ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (piata komora)
z 18. apríla 2013 (*)
„Ochrana zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa – Smernica 80/987/EHS – Smernica 2002/74/ES – Smernica 2008/94/ES – Články 2 a 3 – Povinnosť stanoviť záruky pre nároky zamestnancov – Možnosť obmedziť záruku na nároky, ktoré vznikli pred zápisom rozhodnutia o začatí reštrukturalizačného konania pod dohľadom súdu do obchodného registra – Rozhodnutie o začatí reštrukturalizačného konania pod dohľadom súdu – Účinky – Sledovanie činností zamestnávateľa“
Vo veci C‑247/12,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Vǎrchoven administrativen sǎd (Bulharsko) z 9. mája 2012 a doručený Súdnemu dvoru 21. mája 2012, ktorý súvisí s konaním:
Melicha Veli Mustafa
proti
Direktor na fond „Garantirani vzemania na rabotnicite i služitelite“ kǎm Nacionalnija osiguritelen institut,
SÚDNY DVOR (piata komora),
v zložení: predseda piatej komory T. von Danwitz (spravodajca), sudcovia A. Rosas, E. Juhász, D. Šváby a C. Vajda,
generálny advokát: Y. Bot,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– Direktor na fond „Garantirani vzemania na rabotnicite i služitelnite“ kǎm Nacionalnija osiguritelen institut, v zastúpení: V. Karaivanova‑Načeva, splnomocnená zástupkyňa,
– bulharská vláda, v zastúpení: D. Drambozova, splnomocnená zástupkyňa,
– nemecká vláda, v zastúpení: A. Wiedmann, splnomocnená zástupkyňa,
– Európska komisia, v zastúpení: J. Enegren a D. Roussanov, splnomocnení zástupcovia,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 ods. 1 smernice Rady 80/987/EHS z 20. októbra 1980 o ochrane zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (Ú. v. ES L 283, s. 23; Mim vyd. 05/001, s. 217), zmenenej a doplnenej smernicou č. 2002/74/ES Európskeho parlamentu a Rady z 23. septembra 2002 (Ú. v. ES L 270, s. 10; Mim. vyd. 05/004, s. 261, ďalej len „smernica 80/987“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Melichou Veli Mustafou a Direktor na fond „Garantirani vzemania na rabotnicite i služitelite“ kǎm Nacionalnija osiguritelen institut (riaditeľ fondu „garantované nároky zamestnancov“ na národnom inštitúte sociálneho zabezpečenia, ďalej len „Direktor“), ktorého predmetom je odmietnutie priznať žalobkyni vo veci samej uspokojenie nárokov, ktoré jej vznikli voči jej zamestnávateľovi v konkurznom konaní.
Právny rámec
Právna úprava Únie
3 Keďže smernica 80/987 vo svojom pôvodnom znení bola viackrát a podstatným spôsobom zmenená, a to najmä smernicou 2002/74, bola v záujme jasnosti a prehľadnosti kodifikovaná smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22. októbra 2008 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (Ú. v. EÚ L 283, s. 36).
