Language of document : ECLI:EU:T:2012:493

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (šiesta komora)

z 27. septembra 2012 (*)

„Hospodárska súťaž – Kartely – Holandský trh s bitúmenom určeným na výstavbu ciest – Rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 81 ES – Pokuty – Spolupráca počas správneho konania – Významná pridaná hodnota – Rovnosť zaobchádzania – Právo na obhajobu“

Vo veci T‑370/06,

Kuwait Petroleum Corp., so sídlom v Shuwaikhu (Kuvajt),

Kuwait Petroleum International Ltd, so sídlom vo Wokingu (Spojené kráľovstvo),

Kuwait Petroleum (Nederland) BV, so sídlom v Rotterdame (Holandsko),

v zastúpení: D. Hull, solicitor, a G. Berrisch, advokát,

žalobkyne,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: F. Castillo de la Torre, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci L. Gyselen, advokát,

žalovanej,

ktorej predmetom je v prvom rade návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2006) 4090 v konečnom znení z 13. septembra 2006 o konaní podľa článku 81 [ES] [vec COMP/F/38.456 – Bitúmen (Holandsko)] a subsidiárne návrh na zníženie pokuty uloženej žalobkyniam uvedeným rozhodnutím,

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora),

v zložení: predseda M. Jaeger, sudcovia N. Wahl a S. Soldevila Fragoso (spravodajca),

tajomník: N. Rosner, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 15. júna 2011,

vyhlásil tento

Rozsudok

 Skutkové okolnosti

1        Kuwait Petroleum Corp. (ďalej len „KPC“), kuvajtský ropný štátny podnik a materská spoločnosť skupiny Kuwait Petroleum, uvádza svoje výrobky na trh v Európe prostredníctvom svojej dcérskej spoločnosti Kuwait Petroleum International Ltd (ďalej len „KPI“) so sídlom v Londýne. Dve dcérske spoločnosti KPC vykonávajú svoju činnosť v Holandsku, pričom Kuwait Petroleum Europoort BV sa zaoberá výrobou bitúmenu v rotterdamskej rafinérii a Kuwait Petroleum (Nederland) BV (ďalej len „KPN“) sa zaoberá predajom bitúmenu v Holandsku. Spoločnosti KPI a KPN patria priamo alebo nepriamo spoločnosti KPC Holdings AEC so sídlom v Arube, ktorej 100 % vlastníčkou je KPC. Spoločnosť KPC Holdings je vlastníčkou všetkých dcérskych spoločností skupiny Kuwait Petroleum, ktoré sídlia mimo Kuvajtu a zaoberajú sa rafináciou ropy a jej uvádzaním na trh.

2        Listom z 20. júna 2002 informovala British Petroleum (ďalej len „BP“) Komisiu Európskych spoločenstiev o údajnej existencii kartelu na holandskom trhu s bitúmenom určeným na výstavbu ciest a požiadala o oslobodenie od pokút na základe oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 2002“).

3        Komisia vykonala 1. a 2. októbra 2002 neohlásené kontroly, a to najmä v priestoroch spoločnosti KPN. V dňoch 30. júna 2003 a 5. apríla 2004 Komisia zaslala viacerým spoločnostiam vrátane KPN žiadosti o informácie. KPN odpovedala 16. septembra 2003 a 30. apríla 2004.

4        KPN podala 12. septembra 2003 žiadosť o uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 2002, ku ktorej bolo priložené vyhlásenie podniku. Žiadala tiež, aby bola časť informácií oznámených 16. septembra 2003 zohľadnená na základe jej žiadosti o zhovievavosť. Dňa 18. septembra 2003 počas stretnutia s Komisiou spoločnosť KPN navrhla, aby boli vypočutí jej traja bývalí zamestnanci, ktorí mohli doplniť poskytnuté vyhlásenia, k čomu došlo 1. a 9. októbra 2003.

5        V súlade s ustanoveniami bodu 26 oznámenia o spolupráci z roku 2002 Komisia 14. októbra 2004 informovala KPN o svojom zámere priznať jej zníženie pokuty o 30 až 50 %, keďže dospela k predbežnému záveru, že dôkaz, ktorý jej KPN predložila, predstavuje významnú pridanú hodnotu.

6        Dňa 18. októbra 2004 začala Komisia konanie a prijala oznámenie o výhradách, ktoré zaslala 19. októbra 2004 viacerým spoločnostiam vrátane žalobkýň, KPC, KPI a KPN. V nadväznosti na žiadosť spoločností KPC a KPI im Komisia v liste z 2. decembra 2004 potvrdila, že aj ony majú nárok na zníženie pokuty priznané spoločnosti KPN na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002.

7        V nadväznosti na vypočúvanie dotknutých spoločností 15. a 16. júna 2005 predložila KPN spresnenia svojich vyhlásení v súvislosti so spoločnosťou ExxonMobil – dodávateľom bitúmenu, ktorému Komisia neuložila sankciu v napadnutom rozhodnutí –, ktoré boli použité v oznámení o výhradách a spochybnené ostatnými účastníkmi vypočúvania. Tieto spresnenia boli oznámené všetkým účastníkom vypočúvania, pričom k nim boli uvedené viaceré pripomienky, ktoré Komisia žalobkyniam odmietla sprístupniť.

8        Komisia prijala 13. septembra 2006 rozhodnutie K(2006) 4090 v konečnom znení o konaní podľa článku 81 [ES] [vec COMP/F/38.456 – Bitúmen (Holandsko)] (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého zhrnutie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie z 28. júla 2007 (Ú. v. EÚ L 196, s. 40) a ktoré bolo žalobkyniam oznámené 22. septembra 2006.

9        Komisia v napadnutom rozhodnutí uviedla, že spoločnosti, ktorým je toto rozhodnutie určené, sa zúčastnili na jedinom a pokračujúcom porušení článku 81 ES, ktoré spočívalo v tom, že v predmetných obdobiach pravidelne spoločne stanovovali brutto cenu na predaj a nákup cestného bitúmenu v Holandsku, jednotnú zľavu z brutto ceny pre staviteľov ciest zúčastnených na karteli a menšiu maximálnu zľavu z brutto ceny pre ďalších staviteľov ciest.

10      Žalobkyne boli uznané za zodpovedné za porušenie v období od 1. apríla 1994 do 15. apríla 2002 a bola im spoločne a nerozdielne uložená pokuta vo výške 16,632 milióna eur.

11      Pokiaľ ide o výpočet výšky pokút, Komisia posúdila porušenie vzhľadom na jeho povahu ako veľmi závažné, aj keď bol relevantný geografický trh obmedzený (odôvodnenie 316 napadnutého rozhodnutia).

12      Na účely zohľadnenia osobitného významu protiprávneho konania každého podniku zúčastneného na karteli a jeho skutočného dosahu na hospodársku súťaž Komisia rozlíšila dotknuté podniky podľa ich relatívneho významu na relevantnom trhu určeného ich trhovými podielmi a rozdelila ich do šiestich kategórií.

13      Na základe týchto údajov Komisia stanovila v prípade žalobkýň východiskovú sumu na 12 miliónov eur (odôvodnenie 322 napadnutého rozhodnutia), na ktorú uplatnila násobný koeficient 1,1 s cieľom zaručiť odstrašujúci účinok pokuty vzhľadom na veľkosť a obrat skupiny (odôvodnenie 323 napadnutého rozhodnutia).

14      Pokiaľ ide o dĺžku trvania porušenia, Komisia prijala názor, že žalobkyne sa dopustili dlhodobého porušenia, keďže trvalo viac ako päť rokov, a dospela k celkovej dĺžke trvania osem rokov, teda od 1. apríla 1994 do 15. apríla 2002, v dôsledku čoho zvýšila východiskovú sumu o 80 % (odôvodnenie 326 napadnutého rozhodnutia). Základná suma pokuty určená na základe závažnosti a dĺžky trvania porušenia tak bola stanovená na 23,76 milióna eur (odôvodnenie 335 napadnutého rozhodnutia).

