ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá rozšírená komora)
z 22. januára 2013 (*)
„Štátna pomoc – Oceliarstvo – Daňové stimuly na prispenie k rozvoju zóny pozdĺž hranice s bývalou Nemeckou demokratickou republikou a s bývalou Československou republikou – Neoznámená pomoc – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za nezlučiteľnú so spoločným trhom – Vymáhanie – Omeškanie – Právna istota – Výpočet pomoci, ktorá sa má vrátiť – Pomoc, ktorá patrí pod Zmluvu ESUO – Investície na ochranu životného prostredia – Aktualizačná sadzba“
Vo veci T‑308/00 RENV,
Salzgitter AG, so sídlom v Salzgitteri (Nemecko), v zastúpení: J. Sedemund a T. Lübbig, advokáti,
žalobca,
ktorého v konaní podporuje:
Spolková republika Nemecko, v zastúpení: M. Lumma a A. Wiedmann, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci U. Karpenstein, advokát,
vedľajší účastník konania,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne V. Kreuschitz a M. Niejahr, neskôr V. Kreuschitz a T. Maxian Rusche, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie 2000/797/ESUO z 28. júna 2000 o štátnej pomoci, ktorú Nemecko poskytlo v prospech Salzgitter AG, Preussag Stahl AG a železiarskych a oceliarskych dcérskych spoločností podnikateľskej skupiny, v súčasnosti zoskupených pod názvom Salzgitter AG – Stahl und Technologie (SAG) [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 323, s. 5),
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá rozšírená komora),
v zložení: predseda komory N. J. Forwood (spravodajca), sudcovia F. Dehousse, I. Wiszniewska‑Białecka, J. Schwarcz a A. Popescu,
tajomník: T. Weiler, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 10. júna 2011,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Žalobca Salzgitter AG je členom skupiny pôsobiacej v odvetví oceliarstva, do ktorej patrí Preussag Stahl AG a ďalšie podniky činné v rovnakom odvetví.
2 „Zonenrandförderungsgesetz“ [(nemecký zákon, ktorého cieľom je prispieť k rozvoju zóny pozdĺž hranice s bývalou Nemeckou demokratickou republikou a s bývalou Československou republikou, ďalej len „ZRFG“)] bol v Nemecku prijatý 5. augusta 1971 a Komisia ho schválila, rovnako ako aj jeho ďalšie zmeny, s prihliadnutím na článok 92 Zmluvy o ES (zmenený, teraz článok 87 ES) a článok 93 Zmluvy o ES (zmenený, teraz článok 88 ES). Posledné zmeny ZRFG Komisia schválila ako štátnu pomoc zlučiteľnú so Zmluvou o ES (Ú. v. ES C 3, 1993, s. 3). Platnosť a účinnosť ZRFG sa definitívne skončila v roku 1995.
3 § 3 ZRFG od začiatku upravoval daňové stimuly vo forme mimoriadnych odpisov (Sonderabschreibungen) a rezerv oslobodených od dane (steuerfreie Rücklagen) pre investície uskutočnené v akomkoľvek mieste podnikateľskej činnosti podniku umiestnenom pozdĺž hranice s bývalou Nemeckou demokratickou republikou alebo s bývalou Československou republikou (ďalej len „Zonenrandgebiet“).
4 Komisia po tom, čo v ročných účtovných závierkach Preussag Stahl, jednej zo spoločností, ktorá je v súčasnosti členom rovnakej skupiny ako žalobca, za roky 1994/1995 a 1995/1996 zistila, že v rokoch 1986 až 1995 boli tejto spoločnosti na základe § 3 ZRFG pridelené viaceré formy pomoci, informovala listom z 3. marca 1999 Spolkovú republiku Nemecko o svojom rozhodnutí začať konanie upravené v článku 6 ods. 5 rozhodnutia č. 2496/96/ESUO o zavedení pravidiel Spoločenstva pre pomoc železiarskemu a oceliarskemu priemyslu (Ú. v. ES L 338, s. 42, ďalej len „šiesty kódex pomoci železiarskemu a oceliarskemu priemyslu“). Týmto rozhodnutím o začatí konania, ktoré bolo uverejnené 24. apríla 1999 v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES C 113, s. 9), Komisia vyzvala oprávnené subjekty, aby predložili svoje pripomienky k predmetnej pomoci. V rámci správneho konania bolo Komisii listom z 10. mája 1999 doručené stanovisko nemeckých orgánov, ako aj pripomienky jediného z oprávnených subjektov, ktorý vstúpil do konania – UK Steel Association, a Komisia ich zaslala Spolkovej republike Nemecko.
5 Dňa 28. júna 2000 Komisia prijala rozhodnutie o štátnej pomoci, ktorú Spolková republika Nemecko poskytla v prospech žalobcu, Preussag Stahl a železiarskych a oceliarskych dcérskych spoločností podnikateľskej skupiny, v súčasnosti zoskupených pod názvom Salzgitter AG – Stahl und Technologie (SAG) (Ú. v. ES L 323, s. 5, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Podľa tohto rozhodnutia boli mimoriadne odpisy a rezervy oslobodené od dane, upravené v § 3 ZRFG a poskytnuté SAG na základe 484 miliónov a 367 miliónov nemeckých mariek (DEM), na ktorý sa mohla vzťahovať pomoc, kvalifikované ako štátna pomoc nezlučiteľná so spoločným trhom. Článkami 2 a 3 napadnutého rozhodnutia Komisia nariadila Spolkovej republike Nemecko, aby uvedenú pomoc vymohla späť od jej príjemcu a vyzvala ju, aby Komisii oznámila presné podmienky tohto vymáhania.
6 Žalobca návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 21. septembra 2000 podal túto žalobu o neplatnosť. Návrhu Spolkovej republiky Nemecko na vstup vedľajšieho účastníka do konania na podporu návrhov žalobcu bolo vyhovené.
7 Rozsudkom z 1. júla 2004, Salzgitter/Komisia (T‑308/00, Zb. s. II‑1933), Súd prvého stupňa čiastočne zrušil napadnuté rozhodnutie.
8 Po zamietnutí prvého, druhého, tretieho a ôsmeho žalobného dôvodu sa Súd prvého stupňa v reakcii na siedmy žalobný dôvod založený na porušení zásady právnej istoty domnieval, že Komisia nemôže požadovať v roku 2000 vrátenie pomoci, ktorá bola žalobcovi poskytnutá v rokoch 1986 až 1995, bez toho, aby tým porušila zásadu právnej istoty. Súd prvého stupňa preto zrušil články 2 a 3 sporného rozhodnutia týkajúce sa povinnosti Spolkovej republiky Nemecko vymáhať štátnu pomoc uvedenú v tomto rozhodnutí.
9 Za týchto okolností Súd prvého stupňa nepovažoval za potrebné vysloviť sa k štvrtému, piatemu a šiestemu žalobnému dôvodu, ktoré sa týkajú výpočtu sumy pomoci, ktorá sa má vrátiť.
10 Odvolaním podaným do kancelárie Súdneho dvora 16. septembra 2004 Komisia podala odvolanie voči tomuto rozsudku. Vzájomným odvolaním žalobca žiadal čiastočné zrušenie napadnutého rozsudku najmä v rozsahu, v akom tento rozsudok nezrušil článok 1 sporného rozhodnutia, v ktorom boli mimoriadne odpisy a rezervy oslobodené od dane, ktoré žalobca využil na základe ZRFG, posúdené ako „štátna pomoc“.
11 Rozsudkom z 22. apríla 2008, Komisia/Salzgitter (C‑408/04 P, Zb. s. I‑2767, ďalej len „odvolací rozsudok“), Súdny dvor zamietol vzájomné odvolanie. Rozsudok Salzgitter/Komisia, už citovaný v bode 7 vyššie, však naopak zrušil v rozsahu, v akom tento rozsudok zrušil články 2 a 3 napadnutého rozhodnutia. Súdny dvor sa v podstate domnieval, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď za okolností prejednávanej veci neskúmal, či Komisia zjavne nekonala a či preukázateľne porušila svoju povinnosť náležitej starostlivosti pri výkone svojich kontrolných právomocí, keď kvalifikovala spornú pomoc a nariadila jej vrátenie v júni 2000. Súdny dvor následne vrátil vec na konanie pred Súdom prvého stupňa s tým, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.
Konanie a návrhy účastníkov konania po vrátení veci
12 Vec bola pridelená siedmej rozšírenej komore Súdu prvého stupňa. Keďže sa zmenilo zloženie komôr Všeobecného súdu a sudca spravodajca bol pridelený do druhej rozšírenej komory, z tohto dôvodu jej bola pridelená táto vec.
13 Podľa článku 119 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu žalobca, Komisia a Spolková republika Nemecko v jej postavení vedľajšieho účastníka predložili písomné pripomienky.
14 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 rokovacieho poriadku vyzval účastníkov konania, aby písomne odpovedali na viaceré otázky. Účastníci konania vyhoveli tejto žiadosti v určenej lehote.
15 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im položil Všeobecný súd, boli vypočuté na pojednávaní 10. júna 2011. Pri tej príležitosti Všeobecný súd vypočul svedeckú výpoveď, ktorú podal pán Becker, vedúci právneho oddelenia žalobcu od roku 1972 do roku 2002, a svedeckú výpoveď, ktorú podal pán Boeshertz, vedúci oddelenia Generálneho riaditeľstva Komisie pre hospodársku súťaž, a osoba poverená vybavovaním spisu, ktorého sa týkalo prijatie napadnutého rozhodnutia Komisiou.
16 Žalobca a Spolková republika Nemecko navrhujú, aby Všeobecný súd:
– zrušil články 2 a 3 napadnutého rozhodnutia,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania
a subsidiárne
– zrušil článok 1 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka investícií do výšky 17 549 000 DEM, ako aj investícií do výšky 332 miliónov DEM týkajúcich sa ochrany životného prostredia, ktoré nepatria do pôsobnosti ESUO,
– zrušil článok 2 ods. 2 tretiu vetu napadnutého rozhodnutia a zaviazal Komisiu na určenie skutočnej špecifickej výhody podniku,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
17 Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu ako nedôvodnú,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
Právny stav
1. O prípustnosti návrhov smerujúcich k tomu, aby bolo Komisii uložené určiť skutočnú výhodu, ktorú mal žalobca z pomoci
18 V rámci svojich subsidiárnych návrhov žalobca žiada Všeobecný súd, aby Komisiu zaviazal, aby určila skutočnú výhodu, ktorú mal žalobca zo spornej pomoci prostredníctvom odkladu daní.
19 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci právomoci zrušiť akt, ktorú mu priznáva článok 263 ZFEÚ, nie je súd Európskej únie oprávnený ukladať inštitúciám Únie súdne príkazy. Prislúcha dotknutej inštitúcii, aby podľa článku 266 ZFEÚ prijala opatrenia na vykonanie prípadného zrušujúceho rozsudku, pričom pod kontrolou súdu Únie využíva voľnú úvahu, ktorá jej je na tento účel priznaná, a tak dodržiava výrok a odôvodnenie rozsudku, ktorý má vykonať, ako aj ustanovenia práva Únie (pozri v tomto zmysle uznesenie Súdu prvého stupňa z 29. novembra 1993, Koelman/Komisia, T‑56/92, Zb. s. II‑1267, bod 18, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2000, Alzetta a i./Komisia, T‑298/97, T‑312/97, T‑313/97, T‑315/97, T‑600/97 až T‑607/97, T‑1/98, T‑3/98 až T‑6/98 a T‑23/98, Zb. s. II‑2319, bod 42 a tam citovanú judikatúru).
20 Z toho vyplýva, že návrhy uvedené v bode 18 vyššie sú neprípustné.
2. O veci samej
21 Keďže odvolací rozsudok, už citovaný v bode 11 vyššie, čiastočne zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec na konanie pred Všeobecným súdom, Všeobecný súd skúma najmä siedmy žalobný dôvod, ktorý sa týka zrušenia článkov 2 a 3 napadnutého rozhodnutia. V rámci toho má byť určené, či Komisia za okolností prejednávanej veci zjavne nekonala a či preukázateľne porušila svoju povinnosť náležitej starostlivosti pri výkone svojich kontrolných právomocí, keď kvalifikovala spornú pomoc a nariadila jej vrátenie v júni 2000.
