NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PEDRO CRUZ VILLALÓN
prednesené 14. septembra 2010 1(1)
Vec C‑96/09 P
Anheuser‑Busch, Inc.
proti
Budějovickému Budvaru
„Odvolanie – Ochranná známka Spoločenstva – Článok 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 – Námietka majiteľa označenia pôvodu Bud – Používanie v obchodnom styku – Označenie, ktoré má väčší ako iba miestny dosah“
Obsah
I – Úvod
II – Právny rámec
A – Lisabonská dohoda
B – Dvojstranný dohovor
C – Právo Únie
III – Skutkový stav pred Súdom prvého stupňa a napadnutý rozsudok
A – Skutkový stav a konanie pred ÚHVT
B – Zhrnutie napadnutého rozsudku
IV – Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy účastníkov konania
V – Niekoľko predbežných úvah o článku 8 nariadenia č. 40/94
A – Námietka založená na zapísanej skoršej ochrannej známke: článok 8 ods. 1 a 2
B – Námietka založená na iných označeniach: článok 8 ods. 4
1. Do rámca článku 8 ods. 4 patria veľmi heterogénne označenia
2. Podmienky uvedené v článku 8 ods. 4 majú za cieľ zabezpečiť, aby označenia, na ktoré sa odvoláva v zmysle tohto ustanovenia, boli spoľahlivé
C – O možnosti analogicky uplatniť podmienky uvedené v článku 8 ods. 1 na odsek 4 toho istého článku
VI – Analýza odvolania
A – O prvom odvolacom dôvode, týkajúcom sa porušenia článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94
1. Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu: o právomoci ÚHVT posudzovať platnosť práva, na ktoré sa odvoláva v zmysle článku 8 ods. 4
a) Definícia stanovísk
b) Posúdenie
2. Druhá časť prvého odvolacieho dôvodu: o podmienke týkajúcej sa „používania v obchodnom styku“
a) Množstvo a kvalita používania
i) Definícia stanovísk
ii) Posúdenie
b) Relevantné územie na účely preukázania „používania v obchodnom styku“
i) Definícia stanovísk
ii) Posúdenie
c) Relevantné obdobie na účely posúdenia „používania v obchodnom styku“
i) Definícia stanovísk
ii) Posúdenie
d) Dôsledok
3. Tretia časť prvého odvolacieho dôvodu: o podmienke týkajúcej sa významu, ktorý má „väčší ako iba miestny dosah“
a) Definícia stanovísk
b) Posúdenie
4. Návrh
B – O druhom odvolacom dôvode týkajúcom sa porušenia článku 8 ods. 4 a článku 74 ods. 1 nariadenia č. 40/94
1. Definícia stanovísk
2. Posúdenie
C – Vyhovenie odvolania a vrátenie veci na Všeobecný súd
VII – O trovách
VIII – Návrh
I – Úvod
1. Predmetné odvolanie predstavuje ďalšiu kapitolu dlhej procesnej histórie, v ktorej proti sebe stoja severoamerický výrobca piva Anheuser‑Busch a český výrobca piva Budějovický Budvar, národní podnik (ďalej len „Budvar“), a v rámci ktorej Súdny dvor už viackrát rozhodol.(2) Hoci predošlé rozsudky môžu ovplyvniť predmetné konanie, problém, ktorý bol vznesený v tomto prípade, je právnym problémom, ktorým sa Súdny dvor vo svojej judikatúre doposiaľ nezaoberal.
2. Rozsudkom zo 16. decembra 2008 Budějovický Budvar/Anheuser‑Busch (BUD)(3), proti ktorému bolo podané odvolanie, Súd prvého stupňa vyhovel žalobám o neplatnosť podanými spoločnosťou Budvar proti niekoľkým rozhodnutiam druhého odvolacieho senátu Úradu pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory) (ďalej len „ÚHVT“), ktorými boli zamietnuté námietky, ktoré podal Budvar proti prihláške označenia Bud ako ochrannej známky Spoločenstva, ktorú podal Anheuser‑Busch.
3. Osobitosť tejto veci vyplýva zo skutočnosti, že Budvar namietal proti takejto prihláške označenia Bud ako ochrannej známky Spoločenstva na základe článku 8 ods. 4 nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke spoločenstva(4), pričom uviedol, že existuje skoršie právo na označenie Bud, spočívajúce v označení pôvodu, ktoré je chránené v Rakúsku a vo Francúzsku prostredníctvom rôznych medzinárodných nástrojov.
4. Súdny dvor má teda po prvýkrát vyložiť článok 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94. Navyše to bude musieť urobiť v rámci okolností, ktoré sa nezdajú byť najtypickejším príkladom uplatňovania citovaného ustanovenia. Vnútorná logika článku 8 ods. 4 totiž skôr zodpovedá právam vyplývajúcim z čistého používania určitého označenia (napríklad nezapísané ochranné známky, ale aj, podľa vnútroštátnej právnej úpravy, niektoré názvy podnikov, tabuľky s označením firmy a iné rozlišovacie označenia), než takým, ktoré sú chránené na základe formálneho zápisu, ako je to v tomto prípade.
5. Táto posledná okolnosť možno ovplyvnila všeobecný zmysel rozhodnutia Súdu prvého stupňa, ale domnievam sa, že by nemala ovplyvniť rozhodnutie o odvolaní. Výklad článku 8 ods. 4 určite musí byť dostatočne pružný, aby sa prispôsobil veľkej rôznorodosti označení, ktoré patria do tohto ustanovenia. Zároveň však musí byť jednoznačný. Inak by podmienky uvedené v tomto ustanovení nemohli splniť svoju základnú úlohu, ktorou je zabezpečiť spoľahlivosť a skutočnú podstatu týchto označení, ktoré im normotvorca priznal.
6. Podmienky sa totiž týkajú prevažne faktickej roviny a z tohto hľadiska sa musí aj určiť, či sa dodržiavajú. To by podľa môjho názoru malo platiť aj v prípadoch, akým je tento, kde existencia formalizovanej medzinárodnej právnej ochrany môže viesť k názoru, že je potrebné upraviť podmienky „používania“ a „dosahu“ označenia.
II – Právny rámec
A – Lisabonská dohoda
7. Článok 1 ods. 2 Lisabonskej dohody o ochrane označení pôvodu a ich medzinárodného zápisu(5) stanovuje, že krajiny, ktoré sú stranami uvedenej dohody(6), sa zaväzujú chrániť na svojich územiach označenia pôvodu výrobkov iných krajín „Osobitnej únie“, ktoré sú uznávané z tohto titulu v krajine pôvodu a zapísané na Medzinárodnom úrade, o ktorom hovorí Dohovor zriaďujúci Svetovú organizáciu duševného vlastníctva (ďalej len „WIPO“).
8. Podľa článku 5 dohody sa označenia pôvodu zapíšu na žiadosť úradov zmluvných krajín na meno fyzických alebo právnických, verejných alebo súkromných osôb oprávnených používať tieto označenia podľa ich vnútroštátneho zákonodarstva. V rámci toho môžu úrady zmluvných krajín s udaním dôvodov v lehote jedného roka od prijatia oznámenia o zápise vyhlásiť, že nemôžu zabezpečiť ochranu určitého označenia pôvodu.
9. Podľa článkov 6 a 7 ods. 1 označenie pôvodu zapísané na základe Lisabonskej dohody nemožno považovať za označenie, ktoré sa stalo druhovým, pokiaľ sa bude v krajine pôvodu chrániť ako označenie pôvodu po celé obdobie, počas ktorého je v krajine pôvodu chránené ako označenie pôvodu.
10. Ďalej v zmysle pravidla 16 vykonávacieho predpisu k Lisabonskej dohode, ak je účinnosť medzinárodného zápisu v zmluvnej krajine vyhlásená za neplatnú a neplatnosť už nemôže byť predmetom žiadneho opravného prostriedku, príslušný orgán zmluvnej krajiny musí neplatnosť oznámiť medzinárodnému úradu.
11. Označenie pôvodu „Bud“ bolo na WIPO zapísané 10. marca 1975 pod č. 598 na základe Lisabonskej dohody.
B – Dvojstranný dohovor
12. Dňa 11. júna 1976 uzavreli Rakúska republika a Československá socialistická republika Zmluvu o ochrane údajov o pôvode, označení pôvodu a iných označení poľnohospodárskych a priemyselných výrobkov odkazujúcich na pôvod (ďalej len „dvojstranný dohovor“)(7).
13. V súlade s článkom 2 sa pojmy „zemepisné označenia“, „označenia pôvodu“ a „iné označenia odkazujúce na pôvod“ používajú na účely tohto dohovoru pre akékoľvek odkazy, ktoré sa priamo alebo nepriamo vzťahujú na pôvod výrobkov.
14. Podľa článku 3 ods. 1 „československé označenia uvedené v dohode podľa článku 6 sa vyhradzujú v Rakúskej republike výlučne československým výrobkom“. Článok 5 ods. 1 časť B bod 2 uvádza pivo medzi kategóriami predmetných českých výrobkov, na ktoré sa vzťahuje ochrana stanovená dvojstranným dohovorom; príloha B k už citovanej dohode, na ktorú odkazuje článok 6 dohovoru, zahŕňa označenie Bud medzi československé označenia poľnohospodárskych a priemyselných výrobkov (pod položkou „pivo“).
C – Právo Únie
15. Od 13. apríla 2009 upravuje ochrannú známku Spoločenstva nové nariadenie (ES) č. 207/2009(8). Na účely rozhodnutia o tomto odvolaní sa však naďalej z časového hľadiska uplatňujú ustanovenia nariadenia (ES) č. 40/94.
16. Článok 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94, ktorého výklad je predmetom tohto odvolania, znie:
„Na základe námietky majiteľa nezapísanej ochrannej známky alebo iného označenia používaného v obchodnom styku, ktorý má väčší ako iba miestny dosah, ochranná známka, o ktorú sa žiada, nebude zapísaná, pokiaľ podľa právnych predpisov spoločenstva alebo práva členského štátu, ktorým sa spravuje dané označenie,
a) práva k takémuto označeniu boli nadobudnuté pred dátumom podania prihlášky ochrannej známky spoločenstva alebo pred dátumom práva prednosti uplatneného vo vzťahu k prihláške ochrannej známky spoločenstva;
b) takéto označenie prepožičiava jeho majiteľovi právo zakázať používanie nasledujúcej ochrannej známky.“
17. Článok 43 ods. 2 a ods. 3 tohto nariadenia znejú:
„2. Ak si to prihlasovateľ tak želá, majiteľ skoršej ochrannej známky, ktorý podal námietku, musí predložiť dôkaz o tom, že, v období päť rokov pred dňom uverejnenia prihlášky ochrannej známky spoločenstva, bola skoršia ochranná známka spoločenstva uvedená v spoločenstve do užívania v súvislosti s tovarmi alebo službami, na ktoré bola zapísaná a ktoré cituje ako opodstatnenie svojej námietky, alebo o tom, že existujú dôvody nevyužívania, za predpokladu, že skoršia ochranná známka spoločenstva bola k tomuto dňu už zapísaná najmenej päť rokov. Pokiaľ nie je v tomto zmysle dôkaz, námietka sa zamietne. Ak sa skoršia ochranná známka spoločenstva používala iba vzhľadom na časť tovarov alebo služieb, pre ktoré bola zapísaná, považuje sa na účely preskúmania námietky za zapísanú iba pre túto časť tovarov alebo služieb [Ak to prihlasovateľ navrhne, majiteľ skoršej ochrannej známky Spoločenstva, ktorý podal námietku, musí predložiť dôkaz o tom, že, v období päť rokov pred dňom zverejnenia prihlášky ochrannej známky Spoločenstva, bola skoršia ochranná známka Spoločenstva v Spoločenstve riadne používaná v súvislosti s tovarmi alebo službami, na ktoré je zapísaná a ktoré uvádza ako dôvod svojej námietky, alebo o tom, že existujú náležité dôvody nepoužívania, za predpokladu, že skoršia ochranná známka Spoločenstva bola k tomuto dňu už zapísaná najmenej päť rokov. Pokiaľ nie je v tomto zmysle predložený dôkaz, námietka sa zamietne. Ak sa skoršia ochranná známka Spoločenstva používala iba vzhľadom na časť tovarov alebo služieb, pre ktoré bola zapísaná, považuje sa na účely preskúmania námietky za zapísanú iba pre túto časť tovarov alebo služieb – neoficiálny preklad].
