Language of document : ECLI:EU:C:2013:471

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NIILO JÄÄSKINEN

prednesené 11. júla 2013 (1)

Vec C‑22/12

Katarína Haasová

proti

Rastislavovi Petríkovi,

Blanke Holingovej

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Krajským súdom v Prešove (Slovensko)]

Vec C‑277/12

Vitālijs Drozdovs, v zastúpení: Valentīna Balakireva,

proti

AAS Baltikums

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Augstākās tiesas Senāts (Lotyšsko)]

„Aproximácia právnych predpisov – Povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel – Škoda pokrytá týmto poistením – Smernica 72/166/EHS – Článok 3 ods. 1 – Smernica 84/5/EHS – Článok 1 ods. 1 a 2 – Smernica 90/232/EHS – Článok 1 – Pojem ‚ujma na zdraví‘ – Zahrnutie nemajetkovej ujmy – Náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej úmrtím blízkej osoby pri dopravnej nehode – Minimálne záruky“





I –    Úvod

1.        Obidve veci, ktoré sú predmetom týchto návrhov, sa týkajú prípadnej náhrady škody spôsobenej smrťou blízkej osoby pri automobilovej nehode na základe povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.(2) Vzhľadom na spoločné rysy oboch vecí, a najmä na to, že základná právna otázka, ktorá z nich vyplýva, je rovnaká, sa mi zdá vhodné predniesť pre obe veci spoločné návrhy, a to napriek tomu, že Súdny dvor vzhľadom na nedostatok skutočného prepojenia medzi nimi nedospel k záveru, že je potrebné ich spojiť.

2.        Prvá vec zapísaná pod číslom C‑22/12 (ďalej len „vec Haasová“) vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania podaného Krajským súdom v Prešove (Slovensko), ktorý žiada o výklad článku 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti(3) (ďalej len „prvá smernica“), a článku 1 prvého odseku tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel(4) (ďalej len „tretia smernica“).

3.        Druhá vec s číslom C‑277/12 (ďalej len „vec Drozdovs“), sa týka návrhu na začatie prejudiciálneho konania podaného Augstākās tiesas Senāts (Lotyšsko) s cieľom výkladu rovnakého článku 3 prvej smernice, ako aj článku 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel(5) (ďalej len „druhá smernica“).

4.        Zo spoločného preskúmania otázok, ktoré boli Súdnemu dvoru položené vo veci Haasová a Drozdovs, vyplývajú tri problémy.

5.        Po prvé pre obe veci je spoločný hlavný problém, ktorý spočíva v otázke, či sa článok 3 ods. 1 prvej smernice, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice a článok 1 prvý odsek tretej smernice(6) majú vykladať v tom zmysle, že osobná alebo morálna ujma (ďalej len „nemajetková ujma“(7)), ako je ujma vyplývajúca zo smrti rodiča alebo manžela pri automobilovej nehode, je súčasťou škôd, ktoré musia byť pokryté povinným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Z toho najmä vyplýva potreba definovať pojem „ujma na zdraví“ nachádzajúci sa v dvoch naposledy uvedených ustanoveniach, aby bolo možné určiť, či tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu spôsobenú za týchto okolností blízkym osobám zosnulého, ktoré neboli na nehode priamo zúčastnené.

6.        Po druhé bol Súdny dvor v druhej otázke položenej vo veci Drozdovs požiadaný, aby určil, či majú členské štáty v prípade, že sú povinné prijať primerané opatrenia, aby bola náhrada takejto škody pokrytá povinným poistením uvedeným v článku 3 ods. 1 prvej smernice a v článku 1 ods. 1 a 2 druhej smernice, možnosť prijať právnu úpravu, ktorá stanovuje hranicu prevzatia takejto náhrady škody poisťovateľom, a to na výrazne nižšej úrovni, ako sú minimálne záruky stanovené v uvedených smerniciach.

7.        Po tretie sa druhá otázka položená vo veci Haasová v porovnaní s predchádzajúcou otázkou v podstate týka opačnej hypotézy, teda prípadu, keď by sa vnútroštátna právna úprava neupravujúca náhradu dotknutej škody považovala za úpravu, ktorá je v súlade s článkom 3 ods. 1 prvej smernice a článkom 1 prvým odsekom tretej smernice. Súdny dvor bol preto požiadaný, aby určil, či súd členského štátu môže uvedenú vnútroštátnu úpravu vykladať vo svetle predmetných ustanovení práva Únie tak, že náhradu škody prizná napriek kolidujúcemu zneniu platného vnútroštátneho práva.

II – Právny rámec

A –    Právo Únie(8)

1.      Prvá smernica

8.        Prvé až tretie odôvodnenie prvej smernice uvádza, že jediným účelom hraničných kontrol povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel je chrániť záujmy osôb, ktoré môžu byť obeťami nehôd spôsobených takýmito vozidlami, a že rozdiely medzi požiadavkami jednotlivých členských štátov v tejto oblasti môžu brániť voľnému pohybu motorových vozidiel a osôb v rámci Európskeho spoločenstva a z toho dôvodu majú priamy účinok na vytvorenie a fungovanie spoločného trhu.

9.        Článok 1 bod 2 tejto smernice stanovuje, že na jej účely „poškodený“ predstavuje „akúkoľvek osobu oprávnenú na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami“.

10.      Článok 3 tejto smernice uvádza, že „každý členský štát príjme… všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení“.

2.      Druhá smernica

11.      Podľa tretieho odôvodnenia druhej smernice majú veľké rozdiely v právnych úpravách členských štátov týkajúce sa rozsahu povinnosti poistného krytia priamy vplyv na vytvorenie a fungovanie spoločného trhu.

12.      Štvrté a piate odôvodnenie tejto smernice dodávajú, že „najmä rozšírenie povinnosti poistného krytia o zodpovednosť vzniknutú vzhľadom k vecnej škode je vyrovnaná [je odôvodnené – neoficiálny preklad]“ a že „čiastky, voči ktorým je poistenie povinné, musia pri každej udalosti garantovať adekvátnu náhradu škody bez ohľadu na to, v ktorom z členských štátov došlo k nehode“.

13.      Článok 1 ods. 1 a 2 tejto smernice stanovuje:

„1.      Poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 [prvej smernice] povinne pokrýva škodu na majetku, ako aj ujmy na zdraví.

2.      Bez toho, aby boli dotknuté vyššie záruky, ktoré môžu byť stanovené členskými štátmi, každý členský štát požaduje, aby pre povinné poistenie najmenej [aby boli sumy, pre ktoré bude poistenie povinné, prinajmenšom – neoficiálny preklad]:

–        350 000 ECU v prípade osobnej ujmy, ak je iba jeden poškodený; ak je pri jednej poistnej udalosti viac ako jeden poškodený, táto suma sa vynásobí počtom poškodených,

–        100 000 ECU v prípade škody na majetku na poistnú udalosť bez ohľadu na počet poškodených.

Členské štáty môžu namiesto vyššie uvedených minimálnych súm zaviesť minimálnu sumu 500 000 ECU pre ujmu na zdraví v prípade, keď jedna poistná udalosť zahŕňa viac ako jedného poškodeného alebo v prípade ujmy na zdraví a škody na majetku minimálnu celkovú sumu 600 000 ECU na jednu poistnú udalosť bez ohľadu na počet poškodených alebo charakter škody.“(9)

3.      Tretia smernica

14.      Štvrté odôvodnenie tretej smernice stanovuje, že „obete nehôd motorových vozidiel majú mať zaručenú porovnateľnú starostlivosť, bez ohľadu na to, kde v spoločenstve sa nehoda stala“. Podľa jej piateho odôvodnenia „v niektorých členských štátoch existujú predovšetkým medzery v oblasti povinného poistného krytia cestujúcich motorových vozidiel [a] je potrebné tieto medzery vyplniť, aby sa chránila táto zvlášť zraniteľná kategória potenciálnych obetí“.

15.      Článok 1 uvedenej smernice najmä uvádza, že „poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 [prvej smernice] bude pokrývať zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúcu z prevádzky vozidla“.

B –    Vnútroštátne právo

1.      Česká právna úprava (vec Haasová)

16.      Aj keď prejudiciálne otázky položené vo veci Haasová sa týkajú tak ustanovení českého, ako aj slovenského práva(10), v týchto návrhoch uvediem len české právne normy, keďže sa vecne uplatňujú vo vzťahu k zodpovednosti za škodu vyplývajúcej z dotknutej nehody, a to v zmysle Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody(11) uzavretého v Haagu 4. mája 1971 (ďalej len „Haagsky dohovor z roku 1971“), pričom je však potrebné spresniť, že sa tým vopred neurčuje právo rozhodné napríklad pre poistnú zmluvu.(12)

a)      Český občiansky zákonník

17.      § 11 zákona č. 40/1964(13) Občianskeho zákonníka (ďalej len „český občiansky zákonník“) okrem iného stanovuje, že „fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života“.

18.      Podľa § 13 tohto zákonníka:

„1.      Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

2.      Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

3.      Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.“

19.      § 444 ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka stanovuje, že v prípade usmrtenia prináleží pozostalým, a to manželovi alebo manželke, jednorazové odškodnenie vo výške 240 000 českých korún (CZK), teda približne 9 300 eur.

b)      Český zákon o povinnom poistení

20.      § 6 ods. 1 zákona č. 168/1999(14) o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla (ďalej len „český zákon o povinnom poistení“) okrem iného stanovuje, že toto poistenie „sa vzťahuje na každú osobu, ktorá zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou vozidla uvedeného v poistnej zmluve“.

21.      Odsek 2 tohto ustanovenia spresňuje, že ak nestanoví tento zákon inak, „má poistený právo, aby za neho poisťovateľ uhradil v rozsahu a vo výške podľa občianskeho zákonníka poškodenému [okrem iného] škodu spôsobenú na zdraví alebo usmrtením…, ak poškodený svoj nárok uplatnil a preukázal a ak ku škodovej udalosti, pri ktorej škoda vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v dobe trvania poistenia zodpovednosti, s výnimkou doby jeho prerušenia“.

2.      Lotyšská právna úprava (vec Drozdovs)

a)      Lotyšská právna úprava o povinnom poistení

22.      Lotyšský zákon o povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú vlastníkmi motorových vozidiel(15) nazývaný „zákon OCTA“ (ďalej len „lotyšský zákon o povinnom poistení“) prebral najmä prvú, druhú a tretiu smernicu. Nasledujúce ustanovenia boli platné v čase okolností veci samej.