15      Komisia vo vzťahu k žalobkyniam neuplatnila nijaké priťažujúce okolnosti. Naopak súhlasila, že v ich prípade uplatní oznámenie o spolupráci z roku 2002 a prizná im 30 % zníženie pokuty. Komisia sa domnievala, že informácie, ktoré boli poskytnuté 12. a 16. septembra 2003, ako aj 1. a 9. októbra 2003, svojou úrovňou presnosti posilnili jej schopnosť preukázať existenciu porušenia. Komisia však usúdila, že musí zohľadniť skutočnosť, že žiadosť o zhovievavosť bola podaná až jedenásť mesiacov po vykonaní neohlásených kontrol a zaslaní žiadosti o informácie, že už disponovala niektorými dôkazmi, ktoré jej poskytli iné spoločnosti a že KPN sa vrátila k niektorým svojim vyhláseniam vo vzťahu k ExxonMobil (odôvodnenia 382 až 388 napadnutého rozhodnutia).

 Konanie a návrhy účastníkov konania

16      Žalobkyne návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 4. decembra 2006 podali žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

17      Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (šiesta komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania stanovených v článku 64 svojho rokovacieho poriadku položil účastníkom konania písomné otázky. Účastníci konania na tieto otázky odpovedali v stanovenej lehote.

18      Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 15. júna 2011.

19      Z dôvodu prekážky v pojednávaní u člena šiestej komory doplnil komoru na základe článku 32 ods. 3 rokovacieho poriadku predseda Všeobecného súdu.

20      Uznesením z 18. novembra 2011 Všeobecný súd (šiesta komora) v novom zložení opätovne otvoril ústnu časť konania a účastníkom konania oznámil, že budú vypočutí na novom pojednávaní.

21      Komisia listom z 25. novembra 2011 a žalobkyne listom z 28. novembra 2011 informovali Všeobecný súd, že sa vzdávajú opätovného vypočutia.

22      V dôsledku toho predseda Všeobecného súdu rozhodol o skončení ústnej časti konania.

23      Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

–        zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa ich týka,

–        subsidiárne znížil výšku pokuty uloženej v článku 2 písm. i) napadnutého rozhodnutia,

–        zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.

24      Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

–        zamietol žalobu,

–        zaviazal žalobkyne na náhradu trov konania.

25      Žalobkyne v odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu týkajúcu sa dôsledkov, ktoré treba vyvodiť z rozsudkov Súdneho dvora z 10. septembra 2009, Akzo Nobel a i./Komisia (C‑97/08 P, Zb. s. I‑8237), a z 20. januára 2011, General Química a i./Komisia (C‑90/09 P, Zb. s. I‑1), 24. marca 2011 uviedli, že sa vzdávajú žalobného dôvodu založeného na zjavne nesprávnom posúdení a zjavne nesprávnom právnom posúdení, ktorých sa dopustila Komisia, keď spoločnosti KPC a KPI uznala za zodpovedné za porušenie, ktorého sa dopustila ich dcérska spoločnosť KPN, čo vzal Všeobecný súd na vedomie.

 Právny stav

26      Žalobkyne na podporu svojej žaloby uviedli dva žalobné dôvody, založené po prvé na porušení ustanovení bodu 23 písm. b) posledného odseku oznámenia o spolupráci z roku 2002 a po druhé na pochybeniach, ktorých sa Komisia dopustila, keď rozhodla o miere zníženia ich pokuty.

1.     O porušení bodu 23 písm. b) posledného odseku oznámenia o spolupráci z roku 2002

 Tvrdenia účastníkov konania

27      Žalobkyne sa domnievajú, že Komisia porušila ustanovenia bodu 23 písm. b) posledného odseku oznámenia o spolupráci z roku 2002 tým, že im uložila pokutu na základe skutočností, ktoré mohli byť preukázané iba na základe dôkazov, ktoré poskytla KPN. Jedine tieto dôkazy umožnili Komisii preukázať existenciu porušenia, jeho stupeň závažnosti, ako aj dĺžku jeho trvania, keďže ostatné dôkazy uvedené v napadnutom rozhodnutí boli nepriame, nepresvedčivé alebo špekulatívne. Spresňujú, že jedine informácie, ktoré poskytla spoločnosť KPN, tak mohli umožniť Komisii preukázať existenciu porušenia počas celého obdobia od 1. apríla 1994 do 15. apríla 2002, pretože poznámky zabavené v priestoroch spoločnosti Koninklijke Volker Wessel Stevin NV, ktorá bola sankcionovaná v napadnutom rozhodnutí, sa týkali iba roka 1997 a dôkazy poskytnuté spoločnosťou BP boli platné iba v súvislosti s obdobím po roku 1999.

28      Príliš reštriktívny výklad uplatnený Komisiou v súvislosti s ustanoveniami bodu 23 písm. b) posledného odseku oznámenia o spolupráci z roku 2002, ktorý viedol k obmedzeniu jeho uplatnenia len na prípady, keď Komisii neboli známe skutočnosti, bol podľa žalobkýň v rozpore s jeho cieľom, ktorým je nabádať podniky žiadajúce o zhovievavosť, aby poskytli čo najviac možných dôkazov. Tento výklad bol okrem iného v rozpore so zásadou legitímnej dôvery, hoci táto zásada bola výslovne uznaná v bode 29 oznámenia o spolupráci z roku 2002.

29      Komisia odmieta všetky tvrdenia žalobkýň.

 Posúdenie Všeobecným súdom

30      Bod 23 písm. b) posledný odsek oznámenia o spolupráci z roku 2002 stanovuje, že „ak podnik poskytne dôkaz týkajúci sa skutočností, ktoré boli predtým Komisii neznáme a ktoré majú priamy vplyv na závažnosť alebo obdobie trvania kartelu, pre ktorý existuje podozrenie, Komisia nezohľadní tieto prvky pri stanovovaní akejkoľvek pokuty, ktorá má byť uložená podniku, ktorý poskytol tento dôkaz“.

31      Všeobecnému súdu predovšetkým prináleží určiť, či sa Komisia dopustila nesprávneho právneho posúdenia tým, že obmedzila uplatnenie tohto ustanovenia len na prípady, keď jej spoločnosť poskytne informácie, ktoré jej umožnia preukázať skutočnosti, ktoré boli pre ňu celkom neznáme, a tým, že tak vylúčila prípad, keď jej spoločnosť poskytla dôkazy, ktoré jej umožnili preukázať skutočnosti známe skôr.

32      Treba pripomenúť, že Komisia sa v tomto prípade rozhodla priznať spoločnosti KPN 30 % zníženie pokuty, pretože táto spoločnosť jej poskytla dôkazy, ktoré „[jej] umožnili na základe svojej povahy preukázať sporné skutočnosti, a preto predstavovali pridanú hodnotu v porovnaní s dôkazmi, ktoré mala v tom čase k dispozícii“, pretože „táto pridaná hodnota bola významná, pretože potvrdila existujúce informácie, a spoločne s informáciami, ktoré… už mala k dispozícii, [jej] pomohla dokázať porušenie práva“, pretože „KPN bol[a] prvým podnikom, ktorý poskytol priame dôkazy [o existencii koordinačných stretnutí v súvislosti s bitúmenom], ktoré boli hlavn[ým] prvk[om] fungovania kartelu“, a preto, že v čase, keď KPN poskytla svoje dôkazy, teda pred prijatím odpovedí na žiadosti o informácie (najmä odpovedí podnikov Shell, Total a Nynas), „mala ťažkosti určiť, či a v akom rozsahu boli dokumenty z obdobia, keď nastali skutočnosti uvedené v [jej] spise, ktoré boli doplnené o informácie poskytnuté spoločnosťou BP, samy osebe dostatočné na účely preukázania porušenia“ (odôvodnenie 383 napadnutého rozhodnutia).

