Vec T‑18/10

Inuit Tapiriit Kanatami a i.

proti

Európskemu parlamentu

a Rade Európskej únie

„Žaloba o neplatnosť – Nariadenie (ES) č. 1007/2009 – Obchodovanie s výrobkami z tuleňov – Zákaz dovozu a predaja – Výnimka v prospech inuitskej komunity – Uplatnenie článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ – Pojem ,regulačný akt‘ – Neexistencia priamej alebo osobnej dotknutosti – Neprípustnosť“

Abstrakt uznesenia

1.      Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Pojem regulačný akt v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ – Každý všeobecne platný akt s výnimkou legislatívnych aktov

(Článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ)

2.      Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Podmienky, ktoré sa ich priamo týkajú v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ – Rozpor so zásadou účinnej súdnej ochrany – Neexistencia

(Článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ)

3.      Akty inštitúcií – Právna povaha – Legislatívne akty a regulačné akty – Rozlišovacie kritériá – Postup prijatia aktu

(Článok 251 ES; článok 289 ods. 1 a 3 ZFEÚ a článok 294 ZFEÚ)

4.      Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú – Nariadenie č. 1007/2009 o obchodovaní s výrobkami z tuleňov

(Článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ; nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 1007/2009)

1.      Pojem „regulačný akt“ v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ sa má chápať tak, že sa týka akéhokoľvek aktu so všeobecnou pôsobnosťou s výnimkou legislatívnych aktov. Legislatívny akt preto môže byť predmetom žaloby o neplatnosť podanej fyzickou alebo právnickou osobou, ak sa jej priamo a osobne týka.

Totiž po prvé, pokiaľ ide o prístup k súdom Únie, hoci článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ so zreteľom na Zmluvu o ES prináša novinku, a to že od tohto okamihu môže fyzická alebo právnická osoba podať žalobu proti regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a ktoré nevyžadujú vykonávacie opatrenia, pojem „regulačný akt“ Zmluva o FEÚ nedefinuje. V tejto súvislosti toto ustanovenie tým, že vynecháva pojem „rozhodnutie“, umožňuje podanie žaloby proti individuálnym aktom, aktom s všeobecnou pôsobnosťou, ktoré sa týkajú fyzickej alebo právnickej osoby priamo a osobne, ako aj proti regulačným aktom, ktoré sa jej týkajú priamo a ktoré nevyžadujú vykonávacie opatrenia. V tomto kontexte sa táto možnosť netýka všetkých aktov so všeobecnou pôsobnosťou, ale ich obmedzenejšej kategórie, teda regulačných aktov. Z toho vyplýva, že článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ v spojení s prvým odsekom stanovuje, že fyzická alebo právnická osoba môže podať žalobu proti aktom, ktorých je adresátom, ako aj jednak proti aktom so všeobecnou pôsobnosťou, legislatívnym alebo regulačným, ktoré sa jej týkajú priamo a osobne, a jednak proti niektorým aktom so všeobecnou pôsobnosťou, a to regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia.

Po druhé tento výklad článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ je potvrdený vývojom procesu, ktorý viedol k prijatiu tohto ustanovenia, ktoré pochádza z návrhu Zmluvy o ústave pre Európu, z ktorého vyplýva, že použitá formulácia umožňuje zaviesť rozlišovanie medzi legislatívnymi aktmi a regulačnými aktmi, pričom dochádza k ponechaniu reštriktívneho prístupu, pokiaľ ide o žaloby jednotlivcov proti legislatívnym aktom.

Po tretie, účelom článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ je umožniť fyzickej alebo právnickej osobe podať žalobu proti aktom so všeobecnou pôsobnosťou, ktoré nie sú legislatívnymi aktmi, priamo sa jej týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia. Formulácia tohto ustanovenia teda neumožňuje podať žalobu ani proti všetkým aktom zodpovedajúcim kritériu priamej dotknutosti a neexistujúcich vykonávacích opatrení, ani proti všetkým aktom so všeobecnou pôsobnosťou zodpovedajúcim týmto kritériám, ale výlučne proti špecifickej kategórii týchto posledných aktov, teda proti regulačným aktom. Podmienky prípustnosti žaloby o neplatnosť proti legislatívnemu aktu sú preto naďalej reštriktívnejšie než v prípade žaloby podanej proti regulačnému aktu.

