné znaky zosúladeného postupu vyplývajúce z judikatúry citovanej v bodoch 36 a 37 vyššie, a to pokiaľ ide o správanie týkajúce sa jednak koordinácie cien a zvyšovania cien piva a jednak príležitostnej koordinácie rozdelenia zákazníkov.

183    Za týchto podmienok treba uviesť, že Komisia bola oprávnená kvalifikovať dotknuté správanie ako „súbor dohôd a/alebo zosúladených postupov“, keďže toto správanie obsahovalo súčasne prvky, ktoré sa musia kvalifikovať ako „dohody“, a prvky, ktoré sa musia kvalifikovať ako „zosúladené postupy“. Vzhľadom na komplexný skutkový stav treba totiž dvojitú kvalifikáciu vykonanú Komisiou v článku 1 napadnutého rozhodnutia chápať nie ako kvalifikáciu vyžadujúcu súčasne a kumulatívne dôkaz, že každá z týchto skutkových okolností predstavuje podstatné znaky dohody a zosúladeného postupu, ale ako kvalifikáciu označujúcu komplexný celok obsahujúci skutkové okolnosti, z ktorých niektoré boli kvalifikované ako dohody a iné ako zosúladené postupy v zmysle článku 81 ES, ktorý nestanovuje osobitnú kvalifikáciu pre tento typ komplexného porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Hercules Chemicals/Komisia, už citovaný v bode 34 vyššie, bod 264).

184    Žalobkyňa napokon uvedením porušenia zásady ne bis in idem spochybňuje, že by jej mohla byť pripísaná zodpovednosť za údajný zosúladený postup s belgickými pivovarníckymi podnikmi týkajúci sa segmentu piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora.

185    Žalobkyňa najmä uvádza, že belgicko-holandský zosúladený postup už bol predmetom rozhodnutia 2003/569 a že v tomto rozhodnutí nebola sankcionovaná za svoju prítomnosť na rokovaniach so spoločnosťou Interbrew Nederland a belgickými pivovarníckymi podnikmi Interbrew Belgique, Alken‑Maes, Haacht a Martens konaných v meste Breda, takže Komisia ju nemôže nanovo sankcionovať bez toho, aby porušila zásadu ne bis in idem, ktorá zakazuje, aby bola voči podniku vyvodená zodpovednosť za konanie, v súvislosti s ktorým už bol predtým oslobodený.

186    Treba pripomenúť, že zásada ne bis in idem, ktorá predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorej dodržiavanie zabezpečuje súd, zakazuje sankcionovať tú istú osobu viac než raz za to isté protiprávne konanie s cieľom chrániť ten istý právny záujem. Uplatnenie tejto zásady podlieha trom kumulatívnym podmienkam, a to totožnosti skutkov, totožnosti porušovateľa a totožnosti chráneného právneho záujmu (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 41 vyššie, bod 338).

187    V prejednávanej veci treba uviesť, že žalobkyňa nie je uvedená medzi osobami, ktorým je rozhodnutie 2003/569 určené, a napokon ani medzi osobami, ktorým je určené oznámenie o výhradách prijaté v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu uvedeného rozhodnutia. Z odôvodnení č. 250 až 260 rozhodnutia 2003/569 jasne vyplýva, že účasť žalobkyne na stretnutiach v Brede sa uvádza len v rámci uvedenia skutkových okolností, pričom nie je predmetom žiadneho právneho posúdenia Komisie. Okrem toho je zjavné, že predmetom uvedeného rozhodnutia vôbec nebolo rozhodnúť o účasti žalobkyne na belgicko‑holandskom zosúladenom postupe.

188    Keďže žalobkyňa v rámci rozhodnutia 2003/569 nebola sankcionovaná za protiprávne konanie dotknuté v prejednávanej veci, jej argumentácia založená na porušení zásady ne bis in idem teda nie je dôvodná.

189    Vzhľadom na uvedené nemožno argumentáciu žalobkyne založenú na nesprávnom právnom posúdení prijať.

190    Napokon, keďže žalobkyňa nepreukázala, že napadnuté rozhodnutie je postihnuté nesprávnym právnym posúdením pri uplatnení článku 81 ods. 1 ES, treba tiež zamietnuť jej argumentáciu založenú v podstate na tom istom predpoklade, podľa ktorého Komisia vykladala toto ustanovenie nesprávne, pričom porušila zásadu prezumpcie neviny a nepredložila dostatočné dôkazy na podporu konštatovania porušenia.

–       Záver

191    Po preskúmaní druhého žalobného dôvodu vyššie treba uviesť, že konštatovanie Komisie týkajúce sa existencie príležitostnej koordinácie obchodných podmienok, iných ako ceny, ponúkaných individuálnym spotrebiteľom v sektore „horeca“ v Holandsku nie je z právneho hľadiska dostatočne preukázané a nemožno ho prijať (pozri body 159 až 169 vyššie).

192    Je preto potrebné zrušiť článok 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom uznáva uvedenú zložku dotknutého porušenia, ako aj zmeniť výšku pokuty uloženej z tohto dôvodu žalobkyni. Konkrétne dôsledky tejto zmeny sú spresnené v bodoch 344 až 345 nižšie.

193    V zostávajúcej časti treba druhý žalobný dôvod zamietnuť.

 O treťom žalobnom dôvode, týkajúcom sa dĺžky trvania porušenia

 Tvrdenia účastníkov konania

194    Žalobkyňa spochybňuje určenie 27. februára 1996 a 3. novembra 1999 ako dátumov začiatku a skončenia porušenia, ktoré sa jej pripisuje. Žalobkyňa sa najmä domnieva, že začiatok a koniec porušenia podliehajú väčšiemu dôkaznému bremenu, ktoré v prejednávanej veci nie je splnené.

195    Pokiaľ ide o stretnutie konané 27. februára 1996, považované za dátum začiatku porušenia, žalobkyňa tvrdí, že rukou písané poznámky uvedené Komisiou v odôvodnení č. 67 napadnutého rozhodnutia sa týkajú všeobecného rokovania o „pochybných dlžníkoch“ v sektore „horeca“, ktoré nemožno považovať za obmedzujúce hospodársku súťaž.

196    Pokiaľ ide o stretnutie konané 3. novembra 1999, považované za dátum konca porušenia, žalobkyňa tvrdí, že konštatovaniu Komisie týkajúcemu sa protiprávnej povahy tohto stretnutia odporujú vyhlásenia riaditeľov spoločnosti InBev.

197    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

 Posúdenie Všeobecným súdom

198    Dĺžka trvania porušenia je v zmysle článku 81 ods. 1 ES základnou zložkou pojmu porušenie, teda zložkou, ktorej dôkazné bremeno zaťažuje v prvom rade Komisiu. V tejto súvislosti judikatúra najmä vyžaduje, aby sa Komisia pri neexistencii dôkazov, na základe ktorých je možné priamo určiť dĺžku trvania porušenia, opierala aspoň o dôkazy, ktoré súvisia so skutočnosťami dostatočne blízkymi z časového hľadiska, tak, aby bolo možné odôvodnene pripustiť, že toto porušenie trvalo neprerušene v rozpätí dvoch uvedených dátumov (pozri rozsudok Peróxidos Orgánicos/Komisia, už citovaný v bode 78 vyššie, bod 51 a tam citovanú judikatúru).

199    V prejednávanej veci žalobkyňa spochybňuje určenie tak dátumu začiatku, ako aj dátumu konca porušenia.

–       O určení dátumu začiatku porušenia

200    Komisia uviedla dátum 27. februára 1996 ako deň začiatku dotknutého porušenia, pričom ide o dátum prvého stretnutia „Catherijne“, v súvislosti s ktorým mala priame dôkazy o prítomnosti štyroch pivovarníckych podnikov.

201    Ako bolo konštatované v bodoch 159 až 169 vyššie, rukou písané poznámky týkajúce sa tohto stretnutia, citované v odôvodnení č. 67 napadnutého rozhodnutia, nepredstavujú ako také súbor dôkazov, na ktorých môže byť z právneho hľadiska dostatočne založené konštatovanie porušenia týkajúceho sa príležitostnej koordinácie iných obchodných podmienok ponúkaných individuálnym spotrebiteľom v sektore „horeca“.

202    Táto úvaha ako taká však nebráni tomu, aby boli tieto skutočnosti použité pre určenie dátumu začiatku porušenia ako celku.

203    Treba totiž konštatovať, že stretnutie konané 27. februára 1996 je súčasťou série pravidelných stretnutí, na ktorých sa zúčastňovali tí istí účastníci a ktoré prebiehali za podobných okolností. Tieto stretnutia boli označené pod názvom „zosúladenie Catherijne“ a „programová komisia“, stretávali sa na nich zástupcovia štyroch holandských pivovarníckych podnikov Heineken, InBev, Grolsch a Bavaria, boli organizované súčasne s oficiálnymi stretnutiami CBK a rokovania vedené v ich kontexte sa nikdy neodzrkadlili v zápisniciach a takmer nikdy v interných poznámkach. Vo vyhlásení InBev sú tieto stretnutia taktiež prezentované ako súčasť série stretnutí a v prílohe je uvedená tabuľka obsahujúca mená, adresy, dátumy a miesta konania veľkej časti týchto stretnutí, vrátane stretnutia konaného 27. februára 1996 (odôvodnenie č. 44 napadnutého rozhodnutia).