3. Odsek 2 sa bude uplatňovať na skoršie [národné – neoficiálny preklad] ochranné známky uvedené v článku 8 (2) a) nahradením využívania v tom členskom štáte, v ktorom bola skoršia ochranná známka chránená používaním v spoločenstve [v článku 8 ods. 2 písm. a), pričom používanie v Spoločenstve sa nahradí používaním v členskom štáte, v ktorom bola skoršia národná ochranná známka chránená – neoficiálny preklad].“
18. Podľa článku 74 ods. 1 nariadenia č. 40/94 „v priebehu konaní pred úradom preskúma úrad fakty na základe vlastnej iniciatívy; v prípade konaní týkajúcich sa relatívnych dôvodov zamietnutia zápisu sa však úrad pri svojom skúmaní obmedzí na fakty, dôkazy a argumenty predložené stranami a na požadovaný žalobný nárok [V konaniach pred úradom preskúma úrad skutočnosti ex offo; v konaniach týkajúcich sa relatívnych dôvodov zamietnutia zápisu sa však úrad pri svojom skúmaní obmedzí na dôvody, dôkazy a návrhy predložené účastníkmi konania – neoficiálny preklad]. “.
III – Skutkový stav pred Súdom prvého stupňa a napadnutý rozsudok
A – Skutkový stav a konanie pred ÚHVT
19. V dňoch 1. apríla 1996, 28. júla 1999, 11. apríla 2000 a 4. júla 2000 podal Anheuser‑Busch, Inc. na ÚHVT štyri prihlášky označenia Bud (obrazové a slovné) ako ochrannej známky Spoločenstva.
20. V dňoch 5. marca 1999, 1. augusta 2000, 22. mája 2001 a 5. júna 2001 podal Budvar námietky proti týmto prihláškam na základe článku 42 nariadenia č. 40/94, pričom uplatnil po prvé, v zmysle článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 40/94 medzinárodnú obrazovú ochrannú známku č. 361.566 s účinkom v Rakúsku, Beneluxe a v Taliansku a po druhé, na základe článku 8 ods. 4 uvedeného nariadenia označenie pôvodu „Bud“, zapísané 10. marca 1975 WIPO na základe Lisabonskej dohody s účinkom vo Francúzsku, v Taliansku a v Portugalsku, ako aj toto označenie pôvodu chránené v Rakúsku v zmysle dvojstranného dohovoru.
21. Rozhodnutím zo 16. júla 2004 (č. 2326/2004) námietkové oddelenie čiastočne vyhovelo námietkam, ktoré boli podané proti zápisu jednej z prihlasovaných ochranných známok. Naopak rozhodnutiami z 23. decembra 2004 (č. 4474/2004 a č. 4475/2004) a z 26. januára 2005 (č. 117/2005) námietkové oddelenie zamietlo námietky podané spoločnosťou Budvar proti zápisu ostatných troch ochranných známok. Budvar sa odvolal proti týmto trom rozhodnutiam námietkového oddelenia o zamietnutí námietok a Anheuser‑Busch sa odvolal proti rozhodnutiu zo 16. júla 2004, ktorým sa čiastočne vyhovelo námietkam.
22. Rozhodnutiami vyhlásenými 14. júna (vec R 234/2005‑2), 28. júna (vec R 241/2005‑2) a 1. septembra 2006 (vec R 305/2005‑2) druhý odvolací senát ÚHVT zamietol odvolania, ktoré podal Budvar. Rozhodnutím vyhláseným 28. júna 2006 (vec R 802/2004‑2) odvolací senát vyhovel odvolaniu, ktoré podal Anheuser‑Busch a námietky spoločnosti Budvar zamietol v celom rozsahu.
23. V týchto štyroch rozhodnutiach odvolací senát ÚHVT najprv uviedol, že sa zdá, že Budvar už neodkazuje na medzinárodnú obrazovú ochrannú známku č. 361.566 ako na základ svojich námietok, ale odkazuje len na označenie pôvodu „Bud“.
24. Po druhé odvolací senát uviedol, že je ťažko predstaviteľné, aby sa označenie BUD mohlo považovať za označenie pôvodu, ba dokonca za nepriame označenie zemepisného pôvodu, z čoho vyvodil, že podľa článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 nemožno námietkam vyhovieť na základe práva predkladaného ako označenie pôvodu, ktoré však v skutočnosti takým označením nie je.
25. Po tretie odvolací senát analogicky použil ustanovenia článku 43 ods. 2 a 3 nariadenia č. 40/94 a pravidlo 22 nariadenia (ES) č. 2868/95(9) a konštatoval, že dôkazy, ktoré poskytol Budvar o používaní označenia pôvodu „bud“ v Rakúsku, vo Francúzsku, v Taliansku a v Portugalsku, nie sú dostatočné.
26. Po štvrté a napokon odvolací senát zastával názor, že námietky musia byť zamietnuté aj z toho dôvodu, že Budvar nepreukázal, že mu predmetné označenie pôvodu poskytuje právo zakázať používanie výrazu „Bud“ ako ochrannej známky v Rakúsku alebo vo Francúzsku.
B – Zhrnutie napadnutého rozsudku
27. Budvar podal 26. augusta(10), 15. septembra(11) a 14. novembra 2006(12) na Súd prvého stupňa žaloby o neplatnosť sporných rozhodnutí odvolacieho senátu. Na podporu svojich návrhov uvádzal žalobca jediný dôvod založený na porušení článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94. Tento jediný dôvod spoločnosti Budvar mal dve časti: prvá sa týkala platnosti označenia pôvodu „Bud“ (odvolací senát zamietol, že označenie Bud je označením pôvodu), zatiaľ čo druhá časť sa týkala uplatniteľnosti podmienok podľa článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 (ktorú odvolací senát vylúčil a Budvar sa na ňu odvolával).
28. Rozsudkom zo 16. decembra 2008, proti ktorému bolo podané toto odvolanie, Súd prvého stupňa vyhovel žalobe o neplatnosť spoločnosti Budvar, pričom vyhovel prvej aj druhej časti citovaného jediného dôvodu.
29. Súd prvého stupňa vyhovel prvej časti jediného dôvodu tak, že na účely svojej analýzy rozlišoval medzi označením pôvodu „bud“, zapísaným v zmysle Lisabonskej dohody a označením „bud“ chráneným na základe dvojstranného dohovoru.
30. V súvislosti s prvým označením Súd prvého stupňa pripomenul, že podľa jeho judikatúry „platnosť národnej ochrannej známky nemôže byť spochybnená v rámci konania o zápise ochrannej známky Spoločenstva“ (bod 88), z čoho vyvodil záver, že „systém zavedený nariadením č. 40/94 predpokladá, že ÚHVT bude brať do úvahy existenciu skorších práv chránených na vnútroštátnej úrovni“ (bod 89). Keďže vo Francúzsku neboli účinky označenia pôvodu „bud“ právoplatne vyhlásené za neplatné, Súd prvého stupňa rozhodol, že odvolací senát mal zohľadniť relevantné vnútroštátne právne predpisy a zápis vykonaný na základe Lisabonskej dohody bez toho, aby mohol spochybniť skutočnosť, že uplatňované skoršie právo predstavuje „označenie pôvodu“ (bod 90).
31. V súvislosti s druhým označením Súd prvého stupňa zdôraznil, že v zmysle článku 2 dvojstranného dohovoru „na to, aby sa na predmetné údaje alebo označenia mohla vzťahovať dvojstranná zmluva a aby z tohto dôvodu požívali ochranu priznanú dvojstranným dohovorom, stačí, aby sa priamo alebo nepriamo vzťahovali na pôvod výrobku“ (bod 94). Vzhľadom na tieto okolnosti Súd prvého stupňa konštatoval, že odvolací senát sa nesprávne domnieval, že označenie „Bud“ je špecificky chránené ako „označenie pôvodu“ na základe dvojstranného dohovoru (bod 95). Na druhej strane Súd prvého stupňa uviedol, že dvojstranný dohovor v Rakúsku je naďalej v Rakúsku účinný na účely ochrany označenia „Bud“, lebo nič nenasvedčuje tomu, že by Rakúsko alebo Česká republika tento dohovor vypovedali, a v rámci konaní, ktoré prebiehajú v Rakúsku, nebolo vydané právoplatné súdne rozhodnutie (bod 98).
32. Vzhľadom na uvedené dospel Súd prvého stupňa k záveru, že odvolací senát porušil článok 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 tým, že po prvé zastával názor, že uplatňované skoršie právo nie je „označením pôvodu“, ďalej tým, že sa domnieval, že otázka, či sa označenie BUD považuje za označenie pôvodu chránené najmä vo Francúzsku a Rakúsku, má „druhoradý význam“, a nakoniec tým, že dospel k záveru, že námietkam na tomto základe nemožno vyhovieť (body 92 a 97 napadnutého rozsudku).
33. Súd prvého stupňa okrem toho vyhovel druhej časti jediného dôvodu žaloby o neplatnosť, týkajúcej sa uplatňovania podmienok podľa článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94. V rámci tejto druhej časti Budvar uviedol dve výhrady.
34. Prvá sa týkala podmienok používania označenia v obchodnom styku a jeho dosahu, ktorý je „väčší ako iba miestny“.
35. Pokiaľ ide o zistenie podmienok týkajúcich sa používania sporných označení v obchodnom styku, Súd prvého stupňa usúdil, že odvolací senát sa dopustil zjavne nesprávneho právneho posúdenia, keď sa rozhodol analogicky použiť ustanovenia práva Spoločenstva týkajúce sa „riadneho“ používania skoršej ochrannej známky (článok 43 ods. 2 a ods. 3 nariadenia č. 40/94). Po prvé článok 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 sa netýka „riadneho“ používania označenia uplatňovaného na podporu námietky (bod 164 napadnutého rozsudku). Po druhé v rámci článku 9 ods. 1 nariadenia č. 40/94, článku 5 ods. 1 a článku 6 ods. 1 smernice 89/104/EHS(13) Súdny dvor a Súd prvého stupňa ustálene opakovane konštatovali, že „používanie označenia sa uskutočňuje v ,obchodnom styku‘, keď sa vyskytuje v kontexte obchodnej činnosti majúcej za cieľ hospodársku výhodu, a nie v súkromnej oblasti“ (bod 165). Po tretie v rámci článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 „nemusia niektoré označenia stratiť práva, ktoré sú s nimi spojené, a to aj napriek skutočnosti, že nie sú ,riadne‘ používané“ (bod 166). Po štvrté Súd prvého stupňa uviedol, že odvolací senát na tento prípad analogicky použil článok 43 ods. 2 a 3 nariadenia č. 40/94 a pravidlo 22 nariadenia č. 2868/95 a analyzoval najmä používanie predmetného označenia v Rakúsku, vo Francúzsku, v Taliansku a v Portugalsku oddelene, to znamená na každom z území, na ktoré sa podľa Budvaru vzťahuje ochrana označenia „bud“, a to napriek tomu, že označenia uvedené v článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 „môžu byť predmetom ochrany na špecifickom území, hoci sa nepoužívali na uvedenom špecifickom území, ale sa používali iba na inom území“ (bod 167).
