Vec C‑438/05

International Transport Workers’ Federation

a

Finnish Seamen’s Union

proti

Viking Line ABP a OÜ Viking Line Eesti

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný

Court of Appeal (England & Wales) (Civil Division)]

„Námorná doprava – Právo usadiť sa – Základné práva – Ciele sociálnej politiky Spoločenstva – Kolektívna akcia odborovej organizácie proti súkromnému podniku – Kolektívna zmluva, ktorá môže odradiť podnik od zaregistrovania plavidla pod vlajkou iného členského štátu“

Abstrakt rozsudku

1.        Voľný pohyb osôb – Sloboda usadiť sa – Ustanovenia Zmluvy – Pôsobnosť

(Článok 43 ES)

2.        Právo Spoločenstva – Zásady – Základné práva – Právo viesť kolektívnu akciu – Vyhovenie požiadavkám týkajúcim sa základných slobôd zaručených Zmluvou

(Článok 43 ES)

3.        Voľný pohyb osôb – Sloboda usadiť sa – Ustanovenia Zmluvy – Osobná pôsobnosť

(Článok 43 ES)

4.        Voľný pohyb osôb – Sloboda usadiť sa – Obmedzenia – Kolektívna akcia uskutočnená odborovou organizáciou s cieľom dosiahnuť, aby súkromný podnik uzatvoril kolektívnu zmluvu

(Článok 43 ES)

1.        Článok 43 ES sa má vykladať v tom zmysle, že v zásade nie je z pôsobnosti tohto článku vylúčená kolektívna akcia uskutočnená odborovou organizáciou alebo odborovým zväzom proti určitému súkromnému podniku s cieľom dosiahnuť, aby tento podnik uzatvoril kolektívnu zmluvu, ktorej obsah môže tomuto podniku brániť v slobode usadiť sa.

Článok 43 ES sa totiž nevzťahuje iba na akty orgánov verejnej moci, ale rovnako aj na právne predpisy inej povahy, ktoré na kolektívnej úrovni majú upraviť závislú činnosť, samostatne zárobkovú činnosť a poskytovanie služieb. Keďže pracovné podmienky sú v rozličných členských štátoch upravené jednak ustanoveniami zákonov a vykonávacími predpismi a jednak kolektívnymi zmluvami a inými aktmi uzatvorenými alebo prijatými súkromnými osobami, existuje nebezpečenstvo, že obmedzenie uplatňovania zákazov stanovených v uvedenom článku na akty orgánov verejnej moci by mohlo spôsobiť nerovnosť ich uplatnenia.

Keďže organizovanie kolektívnych akcií prostredníctvom odborových organizácií spadá do právnej autonómie, ktorou tieto organizácie, ktoré nie sú subjektmi verejného práva, disponujú z titulu slobody združovať sa v odboroch a ktorú im priznáva najmä vnútroštátne právo, a keďže tieto kolektívne akcie sú nerozlučne spojené s kolektívnou zmluvou, o ktorej uzavretie sa odborové organizácie snažia, spadajú v zásade do pôsobnosti článku 43 ES.

(pozri body 33 – 37, 55, bod 1 výroku)

2.        Právo uskutočniť kolektívnu akciu vrátane práva na štrajk bolo uznané tak viacerými medzinárodnými právnymi aktmi, na ktorých vzniku sa členské štáty podieľali alebo ku ktorým pristúpili, ako je Európska sociálna charta, ktorá je navyše výslovne spomenutá v článku 136 ES, a Dohovor č. 87 o slobode združovania a ochrane práva organizovať sa v odboroch, ako aj právnymi aktmi, ktoré uvedené členské štáty vypracovali na úrovni Spoločenstva alebo v rámci Európskej únie, akými je Charta základných sociálnych práv pracovníkov spoločenstva prijatá na zasadnutí Rady Európy konanom v Štrasburgu 1989, rovnako spomenutá v článku 136 ES, a Charta základných práv Európskej únie.

