NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

JULIANE KOKOTT

prednesené 12. januára 2012 (*)

Spojené veci C‑628/10 P a C‑14/11 P

Alliance One International Inc. a i.

proti

Európskej komisii a i.

„Odvolanie – Hospodárska súťaž – Kartely – Článok 81 ES – Článok 23 nariadenia (ES) č. 1/2003 – Španielsky trh so surovým tabakom – Stanovenie cien a rozdelenie trhu – Zodpovednosť materskej spoločnosti za protisúťažné správanie dcérskej spoločnosti – Kritériá pripísania protiprávneho konania v rámci skupiny podnikov – Obmedzenia voľnej úvahy Komisie pri ukladaní pokút – Zásada rovnosti zaobchádzania – Zákaz diskriminácie účastníkov kartelu Komisiou – Povinnosť odôvodnenia – Zákaz dodatočného predkladania dôvodov rozhodnutia o pokute v konaní pred Všeobecným súdom“

Obsah

I –   Úvod

II – Právny rámec

III – Okolnosti predchádzajúce sporu a prvostupňové konanie pred Všeobecným súdom

A –   Spoločnosti, ktoré sa zúčastnili na prejednávanom spore

B –   Dva kartely na španielskom trhu so surovým tabakom a sporné rozhodnutie Komisie

C –   Prvostupňové konanie pred Všeobecným súdom

IV – Konanie pred Súdnym dvorom

V –   Predbežná otázka týkajúca sa aktívnej legitimácie Alliance One International

VI – Posúdenie odvolacích dôvodov

A –   O odvolacích dôvodoch týkajúcich sa zásady rovnosti zaobchádzania

1.     Interakcia zásady rovnosti zaobchádzania a zásady zákonnosti v kartelových konaniach (prvý a druhý odvolací dôvod vo veci C‑14/11 P)

a)     O hlavnej výhrade Komisie: údajne nesprávne uplatnenie zásady rovnosti zaobchádzania

b)     O výhradách týkajúcich sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku a skreslenia skutkových okolností

i)     O údajne nedostatočnom odôvodnení

ii)   O údajnom skreslení skutkových okolností

c)     Predbežný návrh

2.     O údajnej diskriminácii spoločností SCC a SCTC uplatnením konceptu dvojakého základu (tretí odvolací dôvod vo veci C‑628/10 P)

a)     O údajne diskriminačnom charaktere konceptu dvojakého základu voči SCC a SCTC (prvý hlavný bod tretieho odvolacieho dôvodu vo veci C‑628/10 P)

b)     O porovnaní situácie AOI a SCTC so situáciou Universal a Universal Leaf (druhý hlavný dôvod tretieho odvolacieho dôvodu vo veci C‑628/10 P)

c)     Predbežný návrh

3.     O irelevantnosti protiargumentov Komisie uvedených v prvostupňovom konaní proti výhrade diskriminácie (tretí odvolací dôvod vo veci C‑14/11 P)

4.     O podobnosti situácie TCLT so situáciou Intabex a Universal (štvrtý odvolací dôvod vo veci C‑14/11 P)

5.     Predbežný návrh

B –   O niektorých ďalších námietkach AOI a SCTC (prvý a druhý odvolací dôvod vo veci C‑628/10 P)

1.     Prvý odvolací dôvod vo veci C‑628/10 P

a)     O údajnej neexistencii rozhodujúceho vplyvu SCC a SCTC na WWTE pred 5. májom 1998 (prvá časť prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑628/10 P)

i)     Kritérium pripísania zodpovednosti: uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu

ii)   Spoločná kontrola nie je dôvodom na vylúčenie pripísania zodpovednosti v oblasti kartelového práva len jednej materskej spoločnosti

b)     O údajnom porušení základných práv spoločností AOI a SCTC (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑628/10 P)

i)     Prípustnosť

ii)   Dôvodnosť

c)     Predbežný návrh

2.     Druhý odvolací dôvod vo veci C‑628/10 P

a)     Predbežná otázka: Je druhý odvolací dôvod neúčinný („inopérant“)?

b)     Obsahové objasnenie druhého odvolacieho dôvodu

i)     O údajnom prispôsobení argumentácie Komisie počas prvostupňového konania pred Všeobecným súdom (prvá časť druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑628/10 P)

ii)   O výhrade dodatočnej zmeny odôvodnenia sporného rozhodnutia (druhá časť druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑628/10 P)

C –   Zhrnutie v súvislosti s odvolacími dôvodmi oboch účastníkov konania

D –   O osobitnom návrhu spoločností AOI a SCTC na zníženie pokuty

VII – O trovách

VIII – Návrh

I –    Úvod

1.        „Rodičia zodpovedajú za svoje deti“ – toto staré príslovie sa v kartelových prípadoch neustále potvrdzuje.(1) V rámci konaní o pokutách za porušenie kartelového práva sa totiž zodpovednosť často vyvodzuje nielen voči spoločnostiam, ktoré sú priamymi účastníkmi kartelových dohôd, ale aj voči ich materským spoločnostiam. Týmto spôsobom možno pri výpočte finančnej pokuty primerane zohľadniť finančnú silu celej skupiny podnikov, ktoré sa zúčastnili na danom karteli. Okrem toho sa zvyšuje pravdepodobnosť, že za zaplatenie pokuty zodpovedá solventný dlžník, bez ohľadu na prípadné presuny majetku v rámci dotknutého koncernu.

2.        Zásada osobnej zodpovednosti(2), ktorá sa v trestnoprávnych a podobných konaniach musí neustále zohľadňovať, však v súvislosti s vyvodzovaním zodpovednosti za porušenie kartelového práva v rámci skupiny podnikov ukladá hranice. Aj preto sa súdy Únie opakovane zaoberajú otázkou, či a za akých podmienok je prípustné vyvodzovať zodpovednosť za porušenia kartelového práva dcérskymi spoločnosťami voči ich materským spoločnostiam.(3)

3.        V prejednávanom odvolacom konaní sa vynára otázka vyvodenia zodpovednosti v oblasti kartelového práva v rámci skupiny podnikov z úplne nového hľadiska. Má sa objasniť, či Európska komisia vyvodila zodpovednosť voči relevantným materským spoločnostiam rozličných účastníkov toho istého kartelu podľa rozdielnych kritérií a či to bolo oprávnené.

4.        Konkrétne ide o španielsky kartel medzi viacerými spoločnosťami zaoberajúcimi sa spracovaním surového tabaku. Niektorým z nich uložila Komisia spoločne a nerozdielne s ich materskými spoločnosťami peňažnú pokutu, zatiaľ čo materským spoločnostiam iných účastníkov toho istého kartelu pokuty neuložila.

5.        V podstate v tomto prípade musí Súdny dvor objasniť, aké hranice stavia všeobecná zásada rovnosti zaobchádzania stanovená právom Únie voľnej úvahe Komisie pri ukladaní pokút podľa článku 23 nariadenia (ES) č. 1/2003(4). Rozsudok Súdneho dvora nebude mať zásadný význam len pre budúci administratívny postup Komisie, ale môže spĺňať aj orientačný účel pre činnosť vnútroštátnych orgánov pre hospodársku súťaž a súdov v rámci Európskeho hospodárskeho priestoru.

II – Právny rámec

6.        Právny rámec tejto veci je určený jednak článkom 81 ES a jednak článkom 23 nariadenia č. 1/2003. Článok 23 nariadenia č. 1/2003 v relevantnej časti uvádza:

„2.      Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom… pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti

a)      porušujú článok 81 alebo článok 82 Zmluvy…

…“

7.        Napokon odôvodnenie 37 preambuly nariadenia č. 1/2003 obsahuje ustanovenie, ktoré sa týka ochrany základných práv:

„Toto nariadenie rešpektuje základné práva a je zhodné so zásadami uznávanými najmä Chartou základných práv Európskej únie. V zhode s tým by sa toto nariadenie malo vykladať a uplatňovať so zreteľom na tieto práva a zásady.“

III – Okolnosti predchádzajúce sporu a prvostupňové konanie pred Všeobecným súdom

8.        Na španielskom trhu so surovým tabakom sú v oblasti spracovania surového tabaku činné štyri podniky (takzvaní spracovatelia): World Wide Tobacco España SA (WWTE), Compañia española de tabaco en rama SA (Cetarsa), Agroexpansión SA a Tabacos Españoles SL (TAES). Tri z nich patria nadnárodným koncernom, ktoré sú ovládané spoločnosťami so sídlom v Spojených štátoch amerických.

9.        Okrem týchto štyroch španielskych spracovateľov treba poukázať na Deltafina SpA, taliansku spoločnosť, ktorej činnosť spočíva v prvotnom spracovaní surového tabaku v Taliansku a v uvádzaní spracovaného tabaku na trh.

10.      V prejednávanej veci je sporné, či a za akých podmienok môže, resp. musí Komisia pripísať protisúťažné správanie uvedených spoločností aj ich prípadným materským alebo staromaterským spoločnostiam a vyvodiť voči nim solidárnu zodpovednosť za stanovené peňažné pokuty.

A –    Spoločnosti, ktoré sa zúčastnili na prejednávanom spore

11.      Spoločnosti, ktoré sa zúčastnili na prejednávanom spore, Alliance One International Inc. (AOI) – predtým Standard Commercial Corp. (SCC)(5) –, Standard Commercial Tobacco Company Inc. (SCTC) a Trans-Continental Leaf Tobacco Corp. Ltd. (TCLT) sú materskými a staromaterskými spoločnosťami WWTE. Spolu patria do takzvanej skupiny Standard.

12.      Vzájomné podiely medzi týmito spoločnosťami sa vyvíjali od roku 1995 do 5. mája 1998 takto: SCC bola vlastníkom 100 % podielu na SCTC, ktorá vlastnila 100 % podielu na TCLT. TCLT zase vlastnila dve tretiny základného imania WWTE. Vlastníkmi zvyšnej tretiny základného imania WWTE bol predseda predstavenstva spoločnosti, ako aj dvaja členovia jeho rodiny.

13.      Dňa 5. mája 1998 zvýšila TCLT svoj podiel na základnom imaní WWTE na 86,94 %, zvyšnú časť podielu na základnom imaní vlastnili sama WWTE (9,73 %) a jedna fyzická osoba (3,33 %). V októbri 1998 WWTE nadobudla akcie tejto fyzickej osoby a SCC nadobudla 0,04 % priamy podiel na základom imaní spoločnosti WWTE. V máji 1999 zvýšili TCLT a SCC svoj podiel na základnom imaní spoločnosti WWTE na 89,64 %, resp. 0,05 %, pričom zvyšok základného imania vlastnila sama WWTE.

B –    Dva kartely na španielskom trhu so surovým tabakom a sporné rozhodnutie Komisie

14.      Na španielskom trhu so surovým tabakom existovali v rokoch 1996 až 2001 dva súvisiace horizontálne kartely, ktoré Európska komisia odhalila v roku 2001.

15.      Na prvom karteli, ktorý sa označoval ako „kartel spracovateľov“, sa zúčastnili WWTE, Cetarsa, Agroexpansión, TAES a Deltafina. V rámci tohto kartelu dochádzalo ku každoročnému stanoveniu priemernej (najvyššej) dodacej ceny pre každú odrodu surového tabaku podľa stupňa kvality, ako aj k rozdeleniu množstva odrôd surového tabaku, ktoré si jednotliví dodávatelia mohli kúpiť od výrobcov. V rokoch 1999 až 2001 sa dohodli cenové rozpätia pre každú akostnú triedu jednotlivých odrôd surového tabaku a priemerné minimálne ceny pre výrobcov alebo skupiny výrobcov.

16.      Do druhého kartelu, ktorý sa označoval ako „kartel zástupcov výrobcov“, boli zahrnuté tri španielske poľnohospodárske družstvá. Predmetom tohto kartelu bolo tiež každoročné stanovovanie cenových rozpätí pre každú akostnú triedu jednotlivých odrôd surového tabaku.

17.      V rozhodnutí z 20. októbra 2004(6) (ďalej len „sporné rozhodnutie“) Komisia dospela k záveru, že pri každom z týchto dvoch kartelov ide o jediné a pokračujúce porušenie článku 81 ods. 1 ES. Komisia konštatovala, že rôzne spoločnosti a združenia v tejto súvislosti porušili článok 81 ods. 1 ES(7), vyzvala ich, aby ukončili porušenie(8) a uložila im pokuty v rozličnej výške(9).

18.      Adresátmi sporného rozhodnutia boli jednak všetky spoločnosti, ktoré sa priamo zúčastnili na karteli, jednak niektoré ďalšie spoločnosti patriace k dotknutým skupinám podnikov. Konkrétne išlo o nasledujúce podniky.

–        Za účasť spoločnosti WWTE na karteli sa vyvodila solidárna zodpovednosť aj voči TCLT, SCC a SCTC.

–        Naopak v súvislosti s účasťou Agroexpansión na karteli Komisia vyvodila solidárnu zodpovednosť len voči Dimon Inc. (Dimon), ktorá stojí na čele koncernu, nie však voči Intabex Netherlands BV (Intabex), nachádzajúcej sa medzi spoločnosťami Dimon a Agroexpansión, ktorá je 100 % dcérskou spoločnosťou Dimon.

–        Za účasť spoločností TAES a Deltafina na karteli, ktoré obe patria k americkej podnikateľskej skupine Universal, Komisia nakoniec nevyvodila zodpovednosť v oblasti kartelového práva voči žiadnym spoločnostiam koncernu. To spôsobilo, že ani Universal Leaf Tobacco Co. Inc. (Universal Leaf), ktorá je vlastníkom všetkých obchodných podielov spoločností TAES a Deltafina, ani Universal Corp. (Universal), ktorá je nadriadená spoločnosti Universal Leaf, neboli považované za solidárne zodpovedné.

19.      Ako odôvodnenie Komisia uviedla, že odhliadnuc od prepojenia medzi materskými a dcérskymi spoločnosťami, podľa práva spoločností neexistujú žiadne dôkazy o akejkoľvek hmotnej účasti Universal a Universal Leaf na zistených skutkových okolnostiach. Preto im nie je vhodné adresovať rozhodnutie v tejto veci. To isté platí aj pre Intabex, keďže jej 100 % podiel na Agroexpansión je čisto finančnej povahy.(10)

C –    Prvostupňové konanie pred Všeobecným súdom

20.      Proti spornému rozhodnutiu hľadali viacerí z jeho adresátov právnu ochranu v prvostupňovom konaní pred Všeobecným súdom prostredníctvom žaloby o určenie neplatnosti. O žalobe, ktorú spoločne podali AOI (predtým SCC), SCTC a TCLT, rozhodol Všeobecný súd rozsudkom z 27. októbra 2010(11) (ďalej aj „rozsudok Všeobecného súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

21.      Žaloba spoločností AOI, SCTC a TCLT mala v prvostupňovom konaní čiastočný úspech. Zatiaľ čo Všeobecný súd vyhlásil sporné rozhodnutie za neplatné v rozsahu, v akom sa týkalo TCLT, zvyšok žaloby – teda v rozsahu, v akom sa týkala AOI a SCTC – zamietol. Určenie neplatnosti sporného rozhodnutia vzhľadom na TCLT Všeobecný súd odôvodnil najmä porušením zásady rovnosti zaobchádzania.(12)

IV – Konanie pred Súdnym dvorom

22.      Podaním z 28. decembra 2010 podali spoločnosti AOI a SCTC spoločné odvolanie proti rozsudku Všeobecného súdu. Proti tomu istému rozsudku podala Komisia podaním zo 7. januára 2011 samostatné odvolanie.

23.      Vo veci C‑628/10 P AOI a SCTC spoločne navrhujú, aby Súdny dvor:

–        zrušil rozsudok Všeobecného súdu v rozsahu, v akom zamietol žalobné dôvody založené na zjavne nesprávnom posúdení pri uplatňovaní článku 101 ods. 1 ZFEÚ a článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003, na nedostatočnom odôvodnení a porušení zásady rovnosti zaobchádzania, keď rozhodol, že Alliance One International, Inc., predtým Standard Commercial Corp., a Standard Commercial Tobacco Co. sú spoločne a nerozdielne zodpovedné,

–        vyhlásil rozhodnutie Komisie za neplatné v rozsahu, v akom sa týka odvolateliek, a znížil pokuty uložené odvolateľkám,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

24.      Vo veci C‑628/10 Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–        zamietol odvolanie,

–        zaviazal odvolateľky na náhradu trov konania vrátene trov prvostupňového konania.