22 Subsidiárne, ak tento žalobný dôvod založený na porušení zásady právnej istoty bude zamietnutý, Všeobecnému súdu prislúcha preskúmať ostatné žalobné dôvody, ku ktorým sa nevyslovil, uvádzané na podporu menej rozsiahleho návrhu na zrušenie. Tieto žalobné dôvody vychádzajú v uvedenom poradí zo skutočnosti, že Komisia mylne považovala určité investície za podliehajúce pod Zmluvu ESUO, zo skutočnosti, že časť predmetnej pomoci mala za cieľ ochranu životného prostredia, a nakoniec z nesprávneho posúdenia týkajúceho sa definovania rozhodujúcej aktualizovanej sadzby.
O siedmom žalobnom dôvode, založenom na porušení zásady právnej istoty
23 V odvolacom rozsudku, už citovanom v bode 11 vyššie, Súdny dvor pripomenul, že napriek tomu, že normotvorca Spoločenstva nestanovil žiadnu premlčaciu lehotu, základná požiadavka právnej istoty bráni tomu, aby Komisia mohla donekonečna odďaľovať výkon svojich právomocí (odvolací rozsudok, už citovaný v bode 11 vyššie, body 100 až 103).
24 Súdny dvor však zdôraznil, že oznámenie štátnej pomoci členskými štátmi je základnou zložkou pravidiel Spoločenstva o kontrole štátnej pomoci a že podniky, ktoré sú príjemcami tejto pomoci, sa nemôžu odvolávať na legitímnu dôveru, ak nedošlo k oznámeniu (odvolací rozsudok, už citovaný v bode 11 vyššie, bod 104).
25 Súdny dvor v tejto súvislosti rovnako pripomenul, že režim štátnej pomoci stanovený v Zmluve ESUO sa od režimu, na ktorý sa vzťahuje Zmluva o ES, odlišuje svojím mimoriadne striktným charakterom (odvolací rozsudok, už citovaný v bode 11 vyššie, bod 105).
26 Súdny dvor z toho vyvodil, že ak bola pomoc v rámci Zmluvy ESUO schválená bez toho, aby bola oznámená, omeškanie Komisie v súvislosti s výkonom jej kontrolných právomocí a s nariadením vymáhania tejto pomoci má za následok protiprávnosť tohto rozhodnutia o vymáhaní iba vo výnimočných prípadoch, keď Komisia zjavne nekonala a preukázateľne porušila svoju povinnosť náležitej starostlivosti (odvolací rozsudok, už citovaný v bode 11 vyššie, bod 106).
27 V tejto súvislosti treba hneď na úvod poznamenať, že je nesporné, že predmetná pomoc nebola Komisii zo strany Spolkovej republiky Nemecko oznámená. Spolková republika Nemecko tým porušila povinnosť, ktorú jej ukladá článok 6 rozhodnutia Komisie č. 3484/85/ESUO z 27. novembra 1985 o vytvorení pravidiel Spoločenstva pre špecifickú pomoc železiarskemu a oceliarskemu priemyslu (Ú. v. ES L 340, s. 1, ďalej len „tretí kódex pomoci železiarskemu a oceliarskemu priemyslu“) od nadobudnutia účinnosti tohto rozhodnutia 1. januára 1986 (odvolací rozsudok, už citovaný v bode 11 vyššie, bod 93).
28 V rozpore s tým, čo uvádza Spolková republika Nemecko, porušenie jej povinnosti oznámenia nemôže byť spochybnené okolnosťou, že žalobca pred nadobudnutím účinnosti tretieho kódexu pomoci železiarskemu a oceliarskemu priemyslu prijal rozhodnutia týkajúce sa niektorých investícií, ktorých financovanie umožnené režimom pomoci uvedeným v § 3 ZRFG malo pokračovať aj po tomto dátume.
29 Ako pripomenul Súdny dvor v bode 91 odvolacieho rozsudku, už citovaného v bode 11 vyššie, na rozdiel od Zmluvy o ES sa v Zmluve ESUO nerozlišuje medzi novou pomocou a existujúcou pomocou, pričom v článku 4 písm. c) ESUO sa zakazuje výlučne a jednoducho pomoc poskytovaná členskými štátmi v akejkoľvek forme.
30 Z toho vyplýva, že povinnosť odôvodnenia, ktorú znášala Spolková republika Nemecko od nadobudnutia účinnosti tretieho kódexu pomoci železiarskemu a oceliarskemu priemyslu, sa týkala daňových výhod, ktoré žalobca získal od dátumu nadobudnutia účinnosti uvedeného kódexu na základe § 3 ZRFG vrátane tých, ktoré sa týkali investícií vykonaných pred týmto dátumom.
31 Súdny dvor takisto rozhodol, že zlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom sa v kontexte kódexov pomoci oceliarskemu priemyslu môže posudzovať iba vo vzťahu k pravidlám účinným v deň, keď je pomoc skutočne vyplatená (odvolací rozsudok, už citovaný v bode 11 vyššie, bod 92 a tam citovaná judikatúra).
32 Z vysvetlení uvádzaných Spolkovou republikou Nemecko na pojednávaní vyplýva, že na to, aby podnik získal pomoc podľa § 3 ZRFG, musel každý rok vo svojom daňovom priznaní žiadať o dotácie na mimoriadne odpisy alebo na vytvorenie rezerv oslobodených od dane podľa tohto ustanovenia. Treba teda konštatovať, že Spolková republika Nemecko vyplatila žalobcovi pomoc v čase, keď nadobudol účinnosť tretí kódex pomoci železiarskemu a oceliarskemu priemyslu, a preto uvedený kódex ukladal tomuto členskému štátu predchádzajúce oznámenie predmetnej pomoci.
33 Za týchto okolností treba preskúmať, či prístup Komisie zodpovedá kritériám uvedeným v bode 26 vyššie.
34 Žalobca uvádza, že Komisia najneskôr od roku 1982 disponovala informáciami týkajúcimi sa pomoci, ktorá mu bola poskytnutá. Komisia od uvedeného momentu dostala viacero správ o činnosti a ročných účtovných závierok žalobcu, z ktorých jasne vyplývalo, že žalobcovi bola poskytnutá pomoc.
35 Žalobca dodáva, že Komisia vedela o skutočnosti, že Spolková republika Nemecko neoznámila túto pomoc, keďže v čase nadobudnutia účinnosti tretieho kódexu pomoci železiarskemu a oceliarskemu priemyslu už bola poskytnutá a keďže podľa tohto členského štátu nezodpovedala kvalifikácii „projektu“ uvedenej v článku 6 tohto kódexu.
36 Podľa žalobcu bola Komisia v prejednávanej veci viazaná povinnosťou osobitnej starostlivosti, keďže prijatím tretieho kódexu došlo k zásadnej zmene jej právneho názoru, pokiaľ ide o uplatnenie článku 4 písm. c) UO, najmä čo sa týka regionálnych podpôr.
37 Žalobca tiež odkazuje na neoddeliteľnú súvislosť, ktorá podľa jeho názoru existuje medzi režimom kvót a kontrolou pomoci. Z toho vyplýva povinnosť koordinácie a vzájomných výmen informácií medzi rôznymi príslušnými službami Komisie s cieľom zohľadniť protiprávnu pomoc pri stanovení kvót.
38 Komisia spochybňuje tieto tvrdenia. Uvádza, že nemala povinnosť čítať správy o činnosti a že z týchto správ a účtovných závierok, aj keď odkazujú na § 3 ZRFG, sporná pomoc nevyplýva.
39 V tejto súvislosti treba najprv pripomenúť súvislosť, ktorú Komisia stanovila medzi poskytovaním nepovolenej pomoci a výrobnými kvótami v oceliarskom odvetví v rámci prispôsobenia režimu zavedeného rozhodnutím č. 2794/80/ESUO z 31. októbra 1980 o vytvorení systému výrobných kvót ocele pre podniky železiarskeho a oceliarskeho priemyslu (Ú. v. EÚ L 291, s. 1).
40 Od rozhodnutia Komisie č. 2177/83/ESUO z 28. júla 1983 o predĺžení systému kontroly a výrobných kvót pre určité výrobky železiarskeho a oceliarskeho priemyslu (Ú. v. ES L 208, s. 1) mohla totiž Komisia podľa článku 15a uvedeného rozhodnutia „znížiť kvóty podniku, akonáhle zist[ila], že [bola] dotknutému podniku poskytnutá pomoc, ktorú Komisia v rámci rozhodnutia č. 2320/81/ESUO nepovolila[,] alebo že [neboli] dodržané podmienky spojené s povolením pomoci“. Podľa tohto ustanovenia „takéto zistenie vylučuje podnik aj z adaptácie [kvót] podľa článku 14, 14a, 14b, 14c a 16 rozhodnutia [č. 2177/83]“ [neoficiálny preklad]. Opatrenia stanovujúce predĺženie tohto systému kontroly a výrobných kvót obsahovali v podstate rovnaké pravidlá.
41 V tomto kontexte Súdny dvor pripomenul, že systém kvót a kódexy pomoci železiarskemu a oceliarskemu priemyslu vytvárajú koherentný celok a slúžia spoločnému zámeru podporovať reštrukturalizáciu potrebnú na adaptáciu výroby a kapacít na predpokladaný dopyt a na obnovenie konkurencieschopnosti európskeho železiarskeho a oceliarskeho priemyslu, a že nebolo ani svojvoľné, ani diskriminačné, že údaje vyplývajúce z uplatnenia jedného z týchto systémov mohli byť prebraté ako odkaz do druhého systému (pozri rozsudok Salzgitter/Komisia, už citovaný v bode 7 vyššie, bod 177 a tam citovanú judikatúru).
42 Z toho vyplýva, že Komisia mohla na základe režimu kontroly a výrobných kvót opísaného v bode 40 vyššie overiť informácie týkajúce sa výroby oceliarskych podnikov, aby určila, či zachovanie alebo zvýšenie výrobných kapacít nevyplývalo z nepovolenej štátnej pomoci a prípadne, či bolo v dôsledku toho odôvodnené znížiť kvóty priznané podnikom, ktoré z nich mali prospech.
43 V prejednávanom prípade je nesporné, že Komisia dostávala od konca roka 1988 rôzne správy o činnosti a účtovné závierky žalobcu, pričom správy sa týkali účtovného roka 1987/1988. K týmto oznámeniam došlo najmä v rámci konaní týkajúcich sa prideľovania výrobných kvót žalobcovi.
44 Nespochybňuje sa tiež, že tieto správy a účtovné závierky v podstate obsahovali obdobné indície ako údaje uvedené v správach o činnosti a účtovných závierkach žalobcu za roky 1994/1995 a 1995/1996, ktoré viedli Komisiu k tomu, aby začala vyšetrovanie, ktoré viedlo k prijatiu napadnutého rozhodnutia. Tieto dôkazy tvorí rubrika, z ktorej v rôznych dokumentoch vyplývajú mimoriadne rezervy, ktoré žalobca vytvoril na základe § 3 ZRFG.
45 Uplynutie niekoľkých rokov medzi momentom oznámenia správy o činnosti a účtovných závierok za účtovný rok 1987/1988 a momentom, keď Komisia vykonala svoju kontrolnú právomoc, však za okolností prejednávanej veci nepredstavuje zjavné nekonanie Komisie ani zrejmé porušenie jej povinnosti náležitej starostlivosti.
46 Zo samotných údajov uvedených v týchto dokumentoch totiž zjavne nevyplýva, že všetky alebo časť mimoriadnych rezerv, ktoré uvádzajú, zodpovedajú kvalifikácii štátnej pomoci, ktorá je „nezlučiteľn[á] so spoločným trhom uhlia a ocele“ v zmysle článku 4 písm. c) UO.