23.      Podľa článku 15 tohto zákona nazvaného „Obmedzenie zodpovednosti poisťovateľa“:

„1.      V prípade nehody poisťovateľ, ktorý prevzal poistenie zodpovednosti za škodu majiteľa motorového vozidla, ktorý spôsobil dopravnú nehodu…, nahradí škodu v rozsahu zodpovednosti poisťovateľa:

(1)      do 250 000 lats [lotyšských latov (LVL)] za každú obeť osobnej ujmy;

(2)      do70 000 lats [lotyšských latov (LVL)] za majetkovú ujmu, bez ohľadu na počet obetí – tretích osôb;

2.      Tretie osoby môžu požadovať náhradu škody v zmysle všeobecného práva, v súvislosti s ujmami, ktoré nie sú predmetom náhrady škody podľa tohto zákona, alebo ktoré prekračujú rozsah zodpovednosti poisťovateľa.“

24.      Článok 19 uvedeného zákona uvádza zoznam majetkových i nemajetkových škôd, ktoré môžu byť obetiam spôsobené pri automobilových nehodách spadajúcich do pôsobnosti zákona. Medzi nemajetkové ujmy definované ako „ujmy súvisiace s bolesťou a psychickým utrpením“ uvádza odsek 2 bod 3 tohto článku najmä „úmrtie osoby, na ktorej je dotknutá osoba závislá“. Odsek 3 uvedeného článku spresňuje, že „výšku a spôsob výpočtu poistných náhrad majetkovej a nemajetkovej ujmy spôsobenej osobám určuje Rada ministrov“.

25.      Článok 23 ods. 1 písm. a) tohto zákona stanovuje, že maloleté deti, vrátane detí osvojených, majú nárok na poistnú náhradu škody v prípade smrti osoby, na ktorej sú závislé.

b)      Lotyšský dekrét č. 331

26.      Dekrét Rady ministrov č. 331 zo 17. mája 2005 o výške a spôsobe výpočtu poistnej náhrady morálnych škôd spôsobených osobám(16) (ďalej len „lotyšský dekrét č. 331“) bol prijatý na vykonanie článku 19 ods. 3 lotyšského zákona o povinnom poistení.

27.      Články 7 a 10 uvedeného dekrétu stanovujú, že výška poistnej náhrady priznanej v súvislosti s bolesťou a psychickým utrpením nasledujúcimi po smrti človeka, na ktorej je dotknutá osoba závislá, je 100 LVL za každého žiadateľa a za osobu v zmysle článku 23 ods. 1 lotyšského zákona o povinnom poistení a že celková výška náhrad vyplatených z poistenia je obmedzená na 1 000 LVL za každú obeť dopravnej nehody, ak sú odškodnené všetky ujmy uvedené v bodoch 3, 6, 7 a 8.

III – Spory vo veciach samých, prejudiciálne otázky a konania pred Súdnym dvorom

A –    Vec Haasová(17)

28.      Vladimír Haas zahynul 7. augusta 2008 na územní Českej republiky pri automobilovej nehode zavinenej Rastislavom Petríkom. Pán Petrík riadil motorové vozidlo, ktoré bolo evidované a poistené na Slovensku a patrilo Blanke Holingovej. Pán Haas bol spolujazdcom vo vozidle, ktoré sa zrazilo s nákladným autom evidovaným v Českej republike. Mal manželku, Katarínu Haasovú a dcéru, narodenú 22. apríla 1999, ktoré neboli na mieste nehody. Všetky dotknuté osoby mali alebo majú slovenskú štátnu príslušnosť a bydlisko na Slovensku.

29.      Rozsudkom v trestnej veci uznal Okresný súd Vranov nad Topľou (Slovensko) pána Petríka vinným z trestného činu usmrtenia a odsúdil ho na trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov s podmienečným odkladom a nariadil probačný dohľad v trvaní dvoch rokov. V zmysle slovenského trestného zákona a trestného poriadku mu súd takisto uložil povinnosť v uvedenom období a podľa jeho schopností nahradiť spôsobené škody, medzi ktoré patrila aj škoda spôsobená Kataríne Haasovej, stanovená vo výške 1 057,86 eura.

30.      V občianskoprávnej rovine pani Haasová vo svojom mene a v mene svojej maloletej dcéry žalovala pána Petríka a pani Holingovú o peňažnú náhradu ujmy kvalifikovanej ako „nemajetková“ a spôsobenej stratou manžela a otca, na základe § 13 ods. 2 a 3 slovenského občianskeho zákonníka. Vodič a majiteľka motorového vozidla boli v prvostupňovom konaní zaviazaní na náhradu uvedenej ujmy vo výške 15 000 eur.

31.      Všetci účastníci konania podali na Krajský súd v Prešove odvolanie. Uvedený súd spresňuje, že vedľajší účastník konania, spoločnosť Allianz – Slovenská poisťovňa a. s. odmietla nahradiť predmetnú ujmu z dôvodu, že uplatňované právo na odškodnenie nie je pokryté poistnou zmluvou v zmysle českých a slovenských zákonov o povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

32.      Podľa vnútroštátneho súdu je vzhľadom na skutkové okolnosti sporu vo veci samej potrebné v zmysle článku 3 Haagskeho dohovoru z roku 1971 uplatniť české hmotné právo, a osobitne § 444 ods. 3 českého občianskeho zákonníka, ktorý na rozdiel od slovenského občianskeho zákonníka výslovne upravuje náhradu nemajetkovej ujmy v rámci náhrady škody spôsobenej blízkym pozostalým osobám, a to vo výške stanovenej zákonom, konkrétne ako jednorazové odškodnenie na úrovni 240 000 CZK, čo je približne 9 300 eur, v prípade smrti manžela alebo manželky.

33.      Okrem toho sa tento súd domnieva, po prvé, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy by mal vyplývať z nároku na odškodnenie pokrytého zmluvou o povinnom zmluvnom poistení a po druhé, že tvrdenia pani Haasovej sa zakladajú na nároku odvodenom od obete dopravnej nehody, keďže život pána Haasa bol chránený § 11 českého občianskeho zákonníka.

34.      Bez ohľadu na tieto úvahy si Krajský súd v Prešove kladie otázku o primeranosti dotknutej náhrady škody z hľadiska práva Únie, pričom spresňuje, že z rozhodnutí slovenských súdov v tejto oblasti vyplývajú rozdielne pohľady na uplatňovanie slovenskej právnej úpravy. Dodáva, že odpoveď Súdneho dvora bude rozhodujúca pri posudzovaní prípustnosti vedľajšieho účastníctva poisťovateľa v konaní vo veci samej, a teda pri určení, či ho rozhodnutie, ktoré bude vo veci prijaté, zaväzuje.

35.      Za týchto okolností Krajský súd v Prešove rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa článok 1 ods. 1 [tretej smernice] v spojení s článkom 3 ods. 1 [prvej smernice] vykladať tak, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava (akou je právna úprava vyplývajúca z § 4 [slovenského] zákona [o povinnom zmluvnom poistení][(18)] a § 6 [českého] zákona [o povinnom zmluvnom poistení]), podľa ktorej zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nepokrýva nemajetkovú ujmu vyjadrenú v peňažnej forme, spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla?

2.      V prípade takej odpovede na prvú otázku, že uvedená právna úprava nie je v rozpore s právom Spoločenstva, majú sa ustanovenia § 4 ods. 1, § 4 ods. 2, § 4 ods. 4 [slovenského] zákona [o povinnom zmluvnom poistení] a § 6 ods. 1, 2, 3 [českého] zákona [o povinnom zmluvnom poistení] vykladať tak, že nebránia tomu, aby vnútroštátny súd v súlade s článkom 1 ods. 1 [tretej smernice] v spojení s článkom 3 ods. 1 [prvej smernice] priznal nárok na nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla ako poškodeným aj v peňažnej forme?“

36.      Písomné pripomienky Súdnemu dvoru predložili slovenská, nemecká a estónska vláda, ako aj Európska komisia.(19) Vo veci sa nekonalo pojednávanie.

B –    Vec Drozdovs

37.      Rodičia Vitālijsa Drozdovsa, narodeného 25. augusta 1995, zahynuli 14. februára 2006 pri automobilovej nehode, ku ktorej došlo v Rige (Lotyšsko). Dieťa bolo ako maloleté zverené do starostlivosti svoje starej matky Valentīny Balakirevovej (ďalej len „poručníčka Vitālijsa Drozdovsa“).

38.      Nehoda bola spôsobená vodičom motorového vozidla poisteného poisťovňou AAS „Baltikums“ (ďalej len „Baltikums“). Rozsudkom v trestnej veci, ktorý bol potvrdený v odvolacom konaní, bol dotknutý vodič odsúdený na šesť rokov odňatia slobody a bolo mu odobraté vodičské oprávnenie na obdobie piatich rokov.(20)

39.      Dňa 13. decembra 2006 poručníčka Vitālijsa Drozdovsa informovala poisťovateľa o nehode a požiadala o náhradu škody, ktorú utrpel maloletý, najmä z dôvodu ujmy kvalifikovanej ako „morálna“ a odhadovanej na úrovni 200 000 LVL. Spoločnosť Baltikums v zmysle článku 7 lotyšského dekrétu č. 331 nahradila škodu vo výške 200 LVL z dôvodu psychického utrpenia dieťaťa,(21) ako aj škodu vo výške 4 497,47 LVL z dôvodu jeho majetkovej ujmy, pričom táto suma nie je predmetom sporu.

40.      Dňa 13. septembra 2007 poručníčka podala proti poisťovni Baltikums žalobu, v ktorej sa domáhala vyplatenia 200 000 LVL ako náhrady morálnej ujmy spôsobenej Vitālijsovi Drozdovsovi úmrtím rodičov v jeho mladom veku a ktorá bola založená na článku 15 ods. 1 bode 1, článku 19 ods. 2 bode 3 a článku 39 ods. 1 a 6 lotyšského zákona o povinnom poistení, ako aj na článku 1 ods. 2 druhej smernice.

41.      Žaloba bola zamietnutá 27. novembra 2008 a odvolanie, ktoré poručníčka Vitālijsa Drozdovsa podala, bolo zamietnuté 16. novembra 2010 s odôvodnením, že Baltikums dodržala sumu stanovenú článkom 7 lotyšského dekrétu č. 331.

42.      Táto poručníčka podala na Augstākās tiesas Senāts kasačný opravný prostriedok, ktorým sa domáhala zrušenia rozsudku vyhláseného odvolacím súdom a vrátenia veci na preskúmanie tomuto súdu. Tvrdí, že uvedený súd nesprávne uplatnil článok 15 ods. 1 bod 1 lotyšského zákona o povinnom poistení, keďže toto ustanovenie malo byť vykladané najmä v súlade s prvou a druhou smernicou. Z uvedených smerníc pritom vyplýva, že členský štát nemôže stanoviť hranice náhrady škody, ktoré sú nižšie ako minimálne sumy stanovené právom Únie. Z toho vyplýva, že článok 7 lotyšského dekrétu č. 331 je v rozpore s hranicami stanovenými uvedeným ustanovením lotyšského zákona o povinnom poistení a tiež s už uvedenými smernicami, ktoré tento zákon preberá.

