Language of document : ECLI:EU:C:2012:775

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

JULIANE KOKOTT

prednesené 6. decembra 2012 (1)

Spojené veci C‑335/11 a C‑337/11

HK Danmark, konajúci za Jettu Ringovú,

proti

Dansk Almennyttigt Boligselskab DAB


a


HK Danmark, konajúci za Lonu Skouboeovú Wergeovú,

proti

Pro Display A/S v konkurznom konaní

[návrhy na začatie prejudiciálneho konania podané Sø‑ og Handelsretten (Dánsko)]

„Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Smernica 2000/78/ES – Zákaz diskriminácie na základe zdravotného postihnutia – Pojem ‚zdravotné postihnutie‘ – Vymedzenie choroby a zdravotného postihnutia – Vhodné opatrenia pre osoby so zdravotným postihnutím – Nepriama diskriminácia – Odôvodnenie“





I –    Úvod

1.        Kedy ide o diskrimináciu v zmysle smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní(2), a ako sa má pojem „zdravotné postihnutie“ vymedziť proti pojmu „choroba“? Táto otázka tvorí podstatu prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Pre Súdny dvor je to teda výzva, aby spresnil svoju definíciu pojmu „zdravotné postihnutie“, ktorú vypracoval vo veci Chacón Navas(3).

2.        Okrem toho ide o to, čo sa má rozumieť pod vhodnými opatreniami pre osoby so zdravotným postihnutím, ktoré má zamestnávateľ prijať podľa článku 5 smernice 2000/78. Vnútroštátny súd kladie napokon otázku, či výpovedná lehota, ktorá je skrátená z dôvodu období práceneschopnosti, môže predstavovať diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia.

II – Právny rámec

A –    Medzinárodné právo verejné

3.        V Dohovore Organizácie Spojených národov z 13. decembra 2006 o právach osôb so zdravotným postihnutím(4) sa v preambule písmene e) uvádza: „uznávajúc, že zdravotné postihnutie je pojem, ktorý sa vyvíja, a že zdravotné postihnutie je výsledkom vzájomného pôsobenia medzi osobami so zhoršeným zdravím a medzi bariérami v postojoch a v prostredí, ktoré im bránia plne a účinne sa zúčastňovať na živote spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými“.

4.        Článok 1 ods. 2 dohovoru obsahuje túto definíciu pojmu:

„Medzi osoby so zdravotným postihnutím patria osoby s dlhodobými telesnými, mentálnymi, intelektuálnymi alebo zmyslovými postihnutiami, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť ich plnému a účinnému zapojeniu do života spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými.“

B –    Právo Únie

5.        V odôvodnení 20 smernice 2000/78 sa uvádza:

„Vhodné opatrenia, t. j. účinné a praktické opatrenia by sa mali vykonať na prispôsobenie pracoviska zdravotnému postihnutiu, napríklad prispôsobením priestorov alebo úpravou pracovného zariadenia, úpravou pracovného času [pracovného tempa – neoficiálny preklad], rozdelením úloh alebo poskytnutím možností na odbornú prípravu a integráciu.“

6.        Podľa článku 2 ods. 2 písm. b) smernice 2000/78 ide o nepriamu diskrimináciu, „keď zdanlivo neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax by uviedla osoby určitého náboženstva alebo viery, s určitým zdravotným postihnutím, určitého veku alebo určitej sexuálnej orientácie do nevýhodného postavenia v porovnaní s inými osobami, iba ak [okrem prípadu, ak – neoficiálny preklad]:

i)      takýto predpis, kritérium alebo zvyklosť sú objektívne odôvodnené oprávneným cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné alebo

…“

7.        Článok 5 smernice 2000/78 s nadpisom „Primerané prispôsobenia pre osoby so zdravotným postihnutím“ stanovuje:

„Na uplatnenie zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k osobám so zdravotným postihnutím sa vykonajú primerané prispôsobenia. Znamená to, že zamestnávatelia vykonajú podľa potreby jednotlivého prípadu vhodné opatrenia, aby umožnili osobe so zdravotným postihnutím vstúpiť, zúčastňovať sa alebo postupovať v zamestnaní alebo absolvovať odbornú prípravu, pokiaľ také opatrenia nie sú pre zamestnávateľa neúmerným bremenom. Toto bremeno nebude neúmerné, ak je dostatočne kompenzované opatreniami existujúcimi v rámci politiky zdravotne postihnutých v danom členskom štáte.“

C –    Vnútroštátne právo

8.        Smernica 2000/78 bola do dánskeho práva prebratá zákonom Forskelsbehandlingslov(5). Podľa § 7 tohto zákona existuje možnosť priznať náhradu škody osobám, ktorých práva boli dotknuté porušením zákazu diskriminácie alebo neprijatím vhodných opatrení zo strany zamestnávateľa.

9.        Funktionærlov(6) upravuje právne vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancom či zamestnancami.

10.      § 5 ods. 2 zákona o zamestnancoch obsahuje osobitné ustanovenie o ukončení pracovného pomeru z dôvodu choroby zamestnanca a stanovuje:

„Pracovná zmluva však môže stanovovať, že dĺžka výpovednej lehoty bude len jeden mesiac a uplynie v posledný deň nasledujúceho mesiaca, ak bol zamestnanec za posledných dvanásť mesiacov neprítomný v práci z dôvodu choroby počas 120 dní, pričom poberal mzdu. Skončenie pracovného pomeru je platné, ak nastane ihneď po skončení obdobia 120 dní neprítomnosti z dôvodu choroby a ak je zamestnanec stále práceneschopný; skutočnosť, že zamestnanec sa vráti na miesto výkonu práce po rozhodnutí o skončení pracovného pomeru, nemá vplyv na jeho platnosť. …“

III – Skutkový stav a konanie vo veci samej

11.      Prebiehajúce prejudiciálne konania sú založené na dvoch žalobách, ktoré podal Handels‑ og Kontorfunktionærernes Forbund Danmark (ďalej len „HK“)(7) v roku 2006 za zamestnankyne Jette Ringovú a Lone Skouboeovú Wergeovú a ktorými sa z dôvodu diskriminácie na základe zdravotného postihnutia uplatnil nárok na náhradu škody podľa dánskeho zákona o zákaze diskriminácie. Pre oba pracovné pomery bola dohodnutá platnosť § 5 ods. 2 zákona o zamestnancoch.