204    Na základe tak vyhlásenia InBev, ako aj mnohých iných dôkazov už bolo konštatované, že stretnutia, ktoré boli súčasťou tejto série stretnutí, mali protisúťažný cieľ (pozri body 171 až 176 vyššie). Na jednej strane súbor dôkazov preukazujúci systematickú povahu stretnutí a ich protisúťažný obsah a na druhej strane vyhlásenie InBev disponujúce veľkou dôkaznou hodnotou tak umožňujú preukázať, pokiaľ neexistuje dôkaz o opaku, že cieľ obmedzujúci hospodársku súťaž sa uplatňuje na všetky dotknuté stretnutia, a to aj pri neexistencii dostatočného dôkazu týkajúceho sa obsahu niektorých z týchto stretnutí.

205    Žalobkyňa sa v podstate domnieva, že túto logiku nemožno použiť v rámci určenia dátumov začiatku a konca porušenia. Tvrdí najmä, že Komisia musí z právneho hľadiska dostatočne preukázať presný dátum začiatku porušenia.

206    V tejto súvislosti treba uviesť, že Komisia sa pri určení dátumu začiatku porušenia neopierala len o skutočnosti týkajúce sa stretnutia z 27. februára 1996.

207    V odôvodneniach č. 466 až 469 napadnutého rozhodnutia totiž Komisia vo vzťahu ku každému z dotknutých pivovarníckych podnikov vrátane žalobkyne uvádza, že sa zúčastnil porušenia „aspoň medzi 27. februárom 1996 a 3. novembrom 1999“. V odôvodnení č. 56 napadnutého rozhodnutia Komisia okrem toho spresňuje, že podľa vyhlásenia InBev porušenie začalo už pred rokom 1996, a to:

–        „v roku 1990 alebo ešte skôr“, pokiaľ ide o rokovania týkajúce sa zvýšenia cien „horeca“,

–        v „roku 1993 – 1994“, pokiaľ ide o rokovania týkajúce sa zliav a prevodov predajných miest „horeca“ medzi pivovarníckymi podnikmi,

–        v „roku1987“, pokiaľ ide o rokovania medzi spoločnosťami Oranjeboom‑Interbrew a Bavaria týkajúce sa piva predávaného pod ochrannou známkou distribútora.

208    Vzhľadom na významnú dôkaznú hodnotu vyhlásenia InBev Komisia mohla konštatovať, že dotknuté porušenie sa začalo prinajmenšom k dátumu prvých stretnutí v roku 1996, uvedených v tabuľke pripojenej k vyhláseniu InBev, na ktorých bola spoločnosť InBev zastúpená po svojom nadobudnutí spoločnosti Oranjeboom v roku 1995.

209    Keďže teda po prvé bolo preukázané, že žalobkyňa mala zastúpenie na stretnutí konanom 27. februára 1996, a po druhé z vyhlásenia InBev vyplýva, že žalobkyňa sa zúčastňovala stretnutí „Catherijne“ od začiatku v roku 1993 alebo 1994, Komisia mohla správne konštatovať, že žalobkyňa sa na dotknutom porušení zúčastňovala prinajmenšom od 27. februára 1996.

210    Skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie neuvádzalo existenciu porušenia pred týmto dátumom, totiž predstavuje ústupok voči osobám, ktorým je napadnuté rozhodnutie určené. V tejto súvislosti treba uviesť, že Všeobecný súd nemá rozhodnúť o zákonnosti alebo vhodnosti tohto ústupku (pozri v tomto zmysle rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 40 vyššie, body 340 a 341).

211    Za týchto podmienok, pokiaľ ide o stretnutie spadajúce do sústavy pravidelných stretnutí, ktorých protisúťažná povaha bola z právneho hľadiska dostatočne preukázaná, nemožno konštatovanie dátumu začiatku porušenia spochybniť argumentáciou žalobkyne založenou na nedostatku konkrétneho dôkazu týkajúceho sa obsahu stretnutia z 27. februára 1996.

212    Výhradu týkajúcu sa určenia dátumu začiatku porušenia treba preto zamietnuť.

–       O určení dátumu skončenia porušenia

213    Komisia uviedla dátum 3. novembra 1999 ako deň skončenia porušenia pre všetky dotknuté pivovarnícke podniky (odôvodnenia č. 466 až 469 napadnutého rozhodnutia), pričom ide o dátum posledného stretnutia „Catherijne“, v súvislosti s ktorým má Komisia priame dôkazy o prítomnosti štyroch pivovarníckych podnikov. Toto stretnutie je uvedené na konci chronologickej tabuľky pripojenej k vyhláseniu InBev. Podľa odpovede spoločnosti InBev na žiadosť o informácie predloženú Komisiou stretnutie konané 3. novembra 1999 bolo „stretnutím Catherijne (otázky horeca/programová komisia); ako vždy na konzultáciách Catherijne, hovorilo sa na ňom hlavne o excesívnych dohodách a pokojnom spolužití“ (odôvodnenie č. 221 napadnutého rozhodnutia).

214    Žalobkyňa sa domnieva, že tomuto vyhláseniu odporujú vyhlásenia riaditeľov spoločnosti InBev, ktorí sa zúčastnili stretnutia z 3. novembra 1999, z ktorých uvádza nasledujúce pasáže:

–        „Dňa 19. augusta 1999 došlo k dohode, na ktorej som sa zúčastnil. Dňa 3. novembra 1999 sa konalo stretnutie, na ktorom sa zúčastnil p. … a ja. Ani v jednom prípade sa konkrétne nehovorilo o správaní na trhu. Bolo to skôr o neformálne stretnutie“,

–        „Existujú stretnutia štyroch riaditeľov horeca (Heineken, Grolsch, Bavaria a Interbrew). Ja som sa zúčastnil len jedného z týchto stretnutí, a to 3. novembra 1999 v meste Enschede. P. … ma tam priviedol, aby ma predstavil. Toto stretnutie nebolo veľmi formálne. Išlo skôr o priateľské stretnutie, bez osobitného programu. Vo všeobecnosti sa komentovali zľavy. Mal som dojem, že už roky existuje akýsi druh systému škál alebo akési pravidlo pre zľavy, ale nikdy to nebolo špecificky povedané. Hovorilo sa len o celkových výškach zliav vo veľmi všeobecných pojmoch, čo bolo príležitosťou pre poukázanie na niektoré udalosti. Mám pocit, že škála nefungovala. Každý subjekt určoval svoju vlastnú stratégiu. Možno sa objavil určitý pokus o zastrašovanie, ale každý aj tak konal podľa vlastného uváženia“.

215    Treba konštatovať, že v rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, vyhlásenia, ktoré uvádza, neodporujú skutočnostiam uvedeným Komisiou. Odkazy na „excesívne dohody“ a „pokojné spolužitie“, ako aj na „škálu“ a „pravidlo pre zľavy“ sa jasne týkajú koordinácie výšky zliav uplatňovanej na zákazníkov „horeca“. Jediné spresnenie, ktoré priniesli vyhlásenia riaditeľov spoločnosti InBev, sa týka úrovne podrobnosti rokovaní, údajne obmedzenej na „všeobecné komentáre“, ako aj neexistencie ich vplyvu na trh, teda skutočnosti, že „škála nefungovala“. Bolo však už uvedené, že ani všeobecná povaha rokovaní, ani neexistencia vplyvu na trh nemôžu byť v rozpore s protiprávnosťou dotknutého stretnutia (pozri body 69 až 71 vyššie).

216    Okolnosť, že stretnutie z 3. decembra 1999 spadá do sústavy protisúťažných stretnutí (pozri body 203 a 204 vyššie) a že uvedené témy súviseli s predchádzajúcimi rokovaniami obmedzujúcimi hospodársku súťaž, okrem toho znamená, že cieľom samotného zvolania stretnutia bolo zabezpečiť podmienky potrebné pre pokračovanie týchto rokovaní.

217    V každom prípade aj za predpokladu, že existuje určitý rozpor medzi vyhláseniami zamestnancov spoločnosti InBev uvedenými žalobkyňou na jednej strane a odpoveďou spoločnosti InBev na žiadosť o informácie na druhej strane, treba sa domnievať, že dôkazná sila odpovede InBev je vyššia vzhľadom na judikatúru, podľa ktorej vyhlásenie poskytnuté v mene samotného podniku má väčšiu dôveryhodnosť, než by mohla mať odpoveď poskytnutá jedným z jeho zamestnancov, nech už by boli jeho osobná skúsenosť alebo názor akékoľvek (pozri v tomto zmysle rozsudok LR AF 1998/Komisia, už citovaný v bode 77 vyššie, bod 45).

218    Výhradu týkajúcu sa určenia dátumu konca porušenia a teda celý tretí žalobný dôvod treba preto zamietnuť.

 O prvom žalobnom dôvode, založenom na porušení zásady riadnej správy vecí verejných

 Tvrdenia účastníkov konania

219    Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia porušila zásadu riadnej správy vecí verejných, keď nevykonala úplné, starostlivé a nestranné vyšetrovanie. Po prvé žalobkyňa tvrdí, že Komisia systematicky vykladala dokumenty uvedené vo vyšetrovacom spise neobjektívne a tendenčne. Po druhé žalobkyňa tvrdí, že vyhlásenia vyplývajúce zo žiadosti InBev o zhovievavosť, ktoré sú základným pilierom dôkazov, o ktoré sa Komisia opiera, mali byť posúdené s väčšími výhradami. Po tretie žalobkyňa uvádza, že Komisia zjavne selektívne použila ďalšie dôkazy, ktorými disponovala a v napadnutom rozhodnutí citovala len tie pasáže z týchto dôkazov, ktoré jej umožňovali preukázať existenciu porušenia, pričom úmyselne neberie do úvahy tvrdenia ďalších účastníkov, ktoré by jej závery vyvrátili. Po štvrté žalobkyňa kritizuje člena Komisie povereného hospodárskou súťažou za vyhlásenia, ktoré údajne adresoval verejnosti v rámci holandského televízneho programu ihneď po prijatí oznámenia o výhradách. Z týchto vyhlásení vyplýva najmä, že pre Komisiu bola vina holandských pivovarníckych podnikov preukázaná už pred tým, ako mali príležitosť brániť sa proti oznámeniu o výhradách.