4 Podľa odôvodnenia 4 smernice 2008/94, ktorého znenie je takmer identické so znením odôvodnenia 5 smernice 2002/74:
„Aby sa zabezpečila spravodlivá ochrana dotknutých zamestnancov, mal by sa vymedziť pojem stavu platobnej neschopnosti z pohľadu nových legislatívnych trendov v členských štátoch a v rámci tejto koncepcie by toto vymedzenie pojmu malo obsahovať aj iné konanie v prípade platobnej neschopnosti ako likvidáciu. V tejto súvislosti by členské štáty mali pri určení, či záručná inštitúcia má záväzok, vedieť stanoviť, že ak situácia platobnej neschopnosti vedie k niekoľkým konaniam v prípade platobnej neschopnosti, situáciu treba považovať, akoby išlo o jediný postup platobnej neschopnosti.“
5 Podľa článku 2 ods. 1 smernice 2008/94:
„Na účely tejto smernice sa zamestnávateľ považuje za platobne neschopného, ak bola podaná žiadosť o začatie kolektívneho konania na základe platobnej neschopnosti zamestnávateľa, ako je ustanovené podľa zákonov, iných predpisov a správnych opatrení členského štátu týkajúceho sa čiastočného alebo úplného predaja majetku zamestnávateľa a menovania likvidátora alebo osoby vykonávajúcej podobnú úlohu a orgánu, ktorý je príslušný podľa uvedených ustanovení:
a) rozhodol o začatí konania alebo
b) potvrdil, že podnik zamestnávateľa bol definitívne zatvorený alebo podnikateľská činnosť sa s definitívnou platnosťou skončila a že majetok, ktorý je k dispozícii, nie je dostatočný pre oprávnenie na začatie konania.“
6 Článok 3 uvedenej smernice stanovuje:
„Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými zabezpečia, že záručné inštitúcie zaručia podľa [s výhradou ustanovení – neoficiálny preklad] článku 4 výplatu neuspokojených nárokov zamestnancov, vyplývajúcich z pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov vrátane výplat odstupného pri skončení pracovnoprávnych vzťahov, ak to ustanovujú vnútroštátne predpisy.
Nároky, ktoré preberie záručná inštitúcia, sú neuspokojenými nárokmi na platby súvisiacimi s obdobím pred, a/alebo, ako je to vhodné, po danom dátume, ktorý určia členské štáty.“
7 Podľa článku 4 ods. 1 a 2 smernice 2008/94:
„1. Členské štáty majú možnosť obmedziť zodpovednosť záručných inštitúcií uvedených v článku 3.
2. Ak členské štáty využijú možnosť uvedenú v odseku 1, určia dĺžku obdobia, za ktoré má záručná inštitúcia splniť neuspokojené nároky. Toto obdobie však nesmie byť kratšie než obdobie zahrňujúce odmenu za posledné tri mesiace pracovnoprávneho vzťahu pred a/alebo po dátume uvedenom v článku 3 druhom pododseku.
Členské štáty môžu zahrnúť toto minimálne obdobie troch mesiacov do referenčného obdobia s obdobím trvania najmenej šesť mesiacov.
Členské štáty s referenčným obdobím najmenej 18 mesiacov môžu obmedziť obdobie, za ktoré má záručná inštitúcia splatiť neuspokojené nároky, na osem týždňov. V tomto prípade sa na výpočet minimálneho obdobia použijú tie obdobia, ktoré sú najpriaznivejšie pre zamestnancov.“
8 Článok 11 prvý odsek tejto smernice stanovuje:
„Táto smernica nemá vplyv na možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať zákony, iné právne predpisy alebo správne opatrenia, ktoré sú pre zamestnancov výhodnejšie.“
Bulharská právna úprava
9 § 6 zákona o ochrane nárokov zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa (Zakon za garantiranite vzemania na rabotnicite i služitelite pri nesastojatelnost na rabotodatelja), vo svojom znení, ktoré nadobudlo účinnosť 5. marca 2011 (ďalej len „zákon o ochrane nárokov zamestnancov“), stanovuje:
„Právo zamestnancov na garantované nároky… vzniká v deň zápisu súdneho rozhodnutia do obchodného registra, na základe ktorého:
1. začne reštrukturalizačné konanie pod dohľadom súdu;
2. začne reštrukturalizačné konanie pod dohľadom súdu a zároveň sa konštatuje zastavenie platieb;
3. začne reštrukturalizačné konanie pod dohľadom súdu, nariadi sa ukončenie činnosti podniku, konštatuje sa, že v prípade dlžníka došlo k zastaveniu platieb, a konanie sa zastaví, pretože majetok nie je dostatočný na to, aby pokryl výdavky.“
10 Podľa § 22 ods. 1 bodu 1 zákona o ochrane nárokov zamestnancov sa výška garantovaných nárokov rovná posledným trom vypočítaným, ale nezaplateným mzdám a peňažným dávkam za riadnu dovolenku za posledných šesť kalendárnych mesiacov predchádzajúcich mesiacu, počas ktorého bolo zapísané súdne rozhodnutie podľa § 6 uvedeného zákona, ale bez toho, aby bola prekročená maximálna suma garantovaných nárokov za rovnakého predpokladu, ak zamestnanec mal pracovnoprávny vzťah s tým istým zamestnávateľom počas minimálne troch mesiacov.