25.      Samostatným odvolaním vo veci C‑14/11 P Komisia Súdnemu dvoru navrhuje, aby:

–        zrušil bod 1 výroku rozsudku Všeobecného súdu,

–        zamietol žalobu podanú na Všeobecný súd v celom rozsahu a

–        zaviazal TCLT na náhradu trov tohto konania a zaviazal tri žalobkyne na náhradu trov prvostupňového konania.

26.      Proti tomu namietajú AOI, SCTC a TCLT. Spoločne navrhujú, aby Súdny dvor:

–        zamietol odvolanie podané Európskou komisiou vo veci C‑14/11 P v celom rozsahu a

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania vrátane trov prvostupňového konania.

27.      Po skončení písomnej časti konania sa veci C‑628/10 P a C‑14/11 P spojili uznesením predsedu Súdneho dvora zo 14. septembra 2011 na účely pojednávania a vyhlásenia rozsudku. Pojednávanie sa uskutočnilo 16. novembra 2011.

V –    Predbežná otázka týkajúca sa aktívnej legitimácie Alliance One International

28.      Tak vo veci C‑628/10 P, ako aj vo veci C‑14/11 P sa AOI na účely odvolacieho konania označuje ako právna nástupkyňa spoločností SCTC a TCLT.(13)

29.      Komisia spochybňuje, že je táto konštrukcia možná. Nepodala však žiadnu formálnu námietku proti tomu, aby AOI pred Súdnym dvorom podávala návrhy alebo protinávrhy nielen vo vlastnom mene, ale aj v mene SCTC (vec C‑628/10 P), resp. v mene SCTC a TCLT (vec C‑14/11 P).

30.      Takýto výkon cudzích práv vo vlastnom mene, nazývaný aj „Prozessstandschaft“ (procesné nástupníctvo), môže byť prípustný, ak sú na to zákonné alebo zmluvné dôvody.

31.      To, či sú tieto podmienky v prejednávanej veci pri spoločnosti AOI splnené, netreba detailne vysvetľovať. Prikazuje to zásada hospodárnosti konania. Odvolanie vo veci C‑628/10 P totiž podali spoločne AOI a SCTC a vyjadrenie k odvolaniu vo veci C‑14/11 P podali spoločne AOI, SCTC a TCLT. Keďže v každom prípade minimálne jedna zo zúčastnených strán, v prejednávanej veci AOI, jednoznačne disponuje potrebnou aktívnou legitimáciou, musí sa návrh účastníkov v každom prípade detailne posúdiť.(14)

VI – Posúdenie odvolacích dôvodov

32.      Pred vysvetlením rôznych odvolacích dôvodov sa mi zdá vhodné na úvod vysvetliť dva pojmy, ktoré pôsobia vyslovene technicky, ktoré účastníci konania opakovane používajú tak v súvislosti s odvolaním spoločností AOI a SCTC (vec C‑628/10 P), ako aj v súvislosti s odvolaním Komisie (vec C‑14/11 P): „100 % domnienka“ a koncept „dvojakého základu“.

33.      100 % domnienka pochádza z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa zodpovednosti materských spoločností za protisúťažné správanie svojich dcérskych spoločností. Ak materská spoločnosť vlastní 100 % podielov (alebo skoro všetky podiely) svojej dcérskej spoločnosti, platí vyvrátiteľná právna domnienka, že uplatňuje rozhodujúci vplyv na trhové správanie tejto dcérskej spoločnosti. To platí aj v prípade, keď materská spoločnosť kontroluje svoju dcérsku spoločnosť nepriamo prostredníctvom spoločnosti, ktorá sa nachádza medzi nimi, pričom materská spoločnosť vlastní 100 % (alebo skoro 100 %) podielov prostrednej spoločnosti a prostredná spoločnosť 100 % (alebo skoro 100 %) podielov dcérskej spoločnosti.(15) 100 % alebo skoro 100 % podiely podľa judikatúry postačujú na to, aby sa vyvodila solidárna zodpovednosť voči materskej spoločnosti/materským spoločnostiam za protisúťažné správanie dcérskej spoločnosti/dcérskych spoločností.(16)

34.      Na rozdiel od 100 % domnienky sa koncept dvojakého základu ako taký doteraz v judikatúre nespomínal. Všeobecný súd však v prejednávanej veci tento koncept použil na vysvetlenie toho, že Komisia sa pri spornom rozsudku neopierala len o 100 % domnienku, ale z opatrnosti zohľadnila aj dodatočné aspekty, ktoré poukazovali na skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu materských spoločností na obchodnú politiku dcérskych spoločností.(17)

35.      To, že sa sporné rozhodnutie opiera o koncept dvojakého základu, je zistením skutkových okolností zo strany Všeobecného súdu. Toto zistenie je v odvolacom konaní vyňaté z posúdenia Súdnym dvorom(18), keďže Komisia nevzniesla námietku skreslenia skutkových okolností. Preto je irelevantné, že sa Komisia v konaní pred Súdnym dvorom – najmä na pojednávaní – pokúšala ojedinele brániť tým, že v spornom rozhodnutí sa vôbec neuplatnil koncept dvojakého základu, ale len 100 % domnienka.

36.      Keďže bolo sporné rozhodnutie prijaté predtým, ako nadobudla účinnosť Lisabonská zmluva, treba v prejednávanej veci ďalej zohľadniť ustanovenia primárneho práva v znení Amsterdamskej zmluvy, najmä články 81 ES a 253 ES, a nie články 101 ZFEÚ a 296 ZFEÚ.

A –    O odvolacích dôvodoch týkajúcich sa zásady rovnosti zaobchádzania

37.      Stredobodom záujmu sú v prejednávanej veci právne problémy týkajúce sa zásady rovnosti zaobchádzania. Otázke, či a v akom rozsahu zohráva táto zásada úlohu pri uplatnení článku 81 ES (teraz článok 101 ZFEÚ), sa venujú takisto spoločnosti AOI a SCTC vo svojom odvolaní vo veci C‑628/10 P, ako aj Komisia v odvolaní vo veci C‑14/11 P. Preto tieto dôvody rozoberiem spolu pred všetkými ostatnými dôvodmi.

38.      Všetky odvolateľky vytýkajú Všeobecnému súdu porušenie zásady rovnosti zaobchádzania, avšak z rozdielnych dôvodov.

39.      Vo veci C‑14/11 P Komisia konštatuje, že Všeobecný súd, najmä v bode 218 napadnutého rozsudku, neoprávnene diskriminoval TCLT voči spoločnostiam Intabex, Universal a Universal Leaf. Komisia sa domnieva, že voči TCLT možno ako voči prostrednej spoločnosti v rámci skupiny Standard, ktorá v období po 5. máji 1998 vlastnila skoro všetky podiely WWTE, vyvodiť solidárnu zodpovednosť spolu s AOI a SCTC. Namieta, že Všeobecný súd, s odvolaním sa na zásadu rovnosti zaobchádzania, zbavil TCLT solidárnej zodpovednosti za porušenie kartelového práva spoločnosťou WWTE neoprávnene.

40.      Vo veci C‑628/10 P sa AOI a SCTC naopak s odvolaním sa na zásadu rovnosti zaobchádzania pokúšajú zbaviť sa svojej solidárnej zodpovednosti za porušenie kartelového práva spoločnosťou WWTE; tvrdia, že sa s nimi ako s materskými spoločnosťami WWTE zaobchádzalo horšie než s Universal a Universal Leaf ako s materskými spoločnosťami podnikov TAES a Deltafina, ktoré boli účastníkmi kartelu.

1.      Interakcia zásady rovnosti zaobchádzania a zásady zákonnosti v kartelových konaniach (prvý a druhý odvolací dôvod vo veci C‑14/11 P)

41.      Prvý a druhý odvolací dôvod vo veci C‑14/11 P navzájom veľmi úzko súvisia. Preto by sa mali posudzovať spoločne.

a)      O hlavnej výhrade Komisie: údajne nesprávne uplatnenie zásady rovnosti zaobchádzania

42.      Komisia v prvých dvoch odvolacích dôvodoch vo veci C‑14/11 P v podstate namieta, že Všeobecný súd „nesprávne uplatnil“ zásadu rovnosti zaobchádzania. Nezohľadnil to, že pokiaľ ide o zodpovednosť materských spoločností za protisúťažné správanie svojich dcérskych spoločností, rozhodujúca je zásada zákonnosti. Ak je materská spoločnosť zodpovedná podľa kritérií stanovených v judikatúre(19), najmä podľa 100 % domnienky, zásada rovnosti zaobchádzania na tom nemôže nič zmeniť.

43.      S touto argumentáciou nemožno súhlasiť.

44.      Ako totiž uznala sama Komisia v odvolacom konaní, kritériá judikatúry, na ktoré sa odvoláva, poskytujú len vysvetlenie, či sú materská spoločnosť a dcérska spoločnosť časťou toho istého podniku v zmysle práva hospodárskej súťaže, a teda či prípadné protisúťažné správanie možno pripísať len jednej z nich, alebo obom.(20)

45.      Táto judikatúra naproti tomu neobsahuje žiadne konečné požiadavky týkajúce sa rozhodujúcej otázky, či sa za protisúťažné konanie má uložiť pokuta a prípadne ktorej právnickej osobe sa rozhodnutie Komisie o uložení pokuty má adresovať.

46.      V tejto súvislosti treba zohľadniť, že otázku príslušnosti materskej a/alebo dcérskej spoločnosti k jednému podniku a jej zodpovednosti za protisúťažné správanie, ktorá z toho vyplýva, treba zodpovedať výlučne na základe právnych kritérií, zatiaľ čo pri ukladaní pokút za to isté protisúťažné konanie zohrávajú dôležitú úlohu okrem právnych aspektov aj úvahy účelnosti(21): Komisia v rámci článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 disponuje voľnou úvahou, môže uložiť pokuty.

47.      V rámci voľnej úvahy podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 môže Komisia podľa okolností konkrétneho prípadu rozhodnúť, či za protisúťažné správanie podniku vôbec uloží nejakú pokutu, ale aj o tom, ktorej právnickej osobe stojacej (alebo ktorým právnickým osobám stojacim) za relevantným podnikom prípadne takúto pokutu uloží.(22)

48.      Pri výkone tejto voľnej úvahy podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 však Komisia nie je úplne slobodná, ale musí rešpektovať všeobecné právne zásady práva Únie a základné práva zaručené na úrovni Únie.(23) Najmä je viazaná zásadou rovnosti zaobchádzania a zásadou proporcionality.(24)

49.      Všeobecný súd preto správne posúdil sporné rozhodnutie podľa zásady rovnosti zaobchádzania(25) a neobmedzil sa napríklad na pomerne povrchné posúdenie, či rozhodnutiu možno vytýkať zneužitie právomocí v zmysle článku 263 druhého odseku ZFEÚ (po francúzsky „détournement de pouvoir“).(26)

50.      Zásada rovnosti zaobchádzania predstavuje základnú zásadu práva Únie zakotvenú v článkoch 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie.(27) Podľa ustálenej judikatúry táto zásada vyžaduje, aby sa v porovnateľných situáciách nepostupovalo rozdielne a v rozdielnych rovnako, pokiaľ takýto postup nie je objektívne odôvodnený.(28)

51.      Z toho pre zaobchádzanie s konkrétnym protisúťažným správaním zo strany Komisie vyplývajú dve skutočnosti:

–        po prvé sa Komisia nesmie bez objektívneho dôvodu odkloniť od svojej praxe týkajúcej sa ukladania pokút, ktorú zverejnila vo svojich oznámeniach o politike hospodárskej súťaže(29); platí zásada viazanosti správneho orgánu vlastnými rozhodnutiami(30).

–        po druhé Komisia nesmie diskriminovať žiadny z podnikov, ktorý sa zúčastnil na karteli, voči iným účastníkom kartelu.

52.      V prejednávanej veci treba podrobnejšie vysvetliť len druhý dôvod.

53.      Zásada rovnosti zaobchádzania zakazuje Komisii, aby pri ukladaní pokút účastníkom jedného kartelu uplatňovala rozličné kritériá. Z tohto predpokladu správne vychádzal v prejednávanej veci aj Všeobecný súd.(31)

54.      Ak sa teda Komisia rozhodne vyvodiť zodpovednosť za protisúťažné správanie podniku, ktorý sa zúčastnil na karteli, tak voči dcérskej spoločnosti priamo zúčastnenej na karteli, ako aj voči materskej spoločnosti či materským spoločnostiam, ktorá stojí či stoja za ňou, potom musí takýmto spôsobom postupovať voči všetkým iným účastníkom na karteli, pokiaľ sa títo iní účastníci nachádzajú v porovnateľnej situácii.

55.      Komisia pritom nemusí nevyhnutne uložiť pokuty všetkým materským spoločnostiam zúčastneným na karteli, ktorým – čisto z právneho hľadiska – možno pripísať protisúťažné správanie dcérskych spoločností. Naopak, pri vykonávaní voľnej úvahy podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 si môže z dotknutých materských spoločností vybrať na základe objektívnych kritérií.

56.      Komisia teda, tak ako v prejednávanej veci, môže napríklad založiť okruh adresátov svojho rozhodnutia o pokute z opatrnosti na dvojakom základe: môže sa obmedziť na uloženie pokút len takým materským spoločnostiam, proti ktorým okrem samotnej 100 % domnienky existujú konkrétne dôkazy o skutočnom uplatňovaní rozhodujúceho vplyvu na správanie ich 100 % dcérskej spoločnosti či spoločností. Takéto dôkazy môžu v závislosti od materskej spoločnosti vyplývať z úplne rozdielnych okolností. Komisia má pravdu, keď poznamenáva, že zásada rovnosti zaobchádzania od nej nevyžaduje, aby proti všetkým materským spoločnostiam vždy predkladala tie isté druhy dôkazov, napríklad listiny, svedecké výpovede a pod. alebo rovnaký počet dôkazov.(32)

57.      O porušenie zásady rovnosti zaobchádzania však ide vtedy, keď Komisia v súvislosti s tým istým protisúťažným správaním meria kvalitatívne dvomi mierkami, teda keď uloženie pokuty niektorým materským spoločnostiam podmieni prísnejšou mierou dôkazov ako uloženie pokuty iným materským spoločnostiam, napríklad tým, že voči niektorým materským spoločnostiam uplatní koncept dvojakého základu, zatiaľ čo pri iných materských spoločnostiach sa oprie len o 100 % domnienku.

58.      Presne takto sa Komisia podľa skutkových zistení Všeobecného súdu zachovala v prejednávanej veci: voči TCLT bola vyvodená solidárna zodpovednosť za protisúťažné správanie jej dcérskej spoločnosti WWTE len na základe 100 % domnienky(33), zatiaľ čo spoločnostiam Intabex, Universal a Universal Leaf Komisia neuložila žiadnu pokutu, keďže v súvislosti s nimi uplatnila koncept dvojakého základu, takže samotný podiel týchto spoločností na ich dcérskych spoločnostiach bez konkrétnych dôkazov o ich skutočnom uplatňovaní rozhodujúceho vplyvu nepovažovala za dostatočný.(34)

59.      Za týchto okolností mohol Všeobecný súd oprávnene predpokladať, že TCLT bola voči Intabex, Universal a Universal Leaf diskriminovaná.(35)

60.      Na tom nič nezmení ani zásada zákonnosti, na ktorú poukázala Komisia.

61.      Zásada rovnosti zaobchádzania sa síce musí zosúladiť so zásadou zákonnosti, v dôsledku čoho nikto nemôže poukazovať vo svoj prospech na nezákonnosť, ktorá bola spôsobená v prospech iného.(36) Inými slovami, právo Únie nepriznáva nárok na „rovnosť v protiprávnosti“.(37) Komisia to v písomných pripomienkach vyjadrila takto: „Two wrongs do not make a right.“

62.      V prejednávanej veci sa však nebolo potrebné obávať konfliktu s požiadavkou zákonného správneho postupu. Naopak, Komisia si v správnom konaní mala v rámci svojej voľnej úvahy podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 vybrať medzi dvomi možnosťami postupu, z ktorých jeden nebol menej zákonný ako druhý: Komisia sa mohla rozhodnúť, že uloží pokutu solidárne všetkým materským spoločnostiam, pre ktoré platila 100 % domnienka (prvá možnosť postupu), alebo že naopak obmedzí okruh adresátov sporného rozhodnutia na základe konceptu dvojakého základu (druhá možnosť postupu).

63.      Z takého hľadiska nemožno právne namietať proti tomu, že Komisia si voči Intabex, Universal a Universal Leaf zvolila druhú možnosť. Tým, že uplatnila koncept dvojakého základu, sa Komisia vzdala len toho, aby dotknutým spoločnostiam pripísala solidárnu zodpovednosť za protisúťažné správanie ich dcérskych spoločností len na základe 100 % domnienky.

