ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 11. júna 2015 (*)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v občianskych veciach – Doručovanie súdnych a mimosúdnych písomností – Nariadenie (ES) č. 1393/2007 – Článok 1 ods. 1 – Pojem ‚občianska alebo obchodná vec‘ – Zodpovednosť štátu za ‚acta iure imperii‘“
V spojených veciach C‑226/13, C‑245/13, C‑247/13 a C‑578/13,
ktorých predmetom sú štyri návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, z ktorých tri podané rozhodnutiami Landgericht Wiesbaden (Nemecko) zo 16. a 18. apríla 2013 a doručené Súdnemu dvoru 29. apríla 2013, 2. mája 2013 a 3. mája 2013 a jeden podaný rozhodnutím Landgericht Kiel (Nemecko) z 25. októbra 2013 a doručený Súdnemu dvoru 15. novembra 2013, ktoré súvisia s konaniami:
Stefan Fahnenbrock (C‑226/13),
Holger Priestoph (C‑245/13),
Matteo Antonio Priestoph (C‑245/13),
Pia Antonia Priestoph (C‑245/13),
Rudolf Reznicek (C‑247/13),
Hans‑Jürgen Kickler (C‑578/13),
Walther Wöhlk (C‑578/13),
Zahnärztekammer Schleswig‑Holstein Versorgungswerk (C‑578/13)
proti
Hellenische Republik,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory A. Tizzano (spravodajca), sudcovia S. Rodin, E. Levits, M. Berger a F. Biltgen,
generálny advokát: Y. Bot,
tajomník: M. Aleksejev, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 15. októbra 2014,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– S. Fahnenbrock, H. Priestoph, M. A. Priestoph, P. A. Priestoph a R. Reznicek, v zastúpení: F. Braun, Rechtsanwalt,
– H.‑J. Kickler, W. Wöhlk a Zahnärztekammer Schleswig‑Holstein Versorgungswerk, v zastúpení: O. Hoepner, Rechtsanwalt,
– grécka vláda, v zastúpení: D. Kalogiros, S. Charitaki, A. Karageorgou, S. Lekkou, M. Skorila a E. Panopoulou, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: B. Eggers a A.‑M. Rouchaud‑Joët, splnomocnené zástupkyne,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 9. decembra 2014,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 1 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1393/2007 z 13. novembra 2007 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch (doručovanie písomností) a o zrušení nariadenia Rady (ES) č. 1348/2000 (Ú. v. EÚ L 324, s. 79).
2 Tieto návrhy boli predložené v rámci štyroch sporov medzi po prvé pánom S. Fahnenbrockom vo veci C‑226/13, po druhé pánmi H. Priestophom, M. A. Priestophom a pani P. A. Priestophovou vo veci C‑245/13, po tretie pánom R. Reznickom vo veci C‑247/13 a po štvrté pánmi H.‑J. Kicklerom a W. Wöhlkom a Zahnärztekammer Schleswig‑Holstein Versorgungswerk vo veci C‑578/13 na jednej strane a Hellenische Republik (grécky štát) na druhej strane, vo veci žalôb týkajúcich sa porušenia práva držby a vlastníckeho práva alebo zmluvného plnenia vyplývajúceho z pôvodných splatných dlhopisov alebo náhrady škody.
Právny rámec
Právo únie
3 Odôvodnenia 2, 6, 7 a 10 nariadenia č. 1393/2007 stanovujú:
„(2) Správne fungovanie vnútorného trhu si vyžaduje potrebu zlepšiť a zrýchliť odosielanie súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych alebo obchodných veciach určených na doručenie medzi členskými štátmi.