11 Podľa § 25 zákona o ochrane nárokov zamestnancov sa ochrana nárokov poskytuje na základe vyhlásenia, ktoré zamestnanec pošle v lehote 30 dní odo dňa zápisu súdneho rozhodnutia podľa § 6 tohto zákona.
12 § 607 ods. 1 obchodného zákonníka (Targovski zakon) v znení, ktoré nadobudlo účinnosť 3. mája 2011 (ďalej len „TZ“) stanovuje, že cieľom reštrukturalizačného konania pod dohľadom súdu je zabezpečiť spravodlivé uspokojenie veriteľov a možnosť reštrukturalizácie podniku dlžníka.
13 § 630 ods. 1 TZ upravuje obsah súdneho rozhodnutia o začatí reštrukturalizačného konania pod dohľadom súdu, ktorým sa po prvé konštatuje platobná neschopnosť a určí sa deň jej začiatku, po druhé sa začne reštrukturalizačné konanie pod dohľadom súdu, po tretie sa ustanoví dočasný správca konkurznej podstaty, po štvrté sa umožní konfiškácia hnuteľného majetku, zaistenie nehnuteľného majetku pomocou záložného práva alebo iných zabezpečovacích opatrení a po piate sa určí deň prvého stretnutia veriteľov.
14 V súlade s § 710 TZ súd konštatuje v prípade dlžníka zastavenie platieb, ak v rámci zákonom stanovenej lehoty nebol schválený plán podľa § 696 TZ alebo ak navrhnutý plán nebol prijatý či schválený, rovnako ako v prípadoch uvedených v § 630 ods. 2, § 632 ods. 1 a § 709 ods. 1 TZ.
15 Súd prostredníctvom „rozhodnutia konštatujúceho zastavenie platieb“, ktorého obsah určuje § 711 TZ, po prvé konštatuje zastavenie platieb v prípade dlžníka a nariadi ukončenie činnosti podniku, po druhé nariadi všeobecnú konfiškáciu a založenie majetku dlžníka, po tretie, ak je dlžník právnickou osobou, zruší právomoci jeho orgánov, po štvrté odníme dlžníkovi právo spravovať majetok, ktorý je súčasťou konkurznej podstaty, a nakladať s ním a po piate nariadi likvidáciu a rozdelenie majetku, ktorý je súčasťou konkurznej podstaty.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
16 Žalobkyňa vo veci samej pracovala na základe pracovnej zmluvy od 19. júna 2006 do 20. apríla 2011 bez prerušenia v spoločnosti Orfey – Kǎrdžali EOOD (ďalej len „Orfey“).
17 Súdnym rozhodnutím z 25. februára 2010 prijatým na základe § 630 ods. 1 TZ Okražen sǎd Kǎrdžali vyhlásil platobnú neschopnosť spoločnosti Orfey od 22. júla 2009, začal reštrukturalizačné konanie pod dohľadom súdu, nariadil sledovanie činností spoločnosti Orfey, ustanovil dočasného správcu konkurznej podstaty a určil deň prvého stretnutia veriteľov. Toto rozhodnutie bolo do obchodného registra zapísané 2. marca 2010.