47 Z odkazu na § 3 ZRFG, ako aj z krátkeho vysvetlenia týkajúceho sa mimoriadnych odpisov uskutočnených na jeho základe tak nemohlo zjavne vyplývať, že Spolková republika Nemecko poskytla žalobcovi pomoc prostredníctvom zložitého mechanizmu zníženia základu dane, ktorý okrem iného spočíval vo vytvorení rezerv oslobodených od dane alebo mimoriadnych dotácií na odpisy počas prvých rokov po určitých investíciách.
48 Tento záver podporuje tiež okolnosť, že časť ročnej správy za rok 1987/1988, ktorá obsahuje vysvetlenie týkajúce sa právneho základu rezerv a mimoriadnych odpisov, odkazuje na viacero nemeckých právnych predpisov platných v tom čase a že, ako nebolo spochybnené, predmetná správa nestanovuje žiadne rozdelenie medzi sumami týchto rezerv a týchto odpisov, ktoré sa vzťahujú na každý z týchto právnych základov.
49 Platí to aj pre ďalšie správy o činnosti a účtovné závierky predložené žalobcom Komisii a týkajúce sa neskorších účtovných rokov, keďže tie neobsahujú nijaký dodatočný údaj vo vzťahu k pôvodu a povahe rezerv oslobodených od dane a mimoriadnych odpisov, z ktorých mal žalobca prospech na základe § 3 ZRFG.
50 Žiadne z tvrdení uvedených žalobcom a Spolkovou republikou Nemecko navyše nemôže spochybniť tento záver.
51 Tak najprv list Komisie zo 14. decembra 1988, ako aj jej rozhodnutie z 18. decembra 1991, obe určené Spolkovej republike Nemecko, v ktorých sa domnievala, že rezervy oslobodené od dane a mimoriadne odpisy uskutočnené na základe § 3 ZRFG predstavujú štátnu pomoc podliehajúcu jej schváleniu v zmysle článku 92 ods. 1 Zmluvy o ES (zmenený, teraz článok 87 ods. 1 ES) sú v prejednávanom prípade irelevantné.
52 Treba pripomenúť, že Zmluva o ES a Zmluva ESUO sú samostatné. V dôsledku toho Zmluva o ES ani odvodená právna úprava prijatá na jej základe nemôžu spôsobovať účinky v oblastiach, ktoré patria do pôsobnosti Zmluvy ESUO, keďže ustanovenia Zmluvy o ES sa uplatňujú iba subsidiárne, ak sa v Zmluve ESUO nenachádza osobitná právna úprava (pozri odvolací rozsudok, už citovaný v bode 11 vyššie, bod 88 a tam citovanú judikatúru).
53 Dokumenty uvedené v bode 51 vyššie boli vypracované v rámci konaní o kontrole zlučiteľnosti štátnej pomoci patriacej do pôsobnosti Zmluvy o ES po tom, čo Spolková republika Nemecko oznámila na základe tejto zmluvy režim pomoci zavedený § 3 ZRFG. Tieto dokumenty tak patria do inej oblasti, než je oblasť, ktorá je predmetom tohto sporu. Preto treba konštatovať, že nemohli odstrániť ťažkosti Komisie s identifikovaním prípadnej pomoci, ktorá bola žalobcovi poskytnutá vo forme mimoriadnych rezerv a odpisov, ktoré porušovali pravidlo uvedené v článku 4 písm. c) UO, len na základe správ o činnosti a účtovných závierok žalobcu, ktorými Komisia disponovala.
54 Tomuto záveru nasvedčuje okolnosť, že uvedené správy a účtovné závierky boli Komisii oznámené v rámci konaní, ktoré na rozdiel od konaní, ktoré viedli k listu a rozhodnutiu uvedeným v bode 51 vyššie, nemali špecificky za cieľ kontrolu štátnej pomoci.
55 Podobné konštatovania treba vyvodiť, pokiaľ ide o list adresovaný Komisiou Spolkovej republike Nemecko 9. marca 1987. Komisia v ňom totiž odkazuje na ZRFG len preto, aby vyzvala Spolkovú republiku Nemecko na oznámenie zmeny režimu pomoci udelenej na jeho základe, a to v súlade s článkami 92 a 93 Zmluvy o ES. Odpoveď poskytnutá na túto žiadosť Spolkovou republikou Nemecko 16. apríla 1987 okrem toho neobsahuje nijakú skutočnosť, ktorá by naznačovala, že táto korešpondencia sa týkala pomoci, ktorá nepatrila do pôsobnosti Zmluvy o ES. V tejto súvislosti je ďalej významné, že jediné ustanovenie primárneho práva, ktoré sa v tejto odpovedi uvádza, je článok 92 ods. 2 písm. c) Zmluvy o ES.
56 V dôsledku toho, v rozpore s tvrdením žalobcu na pojednávaní, Komisii nemožno vytýkať, že pri príležitosti rôznych výmen názorov so Spolkovou republikou Nemecko týkajúcich sa režimu pomoci zavedeného ZRFG nespresnila, že tieto výmeny názorov sa týkajú prípadnej pomoci patriacej do pôsobnosti Zmluvy ESUO. Ako už bolo pripomenuté vyššie, článok 6 tretieho kódexu pomoci oceliarskemu priemyslu, uplatniteľného od 1. januára 1986, jasne a jednoznačne stanovil povinnosť oznámiť Komisii pomoc, ktorá môže byť žalobcovi poskytnutá podľa ZRFG (odvolací rozsudok, už citovaný v bode 11 vyššie, bod 93).
57 Ďalej treba odmietnuť tvrdenie, ktoré chcú žalobca a Spolková republika Nemecko vyvodiť zo svedeckej výpovede, ktorú podal pán Becker, týkajúcej sa stretnutí, na ktorých sa zúčastnil v roku 1982 s členmi pracovnej skupiny „Cadieux“.
58 Po prvé, hoci toto svedectvo preukazuje, že Komisia v danom čase vedela o skutočnosti, že žalobca už využíva opatrenia prijaté na základe ZRFG, všeobecný odkaz na regionálnu pomoc, ktorý sa v ňom uvádza, naopak neumožňuje preukázať, že táto pomoc spočívala v mimoriadnych odpisoch alebo v rezervách oslobodených od dane vychádzajúcich z § 3 ZRFG takého druhu, aké viedli k prijatiu napadnutého rozhodnutia. Podľa ZRFG okrem toho mohli byť podnikom poskytnuté viaceré formy pomoci.
59 Po druhé sám žalobca uznal, že počas účtovných rokov 1981/1982, 1982/1983 a 1983/1984 neuskutočnil mimoriadne odpisy ani nevytvoril rezervy oslobodené od dane na základe ZRFG. Preto sa pomoc poskytnutá Spolkovou republikou Nemecko žalobcovi medzi obdobím, ktoré predchádzalo stretnutiam uvedeným v bode 57 vyššie a momentom, keď sa Komisia oboznámila so správou o činnosti a účtovnými závierkami žalobcu za účtovný rok 1987/1988, v každom prípade vyznačovala určitou diskontinuitou.
60 Po tretie z tejto svedeckej výpovede vyplýva, že Komisia nevzniesla námietky voči pomoci poskytnutej žalobcovi na základe ZRFG pred rokom 1982. Pritom nemožno účelne poprieť, že Komisia v tom čase nemohla predvídať sprísnenie disciplíny v oblasti štátnej pomoci podľa Zmluvy ESUO, ku ktorému došlo o tri roky neskôr prijatím tretieho kódexu pomoci oceliarskemu priemyslu. Navyše, aj keď podľa tejto svedeckej výpovede sa Komisia mohla dovolávať možnosti zmeny jej hodnotenia pomoci, ktorá bola žalobcovi následne poskytnutá na základe ZRFG, bolo tak iba vo vzťahu k novým rozhodnutiam, ktoré mali byť prijaté na základe žiadostí o poskytnutie pomoci podľa kódexu pomoci oceliarskemu priemyslu, a preto až po ukončení konaní, ktoré sa špecificky týkali kontroly štátnej pomoci, ktorú Komisii oznámila Spolková republika Nemecko.
61 Pritom pokiaľ ide o tento posledný bod, treba zdôrazniť nielen to, že Spolková republika Nemecko nedodržala povinnosť oznámiť spornú pomoc, ktorú mala na základe tretieho kódexu pomoci oceliarskemu priemyslu, ale tiež, že uplynuli takmer tri roky medzi momentom, keď tento kódex nadobudol účinnosť, a to 1. januárom 1986, a momentom, keď Komisia dostala správu o činnosti a účtovné závierky žalobcu za účtovný rok 1987/1988.
62 Z toho vyplýva, že aj keby sa preukázalo, že Komisia v roku 1982 vedela o pomoci poskytnutej v minulosti žalobcovi na základe ZRFG, táto okolnosť nemôže prispieť k preukázaniu, že zjavne nekonala a jasne porušila svoju povinnosť náležitej starostlivosti tým, že nezačala konanie o prieskume zlučiteľnosti pomoci poskytnutej žalobcovi po tom, čo na konci roka 1988 dostala správu o činnosti a účtovné závierky žalobcu za účtovný rok 1987/1988.
63 Žalobca a Spolková republika Nemecko ďalej uvádzajú, že zjavná nečinnosť a zrejmé porušenie jej povinnosti náležitej starostlivosti zo strany Komisie vyplývali z okolnosti, že Komisia dostávala od začiatku osemdesiatych rokov rôzne správy o činnosti a účtovné závierky žalobcu.
64 Bez toho, aby bolo potrebné vysloviť sa k otázke, či k týmto oznámeniam došlo, prípadne ktorým službám Komisie bolo určené, postačuje uviesť, že nebolo vôbec preukázané, že uvedené správy a účtovné závierky obsahovali viac informácií než správa o činnosti a účtovná závierka za účtovný rok 1987/1988, z ktorých by zjavne vyplývalo, že Spolková republika Nemecko poskytla žalobcovi pomoc vo forme zložitého mechanizmu zníženia základu dane prostredníctvom mimoriadnych odpisov alebo rezerv oslobodených od dane.
65 Tomuto záveru nasvedčuje okolnosť, že žalobca, ako bolo uvedené v bode 59 vyššie, nevykonal mimoriadne odpisy a nevytvoril mimoriadne rezervy na základe § 3 ZRFG v účtovných rokoch 1981/1982, 1982/1983 a 1983/1984 a že teda nemal dôvod odkázať na toto ustanovenie vo svojich správach o činnosti a účtovných závierkach týkajúcich sa tohto obdobia.
66 Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že Komisia začala sankcionovať štátnu pomoc poskytovanú prostredníctvom daňových výhod až od roku 1998, aj keby bolo považované za preukázané, je v prejednávanej veci irelevantné. Povaha určitého opatrenia ako štátnej pomoci sa totiž má posudzovať len v rámci relevantných ustanovení Zmluvy ESUO, ako aj opatrení prijatých na jej vykonanie, a nie s ohľadom na prípadnú skoršiu rozhodovaciu prax Komisie (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 30. septembra 2003, Freistaat Sachsen a i./Komisia, C‑57/00 P a C‑61/00 P, Zb. s. I‑9975, body 52 a 53, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. júna 2005, Regione autonoma della Sardegna/Komisia, T‑171/02, Zb. s. II‑2123, bod 177).
67 Z vyššie uvedeného vyplýva, že Komisia v prejednávanej veci neodkladala neobmedzene výkon svojich právomocí, čím by porušila požiadavku právnej istoty, ktorej podlieha, a že teda siedmy žalobný dôvod musí byť zamietnutý ako nedôvodný.
68 Treba preto skúmať tri žalobné dôvody, ktoré sa v podstate týkajú výpočtu výšky pomoci, ktorá má byť vrátená, a zníženia tejto pomoci.
O štvrtom žalobnom dôvode, založenom na zjavne nesprávnom posúdení vyplývajúcom z kvalifikovania určitých investícií ako investícií, ktoré patria do pôsobnosti Zmluvy ESUO
69 Žalobca vytýka Komisii, že zastávala názor, že niektoré daňové výhody, ktoré mohol žalobca využiť podľa § 3 ZRFG, patrili do pôsobnosti Zmluvy ESUO, hoci patrili pod Zmluvu o ES.