220    Po piate žalobkyňa vytýka Komisii, že v priebehu vyšetrovania zmenila výhrady. Žalobkyňa v podstate tvrdí, že výhrada týkajúca sa príležitostného zosúladeného postupu pri rozdelení zákazníkov v sektore „horeca“ a v oblasti domácej spotreby sa v oznámení o výhradách neobjavila. Po šieste žalobkyňa tvrdí, že Komisia neanalyzovala dôkazy preukazujúce, že konala v rámci hospodárskej súťaže a svoje ceny určovala nezávisle.

221    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

 Posúdenie Všeobecným súdom

222    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že medzi záruky priznané právnym poriadkom Únie počas správnych konaní patrí najmä povinnosť príslušnej inštitúcie starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné skutočnosti prejednávaného prípadu (rozsudok Súdneho dvora z 21. novembra 1991, Technische Universität München, C‑269/90, Zb. s. I‑5469, bod 14).

223    V prejednávanej veci po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého Komisia starostlivo a nestranne nepreskúmala dôkazné prostriedky, treba pripomenúť, že ako už bolo konštatované po preskúmaní druhého žalobného dôvodu vyššie, Komisia uviedla dostatočné dôkazy týkajúce sa existencie porušenia článku 81 ES, pokiaľ ide o dve zložky dotknutého porušenia (pozri bod 155 vyššie). V rámci preskúmania tohto žalobného dôvodu už Všeobecný súd posúdil kritiku žalobkyne v súvislosti s posúdením vyhlásenia InBev, ako aj skutočností smerujúcich k preukázaniu opačného dôkazu predložených v priebehu správneho konania.

224    Za týchto okolností sa treba domnievať, že argumentácia žalobkyne založená na údajnom nevykonaní úplného, starostlivého a nestranného vyšetrovania splýva s tvrdeniami preskúmanými v rámci druhého žalobného dôvodu vyššie a nevyžaduje samostatné preskúmanie.

225    Po druhé v rozsahu, v akom argumentáciu žalobkyne založenú na vyhláseniach člena Komisie povereného hospodárskou súťažou možno vykladať ako v skutočnosti založenú na porušení zásady prezumpcie neviny, treba konštatovať, že uvedená argumentácia nie je pre riešenie tohto sporu relevantná.

226    Existencia porušenia sa totiž musí posudzovať len na základe dôkazov predložených Komisiou. Ak je skutková podstata porušenia na konci správneho konania skutočne preukázaná, dôkaz o tom, že Komisia počas tohto konania predčasne vyjadrila svoje presvedčenie, že uvedené porušenie existuje, nemôže vyvrátiť samotný dôkaz o porušení (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, bod 726).

227    V každom prípade slová vyjadrené členom Komisie počas holandského televízneho vysielania, spomínajúce v rámci príkladov zásahov Komisie, že holandskí spotrebitelia „platili za svoje pivo príliš draho“ v dôsledku správania pivovarníckych podnikov, hoci voľba týchto slov nebola práve šťastná, nemôžu preukázať, že Komisia rozhodla vopred.

228    Treba uviesť, že Komisia ako kolégium rozhoduje na základe návrhu rozhodnutia. V tejto súvislosti na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, slová dotknutého člena Komisie spomínajúce kroky vykonávané Komisiou vôbec neznamenajú, že Komisia považovala vinu pivovarníckych podnikov za už preukázanú.

229    Po tretie, pokiaľ ide o argumentáciu založenú na údajnom nedostatku zhody medzi oznámením o výhradách a napadnutým rozhodnutím, pokiaľ ide o výhradu týkajúcu sa rozdelenie zákazníkov v sektoroch „horeca“ a domácej spotreby, treba konštatovať, že výčitky žalobkyne sú nedôvodné.

230    Z oznámenia o výhradách totiž vyplýva, že Komisia jasne uviedla, že účastníci sa takýmto zosúladením previnili. Jednak v bodoch 262 až 272 oznámenia o výhradách Komisia výslovne uviedla, že pivovarnícke podniky postupovali zosúladene v rozdelení zákazníkov v sektore „horeca“. Z bodov 311 a 312 oznámenia o výhradách taktiež vyplýva, že vyslovené výhrady sa týkali predovšetkým rozdelenia zákazníkov medzi pivovarníckymi podnikmi.

231    Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno prvý žalobný dôvod prijať.

 O šiestom žalobnom dôvode, založenom na porušení podstatných formálnych náležitostí, zásady riadnej správy vecí verejných a práva na obhajobu žalobkyne, pokiaľ ide o zamietnutie prístupu k dokumentu zo spisu, ako aj k odpovediam na oznámenie o výhradách ostatných dotknutých podnikov

 Tvrdenia účastníkov konania

232    Po prvé žalobkyňa vytýka Komisii, že jej zamietla prístup k odpovediam na oznámenie o výhradách ostatných účastníkov dotknutých konaním, čím zasiahla do jej práva na obhajobu. Žalobkyňa tvrdí najmä, že by jej tieto odpovede umožnili uviesť iné skutočnosti v jej prospech, podporujúce záver, podľa ktorého pivovarnícke podniky na holandskom trhu s pivom nikdy nepostupovali zosúladene. Okrem toho tvrdí, že Komisia v odôvodnení č. 203 napadnutého rozhodnutia použila ako dôkaz proti nej časť odpovede spoločnosti Heineken, v ktorej mala spoločnosť Heineken pripustiť existenciu rokovaní o cene sudového piva, hoci jej táto skutočnosť nebola oznámená.

233    Po druhé žalobkyňa tvrdí, že Komisia jej zamietla prístup k dokumentu zo spisu relevantnému pre jej obhajobu, čím porušila článok 27 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Osobitne uvádza, že nemala prístup k prehľadu počtu zákazníkov sektora „horeca“, ktorých pivovarnícke podniky získali a stratili počas obdobia od roku 1997 do roku 2001. Na rozdiel od tvrdení Komisie sa žalobkyňa domnieva, že tieto informácie neboli dôverné a že s týmto dokumentom by bola mohla preukázať, že v sektore „horeca“ holandského trhu s pivom dochádzalo k neustálym zmenám, čo je dôkazom živej hospodárskej súťaže medzi pivovarníckymi podnikmi.

234    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

 Posúdenie Všeobecným súdom

235    Podľa článku 27 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 „Právo príslušných strán na obhajobu sa v konaniach plne rešpektuje; majú právo na prístup k dokumentácii Komisie, s výhradou oprávnených záujmov podnikov pri ochrane ich obchodného tajomstva...“.

236    Podľa ustálenej judikatúry právo na prístup k spisu, spojené so zásadou práva na obhajobu, znamená, že Komisia musí dotknutému podniku umožniť, aby preskúmal všetky dokumenty vo vyšetrovacom spise, ktoré môžu byť relevantné pre jeho obhajobu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Corus UK/Komisia, C‑199/99 P, Zb. s. I‑11177, body 125 až 128, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. júna 1995, Solvay/Komisia, T‑30/91, Zb. s. II‑1775, bod 81).

237    Ide o písomnosti svedčiace tak v prospech, ako aj v neprospech, s výnimkou obchodných tajomstiev iných podnikov, interných dokumentov Komisie a iných dôverných informácií (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 41 vyššie, bod 68).

238    Pokiaľ ide o písomnosti v neprospech, neoznámenie dokumentu je porušením práva na obhajobu iba vtedy, ak dotknutý podnik preukáže po prvé, že Komisia z tohto dokumentu vychádzala na podporu svojej námietky týkajúcej sa existencie porušenia, a po druhé, že námietka mohla byť preukázaná len odkazom na tento dokument. Dotknutému podniku teda prislúcha preukázať, že výsledok, ku ktorému Komisia dospela vo svojom rozhodnutí, by bol iný, ak by tento neoznámený dokument musel byť ako dôkazný prostriedok zamietnutý (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 41 vyššie, body 71 až 73).

239    Naopak, pokiaľ ide o neoznámenie dokumentu v jeho prospech, dotknutý podnik musí len preukázať, že toto nesprístupnenie mohlo na úkor tohto podniku ovplyvniť priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie. Stačí, aby podnik preukázal, že mohol uvedené dokumenty v prospech použiť na svoju obhajobu (rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, bod 318, a rozsudok Hercules Chemicals/Komisia, už citovaný v bode 34 vyššie, bod 81) tým, že najmä preukáže, že by sa mohol odvolávať na skutočnosti, ktoré sa nezhodujú s posúdeniami vykonanými Komisiou v štádiu oznámenia o výhradách, a teda by mohol akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť posúdenia vykonané v rozhodnutí (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 41 vyššie, bod 75).

240    V rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyňa tvrdí, že nemala prístup jednak k odpovediam na oznámenie o výhradách ostatných dotknutých podnikov a jednak k dokumentu zo spisu, ktorý Komisia považovala za dôverný.

–       O odpovediach ostatných podnikov na oznámenie o výhradách

241    Treba pripomenúť, že oznámenie o výhradách je aktom určeným na vymedzenie predmetu konania začatého proti podniku a zabezpečenie účinného vykonania práva na obhajobu (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. októbra 2008, Schunk a Schunk Kohlenstoff‑Technik/Komisia, T‑69/04, Zb. s. II‑2567, bod 80 a tam citovanú judikatúru).

242    Z tohto hľadiska je oznámenie o výhradách zabezpečené procesnými zárukami uplatňujúcimi zásadu dodržiavania práva na obhajobu, medzi ktoré patrí právo na prístup k dokumentom patriacim do spisu Komisie.