64.      Keďže na základe toho postup Komisie voči Intabex, Universal a Universal Leaf nepredstavoval „protiprávnosť“, nemohol predstavovať ani „rovnosť v protiprávnosti“, keď sa s TCLT v napadnutom rozsudku zaobchádzalo rovnako.

65.      Opačný výklad nevyplýva ani z rozsudku Celulóza(38). Súdny dvor v ňom síce uviedol, že podnik sa „nemôže vyhnúť akejkoľvek sankcii z dôvodu, že inému hospodárskemu subjektu, ktorého situáciou sa Súdny dvor nezaoberá, nebola uložená pokuta“.(39) Ako je zrejmé, otázka vykonávania voľnej úvahy Komisie pri ukladaní pokút, ktorá je predmetom záujmu v tomto prípade, však v rozsudku Celulóza nebola bližšie vysvetlená.

66.      Okrem toho považujem za menej presvedčivé dospieť na základe rozsudku Celulóza k záveru, že Komisia je pri vykonávaní svojej voľnej úvahy pri ukladaní pokút úplne slobodná a že sa nemusí pred Súdnym dvorom žiadnym spôsobom zodpovedať za dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania. Takáto judikatúra by nebola v súlade s požiadavkami účinnej ochrany základných práv súdmi Únie (pozri aj článok 47 prvý odsek Charty základných práv).

67.      Ak Všeobecný súd v súlade s požiadavkou judikatúry zabezpečí, aby Komisia vykonávala svoju voľnú úvahu podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 v súvislosti so všetkými účastníkmi toho istého kartelu podľa tých istých zákonných kritérií, neposkytuje „rovnosť v protiprávnosti“, ale ochranu voči svojvoľnému správnemu postupu.

68.      Keďže sa Všeobecný súd v súvislosti s TCLT nedopustil nesprávneho právneho posúdenia pri uplatnení zásady rovnosti zaobchádzania, treba hlavnú výhradu Komisie týkajúcu sa prvého a druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑14/11 P zamietnuť ako nedôvodnú.

b)      O výhradách týkajúcich sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku a skreslenia skutkových okolností

69.      V prvom odvolacom dôvode vo veci C‑14/11 P Komisia navyše Všeobecnému súdu vytýka, že svoj rozsudok nedostatočne odôvodnil a že skreslil skutkové okolnosti.

i)      O údajne nedostatočnom odôvodnení

70.      Komisia v prvom rade namieta, že jej právne tvrdenia uvedené v prvostupňovom konaní týkajúce sa zásady zákonnosti a zásady „neexistencie rovnosti v protiprávnosti“ Všeobecný súd ignoroval. V tom spočíva „jednoznačné nedostatočné odôvodnenie“.

71.      Povinnosť riadneho odôvodnenia prvostupňových rozsudkov vyplýva z článku 36 v spojení s článkom 53 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora.

72.      Podľa môjho názoru v tomto prípade kladie Komisia prehnané požiadavky na rozsah tejto povinnosti odôvodnenia. Podľa ustálenej judikatúry totiž povinnosť odôvodnenia nevyžaduje, aby Všeobecný súd vypracoval odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom rozoberalo jednotlivo všetky úvahy vyjadrené účastníkmi sporu, a teda odôvodnenie môže byť implicitné, avšak pod podmienkou, že umožní dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Všeobecný súd neprijal ich tvrdenia, a poskytne Súdnemu dvoru dostatok informácií, aby mohol vykonať svoje preskúmanie.(40)

73.      V prejednávanej veci Všeobecný súd argumenty Komisie jednoznačne zobral na vedomie.(41) Okrem toho jasne a jednoznačne vysvetlil vlastné chápanie uplatniteľnosti a rozsahu pôsobnosti zásady rovnosti zaobchádzania.(42) Z toho prinajmenšom implicitne vyplýva, že nepovažoval námietku Komisie týkajúcu sa významu zásady zákonnosti za závažnú. O nedostatočnom odôvodnení preto nemožno hovoriť.

ii)    O údajnom skreslení skutkových okolností

74.      Okrem toho Komisia uvádza, že Všeobecný súd v bode 158 napadnutého rozsudku „zjavne skresľuje“ sporné rozhodnutie, ako aj v ňom uvedené argumenty Komisie. Údajné skreslenie má spočívať v tom, že Všeobecný súd nesprávne vyložil odôvodnenie 384 sporného rozhodnutia. Všeobecný súd nesprávne vychádzal z toho, že Komisia sa v tomto bode vyjadruje o zásade rovnosti zaobchádzania.

75.      Podľa ustálenej judikatúry ide o skreslenie vtedy, keď sa bez predloženia nových dôkazov hodnotenie existujúcich dôkazov javí ako zjavne nesprávne.(43)

76.      V odôvodnení 384 sporného rozhodnutia sa v rozsahu relevantnom v prejednávanej veci uvádza, „že špeciálne okolnosti, ktoré môžu viesť k vyvodeniu zodpovednosti materskej spoločnosti za správanie jej dcérskej spoločnosti, sa môžu meniť z prípadu na prípad“. V tom istom odôvodnení Komisia uvádza: „Táto okolnosť nie je sama osebe porušením zásady nediskriminácie, pokiaľ sú zásady zodpovednosti uplatňované koherentne.“

77.      Z toho priamo vyplýva, že Komisia považuje za relevantnú zásadu rovnosti zaobchádzania. Len tak možno totiž vysvetliť, že Komisia v tomto odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec vysvetlila, či k porušenie tejto zásady, ktorú tam Komisia označuje ako „zásadu nediskriminácie“, došlo alebo nie.

78.      Práve k tomuto záveru dospel Všeobecný súd v spornej časti napadnutého rozsudku: najprv vysvetlil vlastný postoj („Komisia je povinná dodržiavať zásadu rovnosti zaobchádzania…“(44)), potom dodal, že Komisia súhlasí s týmto prístupom, pričom ako dôkaz použil uvedené odôvodnenie 384 sporného rozhodnutia(45).

79.      Tým Všeobecný súd úplne pochopiteľne interpretoval sporné rozhodnutie, pričom z tejto interpretácie nie je zrejmé skreslenie argumentácie Komisie. Všeobecný súd sa venuje aj samotnej úvahe Komisie, že „špeciálne okolnosti... sa môžu meniť z prípadu na prípad“(46), tak, že zdôrazňuje, „aby sa v porovnateľných situáciách nepostupovalo rozdielne a v rozdielnych rovnako, ak takýto postup nie je objektívne odôvodnený“(47).

80.      Za týchto okolností nevidím žiadne náznaky, že by Všeobecný súd zjavne nesprávne posúdil obsah odôvodnenia 384 sporného rozhodnutia. Námietka skreslenia dôkazov je preto neopodstatnená.

c)      Predbežný návrh

81.      V konečnom dôsledku treba preto prvý a druhý odvolací dôvod vo veci C‑14/11 P zamietnuť v celom rozsahu.

2.      O údajnej diskriminácii spoločností SCC a SCTC uplatnením konceptu dvojakého základu (tretí odvolací dôvod vo veci C‑628/10 P)

82.      Tretí odvolací dôvod vo veci C‑628/10 P je rozčlenený na viaceré časti, ktoré sa však obsahovo v rozsiahlej miere prekrývajú. V podstate AOI a SCTC uvádzajú dve tvrdenia: jednak bolo uplatnenie konceptu dvojakého základu voči nim diskriminačné [pozri v tejto súvislosti písm. a) nižšie]. Jednak Všeobecný súd nedostatočne presne porovnal situáciu, v ktorej sa nachádzali AOI (predtým SCC) a SCTC, so situáciou spoločností Universal a Universal Leaf [pozri v tejto súvislosti písm. b) nižšie].

a)      O údajne diskriminačnom charaktere konceptu dvojakého základu voči SCC a SCTC (prvý hlavný bod tretieho odvolacieho dôvodu vo veci C‑628/10 P)

83.      Čo sa týka konceptu dvojakého základu, odvolateľky argumentujú v podstate takto: ak by sa uplatnila len 100 % domnienka, museli by za protisúťažné správanie svojich dcérskych spoločností TAES a Deltafina solidárne ručiť aj Universal a Universal Leaf. Uplatnenie reštriktívnejšieho konceptu dvojakého základu naopak spôsobilo, že nakoniec bola solidárna zodpovednosť spolu s dcérskymi spoločnosťami vyvodená len voči AOI (predtým SCC) a SCTC, nie však voči Universal a Universal Leaf.

84.      Komisia sa bráni proti tejto námietke najmä argumentom, že zásada rovnosti zaobchádzania nepriznáva právo na „rovnosť v protiprávnosti“.(48) To, že tento argument je v prejednávanej veci irelevantný, som už vysvetlila(49): v tomto prípade nie je relevantná otázka, či už aj tak nezákonný administratívny postup („protiprávnosť“) možno ešte rozšíriť. Naopak, treba objasniť, či sa má zaobchádzanie, ktoré Komisia úplne oprávnene uplatnila voči jednému účastníkovi kartelu, uplatniť aj v prospech všetkých ostatných účastníkov kartelu.

85.      Námietky AOI a SCTC proti napadnutému rozsudku sú však neopodstatnené z iných dôvodov.

86.      Ako už bolo uvedené vyššie(50), Komisia disponuje v rámci článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 voľnou úvahou. Preto nemusí nevyhnutne uložiť peňažnú pokutu všetkým materským spoločnostiam účastníkov kartelu, ktorým by sa čisto z právneho hľadiska mohlo pripísať protisúťažné správanie ich dcérskych spoločností. Naopak, pri vykonávaní svojej voľnej úvahy si môže spomedzi dotknutých materských spoločností vybrať na základe objektívnych kritérií.

87.      To, že kritériá takéhoto výberu môžu pôsobiť v prospech niektorých a v neprospech iných účastníkov konania, vyplýva z podstaty tohto výberu. Na základe samotnej okolnosti, že Komisia urobila výber, nemožno automaticky dospieť k záveru, že ide o diskrimináciu. Pokiaľ sa totiž kritériá stanovené Komisiou zakladali na objektívnych dôvodoch, neexistuje príčina, aby sa predpokladalo neoprávnené znevýhodňovanie určitých účastníkov konania.

88.      Inak by to bolo, keby sa Komisia pri výkone svojej voľnej úvahy podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 neriadila objektívnymi faktormi, ale len irelevantnými úvahami, a teda keď by sa jej postup prinajmenšom podobal zneužitiu právomocí v zmysle článku 263 druhého odseku ZFEÚ.

89.      V prejednávanej veci však ani AOI, ani SCTC v konaní pred Všeobecným súdom neuviedli konkrétne dôkazy, ktoré by poukazovali na to, že by sa Komisia opierala o koncept dvojakého základu na základe irelevantných úvah.

90.      Naopak, na uskutočnenie výberu spomedzi dotknutých materských spoločností na základe konceptu dvojakého základu existoval relevantný dôvod. Ako správne zdôraznila Komisia v prvostupňovom konaní(51), v čase prijatia sporného rozhodnutia existovala závažná právna neistota v súvislosti s kritériami týkajúcimi sa vyvodzovania zodpovednosti za protisúťažné konanie medzi materskými a dcérskymi spoločnosťami(52). Až neskôr sa situácia objasnila rozsudkom Súdneho dvora vo veci Akzo Nobel(53).

91.      V situácii právnej neistoty pred objasnením prostredníctvom Súdneho dvora bolo objektívne oprávnené, že Komisia z opatrnosti prijala sporné rozhodnutie iba voči tým materským spoločnostiam, voči ktorým sa nemusela spoliehať len na 100 % domnienku, ale pri ktorých disponovala konkrétnymi dôkazmi o skutočnom uplatňovaní rozhodujúceho vplyvu na správanie dcérskych spoločností.

92.      Námietka diskriminácie vznesená spoločnosťami AOI a SCTC v súvislosti s použitím konceptu dvojakého základu je preto nedôvodná.

b)      O porovnaní situácie AOI a SCTC so situáciou Universal a Universal Leaf (druhý hlavný dôvod tretieho odvolacieho dôvodu vo veci C‑628/10 P)

93.      Odvolateľky Všeobecnému súdu ďalej vytýkajú, že nedostatočne porovnal situáciu AOI (predtým SCC) a SCTC so situáciou Universal a Universal Leaf. Na to, aby Všeobecný súd mohol zaujať stanovisko v súvislosti s námietkou diskriminácie vznesenou spoločnosťami AOI a SCTC, mal podľa názoru odvolateliek na základe zistenia skutkových okolností posúdiť, či Universal a Universal Leaf tvoria so svojimi dcérskymi spoločnosťami TAES a Deltafina hospodársku jednotku. Odvolateľky sa domnievajú, že situácia SCC a SCTC bola „veľmi podobná“ situácii Universal a Universal Leaf.

94.      Pri povrchnom posúdení by sa mohlo zdať, že AOI a SCTC týmto odvolacím dôvodom spochybňujú len posúdenie skutkových okolností a dôkazov Všeobecným súdom a navrhujú Súdnemu dvoru, aby nahradil posúdenie Všeobecného súdu vlastným posúdením. To by bolo v odvolacom konaní neprípustné.(54)

95.      Pri bližšom posúdení však tvrdenia spoločností AOI a SCTC poukazujú – prinajmenšom aj – na skutočný právny problém, ktorého vysvetlenie je v odvolacom konaní jednoznačne prípustné: ide o rozsah právnych požiadaviek na posúdenie námietky diskriminácie Všeobecným súdom, a najmä o intenzitu kontroly, ktorú by Všeobecný súd mal v tejto súvislosti voči Komisii vykonávať. Ide pritom o otázku, ktorá je opakovane predmetom diskusie a v súčasnosti je aj vzhľadom na Chartu základných práv predmetom čoraz väčšej pozornosti.

96.      Článok 47 Charty základných práv, ktorá má podľa článku 6 ods. 1 prvého pododseku ZEÚ rovnakú právnu silu ako zmluvy, a teda tvorí záväzné primárne právo, zakotvuje právo na účinnú súdnu ochranu, ktoré je tiež uznané ako všeobecná zásada práva Únie.(55) Toto základné právo okrem iného zahŕňa právo na preskúmanie úradných rozhodnutí nezávislým súdom v spravodlivom konaní.

97.      Aké požiadavky z toho konkrétne vyplývajú, treba pri zohľadnení článku 6 ods. 1 EDĽP(56) určiť na základe požiadavky homogenity (článok 6 ods. 1 tretí pododsek ZEÚ a článok 52 ods. 3 prvá veta Charty základných práv).(57) Článok 6 ods. 1 EDĽP podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) vyžaduje najmä, aby súdne konanie umožňovalo preskúmanie všetkých relevantných skutkových a právnych otázok.(58)

98.      Je nepochybné, že Všeobecný súd bol v prejednávanej veci oprávnený preskúmať všetky skutkové a právne otázky v súvislosti s dodržaním zásady rovnakého zaobchádzania Komisiou.

99.      Intenzita tohto preskúmania Všeobecným súdom však závisí aj od toho, o aké dôvody neplatnosti sa opreli žalobkyne v prvostupňovom konaní, a najmä aký obsah mal ich návrh, t. j. o aké skutočnosti a argumenty opreli svoje relevantné žalobné dôvody. V konaní o priamej žalobe pred súdmi Únie totiž platí zásada predkladania dôkazov účastníkmi konania. Len vo výnimočných prípadoch je nariadené znášanie bremena predkladania faktov a dôkazov protistranou alebo navrhovanie dôkazov z úradnej povinnosti. V tomto konaní však nikto z účastníkov konania takýto návrh nepodal.

100. V prejednávanej veci sa návrh spoločností SCC (teraz AOI), SCTC a TCLT v prvostupňovom konaní obmedzil v súvislosti so zásadou rovnosti zaobchádzania na dva body, ktorými tvrdili, že s materskými spoločnosťami iných účastníkov kartelu sa zaobchádzalo lepšie ako s nimi.(59)

101. Len jeden z týchto bodov prvostupňovej žaloby je podstatný v súvislosti s relevantným odvolacím dôvodom.(60) V tomto bode SCC uviedla, že jej situácia ako materskej spoločnosti bola na základe všetkých relevantných aspektov podobná situácii Universal, Universal Leaf a SEPI. To, čo Komisia konštatovala v súvislosti s týmito spoločnosťami, žiadala pre seba aj SCC: neexistujú konkrétne dôkazy ani o skutočnej účasti SCC na zistených protiprávnych konaniach WWTE, ani o priamej komunikácii medzi materskou a dcérskou spoločnosťou.