70 Tieto výhody sa týkali investícií zodpovedajúcich 1,3 % celkových investícií dotovaných na základe § 3 ZRFG a boli v prospech „samostatných ziskových centier“ žalobcu, a to pre spoločenské zariadenie (Sozialwirtschaft), čistiareň vody (Wasserwerke), zlievareň (Gießerei), ako aj pre výrobňu potrubí (Rohrwerk). Pokiaľ ide o zariadenie pre profesijné vzdelávanie (berufliche Bildung) uvedené v bode 88 napadnutého rozhodnutia, žalobca spresňuje, že investície týkajúce sa tohto zariadenia už nepovažuje za investície netýkajúce sa jeho oceliarskych činností. Kvalifikácia pomoci týkajúcej sa tohto zariadenia už teda nie je predmetom žaloby žalobcu.
71 Žalobca po prvé vytýka Komisii, že vychádzala najmä z tvrdení spoločnosti UK Steel Association, podľa ktorých boli činnosti žalobcu, na ktoré sa nevzťahuje Zmluva ESUO, zahrnuté do oblasti ESUO jeho výroby, aby sa tieto výhody zahrnuli do základu výpočtu pomoci bez toho, aby sa overila opodstatnenosť týchto tvrdení. Pritom žalobca uvádza, že tieto činnosti, na ktoré sa nevzťahuje Zmluva ESUO, sa odlišujú od činností ESUO tak fyzicky, ako aj z účtovného hľadiska. Uplatnenie § 3 ZRFG na jeho činnosti nepatriace pod Zmluvu ESUO tak malo byť posúdené iba vzhľadom na samotnú Zmluvu o ES.
72 Žalobca po druhé uvádza, že Komisia nepreukázala skutočný prevod príjmov vyplývajúcich z použitia predmetných daňových opatrení z oblastí činností nepatriacich pod Zmluvu ESUO do oblastí činností pokrytých Zmluvou ESUO. Takéto neoprávnené použitie je v prejednávanej veci v každom prípade nemožné, pretože na to, aby mohli investície, na ktoré sa vzťahovali, využívať mimoriadne odpisy stanovené v § 3 ZRFG, museli byť najprv uskutočnené a preukázané.
73 Komisia spochybňuje tieto tvrdenia.
74 Na úvod treba zamietnuť výhradu žalobcu, podľa ktorej Komisia vychádzala najmä z neoverených tvrdení spoločnosti UK Steel Association, týkajúcich sa integrácie rôznych činností žalobcu. Ako vyplýva zo znenia bodu 89 napadnutého rozhodnutia, Komisia totiž odkázala na tieto tvrdenia len kvôli úplnosti, pričom jej rozhodnutie vychádzalo aj z iných dôvodov.
75 V nadväznosti na to je vhodné pripomenúť, že podľa článkov 80 UO a 81 UO sa Zmluva ESUO vzťahuje iba na podniky vyvíjajúce výrobnú činnosť v odvetví uhlia a ocele a že v tejto súvislosti sa výrazy „uhlie“ a „oceľ“ vzťahujú iba na výrobky uvedené v prílohe I Zmluvy ESUO. Z toho vyplýva, že na podnik sa vzťahuje zákaz stanovený v článku 4 písm. c) UO iba vtedy, ak vykonáva takúto výrobnú činnosť (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora zo 17. decembra 1959, Société des fonderies de Pont‑à‑Mousson/Vysoký úrad, 14/59, Zb. s. 445, 467 a 468, a z 28. januára 2003, Nemecko/Komisia, C‑334/99, Zb. s. I‑1139, bod 78).
76 Je nesporné, že žalobca je oceliarskym podnikom, ktorý zodpovedá definícii uvedenej v článku 80 UO, keďže vykonáva výrobnú činnosť v oblasti ocele.
77 Okolnosť, že podnik vykonáva, tak ako v prejednávanej veci, výrobné činnosti v oblasti ocele, však neznamená, že všetky jeho činnosti musia byť považované za činnosti podliehajúce Zmluve ESUO (rozsudok Súdu prvého stupňa z 5. júna 2001, ESF Elbe‑Stahlwerke Feralpi/Komisia, T‑6/99, Zb. s. II‑1523, bod 60).
78 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v podnikoch vyrábajúcich výrobky patriace pod Zmluvu ESUO, ako aj výrobky patriace pod Zmluvu o ES môže byť použitie Zmluvy ESUO na pomoc určenú na podporu výrobného odvetvia nepatriaceho do pôsobnosti tejto zmluvy odôvodnené, pokiaľ existuje skutočné nebezpečenstvo neoprávneného použitia uvedenej pomoci v prospech výrobných činností zahrnutých do jej pôsobnosti. S prihliadnutím jednak na osobitosti oceliarskeho odvetvia a jednak na prísny a absolútny zákaz štátnej pomoci uvedený v článku 4 písm. c) UO by bolo v rozpore s účelom systému zavedeného Zmluvou ESUO podriadiť prieskum pomoci, ktorá by prípadne mohla byť v prospech výrobných odvetví podniku, na ktoré sa vzťahuje Zmluva ESUO, menej prísnym pravidlám Zmluvy o ES (rozsudok Nemecko/Komisia, už citovaný v bode 75 vyššie, bod 84).
79 Z toho vyplýva, že výhrade žalobcu, podľa ktorej mala Komisia preukázať skutočné neoprávnené použitie daňových výhod týkajúcich sa investícií, ktoré nepatria pod Zmluvu ESUO, v prospech jeho činností ESUO, nemožno vyhovieť, lebo nebezpečenstvo neoprávneného použitia výhod bolo v tejto súvislosti dostatočne preukázané.
80 Podľa judikatúry citovanej v bode 78 vyššie ešte treba, aby toto nebezpečenstvo bolo skutočné. Táto podmienka je splnená, najmä ak „organizácia činností žalobcu neposkytuje dostatočné záruky, ktoré by umožnili vylúčiť neoprávnené použitie pomoci na sporné investície v prospech jeho výrobných činností, na ktoré sa vzťahuje Zmluva ESUO, a teda ovplyvnenie hospodárskej súťaže na trhu, ktorý patrí pod túto zmluvu“ (rozsudok ESF Elbe-Stahlwerke Feralpi/Komisia, už citovaný v bode 77 vyššie, bod 74). Nebezpečenstvo neoprávneného použitia tak musí byť preukázané na základe závažných nepriamych dôkazov, ktoré umožňujú rozumne predpokladať, že pomoc môže byť vzhľadom na okolnosti danej veci predmetom neoprávneného použitia v prospech činností ESUO dotknutého oceliarskeho podniku.
81 V napadnutom rozhodnutí Komisia identifikovala dve skutočnosti, ktoré podľa nej umožňujú preukázať nebezpečenstvo neoprávneného použitia. Po prvé konštatovala, že mimoriadne odpisy, a teda pomoc z nich vyplývajúca, boli zohľadnené iba na „celkovej úrovni“ žalobcu, a nie na úrovni ziskových centier. Po druhé Komisia poznamenala, že nebolo preukázané, že zariadenie so spoločenským účelom slúžilo výlučne činnostiam, ktoré nepatrili pod Zmluvu ESUO.
82 Pokiaľ ide o prvú skutočnosť, Komisia tvrdí, že aj keď určité investície, ktoré majú prospech z § 3 ZRFG, mohli byť uskutočnené v rámci činností žalobcu, na ktoré sa nevzťahuje Zmluva ESUO, v rámci žalobcu však neexistuje oddelené účtovníctvo pre také činnosti a činnosti, na ktoré sa vzťahuje Zmluva ESUO. Na úrovni skupiny SAG mohli byť teda tieto podpory neoprávnene použité v prospech výrobných činností ESUO.
83 Toto posledné konštatovanie je potvrdené informáciami poskytnutými Komisii Spolkovou republikou Nemecko v oznámení z 28. marca 2000, ktoré sa týkalo „zásad systému vnútorného analytického účtovníctva spoločnosti Salzgitter“. Z tohto dokumentu totiž vyplýva, že mimoriadne odpisy nie sú účtované v „samostatných ziskových centrách“ uvedených v bode 70 vyššie. Žalobca neuviedol nijakú skutočnosť, ktorá by umožnila preukázať, že mimoriadne odpisy sa napriek týmto informáciám zúčtovali v rámci nich podľa toho, či sa týkali činností patriacich pod Zmluvu o ES, alebo pod Zmluvu ESUO.
84 Navyše treba zamietnuť tvrdenie žalobcu, podľa ktorého je nebezpečenstvo neoprávneného použitia vylúčené, pokiaľ ide o také opatrenia na podporu investovania, o aké ide v prejednávanej veci. Aj keď je totiž pravda, že výhody, ktoré z nich vyplývajú, sú spojené s určitou investíciou, prospech z mechanizmu stanoveného v § 3 ZRFG nezávisí od oblasti činnosti podniku, ktorý je jeho príjemcom. Žalobca má na základe tohto ustanovenia prospech z daňových výhod len z toho dôvodu, že má prevádzky v Zonenrandgebiet, nezávisle od odvetví činnosti, v ktorom boli dotované investície uskutočnené.
85 Z toho vyplýva, že Komisia správne konštatovala, najmä keď žalobca nemal oddelené účtovníctvo, existenciu skutočného nebezpečenstva, že pomoc poskytnutá na činnosti žalobcu nepatriace pod Zmluvu ESUO mohli byť neoprávnene použité v prospech jeho činností patriacich pod Zmluvu ESUO, a teda v tejto súvislosti nerozlišovala, keď stanovila základ výpočtu spornej pomoci.
86 Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobný dôvod vychádzajúci z nesprávneho posúdenia, ktoré spočíva v kvalifikácii určitých investícií ako investícií, na ktoré sa vzťahuje Zmluva ESUO, musí byť zamietnutý.
O piatom žalobnom dôvode, založenom na nezohľadnení skutočnosti, že niektoré investície sa týkali ochrany životného prostredia, ako aj na absencii odôvodnenia
87 Žalobca tvrdí, že v období rokov 1985/1986 až 1994/1995 uskutočnil investície týkajúce sa ochrany životného prostredia v celkovej výške 332 miliónov DEM, rozdelené na 44 projektov. Cieľom týchto rôznych investícií bola buď modernizácia starých zariadení s cieľom ich prispôsobenia novým záväzným normám, alebo modernizácia starých zariadení či nové investície umožňujúce dosiahnuť vyššiu úroveň ochrany životného prostredia bez toho, aby na to existovali záväzné normy.
88 Žalobca v prvej časti žalobného dôvodu uvádza, že Komisia pochybila, keď nepovolila daňové výhody, ktoré mu na tieto investície udelila Spolková republika Nemecko. Podľa žalobcu mala Komisia zohľadniť cieľ ochrany životného prostredia sledovaný týmito výhodami a v dôsledku toho posúdiť možnosť, že by tieto výhody boli povolené na základe kódexov pomoci oceliarskemu priemyslu. Komisia nedostatočne zohľadnila dokumenty, ktoré jej žalobca, ako aj Spolková republika Nemecko predložili a z ktorých vyplýva, že dotknuté investície mali osobitne za cieľ obmedziť dopad jeho činností na životné prostredie.
89 Žalobca ďalej v druhej časti žalobného dôvodu zdôrazňuje, že niektoré investície, ktoré uskutočnil v priebehu predmetného obdobia, zodpovedali kvalifikácii investícií na ochranu životného prostredia v zmysle § 7 písm. d) „Einkommensteuergesetz“ (zákon o dani z príjmu, ďalej len „EStG“), a že z tohto dôvodu zakladali prinajmenšom do 31. decembra 1990 nárok na mimoriadne odpisy obdobné odpisom, ktoré vyplývajú z § 3 ZRFG. Pritom je nesporné, že § 7 písm. d) EStG zavádza daňový režim so všeobecným uplatnením v Nemecku, a nielen v Zonenrandgebiet.
