Language of document : ECLI:EU:C:2017:131

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

zo 16. februára 2017 (*)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Duševné vlastníctvo – Smernica 2006/115/ES – Článok 8 ods. 3 – Výhradné právo vysielacích organizácií – Verejné šírenie – Miesta prístupné verejnosti za vstupné – Šírenie vysielaní prostredníctvom televíznych prijímačov umiestnených v hotelových izbách“

Vo veci C‑641/15,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň, Rakúsko) z 24. novembra 2015 a doručený Súdnemu dvoru 2. decembra 2015, ktorý súvisí s konaním:

Verwertungsgesellschaft Rundfunk GmbH

proti

Hettegger Hotel Edelweiss GmbH,

SÚDNY DVOR (druhá komora),

v zložení: predseda druhej komory M. Ilešič, sudcovia A. Prechal, A. Rosas, C. Toader a E. Jarašiūnas (spravodajca),

generálny advokát: M. Szpunar,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–        Verwertungsgesellschaft Rundfunk GmbH, v zastúpení: S. Korn, Rechtsanwalt,

–        Hettegger Hotel Edelweiss GmbH, v zastúpení: G. Kucsko, Rechtsanwalt,

–        poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–        Európska komisia, v zastúpení: T. Scharf a J. Samnadda, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 25. októbra 2016,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 8 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (Ú. v. EÚ L 376, 2006, s. 28).

2        Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi organizáciou Verwertungsgesellschaft Rundfunk GmbH a spoločnosťou Hettegger Hotel Edelweiss GmbH vo veci šírenia televíznych a rozhlasových vysielaní danou spoločnosťou prostredníctvom televíznych prijímačov umiestnených v jej hotelových izbách.

 Právny rámec

 Medzinárodné právo

3        Medzinárodný dohovor o ochrane výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a vysielacích organizácií, podpísaný v Ríme 26. októbra 1961 (ďalej len „Rímsky dohovor“), ktorý vo svojom článku 13 upravuje minimálnu ochranu rozhlasových organizácií, stanovuje:

„Rozhlasové organizácie [vysielacie organizácie – neoficiálny preklad] majú právo povoliť alebo zakázať

d)      verejný prednes svojich televíznych programov, ak taký prednes je na miestach prístupných verejnosti za vstupné; ponecháva sa vnútornému zákonodarstvu štátu, kde sa žiada o ochranu tohto práva, aby určilo podmienky jeho výkonu.“

 Právo Únie

4        Článok 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230) stanovuje:

„Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.“

5        Odôvodnenie 7 smernice 2006/115 uvádza:

„Právne predpisy členských štátov by mali byť upravené tak, aby neboli v rozpore s medzinárodnými zmluvami, na ktorých je založené autorské právo a súvisiace práva vo väčšine členských štátov.“

6        Podľa odôvodnenia 16 tejto smernice:

„Členské štáty by mali mať možnosť ustanoviť širšiu ochranu pre majiteľov práv súvisiacich s autorským právom, ako sa vyžaduje v ustanoveniach tejto smernice pre oblasť verejného vysielania a spravodajstva.“

7        Článok 8 uvedenej smernice stanovuje:

„1.      Členské štáty ustanovia výhradné práva výkonných umelcov povoliť alebo zakázať bezdrôtové vysielanie a verejné šírenie ich výkonov, s výnimkou prípadu, keď výkon je sám už výkonom vysielaným alebo keď sa uskutočňuje zo záznamu.

2.      Členské štáty ustanovia právo na zabezpečenie platby jedinej primeranej odmeny zo strany používateľa, ak je použitý zvukový záznam vydaný na obchodné účely alebo rozmnoženiny takéhoto zvukového záznamu[,] k bezdrôtovému vysielaniu alebo akémukoľvek inému verejnému šíreniu, a na zabezpečenie toho, aby sa táto odmena rozdelila medzi príslušných výkonných umelcov a výrobcov zvukových záznamov. členské štáty môžu, ak nie je dohoda medzi výkonnými umelcami a výrobcami zvukových záznamov, ustanoviť podmienky, za ktorých sa táto odmena medzi nimi delí.