…
(6) Efektívnosť a rýchlosť súdneho konania v občianskych veciach si vyžaduje odosielanie súdnych a mimosúdnych písomností medzi miestnymi orgánmi, ktoré sú určené členskými štátmi, priamo a rýchlymi prostriedkami…
(7) Rýchlosť pri odoslaní odôvodňuje použitie všetkých vhodných prostriedkov za predpokladu, že sa dodržia určité podmienky týkajúce sa čitateľnosti a spoľahlivosti doručených písomností. …
…
(10) S cieľom zabezpečiť účinnosť tohto nariadenia by sa možnosť odmietnuť doručenie písomností mala obmedziť len na výnimočné situácie.“
4 Článok 1 ods. 1 tohto nariadenia vymedzuje rozsah jeho pôsobnosti takto:
„Toto nariadenie sa uplatní v občianskych a obchodných veciach, keď sa má odoslať súdna alebo mimosúdna písomnosť z jedného členského štátu do iného, aby sa tam doručila. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci alebo na zodpovednosť štátu za konanie alebo nečinnosť pri výkone jeho verejnej moci (acta iure imperii).“
5 Článok 3 uvedeného nariadenia uvádza:
„Každý členský štát určí ústredný orgán zodpovedný za:
a) poskytovanie informácií odosielajúcim orgánom;
b) hľadanie riešenia pri akýchkoľvek ťažkostiach, ktoré môžu vzniknúť pri odosielaní písomností určených na doručenie;
c) vo výnimočných prípadoch odoslanie žiadosti o doručenie písomnosti príslušnému prijímajúcemu orgánu na žiadosť odosielajúceho orgánu.
Federálny štát, štát, v ktorom sa uplatňujú viaceré právne systémy, alebo štát so samostatnými územnými celkami môže určiť viac ústredných orgánov.“
6 Článok 4 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:
„Súdne písomnosti sa odosielajú priamo a čo najrýchlejšie medzi orgánmi určenými podľa článku 2.“
7 Článok 6 ods. 3 nariadenia č. 1393/2007 stanovuje:
„Ak žiadosť o doručenie zjavne nespadá do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia alebo ak je doručenie nemožné pre nedodržanie požadovaných formálnych náležitostí, odoslaná žiadosť a písomnosti sa po prijatí obratom vrátia odosielajúcemu orgánu spolu s oznámením o vrátení na vzorovom tlačive uvedenom v prílohe I.“
Grécke právo
8 Zákon č. 4050/2012 z 23. februára 2012, nazvaný „Pravidlá týkajúce sa úpravy cenných papierov emitovaných alebo zabezpečených Gréckom so súhlasom držiteľov dlhopisov“ (FEK Aʼ 36/23.2.2012), určuje podmienky reštrukturalizácie záväzkov gréckeho štátu. Z rozhodnutí vnútroštátneho súdu vyplýva, že tento zákon v podstate stanovuje, že držiteľom určitých gréckych štátnych dlhopisov sa predloží reštrukturalizačná ponuka a že sa doplní reštrukturalizačná doložka, známa aj pod názvom „CAC“ („collective action clause“), ktorá bude umožňovať zmenu pôvodných podmienok emisie cenných papierov prostredníctvom rozhodnutí prijatých kvalifikovanou väčšinou vlastníkov nesplateného kapitálu, ktoré budú platiť aj pre menšinu.
9 Podľa § 1 ods. 4 tohto zákona si zmena dotknutých cenných papierov vyžaduje dodržanie zákonného kvóra, ktoré tvorí 50 % celkovej hodnoty dotknutých dlhopisov, a súhlas kvalifikovanej väčšiny zodpovedajúcej aspoň dvom tretinám zúčastneného kapitálu.
10 § 1 ods. 9 tohto zákona stanovuje reštrukturalizačnú doložku, podľa ktorej sa rozhodnutie prijaté držiteľmi dlhopisov o prijatí alebo odmietnutí reštrukturalizačnej ponuky predloženej gréckym štátom uplatňuje erga omnes, je záväzné pre všetkých dotknutých držiteľov dlhopisov a ruší každý všeobecný alebo osobitný zákon, každé správne rozhodnutie a každú zmluvu, ktoré tomuto rozhodnutiu odporujú.
