ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
zo 14. januára 2010 (*)
„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Smernica 2003/41/ES – Činnosť inštitúcií zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia a dohľad nad nimi – Čiastočné neprebratie v stanovenej lehote – Neexistencia inštitúcií zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia usadených na vnútroštátnom území – Právomoc členských štátov organizovať svoj národný systém starobných dôchodkov“
Vo veci C‑343/08,
ktorej predmetom je žaloba o nesplnenie povinnosti podľa článku 226 ES, podaná 23. júla 2008,
Európska komisia, v zastúpení: M. Šimerdová a N. Yerrell, splnomocnené zástupkyne, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
žalobkyňa,
proti
Českej republike, v zastúpení: M. Smolek, splnomocnený zástupca,
žalovanej,
SÚDNY DVOR (tretia komora),
v zložení: predseda druhej komory J. N. Cunha Rodrigues, vykonávajúci funkciu predsedu tretej komory, sudcovia P. Lindh, A. Rosas, U. Lõhmus a A. Ó Caoimh (spravodajca),
generálny advokát: Y. Bot,
tajomník: K. Malacek, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 10. septembra 2009,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 6. októbra 2009,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Komisia Európskych spoločenstiev navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Česká republika si tým, že neprebrala v plnom rozsahu do svojho vnútroštátneho právneho poriadku smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2003/41/ES z 3. júna 2003 o činnostiach a dohľade nad inštitúciami zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 235, s. 10; Mim. vyd. 05/004, s. 350) a najmä tým, že neprebrala články 8, 9, 13, 15 až 18 a článok 20 ods. 2 až 4 tejto smernice, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z uvedenej smernice a najmä z jej článku 22 ods. 1.
Právny rámec
Právna úprava Spoločenstva
2 Odôvodnenia č. 1, 6, 8, 9, 20, 36 a 37 smernice 2003/41, ktorá bola prijatá na základe článku 47 ods. 2 ES, článku 55 ES a článku 95 ods. 1 ES, stanovujú:
„(1) skutočný vnútorný trh pre finančné služby je kľúčom pre zvyšovanie hospodárskeho rastu a tvorbu pracovných príležitostí v spoločenstve;
…
(6) táto smernica preto predstavuje prvý krok na ceste k vnútornému trhu pre zamestnanecké dôchodkové zabezpečenie, organizovanom v európskom rozsahu; stanovením ,zásady obozretnosti‘ ako základnej zásady kapitálového investovania a umožnením, aby inštitúcie fungovali cezhranične, sa podporuje presmerovanie úspor do oblasti zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia, čím sa prispieva k hospodárskemu a sociálnemu pokroku;
…
(8) inštitúcie, ktoré sú úplne oddelené od akéhokoľvek sponzorujúceho [prispievajúceho – neoficiálny preklad] subjektu a ktoré fungujú na základe prostriedkov z fondov na jediný účel, ktorým je poskytovanie dôchodkov, by mali mať slobodu poskytovania služieb a slobodu investovania, podliehajúc iba koordinovaným požiadavkám obozretnosti, bez ohľadu na to, či tieto inštitúcie sú považované za právnické osoby;
(9) v súlade so zásadou subsidiarity členské štáty by si mali ponechať plnú zodpovednosť za organizovanie svojich dôchodkových systémov aj za rozhodovanie o úlohe každého z troch ,pilierov‘ dôchodkového systému v jednotlivých členských štátoch; v súvislosti s druhým pilierom by si mali tiež ponechať plnú zodpovednosť za úlohu a funkcie rôznych inštitúcií, ktoré poskytujú zamestnanecké dôchodky ako sú celoodvetvové dôchodkové fondy jednotlivých odvetví priemyslu, dôchodkové fondy spoločností a životné poisťovne; zámerom tejto smernice nie je spochybniť túto výsadu;
…
(20) inštitúcie zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia sú poskytovateľmi finančných služieb a nesú veľkú zodpovednosť za poskytovanie zamestnaneckých dôchodkov a preto by mali spĺňať určité minimálne štandardy obozretnosti vzhľadom na svoje činnosti a podmienky fungovania;
…
(36) bez toho, aby bolo dotknutá vnútroštátna sociálna a pracovná legislatíva o organizovaní dôchodkových systémov vrátane povinného členstva a výsledkov dohôd kolektívneho vyjednávania, inštitúcie by mali mať možnosť poskytovať svoje služby v iných členských štátoch; …
(37) výkon práva inštitúcie v jednom členskom štáte spravovať systém zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia, ktoré bolo zmluvne uzatvorené v inom členskom štáte, by mal plne rešpektovať ustanovenia sociálneho a pracovného práva platného v hostiteľskom členskom štáte, pokiaľ sa to týka zamestnaneckých dôchodkov, napríklad definovanie a výplata dôchodkových dávok a podmienky prevoditeľnosť dôchodkových práv.“
3 Podľa článku 1 smernice 2003/41 je jej cieľom stanoviť pravidlá pre začatie a uskutočňovanie činností, ktoré vykonávajú inštitúcie zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia.