3.      Členské štáty ustanovia pre vysielacie organizácie výhradné právo povoliť alebo zakázať bezdrôtový prenos ich vysielania, ako aj verejné šírenie ich vysielaní, ak sa takéto šírenie uskutoční na miestach prístupných verejnosti oproti zaplateniu vstupného [za vstupné – neoficiálny preklad].“

 Rakúske právo

8        § 76a Urheberrechtsgesetz (autorský zákon, ďalej len „UrhG“), nazvaný „Rozhlasové a televízne vysielania“, ktorého cieľom je prebrať článok 8 ods. 3 smernice 2006/115, stanovuje:

„1.      Kto prenáša zvuky alebo obrazy prostredníctvom vysielania alebo podobným spôsobom (§ 17, vysielajúca organizácia) má výhradné právo, s obmedzeniami stanovenými zákonom, simultánne šíriť vysielanie cez iné vysielacie zariadenie a používať ho na sprístupňovanie verejnosti v zmysle § 18 ods. 3 na miestach prístupných verejnosti za vstupné…

…“

 Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

9        Verwertungsgesellschaft Rundfunk je organizácia pre kolektívnu správu autorských práv a nositeľmi daných práv sú početné organizácie sídliace na území Rakúskej republiky alebo sídliace v iných členských štátoch. Táto organizácia je poverená vykonávať niektoré práva duševného vlastníctva prináležiace ich nositeľom práv, predovšetkým v prípade verejného šírenia prostredníctvom vysielania.

10      Hettegger Hotel Edelweiss, spoločnosť založená podľa rakúskeho práva, prevádzkuje hotel Edelweiss nachádzajúci sa v Großarl (Rakúsko), ktorý má televízne káblové pripojenie, pomocou ktorého simultánne, v nezmenenej podobe a integrálne káblovo prenáša do televíznych prijímačov umiestnených v hotelových izbách rôzne televízne a rozhlasové programy, vrátane programov vyrobených a šírených nositeľmi práv, ktorých zastupuje Verwertungsgesellschaft Rundfunk.

11      Verwertungsgesellschaft Rundfunk podala na Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň, Rakúsko) žalobu, ktorou na jednej strane žiada, aby ju Hettegger Hotel Edelweiss informovala o rozhlasových a televíznych programoch, ktoré môže prijímať, a o počte dotknutých hotelových izieb, a na druhej strane sa domáha zaplatenia náhrady škody spolu s úrokmi.

12      Verwertungsgesellschaft Rundfunk na tomto súde uvádza, že Hettegger Hotel Edelweiss tým, že na jej hotelových izbách dáva k dispozícii televízne prijímače a prostredníctvom nich šíri televízne a rozhlasové vysielanie, uskutočňuje akt verejného šírenia v zmysle § 76a UrhG a článku 8 ods. 3 smernice 2006/115. Podľa nej treba cenu za izbu považovať za vstupné v zmysle týchto ustanovení, pretože ponuka televízie v hoteli ovplyvňuje túto cenu. Z tohto dôvodu tvrdí, že toto verejné šírenie vysielaní ňou zastupovaných nositeľov práv má podliehať povoleniu uvedených nositeľov, ako aj zaplateniu odplaty.

13      Hettegger Hotel Edelweiss s týmito tvrdeniami nesúhlasí a argumentuje, že verejné šírenie v zmysle § 76a UrhG predpokladá šírenie na miestach prístupných verejnosti po zaplatení vstupného a že tento výraz znamená vstupné požadované špeciálne za toto šírenie. Z tohto dôvodu podľa nej cenu, ktorú má klient zaplatiť za prenocovanie, nemožno považovať za vstupné.

14      Vnútroštátny súd sa domnieva, že výklad článku 8 ods. 3 smernice 2006/115 je potrebný pre rozhodnutie vo veci samej a že tento výklad nie je taký jednoznačný, že neponecháva priestor pre odôvodnené pochybnosti.