A –    Vec C‑335/11

12.      V prípade pani Ringovej je konanie pred vnútroštátnym súdom založené na tomto skutkovom stave:

13.      Pani Ring bola od roku 2000 zamestnaná v spoločnosti Dansk Almennyttigt Boligselskab (ďalej len „DAB“) ako pracovníčka zákazníckeho centra. V období od júna 2005 do výpovede v novembri 2005 bola pre chorobu neprítomná počas viacerých období; jej neprítomnosť bola súhrnne dlhšia ako 120 dní. Lekárske potvrdenia predložené za obdobia neprítomnosti odkazovali prevažne na chronické bolesti chrbtice, ktoré boli okrem iného spôsobené artróznymi zmenami driekových stavcov a prejavovali sa sústavnými bolesťami v krížovej oblasti. Po tom, ako ošetrujúci lekári vychádzali zo znehybnenia driekových stavcov prirodzeným zrastením, neexistovali nijaké ďalšie možnosti liečby. K možným opatreniam na zmiernenie uvedených ťažkostí počas pracovnej doby pani Ringovej, napríklad zaobstaranie stola s nastaviteľnou výškou na jej pracovné miesto alebo ponuka práce na kratší pracovný čas, nedošlo. DAB však v zásade ponúkal pracovné miesta s kratším pracovným časom.

14.      Na základe nahromadených období neprítomnosti bola pani Ringovej podľa § 5 ods. 2 zákona o zamestnancoch podaná výpoveď so skrátenou výpovednou lehotou. Ihneď po podaní výpovede pani Ringovej inzerovalo DAB pracovné miesto s kratším pracovným časom, ktoré malo porovnateľnú náplň práce, a to pre regionálnu kanceláriu nachádzajúcu sa v blízkosti. Pani Ring nastúpila na nové miesto ako recepčná v inej spoločnosti, kde dostala k dispozícii stôl s nastaviteľnou výškou a jej skutočná pracovná doba bola stanovená na 20 hodín týždenne. Bola prijatá na plný úväzok v zmysle dánskeho režimu flexjob s náhradou 50 % mzdových nákladov.(8)

B –    Vec C‑337/11

15.      V prípade pani Skouboeovej Wergeovej informoval Sø‑ og Handelsret o nasledujúcom skutkovom stave.

16.      Pani Skouboe Werge pracovala od roku 1998 ako administratívna asistentka v spoločnosti Pro Display. Po tom, ako v decembri 2003 pri dopravnej nehode utrpela hyperextenzné poranenie krčnej chrbtice a bola tri týždne práceneschopná, najprv opäť nastúpila na plný úväzok do spoločnosti Pro Display. Keď bolo ku koncu roka 2004 zrejmé, že pani Skouboe Werge ešte stále trpí dôsledkami hyperextenzného poranenia, dostala predbežne na štyri týždne potvrdenie o práceneschopnosti, na základe ktorého pracovala len približne štyri hodiny denne. Z dôvodu pretrvávajúcich ťažkostí nahlásila pani Skouboe Werge v januári 2005 práceneschopnosť na celú pracovnú dobu. V reakcii na to jej bola k 31. máju 2005 pri uplatnení úpravy o 120 dňoch podľa § 5 ods. 2 zákona o zamestnancoch podaná výpoveď s výpovednou lehotou v dĺžke jedného mesiaca.

17.      Ťažkosti pani Skouboeovej Wergeovej sa prejavovali rôznymi symptómami, predovšetkým bolesťami v zátylku, ktoré vyžarovali do pliec, problémami so sánkou, únavou, poruchami koncentrácie a pamäti, problémami s formulovaním reči, nadmernou citlivosťou na hluk, nízkou odolnosťou proti stresu a závratmi. V júni 2006 bol pani Skouboeovej Wergeovej preto na základe posúdenia, že je schopná pracovať pomalým tempom asi osem hodín týždenne, priznaný predčasný dôchodok. Okrem toho došlo na základe rozhodnutia orgánu pre pracovné úrazy a choroby z povolania k stanoveniu stupňa postihnutia pani Skouboeovej Wergeovej na 10 % a zníženiu schopnosti zárobkovej činnosti na 65 %.

18.      V konaniach vo veci samej zastával HK názor, že podanie výpovede zamestnankyniam so skrátenou výpovednou lehotou podľa úpravy v § 5 ods. 2 zákona o zamestnancoch bolo vylúčené, pretože je to v rozpore so zákazom diskriminácie na základe veku podľa smernice 2000/78. Pre vnútroštátny súd preto vzniká otázka, ako sa má v zmysle smernice 2000/78 definovať zdravotné postihnutie.

IV – Návrh na začatie prejudiciálneho konania a konanie pred Súdnym dvorom

19.      Uzneseniami z 29. júna 2011, ktoré bolo kancelárii Súdneho dvora doručené 1. júla 2011, Sø‑ og Handelsret prerušil každé z konaní a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      a)      Vzťahuje sa na každú osobu, ktorá z dôvodu fyzických alebo duševných zranení alebo zranení z psychologického pohľadu nemôže alebo môže iba v obmedzenom rozsahu vykonávať svoju prácu počas obdobia, ktoré spĺňa požiadavku týkajúcu sa trvania uvedenú v bode 45 rozsudku Súdneho dvora vo veci C‑13/05 (Navas), pojem ‚zdravotné postihnutie‘ v zmysle smernice?

b)      Môže sa na stav spôsobený lekársky diagnostikovaným neliečiteľným ochorením vzťahovať pojem zdravotné postihnutie v zmysle smernice?

c)      Môže sa na stav spôsobený lekársky diagnostikovaným dočasným ochorením vzťahovať pojem zdravotné postihnutie v zmysle smernice?

2.      Malo by sa trvalé zníženie funkčnej spôsobilosti, ktoré nie je spojené s potrebou osobitných pomôcok alebo podobných opatrení a ktoré znamená len to, že dotknutá osoba nie je schopná pracovať na plný úväzok, považovať za zdravotné postihnutie v zmysle, v akom je tento pojem uvedený v smernici Rady 2007/78/ES?