102. Vo svojej duplike z prvostupňového konania SCC (AOI) dodala, že Komisia diskriminovala žalobkyne voči Universal, pretože pri vyvodzovaní zodpovednosti za protisúťažné správanie ich dcérskych spoločností uplatnila odlišné kritériá.(61)

103. Tým SCC napokon zopakovala len to, čo uviedla už v súvislosti s kritériami týkajúcimi sa vyvodenia zodpovednosti za protiprávne konanie dcérskej spoločnosti WWTE voči jej materským spoločnostiam. Za týchto okolností nemožno namietať, že Všeobecný súd v napadnutom rozsudku(62) upustil od špeciálneho, intenzívnejšieho posúdenia jej tvrdení o diskriminácii a všetky žalobné dôvody – vrátane diskriminačných dôvodov – posúdil spoločne.

104. Celkovo je preto námietka nedostatočného posúdenia podobnosti situácie AOI (SCC) a SCTC so situáciou Universal a Universal Leaf v prejednávanej veci nedôvodná.

c)      Predbežný návrh

105. Tretí odvolací dôvod vo veci C‑628/10 P treba preto zamietnuť.

3.      O irelevantnosti protiargumentov Komisie uvedených v prvostupňovom konaní proti výhrade diskriminácie (tretí odvolací dôvod vo veci C‑14/11 P)

106. V treťom odvolacom dôvode vo veci C‑14/11 P Komisia tvrdí, že jej Všeobecný súd neumožnil uviesť v prvostupňovom konaní skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že TCLT sa nachádzala v rovnakej situácii ako Universal alebo Intabex.

107. Tento odvolací dôvod sa týka najmä prvej vety bodu 196 napadnutého rozsudku. V tomto bode sa Všeobecný súd venuje otázke, či treba zohľadniť okolnosť uvedenú Komisiou, že TCLT bola v rokoch 1996 až 1999 „hlavnou zákazníčkou“ spoločnosti WWTE. Všeobecný súd odpovedal na túto otázku negatívne, okrem iného s odôvodnením, že ide o tvrdenie, o ktoré sa Komisia oprela po prvýkrát v súdnom konaní, presnejšie vo svojom vyjadrení k žalobe.

108. Komisia sa domnieva, že tým Všeobecný súd porušil jej právo na kontradiktórne konanie a nesprávne posúdil požiadavky týkajúce sa odôvodnenia rozhodnutí Komisie. Oba body spolu úzko súvisia.

109. Je pravda, že Komisia má v súdnom konaní, tak ako všetci iní účastníci, právo na kontradiktórne konanie.(63) Z toho vyplýva, že musí mať pred súdom možnosť účinne sa brániť proti dôvodom uvedeným v žalobe o neplatnosť, ako sú napríklad námietky diskriminácie, ktoré vzniesli v prvostupňovom konaní spoločnosti AOI, SCTC a TCLT.

110. Právo Komisie na kontradiktórne konanie však musí byť primerane vyvážené právom dotknutých podnikov na spravodlivý proces a účinnú súdnu ochranu (článok 47 Charty základných práv).

111. V súlade s tým je Komisia síce v konaní pred Všeobecným súdom v rámci svojich obranných tvrdení oprávnená bližšie objasniť dôvody sporného rozhodnutia.(64) Úplne nové dôvody sporného rozhodnutia však Komisia v konaní pred Všeobecným súdom nemôže uviesť. Pôvodná absencia odôvodnenia totiž nemôže byť napravená tým, že dotknutá osoba sa dozvie o dôvodoch rozhodnutia v priebehu konania pred súdmi Únie.(65) Obzvlášť prísny je tento zákaz „dodatočného predkladania dôvodov“ pred Všeobecným súdom v trestnoprávnych a podobných konaniach, ako sú kartelové konania.(66)

112. Z toho vyplýva, že Komisia sa ani v prejednávanej prípade nemôže v konaní pred Všeobecným súdom odvolávať na okolnosti, ktoré vlastne mali byť uvedené už v samotnom spornom rozhodnutí, ale uvedené tam neboli.

113. Ďalej treba objasniť, či ide špeciálne pri vlastnosti TCLT ako „hlavnej zákazníčky“ WWTE o takú okolnosť, ktorá musela byť uvedená už v odôvodnení sporného rozhodnutia.

114. V tejto súvislosti treba poznamenať, že rozhodnutie Komisie o uložení pokuty musí byť dostatočne odôvodnené voči každému adresátovi, najmä však voči tým, ktorým sa v rozhodnutí pripisuje zodpovednosť za protiprávne konanie. Preto musí takého rozhodnutie v súvislosti s materskou spoločnosťou, ktorá zodpovedá za protiprávne konanie svojej dcérskej spoločnosti, obsahovať podrobné objasnenie dôvodov, ktoré odôvodňujú pripísanie protiprávneho správania materskej spoločnosti.(67)

115. Aké požiadavky z toho v konkrétnom prípade presne vyplývajú, treba určiť na základe zmyslu a účelu požiadavky odôvodnenia podľa článku 253 ES (teraz článok 296 druhý pododsek ZFEÚ). Odôvodnenie právneho aktu má umožniť dotknutej osobe spoznať dôvody prijatého opatrenia, aby mohla posúdiť jeho dôvodnosť, a príslušnému súdu vykonať svoju kontrolnú právomoc.(68)

116. Ak sa Komisia rozhodne, tak ako v prejednávanej prípade, vyvodiť solidárnu zodpovednosť len voči niektorým materským spoločnostiam podnikov zúčastnených na karteli, nie však voči všetkým týmto materským spoločnostiam, musí to vo svojom rozhodnutí o pokute vysvetliť. Pre tie materské spoločnosti, ktoré sú adresátmi rozhodnutia o uložení pokuty, musí z odôvodnenia vyplývať, prečo práve im bola uložená pokuta, zatiaľ čo materským spoločnostiam iných účastníkov kartelu pokuta uložená nebola. Len v takom prípade môžu dotknuté osoby a súdy Únie preskúmať rozhodnutie Komisie z hľadiska prípadných chýb pri uplatnení voľnej úvahy Komisie, najmä v súvislosti s prípadným porušením zásady rovnosti zaobchádzania.(69)

117. Presne takéto odôvodnenie však v prejednávanej veci podľa doteraz nenapadnutého zistenia Všeobecného súdu chýbalo. V spornom rozhodnutí síce Komisia veľmi stručne odôvodnila, prečo niektorým podnikom, okrem iného spoločnosti Intabex, neuložila pokutu(70), zdržala sa však jasnej výpovede o tom, prečo práve TCLT, na rozdiel od Intabex, zahrnula do okruhu adresátov rozhodnutia o uložení pokuty.

118. Až v konaní pred Všeobecným súdom uviedla Komisia predaj väčšiny tabaku spracovaného spoločnosťou WWTE spoločnosti TCLT ako dôležitý dôkaz toho, že situácia TCLT nebola podobná so situáciou Intabex. Podľa tvrdení Komisie v konaní pred Všeobecným súdom ide pritom o rozhodujúcu okolnosť, ktorá má dokázať konkrétne to, že výber TCLT ako adresátky sporného rozhodnutia bol zlučiteľný so zásadou rovnosti zaobchádzania.

119. Pokiaľ však mala vlastnosť TCLT ako „hlavnej zákazníčky“ WWTE vzhľadom na jej výber ako adresátky sporného rozhodnutia taký veľký význam, potom mala byť táto okolnosť uvedená už v odôvodnení sporného rozhodnutia. Len s týmto odôvodnením je totiž zrozumiteľné, prečo sa sporné rozhodnutie adresovalo špeciálne spoločnosti TCLT. Komisia nebola oprávnená „dodatočne predložiť“ z jej pohľadu taký závažný dôvod až v konaní pred Všeobecným súdom. Tento dôvod najmä nemožno považovať len za vysvetlenie sporného rozhodnutia, pretože v tomto rozhodnutí podľa zistení Všeobecného súdu neboli uvedené vôbec žiadne (iné) dôvody týkajúce sa tejto problematiky. Všeobecný súd preto správne považoval prvé spomenutie vlastnosti TCLT ako „hlavnej zákazníčky“ WWTE v konaní pred Všeobecným súdom(71) za neprípustné(72).

120. Komisia namieta, že nie je povinná odôvodniť, prečo určitým spoločnostiam, v tomto prípade Universal, Universal Leaf a Intabex, neadresovala sporné rozhodnutie.(73)

121. Tento argument však nie je relevantný. Vôbec totiž nejde o otázku, či adresátkami sporného rozhodnutia mali byť aj Universal, Universal Leaf a Intabex(74), ale o otázku, či TCLT bola oprávnene, najmä bez porušenia zásady rovnosti zaobchádzania, zahrnutá do okruhu adresátok tohto rozhodnutia.

122. Komisia ďalej namieta, že nemala dôvod porovnávať situáciu TCLT so situáciou iných materských spoločností, pretože TCLT tvrdila, že došlo k porušeniu zásady rovnosti zaobchádzania, až v štádiu konania pred Všeobecným súdom. Komisia vo svojich rozhodnutiach nie je povinná do istej miery z opatrnosti vysvetľovať všetky dôvody, na ktoré by sa mohla neskôr odvolať, aby sa mohla brániť proti námietkam vzneseným proti jej opatreniam.(75)

123. Táto námietka však vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu nie je presvedčivá. Spoločnosť TCLT počas správneho konania ešte nemohla predpokladať, že by sa mala brániť pred prípadnou diskrimináciou v porovnaní so spoločnosťami Universal, Universal Leaf alebo Intabex. Oznámenie námietok bolo totiž adresované aj Universal, Universal Leaf a Intabex. To, že Komisia neskôr práve týmto spoločnostiam nebude adresovať sporné rozhodnutie, TCLT v správnom konaní ešte nemohla predpokladať. Komisia naopak musela vedieť, že výber spomedzi materských spoločností účastníkov kartelu, ktorý urobila pri prijatí sporného rozhodnutia, vyvolá otázky v súvislosti so zásadou rovnakého zaobchádzania.(76)

124. Na pojednávaní pred Súdnym dvorom napokon Komisia tvrdila, že 100 % domnienku by oslabilo, ak by sa od európskeho orgánu pre hospodársku súťaž požadovalo v odôvodnení svojho rozhodnutia o pokute uviesť úvahy o rovnosti zaobchádzania s rozličnými účastníkmi konania.

125. Ani tento argument však nie je presvedčivý. Samozrejme, Komisia je naďalej oprávnená, aby sa pri výbere adresátov rozhodnutia o pokute oprela o 100 % domnienku a aby sa obmedzila na to, že v dôvodoch rozhodnutia uvedie len predpoklady na uplatnenie tohto pravidla.(77) Ak sa však Komisia v rámci svojej voľnej úvahy slobodne rozhodne, tak ako v tomto prípade, stanoviť na vyvodenie zodpovednosti voči materským spoločnostiam prísnejšie kritériá, musí týmto prísnejším kritériám prispôsobiť aj odôvodnenie svojho rozhodnutia. Kto si sám zdvihne latku vyššie sa potom nemôže čudovať, ak je ťažšie ju preskočiť.

126. Celkovo teda Všeobecný súd neposúdil požiadavky odôvodnenia sporného rozhodnutia Komisie nesprávne a neporušil ani právo Komisie na kontradiktórne konanie. Z tohto dôvodu treba tretí odvolací dôvod vo veci C‑14/11 P zamietnuť.

4.      O podobnosti situácie TCLT so situáciou Intabex a Universal (štvrtý odvolací dôvod vo veci C‑14/11 P)

127. Vo štvrtom odvolacom dôvode vo veci C‑14/11 P, ktorý, tak ako už tretí odvolací dôvod, smeruje proti bodu 196 napadnutého rozsudku, Komisia tvrdí, že Všeobecný súd „porušil“ zásadu rovnosti zaobchádzania, keďže TCLT sa nachádzala v situácii, ktorá sa objektívne líšila od situácie Intabex a Universal.

128. V zásade pritom ide opätovne o otázku, či bolo zapojenie TCLT ako prostrednej spoločnosti v rámci skupiny Standard čisto finančnej povahy, takže jej situácia bola podobná situácii Intabex. Komisia tvrdí, tak ako už v prvostupňovom konaní(78), že úloha TCLT v rámci skupiny Standard prekračovala čisto finančnú účasť. Na podporu svojho tvrdenia poukazuje Komisia na už spomenú okolnosť, že TCLT vystupovala ako hlavná kupujúca tabaku spracovaného jej dcérskou spoločnosťou WWTE. V tomto bode sa jej situácia líšila od situácie Intabex.

129. V napadnutom rozsudku však Všeobecný súd práve túto okolnosť – odoberanie veľkých množstiev tabaku spracovaného spoločnosťou WWTE prostredníctvom TCLT – vyhlásil za irelevantnú, pretože uvedené kúpy boli priradené spoločnosti TCLT len z čisto účtovných a daňových dôvodov a pretože v skutočnosti dodávanie tabaku medzi WWTE a TCLT vôbec neprebiehalo.(79)

130. Komisia proti tomu v odvolaní namieta, že nie je relevantné, z akých dôvodov TCLT vystupovala ako kupujúca tabaku spracovaného spoločnosťou WWTE. V každom prípade z týchto kúp vyplýva, že TCLT bola viac než len prostredným finančným holdingom.

131. Toto tvrdenie Komisie je neprípustné. To, aká výpovedná hodnota sa pripíše kúpam TCLT od WWTE, totiž podlieha voľnému posúdeniu skutkových okolností Všeobecným súdom. S výnimkou možného skreslenia, čo však Komisia netvrdila, táto otázka nemôže byť predmetom posúdenia Súdnym dvorom v odvolacom konaní.(80)

132. V tomto prípade nejde o právnu otázku, či Všeobecný súd skutkové okolnosti správne klasifikoval a či pri posúdení skutkového stavu uplatnil správne právne kritériá. Naopak, Komisia len nepovažuje posúdenie vykonané Všeobecným súdom za presvedčivé. Spochybniť toto posúdenie a nechať ho nahradiť iným však práve nie je zmyslom a účelom odvolacieho konania.(81)

133. Úplne okrajovo vznáša Komisia nakoniec ešte výhradu, že Všeobecný súd svoj rozsudok nedostatočne odôvodnil. Nevysvetlil, prečo považoval situáciu spoločností TCLT a Universal za podobnú, a nevenoval sa argumentom Komisie, ktoré s tým súviseli.

134. Ani toto tvrdenie však nie je relevantné. Je neúčinné (po francúzsky „inopérant“), a preto nedôvodné.(82) Ak totiž Všeobecný súd, tak ako v prejednávanej veci, oprávnene konštatoval, že sa TCLT nachádzala v situácii podobnej situácii Intabex, potom už nie je relevantné, či sa situácia TCLT okrem toho podobala aj situácii Universal a Universal Leaf. Zrušenie sporného rozhodnutia mohol Všeobecný súd oprieť takisto len o diskrimináciu TCLT voči Intabex, ktorú predpokladal.

135. Preto treba zamietnuť štvrtý odvolací dôvod vo veci C‑14/11 P ako čiastočne neprípustný a čiastočne nedôvodný.

5.      Predbežný návrh

136. Z uvedeného vyplýva, že dôvody žalobkýň týkajúce sa zásady rovnosti zaobchádzania vo veci C‑628/10 P, ako aj vo veci C‑14/11 P treba zamietnuť v celom rozsahu.

B –    O niektorých ďalších námietkach AOI a SCTC (prvý a druhý odvolací dôvod vo veci C‑628/10 P)

137. Nakoniec sa budem venovať niektorým ďalším námietkam AOI a SCTC, ktoré uviedli proti napadnutému rozsudku v rámci prvého a druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑628/10 P.

1.      Prvý odvolací dôvod vo veci C‑628/10 P

138. Prvým odvolacím dôvodom vo veci C‑628/10 P vytýkajú odvolateľky Všeobecnému súdu porušenie článku 81 ods. 1 ES, článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 a článku 253 ES.(83) Podľa ich názoru Všeobecný súd neoprávnene považoval za preukázanú zodpovednosť spoločností AOI (predtým SCC) a SCTC za protisúťažné správanie spoločnosti WWTE, a to tak v období pred 5. májom 1998, ako aj potom.