33      Všeobecný súd usudzuje, že treba uplatniť reštriktívny výklad bodu 23 písm. b) posledného odseku oznámenia o spolupráci z roku 2002 v tom zmysle, že sa obmedzí na prípady, keď spoločnosť zúčastnená na karteli poskytne Komisii novú informáciu týkajúcu sa závažnosti alebo dĺžky trvania porušenia, a tak, že sa vylúčia prípady, keď spoločnosť poskytla iba dôkazy umožňujúce podporiť dôkazy týkajúce sa existencie porušenia.

34      Najskôr treba totiž pripomenúť, že vzhľadom na to, že konanie o zhovievavosti predstavuje výnimku z pravidla, podľa ktorého musí byť podniku uložená sankcia za akékoľvek porušenie pravidiel práva hospodárskej súťaže, musia byť pravidlá, ktoré sa k tomuto konaniu viažu, vykladané reštriktívne.

35      Navyše treba zdôrazniť, že účinnosť programov zhovievavosti by bola narušená, ak by podniky stratili motiváciu byť medzi prvými, ktoré predložili Komisii informácie upozorňujúce na kartel.

36      Výklad, ktorý uvádzajú žalobkyne, by však viedol k tomu, že by rozlišovanie medzi jediným podnikom, ktorý môže využiť oslobodenie od pokuty (oddiel A oznámenia o spolupráci z roku 2002), a podnikmi, ktoré sa môžu domáhať len zníženia pokuty (oddiel B oznámenia o spolupráci z roku 2002), ktoré vykonala Komisia vo svojom oznámení, bolo zbavené účinku, pretože na základe tohto výkladu by sa týmto podnikom takisto priznávalo úplné oslobodenie od pokút. Oznámenie o spolupráci z roku 2002 teda rozlišuje medzi podnikom, ktorý ako prvý predloží dôkaz umožňujúci Komisii konštatovať porušenie alebo umožňujúci Komisii prijať rozhodnutie o nariadení kontrol a ktorému sa priznáva úplné oslobodenie od pokuty, a ostatnými podnikmi, ktoré nespĺňajú tieto podmienky a ktorým môže byť priznané maximálne 50 % zníženie pokuty.

37      Komisia sa preto nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď dospela k záveru, že pri stanovení pokuty pre spoločnosť KPN mohla zohľadniť skutočnosti, ku ktorých preukázaniu táto spoločnosť prispela iba tým, že poskytla určité dôkazy, ktorých existencia bola Komisii známa.

38      Žalobkyne sa navyše domnievajú, že taký výklad by bol v rozpore so zásadou legitímnej dôvery, hoci je výslovne zakotvená v bode 29 oznámenia o spolupráci z roku 2002. Je pravda, že právo domáhať sa ochrany legitímnej dôvery, ktoré je všeobecnou zásadou práva Únie, sa vzťahuje na každého jednotlivca, ktorý sa nachádza v situácii, z ktorej vyplýva, že správny orgán Únie v ňom tým, že mu poskytol presné uistenia, vyvolal dôvodné nádeje (rozsudok Súdneho dvora z 11. marca 1987, Van den Bergh en Jurgens/Komisia, 265/85, Zb. s. 1155, bod 44, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Cheil Jedang/Komisia, T‑220/00, Zb. s. II‑2473, bod 33). V tomto prípade však treba konštatovať, že Komisia vôbec neposkytla spoločnosti KPN uistenia, pokiaľ ide o možnosť priznania oslobodenia od pokút. V oblasti zhovievavosti všeobecne každý žiadateľ poskytne Komisii informácie bez toho, aby mu boli známe informácie, ktorými už Komisia disponuje, a nemôže mať nijaké legitímne očakávanie, pokiaľ ide o rozsah zníženia, ktorý by mu mohol byť priznaný.

39      V prejednávanej veci treba napokon preskúmať, či Komisia zjavne neprekročila mieru voľnej úvahy, ktorou disponuje, keď sa domnievala, že KPN spĺňa podmienky bodu 23 písm. b) posledného odseku oznámenia o spolupráci z roku 2002, tak ako bol vyložený v bode 33 vyššie.

40      Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že hoci informácie poskytnuté spoločnosťou KPN Komisii umožnili podporiť a posilniť dôkazy, ktorými už disponovala a ktoré sa týkali existencie stretnutí medzi dodávateľmi bitúmenu (ďalej len „dodávatelia“) a staviteľmi ciest zúčastnenými na karteli, Komisii boli tieto skutočnosti vzhľadom na celú dĺžku trvania kartelu už známe na základe informácií, ktoré jej poskytla spoločnosť BP, a dokumentov zabavených počas kontrol na mieste, a to najmä na základe správ Hollandsche Beton Groep (ďalej len „HBG“) z marca a júla 1994. KPN preto nepredložila nijaký dôkaz o skutočnostiach, ktoré by Komisia predtým nepoznala a ktoré by mali priamy vplyv na závažnosť a dĺžku trvania porušenia.

41      Prvý žalobný dôvod musí byť preto zamietnutý v celom rozsahu.

2.     O úrovni zníženia pokuty

 Tvrdenia účastníkov konania

42      Žalobkyne sa domnievajú, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď znížila výšku ich pokuty iba o 30 % z dôvodu, že žiadosť o zhovievavosť bola podaná jedenásť mesiacov po vykonaní neohlásených kontrol a zaslaní prvej žiadosti o informácie, že pridaná hodnota poskytnutých dôkazov bola oslabená informáciami, ktoré poskytli ďalšie podniky, a že KPN niektoré svoje vyhlásenia zmenila. Všeobecnému súdu prináleží vykonať úplné preskúmanie odôvodnenia rozhodnutia týkajúceho sa úrovne zníženia pokuty, ktoré bolo spoločnosti KPN priznané, pričom súd Únie Komisii nikdy neuznal významnú mieru voľnej úvahy v rámci oznámenia o spolupráci z roku 2002.

43      Po prvé sa žalobkyne domnievajú, že lehota 11 mesiacov nie je neprimeraná na účely podania žiadosti o zhovievavosť, najmä vzhľadom na celkovú 28‑mesačnú dĺžku trvania vyšetrovania zo strany Komisie, že táto lehota bola pre ne nevyhnutná na účely zhromaždenia dôkazov poskytnutých Komisii a že oznámenie o spolupráci z roku 2002 neupravuje nijakú konkrétnu lehotu. V tejto súvislosti sa Komisia nemôže odvolávať na rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Roquette Frères/Komisia (T‑322/01, Zb. s. II‑3137), pretože v tejto veci bola jedinou žiadosťou podniku o zhovievavosť jeho odpoveď na dotazník Komisie, zatiaľ čo v tomto prípade KPN podala svoju žiadosť o zhovievavosť pred odpovedaním na dotazník a poskytla odpovede značne prekračujúce rámec položených otázok.

44      Po druhé sa žalobkyne domnievajú, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď obmedzila rozsah zníženia ich pokuty z dôvodu, že hodnota dôkazov poskytnutých 16. septembra a 1. a 9. októbra 2003 bola oslabená vyhláseniami, ktoré predtým poskytli Nynas a Total. Komisia v napadnutom rozhodnutí uznala, že dôkazy, ktoré KPN poskytla 12. septembra 2003 a v rámci svojich doplňujúcich vyhlásení, jej umožnili získať priame a rozhodujúce dôkazy o porušení, zatiaľ čo informácie poskytnuté spoločnosťami Nynas a Total nepriniesli nijakú významnú pridanú hodnotu, pričom ich žiadosť o zhovievavosť bola navyše zamietnutá.