36. Okrem toho Súd prvého stupňa uviedol, že „označenie, ktorého účelom je uvedenie zemepisného pôvodu výrobkov, sa môže podobne ako ochranná známka používať v obchodnom styku“, čo neznamená, že predmetné označenie sa používa „ako ochranná známka“, a teda stráca svoju prvotnú funkciu (bod 175 napadnutého rozsudku).
37. Pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa dosahu, Súd prvého stupňa sa domnieval, že článok 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 sa týka dosahu predmetného označenia, a nie dosahu jeho používania. Tento dosah označenia pokrýva zemepisný rozsah jeho ochrany, ktorá nemá byť iba lokálna. V dôsledku toho sa odvolací senát tiež dopustil zjavne nesprávneho právneho posúdenia, keď v prípade Francúzska stanovil spojitosť medzi dôkazom o používaní predmetného označenia a podmienkou týkajúcou sa toho, že predmetné právo musí mať dosah, ktorý je väčší ako iba miestny (body 180 a 181).
38. Na základe týchto úvah Súd prvého stupňa dospel k záveru, že prvej výhrade druhej časti jediného žalobného dôvodu sa má vyhovieť, lebo je dôvodná.
39. Druhá výhrada druhej časti jediného žalobného dôvodu sa týkala práva vyplývajúceho z označenia uplatňovaného na podporu námietky. V tejto súvislosti odvolací senát len odkázal na súdne rozhodnutia v Rakúsku a vo Francúzsku, aby dospel k záveru, že Budvar nepreukázal, že predmetné označenia mu poskytujú právo zakázať používanie neskoršej ochrannej známky. Súd prvého stupňa však pripomenul, že nijaké z uvedených rozhodnutí nenadobudlo účinky res iudicata, takže odvolací senát nemohol svoj záver založiť iba na týchto rozhodnutiach a mal prihliadať aj na ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov uplatnené zo strany Budvaru, vrátane Lisabonskej dohody a dvojstranného dohovoru (bod 192). V tejto súvislosti Súd prvého stupňa pripomenul, že ÚHVT sa musí na základe vlastnej iniciatívy a prostriedkami, ktoré považuje za užitočné, oboznámiť s vnútroštátnymi právnymi predpismi daného členského štátu (bod 193). Na základe toho dospel k záveru, že odvolací senát pochybil, keď nezohľadnil všetky skutkové a právne okolnosti relevantné na určenie, či podľa článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 právne predpisy dotknutého členského štátu poskytujú Budvaru právo zakázať používanie neskoršej ochrannej známky (bod 199).
IV – Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy účastníkov konania
40. Odvolanie, ktoré podal Anheuser‑Busch, bolo doručené do kancelárie Súdneho dvora 10. marca 2009, vyjadrenia k odvolaniu, ktoré podali Budvar a ÚHVT, bolo doručené 22. a 25. mája 2009. Nebola predložená žiadna replika ani duplika.
41. Anheuser‑Busch navrhol, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok (s výnimkou výroku uvedeného v bode 1, týkajúceho sa spojenia vecí), rozhodol s konečnou platnosťou vo veci a zamietol žalobu podanú v prvostupňovom konaní, alebo subsidiárne, aby vrátil vec Všeobecnému súdu na nové konanie, pričom v oboch prípadoch zaviaže Budvar na náhradu trov konania.
42. ÚHVT uviedol obdobné návrhy, zatiaľ čo Budvar požaduje, aby sa napadnutý rozsudok potvrdil a aby bol žalovaný zaviazaný na náhradu trov konania pred Súdnym dvorom.
43. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 2. júna 2010, zástupcovia Anheuser‑Busch, Budvar a ÚHVT predniesli ústne pripomienky a odpovedali na otázky, ktoré im položila veľká komora a generálny advokát.
V – Niekoľko predbežných úvah o článku 8 nariadenia č. 40/94
44. Skôr ako začnem analyzovať toto odvolanie, je potrebné pristúpiť k všeobecnej úvahe o článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94, keďže diskusia na výklad tohto ustanovenia sa po prvýkrát sústreďuje v judikatúre Súdneho dvora. Na jeho správne pochopenie treba prihliadať aj na iné odseky citovaného článku 8.
A – Námietka založená na zapísanej skoršej ochrannej známke: článok 8 ods. 1 a 2
45. Článok 8 ods. 1 a ods. 2 nariadenia č. 40/94 upravuje námietku proti zápisu ochrannej známky Spoločenstva založenú na skoršej ochrannej známke. Odsek 2 najmä umožňuje námietku založenú na skoršej zapísanej ochrannej známke (Spoločenstva, zapísanej v členskom štáte alebo medzinárodnej) a stanovuje rovnaké zaobchádzanie pre národné ochranné známky, ktoré, napriek tomu, že neboli zapísané(14), nadobudli všeobecnú známosť v niektorom členskom štáte po osobitne intenzívnom používaní(15).
46. Nariadenie upravuje niekoľko podmienok, po splnení ktorých možno vyhovieť námietke založenej na jednej z takýchto skorších ochranných známok.
47. V prvom rade podľa článku 43 ods. 2 a ods. 3 nariadenia musela byť dotknutá skoršia ochranná známka „riadne používaná“ v Únii alebo v príslušnom členskom štáte v súvislosti s tovarmi alebo službami, na ktoré bola zapísaná, počas piatich rokov predchádzajúcich uverejneniu prihlášky ochrannej známky Spoločenstva.
48. V druhom rade podľa článku 8 ods. 1 nariadenia musí majiteľ jednej z takýchto skorších ochranných známok tiež preukázať, že ochranná známka, proti zápisu ktorej sa namieta, je zhodná alebo podobná s jeho ochrannou známkou a že existuje pravdepodobnosť zámeny, pokiaľ ide o územie, na ktorom je skoršia ochranná známka chránená, z dôvodu zhodnosti alebo podobnosti tovarov alebo služieb, na ktoré sa prihlasujú tieto ochranné známky.(16)
49. Treťou podmienkou je preto tzv. zásada špeciality: je možné namietať len vtedy, ak sa prihláška týka tovarov alebo služieb zhodných alebo podobných s tými, pre ktoré je chránená skoršia ochranná známka. Z uplatňovania zásady špeciality existuje výnimka, ak ide o ochranné známky všeobecne známe v Spoločenstve alebo v niektorom členskom štáte. V takom prípade sa námietke vyhovie aj vtedy, ak výrobky alebo služby nie sú podobné, pokiaľ by používanie požadovanej ochrannej známky bez náležitého dôvodu neprávom zvýhodnilo alebo znevýhodnilo rozlišovaciu spôsobilosť alebo dobré meno skoršej ochrannej známky (článok 8 ods. 5).
B – Námietka založená na iných označeniach: článok 8 ods. 4
50. Bez ohľadu na uvedené článok 8 nariadenia č. 40/94 upravuje aj možnosť dovolávať sa pri námietkach proti zápisu ochrannej známky Spoločenstva iných označení, ktoré nie sú zapísanými ochrannými známkami ani všeobecne známymi ochrannými známkami.
51. Konkrétne článok 8 ods. 4 stanovuje, že námietky môže podať „majiteľ nezapísanej ochrannej známky alebo iného označenia používaného v obchodnom styku, ktoré má väčší ako iba miestny dosah“. Toto ustanovenie odkazuje na relatívne nevymedzenú kategóriu označení (1), hoci upravuje niektoré podmienky, ktorých cieľom je zaručiť ich spoľahlivosť (2).
1. Do rámca článku 8 ods. 4 patria veľmi heterogénne označenia
52. Neurčitosť ohľadom povahy označení, na ktoré sa možno odvolávať na základe tohto ustanovenia, spôsobuje, že odsek 4 v skutočnosti funguje ako určitá reziduálna doložka, alebo ako heterogénny súbor označení, do ktorého patria nielen nezapísané ochranné známky, ktoré nespĺňajú požiadavku všeobecnej známosti(17), ale aj akékoľvek iné označenie používané v obchodnom styku, ktoré má väčší ako iba miestny dosah.
53. Táto počiatočná nepresnosť pri vymedzení rámca uplatňovania ratione materiae vznikla najmä preto, lebo nezapísané ochranné známky a iné označenia, uvedené v citovanom odseku 4 sa vytvárajú, uznávajú a chránia vnútroštátnym právom, takže môžu byť veľmi rôznorodé. Táto rôznorodosť sa uvádza v „Oposition Guidelines“ (smerniciach o námietkach), ktoré zverejňuje ÚHVT(18), ktoré obsahujú demonštratívny zoznam označení, spôsobilých vyvolať v rôznych členských štátoch „skoršie práva“ v zmysle článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94. Okrem nezapísaných ochranných známok tieto Guidelines medzi takéto označenia zaraďujú obchodné a podnikové označenia, tabuľky s označením, názvy publikácií a zemepisné označenia. Toto ustanovenie preto vo všeobecnosti zahŕňa jednak rôzne označenia, ktoré plnia rozlišovaciu funkciu alebo funkciu označenia obchodných činností, na ktoré odkazujú, a jednak iné označenia, ktoré uvádzajú pôvod výrobkov alebo služieb, pre ktoré sa používajú.
54. Väčšina týchto označení (či už sú ochrannými známkami alebo nie) nezodpovedá klasickému systému zápisu, keďže právo na ich výhradné používanie sa nadobúda alebo sa utvrdzuje používaním bez potreby formálneho zápisu.(19) Do článku 8 ods. 4 patria však aj označenia, ktoré boli predmetom predchádzajúceho zápisu, vrátane, hoci nejde o najtypickejší príklad uplatňovania tohto pravidla, zemepisných označení chránených v niektorom členskom štáte, pokiaľ sú zapísané v zmysle Lisabonskej dohody alebo iného medzinárodného nástroja.
55. V tejto súvislosti je asi vhodné odbočiť a určiť, na aké konkrétne zemepisné označenia sa možno odvolávať na základe článku 8 ods. 4.
56. V prvom rade je potrebné vylúčiť zemepisné označenia zapísané na úrovni Spoločenstva, pretože zatiaľ čo nariadenie č. 40/94 v tejto súvislosti neobsahuje žiadne spresnenie, článok 14 nariadenia (ES) č. 510/2006(20) stanovuje, že „ak je označenie pôvodu alebo zemepisné označenie zapísané v registri podľa tohto nariadenia, žiadosť o zápis ochrannej známky, ktorá zodpovedá jednej zo situácií uvedených v článku 13 a týka sa rovnakej triedy výrobkov, sa zamietne, ak sa žiadosť o registráciu ochrannej známky podala po dátume predloženia žiadosti o registráciu Komisii“. V súlade s uvedeným článok 7 ods. 1 písm. k) nového nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva(21) zahrnul označenie pôvodu a zemepisné označenie Spoločenstva medzi absolútne dôvody zamietnutia zápisu ochrannej známky Spoločenstva.
57. V dôsledku toho je možné uplatniť článok 8 ods. 4 len v prípade zemepisných označení, ktoré nie sú zapísané na úrovni Spoločenstva, ale sú chránené na úrovni členského štátu. Medzi ne by mohli patriť označenia zapísané v zmysle Lisabonskej dohody alebo iného medzinárodného nástroja(22).