Spory vo veciach samých a prejudiciálne otázky
11 Žalobcovia vo veci samej, všetci so sídlom v Nemecku, kúpili dlhopisy Hellenische Republik, ktoré boli uložené na ich účtoch cenných papierov vedených bankami.
12 Po prijatí zákona č. 4050/2012 Hellenische Republik vo februári 2012 navrhla žalobcom vo veci samej výmenu, ktorá predpokladala najmä výmenu dlhopisov gréckeho štátu za nové štátne dlhopisy s podstatne nižšou nominálnou hodnotou. Na uskutočnenie tejto výmeny sa predpokladalo výslovné prijatie zo strany súkromných veriteľov.
13 Aj napriek tomu, že ani jeden zo žalobcov vo veci samej neprijal túto ponuku, Hellenische Republik v marci 2012 vykonala navrhnutú výmenu a napriek sťažnostiam týchto žalobcov na nich nepreviedla vlastnícke právo k dlhopisom uloženým na ich účtoch. Medzitým sa dlhopisy dotknuté vo veci C‑578/13 stali splatnými.
14 Za týchto okolností žalobcovia vo veci samej podali proti Hellenische Republik na vnútroštátne súdy žaloby z dôvodu porušenia práv držby a vlastníckych práv, zmluvného plnenia vyplývajúceho z pôvodných splatných dlhopisov alebo náhrady škody.
15 V rámci postupu doručovania týchto žalôb proti Hellenische Republik ako žalovanej vznikla otázka, či tieto žaloby patria medzi občianske alebo obchodné veci v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1393/2007 alebo je ich predmetom konanie alebo nečinnosť štátu pri výkone jeho verejnej moci.
16 Konkrétne v sporoch vo veciach C‑226/13 a C‑247/13 Landgericht Wiesbaden požiadal Bundesamt für Justiz (Spolkový justičný úrad), aby doručil dotknuté žaloby žalovanej v súlade s postupom stanoveným v nariadení č. 1393/2007. V rámci tejto žiadosti Bundesamt für Justiz vyjadril pochybnosti o možnosti kvalifikovať tieto žaloby ako občianske alebo obchodné veci v zmysle uvedeného nariadenia. Odmietol pokračovať v ďalšom doručovaní týchto žalôb a požiadal Landgericht Wiesbaden, aby najskôr rozhodol, či dotknuté spory patria medzi občianske alebo obchodné veci.
17 V spore vo veci C‑245/13 Landgericht Wiesbaden rovnako vyjadril pochybnosti týkajúce sa posúdenia Bundesamtu für Justiz v podobných veciach.
18 Pokiaľ ide o spor vo veci C‑578/13, Landgericht Kiel, ktorý sa domnieval, že nariadenie č. 1393/2007 v prejednávanom prípade nemožno uplatniť, uložil Bundesministerium für Justiz (Spolkové ministerstvo spravodlivosti), aby žalobu doručilo diplomatickou cestou. Bundesministerium für Justiz však vrátilo žiadosť o doručenie bez jej vykonania, pričom sa odvolalo na návrhy na začatie prejudiciálneho konania podané vo veciach C‑226/13, C‑245/13 a C‑247/13.
19 Obidva vnútroštátne súdy preto chcú vedieť, či spory vo veci samej patria medzi občianske alebo obchodné veci v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1393/2007. Uvádzajú, že táto otázka závisí od kvalifikácie sporov, ktoré im boli predložené. V prejednávanej veci na jednej strane žalobcovia vo veci samej podali žaloby podľa občianskeho práva, ktorými sa v podstate domáhajú náhrady z dôvodu porušenia práva držby a vlastníckeho práva, zmluvného plnenia vyplývajúceho z pôvodných splatných dlhopisov alebo náhrady škody. Na druhej strane sa zmluvné podmienky vydávania dlhopisov gréckym štátom zmenili prijatím zákona č. 4050/2012, čo by mohlo viesť k názoru, že tento štát konal v rámci výkonu svojej verejnej moci.