3.      Je skrátenie pracovnej doby opatrením v zmysle článku 5 smernice 2000/78/ES?

4.      Bráni smernica Rady 2000/78/ES uplatňovaniu ustanovenia vnútroštátneho práva, podľa ktorého je zamestnávateľ oprávnený vypovedať so skrátenou výpovednou lehotou pracovnú zmluvu zamestnanca, ak zamestnanec poberal mzdu počas obdobia práceneschopnosti v celkovej dĺžke 120 dní v priebehu 12 po sebe nasledujúcich mesiacov, ak ide o zamestnanca, ktorý sa má považovať za zdravotne postihnutého v zmysle smernice, pričom

a)      neprítomnosť bola spôsobená zdravotným postihnutím

alebo

b)      neprítomnosť bola spôsobená skutočnosťou, že zamestnávateľ neprijal v konkrétnom prípade vhodné opatrenia, aby umožnil zdravotne postihnutej osobe vykonávať jej prácu?“

20.      Predseda Súdneho dvora spojil uznesením zo 4. augusta 2011 veci C‑335/11 a C‑337/11 na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania, ako aj rozsudku.

21.      Okrem účastníkov právneho sporu vo veci samej sa na písomnej časti konania a na pojednávaní pred Súdnym dvorom zúčastnili vláda Dánska, Írska, Poľska a Spojeného kráľovstva, ako aj Európska komisia. Okrem toho písomné pripomienky predložila aj belgická a grécka vláda.

V –    Posúdenie

22.      Na prvú a druhú otázku Sø‑ og Handelsret treba odpovedať spoločne, pretože sa obe týkajú definície pojmu zdravotné postihnutie (rozoberiem ich v časti A). Predmetom tretej otázky je podoba a rozsah opatrení, ktoré má zamestnávateľ prijať podľa článku 5 smernice 2000/78 (rozoberiem ju v časti B). Napokon treba posúdiť štvrtú otázku, teda skrátenie výpovednej lehoty z dôvodu neprítomnosti spôsobenej chorobou ako diskriminujúcu úpravu (rozoberiem ju v časti C).

A –    Prvá a druhá prejudiciálna otázka

1.      Definovanie pojmu zdravotné postihnutie

23.      Samotná smernica 2000/78 neobsahuje definíciu pojmu zdravotné postihnutie.

24.      Súdny dvor bol už vo veci Chacón Navas vyzvaný, aby tento pojem definoval autonómne v súlade s právom Únie. Podľa rozsudku v tejto veci zahŕňa pojem zdravotné postihnutie „obmedzenie vyplývajúce najmä z fyzického, mentálneho alebo psychického postihnutia, ktoré bráni účasti dotknutej osoby na profesijnom živote“(9). Okrem toho musí byť pravdepodobné, že toto obmedzenie bude dlhodobé.(10)

25.      V roku 2010 – teda niekoľko rokov po rozsudku vo veci Chacón Navas – ratifikovala Európska únia Dohovor Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím. Dohovor OSN najprv vo svojej preambule odkazuje na to, že pojem zdravotné postihnutie sa má chápať dynamicky a že chápanie zdravotného postihnutia sa neustále ďalej vyvíja(11). Článok 1 dohovoru potom obsahuje definíciu pojmu. Podľa neho „osoby so zdravotným postihnutím zahŕňajú osoby s dlhodobými telesnými, mentálnymi, intelektuálnymi alebo zmyslovými postihnutiami, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť ich plnému a účinnému zapojeniu do života spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými“.

26.      Z článku 216 ods. 2 ZFEÚ vyplýva, že medzinárodné dohody uzatvorené Úniou sú pre orgány Únie a členské štáty záväzné. Medzinárodné dohovory, ktoré Únia uzatvorila, sa od svojej účinnosti stávajú podstatnou („integrálnou“) súčasťou právneho poriadku Únie.(12) Ustanovenia odvodeného práva Únie preto treba podľa možnosti vykladať v súlade s povinnosťami Únie v oblasti medzinárodného práva verejného.(13)

27.      Pojem zdravotné postihnutie podľa smernice 2000/78 preto nemôže zaostávať za rozsahom ochrany, ktorý poskytuje dohovor OSN. V zmysle definície uvedenej v dohovore OSN vyplýva prekážka zapojenia sa do života spoločnosti „zo súčinnosti s rôznymi prekážkami“. V tejto súvislosti by za určitej situácie mohlo dôjsť k tomu, že definícia v rozsudku vo veci Chacón Navas bude zaostávať za definíciou v dohovore OSN, a preto ju bude treba vykladať v súlade s medzinárodným právom verejným.

28.      V prejednávaných prípadoch však podstata problému nespočíva v oblasti definície „prekážky“. Vnútroštátny súd sa chce dozvedieť, či sa na stav, ktorý je spôsobený lekársky diagnostikovanou chorobou, či už neliečiteľnou alebo prechodnou liečiteľnou, môže vzťahovať pojem zdravotné postihnutie. Definícia v rozsudku Chacón Navas, ani definícia uvedená v dohovore OSN neposkytujú odpoveď na otázky vnútroštátneho súdu. S odhliadnutím od požiadavky dlhodobého obmedzenia totiž neobsahuje ani jedna definícia nijaké výslovné kritériá na vymedzenie zdravotného postihnutia a choroby.

29.      Odpoveď na otázky vnútroštátneho súdu si preto vyžaduje ďalšie vysvetlenie vymedzenia choroby a zdravotného postihnutia.

2.      Vymedzenie choroby a zdravotného postihnutia

30.      Súdny dvor vo svojom rozsudku vo veci Chacón Navas konštatoval, že smernica 2000/78 neobsahuje žiadnu zmienku, z ktorej by vyplývalo, že pracovníci sú chránení na základe zákazu diskriminácie založenej na zdravotnom postihnutí, keď sa vyskytne akákoľvek choroba.(14) Súdny dvor tak rozlišuje medzi chorobou a zdravotným postihnutím. Choroba totiž v smernici nie je uvedená ako samostatný znak diskriminácie, ktorý je zakázaný.

31.      Súdny dvor ale „chorobu ako takú“ vyňal z pôsobnosti smernice.(15) Z rozsudku vo veci Chacón Navas sa nedá odvodiť, že choroba ako dôvod zdravotného postihnutia vedie k zániku kvalifikácie ako zdravotné postihnutie. Napokon Súdny dvor aj vo svojom druhom rozsudku týkajúcom sa diskriminácie, ktorá je podmienená zdravotným postihnutím, spresnil, že z rozsudku Chacón Navas nemožno odvodiť, že vecná pôsobnosť tejto smernice sa má vykladať reštriktívne.(16)

32.      Nie je zrejmé predovšetkým to, že by sa smernica 2000/78 mala vzťahovať len na tie zdravotné postihnutia, ktoré sú vrodené alebo spôsobené nehodami. Pokiaľ by sa na účely pôsobnosti smernice vždy rozlišovalo podľa toho, aká je príčina postihnutia, išlo by o ľubovôľu, čo by bolo v rozpore s cieľom smernice, ktorým je uskutočnenie zásady rovného zaobchádzania.

