Vec C‑351/12

OSA – Ochranný svaz autorský pro práva k dílům hudebním o.s.

proti

Léčebné lázně Mariánské Lázně a.s.

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Krajský soud v Plzni)

„Smernica 2001/29/ES – Autorské práva a s nimi súvisiace práva v informačnej spoločnosti – Pojem ‚verejný prenos‘ – Prenos diel v izbách kúpeľného zariadenia – Priamy účinok ustanovení smernice – Články 56 ZFEÚ a 102 ZFEÚ – Smernica 2006/123/ES – Slobodné poskytovanie služieb – Hospodárska súťaž – Výlučné právo na kolektívnu správu autorských práv“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (štvrtá komora) z 27. februára 2014

1.        Aproximácia právnych predpisov – Autorské právo a príbuzné práva – Smernica 2001/29 – Zosúladenie niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti – Verejný prenos – Pojem – Vedomé sprístupnenie signálu pomocou televíznych alebo rozhlasových prijímačov v izbách pacientov kúpeľného zariadenia – Zahrnutie

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/29, článok 3 ods. 1)

2.        Aproximácia právnych predpisov – Autorské právo a príbuzné práva – Smernica 2001/29 – Zosúladenie niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti – Článok 3 ods. 1 – Možnosť odvolávať sa na uvedené ustanovenie voči jednotlivcovi – Neexistencia – Povinnosti vnútroštátnych súdov – Povinnosť konformného výkladu – Hranice – Dodržiavanie všeobecných právnych zásad – Výklad contra legem vnútroštátneho práva

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/29, článok 3 ods. 1)

3.        Prejudiciálne otázky – Právomoc Súdneho dvora – Hranice – Zjavne nerelevantné otázky a hypotetické otázky položené v kontexte vylučujúcom užitočnú odpoveď – Otázky nesúvisiace s predmetom konania vo veci samej

(Článok 267 ZFEÚ)

4.        Prejudiciálne otázky – Právomoc Súdneho dvora – Hranice – Právomoc vnútroštátneho súdu – Potreba prejudiciálnej otázky a relevantnosť položených otázok – Posúdenie vnútroštátnym súdom

(Článok 267 ZFEÚ)

5.        Sloboda usadiť sa – Slobodné poskytovanie služieb – Služby na vnútornom trhu – Smernica 2006/123 – Dodatočné odchýlky od slobody poskytovať služby – Rozsah – Služba poskytovaná združením kolektívnej správy autorských práv vo vzťahu k používateľovi chránených diel – Zahrnutie – Neuplatniteľnosť článku 16 uvedenej smernice

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/123, článok 16 a článok 17 bod 11)

6.        Slobodné poskytovanie služieb – Obmedzenia – Právna úprava členského štátu, ktorá vyhradzuje výkon kolektívnej správy autorských práv k určitým chráneným dielam na území tohto štátu len jednému správcovi – Odôvodnenie dôvodmi všeobecného záujmu – Ochrana práv duševného vlastníctva – Prípustnosť

(Článok 56 ZFEÚ)

7.        Hospodárska súťaž – Verejnoprávne podniky a podniky využívajúce osobitné alebo výlučné práva udelené členskými štátmi – Vytvorenie dominantného postavenia – Neexistencia nezlučiteľnosti s článkom 102 ZFEÚ ako takej

(Článok 102 ZFEÚ a článok 106 ods. 1 ZFEÚ)

8.        Hospodárska súťaž – Dominantné postavenie – Združenie správy autorských práv disponujúce zákonným monopolom – Indície zneužívania – Stanovenie sadzieb, ktoré sú podstatne vyššie ako sadzby uplatňované v iných členských štátoch – Prax príliš vysokých cien bez primeraného pomeru k poskytnutému plneniu – Overenie vnútroštátnym súdom

(Článok 102 ZFEÚ a článok 106 ods. 1 ZFEÚ)

1.        Článok 3 ods. 1 smernice 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá vylučuje právo autorov udeliť kúpeľnému zariadeniu, ktoré je podnikateľským subjektom, súhlas s prenosom ich diel prostredníctvom vedomého sprístupnenia signálu pomocou televíznych alebo rozhlasových prijímačov v izbách pacientov tohto zariadenia, alebo takýto prenos zakázať. Článok 5 ods. 2 písm. e), článok 5 ods. 3 písm. b) a článok 5 ods. 5 tejto smernice nemôže mať vplyv na tento výklad.