45      Po tretie Komisia nesprávne usúdila, že zníženie pokuty uloženej žalobkyniam malo byť obmedzené z dôvodu údajnej zmeny vyhlásení spoločnosti KPN týkajúcich sa ExxonMobil. Najskôr sa teda dopustila nesprávneho skutkového posúdenia, keď počas vypočúvaní prijala názor, že zamestnanci KPN sa vrátili k svojim vyhláseniam, hoci sa len obmedzili na ich objasnenie, pričom spresnili, že disponujú iba nepriamymi dôkazmi o účasti ExxonMobil na porušení a že nikdy netvrdili, že disponujú priamymi dôkazmi o tejto účasti. Okrem toho sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnievala, že pridaná hodnota dôkazov, ktoré poskytla KPN, bola znížená z dôvodu, že táto spoločnosť neposkytla dôkazy preukazujúce účasť ExxonMobil na karteli. Žalobkyne sa preto domnievajú, že hodnota poskytnutých dôkazov musí byť posúdená len vo vzťahu k porušeniam, ktoré Komisia preukázala vo svojom rozhodnutí. Navyše Komisia tým, že žalobkyne penalizovala za ich vyhlásenia týkajúce sa ExxonMobil, porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, pretože aj spoločnosť BP vo svojej žiadosti o zhovievavosť tvrdila, že ExxonMobil sa zúčastnila na karteli.

46      Po štvrté sa žalobkyne domnievajú, že Komisia tým, že spoločnosti KPN odmietla poskytnúť pripomienky ostatných podnikov týkajúce sa doplňujúcich vyhlásení, ktoré poskytli počas vypočúvaní, porušila jej právo na prístup k spisu počas správneho konania. Tieto pripomienky, z ktorých niektoré boli formulované po vypočúvaní v rámci správneho konania, však Komisia použila na účely stanovenia výšky ich pokuty.

47      Komisia odmieta všetky tvrdenia žalobkýň.

 Posúdenie Všeobecným súdom

 O nesprávnom právnom posúdení

48      Žalobkyne sa najskôr domnievajú, že Komisia sa dopustila pochybenia, pokiaľ ide o rozsah jej voľnej úvahy v súvislosti s hodnotou informácií, ktoré podnik dobrovoľne poskytol, na účely určenia rozsahu zníženia jeho pokuty. Tvrdia najmä, že judikatúra, na ktorú sa Komisia odvoláva s cieľom potvrdiť, že disponuje určitou mierou voľnej úvahy a že súdne preskúmanie sa obmedzuje len na zjavne nesprávne posúdenie, bola uplatniteľná iba na ustanovenia oznámenia Komisie o neuložení alebo znížení pokút v prípadoch kartelov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 207, 1996, s. 4, ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 1996“), a nie na ustanovenia oznámenia o spolupráci z roku 2002.

49      Z ustálenej judikatúry týkajúcej sa oznámenia o spolupráci z roku 1996 vyplýva, že spolupráca pri kontrole, ktorá neprekročí rámec povinností podniku podľa článku 11 ods. 4 a 5 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), nie je dôvodom na zníženie pokuty (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Cascades/Komisia, T‑308/94, Zb. s. II‑925, bod 260, a z 10. marca 1992, Solvay/Komisia, T‑12/89, Zb. s. II‑907, body 341 a 342). Takéto zníženie je naopak odôvodnené, pokiaľ podnik poskytol informácie v omnoho väčšom rozsahu, než môže Komisia vyžadovať podľa článku 11 nariadenia č. 17 (rozsudok Cascades/Komisia, už citovaný, body 261 a 262, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2003, Daesang a Sewon Europe/Komisia, T‑230/00, Zb. s. II‑2733, bod 137). Na účely odôvodnenia zníženia výšky pokuty na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 musí konanie podniku uľahčiť úlohu Komisie pozostávajúcu zo zisťovania a sankcionovania porušení pravidiel hospodárskej súťaže a svedčiť o skutočnej vôli spolupracovať. Na jednej strane teda Všeobecnému súdu prislúcha preskúmať, či Komisia prehliadla mieru, v ktorej spolupráca predmetných podnikov prekročila to, čo bolo požadované v súlade s článkom 11 nariadenia č. 17. V tejto súvislosti vykonáva úplné preskúmanie týkajúce sa najmä hraníc povinnosti odpovedať na žiadosti o informácie, ktoré vyplývajú z práva podnikov na obhajobu. Na druhej strane je úlohou Všeobecného súdu overiť, či Komisia vzhľadom na oznámenie o spolupráci z roku 1996 správne posúdila užitočnosť spolupráce na účely preukázania porušenia. V medziach vytýčených uvedeným oznámením disponuje Komisia voľnou úvahou pri hodnotení toho, či jej informácie alebo dokumenty dobrovoľne poskytnuté podnikmi uľahčili úlohu a či je opodstatnené priznať podniku zníženie na základe tohto oznámenia. Toto posúdenie je predmetom obmedzeného súdneho preskúmania (rozsudok Súdneho dvora z 9. júla 2009, Archer Daniels Midland/Komisia, C‑511/06 P, Zb. s. I‑5843, bod 152, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. decembra 2006, Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, T‑259/02 až T‑264/02 a T‑271/02, Zb. s. II‑5169, body 529 až 532, potvrdený Súdnym dvorom v rozsudku z 24. septembra 2009, Erste Group Bank a i./Komisia, C‑125/07 P, C‑133/07 P, C‑135/07 P a C‑137/07 P, Zb. s. I‑8681, bod 249).

50      Žalobkyne neuviedli nijaký argument uvádzajúci dôvody, pre ktoré by miera voľnej úvahy mala byť zúžená na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002. V každom prípade z ustálenej judikatúry vyplýva, že v rámci tohto oznámenia Komisia disponuje voľnou úvahou pri hodnotení, či jej informácie alebo dokumenty dobrovoľne poskytnuté podnikmi uľahčili úlohu a či je opodstatnené priznať podniku zníženie na základe tohto oznámenia, a že toto posúdenie je predmetom obmedzeného súdneho preskúmania (rozsudok Súdu prvého stupňa z 18. decembra 2008, General Química a i./Komisia, T‑85/06, neuverejnený v Zbierke, bod 150).

51      Okrem toho už bolo rozhodnuté, že hoci je Komisia povinná odôvodniť príčiny, pre ktoré sa domnieva, že dôkazy predložené podnikmi v rámci oznámenia o spolupráci z roku 1996 predstavujú prínos odôvodňujúci alebo neodôvodňujúci zníženie uloženej pokuty, podnikom, ktoré by chceli spochybniť rozhodnutie Komisie v tejto súvislosti, naopak prislúcha preukázať, že Komisia by pri absencii takých informácií, ktoré tieto podniky dobrovoľne poskytli, nebola schopná preukázať podstatu porušenia, a teda prijať rozhodnutie ukladajúce pokuty (rozsudok Erste Group Bank a i./Komisia, už citovaný v bode 49 vyššie, bod 297).

52      V rámci uplatnenia oznámenia o spolupráci z roku 1996 súd Únie usúdil, že priznanie zníženia pokuty na základe týchto ustanovení vyžaduje najmä to, aby dotknutý podnik ako prvý poskytol rozhodujúce skutočnosti preukazujúce existencie kartelu, a že hoci v tejto súvislosti tieto skutočnosti nemusia byť nevyhnutne samy osebe dostatočné na dokázanie existencie kartelu, musia byť na tento účel prinajmenšom rozhodujúce. Musí teda ísť nielen o orientačný zdroj vyšetrovaní, ktoré má viesť Komisia, ale aj o dôkazy, ktoré možno priamo použiť ako hlavný dôkazný podklad rozhodnutia konštatujúceho porušenie (rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. marca 2006, BASF/Komisia, T‑15/02, Zb. s. II‑497, body 492, 493, 517, 518, 521, 522, 526 a 568, a Daiichi Pharmaceutical/Komisia, T‑26/02, Zb. s. II‑713, body 150, 156, 157 a 162).