15      Za týchto okolností Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Je naplnená skutková podstata pojmu ‚za vstupné‘ v článku 8 ods. 3 smernice 2006/115, ak

–        v jednotlivých izbách hotela sú k dispozícii televízne prijímače a prevádzkovateľ hotelového zariadenia prostredníctvom nich sprístupňuje rôzne televízne a rozhlasové vysielania (ďalej len ‚TV na hotelovej izbe‘) a

–        prevádzkovateľ hotelového zariadenia za používanie izby (s ‚TV na hotelovej izbe‘) požaduje odplatu za izbu za noc (ďalej len ‚cena za izbu‘), ktorá zahŕňa aj používanie televízneho prijímača a tým sledovanie televíznych a rozhlasových programov vysielaných cez TV?“

 O prejudiciálnej otázke

16      Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 8 ods. 3 smernice 2006/115 vykladať v tom zmysle, že šírenie televíznych a rozhlasových vysielaní prostredníctvom televíznych prijímačov umiestnených v hotelových izbách predstavuje šírenie uskutočnené na mieste prístupnom verejnosti za vstupné.

17      Treba pripomenúť, že v rozsudku zo 7. decembra 2006, SGAE (C‑306/05, EU:C:2006:764, body 47 a 54), Súdny dvor rozhodol, že poskytovanie signálu klientom hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov umiestnených v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 a že súkromná povaha izieb takéhoto zariadenia nebráni tomu, aby sa prenos diela prostredníctvom takéhoto prístroja považoval za verejný prenos v zmysle tohto ustanovenia.

18      V súvislosti so smernicou 2006/115, ktorej výklad sa požaduje, Súdny dvor v rozsudku z 15. marca 2012, Phonographic Performance (Ireland) (C‑162/10, EU:C:2012:141, bod 47), zároveň rozhodol, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša vysielaný signál, uskutočňuje verejné šírenie v zmysle článku 8 ods. 2 tejto smernice.

19      Pretože pojmy používané v týchto smerniciach majú ten istý význam, iba žeby normotvorca Európskej únie vyjadril odlišnú vôľu (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. októbra 2011, Football Association Premier League a i., C‑403/08 a C‑429/08, EU:C:2011:631, bod 188, ako aj z 31. mája 2016, Reha Training, C‑117/15, EU:C:2016:379, bod 33), poskytovanie signálu prostredníctvom televíznych a rozhlasových prijímačov umiestnených v hotelových izbách takisto predstavuje, ako uviedol generálny advokát v bode 16 svojich návrhov, verejné šírenie vysielaní vysielacích organizácií v zmysle článku 8 ods. 3 smernice 2006/115.

20      Na rozdiel predovšetkým od výhradného práva výkonných umelcov upraveného v článku 8 ods. 1 smernice 2006/115 a práva výrobcov zvukových záznamov upraveného v článku 8 ods. 2 smernice 2006/115, výhradné právo vysielacích organizácií upravené v odseku 3 tohto článku sa obmedzuje na prípad verejného šírenia na miestach prístupných verejnosti za vstupné.

21      V súvislosti s výkladom pojmu „miesto prístupné verejnosti za vstupné“ treba uviesť, že z odôvodnenia 7 smernice 2006/115 vyplýva, že cieľom tejto smernice je harmonizovať právne predpisy členských štátov tak, aby neboli v rozpore predovšetkým s Rímskym dohovorom. Aj keď tento dohovor netvorí súčasť právneho poriadku Únie, pojmy obsiahnuté v smernici 2006/115 treba vykladať predovšetkým z hľadiska tohto dohovoru takým spôsobom, aby tieto pojmy boli zlučiteľné s rovnocennými pojmami obsiahnutými v uvedenom dohovore, pričom sa zohľadní kontext, v ktorom sa tieto pojmy používajú, a ciele sledované príslušnými ustanoveniami dohovoru (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2012, SCF, C‑135/10, EU:C:2012:140, body 53 až 56).