90 Žalobca v tejto súvislosti uvádza prvú výhradu vychádzajúcu z absencie odôvodnenia. Komisia totiž neuviedla, v čom výhody spojené s mimoriadnymi odpismi uvedenými v predchádzajúcom bode, ktoré všetky patrili tak do pôsobnosti § 3 ZRFG, ako aj do pôsobnosti § 7 písm. d) EStG, spĺňali podmienku selektívnosti. Z napadnutého rozhodnutia nevyplývajú dôvody, pre ktoré mohli byť výhody, ktoré získal žalobca až do 31. decembra 1990 na základe § 3 ZRFG na investície s cieľom obmedziť dopad svojich činností na životné prostredie, kvalifikované ako pomoc v zmysle článku 4 písm. c) ES.
91 V druhej výhrade žalobca tvrdí, že daňové výhody, ktoré získal na základe mimoriadnych odpisov, ktoré uskutočnil a ktoré až do 31. decembra 1990 zodpovedali podmienkam uplatnenia tak § 3 ZRFG, ako aj § 7 písm. d) EStG, nemôžu byť kvalifikované ako štátna pomoc, pokiaľ nie sú selektívne.
92 Nakoniec v tretej časti žalobného dôvodu žalobca vytýka Komisii, že nepreskúmala zodpovedajúcim spôsobom v časti napadnutého rozhodnutia týkajúcej sa investícií na ochranu životného prostredia, mnohé dokumenty a vysvetlenia poskytnuté Spolkovou republikou Nemecko pri správnom konaní s cieľom preukázať zlučiteľnosť pomoci získanej na tomto základe. Tento aspekt napadnutého rozhodnutia je preto rovnako nedostatočne odôvodnený.
93 Komisia sa bráni tejto kritike. Uvádza najmä, že ako to podrobne uviedla v napadnutom rozhodnutí, v nijakom prípade nemohla povoliť pomoc, ktorú žalobca údajne získal na investície týkajúce sa ochrany životného prostredia. Spolková republika Nemecko totiž poskytla predmetnú pomoc bez toho, aby overila, či bola nevyhnutná na uskutočnenie investícií na ochranu životného prostredia. Preto ani žalobca, ani nemecká vláda nemohli poskytnúť dôkaz, že tieto investície boli nevyhnutné na ochranu životného prostredia.
94 V tejto súvislosti treba poznamenať, že Súd prvého stupňa v častiach rozsudku Salzgitter/Komisia, už citovaného v bode 7 vyššie, ktoré neboli zrušené Súdnym dvorom, zastával vo všeobecnosti názor, že Komisia právom určila, že daňové opatrenia § 3 ZRFG v prospech žalobcu predstavujú štátnu pomoc nezlučiteľnú s trhom Spoločenstva.
95 Súd prvého stupňa došiel k tomuto záveru v rámci analýzy prvého, druhého a tretieho žalobného dôvodu, týkajúcich sa najmä samotnej kvalifikácie výhod získaných na základe § 3 ZRFG ako štátnej pomoci, ako aj pochybenia, ktorého sa v každom prípade Komisia dopustila tým, že nevyhlásila na základe článku 95 UO všetku spornú pomoc za zlučiteľnú so Zmluvou ESUO.
96 Keďže však Súd prvého stupňa doposiaľ nemal možnosť rozhodnúť o výhrade vychádzajúcej z nedostatočného zohľadnenia okolnosti, že niektoré investície žalobcu sa týkali ochrany životného prostredia, treba zastávať názor, že časť jeho úvah uvedených v predchádzajúcom bode nie je na ujmu dôsledkom, ktoré treba vyvodiť z prvých dvoch častí tohto žalobného dôvodu. To platí, vzhľadom na ich zvláštnosti, najmä pre prvú výhradu druhej časti žalobného dôvodu, vychádzajúcu z chýbajúceho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o selektívnosť výhod pokrytých tak režimom stanoveným v článku 3 ZRFG, ako aj režimom stanoveným v článku 7 písm. d) EStG.
97 Naopak, tretia časť žalobného dôvodu, vychádzajúca všeobecnejšie z nedostatočného odôvodnenia časti napadnutého rozhodnutia venovanej investíciám na ochranu životného prostredia, sa v zásade prekrýva s jednou z výhrad uplatnených na podporu ôsmeho žalobného dôvodu. Keďže Súd prvého stupňa zamietol túto výhradu v plnom rozsahu v bode 184 napadnutého rozsudku a Súdny dvor potvrdil tento aspekt odôvodnenia Súdu prvého stupňa vo svojom odvolacom rozsudku, už citovanom v bode 11 vyššie, musí byť tretia časť piateho žalobného dôvodu zamietnutá.
O prvej časti žalobného dôvodu, vychádzajúcej z nepovolenia pomoci na ochranu životného prostredia
98 Pokiaľ ide o prvú časť žalobného dôvodu, treba na úvod spresniť, že aj keď ochrana životného prostredia predstavuje jeden z podstatných cieľov Únie, potreba zohľadniť tento cieľ neodôvodňuje vylúčenie selektívnych opatrení z pôsobnosti článku 4 písm. c) UO (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 13. februára 2003, Španielsko/Komisia, C‑409/00, Zb. s. I‑1487, bod 54).
99 Na určenie, či štátne opatrenie patrí pod kvalifikáciu štátnej pomoci, nie je rozhodujúci jeho cieľ, ale jeho účinky (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 26. septembra 1996, Francúzsko/Komisia, C‑241/94, Zb. s. I‑4551, bod 20, a zo 17. júna 1999, Belgicko/Komisia, C‑75/97, Zb. s. I‑3671, bod 25; rozsudok Súdu prvého stupňa z 28. novembra 2008, Hôtel Cipriani a i./Komisia, T‑254/00, T‑270/00 a T‑277/00, Zb. s. II‑3269, bod 195). Cieľ ochrany životného prostredia sledovaný štátnymi zásahmi sám osebe nestačí na to, aby tieto zásahy neboli kvalifikované ako „pomoc“ (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 22. decembra 2008, British Aggregates/Komisia, C‑487/06 P, Zb. s. I‑10505, bod 84 a tam citovaná judikatúra).
100 Táto analýza však nie je na ujmu analýze podmienok, za akých možno pokladať v oblasti pôsobnosti Zmluvy ESUO pomoc poskytnutú v oceliarskom priemysle, ktorú financuje štát, územné samosprávne celky alebo je financovaná prostredníctvom štátnych zdrojov, za zlučiteľnú s riadnym fungovaním spoločného trhu za uplatnenia kódexov pomoci oceliarskemu priemyslu (rozsudky Súdu prvého stupňa z 19. septembra 2006, Lucchini/Komisia, T‑166/01, Zb. s. II‑2875, a z 25. septembra 1997, UK Steel Association/Komisia, T‑150/95, Zb. s. II‑1433).
101 Ďalej treba pripomenúť, že Súd prvého stupňa v časti rozsudku Salzgitter/Komisia, už citovaného v bode 7 vyššie, ktorú Súdny dvor nezrušil, zamietol žalobný dôvod vychádzajúci z nepovolenia spornej pomoci na základe článku 95 UO.
102 Preskúmanie tejto výhrady sa teda týka iba otázky, či pomoc týkajúca sa investícií uvedených v bode 87 vyššie mohla byť povolená na základe jedného z kódexov pomoci oceliarskemu priemyslu.
103 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že na rozdiel od ustanovení Zmluvy o ES týkajúcich sa štátnej pomoci, ktoré trvalo oprávňujú Komisiu rozhodovať o jej zlučiteľnosti, kódexy pomoci oceliarskemu priemyslu priznávajú Komisii túto právomoc iba na obmedzený čas (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, C‑74/00 P a C‑75/00 P, Zb. s. I‑7869, bod 115, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 31. marca 1998, Preussag Stahl/Komisia, T‑129/96, Zb. s. II‑609, bod 43).
104 Pokiaľ teda pomoc Komisii nie je oznámená počas obdobia stanoveného na tento účel kódexom, Komisia sa už nemôže vyjadriť k zlučiteľnosti tejto pomoci vzhľadom na uvedený kódex (pozri rozsudok Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, už citovaný v bode 103 vyššie, bod 116 a tam citovanú judikatúru; rozsudok Súdu prvého stupňa zo 16. decembra 1999, Acciaierie di Bolzano/Komisia, T‑158/96, Zb. s. II‑3927, body 61 a 62). Preto po uplynutí doby uplatňovania kódexu Komisia už nemôže povoliť na základe stanovených výnimiek pomoc oceliarskemu priemyslu, ktorá nebola oznámená v rámci tohto kódexu (pozri rozsudok Acciaierie di Bolzano/Komisia, už citovaný v bode 103 vyššie, bod 62 a tam citovanú judikatúru).
105 Zo zásady právnej istoty vyplýva, že zlučiteľnosť pomoci so spoločným trhom sa v kontexte kódexov pomoci oceliarskemu priemyslu môže posudzovať iba vo vzťahu k pravidlám účinným v deň, keď je pomoc skutočne vyplatená. V tejto súvislosti musia byť hmotnoprávne pravidlá Spoločenstva vykladané ako pravidlá vzťahujúce sa na situácie vzniknuté pred nadobudnutím ich účinnosti iba vtedy, ak z ich znenia, účelu alebo štruktúry jasne vyplýva, že im má byť takýto účinok priznaný (pozri najmä rozsudky Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, už citovaný v bode 103 vyššie, body 117 až 119 a tam citovanú judikatúru).
106 V prejednávanej veci je nesporné, že Spolková republika Nemecko neoznámila pomoc Komisii v rozpore s povinnosťou, ktorú mala od nadobudnutia účinnosti tretieho kódexu pomoci oceliarskemu priemyslu. Navyše kódexy pomoci oceliarskemu priemyslu uplatniteľné v čase, keď bola táto pomoc vyplatená, už neboli v čase prijatia napadnutého rozhodnutia platné. Z toho vyplýva, že Komisia v bode 137 napadnutého rozhodnutia správne uviedla, že k tomuto dátumu už nemohla povoliť spornú pomoc na základe kódexov pomoci oceliarskemu priemyslu, ktorých platnosť uplynula.
107 V súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 105 vyššie však treba posúdiť, či takéto povolenie mohlo vychádzať zo šiesteho kódexu pomoci oceliarskemu priemyslu, platného v čase prijatia napadnutého rozhodnutia. Tento kódex totiž vo svojom článku 3 stanovuje možnosť, aby pomoc na ochranu životného prostredia mohla byť považovaná za zlučiteľnú so spoločným trhom za podmienky, že dodržuje pravidlá stanovené v usmerneniach Spoločenstva k štátnej pomoci na ochranu životného prostredia, uvedených v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev z 10. marca 1994 (Ú. v. ES C 72, s. 3), v súlade s kritériami uplatnenia na oblasť oceliarstva ESUO definovanú v prílohe uvedeného kódexu.
108 Retroaktívne uplatnenie šiesteho kódexu pomoci oceliarskemu priemyslu je však na základe tej istej judikatúry možné len vtedy, pokiaľ taký účinok jasne vyplýva z jeho znenia, účelu alebo štruktúry.
109 Žiadne ustanovenie uvedeného kódexu nestanovuje, že by mohol byť retroaktívne použitý. Navyše zo štruktúry a z cieľov neskorších kódexov pomoci vyplýva, že každý z nich stanovuje pravidlá na prispôsobenie oceliarskeho priemyslu cieľom uvedeným v článkoch 2 UO, 3 UO a 4 UO v závislosti od potrieb existujúcich v danom období. Preto použitie pravidiel prijatých v určitom období a v závislosti od situácie v tomto období na pomoc vyplatenú v priebehu predchádzajúceho obdobia nezodpovedá ani štruktúre, ani cieľom tohto druhu právnej úpravy (pozri v tomto zmysle rozsudok Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, už citovaný v bode 103 vyššie, bod 120).
110 Z toho vyplýva, že Komisia v čase, keď prijala napadnuté rozhodnutie, nemohla povoliť pomoc vyplatenú Spolkovou republikou Nemecko žalobcovi za obdobie účtovných rokov v období medzi rokmi 1985/1986 a 1994/1995 ani na základe neskôr platných kódexov pomoci oceliarskemu priemyslu platných postupne v priebehu týchto účtovných rokov, ani na základe šiesteho kódexu pomoci oceliarskemu priemyslu.