243    Odpovede na oznámenie o výhradách nie sú súčasťou vyšetrovacieho spisu samého osebe (rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 226 vyššie, bod 380).

244    Keďže ide o dokumenty, ktoré nie sú súčasťou spisu zostaveného v čase doručenia oznámenia o výhradách, Komisia je povinná sprístupniť uvedené odpovede ostatným dotknutým účastníkom len vtedy, ak sa ukáže, že tieto odpovede obsahujú nové skutočnosti v prospech alebo v neprospech.

245    Rovnako podľa bodu 27 oznámenia Komisie o pravidlách prístupu k dokumentácii Komisie v prípadoch podľa článkov 81 [ES] a 82 [ES], článkov 53, 54 a 57 Zmluvy o EHP a nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 (Ú. v. EÚ C 325, s. 7) ako všeobecné pravidlo platí, že nie je povolený prístup k odpovediam iných účastníkov dotknutých vyšetrovaním na oznámenie o výhradách. Účastníkovi sa prístup k týmto dokumentom povolí, len ak takéto dokumenty tvoria nový dôkaz, či už v prospech alebo v neprospech, týkajúci sa obvinení voči tomuto účastníkovi v oznámení o výhradách Komisie.

246    V tejto súvislosti, pokiaľ ide na jednej strane o nové skutočnosti v neprospech, podľa ustálenej judikatúry platí, že ak má Komisia na preukázanie existencie porušenia v úmysle opierať sa o skutočnosť založenú na odpovedi na oznámenie o výhradách, ostatným podnikom zúčastneným na tomto konaní musí byť umožnené vyjadriť sa k takému novému dôkazu (rozsudok Súdu prvého stupňa Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 226 vyššie, bod 386, a z 27. septembra 2006, Avebe/Komisia, T‑314/01, Zb. s. II‑3085, bod 50).

247    V prejednávanej veci žalobkyňa tvrdí, že Komisia v odôvodnení č. 203 napadnutého rozhodnutia použila ako dôkaz proti nej časť odpovede spoločnosti Heineken, v ktorej mala spoločnosť Heineken pripustiť existenciu rokovaní o cene sudového piva, hoci jej táto skutočnosť nebola oznámená.

248    Treba pripomenúť, že Komisia v uvedenom odôvodnení uvádza v odpovedi na tvrdenia vznesené žalobkyňou a spoločnosťou Heineken, že existencia protiprávnych rokovaní počas stretnutia konaného 8. januára 1999 vyplýva zo skôr uvedených skutočností, a to z vyhlásenia InBev a z poznámok zástupcov spoločnosti Grolsch a žalobkyne. V tejto súvislosti, hoci Komisia dodáva, že samotná spoločnosť Heineken pripustila existenciu rokovaní o cenách „s určitými výhradami“, vo svojej odpovedi na oznámenie o výhradách je tento údaj len doplňujúcim prvkom v súbore nepriamych dôkazov uvedených Komisiou v súvislosti s dotknutým stretnutím a nemôže vo vzťahu k žalobkyni predstavovať novú skutočnosť v jej neprospech.

249    Na druhej strane, pokiaľ ide o nové skutočnosti v prospech, z judikatúry vyplýva, že Komisia nie je povinná sprístupniť ich z vlastnej iniciatívy. Za predpokladu, že Komisia v priebehu správneho konania zamietla žiadosť žalobkyne o prístup k dokumentom, ktoré neboli vo vyšetrovacom spise, porušenie práva na obhajobu možno konštatovať, len ak sa preukáže, že správne konanie by mohlo dospieť k odlišnému výsledku za predpokladu, že by žalobkyňa mala počas tohto konania prístup k dotknutým dokumentom (rozsudok Cimenteries CBR a i./Komisia, už citovaný v bode 226 vyššie, bod 383).

250    Keďže sa žalobkyňa odvoláva na existenciu údajných skutočností v jej prospech v nesprístupnených odpovediach, prináleží jej poskytnúť dôkaz o užitočnosti týchto dokumentov pre jej obhajobu.

251    Žalobkyňa musí najmä uviesť prípadné skutočnosti vo svoj prospech alebo poskytnúť dôkaz osvedčujúci ich existenciu a teda užitočnosť pre potreby konania (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, T‑43/02, Zb. s. II‑3435, body 351 až 359).

252    V prejednávanej veci žalobkyňa tvrdí, že odpovede ostatných účastníkov dotknutých konaním by jej umožnili uviesť iné skutočnosti v jej prospech na podporu záveru, podľa ktorého pivovarnícke podniky na holandskom trhu s pivom nikdy nepostupovali zosúladene.

253    Pokiaľ však žalobkyňa tvrdí, že ostatné podniky vo svojich odpovediach na oznámenie o výhradách taktiež uviedli tvrdenia založené na spochybnení porušenia, treba pripomenúť, že samotný tento údaj nestačí pre to, aby bolo možné považovať tieto tvrdenia za skutočnosti v jej prospech (pozri v tomto zmysle rozsudok Jungbunzlauer/Komisia, už citovaný v bode 251 vyššie, body 353 a 355).

254    Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa neuviedla prípadné nové skutočnosti v prospech alebo v neprospech, ktoré by mohli obsahovať odpovede uvedené v oznámení o výhradách.

255    Výhradu založenú na zamietnutí prístupu k týmto odpovediam treba preto zamietnuť.

–       O údajne dôvernom dokumente

256    Žalobkyňa kritizuje zamietnutie prístupu k zoznamu zákazníkov sektora „horeca“, ktorých rôzne pivovarnícke podniky získali a stratili počas obdobia od roku 1997 do roku 2001, ktorý bol súčasťou spisu konania. Domnieva sa, že prístup k týmto informáciám bol pre jej obhajobu nevyhnutný z dôvodu, že by mohla preukázať, že existovali zmeny v sektore „horeca“ v Holandsku a že záver Komisie, podľa ktorého bola hospodárska súťaž v tomto sektore obmedzená, bol nepresný.

257    Bez toho, aby bolo potrebné určiť, či Komisia správne kvalifikovala požadované informácie ako dôverné, však treba uviesť, že žalobkyňa nepreukázala, že by dotknutý zoznam mohol byť užitočný pre jej obhajobu.

258    Z odôvodnenia č. 259 napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že záver Komisie týkajúci sa rozdelenia zákazníkov v sektore „horeca“ je založený na internom liste spoločnosti Heineken, ktorý sa týka stretnutia s členom správnej rady žalobkyne a ktorého znenie je uvedené v odôvodnení č. 184 a vyložené v odôvodneniach č. 187 až 189 napadnutého rozhodnutia. Informácie týkajúce sa zákazníkov získaných a stratených pivovarníckymi podnikmi v priebehu dotknutého obdobia v každom prípade nemožno považovať za informácie, ktoré môžu vo vzťahu k tomuto konštatovaniu poskytnúť dôkaz v prospech.

259    Výhradu založenú na zamietnutí prístupu k dokumentu obsahujúcemu zoznam zákazníkov sektora „horeca“, ako aj tento žalobný dôvod v celom rozsahu treba preto zamietnuť ako nedôvodné.

 O štvrtom žalobnom dôvode, založenom na porušení článku 23 nariadenia č. 1/2003, usmernení, ako aj zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o určenie výšky pokuty

 Tvrdenia účastníkov konania

260    Po prvé žalobkyňa spochybňuje spôsob, akým Komisia vypočítala výšku pokuty, a konkrétnejšie jej analýzu týkajúcu sa závažnosti porušenia. Žalobkyňa sa osobitne domnieva, že keďže Komisia v napadnutom rozhodnutí zmiernila veľmi vážne výčitky, ktoré sformulovala v oznámení o výhradách, mala porušenie kvalifikovať ako zreteľne menej závažné. Okrem toho žalobkyňa vyčíta Komisii, že pri posudzovaní závažnosti porušenia nezohľadnila, že toto porušenie nemalo žiaden dopad na holandský trh s pivom. Žalobkyňa sa ďalej domnieva, na rozdiel od toho, čo je uvedené v odôvodnení č. 452 napadnutého rozhodnutia, že vplyv porušenia na trh bolo možné merať.

261    Po druhé žalobkyňa sa domnieva, že Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, keď sa výrazne odklonila od svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxe a osobitne od pokút uložených v rámci svojho rozhodnutia 2003/569 svojho rozhodnutia 2002/759/ES z 5. decembra 2001 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] (Prípad COMP/37.800/F3 – Luxemburské pivovary) (Ú. v. EÚ L 253, 2002, s. 21) a svojho rozhodnutia 2005/503/ES z 29. septembra 2004 týkajúceho sa konania podľa článku 81 [ES] (Prípad COMP/C.37.750/B2 – Brasseries Kronenbourg, Brasseries Heineken) (Ú. v. EÚ L 184, 2005, s. 57).

262    Po tretie žalobkyňa uvádza, že Komisia porušila zásady proporcionality a rovnosti zaobchádzania tým, že pokuta je neprimeraná v porovnaní s pokutami, ktoré boli uložené spoločnostiam Heineken a Grolsch. Žalobkyňa v podstate poznamenáva, že Komisia pri stanovení pokuty pripísala neprimeraný význam jej obratu, čím došlo k závažnému skresleniu pomeru síl medzi pivovarníckymi podnikmi a postavením, ktoré má na dotknutom trhu. Žalobkyňa sa ďalej domnieva, že Komisia pri určení východiskovej sumy pokuty mala zohľadniť jej obrať bez zahrnutia spotrebných daní.

263    Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkyne.