139. Týmto námietkam sa budem venovať postupne v písmenách a) a b). Pritom upustím od bližšieho vysvetlenia článku 253 ES, pretože odvolateľky vôbec nevysvetľujú, akým spôsobom sa Všeobecný súd mal dopustiť nesprávneho právneho posúdenia požiadavky odôvodnenia právnych aktov Únie. Ich námietku porušenia tohto ustanovenia treba preto považovať za neprípustnú.

a)      O údajnej neexistencii rozhodujúceho vplyvu SCC a SCTC na WWTE pred 5. májom 1998 (prvá časť prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑628/10 P)

140. Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑628/10 P sa týka len obdobia pred 5. májom 1998. Spoločnosti AOI (predtým SCC) a SCTC tvrdia, že v tom čase vôbec neboli spôsobilé uplatňovať rozhodujúci vplyv na WWTE. Prinajmenšom však zodpovednosť nemala byť vyvodená len voči nim, ale v každom prípade aj voči iným spoločnostiam, ktoré mali účasť na WWTE.

141. Pri povrchnom posúdení by bolo možné domnievať sa, že AOI a SCTC touto námietkou spochybňujú len posúdenie skutkových okolností a dôkazov Všeobecným súdom a vyzývajú Súdny dvor, aby nahradil posúdenie Všeobecného súdu vlastným posúdením. To by bolo v odvolacom konaní neprípustné.(84)

142. V skutočnosti však v tomto prípade ide o otázku, či bolo posúdenie skutkového stavu a dôkazov Všeobecným súdom vykonané v súlade s príslušnými kritériami a zásadami. Ide o právnu otázku, ktorá podlieha preskúmaniu Súdneho dvora v odvolacom konaní.(85) V tejto súvislosti vyplývajú z neprehľadnej námietky spoločností AOI a SCTC najmä dve právne kritické pripomienky voči napadnutému rozsudku. Tieto kritické pripomienky ponúkajú Súdnemu dvoru príležitosť, aby vyjasnil právny stav pri zohľadnení určitých aspektov, ktoré sú dôležité aj pre budúce prípady.

i)      Kritérium pripísania zodpovednosti: uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu

143. Po prvé odvolateľky Všeobecnému súdu vytýkajú, že nezohľadnil skutočnosť, že pripísanie zodpovednosti za porušenie kartelového práva medzi dcérskou a materskou spoločnosťou je na základe rozsudku AEG prípustné, len ak sú splnené dve kumulatívne podmienky: materská spoločnosť musela byť spôsobilá uplatňovať rozhodujúci vplyv na svoju dcérsku spoločnosť a musela túto možnosť skutočne využiť.(86)

144. Táto výhrada nie je dôvodná. V skutočnosti podľa ustálenej judikatúry to, či môže byť materská spoločnosť zodpovedná za protisúťažné správanie svojej dcérskej spoločnosti, závisí len od jedinej podmienky: materská spoločnosť musela uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie dcérskej spoločnosti, takže dcérska spoločnosť nemohla samostatne rozhodovať o svojom trhovom správaní.(87)

145. Za normálnych okolností na tento účel netreba špeciálne vysvetlenie, či daná materská spoločnosť vôbec bola spôsobilá uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti. Na pripísanie zodpovednosti v oblasti kartelového práva postačuje dôkaz, že sa takýto vplyv skutočne uplatňoval. Ako totiž správne zdôrazňuje Všeobecný súd, konštatovanie, že materská spoločnosť skutočne uplatňovala rozhodujúci vplyv na správanie dcérskej spoločnosti, znamená jednoznačne aj to, že na to bola spôsobilá.(88)

146. Opak platí len vtedy, ak uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu výnimočne nie je pozitívne dokázané, ale sa len vyvrátiteľne predpokladá. Takáto domnienka sa totiž môže uplatniť len vtedy, ak platí, že materská spoločnosť bola spôsobilá uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie dcérskej spoločnosti a keď bolo vzhľadom na ekonomické, organizačné a právne väzby medzi oboma spoločnosťami vysoko pravdepodobné, že tento vplyv skutočne uplatňovala. Podľa judikatúry je to tak najmä vtedy, keď materská spoločnosť v čase protiprávneho konania vlastnila všetky alebo skoro všetky podiely svojej dcérskej spoločnosti (100 % domnienka).(89)

147. Keďže však v spornom období (pred 5. májom 1998) nešlo o uplatnenie takejto domnienky, nevyžadovalo sa žiadne špeciálne konštatovanie zo strany Všeobecného súdu, že materské spoločnosti WWTE boli spôsobilé uplatňovať rozhodujúci vplyv na jej trhové správanie.

ii)    Spoločná kontrola nie je dôvodom na vylúčenie pripísania zodpovednosti v oblasti kartelového práva len jednej materskej spoločnosti

148. Po druhé odvolateľky argumentujú, že v prípade spoločnej kontroly(90) dcérskej spoločnosti viacerými osobami alebo spoločnosťami nemôže byť zodpovednosť v oblasti kartelového práva za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže tejto dcérskej spoločnosti pripísaná len jednej z týchto osôb alebo spoločností.

149. Toto tvrdenie sa zakladá na okolnosti, že WWTE, ktorá sa zúčastnila na španielskom karteli spracovateľov, sa v spornom období (t. j. pred 5. májom 1998) z právneho hľadiska ešte nenachádzala pod výlučnou kontrolou skupiny Standard, na ktorej čele stála v tom čase SCC (teraz AOI).(91) Preto zastávajú AOI a SCTC názor, že Komisia nemala vyvodiť zodpovednosť za protiprávne konanie WWTE len voči nim, ale iba spoločne s inými vlastníkmi podielov, ktorí v tom čase spolu s nimi vykonávali kontrolu nad WWTE.

150. Na rozdiel od názoru Komisie táto argumentácia nepredstavuje neprípustné rozšírenie predmetu sporu v porovnaní s prvostupňovým konaním. Naopak, prehlbuje tvrdenie odvolateliek z prvostupňového konania(92), čo je v štádiu odvolacieho konania prípustné(93).

151. Argumentácia spoločností AOI a SCTC ma však vo svojej podstate nepresvedčila.

152. Je síce pravda, že v situácii spoločnej kontroly nad dcérskou spoločnosťou často nikto z vlastníkov podielov nie je samostatne spôsobilý uplatňovať rozhodujúci vplyv na správanie tejto spoločnosti. Táto myšlienka bola aj základnou myšlienkou úvah Všeobecného súdu v napadnutom rozsudku.(94)

153. V konečnom dôsledku však nezáleží len na právnych, ale aj na skutočných vzťahoch závislosti medzi spoločnosťami jednej skupiny podnikov. Ako totiž konštatoval Súdny dvor, právna štruktúra skupiny spoločností, ktorá sa vyznačuje absenciou jednej osoby na čele skupiny, nie je rozhodujúca, pokiaľ táto štruktúra neodráža skutočné fungovanie a organizáciu tejto skupiny.(95)

154. V súlade s tým môže byť materská spoločnosť, ktorá sa de iure nachádza pod spoločnou kontrolou viacerých vlastníkov jej podielov, de facto vystavená rozhodujúcemu vplyvu jedinej materskej spoločnosti na jej obchodnú politiku a trhové správanie. V tom prípade existuje (len) medzi touto materskou spoločnosťou a dcérskou spoločnosťou hospodárska jednotka, na základe ktorej sa obe spoločnosti javia len ako jeden podnik v zmysle práva hospodárskej súťaže a obe sú zodpovedné za prípadné protisúťažné správanie.

155. Pokiaľ teda Komisia predloží dôkaz, že v konkrétnom prípade de facto len jeden z vlastníkov podielov uplatňoval rozhodujúci vplyv na trhové správanie dcérskej spoločnosti, môže toho vlastníka podielu urobiť solidárne zodpovedným za prípadné protisúťažné správanie dcérskej spoločnosti.

156. Presne tento názor zastával aj Všeobecný súd v napadnutom rozsudku. Najprv uznal, že môžu existovať prípady, v ktorých napriek spoločnej kontrole „viacerých podnikov alebo osôb“ v skutočnosti len jeden z týchto podnikov alebo jedna z týchto osôb „skutočne uplatňuje rozhodujúci vplyv nad správaním dcérskej spoločnosti“.(96) Potom Všeobecný súd podrobne preskúmal údaje uvedené Komisiou v súvislosti s rozhodujúcim vplyvom SCC a SCTC na WWTE a považoval ich za presvedčivé.(97) K preskúmaným údajom patrili pokyny voči WWTE, konzultačné záväzky WWTE voči SCTC, ako aj tok informácií medzi WWTE a SCTC v súvislosti s aktivitami kartelu spracovateľov.

157. Tomuto postupu Všeobecného súdu sa z právneho hľadiska nedá nič vyčítať.

158. Na rozdiel od pravdepodobného názoru odvolateliek najmä nebolo potrebné, aby materské spoločnosti SCC a SCTC dávali WWTE konkrétne pokyny týkajúce sa účasti na španielskom karteli spracovateľov. Rozhodujúcim na pripísanie zodpovednosti v oblasti kartelového práva nie je vzťah navádzania medzi materskou a dcérskou spoločnosťou či spoločnosťami na protiprávne konanie, a už vôbec nie účasť materskej spoločnosti či spoločností na protiprávnom konaní. Naopak, stačí dôkaz, že daná dcérska spoločnosť neurčuje svoje trhové správanie autonómne, ale že sa v podstatných bodoch riadi pokynmi materskej spoločnosti, a to najmä z dôvodu hospodárskych, organizačných a právnych väzieb medzi obidvomi právnymi subjektmi.(98)

159. Celkovo mohol teda Všeobecný súd na základe preskúmaní, ktoré vykonal, dospieť oprávnene k záveru, že SCC a SCTC v období od 13. marca 1996 do 4. mája 1998 „skutočne uplatňovali rozhodujúci vplyv na správanie WWTE“(99), hoci v tomto období z čisto právneho hľadiska ešte nemali nad WWTE výlučnú kontrolu.

160. Preto je prvá časť prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑628/10 P nedôvodná.

b)      O údajnom porušení základných práv spoločností AOI a SCTC (druhá časť prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑628/10 P)

161. V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑628/10 P AOI a SCTC tvrdia, že boli porušené ich základné práva podľa článkov 48 a 49 Charty základných práv. Domnievajú sa, že Všeobecný súd porušil prezumpciu neviny a zásadu zákonnosti trestov, keď akceptoval, že na účely pripísania zodpovednosti sa bude predpokladať skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou na svoju 100 % dcérsku spoločnosť (100 % domnienka). Na základe celkového kontextu možno dospieť k záveru, že v tomto prípade ide len o obdobie po 5. máji 1998, keď spoločnosti skupiny Standard priamo alebo nepriamo prevzali všeobecnú kontrolu nad WWTE.

i)      Prípustnosť

162. Ako oprávnene uvádza Komisia, existujú závažné pochybnosti o prípustnosti tejto námietky.

163. S dostatočnou jednoznačnosťou z nej síce vyplýva, čo odvolateľky Všeobecného súdu vytýkajú a proti ktorým aspektom napadnutého rozsudku smerujú: namieta sa porušenie oboch už uvedených základných práv, pričom toto porušenie má spočívať v uplatnení 100 % domnienky na AOI (predtým SCC) a SCTC v období od 5. mája 1998.

164. Spoločnosti AOI a SCTC však touto námietkou prekračujú dôvody neplatnosti, ktoré uviedli v prvostupňovom konaní. V prvostupňovej žalobe sa totiž nespomínalo porušenie základných práv. Ak by sa pripustila takáto námietka v tomto štádiu konania, rozšíril by sa tým predmet sporu, čo v odvolacom konaní nie je prípustné.(100)

165. Okolnosť, že AOI a SCTC vnášajú námietku porušenia základných práv až teraz, nie je prípustným prehĺbením ich tvrdení z prvostupňového konania, ale úplne novým aspektom, ktorý doteraz nebol predmetom konania, a preto ho v odvolacom konaní pred Súdnym dvorom nemožno preskúmať.(101)

166. Námietku porušenia základných práv v štádiu odvolacieho konania nemožno odôvodniť ani Lisabonskou zmluvou, ktorá medzitým nadobudla účinnosť 1. decembra 2009. Je pravda, že odvtedy Charta základných práv nadobudla postavenie záväzného primárneho práva a má rovnakú právnu silu ako zmluvy (článok 6 ods. 1 prvý pododsek ZEÚ). Základné práva uvedené spoločnosťami AOI a SCTC však boli už skôr uznané ako všeobecné právne zásady práva Únie(102) a mali byť rešpektované v kartelovom konaní Komisie aj vo forme kodifikovanej Chartou najneskôr od 1. mája 2004(103). Z toho teda vyplýva, že prípadné porušenie týchto základných práv AOI a SCTC mohli namietať už v prvostupňovom konaní pred Všeobecným súdom.

167. Preto je druhá časť prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑628/10 P neprípustná. Len kvôli úplnosti vysvetlím ďalej v krátkosti jej dôvodnosť.

ii)    Dôvodnosť

168. Spoločnosti AOI a SCTC v podstate zakladajú svoju námietku porušenia základných práv najmä na dvoch argumentoch. Jednak 100 % domnienka pôsobí ako „domnienka zavinenia“(104), čo je v rozpore s trestnoprávnou prezumpciou neviny zakotvenou v rámci základných práv (článok 48 ods. 1 Charty základných práv); jednak je 100 % domnienka v rozpore so zásadou osobnej zodpovednosti a vedie k neprimeranému potrestaniu materských spoločností, čo porušuje zásadu zákonnosti trestov (článok 49 Charty základných práv).

169. Oba argumenty považujem za nepresvedčivé.

170. Po prvé, čo sa týka prezumpcie neviny, použitie takej domnienky, akou je sporná domnienka v prejednávanej veci, nevedie k zmene objektívneho dôkazného bremena. Naopak, len zakladá pravidlo posúdenia dôkazov v súvislosti s pripísaním zodpovednosti v oblasti kartelového práva medzi materskou a dcérskou spoločnosťou. Keďže 100 % (alebo skoro 100 %) účasť materskej spoločnosti na dcérskej spoločnosti umožňuje prima facie dospieť k záveru o skutočnom uplatňovaní rozhodujúceho vplyvu, táto materská spoločnosť je povinná bojovať proti tomuto dôsledku predkladaním dôkazov, ktoré vedú k opačnému záveru; v opačnom prípade je uvedený záver v súlade s právnymi požiadavkami týkajúcimi sa dôkazu. Inými slovami, pred posúdením objektívneho dôkazného bremena prebieha interakcia medzi relevantnými dôkaznými bremenami.(105)

171. Oprávnené záujmy materskej spoločnosti nie sú dotknuté takým pravidlom o domnienke, aké je predmetom sporu v tejto veci. Materská spoločnosť môže v konkrétnom prípade vyvrátiť domnienku rozhodujúceho vplyvu spočívajúcu na skúsenostiach tým, že ukáže, že bola zdržanlivá a neovplyvňovala trhové správanie svojej dcérskej spoločnosti. Skutočnosti a informácie, ktoré sú na to potrebné, pochádzajú aj tak z internej podnikateľskej sféry materskej a dcérskej spoločnosti. Preto je úplne opodstatnené uložiť im v tejto súvislosti dôkazné bremeno.(106)

172. Ani zásady osobnej zodpovednosti a zákonnosti trestov nie sú 100 % domnienkou ohrozené.

173. To, že voči materskej spoločnosti koncernu, ktorá uplatňuje rozhodujúci vplyv na dcérsku spoločnosť, môže byť vyvodená solidárna zodpovednosť za jej protisúťažné správanie, nepredstavuje v žiadnom prípade výnimku zo zásady osobnej zodpovednosti, ale je prejavom práve tejto zásady. Je to tak z dôvodu, že materská spoločnosť a dcérske spoločnosti, ktoré sú pod jej rozhodujúcim vplyvom, sú spolu právnymi zástupcami jediného podniku v zmysle práva hospodárskej súťaže a sú za tento podnik zodpovedné. Ak sa tento podnik úmyselne alebo z nedbanlivosti dopustí porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, najmä článku 81 ES (teraz článok 101 ZFEÚ) a článku 53 Dohody o EHP, zakladá to spoločnú osobnú zodpovednosť všetkých právnych subjektov, ktoré tvoria štruktúru skupiny, bez ohľadu na to, či ide o materskú alebo dcérsku spoločnosť.(107)

174. Takáto forma zodpovednosti materskej spoločnosti v oblasti kartelového práva nemá nič spoločné s objektívnou zodpovednosťou („strict liability“). Materská spoločnosť, ako už bolo povedané, je skôr jednou z právnych zástupkýň podniku, ktorý zavinil protisúťažné správanie. Zjednodušene by sa dalo povedať, že táto spoločnosť (spolu so všetkými dcérskymi spoločnosťami, na ktoré má rozhodujúci vplyv) je právnym stelesnením podniku, ktorý sa zavinene dopustil porušenia pravidiel hospodárskej súťaže.(108)

175. Čo sa napokon týka primeranosti prísnosti trestu (článok 49 ods. 3 Charty základných práv), výška pokuty uloženej za protisúťažné správanie musí byť jednoznačne primeraná druhu, závažnosti a dĺžke protiprávneho správania. To, či bude pokuta uložená len spoločnosti, ktorá sa priamo zúčastnila na protisúťažnom správaní, alebo solidárne aj materskej spoločnosti, nie je v súvislosti so zásadou primeranosti prísnosti trestu relevantné. Špeciálne v prejednávanej veci neexistujú žiadne dôkazy o tom, že by solidárna zodpovednosť AOI a SCTC za protisúťažné správanie WWTE bola neprimeraná; ani samotné spoločnosti AOI a SCTC v tejto súvislosti nič neuviedli.