58. Tento druh označení využíva formálnejšiu ochranu s predchádzajúcim zápisom. Keďže má tento zápis konštitutívny charakter, trvanie zápisu predstavuje podľa môjho názoru jedinú okolnosť, na ktorú sa má prihliadať na účely zistenia platnosti dotknutého zemepisného označenia. To však neznamená, že samotný zápis stačí na to, aby sa mohol uplatniť článok 8 ods. 4: relatívne podmienky využívania, dosahu a charakteristiky práva, ktoré stanovuje toto ustanovenie, sa vyžadujú aj v prípade zemepisných označení, ktoré sa nechránia na úrovni Spoločenstva, a len tie sa môžu uplatniť proti prihláške na zápis ochrannej známky Spoločenstva prostredníctvom článku 8 ods. 4.
59. V dôsledku toho a vo vzťahu k tomu, čo navrhol Budvar na pojednávaní(23), sa domnievam, že osobitná povaha tohto druhu označení a ochrana, ktorú môžu využívať na základe ich zápisu na medzinárodnej úrovni, neoslobodzujú od povinnosti dodržiavať podmienky stanovené týmto ustanovením. Len dodržiavanie týchto podmienok umožňuje zaručiť, aby napriek tomu, že ide o jednoduché zemepisné označenia (na ktoré sa z tohto dôvodu nevzťahuje možnosť ochrany Spoločenstva), mali takú povahu a význam, že si zaslúžia takúto osobitnú ochranu. V opačnom prípade by boli porovnateľné s označeniami pôvodu a zemepisnými označeniami Spoločenstva.
2. Podmienky uvedené v článku 8 ods. 4 majú za cieľ zabezpečiť, aby označenia, na ktoré sa odvoláva v zmysle tohto ustanovenia, boli spoľahlivé
60. Zdanlivá rozsiahlosť článku 8 ods. 4, ktorý je veľkorysý, pokiaľ ide o druh označení, ktoré oprávňujú uplatňovať námietky na jeho základe, sa ihneď zužuje zavedením rôznych podmienok, ktoré musia byť splnené, aby odôvodnili nezapísanie ochrannej známky Spoločenstva.
61. Hlavným cieľom uvedených podmienok je presne vymedziť dosah tohto dôvodu námietok tak, aby sa ich mohli dovolávať len majitelia osobitne spoľahlivých a dôležitých označení. Citovaný odsek 4 stanovuje:
– na jednej strane dve podmienky, ktorých cieľom je zaručiť, aby označenie požívalo osobitnú ochranu na vnútroštátnej úrovni (najmä aby „prepožičiava[lo] jeho majiteľovi právo zakázať používanie nasledujúcej ochrannej známky“) a aby majiteľ nadobudol právo používať ho pred dátumom podania prihlášky ochrannej známky Spoločenstva alebo pred dátumom uplatneného práva prednosti. Tieto dve podmienky, uvedené v článku 8 ods. 4 písm. a) a b) musia byť logicky preskúmané z hľadiska „práva členského štátu, ktorým sa spravuje dané označenie“,
– na druhej strane dve podmienky („používanie v obchodnom styku“ a „väčší ako iba miestny dosah“), ktorých cieľom je zaručiť, že popri ich vnútroštátnej ochrane ide o označenia s určitým obchodným výskytom a významom.
62. Normotvorca Spoločenstva teda vychádzal z potreby chrániť označenia uznané na vnútroštátnej úrovni, ale upravil dve úrovne ochrany: jednu pre označenia, ktoré majú osobitný význam, pretože „[sa používajú] v obchodnom styku“ a majú „väčší ako iba miestny dosah“, ktoré sú spôsobilé zabrániť zápisu ochrannej známky Spoločenstva v zmysle článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94, a druhú úroveň pre práva s miestnym dosahom, ktoré nemôžu zabrániť zápisu ochrannej známky Spoločenstva, ale môžu zabrániť jeho používaniu na území, kde je dotknuté právo chránené, v zmysle článku 107 tohto nariadenia.
63. Medzi vnútroštátne označenia, ktoré požívajú osobitnú ochranu prostredníctvom dvojitého kritéria „používania“ a „dosahu“, patria označenia, ktorých vlastnosti môžu odôvodniť nezapísanie ochrannej známky na úrovni Spoločenstva. Ako správne uviedol odvolateľ, keby akékoľvek vnútroštátne označenie mohlo zabrániť zápisu ochrannej známky Spoločenstva, bolo by prakticky nemožné získať jednotnú ochrannú známku pre celú Európsku úniu. Zapísaná ochranná známka Spoločenstva platí a je chránená na celom území Únie (článok 1 nariadenia č. 40/94). Aby vnútroštátne označenie alebo označenie chránené v rôznych členských štátoch mohlo zabrániť tomuto procesu zápisu, musí mať osobitnú silu, čiže vlastnosti, ktoré mu umožnia zabrániť zápisu ochrannej známky s účinkom v celej Únii.
64. Podľa môjho názoru tieto vlastnosti nie sú priamym dôsledkom prípadného zápisu. Zdá sa, že z pojmov použitých normotvorcom vyplýva skôr potreba vykonať analýzu skutkového stavu, spojenú s významom označenia v obchodnom styku. V konečnom dôsledku ide o podmienky, ktoré normotvorca vedome ukladá na skutkovej úrovni a bližšie ku skutkovým okolnostiam ako abstraktnému stavu právnej ochrany.
65. Pri väčšine označení, ktoré spadajú pod tento článok, existujú popri sebe obidva prvky. Pokiaľ to neplatí, ako je to aj v tejto veci, článok 8 ods. 4 stanovuje povinnosť ďalšieho zisťovania skutkových okolností ohľadom miesta, okamihu a podmienok, za akých bolo použité dotknuté označenie. Hoci je jeho právna ochrana na vnútroštátnej úrovni od týchto okolností nezávislá a existuje bez potreby používania, proti označeniu možno namietať len vtedy, ak spĺňa uvedené podmienky, ktorých cieľom je zaručiť, že má určitú minimálnu spoľahlivosť.
66. Napokon sa domnievam, že už pri tomto predbežnom posúdení treba spresniť, že podmienky alebo vlastnosti uvedené v článku 8 ods. 4 predstavujú rámec, ktorý ad hoc vytvoril normotvorca, a nie sú porovnateľné s podmienkami ustanovenými pre iné spôsoby námietok proti zápisu ochrannej známky Spoločenstva.
C – O možnosti analogicky uplatniť podmienky uvedené v článku 8 ods. 1 na odsek 4 toho istého článku
67. Napadnutý rozsudok a odvolanie opakovane používajú argument o dôvodnosti, prípadne nedôvodnosti uplatňovať v rámci článku 8 ods. 4 podmienky stanovené v článku 8 ods. 1 a v iných súvisiacich ustanoveniach, akým je článok 43, pre námietky založené na skoršej ochrannej známke. Toto čiastočné použitie analógie viedlo, ako uvidíme neskôr, k nesúladným riešeniam. Hlavným argumentom na podporu analogického uplatňovania uvedených článkov 8 ods. 1 a článku 43 ods. 2 a ods. 3 je skutočnosť, že ochranné známky si zaslúžia priaznivejšie zaobchádzanie oproti iným označeniam, keďže národné ochranné známky (zosúladené), ako aj ochrannú známku Spoločenstva upravujú homogénne predpisy prijateľné na celom území Únie, a ponúkajú tak väčšie záruky oproti nezapísanej ochrannej známke alebo akémukoľvek inému označeniu uvedenému v článku 8 ods. 4.
68. Súbor týchto argumentov nie je podľa môjho názoru dostatočne odôvodnený. Nariadenie č. 40/94 rozdelilo dôvody námietok proti zápisu ochrannej známky Spoločenstva do rôznych skupín, pričom každému z nich priradilo iné podmienky, a bolo by priveľmi zjednodušujúce pristúpiť k ich odstupňovaniu od najvyššej po najnižšiu úroveň podmienok podľa úrovne dôvery, ktorú normotvorca vkladá do dotknutého označenia. Ak sa dôkladnejšie preskúmajú citované podmienky, tento predpoklad neobstojí.
69. Je pravda, že na existenciu zápisu alebo zosúladenia na úrovni Spoločenstva normotvorca prihliadal, ale v súvislosti s povahou dotknutého označenia: iba tak možno vysvetliť, prečo sa na označenia pôvodu Spoločenstva nevzťahujú podmienky používania(24), zatiaľ čo pre zapísané ochranné známky sa vyžaduje riadne používanie počas obdobia piatich rokov. Pokiaľ ide o označenia podľa článku 8 ods. 4, normotvorca chcel vytvoriť inú skupinu podmienok, dostatočne prísnu, aby sa nedalo rozšíriť uplatňovanie pravidla nad nevyhnutnú mieru, ale aj dostatočne pružnú, aby sa prispôsobila rôznym vlastnostiam označení, na ktoré by sa mohla vzťahovať.
70. Táto rozdielnosť je podľa môjho názoru jediným prvkom, ktorý umožňuje vysvetliť, prečo článok 8 ods. 4 nestanovuje zásadu špeciality vo vzťahu k námietkam vzneseným na základe tohto ustanovenia. Naopak, z námietok založených na skoršej zapísanej ochrannej známke, ktoré sú možné len vtedy, ak sa táto ochranná známka týka zhodných alebo podobných výrobkov alebo služieb vo vzťahu k tým, ktoré sú označené ochrannou známkou, ktorej zápisu sa má zabrániť, ak sa uplatňuje nezapísaná ochranná známka alebo iné odlišné označenie, podmienka zhodnosti alebo podobnosti predmetu nie je potrebná (okrem prípadu, že to predpisuje vnútroštátne právo, aby sa majiteľovi označenia poskytlo „právo zakázať používanie nasledujúcej ochrannej známky“). To sa môže zdať o to prekvapujúcejšie, ak si uvedomíme, že dodržiavanie zásady špeciality je nevyhnutné na to, aby sa mohlo účinne uplatniť označenie pôvodu alebo zemepisné označenie Spoločenstva ako absolútna prekážka zápisu neskoršej ochrannej známky Spoločenstva.(25)
71. Podľa môjho názoru z uvedeného vyplýva, že väčšie „záruky“, ktoré aspoň teoreticky ponúkajú právne tituly Spoločenstva alebo zosúladené tituly, nie sú jedinou okolnosťou, na ktorú sa má prihliadať pri výklade podmienok potrebných na použitie určitého označenia na účely námietok proti neskoršej ochrannej známke Spoločenstva. Na podmienky uvedené v článku 8 ods. 4 sa má konkrétne prihliadať ako na jednotný súbor a nemôžu sa porovnávať s riešeniami, ktoré normotvorca zvolil v iných prípadoch.
VI – Analýza odvolania
72. Odvolateľ v tomto konaní uvádza dva dôvody, založené v prvom rade na porušení článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 a v druhom rade na porušení článku 8 ods. 4 a článku 74 ods. 1 tohto nariadenia.
A – O prvom odvolacom dôvode, týkajúcom sa porušenia článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94
73. Prvý odvolací dôvod, týkajúci sa porušenia článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94, sa delí na tri časti.
1. Prvá časť prvého odvolacieho dôvodu: o právomoci ÚHVT posudzovať platnosť práva, na ktoré sa odvoláva v zmysle článku 8 ods. 4
a) Definícia stanovísk
74. Anheuser‑Busch tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 79 až 100 napadnutého rozsudku uviedol, že odvolací senát nebol príslušný určiť, či Budvar preukázal platnosť skorších práv, na ktoré sa odvolával podľa článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94.