20 Za týchto podmienok Landgericht Wiesbaden vo veciach C‑226/13, C‑245/13 a C‑247/13 rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku, ktorá je vo všetkých troch veciach sformulovaná rovnako:
„Má sa článok 1 [nariadenia č. 1393/2007] vykladať v tom zmysle, že žaloba, ktorou nadobúdateľ dlhopisov emitovaných žalovanou, ktoré boli uložené na účte cenných papierov žalobcu v [jeho banke] a v súvislosti s ktorými žalobca neprijal koncom februára 2012 žalovanou predloženú ponuku na výmenu dlhopisov, žiada náhradu škody vo výške rozdielu hodnoty v súvislosti s výmenou jeho dlhopisov, ktorá sa napriek tomu udiala v marci 2012 a bola preňho ekonomicky nevýhodná, sa má považovať za ,občiansku alebo obchodnú vec‘ v zmysle [nariadenia č. 1393/2007]?“
21 Landgericht Kiel vo veci C‑578/13 tiež rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1. Má sa článok 1 [nariadenia č. 1393/2007] vykladať v tom zmysle, že žalobu, ktorou nadobúdateľ štátnych dlhopisov žalovanej uplatňuje voči žalovanej platobné nároky v podobe nárokov na zmluvné plnenie a nárokov na náhradu škody, treba považovať za ,občiansku alebo obchodnú vec‘ v zmysle článku 1 ods. 1 prvej vety tohto nariadenia v prípade, že nadobúdateľ neprijal ponuku na výmenu, ktorú žalovaná predložila na konci februára 2012 a ktorá bola možná na základe [zákona č. 4050/2012]?
2. Je predmetom žaloby, ktorá sa v podstate opiera o neúčinnosť, resp. neplatnosť [zákona č. 4050/2012], zodpovednosť štátu za konanie alebo nečinnosť pri výkone jeho verejnej moci v zmysle článku 1 ods. 1 druhej vety [nariadenia č. 1393/2007]?“
22 Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 5. júna 2013 boli veci C‑226/13, C‑245/13 a C‑247/13 spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku. Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 10. decembra 2013 bola vec C‑578/13 tiež spojená s týmito vecami na spoločné konanie na účely ústnej časti konania a rozsudku.
O prejudiciálnych otázkach
O prípustnosti
23 Podľa Európskej komisie sú návrhy na začatie prejudiciálneho konania vo veciach C‑226/13, C‑245/13, C‑247/13 neprípustné. Keďže sa v nich neuvádza údajný dotknutý akt verejnej moci a obsahujú nepresnosti, pokiaľ ide o spornú výmenu, nie je v nich dostatočne a správne opísaný skutkový stav vecí samých.
24 Okrem toho aj za predpokladu, že vnútroštátnemu súdu by mohol byť predložený spor v zmysle článku 267 ZFEÚ, tento súd sa obrátil na Súdny dvor len preto, že Bundesamt für Justiz ako „ústredný orgán“ v zmysle článku 3 nariadenia č. 1393/2007 odmietol odoslať návrhy žalobcov vo veci samej gréckym orgánom a žiadal vnútroštátny súd, aby rozhodol predbežne a s konečnou platnosťou o povahe dotknutých žalôb. Keďže takému ústrednému orgánu neprináleží, aby bránil žiadosti o odoslanie vydanej príslušným súdom, položená otázka je irelevantná pre vyriešenie sporov vo veciach samých.
25 V tomto ohľade treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor teda môže návrh vnútroštátneho súdu na začatie prejudiciálneho konania zamietnuť len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové a právne podklady nevyhnutné na užitočné zodpovedanie otázok, ktoré sú mu položené (rozsudok Rohm Semiconductor, C‑666/13, EU:C:2014:2388, bod 38 a citovaná judikatúra).