53      Čo sa týka oznámenia o spolupráci z roku 2002, z bodov 7, 21 a 22 vyplýva, že Komisia musí na účely preukázania porušenia posúdiť skutočný prínos každého podniku, pokiaľ ide o kvalitu, ako aj časový harmonogram (bod 7), a že pojem „významná pridaná hodnota“ sa týka rozsahu, v akom poskytnuté dôkazy svojou povahou a úrovňou podrobnosti posilňujú schopnosť Komisie preukázať skutočnosti zakladajúce porušenie. Komisia teda prisudzuje osobitnú hodnotu dôkazom, ktoré jej spolu s ďalšími dôkazmi, ktorými disponuje, umožňujú preukázať existenciu kartelu, alebo dôkazom, ktoré jej umožňujú podporiť už existujúce dôkazy, alebo dôkazom, ktoré by mali priamy vplyv na závažnosť alebo dĺžku trvania kartelu.

54      Žalobkyne sa domnievajú, že Komisia nemala právo potrestať ich z dôvodu, že sa vrátili k svojim vyhláseniam týkajúcim sa účasti ExxonMobil na karteli. Komisia vo svojom rozhodnutí uviedla, že zmena niektorých významných vyhlásení týkajúcich sa účasti ExxonMobil na karteli znížila hodnotu dôkazov, ktoré poskytla KPN, keďže pôvodné vyhlásenia boli zjavne neopodstatnené. Treba pripomenúť, že podľa ustanovení bodu 27 oznámenia o spolupráci z roku 2002 „Komisia zhodnotí konečné postavenie každého podniku, ktorý podal žiadosť o zníženie pokuty, na konci správneho postupu v prijatom rozhodnutí“. Komisia má teda povinnosť na záver správneho konania posúdiť hodnotu informácií poskytnutých podnikom, a preto jej nemožno vytýkať, že v prejednávanom prípade usúdila, že KPN nemohla odmeniť za vyhlásenia, ktoré sa jej zdali rozhodujúce v určitej fáze konania, ale ukázali sa nepoužiteľné v nasledujúcej fáze správneho konania.

55      Z uvedeného vyplýva, že Komisia sa nedopustila nesprávneho právneho posúdenia, na ktoré v rámci tejto časti tohto žalobného dôvodu poukázali žalobkyne, týkajúceho sa stanovenia rozsahu zníženia pokuty priznaného spoločnosti KPN.

 O povinnosti odôvodnenia

56      Povinnosť odôvodnenia musí podľa judikatúry jednak umožniť dotknutému subjektu oboznámiť sa s dôvodmi prijatého opatrenia, aby mohol prípadne brániť svoje práva a preskúmať, či je rozhodnutie dôvodné, a jednak umožniť súdu Únie, aby vykonal preskúmanie zákonnosti, pričom požiadavka odôvodnenia musí byť posúdená vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä vzhľadom na obsah aktu, charakter uvádzaných dôvodov a kontext, v akom bol akt prijatý (rozsudok Súdu prvého stupňa z 13. decembra 2001, Krupp Thyssen Stainless a Acciai speciali Terni/Komisia, T‑45/98 a T‑47/98, Zb. s. II‑3757, bod 129).

57      V predmetnom prípade z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Komisia dostatočne jasne a presne uviedla dôvody, pre ktoré sa rozhodla priznať spoločnosti KPN 30 % zníženie pokuty. Komisia totiž uviedla, že KPN bola v poradí druhým podnikom, ktorý sa na ňu obrátil, že dôkazy, ktoré jej poskytla, jej umožnili posilniť schopnosť preukázať porušenie, že najneskôr ku dňu poskytnutia týchto informácií ukončila svoju účasť na karteli, ale takisto uviedla, že žiadosť KPN o zhovievavosť bola podaná viac ako jedenásť mesiacov kontrolách, ktoré vykonala na mieste, že niektoré dôkazy, ktoré KPN neskôr predložila, jej už poskytli iné podniky a že KPN sa vrátila k pôvodným vyhláseniam týkajúcim sa účasti ExxonMobil na porušení (odôvodnenia 382 až 385 napadnutého rozhodnutia). Vzhľadom na kontext, v akom bolo prijaté napadnuté rozhodnutie, Všeobecný súd usudzuje, že Komisia mu umožnila vykonať preskúmanie zákonnosti a že žalobkyniam umožnila oboznámiť sa s dôvodmi prijatého opatrenia, aby mohli prípadne brániť svoje práva a preskúmať, či bolo rozhodnutie dôvodné.

58      Toto tvrdenie musí byť preto zamietnuté ako nedôvodné.

 O zjavne nesprávnom posúdení

59      Predovšetkým treba pripomenúť, že podľa ustanovení bodu 23 písm. b) druhého odseku oznámenia o spolupráci z roku 2002 „s cieľom určiť úroveň zníženia v rámci každého z týchto pásiem [od 0 do 50 %] Komisia zohľadní čas, kedy bol predložený dôkaz spĺňajúci podmienku v bode 21, a rozsah, do ktorého predstavuje pridanú hodnotu“. Tieto ustanovenia spresňujú, že Komisia „môže tiež zohľadniť rozsah a kontinuitu akejkoľvek spolupráce poskytovanej podnikom po dátume jeho predloženia“. V bode 7 tohto oznámenia sa tiež uvádza, že „akékoľvek zníženie pokuty musí odrážať skutočný prínos podniku, pokiaľ ide o kvalitu a časový harmonogram pre stanovenie porušenia Komisiou“.

60      Treba posúdiť, či sa Komisia tým, že priznala spoločnosti KPN 30 % zníženie pokuty na základe týchto ustanovení, dopustila zjavne nesprávneho posúdenia. Komisia uviedla, že na jednej strane zohľadnila skutočnosť, že KPN bola v poradí druhým podnikom, ktorý sa na ňu obrátil, že dôkazy, ktoré jej poskytla, jej umožnili posilniť schopnosť preukázať porušenie a že najneskôr ku dňu poskytnutia týchto informácií KPN ukončila svoju účasť na karteli, ale na druhej strane zohľadnila aj skutočnosť, že táto žiadosť o zhovievavosť bola podaná viac ako jedenásť mesiacov kontrolách, ktoré vykonala na mieste, a zaslaní prvej žiadosti o informácie, že niektoré dôkazy, ktoré KPN neskôr predložila, jej už poskytli iné podniky a že KPN sa vrátila k pôvodným vyhláseniam týkajúcim sa účasti ExxonMobil na porušení (odôvodnenia 382 až 385 napadnutého rozhodnutia).

61      Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa obmedzenia zníženia pokuty uloženej spoločnosti KPN z dôvodu, že jej žiadosť o zhovievavosť bola podaná jedenásť mesiacov po neohlásených kontrolách a zaslaní prvej žiadosti o informácie, treba pripomenúť, že oznámenie o spolupráci z roku 2002 síce nestanovuje nijakú konkrétnu lehotu na podanie žiadosti o zhovievavosť, avšak ako skutočnosť, ktorá je rozhodujúca na zníženie pokuty, uvádza dátum, ku ktorému boli poskytnuté dôkazy. Hoci jedenásťmesačná lehota nemôže predstavovať dôvod, ktorý by bránil podaniu takej žiadosti, Komisia túto lehotu môže zohľadniť pri stanovení rozsahu zníženia pokuty (rozsudok General Química a i./Komisia, už citovaný v bode 50 vyššie, bod 147). Okrem toho súd Únie v rámci oznámenia o spolupráci z roku 1996, ktoré však v oddiele D neobsahuje nijaký konkrétny údaj týkajúci sa zohľadnenia dátumu poskytnutia informácií, usúdil, že Komisia mohla pri stanovení miery zníženia zohľadniť skutočnosť, že podnik spolupracoval až po tom, ako mu Komisia zaslala žiadosť o informácie, a teda skutočnosť, či bola žiadosť o zhovievavosť podaná spontánne (rozsudok Roquette Frères/Komisia, už citovaný v bode 43 vyššie, bod 266).