18 Súdnym rozhodnutím z 13. mája 2011 prijatým na základe § 710 TZ a 711 TZ konštatoval Okražen sǎd Kǎrdžali v prípade spoločnosti zastavenie platieb a nariadil tak ukončenie jej činnosti ako aj likvidáciu a rozdelenie majetku, ktorý je súčasťou konkurznej podstaty. Toto rozhodnutie bolo do obchodného registra zapísané 20. mája 2011.
19 Vo veci samej je nesporné, že Melicha Veli Mustafa má voči spoločnosti Orfey splatné, ale neuspokojené nároky na hrubú mzdu za apríl 2011 a peňažné dávky za riadnu ročnú dovolenku, ktoré tiež vznikli po 2. marci 2010. Žiadosťou, ktorú podala 16. júna 2011, požiadala záručnú inštitúciu o uspokojenie týchto nárokov.
20 Direktor túto žiadosť zamietol jednak z dôvodu, že žiadosť nebola podaná v zákonnej lehote 30 dní odo dňa zápisu súdneho rozhodnutia o začatí reštrukturalizačného konania pod dohľadom súdu do obchodného registra, a jednak, že uplatňovaný nárok vznikol po uvedenom zápise. Záručná inštitúcia pritom ručí iba za mzdy a peňažné dávky za nevyplatenú riadnu dovolenku, ktoré vznikli v priebehu šiestich kalendárnych mesiacov pred mesiacom, kedy bolo zapísané rozhodnutie o začatí reštrukturalizačného konania pod dohľadom súdu do obchodného registra.
21 Žalobkyňa vo veci samej teda proti tomuto rozhodnutiu podala žalobu na Administrativen sǎd Kǎrdžali, ktorú uvedený súd tiež zamietol z dôvodu, že nároky vznikli po zápise rozhodnutia voči spoločnosti Orfey o začatí reštrukturalizačného konania pod dohľadom súdu do obchodného registra. Žalobkyňa vo veci samej podala v dôsledku toho odvolanie na Vǎrchoven administrativen sǎd.
22 Uvedený súd uvádza, že spor vo veci samej sa predovšetkým týka otázky, či záruka musí pokrývať nároky zamestnanca voči svojmu zamestnávateľovi, ktoré vznikli od dátumu zápisu rozhodnutia o začatí reštrukturalizačného konania pod dohľadom súdu do obchodného registra, ktorým sa vyhlasuje platobná neschopnosť zamestnávateľa, do dátumu, keď sa do tohto registra zapíše rozhodnutie konštatujúce zastavenie platieb a nariaďuje ukončenie činnosti zamestnávateľa, ako aj likvidácia a rozdelenie majetku zahrnutého v konkurznej podstate.
23 Zdôrazňujúc, že bulharské právo stanovuje záruku iba pre nároky zamestnancov, ktoré vznikli pred dňom zápisu prvého z týchto dvoch rozhodnutí do obchodného registra, má vnútroštátny súd pochybnosti, pokiaľ ide o zlučiteľnosť takejto vnútroštátnej právnej úpravy so smernicou 80/987, keďže toto rozhodnutie ešte nevyhlasuje „zastavenie platieb“ a nenariaďuje ukončenie činnosti zamestnávateľa.
24 Vnútroštátny súd sa teda pýta na to, či pojem „platobná neschopnosť“ v zmysle článku 2 smernice 80/987 zodpovedá pojmu „zastavenie platieb“, ktorý sa podľa bulharského práva nekonštatuje pri začatí reštrukturalizačného konania pod dohľadom súdu vyhláseného na základe § 630 ods. 1 TZ, ale neskôr v rámci rozhodnutia prijatého na základe § 711 TZ, ktorým sa súčasne nariaďuje ukončenie činnosti dlžníka. Vnútroštátny súd chce preto zistiť, či sa uvedená smernica má vykladať v tom zmysle, že členským štátom ukladá povinnosť stanoviť záruku pre mzdové nároky, ktoré vznikli do vydania tohto posledného uvedeného rozhodnutia.
