Vec C‑346/06

Dirk Rüffert, správca konkurznej podstaty Objekt und Bauregie GmbH & Co. KG

proti

Spolkovej krajine Dolné Sasko

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný

Oberlandesgericht Celle)

„Článok 49 ES – Slobodné poskytovanie služieb – Obmedzenia – Smernica 96/71/ES – Vysielanie pracovníkov uskutočnené v rámci poskytovania služieb – Postupy verejného obstarávania prác – Sociálna ochrana pracovníkov“

Abstrakt rozsudku

1.        Slobodné poskytovanie služieb – Vysielanie pracovníkov uskutočnené v rámci poskytovania služieb – Smernica 96/71

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 96/71, článok 3 ods. 1 a článok 8)

2.        Slobodné poskytovanie služieb – Vysielanie pracovníkov uskutočnené v rámci poskytovania služieb – Smernica 96/71

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 96/71, článok 3)

3.        Slobodné poskytovanie služieb – Vysielanie pracovníkov uskutočnené v rámci poskytovania služieb – Smernica 96/71

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 96/71)

4.        Slobodné poskytovanie služieb – Obmedzenia – Vysielanie pracovníkov uskutočnené v rámci poskytovania služieb

(Článok 49 ES; Smernica Európskeho parlamentu a Rady 96/71, článok 3 ods. 1)

1.        Právny predpis ukladajúci verejnému obstarávateľovi povinnosť, aby zadával zákazky na práce len takým podnikom, ktoré sa pri predložení ponuky písomne zaviažu, že svojim zamestnancom zaplatia za vykonanie prác minimálne odmenu upravenú podľa kolektívnej zmluvy uplatniteľnej v mieste výkonu uvedených prác, bez toho, aby uvedená zmluva mohla byť považovaná za všeobecne uplatniteľnú, nestanovuje mzdovú tarifu v súlade s jedným zo spôsobov, ktoré upravuje článok 3 ods. 1 prvý pododsek prvá a druhá zarážka a článok 8 druhý odsek smernice 96/71 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb. Preto takúto mzdovú tarifu nemožno považovať za minimálnu mzdovú tarifu v zmysle článku 3 ods. 1 prvého pododseku písm. c) tejto smernice, ktorú členské štáty majú právo uložiť na základe tejto smernice podnikom usadeným v iných členských štátoch v rámci poskytovania nadnárodných služieb.

(pozri body 26, 30, 31)

2.        Článok 3 ods. 7 smernice 96/71 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb nemožno vykladať tak, že umožňuje hostiteľskému členskému štátu viazať poskytovanie služieb na svojom území na splnenie pracovných podmienok a podmienok zamestnania, idúc nad rámec kogentných pravidiel minimálnej ochrany.

Pokiaľ totiž ide o oblasti uvedené v článku 3 ods. 1 prvom pododseku písm. a) až g) smernice 96/71, táto smernica výslovne určuje stupeň ochrany, ktorej povinnosť dodržiavania je hostiteľský členský štát oprávnený uložiť podnikom usadeným v iných členských štátoch v prospech svojich pracovníkov vyslaných na územie uvedeného hostiteľského štátu. Preto s výhradou možnosti podnikov usadených v iných členských štátoch pristúpiť dobrovoľne v hostiteľskom členskom štáte k prípadne výhodnejšej kolektívnej pracovnej zmluve, najmä v rámci záväzku prevzatého voči svojim vyslaným pracovníkom, úroveň ochrany, ktorá sa musí zaručiť vyslaným pracovníkom na území hostiteľského členského štátu, je v zásade ohraničená na úroveň, ktorú stanovuje článok 3 ods. 1 prvý pododsek písm. a) až g) smernice 96/71 s výnimkou toho, ak by uvedení pracovníci požívali už na základe zákona alebo kolektívnych zmlúv v členskom štáte pôvodu výhodnejšie pracovné podmienky a podmienky zamestnania, pokiaľ ide o oblasti uvedené v zmienenom ustanovení.

(pozri body 33, 34)

3.        Členský štát nemá právo uložiť na základe smernice 96/71 podnikom usadeným v iných členských štátoch mzdovú tarifu stanovenú kolektívnou zmluvou uplatniteľnou v mieste výkonu dotknutých prác a nevyhlásenou za všeobecne uplatniteľnú opatrením legislatívneho charakteru, ktoré ukladá verejnému obstarávateľovi povinnosť, aby zadával zákazky na práce len takým podnikom, ktoré sa pri predložení ponuky písomne zaviažu, že svojim zamestnancom zaplatia za vykonanie prác minimálne takú odmenu, akú stanovuje uvedená kolektívna zmluva.

(pozri bod 35)

4.        Smernica 96/71 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb vykladaná v spojení s článkom 49 ES bráni opatreniu legislatívneho charakteru, ktoré prijal orgán členského štátu a ktoré ukladá verejnému obstarávateľovi povinnosť, aby zadával zákazky na práce len takým podnikom, ktoré sa pri predložení ponuky písomne zaviažu, že svojim zamestnancom zaplatia za vykonané práce minimálne takú odmenu, akú stanovuje kolektívna zmluva, ktorá je uplatniteľná v mieste výkonu týchto prác, keďže uvedené odmeňovanie nebolo určené ako jeden zo spôsobov stanovených v článku 3 ods. 1 a 8 smernice.

Tým, že sa úspešným uchádzačom verejného obstarávania na práce a nepriamo ich subdodávateľom ukladá povinnosť uplatňovať minimálnu odmenu, akú stanovuje takáto kolektívna zmluva, taký právny predpis môže poskytovateľov služieb, ktorí sú usadení v inom členskom štáte, kde sú minimálne mzdové tarify nižšie, zaťažiť dodatočnými ekonomickými nákladmi, ktoré môžu zabrániť, obmedziť alebo urobiť menej atraktívnymi poskytovanie ich služieb v hostiteľskom členskom štáte. Preto také opatrenie môže predstavovať obmedzenie v zmysle článku 49 ES.

Takéto obmedzenie nemožno považovať za také, ktoré možno odôvodniť ochranou pracovníkov, keďže mzdová tarifa stanovená takou kolektívnou zmluvou je záväzná na základe dotknutého právneho predpisu len na časť odvetvia stavebníctva, keď na jednej strane sa tento zákon uplatňuje iba na verejné obstarávanie s výnimkou verejných súťaží v súkromnom sektore a keď na druhej strane uvedená kolektívna zmluva nebola vyhlásená za všeobecne uplatniteľnú, a keďže zo žiadnych skutočností nemožno vyvodiť záver, že ochrana vyplývajúca z takejto mzdovej tarify je nevyhnutná pre pracovníka činného v odvetví stavebníctva len keď je zamestnaný v rámci verejného obstarávania prác, a nie keď pracuje v rámci zákazky vo verejnej súťaži v súkromnom sektore.

Z tých istých dôvodov uvedené obmedzenie nemožno navyše považovať za také, ktoré možno odôvodniť zabezpečením ochrany autonómnej organizácie profesijného života odbormi.

(pozri body 36 – 43 a výrok)