62      Spoločnosť KPN v tomto prípade podala svoju žiadosť o zhovievavosť až 12. septembra 2003, zatiaľ čo Komisia vykonala neohlásené kontroly 1. a 2. septembra 2002 a zaslala jej svoju prvú žiadosť o informácie 30. júna 2003. Okolnosť, podľa ktorej bola vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Roquette Frères/Komisia, už citovaný v bode 61 vyššie, jedinou odpoveďou na žiadosť o informácie žiadosť podniku o zhovievavosť, zatiaľ čo v tomto prípade KPN predložila žiadosť o zhovievavosť a následne svoju odpoveď na žiadosť o informácie, o ktorej zohľadnenie v rámci žiadosti o zhovievavosť navyše požiadala Komisiu, neumožňuje vylúčiť uplatnenie tejto judikatúry. Napokon KPN nepredložila nijaký dôkaz umožňujúci zistiť dôvody, pre ktoré nechala uplynúť jedenásťmesačnú lehotu pred podaním žiadosti o zhovievavosť, akými sú napríklad ťažkosti, ktoré sa vyskytli počas vnútorného vyšetrovania.

63      Po druhé treba posúdiť, či sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia tým, že obmedzila rozsah zníženia pokuty uloženej spoločnosti KPN z dôvodu, že hodnota dôkazov, ktoré KPN predložila 16. septembra, 1. a 9. októbra 2003, bola oslabená vyhláseniami, ktoré predtým poskytli podniky Nynas a Total.

64      Zo spisu vyplýva, že KPN bola v poradí druhým podnikom, ktorý 12. septembra 2003 poskytol Komisii informácie na základe oznámenia z roku 2002, a že tieto informácie predstavovali významnú pridanú hodnotu. Čakala však až do 16. septembra 2003, aby poskytla doplňujúce informácie, a hoci ju Komisia 19. septembra varovala pred odkladaním plánovaných rozhovorov so zamestnancami, ktorí sa priamo podieľali na karteli, tieto rozhovory sa uskutočnili až 1. a 9. októbra 2003. V tomto období však Total 13. septembra 2003 a následne Nynas 2. októbra 2003 poskytli Komisii viaceré informácie vo svojich odpovediach na prvú žiadosť o informácie.

65      Čo sa týka zníženia pokuty v rámci použitého pásma, súd Únie sa domnieva, že Komisia zohľadňuje nielen rozsah pridanej hodnoty predložených dôkazov, ale aj deň, ku ktorému boli uvedené dôkazy spĺňajúce podmienky uvedené v bode 21 oznámenia o spolupráci z roku 2002 poskytnuté. Komisia tak musí zohľadniť okolnosť, že niektoré dôkazy boli predložené po tom, ako ďalší adresáti poskytli významné dôkazy, čím sa znižuje ich pridaná hodnota (rozsudok General Química a i./Komisia, už citovaný v bode 61 vyššie, bod 147).

66      Komisia sa v tomto prípade teda nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď zohľadnila skutočnosť, že hoci jej dôkazy, ktoré KPN poskytla v októbri 2003, poslúžili na účely opísania porušenia, nepriniesli jej nové rozhodujúce informácie vzhľadom na informácie, ktoré medzičasom poskytli dva ďalšie podniky.

67      Po tretie treba napokon posúdiť, či sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď počas vypočúvaní dospela k záveru, že zamestnanci spoločnosti KPN sa vrátili k svojim vyhláseniam, hoci sa údajne obmedzili len na ich objasnenie, pričom spresnili, že disponovali iba nepriamymi dôkazmi o účasti ExxonMobil na porušení a nikdy netvrdili, že majú priame dôkazy o tejto účasti.

68      Z písomných podaní účastníkov konania vyplýva, že KPN vo svojom vyhlásení z 12. septembra 2003 jednoznačne uviedla, že „po skončení týchto stretnutí sa v rámci bilaterálnych stykov s ostatnými dodávateľmi… samotná spoločnosť ExxonMobil informovala o výsledkoch stretnutí“ a že pokiaľ vie, „ExxonMobil začala tieto dohody uplatňovať“. Bývalý zamestnanec KPN vo svojom ústnom vyhlásení z 9. októbra 2003 takisto uviedol, že hoci sa ExxonMobil nezúčastňovala na stretnutiach od roku 1994 alebo 1995, naďalej sa informovala o výsledkoch týchto stretnutí a postupovala v súlade s rozhodnutiami vyplývajúcimi z týchto rozhodnutí (pozri body 208 až 211 oznámenia o výhradách). Komisia v podstate vychádzala z týchto vyhlásení (ako aj z vyhlásení spoločnosti Nynas) pri rozhodnutí, že spoločnosti ExxonMobil zašle oznámenie o výhradách. V nadväznosti na spochybnenie týchto skutočností ostatnými účastníkmi počas vypočúvania, ktoré sa uskutočnilo 15. a 16. júna 2005, sa však KPN vrátila k svojim vyhláseniam z 28. júna 2005, najmä tým, že poskytla vyhlásenie toho istého bývalého zamestnanca, v ktorom sa uvádzalo, že účasť ExxonMobil bola len jeho domnienkou a že nedisponuje nijakým dôkazom.

69      Z týchto dokumentov vyplýva, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď usúdila, že KPN zmenila svoje stanovisko týkajúce sa účasti ExxonMobil na porušení a že nejde iba o spresnenia jej pôvodných vyhlásení.

70      Vzhľadom na všetky uvedené úvahy Všeobecný súd na záver usudzuje, že Komisia sa nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď obmedzila rozsah zníženia pokuty uloženej spoločnosti KPN na 30 %.

 O zásade rovnosti zaobchádzania

71      Žalobkyne uviedli v štádiu repliky doplňujúci argument, ktorý sa zakladá na porušení zásady rovnosti so spoločnosťou BP, prostredníctvom ktorého poukazujú na to, že Komisia ich nemala penalizovať za zmenu ich vyhlásení týkajúcich sa ExxonMobil.

72      Treba však pripomenúť, že zásada rovnosti zaobchádzania je porušená iba vtedy, ak sa s porovnateľnými situáciami zaobchádza odlišne alebo ak sa s odlišnými situáciami zaobchádza rovnako (rozsudok Raiffeisen Zentralbank Österreich a i./Komisia, už citovaný v bode 49 vyššie, bod 533), a že Komisia túto zásadu neporušuje, keď možno rozdielne zaobchádzanie pripísať neporovnateľnej miere spolupráce, a to najmä v rozsahu, v akom pozostávala z poskytnutia rôznych informácií, poskytnutia týchto informácií v rôznych štádiách správneho konania alebo za odlišných okolností (rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. decembra 2005, Brouwerij Haacht/Komisia, T‑48/02, Zb. s. II‑5259, body 108 a 109).

73      Keďže BP bola v súlade ustanoveniami bodu 8 oznámenia o spolupráci z roku 2002 prvým podnikom, ktorý poskytol dôkazy umožňujúce Komisii prijať rozhodnutie o nariadení neohlásených kontrol, nenachádza sa v tomto prípade vôbec v rovnakej situácii ako KPN. Oznámenie o spolupráci z roku 2002 totiž stanovuje, že prvému podniku sa prizná úplné oslobodenie od pokút, ale vôbec neupravuje možnosť toto oslobodenie od pokút meniť. Nie je preto nevyhnutné určiť, či BP, tak ako žalobkyne, zmenila svoje vyhlásenia týkajúce sa ExxonMobil.