25 Za týchto okolností Vǎrchoven administrativen sǎd rozhodol prerušiť konanie a Súdnemu dvoru položil tieto prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 2 ods. 1 smernice Rady [80/987] v spojení s odôvodnením 5 smernice 2002/74 vykladať v tom zmysle, že členským štátom ukladá povinnosť, aby stanovili záruky pre nároky zamestnancov v reštrukturalizačnom konaní pod dohľadom súdu, a to v každej fáze konania, až do konštatovania zastavenia platieb, a nie len na začiatku tohto konania?
2. Je taká vnútroštátna úprava, ktorá stanovuje možnosť, že záručná inštitúcia uspokojí nároky zamestnancov, v prípade ktorých ide o neuspokojené mzdové nároky zamestnancov z pracovného pomeru, pokiaľ tieto nároky vznikli do dňa zápisu rozhodnutia o začatí reštrukturalizačného konania pod dohľadom súdu, v rozpore s článkom 2 ods. 1 smernice [80/987], ak na základe uvedeného rozhodnutia neskončí činnosť zamestnávajúcej spoločnosti a v prípade danej spoločnosti sa nekonštatuje zastavenie platieb?
3. V prípade kladnej odpovede na predchádzajúce otázky: Má článok 2 ods. 1 smernice [80/987] priamy účinok a môže ho vnútroštátny súd priamo uplatniť?
4. V prípade kladnej odpovede na predchádzajúce tri otázky: Smie sa v prípade absencie konkrétnej vnútroštátnej úpravy týkajúcej sa lehoty, v rámci ktorej je možné podať žiadosť o to, aby záručná inštitúcia uspokojila nároky zamestnancov, ktoré vznikli do dňa zápisu rozhodnutia, na základe ktorého sa v prípade zamestnávateľa konštatovalo zastavenie platieb (a jeho činnosť sa skončila), podľa zásady efektivity použiť lehota v dĺžke 30 dní, ktorá je podľa vnútroštátneho právneho poriadku stanovená na vykonanie tohto práva v iných prípadoch, pričom za začiatok plynutia lehoty sa považuje deň zápisu rozhodnutia o konštatovaní zastavenia platieb do obchodného registra?“
O prejudiciálnych otázkach
26 Na úvod treba uviesť, že hoci sa otázky týkajú výkladu smernice 80/987, k skutkovým okolnostiam relevantným vo veci samej došlo po nadobudnutí účinnosti smernice 2008/94, ktorá v zásade zrušuje a preberá relevantné ustanovenia smernice 80/987 a ktorá nestanovuje lehotu na prebratie. Z tohto dôvodu treba toto preskúmanie založiť na ustanoveniach smernice 2008/94.
O prvej a druhej otázke
27 Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa smernica 2008/94 má vykladať v tom zmysle, že členským štátom ukladá povinnosť stanoviť záruku pre nároky zamestnancov v každej fáze konkurzného konania ich zamestnávateľa a konkrétne, či bráni tomu, aby členské štáty stanovili záruku výlučne pre nároky zamestnancov, ktoré vznikli pred zápisom rozhodnutia o začatí reštrukturalizačného konania pod dohľadom súdu do obchodného registra aj v prípade, že toto rozhodnutie nenariaďuje ukončenie činnosti zamestnávateľa.
28 Aby bolo možné na tieto otázky odpovedať, treba jednak overiť, či kolektívne konanie na základe „platobnej neschopnosti“ v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2008/94 možno spustiť rozhodnutím o začatí reštrukturalizačného konania pod dohľadom súdu, ako je rozhodnutie stanovené v bulharskom práve, ako aj jednak to, či články 3 a 4 tejto smernice umožňujú určiť deň zápisu rozhodnutia o začatí reštrukturalizačného konania pod dohľadom súdu do obchodného registra ako referenčný dátum, pred ktorým sú nároky zamestnancov garantované.