Najprv totiž treba pojem „prenos“ chápať tak, že sa týka akéhokoľvek šírenia chránených diel bez ohľadu na použitý technický prostriedok alebo technický postup.

Ďalej treba pripomenúť, že pojem „verejný“, na ktorý odkazuje uvedené ustanovenie, sa týka neurčitého počtu potenciálnych adresátov a okrem toho zahrnuje dosť významný počet osôb. Pokiaľ ide konkrétne o toto posledné kritérium, treba vziať do úvahy kumulatívny účinok, ktorý vyplýva zo sprístupňovania diel potenciálnym adresátom. V tejto súvislosti je predovšetkým dôležité vedieť, koľko osôb má prístup súčasne či postupne k tomu istému dielu. Kúpeľné zariadenie môže ubytovávať, buď paralelne alebo postupne, neurčitý, no dosť vysoký počet ľudí, ktorí môžu vo svojich izbách prijímať vysielanie.

Na to, aby vysielané dielo mohlo patriť pod pojem „verejný prenos“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29, je ešte potrebné, aby bolo sprostredkované novej verejnosti, teda verejnosti, ktorú autori chránených diel nezohľadnili, keď povolili používanie svojich diel vo forme verejného prenosu originálu. Pacienti kúpeľného zariadenia sú však rovnako ako hoteloví zákazníci takouto novou verejnosťou. Kúpeľné zariadenie je totiž subjektom, ktorý s plným vedomím dôsledkov svojho konania sprostredkúva svojim klientom prístup k chránenému dielu. Bez tohto sprostredkovania by títo pacienti v zásade nemohli vysielané dielo sledovať.

(pozri body 25, 27 – 29, 31, 32, 41, bod 1 výroku)

2.        Článok 3 ods. 1 smernice 2001/29 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti sa má vykladať v tom zmysle, že sa ho organizácia kolektívnej správy autorských práv nemôže dovolávať v spore medzi jednotlivcami s cieľom vylúčiť právnu úpravu členského štátu, ktorá je v rozpore s týmto ustanovením. Súd, ktorý o takomto spore rozhoduje, je však povinný vykladať uvedenú právnu úpravu v najširšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel tohto ustanovenia, aby dospel k riešeniu, ktoré je v súlade s cieľom sledovaným týmto ustanovením.

Povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je tak obmedzená všeobecnými zásadami práva a nemôže slúžiť ako základ na výklad contra legem vnútroštátneho práva.

(pozri body 45, 48, bod 2 výroku)

3.        Pozri text rozhodnutia.

(pozri bod 50)

4.        Pozri text rozhodnutia.

(pozri bod 56)

5.        Článok 17 bod 11 smernice 2006/123 o službách na vnútornom trhu sa má vykladať v tom zmysle, že z pôsobnosti článku 16 tejto smernice vyníma službu poskytovanú organizáciou kolektívnej správy autorských práv v prospech používateľa chránených diel.

Článok 16 smernice 2006/123, keďže sa neuplatní, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá vyhradzuje výkon kolektívnej správy autorských práv k určitým chráneným dielam na území tohto štátu len jednému správcovi, a bráni tak používateľovi takýchto diel využívať služby poskytované organizáciou kolektívnej správy autorských práv usadenou v inom členskom štáte.