4 Článok 2 tejto smernice stanovuje:
„1. Táto smernica sa vzťahuje na inštitúcie zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia. …
2. Táto smernica sa nevzťahuje na:
a) inštitúcie spravujúce systémy sociálneho zabezpečenia, ktoré sú zahrnuté v nariadení [Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 149, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 35)] a nariadení [Rady (EHS) č. 574/72 z 21. marca 1972, ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia (EHS) č. 1408/71 (Ú. v. ES L 74, s. 1; Mim. vyd. 05/001, s. 83)],
b) inštitúcie, ktoré sú zahrnuté v [prvej] smernici [Rady 73/239/EHS z 24. júla 1973 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení vzťahujúcich sa na začatie a vykonávanie priameho poistenia s výnimkou životného poistenia (Ú. v. ES L 228, s. 3; Mim. vyd. 06/001, s. 14)], smernici [Rady 85/611/EHS z 20. decembra 1985 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa podnikov kolektívneho investovania do prevoditeľných cenných papierov (PKIPCP) (Ú. v. ES L 375, s. 3; Mim. vyd. 06/001, s. 139)], smernici [Rady 93/22/EHS z 10. mája 1993 o investičných službách v oblasti cenných papierov (Ú. v. ES L 141, s. 27; Mim. vyd. 06/002, s. 43)], smernici [Európskeho parlamentu a Rady 2000/12/ES z 20. marca 2000 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (Ú. v. ES L 126, s. 1; Mim. vyd. 06/003, s. 272)] a smernici [Európskeho parlamentu a Rady 2002/83/ES z 5. novembra 2002 o životnom poistení (Ú. v. ES L 345, s. 1; Mim. vyd. 06/006, s. 3)],
c) inštitúcie, ktoré fungujú na priebežnom základe,
d) inštitúcie, kde zamestnanci sponzorujúceho [prispievajúceho – neoficiálny preklad] subjektu nemajú žiadne zákonné práva na dávky a kde sponzorujúci [prispievajúci – neoficiálny preklad] subjekt môže kedykoľvek umoriť svoje aktíva a nemusí nevyhnutne spĺňať svoje záväzky vyplácať dôchodkové dávky,
e) spoločnosti používajúce systémy účtovných rezerv s úmyslom vyplatiť dôchodkové dávky svojim zamestnancom.“
5 Podľa článku 4 smernice 2003/41 si členské štáty môžu zvoliť uplatňovanie niektorých ustanovení tejto smernice na oblasť pôsobenia zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia poisťovní, na ktoré sa vzťahuje smernica 2002/83.
6 Podľa článku 5 smernice 2003/41 si členské štáty takisto môžu zvoliť, že neuplatnia túto smernicu ako celok alebo čiastočne na žiadnu inštitúciu usadenú na ich území, ktorá vedie dôchodkové systémy, ktoré majú celkovo spolu menej než 100 členov, a prípadne na inštitúcie, v ktorých je zamestnanecký dôchodok zabezpečený podľa štatútu, v súlade s právnymi predpismi a zaručuje ho verejný orgán.
7 Podľa článku 6 tejto smernice:
„…
a) ,inštitúcia zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia‘ alebo ,inštitúcia‘ znamená inštitúciu bez ohľadu na jej právnu formu, fungujúcu na základe prostriedkov z fondu, zriadenú oddelene od sponzorujúceho [prispievajúceho – neoficiálny preklad] subjektu alebo odvetvia na účel zabezpečenia dôchodkových dávok v súvislosti so zamestnaneckou činnosťou na základe dohody alebo zmluvy dohodnutej:
– jednotlivo alebo kolektívne medzi zamestnávateľom (zamestnávateľmi) a zamestnancom (zamestnancami) alebo ich príslušnými zástupcami, alebo
– so samostatne zárobkovo činnými osobami v súlade s právnymi predpismi domovského a hostiteľského členského štátu,
a ktorá vykonáva činnosti priamo z nej vyplývajúce,
b) ,dôchodkový systém‘ znamená zmluvu, dohodu, správcovská listina alebo pravidlá stanovujúce, ktoré dôchodkové dávky sa poskytujú a za akých podmienok,
c) ,sponzorujúci [prispievajúci – neoficiálny preklad] subjekt‘ znamená každý subjekt alebo iný orgán bez ohľadu na to, či zahŕňa jednu alebo viac právnických alebo fyzických osôb alebo sa z nich skladá, ktorá koná ako zamestnávateľ alebo z pozície samostatne zárobkovo činnej osoby alebo ako kombinácia týchto dvoch a ktorá platí príspevky do inštitúcie na zamestnanecké dôchodkové zabezpečenie,
…
i) ,domovský členský štát‘ znamená členský štát, v ktorom má inštitúcia svoje registrované sídlo a svoju hlavnú správu alebo, ak nemá registrované sídlo, svoju hlavnú správu,
j) ,hostiteľský členský štát‘ znamená členský štát, ktorého sociálne a pracovné právo prináležiace k oblasti systémov zamestnaneckých dôchodkov sa uplatňuje na vzťah medzi sponzorujúcim [prispievajúcim – neoficiálny preklad] subjektom a členmi.“
8 Článok 8 uvedenej smernice stanovuje, že každý členský štát má zabezpečiť právne oddelenie prispievajúceho subjektu a inštitúcie na zamestnanecké dôchodkové zabezpečenie, aby sa ochránili aktíva inštitúcie v záujme členov a poberateľov v prípade konkurzu prispievajúceho subjektu.
9 Článok 9 tej istej smernice stanovuje vo svojom odseku 1, že členské štáty musia dbať na to, aby všetky inštitúcie zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia usadené na ich území, spĺňali určité podmienky fungovania a najmä aby boli zapísané do celoštátneho registra príslušným orgánom dohľadu alebo aby mali povolenie, viedli ich osoby s dobrou povesťou, ktorí sami musia mať primeranú odbornú kvalifikáciu a skúsenosti, alebo musia zamestnávať poradcov s primeranou odbornou kvalifikáciou a skúsenosťami a na to, aby podliehali primeraným pravidlám. Odsek 5 tohto článku stanovuje, že v prípade cezhraničnej aktivity podmienky fungovania inštitúcie zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia podliehajú predchádzajúcemu povoleniu príslušnými orgánmi domovského členského štátu.