 Posúdenie Všeobecným súdom

264    Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti porušujú článok 81 ES. Podľa toho istého ustanovenia pokuta uložená každému podniku alebo združeniu podnikov nepresiahne 10 % jeho celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku.

265    Okrem toho podľa ustálenej judikatúry platí, že Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o metódu stanovovania pokút. Táto metóda, ktorá je opísaná v usmerneniach, obsahuje rôzne flexibilné faktory umožňujúce Komisii vykonávať svoju voľnú úvahu v súlade s ustanoveniami nariadenia č. 1/2003 (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, C‑322/07 P, C‑327/07 P a C‑338/07 P, Zb. s. I‑7191, bod 112).

266    Okrem toho v oblastiach, ako je stanovenie výšky pokuty podľa nariadenia č. 1/2003, v ktorých má Komisia túto mieru voľnej úvahy, sa preskúmanie zákonnosti tohto posúdenia zužuje len na overenie, či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. júla 2005, Scandinavian Airlines System/Komisia, T–241/18, Zb. s. II–2917, bod 79).

267    Miera voľnej úvahy Komisie a hranice, ktoré si v tomto zmysle stanovila, naopak nemajú vplyv na vykonávanie neobmedzenej právomoci súdu Únie (rozsudok JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 40 vyššie, bod 538), v rámci ktorej je tento súd oprávnený zrušiť, znížiť alebo zvýšiť pokutu uloženú Komisiou (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C‑3/06 P, Zb. s. I‑1331, body 60 až 62).

268    Tento žalobný dôvod obsahuje v podstate tri časti, založené po prvé na nesprávnom posúdení závažnosti porušenia, po druhé na porušení zásady rovnosti zaobchádzania vzhľadom k predchádzajúcej praxi Komisie a po tretie na porušení zásad rovnosti zaobchádzania a proporcionality vzhľadom k pokutám uloženým ostatným osobám, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie určené.

–       O prvej časti, založenej na nesprávnom posúdení závažnosti porušenia

269    Podľa článku 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 sa pri stanovení výšky pokuty zohľadní závažnosť a dĺžka trvania porušenia.

270    Podľa ustálenej judikatúry sa závažnosť porušenia určuje s ohľadom na viaceré faktory, ako sú konkrétne okolnosti veci, jej kontext a odstrašujúci dosah pokút, vo vzťahu ku ktorým Komisia disponuje voľnou úvahou (rozsudky Súdneho dvora z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, bod 241, a z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, C‑125/07 P, C‑133/07 P, C‑135/07 P a C‑137/07 P, Zb. s. I‑8681, bod 91).

271    Osobitne podľa bodu 1 A prvého odseku usmernení z roku 1998 sa pri posudzovaní závažnosti porušenia musí brať do úvahy jeho povaha, konkrétny dopad na trh, ak ho možno zmerať, a veľkosť relevantného geografického trhu.

272    Všeobecnému súdu však v rámci jeho neobmedzenej právomoci pri preskúmaní prislúcha posúdiť, či je výška pokuty primeraná vzhľadom na závažnosť porušenia a zvážiť závažnosť porušenia a okolnosti uvedené žalobkyňou (rozsudok Súdu prvého stupňa z 25. októbra 2005, Groupe Danone/Komisia, T‑38/02, Zb. s. II‑4407, bod 136).

273    Žalobkyňa uvádza dve tvrdenia smerujúce k spochybneniu určenia závažnosti porušenia Komisiou.

274    Po prvé žalobkyňa namieta proti kvalifikácii porušenia ako veľmi závažného, keď uvádza, že Komisia v napadnutom rozhodnutí v porovnaní s oznámením o výhradách upustila od viacerých prvkov porušenia.

275    Treba pripomenúť, že veľmi závažným porušeniam v zmysle bodu 1 A druhého odseku tretej zarážky usmernení zodpovedajú vo všeobecnosti najmä „horizontálne obmedzenia, ako sú ,cenové kartely‘ a kvóty podielu na trhu“.

276    Okrem toho podľa ustálenej judikatúry platí, že kartely tohto typu patria k najzávažnejším formám narušenia hospodárskej súťaže, keďže vlastným cieľom smerujú k jej jednoznačnému zneškodneniu medzi podnikmi, ktoré tieto kartely realizujú, a sú tak v rozpore so základnými cieľmi Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Groupe Danone/Komisia z 25. októbra 2005, už citovaný v bode 272 vyššie, bod 147 a tam citovanú judikatúru).

277    Keďže však Komisia správne konštatovala, že žalobkyňa sa zúčastnila na porušení pozostávajúcom zo súboru dohôd a/alebo zosúladených postupov, ktorých cieľom bolo obmedzenie hospodárskej súťaže na spoločnom trhu, osobitne koordináciou cien a zvyšovania cien a rozdelením zákazníkov, tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého porušenie nemožno považovať za veľmi závažné, nemožno prijať.

278    Konštatovanie vykonané v odôvodnení č. 442 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého malo byť v súlade s usmerneniami porušenie v prejednávanej veci zo svojej podstaty kvalifikované za veľmi závažné, nie je teda postihnuté nesprávnym posúdením. Tento záver nemožno vyvrátiť skutočnosťou, že niektoré prvky porušenia uvedené v oznámení o výhradách neboli uvedené v napadnutom rozhodnutí, keďže v tomto rozhodnutí sa uvádzajú skutočnosti odôvodňujúce kvalifikáciu porušenia ako veľmi závažného.

279    Po druhé žalobkyňa vyčíta Komisii, že dospela k záveru, že dopad kartelu na trh nebolo možné merať a že nezohľadnila skutočnosti zo spisu preukazujúce, že porušenie nemalo žiaden dopad na trh.

280    Treba pripomenúť, že hoci je existencia konkrétneho dopadu porušenia na trh prvkom, ktorý treba zohľadniť pri posúdení závažnosti porušenia, ide len o jedno z viacerých kritérií, ako sú povaha porušenia a rozsah geografického trhu. Rovnako z bodu 1 A prvého odseku usmernení vyplýva, že tento dopad sa má zohľadniť, len ak je možné ho zmerať.

281    Treba tiež pripomenúť, že horizontálne kartely v oblasti cien alebo rozdelenia trhu, akým je porušenie v prejednávanej veci, môžu byť kvalifikované ako veľmi závažné porušenia výlučne na základe ich samotnej povahy, bez toho, aby bola Komisia povinná preukázať konkrétny dopad porušenia na trh. Konkrétny dopad porušenia na trh je len jednou z viacerých okolností, ktorá v prípade, že je možné ju merať, môže umožniť Komisii zvýšiť východiskovú sumu pokuty nad úroveň minimálnej predpokladanej sumy 20 miliónov eur (rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, Zb. s. I‑7415, body 74 a 75).

282    V prejednávanej veci Komisia v odôvodnení č. 452 napadnutého rozhodnutia uvádza toto:

„V rámci tohto konania je nemožné merať skutočný dopad všetkých dohôd, z ktorých porušenie pozostávalo, na holandský trh a Komisia sa teda neopiera o konkrétny dopad v súlade s usmerneniami, podľa ktorých sa konkrétny dopad musí zohľadniť len v prípade, že je možné ho merať… Komisia teda pre stanovenie pokút použiteľných v prejednávanej veci nezohľadní dopad na trh.“

283    Komisia ďalej v odôvodnení č. 455 napadnutého rozhodnutia, ktoré obsahuje záver týkajúci sa závažnosti porušenia, uvádza toto:

„Vzhľadom na povahu porušenia a skutočnosť, že porušenie bolo rozšírené na celé územie Holandska, sa podniky, ktorým je toto rozhodnutie určené, dopustili veľmi závažného porušenia článku 81 [ES].“

284    Z týchto pasáží vyplýva, že Komisia sa na účely určenia závažnosti porušenia neopierala o skutočný dopad porušenia, ale o povahu porušenia a rozsah dotknutého geografického trhu.

285    V tejto súvislosti treba konštatovať, že vzhľadom na povahu konštatovaného porušenia, ktorého predmetom bola najmä koordinácia cien a zvyšovanie cien, ako aj príležitostná koordinácia rozdelenia zákazníkov, bola Komisia oprávnená nezohľadniť dopad porušenia na trh.

286    Z toho vyplýva, že Komisia sa kvalifikovaním dotknutého porušenia ako veľmi závažného v skutočnosti neodchýlila od svojich usmernení a neporušila zásady uvedené žalobkyňou.

287    Argumentácia žalobkyne založená na neexistencii dopadu kartelu na trh, ako aj táto časť žalobného dôvodu v celom rozsahu sa musia zamietnuť ako nedôvodné.

–       O druhej časti, založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania v súvislosti s rozhodovacou praxou Komisie

288    Na úvod treba zdôrazniť jednak, že predchádzajúca rozhodovacia prax Komisie neslúži ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Michelin/Komisia, T‑203/01, Zb. s. II‑4071, bod 292) a jednak, že Komisia disponuje v rámci nariadenia č. 17 a nariadenia č. 1/2003 mierou voľnej úvahy pri stanovovaní výšky pokút, aby usmerňovala správanie podnikov v zmysle dodržiavania pravidiel hospodárskej súťaže (rozsudok Súdu prvého stupňa 29. apríla 2004, Tokai Carbon a i./Komisia, T‑236/01, T‑239/01, T‑244/01 až T‑246/01, T‑251/01 a T‑252/01, Zb. s. II‑1181, bod 216) a aby mohla kedykoľvek prispôsobiť výšku pokút potrebám tejto politiky (rozsudok Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 270 vyššie, bod 169).