26 V prejednávanej veci stačí hneď na úvod konštatovať, že z rozhodnutí vnútroštátneho súdu jednoznačne vyplýva, že údajný akt verejnej moci v prejednávaných veciach predstavuje jednostranná a retroaktívna zmena podmienok platných pre dlhopisy, ktorú prijala Hellenische Republik, teda zmena, ktorá sa vykonala zákonom č. 4050/2012.
27 Pokiaľ ide ďalej o údajné nepresnosti pri opise obsahu ponuky na výmenu predloženej zo strany Hellenische Republik, stačí pripomenúť, že neprináleží Súdnemu dvoru, ale vnútroštátnemu súdu, aby preukázal skutkové okolnosti, ktoré viedli k sporu, a vyvodil z nich dôsledky pre rozhodnutie, ktoré má vydať (rozsudok Traum, C‑492/13, EU:C:2014:2267, bod 19 a citovaná judikatúra).
28 Okrem toho nie je jasné, či odstránenie pochybností, ktoré vyjadril vnútroštátny súd vo veciach C‑226/13, C‑245/13, C‑247/13, pokiaľ ide o kvalifikáciu prebiehajúcich súdnych sporov, ktoré sa pred ním prejednávajú, ako občianskych alebo obchodných vecí, nie je relevantné pre vyriešenie týchto sporov. Uplatniteľnosť nariadenia č. 1393/2007 a ďalší priebeh konania pred týmto súdom vzhľadom na doručenie, ktoré má zabezpečiť, totiž závisia práve od odstránenia týchto pochybností.
29 Skutočnosť, že vnútroštátny súd údajne vyjadril tieto pochybnosti v súvislosti s konaním Bundesamtu für Justiz, ktoré je podľa Komisie v rozpore s uvedeným nariadením, nemôže ako taká spochybniť domnienku relevantnosti, ktorá je vlastná otázkam predloženým týmto súdom.
30 Napokon vzhľadom na to, že Komisia, zdá sa, spochybňuje existenciu sporu, ktorý sa prejednáva pred vnútroštátnym súdom, ktorý rozhoduje v rámci výkonu svojich súdnych funkcií, treba pripomenúť, že pojem „vydanie jeho rozhodnutia“ v zmysle článku 267 druhého odseku ZFEÚ treba vykladať extenzívne, s cieľom zabrániť tomu, aby sa časť procesných otázok považovala za neprípustnú a nemohla byť predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora. Tento pojem teda treba chápať v tom zmysle, že zahŕňa celé konanie vedúce k rozsudku vnútroštátneho súdu, aby Súdny dvor mohol uskutočniť výklad všetkých procesných ustanovení práva Únie, ktoré vnútroštátny súd musí pri vydaní svojho rozhodnutia uplatniť (pozri analogicky rozsudok Weryński, C‑283/09, EU:C:2011:85, body 41 a 42).
31 V prejednávanej veci sa návrhy sporné vo veci samej týkajú spôsobov doručovania písomností žalovanej, ktoré súvisia so začatím konania. Skutočnosť, že tieto návrhy boli podané ešte pred začatím kontradiktórnej fázy konania, je súčasťou týchto otázok, ktoré sa nimi majú vyriešiť.
32 Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že prejudiciálne otázky sú prípustné.
O veci samej
33 Vnútroštátne súdy sa svojimi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, v podstate pýtajú, či sa má článok 1 ods. 1 nariadenia č. 1393/2007 vykladať v tom zmysle, že pod pojem „občianske alebo obchodné veci“ v zmysle tohto ustanovenia patria súdne žaloby z dôvodu porušenia práva držby a vlastníckeho práva, žaloby na zmluvné plnenie a náhradu škody, o aké ide vo veci samej, ktoré podali súkromné osoby, vlastníci štátnych dlhopisov, proti štátu, ktorý tieto dlhopisy vydal.