10 Podľa článku 10 smernice 2003/41 každý členský štát vyžaduje, aby každá inštitúcia usadená na jeho území pripravila ročnú účtovnú uzávierku a výročnú správu, berúc do úvahy každý dôchodkový systém, ktorý daná inštitúcia poskytuje.
11 Podľa článku 12 tejto smernice každý členský štát zabezpečí, aby každá inštitúcia usadená na jeho území vypracovala písomne vyhlásenie o zásadách investičnej politiky.
12 Podľa článku 13 uvedenej smernice každý členský štát zabezpečí, aby príslušné orgány mali právomoci a prostriedky potrebné na kontrolu činností inštitúcií zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia usadených na jeho území.
13 Články 15 až 18 tej istej smernice stanovujú, že domovské členské štáty sú povinné ubezpečiť sa, že inštitúcie zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia vytvárajú poistné rezervy pre rôzne dôchodkové systémy, že majú dostatok prostriedkov na pokrytie týchto rezerv, ako aj dodatočné prostriedky, ktoré môžu slúžiť ako bezpečnostný vankúš a že investujú svoje prostriedky v súlade so zásadou obozretnosti.
14 Podľa článku 20 ods. 1 až 4 smernice 2003/41:
„1. Bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne sociálne a pracovné právne predpisy o organizovaní dôchodkových systémov vrátane povinného členstva a výsledkoch dohôd kolektívneho vyjednávania, členské štáty umožnia subjektom nachádzajúcim sa na ich území sponzorovať inštitúcie [prispievať do inštitúcií – neoficiálny preklad] zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia s oprávnením v ostatných členských štátoch. Tiež umožnia inštitúciám zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia s oprávnením na ich území prijať sponzorstvo subjektov [poskytovať svoje služby podnikom – neoficiálny preklad], ktoré sa nachádzajú na území ostatných členských štátov.
2. Inštitúcia, ktorá chce prijať sponzorstvo od sponzorujúceho [chce poskytovať svoje služby prispievajúcemu – neoficiálny preklad] subjektu, ktorý sa nachádza na území iného členského štátu, podlieha predchádzajúcemu povoleniu zo strany príslušných orgánov svojho domovského členského štátu ako je uvedené v článku 9 ods. 5 Oznámi svoj zámer prijať sponzorstvo od sponzorujúceho [zámer poskytovať svoje služby prispievajúcemu – neoficiálny preklad] subjektu, ktorý sa nachádza na území iného členského štátu príslušným orgánom domovského členského štátu, kde má oprávnenie.
3. Členské štáty vyžadujú od inštitúcií, ktoré sa nachádzajú na ich územiach a ktoré navrhujú, že budú sponzorované subjektom [ktoré by chceli poskytovať svoje služby prispievajúcemu subjektu – neoficiálny preklad], ktorý sa nachádza na území iného členského štátu, aby poskytli tieto informácie, pri vykonávaní oznámenia podľa odseku 2:
a) hostiteľský členský štát (hostiteľské členské štáty),
b) názov sponzorujúceho [prispievajúceho – neoficiálny preklad] subjektu,
c) hlavné charakteristiky dôchodkového systému, ktorý sa má viesť pre sponzorujúci [prispievajúci – neoficiálny preklad] subjekt.
4. Ak je príslušný orgán domovského členského štátu oboznámený podľa odseku 2 a pokiaľ nemá dôvod na pochybnosti, že administratívna štruktúra finančnej situácie inštitúcie alebo dobrá povesť a odborná kvalifikácia alebo skúsenosti osôb, ktoré vedú inštitúciu, nie sú kompatibilné s operáciami navrhovanými v hostiteľskom členskom štáte, do troch mesiacov od prijatia všetkých informácií uvedených v odseku 3 oznámi tieto informácie príslušným orgánom hostiteľského členského štátu a informuje aj danú inštitúciu.“
15 Článok 22 ods. 1 prvý pododsek tejto smernice stanovuje:
„Členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou do 23. septembra 2005. Bezodkladne o tom informujú Komisiu.“
16 Podľa odsekov 3 a 4 uvedeného článku členské štáty môžu za určitých podmienok odložiť až do 23. septembra 2010 uplatňovanie niektorých ustanovení stanovených v článkoch 17 a 18 uvedenej smernice na inštitúcie zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia usadených na ich území.
Vnútroštátna právna úprava
17 Smernica 2003/41 bola prebratá do českého právneho poriadku zákonom č. 340/2006 z 24. mája 2006 o činnostiach inštitúcií zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia členských štátov Európskej únie a o zmene zákona č. 48/1997 o verejnom zdravotnom poistení a o zmene a doplnení niektorých súvisiacich zákonov.
Konanie pred podaním žaloby
18 Dňa 11. júla 2006 Česká republika informovala Komisiu, že smernicu 2003/41 prebrala do svojho vnútroštátneho právneho poriadku zákonom č. 340/2006.
19 Dňa 18. októbra 2006 Komisia podľa článku 226 ES adresovala Českej republike výzvu, v ktorej konštatovala, že články 1 až 5, 8, 9, 13 a 15 až 21 uvedenej smernice neboli prebraté alebo boli prebraté len čiastočne.