43.      Za týchto okolností Augstākās tiesas Senāts rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Zahŕňa povinná náhrada ujmy na zdraví, ktorá je stanovená v článku 3 [prvej smernice] a v [článku 1 ods. 1 a 2][(22)] [druhej smernice] aj morálnu ujmu?

2.      Majú sa v prípade kladnej odpovede na prvú otázku článok 3 [prvej smernice] a [článok 1 ods. 1 a 2][(23)] [druhej smernice] vykladať v tom zmysle, že tieto ustanovenia neoprávňujú členský štát, aby obmedzil maximálnu sumu náhrady (osobnej) morálnej ujmy stanovením hranice, ktorá je podstatne nižšia ako hranica poistnej zodpovednosti stanovená smernicami a vnútroštátnym právom?“

44.      Písomné pripomienky Súdnemu dvoru predložili poručníčka Vitālijsa Drozdovsa, Baltikums, lotyšská, nemecká a litovská vláda, ako aj Komisia.

45.      Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 20. marca 2013 boli zastúpení poručníčka Vitālijsa Drozdovsa, Baltikums, lotyšská a nemecká vláda, ako aj Komisia.

IV – Analýza

A –    Úvodné pripomienky k rozhodnému právu

46.      Identifikácia práva, ktoré je rozhodné pre cezhraničný spor, je etapou, ktorá musí predchádzať akejkoľvek analýze hmotného práva. Osobitne významnú úlohu hrá táto identifikácia v prejednávanej veci vzhľadom na rozdiely medzi právnymi úpravami členských štátov v oblasti náhrady škody na základe povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.(24)

47.      To nie je problém vo veci Drozdovs, keďže z dokumentov zaradených do spisu nevyplýva, že by cezhraničný prvok mohol viesť k prepojeniu dotknutej situácie s iným členským štátom, ako je Lotyšská republika.

48.      Problém naopak môže vzniknúť vo veci Haasová vzhľadom na skutkové okolnosti dopravnej nehody, ktorá je dôvodom vzniku sporu vo veci samej pred slovenským súdom. Miesto tejto nehody sa totiž nachádza na území Českej republiky a jedno z havarovaných vozidiel je v tomto členskom štáte evidované, kým ďalšie kolízne kritériá, ako miesto evidencie vozidla, v ktorom sa nachádzala priama obeť, a tiež štátna príslušnosť a bydlisko dotknutých osôb, spájajú spor so Slovenskou republikou.

49.      Článok 28 ods. 1 a 2 nariadenia (ES) č. 864/2007(25) stanovuje, že toto nariadenie nemá vplyv na medzinárodné dohovory, ktoré upravujú kolíziu právnych poriadkov v oblasti mimozmluvných povinností a ktorých zmluvnými stranami sú jeden alebo viacero členských štátov v čase jeho prijatia, avšak má medzi členskými štátmi prednosť pred dohovormi uzavretými výlučne medzi dvomi alebo viacerými z nich, ak sa týkajú otázok upravených týmto nariadením.

50.      Pokiaľ ide o mimozmluvnú zodpovednosť za škodu vyplývajúcu z dopravnej nehody, kolízne normy uvedené v Haagskom dohovore z roku 1971, ktorý v čase prijatia uvedeného nariadenia viazal tak členské štáty, ako aj tretie štáty, musia mať prednosť pred ustanoveniami nariadenia vo všetkých členských štátoch, ktoré dohovor ratifikovali, a to je osobitne prípad Slovenskej republiky.(26)

51.      Podľa článku 3 Haagskeho dohovoru z roku 1971 sú rozhodným právom v tejto oblasti(27) v zásade vnútorné predpisy štátu, na území ktorého došlo k nehode. Vo veci Haasová tak vnútroštátny súd správne usúdil, že toto ustanovenie poukazuje na český zákon.(28) Pripomínam, že výnimky z uplatnenia zásady lex loci delicti v prospech zákona štátu evidencie sú upravené v článku 4 dohovoru. Najmä písm. b) tohto článku sa vzťahuje na situáciu, v ktorej sa na nehode zúčastnili viaceré vozidlá, pričom všetky sú evidované v tom istom štáte. Vo veci samej však táto podmienka nie je splnená.(29)

52.      Je potrebné spresniť, že tieto úvahy týkajúce sa uplatnenia českého práva na mimozmluvnú zodpovednosť za škodu vyplývajúcu z dotknutej nehody nijako vopred neurčujú právo, ktoré má upravovať práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v situácii, ktorá zahŕňa kolíziu právnych poriadkov.(30)

B –    O zahrnutí náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nepriamej obeti do pôsobnosti povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (prvé otázky vo veciach Haasová a Drozdovs)

53.      Vo veci Haasová vnútroštátny súd vo svojej prvej prejudiciálnej otázke v podstate žiada Súdny dvor, aby určil, či sa článok 3 ods. 1 prvej smernice a článok 1 tretej smernice majú vykladať tak, že im odporuje ustanovenie vnútroštátnej právnej úpravy vedúce k tomu, že povinné poistenie osoby, ktorej vznikla zodpovednosť za škodu, nepokrýva peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým po obeti dopravnej nehody zapríčinenou prevádzkou motorového vozidla.

54.      Prvá prejudiciálna otázka položená vo veci Drozdovs má vzhľadom na podobný skutkový rámec(31) príbuznú povahu, aj keď dotknuté ustanovenia a používané pojmy nie sú úplne identické, keďže vnútroštátny súd požiadal o odpoveď na otázku, či sa článok 3 prvej smernice a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice majú vykladať v tom zmysle, že povinné odškodnenie ujmy na zdraví zahŕňa aj morálnu ujmu upravenú vo vnútroštátnom právnom poriadku.

55.      Vzhľadom na vecnú blízkosť týchto otázok sa nimi budem v týchto návrhoch zaoberať spoločne, z čoho vyplýva, že v navrhovanom výklade sa budú prelínať uvedené ustanovenia prvej, druhej a tretej smernice.

56.      Názory v tejto súvislosti vyplývajúce z pripomienok predložených Súdnemu dvoru sa líšia. Poručníčka Vitālijsa Drozdovsa a Komisia sa domnievajú, že uvedené ustanovenia vyžadujú, aby nemajetková ujma spôsobená človeku, ktorého blízka osoba zahynula pri automobilovej nehode, spadala do rámca povinného poistenia zodpovednosti za škodu upraveného týmito ustanoveniami, kým Baltikums a vlády, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci, teda slovenská, nemecká a estónska vláda vo veci Haasová a lotyšská, nemecká a litovská vláda vo veci Drozdovs, zastávajú opačný názor.

57.      Niektoré fragmenty odpovede možno ľahko získať z judikatúry uvedenej nižšie, avšak dve časti problému, ktorý je v týchto návrhoch vymedzený, ešte neboli nikdy preskúmané a myslím si, že je potrebné sa na ne osobitne zamerať. Po prvé ide o zahrnutie nemajetkovej ujmy do systému povinného poistenia stanoveného v uvedených smerniciach a po druhé o rozšírenie tohto zahrnutia na osoby priamo nezúčastnené na dopravnej nehode, ktorá im uvedenú ujmu spôsobila.

1.      Všeobecné úvahy vyplývajúce z ustálenej judikatúry

58.      Na úvod chcem poukázať na to, že v prejednávaných veciach je podľa mňa potrebné sa zamerať nielen na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ale aj na judikatúru Súdneho dvora Európskeho združenia voľného obchodu(32) (ďalej len „Súdny dvor EZVO“), ktorého rozsudok(33) (ďalej len „rozsudok Súdu EZVO Nguyen“) uvádzaný do veľkej miery účastníkmi, ako aj vedľajšími účastníkmi týchto konaní, sa týka tu analyzovaného problému.(34)

59.      Ako Súdny dvor opakovane zdôraznil, preambuly prvej, druhej a tretej smernice uvádzajú, že tieto smernice na účely účinnej realizácie spoločného trhu smerujú na jednej strane(35) k zabezpečeniu voľného pohybu tak vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na území Európskej únie, ako aj osôb vo vozidle, a na druhej strane(36) k zabezpečeniu porovnateľnej starostlivosti obetiam nehôd spôsobených motorovými vozidlami bez ohľadu na to, kde presne na území Únie došlo k nehode.(37)

60.      Súdny dvor z týchto textov vyvodil, že prvá smernica doplnená a spresnená druhou a treťou smernicou, ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktoré sa obvykle nachádzajú na ich území, bola krytá poistením, a spresňuje najmä druhy škôd a okruh obetí – tretích osôb, na ktoré sa toto poistenie musí vzťahovať.(38)

61.      Pripomenul však, že povinnosť poistného krytia zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami sa odlišuje od rozsahu náhrady škody z dôvodu zodpovednosti poistenej osoby za škodu. Zatiaľ čo povinnosť poistného krytia je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Únie, rozsah náhrady škody sa spravuje v zásade vnútroštátnym právom.(39)

62.      V tejto súvislosti už Súdny dvor rozhodol, že z cieľa, ako aj zo znenia prvej, druhej a tretej smernice vyplýva, že ich zámerom nie je harmonizácia režimov zodpovednosti za škodu v členských štátov, a že podľa súčasného stavu právneho poriadku Únie sú členské štáty stále oprávnené upraviť režim zodpovednosti za škodu uplatniteľný na dopravné nehody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel.(40)

63.      Pritom však spresnil, že členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, tak ako je definovaná ich vnútroštátnym právom, bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami troch vyššie uvedených smerníc.(41)

64.      Napokon z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že členské štáty musia pri výkone svojich právomocí v tejto oblasti dodržiavať právo Únie a že ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať prvej, druhej a tretej smernici ich potrebný účinok.(42)

65.      Z dôvodov, ktoré uvediem ďalej, by však bol uvedený potrebný účinok smerniciam odňatý, ak by bol nárok na náhradu škody, aký je predmetom sporov vo veci samej,(43) ovplyvnený vnútroštátnou právnou úpravou prijatou v oblasti poistenia a obmedzujúcou krytie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Nebolo by to tak v prípade, že by nárok na dotknutú náhradu škody nebol obmedzený ustanoveniami týkajúcimi sa poistenia, ale ustanoveniami vnútroštátneho režimu zodpovednosti za škodu uplatniteľného na dopravné nehody.(44)

2.      O zahrnutí nemajetkovej ujmy do systému povinného poistenia stanoveného prvou, druhou a treťou smernicou

66.      V už citovanom rozsudku Nguyen bol Súdny dvor EZVO požiadaný o odpoveď na otázku súladu prvej, druhej a tretej smernice s vnútroštátnou, v tomto prípade nórskou právnou úpravou,(45) ktorá zo systému povinného poistenia upraveného vnútroštátnym právom vylučuje náhradu nemajetkovej ujmy(46) („bolesť a utrpenie“ alebo „pretium doloris“). Súdny dvor EZVO uvedené smernice vyložil v tom zmysle, že takéto vylúčenie s nimi nie je v súlade vzhľadom na fakt, že náhrada nemajetkovej ujmy je formou zodpovednosti za škodu.(47)

67.      Súdny dvor EZVO toto rozhodnutie nezaložil len na všeobecných úvahách podporených už citovanou ustálenou judikatúrou, ale aj na nasledujúcich dôvodoch, s ktorými vo všetkých ohľadoch súhlasím aj ja.