33.      Treba teda rozlišovať medzi chorobou ako možnou príčinou obmedzenia a obmedzením, ktoré z nej vyplýva. Ochrana smernice zahŕňa aj trvalé obmedzenie, ktoré je dôsledkom choroby a vedie k prekážke v účasti na profesijnom živote.

34.      V prejednávaných prípadoch ide o telesné obmedzenia, ktoré sa okrem iného prejavujú bolesťami a imobilitou. Vymedzenie choroby a zdravotného postihnutia je tu preto jednoduchšie ako v prípade, o ktorom mal rozhodnúť Najvyšší súd Spojených štátov amerických, pričom konštatoval, že aj infekcia HIV, ktorá je bez symptómov, môže predstavovať zdravotné postihnutie v zmysle Anti‑Discrimination Act.(17) To, či ťažkosti osoby pri konkrétnom skutkovom stave predstavujú obmedzenie, má posúdiť súd členského štátu.

35.      V znení smernice 2000/78 nemožno nájsť nijaké oporné body pre obmedzenia pôsobnosti na určitý stupeň postihnutia.(18) Keďže túto otázku nepoložil ani vnútroštátny súd a nediskutovali o nej ani účastníci konania, netreba ju tu rozhodnúť s konečnou platnosťou.

36.      Z hľadiska existencie zdravotného postihnutia je okrem toho relevantná pravdepodobnosť, že obmedzenie bude „dlhodobé“.(19) Dohovor OSN v tejto súvislosti hovorí o tom, že musí ísť o „dlhodobé“(20) obmedzenie. Z obsahového hľadiska v tom nevidím nijaký rozdiel.

37.      Dlhé trvanie treba spravidla potvrdiť v prípade obmedzenia, ktoré je vyvolané neliečiteľnou chorobou. Ale aj choroba, ktorá sa v zásade dá liečiť, môže mať do úplného vyliečenia taký dlhý priebeh, že obmedzenie bude trvať dlho. Dlhodobé obmedzenie môže vzniknúť aj v prípade choroby, ktorá je v zásade liečiteľná. Práve v prípade chorôb, ktoré sú chronické, sa prechod od (liečiteľnej) choroby k pravdepodobne trvalému obmedzeniu, ktoré má potom povahu zdravotného postihnutia, môže ukázať ako plynulý proces. O zdravotnom postihnutí treba hovoriť až vtedy, keď existuje prognóza trvalého obmedzenia.

38.      Len z konštatovania, či je samotná choroba liečiteľná alebo neliečiteľná, trvalá alebo dočasná, nemožno vyvodiť definitívny záver, pokiaľ ide o neskoršiu existenciu trvalého obmedzenia.

3.      Potreba osobitných pomôcok

39.      Vnútroštátny súd sa ďalej pýta, či si domnienka zdravotného postihnutia vyžaduje nevyhnutnosť osobitných pomôcok alebo či postačuje, že už nemožno odpracovať celú pracovnú dobu.

40.      Pojem zdravotného postihnutia v zmysle smernice si nevyžaduje potrebu osobitných pomôcok.

41.      Článok 5 smernice 2000/78 dokazuje, že najprv treba konštatovať existenciu zdravotného postihnutia, aby sa následne mohli prijať vhodné a potrebné opatrenia. Odôvodnenie 20 poskytuje podklad pre stanovenie, čo možno rozumieť pod príslušnými opatreniami, a okrem iného uvádza „prispôsobenie pracoviska zdravotnému postihnutiu“. Potreba špecifických zariadení a pomôcok je teda dôsledkom konštatovania zdravotného postihnutia a nie súčasťou definície pojmu zdravotné postihnutie.

42.      Ani s ohľadom na zmysel a účel smernice nie je potreba osobitných pomôcok ako súčasť definície presvedčivá. Zdravotné postihnutia v zmysle smernice môžu byť založené na psychických, fyzických alebo duševných obmedzeniach. Požiadavka nevyhnutnosti osobitných pomôcok sa však javí ovplyvnená iba predstavou človeka, ktorý má telesné obmedzenia. Ak by sa pomôcky požadovali ako povinný prvok pojmu zdravotné postihnutie, smernica by sa nevzťahovala na duševné alebo psychické obmedzenia, ktoré sú v nej explicitne uvedené, pretože spravidla nie sú dôvodom nevyhnutnosti pomôcok. Taká požiadavka by však diskriminovala práve tie zdravotne postihnuté osoby, ktorých zdravotné postihnutie nemožno vyrovnať alebo zmierniť a už z tohto dôvodu sú postihnuté viac ako iné osoby.

43.      Z toho vyplýva, že relevantné je iba to, či existuje prekážka účasti na profesijnom živote.

44.      DAB a Pro Display uviedli, že za postihnutú možno považovať len osobu, ktorá je úplne vylúčená z profesijného života, a preto znížený pracovný výkon nepostačuje na klasifikovanie v podobe zdravotného postihnutia. Tento argument nie je presvedčivý. Už podľa všeobecného chápania textu zahŕňa pojem „prekážka účasti na profesijnom živote“ aj čiastočné prekážky, nielen všeobecné „vylúčenie“ z profesijného života.

45.      V prospech zahrnutia osôb, ktorým prekážka účasti na profesijnom živote bráni v tom, aby mohli pracovať na plný úväzok, svedčí aj odôvodnenie 17 smernice. Stanovuje sa v ňom, že ochrana podľa smernice sa vzťahuje na každého zamestnanca, ktorý je „príslušný, schopný alebo k dispozícii, aby vykonával podstatné funkcie… pracovného zaradenia“. Z toho vyplýva, že účelom smernice je práve ochrana takých osôb, ktoré sa v zásade môžu – hoci prípadne v obmedzenom rozsahu, resp. pomocou osobitných opatrení – zapojiť do profesijného života. Pôsobnosť smernice teda nepredpokladá vylúčenie dotknutej osoby z pracovného života.

46.      Ako predbežný záver treba teda konštatovať, že pojem zdravotné postihnutie zahŕňa obmedzenie vyplývajúce najmä z fyzického, mentálneho alebo psychického postihnutia a predstavuje prekážku účasti predmetnej osoby na profesijnom živote. Z hľadiska definície zdravotného postihnutia nie je relevantné, či bolo obmedzenie spôsobené chorobou; rozhodujúce je iba to, či ide o dlhodobé obmedzenie. Aj dlhodobé obmedzenie funkčnosti, ktoré nevyvoláva potrebu osobitných pomôcok a ktoré spočíva výlučne alebo v podstatnej miere v tom, že dotknutá osoba nie je schopná pracovať na plný úväzok, sa má považovať za zdravotné postihnutie v zmysle smernice 2000/78.