29 Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že reštrukturalizačné konanie pod dohľadom súdu obsahovalo dve po sebe idúce rozhodnutia, prvé, ktorým sa začalo reštrukturalizačné konanie pod dohľadom súdu, a druhé, ktorým sa nariadilo ukončenie činnosti. Bulharské právo ďalej stanovuje, že referenčné obdobie tvoriace základ pre garantované nároky skončilo zápisom rozhodnutia o začatí reštrukturalizačného konania pod dohľadom súdu do obchodného registra, takže uvedená záruka kryje iba nároky zamestnancov, ktoré vznikli pred týmto dňom, zatiaľ čo nároky, ktoré vznikli neskôr, pokryté nie sú.
30 Po prvé treba uviesť, že článok 2 ods. 1 smernice 2008/94 vymedzuje pôsobnosť tejto smernice a tým podmieňuje spustenie záruky, akou je záruka stanovená v uvedenej smernici (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. júla 1997, Bonifaci a i. a Berto a i., C‑94/95 a C‑95/95, Zb. s. I‑3969, bod 36, ako aj Maso a i., C‑373/95, Zb. s. I‑4051, bod 46).
31 V tejto súvislosti zo samotného znenia článku 2 ods. 1 smernice 2008/94 vyplýva, že na to, aby sa zamestnávateľ považoval za platobne neschopného, je potrebné, aby bola podaná žiadosť o začatie kolektívneho konania na základe platobnej neschopnosti zamestnávateľa, ako je ustanovené podľa zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členského štátu, ktoré vedie k čiastočnému alebo úplnému predaju majetku zamestnávateľa, aby sa vymenoval likvidátor alebo osoba vykonávajúca podobnú úlohu a aby orgán, ktorý je príslušný podľa uvedených ustanovení, rozhodol o začatí konania alebo potvrdil, že podnik zamestnávateľa bol definitívne zatvorený alebo podnikateľská činnosť sa s definitívnou platnosťou skončila a že majetok, ktorý je k dispozícii, nie je dostatočný pre oprávnenie na začatie konania.
32 Zdá sa teda, že na to, aby sa uplatnila záruka stanovená v smernici 2008/94, treba splniť dve podmienky. Na jednej strane treba podať návrh na začatie kolektívneho konania na základe platobnej neschopnosti zamestnávateľa, a na strane druhej sa buď musí vydať rozhodnutie o začatí tohto konania, alebo v prípade, že majetok, ktorý je k dispozícii, nie je dostatočný pre oprávnenie na začatie takéhoto konania, musí dôjsť ku konštatovaniu definitívneho ukončenia činnosti podniku.
33 Keď dôjde k vyhláseniu takéhoto rozhodnutia o začatí konania, článok 2 ods. 1 smernice 2008/94 nevyžaduje, aby dotknuté kolektívne konanie nevyhnutne viedlo k ukončeniu činnosti zamestnávateľa.
34 Tento záver podporuje odôvodnenie 4 smernice 2008/94, ktoré uvádza, že by sa mal vymedziť pojem „stav platobnej neschopnosti“ z pohľadu nových legislatívnych trendov v členských štátoch a v rámci tejto koncepcie by toto vymedzenie pojmu malo obsahovať aj iné konanie v prípade platobnej neschopnosti ako likvidáciu.
35 Pokiaľ ide o bulharské právo treba uviesť, že znenie § 630 ods. 1 TZ výslovne uvádza, že rozhodnutie o začatí reštrukturalizačného konania pod dohľadom súdu konštatuje platobnú neschopnosť a určí deň jej začiatku. Toto ustanovenie ďalej používa rovnaký pojem na označenie platobnej neschopnosti, ako je pojem uvedený v bulharskom znení článku 2 ods. 1 smernice 2008/94.