 O práve na obhajobu

74      Zo spisu vyplýva, že počas toho, ako Komisia 15. a 16. júna 2005 vypočúvala všetky dotknuté spoločnosti, viaceré z nich spochybnili vierohodnosť vyhlásení KPN týkajúcich sa ExxonMobil a Wintershall. Keďže KPN nebola schopná reagovať na tieto spochybnenia počas vypočúvania, úradník poverený vypočúvaním ju požiadal o potvrdenie a objasnenie jej stanoviska v lehote ôsmich dní. KPN preto zaslala Komisii nové vyhlásenia svojich dvoch zamestnancov z 28. a 30. júna 2005, v ktorých títo zamestnanci najmä spresnili, že nedisponujú nijakým priamym dôkazom o účasti ExxonMobil na karteli a že išlo len o domnienku. Tieto spresnenia boli oznámené všetkým účastníkom vypočúvania, pričom vyvolali viaceré reakcie.

75      Dňa 8. februára 2006 KPN požiadala Komisiu, aby ju informovala v prípade, že by niektoré z týchto reakcií mohli ovplyvniť vierohodnosť jej tvrdení a v dôsledku toho aj rozsah zníženia pokuty. Dňa 23. marca 2006 oznámila Komisia spoločnosti KPN iba to, že rozhodnutie o jej žiadosti o zhovievavosť bude prijaté až po skončení správneho konania. KPN požiadala 19. apríla 2006 úradníka Komisie povereného vypočúvaním, aby jej sprístupnil znenia písomných pripomienok ostatných podnikov, ktoré nemajú dôverný charakter a ktoré by mohli spochybniť vierohodnosť dôkazov, ktoré poskytla, a ovplyvniť jej možnosť uplatniť ustanovenia oznámenia o spolupráci z roku 2002. Dňa 26. apríla 2006 úradník poverený vypočúvaním odmietol vyhovieť tejto žiadosti, pričom uviedol, že podniku by poskytol prístup k dokumentom, ktoré po vypočúvaní predložili ďalšie podniky, iba vtedy, ak by sa ich Komisia rozhodla použiť vo svojom rozhodnutí v jeho neprospech, čo v prejednávanej veci nie je prípad pripomienok predložených ostatnými podnikmi po vypočúvaní, ktoré nezohrávali nijakú úlohu pri posúdení jej spolupráce. Napokon 12. mája 2006 KPN Komisii spresnila, že žiadala o prístup ku všetkým dokumentom týkajúcim sa vierohodnosti jej vyhlásení, a nie iba k dokumentom z obdobia po vypočúvaní. Komisia jej žiadosti nevyhovela.

–       Všeobecné zásady týkajúce sa prístupu k dokumentom z obdobia po oznámení výhrad

76      V súlade s ustanoveniami článku 27 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) „pred prijatím rozhodnutí podľa článkov 7, 8, 23 a 24 ods. 2 poskytne Komisia podnikom alebo združeniam podnikov, proti ktorým smeruje konanie Komisie, možnosť byť vypočutí v záležitostiach, voči ktorým má Komisia námietky“, a „Komisia svoje rozhodnutia založí len na námietkach, ku ktorým sa príslušné strany mohli vyjadriť“. V článku 27 ods. 2 toho istého nariadenia sa okrem iného uvádza, že „právo príslušných strán na obhajobu sa v konaniach plne rešpektuje“, že „[tieto strany] majú právo na prístup k dokumentácii Komisie, s výhradou oprávnených záujmov podnikov pri ochrane ich obchodného tajomstva“ a že „právo na prístup k dokumentácii sa nevzťahuje na dôverné informácie a interné dokumenty Komisie alebo orgánov hospodárskej súťaže členských štátov“. Komisia v bode 8 svojho oznámenia o pravidlách prístupu k dokumentácii v prípadoch podľa článkov 81 [ES] a 82 [ES], článkov 53, 54 a 57 Zmluvy o EHP a nariadenia Rady (ES) č. 139/2004 (Ú. v. EÚ C 325, 2005, s. 7) vymedzuje „dokumentáciu Komisie“ ako „všetk[y] dokument[y], ktoré boli získané, vypracované a/alebo zhromaždené Generálnym riaditeľstvom Komisie pre hospodársku súťaž počas vyšetrovaní“. V bode 27 tohto oznámenia Komisia spresňuje, že „prístup k dokumentácii bude umožnený na základe žiadosti a normálne pri jednej príležitosti po predložení [jej] námietok… stranám s cieľom zabezpečenia princípu rovnosti prostriedkov a ochrany svojich práva na obhajobu“, že „ako všeobecné pravidlo preto platí, že nie je povolený prístup k odpovediam iných strán na [jej] námietky“, že „strane sa však povolí prístup k dokumentom získaným po oznámení námietok v neskoršej fáze správneho postupu, ak takéto dokumenty tvoria nový dôkaz – obviňujúceho a vinu zbavujúceho charakteru – týkajúci sa obvinení voči tejto strane v prehľade [jej] námietok“, a že „toto sa deje najmä v prípadoch, v ktorých sa Komisia mieni opierať o nové dôkazy“.

77      Podľa článku 12 nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. EÚ L 123, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81), „Komisia poskytne stranám, ktorým adresuje vyhlásenie o námietkach, príležitosť rozviesť svoje argumenty v rámci ústneho vypočutia, pokiaľ o to strany vo svojich písomných podaniach požiadajú“.

78      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že dodržanie práva na obhajobu v každom konaní, ktoré môže viesť k uloženiu sankcií, najmä pokút alebo penále, predstavuje základnú zásadu práva Únie, ktorú treba dodržať aj v správnom konaní (rozsudky Súdneho dvora z 13. februára 1979, Hoffmann-La Roche/Komisia, 85/76, Zb. s. 461, bod 9, a z 2. októbra 2003, ARBED/Komisia, C‑176/99 P, Zb. s. I‑10687, bod 19). V tejto súvislosti nariadenie č. 1/2003 stanovuje zaslanie oznámenia o výhradách účastníkom konania, ktoré musí jasne uvádzať všetky základné skutočnosti, z ktorých Komisia v tomto štádiu konania vychádza. Takéto oznámenie o výhradách predstavuje procesnú záruku uplatňujúcu základnú zásadu práva Únie, ktorá vyžaduje dodržanie práva na obhajobu v každom konaní (rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2009, Papierfabrik August Koehler a i./Komisia, C‑322/07 P, C‑327/07 P a C‑338/07 P, Zb. s. I‑7191, body 34 a 35).

79      Treba pripomenúť, že cieľom práva na prístup k spisu vo veciach hospodárskej súťaže je najmä umožniť osobám, ktorým je oznámenie o výhradách určené, aby sa oboznámili s dôkazmi uvedenými v spise Komisie, aby sa na základe nich mohli vecne vyjadriť k záverom, ku ktorým Komisia dospela vo svojom oznámení o výhradách. Prístup k spisu teda vyplýva z procesných záruk určených na ochranu práva na obhajobu a osobitne na zabezpečenie účinného vykonávania práva byť vypočutý (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2003, Atlantic Container Line a i./Komisia, T‑191/98, T‑212/98 až T‑214/98, Zb. s. II‑3275, bod 334 a tam citovanú judikatúru). Právo na prístup k spisu znamená, že Komisia musí dotknutému podniku umožniť, aby preskúmal všetky písomnosti vo vyšetrovacom spise, ktoré môžu byť relevantné na jeho obhajobu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 2. októbra 2003, Corus UK/Komisia, C‑199/99 P, Zb. s. I‑11177, bod 125, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. júna 1995, Solvay/Komisia, T‑30/91, Zb. s. II‑1775, bod 81). Ide o písomnosti svedčiace v prospech, ako aj v neprospech, s výnimkou obchodných tajomstiev iných podnikov, interných dokumentov Komisie a iných dôverných informácií (rozsudky Súdneho dvora Hoffmann-La Roche/Komisia, už citovaný v bode 78 vyššie, body 9 a 11, a zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia, C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, Zb. s. I‑123, bod 68).