B –    Tretia prejudiciálna otázka

47.      Svojou treťou prejudiciálnou otázkou sa Sø‑ og Handelsret chce dozvedieť, či medzi vhodné opatrenia pre osoby so zdravotným postihnutím môže patriť aj skrátenie pracovnej doby.

48.      Článok 5 prvá veta smernice 2000/78 stanovuje, že sa majú vykonať primerané úpravy, aby sa uplatnila zásada rovného zaobchádzania vo vzťahu k osobám so zdravotným postihnutím. To znamená, že zamestnávatelia „vykonajú podľa potreby jednotlivého prípadu vhodné opatrenia“, aby umožnili osobám so zdravotným postihnutím vstúpiť do zamestnania, zúčastňovať sa na ňom alebo postupovať v ňom, alebo absolvovať odbornú prípravu. Táto povinnosť zamestnávateľa zaniká, ak by preňho opatrenia boli neúmerným bremenom.

49.      Cieľom tohto predpisu nie je len presadiť rovné zaobchádzanie s osobou so zdravotnými postihnutím, ale aj jej rovnaké postavenie, a umožniť jej tak vykonávať povolanie.

50.      Samotný článok 5 smernice 2000/78 stanovuje iba to, že opatrenia majú byť „podľa potreby jednotlivého prípadu nevyhnutné“, aby umožnili vstúpiť do zamestnania, atď.

51.      Odôvodnenie 20 smernice však toto ustanovenie vysvetľuje bližšie. Podľa neho sa stanovujú „účinné a praktické opatrenia“, ktoré „by sa mali vykonať na prispôsobenie pracoviska zdravotnému postihnutiu, napríklad prispôsobením priestorov alebo úpravou pracovného zariadenia, úpravou pracovného času, rozdelením úloh alebo poskytnutím možností na odbornú prípravu a integráciu“.

52.      Skrátenie pracovnej doby by mohlo spadať pod príklad „úprava pracovného času“, ktorý je tam výslovne uvedený. DAB a Pro Display však zastávajú názor, že pracovný čas sa nevzťahuje na pracovnú dobu, ale len na pracovný výkon a rýchlosť práce alebo na rozdelenie pracovných úloh zamestnancom.

53.      Aj v prípade zastávania názoru, že skrátenie pracovnej doby nespadá pod „úpravu pracovného času“, nazdávam sa, že článok 5 smernice sa vzťahuje na skrátenie pracovnej doby.

54.      Už zo znenia odôvodnenia 20 totiž vyplýva, že obsahuje len demonštratívny výpočet a nemá sa chápať taxatívne. Iba na základe skutočnosti, že sa tam skrátenie pracovnej doby výslovne neuvádza, nemožno usudzovať, že sa naň článok 5 smernice nevzťahuje.

55.      DAB a Pro Display ďalej upozorňujú na to, že pojem pracovnej doby sa v smernici neuvádza a že sa o ňom nediskutovalo ani v rámci prípravy tejto smernice. Okrem toho je pojem skrátenie pracovnej doby tak úzko spojený so smernicou o práci na kratší pracovný čas(21), že príslušné návrhy sa musia posudzovať len podľa tejto smernice.

56.      Normotvorca na úrovni Únie však znenie článku 5 koncipoval extenzívne. Hovorí všeobecne o opatreniach, ktoré osobám so zdravotným postihnutím umožňujú prístup k zamestnaniu. Niet pochýb, že skrátenie pracovnej doby môže byť vhodné na to, aby osobe so zdravotným postihnutím umožnilo vykonávať povolanie.

57.      V tejto súvislosti sa aj odôvodnenie 20 opiera o extenzívne chápanie článku 5. Vyplýva z neho totiž, že na rozdiel od názoru spoločností DAB a Pro Display sa nevzťahuje len na fyzické opatrenia, ale aj na opatrenia organizačnej povahy. „Prispôsobenie priestorov“ alebo „úprava pracovného zariadenia“ sa vzťahujú na odstránenie fyzických prekážok, kým na rozdiel od toho sa ako opatrenia organizačného charakteru uvádzajú „úprava pracovného času, rozdelenie úloh alebo poskytnutie možností na odbornú prípravu a integráciu“. To je predovšetkým v súlade s chápaním postihnutia v zmysle dohovoru OSN, podľa ktorého nie sú z hľadiska obmedzenia relevantné iba fyzické, ale aj ostatné, predovšetkým spoločenské prekážky.

58.      Aj zmysel a účel smernice 2000/78 svedčia v prospech zohľadnenia práce na čiastočný úväzok. To si vyžaduje individuálne nadväzujúce opatrenia na zrovnoprávnenie, a teda lepšiu účasť osôb so zdravotným postihnutím na profesijnom živote.(22) Rozhodujúce musí byť preto to, či môže určité opatrenie viesť k tomu, že osoba so zdravotným postihnutím bude môcť nastúpiť do zamestnania alebo naďalej vykonávať svoje povolanie. Z tohto vyplýva, že práve to je v súlade so zmyslom a účelom smernice – podporou zamestnancov so zdravotným postihnutím, ktorí môžu aspoň čiastočne pracovať, aby neboli úplne vylúčení z trhu práce, ale aby sa im ponukou práce na čiastočný úväzok umožnila adekvátna účasť na profesijnom živote. Nie je zrejmé, že by sa smernica vzťahovala len na také opatrenia, ako je vybudovanie výťahu či sociálnych zariadení prispôsobených pre osoby na invalidnom vozíku – čo môže byť rovnako náročné a nákladné –, ale skrátenie pracovnej doby by nemohlo byť do nich zahnuté.

59.      Nemožno síce automaticky zamietnuť námietku spoločností DAB a Pro Display, že práca na čiastočný úväzok predstavuje za určitých okolností značný zásah do právneho vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom a môže byť príčinou záťaže na strane zamestnávateľa. To však môže rovnako platiť pre prispôsobenie pracoviska, ktoré je uvedené ako príklad. Z tohto dôvodu stanovuje článok 5 druhá veta povinnosť zamestnávateľa pod podmienkou, že opatrenia preňho nepredstavujú neúmerné bremeno. Smernica v tejto súvislosti požaduje primeranú rovnováhu medzi záujmami zamestnanca so zdravotným postihnutím, opatreniami prijatými na jeho podporu a záujmami zamestnávateľa, ktorý nemusí automaticky akceptovať zásahy do organizácie svojho podniku ani ich hospodárske dôsledky.