(pozri body 39, 42, 43, 45, 49, 50, 56)

2.      Pokiaľ ide o právo na účinnú súdnu ochranu, najmä vzhľadom na článok 47 Charty základných práv Európskej únie, súd Únie nemôže bez prekročenia svojich právomocí vykladať podmienky, podľa ktorých môže jednotlivec podať žalobu o neplatnosť proti nariadeniu, tak, že sa odchýli od týchto podmienok, ktoré sú výslovne uvedené v Zmluve, a to ani s prihliadnutím na zásadu účinnej súdnej ochrany.

(pozri bod 51)

3.      Z článku 289 ods. 1 a 3 ZFEÚ vyplýva, že právne akty prijaté v rámci postupu definovaného v článku 294 ZFEÚ, nazvaného „riadny legislatívny postup“, sú legislatívnymi aktmi. Keďže postup definovaný v článku 294 ZFEÚ v podstate preberá postup definovaný v článku 251 ES, nariadenie prijaté na základe článku 95 ES v rámci spolurozhodovacieho postupu uvedeného v článku 251 ES musí byť v rámci kategórií právnych aktov stanovených v Zmluve o FEÚ kvalifikované ako legislatívny akt.

Navyše, hoci podľa ustálenej judikatúry je kritériom, na základe ktorého možno určiť rozdiel medzi nariadením a rozhodnutím, skutočnosť, či má sporný akt všeobecnú pôsobnosť, táto judikatúra sa vzťahuje predovšetkým na druhú časť článku 230 štvrtého odseku ES. Cieľom tohto ustanovenia je predovšetkým zabrániť tomu, aby inštitúcie Únie mohli jednoduchým výberom formy nariadenia vylúčiť žalobu jednotlivca proti rozhodnutiu, ktoré sa ho priamo a osobne týka, a spresniť tak, že výber formy nemôže zmeniť povahu aktu.

Hoci teda kritérium rozlíšenia medzi všeobecne záväzným a individuálnym aktom musí byť zistené v rámci prípadnej všeobecnej záväznosti dotknutého aktu, jeho kvalifikácia ako legislatívneho alebo regulačného aktu podľa Zmluvy o FEÚ spočíva na kritériu legislatívneho alebo nelegislatívneho postupu, ktorý viedol k jeho prijatiu.

(pozri body 59 – 61, 63 – 65)

4.      Podmienka priamej dotknutosti fyzickej alebo právnickej osoby aktom so všeobecnou pôsobnosťou v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, ktorá musí byť splnená na to, aby bola žaloba o neplatnosť proti tomuto aktu prípustná, vyžaduje po prvé, aby napadnutý akt Únie priamo ovplyvňoval právne postavenie týchto osôb, a po druhé, aby neponechával nijaký priestor na voľnú úvahu osobám, ktorým je určené a ktoré sú poverené jeho uplatňovaním, keďže toto uplatňovanie má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Únie, a to bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení.

Pokiaľ ide o žalobu podanú jednotlivcami proti nariadeniu č. 1007/2009 o obchodovaní s výrobkami z tuleňov, hoci nemožno vylúčiť, že všeobecný zákaz uvádzania výrobkov z tuleňov na trh, ktorý je tam stanovený, by mohol mať dosah na činnosť osôb konajúcich pred takýmto uvedením na trh alebo po ňom, nič to nemení na skutočnosti, že takéto dosahy nemôžu byť chápané tak, že vyplývajú priamo z tohto nariadenia. Pokiaľ ide o výrobky, ktoré by mohli byť podriadené režimu výnimiek zo všeobecného zákazu stanoveného uvedeným nariadením, vnútroštátne orgány ho nie sú schopné uplatniť bez vykonávacích opatrení stanovených vykonávacím nariadením, ktoré musia presne definovať podmienky, za ktorých je povolené uvedenie týchto výrobkov na trh. Takéto ustanovenie teda nepredstavuje úplnú právnu úpravu, ktorá je sama osebe dostatočná a nevyžaduje žiadne vykonávacie ustanovenie, aby sa mohla priamo týkať jednotlivcov.

Pokiaľ ide o to, či sa toto nariadenie osobne týka fyzických alebo právnických osôb v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ tak, že je prípustné, aby mohli napadnúť toto nariadenie žalobou o neplatnosť, ani za predpokladu, že by sa na tieto osoby okrem všeobecného zákazu vzťahovala výnimka týkajúca sa dotknutých výrobkov, nestačilo by to na ich individualizovanie obdobným spôsobom ako osoby, ktorej je rozhodnutie určené.

(pozri body 71, 75, 78, 92)