75. Vo svojom odvolaní Anheuser‑Busch tvrdí, že ÚHVT musí zistiť, či práva, o ktoré sa opierajú námietky, skutočne existujú, tak ako sa tvrdí, či sú uplatniteľné a či sa na ne možno odvolávať proti prihláške ochrannej známky Spoločenstva. Samotný odkaz na zápis práva na vnútroštátnej úrovni podľa názoru odvolateľa nestačí na preukázanie existencie tohto práva: zápis by vytvoril len jednoduchú právnu domnienku.
76. Anheuser‑Busch okrem toho namieta proti skutočnosti, že Súd prvého stupňa sa na podporu svojho tvrdenia odvoláva na vlastnú judikatúru týkajúcu sa článku 8 ods. 1 nariadenia č. 40/94(26), pričom navrhuje jej analogické uplatňovanie. Podľa tejto judikatúry nie je možné spochybňovať platnosť vnútroštátnej ochrannej známky v rámci konania o zápise ochrannej známky Spoločenstva. Odvolateľ sa domnieva, že neexistuje žiadny právny základ na to, aby sa ustanovila takáto analógia s článkom 8 ods. 1, pretože existencia zosúladenia v oblasti ochranných známok zaručuje, že rovnaké kritériá a pravidlá sa uplatňujú na zapísané ochranné známky na celom území Únie, zatiaľ čo označenia uvedené v článku 8 ods. 4 nie sú zosúladené.
b) Posúdenie
77. Podľa môjho názoru nie je možné povedať, že Súd prvého stupňa pristúpil k analogickému uplatňovaniu článku 8 ods. 1 nariadenia č. 40/94. Napadnutý rozsudok v skutočnosti iba rozširuje odôvodnenia, ktoré sleduje judikatúra, pokiaľ ide o zapísané národné ochranné známky, na označenia podľa odseku 4, s prihliadnutím na to, že ÚHVT nie je príslušný na rozhodovanie o platnosti týchto označení, keďže – rovnako ako vyššie uvedené ochranné známky – sú upravené vnútroštátnym právom dotknutého členského štátu a len v tomto rámci možno rozhodovať o ich platnosti.
78. Skutočnosť, že vnútroštátne ochranné známky sú zosúladené, zatiaľ čo iné označenia zosúladené nie sú, podľa môjho názoru nie je v tejto súvislosti rozhodujúcou okolnosťou.
79. Uvedením dôvodu námietky podľa článku 8 ods. 4 normotvorca Spoločenstva prejavil dôveru aj vnútroštátnym právam, ktoré sú v ňom uvedené, s jedinou výnimkou povinnosti preukázať splnenie podmienok, ktorých cieľom je obmedziť uplatňovanie tohto ustanovenia (čiže časovú prednosť práva, okolnosť, že ide o označenie, ktoré požíva osobitnú ochranu na vnútroštátnej úrovni, jeho používanie v obchodnom styku a jeho väčší ako iba miestny dosah). Orgány Únie môžu zisťovať len to, či sú tieto podmienky splnené, ale nemôžu spochybniť platnosť dotknutého vnútroštátneho práva, ani trvanie jeho ochrany v členskom štáte. V opačnom prípade by bolo potrebné priznať ÚHVT možnosť vykladať a uplatňovať vnútroštátne právne predpisy, čo absolútne presahuje rámec jeho právomocí, a znamenalo by to vážne zásahy do ochrany označenia na vnútroštátnej úrovni.
80. Preto podľa môjho názoru len v prípade, že by ochrana označenia bola právoplatne v dotknutom členskom štáte zrušená (rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť alebo prostredníctvom príslušného konania), ÚHVT by mohol alebo musel prihliadať na túto okolnosť a zamietnuť námietky založené na tomto označení.
81. Vyššie uvedené skutočnosti sú osobitne zrejmé, pokiaľ, tak ako v tomto prípade, ochrana označenia vyplýva z formálneho úkonu, akým je zápis. V tejto súvislosti je bežné, že platnosť tohto zápisu nemôže byť spochybnená v rámci konania o zápise ochrannej známky Spoločenstva, ale len v rámci konania o neplatnosť v zmysle ustanovení, ktoré upravujú tento zápis.
82. V rámci Lisabonskej dohody môže zrušiť účinky už zapísaného označenia pôvodu len administratívny orgán zmluvných krajín, a to jednak tým, že sa vyhlási v lehote jedného roka od doručenia oznámenia o zápise, že nie je možné zabezpečiť ochranu označenia pôvodu (článok 5 Lisabonskej dohody), alebo tým, že sa ochrana v krajine pôvodu vyhlási za neplatnú (článok 6 a článok 7 Lisabonskej dohody). Platnosť medzinárodného zápisu a účinok ochrany, ktorú tento zápis zaručuje v jednotlivých zmluvných krajinách, s výnimkou týchto dvoch prípadov, nemožno spochybniť.
83. Pokiaľ ide o ochranu založenú na dvojstrannom dohovore, podľa môjho názoru len výpoveď dohovoru, jeho zmena alebo právoplatný rozsudok, ktorým sa rozhodne o zániku ochrany v príslušnej krajine, by umožnili vylúčiť existenciu označenia potrebnú na účely námietky podľa článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94.
84. V tomto prípade odvolací senát usúdil, že otázka, či sa označenie Bud považovalo za označenie pôvodu chránené vo Francúzsku, Taliansku a Portugalsku v zmysle Lisabonskej dohody a v Rakúsku v zmysle dvojstranného dohovoru uzavretého medzi týmto členským štátom a Českou republikou, je otázkou „druhoradého významu“, pretože „námietkam nie je možné vyhovieť na základe práva predkladaného ako označenie pôvodu, ktoré však v skutočnosti takým označením nie je“. Na tento účel ÚHVT vychádzal z vlastností, ktoré požaduje judikatúra a samotná právna úprava Spoločenstva(27), aby posúdil označenie ako označenie pôvodu a dospel k záveru, že neboli pri tomto označení splnené. Vzhľadom na vyššie uvedené nie sú tieto úvahy v podstate rozhodujúce. Keďže práva, na ktoré sa dovolávalo, neboli právoplatne vyhlásené za neplatné postupom podľa predpisu, ktorým sú chránené, odvolací senát nemohol spochybniť ich platnosť ani skutočnosť, že sú „označením pôvodu“.
85. V dôsledku toho sa domnievam, že prvú časť prvého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť.
2. Druhá časť prvého odvolacieho dôvodu: o podmienke týkajúcej sa „používania v obchodnom styku“
86. Odvolateľ uvádza, že Súd prvého stupňa nesprávne vyložil podmienku „používania v obchodnom styku“, ktorú stanovuje článok 8 ods. 4 z troch hľadísk: po prvé, vo vzťahu k množstvu a ku kvalite používania, keď ho neprirovnal ku „riadnemu užívaniu“, ktoré sa vyžaduje pre zapísané ochranné známky; po druhé, vo vzťahu k miestu používania, keď uviedol, že je možné prihliadať na dôkazy pochádzajúce z iných členských štátov, ako sú štáty, v ktorých je dotknuté právo chránené, a po tretie, vo vzťahu k relevantnému obdobiu na účely preukázania používania, keď neprihliadol na dátum prihlášky na zápis ako na rozhodujúci dátum a nahradil ho dátumom uverejnenia tejto prihlášky.
87. Týmto spôsobom Súd prvého stupňa vyložil podmienku „používania v obchodnom styku“ v čo najmenej prísnom zmysle, čím sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia.
a) Množstvo a kvalita používania
i) Definícia stanovísk
88. Prvá z týchto troch výhrad sa týka bodov 160 až 178 napadnutého rozsudku. V týchto bodoch Súd prvého stupňa v nich uviedol, že podmienka „používania v obchodnom styku“ sa podľa článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 nemá vykladať v rovnakom zmysle ako podmienka týkajúca sa „riadneho používania“, ktoré článok 43 ods. 2 a ods. 3 toho istého nariadenia upravuje pre prípad námietok založených na skoršej ochrannej známke, ako to urobil odvolací senát.
89. Odvolateľ kritizuje tento výklad a tvrdí, že keby sa podmienka „riadneho používania“ nevzťahovala na rámec článku 8 ods. 4, zapísané ochranné známky by podliehali prísnejším podmienkam oproti označeniam, ktoré sú uvedené v citovanom odseku 4 pre prípad ich používania na účely námietok proti zápisu neskoršej ochrannej známky Spoločenstva. Tak ako sú na účely rozhodnutia o porušení práv z ochrannej známky (článok 9 ods. 1 nariadenia č. 40/94) menšie požiadavky oproti tým, aké sa vyžadujú na účely jej zachovania (článok 15 a článok 43 ods. 2 a ods. 3 nariadenia), Anheuser‑Busch sa domnieva, že je potrebné zachovať čo najväčšiu prísnosť, keď ide, tak ako je v prípade článku 8 ods. 4, o „vytvorenie práva spôsobilého zasiahnuť do obchodnej činnosti iného podniku“.
90. Týmto spôsobom by podľa Anheuser‑Busch viedlo uplatňovanie tejto podmienky „riadneho používania“ jednak k tomu, že nie je možné prihliadať ako na dôkaz o takomto používaní na doručenie bezplatných vzoriek, na ktoré sa podľa odvolateľa tento pojem nevzťahuje na základe rozsudku Silberquelle(28). Ďalej na to, aby sa používanie označenia pôvodu alebo zemepisného označenia podľa článku 8 ods. 4 mohlo považovať za riadne, malo by byť v súlade so základnou funkciou dotknutého označenia, ktorou je výlučne funkcia zaručiť spotrebiteľom zemepisný pôvod výrobkov a ich osobitné vlastnosti.
ii) Posúdenie
91. Výraz „používanie v obchodnom styku“ Budvar vyložil v rovnakom zmysle, v akom bol vyložený v napadnutom rozsudku. Tento výraz sa v podstate používa v zmysle alternatívy, ktorou je buď pri výklade vychádzať z pojmu „riadne používanie“ podľa článku 43 ods. 2 nariadenia č. 40/94 alebo z výkladu, ktorý poskytla judikatúra v súvislosti s obdobnými pojmami „používať v obchodnom styku“ uvedenými v článku 9 ods. 1 nariadenia č. 40/94, ako aj v článkoch 5 ods. 1 a 6 ods. 1 smernice 89/104.
92. Medzi týmito dvomi úrovňami používania skutočne existujú značné rozdiely. Judikatúra jednak uvádza, že ochranná známka je predmetom „riadneho užívania“ v zmysle článku 43 nariadenia č. 40/94, ak „sa používa v súlade s jej základnou funkciou, ktorou je zaručiť označenie pôvodu výrobkov alebo služieb, pre ktoré je zapísaná, aby vytvárala alebo zachovávala odbyt pre tieto výrobky a služby, s výnimkou symbolického používania, ktorého účelom je len zachovanie práv z ochrannej známky“(29). Pokiaľ ide o pojem „používať v obchodnom styku“, judikatúra doposiaľ vyložila tento pojem len v súvislosti s článkom 9 ods. 1 nariadenia č. 40/94 a článkom 5 ods. 1 a článkom 6 ods. 1 smernice 89/104, pričom uviedla, že k tomuto používaniu dochádza len vtedy, ak sa dotknuté označenie používa „v súvislosti s obchodnou činnosťou s cieľom dosiahnuť hospodársku výhodu a nie v súkromnej oblasti“.
93. Podľa môjho názoru však takýto dualistický prístup neprihliada na ratio legis článku 8 ods. 4. Toto ustanovenie na jednej strane stanovuje niekoľko osobitných podmienok, ktoré sa musia vykladať samostatne vo vzťahu k podmienkam, ktoré sa vyžadujú pre iné dôvody námietok; na druhej strane vychádza z vlastnej logiky, ktorou nie je logika článku 43 ods. 2 ani logika článku 9 ods. 1 nariadenia.