60.      Ako predbežný záver treba teda konštatovať, že skrátenie pracovnej doby môže predstavovať opatrenie, na ktoré sa vzťahuje článok 5 smernice 2000/78. Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby v konkrétnom prípade konštatoval, či také opatrenie vedie k neúmernej záťaži zamestnávateľa.

C –    Štvrtá prejudiciálna otázka

1.      Prvá časť štvrtej prejudiciálnej otázky

61.      Prvou časťou svojej štvrtej prejudiciálnej otázky sa Sø‑ og Handelsret chce dozvedieť, do akej miery bráni smernica 2000/78 takému vnútroštátnemu predpisu, ktorý umožňuje skrátenú výpovednú lehotu v prípade absencií z dôvodu choroby, pokiaľ sa uplatňuje aj v prípadoch, keď je neprítomnosť spôsobená zdravotným postihnutím.

62.      Podľa článku 1 v spojení s článkom 2 ods. 2 zakazuje smernica priamu alebo nepriamu diskrimináciu z dôvodu zdravotného postihnutia v zamestnaní alebo povolaní. O priamu diskrimináciu podľa nej ide, ak sa zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie, ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou. O nepriamu diskrimináciu ide, keď zdanlivo neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax by uviedla osoby s určitým zdravotným postihnutím do nevýhodného postavenia v porovnaní s inými osobami, s výnimkou situácie, ak je to možné odôvodniť. Vecná pôsobnosť smernice zahŕňa podľa článku 3 ods. 1 písm. c) výslovne podmienky prepúšťania. Ďalej treba teda najprv posúdiť, či sa má skrátená výpovedná lehota považovať za priamu alebo nepriamu diskrimináciu a či takú diskrimináciu možno odôvodniť.

a)      Znevýhodnenie

63.      Na úvod by som však chcela spresniť predmet posudzovania: vnútroštátny súd sa pýta len na súlad ustanovenia, z ktorého vyplýva skrátenie výpovednej lehoty z dôvodu pracovnej neschopnosti, s právom Únie.

64.      Iná otázka, ktorá by v závislosti od situácie bola tiež na mieste, znie, do akej miery môžu obdobia neprítomnosti, ktoré súvisia s postihnutím alebo s chorobou podmienenou zdravotným postihnutím, vôbec predstavovať prípustný dôvod na podanie výpovede. Súdny dvor už konštatoval, že smernica bráni prepusteniu zo zamestnania, ktoré vzhľadom na povinnosť vykonať primerané úpravy pre zdravotne postihnuté osoby nie je odôvodnené skutočnosťou, že predmetná osoba nie je kompetentná, schopná, ani nie je k dispozícii, aby vykonávala podstatné funkcie svojho pracovného zaradenia.(23)A contrario sa z toho dá odvodiť, že prepustenie je prípustné, ak by všetky opatrenia potrebné na prispôsobenie pracovného miesta predstavovali z pohľadu zamestnávateľa neúmerné bremeno alebo ak by zamestnanec z dôvodu období svojej neprítomnosti na pracovisku nebol schopný vykonávať podstatné funkcie svojho pracovného zaradenia. Podľa môjho názoru nie je toto konštatovanie Súdneho dvora konečnou odpoveďou na otázku prípustnosti výpovede z dôvodu období práceneschopnosti, ktoré sú spôsobené zdravotným postihnutím. Pri odpovedi na položenú otázku sa však budem ďalej venovať výlučne len skráteniu výpovednej lehoty.

65.      Ak zamestnanec so zdravotným postihnutím nie je prítomný z dôvodu „bežnej“ choroby, nevedie zohľadnenie období pracovnej neschopnosti pri skrátení výpovednej lehoty k znevýhodneniu v porovnaní so zamestnancom, ktorý nie je zdravotne postihnutý. Pravdepodobnosť ochorenia napríklad na chrípku totiž spravidla nesúvisí s telesným postihnutím a v rovnakej miere postihuje zamestnancov s telesným postihnutím aj bez postihnutia.

66.      V prejednávanej súvislosti však ide o obdobia neprítomnosti, ktoré sú spôsobené telesným postihnutím. § 5 ods. 2 zákona o zamestnancoch pôsobí na prvý pohľad neutrálne, pretože sa vzťahuje na všetkých zamestnancov, ktorí boli pre chorobu neprítomní dlhšie ako 120 dní. Nevedie teda k priamej diskriminácii zdravotne postihnutých osôb. Toto ustanovenie totiž ani priamo nenadväzuje na zakázané diskriminačné kritérium v podobe zdravotného postihnutia, ani v rámci neho nedochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu na základe kritéria, ktoré by bolo neoddeliteľne spojené so zdravotným postihnutím. Zdravotné postihnutie totiž nemusí v každom prípade nevyhnutne viesť k ochoreniam alebo obdobiam pracovnej neschopnosti, takže nemožno hovoriť o neoddeliteľnosti.

67.      Spočíva v tom však nepriama diskriminácia. Ak totiž choroba súvisí so zdravotným postihnutím, s nerovnakými skutkovými stavmi sa zaobchádza rovnako. U zdravotne postihnutých zamestnancov totiž spravidla existuje oveľa vyššie riziko choroby, ktorá súvisí s ich zdravotným postihnutím, ako v prípade zamestnancov bez zdravotného postihnutia. To však môže platiť len pre „bežnú“ chorobu. Zamestnanci so zdravotným postihnutím môžu okrem tohto ochorieť aj na túto chorobu. Ustanovenie o skrátení výpovednej lehoty predstavuje teda úpravu, ktorá v porovnaní so zamestnancami, ktorí nie sú zdravotne postihnutí, nepriamo znevýhodňuje zdravotne postihnutých zamestnancov.