Hoci uvedené právo vrátane práva na štrajk má byť teda uznané za základné právo, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou základných zásad práva Spoločenstva, ktorých dodržiavanie Súdny dvor zabezpečuje, nič to nemení na tom, že výkon tohto práva možno podriadiť niektorým obmedzeniam. Ako to totiž potvrdzuje článok 28 Charty základných práv Európskej únie, uvedené právo je chránené právom Spoločenstva, vnútroštátnymi právnymi predpismi a vnútroštátnou praxou.

V tomto smere, hoci ochrana základných práv predstavuje legitímny záujem, ktorý v zásade odôvodňuje obmedzenie povinností uložených právom Spoločenstva, a to aj v kontexte základnej slobody zaručenej Zmluvou, výkon týchto práv nie je vyňatý z pôsobnosti ustanovení Zmluvy a musí byť v súlade s požiadavkami, pokiaľ ide o práva chránené uvedenou zmluvou, a so zásadou proporcionality.

Z toho vyplýva, že povaha základného práva, ktorá sa viaže na právo uskutočniť kolektívnu akciu, nemôže umožniť vyňatie takejto akcie vedenej voči podniku s cieľom dosiahnuť, aby tento podnik uzavrel kolektívnu zmluvu, ktorej obsah ho môže odrádzať od využitia slobody usadiť sa, z pôsobnosti článku 43 ES.

(pozri body 43 – 47)

3.        Článok 43 ES môže súkromnému podniku priznať práva, na ktoré sa tento podnik môže odvolávať voči odborovej organizácii alebo odborovému zväzu.

Odstránenie prekážok voľného pohybu osôb a slobodného poskytovania služieb medzi členskými štátmi by totiž bolo ohrozené, ak by zrušenie prekážok štátneho pôvodu mohlo byť neutralizované prostredníctvom prekážok spojených s výkonom právnej autonómie zväzov a organizácií, ktoré nie sú subjektmi verejného práva. Okrem toho skutočnosť, že niektoré ustanovenia Zmluvy sú formálne určené členským štátom, nevylučuje, že práva môžu byť priznané súčasne všetkým subjektom, ktoré majú záujem na dodržiavaní takto definovaných povinností. Navyše zákaz porušovať základnú slobodu zakotvenú v ustanovení Zmluvy, ktoré má kogentnú povahu, sa vzťahuje najmä na všetky zmluvy upravujúce na kolektívnej úrovni závislú činnosť.

(pozri body 57, 58, 66, bod 2 výroku)

4.        Článok 43 ES sa má vykladať v tom zmysle, že kolektívne akcie, ktorých cieľom je dosiahnuť, aby súkromný podnik, ktorého sídlo sa nachádza v určitom členskom štáte, uzatvoril kolektívnu zmluvu s odborovou organizáciou usadenou v tomto štáte a aby sa ustanovenia tejto zmluvy uplatňovali na zamestnancov jeho dcérskej spoločnosti usadenej v inom členskom štáte, predstavujú obmedzenia v zmysle uvedeného článku.

Takáto kolektívna akcia má totiž za následok, že výkon práva usadiť sa je pre určitý podnik menej príťažlivým alebo dokonca zbytočným, keďže kolektívna akcia bráni tomuto podniku požívať v hostiteľskom členskom štáte rovnaké zaobchádzanie ako požívajú ostatné hospodárske subjekty usadené v tomto štáte. Rovnako tiež takáto kolektívna akcia, ktorej cieľom je zabrániť majiteľom lodí zaregistrovať ich plavidlá v inom štáte ako v štáte, ktorého štátnymi príslušníkmi sú skutoční majitelia týchto plavidiel, musí byť považovaná za akciu spôsobilú prinajmenšom obmedziť výkon práva podniku slobodne sa usadiť.

Tieto obmedzenia možno v zásade odôvodniť ochranou naliehavého dôvodu verejného záujmu, a to ochranou pracovníkov za predpokladu, že sa preukáže, že sú spôsobilé zabezpečiť dosiahnutie sledovaného legitímneho cieľa a nejdú nad rámec toho, čo je na dosiahnutie tohto cieľa nevyhnutné.

(pozri body 72 – 74, 90, bod 3 výroku)