34 S cieľom odpovedať na tieto otázky treba na úvod pripomenúť, že pokiaľ ide o Dohovor z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32), zmenený a doplnený nasledujúcimi dohovormi o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru (ďalej len „Bruselský dohovor“), Súdny dvor najskôr konštatoval, že článok 1 Bruselského dohovoru obmedzuje rozsah jeho pôsobnosti na „občianske a obchodné veci“ bez toho, aby definoval obsah a rozsah tohto pojmu, a následne rozhodol, že sa musí považovať za samostatný pojem, ktorý treba vykladať s odkazom na jednej strane na ciele a systém Bruselského dohovoru a na druhej strane na všeobecné zásady vyplývajúce zo všetkých vnútroštátnych právnych poriadkov (rozsudok Lechouritou a i., C‑292/05, EU:C:2007:102, body 28 a 29, ako aj citovaná judikatúra).
35 Súdny dvor tiež ďalej rozhodol, že článok 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú v. EÚ L 12, 2001, s. 1), ktorý obmedzuje rozsah jeho pôsobnosti na „občianske a obchodné veci“ bez toho, aby definoval obsah a rozsah tohto pojmu, sa musí považovať za samostatný pojem, ktorý treba vykladať s odkazom na jednej strane na ciele a systém uvedeného nariadenia a na druhej strane na všeobecné zásady vyplývajúce zo všetkých vnútroštátnych právnych poriadkov (rozsudok flyLAL‑Lithuanian Airlines, C‑302/13, EU:C:2014:2319, bod 24).
36 Napokon aj na základe skutočnosti, že článok 1 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. EÚ L 338, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 243), zmeneného a doplneného nariadením Rady (ES) č. 2116/2004 z 2. decembra 2004 (Ú. v. EÚ L 367, s. 1), stanovuje zásadu, že rozsah pôsobnosti tohto nariadenia sa obmedzuje na „občianske veci“ bez toho, aby definoval obsah a rozsah tohto pojmu, Súdny dvor prijal záver, že tento pojem sa má vykladať samostatne (pozri rozsudok C, C‑435/06, EU:C:2007:714, body 38 a 46).
37 Pokiaľ však ide o nariadenie č. 1393/2007 dotknuté vo veci samej, treba konštatovať, že na jednej strane jeho článok 1 ods. 1 takisto stanovuje, že toto nariadenie sa uplatní v občianskych a obchodných veciach, a ďalej dodáva, že sa neuplatňuje najmä na zodpovednosť štátu za konanie alebo nečinnosť pri výkone jeho verejnej moci (acta iure imperii).
38 Na druhej strane, toto nariadenie nedefinuje obsah, rozsah ani pojem „občianske a obchodné veci“, ani pojem „acta iure imperii“.
39 Za týchto okolností treba prijať záver, že pojem „občianske a obchodné veci“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1393/2007 sa takisto musí považovať za samostatný pojem, ktorý treba vykladať najmä s prihliadnutím na ciele a systematiku tohto nariadenia.
40 Pokiaľ ide o ciele, ktoré sleduje nariadenie č. 1393/2007, z jeho odôvodnenia 2 vyplýva, že toto nariadenie má zlepšiť a zrýchliť odosielanie súdnych a mimosúdnych písomností v záujme zaistenia správneho fungovania vnútorného trhu. Tento cieľ sa znovu uvádza aj v jeho odôvodneniach 6 a 7, ktoré sa týkajú najmä efektívnosti a rýchlosti súdneho konania, ako aj rýchlosti pri odosielaní písomností. Článok 4 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že súdne písomnosti sa zasielajú čo najrýchlejšie.
41 Za týchto okolností sa v odôvodnení 10 nariadenia č. 1393/2007 uvádza, že „možnosť odmietnuť doručenie písomností [by sa] mala obmedziť len na výnimočné situácie“. Podľa článku 6 ods. 3 tohto nariadenia sa tak odoslaná žiadosť a písomnosti vrátia odosielajúcemu orgánu, ak táto žiadosť „zjavne nespadá do rozsahu pôsobnosti“ tohto nariadenia.