94. Argument právnej istoty, ktorý uviedol Budvar (podmienka sa má vykladať rovnako vo všetkých ustanoveniach nariadenia, v ktorých sa objavuje) určite nemožno prehliadnuť, nestačí však na to, aby bol základom východiska Súdu prvého stupňa. Citovaná zásada spravidla ukladá povinnosť, aby bol výklad neurčitého právneho pojmu jednotný, predovšetkým vtedy, keď dve ustanovenia toho istého predpisu alebo predpisov so súvisiacim obsahom používajú rovnakú terminológiu (ako je to nepochybne v tomto prípade pri článku 8 ods. 4 nariadenia 40/94, článku 9 ods. 1 nariadenia a článku 5 ods. 1 a článku 6 ods. 1 smernice 89/104). Toto výkladové kritérium, podľa ktorého sa musí na zhodnú terminológiu uplatňovať rovnaká definícia, však nemôže byť natoľko prísne, aby vôbec neprihliadalo na súvislosti, v akých bol dotknutý pojem použitý. V tomto prípade plní podmienka v závislosti od konkrétneho ustanovenia úplne iné funkcie.
95. Článok 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 vyžaduje, aby sa označenie „používalo v obchodnom styku“ ako podmienka na to, aby sa mohlo použiť ako námietka proti zápisu novej ochrannej známky Spoločenstva; ide teda o umožnenie vzniku dôvodu námietok proti pokusu zapísať ochrannú známku Spoločenstva. Článok 9 ods. 1 toho istého nariadenia naopak používa tento pojem na opis spôsobov používania zhodného alebo podobného označenia, akým je ochranná známka Spoločenstva, ktoré môže jej majiteľ zakázať; v tomto druhom prípade je teda cieľom zaručiť, logicky v čo najširšom rozsahu, dosah výhradného práva na užívanie, ktoré patrí majiteľovi ochrannej známky Spoločenstva.(30)
96. V tejto súvislosti používa článok 8 ods. 4 výraz v pozitívnom zmysle, pričom vyžaduje minimálny „prah užívania“ na to, aby bolo možné podať námietky proti zápisu ochrannej známky Spoločenstva. Článok 9 ods. 1 naopak používa výraz v negatívnom zmysle, a to na účely zákazu určitého druhu „nepriateľského“ správania vo vzťahu k zapísanej ochrannej známke v čo najširšom rozsahu.
97. To však neznamená, že je správne vykladať článok 8 ods. 4 tak, že vychádza z článku 43 ods. 2, ako to urobil Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku. Podľa môjho názoru si použitie v obchodnom styku vyžaduje vlastný výklad, ktorý musí byť rovnaký ako výklad, podľa ktorého námietky založené na jednom z takýchto označení musia zdôrazniť „používanie“ hodné takéhoto mena.
98. Preto sa domnievam, že podmienka „používania v obchodnom styku“ uvedená v článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 predstavuje rovnako ako ostatné podmienky uvedené v tomto ustanovení samostatný pojem(31), ktorý si vyžaduje vlastný výklad.
99. Zastávam názor, že po prvé bez toho, aby bolo nevyhnutné používať označenie na účely „nájdenia alebo zachovania... odbytu“, sa vyžaduje určité použitie v obchodnom kontexte, s výnimkou použitia v súkromnej oblasti, pričom napríklad distribúcia bezplatných vzoriek nepostačuje.
100. Po druhé sa zdá rozumné žiadať aj to, aby išlo o použitie v súlade so základnou funkciou dotknutého označenia. V prípade zemepisných označení spočíva táto funkcia v zaručení toho, aby verejnosť vedela identifikovať zemepisný pôvod a/alebo určité osobitné vlastnosti výrobku.
101. Takýto výklad (ktorý si podľa môjho názoru zaslúži, aby sa mohol prispôsobiť mnohým rôznym označeniam, ktoré patria do rámca uplatňovania článku 8 ods. 4) by mohol spôsobiť, že ak sa preukáže, že argumenty spoločnosti Anheuser‑Busch týkajúce sa skutočnosti, že Budvar používal označenie BUD ako ochrannú známku a nie ako označenie zemepisného pôvodu výrobku, by mohli byť relevantné.
b) Relevantné územie na účely preukázania „používania v obchodnom styku“
i) Definícia stanovísk
102. Druhá výhrada sa týka relevantného územia na účely preukázania spomínanej podmienky „používania v obchodnom styku“.
103. Odvolateľ tvrdí, že Súd prvého stupňa porušil zásadu teritoriality a nesprávne vyložil článok 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94, keď v bodoch 167 a 168 napadnutého rozsudku uviedol, že zo znenia tohto ustanovenia „nevyplýva, že predmetné označenie sa musí používať na území, na ktorom platia právne predpisy uplatňované na podporu ochrany uvedeného označenia“. Osobitne Súd prvého stupňa odkázal na potrebu prihliadať na dôkazy, ktoré predložil Budvar vo vzťahu k používaniu označenia „Bud“ v Beneluxe, Španielsku a v Spojenom kráľovstve, hoci námietky sa týkali výhradných práv existujúcich len v Rakúsku a vo Francúzsku.
104. Podľa Anheuser‑Busch sa na podmienku „používania v obchodnom styku“ môže odkazovať len pri používaní označenia na území, na ktorom požíva uplatňovanú ochranu. To ukladá zásada teritoriality, ktorá sa vzťahuje na práva duševného vlastníctva vo všeobecnosti a na označenia pôvodu osobitne. Napokon odvolateľ opäť používa argument porovnania s režimom ochranných známok: keby sa prihliadalo na použitie na iných územiach, s označeniami, ktoré nie sú zosúladené a sú uvedené v článku 8 ods. 4, by sa zaobchádzalo priaznivejšie ako s ochrannými známkami uvedenými v článku 8 ods. 1 a 2, keďže pre tieto posledné uvedené tento článok vyžaduje riadne užívanie na predmetnom území.
ii) Posúdenie
105. V súvislosti s touto druhou výhradou súhlasím s argumentom odvolateľa, založeným na zásade teritoriality, ale nie s tým, ktorý vychádza z porovnania s režimom ochranných známok, a to z dôvodov uvedených vyššie.
106. Podľa môjho názoru je územné posúdenie podmienky týkajúcej sa používania nevyhnutné, a to bez ohľadu na dotknuté označenie. V prípade ochranných známok článok 43 ods. 2 a ods. 3 nariadenia č. 40/94 výslovne ukladá povinnosť, aby sa preukázalo riadne užívanie „v Spoločenstve“ (keď sa uplatňuje ochranná známka Spoločenstva) alebo „v tom členskom štáte, v ktorom bola skoršia ochranná známka chránená“. Mlčanie článku 8 ods. 4 v tejto veci sa však nemôže vykladať ako vôľa vylúčiť podmienku, ktorá prirodzene vyplýva zo zásady teritoriality, ktorá sa vo všeobecnosti vzťahuje na všetky práva duševného vlastníctva.(32)
107. Právna úprava Spoločenstva a samotná judikatúra ponúkajú mnohé príklady uplatňovania tejto zásady.
108. Z článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 40/94 napríklad vyplýva, že existencia pravdepodobnosti zámeny vyplývajúca z podobnosti medzi prihlasovanou ochrannou známkou a skoršou ochrannou známkou a medzi tovarmi alebo službami, ktoré tieto ochranné známky označujú, musí byť posudzovaná vo vzťahu k verejnosti, pokiaľ ide o územie, na ktorom je skoršia ochranná známka chránená.(33)
109. Článok 3 ods. 3 smernice 89/104, v ktorom sa upravuje výnimka z uplatňovania dôvodov neplatnosti alebo dôvodov zamietnutia zápisu ochrannej známky, ktorá nadobudla rozlišovaciu spôsobilosť „na základe svojho používania“, nespresňuje, kde sa má zisťovať toto používanie. Súdny dvor však v tejto súvislosti vyhlásil, že „je relevantnou iba situácia prevládajúca na časti územia predmetného členského štátu (alebo prípadne na časti územia Beneluxu), kde sa skonštatovali dôvody zamietnutia“(34).
110. Zároveň článok 7 ods. 3 nariadenia č. 40/94 upravuje výnimku z uplatňovania absolútnych dôvodov zamietnutia zápisu ochrannej známky Spoločenstva, pokiaľ nadobudla „rozlišovaciu spôsobilosť... v dôsledku spôsobu používania“, a judikatúra spresnila, že ochranná známka sa môže zapísať na základe tohto ustanovenia len vtedy, ak sa predloží dôkaz, že „používaním, ktorého bola predmetom, nadobudla rozlišovaciu spôsobilosť v časti Spoločenstva, v ktorej nemala takúto rozlišovaciu spôsobilosť ab initio v zmysle odseku 1 písm. b) toho istého článku [7]. Časť Spoločenstva uvedená v odseku 2 predmetného článku môže prípadne tvoriť jediný členský štát“(35). Preto stačí, ak ochranná známka nemá rozlišovaciu spôsobilosť v jednom členskom štáte a zápis na úrovni Spoločenstva sa zamietne; naopak, keď ochranná známka, ktorej zápis sa prihlasuje, nadobudla rozlišovaciu spôsobilosť na území, kde ju dovtedy nemala, nemožno uplatniť zamietnutie zápisu.
111. Napokon sa domnievam, že len rigorózne uplatňovanie zásady teritoriality umožňuje dodržať účel článku 8 ods. 4. Ak má podmienka „používania v obchodnom styku“ zaručiť, aby takto uplatňované označenie malo určitý verejný význam, je logické, že tento význam nadobudnutý používaním sa musí preukázať vo vzťahu k územiu, na ktorom je označenie chránené, a že nestačí používať toto označenie na inom území (ktoré by sa mohlo nachádzať aj mimo územia Únie), na kde nie je chránené.
c) Relevantné obdobie na účely posúdenia „používania v obchodnom styku“
i) Definícia stanovísk
112. Tretia výhrada odkazuje na relevantné obdobie na účely posúdenia podmienky „používania v obchodnom styku“ a osobitne podmienky lehoty ad quem.
113. Podľa názoru Anheuser‑Busch Súd prvého stupňa nesprávne vyložil článok 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94 tým, že v bode 169 napadnutého rozsudku uviedol, že z tohto ustanovenia nevyplýva, že „namietateľ musí preukázať, že predmetné označenie sa používalo pred podaním prihlášky ochrannej známky Spoločenstva“, ale že „maximálne sa môže požadovať, podobne ako je požadované v prípade skorších ochranných známok, a to na zabránenie používania skoršieho práva, ku ktorému došlo iba v dôsledku námietkového konania, aby sa predmetné označenie používalo pred uverejnením prihlášky ochrannej známky vo Vestníku ochranných známok Spoločenstva“.
114. Odvolateľ sa naopak domnieva, že všetky podmienky na zamietnutie zápisu ochrannej známky musia byť splnené v okamihu podania prihlášky príslušnej neskoršej ochrannej známky a že nie je možné dovoliť namietateľovi dlhšiu lehotu na používanie označenia, ktoré je v rozpore s ochrannou známkou, ktorej zápis sa navrhuje, v obchodnom styku.
ii) Posúdenie
115. V tejto súvislosti považujem za správne posúdenie odvolateľa, podľa ktorého používanie označenia musí byť prípadne preukázané pred podaním prihlášky a nie až do uverejnenia prihlášky na zápis.
116. V prvom rade a z dôvodov, ktoré už boli uvedené v časti V týchto návrhov, mlčanie normotvorcu zaväzuje poskytnúť aj v tejto súvislosti nezávislý výklad na účely námietok na základe článku 8 ods. 4 nariadenia č. 40/94.