(pozri body 65, 66, bod 3 výroku)

6.        Právna úprava členského štátu, ktorá vyhradzuje výkon kolektívnej správy autorských práv k určitým chráneným dielam na území tohto štátu len jednej organizácii kolektívnej správy autorských práv, a bráni tak používateľovi takýchto diel využívať služby poskytované organizáciou kolektívnej správy autorských práv usadenou v inom členskom štáte a prakticky zakazujúca poskytovanie takýchto služieb predstavuje obmedzenie slobodného poskytovania služieb. Toto obmedzenie môže byť odôvodnené len v prípade, ak sa opiera o naliehavé dôvody všeobecného záujmu, pokiaľ je spôsobilé zabezpečiť dosiahnutie cieľa všeobecného záujmu, ktorý sleduje, a pokiaľ nejde nad rámec toho, čo je na dosiahnutie tohto cieľa nevyhnutné.

V tejto súvislosti ochrana práv duševného vlastníctva predstavuje takýto naliehavý dôvod všeobecného záujmu. Okrem toho právna úprava, ktorá na výkon správy autorského práva k určitej kategórii chránených diel priznáva na území dotknutého členského štátu monopol jedinému správcovi, sa musí považovať za spôsobilú chrániť práva duševného vlastníctva, lebo umožňuje efektívnu správu týchto práv, ako aj účinný dohľad nad ich dodržiavaním na tomto území.

Pokiaľ ide o prenos diel verejnosti, nie je zrejmé, že by za súčasného stavu práva Únie existovala iná metóda, ktorá by umožňovala dosiahnuť rovnakú úroveň ochrany autorských práv, ako je metóda založená na ochrane týchto práv, a teda aj na územne vymedzenom dohľade, a to v kontexte, do ktorého zapadá právna úprava, o akú ide vo veci samej. Za týchto podmienok nemožno zastávať názor, že táto právna úprava, ktorá bráni používateľovi chránených diel využívať služby poskytované správcom usadeným v inom členskom štáte, ide nad rámec toho, čo je na dosiahnutie cieľa ochrany autorských práv nevyhnutné.

Článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že takejto právnej úprave členského štátu nebráni.

(pozri body 69 – 72, 76, 78, 79, bod 3 výroku)

7.        Samotné vytvorenie dominantného postavenia priznaním výlučných práv v zmysle článku 106 ods. 1 ZFEÚ nie je samo osebe nezlučiteľné s článkom 102 ZFEÚ. Členský štát porušuje zákazy stanovené týmito dvoma ustanoveniami iba vtedy, ak uplatňovanie výlučných práv, ktoré mu boli udelené, samo osebe vedie predmetný podnik k zneužívaniu jeho dominantného postavenia alebo ak tieto práva môžu vyvolať situáciu, ktorá tento podnik privedie k takémuto zneužitiu.

(pozri bod 83)

8.        Článok 102 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, ktorá vyhradzuje výkon kolektívnej správy autorských práv k určitým chráneným dielam na území tohto štátu len jednému správcovi, a bráni tak používateľovi takýchto diel, využívať služby poskytované správcom usadeným v inom členskom štáte.

Samotná skutočnosť, že členský štát prizná správcovi, na výkon správy autorského práva k určitej kategórii chránených diel monopol na území tohto členského štátu, teda ako taká neodporuje článku 102 ZFEÚ.

Tento článok sa však má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že tento prvý uvedený správca požaduje za svoje služby sadzby, ktoré sú podstatne vyššie ako sadzby uplatňované v iných členských štátoch, a pod podmienkou, že porovnanie výšky sadzieb sa uskutočnilo na jednotnom základe, alebo že požaduje príliš vysoké ceny bez primeraného pomeru k hospodárskej hodnote poskytnutého plnenia, svedčí o zneužití dominantného postavenia. Okrem toho v prípade, že by takéto zneužitie existovalo a bolo by pripisované právnej úprave uplatniteľnej na tohto správcu, táto právna úprava by bola v rozpore s článkom 102 ZFEÚ a článkom 106 ods. 1 ZFEÚ.

Vnútroštátnemu súdu prislúcha overiť, či vo veci samej prípadne ide o takúto situáciu.

(pozri body 84, 89 – 92, bod 3 výroku)