36 Navyše, ako uvádza Komisia, podľa článku 2 písm. a) nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní (Ú. v. ES L 160, s. 1; Mim. vyd. 19/001, s. 191) zmeneného a doplneného nariadením Rady (ES) č. 1791/2006 z 20. novembra 2006 (Ú. v. EÚ L 363, s. 1), príloha A tohto nariadenia stanovuje, že reštrukturalizačné konanie pod dohľadom súdu na základe § 607 a nasl. TZ predstavuje „konkurzné konanie“ v zmysle článku 1 ods. 1 uvedeného nariadenia. Toto posledné uvedené ustanovenie opisuje „kolektívne konania na základe platobnej neschopnosti“ rovnakým spôsobom ako článok 2 ods. 1 smernice 2008/94, pokiaľ sa vyžaduje, aby uvedené konanie spôsobilo čiastočný alebo úplný predaj majetku zamestnávateľa a menovanie likvidátora.
37 Článok 2 ods. 1 smernice 2008/94 teda na uplatnenie záruky stanovenej v tejto smernici nevyžaduje, aby sa nariadilo ukončenie činnosti zamestnávateľa.
38 Po druhé treba overiť, či články 3 a 4 uvedenej smernice umožňujú určiť deň zápisu rozhodnutia o začatí reštrukturalizačného konania pod dohľadom súdu do obchodného registra ako referenčný dátum, po ktorom sa už nároky zamestnancov negarantujú.
39 V tejto súvislosti článok 3 druhý odsek smernice 2008/94 umožňuje členským štátom určiť dátum, pred ktorým a/alebo prípadne po ktorom nároky zodpovedajúce neuspokojeným platbám preberie záručná inštitúcia.
40 Pokiaľ ide o určenie tohto dňa členskými štátmi, treba uviesť, že článok 3 ods. 2 smernice 80/987 v pôvodnom znení pred zmenou a doplnením smernicou 2002/74 umožňoval členským štátom vybrať si iba z troch referenčných dátumov, ktoré tento článok uvádzal.
41 Zmeny a doplnenia smernicou 2002/74, ktoré smernica 2008/94 zachovala, zrušili zmienku o týchto troch referenčných dátumoch, a článok 3 druhý odsek smernice 2008/94 teda členským štátom prenecháva možnosť voľne určiť primeraný deň.
42 Napokon treba uviesť, že článok 11 prvý odsek smernice 2008/94 nemá vplyv na možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať zákony, iné právne predpisy alebo správne opatrenia, ktoré sú pre zamestnancov výhodnejšie, a tak predĺžiť záručné obdobie primeraným spôsobom, pokiaľ to považujú za vhodné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. mája 2003, Mau, C‑160/01, Zb. s. I‑4791, bod 32).
43 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú a druhú otázku odpovedať, že smernica 2008/94 sa má vykladať v tom zmysle, že neukladá členským štátom povinnosť stanoviť záruky pre nároky zamestnancov v každej fáze konkurzného konania ich zamestnávateľa. Predovšetkým nebráni tomu, aby členské štáty stanovili záruku výlučne pre nároky zamestnancov, ktoré vznikli pred zápisom rozhodnutia o začatí reštrukturalizačného konania pod dohľadom súdu do obchodného registra aj v prípade, že toto rozhodnutie nenariaďuje ukončenie činnosti zamestnávateľa.
O tretej a štvrtej otázke
44 Vzhľadom na odpoveď na prvú a druhú otázku nie je potrebné odpovedať na tretiu a štvrtú otázku.
O trovách
45 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:
Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22. októbra 2008 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa sa má vykladať v tom zmysle, že neukladá členským štátom povinnosť stanoviť záruky pre nároky zamestnancov v každej fáze konkurzného konania ich zamestnávateľa. Predovšetkým nebráni tomu, aby členské štáty stanovili záruku výlučne pre nároky zamestnancov, ktoré vznikli pred zápisom rozhodnutia o začatí reštrukturalizačného konania pod dohľadom súdu do obchodného registra aj v prípade, že toto rozhodnutie nenariaďuje ukončenie činnosti zamestnávateľa.
Podpisy