20 V odpovedi z 18. decembra 2006 Česká republika v podstate vysvetlila, že vzhľadom na to, že žiadna inštitúcia zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia patriaca do pôsobnosti smernice 2003/41 nie je usadená na jej území, zákon č. 340/2006 prebral len tie ustanovenia smernice, ktorých cieľom je umožniť, aby mohli inštitúcie zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia usadené v iných členských štátoch vykonávať cezhraničné činnosti prostredníctvom poskytovania služieb určených pre české územie, a tak umožniť podnikom usadeným na českom území prispievať do systémov dôchodkového zabezpečenia ponúkaných týmito inštitúciami. Česká republika v tejto súvislosti pripomenula, že členské štáty majú k dispozícii podľa článku 137 ods. 4 prvej zarážky ES voľný výber, pokiaľ ide o organizáciu ich národného systému sociálneho zabezpečenia.
21 Keďže Komisia nebola spokojná s touto odpoveďou, zaslala 23. marca 2007 Českej republike odôvodnené stanovisko, v ktorom ju vyzvala na prijatie potrebných opatrení v lehote dvoch mesiacov odo dňa doručenia odôvodneného stanoviska, na to, aby v súlade s článkom 22 ods. 1 smernice 2003/41 prebrala v plnom rozsahu túto smernicu do svojho vnútroštátneho právneho poriadku a najmä jej články 8, 9, 13, 15 až 18 a článok 20 ods. 2 a 4.
22 Listom z 24. júla 2007 tento členský štát odpovedal na odôvodnené stanovisko a znovu potvrdil, že povinnosť prebrať uvedenú smernicu nemôže narušiť práva členských štátov definovať základné zásady svojho národného systému sociálneho zabezpečenia.
23 Keďže Komisia nebola s touto odpoveďou spokojná, rozhodla sa podať túto žalobu.
O žalobe
O prípustnosti
24 Komisia navrhuje podľa znenia žalobného návrhu určiť, že Česká republika si nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo smernice 2003/41, „najmä“ tým, že neprebrala články 8, 9, 13, 15 až 18 a článok 20 ods. 2 až 4 tejto smernice.
25 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor môže aj bez návrhu preskúmať, či sú splnené podmienky na podanie žaloby o nesplnení povinnosti stanovené v článku 226 ES (rozsudky z 31. marca 1992, Komisia/Taliansko, C‑362/90, Zb. s. I‑2353, bod 8; z 15. januára 2002, Komisia/Taliansko, C‑439/99, Zb. s. I‑305, bod 8, a zo 4. mája 2006, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑98/04, Zb. s. I‑4003, bod 16).
26 Z článku 38 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora a z príslušnej judikatúry vyplýva, že každý návrh na začatie konania musí označiť predmet konania a obsahovať zhrnutie dôvodov a že toto označenie musí byť dostatočne jasné a presné, aby umožnilo žalovanému pripraviť si svoju obhajobu a Súdnemu dvoru vykonávať preskúmanie. Podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých je žaloba založená, musia teda vyplynúť koherentným a zrozumiteľným spôsobom už z textu samotného návrhu a že žalobné návrhy musia byť formulované jednoznačne, aby Súdny dvor nerozhodol nad rámec žalobných návrhov alebo neopomenul rozhodnúť o niektorom žalobnom dôvode (pozri rozsudky z 26. apríla 2007, Komisia/Fínsko, C‑195/04, Zb. s. I‑3351, bod 22, ako aj citovaná judikatúra, a z 21. februára 2008, Komisia/Taliansko, C‑412/04, Zb. s. I‑619, bod 103).
27 V predmetnom prípade je potrebné konštatovať, že hoci použitím pojmu „najmä“ v petite žalobného návrhu Komisia sledovala to, aby boli v jej žalobe zahrnuté aj iné ustanovenia smernice 2003/41, ako sú tie, ktoré sú tam uvedené explicitne, uvedená žaloba nespĺňa tieto požiadavky, pretože ani identita týchto iných ustanovení, ani dôvody, pre ktoré ich Česká republika údajne neprebrala v stanovenej lehote, nie sú v žalobe uvedené.
28 V dôsledku toho je táto žaloba prípustná výlučne v rozsahu, v akom sa týka toho, že Česká republika údajne neprebrala články 8, 9, 13, 15 až 18 a článok 20 ods. 2 až 4 smernice 2003/41.
O veci samej
29 Je nesporné, že články 8, 9, 13, 15 až 18 a článok 20 ods. 2 až 4 smernice 2003/41 neboli prebraté Českou republikou v lehote stanovenej touto smernicou alebo po uplynutí lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku. Tento členský štát, ktorý sa neodvoláva na možnosť čiastočného odkladu stanovenú v článku 22 ods. 3 a 4 uvedenej smernice, pokiaľ ide o určité ustanovenia jej článkov 17 a 18, totiž uznáva, že ustanovenia výslovne uvedené v tejto žalobe neboli prebraté do českého právneho poriadku v uvedených lehotách. Žiadne ustanovenie smernice 2003/41 však nevytvorilo možnosť, aby sa členské štáty alebo niektoré z nich, mohli zbaviť povinnosti takéhoto prebratia.
30 Česká republika však tvrdí, že nie je povinná vykonať prebratie ustanovení smernice 2003/41 explicitne uvedených v žalobe, lebo keby tak mala urobiť, musela by zmeniť základné zásady svojho národného systému sociálneho zabezpečenia, ktorého organizácia patrí podľa článku 137 ods. 4 prvej zarážky ES do právomoci členských štátov, a zaviesť do svojho systému starobných dôchodkov systém zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia, hoci takýto systém v jej vnútroštátnom práve neexistuje.