68.      Najskôr tento Súdny dvor správne poukázal na to, že uvedené smernice neobsahujú nijaké ustanovenie, ktoré by z ich pôsobnosti výslovne vylučovalo náhradu nemajetkovej ujmy. V tomto zmysle uviedol, že článok 1 bod 2 prvej smernice definuje „poškodeného“ ako „akúkoľvek osobu oprávnenú na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami“. Článok 1 ods. 1 druhej smernice a článok 1 tretej smernice uvádzajú pojmy „ujma na zdraví“ alebo v anglickej jazykovej verzii „personal injuries“(48) s cieľom definovať rozsah povinného poistenia. Súdny dvor EZVO konštatoval, že vyššie uvedená formulácia zahŕňa všetky druhy škôd bez ohľadu na to, či ide o ujmu majetkovú alebo nemajetkovú, a teda nepotvrdil tézu, že nemajetková ujma nespadá do pôsobnosti uvedených smerníc.(49)

69.      Súdny dvor EZVO z predchádzajúcich úvah vyvodil, že článok 3 ods. 1 prvej smernice v spojení s článkom 1 ods. 1 a 3 druhej smernice a článkom 1 tretej smernice sa majú vykladať tak, že zahŕňajú ujmu majetkovú, rovnako ako nemajetkovú, vrátane bolesti a psychického utrpenia. Opačný výklad by bol v rozpore s cieľom uvedených smerníc, ktorým je zabezpečenie voľného pohybu a porovnateľnej starostlivosti obetiam bez ohľadu na to, kde v EHP sa nehoda stala.(50)

70.      Súdny dvor EZVO správne dodal, že náhrada škody, o akú išlo vo veci samej, už svojou povahou dáva jednej osobe právo na odškodnenie od druhej osoby a predstavuje tak formu zodpovednosti za škodu. Okrem toho z už citovanej judikatúry(51) vyplýva, že poslaním dotknutých smerníc nie je stanovenie povinnosti prijať presne určené formy zodpovednosti, ale požiadavka, aby všetky formy zodpovednosti za škodu v súvislosti s prevádzkou motorových vozidiel boli pokryté poistením, pričom nie je dôležité, či sa uvedená zodpovednosť zakladá na zavinení alebo riziku. Akýkoľvek iný výklad by totiž zbavil článok 3 ods. 1 prvej smernice, zmenený a doplnený druhou a treťou smernicou, jeho potrebného účinku, ktorým je ochrana obetí dopravných nehôd povinným poistením zodpovednosti za škodu.(52)

71.      Domnievam sa, že zohľadňujúc jednak znenie a jednak ciele a potrebný účinok dotknutých smerníc, by bolo potrebné podobne odpovedať aj na otázky položené vo veciach Haasová a Drozdovs, a to v tom zmysle, že náhrada nemajetkovej ujmy spadá do systému povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upraveného prvou, druhou a treťou smernicou.

72.      Je potrebné poznamenať, že vo veci Drozdovs sa vnútroštátny súd pýta konkrétne na to, či povinné poistenie „ujmy na zdraví“ požadované najmä článkom 1 druhej smernice môže zahŕňať aj morálnu ujmu. V tejto súvislosti trvám na tom, že výraz „dommages corporels“ používaný okrem iného(53) vo francúzskej verzii druhej a tretej smernice nemôže sám osebe predstavovať prekážku tu navrhovaného širšieho pohľadu.

73.      Výraz používaný vo viacerých iných jazykových verziách(54) totiž podľa mňa umožňuje širší výklad, ktorý zahŕňa nielen zásah do tela, teda do fyzickej integrity obete, ale aj ujmu, ktorá má „osobný“, teda nemajetkový charakter, čo zahŕňa fyzické, ako aj psychické utrpenie.(55) To podľa mňa nevyhnutne vyplýva jednak z protikladu uvedeného najmä v článku 1 druhej smernice a stavajúceho proti sebe uvedený typ ujmy a „škodu na majetku“, teda ujmu na majetku alebo vlastníctve dotknutej osoby(56) a jednak zo snahy posilniť ochranu obetí, ktorá zjavne sprevádzala vývoj tohto článku.(57)

74.      Je teda pomerne jednoduché formulovať prvú časť odpovede, ak Súdny dvor prijme môj návrh nasledovať líniu vymedzenú jeho skoršou judikatúrou a držať sa príbuzného odôvodnenia Súdneho dvora EZVO v už citovanom rozsudku Nguyen.

75.      Aj keď teda podľa mňa z uvedenej ustálenej judikatúry vyplýva, že ustanovenia dotknutých smerníc sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel upravené uvedenými smernicami musí pokrývať aj nemajetkovú ujmu spôsobenú osobe zúčastnenej na dopravnej nehode, ako to bolo vo veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok,(58) je ešte potrebné preskúmať, či sa tento prístup vzťahuje aj na osoby, ktorých sa nehoda priamo nedotkla, ako je to v sporoch vedúcich k veciam Haasová a Drozdovs.

3.      O rozšírení zahrnutia nemajetkovej ujmy na nepriame obete dopravných nehôd

76.      V sporoch vo veciach samých bola nemajetková ujma uvádzaná navrhovateľmi spôsobená osobám, ktoré sa na dotknutých nehodách priamo nezúčastnili, a to vo veci Haasová manželke a dcére muža – priamej obete nehody a vo veci Drozdovs dieťaťu manželov – priamych obetí nehody. Úmrtie osoby, najmä za týchto okolností, spôsobuje osobám, s ktorými mal zosnulý blízky a reálny vzťah, isté otrasy v spôsobe života a v citovej rovnováhe. Zistenie, či takáto ujma môže spadať do pôsobnosti ustanovení smerníc uvedených v prejudiciálnych otázkach, podľa mňa predpokladá použitie vyššie uplatnených aspektov posúdenia a pristúpenie k výkladu, ktorý je doslovný, teleologický a zároveň založený na potrebnom účinku týchto ustanovení.

77.      Po prvé analýza znenia relevantných ustanovení neumožňuje vylúčiť náhradu dotknutej ujmy z rozsahu poistenia zodpovednosti za škodu vyplývajúceho z prvej, druhej a tretej smernice. Definícia „poškodeného“ podľa článku 1 bodu 2 prvej smernice je dostatočne široká, aby pokryla nepriame obete, pričom jedinou podmienkou je, že ide o osobu „oprávnenú na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami“ v zmysle platných vnútroštátnych predpisov.

78.      Je pravda, že článok 1 tretej smernice používa na rozdiel od terminológie v predchádzajúcich textoch(59) formuláciu „ujma na zdraví spôsobená všetkým cestujúcim okrem vodiča“, čo by mohlo viesť k záveru, že osoba, ktorá sa na nehode nezúčastnila, by nemala byť pokrytá povinným poistením zodpovednosti za škodu. Uvedené ustanovenie sa však musí vykladať vo svetle štvrtého a piateho odôvodnenia tejto smernice, z ktorých vyplýva, že okruh obetí, na ktoré sa vzťahujú ochranné pravidlá práva Únie, sa neobmedzuje len na cestujúcich, ktorí sú len osobitnou kategóriou tretích osôb chránených poistením majiteľa vozidla, ktorý spôsobil nehodu.(60) Poslaním uvedeného článku je vymedziť osobnú pôsobnosť záruky vyplývajúcej z povinného poistenia a vôbec nie obmedziť túto pôsobnosť na osoby, označené ako cestujúci.(61) Táto analýza nachádza oporu aj v následnom vývoji v tejto oblasti.(62)

79.      Po druhé poistné krytie zodpovednosti za nemajetkovú ujmu osôb, ktoré boli dopravnou nehodou poškodené nepriamo, má svoju oporu v cieľoch prvej, druhej a tretej smernice, konkrétne v podpore voľného pohybu, ako aj v zabezpečení porovnateľnej starostlivosti obetiam nehôd bez ohľadu na to, v ktorom členskom štáte došlo k nehode spôsobujúcej škodu.(63) Ak by boli článok 3 ods. 1 prvej smernice, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice a článok 1 tretej smernice vykladané inak, uvedené osoby by sa nachádzali v nepredvídateľnej pôsobnosti právnych noriem vnútroštátneho práva v oblasti poistenia, ktorých obsah by sa mohol líšiť podľa miesta dopravnej nehody vzhľadom na neexistenciu aproximácie na základe práva Únie.

80.      Po tretie z už uvedenej ustálenej judikatúry(64) vyplýva, že prvá, druhá a tretia smernica nemajú za cieľ harmonizovať režimy zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel platné v členských štátoch, ukladajú však týmto štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu uplatniteľná v zmysle ich vnútroštátneho práva bola krytá poistením, ktoré je v súlade s ustanoveniami uvedených smerníc. Z toho vyplýva, že ak vznikne na základe zodpovednosti poisteného za škodu v zmysle platného vnútroštátneho práva(65) nárok na náhradu škody, musí sa uplatniť krytie povinným poistením zodpovednosti za škodu, ktoré je upravené v uvedených smerniciach.

81.      Chcem poukázať na to, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej stratou blízkej osoby pri dopravnej nehode uznávajú právne poriadky mnohých členských štátov,(66) hoci prístup k tomuto právu je rôzny vzhľadom na to, že niektoré z uvedených členských štátov poskytujú takúto možnosť náhrady škody len vo výnimočných prípadoch,(67) kým iné v tejto súvislosti zľahčujú dôkazné bremeno.(68) Keďže zákonodarcovia členských štátov si právomoc vo veciach zodpovednosti za škodu ponechávajú, vyplýva z toho, že im prináleží, aby určili, či je právo na náhradu takej ujmy principiálne prípustné a ak áno, za akých okolností. Osobitne spadá do rámca ich posúdenia skutočnosť, či ide o nárok, ktorý obeť nepriamo získala alebo o nárok odvodený od osoby, ktorá zahynula.

82.      Podľa judikatúry(69) však členské štáty musia vykonávať túto právomoc spôsobom, ktorý dodržiava právo Únie a najmä zachováva potrebný účinok prvej, druhej a tretej smernice. Tento účinok by bol podľa môjho názoru ovplyvnený najmä vtedy, keby bolo možné, aby nepriame obete dopravných nehôd, ako sú osoby, ktorých sa týkajú veci samé, neboli chránené prostredníctvom povinného poistenia zodpovednosti za škodu, hoci v súvislosti s nimi zjavne vznikla zodpovednosť poisteného.