176. Na základe toho je druhá časť prvého odvolacieho dôvodu vo veci C‑628/10 P nie len neprípustná, ale aj nedôvodná.

c)      Predbežný návrh

177. Preto treba prvý odvolací dôvod vo veci C‑628/10 P zamietnuť ako celok.

2.      Druhý odvolací dôvod vo veci C‑628/10 P

178. Druhým odvolacím dôvodom vo veci C‑628/10 P AOI a SCTC Všeobecnému súdu vytýkajú, že neoprávnene umožnil Komisii, aby jednak počas konania pred Všeobecným súdom prispôsobila svoju argumentáciu a jednak dodatočne zmenila odôvodnenie sporného rozhodnutia. Tým Všeobecný súd podľa názoru odvolateliek porušil článok 48 ods. 2 svojho rokovacieho poriadku, článok 296 ZFEÚ a právo na obhajobu.

179. V zásade sa v rámci tohto druhého odvolacieho dôvodu vedie spor o to, kedy sa v prejednávanej veci uplatnil v konaní koncept dvojakého základu v súvislosti s pripísaním protisúťažného správania 100 % dcérskych spoločností ich materským spoločnostiam. Všeobecný súd vychádza z toho, že Komisia sa o takýto dvojaký právny základ opierala už v správnom konaní.(109) Naopak AOI a SCTC jednoznačne zastávajú názor, že myšlienka dvojakého základu sa objavila až v prvostupňovom konaní po písomnej otázke Všeobecného súdu, a preto už nemala byť Všeobecným súdom zohľadnená.

a)      Predbežná otázka: Je druhý odvolací dôvod neúčinný („inopérant“)?

180. Podľa názoru Komisie je tento druhý odvolací dôvod „úplne neúčinný“. Toto tvrdenie zakladá jednak na okolnosti, že napadnutý rozsudok vôbec nezávisí od konceptu dvojakého základu. Jednak Komisia tvrdí, že „odvolateľky nemôžu mať zo svojej námietky nijaký prospech“; ich zodpovednosť za protisúťažné správanie ich dcérskej spoločnosti WWTE je totiž preukázaná aj vtedy, keď sa na pripísanie zodpovednosti materským spoločnostiam uplatní relatívne prísnejší dvojaký základ.

181. Oba argumenty považujem za nepresvedčivé.

182. Čo sa týka prvého argumentu Komisie, treba pripomenúť, že Súdny dvor zamieta odvolací dôvod ako neúčinný alebo bezpredmetný (po francúzsky „inopérant“), ak tento odvolací dôvod ani pri právne vhodnej argumentácii nie je spôsobilý viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku.(110) Tak je to najmä vtedy, ak odvolateľ smeruje svoju argumentáciu proti nadbytočným dôvodom prvostupňového rozsudku (takzvané obiter dicta).(111)

183. O takýto prípad však v tejto veci nejde.

184. Na rozdiel od názoru Komisie sporné úvahy Všeobecného súdu o dvojakom základe na pripísanie zodpovednosti v oblasti kartelového práva nie sú obiter dicta. Naopak, poukázanie na tento dvojaký základ predstavuje v napadnutom rozsudku rozhodujúci dôvod v súvislosti s posúdením zásady rovnosti zaobchádzania.(112)

185. Len preto, že Všeobecný súd súhlasil s uplatnením dvojakého základu v zmysle „zvýšenia úrovne dokazovania“ na strane Komisie(113), mohol dospieť k záveru, že Komisia niektorým materským spoločnostiam, konkrétne AOI a SCTC, oprávnene pripísala protisúťažné správanie ich dcérskych spoločností, zatiaľ čo iným, napríklad Universal a Universal Leaf, nie.(114) Ak by Všeobecný súd považoval dvojaký základ za neoprávnený a považoval by za relevantnú len samotnú 100 % domnienku, potom by musel konštatovať porušenie zásady rovnosti zaobchádzania.(115)

186. Ani druhý argument Komisie nie je dôvodný. Námietka, že AOI a SCTC nemohli zo svojej námietky „mať žiaden prospech“, sa totiž v skutočnosti týka prípustnosti ich druhého odvolacieho dôvodu, presnejšie povedané záujmu právnej ochrany.(116) Naopak v súvislosti s otázkou, či je výhrada neúčinná („inopérante“), tento aspekt nie je relevantný. Podľa judikatúry je totiž výhrada neúčinnosti odvolacieho dôvodu otázkou dôvodnosti odvolania a netýka sa jeho prípustnosti.(117)

187. V každom prípade treba vychádzať z toho, že výhrady vznesené v rámci tohto druhého odvolacieho dôvodu, ak sú dôvodné, bezpochyby môžu priniesť spoločnostiam AOI a SCTC výhodu. Ak by sa totiž preukázalo, že Všeobecný súd sa pri zohľadnení konceptu dvojakého základu oprel o aspekt, ktorý bol v konaní uvedený oneskorene a ku ktorému sa odvolateľky nemohli primerane vyjadriť, napadnutý rozsudok by sa musel v každom prípade zrušiť z dôvodu porušenia zásady kontradiktórneho konania.(118) Takéto zrušenie by jednoznačne predstavovalo procesnú výhodu pre AOI a SCTC.

188. Komisia sa pokúša vytvoriť súvis medzi druhým a tretím odvolacím dôvodom vo veci C‑628/10 P. Argumentuje najmä tým, že druhý odvolací dôvod, o ktorý ide v tejto časti, týkajúci sa údajných procesných chýb Všeobecného súdu, môže mať úspech len vtedy, keď bude mať úspech aj tretí odvolací dôvod, ktorý sa týka zásady rovnosti zaobchádzania. Tým však Komisia popiera samostatný charakter oboch odvolacích dôvodov. Ak by Súdny dvor potvrdil existenciu procesných chýb, ktoré namietajú AOI a SCTC, muselo by sa s druhým odvolacím dôvodom súhlasiť nezávisle od toho, či sa výhrada diskriminácie namietaná odvolateľkami v rámci tretieho odvolacieho dôvodu preukáže ako dôvodná.

189. Celkovo preto druhý odvolací dôvod vo veci C‑628/10 P nemožno zamietnuť ako neúčinný („inopérant“).

b)      Obsahové objasnenie druhého odvolacieho dôvodu

190. Zostáva posúdiť, či sú obe časti tohto druhého odvolacieho dôvodu obsahovo dôvodné.

i)      O údajnom prispôsobení argumentácie Komisie počas prvostupňového konania pred Všeobecným súdom (prvá časť druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑628/10 P)

191. Predmetom prvej časti druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑628/10 P je údajné porušenie článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku Všeobecným súdom, ktorý obsahuje preklúzne ustanovenie pre oneskorene predložené dôvody. Keďže Komisia uviedla koncept dvojakého základu až v odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu, podľa názoru spoločností AOI a SCTC ide pri tomto tvrdení o oneskorené predloženie, ktoré bol Všeobecný súd povinný zamietnuť.

192. Komisia spochybňuje už uplatniteľnosť článku 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Zdá sa, že sa domnieva, že preklúzia oneskorene predložených dôvodov podľa tohto ustanovenia je v prvostupňovom konaní uplatniteľná v zásade len voči žalobcovi, nie však voči žalovanému.

193. Takéto reštriktívne chápanie však v tomto ustanovení nemá žiadnu oporu. Obzvlášť zreteľne to vyplýva z nemeckej jazykovej verzie článku 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, podľa ktorej preklúzii podliehajú všetky dôvody bez ohľadu na to, či sú súčasťou návrhu alebo obrany proti návrhu. V odseku 2 druhom pododseku tohto ustanovenia sa okrem toho hovorí všeobecne o „účastníkovi“, pričom môže ísť aj o žalobcu, aj o žalovaného. Aj systematická súvislosť s článkom 48 ods. 1 potvrdzuje, že v tomto prípade nejde len o tvrdenia žalobcu, keďže v tomto odseku 1 sa opäť úplne všeobecne hovorí o „účastníkoch“ a okrem toho sa výslovne zohľadňuje replika (žalobcu), ako aj duplika (žalovaného). Celkovo je účelom článku 48 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu efektívny priebeh konania, ktorý má chrániť pred taktikou predlžovania zo strany jedného alebo druhého účastníka konania.

194. Málo zmysluplný je v tejto súvislosti aj argument Komisie, podľa ktorého má Všeobecný súd preskúmať platnosť žalobného návrhu bez ohľadu na to, či bolo podané vyjadrenie k žalobe alebo nie.

195. Iste, je v zásade vecou Všeobecného súdu, aby posúdil dôvodnosť návrhov účastníkov konania, pretože sudca nie je „ústami účastníkov“.(119) Preto súd nemôže byť viazaný len návrhmi, na ktoré títo účastníci na účel podpory svojich tvrdení odkazujú, pretože by mohol byť prípadne prinútený založiť svoje rozhodnutie na chybných právnych úvahách.(120) Oneskorené návrhy sú však neprípustné. Dôvodnosť takéhoto návrhu preto nemusí byť posudzovaná, a to nezávisle od toho, či ide o návrh žalobcu alebo obranný prostriedok žalovaného.

196. Celkovo teda článok 48 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu možno uplatniť na obranné tvrdenia Komisie z prvostupňového konania.

197. Toto ustanovenie však v prejednávanej veci nie je porušené.

198. Koncept dvojakého základu v skutočnosti nebol nový, ale bol spomenutý už v spornom rozhodnutí. Hoci v samotnom rozhodnutí pojem dvojaký základ ako taký nebol spomenutý, predsa z jeho kontextu vyplýva, že sa Komisia v súvislosti so solidárnou zodpovednosťou materských spoločností za protisúťažné správanie ich 100 % dcérskych spoločností neopierala len o jednu domnienku, konkrétne 100 % domnienku, ale zohľadňovala aj aspekty, ktoré poukazovali na skutočné uplatňovanie rozhodujúceho vplyvu materskou spoločnosťou.(121)

199. Okrem toho mali AOI a SCTC na pojednávaní v prvostupňovom konaní príležitosť vyjadriť sa k odpovedi Komisie na písomné otázky Všeobecného súdu, vrátane konceptu dvojakého základu. Preto nemožno hovoriť o porušení základných zásad kontradiktórneho konania alebo, ako sa vyjadrili odvolateľky, o porušení ich práva na obhajobu.(122)

200. Prvá časť druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑628/10 P je preto nedôvodná.

ii)    O výhrade dodatočnej zmeny odôvodnenia sporného rozhodnutia (druhá časť druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑628/10 P)

201. Aj druhá časť druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑628/10 P sa týka problematiky dvojakého základu v súvislosti so zodpovednosťou materských spoločností za protisúťažné správanie svojich 100 % dcérskych spoločností. Spoločnosti AOI a SCTC sa domnievajú, že Všeobecný súd konceptom dvojakého základu Komisii neprípustným spôsobom umožnil dodatočne zmeniť odôvodnenie sporného rozhodnutia, aby mohla odstrániť argumentačné medzery. Tým Všeobecný súd poprel požiadavky kladené na odôvodnenia právnych aktov inštitúcií Únie.

202. Podľa článku 253 ES (teraz článok 296 druhý odsek ZFEÚ) musia byť právne akty Komisie, vrátane rozhodnutí o uložení pokút vo veciach v oblasti kartelového práva, odôvodnené.

203. Rozhodnutie Komisie o uložení pokuty musí byť, ako už bolo uvedené(123), dostatočne odôvodnené v súvislosti s každým adresátom, najmä v súvislosti s tými, ktorým sa v rozhodnutí pripísala zodpovednosť za protiprávne konanie. Preto musí takéto rozhodnutie v súvislosti s materskou spoločnosťou, ktorá zodpovedá za protiprávne správanie svojej dcérskej spoločnosti, obsahovať výslovné uvedenie dôvodov, ktoré oprávňujú k pripísaniu zodpovednosti za protiprávne konanie materskej spoločnosti.(124) Tieto dôvody nemožno „dodatočne predložiť“ až počas konania pred Všeobecným súdom.(125)

204. Od zakázaného dodatočného predkladania dôvodov však treba odlišovať len vysvetlenie odôvodnenia, ktoré je už samo osebe dostatočné: toto je v konaní pred Všeobecným súdom stále prípustné a môže byť užitočné na účely hmotnoprávnej kontroly dotknutého rozhodnutia súdmi Únie.(126)

205. V prejednávanej veci slúžili tvrdenia o dvojakom základe, ktoré Komisia uviedla v prvostupňovom konaní ako odpoveď na písomnú otázku Všeobecného súdu, len na vysvetlenie už existujúceho odôvodnenia sporného rozhodnutia.(127) Aj bez tohto vysvetlenia bolo možné zo sporného rozhodnutia s dostatočnou jasnosťou vyvodiť záver, že sa Komisia v prejednávanom prípade neriadila len 100 % domnienkou, ale že v zmysle dvojakého základu použila dodatočné aspekty, z ktorých bolo možné vyvodiť záver o skutočnom uplatňovaní rozhodujúceho vplyvu materskej spoločnosti na dcérsku spoločnosť.(128)

206. Za týchto okolností pri tvrdeniach o dvojakom základe, ktoré použila Komisia v prvostupňovom konaní pred Všeobecným súdom, nešlo o prípad zakázaného dodatočného predloženia dôvodov.

207. Preto je aj druhá časť druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑628/10 P nedôvodná. V dôsledku toho treba tento odvolací dôvod zamietnuť v celom rozsahu.

C –    Zhrnutie v súvislosti s odvolacími dôvodmi oboch účastníkov konania

208. Keďže ani odvolacie dôvody uvedené spoločnosťami AOI a SCTC vo veci C‑628/10 P, ani odvolacie dôvody uvedené Komisiou vo veci C‑14/11 P nemajú úspech, treba obe odvolania v celom rozsahu zamietnuť.

D –    O osobitnom návrhu spoločností AOI a SCTC na zníženie pokuty

209. Vo svojom odvolaní vo veci C‑628/10 P predkladajú ďalej AOI a SCTC osobitný návrh na zníženie pokuty pre prípad zrušenia napadnutého rozsudku.

210. Ak Súdny dvor v súlade s mojím návrhom dospeje k záveru, že odvolacie dôvody uvedené odvolateľkami treba zamietnuť, potom od začiatku neexistuje dôvod na zníženie pokuty. Návrh spoločností AOI a SCTC na takéto zníženie si potom nevyžaduje žiadne vysvetlenie.

211. Platí to tým viac, že spôsob výpočtu pokuty ako taký nebol predmetom prvostupňového rozsudku. V konaní o odvolaní je právomoc Súdneho dvora obmedzená na posúdenie zákonného rozhodnutia o žalobných dôvodoch prejednávaných pred súdom prvého stupňa.(129) Súdny dvor by prekročil predmet sporu tohto konania, ak by sa chcel venovať výpočtu pokuty bez toho, aby predtým potvrdil oprávnenosť jedného z uvedených odvolacích dôvodov.

212. Ak návrh spoločností AOI a SCTC napokon, ako sa domnieva Komisia, smeruje k zníženiu pokuty uloženej dcérskej spoločnosti WWTE, je takisto neprípustný, pretože WWTE nebola ani účastníkom konania pred Všeobecným súdom, ani účastníkom tohto odvolacieho konania.

VII – O trovách

213. Ak sa odvolania v súlade s mojimi návrhmi v tejto veci zamietnu, Súdny dvor rozhodne o trovách konania (článok 122 ods. 1 rokovacieho poriadku), pričom podrobnosti vyplývajú z článku 69 v spojení s článkom 118 rokovacieho poriadku.