289    V prejednávanej veci, ako už bolo uvedené vyššie, bolo stanovenie výšky pokuty vykonané v súlade s článkom 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 vo vzťahu k závažnosti a dĺžke trvania porušenia. V tejto súvislosti žalobkyňa nemôže zakladať platné tvrdenia len na skutočnosti, že Komisia vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxi sankcionovala podobné správanie uložením nižších pokút, než je pokuta uložená žalobkyni v prejednávanej veci.

290    Za týchto podmienok sa žalobkyňa nemôže dovolávať ani porušenia zásady rovnosti zaobchádzania. Súdny dvor totiž opakovane rozhodol, že predchádzajúca rozhodovacia prax Komisie neslúži ako právny rámec pre pokuty v oblasti hospodárskej súťaže a že rozhodnutia týkajúce sa iných vecí majú len orientačnú povahu, pokiaľ ide o prípadnú existenciu diskriminácie, keďže je málo pravdepodobné, že okolnosti vlastné týmto veciam, ako sú trhy, výrobky, podniky a dotknuté obdobia, sú rovnaké (pozri rozsudok Erste Group Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 270 vyššie, bod 233 a tam citovanú judikatúru).

291    V tejto súvislosti, pokiaľ ide v prejednávanej veci o argumentáciu žalobkyne uvádzajúcu výšku pokút uložených tromi predchádzajúcimi rozhodnutiami 2003/569, 2002/759 a 2005/503, treba predovšetkým uviesť, že na rozdiel od napadnutého rozhodnutia, v ktorom Komisia kvalifikovala dotknuté porušenie ako „veľmi závažné“, v rozhodnutiach 2002/759 a 2005/503 sa Komisia domnievala, že ide o „závažné“ porušenie. Žalobkyňa sa teda nemôže užitočne dovolávať uvedených rozhodnutí na účely dovolania sa údajného diskriminačného zaobchádzania voči nej.

292    Pokiaľ ide o rozhodnutie 2003/569, žalobkyňa vyvodzuje existenciu porušenia zásady rovnosti zaobchádzania zo skutočnosti, že pokuty uložené zúčastneným belgickým pivovarníckym podnikom boli výrazne nižšie ako pokuty uložené napadnutým rozhodnutím, pričom ani povaha porušení, ani podmienky dotknutých trhov nevykazujú rozdiely odôvodňujúce toto odchýlenie.

293    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Komisia posúdila závažnosť porušenia na základe mnohých okolností, ktoré nie sú zhrnuté do záväzného alebo vyčerpávajúceho zoznamu kritérií, ktoré majú byť zohľadnené, a okrem toho Komisia nie je povinná použiť presný matematický vzorec, či už ide o celkovú sumu uloženej pokuty alebo o jej rozdelenie na rôzne prvky (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. januára 2004, JCB Service/Komisia, T‑67/01, Zb. s. II‑49, body 187 a 188 a tam citovanú judikatúru).

294    Za týchto podmienok existuje riziko, že priamym porovnaním pokút uložených osobám, ktorým boli určené dve rozhodnutia týkajúce sa odlišných porušení, dôjde ku skresleniu osobitných funkcií, ktoré rôzne etapy výpočtu pokuty spĺňajú. Konečné výšky pokút totiž odrážajú špecifické okolnosti osobitné pre každý kartel, ako aj hodnotenia vlastné prejednávanému prípadu.

295    Zo všetkého predchádzajúceho vyplýva, že pokiaľ ide o výšku uložených pokút, situáciu žalobkyne nemožno porovnávať so situáciou podnikov dotknutých uvedenými predchádzajúcimi rozhodnutiami.

296    So zreteľom na tieto úvahy treba výhradu založenú na porušení zásady rovnosti zaobchádzania v súvislosti s predchádzajúcou rozhodovacou praxou Komisie zamietnuť.

–       O tretej časti, založenej na porušení zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania v súvislosti s výškou pokút uložených ostatným účastníkom dotknutého kartelu

297    Touto časťou žalobného dôvodu žalobkyňa v podstate spochybňuje posúdenie Komisie týkajúce sa stanovenia východiskovej sumy pokút v rámci rozdielneho zaobchádzania použitého Komisiou odôvodnenie č. 462 napadnutého rozhodnutia).

298    V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa usmernení v prípade porušení, ktoré sa týkajú viacerých podnikov, Komisia môže, tak ako to urobila aj v tomto prípade, upraviť východiskové sumy, aby zohľadnila konkrétnu dôležitosť každého podniku, tak, že rozdelí účastníkov kartelu do skupín „predovšetkým tam, kde je značná disparita medzi veľkosťou podnikov, ktoré sa dopúšťajú tých istých priestupkov“ (bod 1 A šiesty odsek usmernení). V usmerneniach je okrem toho stanovené, že „princíp rovnakého postihu za to isté konanie môže za určitých okolností viesť k uvaleniu rôznych pokút dotyčným podnikom bez toho, aby sa táto diferenciácia riadila aritmetickým výpočtom“ (bod 1 A siedmy odsek usmernení).

299    V súlade s ustálenou judikatúrou Komisia pri stanovovaní závažnosti porušenia nie je v prípade, ak sú pokuty uložené viacerým podnikom zúčastneným na tom istom porušení, povinná zaistiť, aby konečné sumy pokút udelených podnikom, ktoré sú výsledkom výpočtov, odrážali každý rozdiel medzi podnikmi vzhľadom na ich celkový obrat. Môže však vykonať rozdelenie do skupín (rozsudky Súdu prvého stupňa z 19. marca 2003, CMA CGM a i./Komisia, T‑213/00, Zb. s. II‑913, bod 385, a z 27. septembra 2006, Akzo Nobel/Komisia, T‑330/01, Zb. s. II‑3389, bod 57).

300    Rozdelenie dotknutých podnikov do kategórií však musí rešpektovať zásadu rovnosti zaobchádzania, ktorá zakazuje zaobchádzať s porovnateľnými situáciami rozdielne a s rozdielnymi situáciami rovnako, ak takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené. Okrem toho podľa judikatúry musí byť výška pokuty prinajmenšom proporcionálna vo vzťahu ku skutočnostiam zohľadneným pri posudzovaní závažnosti porušenia (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2009, Hoechst/Komisia, T‑161/05, Zb. s. II‑3555, bod 124).

301    V prejednávanej veci treba pripomenúť, ako vyplýva z odôvodnení č. 457 a 458 napadnutého rozhodnutia, že Komisia na účely určenia kategórií, ktoré mali umožniť rozdelenie dotknutých podnikov do skupín, rozhodla zohľadniť ich relatívny význam na dotknutom trhu tak, že sa opierala o jediné kritérium, a to o predaj piva realizovaný v Holandsku počas posledného celého kalendárneho roku porušenia, teda roku 1998.

302    Na tomto základe Komisia zostavila tri kategórie podnikov. Prvá kategória zahŕňa spoločnosť Heineken, ktorá realizovala predaj piva v Holandsku vo výške 450 až 480 miliónov eur. Druhá kategória zahŕňa spoločnosti Grolsch a InBev, ktoré realizovali predaj v Holandsku vo výške 150 až 180 miliónov eur. Žalobkyňa je zaradená do tretej kategórie, s predajom v Holandsku predstavujúcim rozpätie 100 až 130 miliónov eur. Výšky pokút stanovených pre každú kategóriu boli 65 000 000 eur, 25 000 000 eur a 17 000 000 eur.

303    Postupujúc týmto spôsobom, Komisia vybrala koherentnú metódu rozdelenia účastníkov kartelu do troch kategórií, ktorá je objektívne odôvodnená rozdielmi medzi trhovými podielmi každého z podnikov zaradených do týchto troch kategórií (pozri v tomto zmysle rozsudok Tokai Carbon a i./Komisia, už citovaný v bode 288 vyššie, bod 220). Navyše treba konštatovať, že Komisia sa týmto neodchýlila od svojej obvyklej metódy stanovenej v usmerneniach. Okrem toho, pokiaľ sa žalobkyňa domnieva, že má medzi podnikmi zúčastnenými na karteli najslabšie postavenie, treba konštatovať, že jej zaradenie do tretej kategórie túto úvahu skutočne odzrkadľuje.

304    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého zohľadnenie jedine obratu presne neodrážalo hospodársku schopnosť podnikov spôsobiť škodu hospodárskej súťaži na holandskom trhu s pivom, treba pripomenúť, že obrat sa napriek jeho približnej povahe považuje v rámci práva hospodárskej súťaže za primerané kritérium na posúdenie veľkosti a hospodárskej sily dotknutých podnikov (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, bod 121).

305    Keďže toto kritérium bolo v prejednávanej veci riadne použité, nič neumožňuje dospieť k záveru, že boli porušené zásady rovnosti zaobchádzania a proporcionality, pokiaľ ide o východiskovú sumu pokuty.

306    Pokiaľ ide o námietku žalobkyne týkajúcu sa použitia obratu vrátane spotrebných daní pri výpočte individualizovaných základných čiastok, treba pripomenúť, že keďže tento výpočet zahŕňa zváženie relatívnej dôležitosti ostatných účastníkov kartelu na tomto trhu, nezahrnutie daní a spotrebných daní by nezmenilo konečné rozhodnutie Komisie. Porušenie zásady rovnosti zaobchádzania by mohlo byť dôvodné len za predpokladu, že by Komisia individualizované základné čiastky ostatných dotknutých účastníkov vypočítala na základe obratu, ktorý nezahŕňal spotrebné dane.

307    Keďže teda žalobkyňa nepreukázala, že Komisia porušila zásady rovnosti zaobchádzania a proporcionality v rámci rozdielneho zaobchádzania, táto časť žalobného dôvodu sa musí zamietnuť ako nedôvodná.