31 Česká republika v tejto súvislosti vysvetľuje, že jej systém starobných dôchodkov obsahuje len dve časti, ktoré predstavuje prvý pilier a tretí pilier systémov starobných dôchodkov. Prvý pilier, upravený zákonom č. 155/1995 o dôchodkovom poistení, predstavuje starobný dôchodok stanovený zákonom, ktorý je všeobecný a povinný pre všetkých poistencov a patrí do národného systému sociálneho zabezpečenia. Pokiaľ ide o tretí pilier, upravený zákonom č. 42/1994 o doplnkovom dôchodkovom poistení so štátnym príspevkom, predstavujú ho individuálne zmluvy dôchodkového poistenia uzatvorené poistencami na základe dobrovoľnosti s penzijnými fondmi usadenými podľa uvedeného zákona. Prispievanie do týchto fondov nie je spojené so zamestnaním, zamestnávateľom alebo výkonom nezávislej činnosti. Na druhej strane český systém starobných dôchodkov neobsahuje druhý pilier tvorený dodatočnými dôchodkami poskytovanými v súvislosti s profesijnou činnosťou, t. j. zamestnaním alebo samostatnou zárobkovou činnosťou.
32 Česká republika takto zdôrazňuje, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá v súčasnosti platí, sa inštitúcia zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia nemôže usadiť na českom území s cieľom vykonávania tejto činnosti, pretože by tým porušila právne ustanovenia upravujúce výkon profesionálnej činnosti na finančnom trhu a mohla byť stíhaná v správnom alebo trestno-právnom konaní. Okrem toho neexistuje ani dostatočná politická vôľa, ani ekonomický potenciál na zavedenie systému zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia v tomto členskom štáte.
33 Podľa Českej republiky, keďže článok 137 ods. 4 prvá zarážka ES necháva členským štátom právomoc vymedziť základnú štruktúru svojho národného systému sociálneho zabezpečenia, nemožno vyžadovať prebratie smernice 2003/41, ktoré by ovplyvnilo účinný výkon práva zaručeného primárnym právom. Ustanovenia tejto smernice, ktorých sa výslovne týka táto žaloba, ukladajú presne povinnosti členským štátom, na území ktorých sú usadené inštitúcie zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia, a ich prebratie by spôsobilo nevyhnutne vznik právneho rámca potrebného na podnikanie podnikov usadených na území Českej republiky v oblasti zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia, a preto zo skutkového a právneho hľadiska by došlo k zriadeniu druhého piliera v tomto členskom štáte, čo by ovplyvnilo vážne celkovú finančnú rovnováhu národného systému starobných dôchodkov.
34 Česká republika napríklad v tejto súvislosti odkazuje na článok 9 ods. 1 smernice 2003/41, ktorý stanovuje povinnosť členským štátom zapísať inštitúcie zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia usadené na ich území do celoštátneho registra alebo im vydať povolenie. Vytvorenie príslušného registra alebo zriadenie príslušného systému schvaľovania by si totiž vyžadovalo nevyhnutne prijatie príslušnej právnej úpravy. Izolované prijatie takejto právnej úpravy bez toho, aby bolo zriadené zamestnanecké dôchodkové zabezpečenie ako komplexný systém, teda bez toho, aby boli definované napríklad práva a povinnosti zmluvných strán, nie je možné.
35 Česká republika uvádza, že si je vedomá, že vo všeobecnosti inštitúcie zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia nemožno zamieňať s druhým pilierom systémov starobných dôchodkov. Tieto inštitúcie sú však podstatným prvkom tohto piliera a vytvorenie rámca na ich usadenie sa by spôsobilo nevyhnutne zmeny v samotných systémoch starobných dôchodkov.
36 Česká republika zdôrazňuje okrem toho, že prebratie realizované zákonom č. 340/2006 dosiahlo cieľ sledovaný smernicou 2003/41. Tento zákon totiž prebral všetky ustanovenia týkajúce sa cezhraničného poskytovania služieb zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia inštitúciami usadenými v iných členských štátoch, takže podniky usadené na jeho území môžu prispievať do systémov starobných dôchodkov ponúkaných týmito inštitúciami a takisto posledné uvedené môžu ponúkať príslušné služby v Českej republike.
37 Z toho vyplýva, že touto argumentáciou Česká republika chce v podstate odôvodniť neprebratie predmetných ustanovení smernice 2003/41 na jednej strane tým, že žiadna inštitúcia zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia nie je usadená na jej území, keďže vnútroštátne právo stanovuje zákaz takéhoto zriadenia, a na druhej strane okolnosťou, že prebratie uvedených ustanovení by ju nútilo zmeniť svoj národný systém starobných dôchodkov zavedením druhého piliera, hoci článok 137 ods. 4 prvá zarážka ES priznáva členským štátom právomoc organizovať svoje národné systémy v predmetnej oblasti.
38 Je preto potrebné skúmať, či tieto úvahy založené na vnútroštátnom práve a práve Spoločenstva sú schopné odôvodniť neprebratie ustanovení smernice 2003/41 výslovne uvedených v tejto žalobe.
39 V tejto súvislosti, pokiaľ ide o uvádzanú skutočnosť, že žiadna inštitúcia zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia nie je usadená v Českej republike, je potrebné pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že neexistencia niektorej činnosti upravenej smernicou v určitom členskom štáte ho nemôže oslobodiť od jeho povinnosti prijať legislatívne alebo normatívne opatrenia na zabezpečenie primeraného prebratia súhrnu ustanovení tejto smernice (rozsudky zo 16. novembra 2000, Komisia/Grécko, C‑214/98, Zb. s. I‑9601, bod 22; z 13. decembra 2001, Komisia/Írsko, C‑372/00, Zb. s. I‑10303, bod 11; z 30. mája 2002, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑441/00, Zb. s. I‑4699, bod 15, a z 8. júna 2006, Komisia/Luxembursko, C‑71/05, bod 12).