83.      Vzhľadom na všetky uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal, že článok 3 ods. 1 prvej smernice, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice a článok 1 tretej smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že ak podľa vnútroštátneho práva vznikla zodpovednosť poisteného za škodu z titulu nemajetkovej ujmy spôsobenej človeku, ktorého blízka osoba zahynula pri dopravnej nehode, musí byť takáto náhrada škody pokrytá ustanoveniami povinného poistenia upraveného týmito smernicami.

C –    O skutočnosti, že členský štát nemôže stanoviť maximálne sumy náhrady škody na základe poistenia, ktoré sú nižšie ako minimálne záruky stanovené právom Únie (druhá otázka vo veci Drozdovs)

1.      O obsahu položenej otázky

84.      Vo veci Drozdovs položil vnútroštátny súd druhú prejudiciálnu otázku subsidiárne pre prípad, že by Súdny dvor na prvú otázku odpovedal kladne v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu stanovené v článku 3 prvej smernice a v článku 1 ods. 1 a 2 druhej smernice zahŕňa aj náhradu morálnej ujmy, ako je ujma, na ktorú poukazuje navrhovateľka vo veci samej.

85.      Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či vyššie uvedené články bránia vnútroštátnej právnej norme stanovujúcej ako náhradu nemajetkovej ujmy poisťovateľom maximálnu sumu, ktorá je citeľne nižšia, ako sú na jednej strane minimálne hranice povinne poistenej sumy stanovené druhou smernicou a na druhej strane hranice zodpovednosti poisťovateľov určené vnútroštátnym zákonom.

86.      Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania totiž vyplýva, že Súdny dvor bol v prejudiciálnej otázke požiadaný, aby rozhodol o prípustnosti hornej hranice náhrady morálnej ujmy, ako je tá, ktorú utrpel Vitālijs Drozdovs, stanovenej v článku 7 lotyšského dekrétu č. 331,(70) a to nielen vzhľadom na minimálne záruky definované v článku 1 ods. 2 druhej smernice,(71) ale aj vzhľadom na záruky stanovené v článku 15 ods. 1 bode 1 lotyšského zákona o povinnom poistení(72) ktorý prebral najmä uvedenú smernicu.

87.      Táto posledná časť prejudiciálnej otázky odráža dôvody kasačného opravného prostriedku podaného poručníčkou Vitālijsa Drozdovsa, ktorá najmä tvrdí, že hranica náhrady škody stanovená lotyšským dekrétom č. 331 je absurdne nízka a je v rozpore s ustanoveniami lotyšského zákona o povinnom poistení, ktorý mal uvedený dekrét za cieľ vykonať.(73) Súdny dvor však nemá právomoc rozhodovať o ústavnosti alebo zákonnosti noriem vnútroštátneho práva a ani určovať, či vnútroštátne vykonávacie právne predpisy sú v súlade s vnútroštátnymi zákonmi. Tento aspekt otázky preto nebude predmetom skúmania.

2.      O záväznosti minimálnych súm pokrytia zodpovednosti za škodu stanovených druhou smernicou

88.      Poručníčka Vitālijsa Drozdovsa, rovnako ako Komisia sa domnievajú, že článok 3 prvej smernice a článok 1 druhej smernice bránia tomu, aby členský štát obmedzil náhradu nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu na sumu, ktorá je nižšia ako hranica zodpovednosti poisťovateľa stanovená v uvedených ustanoveniach. Hneď na úvod chcem poukázať na to, že tento názor zastávam aj ja, a to z nasledujúcich dôvodov.

89.      Z pôvodu, genézy a vývoja ustanovení práva Únie, ktorých sa týka druhá otázka položená Augstākās tiesas Senāts sa dá na účely ich výkladu vyvodiť množstvo informácií.

90.      Ako už Súdny dvor zdôraznil, článok 3 ods. 1 in fine prvej smernice vo svojom pôvodnom znení ponechával určenie pokrytých škôd, ako aj spôsoby povinného poistenia zodpovednosti za škodu, členským štátom.(74) Článok 1 druhej smernice stanovil v oblasti zodpovednosti za škodu s cieľom zmenšiť rozdiely medzi právnymi úpravami členských štátov týkajúcimi sa rozsahu povinnosti poistného krytia – ako to vyplýva z tretieho odôvodnenia tejto smernice – povinné krytie škody na majetku, ako aj ujmy na zdraví v určitých sumách, pričom tieto minimálne sumy garantujú najnižšiu úroveň ochrany obetí dopravných nehôd.(75)

91.      Preskúmanie príprav vedúcich k prijatiu druhej smernice odhaľuje, že jej článok 1 ods. 2, ktorý stanovuje tieto minimálne záruky, bol v priebehu pôvodného legislatívneho postupu jedným z najčastejšie menených ustanovení.(76) Rovnako to bolo pri následných zmenách a doplneniach smernice,(77) pričom sa domnievam, že z hľadiska smerovania, ktoré tieto následné texty(78) ukazujú, je potrebné ich brať do úvahy, aj keď v zmysle časovej pôsobnosti sa na vec Drozdovs neuplatňujú. Zo všetkých uvedených skutočností vyplýva, že článok 1 druhej smernice bol predmetom osobitnej pozornosti európskeho normotvorcu. Okrem iného následný vývoj tohto ustanovenia smerujúci k postupnému sprísneniu požiadaviek, ktoré stanovuje, poukazuje na stále väčšiu snahu o ochranu obetí. Ako výslovne zdôraznil normotvorca „povinnosti členských štátov zaručiť poistné krytie aspoň čo sa týka určitej minimálnej výšky je dôležitým prvkom“ na dosiahnutie tohto cieľa.(79)

92.      V zmysle tohto prístupu Súdny dvor jasne konštatoval, že článok 1 ods. 2 druhej smernice bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej maximálne sumy náhrady škody, ktoré sú nižšie ako minimálne záruky stanovené v uvedenom článku.(80)

93.      Súdny dvor odôvodnil rozhodnutia prijaté v tomto zmysle tým, že členské štáty sú povinné zaručiť – ako som už pripomenul pri odpovedi na prvé prejudiciálne otázky – aby zodpovednosť za škodu, ktorá sa podľa vnútroštátneho práva dotknutého členského štátu uplatňuje na nehody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel, bola pokrytá poistením v súlade s ustanoveniami prvej, druhej a tretej smernice. Keďže členské štáty musia svoje právomoci vykonávať v súlade s právom Únie, vyplýva z toho najmä, že poistné krytie zodpovednosti za škodu musí dodržať minimálne záruky stanovené v druhej smernici, a teda, že nijaká vnútroštátna právna úprava nemôže obmedziť z toho vyplývajúcu ochranu stanovením nižších maximálnych súm náhrady škody.(81)

94.      Súdny dvor dodal, že „akýkoľvek iný výklad by článku 3 ods. 1 prvej smernice a článku 1 ods. 2 druhej smernice odňal ich potrebný účinok. Ten spočíva v ochrane obetí dopravných nehôd prostredníctvom povinného poistenia zodpovednosti za škodu a bol by ohrozený, ak by poistné krytie tejto zodpovednosti bolo prenechané na voľnú úvahu vnútroštátneho normotvorcu“.(82)

95.      Všetky tieto úvahy sa podľa môjho názoru dajú uplatniť na ustanovenia, ako sú tie, ktoré obsahuje lotyšský dekrét č. 331 stanovujúci maximálnu výšku záruk na príliš nízkej úrovni, a to osobitne v prípade nemajetkovej ujmy spôsobenej úmrtím osoby, na ktorej je dotknutá osoba závislá, pričom dodržanie tak cieľa, ako aj potrebného účinku uvedených ustanovení vyžaduje zabezpečenie adekvátnej náhrady škody obetiam dopravných nehôd bez ohľadu na to, v ktorom z členských štátov došlo k nehode.(83) Z toho vyplýva, že na druhú otázku položenú Augstākās tiesas Senāts je potrebné odpovedať kladne.

96.      Chcem spresniť, že podľa môjho názoru nie je rozhodujúce, či príliš nízka úroveň krytia vyplývajúca z vnútroštátneho práva je v porovnaní s hranicou zodpovednosti poisťovateľov stanovenou smernicami mierne nižšia alebo výrazne nižšia, ako na to poukazuje vnútroštátny súd vo svojej prejudiciálnej otázke.(84) Na to, aby vnútroštátna právna norma nebola v súlade s požiadavkami práva Únie, postačuje, aby nebola dosiahnutá minimálna úroveň krytia. Naopak výhrada uvedená na začiatku článku 1 ods. 2 druhej smernice(85) členským štátom umožňuje, aby prekročili výšku stanoveného minimálneho krytia, pričom smernica spresňuje, že môžu buď požadovať neobmedzenú záruku alebo stanoviť sumy, pri ktorých je poistenie povinné a jediná ich povinnosť spočíva v tom, že uvedené sumy nemôžu byť nižšie ako uvedené minimálne krytie.(86)

97.      Vzhľadom na riziko nejednoznačnosti, ktoré vnímam s ohľadom na pripomienky predložené Súdnemu dvoru, by som chcel spresniť, že podľa mňa v konflikte s právom Únie nie je obmedzenie záruk ako také,(87) ale skutočnosť, že členský štát určuje maximálnu výšku náhrady škody, ktorá nedosahuje minimálne sumy vyplývajúce z dotknutých smerníc.

98.      Podľa už citovanej ustálenej judikatúry musí byť nepochybne akákoľvek zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, teda zodpovednosť, ktorá je upravená vnútroštátnym právnym poriadkom, pokrytá poistením. Podľa mňa sa však táto zásada má chápať výlučne v tom zmysle, že vnútroštátna právna norma o poistení nemôže z pokrytia vylúčiť niektoré typy škôd alebo niektoré kategórie poškodených, ak sa obete môžu s cieľom získať náhradu škody dovolávať zodpovednosti poisteného za škodu. Rozhodnutie európskeho normotvorcu zaviesť záruky dosahujúce „minimálne“ sumy stanovené v dotknutých smerniciach má zmysel len vtedy, ak sa pripustí, že tieto smernice umožňujú, aby si členské štáty stanovili vyššie horné hranice, a teda, aby zodpovednosť za škodu presahujúca uvedené vnútroštátne maximálne hranice nebola pokrytá povinným poistením.(88) Právne poriadky členských štátov, v ktorých všeobecná právna úprava zodpovednosti za škodu neobsahuje maximálne hranice náhrady škody, môžu napriek tomu obmedziť krytie tejto zodpovednosti povinným poistením, a to zavedením maximálnych hraníc prekračujúcich minimálne výšky stanovené uvedenými smernicami.