42 Ako ale správne uviedla Komisia, rozlíšenie občianskoprávnych alebo obchodných sporov, od tých, ktoré do tejto oblasti nepatria, napríklad preto, že sa týkajú zodpovednosti štátu za konanie alebo opomenutie v rámci výkonu verejnej moci, môže predstavovať veľmi zložitú operáciu.
43 V takých prípadoch možno riešenie tejto otázky na účely uplatniteľnosti iných nariadení alebo dohovorov, ako tých, ktoré sú uvedené v bodoch 34 až 36 tohto rozsudku, zvyčajne priniesť až potom, keď všetci účastníci dotknutého sporu dostanú príležitosť vyjadriť sa k danej otázke, aby mal súd, ktorý sa vecou zaoberá, k dispozícii všetky skutočnosti potrebné pre svoje rozhodnutie.
44 Tak to však nie je, ak ide o otázku, či sa návrh na začatie konania týka občianskych alebo obchodných vecí v zmysle nariadenia č. 1393/2007.
45 Táto otázka sa totiž musí nevyhnutne vyriešiť ešte predtým, než sa účastníkom konania – s výnimkou žalobcu – doručí táto písomnosť, pretože od odpovede na túto otázku závisia spôsoby doručenia tejto písomnosti.
46 Za týchto okolností a vzhľadom na ciele rýchlosti doručovania súdnych písomností, ktoré sleduje nariadenie č. 1393/2007, sa dotknutý súd musí obmedziť na prvé preskúmanie nevyhnutne čiastkových informácií, ktoré má k dispozícii, aby posúdil, či zamýšľaná žaloba patrí do oblasti občianskych alebo obchodných vecí alebo do oblasti, ktorú toto nariadenie podľa článku 1 ods. 1 neupravuje, pričom výsledok tohto preskúmania samozrejme nemôže prejudikovať neskoršie rozhodnutia, ktoré musí dotknutý súd prijať, najmä v súvislosti s vlastnou príslušnosťou a meritom dotknutej veci.
47 Takýto výklad tohto ustanovenia nielenže umožňuje zabezpečiť potrebný účinok nariadenia č. 1393/2007, ale je zároveň potvrdený aj jeho systematikou.
48 S výnimkou prípadu nemožnosti doručenia súdnej písomnosti z dôvodu nedodržania formálnych požiadaviek stanovených nariadením č. 1393/2007, totiž prijímajúci subjekt musí podľa článku 6 ods. 3 tohto nariadenia vrátiť žiadosť o doručenie odosielajúcemu orgánu len v prípade, že táto žiadosť zjavne nepatrí do rámca pôsobnosti tohto nariadenia.
49 Na účely zistenia, či sa nariadenie č. 1393/2007 uplatňuje, preto stačí, aby súd, ktorému bola vec predložená, rozhodol, že nie je zjavné, že pred ním podaná žaloba nepatrí do oblasti občianskych alebo obchodných vecí.
50 Pokiaľ ide o otázku, či sa nariadenie č. 1393/2007 uplatňuje na žaloby, o aké ide vo veci samej, treba uviesť, že zo znenia článku 1 ods. 1 tohto nariadenia vyplýva, že hoci niektoré spory medzi orgánom verejnej moci a osobou súkromného práva môžu spadať do pôsobnosti tohto nariadenia, neplatí to v prípade, ak verejný orgán koná v rámci výkonu verejnej moci.
51 S cieľom odpovedať na túto otázku teda treba preveriť, či sa právny vzťah medzi žalobcami vo veci samej a Hellenische Republik zjavne vyznačuje prejavom verejnej moci zo strany dlžného štátu, čo by zodpovedalo výkonu právomocí, ktoré presahujú rámec pravidiel všeobecného práva uplatniteľných vo vzťahoch medzi jednotlivcami (rozsudky Préservatrice foncière TIARD, C‑266/01, EU:C:2003:282, bod 30, ako aj Lechouritou a i., C‑292/05, EU:C:2007:102, bod 34).