40 Tak zásada právnej istoty, ako aj potreba zabezpečenia úplnej uplatniteľnosti smernice z právneho a nielen zo skutkového hľadiska si totiž vyžaduje, aby všetky členské štáty prebrali predmetné ustanovenia smernice v jasnom, presnom a transparentnom právnom rámci, stanovujúcom záväzné ustanovenia v oblasti, ktorá je predmetom tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. marca 1990, Komisia/Holandsko, C‑339/87, Zb. s. I‑851, body 22 a 25, ako aj Komisia/Grécko, už citovaný, bod 23).
41 Takáto povinnosť prináleží členským štátom preto, aby boli pripravené na akúkoľvek zmenu situácie, ktorá v istom okamihu v nich nastane, a s cieľom zabezpečiť, aby všetky právne subjekty v Spoločenstve, vrátane tých v členských štátoch, v ktorých určitá činnosť uvedená v smernici neexistuje, vedeli jasne a presne v každej situácii, aké sú ich práva a povinnosti (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/Grécko, už citovaný, bod 27; Komisia/Írsko, už citovaný, bod 12; z 30. mája 2002, Komisia/Spojené kráľovstvo, už citovaný, bod 16, a Komisia/Luxembursko, už citovaný, bod 13).
42 Podľa judikatúry nie je prebratie smernice potrebné, iba ak je bezpredmetné z geografických dôvodov (pozri rozsudky Komisia/Írsko, už citovaný, bod 13, a z 30. mája 2002, Komisia/Spojené kráľovstvo, už citovaný, bod 17).
43 V predmetnom prípade je potrebné uviesť, že ako vyplýva najmä z odôvodnení č. 1, 6 a 8 smernice 2003/41, táto smernica, prijatá na základe článku 47 ods. 2 ES a článkov 55 ES a 95 ES, sleduje zriadenie vnútorného trhu zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia, v rámci ktorého inštitúcie zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia musia mať možnosť využívať voľné poskytovanie služieb a slobodu investovania.
44 Z tohto hľadiska článok 20 ods. 1 smernice 2003/41 stanovuje, že členské štáty musia na jednej strane povoliť podnikom usadeným na ich území využívať služby inštitúcií zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia, ktoré majú povolenie v iných členských štátoch, a na druhej strane umožniť inštitúciám zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia, ktoré majú povolenie na ich území, aby poskytovali svoje služby podnikom usadeným v iných členských štátoch.
45 Na účely výkonu takýchto cezhraničných činností smernica 2003/41 stanovuje členským štátom, ako vyplýva z jej odôvodnení č. 7 a 20, aby podriadili inštitúcie zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia usadené na ich území rôznym minimálnym pravidlám obozretnosti vzhľadom na ich činnosti a podmienky fungovania s cieľom zabezpečenia vysokej úrovne bezpečnosti pre budúcich dôchodcov, ktorým budú z ich strany poskytované dávky.
46 Tieto pravidlá spočívajú najmä, podľa článkov 8, 9, 13 a 15 až 18 smernice 2003/41 v právnom oddelení medzi inštitúciami zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia a podnikmi, ktoré platia príspevky týmto inštitúciám, aby v prípade úpadku podnikov aktíva inštitúcií zostali chránené, ďalej v podmienkach fungovania určených na to, aby bola zabezpečená dôveryhodnosť inštitúcií zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia, ako sú zápis do celoštátneho registra alebo povolenie, riadenie osobami s dobrou povesťou, prijatie vhodných pravidiel fungovania, zriadenie poistných rezerv certifikovaných odborníkom a poskytovanie informácií poistencom a v povinnosti zostaviť zoznam informácií a poskytnúť ho príslušným orgánom, ako aj vo vykazovaní a správe prostriedkov dostatočných na krytie ich záväzkov.
47 Okrem toho článok 20 ods. 2 až 4 smernice 2003/41 stanovuje postup, ktorý inštitúcia zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia s povolením v členskom štáte musí dodržať, ak chce poskytovať svoje služby v inom členskom štáte, ako aj úlohu príslušných orgánov v takom prípade. Konkrétne, odsek 2 uvedeného článku, ako aj článok 9 ods. 5 uvedenej smernice, stanovujú, že inštitúcie zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia, ktoré chcú vykonávať takéto cezhraničné činnosti, musia mať predchádzajúce povolenie príslušných orgánov členského štátu pôvodu, teda toho, na území ktorého majú svoje sídlo a/alebo svoju hlavnú správu.
48 Z toho vyplýva, ako to tvrdí Česká republika, že ustanovenia smernice 2003/41 výslovne uvedené v tejto žalobe, teda články 8, 9, 13, 15 až 18 a článok 20 ods. 2 až 4 tejto smernice stanovujú v podstate povinnosti členským štátom, na území ktorých sú usadené inštitúcie zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia.
49 Iste, podľa tohto členského štátu žiadna inštitúcia zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia sa nemôže oprávnene usadiť na jeho území.