111 Prvá časť žalobného dôvodu preto musí byť zamietnutá ako nedôvodná.
O druhej časti žalobného dôvodu, založenej tak na absencii selektívnosti daňových výhod získaných žalobcom na investície na ochranu životného prostredia, ktoré do 31. decembra 1990 patrili do pôsobnosti § 3 ZRFG i § 7 písm. d) EStG, ako aj na absencii odôvodnenia
– O prvej výhrade, založenej na absencii odôvodnenia
112 Pokiaľ ide o prvú výhradu, na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry týkajúcej sa článku 253 ES, ktorú možno prebrať na článok 15 UO, musí byť odôvodnenie vyžadované týmto ustanovením prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, aby sa dotknutým osobám umožnilo pochopiť dôvody prijatia opatrenia a príslušnému súdu preskúmať toto opatrenie. Požiadavka odôvodnenia musí byť posudzovaná v závislosti od okolností prípadu, najmä v závislosti od obsahu aktu, povahy uvádzaných dôvodov a záujmu, ktorý na jeho objasnení môžu mať osoby, ktorým je akt určený, alebo iné osoby, ktorých sa akt priamo a osobne týka (rozsudok Súdneho dvora z 15. júla 2004, Španielsko/Komisia, C‑501/00, Zb. s. I‑6717, bod 73).
113 Nevyžaduje sa, aby boli v odôvodnení presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 253 ES, sa má posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale tiež s ohľadom na jeho kontext, ako aj všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť (rozsudok z 15. júla 2004, Španielsko/Komisia, už citovaný v bode 112 vyššie, bod 73; pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 29. februára 1996, Belgicko/Komisia, C‑56/93, Zb. s. I‑723, bod 86, a z 15. mája 1997, Siemens/Komisia, C‑278/95 P, Zb. s. I‑2507, bod 17).
114 Okrem toho, hoci Komisia v odôvodnení rozhodnutí, ktoré musí prijať na zabezpečenie uplatňovania pravidiel hospodárskej súťaže, nie je povinná vyjadriť sa k všetkým skutkovým a právnym okolnostiam, ani k úvahám, ktoré ju viedli k prijatiu takéhoto rozhodnutia, skutočnosťou zostáva, že v zmysle článku 15 UO je povinná uviesť aspoň skutočnosti a úvahy, ktoré majú základnú dôležitosť v štruktúre jej rozhodnutia, umožňujúce súdu Únie a dotknutým osobám oboznámiť sa s podmienkami, za ktorých Komisia uplatnila Zmluvu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. septembra 1998, European Night Services a i./Komisia, T‑374/94, T‑375/94, T‑384/94 a T‑388/94, Zb. s. II‑3141, bod 95 a tam citovanú judikatúru).
115 Keď sa povinnosť odôvodnenia uplatní na posúdenie opatrenia pomoci, vyžaduje, aby sa uviedli dôvody, pre ktoré Komisia usúdila, že dotknuté opatrenie patrí do pôsobnosti článku 4 písm. c) UO (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 30. apríla 2009, Komisia/Taliansko a Wam, C‑494/06 P, Zb. s. I‑3639, bod 49; rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. apríla 1998, Vlaams Gewest/Komisia, T‑214/95, Zb. s. II‑717, bod 64, a Cityflyer Express/Komisia, T‑16/96, Zb. s. II‑757, bod 66).
116 Podľa ustálenej judikatúry pojem pomoc treba definovať výlučne vzhľadom na účinky štátneho zásahu (rozsudky z 29. februára 1996, Belgicko/Komisia, už citovaný v bode 113 vyššie, bod 79, a British Aggregates/Komisia, už citovaný v bode 99 vyššie, bod 85; rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. septembra 2000, CETM/Komisia, T‑55/99, Zb. s. II‑3207, bod 53). Štátna pomoc v zmysle práva Únie tak predpokladá, že v danom právnom režime je štátne opatrenie spôsobilé zvýhodniť určité podniky alebo určitú výrobu oproti iným, ktoré sa vzhľadom na cieľ sledovaný týmto režimom nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 8. novembra 2001, Adria‑Wien Pipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke, C‑143/99, Zb. s. I‑8365, bod 41; z 29. apríla 2004, GIL Insurance a i., C‑308/01, Zb. s. I‑4777, bod 68, a z 3. marca 2005, Heiser, C‑172/03, Zb. s. I‑1627, bod 40).
117 Okrem toho treba pripomenúť, že zvláštnosť alebo selektívnosť štátneho opatrenia predstavuje jednu z vlastností pojmu štátna pomoc rovnako v oblasti uplatnenia Zmluvy ESUO (rozsudok Súdneho dvora z 1. decembra 1998, Ecotrade, C‑200/97, Zb. s. I‑7907, bod 34), a to napriek skutočnosti, že toto kritérium nie je výslovne uvedené v článku 4 písm. c) UO. Z tejto zásady najmä vyplýva, že Komisia nemôže uložiť podniku, ktorý je príjemcom pomoci, sankciu nestanovenú právom Únie tým, že bude vyžadovať vrátenie vyššej sumy, než je suma pomoci, ktorú podnik skutočne získal, a to aj keď je vrátenie požadované až dlho po udelení spornej pomoci (rozsudok zo 17. júna 1999, Belgicko/Komisia, už citovaný v bode 99 vyššie, bod 65, a rozsudok CETM/Komisia, už citovaný v bode 116 vyššie, bod 164).
118 V prejednávanej veci je nesporné, že § 7 písm. d) EStG zaviedol prinajmenšom do 31. decembra 1990 režim umožňujúci nemeckým podnikom vykonávať mimoriadne odpisy z investícií uskutočnených na ochranu životného prostredia, ktorý bol uplatniteľný na celom území Nemecka, a teda aj v Zonenrandgebiet. Tieto daňové výhody, podobné, pokiaľ ide o ich formu a finančné dôsledky, mimoriadnym odpisom uskutočneným na základe § 3 ZRFG, však nemohli byť kumulované s touto pomocou na danú investíciu.
119 V tejto súvislosti treba, samozrejme, konštatovať, že Spolková republika Nemecko v liste zaslanom Komisii 10. mája 1999 v rámci konania začatého Komisiou týkajúceho sa pomoci vyplatenej žalobcovi na základe § 3 ZRFG uviedla hlavné charakteristiky režimu daňových výhod pre investície na ochranu životného prostredia patriace pod § 7 písm. d) EStG. Spresnila, že tento režim umožňoval mimoriadne odpisy porovnateľné s odpismi stanovenými § 3 ZRFG, a uviedla, že tento režim patril pod všeobecné daňové právo, a teda ho mohol využiť každý podnik v Nemecku, ktorý vykonával investície zodpovedajúce podmienkam stanoveným v § 7 písm. d) EStG. Spolková republika Nemecko rovnako spresnila, že takéto daňové výhody predstavovali alternatívu k daňovým výhodám vyplývajúcim z § 3 ZRFG a že hranica pre mimoriadne odpisy bola v oboch prípadoch stanovená na 50 %. V tom istom liste Spolková republika Nemecko nakoniec uviedla, že celý rad investícií uskutočnených žalobcom počas sporného obdobia, ktorých povaha a výška boli spresnené v prílohe 2 tohto listu, zodpovedala podmienkam použitia režimu zavedeného § 7 písm. d) EStG. Obsah tejto časti listu z 10. mája 1999 bol znovu uvedený v prílohe listu zaslaného Spolkovou republikou Nemecko Komisii 17. januára 2000.
120 V liste zaslanom Komisii 14. októbra 1999 Spolková republika Nemecko navyše uviedla určité dodatočné spresnenia týkajúce sa investícií uskutočnených žalobcom, ktoré smerovali k zníženiu dopadu jeho činností na životné prostredie, pričom išlo najmä o ich technické vlastnosti, príspevok na ochranu životného prostredia, ako aj zvláštny podiel, ktorý ochrana životného prostredia predstavovala na celkovej sume každej z týchto investícií.
121 Ako však správne poznamenáva Komisia, Spolková republika Nemecko v priebehu správneho konania neuviedla, že koexistencia režimu zavedeného § 3 ZRFG a režimu zavedeného § 7 písm. d) EStG mohla odstrániť selektívnosť časti sporných výhod získaných žalobcom. Okrem toho zo spisu nevyplýva a ani sa neuvádzalo, že žalobca uviedol takéto tvrdenie pri príležitosti kontaktov, ktoré mal s Komisiou v priebehu správneho konania. Vzhľadom na tento kontext a v súlade so zásadami pripomenutými v bode 113 vyššie treba teda konštatovať, že Komisia nebola povinná osobitne odôvodniť napadnuté rozhodnutie, pokiaľ ide o otázku selektívnosti vznesenú žalobcom v rámci tejto žaloby.
122 Preto musí byť táto výhrada zamietnutá, a to bez toho, aby bolo potrebné posúdiť, či takéto odôvodnenie vyplýva z vysvetlení poskytnutých Komisiou v bode 134 a nasl. napadnutého rozhodnutia.
– O druhej výhrade, založenej na absencii selektívnosti časti sporných výhod
123 Pokiaľ ide v nadväznosti na to o druhú výhradu, vychádzajúcu z omylu, ktorého sa dopustila Komisia tým, že zahrnula do základu výpočtu spornej pomoci daňové výhody, ktoré žalobca požíval na investície smerujúce k zníženiu dopadu jeho činností na životné prostredie a ktoré až do 31. decembra 1990 patrili do pôsobnosti tak § 3 ZRFG, ako aj § 7 písm. d) EStG, keďže tieto výhody nie sú selektívne, táto výhrada nemôže obstáť.
124 Po prvé treba zdôrazniť, že v prejednávanej veci nebolo konkrétne preukázané, že určité investície vykonané žalobcom na základe § 3 ZRFG až do 31. decembra 1990 mohli využívať režim mimoriadnych odpisov zavedený § 7 písm. d) EStG.
125 Po druhé prospech z daňových výhod stanovených § 3 ZRFG podliehal iba zemepisnej podmienke, a to umiestneniu priemyselnej prevádzky v Zonenrandgebiet. Zo znenia tohto ustanovenia nevyplýva, že mimoriadne odpisy a rezervy oslobodené od dane boli podmienené uskutočnením investícií na ochranu životného prostredia.
126 Po tretie, pretože rozsudkami Súdu prvého stupňa a Súdneho dvora vyhlásenými v prejednávanej veci bolo potvrdené, že tento režim viedol k získaniu štátnej pomoci v prospech žalobcu, nemôže byť táto pomoc zároveň považovaná za všeobecné opatrenia, ktoré nepatria pod zákaz formulovaný v článku 4 písm. c) UO, keďže mali za cieľ ochranu životného prostredia. Ako totiž vyplýva z judikatúry citovanej v bode 99 vyššie, na účely určenia, či vnútroštátne opatrenie patrí pod kvalifikáciu štátnej pomoci, nemá význam jeho cieľ, ale jeho účinky. Pritom v prejednávanej veci treba konštatovať, že § 3 ZRFG umožnil žalobcovi získať daňové výhody nezávisle od cieľa ochrany životného prostredia, ktorý prípadne sledujú investície využívajúce mimoriadne odpisy.
127 Odkazy na § 7 písm. d) EStG uvedené v určitých ročných účtovných závierkach žalobcu, ktoré naznačujú, že žalobca mohol na tomto základe vytvoriť mimoriadne rezervy, nemôžu tento záver spochybniť, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že výhody získané na tomto základe nemohli byť kumulované s výhodami získanými žalobcom na základe § 3 ZRFG, a teda nevyhnutne sa od nich odlišovali. Prieskum ročných účtovných závierok skôr naznačuje, že žalobca uplatnil na rôzne investície rôzne sumy podľa rôznych podmienok a v rôznych súvahách, a to tak § 3 ZRFG, ako aj § 7 písm. d) EStG.