214. Podľa článku 69 ods. 2 prvého pododseku v spojení s článkom 118 tohto rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. V prejednávanom prípade sú všetky odvolateľky vo všetkých odvolaniach v plnom rozsahu neúspešné a ich protistrana navrhuje, aby boli zaviazané na náhradu trov konania.

215. Prísne vzaté by preto mali byť spoločnosti AOI a SCTC zaviazané na náhradu všetkých trov konania v súvislosti s ich odvolaním vo veci C‑628/10 P, zatiaľ čo Komisia by mala byť zaviazaná na náhradu všetkých trov konania v súvislosti s jej odvolaním vo veci C‑14/11 P.(130)

216. Takýto postup by však bol v prejednávanej veci nespravodlivý, pretože obe odvolania sa vyznačovali množstvom obsahovo totožných bodov, čo viedlo k tomu, že účastníci konania boli vo svojich návrhoch vo veci C‑628/10 P a C‑14/11 P v podstate konfrontovaní s rovnakými argumentmi.(131) Po tom, ako sa konania spojili, sa uskutočnilo spoločné pojednávanie, na ktorom Súdny dvor účastníkov vyzval, aby svoje tvrdenia sústredili na množstvo právnych otázok, ktoré sú pre oba prípady spoločné. Za týchto okolností by nebolo možné zmysluplne rozlíšiť, ktorému účastníkovi vznikli aké trovy v súvislosti s akým konaním.

217. Vzhľadom na to sa na efektívne vyriešenie otázky trov medzi účastníkmi konania zdá spravodlivejšie aj prospešnejšie rozhodnúť o trovách oboch odvolaní spolu(132) a pritom pri uplatnení článku 69 ods. 3 v spojení s článkom 118 rokovacieho poriadku predpokladať čiastočný úspech, ako aj čiastočný neúspech každého účastníka v súvislosti s právnym sporom ako celkom. Trovy by mali byť pritom rozdelené tak, že každý z účastníkov bude zaviazaný znášať vlastné trovy konania.

VIII – Návrh

218. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby rozhodol takto:

1.      Odvolania sa zamietajú.

2.      Každý z účastníkov znáša svoje vlastné trovy konania.

* – Jazyk prednesu: nemčina.

1 – Pozri tiež PODSZUN, R.: ‚Haftung der Eltern für ihre Kinder‘ – auch im Konzern“. In: Gesellschafts- und Wirtschaftsrecht (GWR). 2009, č. 1, s. 119.

2 – V súvislosti so zásadou osobnej zodpovednosti pozri rozsudky z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C‑49/92 P, Zb. s. I‑4125, body 78 a 145; z 11. decembra 2007, ETI a i., C‑280/06, Zb. s. I‑10893, bod 39; z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia, nazývaný „Akzo Nobel“, C‑97/08 P, Zb. s. I‑8237, body 56 a 77; z 20. januára 2011, General Química a i./Komisia, nazývaný „General Química“, C‑90/09 P, Zb. s. I‑1, bod 36, a z 29. marca 2011, ArcelorMittal Luxembourg/Komisia, nazývaný „ArcelorMittal“, C‑201/09 P a C‑216/09 P, Zb. s. I‑2239, bod 95.

3 – Z množstva odkazov pozri rozsudky zo 14. júla 1972, Imperial Chemical Industries/Komisia, nazývaný „ICI“, 48/69, Zb. s. 619, body 132 až 141; z 25. októbra 1983, AEG‑Telefunken/Komisia, nazývaný „AEG“, 107/82, Zb. s. 3151, body 49 až 53; Akzo Nobel, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, najmä body 58 až 63 a 72 až 74; General Química, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, najmä body 34 až 42 a 50 až 52, ArcelorMittal, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, body 96 až 99, ako aj rozsudky z 29. septembra 2011, Arkema/Komisia, nazývaný „Arkema“, C‑520/09 P, Zb. s. I‑8901, body 37 až 41, a Elf Aquitaine/Komisia, nazývaný „Elf Aquitaine“, C‑521/09 P, Zb. s. I‑8947, body 53 až 67.

4 – Nariadenie Rady zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205). Ako vyplýva z článku 45 druhého odseku, toto nariadenie sa uplatňuje od 1. mája 2004.

5 – Alliance One International podľa údajov žalobkýň v prvostupňovom súdnom konaní vznikla 13. mája 2005 zlúčením spoločností SCC a Dimon Inc.

6 – Rozhodnutie Komisie 2007/236/ES týkajúce sa konania podľa článku 81 ods. 1 Zmluvy o ES (vec COMP/C.38.238/B.2) – Surový tabak – Španielsko, oznámené pod číslom K(2004) 4030, zhrnuté v Ú. v. EÚ L 102, 2007, s. 14; celé rozhodnutie sa dá nájsť len na internete v nedôvernom znení okrem iného v nemeckom jazyku (http://ec.europa.eu/competition/antitrust/cases/index.html).

7 – Článok 1 sporného rozhodnutia.

8 – Článok 2 sporného rozhodnutia.

9 – Článok 3 sporného rozhodnutia.

10 – Odôvodnenie 376 sporného rozhodnutia.

11 – Rozsudok Všeobecného súdu z 27. októbra 2010, Alliance One International a i./Komisia, T‑24/05, Zb. s. II‑5329.

12 – Body 195, 218 a 219 napadnutého rozsudku.

13 – V jazyku konania „successor of the rights to appeal“.

14 – V tomto zmysle rozsudky z 24. marca 1993, CIRFS a i./Komisia, C‑313/90, Zb. s. I‑1125, body 30 a 31, a z 9. júna 2011, Comitato „Venezia vuole vivere“/Komisia, C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, Zb. s. I‑4727, body 36 až 40.

15 – V tomto zmysle rozsudok General Química, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, body 85 až 90.

16 – Pozri najmä rozsudky Akzo Nobel, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, body 58 až 61, najmä bod 60; General Química, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, body 39 a 40; Arkema, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, body 38 až 41, najmä bod 40, a Elf Aquitaine, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, body 54 až 60, najmä bod 56.

17 – Bod 147 napadnutého rozsudku (pozri na doplnenie body 118 a 155 tohto rozsudku).

18 – Rozsudky z 13. decembra 2001, Komisia/Cwik, C‑340/00 P, Zb. s. I‑10269, bod 27; z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia, C‑487/06 P, Zb. s. I‑10515, body 96 a 97; z 29. marca 2011, ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, nazývaný „ThyssenKrupp Nirosta“, C‑352/09 P, Zb. s. I‑2359, body 179 a 180, a Elf Aquitaine, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 68.

19 – Komisia má na mysli judikatúru uvedenú vyššie v poznámkach pod čiarou 3 a 14.

20 – V tomto zmysle rozsudky Akzo Nobel, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, body 56, 57, 59 a 77; General Química, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, body 36 až 38; Arkema, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 39, a Elf Aquitaine, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, body 55 a 88.

21 – V prejednávanej veci napríklad Komisia v odôvodnení 376 sporného rozhodnutia použila výraz, že voči Universal, Universal Leaf a Intabex ako materským spoločnostiam „by nebolo vhodné“ vyvodiť zodpovednosť len na základe 100 % domnienky. To je úvaha o účelnosti.

22 – V tomto zmysle rozsudky z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, C‑125/07 P, C‑133/07 P, C‑135/07 P a C‑137/07 P, Zb. s. I‑8681, bod 82, a Elf Aquitaine, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 121.

23 – Článok 51 ods. 1 prvá veta Charty základných práv Európskej únie; pozri na doplnenie deklaratórny pokyn v odôvodnení 37 nariadenia č. 1/2003, podľa ktorého by sa toto nariadenie malo vykladať a uplatňovať so zreteľom na práva a zásady zakotvené v Charte.

24 – V tomto zmysle rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, nazývaný „Dansk Rørindustri“, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, Zb. s. I‑5425, body 304 a 319, ako aj – v súvislosti so záväznosťou zásady rovnosti zaobchádzania pre súdy Únie – rozsudok zo 16. novembra 2000, Weig/Komisia, C‑280/98 P, Zb. s. I‑9757, body 63 a 68.

25 – Pozri najmä body 156, 157, 218 a 219 napadnutého rozsudku.

26 – Kritérium zneužitia právomoci použila Komisia na pojednávaní pred Súdnym dvorom.

27 – Rozsudok zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia a i., nazývaný „Akzo a Akcros Chemicals“, C‑550/07 P, Zb. s. I‑8301, bod 54.

28 – Rozsudky z 10. januára 2006, IATA a ELFAA, C‑344/04, Zb. s. I‑403, bod 95; zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique et Lorraine a i., C‑127/07, Zb. s. I‑9895, bod 23, ako aj Akzo a Akcros Chemicals, už citovaný v poznámke pod čiarou 27, bod 55.

29 – V súčasnosti platia najmä usmernenia k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia (ES) č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2) a oznámenie Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v kartelových prípadoch (Ú. v. EÚ C 298, 2006, s. 17).

30 – Rozsudky Dansk Rørindustri, už citovaný v poznámke pod čiarou 24, body 209 až 211 a 213; z 21. septembra 2006, JCB Service/Komisia, C‑167/04 P, Zb. s. I‑8935, body 207 až 209, a Arkema, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 88; v tom istom zmysle – v súvislosti s inou právnou oblasťou – už rozsudok z 1. decembra 1983, Blomefield/Komisia, 190/82, Zb. s. 3981, bod 20.

31 – Body 156 a 157 napadnutého rozsudku.

32 – V tomto zmysle rozsudok Elf Aquitaine, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 97.

33 – Bod 218 napadnutého rozsudku.

34 – Body 142 a 143 napadnutého rozsudku, ako aj odôvodnenia 18 a 376 sporného rozhodnutia.

35 – Body 218 a 219 napadnutého rozsudku.

36 – Rozsudky z 9. októbra 1984, Witte/Parlament, 188/83, Zb. s. 3465, bod 15, a zo 4. júla 1985, Williams/Rechnungshof, 134/84, Zb. s. 2225, bod 14, ako aj uznesenie z 20. januára 2009, Sack/Komisia, C‑38/08 P, Zb. s. I‑4*, bod 32.

37 – Pozri v tejto súvislosti návrhy, ktoré som predniesla 13. decembra 2007 vo veci Marks & Spencer, C‑309/06, Zb. 2008, s. I‑2283, body 76 a 77.

38 – Rozsudok z 31. marca 1993, Ahlström Osakeyhtiö a i./Komisia, nazývaný „Celulóza“, C‑89/85, C‑104/85, C‑114/85, C‑116/85, C‑117/85 a C‑125/85 až C‑129/85, Zb. s. I‑1307.

39 – Rozsudok Celulóza, už citovaný v poznámke pod čiarou 38, bod 197, podobne bod 146; v podobnom zmysle rozsudky týkajúce sa antidumpingového práva z 5. októbra 1988, Sharp/Rada, 301/85, Zb. s. 5813, bod 22; TEC a i./Rada, 260/85 a 106/86, Zb. s. 5855, bod 18, a Silver Seiko a i./Rada, 273/85 a 107/86, Zb. s. 5927, bod 55, ako aj rozsudok týkajúci sa práva verejnej služby z 2. júna 1994, De Compte/Parlament, C‑326/91 P, Zb. s. I‑2091, bod 52.

40 – Rozsudky z 9. septembra 2008, FIAMM a i./Rada a Komisia, C‑120/06 P a C‑121/06 P, Zb. s. I‑6513, bod 96; zo 16. júla 2009, Komisia/Schneider Electric, C‑440/07 P, Zb. s. I‑6413, bod 135, a zo 16. decembra 2010, AceaElectrabel Produzione/Komisia, nazývaný „AceaElectrabel“, C‑480/09 P, Zb. s. I‑13355, bod 77.

41 – Bod 113 napadnutého rozsudku.

42 – Body 218 a 219 napadnutého rozsudku; pozri tiež body 156 a 157 uvedeného rozsudku.

43 – Rozsudky z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada, C‑229/05 P, Zb. s. I‑439, bod 37; z 22. novembra 2007, Sniace/Komisia, C‑260/05 P, Zb. s. I‑10005, bod 37, a zo 17. júna 2010, Lafarge/Komisia, C‑413/08 P, Zb. s. I‑5361, bod 17.

44 – Bod 157 napadnutého rozsudku.

45 – Bod 158 napadnutého rozsudku.

46 – Odôvodnenie 384 sporného rozhodnutia.

47 – Bod 157 napadnutého rozsudku.

48 – Okrem toho Komisia uvádza, že odvolateľky svojou kritikou konceptu dvojakého základu odporujú vlastnej argumentácii uvedenej na inom mieste vo veci C‑628/10 P. Táto kritika ako taká však nepripúšťa žiadne závery týkajúce sa prípustnosti alebo dôvodnosti tvrdení spoločností AOI a SCTC v rámci prejednávaného odvolania.

49 – Pozri moje úvahy týkajúce sa prvého a druhého odvolacieho dôvodu vo veci C‑14/11 P (najmä body 60 až 68 týchto návrhov).

50 – Pozri najmä body 46 až 55 týchto návrhov.

51 – Pozri body 118, 147 a 155 napadnutého rozsudku.

52 – V súvislosti s diskusiou o 100 % domnienke, ktorá trvala až do nedávnej minulosti, pozri návrhy, ktoré som predniesla 23. apríla 2009 vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Akzo Nobel (už citovaný v poznámke pod čiarou 2, najmä body 49 až 76), a tam citovanú judikatúru.

53 – Rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 2.

54 – Rozsudok z 15. marca 2007, British Airways/Komisia, C‑95/04 P, Zb. s. I‑2331, bod 137; pozri okrem toho rozsudky z 10. júla 2008, Bertelsmann a Sony Corporation of America/Impala, nazývaný „Impala“, C‑413/06 P, Zb. s. I‑4951, bod 29; ThyssenKrupp Nirosta, už citovaný v poznámke pod čiarou 18, bod 180, a Elf Aquitaine, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 68.

55 – Rozsudok z 22. decembra 2010, DEB, C‑279/09, Zb. s. I‑13849, body 30 a 31; z 28. júla 2011, Samba Diouf, C‑69/10, Zb. s. I‑7151, bod 49, a z 8. decembra 2011, KME Germany/Komisia, C‑272/09 P, Zb. s. I‑12789, bod 92.

56 – Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“, podpísaný 4. novembra 1950 v Ríme).

57 – Rozsudok DEB, už citovaný v poznámke pod čiarou 55, bod 32.

58 – Rozsudky ESĽP, Chevrol v. Francúzsko z 13. februára 2003, sťažnosť-č. 49636/99, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2003-III, § 77), Silvester’s Horeca Service v. Belgicko zo 4. marca 2004, sťažnosť-č. 47650/99, § 27, a Menarini Diagnostics v. Taliansko z 27. septembra 2011, sťažnosť-č. 43509/08, § 59.

59 – Body 68 až 74 žaloby v prvostupňovom konaní.

60 – Iný bod sa týka porovnania situácie TCLT ako prostrednej materskej spoločnosti WWTE v rámci skupiny Standard so situáciou Intabex ako prostrednej materskej spoločnosti Agroexpansión v rámci skupiny Dimon. TCLT tvrdila, že Komisia s ňou zaobchádzala horšie než s Intabex. Keďže Všeobecný súd sa s touto argumentáciou TCLT v tomto bode stotožnil a sporné rozhodnutie v tomto rozsahu vyhlásil za neplatné, žalobkyne nemali dôvod použiť túto argumentáciu aj v odvolacom konaní.

61 – Body 141 až 150, najmä bod 146 dupliky.

62 – Bod 52 posledná veta napadnutého rozsudku; v súvislosti s problematikou diskriminácie pozri najmä body 157 až 159, 195 až 197 a 218 napadnutého rozsudku.

63 – Rozsudok z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i., C‑89/08 P, Zb. s. I‑11245, bod 53, a zo 17. decembra 2009, Preskúmanie rozsudku M/EMEA, C‑197/09 RX-II, Zb. s. I‑12033, bod 42.

64 – Rozsudok zo 16. novembra 2000, Stora Kopparbergs Bergslags/Komisia, C‑286/98 P, Zb. s. I‑9925, bod 61; v tom istom zmysle už rozsudky z 15. júla 1960, Präsident Ruhrkohlen‑Verkaufsgesellschaft a i./Hohe Behörde, 36/59 až 38/59 a 40/59, Zb. s. 887, najmä s. 926 a 927, a z 30. mája 1984, Picciolo/Parlament, 111/83, Zb. s. 2323, bod 22.