68.      Presvedčivá nie je námietka niektorých účastníkov konania, že na základe práva zamestnancov, podľa ktorého nemusia uviesť informáciu o dôvode ochorenia, nie je rozlišovanie medzi bežnými chorobami a chorobami založenými na zdravotnom postihnutí uskutočniteľné. Existujú totiž možnosti, ako oboje zosúladiť, napríklad zapojením posudkového lekára.

b)      Odôvodnenie

69.      Podľa článku 2 ods. 2 písm. b) bodu i) je taký predpis ako § 5 ods. 2 zákona o zamestnancoch odôvodnený, ak sleduje oprávnený cieľ a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné. Obsahom tejto formulácie sú všeobecné požiadavky, ktoré právo Únie kladie na odôvodnenie nerovnosti zaobchádzania.(24)

70.      Uvedená právna úprava musí byť teda vhodná na dosiahnutie legitímneho cieľa. Okrem toho musí byť nevyhnutná, to znamená, že neexistuje možnosť dosiahnuť sledovaný cieľ miernejším, rovnako vhodným prostriedkom. Nakoniec musí byť táto právna úprava aj primeraná v užšom zmysle, to znamená, že nesmie vyvolávať negatívne dôsledky, ktoré sú v nepomere so sledovanými cieľmi.(25)

71.      Pri posudzovaní týchto kritérií treba zohľadniť, že judikatúra uznáva, že členské štáty disponujú veľkou mierou voľnej úvahy pri výbere opatrení na dosiahnutie svojich cieľov v oblasti politiky zamestnanosti a sociálneho zabezpečenia.(26)

72.      Uznesenie o predložení návrhu na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje nijaké informácie o cieľoch, ktoré sleduje § 5 ods. 2 zákona o zamestnancoch. Z tohto dôvodu je posúdenie náročné. Bude teda úlohou vnútroštátneho súdu, aby s konečnou platnosťou posúdil odôvodnenosť spornej úpravy.

73.      Dánska vláda uviedla, že § 5 ods. 2 zákona o zamestnancoch sa usiluje o spravodlivé vyváženie záujmov zamestnávateľov a zamestnancov v prípade dlhej neprítomnosti z dôvodu choroby. V konečnom dôsledku však slúži hlavne záujmom zamestnancov. Skrátením výpovednej lehoty v prípade dlhej pracovnej neschopnosti by na strane zamestnávateľa vznikol stimul neprepustiť chorého zamestnanca v najkratšom možnom čase, ale najprv ho ďalej zamestnať, pretože zamestnávateľ vie, že v prípade veľmi dlhých období neprítomnosti sa potom v rámci vyrovnania skráti výpovedná lehota.

74.      Uvedené sledované ciele sú legitímne a vzhľadom na voľnú úvahu členských štátov nejde o úpravu, ktorá by na ich dosiahnutie zjavne nebola vhodná.(27) Alternatívne, ale menej radikálne opatrenie by sa muselo začleniť do zostávajúceho systému pracovnoprávnych úprav. Bez ďalších informácií je ťažké posúdiť, či je taký prostriedok vôbec predstaviteľný.

75.      Rozhodujúce je, či sú nevýhody pre osoby so zdravotným postihnutím, ktoré sú spôsobené súčasnou podobou skrátenej výpovednej lehoty, v primeranom vzťahu k sledovaným cieľom, to znamená, či táto podoba nevedie k neprimeranému obmedzeniu dotknutých osôb. To si vyžaduje, aby sa našla spravodlivá rovnováha medzi rozličnými protichodnými záujmami.(28) V tejto súvislosti je otázne, či by primeraná právna úprava musela zohľadňovať aj stupeň závažnosti zdravotného postihnutia dotknutého zamestnanca a jeho šance na opätovné prijatie do zamestnania. Čím závažnejšie bude zdravotné postihnutie a čím ťažšie bude hľadanie novej práce, tým bude pre zamestnanca dôležitejšia dĺžka výpovednej lehoty. Je úlohou vnútroštátnemu súdu, aby to v danom prípade posúdil.

76.      Ako výsledok posúdenia prvej časti štvrtej prejudiciálnej otázky možno teda konštatovať, že smernica 2000/78 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni uplatňovaniu vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorej je zamestnávateľ oprávnený vypovedať so skrátenou výpovednou lehotou pracovnú zmluvu zamestnanca, ak choroba vyplýva zo zdravotného postihnutia. To neplatí, ak sú prípady diskriminácie podľa článku 2 ods. 2 písm. b) bodu i) smernice 2000/78 objektívne odôvodnené legitímnym cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné.

2.      Druhá časť štvrtej prejudiciálnej otázky

77.      Druhou časťou svojej štvrtej prejudiciálnej otázky sa vnútroštátny súd chce napokon dozvedieť, či smernica 2000/78 bráni skráteniu výpovednej lehoty, ak neprítomnosť zamestnanca možno odôvodniť tým, že zamestnávateľ neprijal vhodné opatrenia podľa článku 5 smernice, aby osobe so zdravotným postihnutím umožnil vykonávať jej prácu.

78.      V rámci otázky, ktoré opatrenia sú v zmysle článku 5 smernice vhodné, dochádza k posúdeniu proporcionality. Pri ňom sa s posúdením záujmov zdravotne postihnutého zamestnanca a jeho zamestnávateľa objasňuje, či opatrenia, ktoré sa majú prijať, možno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať. Ak teda zamestnávateľ neprijme tieto vhodné opatrenia, ktoré od neho možno spravodlivo požadovať, teda nesplní si svoju povinnosť, ktorá mu vyplýva z článku 5 smernice, nesmie mu z toho vzniknúť nijaká právna výhoda. Povinnosť, ktorá mu vyplýva z článku 5 smernice by sa zbavila účinku, keby neprijatie vhodných opatrení mohlo odôvodniť znevýhodnenie postihnutého zamestnanca. S ohľadom na zmysel a účel tohto ustanovenia nemôžu obdobia neprítomnosti zamestnanca, ktoré vznikli v dôsledku neprijatia vhodných opatrení, odôvodniť skrátenie výpovednej lehoty.

79.      Ak sa uplatnenie skrátenej výpovednej lehoty zakladá na obdobiach neprítomnosti zamestnanca, ktoré boli spôsobené tým, že zamestnávateľ neprijal vhodné opatrenia podľa článku 5 smernice 2000/78, ide o diskrimináciu, ktorá sa nedá odôvodniť.

VI – Návrh

80.      Vzhľadom na uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky takto:

1.      a)      Pojem zdravotné postihnutie v zmysle smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, zahŕňa obmedzenie vyplývajúce najmä z fyzického, mentálneho alebo psychického postihnutia a predstavuje prekážku účasti predmetnej osoby na profesijnom živote.

b)      Z hľadiska definície zdravotného postihnutia nie je relevantné, či bolo obmedzenie spôsobené chorobou; rozhodujúce je iba to, či ide o dlhodobé obmedzenie.

c)      Aj dlhodobé obmedzenie funkčnosti, ktoré nevyvoláva potrebu osobitných pomôcok a ktoré spočíva výlučne alebo v podstatnej miere v tom, že dotknutá osoba nie je schopná pracovať na plný úväzok, sa má považovať za zdravotné postihnutie v zmysle smernice 2000/78.