128 Nakoniec po štvrté v rozpore s tým, čo uvádza žalobca, § 3 ZRFG nemôže byť prirovnávaný ani k § 7 písm. d) EStG. Ako totiž pripúšťa sám žalobca, mimoriadne odpisy stanovené v § 7 písm. d) EStG boli až do 31. decembra 1990 uplatniteľné na každý podnik, ktorý v Nemecku vykonal investície na ochranu životného prostredia za podmienok stanovených týmto článkom. Pritom, ako to žalobca tiež pripúšťa, toto ustanovenie na rozdiel od § 3 ZRFG nepodliehalo podmienke, aby sa investícia uskutočnila na zemepisne určenom území Nemecka. Naopak, podmienky na zvolenie opatrení § 3 ZRFG neboli nijako spojené s cieľom ochrany životného prostredia alebo s ekologickým cieľom dotovaných investícií, ale iba s ich umiestnením do jednej alebo viacerých prevádzok nachádzajúcich sa v Zonenrandgebiet. Pritom skutočnosť, že žalobca mohol mať prípadne prospech z výhod stanovených v § 7 písm. d) EStG, pokiaľ by nevyužíval režim zavedený § 3 ZRFG, ako tvrdila Spolková republika Nemecko v priebehu správneho konania, neznamená, že výhody získané žalobcom na základe článku 3 ZRFG nepredstavovali štátnu pomoc a že podmienky na poskytnutie pomoci na tomto základe sa nelíšili od podmienok článku 7 písm. d) EStG.
129 Preto, ako aj vzhľadom na závery uvedené v bodoch 111 a 122 vyššie, tento žalobný dôvod musí byť zamietnutý ako nedôvodný.
O šiestom žalobnom dôvode, založenom na údajnom nesprávnom posúdení týkajúcom sa definovania rozhodujúcej aktualizačnej sadzby, nedostatku jasnosti, pokiaľ ide o zohľadnenie sadzby zdanenia príjmov a absencii odôvodnenia
130 Na úvod treba poznamenať, že Komisia v prejednávanej veci pripúšťa, že nemohla stanoviť hrubú sumu udelenej pomoci. Na stanovenie intenzity predmetnej pomoci však stanovila tri zložky výpočtu umožňujúce určiť čistú sumu pomoci na investície, ktorá musí byť vrátená (ďalej len „čistý subvenčný ekvivalent“). Podľa bodov 93 až 104 napadnutého rozhodnutia sú týmito tromi zložkami sadzba zdanenia, aktualizačná sadzba (alebo referenčná sadzba) a povaha uskutočnených investícií.
131 Týmto žalobným dôvodom žalobca po prvé spochybňuje aktualizačnú sadzbu použitú Komisiou. Po druhé zastáva názor, že rozhodnutie je nejasné, pokiaľ ide o opatrenie, podľa ktorého musí byť na výpočet čistého subvenčného ekvivalentu zohľadnená sadzba dane zo zisku.
O prvej časti žalobného dôvodu, založenej na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o určenie rozhodujúcej aktualizačnej sadzby, Komisiou
132 Z bodu 97 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že aktualizačná sadzba na výpočet čistého subvenčného ekvivalentu je „regionálna referenčná sadzba platná v čase udelenia pomoci“. V rozsahu, v akom bola platba pomoci časovo rozvrhnutá, Komisia použila na každý rok v období rokov 1986 až 1995 rôznu sadzbu, uplatniteľnú v Nemecku, a to s odkazom na systém výpočtu čistého subvenčného ekvivalentu stanoveného pre pomoc na investície v rámci Usmernenia o národnej regionálnej pomoci z 10. marca 1998 (Ú. v. ES C 74, s. 9; Mim. vyd. 08/001, s. 226).
133 Žalobca uvádza, že táto metóda výpočtu nezohľadňuje jeho individuálnu situáciu a vedie k tomu, že sa od neho požaduje vyššia suma než pomoc, ktorú skutočne využil podľa § 3 ZRFG. Žalobca zastáva názor, že referenčná sadzba mala byť stanovená odkazom na úrokovú sadzbu, ktorú počas účtovných rokov 1985/86 až 1997/98 získal z investovania prebytkov hotovosti, ktoré vyplývali z mimoriadnych odpisov, teda priemerne 5,99 % počas všetkých uvedených účtovných rokov.
134 Žalobca vytýka Komisii aj to, že nezohľadnila sadzby uplatniteľné po účtovnom roku 1994/1995, zatiaľ čo na výpočet sadzieb bolo potrebné zohľadniť obdobie od momentu, ku ktorému bolo vykonané právo na využívanie mimoriadnych odpisov až do momentu stanovenia sumy, ktorú treba vrátiť.
135 Hoci nepopiera, že referenčné sadzby uplatniteľné na každý rok v období od roku 1986 až do roku 1995 boli stanovené nezávisle od individuálnej situácie žalobcu, Komisia zároveň zastáva názor, že „referenčné sadzby sa v tomto prípade približujú najlepšiemu možnému odhadu finančných výhod, ktoré vyplývajú z vyplatenia predmetnej pomoci príjemcovi“ (bod 158 napadnutého rozhodnutia).
136 Ide preto o určenie, či Komisia po prvé správne použila ako aktualizačnú sadzbu referenčné sadzby použité na výpočet čistého subvenčného ekvivalentu v rámci regionálnej pomoci v Nemecku, a po druhé, že v rámci toho nezohľadnila referenčné sadzby uplatniteľné v rokoch 1996 až 1998.
– O prvej výhrade, založenej na stanovení aktualizačnej sadzby odkazom na sadzby uplatnené na výpočet čistého subvenčného ekvivalentu v rámci regionálnej pomoci
137 Na úvod treba pripomenúť, že vymáhanie protiprávne poskytnutej štátnej pomoci má za cieľ obnoviť pôvodný stav pred jej poskytnutím a v zásade nemôže byť považované za neprimerané opatrenie vzhľadom na ciele článku 4 písm. c) UO (pozri rozsudok Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, už citovaný v bode 103 vyššie, bod 157 a tam citovanú judikatúru).
138 Toto vymáhanie sa však musí obmedziť iba na vyrovnanie finančných výhod vyplývajúcich zo sprístupnenia pomoci príjemcovi a musí im byť primerané (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júna 1995, Siemens/Komisia, T‑459/93, Zb. s. II‑1675, bod 99).
139 Za predpokladu, že poskytnutá pomoc má formu odkladu dane o niekoľko rokov, a teda bezplatného finančného preddavku alebo pôžičky s nulovou úrokovou sadzbou, treba na účely priblíženia obnovy pôvodného stavu nariadiť vrátenie všetkých úrokov, ktoré by príjemca musel zaplatiť v sadzbe používanej na trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok Cityflyer Express/Komisia, už citovaný v bode 115 vyššie, bod 56).
140 Komisia disponuje na účel nariadenia obnovy pôvodného stavu právomocou určiť úrokovú sadzbu umožňujúcu dosiahnuť takúto obnovu (rozsudok Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, už citovaný v bode 103 vyššie, bod 161). Súdu Únie teda v rámci kontroly legality výkonu takej právomoci neprislúcha, aby nahradil posúdenie Komisie v tejto oblasti svojím posúdením, ale aby preskúmal, či posúdenie Komisie neobsahuje zjavne nesprávne posúdenie alebo zneužitie právomoci (rozsudok Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia, už citovaný v bode 103 vyššie, bod 161; pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 12. decembra 2002, Francúzsko/Komisia, C‑456/00, Zb. s. I‑11949, bod 41 a tam citovanú judikatúru, a rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1996, AIUFFASS a AKT/Komisia, T‑380/94, Zb. s. II‑2169, bod 56, a z 15. septembra 1998, BFM a EFIM/Komisia, T‑126/96 a T‑127/96, Zb. s. II‑3437, bod 81).
141 Pokiaľ ide o určenie uplatniteľných sadzieb, treba pripomenúť, že referenčné sadzby majú predstavovať priemernú úroveň úrokových sadzieb platných v každom z členských štátov. Referenčné sadzby teda predstavujú platný údaj o trhových sadzbách pôžičiek určených na priemyselné investície (rozsudok Súdneho dvora z 13. júla 1988, Francúzsko/Komisia, 102/87, Zb. s. 4067, bod 25).
142 V tejto súvislosti už bolo rozhodnuté, že z dôvodov právnej istoty a rovnosti zaobchádzania Komisia vo všeobecnosti môže zastávať názor, že je legitímne použiť referenčnú sadzbu platnú počas určitého obdobia na všetky pôžičky poskytnuté počas tohto obdobia (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 29. apríla 2004, Grécko/Komisia, C‑278/00, Zb. s. I‑3997, bod 62).
143 Navyše pre Komisiu je legitímne, aby si ako referenčnú úrokovú sadzbu zvolila sadzbu stanovenú na účely hodnotenia schém regionálnej pomoci, ktorá sa pravidelne uverejňuje v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev, pretože táto sadzba, ktorá je výhodná, uplatňovaná na podniky s dobrou finančnou kondíciou, by sa v prípade, že by došlo k oznámeniu spornej schémy, použila na určenie existencie prvkov pomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. júna 2009, Taliansko/Komisia, T‑222/04, Zb. s. II‑1877, bod 70).
144 Rozhodnúť o prvej výhrade treba s prihliadnutím na tieto zásady.
145 Vychádzajúc najmä z konštatovania, že určenie skutočných výhod, ktoré získal žalobca prostredníctvom investovania prípadných prebytkov hotovosti, by v prejednávanej veci bolo veľmi zložité a v každom prípade by viedlo k narušeniu rovnováhy medzi podnikmi v závislosti od ich finančnej politiky, sa Komisia v napadnutom rozhodnutí domnievala, že je vhodné použiť ako aktualizačnú sadzbu referenčné sadzby použité v rámci regionálnej pomoci, ktoré boli platné v čase poskytnutia spornej pomoci, teda v rokoch 1986 až 1995.
146 Žalobca podporovaný v tomto bode Spolkovou republikou Nemecko, naproti tomu zastáva názor, že tieto jednotné sadzby, spresnené v bode 97 napadnutého rozhodnutia, sú vyššie než sadzby, ktoré mohla využívať vďaka investovaniu finančných výhod vyplývajúcich z mimoriadnych odpisov a rezerv oslobodených od dane uskutočnených na základe článku 3 ZRFG. Aktualizačná sadzba teda mala byť stanovená iba odkazom na úrokovú sadzbu poskytovateľov pôžičiek počas tohto obdobia.
147 V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca využíval vďaka mimoriadnym odpisom a rezervám oslobodeným od dane stanoveným v § 3 ZRFG odklad dane, ktorý, ako správne uviedla Komisia v bode 61 napadnutého rozhodnutia, treba posúdiť ako úver s nulovým úrokom vo výške odloženej dane a na dobu trvania odkladu. Aj keď teda podnik musel na konci obdobia odpisovania investícií zaplatiť sumu odloženej dane, nemusel platiť úrok zo súm, ktoré mal počas tohto obdobia odkladu k dispozícii.
148 Preto vzhľadom na zásadu pripomenutú v bode 139 vyššie treba konštatovať, že skutočná výhoda, z ktorej mal žalobca prospech, zodpovedá sume úrokov, ktorú by musel zaplatiť v trhovej sadzbe, pokiaľ by si musel požičať kapitál zodpovedajúci výške odloženej dane.
149 Okrem toho z judikatúry pripomenutej v bodoch 141 až 143 vyššie vyplýva, že Komisia mohla za týchto okolností použiť ako aktualizačnú sadzbu referenčné sadzby stanovené na hodnotenie režimov regionálnej pomoci.
150 Ako zdôrazňuje Komisia, osobitne použitie na sumy odloženej dane úrokových sadzieb poskytovateľov pôžičiek, v zásade nižších než úrokové sadzby dlžníkov, by v prejednávanej veci viedlo k paradoxnej situácii, v ktorej by žalobcom bola získaná výhoda na úrovni výpočtu intenzity pomoci práve vďaka finančným výhodám, ktoré mu boli protiprávne poskytnuté nemeckými orgánmi. Takáto voľba by viedla k použitiu metódy na výpočet intenzity pomoci, ktorá by sa potenciálne odlišovala nielen podľa toho, či bude mať predmetná pomoc formu odkladu dane alebo zvýhodneného úveru, alebo dokonca úveru s nulovou sadzbou na účely uskutočnenia investície, ale rovnako pokiaľ ide o odklad dane, podľa toho, či podnik, ktorý z neho má prospech, by bez tejto pomoci musel, resp. nemusel dojednať úver s cieľom uskutočniť predmetnú investíciu.