308    Vzhľadom na uvedené treba štvrtý žalobný dôvod zamietnuť v celom rozsahu.

 O piatom žalobnom dôvode, založenom na neprimeranej dĺžke správneho konania

 Tvrdenia účastníkov konania

309    Žalobkyňa po prvé tvrdí, že neprimeraná dĺžka správneho konania zasiahla do jej práva na obhajobu. Tvrdí najmä, že napriek inšpekciám vedeným Komisiou v roku 2000 a odpovediam, ktoré žalobkyňa predložila na žiadosti o informácie, údaje týkajúce sa každého stretnutia neboli vyjasnené tak, aby mohla od toho okamihu vypočuť zúčastnených riaditeľov.

310    Žalobkyňa okrem toho uvádza, že neprimeraná dĺžka správneho konania vyústila do neprimeranej pokuty, keďže politika Komisie týkajúca sa rozsahu pokút medzitým sprísnela.

311    Po druhé žalobkyňa uvádza, že zníženie pokuty o 100 000 eur z dôvodu neprimeranej dĺžky konania je príliš nízke a neprimerané vo vzťahu k celkovej dĺžke konania.

312    Komisia uvádza, že v odôvodneniach č. 497 až 500 výslovne uznala, že dĺžka konania bola neprimeraná a priznala teda výnimočné zníženie pokuty uloženej žalobkyni.

313    Okrem toho Komisia poznamenáva, že hoci je dodržiavanie primeranej lehoty pri vedení správnych konaní uznané ustálenou judikatúrou, prekročenie tejto lehoty môže odôvodniť zrušenie rozhodnutia konštatujúceho porušenie len v prípade, ak je preukázané, že porušenie tejto zásady je porušením práva dotknutých podnikov na obhajobu.

314    V tejto súvislosti Komisia tvrdí, že rozhodnutie o inšpekcii zo 17. marca 2000 zaslané žalobkyni jej v rozpore s tým, čo tvrdí, umožnilo poznať väčšinu porušenia, ako aj trhy a obdobie, ktorých sa toto porušenie týkalo. Podľa Komisie už toto rozhodnutie poukazovalo na protisúťažné postupy týkajúce sa určenia cien, rozdelenia trhov a/alebo výmeny informácií v holandskom sektore piva, tak pre maloobchodný trh, ako aj pre trh „horeca“. Tvrdenie žalobkyne nemôže byť prípustné ani z dôvodu podrobnej povahy otázok, ktoré jej Komisia zasielala od roku 2001.

315    Napokon Komisia spochybňuje tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého zníženie výšky pokuty z dôvodu neprimeranej dĺžky konania nie je primerané. Komisia sa domnieva, že v tejto súvislosti disponuje širokou mierou voľnej úvahy a možnosť priznať z vlastnej iniciatívy také zníženie predstavuje jednu z jej právomocí. Okrem iného Komisia uvádza, že dĺžka správneho konania vedeného v prejednávanej veci bola kratšia ako v iných predchádzajúcich prípadoch, v ktorých pritom použila rovnaké zníženie.

 Posúdenie Všeobecným súdom

316    Podľa ustálenej judikatúry dodržanie primeranej lehoty pri vedení správnych konaní vo veciach politiky v oblasti hospodárskej súťaže predstavuje všeobecnú zásadu práva Únie, ktorej dodržiavanie zabezpečujú súdy Únie (rozsudky Súdneho dvora Cour Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, už citovaný v bode 239 vyššie, body 167 až 171, a z 21. septembra 2006, Technische Unie/Komisia, C‑113/04 P, Zb. s. I‑8831, bod 40).

317    Na účely uplatnenia tejto zásady treba rozlišovať medzi dvoma fázami správneho konania, a to fázou vyšetrovania predchádzajúcou oznámeniu o výhradách a fázou zodpovedajúcou zvyšnej časti správneho konania, pričom každá z týchto fáz má vlastnú vnútornú logiku (rozsudok Technische Unie/Komisia, už citovaný v bode 316 vyššie, bod 42).

318    Prvé obdobie, ktoré trvá do oznámenia o výhradách, sa začína dňom, keď Komisia prijme opatrenia zahŕňajúce výhradu, že došlo k dopusteniu sa porušenia, a musí Komisii umožniť zaujať stanovisko k smerovaniu konania. Druhé obdobie samo osebe trvá od oznámenia výhrad až do prijatia konečného rozhodnutia o vytýkanom porušení (rozsudok Technische Unie/Komisia, už citovaný v bode 316 vyššie, bod 43).

–       O dĺžke správneho konania

319    V prejednávanej veci treba na úvod uviesť, že Komisia v odôvodnení č. 498 napadnutého rozhodnutia uznala, že dĺžka správneho konania bola neprimeraná a že sama nesie zodpovednosť za túto skutočnosť.

320    Treba totiž pripomenúť, že pokiaľ ide o prvú fázu správneho konania, teda o fázu trvajúcu od doručenia oznámenia o inšpekcii žalobkyni v marci 2000 do obdržania oznámenia o výhradách v auguste 2005, uplynulo obdobie 65 mesiacov.

321    Keďže inšpekcie počas vyšetrovania boli vykonané v mesiacoch marec a apríl 2000, celkovú dĺžku tejto fázy správneho konania nemožno odôvodniť len samotnou skutočnosťou, že Komisia zaslala účastníkom viacero žiadostí o informácie v rokoch 2001 až 2005.

322    Pokiaľ teda Komisia nepredloží doplňujúce informácie alebo odôvodnenia týkajúce sa vyšetrovacích úkonov vykonaných počas tohto obdobia, musí sa dĺžka prvej fázy konania považovať sa neprimeranú (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. decembra 2003, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, T‑5/00 a T‑6/00, Zb. s. II‑5761, bod 77).

323    Druhá fáza správneho konania, trvajúca od obdržania oznámenia o výhradách do prijatia napadnutého rozhodnutia v apríli 2007, trvala 20 mesiacov, čím pri nepredložení doplňujúceho odôvodnenia prekročila lehotu bežne potrebnú na prijatie rozhodnutia.

324    Treba preto konštatovať, že dĺžka dotknutého správneho konania bola neprimeraná a vyplynula z nečinnosti pripísateľnej Komisii, čo viedlo k porušeniu zásady primeranej lehoty.

–       O vplyve na zákonnosť napadnutého rozhodnutia

325    Z ustálenej judikatúry vyplýva, že konštatovanie porušenia zásady primeranej lehoty môže viesť k zrušeniu rozhodnutia konštatujúceho porušenie, len ak dĺžka konania mala vplyv na výsledok konania (pozri v tomto zmysle rozsudok Technische Unie/Komisia, už citovaný v bode 316 vyššie, bod 48 a tam citovanú judikatúru).

326    V prejednávanej veci žalobkyňa tvrdí, že neprimeraná dĺžka prvej fázy správneho konania porušila jej právo na obhajobu, čím mala nevyhnutne vplyv na výsledok konania.

327    Žalobkyňa v podstate uvádza, že jej možnosti účinne sa obhajovať proti výčitkám uvedeným v oznámení o výhradách boli narušené, keďže až do obdržania tohto oznámenia 30. augusta 2005 nemohla s istotou určiť predmet vyšetrovania vedeného Komisiou. Podľa žalobkyne vo chvíli, kedy mala možnosť reagovať na výhrady, uplynulo od vytýkaného konania takmer desať rokov, čo narušilo jej možnosti zozbierať dôkazy v jej prospech týkajúce sa segmentu domácej spotreby z dôvodu odchodu niektorých jej zamestnancov, ktorí mali priamu znalosť vytýkaných skutočností.

328    V tejto súvislosti treba konštatovať, že žalobkyňa nesprávne tvrdí, že nemohla určiť predmet vyšetrovania až do oznámenia o výhradách.

329    Na jednej strane totiž rozhodnutie o inšpekcii, zaslané žalobkyni 17. marca 2000, uvádzalo, že vyšetrovanie Komisie sa týka konkrétnych protisúťažných postupov, ako sú „určenie cien, rozdelenie trhu a/alebo výmena informácií v holandskom sektore piva, tak pre maloobchodný trh, ako aj pre trh horeca“. Na druhej strane žiadosti o informácie zaslané žalobkyni v októbri 2001 spresňovali typy stretnutí, dátumy aj miesta konania, ktoré boli predmetom vyšetrovania vedeného Komisiou.

330    Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, tieto oznámenia jej umožnili dostatočne presne poznať predmet vyšetrovania, porušenia, za ktoré jej mohla byť pripísaná zodpovednosť, ako aj dotknuté segmenty trhu, a teda jej umožňovali určiť a získať prípadne dôkazy v jej prospech.

331    Okrem toho žalobkyňa síce uviedla tvrdenia založené na zložitosti zozbierania niektorých dôkazov v jej prospech, toto tvrdenie však nepodporila konkrétnymi skutočnosťami a osobitne nespresnila dátum, kedy jej dotknutí zamestnanci odišli z podniku, presné dôvody pre ktoré bolo rozhodujúce získať informácie od uvedených osôb pre výkon práva na obhajobu, ako ani okolnosti, kvôli ktorým už nebolo možné získať informácie od týchto osôb (pozri v tomto zmysle rozsudok Technische Unie/Komisia, už citovaný v bode 316 vyššie, bod 64).

332    Za týchto podmienok tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého nebola od začiatku vyšetrovania informovaná o predmete vyšetrovania ani o prípadných výhradách Komisie, takže nemohla pripraviť svoju obhajobu a zhromaždiť dokumenty v jej prospech, nemožno prijať.

333    So zreteľom na uvedené treba konštatovať, že žalobkyňa nepreukázala existenciu porušenia jej práva na obhajobu vyplývajúceho z neprimeranej dĺžky správneho konania.