2.      Skrátenie pracovnej doby môže predstavovať opatrenie, na ktoré sa vzťahuje článok 5 smernice 2000/78. Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby v konkrétnom prípade stanovil, či také opatrenie vedie k neúmernej záťaži zamestnávateľa.

3.      Smernica 2000/78 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni uplatňovaniu vnútroštátnej právnej úpravy, podľa ktorej je zamestnávateľ oprávnený vypovedať so skrátenou výpovednou lehotou pracovnú zmluvu zamestnanca, ak choroba vyplýva zo zdravotného postihnutia. To neplatí, ak sú prípady diskriminácie podľa článku 2 ods. 2 písm. b) bodu i) smernice 2000/78 objektívne odôvodnené legitímnym cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné. Ak sa uplatnenie skrátenej výpovednej lehoty zakladá na obdobiach neprítomnosti zamestnanca, ktoré boli spôsobené tým, že zamestnávateľ neprijal vhodné opatrenia podľa článku 5 smernice 2000/78, ide o diskrimináciu, ktorá sa nedá odôvodniť.


1 – Jazyk prednesu: nemčina.


2 – Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES L 303, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79, ďalej len „smernica 2000/78“).


3 – Rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas (C‑13/05, Zb. s. I‑6467).


4 –      Európska únia ho ratifikovala 23. decembra 2010, ďalej len „dohovor OSN“. Pozri rozhodnutie Rady z 26. novembra 2009 o uzatvorení Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím Európskym spoločenstvom (Ú. v. EÚ L 23, s. 35).


5 – Lov om forbud mod forskelsbehandling på arbejdsmarkedet (zákon o zákaze diskriminácie na pracovnom trhu).


6 – Lov om retsforholdet mellem arbejdsgivere og funktionærer Funktionærlov (zákon o zamestnancoch), ďalej len „zákon o zamestnancoch“.


7 – Dánske združenie zamestnancov v obchode a v administratíve.


8 – V prípade režimu flexjob ide o dánsku úpravu štátnych príspevkov na mzdy v prípade zamestnávania osôb s trvalo zníženou pracovnou schopnosťou.


9 – Rozsudok Chacón Navas, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 43.


10 – Tamže, bod 45.


11 – Tak aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Geelhoed vo veci Chacon Navas (vec už citovaná v poznámke pod čiarou 3, bod 66).


12 – Pozri v tejto súvislosti rozsudky z 10. septembra 1996, Komisia/Nemecko (C‑61/94, Zb. s. I‑3989, bod 52); z 12. januára 2006, Algemene Scheeps Agentuur Dordrecht (C‑311/04, Zb. s. I‑609, bod 25); z 3. júna 2008, Intertanko a i. (C‑308/06, Zb. s. I‑4057, bod 42), ako aj z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia (C‑402/05 P a C‑415/05 P, Zb. s. I‑6351, bod 307), a z 21. decembra 2011, Air Transport Association of America a i. (C‑366/10, Zb. s. I‑13755, bod 50).


13 – Pozri rozsudky Komisia/Nemecko (už citovaný v poznámke pod čiarou 12, bod 52); zo 14. júla 1998, Bettati (C‑341/95, Zb. s. I‑4355, bod 20); z 9. januára 2003, Petrotub a Republica (C‑76/00 P, Zb. s. I‑79, bod 57), a zo 14. mája 2009, Internationaal Verhuis‑ en Transportbedrijf Jan de Lely (C‑161/08, Zb. s. I‑4075, bod 38).


14 – Rozsudok Chacón Navas (už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 46).


15 – Tamže, bod 57.


16 – Rozsudok zo 17. júla 2008, Coleman (C‑303/06, Zb. s. I‑5603, bod 46).


17 – US Surpreme Court, Bragdon v. Abbott, 524 US 624 [1998], § 12102 ods. 1 (A) ADA 1990, odpovedá kladne, že ide o zdravotné postihnutie, ak existuje „a physical… impairment that substantially limits one or more of [an individual’s] major life activities“.


18 – Na účely ochrany pred diskrimináciou aj Európsky súd pre ľudské práva uznal ochorenie diabetes mellitus, typ I, klasifikované vnútroštátnymi orgánmi ako nezávažné, ako zdravotné postihnutie; pozri rozsudok ESĽP z 30. apríla 2009, Glor v. Švajčiarsko, č. 13444/04.


19 – Rozsudok Chacón Navas (už citovaný v poznámke pod čiarou 3, bod 45).


20 – V anglickej jazykovej verzii „long-term… impairments“, vo francúzskej jazykovej verzii „incapacités… durables“.


21 – Smernica Rady 97/81/ES z 15. decembra 1997 týkajúca sa rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC (Ú. v. ES L 14, s. 9; Mim. vyd. 05/003, s. 267).


22 – Pozri odôvodnenia 8, 9, 11 a 16 smernice 2000/78.


23 – Rozsudok Chacón Navas (už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 51).


24 – Pozri moje návrhy zo 6. mája 2010, Andersen (C‑499/08, Zb. s. I‑9343, bod 42).


25 – Rozsudky z 12. júla 2001, Jippes a i. (C‑189/01, Zb. s. I‑5689, bod 81); zo 7. júla 2009, S.P.C.M. a i. (C‑558/07, Zb. s. I‑5783, bod 41), a z 8. júla 2010, Afton Chemical (C‑343/09, Zb. s. I‑7023, bod 45 a tam citovaná judikatúra).


26 – V oblasti diskriminácie na základe veku pozri rozsudky zo 16. októbra 2007, Palacios de la Villa (C‑411/05, Zb. s. I‑8531, bod 68), a z 12. októbra 2010, Rosenbladt (C‑45/09, Zb. s. I‑9391, bod 41).


27 – Pozri v tejto súvislosti rozsudky Palacios de la Villa (už citovaný v poznámke pod čiarou 26, bod 72), a z 12. januára 2010, Petersen (C‑341/08, Zb. s. I‑47, bod 70).


28 – Pozri v tejto súvislosti moje návrhy vo veci Andersen (už citované v poznámke pod čiarou 24, bod 68) a moje stanovisko z 2. októbra 2012, Komisia/Maďarsko (C‑286/12, bod 78).