151 Z toho vyplýva, že žalobca a Spolková republika Nemecko neboli schopní preukázať ani nesprávne právne posúdenie, ani zjavne nesprávne posúdenie Komisie pri stanovení aktualizačnej sadzby uplatniteľnej na odklad dane, z ktorého mal žalobca prospech.
152 Prvú výhradu treba teda zamietnuť ako nedôvodnú.
– O druhej výhrade, založenej na potrebe zohľadniť aktualizačnú sadzbu uplatniteľnú v období medzi účtovnými rokmi 1995/1996 a 1997/1998
153 Žalobca zastáva názor, že Komisia mala vo svojich výpočtoch pomoci získanej na základe § 3 ZRFG zohľadniť nielen referenčné sadzby použiteľné na účtovné roky 1985/1986 až 1994/1995, ale aj referenčné sadzby na účtovné roky 1995/1996 až 1997/1998. Žalobca uvádza, že kvantifikácia pomoci musí zahŕňať obdobie od momentu výkonu práva na mimoriadne odpisy až do momentu stanovenia sumy, ktorá sa má vrátiť.
154 Komisia odmietla zohľadniť referenčné sadzby, ktoré platili v Nemecku v priebehu týchto rokov, z dôvodu, že predmetné opatrenia sa týkali rokov 1986 1995, a že teda treba obmedziť analýzu na toto obdobie.
155 V tejto súvislosti treba na úvod poznamenať, že z formulácie žaloby vyplýva, že táto výhrada sa musí chápať v tom zmysle, že sa týka iba referenčných sadzieb použiteľných na výpočet pomoci vo forme dotácií na mimoriadne odpisy žalobcu uskutočnených na základe § 3 ZRFG, a nie mimoriadnych rezerv vytvorených na tomto základe.
156 Navyše z analýzy prvej výhrady v bodoch 137 až 152 vyššie vyplýva, že Komisia sa nedopustila v bode 97 napadnutého rozhodnutia pochybenia tým, že stanovila aktualizačnú sadzbu odkazom na sadzby použité na výpočet čistého subvenčného ekvivalentu v rámci regionálnej pomoci v Nemecku.
157 V nadväznosti na to treba poznamenať, že Komisia v bode 92 napadnutého rozhodnutia spresnila, že toto rozhodnutie sa týka súm mimoriadnych odpisov a rezerv oslobodených od dane vykonaných a vytvorených žalobcom v rokoch 1986 až 1995, v rozpore so zákazom stanoveným v článku 4 písm. c) UO. Tabuľka uvedená v tom istom bode rozhodnutia uvádza, že suma 484 miliónov DEM bola stanovená, pokiaľ ide o mimoriadne odpisy, a suma 367 miliónov DEM bola stanovená, pokiaľ ide o rezervy oslobodené od dane, pričom tieto sumy majú slúžiť za základ výpočtu celkovej pomoci, ktorú skutočne využíval žalobca. Tieto sumy okrem toho zodpovedajú sumám uvedeným v článku 1 výroku napadnutého rozhodnutia.
158 Tvrdenia žalobcu smerujú v zásade ku kritike skutočnosti, že Komisia pri výpočte pomoci, ktorá sa má vrátiť, nepoužila aktualizačné sadzby, ktoré boli použiteľné počas obdobia účtovných rokov 1995/1996 až 1997/1998. V tejto súvislosti bolo potrebné zohľadniť výhody, ktoré žalobca naďalej požíval v priebehu predmetného obdobia z dôvodu mimoriadnych odpisov uskutočnených na základe § 3 ZRFG.
159 Postačuje však konštatovať, že uvedené výhody, ako vyplýva z analýzy v bode 157 vyššie, aj keby boli preukázané, nie sú predmetom napadnutého rozhodnutia. a preto je táto výhrada irelevantná.
160 Z toho vyplýva, že prvú časť šiesteho žalobného dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodnú.
O druhej časti žalobného dôvodu, založenej na nejasnosti, pokiaľ ide o zohľadnenie sadzby dane zo zisku pri výpočte čistého subvenčného ekvivalentu, a na absencii odôvodnenia
161 Žalobca zastáva názor, že dosah napadnutého rozhodnutia nie je jasný, pokiaľ ide o zohľadnenie sadzby zdanenia na výpočet pomoci, ktorá sa má vrátiť. Podľa žalobcu Komisia nespresnila, či sa sadzba zdanenia zisku má uplatniť iba na sumy odloženej dane, alebo aj na úroky.
162 Komisia sa k tejto skutočnosti nevyjadrila.
163 Body 94 a 95 napadnutého rozhodnutia spresňujú:
„Sadzba zdanenia
(94) Nemecko odkazuje najmä na usmernenia k regionálnej pomoci, prílohu I, bod 1.1, ktoré spresňujú, že intenzita pomoci musí byť stanovená po zdanení, teda po odpočte dane spojenej s jej získaním, najmä dane zo zisku. Ide tak o čistý subvenčný ekvivalent predstavujúci pomoc, ktorá príjemcovi zostane po zaplatení predmetnej dane…
(95) Na výpočet čistého subvenčného ekvivalentu treba teda zohľadniť sadzbu dane z (nerozdeleného) zisku. Táto sadzba sa uplatní najmä pri odhade odkladu dane, čiže výhody, z ktorej mal podnik prospech. Komisia poznamenáva, že okrem toho sadzba zdanenia sa v období rokov 1986 až 1995 menila.“ [neoficiálny preklad]
164 Po prvé z tejto časti vyplýva, že Komisia zohľadnila žiadosť Spolkovej republiky Nemecko odpočítať daň zo zisku z hrubej sumy pomoci s cieľom vypočítať čistý subvenčný ekvivalent.
165 Po druhé treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry musí byť vzhľadom na chýbajúce ustanovenia Spoločenstva o postupe vymáhania bezdôvodne vyplatených súm vrátenie neoprávnene poskytnutej pomoci uskutočnené podľa postupov stanovených vnútroštátnym právom (rozsudky Súdneho dvora z 21. septembra 1983, Deutsche Milchkontor a i., 205/82 až 215/82, Zb. s. 2633, body 18 až 25, a z 2. februára 1989, Komisia/Nemecko, 94/87, Zb. s. 175, bod 12; rozsudok Siemens/Komisia, už citovaný v bode 138 vyššie, bod 82).
166 Ako pripomína Komisia v bode 153 napadnutého rozhodnutia, Komisia nesmie vo svojich rozhodnutiach nariaďujúcich vymáhanie štátnej pomoci vypočítať vplyv dane na sumu pomoci, ktorá má byť vrátená, pretože tento výpočet patrí do pôsobnosti vnútroštátneho práva, ale musí sa obmedziť na uvedenie hrubej sumy, ktorá sa má vymáhať (rozsudok Siemens/Komisia, už citovaný v bode 138 vyššie, bod 83).
167 To nebráni vnútroštátnym orgánom, aby pri vymáhaní pomoci prípadne odpočítali zo sumy, ktorá sa má vrátiť, určité sumy pri uplatnení ich vnútroštátnych pravidiel, za podmienky, že použitie týchto vnútroštátnych pravidiel nespraví uvedené vymáhanie prakticky nemožným alebo nebude diskriminačné oproti porovnateľným prípadom upraveným vnútroštátnym právom (rozsudok Siemens/Komisia, už citovaný v bode 138 vyššie, bod 83).
168 V prejednávanej veci článok 1 napadnutého rozhodnutia uvádza základ, z ktorého musí byť vypočítaná hrubá suma pomoci, zatiaľ čo článok 2 ods. 2 napadnutého rozhodnutia spresňuje, že „vrátenie sa vykoná v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva“. Spôsoby vykonania napadnutého rozhodnutia sú teda naďalej upravené vnútroštátnym právom.
169 V dôsledku toho treba konštatovať, že Komisia nebola povinná v napadnutom rozhodnutí spresniť, podľa akých postupov mala Spolková republika Nemecko vykonať výpočet sadzby dane zo zisku, keďže tento výpočet prislúcha orgánom tohto členského štátu v súlade s jeho vnútroštátnymi predpismi.
170 Nakoniec vzhľadom na vyššie uvedené treba konštatovať, že táto časť napadnutého rozhodnutia nie je postihnutá žiadnym nedostatočným odôvodnením.
171 Druhá časť šiesteho žalobného dôvodu, ako aj šiesty žalobný dôvod v celom jeho rozsahu sa teda musia zamietnuť.
172 Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto treba zamietnuť žalobu v celom rozsahu.
O trovách
173 Súdny dvor vo svojom odvolacom rozsudku, už citovanom v bode 11 vyššie, vyhradil rozhodnutie o náhrade trov konania na neskôr. V súlade s článkom 121 rokovacieho poriadku prináleží teda Všeobecnému súdu rozhodnúť v tomto rozsudku o všetkých trovách konania spojených s jeho rozličnými štádiami.
174 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, v súlade s návrhmi Komisie je potrebné zaviazať ho na náhradu trov konania.
175 Spolková republika Nemecko, ktorá sa zúčastnila na konaní ako vedľajší účastník, znáša svoje vlastné trovy v konaniach pred Všeobecným súdom a Súdnym dvorom v súlade s prvým pododsekom článku 87 ods. 4 rokovacieho poriadku.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá rozšírená komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Salzgitter AG znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii v konaniach tak pred Všeobecným súdom, ako aj pred Súdnym dvorom.
3. Spolková republika Nemecko znáša svoje vlastné trovy konaní tak pred Všeobecným súdom, ako aj pred Súdnym dvorom.
Forwood | Dehousse | Wiszniewska‑Białecka |
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 22. januára 2013.
Podpisy
Obsah
Okolnosti predchádzajúce sporu
Konanie a návrhy účastníkov konania po vrátení veci
Právny stav
1. O prípustnosti návrhov smerujúcich k tomu, aby bolo Komisii uložené určiť skutočnú výhodu, ktorú mal žalobca z pomoci
2. O veci samej
O siedmom žalobnom dôvode, založenom na porušení zásady právnej istoty
O štvrtom žalobnom dôvode, založenom na zjavne nesprávnom posúdení vyplývajúcom z kvalifikovania určitých investícií ako investícií, ktoré patria do pôsobnosti Zmluvy ESUO
O piatom žalobnom dôvode, založenom na nezohľadnení skutočnosti, že niektoré investície sa týkali ochrany životného prostredia, ako aj na absencii odôvodnenia
O prvej časti žalobného dôvodu, vychádzajúcej z nepovolenia pomoci na ochranu životného prostredia
O druhej časti žalobného dôvodu, založenej tak na absencii selektívnosti daňových výhod získaných žalobcom na investície na ochranu životného prostredia, ktoré do 31. decembra 1990 patrili do pôsobnosti § 3 ZRFG i § 7 písm. d) EStG, ako aj na absencii odôvodnenia
– O prvej výhrade, založenej na absencii odôvodnenia
– O druhej výhrade, založenej na absencii selektívnosti časti sporných výhod
O šiestom žalobnom dôvode, založenom na údajnom nesprávnom posúdení týkajúcom sa definovania rozhodujúcej aktualizačnej sadzby, nedostatku jasnosti, pokiaľ ide o zohľadnenie sadzby zdanenia príjmov a absencii odôvodnenia
O prvej časti žalobného dôvodu, založenej na nesprávnom posúdení, pokiaľ ide o určenie rozhodujúcej aktualizačnej sadzby, Komisiou
– O prvej výhrade, založenej na stanovení aktualizačnej sadzby odkazom na sadzby uplatnené na výpočet čistého subvenčného ekvivalentu v rámci regionálnej pomoci
– O druhej výhrade, založenej na potrebe zohľadniť aktualizačnú sadzbu uplatniteľnú v období medzi účtovnými rokmi 1995/1996 a 1997/1998
O druhej časti žalobného dôvodu, založenej na nejasnosti, pokiaľ ide o zohľadnenie sadzby dane zo zisku pri výpočte čistého subvenčného ekvivalentu, a na absencii odôvodnenia
O trovách