117. Na jednej strane je potrebné vylúčiť analogické uplatňovanie článku 43, ktoré navrhuje napadnutý rozsudok.(36) Týmto argumentom sa Súd prvého stupňa dopúšťa závažného vnútorného rozporu, keďže len o niekoľko bodov vyššie zamietol takéto analogické uplatňovanie vo vzťahu k pojmu „používanie v obchodnom styku“. Ak sa má zachovať vnútorný súlad, pokiaľ sa vykladá „používanie v obchodnom styku“ ako niečo iné než „riadne používanie“ podľa článku 43 ods. 2, je potrebné zamietnuť výklad časovej podmienky, ktorý ponúka napadnutý rozsudok. Na druhej strane to však neznamená, že je možné dospieť k takému záveru jednoduchým analogickým uplatňovaním judikatúry týkajúcej sa článku 8 ods. 5(37), ktorá vznikla v úplne iných súvislostiach (námietka založená na skoršej ochrannej známke, ktorá je všeobecne známa). Rozsudky citované odvolateľom predstavujú jasné príklady uplatňovania zásady prednosti, ktorá upravuje práva priemyselného vlastníctva a na ktorú sa má prihliadať aj v súvislosti s článkom 8 ods. 4.
118. Podľa môjho názoru musí toto kritérium prednosti odkazovať na dátum prihlášky zápisu novej ochrannej známky Spoločenstva, a nie na dátum jej uverejnenia vo Vestníku ochranných známok Spoločenstva. Ak je totiž cieľom zaručiť, aby označenie uplatňované pri námietkach bolo takým predmetom používania v obchodnom styku, ktoré ho utvrdzuje a priznáva mu potrebný význam na to, aby sa dalo rozumne namietať proti zápisu novej ochrannej známky Spoločenstva, zdá sa, že je rozumné vyžadovať, aby sa dotknuté označenie používalo už pred podaním predmetnej prihlášky na zápis.
119. Iné riešenie by mohlo zvýhodňovať podvody tým, že by majiteľovi skoršieho práva umožnilo „improvizovať“ vykonštruované používanie svojho označenia v prechodnom období od podania prihlášky na zápis (ktoré možno poznať, ako bolo potvrdené na pojednávaní, prostredníctvom neformálnych prostriedkov) do jej zverejnenia vo Vestníku ochranných známok Spoločenstva len preto, aby ho mohol použiť na účely námietok.(38)
120. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu Budvar tvrdí, že článok 8 ods. 4 písm. a) výslovne vyžaduje, aby právo používať označenie bolo nadobudnuté pred dátumom podania prihlášky ochrannej známky Spoločenstva alebo prípadne pred uplynutím lehoty prednosti, ktorá sa uplatňuje na podporu prihlášky ochrannej známky Spoločenstva, ale táto istá podmienka sa nevzťahuje na požiadavku používania v obchodnom styku. Podľa spoločnosti Budvar by preto stačilo, aby právo, o ktoré sa opierajú námietky, bolo nadobudnuté pred podaním prihlášky na zápis ochrannej známky, hoci používanie tohto práva nastalo až následne, a to v období, ktoré plynie až do oficiálneho uverejnenia tejto prihlášky. S týmto výkladom predpisu nesúhlasím. Podľa môjho názoru znenie ustanovenia nebráni rozšíreniu tejto časovej podmienky aj na podmienku používania; okrem toho by bolo logickejšie, keby všetky podmienky uvedené v článku 8 ods. 4 boli z časového hľadiska zosúladené. Inak, ako už bolo zdôraznené, by bol systém ľahko zneužiteľný: keby bolo sledovaným cieľom, tak ako sa uvádza v samotnom napadnutom rozsudku, „zabránenie používania skoršieho práva, ku ktorému došlo iba v dôsledku námietkového konania“, bolo by potrebné zaručiť, aby používanie dotknutého označenia existovalo nezávisle od podania prihlášky ochrannej známky Spoločenstva, čo sa dá zabezpečiť len tak, ak sa vyžaduje, že používanie predchádza podaniu tejto prihlášky.
121. Napokon tiež Budvar tvrdí, že proti prihláške na zápis môžu podať námietky tretie osoby len vtedy, ak bola zverejnená. Tento argument nie je podľa môjho názoru relevantný, pretože v tomto prípade nejde o určenie skutočnosti, ktorá zakladá túto prípadnú možnosť podať námietky, ale o preukázanie, že uplatňované označenie má určitý význam v obchodnom styku.
d) Dôsledok
122. Keďže tieto tri výhrady sú dôvodné, domnievam sa, že druhej časti prvého odvolacieho dôvodu je potrebné vyhovieť.
3. Tretia časť prvého odvolacieho dôvodu: o podmienke týkajúcej sa významu, ktorý má „väčší ako iba miestny dosah“
a) Definícia stanovísk
123. V tretej časti prvého odvolacieho dôvodu Anheuser‑Busch tvrdí, že body 179 až 183 napadnutého rozsudku nesprávne vykladajú výraz „väčší ako iba miestny dosah“.
124. Aj keby sa pripustilo, že podľa článku 8 ods. 4, je skutočnosťou, ktorá má mať „väčší ako iba miestny dosah“, označenie (a nie používanie), odvolateľ sa domnieva, že pojem „dosah“ musí byť nevyhnutne spojený s trhom krajiny, kde je toto označenie chránené, a že určité označenie môže mať „dosah“ v obchodnom styku len vtedy, ak sa používa v tejto krajine. Samotná okolnosť, že zákony dvoch alebo viacerých štátov poskytujú práva určitému subjektu v súvislosti s osobitným označením, neznamená, že toto označenie má už len z tohto dôvodu „dosah“ v obchodnom styku v týchto štátoch.
125. Anheuser‑Busch sa analogicky domnieva, že rámec zemepisného uplatňovania ochrany ponúkanej vnútroštátnym právom nie je vhodným kritériom na tento účel, keďže inak by podmienka podliehala vnútroštátnemu právu členských štátov, čo by bolo v rozpore s judikatúrou, podľa ktorej je právo ochranných známok Spoločenstva samostatné a nepodlieha vnútroštátnej právnej úprave (rozsudok z 25. októbra 2007, Develey/ÚHVT, C‑238/06 P, Zb. s. I‑9375, body 65 a 66).
b) Posúdenie
126. Podľa môjho názoru napadnutý rozsudok poskytuje príliš doslovný výklad, ktorý sa vzťahuje k článku 8 ods. 4.
127. Na jednej strane je nepochybné, ako sa uvádza v napadnutom rozsudku(39), že výraz „väčší ako iba miestny dosah“ kvalifikuje označenie, a nie jeho používanie alebo obchodný styk; odkazuje v konečnom dôsledku na dosah označenia a nie na dosah jeho používania. To potvrdzujú aj niektoré jazykové verzie ustanovenia: talianska verzia je jednou z najjasnejších, pretože obsahuje spojku „a“ („contrassegno utilizzato nella normale prassi commerciale e di portata non puramente locale“), ale ani francúzska verzia („signe utilisé dans la vie des affaires dont la portée n’est pas seulement locale“), portugalská verzia („sinal utilizado na vida comercial cujo alcance não seja apenas local“) alebo nemecká verzia („eingetragenen Marke oder eines sonstigen im geschäftlichen Verkehr benutzten Kennzeichenrechts von mehr als lediglich örtlicher Bedeutung“) nenechávajú priestor pre pochybnosti a je ťažké zvoliť si iný výklad aj v prípade formulácií, ktoré by mohli vyvolať nejaké pochybnosti, ako napríklad formulácia v španielskej verzii („signo utilizado en el tráfico económico de alcance no únicamente local“) alebo v anglickej verzii („sign used in the course of trade of more than mere local significance“).
128. Napriek tomu, čo vyslovil Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, vyššie uvedené úvahy nemôžu znamenať, že dosah označenia sa rovná svojmu zemepisnému rámcu právnej ochrany, ani že nejaké označenie má väčší dosah ako miestny len na základe skutočnosti, že je právne chránené vo viac ako jednej krajine.
129. Ako bolo uvedené, podmienky v článku 8 ods. 4 sa neobmedzujú výlučne na právny rámec. Pojmy použité normotvorcom Spoločenstva a sám účel tohto ustanovenia si vyžadujú výklad spojený so skutkovými okolnosťami, s významom označenia v obchodnom styku(40).
130. V prvom rade sa zdá, že výraz „dosah“ a porovnateľné výrazy použité v iných jazykových verziách patria do rámca skutkových okolností, a nie do územného rámca uplatňovania predpisu týkajúceho sa ochrany(41). Tento predpoklad vyplýva z už zdôraznenej skutočnosti, že článok 8 ods. 4 sa týka rôznorodého súboru označení, niektorých chránených len na základe použitia a iných na základe predchádzajúceho zápisu.
131. V druhom rade k rovnakému záveru sa dospeje po preskúmaní súboru podmienok, ktorými nariadenie č. 40/94 podmieňuje možnosť uplatniť označenie ako relatívny dôvod zamietnutia prostredníctvom článku 8 ods. 4. Ako bolo už uvedené, tieto podmienky sa môžu zatriediť do dvoch veľkých skupín: na jednej strane dve podmienky vnútroštátneho práva [tie, ktoré sú uvedené v písmenách a) a b) ustanovenia], ktorých cieľom je zaručiť, aby označenie bolo predtým predmetom osobitnej ochrany na vnútroštátnej úrovni, a na druhej strane, dve podmienky („používanie v obchodnom styku“ a „väčší ako iba miestny dosah“), ktoré odvolateľ správne považuje za samostatné podmienky „práva Spoločenstva“ a ktoré majú za cieľ vyhradiť tieto spôsoby podávania námietok pre označenia, ktoré popri svojej vnútroštátnej ochrane majú určitý obchodný výskyt a význam.
132. Ťažko sa môže pojem „dosah“ oddeliť od trhu, na ktorom sa objavuje označenie, a od používania tohto označenia. Nie náhodou sa hovorí o používaní označenia „v obchodnom styku“: hoci podmienka neodkazuje na označenie, jej výklad nemožno vytrhnúť z kontextu. Ustanovenie sa musí vykladať ako celok.
133. V dôsledku toho nezapísané ochranné známky a iné označenia uvedené v článku 8 ods. 4 môžu fungovať ako relatívne dôvody zamietnutia, pokiaľ majú v obchodnom styku väčší ako iba miestny dosah.(42) Územným rámcom, vo vzťahu ku ktorému sa má analyzovať tento dosah, je rámec, v ktorom označenie požíva právnu ochranu(43), ale samotná existencia tejto ochrany na celom území členského štátu, alebo na území viacerých štátov, nezaručuje splnenie podmienky týkajúcej sa dosahu.
134. Po tretie sa zdá, že predchádzajúce úvahy potvrdzuje aj teleologický výklad. Zavedenie podmienky týkajúcej sa dosahu zodpovedá, ako som opakovane zdôraznil, vôli normotvorcu vylúčiť možnosť vychádzať z článku 8 ods. 4 pre označenia, ktoré si „nezaslúžia“, aby boli vhodným dôvodom na zamietnutie zápisu podobnej ochrannej známky na úrovni Spoločenstva.(44)
135. V zmysle článku 1 nariadenia č. 40/94 ochranná známka Spoločenstva, ktorá je zapísaná, platí a je chránená na celom území Únie. V dôsledku toho na to, aby skoršie nezapísané právo mohlo zabrániť zápisu ochrannej známky Spoločenstva, ktorej cieľom je pokryť územie 27 členských štátov, musí toto právo byť natoľko významné, aby odôvodnilo prednosť pred uvedenou neskoršou ochrannou známkou Spoločenstva. Jeho „dosah“ musí byť taký, aby umožnil s účinkom v celej Únii zamietnuť prihlášku ochrannej známky, a tento dosah nemôže odkazovať len na územný rámec ochrany uplatňovaného práva.