3.      O dosahoch navrhovanej odpovede

99.      V odôvodnení svojho návrhu Augstākās tiesas Senāts zdôrazňuje dôležitosť hľadania rovnováhy medzi dotknutými záujmami. Tento súd poukazuje na to, že záujem obetí spočívajúci v získaní čo najúplnejšej náhrady škody, ktorá im vznikla, sa líši od záujmu majiteľa motorového vozidla, ktorý spôsobil nehodu, spočívajúceho v platbe čo najnižšieho povinného poistného, ako aj od záujmu poisťovateľa spočívajúceho v dosiahnutí zisku závislého do veľkej miery od vzťahu medzi prijatým poistným a náhradami škody vyplatenými pri nehodách.(89) Tento súd uvádza, že zosúladenie týchto záujmov predpokladá jasné definovanie hraníc záruky poisťovateľa, aby si uvedený majiteľ mohol zvoliť poistenie, pri primeranej sadzbe,(90) a aby tak obeť získala náhradu škody, ktorú utrpela.

100. Lotyšská a litovská vláda sa prikláňajú k tomuto pohľadu. Dodávajú, že výhodou určenia takýchto hraníc zákonom je tiež zabezpečenie právnej istoty, kým vysoké náhrady nemajetkových újm by v prípade nehôd zahŕňajúcich viac ľudí mohli ohroziť spravodlivé rozdelenie obmedzených disponibilných zdrojov.(91) Tieto vlády z toho vyvodili, že uplatnenie hraníc stanovených v článku 1 druhej smernice na morálnu ujmu by spôsobilo ťažkosti v súvislosti s efektívnosťou predmetného systému poistenia zodpovednosti za škodu.

101. Je pravda, že a priori by mohlo byť fungovanie európskeho poistného trhu ovplyvnené povinnosťou poisťovateľov pokrývať v súvislosti s motorovými vozidlami obvykle sa nachádzajúcimi na území členských štátov škodu vo väčšom rozsahu a vo vyšších sumách, čo by mohlo spôsobiť nárast poistného zaplateného poistenými.

102. Chcel by som však poukázať na to, že Európsky hospodársky a sociálny výbor už od začiatku predvídal „problémy, ktoré stanovenie minimálnych súm nevyhnutne v niektorých krajinách spôsobí (najmä zvýšenie aktuálneho poistného)“, ale usúdil, a podľa mňa správne, že ide o „snahu, ktorú je nevyhnutné podporiť, aby bol dosiahnutý stanovený cieľ lepšej ochrany obetí“, pričom následne podporil návrh smerujúci k zavedeniu minimálnych záruk.(92) Aby sa zohľadnila východisková situácia niektorých členských štátov, pokiaľ ide o uvedené záruky, druhá smernica stanovila prechodné opatrenia týkajúce sa postupného preberania jej ustanovení v členských štátoch.(93)

103. Okrem toho prax ukazuje, že široké ponímanie pôsobnosti povinného poistenia zodpovednosti za škodu nevyhnutne nemá tak výrazné dôsledky, ako by sa v súvislosti s poistným očakávalo.(94) Nedávna zmena a doplnenie bulharského zákona o sumách pokrytých uvedeným poistením, ktoré zahŕňa náhradu morálnej ujmy,(95) nemala významnejší dosah na príslušné poistné.(96) Rovnako vo Švédsku by podľa prípravných prác, ktoré viedli k zavedeniu práva na náhradu ujmy na zdraví v prípade úmrtia blízkej osoby pri dopravnej nehode,(97) táto reforma mala mať len okrajový účinok na náklady poisťovacích spoločností, a teda na poistné, ktoré by sa malo zvýšiť len o 1 až 1,5 %, či dokonca menej.(98)

104. Okrem toho sa mi obavy vlád, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci, nezdajú opodstatnené, pretože pripomínam, že podľa môjho názoru nie je zakázané, aby členské štáty stanovili horné hranice s cieľom vylúčiť neobmedzenosť záruk poskytnutých poisťovateľmi, pričom jedinou požiadavkou vyplývajúcou z článku 1 druhej smernice je, aby bola táto horná hranica stanovená na vyššej úrovni, ako sú minimálne sumy uvedené v tomto článku.

105. Vzhľadom na tieto úvahy je podľa mňa vhodné na druhú otázku položenú vo veci Drozdovs odpovedať v tom zmysle, že článok 3 prvej smernice a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice bránia vnútroštátnej právnej norme, ktorá s cieľom obmedziť náhradu nemajetkovej ujmy, na ktorú môže vzniknúť nárok z dôvodu povinného poistenia zodpovednosti za škodu, stanovuje nižšie maximálne záruky, ako sú minimálne záruky stanovené na náhradu ujmy na zdraví článkom 1 druhej smernice.

D –    O druhej otázke položenej vo veci Haasová

106. V zmysle formulácie druhej otázky predloženej na posúdenie Súdnemu dvoru vo veci Haasová vychádza Krajský súd v Prešove z hypotézy, že odpoveď na prvú otázku bude znieť, že vnútroštátne ustanovenia v oblasti poistenia, ktoré nepripúšťajú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým po obetiach dopravnej nehody, nie sú v rozpore s právom Únie.

107. Vnútroštátny súd tak vychádza z predpokladu, ktorý je v rozpore s mojou odpoveďou na prvú prejudiciálnu otázku navrhovanou Súdnemu dvoru. Vzhľadom na obsah odpovede, ktorú podľa mňa treba dať na uvedenú prejudiciálnu otázku, sa domnievam, že nie je potrebné odpovedať na druhú otázku položenú len subsidiárne.

108. Napriek tomu poznamenávam, že vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby pristúpil k výkladu ustanovení vnútroštátneho práva,(99) čo je podľa ustálenej judikatúry vylúčené.(100)

109. Ak Súdny dvor neprijme môj návrh, domnievam sa, že otázka by mala byť preformulovaná v tom zmysle, že by sa v podstate týkala prípadnej možnosti súdu členského štátu pristúpiť k výkladu vnútroštátnej právnej normy, ktorý by bol v súlade s ustanoveniami prvej a tretej smernice, ktorých sa otázka týkala. V každom prípade zásada konformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem, ktorý by v tomto prípade znamenal pripísanie náhrady škody poisťovateľovi v rozpore s tým, čo stanovuje vnútroštátna právna norma.(101)

V –    Návrh

110. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby vo veci Haasová (C‑22/12) na prejudiciálne otázky položené Krajským súdom v Prešove odpovedal takto:

1.      Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti na jednej strane a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel na strane druhej sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenej prevádzkou motorových vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na území členského štátu, pokrýva náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ktorá sa stala v tomto kontexte, v rozsahu, v akom uvedená náhrada škody vyplýva vzhľadom na zodpovednosť poisteného za škodu z vnútroštátneho práva uplatniteľného na spor vo veci samej.

2.      Na druhú prejudiciálnu otázku nie je potrebné odpovedať.

111. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby vo veci Drozdovs (C‑277/12) na prejudiciálne otázky položené Augstākās tiesas Senāts odpovedal takto:

1.      Článok 3 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti na jednej strane a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel na strane druhej sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na území členského štátu pokrýva náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ktorá sa stala v tomto kontexte, v rozsahu, v akom uvedená náhrada škody vyplýva vzhľadom na zodpovednosť poisteného za škodu z vnútroštátneho práva uplatniteľného na spor vo veci samej.

2.      Článok 3 smernice 72/166 a článok 1 ods. 1 a 2 smernice 84/5 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej norme stanovujúcej z titulu náhrady škody, ktorú môže byť poisťovateľ povinný zaplatiť z dôvodu náhrady nemajetkovej ujmy vyplývajúcej zo skutočnosti, že človek, na ktorom dotknutá osoba závisela, zahynul pri dopravnej nehode, nižšie maximálne záruky, ako sú minimálne záruky stanovené na náhradu ujmy na zdraví uvedeným článkom druhej smernice.


1 – Jazyk prednesu: francúzština.


2 – Blízky vzťah s touto osobou, ktorá je priamou obeťou nehody, nemusí v niektorých právnych poriadkoch vyplývať len z príbuzenského vzťahu, tak ako je to v prejednávaných veciach, ale aj z úzkych citových väzieb prejavených najmä spoločným každodenným životom. Terminológia používaná v týchto návrhoch sa s cieľom zohľadniť túto skutočnosť nebude obmedzovať len na členov rodiny.


3 – Ú. v. ES L 103, s. 1; Mim. vyd. 12/002, s. 1.


4 – Ú. v. ES L 129, s. 33; Mim. vyd. 12/002, s. 33.


5 – Ú. v. ES L 8, 1984, s. 17; Mim. vyd. 19/004, s. 17.


6 – Dotknuté tri smernice boli spolu s ďalšími zrušené smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (Ú. v. EÚ L 263, s. 11), ktorou boli zároveň kodifikované.


7 – Vzhľadom na to, že oba vnútroštátne súdy, ako aj vnútroštátne právne úpravy a právna veda používajú alternatívne výrazy „osobná ujma“ alebo „morálna ujma“, ktorých právny rozsah sa môže líšiť, rozhodol som sa v týchto návrhoch používať výraz „nemajetková ujma“, ktorý mi pripadá neutrálnejší.


8 – V súvislosti s vývojom práva Únie v dotknutej oblasti pozri návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Trstenjak vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 23. októbra 2012, Marques Almeida (C‑300/10, bod 5 a nasl., ako aj tam citovanú právnu vedu).


9 –      Tento odsek 2 bol zmenený a doplnený smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice Rady 72/166/EHS, 84/5/EHS, 88/357/EHS a 90/232/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/26/ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel (Ú. v. EÚ L 149, s. 14, s lehotou na prebratie stanovenou na 11. júna 2007), takže uvedené sumy boli zvýšené v prípade ujmy na zdraví na minimálne poistné krytie 1 000 000 eur, ak je len jeden poškodený alebo 5 000 000 eur na nehodu bez ohľadu na počet poškodených a v prípade škody na majetku na minimálne poistné krytie 1 000 000 eur na nehodu bez ohľadu na počet poškodených.


10 – Osobitne článok 4 slovenského zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „slovenský zákon o povinnom zmluvnom poistení“).


11 – Text je k dispozícii na internetovej stránke Haagskej konferencie o medzinárodnom práve súkromnom (www.hcch.net).


12 – V tejto súvislosti pozri bod 48 a nasl. týchto návrhov.


13 – Zákon bol prijatý 26. februára 1964.


14 – Zákon bol prijatý 30. júla 1999.


15 – Sauszemes transportlīdzekļu īpašnieku civiltiesiskās atbildības obligātās apdrošināšanas likums, Latvijas Vēstnesis, 2004, č. 65 (3013).


16 – Noteikumi par apdrošināšanas atlīdzības apmēru un aprēķināšanas kārtību par personai nodarītajiem nemateriālajiem zaudējumiem, Latvijas Vēstnesis, 2005, č. 80 (3238).