334    Rovnako tak treba zamietnuť tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého by sankcia, ktorá jej bola uložená, bola nižšia, keby Komisia ukončila správne konanie skôr.

335    Aj keď Komisia na pojednávaní pripustila, že zvýšila všeobecnú úroveň pokút niekedy okolo roku 2005, teda počas dotknutého správneho konania, túto skutočnosť nemožno zohľadniť v rámci posúdenia vplyvu dĺžky konania na obsah napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že skutočnosť, že Komisia v minulosti uplatnila pokuty určitej úrovne na určité typy porušení, ju nezbavuje možnosti zvýšiť túto úroveň v rozsahu stanovenom v nariadení č. 1/2003, ak je to potrebné na zabezpečenie realizovania politiky hospodárskej súťaže, ale naopak, že účinné uplatňovanie pravidiel hospodárskej súťaže vyžaduje, aby Komisia mohla kedykoľvek upraviť úroveň pokút pre potreby tejto politiky (rozsudky Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode point 304 vyššie, bod 109, a Dansk Rørindustri a i./Komisia, už citovaný v bode 270 vyššie, bod 169).

336    Vzhľadom na neexistenciu vplyvu na výsledok dotknutého konania preto nedodržanie zásady primeranej lehoty nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia.

–       O výške zníženia pokuty

337    Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne založené na údajne veľmi obmedzenej výške zníženia pokuty priznaného Komisiou z dôvodu neprimeranej dĺžky konania, treba uviesť, že vada konania, hoci nemôže vyústiť do zrušenia rozhodnutia, môže odôvodniť zníženie pokuty (pozri v tomto zmysle rozsudky Baustahlgewebe/Komisia, už citovaný v bode 38 vyššie, body 26 až 48, a Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied a Technische Unie/Komisia, už citovaný v bode 322 vyššie, body 436 až 438).

338    Prekročenie primeranej lehoty môže odôvodniť rozhodnutie Komisie spravodlivo znížiť pokutu, pričom možnosť priznať takéto zníženie patrí do rámca vykonávania jej právomocí (pozri v tomto zmysle rozsudok Technische Unie/Komisia, už citovaný v bode 316 vyššie, bod 202 až 204).

339    V prejednávanej veci sa Komisia rozhodla priznať žalobkyni zníženie pokuty z dôvodu „neprimeranej“ dĺžky správneho konania (odôvodnenia č. 498 a 499 napadnutého rozhodnutia).

340    Výkon tejto právomoci Komisiou nebráni Všeobecnému súdu, aby pri výkone svojej neobmedzenej právomoci priznal dodatočné zníženie pokuty.

341    Treba sa však domnievať, že paušálne zníženie o 100 000 eur priznané Komisiou vôbec nezohľadňuje výšku pokuty uloženej žalobkyni, ktorá pred týmto znížením dosahovala 22 950 000 eur, a preto nepredstavuje zníženie sankcie, ktoré môže primeraným spôsobom napraviť porušenie vyplývajúce z prekročenia primeranej lehoty správneho konania.

342    Žalobkyňa v tejto súvislosti správne uvádza, že dôsledky porušenia zásady primeranej lehoty neboli Komisiou dostatočne zohľadnené, pokiaľ ide o zníženie pokuty.

343    Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci sa Všeobecný súd pri výkone svojej neobmedzenej právomoci domnieva, že na účely poskytnutia spravodlivého zadosťučinenia žalobkyni z dôvodu neprimeranej dĺžky konania musí dotknuté zníženie dosiahnuť 5 % sumy pokuty.

 Záver o pokute

344    Po preskúmaní žalobných dôvodov vznesených žalobkyňou a výkone neobmedzenej právomoci Všeobecným súdom treba zmeniť výšku pokuty uloženej žalobkyni jednak stanovením východiskovej sumy na 16 150 000 eur namiesto 17 000 000 eur v dôsledku zrušenia článku 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu v rozsahu, v akom uvádza zložku porušenia spočívajúcu v príležitostnej koordinácii obchodných podmienok, iných ako ceny, ponúkaných individuálnym spotrebiteľom v sektore „horeca“ v Holandsku (pozri body 191 a 192 vyššie), a jednak znížením vykonaným z dôvodu prekročenia primeranej lehoty konania na 5 % konečnej výšky pokuty namiesto 100 000 eur (pozri bod 343 vyššie).

345    V dôsledku tejto zmeny sa výška pokuty vypočíta tak, že z dôvodu dĺžky trvania porušenia sa zmenená východisková suma zvýši o 35 % a táto suma sa z dôvodu prekročenia primeranej lehoty konania zníži o 5 %. V dôsledku toho sa výška pokuty uložená žalobkyni stanovuje na 20 712 375 eur.

 O trovách

346    Podľa článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, každý z účastníkov znáša svoje vlastné trovy konania, ak mali úspech len v časti predmetu konania.

347    Keďže v prejednávanej veci sa návrhy žalobkyne preukázali ako čiastočne dôvodné, Všeobecný súd sa domnieva, že spravodlivým posúdením okolností prípadu je rozhodnutie, že žalobkyňa znáša dve tretiny svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť dve tretiny trov konania, ktoré vznikli Komisii, pričom Komisia znáša tretinu svojich vlastných trov konania a je povinná nahradiť tretinu trov konania, ktoré vznikli žalobkyni.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta rozšírená komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Článok 1 rozhodnutia Komisie K(2007) 1697 z 18. apríla 2007 týkajúceho sa konania o uplatnení článku 81 [ES] (vec COMP/B/37.766 – Holandský trh s pivom) sa zrušuje v rozsahu, v akom v ňom Európska komisia konštatovala, že Bavaria NV sa zúčastnila na porušení spočívajúcom v príležitostnej koordinácii iných obchodných podmienok než ceny ponúkaných individuálnym spotrebiteľom v sektore „horeca“ v Holandsku.

2.      Výška pokuty uloženej spoločnosti Bavaria v článku 3 písm. c) rozhodnutia K(2007) 1697 sa stanovuje na 20 712 375 eur.

3.      V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.

4.      Bavaria znáša dve tretiny vlastných trov konania a je povinná nahradiť dve tretiny trov konania, ktoré vznikli Európskej komisii.

5.      Komisia znáša tretinu vlastných trov konania a je povinná nahradiť tretinu trov konania, ktoré vznikli Bavaria.

Vadapalas Dittrich Truchot

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 16. júna 2011.

Podpisy

Obsah

Skutkové okolnostiII – 2

Správne konanieII – 2

Napadnuté rozhodnutieII – 3

Dotknuté porušenieII – 3

Pokuta uložená žalobkyniII – 4

Konanie a návrhy účastníkov konaniaII – 5

Právny stavII – 6

O druhom žalobnom dôvode, založenom na porušení článku 81 ES, prezumpcie neviny, zásady zákonnosti a povinnosti odôvodneniaII – 7

Tvrdenia účastníkov konaniaII – 7

Posúdenie Všeobecným súdomII – 7

– O vyhlásení InBevII – 9

– O iných dôkazochII – 16

– O skutkových okolnostiach týkajúcich sa konštatovaní jednak koordinácie cien a zvyšovania cien piva a jednak príležitostnej koordinácie rozdelenia zákazníkovII – 31

– O skutkových okolnostiach týkajúcich sa konštatovania príležitostnej koordinácie iných obchodných podmienok ponúkaných individuálnym zákazníkom v sektore „horeca“II – 36

– O údajnom nesprávnom právnom posúdení a nesprávnej kvalifikácii skutkového stavuII – 38

– ZáverII – 41

O treťom žalobnom dôvode, týkajúcom sa dĺžky trvania porušeniaII – 41

Tvrdenia účastníkov konaniaII – 41

Posúdenie Všeobecným súdomII – 42

– O určení dátumu začiatku porušeniaII – 42

– O určení dátumu skončenia porušeniaII – 44

O prvom žalobnom dôvode, založenom na porušení zásady riadnej správy vecí verejnýchII – 45

Tvrdenia účastníkov konaniaII – 45

Posúdenie Všeobecným súdomII – 46

O šiestom žalobnom dôvode, založenom na porušení podstatných formálnych náležitostí, zásady riadnej správy vecí verejných a práva na obhajobu žalobkyne, pokiaľ ide o zamietnutie prístupu k dokumentu zo spisu, ako aj k odpovediam na oznámenie o výhradách ostatných dotknutých podnikovII – 47

Tvrdenia účastníkov konaniaII – 47

Posúdenie Všeobecným súdomII – 48

– O odpovediach ostatných podnikov na oznámenie o výhradáchII – 49

– O údajne dôvernom dokumenteII – 51

O štvrtom žalobnom dôvode, založenom na porušení článku 23 nariadenia č. 1/2003, usmernení, ako aj zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o určenie výšky pokutyII – 51

Tvrdenia účastníkov konaniaII – 51

Posúdenie Všeobecným súdomII – 52

– O prvej časti, založenej na nesprávnom posúdení závažnosti porušeniaII – 53

– O druhej časti, založenej na porušení zásady rovnosti zaobchádzania v súvislosti s rozhodovacou praxou KomisieII – 55

– O tretej časti, založenej na porušení zásad proporcionality a rovnosti zaobchádzania v súvislosti s výškou pokút uložených ostatným účastníkom dotknutého karteluII – 56

O piatom žalobnom dôvode, založenom na neprimeranej dĺžke správneho konaniaII – 58

Tvrdenia účastníkov konaniaII – 58

Posúdenie Všeobecným súdomII – 59

– O dĺžke správneho konaniaII – 60

– O vplyve na zákonnosť napadnutého rozhodnutiaII – 60

– O výške zníženia pokutyII – 62

Záver o pokuteII – 63

O trováchII – 63

* Jazyk konania: holandčina.