50 V súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 39 až 41 tohto rozsudku a v prípade neexistencie geografického dôvodu takej povahy, ktorá by spôsobila bezpredmetnosť prebratia predmetných ustanovení, je však potrebné pre prípad, že by sa Česká republika rozhodla doplniť svoj národný systém starobných dôchodkov systémom zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia patriaceho do druhého piliera, aby všetky právne subjekty v tomto členskom štáte, podobne ako iné právne subjekty v Spoločenstve, vedeli, aké sú ich práva a povinnosti.
51 Takýto vývoj národného systému starobných dôchodkov nemôže vôbec byť považovaný za vylúčený alebo čisto hypotetický, ako to tvrdí Česká republika, pretože údajne implikuje zmenu uplatniteľného právneho rámca a nielen odstránenie prekážky faktickej povahy. Akúkoľvek právnu úpravu možno totižto zmeniť. V predmetnom prípade vyplýva ďalej z vlastných podaní tohto členského štátu, že návrhy právnej úpravy s cieľom zriadiť v národnom systéme starobných dôchodkov druhý pilier boli pripravené v Českej republike pred prijatím smernice 2003/41, a to v roku 1993, keď ministerstvo práce a sociálnych vecí predložilo návrh zákona v tomto zmysle českej vláde, ktorá sa napokon rozhodla inak, a to prijať zákon o doplnkovom dôchodkovom poistení s príspevkom štátu, a potom v roku 2001, keď uvedená vláda predložila Poslaneckej snemovni českého parlamentu návrh zákona o zamestnaneckom penzijnom pripoistení. Okrem toho na pojednávaní Česká republika pripustila, že takýto druhý pilier by mohol byť zavedený v budúcnosti, keby bola v tomto smere politická vôľa.
52 Z toho vyplýva, že hoci podľa uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy žiadna inštitúcia zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia sa nemôže oprávnene usadiť na území Českej republiky vzhľadom na neexistenciu druhého piliera v národnom systéme starobných dôchodkov, tento členský štát má povinnosť prebrať v plnom rozsahu ustanovenia článkov 8, 9, 13, 15 až 18 a článku 20 ods. 2 až 4 smernice 2003/41 tak, že prijme a zabezpečí nadobudnutie platnosti v súlade s článkom 22 ods. 1 prvým pododsekom tejto smernice zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení potrebných v tejto súvislosti vo svojom vnútroštátnom práve.
53 Na rozdiel od toho, čo tvrdí Česká republika, takáto povinnosť prebratia nie je takej povahy, že by mala dosah na právomoc, ktorú má, pokiaľ ide o organizáciu uvedeného národného systému starobných dôchodkov a zachovanie jeho finančnej rovnováhy tak, že by musela zaviesť v rámci tohto prebratia takýto druhý pilier a došlo by k porušeniu výsad, ktoré sú jej priznané v článku 137 ods. 4 prvej zarážke ES.
54 V prvom rade prebratie predmetných ustanovení smernice 2003/41 do vnútroštátneho práva nenúti totiž vôbec Českú republiku k tomu, aby zmenila svoj národný systém starobných dôchodkov.
55 V tejto súvislosti Česká republika nesprávne tvrdí, že takéto prebratie by spôsobilo ipso facto zavedenie druhého piliera do jej národného systému starobných dôchodkov.
56 Podľa vlastných vysvetlení tohto členského štátu poskytnutých v odpovedi na písomné otázky Súdneho dvora v tejto záležitosti, vytvorenie takéhoto druhého piliera, ktorý patrí do komplexného systému, si totiž vyžaduje prijatie úplnej vnútroštátnej právnej úpravy národným normotvorcom s cieľom určiť najmä podmienky potrebné na usadenie sa inštitúcií zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia na jeho území, ako aj právne vzťahy tak medzi druhým pilierom a inými piliermi národného systému starobných dôchodkov, ako aj v rámci tohto druhého piliera medzi rôznymi prvkami, z ktorých je zložený, teda medzi zamestnávateľmi, pracovníkmi, kontrolnými orgánmi a orgánmi dohľadu, ako aj prípadne inými štátnymi orgánmi.
57 Je však potrebné konštatovať, že žiadne z ustanovení smernice 2003/41 výslovne uvedených v tejto žalobe, ani žiadne jej iné ustanovenie nestanovuje členským štátom povinnosť zavedenia takejto právnej úpravy.
58 Teda, na rozdiel od toho, čo tvrdí Česká republika, hoci prebratie článku 9 ods. 1 smernice 2003/41 do vnútroštátneho práva si vyžaduje iste najmä, aby všetky členské štáty upravili vo svojej vnútroštátnej právnej úprave zápis do registra alebo povolenie pre inštitúcie zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia usadené na ich území, toto ustanovenie neobsahuje žiadne pravidlo stanovujúce uvedeným členským štátom povinnosť umožniť takýmto inštitúciám usadiť sa na ich území.
59 Ako vyplýva z bodov 43 až 47 tohto rozsudku, smernica 2003/41 predstavuje totiž len prvý krok k zriadeniu vnútorného trhu zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia zavedením minimálnych pravidiel obozretnosti na európskej úrovni. Jej cieľom však nie je harmonizácia, ani čiastočná, národných systémov starobných dôchodkov tým, že by museli členské štáty zmeniť alebo zrušiť pravidlá svojho vnútroštátneho práva, ktoré stanovujú samotnú organizáciu týchto systémov.
60 V odôvodnení č. 9 táto smernica zdôrazňuje takto výslovne, že v súlade so zásadou subsidiarity si členské štáty zachovávajú úplnú zodpovednosť za organizáciu svojich národných systémov starobných dôchodkov, ako aj rozhodovaciu právomoc, pokiaľ ide o úlohu, akú má zastávať každý pilier týchto systémov, vrátane úlohy druhého piliera, a že nemôže preto v žiadnom prípade ovplyvniť tieto výsady.