52 V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny alebo medzinárodný verejnoprávny subjekt, ktorý zabezpečuje vymáhanie poplatkov, ktoré má uhradiť súkromnoprávna osoba za používanie jeho zariadení a služieb, koná v rámci výkonu verejnej moci, najmä ak je toto používanie povinné a výlučné a ak sadzba poplatkov, spôsob ich výpočtu, ako aj spôsob ich výberu je stanovený jednostranne vo vzťahu k používateľom (rozsudky LTU, 29/76, EU:C:1976:137, bod 4, ako aj Lechouritou a i., C‑292/05, EU:C:2007:102, bod 32).
53 Vydávanie dlhopisov však nevyhnutne nepredpokladá výkon právomocí, ktoré presahujú rámec pravidiel všeobecného práva uplatniteľných vo vzťahoch medzi jednotlivcami. Nemožno totiž vylúčiť, že aj právnická osoba súkromného práva sa obráti na trh na účely vlastného financovania, predovšetkým prostredníctvom vydávania dlhopisov.
54 Pokiaľ ide ďalej o veci samé, zo spisu jasne nevyplýva, že finančné podmienky dotknutých cenných papierov jednostranne stanovila Hellenische Republik a neboli stanovené trhovými podmienkami, ktoré upravujú obchodovanie s týmito finančnými nástrojmi a ich rentabilitu.
55 Je pravda, že zákon č. 4050/2012 sa týka správy verejných financií, konkrétne reštrukturalizácie verejného dlhu s cieľom vyrovnať sa s vážnou finančnou krízou, a možnosť výmeny cenných papierov bola do dotknutých zmlúv začlenená práve na tieto účely.
56 V tejto súvislosti však treba uviesť, po prvé, že skutočnosť, že táto možnosť sa zaviedla zákonom, sama osebe nie je rozhodujúca pre prijatie záveru, že štát vykonal svoju verejnú moc.
57 Po druhé, nie je zjavné, že by prijatie zákona č. 4050/2012 priamo a bezprostredne viedlo k zmenám finančných podmienok dotknutých cenných papierov, a spôsobilo tak údajnú škodu žalobcom. Tieto zmeny sa totiž mali vykonať na základe rozhodnutia väčšiny vlastníkov dlhopisov na základe doložky o výmene vloženej týmto zákonom do emisných zmlúv, čo okrem iného potvrdzuje úmysel Hellenische Republik ponechať správu dlhopisov v regulačnom rámci občianskoprávnej povahy.
58 Vzhľadom na tieto úvahy nemožno prijať záver, že veci samé zjavne nepatria do oblasti občianskych alebo obchodných vecí v zmysle nariadenia č. 1393/2007, takže toto nariadenie sa na tieto veci uplatňuje.
59 Vzhľadom na uvedené úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 1 ods. 1 nariadenia č. 1393/2007 sa má vykladať v tom zmysle, že súdne žaloby z dôvodu porušenia práv držby a vlastníckych práv a na zmluvné plnenie a náhradu škody, o aké ide vo veci samej, ktoré podali súkromné osoby, vlastníci štátnych dlhopisov, proti štátu, ktorý tieto dlhopisy vydal, patria do pôsobnosti uvedeného nariadenia, pretože sa nezdá, že by zjavne nepatrili pod občianske alebo obchodné veci.
O trovách
60 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnymi súdmi, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
Článok 1 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1393/2007 z 13. novembra 2007 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch (doručovanie písomností) a o zrušení nariadenia Rady (ES) č. 1348/2000 sa má vykladať v tom zmysle, že súdne žaloby z dôvodu porušenia práv držby a vlastníckych práv a na zmluvné plnenie a náhradu škody, o aké ide vo veci samej, ktoré podali súkromné osoby, vlastníci štátnych dlhopisov, proti štátu, ktorý tieto dlhopisy vydal, patria do pôsobnosti uvedeného nariadenia, pretože sa nezdá, že by zjavne nepatrili pod občianske alebo obchodné veci.
Podpisy