136. Výklad, ktorý ponúka Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku, sa ľahko prispôsobí označeniam, ktoré rovnako ako Bud, požívajú medzinárodnú ochranu formalizovanú prostredníctvom zápisu. Väčšina označení, ktoré patria do rámca pôsobnosti článku 8 ods. 4, však nemá takéto vlastnosti.
137. Na jednej strane sa zdá, že toto ustanovenie bolo zamýšľané v podstate pre označenia chránené len v jednom členskom štáte(45), a nie na kvantitatívne menej dôležité prípady, pri ktorých existuje nadnárodná ochrana. Vykladať podmienku „dosahu“ ako synonymum územného rámca právnej ochrany by viedlo a priori k vylúčeniu možnosti uplatňovať na základe článku 8 ods. 4 označenia chránené na celom území členského štátu, ale nie mimo jeho hraníc, pretože takéto označenia by nemali nikdy väčší dosah ako miestny.(46) Na to, aby sa takéto označenia zahrnuli, je potrebné priznať pojmu „dosah“ faktickejší význam, a vyžadovať pritom, aby bolo označenie známe na väčšom území, než je napríklad obec alebo región.
138. Na druhej strane riešenie, ktoré navrhuje napadnutý rozsudok, nie je vhodné ani pre označenia, ktoré, rovnako ako nezapísané ochranné známky, vznikajú a sú chránené na základe svojho používania, bez potreby predchádzajúceho zápisu. V týchto prípadoch, ktoré predstavujú väčšinu prípadov podliehajúcich pôsobnosti predmetného ustanovenia, nie je ľahké vymedziť hranice medzi dosahom používania a dosahom právnej ochrany.
139. Napokon a na rozdiel od toho, čo je uvedené v bode 180 napadnutého rozsudku, sa domnievam, že článok 107 nariadenia č. 40/94 nebráni výkladu, ktorý navrhujem.
140. Článok 8 ods. 4 pôsobí zároveň s článkom 107, ktorý umožňuje „koexistenciu“ novej ochrannej známky Spoločenstva a skoršieho označenia s výlučne miestnym dosahom, pričom stanovuje, že majiteľ tohto skoršieho práva miestneho dosahu (ktoré preto nemôže byť základom námietok proti zápisu ochrannej známky Spoločenstva, ale ktoré je chránené v určitom členskom štáte), „môže namietnuť používanie ochrannej známky Spoločenstva na území, na ktorom je jeho právo chránené“. Z ustanovenia vyplýva, že miestny dosah zodpovedá ochrane obmedzenej na územie členského štátu a väčšiemu ako miestnemu dosahu zodpovedá ochrana v celej Únii(47), ale nie to, že ochrana na úrovni Spoločenstva (ktorá je výsledkom námietok proti zápisu neskoršej ochrannej známky) sa musí priznať len vtedy, ak existuje právna ochrana vo viac než jednom členskom štáte. Článok 107 podľa môjho názoru nestačí na to, aby sa zistilo neoddeliteľné puto medzi dosahom a zemepisným rámcom ochrany, ako to navrhuje napadnutý rozsudok.
141. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa domnievam, že hoci je zemepisné označenie, akým je Bud chránené vo viac ako jednom štáte na základe medzinárodného dohovoru, nespĺňa podmienky významu, ktorý má „väčší ako iba miestny dosah“, pokiaľ je možné preukázať len to (ako je to zrejmé v tomto prípade), že toto označenie je známe a používa sa len v jednom zo štátov, v ktorých požíva ochranu.
142. Preto sa domnievam, že tretej časti prvého odvolacieho dôvodu je potrebné vyhovieť.
4. Návrh
Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor vyhovel druhej a tretej časti prvého odvolacieho dôvodu a prvú časť zamietol.
B – O druhom odvolacom dôvode týkajúcom sa porušenia článku 8 ods. 4 a článku 74 ods. 1 nariadenia č. 40/94
1. Definícia stanovísk
143. V druhom odvolacom dôvode, ktorý sa týka porušenia článku 8 ods. 4 a článku 74 ods. 1 nariadenia č. 40/94, odvolateľ tvrdí, že bod 199 napadnutého rozsudku obsahuje nesprávne právne posúdenie, keďže ukladá odvolaciemu senátu ÚHVT povinnosť na základe vlastnej iniciatívy zisťovať si informácie o uplatniteľnom vnútroštátnom práve, vrátane judikatúry týkajúcej sa práva spoločnosti Budvar zakázať používanie neskoršej ochrannej známky tak, že uplatní zemepisné označenie. Tým, že sa Súd prvého stupňa domnieval, že výsledok vnútroštátnych konaní by mohol byť známy prostredníctvom všeobecne prístupných prameňov, a preto predstavuje všeobecne známu skutočnosť, na ktorú sa nevzťahuje dôkazné bremeno, ktoré podľa článku 74 nariadenia znáša namietateľ, porušil toto ustanovenie, podľa ktorého v konaní o námietkach sa preskúmanie ÚHVT musí obmedziť na dôkazy a návrhy predložené účastníkmi konania.
2. Posúdenie
144. Tento druhý odvolací dôvod v skutočnosti vznáša dve rozdielne otázky.
145. V prvom rade je potrebné preskúmať, či článok 74 ods. 1 nariadenia č. 40/94 ukladá ÚHVT povinnosť na základe vlastnej iniciatívy preskúmať stav a výsledky súdnych konaní, ktoré prebiehajú v dotknutom členskom štáte, a v dôsledku toho, či vnútroštátne súdne rozhodnutia predstavujú na tento účel všeobecne známe skutočnosti.
146. V zrušených rozhodnutiach odvolací senát ÚHVT zohľadnil len niekoľko francúzskych a nemeckých súdnych rozhodnutí, ktorými sa majiteľom označenia Bud zamietala možnosť zakázať spoločnosti Anheuser‑Busch používanie označenia na zodpovedajúcich vnútroštátnych územiach. V tom čase tieto rozsudky neboli právoplatné, ale odvolací senát na túto skutočnosť, ktorú Budvar neuviedol, neprihliadal.
147. Podľa môjho názoru modus operandi odvolacieho senátu ÚHVT dokonale dodržiaval ustanovenia, ktoré upravujú konanie o podaní námietok, osobitne všeobecný režim dôkazného bremena uvedený v článku 74 ods. 1 nariadenia č. 40/94. Po ustanovení, ktoré ako všeobecné pravidlo ukladá ÚHVT povinnosť pristupovať k preskúmaniu faktov na základe vlastnej iniciatívy, toto ustanovenie uvádza, že „v konaniach týkajúcich sa relatívnych dôvodov zamietnutia zápisu sa však úrad pri svojom skúmaní obmedzí na dôvody, dôkazy a návrhy predložené účastníkmi konania“.
148. Preto dôkazné bremeno znáša v celom rozsahu namietateľ a nie je možné vytýkať úradu, že neprihliadol na existenciu súdnych rozhodnutí, ktoré napriek tomu, čo uviedol Súd prvého stupňa, nie sú „všeobecne známymi skutočnosťami“. Aj keby boli pramene, ktoré by mohli poskytnúť tieto informácie, „prístupné“ odvolaciemu senátu, nie je jeho povinnosťou, ale naopak, povinnosťou účastníka konania, aby zistil všetky okolnosti uplatnené v konaní a najmä, aby preukázal, či rozsudok vyhlásený vo vnútroštátnej veci nadobudol právoplatnosť.
149. V druhom rade v rámci tohto hlavného tvrdenia druhého odvolacieho dôvodu odvolateľ uvádza nepriamo druhú výhradu z dôkazného hľadiska. Konkrétne Anheuser‑Busch tvrdí, že „odvolací senát má dôkazy o skutočnosti, že Budvar sa neúspešne obrátil na vnútroštátne súdy, aby uznali práva, ktoré v tomto konaní uplatnil proti zápisom ochranných známok Spoločenstva, ktoré prihlásil Anheuser‑Busch. … Budvar nepredložil žiadne rozhodnutie, ktoré by umožnilo uznať jeho práva na základe článku 8 ods. 4“. Doslovné znenie odvolania by mohlo vyvolať dojem, že podľa Anheuser‑Busch sa článok 8 ods. 4 písm. b) nariadenia má vykladať v tom zmysle, že namietateľ musí preukázať, že je spôsobilý zakázať používanie neskoršej ochrannej známky a že nestačí mať abstraktné právo zakázať používanie skoršej ochrannej známky.
150. Ak odvolateľ navrhuje tento výklad, nesúhlasím s ním. Podľa môjho názoru je zrejmé, že článok 8 ods. 4 písm. b) vyžaduje iba to, aby namietateľ disponoval takým abstraktným právom, akým je možnosť získať ochranu pre svoje označenie na vnútroštátnej úrovni. Námietka by bola možná, pokiaľ disponuje takým právom aj vtedy, ak sa nevykonávalo ani nebolo výslovne uznané súdom.
151. Bolo by možné domnievať sa, že keď sa vyžaduje len abstraktné právo, stráca význam celá argumentácia týkajúca sa vnútroštátneho procesného stavu (otázka právoplatnosti súdnych rozhodnutí, ktoré priznávajú právo). Existencia vnútroštátnych rozsudkov (bez ohľadu na to, či už nadobudli právoplatnosť), ktoré, tak ako v tomto prípade, zamietajú právo zakázať používanie neskoršej ochrannej známky, môže predstavovať indíciu, ktorá naznačuje neexistenciu tohto práva.
152. Bez ohľadu na posledné spresnenie sa domnievam, že druhému odvolaciemu dôvodu je potrebné vyhovieť.
C – Vyhovenie odvolania a vrátenie veci na Všeobecný súd
153. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že je potrebné odvolaniu vyhovieť a vyhlásiť, že druhý odvolací dôvod, ako aj druhá a tretia časť prvého odvolacieho dôvodu sú dôvodné a že napadnutý rozsudok sa má zrušiť.
154. Keďže sa zdá, že uplatnené vady možno napraviť len prostredníctvom posúdenia skutkového stavu, domnievam sa, že pri tomto stave spisu nemôže Súdny dvor rozhodnúť vo veci v zmysle článku 61 ods. 1 svojho Štatútu, a preto navrhujem vrátiť vec na Všeobecný súd, aby pristúpil k týmto zisteniam a na ich základe opätovne rozhodol.
155. Konkrétne bude musieť Všeobecný súd zistiť, či Budvar preukázal používanie označenia Bud „v obchodnom styku“ pred dátumom, keď Anheuser‑Busch podal prvú prihlášku na zápis označenia Bud ako ochrannej známky Spoločenstva. Na tento účel bude musieť Všeobecný súd použiť samostatný výklad podmienky týkajúcej sa „používania v obchodnom styku“, čiže nie analogicky, tak ako sa uvádza v judikatúre týkajúcej sa tohto istého výrazu, ale v súvislosti s článkom 9 ods. 1 tohto nariadenia.
VII – O trovách
156. Keďže navrhujem, aby sa vec vrátila na Všeobecný súd, je potrebné, aby sa o trovách odvolacieho konania rozhodlo neskôr.
VIII – Návrh
157. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:
1. vyhovel odvolaniu, ktoré podal Anheuser‑Busch proti rozsudku prvej komory Súdu prvého stupňa zo 16. decembra 2008 v spojených veciach T‑225/06, T‑255/06, T‑257/06 a T‑309/06;
2. vrátil vec na konanie pred Všeobecným súdom Európskej únie;
3. určil, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.