80      Podľa ustálenej judikatúry je dotknutý podnik informovaný o všetkých podstatných skutkových okolnostiach, o ktoré sa Komisia v tejto fáze konania opiera, až na začiatku kontradiktórnej fázy správneho konania prostredníctvom oznámenia o výhradách. Odpoveď ostatných účastníkov konania na oznámenie o výhradách preto v zásade nie je zahrnutá medzi písomnosti vo vyšetrovacom spise, do ktorých môžu účastníci konania nahliadnuť (rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2009, Hoechst/Komisia, T‑161/05, Zb. s. II‑3555, bod 163). Napriek tomu, ak chce Komisia vychádzať z časti odpovede na oznámenie o výhradách alebo z dokumentu pripojeného k takej odpovedi, aby preukázala existenciu porušenia v konaní podľa článku 81 ods. 1 ES, ostatným subjektom, ktorých sa toto konanie týka, sa musí umožniť, aby sa k takému dôkazu vyjadrili (pozri rozsudky Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, nazývaný „Cement“, T‑25/95, T‑26/95, T‑30/95 až T‑32/95, T‑34/95 až T‑39/95, T‑42/95 až T‑46/95, T‑48/95, T‑50/95 až T‑65/95, T‑68/95 až T‑71/95, T‑87/95, T‑88/95, T‑103/95 a T‑104/95, Zb. s. II‑491, bod 386, a z 27. septembra 2006, Avebe/Komisia, T‑314/01, Zb. s. II‑3085, bod 50 a tam citovanú judikatúru).

81      Aby bolo zaručené dodržiavanie práva na obhajobu počas celého správneho konania, treba tiež prijať názor, že ak chce Komisia vychádzať z dokumentu, ktorý bol predložený po zaslaní oznámenia o výhradách a takisto po vypočúvaní a ktorý môže ovplyvniť výšku pokuty uloženej podniku v konečnom rozhodnutí, musí sa tomuto podniku umožniť, aby sa k takému dôkazu vyjadril. Môže ísť najmä o dokument, ktorý má vplyv na uplatnenie oznámenia o spolupráci z roku 2002 v prípade uvedeného podniku.

82      Navyše podľa ustálenej judikatúry týkajúcej sa prístupu k správnemu spisu pred oznámením o výhradách je neoznámenie dokumentu porušením práva na obhajobu iba vtedy, ak dotknutý podnik preukáže jednak, že Komisia z tohto dokumentu vychádzala na podporu svojej výhrady týkajúcej sa existencie porušenia (rozsudky Súdneho dvora z 9. novembra 1983, Michelin/Komisia, 322/81, Zb. s. 3461, body 7 a 9, a Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 79 vyššie, bod 71), a jednak, že táto výhrada mohla byť preukázaná len odkazom na uvedený dokument (rozsudky Súdneho dvora z 25. októbra 1983, AEG‑Telefunken/Komisia, 107/82, Zb. s. 3151, body 24 až 30, a Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 79 vyššie, bod 71; rozsudok z 29. júna 1995, Solvay/Komisia, už citovaný v bode 79 vyššie, bod 58). Súdny dvor v tejto súvislosti rozlišuje medzi dokumentmi v neprospech a dokumentmi v prospech účastníka konania. Pokiaľ ide o usvedčujúci dokument, prináleží dotknutému podniku, aby preukázal, že výsledok, ku ktorému dospela Komisia, by bol odlišný, ak by bol tento dokument vylúčený. Naproti tomu, pokiaľ ide o neoznámenie dokumentu, ktorý je v jeho prospech, dotknutý podnik musí iba preukázať, že toto nesprístupnenie mohlo na jeho úkor ovplyvniť priebeh konania a obsah rozhodnutia Komisie (rozsudok Aalborg Portland a i./Komisia, už citovaný v bode 79 vyššie, body 73 a 74). Toto rozlišovanie platí aj v prípade dokumentov z obdobia po oznámení o výhradách (rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. septembra 2006, Jungbunzlauer/Komisia, T‑43/02, Zb. s. II‑3435, body 351 až 359).

83      Čo sa týka dokumentu, ktorý môže ovplyvniť výšku pokuty, ktorú Komisia uložila vo svojom konečnom rozhodnutí, dotknutému podniku tiež prináleží, aby preukázal, že výsledok, ku ktorému dospela Komisia, by bol odlišný, ak by bol tento dokument vylúčený.

–       Uplatnenie v predmetnom prípade

84      V predmetnom prípade zo spisu vyplýva, že žalobkyne sa domnievajú, že by mali mať prístup k pripomienkam ostatných podnikov týkajúcim sa vierohodnosti dôkazov, ktoré poskytli zamestnanci spoločnosti KPN, a najmä k doplňujúcim vyhláseniam, ktoré títo zamestnanci poskytli po vypočúvaní.

85      Žalobkyne sa však obmedzili len na všeobecné a čisto špekulatívne tvrdenie, že nesprístupnenie predmetných dokumentov mohlo ovplyvniť rozhodnutie Komisie týkajúce sa rozsahu zníženia pokuty a že výsledok, ku ktorému dospela Komisia, by bol odlišný, ak by boli tieto dokumenty vylúčené. Žalobkyne neposkytli nijaký konkrétny údaj, ktorý by mohol predstavovať počiatočný dôkaz v tomto zmysle.

86      Okrem toho treba zdôrazniť, že Komisia sa na účely stanovenia rozsahu zníženia pokuty priznaného žalobkyniam iba obmedzila na zohľadnenie skutočnosti, že KPN zmenila niektoré svoje vyhlásenia týkajúce sa ExxonMobil, a nespomenula nijakú reakciu iného podniku v súvislosti s vierohodnosťou vyhlásení spoločnosti KPN (odôvodnenie 385 napadnutého rozhodnutia).

87      Treba preto dospieť k záveru, že žalobkyne nepreukázali, že by Komisia na účely stanovenia rozsahu zníženia pokuty priznaného na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 vychádzala z pripomienok podnikov týkajúcich sa vierohodnosti dôkazov poskytnutých spoločnosťou KPN. Z tohto dôvodu sa žalobkyne nemôžu odvolávať na nesprístupnenie predmetných dokumentov.

88      Preto je potrebné zamietnuť tvrdenie založené na protiprávnom odmietnutí poskytnutia prístupu k spisu a porušení práva na obhajobu.

89      Z uvedených skutočností vyplýva, že žaloba musí byť zamietnutá v celom rozsahu.

 O trovách

90      Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyne vo veci nemali úspech, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu trov konania v súlade s návrhmi Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)

rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Kuwait Petroleum Corp., Kuwait Petroleum International Ltd a Kuwait Petroleum (Nederland) BV sú povinné nahradiť trovy konania.

Jaeger

Wahl

Soldevila Fragoso

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 27. septembra 2012.

Podpisy

Obsah


Skutkové okolnosti

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

1.  O porušení bodu 23 písm. b) posledného odseku oznámenia o spolupráci z roku 2002

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

2.  O úrovni zníženia pokuty

Tvrdenia účastníkov konania

Posúdenie Všeobecným súdom

O nesprávnom právnom posúdení

O povinnosti odôvodnenia

O zjavne nesprávnom posúdení

O zásade rovnosti zaobchádzania

O práve na obhajobu

–  Všeobecné zásady týkajúce sa prístupu k dokumentom z obdobia po oznámení výhrad

–  Uplatnenie v predmetnom prípade

O trovách


* Jazyk konania: angličtina.