17 – Opis uvedeného sporu vyplýva z informácií uvedených tak v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako aj zo spresnení, ktoré vnútroštátny súd poskytol na žiadosť Súdneho dvora.


18 –      Vo vysvetleniach, ktoré vnútroštátny súd podal na žiadosť Súdneho dvora, tento súd uviedol, že vo veci samej bolo potrebné uplatniť hmotné právo Českej republiky. V tejto súvislosti pozri bod 48 a nasl. týchto návrhov.


19 – Keďže pripomienky pani Haasovej boli predložené po uplynutí lehoty, neboli zahrnuté do spisu.


20 – Je potrebné spresniť, že v čase okolností veci samej bol páchateľ pod vplyvom alkoholu, prekročil povolenú rýchlosť a predbiehal nebezpečným spôsobom, pričom jeho vozidlo nemalo zimné pneumatiky.


21 – Teda 100 LVL za každú zosnulú osobu, ktorá mala voči dotknutej osobe vyživovaciu povinnosť.


22 –      Vnútroštátny súd uviedol „články 1 a 2“ („1. un 2.pantā“) druhej smernice. Keďže pojem „ujma na zdraví“, ktorého sa otázka týka, sa nachádza v článku 1, a najmä v odsekoch 1 a 2, a nie v článku 2 tejto smernice, domnievam sa, že tento preklep možno opraviť formuláciou „článok 1 ods. 1 a 2“.


23 –      Tamže.


24 – Pozri najmä štúdie komparatívneho práva citované v LAMBERT‑FAIVRE, Y., LEVENEUR, L.: Droit des assurances. 12. vyd. Paris: Dalloz, 2005, s. 511, poznámka 1.


25 – Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (nazývané „Rím II“) (Ú. v. EÚ L 199, s. 40).


26 – Tento dohovor bol ratifikovaný Československom. Česká republika a Slovenská republika vyhlásili v uvedenom poradí 28. januára 1993 a 15. marca 1993, že sú aj naďalej viazané týmto dohovorom, vrátane výhrad a deklarácií zo strany Československa, a to od 1. januára 1993, kedy bol tento štát rozdelený.


27 – Článok 8 dohovoru spresňuje oblasti pokryté rozhodným právom, ktoré zahŕňajú určenie najmä podmienok a rozsahu zodpovednosti, vznik a povahu škody, ktorá sa má nahradiť, možnosť prechodu nároku na náhradu škody a osoby, ktoré škodu utrpeli a majú nárok na jej náhradu.


28 – Spresňujem, že slovenský vnútroštátny súd, a to Krajský súd v Prešove, uviedol, že na základe článku 3 Haagskeho dohovoru z roku 1971 je potrebné uplatňovať české hmotné právo, vzhľadom na to, že ujma na zdraví vznikla 7. augusta 2008 v rámci prevádzky motorových vozidiel na území Českej republiky.


29 – Vnútroštátny súd totiž spresnil, že vozidlo, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda, bolo evidované na Slovensku, kým narazené vozidlo bolo evidované v Českej republike.


30 – Toto právo musí byť zvolené podľa článku 7 druhej smernice Rady 88/357/EHS z 22. júna 1988 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení, týkajúcich sa priameho poistenia s výnimkou životného poistenia, na uľahčenie účinného vykonávania slobody poskytovať služby a o zmene a doplnení smernice 73/239/EHS (Ú. v. ES L 172, s. 1; Mim. vyd. 06/001, s. 198) alebo, v súvislosti so zmluvami uzavretými po 17. decembri 2009, podľa článku 7 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (nazývané „Rím I“) (Ú. v. EÚ L 177, s. 6).


31 – Predmetom oboch sporov vo veci samej je náhrada nemajetkovej ujmy spôsobenej smrťou pri dopravnej nehode – vo veci Haasová išlo o smrť muža, ktorého manželka a dcéra žiadali o náhradu tejto ujmy, a vo veci Drozdovs išlo o smrť manželského páru, ktorého dieťa žiadalo o rovnakú náhradu, pričom je potrebné spresniť, že uvedení žiadatelia neboli na dotknutej nehode priamo zúčastnení.


32 – Podľa zásady homogénnosti vyplývajúcej z práva Európskeho hospodárskeho priestoru (EHS).


33 – Rozsudok Súdneho dvora EZVO z 20. júna 2008, Celina Nguyen/Nórsky štát, E‑8/07. Tento rozsudok je k dispozícii na internetovej stránke www.eftacourt.lu. Abstrakt tohto rozsudku bol uverejnený v Úradnom vestníku Európskej únie (Ú. v. EÚ, 2008, C 263, s. 4).


34 – Tento rozsudok sa týka výkladu Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES, 1994, L 1, s. 3) a osobitne zahrnutia náhrady nemajetkovej ujmy do pôsobnosti aktov uvedených v prílohe IX tejto dohody, teda prvej, druhej a tretej smernice o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.


35 – Konkrétne pozri prvé až tretie odôvodnenie prvej smernice.


36 – Pozri piate odôvodnenie druhej smernice a štvrté odôvodnenie tretej smernice.


37 – Rozsudky z 30. júna 2005, Candolin a i. (C‑537/03, Zb. s. I‑5745, bod 17), ako aj Marques Almeida (bod 26 a všetka citovaná judikatúra). Pozri rovnako rozsudok Súdneho dvora EZVO, Nguyen (bod 23 a citovanú judikatúru).


38 – Rozsudok Marques Almeida (už citovaný, bod 27 a citovaná judikatúra).


39 – Tamže, bod 28 a citovaná judikatúra.


40 – Rozsudky zo 14. septembra 2000, Mendes Ferreira a Delgado Correia Ferreira (C‑348/98, Zb. s. I‑6711, bod 23), ako aj Marques Almeida (už citovaný, bod 29 a citovaná judikatúra). Pozri tiež rozsudok Súdneho dvora EZVO, Nguyen (bod 24).


41 – Rozsudky z 19. apríla 2007, Farrell (C‑356/05, Zb. s. I‑3067, bod 33 a citovaná judikatúra), ako aj Marques Almeida (bod 30 a citovaná judikatúra). Pozri tiež rozsudok Súdneho dvora EZVO, Nguyen (už citovaný, bod 25).


42 – Rozsudky Candolin a i. (už citovaný, body 27 a 28) ako aj Marques Almeida (už citovaný, bod 31 a citovaná judikatúra). Pozri tiež rozsudok Súdneho dvora EZVO, Nguyen (bod 24).


43 – Teda na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej osobám, ktoré sú nepriamymi obeťami dopravnej nehody, v ktorej zahynula blízka osoba.


44 – V bode 34 a nasl. rozsudku Marques Almeida Súdny dvor v tejto súvislosti vymedzil zreteľný rozdiel a konštatoval, že vnútroštátna právna úprava vo veci samej týkajúca sa náhrady škody, na ktorú vznikol nárok na základe zodpovednosti za škodu poisteného, a nie náhrady škody, ktorú by mohol byť povinný uhradiť poisťovateľ, nie je v rozpore s právom Únie, ak nemá vplyv na záruku stanovenú týmto právom a spočívajúcu v tom, že táto zodpovednosť stanovená podľa platného vnútroštátneho práva je krytá poistením, ktoré je v súlade s prvou, druhou aj treťou smernicou.


45 – Rozsudok Súdneho dvora EZVO, Nguyen (najmä body 7 a 11).


46 – V pôvodnom znení tohto rozsudku, ktorý bol vypracovaný v anglickom jazyku, kvalifikoval Súdny dvor EZVO dotknutú ujmu ako „non economic injury“, ja som sa však rozhodol použiť uvedený výraz z dôvodu jeho neutrálnejšieho charakteru a s úmyslom zachovať jednotnosť s vyššie uvedeným.


47 – Rozsudok Súdneho dvora EZVO (bod 29).


48 – Pokiaľ ide o tento výraz, zdôrazňujem na tomto mieste významný rozdiel medzi francúzskou a anglickou jazykovou verziou, ktorá je jazykom konania Súdneho dvora EZVO, pričom uvedený výraz vo francúzskej verzii sa zdá byť užší.


49 – Rozsudok Súdneho dvora EZVO, Nguyen (bod 26).


50 – Tamže, bod 27.


51 – V tejto súvislosti Súdny dvor EZVO poukazuje, najmä na rozsudok Mendes Ferreira a Delgado Correia Ferreira (už citovaný), ako aj na uznesenie z 24. júla 2003, Messejana Viegas (C‑166/02, Zb. s. I‑7871, body 21 a 22).


52 – Rozsudok Súdneho dvora EZVO, Nguyen (bod 28).


53 – Pozri tiež grécku („σωματικές βλάβες“), španielsku („daños corporales“), holandskú („lichamelijk letsel“) a portugalskú jazykovú verziu („danos corporais“).


54 – Pozri najmä výraz „personskade“, „Personenschäden“, „personal injury“, „danni alle persone“, „henkilövahingot“ a „personskador“ používané v uvedenom poradí v dánskej, nemeckej, anglickej, talianskej, vo fínskej a švédskej jazykovej verzii.


55 – Okrem toho táto terminológia nie je ani vo francúzskom práve vnímaná zúženým spôsobom, pretože „nemajetkové ujmy… nepriamych obetí v prípade úmrtia priamych obetí“ sú uvedené medzi „ujmami na zdraví nepriamych obetí (kurzívou zvýraznil generálny advokát) v zozname uvádzajúcom ujmy na zdraví navrhovanom v júli 2005 správou pracovnej skupiny poverenej vypracovaním tohto zoznamu, ktorú viedol J.‑P. Dintilhac (uvedená správa je dostupná na internetovej stránke Documentation française: http://www.ladocumentationfrancaise.fr/var/storage/rapports‑publics/064000217/0000.pdf).


56 – Analýza vývoja druhej smernice poukazuje na to, že rozdielnosť vymedzená medzi škodou na majetku a ujmou na zdraví sa v pôvodnom návrhu Komisie predloženom 7. augusta 1980 (Ú. v. ES C 214, s. 9) nenachádzala a obe spadali pod rovnaký režim, pričom uvedená rozdielnosť vyplynula zo stanoviska Hospodárskeho a sociálneho výboru z 25. a 26. februára 1981 (Ú. v. ES C 138, s. 15 bod 2.2), ktorý zdôraznil, že na náhrade ujmy na zdraví existuje „väčší spoločenský záujem“ ako na náhrade škody na majetku.


57 – Pozri bod 91 týchto návrhov.


58 – Rozsudok Súdneho dvora EZVO, Nguyen (bod 2) uvádza, že sťažovateľka prišla o manžela a dve deti pri dopravnej nehode, pričom sama utrpela len ľahké poranenia, avšak od nehody trpela psychickými problémami.


59 – Výraz „passager“ (cestujúci) sa nenachádza v prvej ani v druhej smernici.