65 – Rozsudky z 26. novembra 1981, Michel/Parlament, 195/80, Zb. s. 2861, bod 22; Dansk Rørindustri, už citovaný v poznámke pod čiarou 24, bod 463, a Elf Aquitaine, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 149.

66 – V súvislosti s trestným právom v užšom zmysle pozri rozsudok z 29. júna 2010, E a F, C‑550/09, Zb. s. I‑6213, bod 59; v súvislosti s oblasťami podobnými trestnému právu, v tomto prípade s kartelovým právom, pozri rozsudky Dansk Rørindustri, už citovaný v poznámke pod čiarou 24, bod 463, a Elf Aquitaine, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 149.

67 – Rozsudok Elf Aquitaine, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 152.

68 – Rozsudky z 22. decembra 2008, Régie Networks, C‑333/07, Zb. s. I‑10807, bod 63; E a F, už citovaný v poznámke pod čiarou 66, bod 54, a Elf Aquitaine, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 147.

69 – O viazanosti Komisie zásadou rovnosti zaobchádzania pri uplatňovaní svojej voľnej úvahy podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/20003 pozri najmä body 48 až 53 týchto návrhov.

70 – Odôvodnenie 376 sporného rozhodnutia (citované v bode 29 napadnutého rozsudku).

71 – Konštatovanie Všeobecného súdu, že Komisia uviedla tvrdenie o vlastnosti TCLT ako „hlavnej zákazníčky“ WWTE po prvýkrát v konaní pred Všeobecným súdom, ako také vôbec nespochybnil nikto z účastníkov odvolacieho konania.

72 – Bod 196 prvá veta napadnutého rozsudku.

73 – Komisia sa pritom odvoláva na judikatúru Všeobecného súdu, konkrétne rozsudok z 8. júla 2004, JFE Engineering/Komisia, T‑67/00, T‑68/00, T‑71/00 a T‑78/00, Zb. s. II‑2501, bod 414.

74 – Už v prvostupňovom konaní žalobkyne poukázali na to, že netvrdili, že Komisia neoprávnene opomenula vyvodiť zodpovednosť voči Universal, Universal Leaf, Sepi alebo Intabex alebo že im neoprávnene opomenula adresovať napadnuté rozhodnutie. Toto potvrdili aj v prejednávanom odvolacom konaní.

75 – Komisia sa v tejto súvislosti odvoláva na rozsudok ICI, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 145.

76 – Ako vyplýva z odôvodnenia 384 sporného rozhodnutia, Komisia si bola tejto problematiky úplne vedomá. V tomto odôvodnení skúma, či bola Dimon diskriminovaná voči iným účastníkom kartelu.

77 – Rozsudok Elf Aquitaine, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 96.

78 – Body 120 a 121 napadnutého rozsudku.

79 – Bod 196 napadnutého rozsudku.

80 – Rozsudky Komisia/Cwik, už citovaný v poznámke pod čiarou 18, bod 27; British Aggregates/Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 18, bod 96; ThyssenKrupp Nirosta, už citovaný v poznámke pod čiarou 18, body 179 a 180, a z 27. októbra 2011, Rakúsko/Scheucher‑Fleisch a i., C‑47/10 P, Zb. s. I‑10707, body 57, 58 a 99.

81 – Pozri v tejto súvislosti judikatúru uvedenú v poznámke pod čiarou 54.

82 – Rozsudky z 30. septembra 2003, Eurocoton a i./Rada, C‑76/01 P, Zb. s. I‑10091, bod 52; zo 6. novembra 2008, Grécko/Komisia, C‑203/07 P, Zb. s. I‑8161, body 42 a 43, a Arkema, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 31.

83 – Odvolateľky odkazujú na články 101 ZFEÚ a 296 ZFEÚ.

84 – Pozri v tejto súvislosti judikatúru uvedenú v poznámke pod čiarou 54.

85 – Rozsudky z 25. októbra 2011, Solvay/Komisia, C‑109/10 P, Zb. s. I‑10329, bod 51, a Solvay/Komisia, C‑110/10 P, Zb. s. I‑10439, bod 46; v tom istom zmysle už rozsudky z 25. januára 2007, Sumitomo Metal Industries a Nippon Steel/Komisia, nazývaný „Sumitomo“, C‑403/04 P a C‑405/04 P, Zb. s. I‑729, bod 40; Impala, už citovaný v poznámke pod čiarou 54, bod 117, a zo 16. decembra 2008, Masdar (UK)/Komisia, C‑47/07 P, Zb. s. I‑9761, bod 77.

86 – Odvolateľky sa v tejto súvislosti odvolávajú na rozsudok AEG, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, najmä bod 50.

87 – V tomto zmysle rozsudky ICI, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 133; Akzo Nobel, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 58; General Química, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 37; Arkema, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 38, a Elf Aquitaine, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 54.

88 – Bod 166 napadnutého rozsudku.

89 – Rozsudky Akzo Nobel, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 60, týkajúci sa 100 % dcérskej spoločnosti; General Química, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 39, týkajúci sa 100 % dcérskej spoločnosti; Arkema, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, body 40 a 42, týkajúci sa 98 % dcérskej spoločnosti, a Elf Aquitaine, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, body 56, 63 a 95, týkajúci sa takisto 98 % dcérskej spoločnosti.

90 – Na objasnenie pojmu spoločná kontrola odkazujú spoločnosti AOI a SCTC na nariadenie Rady (ES) č. 139/2004 z 20. januára 2004 o kontrole koncentrácií medzi podnikmi (Ú. v. EÚ L 24, s. 1; Mim. vyd. 08/003, s. 40).

91 – Pozri v tejto súvislosti najmä bod 163 napadnutého rozsudku, ako aj na doplnenie bod 12 týchto návrhov.

92 – Už v prvostupňovom konaní žalobkyne tvrdili, že v období pred májom 1998 nemohli vykonávať rozhodujúci vplyv na WWTE (bod 55 napadnutého rozsudku). Poukazovali najmä na okolnosť, že „… WWTE bola pod spoločnou kontrolou spoločnosti TCLT na jednej strane a prezidenta WWTE a jeho rodiny na druhej strane…“ (bod 56 napadnutého rozsudku), a zdôrazňovali, že „‚spoločná kontrola‘… nezodpovedá možnosti vykonávať rozhodujúci vplyv“ (bod 57 napadnutého rozsudku).

93 – V tomto zmysle rozsudky PKK a KNK/Rada, už citovaný v poznámke pod čiarou 43, body 64 a 66; z 11. decembra 2008, Komisia/Département du Loiret, C‑295/07 P, Zb. s. I‑9363, bod 99; Akzo Nobel, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, body 38 a 39, a Elf Aquitaine, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 36.

94 – Bod 165 prvá a druhá veta napadnutého rozsudku.

95 – V tomto zmysle rozsudok z 1. júla 2010, Knauf Gips/Komisia, C‑407/08 P, Zb. s. I‑6375, bod 108.

96 – Bod 164 a bod 165 posledná veta napadnutého rozsudku.

97 – Body 167 až 193 napadnutého rozsudku.

98 – Rozsudky Akzo Nobel, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 58; General Química, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, body 37 a 38, a Elf Aquitaine, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, body 54 a 55.

99 – Bod 194 napadnutého rozsudku.

100 – Rozsudok z 1. júna 1994, Komisia/Brazzelli Lualdi a i., C‑136/92 P, Zb. s. I‑1981, bod 59; AceaElectrabel, už citovaný v poznámke pod čiarou 40, bod 113, a Elf Aquitaine, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 35.

101 – Rozsudky Dansk Rørindustri, už citovaný v poznámke pod čiarou 24, bod 165; PKK a KNK/Rada, už citovaný v poznámke pod čiarou 43, bod 61, a Akzo Nobel, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 38.

102 – V súlade s ustálenou judikatúrou platí v práve Únie zásada zákonnosti v súvislosti s deliktmi a sankciami (nullum crimen, nulla poena sine lege) (rozsudky zo 7. januára 2004, X, C‑60/02, Zb. s. I‑651, bod 63; z 3. mája 2007, Advocaten voor de Wereld, C‑303/05, Zb. s. I‑3633, bod 49, a ThyssenKrupp Nirosta, už citovaný v poznámke pod čiarou 18, bod 80). Takisto prezumpcia neviny je na úrovni Únie uznávaná už dlhší čas (rozsudky z 8. júla 1999, Hüls/Komisia, C‑199/92 P, Zb. s. I‑4287, body 149 a 150; zo 16. júla 2009, Rubach, C‑344/08, Zb. s. I‑7033, bod 30, a z 23. decembra 2009, Spector Photo Group a Van Raemdonck, C‑45/08, Zb. s. I‑12073, bod 39), hoci Súdny dvor otázku jej platnosti najprv ponechával otvorenú (rozsudok zo 17. októbra 1989, Dow Chemical Ibérica a i./Komisia, 97/87 až 99/87, Zb. s. 3165, bod 56).

103 – Odôvodnenie 37 nariadenia č. 1/2003.

104 – V jazyku konania „presumption of guilt“.

105 – Pozri návrhy k rozsudku Akzo Nobel, už citovanému v poznámke pod čiarou 2, bod 74 a tam citovanú judikatúru, ako aj rozsudok Elf Aquitaine, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 65, a návrhy, ktoré v uvedenej veci predniesol generálny advokát Mengozzi 17. februára 2011, body 58 až 64; podobne aj rozsudok zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 132.

106 – Pozri v tejto súvislosti moje návrhy k rozsudku Akzo Nobel, už citovanému v poznámke pod čiarou 2, bod 75; to, že skutočnosti a informácie, ktoré môžu vyvrátiť túto domnienku, pochádzajú zo sféry dotknutých spoločností, zdôrazňuje aj rozsudok Elf Aquitaine, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 60 in fine a bod 70 in fine.

107 – Pozri v tejto súvislosti moje návrhy k rozsudku Akzo Nobel, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 97; v tom istom zmysle rozsudky ICI, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, body 132 až 141; Akzo Nobel, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 77; General Química, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, body 34 až 38; Arkema, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, body 37 až 39, a Elf Aquitaine, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, body 53 až 55 a 88.

108 – Rozsudok Akzo Nobel, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 77, ako aj moje návrhy k tomuto rozsudku, bod 98; pozri okrem toho rozsudok General Química, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 38.

109 – Pozri najmä body 147 a 155 napadnutého rozsudku.

110 – V tomto zmysle napríklad rozsudky z 18. marca 1993, Parlament/Frederiksen, C‑35/92 P, Zb. s. I‑991, bod 31, a FIAMM a i./Rada a Komisia, už citovaný v poznámke pod čiarou 40, bod 189.

111 – Rozsudky z 22. decembra 1993, Pincherle/Komisia, C‑244/91 P, Zb. s. I‑6965, bod 25 a 31; Dansk Rørindustri, už citovaný v poznámke pod čiarou 24, bod 148, a z 29. marca 2011, Anheuser-Busch/Budějovický Budvar, C‑96/09 P, Zb. s. I‑2131, bod 211.

112 – Body 153 až 160 napadnutého rozsudku; pozri v tejto súvislosti najmä bod 155, v ktorom Všeobecný súd uvádza, že Komisia „z opatrnosti nepochybne nevychádzala len z domnienky ustálenej judikatúrou..., ale zohľadnila aj ďalšie skutkové dôkazy, ktoré takéto vykonávanie potvrdzovali“.

113 – Pozri bod 155 napadnutého rozsudku.

114 – Body 159 a 160 napadnutého rozsudku.

115 – Pozri v tejto súvislosti moje úvahy o zásade rovnosti zaobchádzania v bodoch 37 až 68 týchto návrhov.

116 – Rozsudky z 19. októbra 1995, Rendo a i./Komisia, C‑19/93 P, Zb. s. I‑3319, bod 13; Akzo Nobel, C‑97/08 P, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 33, ako aj Akzo a Akcros Chemicals, C‑550/07 P, už citovaný v poznámke pod čiarou 27, bod 22.

117 – Pozri v tejto súvislosti judikatúru uvedenú v poznámke pod čiarou 82.

118 – Pozri v tejto súvislosti ešte raz rozsudky uvedené v poznámke pod čiarou 63, Komisia/Írsko a i., bod 87, a Preskúmanie rozsudku M/EMEA, body 59 a 69.

119 – Tak aj generálny advokát Léger v návrhoch z 2. apríla 1998 vo veci Parlament/Gutiérrez de Quijano y Lloréns, C‑252/96 P (rozsudok z 19. novembra 1998, Zb. s. I‑7421), bod 36.

120 – V tomto zmysle uznesenie z 27. septembra 2004, UER/M6 a. i., C‑470/02 P, neuverejnené v Zbierke, bod 69, a rozsudok z 21. septembra 2010, Švédsko/API a Komisia, C‑514/07 P, C‑528/07 P a C‑532/07 P, Zb. s. I‑8533, bod 65.

121 – Bod 155 napadnutého rozsudku; pozri aj odôvodnenie 373 sporného rozhodnutia.

122 – Rozsudok z 9. septembra 1999, Petrides/Komisia, C‑64/98 P, Zb. s. I‑5187, body 31 a 32; v tom istom zmysle rozsudok zo 14. mája 1998, Rada/de Nil a Impens, C‑259/96 P, Zb. s. I‑2915, bod 31 in fine. Prejednávaná vec sa podstatne odlišuje od veci Impala (rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 54, body 100 až 102), v ktorej sa Všeobecný súd oprel o časti spisového materiálu, ktoré neboli odvolateľkám tohto prípadu prístupné a ktoré Komisia v správnom konaní ani nemohla použiť ako súčasť svojho rozhodnutia.

123 – Pozri bod 111 týchto návrhov.

124 – Rozsudok Elf Aquitaine, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 152.

125 – Rozsudok Elf Aquitaine, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 152 v spojení s bodom 149.

126 – Pozri v tejto súvislosti judikatúru uvedenú v poznámke pod čiarou 64.

127 – Iná situácia existovala v súvislosti s tvrdeniami Komisie týkajúcimi sa vlastnosti TCLT ako „hlavnej kupujúcej“ tabaku spracovaného spoločnosťou WWTE, ktoré sú predmetom tretieho a štvrtého odvolacieho dôvodu vo veci C‑14/11 P (pozri v tejto súvislosti najmä body 116 až 123 týchto návrhov).

128 – Bod 155 napadnutého rozsudku; pozri aj odôvodnenia 373 a 376 sporného rozhodnutia.

129 – Rozsudky Komisia/Brazzelli Lualdi a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 100, bod 59; z 21. februára 2008, Komisia/Girardot, C‑348/06 P, Zb. s. I‑833, bod 49, a zo 16. novembra 2011, Bank Melli Iran/Rada, C‑548/09 P, Zb. s. I‑11381, bod 122.

130 – V tomto zmysle rozsudok zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia, C‑362/05 P, Zb. s. I‑4333, bod 98; podobne rozsudok ArcelorMittal, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, body 153 a 154.

131 – Pozri napríklad tvrdenia Komisie týkajúce sa zásady rovnosti zaobchádzania v jej odvolaní vo veci C‑14/11 P, ktoré v rozsiahlej miere „zužitkovala“ pri odpovedi na odvolanie vo veci C‑628/10 P. Takisto spoločnosti AOI a SCTC vo svojej odpovedi na odvolanie vo veci C‑14/11 P použili mnohé argumenty, ktoré už boli predmetom ich odvolania vo veci C‑628/10 P.

132 – Rozsudky z 18. marca 1997, Guérin automobiles/Komisia, C‑282/95 P, Zb. s. I‑1503, bod 45; z 18. septembra 2003, Volkswagen/Komisia, C‑338/00 P, Zb. s. I‑9189, bod 181, a zo 14. júla 2005, ThyssenKrupp/Komisia, C‑65/02 P a C‑73/02 P, Zb. s. I‑6773, bod 99; v tom istom zmysle okrem toho rozsudky z 31. mája 2001, D a Švédsko/Rada, C‑122/99 P a C‑125/99 P, Zb. s. I‑4319, body 63 až 65; zo 6. októbra 2009, GlaxoSmithKline Services a i./Komisia a i., C‑501/06 P, C‑513/06 P, C‑515/06 P a C‑519/06 P, Zb. s. I‑9291, body 169 a 170, a z 8. septembra 2011, Komisia/Holandsko, C‑279/08 P, Zb. s. I‑7671, bod 137, ako aj v súvislosti s dvomi spojenými priamymi žalobami rozsudok z 13. októbra 1992, Portugalsko a Španielsko/Rada, C‑63/90 a C‑67/90, Zb. s. I‑5073, bod 56.