22      V prejednávanom prípade rozsah práva na verejné šírenie upraveného v článku 8 ods. 3 smernice 2006/115 je zhodný s rozsahom práva upraveného v článku 13 písm. d) Rímskeho dohovoru, ktorý podľa formulácie uvedenej v danom článku 8 ods. 3 toto právo obmedzuje na „miesta prístupné verejnosti za vstupné“ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. septembra 2014, Komisia/Rada, C‑114/12, EU:C:2014:2151, body 94 až 96). Ako potvrdzuje návrh na zmenu a doplnenie smernice z 30. apríla 1992 [KOM (92) 159 v konečnom znení, s. 12], ktorý viedol k prijatiu smernice Rady 92/100/EHS z 19. novembra 1992 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva (Ú. v. ES L 346, 1992, s. 61), ktorá bola zrušená a kodifikovaná smernicou 2006/115, vôľou normotvorcu Únie bolo v širokej miere nadviazať na ustanovenia Rímskeho dohovoru zavádzajúce minimálnu ochranu na účely dosiahnutia jednotnej minimálnej ochrany v rámci Únie a sformulovaním článku 6a ods. 3 navrhovanej smernice podľa článku 13 písm. d) Rímskeho dohovoru upraviť výhradné právo verejného šírenia televíznych vysielaní za podmienok uvedených v tomto dohovore.

23      V súvislosti s podmienkou zaplatenia vstupného, ktorá je stanovená v článku 13 písm. d) Rímskeho dohovoru, treba uviesť, že – podľa príručky Svetovej organizácie duševného vlastníctva (WIPO) k Rímskemu dohovoru a k dohovoru o ochrane výrobcov zvukových záznamov, dokumentu vypracovaného WIPO, ktorý napriek tomu, že nie je právne záväzný, poskytuje vysvetlivky k pôvodu, cieľu, povahe a rozsahu ustanovení tohto dohovoru, a ktorého body 13.5 a 13.6 sa vzťahujú na tento článok – táto podmienka vyžaduje platbu špeciálne požadovanú ako protiplnenie za verejné šírenie televízneho vysielania a že platba za jedlo alebo nápoje v reštaurácii alebo v bare, kde sa prenášajú televízne vysielania, sa nepovažuje za platbu vstupného v zmysle tohto ustanovenia.

24      Treba konštatovať, ako to uviedol generálny advokát v bodoch 26 až 30 svojich návrhov, že cena za hotelovú izbu podobne ako cena za reštauračné služby nie je vstupným, ktoré sa špeciálne vyžaduje ako protiplnenie za verejné šírenie televízneho alebo rozhlasového vysielania, ale predstavuje predovšetkým protiplnenie za službu v podobe prenocovania, ku ktorej sa v závislosti od kategórie hotela môžu poskytovať ďalšie doplnkové služby, napr. šírenie televíznych a rozhlasových vysielaní prostredníctvom prijímačov, ktorými sú vybavené izby, ktoré obvykle sú zahrnuté v cene za nocľah bez toho, aby boli osobitne účtované.

25      Ak teda je poskytovanie signálu prostredníctvom televíznych a rozhlasových prijímačov umiestnených v hotelových izbách poskytnutím doplnkovej služby, ktorá ovplyvňuje úroveň tohto zariadenia a tým aj cenu za izbu, ako uviedol Súdny dvor vo svojich rozsudkoch zo 7. decembra 2006, SGAE (C‑306/05, EU:C:2006:764, bod 44), a z 15. marca 2012, Phonographic Performance (Ireland) (C‑162/10, EU:C:2012:141, bod 44), potom v rámci preskúmania existencie aktu verejného šírenia v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 a článku 8 ods. 2 smernice 2006/115 nemožno uznať, že toto doplnkové poskytnutie služby je ponúkané na mieste prístupnom verejnosti za vstupné v zmysle článku 8 ods. 3 poslednej uvedenej smernice.

26      V dôsledku toho verejné šírenie televíznych a rozhlasových vysielaní prostredníctvom televíznych a rozhlasových prijímačov umiestnených v hotelových izbách nespadá do pôsobnosti výhradného práva vysielacích organizácií upraveného v článku 8 ods. 3 smernice 2006/115.

27      Vzhľadom na tieto úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 8 ods. 3 smernice 2006/115 sa má vykladať v tom zmysle, že šírenie televíznych a rozhlasových vysielaní prostredníctvom televíznych prijímačov umiestnených v hotelových izbách nie je šírením uskutočneným na mieste prístupnom verejnosti za vstupné.

 O trovách

28      Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Článok 8 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/115/ES z 12. decembra 2006 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že šírenie televíznych a rozhlasových vysielaní prostredníctvom televíznych prijímačov umiestnených v hotelových izbách nie je šírením uskutočneným na mieste prístupnom verejnosti za vstupné.

Podpisy


* Jazyk konania: nemčina.