61 Z tohto istého hľadiska článok 20 ods. 1 smernice 2003/41 stanovuje okrem toho v súlade s odôvodneniami č. 36 a 37 smernice, že cezhraničné činnosti inštitúcií zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia sa vykonávajú bez toho, aby tým boli dotknuté ustanovenia práva sociálneho zabezpečenia a pracovného práva hostiteľských členských štátov, týkajúce sa organizácie národných systémov starobných dôchodkov.
62 V dôsledku toho a na rozdiel od toho, čo Komisia tvrdila takisto vo svojich podaniach, smernica 2003/41 ako taká nemôže byť vôbec vykladaná ako taká, že by nútila členský štát, ktorý tak ako Česká republika, zakazuje, aby sa na jeho území usadili inštitúcie zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia z dôvodu neexistencie druhého piliera v jeho národnom systéme starobných dôchodkov, zrušiť tento zákaz s cieľom umožniť inštitúciám zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia usadiť sa na uvedenom území na účely poskytovania služieb, v prípade ktorých je nesporné, že patria do druhého piliera národných systémov starobných dôchodkov.
63 Iste, takýto zákaz stanovený vnútroštátnym právom musí byť v súlade s pravidlami týkajúcimi sa voľného pohybu stanovenými Zmluvou ES, najmä s ustanoveniami týkajúcimi sa slobody usadiť sa, ktoré obsahujú v zásade zákaz obmedzení výkonu tejto slobody (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky zo 16. mája 2006, Watts, C‑372/04, Zb. s. I‑4325, bod 92 a citovanú judikatúru, ako aj z 11. septembra 2008, Petersen, C‑228/07, Zb. s. I‑6989, bod 42), iba žeby tieto obmedzenia mohli byť odôvodnené dôvodmi uvedenými v Zmluve alebo naliehavými dôvodmi vyššieho záujmu, ktoré zahŕňajú najmä existenciu rizika závažného ohrozenia finančnej rovnováhy systému sociálneho zabezpečenia (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 28. apríla 1998, Kohll, C‑158/96, Zb. s. I‑1931, bod 41, a z 5. marca 2009, Kattner Stahlbau, C‑350/07, Zb. s. I‑1513, bod 85).
64 Na účely posúdenia dôvodnosti tejto žaloby, keďže táto žaloba sa týka iba nesplnenia povinnosti prebratia ustanovení smernice 2003/41 a nie prípadného porušenia ustanovení Zmluvy, ktoré neboli v žiadnom okamihu uvádzané Komisiou na podporu jej argumentácie, nie je potrebné skúmať, či zákaz usadenia sa inštitúcií zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia na území Českej republiky stanovený českým právom je v rozpore s pravidlami týkajúcimi sa voľného pohybu a ani preto skúmať, v akom rozsahu by tento členský štát mohol byť povinný na to, aby dosiahol súlad s týmito pravidlami, zaviesť prípadne druhý pilier vo svojom národnom systéme starobných dôchodkov.
65 V druhom rade je potrebné poznamenať, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Česká republika, povinnosť prebrať v plnom rozsahu smernicu 2003/41 tým, že sa do vnútroštátneho práva preberú ustanovenia uvedené v článkoch 8, 9, 13, 15 až 18 a článku 20 ods. 2 až 4 tejto smernice, neporušuje v ničom ustanovenia článku 137 ods. 4 prvej zarážky ES.
66 V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že podľa článku 137 ods. 4 prvej zarážky ES ustanoveniami prijatými podľa tohto článku „nie je dotknuté právo členských štátov definovať základné zásady svojich systémov sociálneho zabezpečenia a nesmú významnou mierou ovplyvňovať ich finančnú rovnováhu“.
67 Je potrebné konštatovať po prvé, že smernica 2003/41, ktorá je predmetom tejto žaloby, nebola prijatá na základe článku 137 ES, ktorý predstavuje právny základ v Zmluve na realizáciu aproximácie vnútroštátnych právnych úprav v oblasti sociálnej politiky. Ako už teda bolo uvedené v bode 43 tohto rozsudku, právnymi základmi tejto smernice totiž bol článok 47 ods. 2 ES a články 55 ES a 95 ES, ktoré sa týkajú realizácie vnútorného trhu voľným poskytovaním služieb a prostredníctvom slobody usadiť sa.
68 Po druhé smernica 2003/41 sa v súlade s jej článkom 2 ods. 2 písm. a) neuplatňuje na inštitúcie, ktoré riadia systémy sociálneho zabezpečenia, takže takéto inštitúcie nemôžu byť ovplyvnené ustanoveniami stanovenými touto smernicou.
69 V dôsledku toho je potrebné dospieť k záveru, že Česká republika si tým, že neprijala v stanovenej lehote všetky zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s článkami 8, 9, 13, 15 až 18 a článkom 20 ods. 2 až 4 smernice 2003/41, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 22 ods. 1 tejto smernice. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
O trovách
70 Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať Českú republiku na náhradu trov konania a Česká republika nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol a vyhlásil:
1. Česká republika si tým, že neprijala v stanovenej lehote všetky zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s článkami 8, 9, 13, 15 až 18 a článkom 20 ods. 2 až 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/41/ES z 3. júna 2003 o činnostiach a dohľade nad inštitúciami zamestnaneckého dôchodkového zabezpečenia, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 22 ods. 1 tejto smernice.
2. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
3. Česká republika je povinná nahradiť trovy konania.
Podpisy