60 – Štvrté odôvodnenie tretej smernice zahŕňa do ochrany poskytovanej právom Únie všetky „obete nehôd motorových vozidiel“. V piatom odôvodnení tej istej smernice sa slovami „predovšetkým“ a „zvlášť“ zdôrazňuje fakt, že cestujúci v motorových vozidlách sa považujú len za jednu z „kategórií“ spomedzi ďalších „potenciálnych obetí“, pričom si z dôvodu svojej zraniteľnosti vyžadujú osobitnú pozornosť.


61 – Hospodársky a sociálny výbor vo svojom stanovisku z 26. apríla 1989 o návrhu tretej smernice (Ú. v. ES C 159, s. 7) v bode 1.2 uviedol, že cestujúci by mali byť pokrytí poistením zodpovednosti za škodu z dôvodu, že v tom čase to nebolo v niektorých členských štátoch povinné.


62 – Najmä článok 1a tretej smernice doplnený smernicou 2005/14 spresnil, že takéto poistné krytie sa vzťahuje aj na chodcov, cyklistov a iných nemotorizovaných užívateľov ciest, ak sú „oprávnení na náhradu škody v súlade s vnútroštátnym občianskym právom“.


63 – Pozri už citovanú ustálenú judikatúru (najmä rozsudok Marques Almeida, už citovaný, bod 26), ktorá odkazuje na preambuly uvedených smerníc.


64 – Pozri bod 59 a nasl. týchto návrhov.


65 – Tu je potrebné pripomenúť, že právo obete na náhradu škody z titulu zodpovednosti poisteného za škodu, ako aj rozsah tohto práva určuje vnútroštátne právo, a nie právo Únie (pozri najmä rozsudok Marques Almeida, už citovaný, bod 35).


66 – O takýto prípad ide najmä v Nemecku, Bulharsku, na Cypre, v Španielsku, Estónsku, vo Francúzsku, v Írsku, Taliansku, Lotyšsku, Poľsku, Spojenom kráľovstve, Slovinsku a vo Švédsku.


67 – V Nemecku možno ujmu nahradiť len ak prekračuje „bežné“ reakcie a nepríjemnosti spojené s úmrtím za týchto okolností. V Estónsku je náhrada škody v zásade odôvodnená v prípade, ak je blízka osoba svedkom nehody. V Spojenom kráľovstve stanovila judikatúra kumulatívnu podmienku, a to psychickú chorobu spôsobenú šokom, existenciu citovej väzby s obeťou, blízkosť oprávnenej osoby k nehode a šok spôsobený priamym vnímaním nehody.


68 – Vo Švédsku získava nepriama obeť odškodnenie bez návrhu počas roka nasledujúceho po smrti blízkej osoby. Po uplynutí roka má táto osoba možnosť preukázať pretrvávajúce utrpenie prostredníctvom lekárskych správ.


69 – Pozri najmä rozsudok Marques Almeida (už citovaný, bod 31 a citovanú judikatúru).


70 – Uvedený článok stanovuje, že výška jednorazovej náhrady vyplatenej poisťovateľom za bolesť a psychické utrpenie spojené najmä so smrťou človeka, na ktorom je dotknutá osoba závislá, je 100 LVL, teda 143 eur za každého žiadateľa a za zosnulú osobu.


71 – Dotknuté sumy, pripomenuté v bode 13 týchto návrhov, sú v súčasnosti uvedené v článku 9 smernice 2009/103.


72 – Tento zákon stanovil hranicu, pri ktorej môže vzniknúť zodpovednosť poisťovateľa z dôvodu náhrady osobnej ujmy, na 250 000 LVL, teda približne 357 283 eur.


73 – Článok 19 ods. 3 lotyšského zákona o povinnom poistení totiž stanovil, že suma a spôsob výpočtu náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy poisťovateľmi spôsobenej osobám bude stanovená Radou ministrov.


74 – Rozsudok z 28.marca 1996, Ruiz Bernáldez (C‑129/94, Zb. s. I‑1829, bod 15).


75 – Pozri rozsudok Mendes Ferreira a Delgado Correia Ferreira (už citovaný, bod 26), ako aj body 8 a 9 návrhov, ktoré vo veci, ktorá viedla k tomuto rozsudku, predniesol generálny advokát Cosmas.


76 – Vyplýva to z porovnania medzi už uvedeným pôvodným návrhom Komisie zo 7. augusta 1980, už uvedeným stanoviskom Hospodárskeho a sociálneho výboru z 25. a 26. februára 1981, návrhom zmien a doplnení podaným Európskym parlamentom 14. októbra 1981 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 287, s. 44) a zmenou tohto návrhu predloženou Komisiou 3. marca 1982 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 78, s. 17).


77 – Tieto sumy boli pri prijatí smernice 2005/14 zvýšené a doplnené o klauzulu pravidelnej kontroly, aby sa zabránilo postupnému zníženiu minimálnej výšky krytia. Pozri tiež článok 9 smernice 2009/103 a stanovisko Komisie v súvislosti s úpravou niektorých súm stanovených smernicou 2009/103 zohľadňujúcich infláciu [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES, 2010, C 332, s. 1).


78 – Súdny dvor tento prístup tiež nasledoval, a to najmä v rozsudku zo 17. marca 2011, Carvalho Ferreira Santos (C‑484/09, Zb. s. I‑1821, bod 45).


79 – Pozri odôvodnenie 10 smernice 2005/14 a odôvodnenie 12 smernice 2009/103.


80 – Pozri rozsudok Mendes Ferreira a Delgado Correia Ferreira (už citovaný, bod 41), ako aj uznesenie Messejana Viegas (už citované, bod 20), o portugalskej právnej úprave, ktorá stanovuje takéto sumy v prípade, že vznikne len zodpovednosť bez zavinenia vzhľadom na to, že neexistuje zavinenie vodiča motorového vozidla, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda.


81 – Súdny dvor poukázal na to, že normotvorca Spoločenstva mal v úmysle požadovať pokrytie celej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, aj keď členské štáty majú možnosť stanoviť režim zodpovednosti za škodu založenej na zavinení alebo riziku a uplatniteľnej na súvisiace nehody. Pozri rozsudok Mendes Ferreira a Delgado Correia Ferreira (už citovaný, body 29 a 40) ako aj uznesenie Messejana Viegas (už citované, bod 21).


82 – Uznesenie Messejana Viegas (už citované, bod 22). Pozri tiež bod 48 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Cosmas vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Mendes Ferreira a Delgado Correia Ferreira (už citovaný).


83 – Chcem poukázať na to, že minimálne záruky vyplývajúce z dotknutých smerníc môžu viesť k istej de facto harmonizácii pravidiel zodpovednosti za škodu platných v členských štátoch, keďže uvedené štáty môžu mať tendenciu prispôsobiť svoju právnu úpravu v tejto oblasti, napriek tomu, že v tejto súvislosti nemajú pri súčasnej podobe práva Únie nijakú právnu povinnosť (pozri HEISS, H.: Motor vehicle liability insurance between the European directives and national tort law. In: Over grenzen: liber amicorum Herman Cousy. Anvers‑Cambridge: Intersentia, 2011, s. 127 až 136, a osobitne s. 133).


84 – Tento problém netreba zamieňať s analýzou proporcionality skúmanej Súdnym dvorom v súvislosti s vnútroštátnymi právnymi úpravami, ktoré odmietali alebo neprimerane obmedzovali právo obete na náhradu škody prostredníctvom povinného poistenia zodpovednosti za škody, a to len z dôvodu jej spoluúčasti na škode, ktorú utrpela (pozri najmä rozsudok Marques Almeida, už citovaný, bod 30 a nasl., ako aj uznesenie z 21. marca 2013, Rodrigues Esteves, C‑486/11, bod 26 a nasl.).


85 – Teda: „Bez toho, aby boli dotknuté vyššie záruky, ktoré môžu byť stanovené členskými štátmi…“.


86 – To vyplýva z prípravných prác týkajúcich sa tohto ustanovenia (pozri osobitne pôvodného návrhu a stanoviska Hospodárskeho a sociálneho výboru, body 2.1 a 2.2), už citované.


87 – Ako to vníma vnútroštátny súd (pozri bod 8.1 in fine jeho rozhodnutia).


88 – Pozri rozsudok Marques Almeida (už citovaný, bod 30, ako aj tam citovanú judikatúru), v ktorom Súdny dvor konštatoval, že „členské štáty sú však pritom povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorá sa uplatňuje podľa ich vnútroštátneho práva, bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami všetkých troch vyššie uvedených smerníc“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).


89 – Pozri bod 8.2 návrhu na začatie prejudiciálneho konania.


90 – V tejto súvislosti odkazuje na body 77 a 78 rozsudku z 28. apríla 2009, Komisia/Taliansko (C‑518/06, Zb. s. I‑3491).


91 – Chcel by som poukázať na to, že uvedené ohrozenie by mohlo byť rovnaké aj v prípade majetkovej škody.


92 – V bode 2.3 jeho už uvedeného stanoviska k návrhu druhej smernice.


93 – Pozri jedenáste odôvodnenie a články 5 a 6 druhej smernice.


94 – Návrh Komisie z 19 júna 2002, ktorý viedol k prijatiu smernice 2005/14, uvádza zhodnotenie, podľa ktorého si viaceré členské štáty zvolili neobmedzené poistné krytie a väčšina z tých štátov, ktoré si stanovili minimálne záruky, tak urobila na vyššej úrovni, ako sú hranice stanovené skoršími smernicami bez toho, aby tým poisťovacie spoločnosti so sídlom v týchto štátoch nejako trpeli [KOM(2002) 244 v konečnom znení, s. 6 a 29].


95 – Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákonník upravujúci poistenie (DV č. 21 z 13. marca 2012).


96 – Pozri článok STOJANOVA, I.: Обезщетенията за неимуществени вреди при ‘Гражданска отговорност’ на автомобилистите, prístupný na internetovej stránke www.zastrahovatel.com/statia.php?mysid=3522&t=4


97 – Toto právo bolo doplnené do všeobecného zákona o náhrade škody zákonom 2001:732, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2002.


98 – Návrh Regeringens 2000/01:68, Ersättning för ideell skada, s. 34 a 63.


99 – Otázka je formulovaná takto: „majú sa ustanovenia § 4 ods. 1, § 4 ods. 2, § 4 ods. 4 [slovenského] zákona [o povinnom zmluvnom poistení] a § 6 ods. 1, 2, 3 [českého] zákona [o povinnom zmluvnom poistení] vykladať tak…“


100 – Pozri najmä rozsudok zo 17. januára 2013, Zakaria (C‑23/12, bod 29).


101 – Pozri najmä rozsudok z 24. januára 2012, Dominguez (C‑282/10, bod 25), ako aj bod 67 mojich návrhov vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 24. júna 2010, Sorge (C‑98/09, Zb. s. I‑5837).